Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/90/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720202368
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5720202368.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. XXXX/XX, XXX XX E. - D.,
za účasti intervenienta na strane žalobcu: ADC Slovakia, s.r.o., so sídlom Nitrianska 99, 920 01
Hlohovec, IČO: 36 769 401, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Jozef
Madej s. r. o., so sídlom Tomášikova 30, 821 01 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 56 138 768,
proti žalovanej: F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/X, XXX XX E., zastúpenej A. H., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom I. F. XXXX/XX, XXX XX J., o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a zmluvy

o zriadení vecného bremena, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
10C/28/2020-284 zo dňa 21. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 10C/28/2020-284 zo dňa 21. novembra 2024 potvrdzuje.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol
žalobu žalobcu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, uzavretej
dňa 16.01.2018, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Martin, katastrálnym odborom dňa

16.2.2018 pod V 215/2018 (výrok I.). Žalovanej proti žalobcovi a intervenientovi na strane žalobcu
náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
2. Na odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou podanou u neho dňa 10.06.2020
a precizovanou podaním doručeným mu dňa 17.07.2020, sa žalobca proti žalovanej domáhal určenia
neplatnosti darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, ktorú uzavrel žalobca so žalovanou
dňa 16.01.2018, pričom žalobca vystupoval ako darca a oprávnený z vecného bremena a žalovaná
vystupovala ako obdarovaná a povinná z vecného bremena. Žalobu žalobca zdôvodnil, že predmetnou

darovacou zmluvou
na žalovanú previedol vlastníctvo nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX a LV č. XXXX, všetko v k.
ú. H., pričom vklad zmluvy bol povolený pod V 215/2018 dňa 16.02.2018. Už aj v čase pred uzavretím
zmluvy si s manželkou všimol, že tlak na žalovanú v súvislosti
sostarostlivosťouojejmanželanarastá.Jejchybovosť,ustráchanosť,ťažkéchvíleprikladalsmanželkou
zdravotným dôvodom po fyzickej stránke. Neskôr sa žalovaná stala pacientkou psychologickej
ambulancie a postupom času si uvedomili, že jej stav je odrazom jej vnútorného psychického stavu. Po

oboznámení sa so stavom žalovanej zistil, že už v čase uzavretia označených zmlúv jej spôsobilosť na
takéto úkony bola sporná. Argumentoval tak, že v zmysle ust. § 38 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“) je právny úkon nespôsobilej osoby absolútne neplatným právnym úkonom.3. Podaním zo dňa 22.10.2021 zahlásil vstup do konania intervenient na strane žalobcu. Právny záujem
na výsledku konania odôvodnil intervenient existenciou právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu, ktorý má voči žalobcovi a ktorým je rozsudok Okresného súdu

Martin č. k. 18Cb/13/2019-70, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.07.2019. Sporové strany vstup
intervenienta do konania nenamietali.
4. Žalovaná sa vyjadrila k žalobe prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne. So žalobou nesúhlasila,
mala za to, že sporná zmluva bola platne uzavretá a navrhovala žalobu zamietnuť. Na jej uzavretí sa
počas vianočných sviatkov v roku 2017 dohodla celá rodina, teda rodina žalobcu (jeho manželka a

jej sestra, ale aj ich matka a sestry). Počas týchto Vianoc sa dohodli, že žalobca daruje rodinný dom
žalovanej, ktorý volali tak, že je to rodinný dom ich sestry, manželky žalobcu, a to z toho dôvodu, že ak
by sa žalobcovi niečo stalo, obával sa, že jeho podiel na tomto rodinnom dome by mohol pripadnúť do
dedenia v prospech jeho synov z prvého manželstva, čomu sa chcel vyhnúť. Z toho dôvodu sa rodina
dohodla, že žalobca prevedie rodinný dom na svokru (žalovanú) a pre prípad, že by sa jej niečo stalo,
celá rodina bola uzrozumená s tým, že tento rodinný dom v celosti bude dediť manželka žalobcu. V

tom čase žalovaná okrem kardiologických problémov a cukrovky nemala žiadne iné zdravotné problémy
a už vôbec nie psychické, nepotrebovala žiadnu liečbu. Jej zdravotný stav sa zhoršil až koncom roku
2019, keď jej manželovi bola diagnostikovaná rakovina v záverečnom štádiu a on celé dni trávil v
domácej opatere, keď sa pri ňom striedala nielen žalovaná, ale aj obe dcéry. Žalovaná vtedy ťažko
zvládala túto situáciu a v tomto čase si pomáhala alkoholom, nie psychofarmakami. V januári 2018

žalovaná nebola v starostlivosti psychológa, ani psychiatra. Psychologickú pomoc vyhľadala až po smrti
manžela v decembri 2020. Vtedy to s ňou bolo skutočne zle. V súčasnosti navštevuje psychológa už
len sporadicky. V roku 2024 bola u nej diagnostikovaná Parkinsonova choroba, pod vplyvom ktorej sa
zhoršuje jej úsudok a ťažko nesie, že ju žalobca zažaloval o vrátenie rodinného domu.
5. V rámci skutkových zistení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca a jeho manželka a žalovaná

ako obdarovaná a povinná z vecného bremena uzavreli dňa 16.01.2018 darovaciu zmluvu a zmluvu o
zriadení vecného bremena, ktorej vklad bol povolený pod V 215/2018.
6. Predmetom darovania podľa uvedenej zmluvy boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX
F. I. XXXX, k. ú. E..
7. Za podstatný dôvod pre záver o nedôvodnosti žaloby považoval súd prvej inštancie zistenie, že

zmluvnou stranou spornej darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena bola aj manželka
žalobcu G. C.. Tá však v spore nevystupovala ako strana, či už žalujúca alebo žalovaná. Pritom je
zrejmé, že rozsudok, ktorým by rozhodoval súd o platnosti spornej zmluvy, ktorej účastníkmi boli tri
fyzické osoby, musí byť vydaný v konaní, kde vystupujú ako strany sporu všetci účastníci zmluvy, a to
buď na strane žalujúcej alebo na strane žalovanej. Rozsudok vyhlásený v takomto konaní sa totiž musí

vzťahovať na každého účastníka napadnutej zmluvy a táto podmienka v posudzovanej veci splnená
nebola [§ 77 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)]. Žalobca ani
nesignalizoval, že by chcel urobiť príslušné procesné úkony smerujúce k úprave okruhu strán sporu.
Svoju manželku navrhoval žalobca vypočuť len ako svedkyňu. Vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca neupravil okruh strán sporu, teda nenavrhol pristúpenie jeho manželky do

konania na strane žalujúcej alebo na strane žalovanej, takéto dokazovanie
za danej procesnej situácie sa súdu prvej inštancie javilo ako nezmyselné a nehospodárne. Keďže tak
žalobca podal žalobu len proti jednej účastníčke zmluvy - žalovanej a nežaloval aj svoju manželku,
prípadne nepodal žalobu proti žalovanej spolu s ňou, súd prvej inštancie jeho žalobe vyhovieť nemohol
pre nedostatok vecnej legitimácie na strane žalobcu vyplývajúcej z hmotného práva (keďže sa konania

nezúčastňovali všetci nerozluční spoločníci - účastníci darovacej zmluvy), a preto žalobcu v celom
rozsahu zamietol.
8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v
konaní proti žalobcovi a intervenientovi vystupujúcemu na jeho strane síce úspešná, avšak náhradu trov
konania si neuplatnila, a preto súd prvej inštancie žalovanej proti žalobcovi a intervenientovi na strane

žalobcu náhradu trov konania nepriznal.
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,
pričom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
10. Žalobca považoval napadnutý rozsudok za nesprávny a nezákonný. Súd prvej inštancie sa vôbec

nezaoberal ani tým, že splnomocnená zástupkyňa žalovanej môže mať záujem
na výsledku sporu a podľa toho sa aj vyjadruje pred súdom (ako svedok a nie zástupkyňa). Z jej vyjadrení
vyplynulo, že žalovaná má zhoršený úsudok. Jej neurodegeneratívne ochorenie spôsobilo, že žalovaná
nebola schopná posúdiť udelenie plnej moci, sa stala nástrojom vôle inej osoby. V ďalšom žalobcav odvolaní považoval poukazovanie na to, že nesprávne podal žalobu, za prejav právneho formalizmu,
ktorý sa nezhoduje s tým, o čom má byť súdne konanie. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 77 ods. 1
CSP, teda na ustanovenie predpisu, ktorý určuje súdu, ako má v konaní postupovať. Konanie sa viedlo

štyri roky a súdu prvej inštancie nič nebránilo v tom, aby ho o tomto poučil tak, ako to hovorí ust. § 160
CSP, ale aj ust. § 161 CSP, aby mohol vytýkané pochybenie napraviť v konaní. Išlo by len o poučenie
podľa tohto predpisu. Evidentne aj podľa vyjadrenia súdu prvej inštancie v rozsudku, išlo o odstrániteľnú
vadu. Napadnutý rozsudok tak žalobca považoval za opakovaný prejav snahy o rozhodnutie, ktoré je
dané bez ohľadu na všetky práva a povinnosti v súdnom konaní. Súd prvej inštancie sa už na začiatku

stotožnil s názorom intervenienta a od tohto pohľadu sa nevedel oslobodiť. Žalobca vyjadril pochybnosť
o nezávislosti a nestrannosti súdu prvej inštancie.
11. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu urobenom prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne
považovala odvolanie za bezpredmetné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie súhlasila a v konaní
sa vyjadrovala jej splnomocnená zástupkyňa aj ako svedok z dôvodu,
že jej plnomocenstvo udelila z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu, avšak pri plnom vedomí a svedomí

a všetko, čo jej splnomocnená zástupkyňa uviedla, sa zakladalo na skutočnosti.
12. Intervenient na strane žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca nemá záujem na
výsledku konania. V prípade úspechu v konaní by sa dotknutá nehnuteľnosť stala predmetom exekúcie.
V prípade úspechu žalovanej strany sa bude pokračovať v prerušenom konaní vedenom na Okresnom
súdeMartinpodspis.zn.17Cb/35/2019oodporovacejžalobeintervenientaaajvtomtoprípadesastane

dotknutá nehnuteľnosť predmetom exekúcie. Jediným záujmom žalobcu je viesť konanie čo najdlhšie,
a to bez ohľadu na výsledok, aby oddialil uspokojenie nároku intervenienta. Intervenient mal za to,
že podané odvolanie neobsahuje žiaden z odvolacích dôvodov podľa CSP a zároveň neobsahuje ani
žiadne nové skutočnosti, okrem vyjadrenia nespokojnosti žalobcu s osobou splnomocnenej zástupkyne
žalovanej. Intervenient tak navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

Preprípad,žebyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmenil,intervenientžiadal,abymubolprotižalovanej
priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
13. V odvolacej replike žalobca uviedol, že jemu doručené vyjadrenia žalovanej a intervenienta
preukazujú opodstatnenosť jeho odvolania, na ktorom žalobca zotrval.
14. Iné ďalšie podania strán či intervenienta na strane žalobcu v odvolacom konaní neboli odvolaciemu

súdu predložené.
15. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti rozsudku
súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti
rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom
[§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu

vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu
potvrdil.
16. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný

odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť
v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Vady týkajúce sa

procesných podmienok odvolací súd nezistil. V tejto súvislosti odvolací súd považoval pochybnosti
o procesnej spôsobilosti žalovanej vyjadrené žalobcom za neopodstatnené, keďže v konaní nevyšlo
najavo, že by žalovaná bola obmedzená v spôsobilosti na právne úkony, resp. že by trpela duševnou
poruchou, ktorá by ju robila nespôsobilou na samostatné konanie pred súdom (§ 67 CSP v spojení
s § 10 OZ). Ak sa potom v zmysle ust. § 89 ods. 1 CSP dala žalovaná zastúpiť v konaní zvolenou

zástupkyňou (A. H.), a táto v spore prezentovala argumentáciu a skutkové okolnosti nevyhovujúce
žalobcovi, nemožno na tejto skutočnosti založiť pochybnosť o procesnej spôsobilosti žalovanej, resp.
o rozpore záujmov splnomocnenej zástupkyne so záujmami samotnej žalovanej.
17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedenýchdôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
18. Je potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať

na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu

prvej inštancie.
19. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu
formulované v jeho opravnom prostriedku, pričom sa tak v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.
20. V kontexte odvolacích námietok žalobcu odvolací súd poukazuje na to, že do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa
31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004).
Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa
ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany

sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997
zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Právo na súdnu ochranu teda
nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie
rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného

práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia
súdneho rozhodnutia.
21. Ak žalovaný v závere odvolania vyjadril pochybnosť o nestrannosti a nezávislosti konajúceho súdu
prvej inštancie (sudkyne G. E. K.) z dôvodu, že sa nevedela oslobodiť od stotožnenia sa s názorom
intervenienta na strane žalobcu, odvolací súd poukazuje na to,

že sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu,
k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti
o jeho nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP), pričom dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 3 CSP). Pokiaľ sa
tak sudca stotožní s argumentáciou tej či onej sporovej strany alebo osoby zúčastnenej na konaní, ide

o myšlienkový proces sudcu, ktorý sa v konečnom dôsledku prejaví v jeho procesnom postupe či pri
rozhodovaní. Samotná skutočnosť, že sudca dá vo svojom procesnom postupe za pravdu jednej či
druhej strane sporu tak nemôže založiť pochybnosť o jeho nezaujatosti pri prejednávaní a rozhodovaní
sporu. Preto považoval odvolací súd uvedenú námietku žalobcu za plne nedôvodnú.
22. Rovnako za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalobcu, v ktorej označil napadnutý

rozsudok za prejav právneho formalizmu. Odvolací súd považuje v plnom rozsahu za správny právny
názor súdu prvej inštancie, že v danom spore išlo o nerozlučné spoločenstvo strán
(§ 77 CSP), v ktorom išlo o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať
na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný. Z tejto skutočnosti potom súd prvej inštancie
správne vyvodil, že v civilnom sporovom konaní o neplatnosť zmluvy musia byť stranou všetci, ktorí túto

zmluvu uzavreli (prípadne ich právni nástupcovia), a to buď ako žalobcovia, alebo ako žalovaní. V týchto
veciach účastníci zmluvy vystupujú totiž ako nerozluční spoločníci (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu
SR spis. zn. 3Cdo/122/2002
zo dňa 01.05.2003). Ak potom v súvislosti s týmto záverom žalobca namietal, že mu zo strany súdu
nebolo dané poučenie, aby mohol tento nedostatok žaloby odstrániť, ani túto námietku žalobcu odvolací

súd nepovažoval za dôvodnú. Súd prvej inštancie si v konaní splnil svoju manundukčnú (poučovaciu)
povinnosť uloženú mu ust. § 160 ods. 1 CSP a poučil žalobcu o jeho procesných právach a procesných
povinnostiach v rozsahu ustanovenom CSP (viď poučenie na č. l. 30 spisu a informácia o doručovaní
tohto poučenia žalobcovi na č. l. 31 spisu, v zmysle ktorej mu bolo poučenie doručené v súlade s ust.
§ 111 ods. 3 CSP dňa 14.01.2021). Procesný súd nemá poučovaciu povinnosť v zmysle ust. § 77 CSP

a vyzývať žalobcu na úpravu okruhu strán sporu tak, aby korešpondoval s hmotno-právnym stavom.
Skutočnosť, že žalobca v žalobe neoznačí ako stranu všetky vecne legitimované subjekty
(v danom prípade účastníkov spornej zmluvy) nie je vadou žaloby v zmysle ust. § 129 ods. 1 CSP
a ani nespôsobuje nedostatok procesnej podmienky (§ 161 CSP). Navyše odvolací súd poukazujena obsah zápisnice o pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 21.11.2024, na ktorom súd prvej inštancie
vyhlásil napadnutý rozsudok, že zákonná sudkyňa (viď strana 4 prvý odsek zápisnice) položila žalobcovi
otázku, či trvá na podanej žalobe, keďže jeho manželka, ktorá bola stranou darovacej zmluvy a zmluvy

o zriadení práva vecného bremena, nie je účastníčkou (stranou), nevystupuje na jeho strane, ani na
stranežalovanejačichceurobiťprocesnýúkon,ktorýmbyupravilokruhstránsporu.Napoloženúotázku
žalobca odpovedal tak, že súdu predložil všetky dôkazy a pokiaľ si súd myslí, že by mohol vypočuť
jeho manželku, tak navrhuje ešte jej vypočutie ako svedka (k tomu viď aj odsek č. 12 odôvodnenia
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie).

23. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalobcu, odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I. v merite veci, ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov
konania (vo vzťahu k nemu žalobca neformuloval v odvolaní žiadne osobitné odvolacie námietky) ako
vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní v celom

rozsahu úspešná a mal by jej byť tak priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré jej
v súvislosti s odvolacím konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP). Odvolací súd však žalovanej nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania, keďže z obsahu spisu nevyplynulo, že by jej preukázateľne nejaké
účelne vynaložené výdavky ako trovy v odvolacom konaní vznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd
povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o

nároku
na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom v rozhodnej
právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania,
predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie
vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady

(porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu,
a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku
na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to
neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov
majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady).

Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa
26.10.2016 a spis. zn. 7Cdo/14/2018
zo dňa 28.02.2018.
25. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].