Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. júl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/26/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122207245
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3122207245.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bydliskom D. XX/XX, E., t.č. F., G. H. XXX/XX, G. I. J., proti žalovanému Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Račianska 71, Bratislava, IČO: 00166073, o náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18.

októbra 2024, č.k. 20C/50/2022-232 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v rozsahu zamietnutia žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 1,- euro p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v rozsahu zamietnutia žaloby o náhradu škody vo
výške 71,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 71,80 eur od 11.03.2022
do zaplatenia a vo výroku II. o trovách konania z r u š u j a vec v tomto rozsahu v r a c i a súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 18. októbra 2024, č.k. 20C/50/2022-232 súd prvej inštancie zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu škody vo výške
71,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 71,80 eur od 11.03.2022 do
zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1,- euro, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania

v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením.
V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol žalobcove tvrdenia odôvodňujúce uplatnený nárok , že škoda
v sume 71,80 eur mu mala vzniknúť, pretože zo strany ÚVTOS a ÚVV Ilava (ďalej iba
„ústav“) malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu pri rozúčtovaní pracovnej odmeny žalobcu, resp.
ústav mal neoprávnene krátiť jeho pracovnú odmenu. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 1,- euro, žalobca tvrdil, že mu bola spôsobená nemajetková ujma tým, že v čase,
keď pracoval na pracovisku YURA II., mu nebolo umožnené sprchovať sa po práci, hoci to výkon

jeho práce vyžadoval v zmysle § 22 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že konanie
ústavu a ministerstva spadá do výkonu verejnej moci, a preto je štát za škodu zodpovedný. Námietku
premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú pre spočívanie premlčacej doby počas
obdobia predbežného prerokovania nároku na ministerstve a počas mimoriadnych opatrení súvisiacich
s pandémiou COVID-19. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný

postup zo strany ústavu v súvislosti s výškou vyplatenej pracovnej odmeny. Poukázal na to, že
v zmysle § 42 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody ao zmene a doplnení niektorých zákonov zaradenie odsúdeného do práce je osobitný vzťah medzi
ústavom a odsúdeným, ktorým nevzniká pracovný pomer, ani iný obdobný pracovnoprávny vzťah.
Nárok na pracovnú odmenu vzniká za podmienok stanovených zákonom č. 475/2005 Z.z. a nariadením

vlády SR č. 384/2006 Z.z. o výške pracovnej odmeny a podmienkach jej poskytovania obvineným a
odsúdeným účinným a platným do 01.02.2023 (ďalej aj „nariadenie“). Z oboznámených listín vyplýva,
že ústav postupoval podľa § 45 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. Podľa tohto zákonného ustanovenia
odsúdenému patrí pracovná odmena podľa druhu vykonávanej práce a podľa odpracovaného času
odsúdeným alebo podľa normy spotreby práce. Z rozhodnutia riaditeľa ústavu zo dňa 01.02.2019

bolo zistené, že žalobca (spolu s ďalšími odsúdenými) bol zaradený od 04.02.2019 na pracovisko
YURA II-úkol do pracovnej triedy 1 a pracovného stupňa 1. Od 25.03.2019 bol práceneschopný.
K zaradeniu do práce došlo na základe zmluvy č. ÚVTOSaÚVV-25/34-2018 o vykonávaní práce zo
dňa 31.10.2018 uzatvorenej medzi objednávateľom YURA Corporation Slovakia, s.r.o. a ústavom ako
poskytovateľom, predmetom ktorej zmluvy bol záväzok poskytovateľa vykonávať pre objednávateľa
práce prostredníctvom odsúdených vykonávajúcich trest odňatia slobody v ústave. Z článku 3 tejto

zmluvy jednoznačne vyplýva dohoda zmluvných strán o tom, že objednávateľ bude poskytovať platby
za dodané výrobky podľa počtu spracovaných výrobkov, pričom sú tam stanovené platby za jednotlivé
kusy výrobkov. Odmeny za jednotlivé spracované kusy výrobkov, vrátane stanovených noriem (počet
kusov za hodinu, počet kusov za 7 hodín) sú uvedené v listine označenej Výkonové normy pre jednotlivé
artikle a druhy operácií pracovisko – YURA, ktorú predložil žalobca. V danom prípade bol žalobca

zaradený na pracovisko YURA II v poobednej zmene, kde sa uplatňuje odmeňovanie podľa noriem
spotreby prác, t.j. výkonová odmena. Odmena za mesiace 2/2019 a 3/2019 bola vypočítaná ako
úkolová. Zo záznamu o prešetrení sťažnosti č. ÚVTOS a ÚVV–sť-OaO-45-6/13-2019 zo dňa 13.06.2019
vyhotoveného ústavom vyplýva, že ústav prešetroval sťažnosť žalobcu ohľadom nesprávne vyplatenej
pracovnej odmeny za mesiace február, marec 2019 a vyhodnotil ju ako neopodstatnenú. Prihliadol pri

tomajnastanoviskovedúcehoskupinyzamestnávania,výrobyaodbytu(SZVaO)ústavu,ktorýpoukázal
na to, že žalobca ani v jednom mesiaci neodpracoval celý mesačný pracovný fond a bol zaradený na
poobednú zmenu, ktorá má kratší pracovný čas ako ranná zmena, a preto bola pracovná odmena
nižšia oproti stanovenej pracovnej tarife. Vedúci ďalej v stanovisku uviedol, že dodávanie výrobného
materiálu do priestorov ústavu má plne v kompetencii spoločnosti YURA Corporation Slovakia, s.r.o.,

pričom v mesiaci február 2019 bolo z dôvodov na strane spoločnosti YURA Corporation Slovakia, s.r.o.
(reorganizácia výroby) pár dní dodávané menšie množstvo výrobného materiálu, ako ústav požadoval.
Žalobca nepopieral, že v mesiacoch február a marec 2019 nesplnil stanovené normy spotreby práce,
avšak tvrdil, že nesplnenie normy spotreby práce nie je dôsledkom jeho zavinenia, ale je dôsledkom
nezabezpečenia dostatku výrobného materiálu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nie je

v pracovnom pomere ani v inom obdobnom pracovnoprávnom vzťahu s ústavom, a preto mu náhrada
pracovnej odmeny pre takýto prípad neprináleží, a nemožno mu priznať pracovnú tarifu podľa prílohy
č. 3 nariadenia v sume 197,30 eur ani podľa prílohy č. 4 nariadenia v sume 1,134 eur za hodinu.
Podľa názoru súdu štát nemôže niesť zodpovednosť za to, že objednávateľ prác nevydal na pracovisko
väčší objem výrobného materiálu a žalobca prípadne iní odsúdení nemohli dosiahnuť normy spotreby

práce. Ustanovenie § 4 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z.z., podľa ktorého platí, že ak
obvinený alebo odsúdený vlastným zavinením nesplnil normu spotreby práce, jeho pracovná odmena
sa primerane zníži, treba vykladať tak, že nejde len o subjektívne zavinenie (napr. nedostatok zručnosti
odsúdeného a pod.), ale ide aj o akýkoľvek iný dôvod, ktorý nastal na strane odsúdeného a ktorý mu
bránil dosiahnuť normu spotreby práce. Medzi tieto dôvody patrí aj práceneschopnosť. Z listín a tvrdení

žalobcu vyplynulo, že v mesiaci marec 2019 žalobca neodpracoval 5 pracovných dní (od 25.03.2019
do 29.03.2019) z dôvodu jeho práceneschopnosti. Uvedená skutočnosť nepochybne prispela k tomu,
že žalobca spracoval menší počet kusov výrobného materiálu žalobcom za uvedený mesiac. Ide o
dôvod, ktorý treba pripísať na ťarchu žalobcu, a nie na ťarchu ústavu. Správnosti tohto výkladu podľa
názoru súdu prvej inštancie nasvedčuje aj neskorší vývoj právnej úpravy, keď v § 3 ods. 2 nariadenia

vlády SR č. 7/2023 Z.z. o výške pracovnej odmeny a podmienkach jej poskytovania odsúdeným, je
stanovené, že ak odsúdený vlastným zavinením alebo z iného dôvodu na strane odsúdeného nesplnil
normuspotrebypráce,jehopracovnáodmenasaprimeranezníži.Súdprvejinštancietiežvysvetľoval,že
právo na sprchovanie podľa zákona platí najmenej dvakrát týždenne s možnosťou zvýšenia frekvencie,
len ak to vyžaduje charakter práce alebo iné okolnosti. Súd poukázal na výsledky inšpekcií a vyjadrenia

odbornej pracovnej komisie, ktoré potvrdili, že práca odsúdeného na pracovisku nebola natoľko fyzicky
náročná, aby si vyžadovala častejšie sprchovanie. Žalobca nepredložil dostatočné dôkazy na opak,
ani nevysvetlil závažnosť ujmy, ktorá by oprávňovala na nemajetkovú náhradu. Súd preto dospel k
záveru, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by zakladal nárok na náhradu škody aninemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že samotné konštatovanie porušenia práva bez preukázania závažných
následkov nestačí na priznanie peňažného zadosťučinenia. Zároveň upozornil, že žalobca nevyužil
všetky procesné prostriedky dokazovania, ktoré by mohli jeho tvrdenia podporiť, čo súd prihliadol pri

hodnotení skutkového stavu. Na záver súd prvej inštancie preto rozhodoval, že žaloba je nedôvodná
a zamietol ju v celom rozsahu, pričom zdôraznil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v
plnej výške. Ďalej sa vyjadril, prečo nevykonal navrhované dôkazy žalobcom. Odmietol vykonať dôkazy,
pretože niektoré skutočnosti boli nesporné, iné už preukázali existujúce listinné dôkazy a ďalšie preverili
pracovníci ústavu s odbornou spôsobilosťou. Uviedol, že dodanie menšieho množstva materiálu vo

februári a marci 2019 bolo žalovaným priznané, takže nebolo potrebné ho dokazovať. Opísal, že normy
spotreby práce a charakter práce boli zdokumentované v zmluvách a výkonových normách, ktoré boli
na pojednávaní oboznámené. Zdôraznil, že pracovné a hygienické podmienky na pracovisku YURA
preskúmali zamestnanci ústavu z oblasti BOZP a zdravotníctva a spísali o tom záznam, ktorý súd
považoval za dostatočný (záznam z obhliadky pracoviska a prešetrenia sťažnosti). Konštatoval, že nešlo
o otázky vyžadujúce znalecké skúmanie a ďalšie predvolávanie svedkov by bolo nehospodárne, keďže

ich zistenia už boli zaznamenané v písomnej podobe. Uzavrel, že skutkový stav bol objasnený aj bez
doplnenia navrhovaného dokazovania.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov konania, alebo aby

odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Namietal nedostatočne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie. Žalobca namietal ako nesprávne právne posúdenie uvedené v odôvodnení,
že jeho zaradenie do práce nastalo na základe zmluvy medzi YURA Corporation Slovakia a ústavom.
Oponoval, že jeho zaradenie do práce nastalo výhradne na základe § 42 ods. 2 zákona č. 475/2005

Z. z. o výkone trestu odňatia slobody. Zdôraznil, že vzťah medzi YURA a ústavom je súkromnoprávnym
vzťahom medzi subjektmi, ktoré sú vo vzťahu k nemu ako väzňovi úplne irelevantné. Poukázal,
že povinnosti zamestnávateľa, vrátane odmeňovania a pracovných podmienok, plní výhradne ústav.
Argumentoval, že súd mylne vychádzal z existencie zmluvy a následne pri ďalšom posudzovaní veci
nesprávne vyvodil závery o odmeňovaní a pracovnom vzťahu. Poukazoval, že, ak súd prvej inštancie

tvrdí, že nedosiahol normu spotreby práce, ako bola stanovená v dodatku číslo 1 k zmluve zo dňa
18.12.2018, a preto nemohla byť vyplatená tarifa podľa príloh číslo 3 a 4 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 384/2006, tak podľa neho vec nesprávne právne posúdil, pretože bol viazaný normou
spotreby práce aj cenou za 1 kus, ktorú stanovil ústav (výkonové normy pre jednotlivé artikle a druhy
operácií- č. l. 201) , a nie tou, ktorá je uvedená v zmluve znení jej dodatku číslo 1. Následne vykonal

porovnanie noriem spotreby práce podľa zmluvy a podľa výkonových noriem ústavu, pričom konštatoval,
že tieto boli evidentne odlišné. Z uvedeného vyvodil nesprávnosť skutkového záveru súdu prvej
inštancie, pokiaľ tento v odôvodnení argumentoval, že mu nemohla byť vyplatená pracovná tarifa podľa
príloh číslo 3 a 4 nariadenia vlády SR, pretože nesplnil normy spotreby práce stanovené v dodatku číslo
1 zmluvy. Zdôraznil, že podľa nariadenia vlády SR 384/2006 Z. z. je pracovná odmena určená normami

ústavu, nie dohodou tretích osôb. Napokon uznal ako správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie,
že normy spotreby práce v mesiacoch február a marec 2019 nesplnil. Žalobca však ďalej trval na tom,
že to bol nedostatok spotrebného materiálu na spracovanie, ktorý spôsobil nesplnenie pracovnej normy,
čo bola chyba ústavu a nie jeho. Podľa neho súd prvej inštancie otázku, či stanovenú normu spotreby
práce nesplnil svojím zavinením, vyhodnotil svojvoľne. Poukázal, že súd svojvoľne prihliadal na tvrdenia

ústavu o údajných dôvodoch (reorganizácii vo firme YURA), ktoré neboli primerane preukázané. Pritom
poukazoval, že podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ide o objektívnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, pričom zavinenie nie je potrebné preukazovať, preto nebolo možné
prihliadať na dôvody, pre ktoré nemal ústav dostatok materiálu, domnelú reorganizáciu objednávateľa.
Namietal tak záver súdu, že štát nemôže niesť zodpovednosť za to, že objednávateľ prác vo februári

2019 v dôsledku reorganizácie výroby nedodal na pracovisko väčší objem výrobného materiálu
a žalobca nemohol dosiahnuť normy spotreby práce. Namietal voči použitiu záznamu o prešetrení
sťažnosti ústavom ako dôkazu, pretože je iba tvrdením ústavu. Záver súdu prvej inštancie, ktorý vyvodil
skutkové závery z tvrdení ústavu v prešetrení sťažnosti nepodložené žiadnym dôkazom, označil
za porušenie zásady rovnosti zbraní a zároveň o ničím nepodložený skutkový záver. Bolo povinnosťou

ústavu sledovať dostatok výrobného materiálu a tomu zodpovedajúci počet pracovníkov. Namietal
tiež záver súdu prvej inštancie, že pracovná neschopnosť bola dôvodom nesplnenia normy spotreby
práce v mesiaci marec 2019. Namietal, že sa nedomáhal poskytnutia náhrady mzdy za dočasnú
práceneschopnosť v období od 25.03.2019 do 29.03.2019, ale za obdobie, kedy bol na pracovisku,a že dočasnú práceneschopnosť nemôže byť dôvodom nesplnenia normy spotreby práce. Žalobca
upozornil, že nesmeroval svoj nárok na náhradu mzdy podľa Zákonníka práce, ale na náhradu škody
podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Argumentáciu

súdu novou právnou úpravou označil za právne bezvýznamnú a nepoužiteľnú na rozhodné obdobie
vzhľadom na zásadu zákazu pravej retroaktivity. Je podľa jeho názoru neprípustné právne myslenie,
že väzeň sa odmeňuje len za skutočný počet výrobkov, ktoré vyrobil bez zavinenia, a napriek tomu,
že bol v práci celý fond pracovných hodín, sa mu vyplatí aj len 1 % z minimálnej pracovnej odmeny
garantovanej nariadením vlády číslo 384/2006 Z. z. Súd podľa neho svojvoľne aplikoval § 4 ods. 2

nariadenia vlády, keďže ho vyložil tak, že, ak nesplní normy spotreby práce, tak už to je bez ďalšieho
dôvod na vyplatenie odmeny sa skutočne spracované výrobky, lebo mu patrila pracovná odmena podľa
pracovnej tarify aj uvedená vo výkonových normách pre jednotlivé artikle a síce 1,134 eura za 1 hodinu,
keďže mu väznica nemohol znížiť pracovnú odmenu podľa § 4 ods. 2 nariadenia vlády, keďže nezavinil
nesplnenie normy spotreby práce. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy - sprchovanie po práci
namietal, že záznam z ohliadky pracoviska nie je dôkaz osvedčujúci primeranosť zabezpečenia

pracovných podmienok hygieny sprchovanie. Žalobca namietal, že súd ako dôkaz akceptoval iba
interné vyjadrenia a záznamy ústavu, čo označil za argumentáciu „kruhom“. Tvrdil, že chýbali odborné
posudky znalca, najmä z oblasti bezpečnosti, hygieny a zdravotných štandardov, ktoré by preukázali,
či boli dodržané pracovné podmienky vrátane sprchovania. Namietal, že súd postupoval svojvoľne,
keď takéto dokazovanie zamietol a prevzal na seba úlohu znalca a prisúdil validitu záznamom ústavu

agenerálnehoriaditeľstvaZVJS.Poukázalnachybný,povrchnýaselektívnyprístupsúdupridokazovaní
ohľadom pracovných podmienok a hygieny. Žalobca zdôraznil, že podľa právnej úpravy dôkazné
bremeno za preukázanie okolností zodpovednosti za škodu nesie štát (väznica). Kritizoval súd za to, že
neprávom obrátil dôkazné bremeno a vychádzal len z nepodložených tvrdení a vnútorných dokumentov
ústavu, čím porušil rovnosť strán. Žalobca tvrdil, že súd neprimerane zamietol žiadosť o peňažnú

satisfakciu pri nemajetkovej ujme bez náležitého zdôvodnenia. Tvrdil, že ujma vyplývajúca zo zásahu
do osobnostných práv pri výkone verejnej moci nemusí byť dokazovaná ekonomickými prostriedkami,
keďže samotný zásah je protiprávny. Uviedol, že súd zbytočne formálne pristúpil k otázke dôkazov o
ujme a nevyhodnotil jej závažnosť, čím došlo k nespravodlivému rozhodnutiu. Uviedol, že nehygiena
po práci, keď je človek spotený a zaprášený prachom potenciálne toxickým, je samo osebe ponižujúcim

zaobchádzaním a netreba to osobitne dokazovať. Každému jedincovi je zrejmé, čo spôsobuje a čo by
spôsobovalo takéto zaobchádzanie a ak súd vyžaduje objektívne dôkazy na duševný stres, postupuje
svojvoľne a nesprávne. Preto sú dané všetky predpoklady na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
in eventum len konštatovanie porušenia práva. Uviedol, že nie je povinný žalovať o ospravedlnenie
samostatne alebo spolu s peňažnou kompenzáciou. Závery súdu, že neuniesol bremeno tvrdenia, sú

podľa neho nesprávne.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380

Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo
výroku I. v rozsahu o zamietnutí žaloby o zaplatenie nemajetkovej ujmy 1,- euro podľa 387 ods. 1, 2
C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Žalobcovo odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby
o zaplatenie nemajetkovej ujmy 1,- euro smerovalo predovšetkým voči dokazovaniu a s tým
spojenej nesprávnosti skutkového zistenia súdu prvej inštancie. Žalobca spochybňoval použiteľnosť
dôkazov, a to záznamu ústavu z ohliadky pracoviska YURA zo dňa 24.10.2018, záznamu
ústavu o prešetrení sťažnosti č. ÚVTOS a ÚVV-sť-OaO-19-5/13-2019 zo dňa 12.04.2019, oznámenia

Generálneho riaditeľstva ZVJS Bratislava o prešetrení vybavenia sťažnosti zo dňa 21.06.2019, ktoré
označil len za tvrdenia samotného škodcu a nie dôkazy. Odvolací súd s týmto názorom odvolateľa
nesúhlasí, predmetné dôkazy považuje za listinné dôkazy, respektíve odborné vyjadrenia vzhľadom
na spôsobilosť osôb, ktoré poskytli vyjadrenia, ktoré majú príslušné odborné znalosti z oblasti BOZP
(bezpečnostný technik A. K. L.) a zdravotníctva (vrchná sestra M. N. J.). Žalobca polemizoval

so správnosťou predmetných dôkazov, pričom za dôkaz pre svoje tvrdenia označil navrhovaný znalecký
posudok z odboru pracovné lekárstvo. Zároveň namietal voči nevykonaniu jeho dôkazu znalcom.
Nevykonanie tohto dôkazu súd prvej inštancie riadne odôvodnil v ods. 32 rozsudku, a to dôvodom
nehospodárnosti takéhoto dôkazu, nakoľko nešlo o posúdenie zložitých otázok, na ktoré by bolipotrebné vedecké poznatky znalca naviac za situácie, že skutkový stav potrebný pre posúdenie
otázky nutnosti sprchovania po práci bol dostatočne preukázaný vykonaním ostatných dôkazov.
Odvolací súd súhlasí s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie nevykonal dôkaz znalcom. Zároveň

poukazuje, že v prípade námietok žalobcom týkajúcich sa správnosti predmetných dôkazov z hľadiska
ich obsahu, ide v jeho prípade len o tvrdenia. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz o ich pravdivosti.
Pokiaľ žalobca oponuje tým, že on navrhol vykonanie dôkazov (ohliadkou, znalcom), ale súd prvej
inštancie tieto návrhy zamietol, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 209 CSP, ktoré upravuje
inštitút súkromného znaleckého posudku. Súkromný znalecký posudok je znalecký posudok predložený

stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd. Ak je teda žalobca presvedčený o správnosti
svojich tvrdení aj napriek skutkovému stavu zistenému z dôkazov, ktoré sám predložil, mal možnosť
tieto svoje tvrdenia preukázať súkromným znaleckým posudkom. Súd prvej inštancie nebol povinný
nariaďovať znalecké dokazovanie za situácie, keď skutkový stav bol z vykonaných dôkazov preukázaný
v miere dostačujúcej pre rozhodnutie o danej veci pri nepreukázaní existencie závažných odborných
skutkových pochybností. Žalobca súkromný znalecký posudok nezabezpečil. Odvolací súd poukazuje,

že sám žalobca na iných miestach svojho odvolania v súvislosti s jeho argumentáciou o zmätočnosti
sťažnostného konania väznice a následne GR ZVJS uviedol orgány príslušné preskúmavať otázkou
dodržiavania predpisov z oblasti hygieny vo väzniciach a to inšpektorát práce alebo regionálny úrad
verejného zdravotníctva. Podľa jeho názoru dôkazy od uvedených orgánov mal zabezpečiť súd prvej
inštancie.Vodpovedinatútopožiadavkuodvolacísúdpoukazujenacharakter danéhosúdnehokonania

ako sporového konania upraveného Civilným sporovým poriadkom, ktorý je postavený na zásade,
že strany majú niesť dôkazné bremeno za svoje tvrdenia. Dôkaznú povinnosť v tomto konaní nesie
ten, kto tvrdí určitú skutočnosť. Typicky žalobca má povinnosť preukázať existenciu skutočností a
práva, ktoré zdôvodňujú jeho nárok. Za stavu, keď žalovaný vyvrátil listinnými dôkazmi a odbornými
vyjadreniami tvrdenia žalobcu, bol to žalobca, ktorý mal zvýšiť svoju procesnú aktivitu a sám si

zabezpečiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia napríklad vyjadrenia inšpektorátu práce, prípadne
regionálneho úradu verejného zdravotníctva, alebo znalca formou súkromného znaleckého posudku,
pokiaľ je presvedčený o nesprávnosti dôkazov predložených žalovaným, a tým o nesprávnosti úradného
postupu ústavu. Za daného procesného stavu odvolací súd nemá dôvod pochybovať o správnosti
skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie z vykonaných dôkazov predložených a označených

nielen žalovaným, ale aj samotným žalobcom.

6. Odvolací súd zároveň súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol bremeno
tvrdenia ohľadom tohto nároku, pretože žalobca v žalobe len stručne uvádzal, že šlo o manuálnu prácu,
pri ktorej sa väzni spotia a zaprášia; bližšie svoje tvrdenia nevysvetlil, neobjasnil, v čom spočívala fyzická

náročnosť práce, čo bolo zdrojom nadmernej prašnosti na pracovisku. Žalobca sa záverom súdu prvej
inštancie napokon fakticky riadil, keďže v odvolaní svoje tvrdenia doplnil a to v odsekoch 5.12., 5.12.1,
5.12.2 odvolania, kde popisoval podrobne svoju prácu, opisoval látky a materiály, s ktorými sa dostával
do kontaktu.

7.Podľa§365ods.1písm.g)C.s.p.možnoodvolanieodôvodniťtým,že zistenýskutkovýstavneobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené. V § 366 sa v nadväznosti na to vymedzuje, za akých podmienok také ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, teda - povedané inak - nové
skutočnosti a nové dôkazy sú oprávneným odvolacím dôvodom.

8. V našom civilnoprocesnom systéme sa uplatňuje systém neúplnej apelácie. Východiskom pre použitie
neúplnej apelácie v platnej právnej úprave je zásada, že súd prvej inštancie je inštanciou skutkovou, t.
j. inštanciou, u ktorej majú byť zásadne na jednom pojednávaní vykonané všetky stranami navrhnuté
dôkazy potrebné na preukázanie sporných právne významných skutkových tvrdení. Za účelom splnenia

tejto zásady zákon ukladá stranám povinnosť tvrdiť pred súdom prvej inštancie všetky v tom čase
existujúce pre vec právne významné skutočnosti a označiť všetky v tom čase dostupné dôkazy spôsobilé
ich preukázať. Strany nesú procesnú zodpovednosť, ak uvedené povinnosti nesplnia (bremeno tvrdenia
a bremeno dôkazné).

9. Podľa § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byťnimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

10. Z odvolania vyplýva, že žalobca navrhovanými tvrdeniami nesleduje namietanie nedostatkov
podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo vady konania. Nie je teda splnená výnimka zo zákazu
uvádzania nových skutočností a dôkazov až v odvolaní podľa § 366 písm. a), b), c). Žalobca v odvolaní
netvrdil, prečo uvedené tvrdenia uplatňuje až v odvolacom konaní a prečo ich nemohol uplatniť v konaní
pred súdom prvej inštancie. Z ich charakteru vyplýva, že všetky údaje potrebné k ich uplatneniu mal

už v konaní pred súdom prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že nie je
splnená ani výnimka zo zákazu uvádzania nových skutočností a dôkazov podľa § 366 písm. d) C.s.p.

11. Z uvedeného je zrejmé, že nenastala žiadna z výnimiek zo zákazu novôt, a teda žalobcom doplnené
tvrdenia ohľadom opisu jeho práce z hľadiska požiadaviek sprchovania, sú neprípustným odvolacím
dôvodom, a preto na ne odvolací súd neprihliadal ani sa nimi nezaoberal.

12. Odvolací súd tak súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že ústav neporušil ustanovenie § 22 ods.
3 zákona č. 475/2005 Z.z. ohľadom práva žalobcu na sprchovanie sa. Nebol teda preukázaný nesprávny
úradný postup štátu ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu a nevznikla
tak zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zákona číslo

514/2003 Z. z.. Vzhľadom na uvedené právne posúdenie majúce za následok zamietnutie žaloby
o zaplatenie nemajetkovej ujmy z dôvodu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci bez ďalšieho nie je potrebné a ani hospodárne posudzovať ostatné odvolacie námietky žalobcu
voči tejto časti rozsudku súdu prvej inštancie.

13. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v tomto rozsahu potom
nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie
v rozsahu o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 1,- euro potvrdiť.

14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

15. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku.

16. V zostávajúcom rozsahu rozsudku súdu prvej inštancie a to v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby
o zaplatenie náhrady škody vo výške 71,80 eur spolu s príslušenstvom odvolací súd po preskúmaní
veci dospel k záveru, že rozsudok v tomto rozsahu je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.
zrušiť z týchto dôvodov:

17. Súd prvej inštancie v prípade nároku žalobcu na náhradu škody vo výške 71,80 eur spolu
s úrokom z omeškania z dôvodu nevyplatenia pracovnej odmeny vo výške pracovnej tarify, v
odseku 28 odôvodnenia uviedol, že dospel k záveru, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu
ústavu, pretože ústav neporušil právne predpisy pri stanovení a vyplatení pracovnej odmeny žalobcu

za vykonanú prácu za mesiace február a marec 2019, ale naopak postupoval v súlade s § 4 ods. 1,
2, 4 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 384/2006 Z.z. o výške pracovnej odmeny a podmienkach
jej poskytovania obvineným a odsúdeným v znení účinnom vo februári a marci roku 2019 (ďalej len
„nariadenie“).

18. V súvislosti s pracovným zaradením je potrebné uviesť, že zákon o VTOS priamo ustanovuje,
že zaradenie odsúdeného do práce je osobitný vzťah medzi ústavom a odsúdeným, ktorým
nevzniká pracovný pomer am iný obdobný pracovnoprávny vzťah. Ústav si voči odsúdenému
zaradenému do práce plní povinnosti zamestnávateľa. Zaraďovanie odsúdených do práce nemá povahu
pracovnoprávneho vzťahu, ale jeho cieľom je prioritne splnenie cieľov programu zaobchádzania, teda

ide o súčasť aktivít, ktorých účelom je diferencovaným spôsobom zabezpečiť výkon práv a povinností
podľa zákona o výkone VTOS, podporovať a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť, dodržiavanie zákonov
a spoločenských noriem, pozitívne osobnostné vlastnosti, úctu k iným, sebaúctu a pozitívny vzťah
k rodine, ako to vyplýva z § 11 a 16 zákona o VTOS. Zaradenie do práce v rámci výkonu trestuodňatia slobody nepredstavuje výkon závislej činnosti, ani nie je právne nárokovateľné. Nárok na
pracovnú odmenu vzniká za podmienok stanovených zákonom č. 475/2005 Z.z. a nariadením vlády SR
č. 384/2006 Z.z. o výške pracovnej odmeny a podmienkach jej poskytovania obvineným a odsúdeným

(ďalej len „nariadenie“), ktoré bolo účinné v rozhodnom období mesiacov marec a február 2019.

19. Z oboznámených listín vyplýva, že ústav v prípade odmeňovania žalobcu zaradeného do práce
v rámci výkonu trestu odňatia slobody postupoval podľa § 45 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z.. Podľa tohto
zákonného ustanovenia odsúdenému patrí pracovná odmena podľa druhu vykonávanej práce a podľa

odpracovaného času odsúdeným alebo podľa normy spotreby práce. V zásade sa tak uplatňuje alebo
časové kritérium vzhľadom na konkrétny druh práce, alebo sa pri konkrétnom druhu práce zohľadní
pracovný výkon odsúdeného.

20. Podľa § 3 ods. 7, 8 nariadenia výška pracovnej tarify uvedená v prílohách č. 3 a 4 patrí
obvinenému a odsúdenému po odpracovaní pracovného času vrátane platených sviatkov. Obvinenému

alebo odsúdenému, ktorý je zaradený do práce na kratší pracovný čas ako podľa odseku 7 alebo ktorý
neodpracoval v kalendárnom mesiaci všetky pracovné dni, patrí pracovná tarifa uvedená v prílohe č.
3 alebo 4 vo výške zodpovedajúcej odpracovanému času.

21.Vdanomprípade najmäzlistinnéhodôkazupredloženéhožalobcom-výkonovénormyprejednotlivé

artikle a druhy operácií bolo zistené, že žalobca mal určenú normovanú prácu, bol odmeňovaný podľa
noriem spotreby práce (výkonová odmena), pričom mal zároveň určenú hodinovú odmenu a mesačnú
odmenu, ktorá zodpovedala výške pracovnej tarify uvedenej v prílohách číslo 3 a 4 nariadenia.

22. Podľa § 4 (normy spotreby práce) ods. 4 nariadenia odmeňovanie normovanej práce sa vykonáva

tak, aby pri splnení normy spotreby práce v požadovanej kvalite pracovná odmena zodpovedala
príslušnej pracovnej triede v prvom pracovnom stupni podľa prílohy č. 3.

23. Vychádzajúc z listinných dôkazov, z tvrdenia žalobcu, ako aj z vyjadrenia žalovaného k žalobe
bola žalobcovi skutočne vyplatená za prácu v mesiacoch február a marec 2019 znížená pracovná

odmena. Podľa vyjadrenia žalovaného k žalobe bolo zníženie pracovnej odmeny žalobcu dôvodné
v súlade s § 4 ods. 4 nariadenia, pretože žalobca v mesiacoch február a marec 2019 nesplnil stanovenú
normu spotreby práce. Žalobca potvrdil, že normy spotreby práce v rozhodnom období nesplnil.
Odvolával sa však na § 4 ods. 2 nariadenia, podľa ktorého, ak obvinený alebo odsúdený vlastným
zavinením nesplnil normu spotreby práce, jeho pracovná odmena sa primerane zníži, pričom zároveň

tvrdil, že k nesplneniu noriem spotreby práce nedošlo v dôsledku jeho zavinenia.

24. Rozhodujúcou skutkovou otázkou sa tak vzhľadom na znenie § 4 ods. 2 nariadenia stala otázka
skúmania (ne)existencie zavinenia žalobcu na nesplnení noriem spotreby práce.

25. V prípade pracovnej odmeny za mesiac marec 2019 súd prvej inštancie uviedol, že takéto zavinenie
žalobcu zistil, a za zavinenie žalobcu majúceho za následok nesplnenie noriem spotreby práce
považoval práceneschopnosť žalobcu počas piatich pracovných dní od 25.03.2019 do 29.03.2019,
čo jednoznačne vyplýva z odseku 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd prvej inštancie
uvádza cit.: „Žalobca poukazoval na ustanovenie § 4 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 384/2006 Z.z.,

podľa ktorého platí, že ak obvinený alebo odsúdený vlastným zavinením nesplnil normu spotreby práce,
jeho pracovná odmena sa primerane zníži. Toto ustanovenie treba vykladať tak, že sa nejedná len
o subjektívne zavinenie (napr. nedostatok zručnosti odsúdeného a pod.), ale ide aj o akýkoľvek iný
dôvod, ktorý nastal na strane odsúdeného a ktorý mu bránil dosiahnuť normu spotreby práce. Medzi
tieto dôvody patrí aj práceneschopnosť odsúdeného, počas ktorej prácu nevykonával. Z listín a tvrdení

žalobcu vyplynulo, že v mesiaci marec 2019 žalobca neodpracoval 5 pracovných dní (od 25.3.2019
do 29.3.2019) z dôvodu jeho práceneschopnosti, teda z dôvodov, ktoré sú na jeho strane. Uvedená
skutočnosť nepochybne prispela k tomu, že žalobca spracoval menší počet kusov výrobného materiálu
žalobcom za uvedený mesiac. Ide o dôvod, ktorý treba pripísať na ťarchu žalobcu, a nie na ťarchu
ústavu.“ Uvedené právne posúdenie žalobca v odvolaní spochybnil a označil za nesprávne.

26. Odvolací súd však napriek podrobnému preskúmaniu odseku 28 odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa
súd prvej inštancie venoval nároku žalobcu na náhradu škody z dôvodu nevyplatenia pracovnej odmeny
v správnej výške, nenašiel uvedenie dôvodu, pre ktorý súd prvej inštancie dospel k záveru o existenciizavinenia žalobcu na nesplnení noriem spotreby práce v mesiaci február 2019. Súd v tomto odseku
výslovne uviedol, že cit.: „... ak žalobca nemohol využiť celý 6-hodinový pracovný čas na prácu a
dosiahnuť normu spotreby práce pre nedostatok vydaného výrobného materiálu, ... nemožno mu priznať

pracovnú tarifu podľa prílohy č. 3 nariadenia v sume 197,30 eur ani podľa prílohy č. 4 nariadenia v
sume 1,134 eur za hodinu, nakoľko žalobca nesplnil normu spotreby práce.“ Ďalej uviedol, že cit.: „Podľa
názoru súdu štát nemôže niesť zodpovednosť za to, že objednávateľ prác YURA Corporation Slovakia,
s.r.o. vo februári 2019 v dôsledku reorganizácie výroby nevydal na pracovisko väčší objem výrobného
materiálu a žalobca prípadne iní odsúdení nemohli dosiahnuť normy spotreby práce.“ Z odôvodnenia

nie je zrejmé, či práve túto okolnosť (nedostatok dodaného výrobného materiálu ústavu zo strany
objednávateľa prác) považoval za zavinenie žalobcu zmysle § 4 ods. 4 nariadenia alebo či za zavinenie
žalobcu, pre ktorý nedosiahol normy spotreby práce, považoval inú bližšie nešpecifikovanú okolnosť.
Žalobca, vychádzajúc z jeho odvolania, z odôvodnenia rozsudku pochopil, že súd prvej inštancie
považoval za dôvod pre nesplnenie normy spotreby práce nedostatok materiálu na spracovanie, čo
podľa neho označil za jeho zavinenie žalobcu. Voči takémuto právnemu posúdeniu namietal.

Nedodaniepotrebnéhomnožstvamateriálu považovalzadôvodnastraneústavu, zároveňtútookolnosť
považoval za právne bezvýznamnú v danej veci vzhľadom na charakter zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci ako absolútnej objektívnej zodpovednosti t.j. zodpovednosti
bez možnosti liberácie a exkulpácie, s ktorým posúdením odvolací súd v zásade súhlasí. Z obsahu
odôvodnenia rozsudku však odvolací súd nenadobudol rovnaký dojem, že by súd prvej inštancie túto

okolnosť jednoznačne označil za zavinenie žalobcu, pre ktoré má nárok len na zníženú pracovnú
odmenu,atedasaústavnedopustilnesprávnehoúradnéhopostupupristanoveníjejvýšky.Odvolaciemu
súdu takáto skutočnosť z obsahu vyššie citovaného odôvodnenia rozsudku jednoznačne nevyplynula.
Odvolacísúdvšakzodôvodnenianeidentifikoval inýdôvod,prektorýsúdprvejinštanciedospelkzáveru
o existencii zavinenia žalobcu na nesplnení noriem spotreby práce vo februári 2019.

27. Ako už odvolací súd uviedol, otázka zavinenia odsúdeného na nesplnení noriem spotreby práce
je vzhľadom na znenie § 4 ods. 2 nariadenia rozhodujúcou otázkou, ktorú je potrebné pre rozhodnutie
o tom, či pri vyplatení pracovnej odmeny žalobcu za vykonanú prácu postupoval ústav v súlade
s právnymi predpismi a teda či sa nedopustil nesprávneho úradného postupu ako predpokladu

vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona číslo 514/2003 Z.z., vyriešiť. Vyriešenie tejto otázky
musí byť odôvodnené jednoznačne a zrozumiteľne, aby bolo preskúmateľné. Nedostatok riadneho
a preskúmateľného odôvodnenia právneho posúdenia veci súdom bráni odvolaciemu súdu zhodnotiť
jeho správnosť.

28. Odvolací súd závery súdu prvej inštancie, ktoré sa prejavili vo výrokoch rozsudku, nemohol podrobiť
náležitému preskúmaniu a neúspešný žalobca nemohol riadne uplatniť svoje právo namietať konkrétne
skutkovéaprávnezáverysúduvopravnomprostriedku, apretorozsudoknapadnutomrozsahu nemôže
pri odvolacom prieskume obstáť. Medzi zrušovacie dôvody podľa ustanovenia § 389 ods. 1 C.s.p. patrí
taký postup súdu prvej inštancie, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc z čl. 1, čl. 7 a čl.
154c Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd pod právom na
spravodlivý súdny proces je treba rozumieť aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil rozsudok súdu prvej

inštanciev rozsahuozamietnutížalobyonáhraduškodyvovýške71,80eurspolusúrokomzomeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 71,80 eur od 11.03.2022 do zaplatenia a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu
spor v tejto časti a v závislom výroku o trovách konania vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie vykonať právnu kvalifikáciu zisteného skutkového

stavu, riadne sa vyporiadať s argumentáciou oboch strán sporu a svoje skutkové a právne úvahy
náležite v novom rozhodnutí zdôvodniť. Pred novým rozhodnutím vo veci bude súd prvej inštancie
postupovať v súlade s procesnými návrhmi strán sporu, rozhodujúce skutočnosti vyhodnotí podľa zásad
uvedených v § 191 ods. 1 C.s.p., pričom sa vysporiada so všetkými námietkami produkovanými
stranami a tiež uvedenými v odvolaní a vo vrátenej časti veci opätovne rozhodne.

31. Podľa § 391 ods. 2 C.s.p. je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

32. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).