Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5Tos/39/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2324011085
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2324011085.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca, a sudcov JUDr.
Mgr. Martina Floriša, PhD. a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX,
onávrhuodsúdenéhonapovolenieobnovykonania,osťažnostiodsúdenéhoprotiuzneseniuOkresného
súdu Galanta zo dňa 22.01.2025, č.k. 11Nt/24/2024 – 28, na neverejnom zasadnutí konanom dňa
21.08.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX,
zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Galanta (ďalej len ,,prvostupňový súd“ v príslušnom
gramatickom tvare) rozhodol podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku tak, že zamietol návrh odsúdeného
A. B., C. B., nar. XX.XX.XXXX v D., hlásený trvalý pobyt všeobecne D., okres Trnava, Slovenská

republika, toho času v ÚVTOS Leopoldov, zo dňa 09.09.2024 (doručený súdu dňa 10.09.2024) na
povolenie obnovy konania vedeného pôvodne vedeného na prv stupňom súde pod sp. zn. 17T/4/2023,
nakoľko neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.
2. Proti uvedenému uzneseniu podal odsúdený, prostredníctvom svojho obhajcu, podaním zo dňa
27.01.2025, v zákonom stanovenej lehote, sťažnosť. Prokurátor sa na verejnom zasadnutí práva podať
sťažnosť vzdal.

3. Odsúdený podanú sťažnosť odôvodnil podaním zo dňa 03.02.2025 nasledovne (skrátene):
3.1. Odsúdený namieta, že prvostupňový súd sa podaným návrhom zaoberal povrchne a formálne,
pričom aj podmienky povolenia skúmal len vo vzťahu „skutočnosti alebo dôkazu“, ktoré existovali
v minulosti, len neboli súdu známe. Je toho názoru, že podmienky povolenia obnovy sú koncipované
oveľa širšie, a to tak, že môže nastať aj skutočnosť, ktorá neexistovala v minulosti (v tomto prípade
zmena zákona), avšak má súvis s minulosťou, keďže zákonodarca v dôvodovej správe uznal, že stará

úprava bola pre tých páchateľov, ktorí mali drogy pre vlastnú spotrebu neprimerane prísna, a teda tresty
ukladané pre užívateľov podľa starej úpravy boli nespravodlivé, a tým pádom boli v rozpore s účelom
trestu.
3.2. Odsúdený ďalej poukazuje na to, že všeobecná časť dôvodovej správy razantné znižovanie
trestných sadzieb odôvodňuje snahou „priblížiť sa európskym štandardom trestného práva“ ako aj
„optimalizáciou nákladov štátu vynakladaných v súvislosti s trestnou politikou štátu“. Odvoláva sa

tiež na „zásadné dlhoročné aplikačné problémy pri postihovaní drogovej trestnej činnosti, vrátane
neprimeraných trestných sadzieb dopadajúcich na páchateľov, ktorí omamné a psychotropné látky
prechovávajú výlučne na osobnú spotrebu“. Odsúdený za to, že citovaná časť dôvodovej správy jasne
indikuje, že doterajšia úprava „spôsobovala aplikačné problémy“ a „neprimerane trestala páchateľov,
ktorí drogy mali len pre vlastnú spotrebu“, a preto nemohla byť ani spravodlivá vo vzťahu k užívateľom.
3.3. V ďalšej etape odsúdený poukazuje na to, že z § 394 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že obnovu

konania možno povoliť aj vtedy, ak by pôvodne uložený trest bol v zjavnom nepomere k závažnosti činu
a uvádza, že predchádzajúca právna úprava bola kritizovaná odbornou ako aj laickou verejnosťou, aleaj orgánmi aplikujúcimi právo, práve pre tvrdosť, resp. neprimeranosť zákona voči užívateľom, a preto
nemožno tvrdiť, že zmena Trestného zákona v tejto časti nemá svoj súvis v minulosti, práveže zmena
zákona bola nutná na základe analýzy minulosti a preto v tomto prípade môže byť zmena zákona „novou

skutočnosťou“, vzhľadom na ktorú je pôvodne uložený trest v zjavnom nepomere k závažnosti činu.
Odsúdený ďalej uvádza, že podľa novej právnej úpravy by mu hrozilo uloženie trestu podľa § 171 ods.
4 Trestného zákona 1 až 6 rokov, pričom aktuálny trest má 6 rokov a 6 mesiacov, čo je o 6 mesiacov
viac ako maximálna možná výmera trestu podľa novej úpravy, čo je evidentne trest v zjavnom nepomere
k závažnosti činu.

3.4. Odsúdený ďalej poukazuje na ústavnoprávne východiska k obnove konania, z ktorých vyplýva,
že je potrebné skôr uprednostniť spravodlivosť (povoliť obnovu konania) pred princípom právnej istoty
(nezmeniteľnosti súdnych rozhodnutí), t. j. učiniť zadosť dobrému a spravodlivému, čo by mal byť hlavný
princíp súdnej moci. Je názoru, že objektívna oprava starej (nespravodlivej), resp. neprimeranej právnej
úpravy, tu môže vystupovať ako „nová skutočnosť“ v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ktorá je
reálne spôsobilá odôvodniť „iné rozhodnutie o treste“ a zároveň vystupuje ako skutočnosť (vzhľadom na

dôvodovú správu), vzhľadom na ktorú je pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere k závažnosti činu
(keďže pôvodne uložený trest je vyšší ako maximálna možná výmera po novele) a zároveň povolením
obnovy konania sa vytvorí pre štát príležitosť učiniť zadosť dobrému a spravodlivému.
3.5. Taktiež odsúdený poukazuje na judikatúru ESĽP (konkrétne vo veci Scoppol proti Taliansku,
rozsudok zo dňa 17.09.2009, č. 10249/03, Jidic proti Rumunku, rozsudok zo dňa 18.02.2020, č.

45776/16), v ktorej ESĽP zdôrazňuje, že v Európe a na medzinárodnej úrovni sa postupne objavil
konsenzus v názore, že uplatňovanie trestného práva stanovujúceho miernejší trest sa stalo základnou
zásadou trestného práva. Okrem toho ESĽP konštatoval, že zásada retroaktívneho uplatňovania
priaznivejšieho trestného práva sa uplatňuje nie len na uplatniteľný trest, ale aj v kontexte zmeny
týkajúcej sa vymedzenia trestného činu (rozsudok Parmak a Bakir proti Turecku zo dňa 03.12.2019, č.

22429/07 a č. 25195/07). Ak je retroaktivita priaznivejšej normy základná zásada (čl. 50 ods. 6 Ústavy),
tak potom v duchu tohto ústavného princípu treba vykladať aj jednotlivé ustanovenia trestného práva,
a preto je názoru, že ak sa novelou zmenila celá koncepcia drogových trestných činov, tak obnova
konania v týchto prípadoch nie je na prekážku spravodlivosti, ale skôr sa javí ako žiadúca.
3.6. Záverom odsúdený navrhuje, aby Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,sťažnostný súd“ v príslušnom

gramatickom tvare) sťažnosti vyhovel a rozhodol vo veci sám a aby rozhodol o ďalších zákonných
požiadavkách.
4. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa§193ods.1písm.c)Trestnéhoporiadku,nadriadenýorgánzamietnesťažnosť,akniejedôvodná.
5. Sťažnostný súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku,
preskúmal správnosť a zákonnosť napadnutého výroku, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a zistil nasledovné.
6. Sťažnosť podala oprávnená osoba, v zákonnej lehote a smeruje voči výroku, proti ktorému je tento

opravný prostriedok prípustný.
7. Napadnutým uznesením rozhodol prvostupňový súd na verejnom zasadnutí o návrhu odsúdeného na
povolenie obnovy konania vo veci pôvodnej vedenej pod sp. zn. 17T/4/2023.
8. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vyjadrení odsúdeného, resp. z návrhu
obhajoby na povolenie obnovy konania je zrejmé, že neponúkla žiadne skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

by spĺňali atribúty § 394 Trestného poriadku. Prvostupňový súd má za to, že skutočný a jediný motív
na iniciovanie tohto konania o návrhu na obnovu konania je nespokojnosť odsúdeného s právoplatne
uloženým trestom v pôvodnom konaní, kedy podľa jeho názoru by v súčasnosti pri aplikácii novely
Trestného zákona dostal iný trest (a to trest priaznivejší). Tieto skutočnosti/motívy však nie sú Trestným
poriadkom zamýšľané ani predpokladané dôvody/podmienky obnovy konania. Nie je dôvodom obnovy

právoplatne skončeného konania, ak odsúdený je nespokojný s uloženým trestom či napr. aj spôsobom
jeho výkonu. Zmena zákona (v tomto prípade v podobe novely Trestného zákona) nie je dôvodom
obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, pričom prvostupňový súd s ohľadom na novelu
Trestného zákona poukázal na skutočnosť, že v jej prípade nejde ani o skutočnosť podľa § 394 ods. 4
Trestného poriadku. Prvostupňový súd argumentoval tým, že ústredným pojmom obnovy konania (§ 394

Trestnéhoporiadku)sú,,skutočnostialebodôkazysúduskôrneznáme“,ktorépoprávoplatnomskončení
veci vyšli najavo a mohli by mať vplyv na pôvodné rozhodnutie/rozhodovanie. Návrh odsúdeného na
povolenie obnovy konania žiadne také skutočnosti či dôkazy neponúka.9. Sťažnostný súd v celom rozsahu súhlasí so zisteniami prvostupňového súdu, ako aj s jeho závermi,
ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého uznesenia. K odôvodneniu napadnutého uznesenia, ktoré sa
vysporiadalo s argumentáciou odsúdeného, založenou na novelizácii Trestného zákona účinného od

06.08.2024, sťažnostný súd dodáva nasledovné.
10. Odsúdený tak v prvostupňovom konaní, ako aj v opravnom konaní uplatnil rovnakú argumentáciu, na
základe ktorej sa domáha povolenia obnovy konania vedeného na prvostupňovom súde pod spisovou
značkou pod sp. zn. 17T/4/2023. Argumentom odsúdeného je novelizácia Trestného zákona účinná
od 06.08.2024. Tak ako uviedol prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, zmena

Trestného zákona účinná od 06.08.2024, vo vzťahu k ustanoveniam, ktoré sa uplatnili pri ukladaní trestu
odsúdeného pred nadobudnutím tejto novely Trestného zákona, nie je dôvodom na povolenie obnovy
konania odsúdeného. Dôvodom na povolenie obnovy konania preto nie je pre odsúdeného priaznivejšia
zmena zákona, ktorá nastala až po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia, keďže podstatou obnovy
konania je naprávať možné skutkové omyly, pričom pri zmene zákona sa nemení skutok, ale mení
sa právo. V prípade, ak by zmena zákona po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia spôsobila zánik

trestnosti činu, súd nepostupuje podľa ustanovení o obnove konania, ale podľa § 405a a nasl.
Trestného poriadku. Povedané inými slovami, možné dosiahnutie „nápravy“ uloženého trestu v súvislosti
snovelizáciouTrestnéhozákonaúčinnéhood06.08.2024jemožnérealizovaťpodľaustanovení§405aa
nasledujúcich Trestného poriadku a nie prostredníctvom obnovy konania, keď tento mimoriadny opravný
prostriedok je určený na nápravu iných chýb trestného konania. Keďže odsúdený nepredložil súdu nové

dôkazy alebo skutočnosti, súdu skôr neznáme, ktoré by sa vzťahovali k dokazovaniu a rozhodnutiu o
jeho treste, nebol splnený zákonný predpoklad na rozhodnutie o povolení obnovy konania vo vzťahu
k výroku o treste.
11. Sťažnostný súd dopĺňa argumentáciu prvostupňového súdu a poukazuje aj na Stanovisko
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2013, sp. zn. Tpj

44/2013 na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku. por. o obnove
konania v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL.
ÚS 106/2011, týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, časti za bodkočiarkou. V tomto
stanovisku sa bode I. uvádza, že „ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku upravuje podmienky
obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa - ako

skutočností alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.
Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t.j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania
trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je
v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394
ods. 1 Trestného poriadku a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu

podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t.j. na základe § 41b ods.
1 zákona. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a
o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“ Pokiaľ teda odsúdený vo svojej sťažnosti
odsúdený uvádza, že dôvodom na povolenie obnovy konania je aj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky (sp. zn.: PL. ÚS 3/2024 zverejnený dňa 06.08.2024 v Zbierke zákonov SR) ide o názor,

ktorý je nesprávny. V zmysle stanoviska citovaného v predchádzajúcom bode tohto uznesenia, nemôže
byť dôvodom na povolenie obnovy konania nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorým nebol
vyslovený rozpor ustanovení Trestného zákona, ktoré je potrebné na trestnú vec odsúdeného aplikovať,
s Ústavou Slovenskej republiky, respektíve s inými medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná.

12. Ďalšia sťažnostná argumentácia odsúdeného, ktorou sa upína na potrebu ukladania primeraných
trestov, ktoré spĺňajú atribúty spravodlivosti, nie je rovnako relevantná pre posúdenie správnosti
napadnutého uznesenia. Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania, nie je oprávnený (bez
zistenia nových dôkazov alebo nových skutočností) preskúmať správnosť uloženého trestu, vrátane jeho
výšky,pretožetakétoopätovnéposudzovanie,respektíveprehodnocovanívýškytrestu,niejevyhradené

tomuto mimoriadnemu opravnému prostriedku.
13. K odkazom odsúdeného na znenie článku 49 ods. 1 tretia veta Charty základných práv Európskej
únie, uvedené ustanovenie kodifikuje právo na uplatnenie miernejšieho trestu, ak sa v čase spáchania
trestného činu uplatňoval prísnejší trest (zásada lex mitior). Zásada lex mitior je preto jedným zo
základných právnych pravidiel upravujúcich uplatňovanie po sebe prijatých ustanovení trestného práva

v rôznych časových úsekoch, ktoré bráni návratu k predchádzajúcim prísnejším ustanoveniam týkajúcim
sa znakov skutkovej podstaty trestného činu a trestov. Uplatňovanie predmetnej zásady je samo osebe
dôsledkom širšej zásady právnej istoty, ktorá si vyžaduje, aby právne pravidlá boli jasné a presné a aby
ich uplatnenie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné. Súdny dvor Európskej úniek právu na uplatnenie miernejšieho trestu konštatoval, že miernejší trest môže vyplývať buď zo zmeny
klasifikácie príslušného skutku, alebo zo zmeny trestu, ktorý sa na trestný čin uplatňuje. Povedané inými
slovami, uplatnenie priaznivejšieho trestného zákona v sebe nevyhnutne zahŕňa postupné uplatňovanie

zákonov v časovom slede a spočíva na konštatovaní, že zákonodarca zmenil názor buď na trestnú
kvalifikáciu skutkov, alebo na trest, ktorý sa má uložiť za spáchanie trestného činu (Paoletti a i. zo 6.
ok-tóbra 2016, C-218/15, EU:C:2016:748, bod 27). Ak však bol jednotlivec odsúdený v čase zavedenia
miernejšieho trestu, nemá nárok na uplatnenie miernejšieho trestu, pokiaľ nebolo prijaté osobitné
ustanovenie o takomto nároku (Delvigne zo 6. októbra 2015, C-650/13, EU:C:2015:648, bod 56). Hoci

toto právo nie je výslovne uvedené v článku 7 ods. 1 Dohovoru, Európsky súd pre ľudské práva vo
svojej judikatúre (napr. rozsudok vo veci Jidic proti Rumunsku z 18. februára 2020, č. 45776/16, bod
80) pripomína, že článok 7 Dohovoru zaručuje nielen zásadu zákazu retroaktivity prísnejších trestných
zákonov, ale implicitne aj zásadu retroaktivity miernejších trestných zákonov; inými slovami, pokiaľ
existujú rozdiely medzi trestnoprávnou úpravou platnou v čase spáchania trestného činu a neskoršími
predpismi trestného práva prijatými pred vynesením konečného právoplatného rozsudku, súdy musia

uplatniť zákon, ktorého ustanovenia sú pre obžalovaného priaznivejšie [pozri rozsudok vo veci Scoppola
proti Taliansku (č. 2) zo 17. septembra 2009, č. 10249/03, bod 109]. V rozsudku vo veci Gouarré Patte
proti Andorre (z 12. januára 2016, č. 33427/10, body 33 až 36). Európsky súd pre ľudské práva dokonca
rozšíril záruky článku 7 týkajúce sa retroaktivity miernejšieho trestného zákona na možnosť spätnej
revízie právoplatného rozsudku, ak vnútroštátny zákon takúto možnosť poskytuje. Zásada retroaktivity

miernejšieho trestného zákona sa môže vzťahovať aj na skutočnosť spojenia viacerých trestov do
jedného súhrnného trestu (rozsudok vo veci Koprivnikar proti Slovinsku z 24. januára 2017, č. 67503/13,
bod 49, 59). Pre úplnosť možno uviesť, že vo veci Parmak a Bakir proti Turecku (z 3. decembra 2019,
č. 22429/07 a 25195/07, bod 64) Európsky súd pre ľudské práva po prvýkrát konštatoval, že zásada
retroaktívnehouplatňovaniamiernejšiehotrestnéhozákonasauplatňujeajvkontextenovelytýkajúcejsa

definície skutkovej podstaty trestného činu (pozri Poradné stanovisko Veľkej komory Európskeho súdu
pre ľudské práva týkajúce sa použitia „blanketového odkazu“ v definícii skutkovej podstaty trestného
činu a porovnaní trestného zákona účinného v čase spáchania trestného činu a neskoršieho trestného
zákona z 29. mája 2020, č. P16-2019-001, bod 82). V kontexte vyššie uvedeného možno konštatovať, že
v posudzovanej veci, pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody, ide o taký druh trestu, ktorého uloženie

zákon (účinný v čase ukladania) za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, pripúšťa a
rovnako tak výmera tohto trestu je v rámci zákonnej trestnej sadzby. Argumentácia odsúdeného je preto
založená na nesprávnej interpretácií relevantnej judikatúry (vrátane judikatúry ESĽP), k tomu viď napr.
uznesenie NS SR, sp. zn.: 5Tdo/14/2025 zo dňa 03.04.2025.
14. Odsúdený tiež vo svojej sťažnosti namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia,

k čomu tunajší súd uvádza, že prvostupňový súd v prevažnej miere dostatočne odôvodnil výrok
napadnutého uznesenia. V menšej miere bolo potrebné doplniť odôvodnenie napadnutého uznesenia,
čo urobil tunajší súd v opravnom konaní, prostredníctvom tohto uznesenia. Trestné konanie je
dvojinštančné a rozhodnutia súdov oboch inštancií, tvoria jednotu. Preto bolo možné prostredníctvom
opravného konania doplniť argumentáciu, ktorá v napadnutom uznesení prvostupňového súdu chýbala.

15. Pri prieskume napadnutého uznesenia, ako i konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, teda
sťažnostný súd nezistil žiaden dôvod na zrušenie napadnutého uznesenia, ktoré považuje za vecne
správne a zákonné. Konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, bolo tiež vykonané
v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Preto sťažnosť odsúdeného v celom rozsahu vyhodnotil
ako nedôvodnú a zamietol ju.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.