Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201664
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201664.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a

členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.
XX. XXXX, trvalý pobyt C. D. XX, XXX XX E., zast. Advokátska kancelária BUGRI s. r. o., so sídlom
Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO 56 434 995, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 821 72 Bratislava mestská
časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 3.269,75 EUR, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen 10C/16/2024-210 zo dňa 25. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd, ako súd prvej inštancie, o nároku žalobcu o
zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 3.269,75 EUR rozhodol tak, že:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.269,75 EUR, a to v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to v lehote 15 dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalobcu.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia 3.269,75 EUR titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu
nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo

dňa 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, do zákona č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj len „ZoHaZZ“), za ktorú zodpovedá žalovaný na princípe
absolútnej objektívnej zodpovednosti. Za žalované obdobie od 4/2021 – 3/2023 odpracoval spolu
1301,21 hodín služobnej pohotovosti (z toho 1201,63 hodín určenej + 99,58 hodín nariadenej), pričom
žiadna z odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho
priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia dosiahol najmenej 51,33 hodín
týždenne. Okresný súd pri rozhodovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V prvom rade sa

zaoberal námietkou žalovaného ohľadne miestnej a kauzálnej nepríslušnosti súdu a námietkou pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného. Na námietku žalovaného, že úprava v ZoHaZZ neodporuje dotknutej
Smernici, a že nie je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho práv
plynúcich z čl. 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, okresný súd uviedol, že žalovanému, ktorý jestranou sporu musia byť známe závery stoviek právoplatných rozhodnutí súdov SR (provinštančných a
druhoinštančných), že dotknutá Smernica nebola do ZoHaZZ prevzatá správne, pretože vnútroštátna
právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti

do služobného času v rozpore s čl. 2 Smernice a rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný
(pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej
smernice, a zároveň, že základ nároku žalobcu je tak daný, keďže sú splnené 3 podmienky: 1. cieľom
porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2.
existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným

jednotlivcom. Nerešpektovaním Smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa §
11 a nasledovných Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti, v nadväznosti na §
853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K uplatnenej výške odškodnenia okresný súd poukázal na to, že na
základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti
spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48-hodín priemerného
pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (apríl 2021 - marec 2023), a to najmä v súvislosti s

nezapočítavaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaného času pre účely rozvrhovania
služieb. Súd vzhľadom na uvedené konštatoval, že žalobcovi v príčinnej súvislosti nerešpektovania čl. 2
ačl.6písm.b)Smernice2003/88/ESvzniklanemajetkováujma,nakoľkodošlo(dlhodobo)kporušovaniu
jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia
pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci,

ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. Žalobca preukázal, že daný stav mal vplyv na
jeho súkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú zaťaženosť je úplne oddelený od vlastného sociálneho
prostredia rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj čas a venovať sa
vlastným potrebám je úplne vylúčená. Podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a

ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaloval teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný
počet odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný. Žalobca za
primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o
HaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t.j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený
postup žalobcu pri výpočte náhrady škody posúdil ako primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu

došlo, ako aj k následkom na jeho živote, a to aj vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce,
z ktorého vychádzal žalobca. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady, súd posudzoval primeranosť
žalovanej náhrady k ujme, ktorá v dôsledku neúplnej implementácie smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky vznikla žalobcovi, pričom výška priznanej náhrady bola na úvahe súdu. Žalobca
svoj nárok spojil s porušením nároku na odpočinok, a tak okresný súd posudzoval tento nárok žalobcu

ako nemajetkovú ujmu, čo okrem právneho poriadku Slovenskej republiky zohľadňuje aj zámer tvorcu
Smernice rady č. 2003/88/ES. Okresný súd poukázal na konkrétne okolnosti na strane žalobcu, ktorými
bolo zasiahnuté do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka a vyhovením nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmiernil nepriaznivý následok neoprávneného zásahu,
ku ktorému došlo zo strany žalovaného. Okresný súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal

aj z doloženého tabuľkového prehľadu vykonaných služieb žalobcom za žalované obdobie. Žalobcom
požadovanú sumu náhrady nemajetkovej ujmy považoval za primeranú, a preto žalobe vyhovel. O
trovách konania vzhľadom na úspech žalobcu rozhodol poukazom na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1
CSP (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj „CSP“).

3. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Uviedol,
že konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou
skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že by žalovaný
nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky porušenie
článku 6 písm. b) smernice. Skutočnosť, že by smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná

nemôže automaticky zakladať domnienku, že žalobca pracoval počas výkonu svojej služby pravidelne
viac ako 48 hodín. Je preto povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie článku 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb, aby mohol byť v predmetnom konaní úspešný.

4. Namietol právomoc súdu s tým, že táto právomoc je v rukách Európskej komisie v zmysle

článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a osvojiť si otázku správnej či nesprávnej transpozície
akejkoľvek smernice môže iba Európska komisia a nie vnútroštátny súd. Prípadné porušenie povinnosti
členského štátu Európskej únie transponovať akúkoľvek smernicu do vnútroštátneho poriadku zakladá
iba zodpovednosť členského štátu voči Európskej únií a nie voči konkrétnym fyzickým osobám. Nárokfyzickej osoby môže vzniknúť iba ako nežiadúci dôsledok nesprávnej transpozície smernice 2003/88/
ES; to znamená, že súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna transpozícia smernice 2003/88/
ES dopad na žalobcu.

5. K výpočtom priemerného týždenného pracovného času žalobcu uviedol, že ak aj súd prvej inštancie
konštatoval, že došlo k nesprávnej, resp. neúplnej transpozícií smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku Slovenskej republiky, a teda je jeho povinnosťou aplikovať smernicu 2003/88/ES priamo,
tak musí skúmať samotné porušenie článku 6 písm. b), od ktorého si žalobca odvodzuje svoj nárok

na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie hrubo porušil práva žalovaného,
nakoľko všeobecne skonštatoval v konaní nedokázanú skutočnosť, pričom nevysvetlil, v čom spočívali
údajné zásahy do osobnostných práv žalobcu a dokonca ani len nepoukázal na žiaden prepočet
služobného času žalobcu, ktorý by toto konštatovanie súdu prvej inštancie podporil. Žalovaný poukázal
na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou fondu pracovného času. Súd
prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal aj s otázkou § 97 zákona č. 315/2001 Z.z. Zákon č. 315/2001 Z.

z. považuje určité časy odpočinku za výkon štátnej služby, avšak tie časy nie sú výkonom štátnej služby.
Ide o časy podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. To znamená, že ak aj fond pracovného času do
seba započítava ako služobný čas aj čas dovolenky, voľna za sviatok, voľna z kolektívnej zmluvy či iné
voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej služby a teda na účely smernice 2003/88/ES tieto jednoznačne a
nespochybniteľne možno subsumovať pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES.

Následne žalovaný poukázal na prepočet služobného času žalobcu. Z praxe súdov po celej Slovenskej
republike je zrejmé, že spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy nemôže byť vo forme matematickej rovnice
vyplývajúcej z ustanovení o mzdových nárokov (§ 122 zákona č. 315/2001 Z. z.).

6.Kreferenčnýmobdobiamžalovanýpoukázalnato,že§86ods.1zákonač.315/2001Z.z.predstavuje

transpozíciu článku 16 písm. b/ v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b/ bod iii) a článkom 19 a teda pojem
priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach dlhých
6 mesiacov. S ohľadom na § 1 ods. 1 zákona č. 314/2001 Z. z. konštatoval, že ochrana života a zdravia
fyzických osôb, majetku a životného prostredia jednoznačne vyžaduje nepretržitú prevádzku každej
hasičskej stanice, teda aby každá hasičská stanica mohla byť efektívne využitá 24 hodín denne a 7 dní v

týždni. Je preto na mieste prihliadať na cieľ pojmu „referenčné obdobie“ v zmysle smernice v komparácií
s § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Zákon č. 315/2001 Z. z. jasne stanovuje obdobie, v rámci ktorého
sa rozvrhuje plán služieb príslušníkov HaZZ. Týmto obdobím je obdobie šiestich mesiacov. V zmysle
uvedenéhožalovanýuviedol,žeajvpraxisarozvrhujúslužbypríslušníkomHaZZdoobdobia6mesiacov
a následne sa každý mesiac konkrétne upravujú tak, aby bola zabezpečená nepretržitá prevádzka

hasičských staníc s ohľadom na plánované dovolenky, školenia, kurzy či neplánované situácie, ako
náročné požiare či práceneschopnosť niektorých príslušníkov HaZZ.

7. K pracovnému času a času odpočinku žalovaný uviedol, že z § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z. nikdy nevyplývalo, že by sa časy tam uvedené považovali za pracovný, resp. služobný čas. V

žiadnej časti predmetného ustanovenia nie je ukotvené, že by dovolenka či iné platené služobné voľno
bolo služobný čas. Článok 2 smernice 2003/88/ES jasne rozlišuje medzi pracovným časom a časom
odpočinku. Dokonca v článku 16 písm. b/ smernice 2003/88/ES je jasne dané, že časom odpočinku
je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej
ako „SD EÚ“) možno vyabstrahovať 3 podmienky pre pojem „pracovného času“: 1- pracovník pracuje,

2- pracovník vykonáva svoju činnosť a svoje povinnosti, 3- pracovník je k dispozícií zamestnávateľovi.
Prepočty žalobcu nie sú správne a týmito prepočtami sa snaží zavádzať súd, pričom vytvára
dojem, že pracuje ďaleko viac než v skutočnosti pracuje.

8. K výpočtu nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že je zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal z

ustanovení o mzdových nárokoch príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Súd prvej inštancie
v otázke nemajetkovej ujmy bezpochyby vychádzal čisto z otázky vecnej škody, pričom samotnú
nemajetkovú ujmu súd prvej inštancie viaže na skutočnosť, že žalobcovi nie je vyplácaná odmena za
určenú služobnú pohotovosť vo výške 50 %. Žalobca si vypočítal svoju nemajetkovú ujmu spôsobom
výpočtu finančnej škody, teda medzi týmito pojmami vôbec nerozlišuje. Žalovaný mal teda za to, že

keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti nepredstavuje skutočnú
škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti považovať
za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí súdov
SR. Z „bežnej praxe súdov“ v obdobných veciach jasne vyplýva, že v Slovenskej republike sa okremKrajského súdu v Banskej Bystrici žiadny iný, ktorý už v týchto veciach rozhodoval, resp. ani iné okresné
súdy Slovenskej republiky nestotožňujú so spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy formou matematickej
rovnice, tobôž formou nedoplatku mzdy. Žalovaný ďalej poukázal na podstatu nemajetkovej ujmy a

spôsob zisťovania jej výšky. Súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal
z celkového počtu určenej služobnej pohotovosti a absolútne ignoroval skutočnosti, či a v akom rozsahu
došlo k porušeniu smernice vo vzťahu k žalobcovi, teda skutočnosti, že ktoré zo všetkých hodín určenej
služobnej pohotovosti boli hodinami nad rámec článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a ktoré nie.

9. K náhrade nemajetkovej ujmy žalobcu, žalovaný opakovane uvádzal, že výšku nemajetkovej ujmy,
ktorú žalobca požadoval, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad,
ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu
podľanášhonázoruneporovnateľnevyššia.Žalobcaneodôvodnilvýškupožadovanejpeňažnejnáhrady,
pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol
vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je

žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na
rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva,
je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Žalovaný má za to,
že v tomto súdnom konaní nebolo preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu
ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno

spočívajúce v povinnosti preukázať skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice a následného prekračovania maximálneho týždenného pracovného času
vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch.

10. K výške nemajetkovej ujmy žalovaný poukázal na to, že súdy by pri určovaní konkrétnej výšky

náhrady za spôsobenú ujmu, mali zohľadňovať nielen primeranosť k iným finančným kompenzáciám,
ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniam Smernice 2003/88/ES sa

ustálila v rozsahu 1.500,- EUR až 2.500,- EUR, pričom poukázal na niektoré rozhodnutia súdov mimo
Banskobystrického kraja.

11. Žalovaný zároveň namietol aj rozhodnutie o trovách konania. Na záver navrhol rozsudok okresného
súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania.

12. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
považuje v celom rozsahu za zákonný, vecne správny a spravodlivý. Odvolanie žalovaného považuje
v celom rozsahu za nedôvodné a neopodstatnené. Podľa žalovaného prípadné porušenie povinnosti
členského štátu správne a úplne transponovať Smernicu zakladá výlučne zodpovednosť voči Európskej

komisii podľa článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ“), nie však
voči konkrétnym fyzickým osobám. Tieto tvrdenia žalovaného považuje za nesprávnu a účelovú
(dez)interpretáciu práva Európskej únie. Podľa článku 288 ZFEÚ je smernica záväzná pre členské
štáty z hľadiska cieľov, ktoré majú dosiahnuť. Z hľadiska judikatúry Súdneho dvora je možné v tomto
smere poukázať napr. na rozhodnutie vo veci C-41/74, Van Duyn v. Home Office, z ktorého vyplýva, že

ak je ustanovenie konkrétnej smernice jasné, presné a bezpodmienečné, jednotlivci sa môžu priamo
dovolávať jej účinkov voči členskému štátu, a na rozhodnutie vo veci C-106/89, Marleasing SA, podľa
ktorého sú vnútroštátne súdy povinné vykladať národné právo v súlade s účelom a obsahom smerníc.
Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o individuálnom nároku jednotlivca na náhradu škody (či už majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy) vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc

posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpisom úniového práva, teda posudzovať
aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej úpravy transponovaná správne. V bode 59 rozsudku
C-429/09 Súdny dvor potvrdil, že práve vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby posúdil či existuje príčinná
súvislosť medzi porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme straty
času odpočinku. Je nepochybné, že k takémuto posudzovaniu by vnútroštátny súd nemohol pristúpiť

v prípade, ak by - tak, ako to tvrdí žalovaný - nemal právo posudzovať súlad vnútroštátneho právneho
predpisu (tu zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ďalej aj „ZoHaZZ“) s
predpisom úniového práva (v tomto prípade predmetnou Smernicou) a teda aj to, či bol predpis úniového
práva prevzatý do vnútroštátneho právneho poriadku správne. K výpočtom priemerného týždennéhopracovného času uviedol, že tvrdenia v žalobe o dôvodnosti nároku a spôsobení škody (ujmy) boli
založené nielen na porušovaní článkov 2 a 6 Smernice, ale aj v porušovaní vnútroštátnej právnej úpravy
dĺžky služobného času hasičov stanovujúcej dĺžku týždenného služobného času (§ 85 ods. 2 ZohaZZ

a články 3 ods. 1 Kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa pre príslušníkov HaZZ na roky 2021-2024).
K porušovaniu resp. prekračovaniu stanoveného týždenného služobného vnútroštátne stanoveného
na základe článku 6 písm. a) Smernice totiž dochádza ešte vo väčšej miere, než k porušovaniu
úniovým právnom stanoveného maximálneho priemerného týždenného služobného času. Vo vzťahu k
referenčným obdobiam poukázal na to, že Článok 6 Smernice stanovil povinnosť členských štátov prijať

opatrenia na zabezpečenie toho, že maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín pre každé obdobie
siedmich dní nebude prekračovaný. V rámci ZoHaZZ neexistuje žiadna úprava na nerovnomerné
rozvrhovanie služobného času pri plánovaní služieb v rámci vopred určených „referenčných období“
tak, aby aj pri zohľadnení času neaktívnej časti služobnej pohotovosti nedochádzalo k prekračovaniu
maximálneho týždenného pracovného času. K výpočtu nemajetkovej ujmy a k náhrade nemajetkovej
ujmy poukázal žalobca na svoju výpoveď pred súdom a na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa

14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez
ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice a to
bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných
právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v
§ 13 ods. 2 OZ). Ako Súdny dvor konštatoval, samotná strata času odpočinku znamená zásah a ujmu

do základného práva na ochranu života a zdravia opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek
iného (ďalšieho) následku v tomto smere. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, prisúdená náhrada škody
vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadňuje závažnosť, intenzitu a dĺžku trvania zásahu do
mojich základných, ako aj mieru zavinenia žalovaného a okolnosti, za ktorých k porušovaniu mojich
práv dochádzalo. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na odvolaní. Podľa jeho názoru,
súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom rozsahu došlo k prekročeniu maximálneho 48-hodinového
priemerného týždenného času u žalobcu a to aj napriek skutočnosti, že uvedené je podstatou žaloby

žalobcu.Súdprvejinštancieúplneignorovalfakt,žeideokonanieonáhradunemajetkovejujmyapriznal
náhrady vecnej škody spočívajúcej v rozdielnom ohodnotení určenej a nariadenej služobnej pohotovosti,
pričom priznal náhradu za všetky hodiny určenej služobnej pohotovosti, a teda de facto skonštatoval,
že žalobca nepociťuje žiadnu ujmu počas nariadenej služobnej pohotovosti, pričom vôbec nebral ohľad
na skutočnosť, či tieto hodiny určenej služobnej pohotovosti boli alebo neboli odpracované nad rámec

limitu podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES. Na záver, zotrval na odvolacom petite.

14. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), viazaný
odvolacímidôvodmi(§380ods.1,2CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniapojednávania
(a contrario § 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil

ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, preto sa
obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s doplnením

ďalších dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti, v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného.
Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu. V tomto zmysle rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Týka sa to aj námietok žalovaného, na ktoré opakovane

v odvolaní poukazuje.

17. Žalovaný v odvolaní namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice 2003/88/ES bol do zákona č.
315/2001 Z. z. prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencieiného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. Odvolací súd sa s týmto tvrdením žalovaného
nestotožňuje. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu

škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície)
smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv. súkromnoprávne spory.
Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu. Pokiaľ je účastníkom
občianskoprávnych vzťahov štát, je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry
Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie

medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd prvej inštancie bol v
rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či
zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci
svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne

ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na
predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s
úniovým právom (C-231-233/06, C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať
prednosťúniovéhoprávapredvnútroštátnymprávomanemôžesazbaviťpovinnostiuprednostniťúniovú

normu pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad zákona
č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

18. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri
posudzovaní smernice 2003/88/ES správne pri rozhodovaní vychádzal z príslušnej

judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor
podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 07. 07. 2022). Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky
so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých
niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu

uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa
má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú
vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov

určitým rizikám; na účely smernice 2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa
právnych predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny
význam vlastný právu únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne
činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho
práva nemôže mať žiaden dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda,

že skutočnosť, či niekto je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym
hasičom, nie je vo vzťahu k posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto
pracovníka sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09,
C-518/15). Vzhľadom už na vyššie uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že
smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť,

či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský
alebo štátny. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva,

ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fus body 33.
až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice
tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.). Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že
čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho

denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť
vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako
celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08
bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnejpohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený
smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej

pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas
služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že
za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.
z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ smernice č. 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na to,
že aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností

a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste
výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce
nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti
pracovný čas pracovníka (rozsudky vo veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).

19. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody, odvolací súd uvádza, že hoci v článku 17 smernice č. 2003/88/
ES bola daná možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení
smernice podľa článku 17 ods. 3 písm. b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2
tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2 alebo

6 smernica nepripúšťa. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v prílohe č. 4, bod
6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto okresný súd dospel k správnemu záveru, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

20. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval ujmu, ktorá mu mala

v priamej a bezprostrednej súvislosti vzniknúť nesprávnym prebratím Smernice, odvolací súd uvádza,
že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je nepochybne zrejmé, že žalobca
uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti
s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do
jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho

týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby
odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia
práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo
dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19
ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/

ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných
aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil
od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli mu započítané do služobného času.
Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín
týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,

ktorú mu priznáva Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej služobnej povinnosti podľa
§ 122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.

21.Okresnýsúddospelksprávnemuzáveruohľadomsplneniapredpokladovzodpovednostižalovaného
za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa judikatúry
Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti
pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy

rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd je v súlade s názorom súdu prvej inštancie toho názoru, že
v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku
porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva
pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto
ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť

v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl.
2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvejinštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu,
že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to od 01.04.2021 do 30.03.2023 vrátane, dochádzalo
k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín, na čo poukázal

súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia. Zároveň je splnená aj podmienka porušenia
práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm. b/ smernice vo vzťahu k
žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho

dvora (rozsudok C-429/09). Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva únie
členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo
strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do jeho
práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku zásahu do práva žalobcu na
súkromiearodinnýživot vzmyslečlánku19ods.2ÚstavySR,keďžežalobcareálnemuselodpracovať
viac ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a to na úkor svojich blízkych ako aj seba, pričom

musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať rodine, priateľom, svojim
záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením žalobcu.

22. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho dvora
(rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou

efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré
sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne
vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol
znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva
únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali

práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovníka je potrebné
považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby
ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto slabšie postavenie,
môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi,
keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na

pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu, ktorá
sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa, vyžadovanie
splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie
porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať

o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže
umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto
podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom
poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť
na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu,
že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv
vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za
škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

23. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 3.269,75 EUR, ktorú vyčíslil ako
súčet odpracovaných hodín služobnej povinnosti za obdobie od 01.04.2021 do 30.03.2023 vrátane a
rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a/ zákona č.

315/2001 Z. z., pričom v konaní pred súdom prvej inštancie výpoveďou v spojení s listinnými dôkazmi,
ktoré má žalobca k dispozícii od svojho zamestnávateľa, preukázal, tak ako to vyhodnotil súd prvej
inštancie, že pri takomto rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o
voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a
psychickej relaxácii. Domáhal sa náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu

hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času
(čo je rozpor s čl. 2 ods. 1 smernice), nedomáhal sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný počet
odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne.24. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný
žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda. Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy
zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť, že predmetom sporu je mzdový nárok. Predpoklady

zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne
v danom spore splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát
zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. porušená norma práva
únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský
štát, 2. porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. medzi porušením práva únie a členským

štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ako aj správne konštatoval súd prvej inštancie, ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice nebolo
do nášho právneho poriadku transponované správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný

pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítaval čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní bolo
jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré vyhotovil zamestnávateľ žalobcu, že za žalované
obdobie dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48
hodín.Porušeniečlánku6písm.b)Smernicevovzťahukžalobcovijepotrebnépovažovaťzadostatočne

závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.

25. Žalobca konkrétne identifikoval obdobia a počty hodín, počas ktorých došlo k

prekročeniu priemerného 48-hodinového týždenného pracovného času v dôsledku započítavania
služobných pohotovostí. Výpočet predložil formou tabuľky. Následne opísal, akým spôsobom mu
opakovane dochádzalo k zásahom do jeho práva na zdravie a práva na súkromný a rodinný život,
keďže nemohol plnohodnotne využívať svoj voľný čas na oddych a rodinné aktivity. Súd prvej inštancie
považoval dané argumenty žalobcu za relevantné a odvolací súd sa v kontexte daného sporu

s jeho závermi stotožňuje.

26. Účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času podľa Smernice 2003/88/ES
je zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného
nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a

aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Pokiaľ súčasne došlo k zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES a na úkor svojich blízkych musel
tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine,
priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením, došlo k zásahu

do práv osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ ide rozsah náhrady škody spôsobenej porušením práva
Únie jednotlivcovi táto má byť primeraná, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu úniových práv. Vo
svojom rozsudku vo veci C-46/93, Brasserie du PéchEUR, (bod 82) ESD zdôraznil, že vnútroštátny
súd sa v konaní o náhradu škody musí osobitne ubezpečiť, že zvolený spôsob náhrady škody je
v súlade so zásadou rovnocennosti (ekvivalencie), ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na náhrady

škody poskytované vnútroštátnymi súdmi v rámci sťažností alebo podobných žalôb opierajúcich sa
o vnútroštátne právo (bod 95 citovaného rozsudku ESD). Každý člensky štát vo vzťahu k nárokom
na náhradu škody, ktoré majú základ v práve Únie napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu pričom podmienky náhrady
škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nesmú byť menej výhodné ako podmienky

tykajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada rovnocennosti) a nemôžu byť
upravené tak aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady pred
vnútroštátnymi súdmi (zásada efektivity) (Rozsudok ESD C-524/04,Test Claimant, bod 123).

27. Odvolací súd uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu

škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu
EÚ) porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú
ochranu práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udeleniadodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne
práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje,
preto súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).
Žalovaného odvolacia námietka, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná.

28. Súd prvej inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade
porušené, a to právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu
správne dospel k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, t. j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc
zpovahyporušenéhoprávaaokolností,zaktorých kporušeniuprávadošlo,keďžalovanýakočlenský
štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna

hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a
zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako
berúcdoúvahyužvyššieuvedenéneprichádzadoúvahyanimorálnasatisfakcia,ktorousapodľasúdnej

praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti
je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby
fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická

osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa
rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia

nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždennéhopracovnéhočasupodľačlánku6písm.b/smernice2003/88/ES)jedôvodnýzáver,žežaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru ESD
možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu

v zmysle slovenského práva k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v
peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ
totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy
v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti

fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99).

29. Odvolací súd teda uvádza, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom dodržiavané,
pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej

skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť
sipoprácináležiteodpočinúť.Ztýchtodôvodovpretoodvolacísúdpovažujenárokžalobcuzadôvodnýa
prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve
výkonomslužobnejpohotovosti.Keďženemajetkovúujmuniejemožnénahradiťinakzdôvoduuplynutia
času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie

a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to
namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady
priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo
obetiam trestných činov. Zároveň neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu
o ochranu osobnosti, z dôvodu, že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje osobitná

právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva
s tvrdením, že žalovaný nemôže byť účastníkom sporu o ochranu osobnosti majúc za to, že v takomto
prípade žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, k čomu odvolací súd uvádza, že k otázke pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného sa už odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia vyjadril vyššie.30. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý zistil súd prvej inštancie, a
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného,

rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil vo veci samej, a
to aj v závislom výroku o trovách konania. V odvolacom konaní neboli zistené nesprávne skutkové
zistenia z vykonaných dôkazov, ktoré boli vykonané pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie
posúdil vec právne správne. Tvrdenie žalovaného, že rozsudok súdu prvej inštancie je v určitej časti
arbitrárny a nedostatočne odôvodnený, nie je dôvodné, keď rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne

a zrozumiteľne odôvodnený a spĺňa všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd sa správne
a náležite vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami ohľadom základu uplatneného nároku, ako aj
jeho výšky.

31. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj v časti trov konania pri právnej aplikácii ust.§ 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie správne uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom výška
týchtotrovbudeurčenáosobitnýmuznesenímsúduprvejinštanciepostupomvzmysle§262ods.2CSP.

32. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP (ustanovenia o
trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie) v nadväznosti na

§ 255 ods. 1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a
žalobcovi ako úspešnej strane v odvolacom konaní tak priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

33. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.