Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116200289
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1116200289.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov

JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: P. F., D.. X.XX.XXXX, C. XX, O.,
zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Oľga Rosulegová, s. r. o., Hrabový chodník 4, Bratislava,
IČO: 51 247 798, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky,Štúrova2,Bratislava,IČO:00166481,onáhraduškody,naodvolaniežalovanejprotirozsudku
Mestského súdu Bratislava IV č. k. B1-10C/3/2016-284, zo dňa 21.11.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi 2.500 eur p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku zaplatiť žalobcovi 3.350 eur titulom náhrady škody; sumu 2.500 eur titulom nemajetkovej
ujmy; vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu (predtým Okresný súd
Bratislava I) 11.1.2016 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 3.350 eur ako majetkovej
škody a 50.000 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Žalobu odôvodnil tým,
že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Brezne ČVS:ORP-52/VYS-BR-2014 zo dňa
4.7.2014 mu bolo vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví z nedbanlivosti podľa ustanovenia
§ 158 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že 15.7.2013 viedol v Brezne po Mládežníckej ulici
svoje motorové vozidlo zn. V.U. F., I.. Č.. N., pričom na križovatke Mládežníckej a Cesty osloboditeľov
v km 37,65 vošiel svojím vozidlom z vedľajšej cesty na hlavnú cestu, ktorou sa v tom čase v smere na
Brezno - Čierny Balog viezla na svojom bicykli F. Z., ktorá na vojdenie predmetného vozidla z vedľajšej

cesty na hlavnú cestu zareagovala prudkým brzdením prednej a zadnej brzdy bicykla, následkom čoho
došlo k jej prepadnutiu cez riadidlá bicykla na vozovku, pričom utrpela pohmoždenie ľavého stehna s
natrhnutím prednej svalovej skupiny s dobou liečenia 16 dní, čím žalobca porušil § 4 ods. 1 písm. e)
a § 137 ods. 1 a 2 písm. i) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Žalobca voči uzneseniu podal
sťažnosť, ktorá bola ako nedôvodná zamietnutá okresným prokurátorom - uznesením č. k. 1Pv 48/14
zo dňa 23.7.2014. Žalobca uviedol, že jeho obvinenie spočívalo výhradne na tvrdeniach poškodenej
a záveroch znaleckého posudku č. 12/2014 vypracovaného L.. Ľ. Ž., ktorý pripustil až štyri rôzne

alternatívy určenia bezprostrednej príčiny dopravnej nehody. Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry
Brezno podal na žalobcu 19.3.2015 obžalobu na totožnom skutkovom základe, na akom bolo žalobcovi
vznesené obvinenie. Okresný súd Brezno rozsudkom č. k. 3T/35/2015-315 zo dňa 23.4.2015 žalobcu
spod obžaloby v zmysle § 285 písm. b) Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) oslobodil s odôvodnením, žeskutok nie je trestným činom. Prokurátor Okresnej prokuratúry Brezno podal voči rozsudku odvolanie,
ktoré však následne po doručení rozsudku zobral späť. Podľa žalobcu toto konanie prokurátora svedčí
o tom, že trestné stíhanie nebolo dôvodné. Žalobca svoje závery o nedôvodnosti trestného stíhania

podporil citovaním častí odôvodnenia oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Brezno. Žalobca
ďalej uviedol, že už v prípravnom konaní 25.2.2014 boli vypočuté dve svedkyne, a to dcéra žalobcu
V. F., ktorá bola spolujazdcom žalobcu v deň vzniku dopravnej nehody a D. N., cyklistka jazdiaca v
čase skutku po cestnej komunikácií. Výpovede týchto svedkýň však neboli vzaté do úvahy OČTK a
ani znalec L.. Ž. sa s ich obsahom v znaleckom posudku nevysporiadal. V dôsledku toho bolo proti

žalobcovi nedôvodne vedené trestné konanie, vznesené obvinenie a následne bola podaná obžaloba.
Poškodená počas konania menila výpovede. Žalobca navrhol vykonať rekonštrukciu dopravnej nehody
za účelom preverenia výpovede poškodenej. Prvý termín rekonštrukcie skutku nebol realizovaný. Na
druhom termíne rekonštrukcie skutku sa zúčastnil žalobca, poškodená a znalec L.. Ľ.. Ž. , ktorý doplnil
vypracovaný posudok, pričom zotrval na prijatých záveroch. Rekonštrukcie skutku sa zúčastnil aj znalec
L.. M. N., ktorého požiadal o vypracovanie písomného znaleckého posudku žalobca. L.. N. vypracoval

písomný znalecký posudok, z obsahu ktorého vyplynula vina poškodenej. Žalobca uviedol, že ak by
dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Brezno prihliadol na všetky vykonané dôkazy a tieto by
v ich súhrne aj vyhodnotil, nemohol by na žalobcu podať obžalobu. Žalobca konštatoval, že trestné
stíhanie je závažným zásahom do života každého obvineného. Obvinenému sa kladú za vinu skutky,
ktoré spoločnosť považuje za najzávažnejšie formy protispoločenského konania. Vznesenie obvinenia

má ďalekosiahle následky v podobe zásahu do práv a cti obvineného. Uviedol, že mu bolo vznesené
obvinenie len na základe výpovede poškodenej, pričom výpovede svedkýň OČTK neboli vzaté do úvahy.
Trestne stíhaný bol od júla 2014 do júna 2015; od júla 2013 bol v procesnom postavení podozrivého.
Ďalej uviedol, že je spolu s manželkou spoločníkom a konateľom spoločnosti DARIUS COMPENY,
s.r.o. a prevádzkujú obchod s oblečením v Brezne. Po začatí trestného stíhania sa žalobca od občanov

dozvedal, že obyvatelia Brezna, ktoré je malým mestom, rozprávajú, že zrazil cyklistku, že je trestne
stíhaný, že popiera vinu a že k veci sa nepostavil ako „chlap“. Toto malo za následok, že do obchodu
prestali chodiť stáli zákazníci, čo sa prejavilo znížením zisku. Žalobca si začal hľadať zamestnanie
mimo Brezna. Žalobca v žalobe konštatoval, že za účelom vedenia trestného konania bola vyžiadaná
správa o jeho osobe z miesta jeho bydliska z Obecného úradu Michalová. Hoci je to štandardný postup

OČTK, musel okoliu vysvetľovať, z akého dôvodu sa to deje. Ďalej uviedol, že 15.7.2013 po oznámení
skutku poškodenou, prišli vo večerných hodinách k domu žalobcu príslušníci polície nie diskrétnym
spôsobom, čo zaznamenali okolití susedia, ktorí poznali žalobcu ako pracovitého človeka a ostali „v
šoku“, že žalobca má problémy s políciou. Až po čase sa žalobcovi podarilo susedom vysvetliť, čo sa
udialo. Po oslobodení spod obžaloby si žalobca postupne očisťuje svoje meno. V dôsledku vedenia

trestného stíhania boli narušené vzťahy žalobcu so susedmi v Michalovej a jeho obchodná činnosť v
Brezne. Žalobca citeľne vnímal negatívnu mienku svojich susedov z bezprostredného okolia. Trestné
stíhanie poškodilo jeho dobré meno, dôstojnosť, vážnosť a česť. Trestné stíhanie malo aj negatívny
dopad na ekonomické zázemie žalobcu a jeho rodinu. Žalobca ťažko vnímal aj tú skutočnosť, že jeho
dcéra V. F., ktorá bola jediným priamym svedkom skutku, bola vystavená tlaku a stresu z výpovedí pred

políciou. Za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie o vznesení obvinenia Okresným riaditeľstvom
Policajného zboru v Brezne ČVS:ORP-52/VYS-BR-2014 zo dňa 4.7.2014, ktoré je treba považovať za
nezákonné v dôsledku vydania oslobodzujúceho rozsudku Okresným súdom Brezno. Žalobca si titulom
vydania nezákonného rozhodnutia uplatnil nárok na náhradu škody v celkovej sume 3.350 eur, ktorá
tvorí súčet sumy 2.000 eur, ktorú zaplatil zvolenej právnej zástupkyni v trestnom konaní titulom náhrady

trov obhajoby a sumy 1.350 eur, ktorú zaplatil znalcovi L.. N.. Žalobca v tomto kontexte poukázal na
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 15/2009, sp. zn. 1 Cdo 53/93 a sp.
zn. 3 Cdo 194/2010. Žalobca si ďalej uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur
spôsobenej nezákonným zásahom do jeho práv v podobe trestného stíhania trvajúceho takmer jeden
rok a s poukazom na nesprávny úradný postup prokuratúry spočívajúci v zamietnutí jeho sťažnosti voči

uzneseniu o vznesení obvinenia a v podaní obžaloby na jeho osobu. Výšku nemajetkovej ujmy žalobca
ustálil s poukazom na následky spôsobené vo všetkých oblastiach jeho života v dôsledku vedenia
trestného stíhania voči jeho osobe. Žalobca uviedol, že si žalobou neuplatnil nárok na náhradu ušlého
zisku, nakoľko tento je ťažké vyčísliť a preukázať, ale žiadal, aby táto skutočnosť bola zohľadnená
vo výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné

prerokovanie nároku, ktorá jeho žiadosť postúpila Ministerstvu spravodlivosti SR. Ministerstvo jeho
žiadosť predbežne prerokovalo s negatívnym výsledkom.2. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 10C/3/2016-208, zo dňa 2.10.2019 (v poradí prvom) a
to tak, že žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že
v konaní nebol preukázaný prvý predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného v zmysle zákona č.

514/2003 Z. z., a to vydanie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup. Skonštatoval, že
nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná príslušným orgánom, čo sa v tomto prípade nestalo.
Súd uviedol, že extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. bol síce
judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť oslobodenie stíhanej osoby spod obžaloby, ako to

bolo prejednávanom prípade, avšak uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne.
Za nezákonné rozhodnutie nemôže byť automaticky považované každé rozhodnutie o začatí trestného
stíhania, resp. každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu
obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. Súd prvej
inštancie mal jednoznačne za to, že v prípravnom konaní boli vo vzťahu k žalobcovi splnené zákonné
podmienky pre začatie a pre vedenie trestného konania. Vedením trestného stíhania voči žalobcovi

nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v ustanovení § 2 TP, v zmysle
ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol
spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento
čin bol spáchaný určitou osobou. Súd prvej inštancie mal za to, že v čase vydania uznesenia o vznesení
obvineniažalobcovibolisplnenévšetkyzákonomurčenépodmienkyprevydanietakéhouznesenia.Také

uznesenie nemožno automaticky považovať za nezákonné rozhodnutie, bez posúdenia a zohľadnenia
osobitostí konkrétnej trestnej veci len preto, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, preto žalobu v
celom rozsahu zamietol.

3. Po podaní odvolania zo strany žalobcu rozhodoval vo veci Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací.

Odvolací súd uznesením č. k. 16Co/138/2020-254, zo dňa 30.9.2022 napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V uznesení uviedol, že podstatným pre vyriešenie sporu
v prejednávanej veci bolo zodpovedanie otázky, či oslobodenie žalobcu spod obžaloby zakladá nárok
žalobcunanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,zaktoréjevtakomtoprípadepotrebné
považovať uznesenie o vznesení obvinenia. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade došlo

zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu posúdeniu, nakoľko uznesenie o vznesení
obvinenia je potrebné považovať za nezákonného rozhodnutie v zmysle § 5 a 6 zákona č. 514/2003
Z. z.. Odvolací súd svoje rozhodnutie okrem iného oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
MCdo 15/2009 zo dňa 18.10.2010, uverejnené aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 2/2014 pod č. 37, kde Najvyšší súd SR uviedol: „Zmyslu a účelu § 6

ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké
dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia,
má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o
spáchaní trestného činu obvineným.“ Odvolací súd ďalej uviedol, že po citovanom rozhodnutí nedošlo

k zmene rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít; naopak, v duchu uvedeného rozhodnutia
rozhodol aj Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 3200/2016 zo dňa 7.7.2016, keď
konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, pričom v

ďalšej časti rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo
trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo

obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
práv jednotlivca“. Odvolací súd tak vo vzťahu k prejednávanému konaniu uzavrel, že „síce možno
súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že v súdenej veci nebola splnená podmienka nesprávneho
úradného postupu prokurátora Okresnej prokuratúry Brezno, ktorý mal spočívať v zamietnutí sťažnosti

žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia, nakoľko žalobcom napádaný nesprávny úradný postup
prokurátora Okresnej prokuratúra Brezno smeroval k vydaniu rozhodnutia, a tento postup ako samotný
nepodlieha preskúmaniu súdom, avšak pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom, odvolaním napadnutom
rozhodnutí uzavrel, že nebola splnená základná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a toexistencia nezákonného rozhodnutia, lebo trestné stíhanie žalobcu nebolo zahájené svojvoľne, tento
právny záver o nesplnení podmienky na uplatnenie nároku v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 z
hľadiska judikatúry najvyšších súdnych autorít predstavuje odklon spočívajúci na nesprávnom právnom

posúdení veci.“ Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie opätovne vo veci rozhodnúť, pričom pri ďalšom
rozhodovaní je súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho
súdu.

4. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie

viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vo veci vykonal dokazovanie, vec opätovne právne posúdil
a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie vo veci v prvom rade vyhodnotil
subjekt, ktorý v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. koná vo veci v mene Slovenskej republiky, pričom
uviedol, že už na pojednávaní konanom 22.10.2018 uznesením rozhodol, že žalovanou je Slovenská
republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Cdo 289/2014, zo dňa 14.10.2015, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a

súdov SR 1/2016, podľa ktorého, ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením
obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom
konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003
Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra SR. V tejto súvislosti dodal, že zastúpenie Slovenskej

republiky Generálnou prokuratúrou SR v tomto konaní pokladá za nesporné, nakoľko škodu spôsobil
v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. štátny orgán v trestnom konaní a podmienky na
zastúpenie SR zo strany Ministerstva vnútra SR podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z.
celkom zjavne neboli splnené.

5. Súd prvej inštancie ďalej preskúmal splnenie formálnej podmienky na podanie žaloby v tejto veci,
ktorou je podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne
v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Mal za preukázané, že žalobca požiadal 20.7.2015
Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku, pričom táto si žiadosť opakovane
navzájom postúpila s Ministerstvom spravodlivosti SR, ktoré nakoniec nárok žalobcu prerokovalo s

negatívnym výsledkom. Táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Z predloženej žiadosti bolo
zároveň preukázané, že predbežne prerokovaný nárok sa zhodoval s nárokom požadovaným žalobcom
v tomto konaní s výnimkou výšky nemajetkovej ujmy, kde žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie
návrhu požadoval vyššiu sumu.

6. Súd prvej inštancie tak pristúpil k skúmaniu jednotlivých nárokov žalobcu. Keďže vo vzťahu k
existencii nezákonného rozhodnutia bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý existenciu
nezákonného rozhodnutia ako základného predpokladu náhrady škody zo strany štátu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. potvrdil, pristúpil k skúmaniu existencie škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím. Pre úplnosť uviedol, že z rozsudku odvolacieho súdu zároveň vyplýva, že

zamietnutie žiadosti žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup (ods. 38 uznesenia odvolacieho súdu). Keďže však táto skutočnosť je v prípade
potvrdenej existencie nezákonného rozhodnutia irelevantná, ďalej sa ňou nezaoberal.

7. Prvým nárokom žalobcu bolo zaplatenie sumy 2.000 eur ako trov právneho zastúpenia v trestnom

konaní. Tento nárok súd vyhodnotil ako dôvodný. Súd prvej inštancie mal z predložených potvrdení
o platbách z 9.8.2014 a 10.8.2014 (č. l. 33) v spojení s potvrdením, že predmetný účet, na ktorý
boli prostriedky posielané, patrí M.. P. F. (č. l. 103) za preukázané, že tieto platby žalobca svojej
advokátke uhradil. Zo záverečného vyúčtovania trov obhajoby z 1.7.2015 (č. l. 31) mal za preukázanú
aj dôvodnosť tejto platby. Z vyúčtovania sú preukázané jednotlivé úkony právnych služieb, pričom

tieto úkony zodpovedajú úkonom, na ktorých sa obhajkyňa žalobcu zúčastnila podľa pripojeného
vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-52/VYS-BR-2014. K námietke žalovaného, že žalobca pri úkonoch 2,
3, 4, 5 a 11, pri ktorých výška odmeny podľa § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb závisí od dĺžky trvania týchto úkonov nepreukázal dĺžku
trvania týchto úkonov súd uviedol, že táto dĺžka rovnako vyplývala priamo z vyšetrovacieho spisu a

zodpovedala vyúčtovaniu zo strany právnej zástupkyne žalobcu. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobca
uhradil sumu 2.000 eur právnej zástupkyni vopred, túto skutočnosť vyhodnotil ako štandardnú, nakoľko
advokáti v trestných veciach štandardne požadujú uhradenie zálohy vopred. Ak sa žalobca následne
rozhodol od štátu ako náhradu škody požadovať iba sumu zaplatenej zálohy, a nie celú vyššiu sumupodľa vyúčtovania obhajkyne (2.127,46 eura), ide o jeho právo a súd nemal dôvod nepriznať mu
požadovanú sumu. Námietku žalovaného, že žalobca si zvolil obhajkyňu z Bratislavy, pričom trestné
stíhanie bolo vedené v Brezne, a teda nejde o účelne vynaložené trovy v zmysle § 18 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z. z. súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Uviedol, že obvinený v trestnom konaní
má plné právo zvoliť si akéhokoľvek obhajcu, ktorému dôveruje, a to bez ohľadu na to, kde daný advokát
svoje povolanie vykonáva. Ak mu v dôsledku tohto postupu vzniknú vyššie náklady, sú takéto náklady
vynaložené účelne. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobcovi vznikla v trestnom konaní škoda vo výške 2.000 eur vo forme účelne vynaložených trov

konania. Táto škoda je zároveň nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s trestným konaním, resp. (z
pohľadu nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.) s nezákonne vydaným uznesením o začatí trestného
stíhania žalobcu, keďže išlo o trovy obhajoby vzniknuté v čase trestného stíhania žalobcu. Súd tak túto
sumu žalobcovi prvým výrokom tohto rozsudku priznal.

8. Žalobca sa ďalej domáhal náhrady škody spočívajúcej v nákladoch na znalecký posudok č. 27/2014

znalca L.. M. N. z 2.12.2014 a to v sume 1.350 eur. Aj tento nárok súd vyhodnotil ako dôvodný. Z
dokazovania bolo preukázané, že predmetný znalecký posudok bol vytvorený, nakoľko bol súčasťou
vyšetrovacieho spisu. Preukázaná bola taktiež fakturovaná suma vo výške 1.350 eur a to z faktúry
č. 272014 z 2.12.2014 (č. l. 35). Súčasťou tejto faktúry je odmena za znalecký posudok vo výške
980 eur a odmena za vykonanie dvoch vyšetrovacích pokusov vo výške 370 eur (spolu 1.350 eur).

Suma znaleckého posudku nebola v konaní spochybnená, žalovaný iba spochybnil uskutočnenie dvoch
vyšetrovacíchpokusov.Súdprvejinštancievtomtosmerepokladalzapreukázané,žepod„vyšetrovacím
pokusom“ znalec myslel previerku výpovedí účastníkov na mieste dopravnej nehody 10.10.2014, ktorej
sa znalec zúčastnil a podrobne sa k nej vyjadruje v znaleckom posudku. Pokiaľ ide o druhý vyšetrovací
pokus, súd prvej inštancie akceptoval vysvetlenie žalobcu, že išlo o predchádzajúci pokus o uvedenú

previerku, ktorý sa mal uskutočniť 24.9.2014, avšak bol na poslednú chvíľu zrušený z dôvodov na
strane poškodenej, a znalec sa o tomto zrušení dozvedel neskoro. Súd prvej inštancie v tomto smere
nevykonal žalobcom navrhnutý výsluch vyšetrovateľa O.. A. Y., nakoľko to najmä s ohľadom na dobu
viac ako 9 rokov od tohto pokusu nepokladal za hospodárne, a vychádzal v tomto smere z faktúry znalca
ako písomného dôkazu a tvrdení žalobcu. Pokiaľ ide o samotné vyhotovenie znaleckého posudku, súd

prvej inštancie pokladal takto vzniknuté náklady jednoznačne za škodu vzniknutú v priamej súvislosti s
trestným stíhaním. V zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku platí, že „Orgány činné v trestnom konaní
postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy
majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace

protiobvinenému,akoajokolnosti,ktorésvedčiavjehoprospech,avobochsmerochvykonávajúdôkazy
tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.“. Aj keď podľa uvedených ustanovení sú orgány činné
v trestnom konaní povinné zabezpečovať a vykonávať dôkazy svedčiace v prospech aj neprospech
obvineného, v trestnom konaní nemožno obvinenému vyčítať, ak sa dôkazy svedčiace v jeho prospech
snaží zabezpečiť aj sám. Výnimkou z takého postupu nemôže byť zabezpečenie znaleckého posudku,

a to okrem prípadu, ak by bolo zabezpečenie takéhoto posudku zjavne neúčelné alebo nehospodárne
práve z dôvodu, že obdobný posudok svedčiaci o nevine obvineného už zabezpečili orgány činné v
trestnom konaní. Tento predpoklad však v predmetnej veci naplnený nebol. Nie je potom taktiež bez
významu, že z oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 3T/34/2015-315 vyplýva, že
súd znalecký posudok L.. N. pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy v prospech obvineného. Súd prvej

inštancie tak bol toho názoru, že v danom prípade ide o jednoznačne účelne vynaložené náklady žalobcu
súvisiace s trestným konaním, a teda o skutočnú škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd prvej
inštancie mal taktiež z dokazovania preukázané, že žalobca fakturovanú sumu skutočne uhradil, a to (i)
z faktúry č. 272014 z 2.12.2014, z ktorej vyplýva predchádzajúca úhrada preddavku vo výške 500 eur
(č.l. 35) a (ii) dokladov o zaplatení súm 350 eur dňa 10.12.2014 (č. l. 37) a 500 eur zo dňa 12.12.2014

(č. l. 36). Aj keď zaplatenie preddavku žalobca iným spôsobom nepreukázal, uvedenie tejto skutočnosti
vo faktúre znalca súd pokladal za dostatočné. Skutočnosť, že sumu 350 eur vložil na účet znalca O. H.
pokladal za irelevantnú, nakoľko akceptoval vysvetlenie žalobcu, že išlo o snúbenca jeho dcéry (ktorého
zároveň počas konania pôvodne navrhoval vypočuť ako svedka), ktorý znalcovi uhradil časť odmeny
za žalobcu. Taktiež prihliadol na čestné vyhlásenie O. H. z 29.1.2017, že uvedené prostriedky uhradil

za žalobcu v dôsledku pracovnej vyťaženosti žalobcu a tieto mu boli v rovnaký deň zo strany žalobcu
odovzdané (č. l. 106). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že
žalobcovi vznikla v trestnom konaní majetková škoda vo výške 1.350 eur vo forme nákladov na znalecký
posudok. Táto škoda je zároveň taktiež nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s trestným konaním,resp. s nezákonne vydaným uznesením o začatí trestného stíhania žalobcu, nakoľko ak by žalobca
nebol trestne stíhaný, nemal dôvod zadať vypracovanie znaleckého posudku. Súd prvej inštancie tak aj
túto sumu žalobcovi prvým výrokom tohto rozsudku priznal. Keďže žalobcovi priznal nárok na majetkovú

škodu vo výške 2.000 eur a 1.350 eur, spolu žalobcovi prvým výrokom napadnutého rozsudku priznal
podľa § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 zákon č. 514/2003 Z. z. nárok na sumu 3.350 eur.

9. Súd prvej inštancie následne pristúpil k skúmaniu nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu a dospel k
záveru, že nárok je čiastočne dôvodný. Pri posudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie

vychádzal z vykonaného dokazovania, a to najmä z výsluchu žalobcu a výpovede manželky žalobcu
ako svedkyne. Žalobca k existencii nemajetkovej ujmy vypovedal na pojednávaní konanom 2.10.2019,
pričomuviedol:„Počasvedeniatrestnéhokonania,totoobdobienebolojednoduchépremňaanipremoju
rodinu. V roku 2014 dospievala dcéra, u ktorej sa prejavila psychická porucha, ktorej sme sa venovali,
chodili sme po lekároch, bolo sa na túto okolnosť treba sústrediť. Celá rodina bola psychicky zdeptaná
z výsluchov na polícii. Bol som lustrovaný políciou vo vzťahu, či som nebol trestne stíhaný, či som

nespáchal závažný priestupok. Na obec polícia doručila dopyt za účelom zistenia mojich charakterových
vlastností, aký som občan, ako žijem. Ja som bezproblémový občan a ak nepomôžem tak neublížim.
V súvislosti s vybavením tohto dopytu, tento dopyt bol prerokovaný na zastupiteľstve Obecného úradu.
Sme spojené dve obce, ktoré majú dokopy 2800 obyvateľov a zrazu som sa dostal do ich povedomia,
že som niečo spáchal. Celé toto ťaživé obdobie trvalo celkovo 648 dní. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme

chcem uviesť, že v Brezne od roku 2009 sme mali obchod secondhand dá sa povedať, že do doby kým
sa toto nestalo. Tento obchod sme mali ešte 2 roky po ukončení TS. V roku 2017 sme zmenili sortiment,
lebo to išlo dolu vodou. Prestali chodiť zákazníci do obchodu, tržby upadali a to z dôvodu, že sme sa
stále zúčastňovali výsluchov počas vedenia TS psychicky trpela celá rodina. Celá situácia ma veľmi
trápila, ale som silnejšia osobnosť, takže sa toto neodrazilo na mojom zdraví. Nie som výtržník som

kľudná povaha, a teda som celú situáciu s problémami ustál. Dennodenne sme riešili vedenie TS, čo
ideme robiť. Nevenovali sme sa tak rodine deťom. Dcéra veľmi zle znášala celú situáciu, na výsluchu
ju veľmi deptali. V tom čase chodila na VŠ a povedala, že už nikdy na výsluch nepôjde v tejto veci.“
Manželka žalobcu vo svojej výpovedi na pojednávaní 21.11.2023 uviedla: „Sme slušní ľudia, celý život
sme sa správali slušne, vychovali sme tri deti. Toto trestné stíhanie nám zásadným spôsobom zasiahlo

do života. Ublížilo to celej rodine. Bolo to veľmi depresívne. Živíme sa sami, zasiahlo nás to veľmi aj vo
finančnej oblasti. Tie financie nám veľmi chýbajú. Teraz, keď jazdíme autom, tak sa vždy bojíme, keď
vidíme na ceste cyklistov, resp. máme nepríjemné spomienky. Takéto niečo sme si nezaslúžili. Situácia
nás poškodila aj v obci, kde si o nás vypytovali posudky a poškodilo nám to dobré meno. Od štátu teda
očakávame, že sa k nám bude správať slušne tak, ako sme sa celý život správali my. Celá situácia

mala na nás veľký vplyv a obávam sa, že to nikdy neprejde. V dôsledku trestného stíhania sa nám ľudia
vyhýbali, resp. nie vyhýbali, ale mysleli si svoje. Brezno-Michalová je malá obec a vzťahy medzi ľuďmi sú
iné, ako vo veľkom meste, kde sa to stratí. Pohľad obyvateľov na nás sa zmenil.“ Na otázku žalovanej,
ako konkrétne sa k nim niekto negatívne správal, svedkyňa uviedla: „Konkrétna situácia je, že ak vám v
malej obci búchajú na dvere policajti, susedia sú týmto navždy ovplyvnení a negatívne na nás pozerajú.

Najviac ma to mrzí, že to musela počúvať chorá manželova matka. Konkrétny príklad neuvediem, ale je
to zjavné zo správania obyvateľov malej obce, ktorí nám dajú najavo, že o trestnom stíhaní vedia. My si
to nemôžeme dovoliť, lebo nám záleží na tom, ako nás ľudia vnímajú aj v súvislosti s podnikaním, kde
je potrebné mať dobré meno. Ľudia vám to dajú najavo, aj keď vám to priamo nepovedia.“ Na otázku
súdu, k čomu sa vzťahovalo vyjadrenie o trieskaní na bránu, svedkyňa uviedla „Išlo o návštevu policajta

vo večerných hodinách v deň nehody. Policajt trieskal na železnú bránu, na nič sa nepýtal, len kričal,
že manžel zrazil cyklistku. Bývame na hlavnej ceste a dom má veľkú železnú bránu. Počuli to susedia
poniže aj povyše aj oproti. Rovnako to počuli deti, ktoré sa hrali na dvore. Susedia to počuli, lebo máme
železnú bránu, na ulici je všetko počuť. Zároveň bolo leto.“

10. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania pokladal existenciu nemajetkovej ujmy za
preukázanú. Z výpovedí žalobcu aj jeho manželky vyplynulo, že trestné stíhanie pôsobilo na žalobcu a
celú jeho rodinu stresujúco, nakoľko žalobca a jeho rodina žili dovtedy usporiadaným životom, a trestné
stíhanie predstavovalo závažný zásah do ich dovtedajšieho života. Negatívne na nich pôsobila taktiež
skutočnosť, že vzhľadom na to, že žijú v malej obci, sa o trestnom stíhaní postupne dozvedali obyvatelia

obce. Prvá takáto situácia vznikla už v deň nehody, keď vo večerných hodinách prišli policajti k ich
domu a pri zavolaní žalobcu a jeho dcéry postupovali takým spôsobom, že sa o tom museli dozvedieť
susedia. Rovnako v neskoršom čase bol v rámci trestného konania dopytovaný obecný úrad. Všetkytieto okolnosti mali negatívny vplyv na psychickú pohodu žalobcu a jeho rodiny, a taktiež na vážnosť
žalobcu v spoločnosti.

11. Súd prvej inštancie vyjadrenia žalobcu a jeho manželky pokladal vo vzťahu k nemajetkovej ujme
za dostatočné, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že takáto reakcia na trestné stíhanie je logická
a štandardná. Trestné stíhanie je pre bežného bezúhonného občana vždy vážnym zásahom do
dovtedajšieho života, ktorý nevyhnutne musí pôsobiť stresujúco a musí byť zásahom tak z pohľadu
prežívania dotknutej osoby, ako aj z pohľadu spoločnosti na dotknutú osobu. Súd tak existenciu

nemajetkovej ujmy pokladal za preukázanú. Zároveň pokladal za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi
vzniknutou ujmou a nezákonným rozhodnutím, nakoľko vyššie opísané skutočnosti boli nepochybne
priamymdôsledkomtrestnéhostíhaniažalobcu,abeztohtostíhaniabynebolivznikli.Súdprvejinštancie
tak v konaní posudzoval výšku nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na kritériá stanovené v ustanovení
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z..

12. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, v prvom rade skonštatoval, že bez ohľadu na aplikáciu kritérií
uvedených v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je zákon vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy veľmi
všeobecný a určenie tejto výšky bude z tohto dôvodu vždy v konečnom dôsledku záležať na úvahe súdu
a vždy bude v nezanedbateľnej miere arbitrárne. Skonštatoval, že aj doterajšia judikatúra pokiaľ ide o
výšku nemajetkovej ujmy je natoľko rôznorodá, že je veľmi zložité z nej akýmkoľvek spôsobom určiť čo i

len základný rámec alebo spôsob aplikácie zákonom stanovených kritérií pre posudzovanie konkrétnej
výšky nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie tak na účely rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy
dospel vlastnou úvahou k záveru, že štandardná základná výška takejto ujmy je 2.000 eur za rok
trestného stíhania, pričom táto suma môže byť, a to aj podstatným spôsobom, upravená v závislostí od
subjektívnych a objektívnych faktorov týkajúcich sa konkrétnej kauzy, resp. konkrétnej trestne stíhanej

osoby.

13. Pri rozhodovaní posudzoval súd prvej inštancie v zmysle § 17 ods. 3 písm. b) zákona č. 514/2003
Z. z. závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. Pod tieto okolnosti možno nepochybne a
v prvom rade zaradiť samotné trestné stíhanie. Uznesenie o začatí trestného stíhania žalobcu bolo,

ako už uviedol, nepochybne nezákonným rozhodnutím, avšak táto skutočnosť nezbavuje súd možnosti
a zároveň povinnosti zvážiť v primeranej miere jednotlivé aspekty trestného stíhania a ich vplyv na
nemajetkovú ujmu obvineného. Súd v civilnom konaní nie je oprávnený detailne posudzovať okolnosti
trestného stíhania najmä z hľadiska trestného procesu, je ale oprávnený urobiť si základný názor na
charakter trestného stíhania, jeho opodstatnenosť, dĺžku a vplyve na obvineného.

14. Súd prvej inštancie tak pri posudzovaní okolností trestného stíhania zobral do úvahy mieru
zodpovednosti žalobcu. Zo znaleckých posudkov L.. Ž.P. V. L.. N., ako aj z rozsudku Okresného súdu
Brezno č. k. 3T/34/2015 -315 je zrejmé, že žalobca porušil ustanovenie § 20 ods. 3 zákona č. 8/2009
Z. z. o cestnej premávke a vošiel do križovatky, hoci mu situácia nedovoľovala pokračovať v jazde

za križovatkou, a tým porušil povinnosť v zmysle § 20 ods. 1 citovaného zákona dať na vedľajšej
ceste prednosť v jazde ostatným účastníkom cestnej premávky. Hoci podľa oslobodzujúceho rozsudku
Okresného súdu Brezno nešlo o trestný čin, nakoľko nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi
týmto jeho konaním a náhlym brzdením poškodenej, resp. súd mal pochybnosti, či žalobca vytvoril náhlu
prekážku a či teda poškodená nereagovala oneskorene a nemohla pádu zabrániť inak, tieto skutočnosti

nemenia nič na fakte, že žalobca porušil pravidlá cestnej premávky. Túto skutočnosť nepokladal v konaní
za spornú, keďže jednak vyplývala z rozsudku Okresného súdu Brezno, ale tiež priamo vyplývala aj
z polohy vozidla v čase nehody podľa vyjadrenia samotného žalobcu, čo mal preukázané z vyššie
uvedených znaleckých posudkov. Žalobca tak porušil pravidlá cestnej premávky závažným spôsobom
(§ 137 ods. 2 písm. i/ zákona č. 8/2009 Z. z.). Táto skutočnosť automaticky neznamená dôvodnosť

trestného stíhania, ale nie je irelevantná vo vzťahu k skúmaniu okolností, za ktorých k trestnému stíhaniu
žalobcu došlo.

15. Súd prvej inštancie taktiež zobral do úvahy charakter trestného stíhania, resp. charakter skutku, z
ktorého bol žalobca obvinený. Žalobca bol obvinený z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158

TZ. V danom prípade ide o nedbanlivostný trestný čin, pričom horná hranica trestu odňatia slobody
je jeden rok. To v konečnom dôsledku znamená, že u predtým netrestaného občana je vzhľadom na
ustanovenia Trestného poriadku odôvodnený predpoklad, že ani v prípade uznania viny páchateľovi
nehrozí nepodmienečný trest. Týmto konštatovaním nechcel bagatelizovať trestné stíhanie žalobcu, alepokladal za dôležité zasadiť toto trestné stíhanie do určitého kontextu a pri posudzovaní nemajetkovej
ujmy mať túto skutočnosť na zreteli. Pokladal za nesporné, že (nezákonne) obvinený z úmyselnej
násilnej trestnej činnosti, alebo zo závažnej ekonomickej kriminality musí mať nárok na nepomerne

vyššiu nemajetkovú ujmu, a to práve vzhľadom na nepomerne vyššiu hrozby vyplývajúcej z obvinenia,
resp. nepomerne vyšší zásah do osobnostných práv.

16. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval faktory uvedené v § 17 ods. 3 písm. c) a d) zákona č. 514/2003
Z. z. a teda závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom a spoločenskom živote.

Pokiaľ ide o samotného žalobcu, ako už uviedol, nemajetková ujma mu nepochybne vznikla, avšak
nedospel k záveru, že z vyššie uvedených dôvodov je dôvodné jej priznanie vo väčšej výške. Žalobca
uviedol, že obdobie počas vedenia trestného konania nebolo pre celú rodinu jednoduché, avšak túto
skutočnosť už zohľadnil pri posudzovaní samotnej existencie ujmy. Samotného žalobcu situácia podľa
vlastných slov trápila, ale keďže je silnejšia osobnosť, tak ju zvládal, resp. sa neodrazila na jeho
zdraví. Z uvedeného vyjadrenia je zrejmé, že zo subjektívneho hľadiska nedošlo u žalobcu k dôvodom

na priznanie väčšej výšky nemajetkovej ujmy. Žalobca taktiež nepreukázal, a ani netvrdil, že by bol
akokoľvek obmedzovaný v spoločenskom uplatnení.

17. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z vplyvu trestného stíhania na
podnikanie žalobcu a jeho manželky v spoločnosti DARIUS COMPENY, s.r.o., túto pokladal za

nedôvodnú a nepreukázanú. V prvom rade považoval za právne otázne, či vôbec možno takúto prípadnú
majetkovúškodupokladaťzafaktorpriposudzovanínemajetkovejujmy,avšaktoutootázkousanemusel
zaoberať, nakoľko žalobca v tejto súvislosti vôbec neuniesol bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu.
Žalobca tvrdil, že v súvislosti s trestným stíhaním došlo k zhoršeniu podnikania, toto tvrdenie však
nepodložil absolútne žiadnymi dôkazmi, a to ani napr. hospodárskymi údajmi spoločnosti, z ktorých

by bolo možné aspoň usúdiť, či vôbec došlo v rozhodnom období počas trestného stíhania alebo
bezprostredne po ňom k prepadu tržieb. Prepad tržieb by pritom sám o sebe nebol dostatočným
dôkazom a bolo by potrebné preukázať aj príčinnú súvislosť tohto prepadu s obvinením, žalobca
však nepreukázal ani len tento základný predpoklad. K tejto otázke pôvodne navrhoval vypočuť
svedka O. H., avšak nakoniec návrh na vykonanie tohto dôkazu sám stiahol. Súd prvej inštancie tak

prípadné negatívne ekonomické dôsledky trestného stíhania na žalobcu a jeho rodinu pokladal za úplne
nepreukázané a pri posudzovaní nemajetkovej ujmy ich vôbec nebral do úvahy.

18.Súdprvejinštancietaktiežnevyhodnotilakodôvodnýargumentovznikunemajetkovejujmyzdôvodu
psychického prežívania dcéry žalobcu V. F. vo vzťahu k výsluchom v trestnom konaní. Z pripojeného

vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že dcéra žalobcu sa zúčastnila len na podaní vysvetlenia v deň nehody,
a potom jedného výsluchu 19.8.2014, pričom tento výsluch trval len 30 minút a podľa zápisnice jej neboli
kladenéžiadneotázky.PrivýsluchubolataktiežprítomnáobhajkyňažalobcuM..P.F..Súdprvejinštancie
tak dospel k názoru, že tvrdenie žalobcu o strese jeho dcéry z opakovaných výsluchov nie je dôvodné,
resp. nebolo zo strany žalobcu ani len preukázané, že by sa takýchto opakovaných výsluchov zúčastnila.

Rovnako skonštatoval, že dcéru žalobcu predvolal na pojednávanie 21.11.2023 za účelom výsluchu,
návrh na jej výsluch však vzal žalobca späť.

19. Súd prvej inštancie tak vzhľadom na okolnosti uvedené v odsekoch 49 až 54 dospel k záveru, že
s ohľadom na faktory uvedené v § 17 ods. 3 písm. b), c) a d) zákona č. 514/2003 Z. z. nie je dôvodné

žalobcovi priznávať vyššiu sumu nemajetkovej ujmy.

20. Súd prvej inštancie ďalej skúmal posledné zákonné kritérium pre posudzovanie výšky nemajetkovej
ujmy v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., a to osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, pričom dospel k záveru, že tieto faktory majú vplyv na

výšku priznanej nemajetkovej ujmy, resp. zvyšujú nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu. Pri posudzovaní
výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na to, že žalobca bol do začatia trestného stíhania bezúhonný a žil
riadnym životom. Túto skutočnosť tvrdil v konaní žalobca, pričom vyplynula aj z dopytov na obecný úrad
a žalovaný ju v konaní nespochybnil. U takéhoto občana je nemajetková ujma vzniknutá v dôsledku
trestného stíhania nepochybne vyššia. Súd prvej inštancie taktiež zohľadnil skutočnosť, že žalobca

a jeho rodina žijú v malej obci, kde je predpoklad, že informácie sa medzi ľuďmi šíria rýchlejšie a
osobnejšie, a zároveň je predpoklad, že ľudia tieto informácie nebudú vedieť vyhodnotiť a dostatočne
rozlišovať medzi vedením trestného stíhania, obvinením a odsúdením. V tomto smere zdôraznil, že túto
skutočnosť zohľadnil len čiastočne, nakoľko štát nemôže vo všeobecnosti zodpovedať za to, ako okolieobvineného vyhodnocuje jeho obvinenie a ako sa následne k obvinenému správa. Na druhej strane je
takéto obvinenie vždy spôsobilé znížiť vážnosť obvineného v spoločnosti a v prípade, že je uznesenie
o obvinení v konečnom dôsledku potrebné považovať za nezákonné, nemôže sa štát zodpovednosti za

dôsledky takéhoto uznesenia na obvineného zbaviť. Na druhej strane súd prvej inštancie zohľadnil, že
žalobca v konaní zníženie svojej vážnosti v spoločnosti nepreukázal žiadnym konkrétnym spôsobom.
Vychádzal teda najmä zo všeobecne známej skutočnosti, že v malej obci dôjde bezpochyby k zmene
správania okolia k obvinenému, resp. zo všeobecných tvrdení žalobcu a jeho manželky v tomto ohľade.
Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj vzhľadom na dovtedajší život žalobcu, dospel k záveru, že je

potrebné navýšiť základnú priznanú nemajetkovú ujmu žalobcovi o 50 %.

21.Vzhľadomnavšetkyvyššieuvedenéokolnosti,resp.vzhľadomnazáveryuvedenénajmävodsekoch
48, 55 a 58, súd prvej inštancie za adekvátnu pokladal nemajetkovú ujmu vo výške 3.000 eur za každý
rok trvania trestného stíhania. Keďže však trestné stíhanie trvalo menej ako rok, a to od 4.7.2014 do
23.4.2015, kedy Okresný súd Brezno vydal oslobodzujúci rozsudok, resp. do 20.5.2015, kedy rozsudok

nadobudol právoplatnosť, priznal žalobcovi len približnú pomernú časť z tejto sumy. Súd prvej inštancie
tak priznal žalobcovi druhým výrokom napadnutého rozsudku podľa § 17 ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 eur.

22. Lehotu na plnenie peňažnej povinnosti na základe § 232 ods. 3 C. s. p. určil v dĺžke 30 dní, keď

na základe žiadosti žalovaného vzal do úvahy administratívnu náročnosť vykonania úhrady zo strany
žalovaného ako orgánu štátu. Keďže žalobe v časti nároku na nemajetkovú ujmy vyhovel len čiastočne,
vo zvyšnej časti žalobu tretím výrokom tohto rozsudku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov
konania súd prvej inštancie rozhodoval podľa § 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a
trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V časti konania o majetkovej škode bol v plnom

rozsahu úspešný žalobca. V časti konania o nemajetkovej ujme bol taktiež úspešný žalobca. Hoci je
jeho úspech v číselnom vyjadrení malý, keďže súdom určená výška nemajetkovej ujmy je 2.500 eur a
žalobca požadoval sumu 50.000 eur, na účely rozhodovania o trovách konania v zmysle § 255 ods. 1 C.
s. p. pokladal úspech žalobcu za plný, nakoľko žalobca bol úspešný čo do základu nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Nie je pritom rozhodujúce, v akej výške bol nakoniec nárok priznaný, nakoľko táto

výška závisela výlučne od úvahy súdu. Tento postup súdu je plne v súlade s rozhodovacou praxou,
potvrdenou napr. v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 475/2018. Žalobca tak bol v
konaní z tohto pohľadu úspešný v celom rozsahu a súd mu štvrtým výrokom priznal náhradu trov konania
voči žalovanému vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozsudku podľa § 262 ods. 2 C. s. p. samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

23. Proti výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.500 eur
titulom nemajetkovej ujmy podala žalovaná odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h)
C. s. p. a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v tomto napadnutom výroku zmeniť a žalobu v časti
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych

argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pričom výšku takejto
nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a k
okolnostiam, za ktorých k zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby došlo. Napriek tomu, že súd
výšku nemajetkovej ujmy určuje v zásade podľa svojej úvahy, aj tento postup podlieha hodnoteniu,

pričom základom pre posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré
súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného
prípadu. Je potrebné vychádzať z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu, musí sa prihliadať na
intenzitu, povahu a spôsob zásahu, k charakteru a rozsahu hodnoty, do ktorej bolo zasiahnuté. Pre
určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy súd musí vykonaným dokazovaním odôvodnene

ustáliť zásah do osobnostných práv a do života žalobcu a určiť mieru jeho intenzity, ktorá poskytnutie
peňažnej náhrady v stanovenej výške odôvodňuje (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
7.8.2019, sp. zn. 15Co/80/2019). Zdôraznila, že aj rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít sa
ustálila v tom smere, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v režime zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nestačí len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, ale

nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané. Najvyšší súd SR v uznesení z 31.5.2022, sp.
zn. 7 Cdo 280/2019 posudzoval dovolateľom nastolenú právnu otázku v znení „či v prípade, ak trestné
stíhanie vedené voči žalobcovi bolo právoplatne zastavené alebo bol v ňom oslobodený spod obžaloby,pretože skutok pre ktorý bol trestne stíhaný nie je trestným činom, vzniká žalobcovi automaticky a
bez ďalšieho nemajetkový ujma, ktorú je z hľadiska závažnosti potrebné odškodniť priznaním náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch“. K takto vymedzenej právnej otázke potom dovolací súd uzavrel, že pre

vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom, je nevyhnutné,
aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, existencia
nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy, v prípade nemajetkovej

ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce. Právo na
náhradu nemajetkovej ujmy teda možno priznať len v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ak nemajetková ujma vznikla v príčinnej
súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom nestačí
len tvrdenie, že nemajetková ujma vznikla, nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť preukázané.

Najvyšší súd SR v uznesení z 30.9.2013 sp. zn. 6 M Cdo/15/2012 dospel k záveru, podľa ktorého určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala
žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Žalovaná zastáva názor, že žalobca v konaní
nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi vydanými rozhodnutiami, v dôsledku ktorých mu mala

vzniknúť nemajetková ujma. Odôvodnenie súdu prvej inštancie je v tomto smere nepreskúmateľné a
arbitrárne, pretože vznik nemajetkovej ujmy a jej výšku odôvodnil len tým spôsobom, že skonštatoval,
že „trestné stíhanie pôsobilo na žalobcu a celú jeho rodinu stresujúco, nakoľko žalobca a jeho rodina žili
dovtedy usporiadaným životom, a trestné stíhanie predstavovalo závažný zásah do ich dovtedajšieho
života. Negatívne na nich pôsobila taktiež skutočnosť, že vzhľadom na to, že žijú v malej obci, sa o

trestnom stíhaní postupne dozvedali obyvatelia obce.“ Pričom sám súd prvej inštancie priznáva ďalej, že
v rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy pristúpil v podstate arbitrárne, keď uvádza, že „Pokiaľ ide o
výšku nemajetkovej ujmy, súd v prvom rade konštatuje, že bez ohľadu na aplikáciu kritérií uvedených v
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. je zákon vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy veľmi všeobecný a
určenie tejto výšky bude z tohto dôvodu vždy v konečnom dôsledku záležať na úvahe súdu a vždy bude

v nezanedbateľnej miere arbitrárne.“ Taktiež žalovaný poukazuje na podľa neho ničím nepodloženú
právnu argumentáciu, že pri priznaní nemajetkovej ujmy a jej výšky „súd taktiež zohľadnil skutočnosť,
že žalobca a jeho rodina žijú v malej obci, kde je predpoklad, že informácie sa medzi ľuďmi šíria
rýchlejšie a osobnejšie, a zároveň je predpoklad, že ľudia tieto informácie nebudú vedieť vyhodnotiť,
a dostatočne rozlišovať medzi vedením trestného stíhania, obvinením a odsúdením.“ Pričom však

následne si uvedený argument vyvracia a sám uvádza, že žalobca v konaní zníženie svojej vážnosti
v spoločnosti nepreukázal žiadnym konkrétnym spôsobom.“ No napriek tomu píše, že v danej veci
najmä vychádzal z akejsi „všeobecne známej skutočnosti, že v malej obci dôjde bezpochyby k zmene
správania okolia k obvinenému, resp. zo všeobecných tvrdení žalobcu a jeho manželky v tomto ohľade.“
S poukazom na uvedené teda vyplýva, že súd aj bez výsluchu žalobcu a jeho manželky, svedkyne V. F.

mal automaticky zato, že vo veci je potrebné priznať nemajetkovú ujmu len z dôvodu, že žalobca žil a
žije v malej obci. Čiže žalobcovi sa síce aj podľa súdu z výpovedí žalobcu a jeho manželky nepodarilo
preukázať konkrétnu nemajetkovú ujmu, konkrétnymi dôkazmi, no aj tak napriek tomu ju súd žalobcovi
priznal, len na základe akejsi všeobecne známej skutočnosti, že v malej obci dôjde bezpochyby k zmene
správaniaokoliakobvinenému.NeurčitosťtohtoargumentujezavŕšenáajčasťouvýpovedesvedkyneV.

F..Tátonaotázkužalovanéhonechuvedievsúvislostistrestnýmstíhaním,akokonkrétnesaknimniekto
negatívne správal, svedkyňa uviedla: „... Konkrétny príklad neuvediem, ale je to zjavné zo správania
obyvateľov malej obce, ktorí nám dajú najavo, že o trestnom stíhaní vedia. Ľudia vám to dajú najavo,
aj keď vám to priamo nepovedia.“ Žalovaný zastáva názor, že žalobca v konaní vypovedal pomerne
všeobecným spôsobom, prostredníctvom ktorého súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného nemohol

zistiťsplneniezákonnýchpredpokladovprepriznanienáhradynemajetkovejujmyžalobcovivpeniazoch.
Taktiež týmto spôsobom vypovedala aj svedkyňa V. F., pričom je potrebné uviesť, že ako svedok má k
prejednávanej veci pomer, a teda, že je manželkou žalobcu a z čoho vyplýva, že obsah jej výpovede
nie je možné hodnotiť ako nezaujatý a neovplyvnený. Žalobca ním uplatňovanú náhradu nemajetkovej
ujmy a ani jej výšku nijako nepreukázal. Ním navrhnuté dôkazy v podobe výsluchu jeho rodinných

príslušníkov považuje žalovaný za málo relevantné, nakoľko bolo vopred zrejmé, že v rámci svedeckých
výpovedí budú obdobným spôsobom tvrdiť vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, čo sa aj udialo. Takto
však minimálne vykonané dôkazy spôsobili, že žalobca neuniesol svoju dôkazné bremeno. Zastávala
názor, že vykonaným dokazovaním v rámci konania pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, žek takémuto zhoršeniu spoločenského a rodinného života žalobcu v priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti s namietaným trestným stíhaním. Žalobca v konaní nepreukázal, že toto trestné konanie malo
priamy a bezprostredný vplyv na ním tvrdenú ujmu, pretože v živote žalobcu sa vyskytli situácie, ktoré

zásadným spôsobom ovplyvnili život žalobcu. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený.Jenepochybné,žetrestnéstíhaniejespôsobilézasiahnuťdosférypoškodeného,uvedené
však žalobcu nezbavuje povinnosti tvrdenia a unesenia dôkazného bremena ohľadom preukázania,
v akom rozsahu trestné stíhanie zasiahlo jeho osobu, doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré mu

vznikli v súkromnom živote, ako aj závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v spoločenskom uplatnení.
V tomto smere poukazujem na rozsudok Krajského súdu Nitra z 23.3.2021 sp. zn. 12Co/76/2020 v
ktorom súd dospel k záveru, že „V prípade, ak je žalobou uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch, je súd povinný v spore skúmať, či nie je postačujúce poskytnutie zadosťučinenia len vo forme
konštatovania porušenia práva.“ Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa skúmaním
týchto skutočností nezaoberal, pričom v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním,

ktoré sa skončilo oslobodením spod obžaloby, je potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania
prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, a na závažnosť následkov
spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k
ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného poškodeného. Pri úvahe o forme zadosťučinenia treba
preto zohľadniť aj jeho konanie, ak ním k vzniku nemajetkovej ujmy prispel. Za okolnosť dôležitú pre

stanovenie formy zadosťučinenia (výšky nemajetkovej ujmy) treba považovať aj zistenie, že poškodený
sa dopustil skutku, za ktorý bol následne trestne stíhaný (dôsledkom nie je strata zodpovednosti štátu
za ujmu, ktorá poškodenému trestným stíhaním vznikla). V tomto kontexte možno prihliadnuť aj na
dôvody, pre ktoré k oslobodeniu spod obžaloby došlo.“ Hoci je výška zadosťučinenia v peniazoch
predmetom voľnej úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné

hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou
saakejkoľvekkontrole.Žalovanýzastávanázor,ževtomtosmerejeodôvodnenierozhodnutiasúduprvej
inštancie nedostatočné a nepreskúmateľné. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je možné zistiť, na základe
akej úvahy súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi patrí náhrada nemajetkovej ujmy a na
základe čoho určil výšku nemajetkovej ujmy za každý rok trestného stíhania sumu 2.000 eur. V súvislosti

s preukazovaním nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu
SR 3 Cdo 32/2007 z 29.3.2007: „V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej

súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych
súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,
ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992).
Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979). V postupnom

slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený
následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej
príčina priamo (bezprostredne)predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako
(priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením
jeho nároku v zmysle napadnutého rozsudku a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutom výroku potvrdil. Mal za to, že súd prvej inštancie riadne a dostatočne zistil skutkový
stav veci a dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom vykonal všetky stranami navrhnuté dôkazy,
na základe ktorých správne zistil všetky rozhodujúce skutočnosti a preto žalobca považuje žalovaným
napadnutý rozsudok za vecne správny čo do jeho výroku, ako aj do jeho odôvodnenia. Žalovaná
považuje výšku priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za neprimerane vysokú a rozsudok

považuje za nepreskúmateľný a arbitrárny. Bol názoru, že jednoznačne preukázal konkrétne následky
zásahu nezákonného trestného stíhania voči nemu. Priposudzovaní vzniku nemajetkovej ujmy súd prvej
inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania, a to najmä z výsluchu žalobcu a výpovede manželky
žalobcu ako svedkyne a správne pokladal existenciu nemajetkovej ujmy za preukázanú. Vyjadreniažalobcu a jeho manželky pokladal vo vzťahu k nemajetkovej ujme za dostatočné, a to aj s ohľadom na
skutočnosť,žetakátoreakcianatrestnéstíhaniejelogickáaštandardná.Trestnéstíhaniejeprebežného
bezúhonného občana vždy vážnym zásahom do dovtedajšieho života, ktorý nevyhnutne musí pôsobiť

stresujúco a musí byť zásahom tak z pohľadu prežívania dotknutej osoby, ako aj z pohľadu spoločnosti
na dotknutú osobu. Zároveň pokladal za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou ujmou a
nezákonným rozhodnutím, nakoľko vyššie opísané skutočnosti boli nepochybne priamym dôsledkom
trestného stíhania žalobcu, a bez tohto stíhania by neboli vznikli. Súd prvej inštancie tak na účely
rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy dospel vlastnou úvahou k záveru, že štandardná základná

výška takejto ujmy je 2.000 eur za rok trestného stíhania, pričom táto suma môže byť, a to aj podstatným
spôsobom, upravená v závislostí od subjektívnych a objektívnych faktorov týkajúcich sa konkrétnej
kauzy, resp. konkrétnej trestne stíhanej osoby. Súd prvej inštancie v odsekoch 48-58 rozsudku podrobne
odôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy, preto jeho rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne
a nezrozumiteľné.

25. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal
odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s.
p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a
nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1
C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.4.2025 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

26. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v
odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú

argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k
vyhoveniu žalobe v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v preskúmavanej
veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre
posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej
žaloby a žalovanej prednesených na jej obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v

súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe
vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku proti žalovanej, ktorého
sa žalobca domáhal titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z..

27. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,

konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a
právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal so všetkými
aspektmi predmetnej žaloby.

28. Súd prvej inštancie totiž v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav,

opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z
ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo

považoval žalobu za dôvodnú aj v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy; skutkové a právne závery
súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za
porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej
inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).

29. Na margo námietky žalovanej, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkových zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom

konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa
súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo
sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali
po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čovypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou
(faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán.

30. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu
nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných
dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného
presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda
úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich

bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom
odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože
nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie
vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore
s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia
hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami

logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom -
ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý
dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne
odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.

31. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že žiadne takéto
pochybenie v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu
nezaznamenal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že hodnotenie (inak pre
rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo
väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; že informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú

rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privilegoval len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných
prostriedkov a ponechal bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz,
či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.

32. Pokiaľ ide o samotnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, z odôvodenia napadnutého

rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dôsledne vychádzal zo znenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. podľa ktorého, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z.). Zároveň platí, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku
2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi

podľa osobitného predpisu (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.).

33. Je potom predovšetkým na súde, aby výšku zadosťučinenia stanovil so zreteľom na špecifické
okolnosti konkrétneho prípadu. Ide o voľnú úvahu súdu, ktorá sa opiera o objektívne a preskúmateľné
kritériá vychádzajúce z okolností konkrétneho prípadu, ktoré smerujú k napraveniu alebo vyváženiu

nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi. Voľná úvaha súdu predstavuje oslobodenie súdu od vopred
daných algoritmov, tabuliek, či násobkov výpočtu priznanej výšky odškodnenia tak, aby nezávislý sudca
v konkrétne súdenej kauze pri rozhodovaní starostlivo a s citom pre vec zhodnotil jej okolnosti prípadu,
zhodnotil vykonané dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a
neopisoval iba metodiky, či nedopĺňal veličiny do vopred stanovených „šablón“. Preto pokiaľ súd prvej

inštancie postupoval podľa kritérií pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako sú vymedzené
hypotézou právnej normy (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) a vplyv týchto kritérií na výšku náhrady
nemajetkovej ujmy aj dôsledne vyhodnotil, nemôže byť aplikácia právnej normy na zistený skutkový stav
nesprávna. Odvolací súd riadne odôvodenú úvahu súdu prvej inštancie môže preskúmať len v prípade
zjavnej neprimeranosti relevantných úvah súdu prvej inštancie, ktorá však z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nevyplýva.

34. K námietke žalovanej, že súd prvej inštancie sa nezoberal tým, či v danom prípade nie je
dostatočné iba samotné konštatovanie porušenia práva, odvolací súd uvádza, že pokiaľ z odôvodnenianapadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie mal vznik nemajetkovej ujmy preukázaný,
nakoľko trestné stíhanie je pre bežného bezúhonného občana vždy vážnym zásahom do dovtedajšieho
života,ktorýnevyhnutnemusípôsobiťstresujúcoamusíbyťzásahomtakzpohľaduprežívaniadotknutej

osoby, ako aj z pohľadu spoločnosti na dotknutú osobu a následne sa zaoberal splnením kritérií pre
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, je zrejmé, že jeho úvaha implicitne vychádza zo záveru, že iba
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a vzniknutú nemajetkovú
ujmu nie je možné uspokojiť inak ako v peniazoch.

35. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolacie námietky žalovanej odvolací súd vyhodnotil
v ich súhrne ako právne irelevantné, teda také, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku. A keďže žalovaná v podanom odvolaní ďalej neuviedla žiadne
relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd
ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou
aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s.
p. potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov

odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).