Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoCsp/31/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122255225
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6122255225.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej
a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu R Collectors s. r. o.,
Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297, zastúpeného Advokátska kancelária RELEVANS
s.r.o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471, proti žalovanej A. B. C., narodenej XX.
XXXXXXX XXXX, D., E. F. XXXX/XX, zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o.,

Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, o zaplatenie 19 519,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Lučenec z 20. marca 2024 č.k. 7Csp/30/2022-286, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Lučenec z 20. marca 2024 č. k. 7Csp/30/2022-286 vo výroku I. p o t v r d
z u j e a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom z 20. marca 2024 č. k. 7Csp/30/2022–286 (ďalej len ,,rozsudok súdu prvej

inštancie“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi (365.bank a.s., Bratislava, Dvořákovo nábrežie
8A,IČO:47232471)istinuvovýške12366,85Eurspolusúrokomvovýške12868,88Eur,svyčísleným
úrokom z omeškania vo výške 82,91 Eur, s vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 1 830,19 Eur
a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 9492,60 Eur od 29. októbra 2021 do 10.
marca 2022, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19 015,75 Eur od 11. marca 2022 do
11. apríla 2022, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 18 538,90 Eur od 12. apríla 2022

do 10. mája 2022, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 18 062,05 Eur od 11. mája
2022 do 30. júna 2022, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17 585,20 Eur od 11. júna
2022 do 11. júla 2022, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 17 108,35 Eur od
12. júla 2022 do 10. augusta 2022, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 16 631,50
Eur od 11. augusta 2022 do 9. septembra 2022, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 16
154,65 Eur od 10. septembra 2022 do 10. októbra 2022, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 15 677,80 Eur od 11. októbra 2022 do 10. novembra 2022, s úrokom z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 15 200,95 Eur od 11. novembra 2022 do 9. decembra 2022, s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 14 724,10 Eur od 10. decembra 2022 do 10. januára 2023, s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14 247,25 Eur od 11. januára 2023 do 13. februára 2023, s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 13 770,40 Eur od 14. februára 2023 do 10. marca
2023, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 13 293,55 Eur od 11. marca 2023 do 11.
apríla 2023, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12 816,70 Eur od 12. apríla 2023 do

10. mája 2023, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12 339,85 Eur od 11. mája 2023
do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a ,,žalobu“ v časti o zaplatenie7 125,75 Eur zastavil (II. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % proti žalovanej (III. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia

istiny vo výške 19 519, 60 Eur spolu s vyčísleným zmluvným úrokom vo výške 12 868,88 Eur,
so zákonným úrokom z omeškania vo výške 82,91 Eur (od momentu poskytnutia úveru do momentu
vyhlásenia predčasnej splatnosti), so zákonným úrokom z omeškania vo výške 1 830,19 Eur (od
momentu zosplatnenia úveru do vykonania poslednej úhrady), so zákonným úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 19 492,60 Eur od 29. októbra 2021 do zaplatenia s odkazom na

Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenú medzi žalobcom a žalovanou (ďalej
aj ,,zmluva“ alebo ,,zmluva o spotrebiteľskom úvere“ resp. ,,úverová zmluva“) s poukazom na to, že
došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru dňa 10. februára 2020.
1.2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca (pod pôvodným
obchodným menom Poštová banka, a.s.) uzatvoril so žalovanou dňa 28. septembra 2017 zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 25 500,- Eur. Úver mal byť

splatený v počte 96 splátok vo výške 476,85 Eur mesačne, pričom výška poslednej splátky mala byť
476,52 Eur. Zmluva obsahovala aj údaj o RPMN, priemernej RPMN, údaj o úrokovej sadzbe, o odplate
za poskytnutie úveru a celkovej čiastke, ktorú ma klient zaplatiť. Žalovaná neplnila riadne svoje záväzky,
neuhrádzala dohodnuté splátky riadne a včas, čím sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu.
Žalobca vyzval žalovanú (viď Upozornenie – Výzva na splatenie dlžnej časti úveru) dňa 13. januára

2020 na splatenie omeškaných troch splátok v lehote 15 dní. Žalovaná na výzvu nereagovala, preto
žalobca úver predčasne ku dňu 10. februára 2020 zosplatnil (Výzva na úhradu dlžnej sumy) a vyzval
ju na úhradu sumy 24 737,34 Eur.
1.2.1. Žalobca pred pojednávaním vzal žalobu v časti späť z dôvodu úhrady 7 125,75 Eur žalovanou.
1.3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 9, § 100 ods.1, § 101, §

517ods.2, §565Občianskehozákonníkavzneníúčinnomkudňuuzatvoreniazmluvyospotrebiteľskom
úvere (ďalej len ,,OZ“ alebo ,,Občiansky zákonník“), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej
len ,,zákon č. 129/2010 Z. z.“ alebo ,,ZoSÚ“ resp. ,,zákon o spotrebiteľských úveroch“).

1.4. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvou spotrebiteľskou, kde
žalobca vystupuje ako dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ.
1.5. Súd prvej inštancie uviedol, že v obdobnej veci už rozhodoval iný senát (10Csp/56/2020), kedy
žalovaná (vtedy v postavení žalobcu) žiadala o určenie, že úver je bez poplatkov a ,,bez úveru“.
1.6. V tomto konaní žalovaná v rámci svojej obrany používala obdobnú rétoriku, avšak bezúročnosť

a bezpoplatkovosť rozšírila aj na iné dôvody. V predchádzajúcom konaní žalovaná namietala absenciu
vzorca na výpočet RPMN, skutočnosť, že veriteľ neskúmal jej bonitu, výšku úrokovej sadzby a adresu
veriteľa, kde je možné uplatniť reklamáciu.
1.7. Pokiaľ žalobca namietal, že vec už bola raz rozhodnutá, súd prvej inštancie uviedol, že sa plne s
jeho tvrdením nestotožnil. Len čiastočne možno za vec rozhodnutú považovať okolnosti okolo RPMN.

To, čo v predchádzajúcom konaní nebolo posudzované, nemožno označiť za res iudicata.
1.8. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovanej o chýbajúcich náležitostiach zmluvy.
1.8.1. V zmluve je jednoznačne uvedený termín konečnej splatnosti úveru 20. septembra 2025 a doba
trvania 96 mesiacov. Zákon neurčuje povinnosť veriteľa prepočítať dobu trvania na roky, prípadne
týždne. Súd prvej inštancie bol názoru, že priemerný spotrebiteľ z údajov v zmluve vie určiť dobu

trvania zmluvy a pri vysokoškolskom vzdelaní žalovanej túto skutočnosť súd prvej inštancie považoval
za samozrejmosť.
1.8.2. Podľa názoru súdu prvej inštancie zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala všetky náležitosti
na výpočet RPMN. Na internete uvedené kalkulačky nie sú záväzné a navyše iný výpočet bol v čase
podpísania zmluvy. Žalovaná s využitím takejto kalkulačky v podaní uviedla výpočet RPMN vo výške

18,78%, a teda mala za to, že v zmluve uvedená RPMN je nesprávna a v neprospech spotrebiteľa.
V stanovisku Národnej banky Slovenska (ďalej len ,,NBS“) bola RPMN vypočítaná vo výške 17,70%.
Podľa názoru súdu prvej inštancie ani tento údaj nie je právne záväzný, avšak výpočet NBS je blízko
hodnote uvedenej v zmluve na rozdiel od výpočtu žalovanej, ktorý nepovažoval súd prvej inštancie za
údaj v neprospech spotrebiteľa.

1.8.3. Pokiaľ ide o údaj o priemernej RPMN, žalovaná správne uviedla priemernú hodnotu RPMN za 2Q
2017,avšakuvšetkýchveriteľov.Žalobcavšakposkytolúverakobankaavtakomtoprípadejepriemerná
hodnota 9,08%, tak ako bolo uvedené v zmluve. Uzatvorená zmluva tak obsahovala náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. f), k), z) zákona č. 129/2010 Z. z..1.8.4. Žalovaná taktiež žiadnym spôsobom nepreukázala, že nemala dostatočné informácie pred
uzatvorenímúveru,keďže malamožnosťsanavšetkoopýtať(ohľadnevýškyúveru,výškysplátky,počtu
splátok), pričom súd prvej inštancie podotkol, že žalovaná už v minulosti mala u žalobcu uzatvorenú

úverovú zmluvu.
1.9. Pokiaľ žalovaná spochybnila platnosť úverovej zmluvy z dôvodu, že z úveru boli vyplatený jej
záväzok v Poštovej banke (aj v Slovenskej sporiteľni a Consumer Finance), v zmluve nie je uvedený
termín započítanie s tým, že išlo o klasické prefinancovanie pôvodného úveru novým úverom.
1.10. Súd prvej inštancie považoval všetky tvrdenia žalovanej za účelové a tendenčné, pričom mal za

to, že žalovaná sa opakovane snaží vyhýbať splateniu svojho záväzku.
1.11. V súlade s ustálenou súdnou praxou súd prvej inštancie okrem istiny priznal žalobcovi aj nárok
na úroky do doby, pokiaľ mal trvať úverový vzťah. Ak by úverový vzťah trval, súčasťou splátok bol aj
úrok, ktorý súd prvej inštancie priznal žalobcovi.
1.12. Podľa názoru súdu prvej inštancie pohľadávka žalobcu nie je premlčaná, pretože žalobca uplatnil
svoju pohľadávku riadne a včas. Žalovaná žiadne bezdôvodné obohatenie nezískala, pretože zmluva je

platná. Premlčacia doba začala plynúť až nasledujúcim dňom od zosplatnenia.
1.13. Keďže žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie 7 152,75 Eur, ktoré žalobca obdržal od
žalovanej od 10. marca 2022 do 10. mája 2023, súd prvej inštancie ,,žalobu“ v časti o zaplatenie sumy
7 152,75 Eur zastavil podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,CSP“ alebo ,,Civilný sporový poriadok“).

1.14. Pretože žalovaná je s plnením peňažného dlhu v omeškaní, súd prvej inštancie priznal úrok z
omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že priznal úrok z omeškania odo dňa
splatnosti do zaplatenia jednotlivých platieb.
1.15. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 CSP.

1.15.1. Žalobca mal v konaní plný úspech, preto mu súd prvej inštancie priznal plnú náhradu trov
konania s tým, že zastavenie konania v časti nepovažoval za zastavenie konania vinou žalobcu, pričom
k úhrade došlo ,,núteným výkonom“. Žalobca nič nezanedbal a nezavinil. Pokiaľ by žalovaná riadne
platila, nedošlo by k sporu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výroku I. a do závislého výroku o trovách konania
(III. výrok), žalovaná podala včas odvolanie.
2.1. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP.
2.2. Poukázala na to, že súd prvej inštancie mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje
všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z. z. s tým, že ako vysokoškolsky vzdelaná

osoba si mohla tieto náležitosti vyvodiť, resp. jednotlivé hodnoty parametrov uvádzaných v zmluve
o spotrebiteľskom úvere sa blížia skutočnosti, preto odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
nemožno považovať za súladné s účelom § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ani s požiadavkou
preskúmateľnosti súdnych rozhodnutí.
2.2.1. Podotkla, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má byť uzavretá v súlade s § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pričom poukázala i na znenie § 54 ods. 2 OZ s tým, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. musí obsahovať konkrétne náležitosti a v prípade ich absencie sa spotrebiteľský úver považuje
za bezúročný a bezpoplatkov.
2.2.2. Ak zákon o spotrebiteľských úveroch ako všeobecne právny predpis vyžaduje, aby v zmluvách
o spotrebiteľskom úvere boli uvádzané náležitosti predpokladané § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.,

potom tieto náležitosti musia byť v úverovej zmluve uvedené jasne, presne, zrozumiteľne a určito, a
to v prípade každej takejto zmluvy uzatváranej medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Za splnenie týchto
podmienok tak nie je možné považovať závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých si spotrebiteľ mohol
viacero takýchto náležitostí sám odvodiť (s poukazom na to, že ide o vysokoškolsky vzdelanú osobu,
resp. že ide o osobu, ktorá v minulosti už so žalobcom mala uzavretú inú obdobnú zmluvu). Taktiež

nie je možné považovať za správny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva obsahuje údaj
o hodnote RPMN, ktorý nie je uvedený nesprávne a v neprospech spotrebiteľa, keď údaj obsiahnutý v
úverovej zmluve je blízky hodnote vypočítanej následne NBS.
2.2.3. Za nesprávne považovala aj závery súdu prvej inštancie týkajúce sa otázky spôsobu poskytnutia
úveru formou započítania s predchádzajúcimi pohľadávkami žalobcu voči nej. Poukázala na to,

že ,,žalobca v súvislosti s touto otázkou nikdy nenamietal neplatnosť predmetnej úverovej zmluvy“, tak
ako to uviedol súd prvej inštancie v odseku 17. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ale jej
bezúročnosť a bezpoplatkovosť, čo je iný druh právnej skutočnosti. Už len z tohto dôvodu nie je možné
považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, pokiaľ sa súd prvej inštancie v súvislostis touto otázkou zaoberal otázkou ne/platnosti úverovej zmluvy, zaoberal sa s inými skutočnosťami, než
pre ktoré ona spochybňovala dôvodnosť uplatneného nároku.
2.2.4. Uviedla, že istina poskytnutého úveru mala dosahovať sumu 25 500,- Eur a k poskytnutiu tohto

úveru malo dôjsť za účelom jej úverových záväzkov, a to: 1/ záväzku voči spoločnosti Slovenská
sporiteľňa, a. s. v sume 1 350,71 Eur, 2/ záväzku voči spoločnosti Poštová banka, a. s. (žalobca) v sume
13 210,13 Eur a 3/ záväzku voči spoločnosti Consumer Finance Holding, a. s. v sume 9 640,19 Eur.
2.2.5. K poskytnutiu predmetného úveru tak malo dôjsť vo väčšinovej časti takým spôsobom, že žalobca
si sám započítal časť istiny úveru na svoje skoršie pohľadávky voči nej, ktoré v úverovej zmluve nie sú

bližšie špecifikované a ich dôvodnosť tak nie je možné relevantným spôsobom verifikovať.
2.2.6. Poukázala na to, že započítanie je v zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka jedným
zo spôsobov zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok (záväzkov) veriteľa a dlžníka, nie je však jedným
zo spôsobov, ktoré zákon vo vzťahu k spôsobu poskytnutia úveru predpokladá, a preto je poskytovanie
spotrebiteľského úveru formou započítania v rozpore s § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., pretože
takýmto spôsobom reálne nedochádza k poskytnutiu finančných prostriedkov spotrebiteľovi. Je zrejmé,

že zákonodarca chcel zamedziť v praxi práve takému postupu, aký v prejednávanom prípade využil
žalobca a ktorý má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru s ohľadom na ustanovenie § 11
ods. 1 písm. e) zákona o spotrebiteľských úveroch.
2.2.7. Spôsob poskytnutia úveru žalobcom sám osebe môže napĺňať znaky nekalej praktiky, mal
v posudzovanej veci za následok nesprávnosť postupu pri poskytovaní úveru ako aj nesprávnosť

viacerých obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (napr. celkovej výšky poskytnutého
úveru, hodnoty RPMN, hodnoty ročnej úrokovej sadzby). Pretože v posudzovanej veci došlo
k poskytnutiu spotrebiteľského úveru ,,iným spôsobom“, ktorý právna úprava ,,zákona č. 129/2010“
nepripúšťa, je potrebné spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
2.2.8. Takéto zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa, je potrebné ich považovať za neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré
sú absolútne neplatné a ktorým nemožno poskytnúť právnu ochranu.
2.3. Za nepreskúmateľný považovala i výrok rozsudku o trovách konania (III. výrok), v ktorom sa súd
prvej inštancie nevysporiadal s jej argumentami, t. j. že zavinenie na čiastočnom zastavení konania
nie je možné v prejednávanom prípade pričítať jej, ale žalobcovi, ktorý sa uspokojenia svojich nárokov

domáhal prakticky duplicitne, a to jednak podanou žalobou, ako aj súbežným výkonom zrážok zo mzdy.
2.3.1. K úhradám v sume 7 152,75 Eur došlo síce až po podaní žaloby, avšak na vykonanie týchto úhrad
nemala žiaden vplyv a nijakým spôsobom sa nepričinila k uvádzaným úhradám. Predmetné úhrady
neboli z jej strany vykonávané dobrovoľne a neboli vykonávané núteným spôsobom, ktorý by bol súladný
so zákonom, keď súd prvej inštancie uznesením zo 16. mája 2023 č.k. 7Csp/30/2022-168 výkon zrážok

z jej mzdy zakázal neodkladným opatrením.
2.3.2. Nie je možné tvrdiť, že ona dobrovoľne uhrádzala jednotlivé platby, keď jej tieto platby boli zo
strany žalobcu „vzaté“ vôbec pred tým, než s nimi mohla ona nakladať. Ona so zrážkami zo mzdy
nesúhlasila, nežiadala o ne a na ich výkon nemala žiaden vplyv. Vplyv na výkon zrážok zo mzdy mal
žalobca, ktorému nič nebránilo po podaní žaloby minimálne prerušiť výkon zrážok zo mzdy, pričom

navyše žalobca musel vedieť, že v dôsledku takéhoto výkonu zrážok zo mzdy bude postupne musieť
dôjsť minimálne k čiastočnému späťvzatiu žaloby.
2.4. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“
alebo ,,odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu zamietol s tým, že žalovaná má
nárok na náhradu trov konania i odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal na to, že už vo svojich vyjadreniach uviedol,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje uvedenie doby zmluvy s tým, že v bode 2.2 zmluvy o
spotrebiteľskom úvere sú uvedené základné parametre zmluvy a zároveň výslovne definovaná doba
trvania zmluvy vrátane predpokladov výpočtu RPMN.

3.1. Zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzatvorená medzi ním a žalovanou na dobu určitú, pričom
zmluva nad rámec zákona obsahuje podrobný rozpis všetkých splátok v bode 2.3, preto zo zmluvy
je možné jasne určiť trvanie zmluvy „ od-do“. Samotný pojem „doba trvania zmluvy“ nie je v zákone
č. 129/2010 Z. z. striktne definovaný. Pri skúmaní jednotlivých zmluvných podmienok je potrebné
vychádzať zo skutočnosti, ako tieto bude chápať a vnímať priemerný spotrebiteľ.

3.1.1. Podotkol, že stanovisko NBS ohľadne výpočtu RPMN je nezáväzný. Právny záver súdu prvej
inštancie o tom, že napriek nepatrnému rozdielu medzi hodnotami RPMN nejde o rozdiel v neprospech
spotrebiteľa, je v súlade s rozhodovacou praxou.3.1.2. Hypotézu žalovanej o poskytnutí úveru formou započítania považoval za absurdnú a právne
irelevantnú s poukazom na § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., keďže zákon nevylučuje poskytnutie
úveru na splatenie iného úveru alebo úverov, a to úhradou priamo veriteľovi. Zákon nezakazuje a

nevylučuje poskytnutie úveru za účelom splatenia skoršieho úveru toho istého veriteľa, nakoľko jedinou
podmienkou je, aby veriteľom tohto refinancovaného úveru bol veriteľ, ktorý je oprávnený poskytovať
úver podľa tohto zákona. Zákon napokon počíta aj s prípadom, keď je predmetom refinancovania jediný
úver toho istého veriteľa v ustanovení § 7 ods. 24 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z..
3.1.3. Žalovanou predložené stanovisko NBS, ktorým NBS poskytla výklad k spôsobu poskytovania

spotrebiteľských úverov a ozrejmila pojmový rozdiel medzi vzájomným započítaním a predčasným
splatením spotrebiteľského úveru, nijakým spôsobom nepodporuje tvrdenie žalovanej, že by čerpaním
úveru na podklade zmluvy o spotrebiteľskom úvere došlo k vzájomnému započítaniu.
3.1.4. Žalovaná pred refinancovaním ale ani v čase čerpania úveru nedisponovala pohľadávkou voči
nemu, ktorú by on mohol započítať na svoju pohľadávku. Žalovaná naopak súhlasila s čerpaním nového
úveru za účelom splatenia predchádzajúcich úverov.

3.2. Vo vzťahu k trovám konania nepoprel, že zamestnávateľovi žalovanej predložil dohodu o výkone
zrážok zo mzdy. Spochybnil dobrovoľnosť zrážok zo mzdy, nakoľko zamestnávateľ žalobkyne ohľadne
predloženej dohody o zrážkach zo mzdy písomne oznámil nevyhovenie žiadosti o výkon zrážok zo mzdy
e-mailovou správou z 8. februára 2022. Platby, ktoré prijal po podaná žaloby, boli vykonané v období
od 10. marca 2022 do 10. mája 2023, teda po oznámení zamestnávateľa o nemožnosti vyhovenia jeho

žiadosti o výkon zrážok zo mzdy.
3.2.1. Poukázal na to, že Civilný sporový poriadok pri náhrade trov zastaveného konania vychádza zo
zásady procesnej zodpovednosti strany za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Právna teória a súdna prax
ustálil, že zavinenie za zastavenie konania je potrebné posudzovať výlučne z procesného hľadiska.
3.3. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal

žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázala na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch
požaduje, aby v každej zmluve o spotrebiteľskom úvere bola uvedená doba trvania zmluvy, a teda ide
o obligatórnu náležitosť takejto zmluvy, preto takýto údaj musí byť v úverovej zmluve uvedený.

4.1. Nepostačuje to, že si spotrebiteľ tento údaj môže rozličnými matematickými alebo logickými
operáciami odvodiť z iných údajov uvádzaných v zmluve. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
je kogentným ustanovením a nie je možné sa od neho odchýliť. Ďalej poukázala na § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka.
4.2. Zotrvala na tom, že v posudzovanej veci došlo k vzájomnému započítaniu pohľadávok, pričom

poskytnutie spotrebiteľského úveru formou započítania nie je prípustné.
4.3.Nesúhlasilastým,žezavinilačiastočnézastaveniekonania,keďžektejtočiastočnejúhradenedošlo
dobrovoľnými platbami z jej strany, ale výkonom zrážok zo mzdy, ktoré jej boli vykonávané na podklade
žiadosti žalobcu a výkon ktorých bol ukončený až po tom, čo sa ona domáhala ochrany na súde, ktorý
výkon takýchto zrážok zo mzdy zakázal. Z tohto dôvodu nie je možné jej pričítať zavinenie na takomto

čiastočnom zastavení konania.
4.4. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jej odvolania a priznal jej plný
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd uznesením z 2. apríla 2025 č. k. 13CoCsp/31/2024-372 pripustil, aby do konania na

miesto žalobcu 365. bank a.s., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890 vstúpil R Collectors
s.r.o., Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 50 094 297 (ďalej len ,,R Collectors s. r. o.“) podľa §
80 ods. 2 CSP, a to z dôvodu postúpenia pohľadávky (žalobného nároku) voči žalovanej na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok č. II/2024 z 1. októbra 2024 uzavretej medzi žalobcom (365. bank a.s.)
ako postupcom a R Collectors s. r. o. ako postupníkom (ďalej len ,,zmluva o postúpení pohľadávok“).

5.1. Vzhľadom na to, že žalobca navrhol, aby do konania na jeho miesto vstúpil R Collectors s. r. o.,
keďže po začatí konania zmluvou o postúpení pohľadávky žalobca postúpil na R Collectors s. r. o.
(postupníka) pohľadávku voči žalovanej, ktorá je predmetom konania, teda po začatí konania nastala
právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod práv, o ktorých sa koná a R Collectors s. r. o. súhlasil so
vstupom do konania na miesto žalobcu, odvolací súd potom vyhovel návrhu žalobcu a pripustil zmenu

na strane žalobcu, keďže boli splnené všetky obligatórne podmienky v zmysle § 80 ods. 2 CSP.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných § 379 a 380 CSP, po nariadení pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), rozsudok súdu prvej inštancievo výroku I. potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) zrušil
(§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 CSP).

7. Odvolací súd na pojednávaní dňa 30. júla 2025 vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to so
Zmluvou o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 1756680740 z 28. septembra 2017 (č. l. 16 a nasl.
spisu), s Upozornením – Výzva na splatenie dlžnej časti úveru z 13. januára 2020 (č. l. 23 spisu), s
Výzvou na úhradu dlžnej sumy z 10. februára 2020 (č. l. 24 spisu), s doručenkou z 13. februára 2020

(č. l. 7 spisu), s podacím hárkom č. EPH186201543 (č.l. 9 spisu), s podacím hárkom č. EPH189302890
(č. l. 10 spisu), so Sledovaním zásielok – Slovenská pošta RE651496744 (č. l. 15 spisu), s Obchodnými
podmienkami pre spotrebiteľské úvery (č. l. 86 a nasl. spisu), so Žiadosťou o spotrebiteľský úver z 22.
septembra 2017 (č .l. 124 a nasl. spisu), s Formulárom pre štandardné informácie o spotrebiteľskom
úvere lepšiasplátka z 28. septembra 2017 (č. l.122 a nasl. spisu), s e-mailovou komunikáciou s NBS
z 19. decembra 2022 (č. l. 144 a nasl. spisu), so spisom vedeným na Okresnom súde Lučenec pod

sp. zn. 10Csp/56/2020.

8. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá, druhá zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 16. januára 2025 (ďalej len ,,zákon o bankách“) ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych

dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou
(ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre prevod práv banky
alebo pobočky zahraničnej banky, ktorá je veriteľom, v súvislosti s nesplácanou zmluvou o úvere

alebo pre prevod nesplácanej zmluvy o úvere podľa osobitného predpisu, pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva;

to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.

9. Vzhľadom na postúpenie pohľadávky zo strany 365.bank a. s., Bratislava na R Collectors s.r.o.
s odkazom na zmluvu o postúpení pohľadávok, pričom odvolací súd postupom podľa § 80 ods. 2

CSP pripustil zmenu na strane žalobcu (viď uznesenie odvolacieho súdu z 2. apríla 2025 sp. zn.
13CoCsp/31/2024), odvolací súd konštatuje, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný v spore, nakoľko
k postúpeniu pohľadávky došlo v súlade s § 92 ods. 8 veta prvá, druhá zákona o bankách s prihliadnutím
na to, že v posudzovanej veci došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru listom z 10. februára 2020,
doručenej žalovanej dňa 13. februára 2020, ktorému predchádzala výzva z 13. januára 2020 podľa § 53

ods. 9 OZ, doručená žalovanej dňa 16. januára 2020.

10. Odvolací súd zdôrazňuje, že prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak
aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k
hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní

odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom
odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím
dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

11. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že žalobkyni bol poskytnutý právnym predchodcom

žalobcu spotrebiteľský úver vo výške 25 500,- Eur určený na refinancovanie s tým, že v bode 2.3 boli
špecifikované záväzky, ktoré budú splatené ,,Lepšou splátkou“ (okrem iných – Poštová banka, zostatok
úveru 13 210,13 Eur). V zmluve o spotrebiteľskom úvere bol uvedený počet splátok 96 mesiacov,
termín konečnej splatnosti úveru 20. septembra 2025, výška mesačnej splátky 476,85 Eur mesačne,
fixná úroková sadzba 16,40% p.a., RPMN banky 17,80% p.a., priemerná RPMN 9,08% p.a., odplata za

poskytnutie úveru 16,40% p.a., najvyššia prípustná hodnota odplaty 18,16% p.a., celková čiastka, ktorú
žalovaná mala zaplatiť – 45 777,27 Eur, splatnosť prvej mesačnej splátky dňa 20. októbra 2017.12. Zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k predčasnému zosplatneniu úveru listom
z 10. februára 2020, adresovaným žalovanej, doručeným žalovanej dňa 13. februára 2020, ktorému
predchádzala výzva na zaplatenie dlžnej časti úveru z 13. januára 2020, adresovaná žalovanej a

doručená žalovanej dňa 16. januára 2020. Zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala dojednania o
možnosti vyhlásiť úver za predčasne splatný v prípade riadneho nesplácania úveru (bod 4.6) vrátane
Obchodných podmienok pre spotrebiteľské úvery (bod 3.5).

13. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, že úver nie je

bezúročný a bezpoplatkov.
13.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu pripojeného spisu vedeného
na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 10Csp/56/2020 vyplýva, že medzi žalobkyňou A. B. C. a
žalovaným Poštová banka a.s., Bratislava (právnym predchodcom žalobcu) bolo vedené konanie o
určenie,že,,úverčísloZmluvyospotrebiteľskomúverelepšiasplátka1756680740zodňa28.septembra
2017 je bezúročný a bez poplatkov“ s tým, že Okresný súd Lučenec rozsudkom zo 7. októbra 2020

č.k. 10Csp/56/2020-123 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. mája 2021 č.k.
41CoCsp/7/2021-203, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 28. mája 2021, zamietol
žalobu žalobkyne.
13.2. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Lučenec zo 7. októbra 2020 č.k. 10Csp/56/2020-123
vyplýva: ,,41. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáha určenia, že úver poskytnutý na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. 1756680740 zo dňa 28.09.2017 je bezúročný a bez poplatkov.
Procesná prípustnosť predmetnej určovacej žaloby je odôvodnená ustanovením § 137 písm. d) CSP, v
zmysle ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva
z osobitného predpisu. Osobitným predpisom v danom prípade sa rozumie ustanovenie § 11 ods. 4
zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase začatia konania. Uvedená právna norma

umožňuje spotrebiteľovi domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.
42. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená zmluva
o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka č. XXXXXXXXXX, v zmysle ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver
vo výške 25.500,- Eur pri fixnej ročnej úrokovej sadzbe 16,40 %, ktorý sa žalobkyňa zaviazal splácať

96 mesačnými splátkami vo výške 476,85 Eur počnúc od 20.10.2017 a s termínom konečnej splatnosti
20.09.2025.
43. Medzi stranami bolo sporné, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje údaj o adrese veriteľa, na
ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, či obsahuje všetky predpoklady pre výpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov, konkrétne matematický výpočet (vzorec) RPMN, či ročná úroková

sadzba v zmluve o úvere je uvedená v neprospech spotrebiteľa, a či žalovaný s odbornou starostlivosťou
skúmal bonitu žalobkyne - schopnosť splácať úver.
44. Preskúmaním obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere súd zistil, že údaj o adrese veriteľa, na ktorej
môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, je nepochybne v zmluve o spotrebiteľskom úvere
obsiahnutý, konkrétne v jej čl. 4 bode 4.11 poslednej vete, kde sa uvádza, že „Dlžník/Spoludlžník si môže

uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť na adrese: Poštová banka, a.s., oddelenie starostlivosti o klienta,
Karloveská 34, 841 04 Bratislava.“.
45. Žalobkyňa ďalej namietala, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky predpoklady pre
výpočet RPMN, kam podľa jej názoru patrí aj matematický výpočet RPMN (vzorec), ako dospel veriteľ k
RPMN, pričom matematický výpočet sa v zmluve nenachádza. Žalobkyňa pritom nenamieta správnosť

výpočtu RPMN v úverovej zmluve, namieta len absenciu matematického výpočtu RPMN podľa vzorca.
Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že dôvodom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je absencia
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o
spotrebiteľskýchúveroch)alebouvedenienesprávnejročnejpercentuálnejmierynákladovvneprospech
spotrebiteľa v zmluve o spotrebiteľskom úvere (§ 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch).

Uvedenie presného matematického výpočtu RPMN podľa vzorca obsiahnutého v prílohe č. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch medzi obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere nepatrí.
46. Vzorec pre výpočet RPMN, uvedený v prílohe č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, je nasledovný:

m m'

suma Ck (1 + X) na -tk = suma Dl (1 + X) na -Sl
k=1 l=1

Význam symbolov:- X je ročná percentuálna miera nákladov,
- m je číslo posledného čerpania,

- k je číslo čerpania, preto 1 ).

15. Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom
konaní strán došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého
sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom
(novom) civilnom sporovom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym

výrokom sa už vyriešila ako vec sama), je týmto vyriešením viazaný. Nesmie preto vychádzať z iného
záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie práva, resp. právneho vzťahu medzi tými istými stranami,
než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.
15.1. Význam právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa teda neobmedzuje len na rovinu prekážky rei
iudicatae (neodstrániteľnej procesnej podmienky konania), t. j. len na neprípustnosť nového prejednania

už raz rozhodnutej veci. Právoplatnosť má aj uvedenú pozitívnu stránku spočívajúcu v pôsobení
vecnom, t.j. význam v dosahu záväznosti na rozhodnutie o inej veci. Náplň právoplatnosti prejavujúca
sa ako prameň prejudiciálnych účinkov právoplatného rozhodnutia je mimoriadne závažná. To, že
nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým predmetom konania), ešte neznamená, že už raz
súdom v predošlom civilnom sporovom konaní s konečnou platnosťou medzi stranami vyriešenú otázku

hmotnoprávneho vzťahu by mohol neskôr (ďalší) súd v inom (novom) civilnom sporovom konaní medzi
tými istými stranami posudzovať inak ako otázku predbežnú. Bránilo tomu ustanovenie § 228 ods. 1
CSP.
15.2. Súd má teda povinnosť pri svojom rozhodovaní o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného
rozsudku, ktorým sa vyriešila v inom civilnom sporovom konaní ako vec sama príslušná predbežná

otázka. Zistenie súdu v predošlom civilnom sporovom konaní o práve (resp. právnom vzťahu)
právoplatným rozsudkom (výrokom) sa neprejavuje (v prípade nového konania) preto iba negatívnym
vymedzením, že o tej istej veci nemôže súd znova konať a rozhodovať (ne bis in idem), t.j. len v skúmaní
(danosti) tejto stránky právoplatnosti, ale má aj ďalší aspekt (dopad či zacielenie), je ním prejudicialita
spájaná s právoplatným rozsudkom.

15.3. Prejudicialitu možno vo všeobecnosti (v jej podstate) chápať aj ako kauzálny vzťah medzi dvomi
subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Svoje miesto nachádza predovšetkým
v prípadoch, kedy právoplatným rozhodnutím o veci sa vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre
ďalší spor, t.j. od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci. Jej vznik predpokladá, že určitý
právny vzťah sa stal predmetom procesu, pričom právny vzťah, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté,

musí súd pri rozhodovaní o inej veci (právnom vzťahu) posudzovať len tak, ako sa stalo v právoplatnom
rozhodnutí. Prejudiciálna (predbežná alebo aj predurčujúca) otázka je potom taká otázka, ktorá sama
predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať.
15.3.1. Prejudicialita takto vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne
samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie

určujúci význam.
15.3.2. Subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom
konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých strán (totožnosť
strán nie je dotknutá rozdielnosťou ich procesného postavenia v oboch konaniach).15.3.3. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté
v osobitnom spore strán, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo
nesprávne právne posúdil.

15.3.4. Klásť si takúto otázku je nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná (nemá byť prečo
položená). So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného
rozhodnutia je akékoľvek „nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom
(ďalšom) spore tých istých strán vylúčené (neprípustné). Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť
viazanosť uloženú mu zákonodarcom v § 228 ods. 1 CSP.

15.3.5. V prípadoch, kde súd spomenutý prejudiciálny účinok (vplyv právoplatného rozhodnutia
vydaného v civilnom sporovom konaní založený na záväznosti tohto rozhodnutia aj v ďalšom civilnom
sporovom konaní tých istých strán) ignoruje, t.j. ak nevezme za základ pre svoje rozhodnutie
prejudikovaný hmotnoprávny vzťah (rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom),
dochádza k nerešpektovaniu záväzného súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore aj s článkom 2 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky(ďalejlen,,ústava“),podľaktoréhoštátneorgánymôžukonaťibanazáklade

ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a dochádza tým aj k porušeniu
práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 ústavy).
15.3.6. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do
stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti. Zásada právnej istoty (čl.

2 CSP) je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces.

16. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd“) zo 14. júla 2022 sp.
zn. 5Cdo/62/2020 vyplýva: ,,10. K porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces môže dôjsť
aj pri interpretácii právnej normy, pokiaľ je v extrémnom rozpore s jej účelom. Dovolateľ namietal, že

takejto vady sa dopustil odvolací súd pri výklade prejudiciality. 10.1. Najvyšší súd Slovenskej republiky
riešil tzv. prejudicialitu v niekoľkých svojich rozhodnutiach. 10.2. Predmetom konania posudzovaného
Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 1Cdo/133/2009 bol nárok žalobkyne
na zaplatenie poplatku z omeškania. Krajský súd v Bratislave zamietajúci rozsudok Okresného súdu
Bratislava V zmenil tak, že žalobe vyhovel. Mal za právne irelevantné, že v predošlom konaní vedenom

naOkresnomsúdeNitrasižalobkyňauplatnilapeňažnúpohľadávkuzprávnehotituluúrokuzomeškania
zdôrazniac povinnosť súdu podriadiť uplatňovaný nárok (aj) pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než
akého sa žalobca dovoláva a bez ohľadu na to, či je v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia
uvedený nesprávne alebo vôbec; právne posúdenie je totiž výlučne vecou súdu. V odôvodnení uviedol,
že peňažné plnenie priznané Okresným súdom Nitra predstavuje časť poplatku z omeškania podľa §

38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z.. Žalobkyňa sa podľa odvolacieho súdu nedomáha niečoho duplicitne,
alebo nároku, ktorý jej už bol právoplatne priznaný. Dovolací súd v uznesení zo dňa 29. apríla 2010
sp. zn. 1Cdo/133/2009 vychádzal z ustanovení § 135 ods. 1, 2, § 159 ods. 1, 2, 3 OSP a uviedol,
že prejudicialitu možno vo všeobecnosti (v jej podstate) chápať aj ako kauzálny vzťah medzi dvomi
subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Svoje miesto nachádza predovšetkým

v prípadoch, kedy sa právoplatným rozhodnutím o veci vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre
ďalší spor: od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci. Jej vznik predpokladá, že určitý právny
vzťah sa stal predmetom procesu, pričom právny vzťah, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté, musí
súd pri rozhodovaní o inej veci (právnom vzťahu) posudzovať len tak, ako sa stalo v právoplatnom
rozhodnutí.Pritomtoobjektívneexistujúcomvzťahu-pozitívnoprávnejstránkeprejudiciality-saskúmajú

jeho dôsledky (najmä to, kedy a do akej miery je súd viazaný právoplatným rozhodnutím o predbežnej
otázke, kedy a v akom rozsahu a s akými účinkami si môže súd predbežnú otázku, ktorá doposiaľ
nebola právoplatným rozhodnutím vyriešená sám posúdiť, aký je postup v prípadoch, keď si takúto
otázku sám vyriešiť nesmie). Prejudiciálna (predbežná alebo aj predurčujúca) otázka je potom taká
otázka, ktorá sama predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má

súd prijať. Prejudicialita takto vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne
samostatná otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie
určujúci význam (uvedené zároveň aj objasňuje použitý výraz „predurčujúca otázka“). Subjektívne
vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke je také, že súd v novom konaní musí
rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých účastníkov. Na iné osoby než

účastníkov konania, v ktorom bolo rozhodnuté o prejudiciálnej otázke, resp. ich právnych nástupcov, sa
účinky právoplatného rozsudku môžu vzťahovať len v prípadoch, kedy tak stanoví zákon. Pri posúdení
dosahu záväznosti právoplatného rozhodnutia (miery účinku na rozhodovanú vec, predmet sporu) nie
sú pre súd určujúce hranice dané rozsahom nároku, nemôže iba prekročiť rozsah právneho vzťahu,z ktorého nárok vyplýva. Účinok prejudiciality sa prejaví (vyjadrí) zamietnutím žaloby. Právoplatným
rozsudkom na peňažné plnenie sa pre adresátov účinkov záväznosti tohto rozhodnutia označených v
ustanovení § 159 ods. 2 OSP zakladá sa prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 OSP).

Účinky tohto právoplatného rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané; jeho
výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú
právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím.
Dovolací súd ďalej uviedol, že žalobca, ktorý bol účastníkom konania, v ktorom súd vydal právoplatné
rozhodnutie ukladajúce v jeho prospech žalovanému platobnú povinnosť, je týmto rozhodnutím (jeho

výrokom) viazaný, preto nemôže v inom súdnom konaní úspešne uplatňovať proti tomuto žalovanému
ten istý nárok už raz právoplatným rozhodnutím priznaný. Ak by tak urobil, zastavením takéhoto
nového konania súdom sa prejavia účinky právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 OSP.
Pokiaľ ide o iný (nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní
účastníkov došlo právoplatným rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento
(nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, súd v tomto ďalšom (novom)

občianskom súdnom konaní je pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá sa už právoplatným súdnym
výrokom vyriešila ako vec sama) viazaný týmto vyriešením. Nesmie preto vychádzať z iného záveru
ohľadom existencie, resp. neexistencie platobnej povinnosti (príslušného nároku na plnenie) medzi tými
istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Raz vydané
právoplatné rozhodnutie je zásadne nezmeniteľné (odhliadnuc v tejto spojitosti od prípadnej osobitosti

spojenej napr. so zrušením cestou mimoriadneho opravného prostriedku, resp. od situácie rozhodnutí,
u ktorých je prípustná zmena, keď došlo k zmene pomerov). Účinky právoplatnosti rozhodnutia - jeho
nezmeniteľnosť a záväznosť - sa chápu podstatne širšie než pojem ne bis in idem. Právoplatnosť má aj
uvedenúpozitívnustránkuspočívajúcuvpôsobenívecnom:významvdosahuzáväznostinarozhodnutie
o inej veci. Náplň právoplatnosti prejavujúca sa ako prameň prejudiciálnych účinkov právoplatného

rozhodnutia je mimoriadne závažná. To, že nejde o rozhodnutie o tej istej veci (s identickým predmetom
konania) ešte neznamená, že už raz súdom v predošlom občianskom súdnom konaní s konečnou
platnosťou medzi účastníkmi vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu by mohol neskôr (ďalší) súd v
inom (novom) občianskom súdnom konaní medzi tými istými účastníkmi posudzovať inak ako otázku
predbežnú. Bráni tomu ustanovenie § 159 ods. 2 OSP, ktoré vo vzťahu k ustanoveniu § 135 ods. 2

druhá veta OSP znamená osobitnú procesnú úpravu; z nej vyplýva súdu povinnosť v prípade riešenia
predbežnej otázky považovať za záväzné právoplatné súdne rozhodnutie o takejto otázke. Súd má
teda povinnosť pri svojom rozhodovaní o (tejto ďalšej) veci neodchýliť sa od právoplatného rozsudku,
ktorým sa vyriešila v inom občianskom súdnom konaní ako vec sama príslušná predbežná otázka.
Uvedený prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom) občianskom súdnom

konaní (s neidentickým predmetom konania, t. j. bez existencie prekážky rei iudicatae) môže preto (so
zreteľom na tú - ktorú konkrétnu situáciu) viesť k výsledku (znamenať), že žalobca bude neúspešný.
Zistenie súdu v predošlom občianskom súdnom konaní o práve (resp. právnom vzťahu) právoplatným
rozsudkom (výrokom) sa neprejavuje (v prípade nového konania) iba negatívnym vymedzením, že o
tej istej veci nemôže súd znova konať a rozhodovať (ne bis in idem), t. j. len v skúmaní (danosti)

tejto stránky právoplatnosti, ale má aj ďalší aspekt (dopad či zacielenie); je ním prejudicialita spájaná
s právoplatným rozsudkom. Dovolací súd sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že rozhodnutie
vydané v konaní Okresného súdu Nitra pod sp. zn. 7C/58/2004 nezakladá prekážku rozhodnutej veci,
ale odvolací súd nepostrehol, že z existencie právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. 7C/58/2004
vyplýva otázka, ktorá je pre správne rozhodnutie v terajšej veci podstatnou (rozhodujúcou), a to

otázka prejudiciality spojená s týmto skorším súdnym rozhodnutí. Prejudicialita vyplýva z toho, že
ako vo veci vedenej pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 7C/58/2004, kde bolo skôr právoplatne
rozhodnuté, tak aj v terajšej veci ide o majetkovú sankciu v podobe príslušenstva pohľadávky za
omeškanie s plnením peňažného dlhu z tých istých dvoch faktúr. Pokiaľ už súd raz za totožné omeškanie
dlžníka s plnením peňažného dlhu právoplatne priznal sankciu spočívajúcu v úroku z omeškania, je

treba takéto vyriešenie hmotnoprávneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi ako konečné a záväzné
rešpektovať. Nie je preto v ďalšom (inom) občianskom súdnom konaní možné už v predošlom súdnom
konaní raz právoplatným rozsudkom vyriešenú otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov (rovnaké
omeškanie a jeho dôsledok) znova právne posudzovať (prehodnocovať) a z toho istého omeškania
(za to isté omeškanie) priznať poplatok z omeškania (ako ďalšiu sankciu v podobe iného než už skôr

priznaného príslušenstva pohľadávky). Súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už
bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov. Nie je vonkoncom rozhodujúce (podstatné),
či súd v právoplatne skončenom konaní správne alebo nesprávne právne posúdil priznaný nárok
(príslušenstvo pohľadávky). Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú muzákonodarcom v citovanom ustanovení § 159 ods. 2 OSP. Nemožno obísť, že aj samotná hmotnoprávna
úprava (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vylučuje, aby za to isté omeškanie patril aj úrok z
omeškania aj poplatok z omeškania (jedno príslušenstvo pohľadávky vylučuje súčasnú existenciu

druhého príslušenstva). 10.3. V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/44/2010 (publikovaného v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 40/2013)
bolo vyslovené, že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako
prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením, nie je podstatné, či bola zodpovedaná správne alebo

nie. Predmetom tohto konania bolo zaplatenie náhrady škody za znemožnenie užívania nebytových
priestorov za účelom poskytovania zdravotníckej starostlivosti. Okresný súd žalobe vyhovel, odvolací
súd jeho rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací
konštatoval, že odvolací súd nerešpektoval ustanovenie § 159 ods. 2 OSP, pretože v inom konaní
(sp. zn. 8C/800/2001) okresný súd vyhovel žalobe a žalovanému uložil povinnosť umožniť žalobcovi
vstup do sporných nebytových priestorov za účelom poskytovania neštátnej zdravotnej starostlivosti v

odbore stomatológia; odvolací súd rozsudkom z 5. novembra 2002 sp. zn. 14Co/281/2002 odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Dovolací súd vychádzajúc z § 135 ods. 1, 2 a §
159 ods. 1, 2 OSP uviedol, že súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo
právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, keď nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne
skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z

toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a
akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné.
Najvyšší súd pripomenul, že otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala
nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (najmä uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn.
1Cdo/133/2009), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. II. ÚS

349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zdôrazniac, že vzhľadom na
zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP ako aj na zásadu viazanosti súdu
právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 OSP všeobecný súd nemá

možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré
rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. 10.4. V rozsudku sp.
zn. 4Cdo/231/2013 (predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) Najvyšší
súd Slovenskej republiky s odkazom na § 159 ods. 2 OSP, uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1Cdo/133/2009 a 5MCdo/16/2010 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 349/09-36

z 20. januára 2010 uviedol, že výrok právoplatného rozsudku, v ktorom bola riešená otázka platnosti
kúpnej zmluvy, je vo vzťahu žalobcov a žalovanej 1/ ako účastníkov takého konania záväzný a je
preto záväzný aj pre súd v konaní o určenie vlastníctva. Zmenený okruh účastníkov zakladá povinnosť
súdu znovu vec posúdiť tiež z hľadiska preukázaných tvrdení nových účastníkov (v prejednávanej veci
žalovaný 2/), avšak pri súčasnom rešpektovaní k predchádzajúcemu rozhodnutiu o vzťahoch pôvodných

účastníkov konania. 10.5. Aj predmetom konania vedeného pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky
pod sp. zn. 2MCdo/2/2014 bolo určenie vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnostiam. Okresný súd
žalobe vyhovel, keď mal preukázané, že žalobkyňa kúpnu zmluvu so žalovanými nepodpísala. Odvolací
súd rozhodnutie potvrdil konštatujúc, že sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a aj s
otázkou prejudiciality k otázke platnosti kúpnej zmluvy, keďže nebola daná viazanosť s predchádzajúcim

rozhodnutím v konaní Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 8C/50/1998. Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako súd dovolací vo svojom rozhodnutí uviedol, že v konaní Okresného súdu Bratislava I
sp. zn. 8C/50/1998 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20Co/102/1999 bola
určená kúpna zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania za platnú, preto tieto rozsudky vytvorili
prekážku veci právoplatne rozhodnutej v časti vyriešenia prejudiciálnej otázky v konaní o určenie

vlastníckeho práva k predmetu kúpnej zmluvy. Prejudicialitu je možné vo všeobecnosti chápať aj ako
kauzálny vzťah medzi dvoma subjektívnymi právami, z ktorých jedno je podmienené druhým. Svoje
miesto nachádza predovšetkým v prípadoch, kedy sa právoplatným rozhodnutím o veci vyriešila otázka,
ktorá má zásadný význam pre ďalší spor a od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci.
Prejudicialita vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná

otázka, ktorá bola predmetom právoplatne skončeného konania a má pre terajšie konanie určujúci
význam. Účinok prejudiciality sa prejaví v zamietnutí žaloby, nie v zastavení konania podľa § 104 ods.
1 OSP. V súlade s procesuálnou teóriou právoplatnosti (porovnaj napr. Vilém Steiner Základní otázky
občanského práva procesního, Praha 1980, str. 261 a nasl.) záväznosť právoplatného rozhodnutiavyjadruje záväznosť procesnoprávneho vzťahu, ktorý je týmto rozhodnutím založený, nie záväznosť
hmotnoprávneho vzťahu, ktorý súd vo svojom rozhodnutí vyriešil. 10.6. V prípade rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/115/2016 bolo predmetom konania pred súdmi nižších stupňov (vedeného pod sp.

zn. 17C/21/2010 a 17Co/473/2014) určenie vlastníckeho práva žalobcov k nehnuteľnostiam. Okresný
súd žalobu zamietol, odvolací súd jeho rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Poukázal na súvisiace súdne
konanie ukončené rozsudkom sp. zn. 15Co/41/2012. V dôvodoch uviedol, že žalovaná síce nebola
jeho účastníčkou, ale prejudiciálne dôsledky uvedeného konania sa na ňu vzťahujú ako na právnu
nástupkyňu K. H. vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam z kúpnej zmluvy z 26.11.2007. K. H. bol síce

osobou oprávnenou na vydanie nehnuteľností pre účely reštitúcie, no tento záver sa neprejavil vo výroku
konečného rozhodnutia vo veci. Na rozdiel od K. H. tak žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia)
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe dohody o vydaní veci z 18.10.1991 aj skutočne
nadobudli. V dôsledku tohto výsledku súvisiaceho konania zostal K. H. po právoplatnom skončení
konania v postavení ako ktorýkoľvek potenciálny reštituent, ktorý nebol úspešný v uplatnení svojho
reštitučného nároku v rámci reštitúcie a v inom konaní nie je možné opätovne skúmať jeho prípadné

vlastnícke právo. K. H. preto nebol podľa odvolacieho súdu oprávnený previesť vlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam na žalovanú. Najvyšší súd ako súd dovolací na základe dovolania žalovanej
vychádzajúc z § 135 ods. 1, 2 a § 159 ods. 2, 3 OSP, rozsudku sp. zn. 1Cdo/44/2010, nálezu ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 349/2009 konštatoval, že reštitučné zákonodarstvo v zásade neruší predchádzajúce
právne akty vykonané v rozhodnom období a všetky právne úkony a ostatné nadobúdacie tituly

zostávajú v platnosti až do úspešného dosiahnutia nápravy prostredníctvom reštitučných nástrojov,
vrátane zákona č. 87/1991 Zb. Je síce pravdou, že v súvisiacom konaní súdy vychádzali zo záveru,
že K. H. bol oprávnenou osobou na vydanie sporných nehnuteľností, neprejavilo sa to však v záväznej
forme, a to vo výrokoch daných rozhodnutí. Naopak, pokiaľ vychádzame z predpokladu, že oprávnenú
osobu na účely reštitúcie nemožno stotožňovať s vlastníkom (porovnaj aj uznesenie ústavného súdu

sp. zn. PL. ÚS 23/1998 z 1. júla 1998), právoplatným výsledkom súvisiaceho konania je stav, kde
K. H. nedosiahol svoj uplatnený reštitučný nárok a zostal tak po skončení konania v rovnocennom
postavení ako ktorýkoľvek potenciálny reštituent. V prípade žalobcov, ktorí boli v súvisiacom konaní
žalovanými, ide teda o úspešných reštituentov, ktorí mohli (a môžu) odvodzovať svoje vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam z dohody. Dovolací súd nemá v úmysle spochybňovať právne názory súdov

v súvisiacom konaní ohľadom postavenia K. H., avšak treba mať na zreteli, že tieto neboli premietnuté
vo výroku právoplatného rozsudku krajského súdu v uvedenom konaní, pričom takýto výsledok konania
o „prinavrátení“ veci ďalšiemu do úvahy pripadajúcemu reštituentovi je pre dovolací súd záväzný. V
zmysle konštantnej judikatúry a riadiac sa zásadami prejudiciality a viazanosti súdu právoplatnými
rozhodnutiami vydanými v inom konaní, ak bola medzi účastníkmi s konečnou platnosťou vyriešená

otázka hmotnoprávneho vzťahu, súd v inom (novom) občianskom súdnom konaní nemôže posudzovať
danú otázku inak, pričom je viazaný iba výrokom rozhodnutia, nie jeho odôvodnením. V danom prípade
nebránila uplatneniu týchto zásad ani skutočnosť, že žalovaná nebola účastníkom súvisiaceho konania,
keďže sa medzičasom stala nadobúdateľom veci, o ktorej vydanie sa v uvedenom konaní viedol spor.
Možno teda konštatovať, že v kontexte prejudiciálnych dôsledkov súvisiaceho konania na prejednávanú

vec bolo pre dovolací súd rozhodujúce, že jeho právoplatným výsledkom bolo zamietnutie návrhu K.
H. na vydanie sporných nehnuteľností ako aj zamietnutie návrhu na vyslovenie neplatnosti reštitučnej
dohody v prospech žalobcov. Uvedený záver nadobúda v preskúmavanej veci o to väčší význam,
keď v súvisiacom konaní išlo o reštitučnú žalobu. To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna
úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa

reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na
ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ, a to ani
formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa §
80 OSP. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a
to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok

podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Dovolací súd poukázal na uznesenie
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 177/2013, z ktorého vyplýva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie
je možné uplatniť si všeobecnou vlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V
nadväznosti na uvedené a s prihliadnutím na právoplatný výsledok súvisiaceho konania, kedy nebolo
vyhovené požiadavke K. H. na vydanie veci v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. ako reštitučného predpisu

je potom dôvodné konštatovať, že v novom konaní je vylúčené opätovne úspešne uplatňovať nárok
zodpovedajúci reštitučnému právu na vydanie veci, čo platí aj v prípade, že subjektom uplatňujúcim
takýto nárok je právny nástupca K. H. ako pôvodne neúspešného reštituenta. V takomto prípade
nie je možné prejudiciálne skúmať možnosť K. H. dosiahnuť vydanie veci od právnych predchodcovžalobcov, pokiaľ v „špeciálnom“ konaní K. H. úspešný nebol. Dovolací súd v zmysle záverov tohto
rozhodnutia konštatuje vo vzťahu k predmetu prebiehajúceho dovolacieho konania, že vec tvoriaca
predmet konania vedeného pod sp. zn. 3Cdo/115/2016 vychádzala z rozdielnych skutkových okolností,

ktoré na posudzovaný spor nemožno vzťahovať. K. H. bol totiž v pozícii iba potencionálneho reštituenta,
o vlastníckom práve ktorého nebolo vydané žiadne rozhodnutie a jeho vlastníctvo nebolo vyslovené ani
prejudiciálne. 10.7. Vo veci sp. zn. 5Cdo/13/2020 bola predmetom konania žaloba o určenie vlastníctva
k nehnuteľnostiam na tom skutkovom základe, že kúpna zmluva, ktorou nehnuteľnosti nadobudol
žalovaný a ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený, je neplatná. Žaloba bola zamietnutá z

dôvodu, že vlastnícke právo žalobcu už bolo ako prejudiciálna otázka riešená v konaniach o plnenie
z titulu bezdôvodného obohatenia užívania dotknutej nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcu
vedených na okresnom súde pod sp. zn. 4C/220/2007 a 5C/270/2007. Dovolací súd dospel k záveru,
že súdy v základnom konaní postupovali správne, keď v dôsledku prejudiciálneho vyriešenia otázky
vlastníctva nehnuteľností v dvoch predošlých právoplatne skončených konaniach o plnenie, žalobu o
určenie vlastníckeho práva zamietli. Rozhodujúce je, že hmotnoprávna otázka vlastníctva nehnuteľností,

esenciálna pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na finančné plnenie, bola v predošlých
konaniach, hoci len ako prejudiciálna, právoplatne vyriešená a nie je podstatné, či bola zodpovedaná
správne alebo nie. Žalobcovi (ktorý v dovolaní pripúšťa istý druh svojej minulej pasivity) v týchto
konaniach v pozícii žalovaného nič nebránilo uplatniť a preukázať tvrdené vlastnícke právo. V súčasnosti
sa preto medzi tými istými sporovými stranami nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie,

resp. neexistencie vlastníckeho práva, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne
rozhodnuté. Iný záver by podľa dovolacieho súdu napriek tomu, že vlastníctvo nehnuteľností bolo
vyriešené len prejudiciálne, znamenal ústavne neudržateľné narušenie princípu právnej istoty, pretože
by došlo k neakceptovateľnému a nezdôvodniteľnému zásahu do stability právneho vzťahu a Ústavou
SR chráneného vlastníckeho práva.“

17. Odvolací súd konštatuje, že v konaní vedenom Okresnom súde Lučenec rozsudkom zo 7. októbra
2020 č.k. 10Csp/56/2020-123, bola právoplatne vyriešená prejudiciálna otázka, t. j. úver číslo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere lepšia splátka 1756680740 zo dňa 28. septembra 2017, ktorý bol poskytnutý
právnym predchodcom žalobcu žalovanej, nie je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko Okresný súd

Lučenec rozsudkom zo 7. októbra 2020 č.k. 10Csp/56/2020-123 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 19. mája 2021 č.k. 41CoCsp/7/2021-203, ktorý nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňom 28. mája 2021, zamietol žalobu žalobkyne (v tomto spore žalovanej – poznámka
odvolacieho súdu) o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
17.1. Vzhľadom na uvedené nemožno neprihliadnuť na prejudiciálne riešenú otázku (v konaní s

totožnými stranami sporu, nárok ktorých vyplýva z totožnej zmluvy o úvere), zodpovedanie ktorej už
viedlo súd k rozhodnutiu vo veci samej (k zamietnutiu žaloby o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru). Ak by bola táto otázka (bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru) v novom konaní opätovne riešená
a vyhodnotená rozdielne ako v konaní predchádzajúcom, došlo by k porušeniu princípu právnej istoty.
17.2.Bolonažalovanej, abyvsúladesozásadou„právapatriabdelým“ vkonanívedenomnaOkresnom

súde Lučenec pod sp. zn. 10Csp/56/2020 uviedla všetky tvrdenia a dôkazy, ktoré by preukazovali,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 9 ods.1, 2
ZoSÚ, pre ktoré je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1, 2 ZoSÚ).
Bola to žalovaná, ktorá zapríčinila, že otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru
bola vyriešená v právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.

10Csp/56/2020. Práve zodpovedanie tejto otázky viedlo Okresný súd Lučenec nielen k zamietnutiu
žaloby v konaní vedenom pod sp.zn. 10Csp/56/2020, ale aj k podaniu žaloby žalobcu v tomto konaní.

18. Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 11. októbra 2018
sp.zn. II. ÚS 332/2018, z 29. mája 2013 sp. zn. I. ÚS 564/2012 z 29. mája 2013, je diametrálne odlišné

právne posúdenie veci súdom v skutkovo totožných alebo analogických veciach neakceptovateľné.
18.1. Čo sa porušenia princípu právnej istoty týka, môže k nemu dôjsť aj nerešpektovaním požiadavky
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Majúc na zreteli uvedené, odvolací súd konštatuje, že bolo v
súlade s princípom právnej istoty vychádzať zo záverov konštatovaných Okresným súdom Lučenec v
rozsudku zo 7. októbra 2020 č.k. 10Csp/56/2020-123 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 19. mája 2021 č.k. 41CoCsp/7/2021-203, teda z právoplatne skončenom konaní. Nie je
žiaduce, aby v prejednávanej veci vychádzali súdy z iných záverov ohľadom už raz konštatovanej
neexistencie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.18.2. Vzhľadom na zásadu prejudiciality ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami
vydanými v inom konaní nebola daná možnosť výberu v otázke, či v tomto konaní všeobecný súd bude
rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou

v súvislosti s riešením posudzovanej veci.
18.2.1. Pokiaľ pri riešení prejudiciálnej otázky všeobecný súd zaujme odlišné stanovisko, je takýto
jeho postup, resp. z neho vyplývajúci záver, arbitrárny pre jednoznačný rozpor so zákonom (porovnaj
napríklad nález ústavného súdu z 20. januára 2010 sp. zn. II.ÚS/349/2009 alebo uznesenie ústavného
súdu z 1. apríla 2015 sp. zn. I.ÚS/170/2015).

18.3. Vzhľadom na uvedené nebolo možné v tomto konaní (vrátane odvolacieho konania) prihliadnuť
na nové argumenty žalovanej, ktorými žalovaná namietala bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru,
keďže ako už bolo uvedené, prejudiciálna otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru bola vyriešená
v právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 10Csp/56/2020.

19. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že spôsob poskytnutia úveru žalobcom sám osebe

môže napĺňať znaky nekalej praktiky a v posudzovanej veci mal za následok nesprávnosť
postupu pri poskytovaní úveru, takéto zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je potrebné považovať za neprijateľné
zmluvné podmienky, ktoré sú absolútne neplatné a ktorým nemožno poskytnúť právnu ochranu, odvolací
súd konštatuje, že k poskytnutiu úveru na základe zmluvy o úvere vo výške 25 500,- Eur došlo sčasti

za účelom splnenia záväzkov žalovanej, to: 1/ záväzku voči spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s.
v sume 1 350,71 Eur, 2/ záväzku voči Poštová banka, a. s. v sume 13 210,13 Eur a 3/ záväzku voči
spoločnosti Consumer Finance Holding, a. s. v sume 9 640,19 Eur.
19.1. Tento postup právneho predchodcu žalobcu bol v súlade s § 1 ods. 2 veta prvá, druhá zákona
č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 28. septembru 2017, podľa ktorého spotrebiteľským úverom na

účelytohtozákonajedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazákladezmluvyospotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej
veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným
prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa,
poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno

spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa
§ 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov
úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
19.2. Ak teda zákon č. 129/2010 Z. z. v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere
umožňoval veriteľovi dočasne poskytnúť peňažné prostriedky na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere spotrebiteľovi(žalovanej)voformeúverunasplatenieinéhoúverualeboúverovúhradouveriteľovi
oprávnenému poskytovať úver, v posudzovanej veci došlo k poskytnutiu úveru za účelom splatenia
záväzku voči právnemu predchodcovi žalobcu (Poštová banka, a. s.) v sume 13 210,13 Eur v súlade
so zákonom, preto postup právneho predchodcu žalobcu nemožno považovať za nekalú obchodnú
praktiku, resp. zmluvné dojednanie za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

19.3. Odvolací súd konštatuje, že pri refinancovaní úverov dochádza k zániku záväzkov ich splnením
podľa § 559 Občianskeho zákonníka, nie započítaním podľa § 580 Občianskeho zákonníka.
19.3.1. Započítanie podľa § 580 OZ je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a
dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené
všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými

subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, a dlžník naopak
(vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu. Započítanie sa najčastejšie uplatní
pri peňažných pohľadávkach, ale zákon nevylučuje ani možnosť započítania aj iných vzájomných
pohľadávok rovnakého druhu (napr. pri ovocí, obilí rovnakého druhu). Pohľadávky musia byť spôsobilé
na započítanie. Započítať nemožno pohľadávky, pri ktorých je to vylúčené zo zákona (§ 581 OZ) alebo

dohodou účastníkov. K započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje
sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav
adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje
nazapočítanieprotipohľadávkeveriteľa.Formutohtoprejavuzákonnepredpisuje,alenesmieodporovať
ustanoveniam § 34 a nasl.. Započítanie je jednostranný právny úkon, na ktorý sa nevyžaduje súhlas

druhéhoúčastníka,pretožehomožnovykonaťajprotijehovôli.Započítaciunámietku(započítacíprejav)
možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu zročnosti pohľadávky, ktorá sa stala
zročnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, v akom
sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky.19.3.2. Ako už bolo uvedené, podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými
subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, a dlžník naopak
(vzájomnosť pohľadávok). Žalovaná vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu nebola veriteľom

aprávnypredchodcažalobcunebolvovzťahukžalovanejdlžníkom,pričomvposudzovanejvecinedošlo
k jednostrannému úkonu, t. j. k započítaniu.

20. Keďže úver poskytnutý žalovanej nie je bezúročný a bezpoplatkov, súd prvej inštancie správne
uložil žalovanej I. výrokom (po zastavení konania sčasti) zaplatiť istinu vo výške 12 366, 85 Eur

s príslušenstvom, a to v súlade s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2020 sp. zn.
5Cdo/42/2020, publikovaného v Zbierke Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 5/2021, z ktorého vyplýva: ,,Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi
náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“
20.1. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako potvrdiť výrok I. rozsudku
súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 CSP).

21. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (III. výrok) zrušil (§ 389
ods. 1 písm. b/ CSP) a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391
ods. 1 CSP).

22. V súvislosti s odvolacími argumentami žalovanej vo vzťahu k výroku o trovách konania (III. výrok)
odvolací súd konštatuje, že tieto sú opodstatnené.
22.1. Obsah práva na spravodlivý proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky.

22.2. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len ,,ESĽP“). Judikatúra ESĽ nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).
22.3. Ústavný súd sa opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie
(viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

23. Tieto požiadavky preskúmatelˇnosti a argumentacˇnej presvedcˇivosti primerane musí spl´nˇatˇ

odôvodnenie každého výroku súdneho rozhodnutia, teda aj výroku o trovách konania, pokialˇ výslovne
procesná norma neustanovuje inak.
23.1. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu na spravodlivý
proces,pretože sajejtýmodnímamožnostˇnáležiteskutkovoajprávneargumentovatˇprotirozhodnutiu
súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov, a teda možnostˇ riadne konatˇ pred súdom.

Nepreskúmatelˇnostˇrozhodnutiasúduspôsobujenielennedostatocˇnécˇinepresvedcˇivéodôvodnenie
výroku súdneho rozhodnutia, ale aj nesprávna, respektíve vôbec žiadna aplikácia konkrétneho
zákonného ustanovenia, podlˇa ktorého súd mal rozhodovatˇ.

24.Podľanázoruodvolaciehosúduodôvodnenievýrokurozsudkusúduprvejinštancieotrováchkonania

(III. výrok) nemožno považovatˇ za dostacˇujúce a presvedcˇivé, keď súd prvej inštancie rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom absentuje citácia konkrétneho zákonného ustanovenia týkajúceho sa
náhrady trov konania v súvislosti so zastavením konania sčasti a vysporiadanie sa s argumentami
žalovanej ohľadne plnenia na základe dohody o zrážkach zo mzdy žalovanej, ktoré boli vykonávané bez
jej súhlasu a tieto platby nemohla ovplyvniť s tým že žalobcovi bola uložená uznesením zo 16. mája

2023 č.k. 7Csp/30/2022-168 (neodkladným opatrením) povinnosť zdržať sa výkonu práva na zrážky zo
mzdy žalovanej vyplývajúceho z dohody o zrážkach zo mzdy k zmluve o spotrebiteľskom úvere č.
1756680740, pričom súd prvej inštancie náhradu trov konania v súvislosti so zastavením konania
sčasti neposúdil eventuálne i v zmysle § 257 CSP.25. V rámci dˇalšieho konania rozhodne súd prvej inštancie opakovane o nároku na náhradu trov
konania takým spôsobom, aby bolo jeho rozhodnutie preskúmatelˇné, v zmysle zásad ustanovených

Civilným sporovým poriadkom pre náhradu trov konania.

26. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie (II. výrok) zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2 CSP).
27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd

prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

28.Vnovomrozhodnutírozhodnesúdprvejinštancieionáhradetrovcelého,tedaiodvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo

podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným
v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.