Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 6. september 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-26C/133/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111226958
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Sedmohradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1111226958.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobcu: Y. Q., narodený

XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX F., zastúpený JUDr. Jarmila Jonášová, advokátka, so sídlom
Bajzova 1, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica s poliklinikou Milosrdní bratia,
spol. s r. o., so sídlom Nám. SNP č. 10, 814 65 Bratislava, IČO: 31 386 563, zastúpený: LEGAL ART,
s.r.o., so sídlom Námestie SNP 19, 811 09 Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného:
Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151 700, o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy,

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je do troch dní od právoplatnosti rozsudku povinný zaplatiť žalobcovi sumu 7.000,- EUR z

titulu nemajetkovej ujmy.

II. Žalovaný je do troch dní od právoplatnosti rozsudku povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.003,34 EUR
z titulu majetkovej škody.

III. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu (predtým Okresný súd Bratislava I) dňa 19.08.2011 sa žalobca
domáhal od žalovaného náhrady škody vo výške 1.003,34 EUR a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
20.000,- EUR titulom smrti otca žalobcu v dôsledku neposkytnutia zdravotnej starostlivosti v súlade s
platnými právnymi predpismi.

2. V žalobe uviedol, že je synom Y. Q. staršieho, narodeného dňa XX.XX.XXXX, zomrelého dňa
XX.XX.XXXX. Otec žalobcu bol operovaný a následne liečený u žalovaného. Prvýkrát bol prijatý

dňa 04.03.2009, bol operovaný a po operácii preložený na chirurgiu. Následne dňa 11.03.2009 bol
prepustený domov. Do domáceho prostredia bol prepustený napriek tomu, že jeho krvný obraz zo dňa
prepustenia vykazoval hodnoty preukazujúce zápalový proces a pokiaľ by tejto skutočnosti prepúšťajúci
lekár venoval patričnú pozornosť, mohol ho poslať na CT vyšetrenie a odhaliť vážnu komplikáciu a
dostatočne zavčasu otca liečiť. Nestalo sa tak a preto dňa 12.03.2009 boli s otcom nútení vyhľadať
pohotovostnú službu s tým, že ošetrujúcemu lekárovi oznamovali, že otec má vážne problémy, nevie
jesť ani piť, čo do seba dostane to takmer okamžite vyvracia a má obrovské bolesti brucha. Ošetrenie

na pohotovosti trvalo celé odpoludnie až do večerných hodín, ani v tomto prípade lekári nevenovali
uvedeným problémom dostatočnú pozornosť. Otec síce dostal infúzie, ale krv mu na vyšetrenie nebrali,
na CT ho neposlali, iba konštatovali, že po takejto operácii je to normálne, že ho brucho bolí a že zvracia.
Skonštatovali, že je dehydrovaný a musí viac piť a jesť. Poslali ho domov, kde to vydržal do nedele15.03.2009, kedy k nemu museli privolať rýchlu zdravotnú pomoc, ktorá ho okamžite naložila a odviezla
ho naspäť do nemocnice s tým, že tentokrát mu vzali aj krv, urobili CT vyšetrenie a zistili, že jeho stav
je natoľko vážny, že ho okamžite operovali. Bolo zistené, že operované črevo sa mu nezrastalo a ním

konzumovaná strava a tekutiny v značnom rozsahu končili v dutine brušnej. Žalobca uviedol, že toto
všetko sa nemuselo stať, keby ho aspoň 12.03.2009 riadne skontrolovali, nehovoriac o tom, že CT
vyšetrenie pred prepustením do domáceho liečenia by túto chybu odhalilo ešte skôr.

3. Žalobca ďalej uviedol, že akákoľvek ďalšia snaha lekárov už následky opísaných pochybení

nenapravila a otec žalobcu aj podľa záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej
aj „úrad pre dohľad“) zomrel dňa 31.03.2009 pre porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona zo
strany zdravotného personálu. Dňa 28.08.2009 vypracoval úrad pre dohľad oznámenie o výsledku
šetrenia vykonaného na základe podnetu žalobcu zo dňa 07.04.2009. Z jeho zo záverov vyplýva, že
zdravotná starostlivosť poskytnutá otcovi žalobcu zo strany žalovaného nebola poskytnutá v súlade s
platnými právnymi predpismi. Na základe tejto skutočnosti požiadal žalobca Okresnú prokuratúru BA 1

o vykonanie šetrenia o konkrétnej zodpovednosti konkrétneho zdravotného personálu a v čase podania
žaloby vo veci prebiehalo trestné stíhanie bez ustáleného obvineného s tým, že v rámci trestného
konania boli vypracované a podané dva znalecké posudky - a to Prof. Y.. T. N., CSc. a MUDr. Y. U.. Z
týchto posudkov je preukázané, že postup zdravotníckeho personálu pri ošetrovaní otca žalobcu dňa
12.03.2009 nebol správny ani postačujúci a inou vhodnou liečbou bolo možné úmrtiu zabrániť. Žalovaný

tak zapríčinil predčasnú smrť otca Y. Q. a týmto svojim konaním žalobcovi ako pozostalému spôsobil
priamu majetkovú škodu spočívajúcu v nákladoch na pohreb otca podľa § 449 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a to vo výške 1.003,34 EUR. Rovnako zapríčinil najmä nemajetkovú ujmu vo forme zavinenia
predčasnej straty rodinného príslušníka, ktorý sa vďaka nesprávnemu postupu žalovaného a jeho
personálu nedožil ďalšej vnučky ani iných životných radostí a jubileí, práve naopak, pre nezodpovedný

prístup a nesprávnu liečbu zdravotne trpel a zomrel, čím žalovaný a jeho personál porušil ľudské práva
žalobcu, súkromie, život a zdravie, ako aj iné prejavy osobnej povahy. Toto porušenie otcových a jeho
práv sa žalobca snažil so žalovaným riešiť mimosúdnou dohodou o odškodnení v peniazoch, pričom
žalovaný aj prejavil ochotu poskytnutia finančného odškodnenia vo výške 20.000,- EUR, avšak keďže
k realizácii dohody neprišlo, nadobudol žalobca pocit, že jeho cieľom je zmeškanie lehoty na prípadné

podanie žaloby. Na základe uvedených skutočností požadoval nároky vyjadrené vyššie.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdením, že dehiscencia nebola včas
rozpoznaná a liečená, nakoľko sám pacient podľa jeho vlastného udania mal ťažkosti, pre ktoré

vyhľadal až deň po prepustení chirurgickú ambulanciu. Tieto ťažkosti po jednej infúzii kompletne ustúpili
objektívneisubjektívnymudanímpacienta.Pacientnemalpodanéopiátyaskúsenýchirurgjasneklinicky
vylúčil peritoneálne dráždenie. Ďalšie ťažkosti pacienta boli podľa RZP udávané až po nasledujúcich
24 hodinách. Deň druhého príjmu pacienta t.j. 15.03.2009, bol 48 hodín po pacientom udávaných
začiatkoch ťažkostí a 72 hodín od poslednej kontroly chirurgom. Sám pacient pri príjme udával 2 dni

bolestibrucha,prektorénejedolanepil,anapriektomunevyhľadallekárskupomocaanijehonajbližšísa
o to nepričinili osobne, odvozom ani telefonátmi. Tento údaj znamená, že medzi posledným vyšetrením
pacienta v ambulancií žalovaného a novými ťažkosťami pacienta ubehlo 24 hodín. Takisto pacient
vyhľadal znovu lekársku pomoc až po 48 hodinách od začiatku ním udávaných ťažkostí. Celkovo ubehlo
72 hodín medzi posledným ambulantným vyšetrením pacienta a následným vyšetrením peritoneálneho

pacienta. Žalovaný uviedol, že nemôže prevziať zodpovednosť za to, čo sa vyvinulo a čo nebolo liečené
a rozpoznané v tejto dobe, nakoľko pacient bol poučený o nutnosti kontroly pri ťažkostiach kedykoľvek
skôr, a napriek tomu vyhľadal ošetrenie prostredníctvom RZP až 48 hodín po začiatku ním udávaných
ťažkostí. Žalovaný trval na tom, že v čase vyšetrenia dňa 12.03.2009 pacient nebol peritoneálny, udával
bolesti a zvracanie po diétnej chybe, ktoré po podaní jednej spazmoanalgetickej infúzie odoznelo ad

integrum. Pacient po poučení odišiel bez ťažkostí na základe vlastného rozhodnutia z ambulancie.
Dehiscencia takého rozsahu by sa musela prejaviť peritoneálnym dráždením tak, ako sa prejavila až v
čase vyšetrenia 15.03.2009. Žalovaný ďalej citoval zo znaleckého posudku Prof. Y.. T. N., Z.., v zmysle
ktorého k pochybeniu zdravotníckeho zariadenia nedošlo. Žalovaný tak poprel príčinnú súvislosť medzi
konaním žalovaného a smrťou otca žalobcu, pričom zároveň spochybnil jeho vyčíslenie nemajetkovej

ujmy vo výške 20.000,- EUR ako vysoko neprimerané a neobvyklé. Žalovaný potvrdil, že opakovane so
žalobcom rokoval a pokúšal sa nájsť kompromis v snahe zabezpečiť pokojný pracovný výkon svojich
lekárov, keďže žalobca opakovane poukazoval na svoje možné kroky súvisiace s trestným stíhaním
lekárov a diskreditovania mena nemocnice. Rokovania, ktoré nakoniec neviedli ku konsenzu, obsahovaliviacej variantov, ale ani jeden taký, kde by nemocnica prevzala zodpovednosť a zaviazala sa uhradiť
škodu.

5. Podaním doručeným súdu dňa 29.11.2011 navrhol žalovaný v časti konania o náhradu majetkovej
škody vstup vedľajšieho účastníka do konania v zmysle vtedy účinného § 93 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku; žalobca s týmto vstupom do konania vyjadril súhlas. Po nadobudnutí účinnosť CSP
intervenient podaním zo dňa 26.01.2017 v zmysle § 82 ods. 1 CSP opätovne oznámil svoj vstup do
časti konania týkajúcej sa majetkovej škody. Intervenient žiadal v časti konania o náhradu majetkovej

škody žalobu zamietnuť. V konaní vzniesol námietku premlčania, keď uviedol, že ku smrti otca žalobcu
došlo dňa 31.03.2009 a o nákladoch na pohreb sa žalobca dozvedel najneskôr dňa 04.04.2009. Žaloba
bola podaná až dňa 19.08.2011, takže po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle §
106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Intervenient taktiež namietol preukázanie príčinnej súvislosti medzi
porušením právnej povinnosti a škodu. Poukázal na závery druhého znaleckého posudku Prof. N. zo
dňa 23.07.2010, podľa ktorého znalec nezistil žiadne pochybenia žalovaného, ktoré by boli zodpovedné

za smrť pacienta. Intervenient rovnako poukázal na závery Okresnej prokuratúry Bratislava I, v zmysle
ktorých na základe posudku Prof. N. by ani prijatie nebohého do nemocnice dňa 12.03.2009 nezabránilo
úmrtiu.

6. Žalobca v replike trval na žalobe. Do konania predložil podstatné časti znaleckého posudku č. XX/

XXXX znaleckej organizácie forensic.sk zo dňa 10.05.2013, ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní, a
z ktorého podľa žalobcu jednoznačne vyplývajú pochybenia lekárov žalovaného. K námietke premlčania
uviedol, že táto je nedôvodná, nakoľko o pochybeniach žalovaného sa dozvedel až dňa 28.08.2009 zo
správy úradu pred dohľad.

7. Intervenient v duplike trval na doterajšom podaní vrátane námietky premlčania, keď uviedol, že
žalobca sám vyhlásil, že úrad pred dohľad prípad prešetroval na základe jeho podnetu zo dňa
07.04.2009. Najneskôr v tento deň tak mal žalobca vedomosť, že žalovaný by mal byť tou osobou,
ktorá zodpovedá za smrť jeho otca. O výške škody sa žalobca preukázateľne dozvedel najneskôr dňa
04.04.2009. Intervenient taktiež uviedol, že príčinnú súvislosť medzi pochybením lekárov a smrťou otca

žalobcu nepreukázal ani znalecký posudok organizácie forensic.sk, pričom citoval z tohto posudku.

8. Žalovaný v neskorších podaniach vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k celému nároku. Ďalej
skonštatoval, že zo znaleckých posudkov vyplýva, že postup žalovaného do 11.03.2009 vrátane a
od opätovného prijatia pacienta dňa 15.03.2009 bol lege artis. Vo vzťahu k postupu lekárov dňa

12.03.2009 argumentoval uznesením OR PZ v Bratislave ČVS: I.-XXX/X-VYS-BX-XXXX-PA o prerušení
trestného stíhania zo dňa 21.03.2014, v zmysle ktorého bolo trestné stíhanie prerušené, keďže nebola
preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi poskytnutím nesprávnej alebo nedostatočnej
zdravotnej starostlivosti pacientovi a jeho následným úmrtím. Rovnako poukázal na to, že ani úrad
pred dohľad nebol v zákonnej jednoročnej prekluzívnej lehote na uloženie pokuty schopný dospieť k

presvedčivému záveru o porušení § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti (ďalej
aj „zákon o zdravotnej starostlivosti“) zo strany žalovaného. Žalovaný navyše uviedol, že je dôvodné
sa domnievať, že aj samotný zosnulý sa spolupodieľal na zhoršení svojho zdravotného stavu, nakoľko
nerešpektoval poučenie lekára žalovaného, ktoré mu bolo dané dňa 12.03.2009, a nedostavil sa pre
pretrvávajúceťažkostidozariadeniažalovanéhoskôr,aleaždňa16.03.2009,keďužjehozdravotnýstav

bol pomerne vážny. Podľa žalovaného možno uzavrieť, že sám pacient sa spolupodieľal na zhoršení
svojho zdravotného stavu. Žalovaný nakoniec skonštatoval, že v konaní nie je možné preukázať príčinnú
súvislosť medzi konaním žalovaného a smrťou pacienta. Poukázal pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. XXCdo/XXXX/XXXX zo dňa 09.02.2022, ktorým došlo podľa žalovaného
k prekonaniu právneho názoru týkajúceho sa zodpovednosti zdravotníckeho zariadenia, ak postupom

non lege artis dôjde k zníženiu šance pacienta na prežitie.

9. Na základe návrhu žalobcu súd uznesením č.k. 26C/133/2011-54 zo dňa 09.01.2013 konanie v
zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil do právoplatného skončenia
trestného konania začatého na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava I pod S.:I.-XXX/X-

OVK-BX-XXXX. Uznesením č.k. B1-26C/133/2011-146 zo dňa 08.04.2024 súd rozhodol o pokračovaní
v konaní, hoci k právoplatnému skončeniu vyššie uvedeného trestného konania neprišlo. Toto konanie
bolo prerušené uznesením vyšetrovateľa zo dňa 21.03.2014 z toho dôvodu, že sa nepodarilo zistiť
skutočnosti odôvodňujúce vznesenie obvinenia konkrétnej osobe. V dôsledku dlhého časového odstupuod tohto uznesenia dospel súd k záveru, že trestné konanie nesmeruje k ukončeniu, na ďalšie prerušenie
civilného konania nie je dôvod a v konaní pokračoval.

10. Súd za účelom posúdenia zodpovednosti žalovaného za porušenie právnej povinnosti poskytnúť
zdravotnú starostlivosť lege artis vykonal nasledovné dôkazy predložené stranami: oznámenie o
výsledku šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 28.08.2009 (č.l. 6 až 7),
závery znaleckého posudku č. 1/2011 Y.. Y. U. zo dňa 03.03.2011 (č.l. 8 až 10), znalecký posudok č.
XX/XXXX T.. Y.. T. N., Z.. zo dňa 02.06.2010 (č.l. 11 až 13), znalecký posudok Prof. Y.. T. N., Z.. zo dňa

23.07.2010 (č.l. 44 až 45), závery znaleckého posudku č. XX/XXXX znaleckej organizácie forensic.sk
zo dňa 10.05.2013 (č.l. 77 až 87). Súd taktiež ako dôkazy vykonal dodací list správy pohrebiska obce F.
zo dňa 01.04.2009 (č.l. 4), faktúru dodávateľa C. I. - T. zo dňa 04.04.2009 (č.l. 5), poistnú zmluvu medzi
žalovaným a intervenientom s prílohami (čl. 20 až 33), uznesenie Okresnej prokuratúry Bratislava I č.k.
XPv XXX/XX-XX zo dňa 31.05.2011 (č.l. 46 až 47), hlásenie o škodovej udalosti s prílohami (č.l. 48 až
50), uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I S.: I.-XXX/X-VYS-BX-XXXX-PA

o prerušení trestného stíhania zo dňa 21.03.2014 (č.l. 149 až 164), zápisnica o výsluchu znalca T.. Y..
T. N., Z.. v trestnom konaní dňa 10.11.2010 (č.l. 169 až 170), zápisnice o výsluchu znalca Y.. Y. U. v
trestnom konaní dňa 06.12.2011 26.04.2012 (č.l. 170 až 173), zápisnica o výsluchu znalca doc. Y.. M.
U., CSc. v trestnom konaní dňa 13.12.2014 (č.l. 174) a výsluch žalobcu na pojednávaní dňa 02.08.2024
(č.l. 209 až 213).

11. Súd sa v konaní v prvom rade vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným aj
intervenientom vo vzťahu k majetkovej škode, a dospel k záveru, že táto je nedôvodná.

12. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo

dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.“

13. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody tak v zmysle uvedeného ustanovenia
začne plynúť v okamihu, keď sa poškodený dozvie o existencii škody a zároveň o osobe, ktorá za ňu
zodpovedá. Súd ustálil, že takýto okamih nemohol nastať skôr ako dňa 28.08.2009, keď je datované

oznámenie úradu pred dohľad, v ktorom tento úrad oznámil žalobcovi, že zdravotná starostlivosť nebola
otcovi žalobcu poskytnutá v súlade s právnymi predpismi. V konaní nebolo preukázané, kedy bolo toto
oznámenie doručené žalobcovi, nakoľko premlčacia lehota začala plynúť až od tohto dňa, vzhľadom
na dátum doručenia žaloby súdu však táto skutočnosť nebola v konaní podstatná. Žaloba bola na súd
doručená dňa 19.08.2009. Keďže v tento deň ešte nemohli uplynúť 2 roky odo dňa, keď sa žalobca

dozvedel o osobe zodpovednej za škodu (a nemajetkovú ujmu), žaloba bola podaná včas, a súd
námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd sa nestotožnil s argumentáciou intervenienta,
že žalobca vedel, kde bol otec hospitalizovaný a teda vedel, ktoré zdravotnícke zariadenie môže byť
zodpovedné za škodu; skutočnosť, že ku vzniku škody došlo, sa žalovaný dozvedel až zo stanoviska
úradu pre dohľad, a jeho prípadné podozrenia v tomto smere (ktoré viedli k podaniu podnetu) nie sú z

pohľadu okamihu začatia plynutia premlčacej doby relevantné.

14. Vo vzťahu k rozhodnutiam Najvyššieho súdu ČR citovaným žalovaným v jeho poslednom vyjadrení
zo dňa 03.09.2024 doručeného súdu dňa 04.09.2024 súd uvádza, že tieto podľa názoru súdu
nepotvrdzujú právny názor žalovaného, ale naopak závery súdu uvedené vyššie. V zmysle rozhodnutia

sp. zn. XXOdo/XXX/XXXX platí, že „Při posuzování otázky, kdy se poškozený dozvěděl o škodě, je třeba
vycházet z prokázané vědomosti poškozeného o vzniklé škodě (nikoliv z jeho předpokládané vědomosti
o této škodě).“ Rozhodnutie sp. zn. XXCdo/XXX/XXXX uvádza: „Počátek běhu subjektivní promlčecí
doby nastává v okamžiku, kdy poškozený má k dispozici takové informace o okolnostech vzniku
škody, v jejichž světle se jeví odpovědnost určité konkrétní osoby dostatečně pravděpodobnou; nejde o

nezpochybnitelnou jistotu v určení osoby odpovědné za vznik škody.“ Z oboch rozhodnutí je tak zrejmé,
že hoci na jednej strane nie je na začatie plynutia premlčacej doby nevyhnutná úplná istota poškodeného
o škodcovi a výške škody, na druhej strane nestačí jeho predpokladaná vedomosť resp. podozrenia,
ale vznik škody, jej výška a osoba škodcu musí byť určená s dostatočnou pravdepodobnosťou. Takáto
situácia nastala u žalobcu až doručením oznámenia úradu pre dohľad, a nie na základe jeho podozrení.

15. Súd pre úplnosť uvádza, že žalovaný počas konania pôvodne vzniesol námietku premlčania aj vo
vzťahu k nemajetkovej ujme, avšak z posledného podania žalovaného zo dňa 03.09.2024 je zrejmé,že na tejto námietke netrvá. Súd zároveň konštatuje, že táto námietka by nebola dôvodná, nakoľko pri
nemajetkovej ujme je premlčacia doba trojročná v súlade s § 101 Občianskeho zákonníka.

16.Následnesasúdzaoberalzistenímskutkovéhostavupokiaľideoporušeniezákonazostranylekárov
a príčinnú súvislosť medzi týmto porušením a smrťou pacienta, resp. vznikom škody. Súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný neposkytol zdravotnú starostlivosť správne a
toto neposkytnutiu správnej zdravotnej starostlivosti je v príčinnej súvislosti so smrťou pacienta.

17. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti v znení
účinnom k 12.03.2009: „Poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná
starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby
so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri
zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.“

18. Na základe citovaného ustanovenia zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti súd považuje v
prvom rade za potrebné vyjadriť všeobecnú poznámku k povinnosti poskytnúť zdravotnú starostlivosť
„správne“, t.j. postupom lege artis. Zdravotná starostlivosť bola podľa znenia § 4 ods. 3 zákona účinného
v čase jej poskytnutia otcovi žalobcu poskytnutá správne, ak boli vykonané všetky zdravotné výkony
na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby

alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Zákon teda obsahuje
definíciu správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti (lege artis), avšak ide len o všeobecnú definíciu,
a správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti v konkrétnych prípadoch nie je zákonom alebo iným
záväzným predpisom stanovené. V praxi teda môžu nastať situácie, kde nie je možné jednoznačne určiť
„správny“ postup, nakoľko lekár musí v reálnom čase zhodnotiť veľké množstvo informácií a často ani

pri spätnom pohľade nie je medzi odborníkmi zhoda, aký postup bol „správny“. Pri absencií jednoznačne
definovaných postupov tak musí súd pri vyhodnocovaní toho, čo je lege artis postup, postupovať veľmi
opatrne. Súd aj však pri takomto postupe jednoznačne konštatuje, že z dokazovania postup žalovaného
non lege artis bezpochyby vyplynul.

19. Postup žalovaného v rozpore so zákonom vyplýva už z oznámenia úradu pred dohľad zo dňa
28.08.2009. Úrad pre dohľad okrem iného uviedol, že vzhľadom na základnú diagnózu, pooperačný
stav a udávané ťažkosti bolo vyšetrenie pacienta dňa 12.03.2009 nedostatočné. Za účelom vyšetrenia
tak závažnej komplikácie neboli vykonané potrebné vyšetrenia - vyšetrenie aspoň CRP (ktoré bolo
pooperačne zvýšené a pripisovalo sa infekcii rany), eventuálne iných zápalových markerov, USG

vyšetrenie brušnej dutiny s možnou prítomnosťou voľnej tekutiny v dutine brušnej, prípadne CT
vyšetrenie brušnej dutiny s kontrastom, ktoré predstavuje najcitlivejšiu metódu na zistenie dehiscencie
anastomózy. Úrad následne uzavrel, že je možné konštatovať, že zdravotná starostlivosť zo strany
žalovaného nebola poskytnutá v súlade s § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti.

20. Pochybenie žalovaného, ktoré zároveň viedlo k podstatnému zníženiu šancí pacienta na prežitie
vyplýva aj zo všetkých v konaní predložených znaleckých posudkov, s výnimkou druhého znaleckého
posudku Prof. N.. Súd sa závermi jednotlivých posudkov zaoberá nižšie.

21. Súd sa po vykonaní dokazovania v rozsudku zaoberá výlučne postupom lekárov žalovaného

pri kontrole pacienta dňa 12.03.2009, nakoľko v konaní nebolo sporné a zároveň bolo všetkými
znalcami preukázané, že postup žalovaného pred týmto dátumom a zároveň v čase od 15.03.2009
bol v súlade so zákonom. Pacient bol žalovaným prijatý dňa 04.03.2009 za účelom operácie časti
hrubého čreva. Operácia bola realizovaná dňa 05.03.2009 a po poskytnutí pooperačnej starostlivosti
bol pacient v stabilizovanom stave dňa 11.03.2009 prepustený do ambulantnej starostlivosti. Keďže

z dokazovania jednoznačne vyplýva, že postup žalovaného do prepustenia pacienta do domácej
starostlivosti bol lege artis, súd sa ním ďalej nezaoberal. Vzhľadom na veľké bolesti pacienta žalobca
s otcom navštívili pracovisko žalovaného už dňa 12.03.2009, kde mu bolo spravené RTG vyšetrenie
s negatívnym výsledkom a podaná infúzia, po ktorej došlo k výraznej úľave a pacient bol opätovne
prepustený do domácej starostlivosti s tým, že kontrola má byť 16.03.2009, resp. v prípade ťažkostí skôr.

Vzhľadom na veľké bolesti bola k pacientovi dňa 15.03.2009 v nočných hodinách privolaná žalobcom
záchranná služba, ktorou bol otec žalobcu transportovaný k žalovanému. Po internom vyšetrení bola
vykonaná operačná revízia, s nálezom sterkorálnej perintonitídy a rozpadom anastomózy na viac
ako 50%. Následne bol pacient ďalej liečený, pričom dňa 25.03.2009 bola vykonaná ďalšia operačnárevízia. Neskôr došlo k progresii klinického stavu pacienta s rozvojom septického šoku so známkami
multiorgánového zlyhania, a napriek resuscitácii otec žalobcu dňa 31.03.2009 zomrel. Príčinou smrti bol
septický šok s multiorgánovým zlyhaním, ktorý vznikol v dôsledku rozpadu črevnej spojky po operácií

hrubého čreva. Aj vo vzťahu k postupu lekárov žalovaného od 15.03.2009 až do smrti pacienta bolo
všetkými znaleckými posudkami v konaní preukázané, že postup lekárov bol v súlade so zákonom; súd
sa tak týmto postupom v rozsudku ďalej taktiež nezaoberá. Súd svoju pozornosť sústredil výlučne na
sporný postup lekárov dňa 12.03.2009.

22. Zo znaleckého posudku č. 1/2011 Y.. Y. U. zo dňa 03.03.2011 vypracovaného na základe pribratia
do trestného konania zo strany OR PZ Bratislava I (závery č.l. 8 až 10, celý posudok č.l. 81 až 114 v
trestnom spise) jednoznačne vyplynulo, že žalovaný postupoval dňa 12.03.2009 v rozpore so zákonom
a zdravotnú starostlivosť neposkytol správne. Y.. U. uviedol, že pacient trpel rakovinou, ktorá bola v
príčinnej súvislosti s jeho smrťou. Bezprostrednou príčinou smrti nebohého bol septický šok s multi-
orgánovým zlyhaním pri rozsiahlom zápale pobrušnice, ktorý vznikol na podklade rozpadu črevnej

spojky po operačnom odstránení nádoru hrubého čreva. Podľa patologicko-anatomickej diagnózy
bezprostredná príčina smrti je akútna bronchopneumónia ľavého dolného laloka pľúc ako komplikácia
základnej choroby, t.j. fibrózne hnisavá peritonitída v rôznych štádiách organizácie s abscesmi pri
základnej chorobe invazívne rastúceho stredne diferencovaného cylindrocelulámeho adenokarcinómu
hrubého čreva po resekcii s dehiscenciou anastomózy. Operácia pacienta bola nevyhnutná a bola

vykonanásprávne.MUDr.U.explicitneskonštatoval,žepostupod04.03.2009do11.03.2009apotomod
15.03.2009 do 31.03.2009 bol správny. Naopak, postup lekárov žalovaného dňa 12.03.2009 podľa neho
správny nebol. Podľa predložených záznamov pacientovi nebolo vyšetrené CRP, pričom dôslednejšie
vyšetrenia, napr. CT, boli nevyhnutné. Úľava pacienta bola spôsobená aj liekmi proti bolesti, pričom
nebolo dôvodné predpokladať, že utišujúce prostriedky a infúzia postačujú. Vyšetrenie, t.j. objektívny

nález vzhľadom na základnú diagnózu a dĺžku pooperačného obdobia pri ťažkostiach udávaných
pacientom znalec hodnotil ako nedostatočné. Z vyšetrení bol urobený len natívny snímok brucha v stoji,
a žiadne iné zobrazovacie ani laboratórne vyšetrenia robené neboli, čo znalec hodnotí ako nedostatočné
k vylúčeniu chirurgickej pooperačnej komplikácie. Podľa znalca bol lekár žalovaného povinný s ohľadom
na skutočnosť, že išlo o siedmy deň po operácií, čo je obdobie najčastejšieho výskytu dehiscencie

anastomózy, predpokladať pri ťažkostiach pacienta takýto následok a pátrať po ňom, resp. využiť všetky
dostupné vyšetrenia, aby ho odhalil. V danom prípade žiadne relevantné vyšetrenia vykonané neboli.
Na úľavu bol pacientovi podaný Degan, čo spôsobuje odstránenie klinických príznakov, a v dôsledku
toho je potrebná opatrnosť. V závere znalec explicitne skonštatoval, že vhodnou liečbou bolo možné
zabrániť úmrtiu pacienta dňa 31.03.2009.

23. MUDr. U. svoje závery potvrdil aj pri výsluchoch v trestnom konaní dňa 06.12.2011 a 26.04.2012
(č.l. 170 až 173). Potvrdil závery svojho posudku a uviedol, že vyšetrenia neboli dostatočné a ak bol
pacientovi podaný Degan, mal ostať sledovaný. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti uviedol, že táto existuje
v robine neponechania pacienta v zdravotníckom zariadení za účelom jeho sledovania, ktoré by odhalilo

neskoršiu komplikáciu a tým by sa zvýšilo možné percento prežitia. Prakticky pri ponechaní na oddelení
by akákoľvek komplikácia bola okamžite odhalená a riešená. Pacientovi nebola poskytnutá včasná
liečba, ktorá by mu poskytnutá bola, ak by ostal sledovaný. Došlo by k odhaleniu komplikácií, čo by
zabránilo celkovému zhoršovaniu zdravotného stavu s možným oddialením času úmrtia na dobu, ktorá
sa nedá určiť. K rozdielom so závermi druhého posudku Prof. N. znalec uviedol, že prvotný posudok

Prof. N. je faktický zhodný s jeho závermi. CT vyšetrenie by vznikajúcu komplikáciu odhalilo už dňa
12.03.2009 a včasná liečba by predĺžila život pacienta. Pacient zomrel na akútny zápal pľúc a nie v
dôsledku mikrometastáz podbrušnice, hoci jeho smrť nastala v súvislosti s celkovo zlým zdravotným
stavom pacienta. Znalec nakoniec uviedol, že ak si žalovaný neponechal pacienta priamo v nemocnici,
mohlo byť sledovanie zabezpečené aj ambulantnou formou a to objednaním pacienta na kontrolu hneď

nasledujúci deň. Určenie dátumu kontroly na 16.03.2009 bolo nedostatočné.

24. Prof. MUDr. T. N., Z.. v znaleckom posudku č. XX/XXXX zo dňa 02.06.2010 vypracovanom na
základe pribratia do trestného konania zo strany OR PZ Bratislava I (č.l. 11 až 13) uviedol, že objektívny
nález bol dňa 12.03.2009 nedostačujúci, keď mu bola urobená RTG natívna snímka brucha, kde je

prítomná patologická hladina v pravom podbrušku. V zhode s MUDr. U. skonštatoval, že príčinou
smrti je invazívne rastúci stredne diferencovaný cilindrocelulárny adenokarcinóm hrubého čreva s
dehiscenciou anastomózy po resekcii. Prof. N. v záveroch posudku skonštatoval, že operácia bola
urobená bez najmenšieho pochybenia. Siedmy pooperačný deň sa však začala rozvíjať chirurgickákomplikácia a to vznik postupného rozvoja zápalu dutiny brušnej na podklade vytekajúcej stolice
z rozpadnutej anastomózy. V tento deň, t.j. 12.03.2009 mal pri ambulantnom vyšetrení ošetrujúci
lekár na túto komplikáciu myslieť, pretože mal dostatok klinických symptómov, aby pacienta okamžite

hospitalizoval, čím by nutná operácia nebola odsunutá o 3 dni. Okamžitá hospitalizácia by zachránila
život poškodeného. Dňa 12.03.2009 nastalo vážne pochybenie, pretože ak by ošetrujúci lekár urobil
aspoň základné vyšetrenia a riadne by klinicky vyšetril pacienta, bol by zistil poruchu anastomózy,
bol by pacienta prijal a tento by mohol byť okamžite operovaný a predišlo by sa možno úmrtiu. Toto
pochybenie označil Prof. N. za jediné. Pri odpovediach na otázky Prof. N. zopakoval, že postup lekára

dňa 12.03.2009 nebol správny a pacient mal byť prijatý a následne by bol pravdepodobne operovaný.
Tiež skonštatoval, že vzhľadom na celkovo zlý stav pacienta s poškodením viacerých orgánov ako srdca,
pečene a pankreasu by ani okamžitá operácia nemusela zachrániť život pacienta.

25. Prof. N. vypracoval vo vzťahu k smrti otca žalobcu aj druhý nečíslovaný znalecký posudok zo
dňa 23.07.2010, a to na objednávku úradu pre dohľad (č.l. 44 až 45). V tomto posudku už úplne

zmenil svoje závery, keď uviedol, že dňa 12.03.2009 bol pre zhoršenie stavu pacient riadne chirurgicky
vyšetrený, pričom chirurg nezistil až na drobnú hladinku, ktorá môže byť normálnym nálezom po operácii
žiadnu peritonitídu, ani akútne brucho, ktoré by vyžadovalo operáciu. Nasledujúce vyšetrenie, avšak
s úplne iným klinickým obrazom, bolo vykonané až 72 hodín po predošlom. Sám pacient udával
vznik ťažkostí až za 2 dni, z čoho podľa Prof. N. jednoznačne vyplýva, že po vyšetrení ambulantným

lekárom dňa 12.03.2009 bol pacient minimálne 24 hodín bez ťažkostí. Z dokumentácie vyplýva, že
bol poučený o nutnosti kontroly pri zhoršení stavu a on napriek tomu prišiel do nemocnice až o
48 hodín. Dehiscencia anastomózy teda s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla až po 12.03.2009.
Klinické vyšetrenie je základom zistenia dehiscencie anastomózy. Ak by bol nebohý hospitalizovaný
už 12.03.2009, s najväčšou pravdepodobnosťou by nebol hneď operovaný, ale bol by sledovaný na

oddelení a možno by bol reoperovaný skôr. Ani skoršia operácia pri náleze mikrometastáz pri ťažkej
hepatopatii by nezaručovala prežitie pacienta, z tohto hľadiska treba zdôrazniť, že na dehiscenciu
anastomózy treba myslieť, avšak nikdy sa nereoperuje pacient, ktorý nemá klinickú symptomatológiu
peritonitídy. Dokonca i drobné dehiscencie je možné liečiť konzervatívne. Prof. N. uzavrel, že nezistil
žiadne pochybenie, ktoré by bolo zodpovedné za smrť nebohého. Keďže obtiaže po infúzii vymizli bez

podania opiátov či antibiotík, nemal ambulantný chirurg dôvod pacienta hospitalizovať. Svoje závery
následne potvrdil aj vo výpovedi v trestnom konaní dňa 10.11.2010 (č.l. 169 až 170).

26. Zo znaleckého posudku znaleckej organizácie forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz
s.r.o. č. XX/XXXX zo dňa 10.05.2013 (ďalej len „znalecká organizácia forensic“) vypracovaného na

základe pribratia do trestného konania zo strany OR PZ Bratislava I (závery č.l. 77 až 85, celý posudok
č.l. 117 až 189 v trestnom spise) v zhode s názormi ostatných znalcov vyplynulo, že základnou príčinou
smrti bol karcinóm hrubého čreva, pričom bezprostrednou príčinou bol zápal pľúc. Prvotná operácia
hrubého čreva dňa 05.03.2009 bol indikovaná aj vykonaná správne. Znalecká organizácia konštatovala
pochybenia dňa 12.03.2009. Vzhľadom na ťažkosti pacienta (zvracanie po jedle, zhoršené odchádzanie

vetrov, oslabená peristaltika) a nález hladinky v oblasti céka na RTG snímke mal byť pacient prijatý na
lôžkové chirurgické oddelenie, pretože pooperačný priebeh sa vymykal bezproblémovému priebehu a
pacient mal byť ďalej ústavne sledovaný. Rovnako bolo potrebné doplniť diagnostický postup o odber
krvi, zrealizovať sonografické vyšetrenie brucha so zameraním sa na prítomnosť voľnej tekutiny v
bruchu a bolo potrebné zvážiť vykonanie CT vyšetrenia podľa aktuálneho či neskoršieho stavu pacienta.

Prepustenie pacienta do domácej liečby bez ukončenia diagnostickej rozvahy nebol postup lege artis, a
to najmä s ohľadom na to, že išlo o pacienta, ktorý v krátkom čase pred vyšetrením prekonal operačný
zákrok na hrubom čreve. Postup žalovaného teda nie je možné hodnotiť ako správny.

27. Znalecká organizácia forensic ďalej uviedla, že v prípade riadnej diagnostiky a dovyšetrenia

zdravotného stavu dňa 12.03.2009 by bolo možné zachytiť rozvoj pooperačnej komplikácie skôr a skorá
operácia by mohla predísť k rozvoju ťažkého septického šoku s multiorgánovým zlyhaním a možnej
smrti. Pri liečbe pacienta dňa 12.03.2009 došlo k pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti,
t.j. daný deň mu nebola poskytnutá správna liečba. Pochybenie v poskytovaní zdravotnej starostlivosti
nie je v priamej príčinnej súvislosti s bezprostrednou príčinou smrti, t.j. nedostatočný postup lekárov z

12.03.2009 nespôsobil priamo zápal pľúc, na ktorý dňa 31.03.2009 pacient zomrel, ale chybný postup v
liečbe dňa 12.03.2009 značne znížil šance pacienta zvládnuť pooperačnú komplikáciu, ku ktorej došlo aj
napriek správnemu postup prvotnej chirurgickej liečby z 05.03.2009. Na smrti pacienta sa teda podieľal
aj postup nesprávnej liečby tým, že sa podstatne znížili jeho šance na včasné zistenie pooperačnejkomplikácie, jej včasné riešenie, a teda aj šance na zdarný priebeh liečby tejto komplikácie a samotného
nádorového ochorenia. Nesprávne poskytovanie zdravotnej starostlivosti dňa 12.03.2009 sa podieľalo
na úmrtí pacienta tým, že chybným postupom v liečbe došlo k reálnemu zníženiu šance na skorú

diagnostiku pooperačnej komplikácie a jej liečbu. Príčinná súvislosť chybného postupu v liečbe s úmrtím
je teda v tom, že pochybenie v poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa spolupodieľalo na jeho smrti. Nie
je však možné so 100% istotou potvrdiť, že pri včasnom zistení pooperačnej komplikácie a pri včasnej
operačnej liečbe (aj krátko po 12.03.2009 vrátane dňa 12.03.2009) by nedošlo k smrti pacienta. Závery
znaleckej organizácie potvrdil pri výsluchu v trestnom konaní dňa 13.02.2014 znalec doc. MUDr. N.

U., Z.., ktorý sa podieľal na vypracovaní znaleckého posudku (č.l. 174). Znalec uviedol, že vzhľadom
na ťažkosti pacienta malo byť uňho vykonané sonografické vyšetrenie, a pri jeho nejasnom náleze CT
vyšetrenie. Závažnosť nevykonania týchto úkonov je v tom, že v dôsledku rozpadu črevnej anastomózy
došlo k úniku obsahu čreva do dutiny brušnej, vzniku sterkorálnej peritonitídy, sepsy, multiorgánovému
zlyhaniu, čo malo za následok smrť pacienta. Vykonaním uvedených úkonov by lekári naisto zistili
rozpadnutie črevnej anastomózy.

28. Súd teda zhrňujúco uvádza, že zo záverov MUDr. Vachulu vyplynulo, že žalovaný dňa 12.03.2009
jednoznačne neposkytol zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonom, zanedbal vykonanie potrebných
vyšetrení na odhalenie dehiscencie anastomózy, ktorú mal predpokladať. Ak by tieto vyšetrenia vykonal,

bolo by to dehiscenciu odhalilo a tak by bolo možné zabrániť smrti pacienta. Rovnaký záver urobil aj Prof.
N. vo svojom prvom posudku, keď rovnako jednoznačne konštatoval zanedbanie vykonania potrebných
vyšetrení, pričom ak by došlo k ich vykonaniu, pravdepodobne by bol pacient skôr operovaný. Tým by
sa zvýšila šanca na záchranu jeho života, hoci vzhľadom na jeho celkový stav nemožno takúto záchranu
skonštatovať s určitosťou. Zo záverov znaleckej organizácie forensic vyplynulo, že lekári žalovaného

dňa 12.03.2009 zanedbali diagnostický postup, pričom jeho vykonanie by naisto odhalilo rozpad črevnej
anastomózy. Tým, že diagnostiku nezrealizovali, došlo k oddialeniu operácie a tým sa značne znížili
šance pacienta zvládnuť pooperačné komplikácie, čo sa podieľalo na smrti pacienta.

29. Zo záverov všetkých troch vyššie uvedených posudkov súd pokladá za jednoznačne preukázané,

že postup lekárov žalovaného dňa 12.03.2009 nebol medicínsky správny, t.j. nebol lege artis. Žalovaný
v uvedený deň nevykonal diagnostické postupy, ktoré bol povinný vykonať, a ktoré by viedli k odhaleniu
dehiscencie anastomózy (rozpadu spojenia čriev po operácii), čo by následne viedlo k podstatne
skoršiemu výkonu operačnej revízie u otca žalobcu. Zároveň všetci znalci zhodne konštatovali, že takýto
postup žalovaného podstatným spôsobom znížil šance pacienta na prežitie. MUDr. U. explicitne uviedol,

že smrti pacienta bolo možné zabrániť. Rovnako MUDr. N. skonštatoval, že okamžitá hospitalizácia by
zachránila život pacienta, hoci toto svoje vyjadrenie čiastočne korigoval tým, že uviedol, že vzhľadom
na celkový stav pacienta by mu ani takáto skorá operácia nemusela zachrániť život. Podľa znaleckej
organizácie forensic chybný postup žalovaného značne znížil šance pacienta zvládnuť pooperačné
komplikácie, čo malo priamy vplyv na smrť pacienta, hoci nemožno so 100% istotou tvrdiť, že by k smrti

nedošlo ani pri skoršej operačnej revízii. Zo záverov znalcov tak súd pokladal v konaní za preukázané,
že nesprávny postup žalovaného podstatne znížil šance pacienta na prežitie, a to bez ohľadu na to, že
rozsah tohto zníženia nemožno exaktne percentuálne vyjadriť, resp. nemožno s istotou konštatovať, že
by v prípade správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti bola smrť pacienta odvrátiteľná.

30. Súd pri vyhodnocovaní dokazovania nepokladal za dôveryhodný druhý znalecký posudok Prof. N.
a jeho závery nebral do úvahy. Závery Prof. N. v jeho druhom posudku sú podstatne odlišné od jeho
pôvodných záverov, pričom znalec rozdielnosť týchto záverov žiadnym spôsobom nevysvetlil. V oboch
posudkoch znalec uvádza, že ich vypracoval po dôkladnom preštudovaní zdravotnej dokumentácie,
pričom v druhom navyše uvádza, že aj po osobnom rozhovore s prednostom kliniky a ambulantným

chirurgom, ktorý pacienta videl dňa 12.03.2009. Zo záverov znaleckého posudku však nijak nevyplýva,
ako mohli tieto rozhovory takým podstatným spôsobom zmeniť závery znalca, keď tieto majú v prvom
rade vyplývať zo zdravotnej dokumentácie. V prvom posudku znalec skonštatoval, že dňa 12.03.2009
mal pri ambulantnom vyšetrení ošetrujúci lekár na možnú dehiscenciu anastomózy myslieť a pacienta
okamžite hospitalizovať, čo by zároveň zachránilo život poškodeného. Tiež uviedol, že lekár neurobil

ani základné vyšetrenia. V druhom posudku úplne v rozpore so svojimi predchádzajúcimi vyjadreniami
konštatoval,žepacientbolriadnevyšetrenýaničsanezistilo,pričomzároveňtvrdil,žetátodehiscencias
najväčšoupravdepodobnosťouvzniklaažpo12.03.2009.Vinuzazhoršeniezdravotnéhostavuvdruhom
posudku na rozdiel od prvého pripisuje v podstate výlučne samotnému pacientovi, ktorý podľa nehonedostatočne rešpektoval poučenie lekárov a do nemocnice prišiel neskoro. Takýto obrat v odbornom
posúdení znalcom podľa súdu nie je racionálne zdôvodniteľný a súd na druhý znalecký posudok Prof.
N. neprihliadal. Závery Prof. N. v oboch posudkoch sa jednoznačne navzájom vylučujú a odporujú si. Je

pritompotrebnézdôrazniť,žeprvýznaleckýposudokjepokiaľideozáveryvpodstatezhodnýsozávermi
MUDr. U.. Súd sa dôvodmi zmeny postoja Prof. N. nezaoberal, ale pokladá za nepravdepodobné, že by
takáto extrémna zmena postoja bola zdôvodniteľná výlučne medicínskymi dôvodmi.

31. Súd aj s ohľadom na vyššie uvedené považuje za potrebné sa vyjadriť k okolnostiam príchodu otca

žalobcu do nemocnice dňa 15.03.2009. V zmysle druhého posudku Prof. N. čiastočnú zodpovednosť
za smrť otca žalobcu nesie samotný pacient, nakoľko napriek pretrvávajúcim ťažkostiam neprišiel do
nemocniceskôr.Rovnakúprocesnúobranuuvádzalžalovaný,podľaktoréhootecžalobcunerešpektoval
pokyn lekárov dostaviť sa na kontrolu v prípade takýchto ťažkostí. Súd na základe vykonaného
dokazovania prípadnú spoluvinu pacienta pokladá za minimálnu. V konaní nebolo sporné, že pacient
bol dňa 12.03.2009 prepustený do domácej liečby potom, ako na základe bolestí dostal infúznu liečbu,

ktorá subjektívne vo vzťahu k bolesti zabrala. Tiež nebolo sporné, že bol poučený, že sa má dostaviť
na kontrolu v pondelok 16.03.2009. Z dokazovania nie je zrejmé, aká bola v dňoch 12.03.2009 až
15.03.2009 intenzita bolestí, resp. ťažkostí pacienta, avšak žiadny zo znaleckých posudkov (s výnimkou
druhého posudku Prof. N., ku ktorému sa súd vyjadril vyššie) nekonštatuje, že by zodpovednosť za
zdravotný stav mohol niesť aj otec žalobcu tým, že do nemocnice prišiel neskoro. Súd v tomto smere

vychádzal aj z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 02.08.2024, ktorý uviedol, že dňa 12.03.2009 bol
u žalovaného spolu s otcom osobne prítomný, pričom po oznámení skutočnosti, že otec žalobcu má
bolesti, lekár uviedol, že otec žalobcu je starý a precitlivelý, čím tieto bolesti spočiatku zľahčoval. Na
základe toho žalobca uviedol, že aj pod vplyvom týchto slov lekára sa napriek bolestiam otca žalobcu
nedostavili na opakovanú kontrolu skôr, resp. nevolali záchrannú službu skôr, nakoľko sa chceli vyhnúť

obdobnej reakcii. Súd túto výpoveď žalobcu pokladal zo dôveryhodnú, pričom pokladá za štandardné,
že pacient aj bez takejto priamej negatívnej skúsenosti so zľahčovaním jeho bolesti nevyhľadáva lekára
(hoci aj za účelom kontroly) okamžite, ale až keď bolesti alebo iné problémy dosiahnu určitý stupeň
intenzity. Je tiež potrebné zobrať do úvahy, že v dňoch 14.03.2009 až 15.03.2009 bol víkend, a správanie
pacienta, ktorý aj s určitým stupňom bolesti chce vyčkať na riadnu kontrolu, na ktorú sa má dostaviť

hneď následne v pondelok, a nevolá si záchrannú službu, je racionálne a zodpovedá štandardnému
postupu priemerného pacienta. Súd nakoniec konštatuje, že aj keby sa mal žalobca pre ťažkosti obrátiť
nažalovanéhoskôr,napr.vpriebehunedele15.03.2024anieažvnočnýchhodinách,tátoskutočnosťnič
nemení na pochybeniach žalovaného, ktorý už dňa 12.03.2009 nevykonal potrebné vyšetrenia, pričom
práve tieto vyšetrenia mohli odvrátiť smrť otca žalobcu.

32. Na takto zistený skutkový stav súd aplikoval právne posúdenie a dospel k záveru, že žaloba je pokiaľ
ide o základ nároku dôvodná.

33. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.“

34. Súd v prvom rade konštatuje, že v prípade sporov o nároky z tvrdeného nesprávneho poskytnutia
zdravotnej starostlivosti, dôsledkom ktorej je smrť pacienta, ide o mimoriadne náročné rozhodovanie,

pri ktorom má súd zvýšenú zodpovednosť. Na jednej strane tu existuje záujem lekárov, ktorí poskytujú
neoceniteľnú zdravotnú starostlivosť, a ak ju poskytnú adekvátne nezaslúžia si konštatovanie opaku zo
strany súdu, na druhej strane ide v prípade, ak zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá adekvátne,
o oprávnený záujem pozostalých po pacientoch na konštatovaní tohto faktu a prípadnom priznaní
nemajetkovej ujmy.

35. Z pohľadu súdu v tomto prípade dochádza k stretu dvoch konceptov, ktoré je potrebné dôsledne
vyvažovať. Na jednej strane ide o zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia na základe doktríny tzv.
„straty šance“, z ktorej vychádza napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS XXXX/XX, a
ktorá bola formovaná v prostredí právnych systémov common law. Podľa tejto doktríny nie je nevyhnutné

preukázanie priamej a výlučnej príčinnej súvislosti medzi pochybením lekárov a negatívnym výsledkom
(napr. smrťou pacienta), nakoľko takéto stopercentné preukázanie kauzálneho nexu je v praxi často
nereálne. Súd by tak mal zobrať do úvahy pravdepodobnosť možných výsledkov, resp. šancí na prežitie
v prípade použitia rôznych postupov, a zvážiť, či postup lekárov znížil šance pacienta na prežitie a v akejmiere. Súd sa s touto doktrínou stotožňuje, nakoľko v prípade určenia zodpovednosti lekárov spravidla
nemôže ísť o jednoznačnú otázku, kde na jednej strane je bezchybný postup lekárov a záchrana života
pacienta, a na druhej strane nesporná chyba lekárov a prípadná smrť pacienta. Súd nie je toho názoru,

že na to, aby boli lekári zodpovední za porušenie povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti,
musí v prípade ich chybného postupu ísť o priamu a jedinú príčinu negatívneho následku; postačuje, ak
svojím konaním, ktoré jednoznačne nebolo lege artis, podstatne znížili šance pacienta na prežitie. Je
potrebné hodnotiť, ako postup lekárov ovplyvňuje šance pacienta na prežitie, a žalované zdravotnícke
zariadenie môže byť za takéto zníženie šance pacienta na prežitie zodpovedné, aj keby postup lekárov

nebol priamou a jedinou príčinou smrti, resp. by nebolo isté, že lege artis postup by viedol k záchrane
života. Takéto chápanie zodpovednosti zodpovedá zložitosti ľudského organizmu, ktorý funguje veľmi
komplexne a spravidla je takmer nemožné určiť jedinú a priamu príčinu negatívnych následkov.

36. Na vyššie uvedených záveroch súdu nič nemení ani rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
XXCdo/XXXX/XXXX zo dňa 09.02.2022, na ktorý poukázal žalovaný. Súd v prvom rade konštatuje, že

rozhodnutiami českých súdov nie je viazaný, hoci českej judikatúre nemožno v slovenskom právnom
prostredí dodnes uprieť relevanciu. Toto rozhodnutie je zároveň podľa názoru tunajšieho súdu vnútorne
rozporné, resp. z neho nevyplývajú závery tvrdené ním samým. Najvyšší súd ČR na jednej strane
konštatuje, že „Tímto závěrem velkého senátu je překonán právní názor vyslovený v již citovaném
rozsudku Nejvyššího soudu sp. zn. 30 Cdo 41/2017, podle nějž snížil-li zjištěný postup odborného

zdravotního personálu non lege artis šanci postižené pacientky na přežití, šlo (bez ohledu na dovozené
procentní vyjádření tohoto snížení) o zásah do jejích osobnostních práv, který ovlivnil i samotný fatální
výsledek tohoto léčení, a zasáhl tak do osobnostních práv pozůstalých osob.“ Z takto formulovaného
záveru by vyplývalo, že akékoľvek objektívne zníženie šance na prežitie (ani napr. o 90%) nemôže mať
za následok vznik zásahu do osobnostných práv pozostalých, ale takýto zásah môže vyvolať výlučne

situácia, ak je postup non lege artis výlučnou a priamou príčinou smrti pacienta. S takýmto záverom
sa tunajší súd nemôže stotožniť. Zároveň ale Najvyšší súd ČR v rovnako rozhodnutí konštatoval: „že
zavázat poskytovatele zdravotní péče k povinnosti hradit újmu na zdraví pacienta pouze na základě
tzv. teorie ztráty šance, tj. bez dostatečně zřejmé souvislosti mezi jeho jednáním (či opomenutím) a
škodlivým následkem, je v rozporu s ústavním pravidlem, že nikdo nesmí být nucen činit, co zákon

neukládá. Na zavázání poskytovatele zdravotní péče k náhradě škody bez dostatečně zřejmé příčinné
souvislosti jednání se škodlivým následkem coby jedné z podmínek obecné odpovědnosti ve smyslu
§ 420 občanského zákoníku, by bylo možné tedy pohlížet jako na ukládání povinnosti bez náležitého
zákonného podkladu, vymykající se systémové koncepci institutu náhrady škody a přesouvající jej bez
náležitého opodstatnění do roviny zcela hypotetické a spekulativní.“ Toto konštatovanie pokladá súd za

vnútorne rozporné, nakoľko v prípade, ak zdravotnícke zariadenie podstatne zníži šancu pacienta na
prežitie, nemožno hovoriť o tom, že nie je dostatočne zrejmá súvislosť medzi konaním (opomenutím)
zdravotníckeho zariadenia a škodlivým následkom; naopak, príčinná súvislosť je v takom prípade zrejmá
a preukázaná, avšak s tou výhradou, že nemusí ísť o výlučnú príčinu a následok nemusí byť s istotou
odvrátiteľný.Nejdevšakvžiadnomprípadeo„hypotetickú“alebo„špekulatívnu“rovinu,takétovyjadrenie

pokladá tunajší súd za vecne nesprávne a až neúctivé vo vzťahu k pozostalým pacientov ktorým
dokázateľne nebola poskytnutá správna zdravotná starostlivosť a zároveň je znaleckými posudkami
preukázané, že takéto neposkytnutie zdravotnej starostlivosti podstatne znížilo šance pacienta na
prežitie.

37. Na druhej strane ale princíp straty šance, resp. koncepcia zodpovednosti pri podstatnom znížení
šance pacienta na prežitia musia mať objektívny podklad a musia byť výrazne limitovaná objektívnymi
skutočnosťami. Odchýlka od postupu lege artis musí byť jednoznačná a dostatočne výrazná, a musí byť
dostatočne rozpoznateľná nie ex post, ale ex ante, t.j. musí byť spätne určiteľné, že v čase rozhodovania
lekárov mal byť postup lege artis nepochybne iný. Primárnou podmienkou na takéto konštatovanie

je predpoklad, že je v prvom rade zrejmé, aký má byť lege artis postup, a lekár sa o takto jasne
stanoveného lege artis postupu musí vedome či nevedome dostatočne výrazne odchýliť. Zároveň musí
byť bezpochyby preukázané, že nesprávny postup lekárov podstatne negatívny ovplyvnil možnosť
vzniku škodlivého následku, spravidla smrti. Na konštatovanie zodpovednosti žalovaného za zníženú
šancu na prežitie súd teda potreboval (i) identifikovať jednoznačný lege artis postup, (ii) identifikovať

jednoznačnú odchýlku od lege artis postupu, ktorá by zároveň (iii) bola spôsobilá bezpochyby a
podstatným spôsobom znížiť šancu pacienta na prežitie. V danom prípade dospel súd k záveru, že tieto
podmienky splnené boli.38. Súd považuje za potrebné vyjadriť všeobecnú poznámku k postupu lege artis. Povinnosti
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti sú upravené v § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti, v
ktorom sa uvádza, že poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná

starostlivosť je podľa tohto ustanovenia poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony
na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby
alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Zákon teda obsahuje
definíciu správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti (lege artis), avšak ide len o všeobecnú definíciu,
a správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti v konkrétnych prípadoch nie je zákonom alebo iným

záväzným predpisom stanovené. V praxi teda môžu nastať situácie, kde nie je možné jednoznačne určiť
„správny“ postup, nakoľko lekár musí v reálnom čase zhodnotiť veľké množstvo informácií a často ani
pri spätnom pohľade nie je medzi odborníkmi zhoda, aký postup bol „správny“. Pri absencii jednoznačne
definovaných postupov tak musí súd pri vyhodnocovaní toho, čo je lege artis postup, postupovať veľmi
opatrne.

39. Ako súd uviedol, skutočnosť, že žalovaný nepostupoval v prípade otca žalobcu lege artis a
teda porušil svoju povinnosť poskytnúť zdravotnú starostlivosť správne v zmysle § 4 ods. 3 zákona
o zdravotnej starostlivosti, pokladal súd v konaní za jednoznačne preukázanú (odsek 27 vyššie).
Vychádzajúc z vyššie uvedených princípov zároveň súd dospel k záveru, že v konaní bola preukázaná aj
príčinná súvislosť medzi porušením povinností žalovaného a smrťou pacienta. Zo všetkých znaleckých

posudkov pokladá v konaní za preukázané, že nesprávny postup lekárov žalovaného podstatným
spôsobom znížil šance otca žalobcu na prežitie. V konaní nebolo preukázané, že správny postup
žalovaného by s istotou viedol k záchrane života otca žalobcu, avšak ak súd uviedol vyššie, takáto
istota nemôže byť v medicínskych sporoch vyžadovaná. Mieru zníženia šancí pacienta na prežitie v
tomto prípade znalci exaktne neurčili, a z ich vyjadrení je zrejmé, že to ani nie je dosť dobre možné

(hoci MUDr. U. v časti svojho záveru vyjadril istotu, že smrť bola odvrátiteľná, a neskôr toto vyjadrenie
mierne korigoval), súd však vyhodnotením všetkých znaleckých posudkov dospel k záveru, že existovala
minimálne 50% šanca na odvrátenie smrti pacienta pri postupe lege artis. Súd tak pokladal príčinnú
súvislosť medzi porušením zákona a následkom za preukázanú.

40. K preukázaniu príčinnej súvislosti ešte súd pre úplnosť uvádza, že závery k rovnakej otázke z
trestného konania preň neboli relevantné. Viazanosť súdu inými rozhodnutiami je upravená v § 193 CSP,
pričom v zmysle tohto ustanovenia je súd v prípade trestného konania viazaný len rozhodnutím, že bol
spáchaný trestný čin; nie je tak viazaný rozhodnutím vyšetrovateľa o prerušení trestného stíhania z toho
dôvodu, že sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Bez ambície

osobitne hodnotiť trestné právo súd tiež konštatuje, že pokladá za prirodzené, že v trestnom práve,
ktorý je prostriedkom ultima ratio a vina páchateľa musí byť preukázaná bez najmenších pochybností
sú na preukázanie príčinnej súvislosti kladené ešte vyššie nároky, ako v civilnom konaní, a preto sa
závery v trestnom konaní a civilnom konaní môžu líšiť. Zo záverov vyšetrovateľa taktiež implicitne
vyplýva, že jedným z dôvodov prerušenia konania mohla byť aj skutočnosť, že sa nepodarilo preukázať

zodpovednosť konkrétneho lekára, nakoľko dňa 12.03.2009 bol pacient pri striedaní smien vyšetrený
dvomalekármi,atopred15.30hod.MUDr.U.apo15.30hod.MUDr.I..Zavineniekonkrétneholekáratak
je relevantné v trestnom konaní, avšak nie v civilnom konaní na tunajšom súde, nakoľko súd posudzuje
zodpovednosťžalovanéhoaniejednotlivýchlekárov.Vneposlednomradevyšetrovateľtaktiežnarozdiel
od tunajšieho súdu zjavne vychádzal z druhého znaleckého posudku MUDr. N., ktorý porušenie právnej

povinnosti zo strany žalovaného vylučuje, čo malo podstatný vplyv na odlišnosť záverov vyšetrovateľa
a súdu pokiaľ ide porušenie právnej povinnosti, resp. aj o príčinnú súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti a následkom.

41. Súd v rozhodovaní rovnako žiadnym spôsobom nezohľadnil žalobcom uvádzané tvrdenia vo vzťahu

k priznaniu zodpovednosti zo strany žalovaného v rokovaniach v rokoch nasledujúcich po smrti žalobcu.
Tieto skutočnosti boli zo strany žalobcu prezentované len v rovine tvrdení, a žalobca ich okrem vlastného
výsluchu nepodporil žiadnymi dôkazmi. V konaní nebolo sporné, že mimosúdne rokovania prebiehali,
avšak samotný žalobca potvrdil, že v konečnom dôsledku žalovaný odmietol bez rozhodnutia súdu
akúkoľvek náhradu škody alebo nemajetkovú ujmu uhradiť. Akékoľvek rokovania tak boli z pohľadu súdu

pre rozhodovanie irelevantné.

42. Súd sa tak následne zaoberal existenciou a výškou nemajetkovej ujmy. Z dokazovania mal za
preukázané, že žalobcovi nemajetková ujma vznikla.43. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka: „Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.“

44. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.“ Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka:

„Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Výšku náhrady
podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo.“

45. Súd pokladal existenciu ujmy žalobcu v konaní za nespornú; aj samotný žalovaný akceptoval
existenciu čistej citovej ujmy žalobcu, a namietal existenciu nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch,
ktorú zároveň označil za neprimerane vysokú.

46. Existenciu nemajetkovej ujmy súd odvodzoval v prvom rade z výpovede samotného žalobcu. Je

nespochybniteľné, že negatívny zásah do osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito
u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú
veľmi individuálne. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého
človeka sú vysoko individuálne (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. XCdo/XX/XXXX zo dňa
22.06.2016).Zvýsluchužalobcunapojednávanídňa02.08.2024malsúdzapreukázané,žežalobcamal

k otcovi silný citový vzťah. Žalobca uviedol, že s otcom mal ukážkový vzťah, bývali v jednej domácnosti,
a to od narodenia žalobcu až po smrť otca. Otec ho viedol k oltáru, mama zomrela skôr. Otec mal
výborný vzťah nielen so žalobcom, ale aj s jeho ženou a prvorodenou vnučkou, ktorú kočíkoval. Vnučka
štvornožkovala a kričala po dedovi, že chce ísť von do kočíka. Kým žila mama chodili spolu na klasické
dovolenky k moru. Neskôr, kým ešte nemali s manželkou dieťa, chodili spolu s otcom na turistiku a

na stanovačky. Smrť otca sa ho dotkla o to viac, že sa za ňu cíti zodpovedný a vyčíta si ju, nakoľko
on nahovoril otca, aby išiel na preventívnu prehliadku k ich spoločnému lekárovi. Na odporúčanie
všeobecného lekára išiel otec žalobcu na kolonoskopické vyšetrenie. Toto vyšetrenie viedlo k operácií
u žalovaného, ktorá v konečnom dôsledku skončila smrťou pacienta.

47. Z výpovede žalobcu mal súd za preukázané, že žalobca mal k otcovi silný citový vzťah a jeho smrť ho
veľmi zasiahla. Súd zároveň uvádza, že výpoveď žalobcu pokladal za dôveryhodnú. Výpoveď žalobcu
bola podporená aj skutočnosťou, že v konaní nebolo sporné, že návštevy v nemocnici, vrátane tej z
12.03.2009, absolvoval otec žalobcu v sprievode žalobcu. Vzťah žalobcu k otcovi súd odvodzoval aj z
následného správania žalobcu po smrti otca, napr. z podania podnetu na úrad pre dohľad. Súd tak na

základe výpovede žalobcu resp. objektívne zistených skutočností pokladal vznik nemajetkovej ujmy za
preukázaný.

48. Pokiaľ ide o výšku tejto ujmy, súd postupoval v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka a túto
určil s prihliadnutím na jej závažnosť a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Súd v prvom rade

konštatuje, že určenie výšky nemajetkovej ujmy bude vždy v nezanedbateľnej miere arbitrárne, nakoľko
ani na jej rámcové určenie neexistujú ani len základné tabuľky a judikatúra v tomto smere je tiež výrazne
nejednotná. Táto skutočnosť je samozrejme do istej miery logická, a to práve vzhľadom na povinnosť
súdu zohľadniť individuálny dosah straty blízkej osoby na konkrétneho človeka, resp. zohľadniť všetky
skutočnosti, ktoré predpokladá zákon. Rozhodnutie o výške však bude v konečnom dôsledku závisieť od

posúdenia všetkých okolností súdom. Z rozhodnutí všeobecných súdov SR, s ktorými sa súd oboznámil
vyplýva,žepozostalýmplnoletýmdeťomsúdypriznávajúnemajetkovúujmuvovýške5.000,-až20.000,-
EUR, resp. výnimočne do 30.000,- EUR, v závislosti od okolností konkrétneho prípadu - napr. rozsudky
Krajského súdu Trenčín sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, sp. zn. XXCo/XXX/XXXX
a sp. zn. XCo/XXX/XXXX, Krajského súdu Prešov sp. zn. XXCo/XXX/XXXX a sp. zn. XXCo/XXX/XXXX,

Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. XXCo/XXX/XXXX či Krajského súdu Žilina sp. zn. XCo/XXX/
XXXX (uvedené sú len rozhodnutia odvolacích súdov). V uvedených rozhodnutiach išlo spravidla o
smrť blízkeho v dôsledku dopravnej nehody, ale niektoré prípady sa týkajú aj nesprávneho poskytnutia
zdravotnej starostlivosti a súd nevidí v týchto situáciách relevantný rozdiel okrem skutočnosti, že vprípade dopravných nehôd ide spravidla o vyššiu mieru zavinenia ako pri porušení povinností zo strany
lekárov.

49. Súd pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že porušenie povinnosti zo strany
žalovaného nebolo výlučnou príčinou smrti otca žalobcu, resp. že nebolo s istotou preukázané, že lege
artis postup by viedol k odvráteniu jeho smrti. Rovnako súd zohľadnil, že celkový zdravotný stav pacienta
nebol dobrý, čo bolo preukázané znaleckými posudkami; otec žalobcu mal okrem iného zhubný nádor
hrubého čreva. Súd taktiež zohľadnil, že otec žalovaného mal v čase smrti 68 rokov. Z tejto skutočnosti

nevyplýva, že by život staršieho pacienta bol menej hodnotný ako život mladšieho človeka, súd však
musí pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy brať do úvahy všetky okolnosti a pokladá za nesporné,
že pri smrti osoby v dôchodkovom veku musí byť zásah do osobnostných práv dospelého človeka vo
všeobecnosti podstatne nižší, ako pri nečakanej smrti mladého človeka alebo dieťaťa. Všetky uvedené
skutočnosti viedli súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy k jej zníženiu. Na základe zohľadnených
faktorov dospel súd k záveru, že žalobcovi prináleží nemajetková ujma vo výške 7.000,- EUR, a v tejto

výške ju žalobcovi prvým výrokom tohto rozsudku priznal.

50. Súdom priznaná výška nemajetkovej ujmy zodpovedá obdobnému rozhodnutiu Okresného súdu
Prievidza č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 04.05.2015, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského
súdu Trenčín sp. zn. XXCo/XXX/XXXX zo dňa 25.08.2016. Týmto rozhodnutím bola plnoletým deťom

53-ročného pacienta priznaná nemajetková ujma vo výške 7.000,-, resp. 4.500,- EUR, pričom prvé
dieťa žilo s rodičom v spoločnej domácnosti a druhé nežilo. Pre úplnosť súd uvádza, že v citovanom
rozhodnutí nebolo preukázané, že správne poskytnutá lekárska starostlivosť by viedla k záchrane života;
naopak, pacient trpel okrem iných ochorení obojstranným zápalom pľúc a na priznanie nemajetkovej
ujmy postačovalo, že súd na základe vykonaného dokazovania skonštatoval, že nemožno vylúčiť, že

správne poskytnutá lekárska starostlivosť by viedla k záchrane života pacienta. Súd teda nemajetkovú
ujmu priznal, lebo boli bližšie nezisteným spôsobom znížené oprávnené nádeje na uzdravenie pacienta.

51. Keďže súd priznal nemajetkovú ujmu žalobcovi v nižšej výške, ako bola požadovaná žalobou, súd
vo zvyšnej časti žalobu tretím výrokom tohto rozsudku zamietol.

52. Súd následne rozhodoval o priznaní majetkovej ujmy. Námietku premlčania vznesenú vo vzťahu k
tomuto nároku súd pokladal z dôvodov uvedených v odseku 13 za nedôvodnú. Výška majetkovej ujmy
bola v konaní preukázaná a nebola medzi stranami sporná. Žalobca v konaní preukázal, že mu bola
vystavená faktúra na sumu 78,34 EUR správou pohrebiska Obce F. (č.l. 4) a faktúra za pohrebné služby

pohrebníctvom C. I. zo dňa 04.04.2009 na sumu 925,- EUR (č.l. 5); celkovo tak v dôsledku smrti otca
žalobcu vznikla žalobcovi škoda v žalovanej výške 1.003,34 EUR.

53. Súd rovnako ako pri nemajetkovej ujme pokladal príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti
žalovaného a vznikom škody za preukázanú, a to z rovnakých dôvodov. Súd tak druhým výrokom tohto

rozsudku priznal žalobcovi nárok na zaplatenie požadovanej majetkovej škody vo výške 1.003,34 EUR.

54. O trovách konania súd rozhodoval v súlade s § 255 ods. 1 CSP a nárok na náhradu trov konania
stranám priznal podľa pomeru ich úspechu vo veci. V konaní bol pokiaľ ide o majetkovú škodu v celom
rozsahu úspešný žalobca. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, na účely rozhodovania o trovách konania je

úspech žalobcu potrebné považovať za plný, nakoľko žalobca bol úspešný čo do základu nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy. Nie je pritom rozhodujúce, v akej výške v akej výške žalobca nemajetkovú
ujmu požadoval, a v akej bola nakoniec priznaná, nakoľko táto výška závisela výlučne od úvahy súdu.
Tento postup súdu je plne v súlade s rozhodovacou praxou, potvrdenou napr. v náleze Ústavného
súdu Slovenskej republiky III. ÚS XXX/XXXX. Keďže žalobca bol v plnom rozsahu úspešný pri oboch

nárokoch, súd rozhodol o trovách konania len jedným výrokom a žalobcovi štvrtým výrokom tohto
rozsudku priznal náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 100%.

55. O výške nároku na náhradu trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením vyšší súdny úradník. Pri výpočte trov konania vyplývajúcich z nemajetkovej ujmy bude súdny

úradník vychádzať z priznanej sumy.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 CSP), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.