Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1424200600
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1424200600.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov
JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48,
Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, Mýtna 48, Bratislava,
proti žalovanému: N.. U. G., nar. X.X.XXXX, M. XXB, H., o zaplatenie 2.617,19 eura s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 43Csp/1/2024-158 zo dňa

25.9.2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.617,19
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.617,19 eura od 16.2.2021 do

zaplatenia, úrok vo výške 1.930,47 eura a žalobcovi priznal proti žalovanému právo na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. V odôvodení uviedol, že žalobou podanou na Okresnom súde Banská
Bystrica 17.4.2023, postúpenou Mestskému súdu Bratislava IV 15.1.2024 sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia 2.617,19 eura s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovanému
poskytol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo 1911013593 úver vo výške 2.800 eur, ktorý
sa žalovaný zaviazal uhradiť formou zmluvne dojednaných pravidelných mesačných splátok. Žalovaný

neplnil riadne a včas, čím porušil svoju povinnosť zo zmluvy. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu
omeškaných splátok s upozornením na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti pohľadávky z dôvodu
neplatenia. Nakoľko žalovaný napriek písomnej výzve svoj dlh nezaplatil, žalobca v súlade so zmluvnými
dojednaniami úverovej zmluvy vyhlásil okamžitú splatnosť pohľadávky z úveru. Vyhlásenie okamžitej
splatnosti bolo žalovanému doručené 8.2.2021. Nakoľko žalovaný v poskytnutej 7-dňovej lehote dlžnú
sumu nezaplatil, voči žalobcovi sa dostal od 16.2.2021 do omeškania so zaplatením dlžnej sumy spolu

s príslušenstvom.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
aplikujúc na vec § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b),
písm. d), § 9 ods. 2 písm. g) a písm. h), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších predpisov účinného v čase uzavretia zmluvy úvere (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.
z.“), § 52, § 53 ods. 9, § 565, § 101, § 103, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., mal z
vykonaného dokazovania preukázané, že medzi sporovými stranami na základe zmluvy o poskytnutí
úveru formou voliteľného prečerpania na bežnom účte (správne má byť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere) došlo ku vzniku záväzkového vzťahu, v ktorom sa dve zmluvné strany dohodli navzájom si

poskytnúť určité plnenia; žalobca poskytnúť na žiadosť žalovaného peňažné prostriedky a žalovaný
poskytnuté finančné prostriedky vrátiť spolu s úrokmi a poplatkami. V tomto prípade možno žalovanéhos určitosťou považovať za spotrebiteľa, keďže pri uzatváraní a plnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a na druhej strane
žalobcu možno považovať za veriteľa, nakoľko pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z vyššie uvedeného dôvodu je teda potrebné pri
posudzovaní predmetného právneho vzťahu medzi žalovaným a žalobcom brať na zreteľ všeobecnú
úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku a najmä ustanovenia týkajúce sa
neprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,úpravaktorýchjeobsiahnutáv§53Občianskehozákonníka,ktoré
poskytujú výraznú ochranu pre spotrebiteľa, ako aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

3. Z obsahu odporu proti platobnému rozkazu vyplýva, že žalovaný namieta absenciu obligatórnych
náležitostí spotrebiteľskej zmluvy, a to úrokovej sadzby a RPMN, súd prvej inštancie bol preto povinný
riešiť ako prejudiciálnu otázku, či sporná úverová zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky,
ktoré sú vo vzťahu k spotrebiteľovi neplatné, resp. úverová zmluva by bola bezúročná a bez poplatkov.
Táto povinnosť súdu pri nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv vzniká priamo zo zákona (Občianskeho

zákonníka a právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa).

4. K namietanému porušeniu § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., súd prvej inštancie uviedol,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje informáciu o úrokovej sadzbe, ktorá je vo výške 16,50
% ročne a ako druh úrokovej sadzby je uvedené, že ide o fixnú úrokovú sadzbu počas celej doby

trvania zmluvy. K namietanému porušeniu § 9 ods. 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. uviedol, že
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje informáciu o RPMN, ktorá je vo výške 16,50 %, rovnako
ako aj predpoklady jej výpočtu a vzorec na jej výpočet a všetky predpoklady na výpočet. Rovnako
zmluva obsahuje aj celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a to 4.859,52 eura. Po zohľadnení
uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere z 20.11.2019 obsahuje

namietané obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. g) a h), rovnako aj všetky ostatné obligatórne
náležitosti. Nie je teda možné prijať záver, že sa v dôsledku absencie niektorého namietaného údaja
považuje úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z.

5. Pokiaľ žalovaný tiež namietal absolútnu neplatnosť zmluvy, ako aj absolútnu neplatnosť dojedania

o výške úroku, pričom dôvodil len výškou úroku, čo považuje za úžeru, keďže úrok je takmer vo výške
istiny, súd prvej inštancie uviedol, že žalovanému musela byť táto skutočnosť známa už pri podpise
zmluvy. Zmluvu podpísal, uhrádzal splátky (prvé štyri), s jej obsahom teda aj súhlasil. K samotnej výške
úroku za poskytnutie úveru, ktorý bol dohodnutý vo výške 16,50 % súd prvej inštancie uviedol, že v
danom prípade nemožno konštatovať jeho neprimeranosť, nakoľko treba brať do úvahy skutočnosť, že

veriteľ bol nebankovým subjektom, preto sa aj výška úrokovej miery môže odlišovať od tej, za ktorú
poskytujú úvery banky. Nebankové subjekty totiž poskytujú úvery s vyšším rizikom, pričom cena tohto
rizika sa prejavuje aj vo výške odplaty za poskytnutý úver. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že
úvery v nebankových subjektoch využívajú najmä klienti, ktorým by úver banky z dôvodu zvýšeného
rizika nesplácania neposkytli. Iné dôvody absolútnej neplatnosti žalovaný neuvádzal, nekonkretizoval,

a preto sa k nim súd prvej inštancie nemohol bližšie vyjadriť.

6. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj vznesenou námietkou premlčania, pričom dospel k záveru, že
k premlčaniu v danom prípade nedošlo. Z obsahu listu veriteľa adresovaného žalovanému zo dňa
28.12.2020 - 3. upomienka - výzva na zaplatenie, vyplýva, že k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru,

zročnosti celého dlhu, došlo pre nesplnenie splátky, ktorá bola splatná 20.10.2020. V zmysle § 103
Občianskeho zákonníka, druhá veta, od tohto dňa začala plynúť trojročná premlčacia doba. Táto
by uplynula dňa 20.10.2023, žaloba (návrh na vydanie platobného rozkazu) bola však podaná na
Okresnom súde Banská Bystrica už 17.4.2023, teda počas plynutia premlčacej doby. Rovnako v zmysle
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukázal žalobca, sp. zn. 4 Cdo 132/2021,

aplikácia ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vylučuje uplatnenie pravidla podľa druhej
vety § 103 Občianskeho zákonníka. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v
splátkach, pri premlčaní práva dodávateľa na zaplatenie celej pohľadávky pri strate výhody splátok (§
565 Občianskeho zákonníka) sa začiatok plynutia premlčacej doby spravuje všeobecným ustanovením
§ 101 Občianskeho zákonníka. V predmetnej veci tak mohla byť pohľadávka voči žalovanému uplatnená

až 25.1.2021, kedy veriteľ žalovanému oznámil, že jeho dlh sa stal splatným v celom rozsahu a v súlade
s § 101 Občianskeho zákonníka k premlčaniu nároku žalobcu by došlo až 25.1.2024. Preto, keď žaloba
bola podaná na Okresnom súde Banská Bystrica 17.4.2023, bola podaná počas plynutia premlčacej
doby.7. S poukazom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná. Z listinných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané úhrady

žalovaného k zmluve o spotrebiteľskom úvere. Tvrdenia žalovaného o tom, že zaplatil inú (vyššiu) sumu,
zostali len v rovine tvrdení a o iných platbách poukázaných v prospech predmetnej zmluvy nepredložil
žiadne dôkazy. Z prehľadu splátok úveru vyplýva, aká suma z prijatých úhrad bola započítaná na istinu a
aká na úroky. Z toho potom jasne vyplýva aj výška istiny uplatnená v tomto konaní 2.617,19 eura (2.800
eur - 182,81 eura), ako aj výška úroku 1.930,47 eura (2.059,52 eura - 129,05 eura). Tieto informácie

jednoznačne vyplývajú z prehľadu splátok úveru, ktorý bol prílohou žaloby, ktorá bola žalovanému riadne
doručená 27.5.2023 do elektronickej schránky (v súlade s § 32 ods. 5 zákona č. 305/2013 Z. z. o
elektronickejpodobevýkonupôsobnostiorgánovverejnejmociaozmeneadoplneníniektorýchzákonov
(zákon o e-Governmente), ako aj z vyjadrenia žalobcu k odporu. Veriteľ, právny predchodca žalobcu,
postupoval v súlade s § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, keď k zosplatneniu dlhu pristúpil
až 25.1.2021, čomu predchádzalo upozornenie adresované žalovanému 28.12.2020, že je v omeškaní

s úhradou splátky úveru, ktorá bola splatná 20.10.2020. Nakoľko žalovaný sa s plnením peňažného
záväzku dostal do omeškania, zaviazal ho súd prvej inštancie tiež na zaplatenie úroku z omeškania,
ktorý si žalobca uplatnil v súlade so zákonom.

8. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C. s. p., keď

úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu s
tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C. s. p. a žiadal

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a zamietnuť, prípadne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych
argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je zmätočný, nakoľko mu chýba ústavne súladné odôvodnenie v zmysle § 220 ods. 2 C. s.
p., čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a prijal skutkové závery, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní; vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo vyústilo do prijatia
vecne nesprávnych záverov súdu o dôvodnosti podanej žaloby.

10. Namietal, že medzi ním a žalobcom neexistoval žiaden záväzkový vzťah titulom úveru formou

voliteľného prečerpania na bežnom účte ako uvádza súd prvej inštancie v odseku 20 napadnutého
rozsudku. V tomto smere je napadnutý rozsudok zmätočný. Trval na tom, že spotrebiteľská zmluva, z
ktorej žalobca vyvodzuje svoje nároky, je neplatná, nakoľko obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pričom súd prvej
inštancie dospel k vecne nesprávnemu záveru o primeranosti dohodnutého úroku. Namietal, že

dohodnutý úrok vo výške 16,50 % je v rozpore s dobrými mravmi. Dohoda o výške úrokov musí byť
v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon
absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú
peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1 MCdo 1/2009 zo dňa
31.7.2009). V danom prípade teda ide o neprimerané vysoké úroky, preto v prípade tzv. civilnoprávnej

úžery je právny úkon absolútne neplatný pre rozpor s dobrými mravmi. Na podporu svojej argumentácie
poukázal na niektoré rozhodnutia odvolacích súdov, v ktorých súdy považovali za rozporné s dobrými
mravmi poskytnutie úveru spotrebiteľovi za cenu prevyšujúcu priemernú cenu porovnateľných úverov
poskytovanýchbankami.Malzato,žeúrokovámieradohodnutámedzižalobcomažalovanýmprevyšuje
obvyklú úrokovú mieru, preto je takéto dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39

Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené závery považuje dohodu o výške úrokov za
absolútne neplatnú. Pokiaľ sú úroky neplatné nemožno ich ďalej moderovať. Bol názoru, že poskytnutý
úver je z uvedeného dôvodu bezúročný, preto je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v tomto
smere nezákonný a vecne nesprávny. Uviedol, že neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom
je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä

s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu
mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti
priemerubánk.Preúčelyzisteniavýškyobvyklejodplatysamusívychádzaťzúdajovfinančnýchinštitúciíposkytujúcichspotrebiteľskéúveryzaprimeranéodplaty,riadiacsazásadoudobrýchmravov,upravenou
v§3ods.1Občianskehozákonníka.Civilnoprávnaúžeraspôsobujeneplatnosťprávnehoúkonuvcelom
rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu

úveru. Pri zjavnom využití aj ľahkovážnosti dlžníka stačí, že k využitiu nadvlády nad dlžníkom dôjde hoci
len z nedbanlivosti. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy,
ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa,

spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti. Uvedené ustanovenie, ale nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali i údaje od tých subjektov
finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie takejto možnosti rozhodne
nebolo vôľou zákonodarcu, a preto pre účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov
finančnýchinštitúciíposkytujúcichspotrebiteľskéúveryzaprimeranéodplatyriadiacsazásadoudobrých

mravov upravenou v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

11. Namietal, že súd prvej inštancie sa pri vydávaní napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal
priemernými úrokovými sadzbami v danom období, čo by mu umožňovalo prijať záver o tom, či bol
úrok primeraný alebo nie. Tieto údaje sú verejne dostupné na portáli Národnej banky Slovenska.

Úroková miera v roku 2019 pre spotrebiteľské úvery na obdobie jedného až piatich rokov bola vtedy
4,93 % a 7,53 % na obdobie nad 5 rokov. Nemohol prisvedčiť argumentácii súdu prvej inštancie,
že úroková miera 16,50 % je v súlade so zákonom a to s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v
spojení s 1 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vlády SR k Občianskemu zákonníku č. 87/1995. Úroková
sadzba jednoducho musí byť porovnateľná alebo adekvátna priemerným ročným úrokovým sadzbám

poskytovaným bankami v danom čase. Ak takouto nie je a v tomto prípade ju prevyšuje, takmer o
100 %, resp. o vyše 100 %, tak nemožno hovoriť o ničom inom ako o rozpore s dobrými mravmi a
takúto úrokovú sadzbu súd priznať nemôže. Preto súd prvej inštancie nemal priznať žalobcovi nárok na
dohodnutý úrok. Keďže predmetný úver je bezúročný, tak nesprávne sú aj výpočty súdu prvej inštancie
vo vzťahu k istine, kedy splátky zaplatené žalovaným nemohli byť rozvrhované na úrok, ale mali byť v

celom rozsahu započítané na istinu. Záver súdu prvej inštancie, žalovaný má zaplatiť žalobcovi 2.617,19
eura je nesprávny a svojvoľný. Dlžná istina je nižšia. Rovnako nesprávna je časť výroku o povinnosti
zaplatiť úrok z omeškania, keďže istina je tu určená nesprávne, preto nemôže žalobcovi patriť úrok z
omeškania zo sumy 2.617,19 eura. V nadväznosti na uvedené je nesprávny aj výrok o trovách, keďže
žalobca v tejto situácii nemôže byť úspešný v rozsahu 100 %.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správne potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s právnou a aj
skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a s
jeho rozhodnutím, ktoré je tak vecne správne sa v plnej miere stotožnil. Uplatnený nárok v tomto súdnom

spore čo do právneho dôvodu aj výšky riadne preukázal.

13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Obsahom základného práva na spravodlivý proces v zmysle Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a Čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je popri iných právach i právo
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Nevyhnutnosť dôsledne dbať na dodržiavanie

kvalitatívnych požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia vychádza z konceptu právneho štátu, v ktorom
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia je základnou podmienkou legitimity
každého rozhodnutia súdu. Pokiaľ súdne rozhodnutie v rozpore s požiadavkou spravodlivého procesu
neobsahuje racionálne a presvedčivé odôvodnenie, môže sa javiť ako svojvoľné či nepreskúmateľné.
Dôkladným odôvodnením totiž dáva súd stranám najavo, že ich argumenty boli v konaní pred súdom

vypočuté, dáva stranám možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu súdu a odvolaciemu súdu možnosť
napadnuté rozhodnutie preskúmať čo do správnosti skutkových a právnych záverov konajúceho súdu.
Náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia zabezpečuje tiež výchovné pôsobenie súdneho konania a
prispieva k možnosti verejnej kontroly výkonu súdnictva.15. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít platí, že riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na spravodlivý proces vyžaduje, aby sa súd

jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (napr. sp. zn. IV.
ÚS 14/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03 a III. ÚS 209/04). Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu
bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi
základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (sp. zn. I. ÚS 33/2012).

16. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/
a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c/a Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-B; Georgiadis c/a Grécko z 29. mája 1997; Higgins c/a Francúzsko z 19. februára 1998).

18. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie vo svetle vyššie uvedených požiadaviek
na spravodlivý súdny proces a obsahových náležitostí rozsudku, osobitne s dôrazom na skutočnosti
namietané žalovaným v podanom odvolaní a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nespĺňa
kvalitatívne požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia; z obsahu napadnutého rozsudku

totiž nie je možné vyvodiť, ako súd prvej inštancie vec právne posúdil z hľadiska procesnej obrany
žalovaného, ktorý namietal, že zmluva je neplatná z dôvodu výšky dohodnutého úroku 16,5 % ročne,
ktorý považoval za úžeru, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že súd prvej
inštancie podrobil posudzovaný právny vzťah analýze z hľadiska obsahu právnej normy upravujúcej
úžeru (§ 39a Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie svoju úvahu o primeranosti dohodnutého

úroku založil na tom, že do úvahy treba brať skutočnosť, že veriteľ bol nebankovým subjektom, preto
sa aj výška úrokovej miery môže odlišovať od tej, za ktorú poskytujú úvery banky. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku však opätovne nie je zistiteľné, podľa ktorého ustanovenia právnej normy súd
prvej inštancie usudzoval o výške úrokových mier bánk, pričom úplne absentujú skutkové zistenia, ktoré
by odôvodňovali úvahy súdu prvej inštancie o primeranosti dohodnutého úroku vo vzťahu k úrokom,

ktoré v danom období poskytovali banky. V dôsledku uvedeného nie je možné preskúmať dôvodnosť
úvahy súdu prvej inštancie, ktorá ho viedla k záveru o primeranosti dohodnutého úroku.

19. V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými
skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Ak tak súd prvej inštancie nespravil, je jeho

rozhodnutie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých
rozhodol a prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03).

20. Účelom opravného prostriedku a v súvislosti s jeho uplatnením aj účelom odvolacieho konania

je zákonom predpísaným spôsobom dosiahnuť nápravu právnych alebo skutkových pochybení súdu
prvej inštancie. V odvolacom konaní je odvolací súd limitovaný v možnostiach zasahovať do rozsudku
súdu prvej inštancie, pričom tieto limity vyplývajú z podstaty neúplného apelačného systému, ktorý sa v
riadnom opravnom konaní uplatňuje v sporových veciach. Odvolací súd je v rámci neúplnej apelácie, až
na zákonom ustanovené výnimky, viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, pričom

svoju pozornosť primárne zameriava na skúmanie vecnej správnosti a zákonnosti prvoinštančného
rozhodnutia v rozsahu dôvodov uplatnených v odvolaní.21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, ktoré by bolo vnútorne konzistentné a dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné

právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k podstatnej námietke žalovaného. Súd prvej inštancie
tým znemožnil žalovanému (resp. stranám sporu), aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nakoľko uvedené nedostatky
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátil vec súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie vec opätovne prejedná, dôsledne sa vysporiada s
procesnou obranou žalovaného týkajúcou sa posúdenia výšky dohodnutého úroku a to z hľadiska
kvalifikačných znakov úžery podľa § 39a Občianskeho zákonníka ako aj § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej
zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu,
ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o

stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací
predpis. Neopomenie, že v sporoch s ochranou slabšej strany s účinnosťou od 1.7.2016 môže vykonať
aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a aj bez
návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 C. s. p.) s tým, že ustanovenia o sudcovskej
koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú (§ 296 veta druhá C. s. p.); vykonané

dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C. s. p. a na ich základe ustáli skutkový stav potrebný pre
svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní
spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C. s. p. tak, aby v ňom bolo jasne a zrozumiteľne uvedené,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Konajúci súd jasne a

výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie
skutkovéaprávnezáveryodôvodnízrozumiteľnýmapresvedčivýmspôsobomtak,abybolovplnejmiere
naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie.

22. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§
262 ods. 1, § 396 ods. 3 C. s. p.).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1
C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).