Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. máj 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/157/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117221633
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:8117221633.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom v C., D. XX, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom, AK, so sídlom v Prešove,
Jesenná 8, IČO: 37 941 623, proti žalovaným: 1. SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny
podnik, so sídlom v Bratislave, Karloveská 2, IČO: 36 022 047, Povodie Hornádu, odštepný závod,
so sídlom v Košiciach, Ďumbierska 14, 2. Slovenská republika, v mene ktorej koná SLOVENSKÝ
VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, so sídlom v Bratislave, Karloveská 2, IČO: 36 022 047,
Povodie Hornádu, odštepný závod, so sídlom v Košiciach, Ďumbierska 14, o zaplatenie 3.941,52 € s

príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 22.
apríla 2024 sp.zn. 24C/2/2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 22. apríla 2024 č.k. 24C/2/2018-617 vo
výrokoch I. a IV.

Žalobca má proti žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 22. apríla 2024
č.k. 24C/2/2018-617 rozhodol nasledovne:

I. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.941,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 3.941,52 Eur počnúc od 28.10.2017 do zaplatenia a to všetko v lehote do 3
dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobu proti žalovanému v 1. rade v prevyšujúcom rozsahu a proti žalovanému v 2. rade v celom
rozsahu zamieta.
III. Návrh žalovaných v 1. a 2. rade na prerušenie tohto konania zamieta.
IV. Žalobcovi proti žalovanému v 1. rade priznáva nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100 %.

V. Žalovanému v 2. rade proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania nepriznáva.

2.1. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal pôvodne od žalovaného v 1. rade zaplatenia
sumy 3.941,52 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.941,52 € od 30.9.2017

do zaplatenia s odôvodnením, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci C.,
katastrálne územie: E., ktorá je Okresným úradom Prešov, odbor katastrálny (ďalej len „okresný úrad“),
zapísaná na liste vlastníctva číslo (ďalej len „LV č.“) XXXX ako pozemok - parcela registra „E“, parc.
č. 450, orná pôda o výmere 230 m2 (ďalej len „parc. č. 450“). Na parc. č. 450 sa nachádza korytovodného toku Delňa, ktoré je v zmysle rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Prešove,
č. 1/2011/01250-007/VK z 19.10.2011 umelým vodným tokom. Správcom umelého vodného toku Delňa
je žalovaný, ktorý tak užíva pozemok žalobcu bez právneho dôvodu, t.j. bez toho, aby mal so žalobcom

uzatvorenú nájomnú zmluvu, čím sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohacuje. Žalobca poukázal
na to, že na Okresnom súde Košice I bolo v právnej veci žalobcu F. A. proti žalovanému vedené
totožnékonaniepodsp.zn.36C/45/2008ovydaniebezdôvodnéhoobohateniazaneoprávnenéužívanie
pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území E., okresným úradom zapísaným na LV č. XXX ako
pozemok registra „E“, parc. č. 437, orná pôda o výmere 165 m2, na ktorej sa nachádza umelý vodný tok

Delňa, a to za obdobie rokov 2007, 2008, 2009, 2010, 2011 a od 16.1.2012 do 16.1.2014. Okresný súd
Košice I v tomto spore rozhodol rozsudkom č. k. 36C/45/2008 z 1.4.2014 tak, že zaviazal žalovaného
zaplatiť bezdôvodné obohatenie za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Ďalej
žalobcauviedol,ženaOkresnomsúdePrešovbolovprávnejvecižalobcuF.A.protižalovanémuvedené
konanie pod sp. zn. 20C/14/2016, v ktorom sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za
užívanie pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území E., a to parcely registra „E“, parc. č. 437

za obdobie od 21.1.2014 do 10.8.2015, na ktorom sa nachádza umelé koryto vodného toku Delňa a
za užívanie pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., a to parc. č. 262/3 a parc. č. 268
za obdobie od 5.2.2014 do 10.8.2015, na ktorých sa nachádza koryto umelého vodného toku Sekčov.
Okresný súd Prešov rozhodol rozsudkom č. k. 20C/14/2016 z 27.3.2017 tak, že zaviazal žalovaného
na zaplatenie bezdôvodného obohatenia získaného neoprávneným užívaním pozemkov vo vlastníctve

žalobcu. Žalobca sa v tu riešenom spore svojou žalobou domáhal vydania bezdôvodného obohatenia zo
strany žalovaného za užívanie parc. č. 450 vo vlastníctve žalobcu za obdobie od 30.9.2015 do 29.9.2017
na základe znaleckého posudku č. 20 vyhotoveného znaleckým ústavom - Technická univerzita v
Košiciach, Stavebná fakulta, Vysokoškolská 4, Košice, dňa 11.9.2014 (ďalej len „znalecký posudok č.
20“), ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu pozemku - parc. č. 450 o výmere 230 m2 takto: za rok

2015 vo výške 8,55 €/m2/pozemok/rok, t.j. za 93 dní v sume 501,05 €, za rok 2016 vo výške 8,52 €/
m2/pozemok/rok, t.j. za 365 dní v sume 1.959,60 € a za rok 2017 vo výške 8,64 €/m2/pozemok/rok,
t.j. za 272 dní v sume 1.480,87 €, a teda spolu v sume 3.941,52 €. Žalobca mal za to, že v danom
prípade žalovaný užíval parc. č. 450, na ktorej sa nachádza umelý vodný tok Delňa, čím vykonával
právo nájmu k cudzej veci bez platnej nájomnej zmluvy. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle § 489

Občianskeho zákonníka osobitným dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu. Spočíva v tom, že
obohatený na úkor majetku iného získal určité majetkové hodnoty, ktoré je možné vyjadriť v peniazoch.
V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez platnej nájomnej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie
užívateľa v tom, že vykonával právo nájmu k cudzej veci. Výška náhrady sa pre tento prípad odvodzuje
od prospechu, ktorý získal plnením bez právneho dôvodu účastník, majúci za povinnosť majetkový

prospech vydať [viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „Najvyšší súd ČR“) pod
sp. zn. 30Cdo/1789/2000]. Žalobca poukázal aj na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré sa konalo dňa 10.1.2013, podľa ktorého
„Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného,
ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje

povinnosti.“. Žalobca záverom navrhol, aby mestský súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
2.2. Žalobca písomným podaním zo 17.4.2023 s poukazom na právne závery vyjadrené v rozsudku
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11Co/195/2020 z 21.12.2022 (č.l. 546),
ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 38C/30/2019 z 25.6.2020 v inej obdobnej
právnej veci, tak, že krajský súd žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že žalovaný vo veci nie je

pasívne vecne legitimovaný, resp. pasívne vecne legitimovaným je Slovenská republika, navrhol, aby
mestskýsúdpoprižalovanompripustildokonaniaSlovenskúrepublikuakožalovanéhov2.rade,vmene
ktorej koná žalovaný (v 1. rade) a súčasne, aby rozhodol o pripustení zmeny žaloby v ním navrhovanom
znení. Mestský súd tak uznesením č. k. 24C/2/2018 z 11.7.2023 rozhodol tak, že: 1.) pripúšťa, aby do
konania na stranu žalovaného (ďalej len „žalovaný I“) pristúpila Slovenská republika (ďalej len „žalovaná

II“), v mene ktorej koná žalovaný I, 2.) pripúšťa zmenu žaloby, podľa ktorej sa žalobca domáha uloženia
povinnosti žalovaným I a II spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 3.941,52 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.941,52 € od 30.9.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote do
3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Toto uznesenie mestského súdu nadobudlo
právoplatnosť 4.8.2023 (č.l. 556).

3. Súd vec právne posúdil podľa čl. 4 ods. 1, čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava)
spolu s § 119 ods. 1, 2, § 120 ods. 1, 2, § 121 ods. 1, § 123, § 126 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456,
§ 458 ods. 1, § 488, § 489, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ)a § 71 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), tiež podľa § 43 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 7 a § 48 ods. 1, 2, 3, 4, § 52
ods. 1, 2 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách, spolu s § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1 až 3 zákona č. 111/1990

Zb. o štátnom podniku a § 2 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu.

4.1. Mal za to, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že:
- výlučným vlastníkom parcely registra „E“ parc. č. 450, orná pôda o výmere 230 m2 (ďalej len „parc. č.
450“) je počnúc od 30.12.2013 žalobca v celosti,

- parcela registra E, parc. č. 450 je identická s parcelou registra „C“ parc. č. 3302/70, vodná plocha o
výmere 230 m2 (ďalej len „parc. č. 3302/70“),
- danou parc. č. 3302/70 preteká vodný tok Delňa umelým korytom, vlastníkom ktorého vodného toku
je Slovenská republika,
- správu vodného toku Delňa vykonáva žalovaný I,
- ohľadom užívania parc. č. 3302/70 nebola medzi stranami sporu uzavretá nájomná ani žiadna iná

zmluva zakladajúca žalovaným právo túto užívať.
4.2.Spornýmmedzistranamisporuzostalo,čivodnýtokDelňapretekáumelýmkorytomcezcelúparc.č.
3302/70 vo výlučnom vlastníctve žalobcu, ďalej právne posúdenie veci v otázke danosti aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, v otázke danosti pasívnej legitimácie žalovaných I a II a tiež výška uplatňovaného
nároku.

5.1. Súd prvej inštancie bral zreteľ na stanovisko Krajského súdu v Košiciach vyjadrené v uznesení
č.k. 6Co/275/2019-412 (ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 24C/2/2018-364),
v ktorom mu odvolací súd uložil dôsledne sa zaoberať vecnou legitimáciou strán s dôrazom na
aktívnu legitimáciu žalobcu vychádzajúc z úvahy, že pre jej posúdenie bude potrebné ustáliť, či sporné

nehnuteľnosti ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1973 Zb. (t.j. k 1.4.1975) tvorili koryto
vodného toku, ak nie, kedy, v dôsledku akých okolností, za akej právnej úpravy, na základe akého
rozhodnutia sa stali korytom vodného toku, v ktorej súvislosti bolo úlohou súdu posúdiť, či došlo platne
k vzniku vlastníckeho práva štátu, ako to tvrdí žalovaný v 1. rade.
5.2. Súd sa preto zameral na posúdenie či a ak áno, v akom rozsahu je parc. č. 3302/70, vodná plocha

o výmere 230 m2 súčasťou umelého (preloženého) koryta vodného toku Delňa a kedy k vzniku tohto
koryta došlo, t.j. či pred alebo po 1.4.1975.

6.1. Z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia č. 1/2011/01250-007/VK z 19.10.2011 (č.l.
12) zistil, že preložené koryto toku Delňa v km 0,070 - 0,620 (v zmysle projektovej dokumentácie č.

14/64 „Ochrana kúpaliska na Delni v Prešove - proti zanášaniu“) v katastrálnom území E., o povolenie
ktorej vodnej stavby požiadal žiadosťou zo dňa 22.7.1965 bývalý Mestský národný výbor (skratka MsNV)
v Prešove, odbor výstavby a vodného hospodárstva pod č. Výst. 4632/65/Sk a ktorá (stavba) bola
povolená v Zápisnici pod č. 4451 zo dňa 12.8.1965, je umelým vodným tokom.
6.2. Z rozhodnutia Okresného úradu Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-PO-

OSZPP3/003730-04GP zo 16.1.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14.2.2019, zistil, že parc. č.
3302/70 je pozemkom, po ktorom preteká vodný tok Delňa.
6.3. Súd konštatoval, že ani jedno z týchto rozhodnutí nedáva odpoveď na otázku, či parc. č. 3302/70
je umelým (preloženým) korytom vodného toku Delňa, pretože z nich nevyplýva, či sa táto parcela
nachádza na úseku vodného toku Delňa v km 0,070 - 0,620 [kilometráž v názve stavby nie je totožná

s riečnymi kilometrami], ktorý je umelým korytom.

7.1. Grafickou identifikáciou vyhotovenou okresným úradom pod zákazkou č. 2791/2018 a tiež výpisom
z katastra nehnuteľností z 10.7.2018 mal súd za preukázané, že parcela registra E, parc. č. 450, orná
pôda o výmere 230 m2 (toho času už parc. č. 3302/70) je súčasťou parcely „C“, parc. č. 3302/3, vodná

plocha o výmere 25 126 m2.
7.2. Podľa Oznámenia okresného úradu pod č. KO12/5537/1083/2019/Za z 27.9.2019 parcela registra
„C“, parc. č. 3302/3 vznikla na základe geometrického plánu č. 83/83 na žiadosť žiadateľa - Povodie
Bodrogu a Hornádu Košice až v roku 1986.

8.1. Geometrickým plánom č. 33-1/2018 vypracovaným F. G. B., GeoPraktic, Jiráskova 32, 080 05
Prešov z 22.10.2018 okresným úradom overeným pod č. G1-2141/18 dňa 31.10.2018 (č.l. 305), ako aj
čiastočným výpisom z LV č. XXXX založeného okresným úradom pre katastrálne územie E., mal súd
za preukázané, že pôvodnému zápisu parcely registra „E“ parc. č. 450, orná pôda o výmere 230 m2 vkatastri nehnuteľností zodpovedá nový stav zápisu, a to parcela registra „C“, parc. č. 3302/70, vodná
plocha o výmere 230 m2, ktorá bola odčlenená z parcely registra „C“, parc. č. 3302/3, vodná plocha o
výmere 25 126 m2.

8.2. Z parcelného registra pozemkovej knihy pre katastrálne územie Šváby, toho času už Solivar, súd
zistil, že vodný tok Delňa sa nachádzal na neknihovanej mpč. 978.

9. Súd poukázal na to, že na žalobcom predloženej grafickej identifikácii pozemkov na podklade orto-
foto mapy z roku 1950 s vyznačeným pôvodným korytom toku Delňa a údajmi katastrálneho operátu z

roku 2021, ďalej grafickej identifikácie pozemkov na podklade orto-foto mapy z roku 2015 s vyznačeným
pôvodným korytom toku Delňa a údajmi katastrálneho operátu z roku 2021 je zjavne (voľným okom)
rozpoznateľné situovanie mpč. 978 (plocha ohraničená ružovou farbou) a tým pôvodný - prirodzený
priebeh vodného toku Delňa a oproti tomu jeho priebeh po parcele registra „C“, parc. č. 3302/3, vodná
plocha o výmere 25 126 m2 (plocha ohraničená čiernou farbou) vzniknutej až v roku 1986 a situovanej
na parcelách registra „E“, počnúc od parc. č. 429/3 až po parc. č. 414/2, medzi ktorými sa nachádza aj

parc.č.450(vyznačenéžltoufarbou),tohočasuvedenáakoparcelaregistra„C“,parc.č.3302/70,vodná
plocha o výmere 230 m2. Na podstatnej časti niekdajšieho pozemku mpč. 978 pôvodného prirodzeného
koryta vodného toku Delňa je v aktuálnom čase situovaná parcela registra „C“ parc. č. 3161 (plocha
vyznačená čiernou farbou), na ktorej sa nachádza prírodné kúpalisko Delňa. Pozemky - parcely registra
„E“, počnúc od parc. č. 429 (neskôr parc. č. 429/3) až po parc. č. 456 (neskôr parc. č. 456/202 a 456/201),

všetky ako orná pôda, boli situované svojou dĺžkou kolmo na mpč. 978, pričom svojou šírkou s touto
(prirodzeným korytom vodného toku Delňa) bezprostredne hraničili. Je zjavne poznateľné, že prirodzené
koryto vodného tou Delňa bolo preložené (posunuté) a tvorilo parcelu registra „C“, parc. č. 3302/3, vodná
plocha o výmere 25 126 m2 (vzniknutú v roku 1986) situovanú na parcelách registra „E“, počnúc od
parc. č. 429/3 až po 414/2, vrátane parc. č. 450, toho času parcely registra „C“, parc. č. 3302/70, vodná

plocha o výmere 230 m2.

10. Súd tak hodnotením vyššie uvedených listinných dôkazov jednotlivo a najmä vo vzájomnej súvislosti
s poukazom na ustanovenie § 194 ods. 1 CSP dospel k záveru, že parcela registra „C“, parc. č. 3302/70,
vodná plocha o výmere 230 m2 je bez akýchkoľvek pochybností v celom rozsahu nie prirodzeným,

ale podľa § 43 ods. 2 a 5 vodného zákona prinajmenšom od roku 1986 [nie však k 1.4.1975] umelým
(preloženým) korytom vodného toku Delňa.

11.1. V ďalšom súd prvej inštancie skúmal, či došlo k zoštátneniu pôvodnej parcely registra „E“, parc.
č. 450 podľa § 31 ods. 1 zákona č. č. 138/1973 Zb. o vodách [ďalej len „zákon č. 138/1973“ (zrušený

vodným zákonom účinným od 1.7.2004, pozn.)] k 1.4.1975, t.j. či k 1.4.1975 cez túto pretekal vodný tok
Delňa v prirodzenom, či umelom koryte.
11.2. Žalovaný v 1. rade tvrdil, že žalobca nie je v tomto spore aktívne vecne legitimovaný, pretože
s účinnosťou od 1.4.1975 došlo k zoštátneniu parc. č. 450, toho času parc. č. 3302/70. Súd mal za
to, že za situácie, keď žalobca je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností a žalovaný popiera

jeho vlastnícke právo tvrdením o zoštátnení pozemkov, vyvracia hodnoverné a záväzné údaje katastra
podľa § 71 katastrálneho zákona, preto dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného, aby preukázal, že daný
pozemok bol už ku dňu 1.4.1975 zavodnený, teda tvoril koryto (umelé, či prirodzené), z akého dôvodu sa
stali vlastníctvom štátu, teda prečo je ako vlastník v katastri nehnuteľností nesprávne zapísaný žalobca.
11.3. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný v 1. rade neuniesol svoju dôkaznú povinnosť, keď neoznačil a

ani nepredložil žiadny hodnoverný dôkaz na preukázanie toho, že už k 1.4.1975 aspoň časťou sporného
pozemku pretekal vodný tok Delňa. Žalovaný nijako nepreukázal, kedy bol sporný pozemok (parc. č.
3302/70) zavodnený a ak po 1.4.1975 došlo k zavodneniu, tak na základe akého rozhodnutia, aby bolo
možné posúdiť, na základe akej v tej dobe platnej právnej úpravy.

12.1. Podľa udania žalovaného v 1. rade v jeho liste pod č. CS SVP OZ KE 3000/2018/2 z
18.7.2018 vo vzťahu stavbe „Ochrana kúpaliska na Delni v Prešove - proti zanášaniu“ „...nedisponuje
projektovou dokumentáciou stavby, žiadnymi geodetickými podkladmi, na základe ktorých by bolo
možné jednoznačne a záväzne prehlásiť po akých nehnuteľnostiach (pozemkoch) daná preložka toku
Delňaprechádza.“.Okremtohopodľatvrdeniasamotnéhožalovanéhov1.raderozhodnutímOkresného

národného výboru v Prešove, odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva č. Pôd.
835/82 zo 14.8.1983 (č.l. 359) podľa § 9 ods. 4 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách bolo povolené užívanie
stavby „Úprava Delne v Prešove I. stavba a II. stavba“, ktorá (stavba) spočívala v iných stavebnýchúpravách ako „Ochrana kúpaliska na Delni v Prešove - proti zanášaniu“ a tieto úpravy boli vykonané na
úplne inom úseku tohto vodného toku, než na ktorom sa parc. č. 450, (t.č. parc. č. 3302/70) nachádza.
12.2. Aj podľa zistenia súdu v prípade stavby „Úprava Delne v Prešove I. stavba a II. stavba“ (viď

odôvodnenie rozhodnutia) išlo o povolenie užívania vodnej stavby, ktorej „Prvá etapa bola povolená
rozhodnutím ONV OPLVH v Prešove č. Pôd. 2752/78 zo dňa 23.10.1978 a druhá etapa rozhodnutím
ONV OPLVH v Prešove č. Pôd. 936/80 zo dňa 22.4.1980“, pričom v obidvoch prípadoch sa jednalo
o úpravu už existujúceho dna a svahov vodného toku Delňa a nie o preloženie a tým vytvorenie
umelého koryta. Napokon nebolo možné ustáliť ani to, či umelé (preložené) koryto vodného toku Delňa

v úseku zodpovedajúcom parcele registra „C“, parc. č. 3302/3, vodná plocha o výmere 25 126 m2
bolo zrealizované práve v zmysle projektovej dokumentácie č. 14/64 stavby „Ochrana kúpaliska na
Delni v Prešove - proti zanášaniu“ v katastrálnom území E. vypracovanou Okresnou vodohospodárskou
správou Prešov, o povolenie ktorej (vodnej stavby) požiadalo žiadosťou zo dňa 22.7.1965 bývalé MsNV
v Prešove, odbor výstavby a vodného hospodárstva, pod č. Výst. 4632/65/Sk a ktorá bola povolená
v Zápisnici pod č. 4451 zo dňa 12.8.1965 (a nie projektovej dokumentácie inej, pozn.), keďže nebolo

preukázané, že tento úsek predstavuje preložené koryto vodného toku Delňa v km 0,070 - 0,620, pričom
pre chýbajúcu projektovú dokumentáciu č. 14/64 túto nebolo možné ani identifikovať.
12.3. Práve naopak, to, že v katastrálnom území E. nachádzajúca sa parcela registra „E“, parc. č. 450
aj ďalšie parcely registra „E“, a to: parc. č. 429/3, parc. č. 449/2, parc. č. 438/2 a parc. č. 439/2, ako aj
parc. č. 454, ktoré (všetky) podľa grafickej identifikácie (č.l. 227) tvoriace parcelu registra „C“, parc. č.

3302/3, vodná plocha o výmere 25 126 m2 (umelé koryto vodného toku Delňa), neboli ku dňu 1.4.1975
zavodnené a tým zoštátnené, preukazuje aj uzavretie Dohody o urovnaní č. L1/49121/1/19 (č.l. 442)
medzi PRAEDIUM HOLDING, družstvo, so sídlom: Mlynská 28, 040 01 Košice, IČO: 50 913 255 (ďalej
len „PRAEDIUM HOLDING, družstvo“) ako výlučným vlastníkom parciel registra „E“, a to: parc. č. 429/3,
orná pôda o výmere 182 m2, parc. č. 449/2, orná pôda o výmere 209 m2, parc. č. 438/2, orná pôda

o výmere 113 m a parc. č. 439/2, orná pôda o výmere 177 m2 v celosti a žalovaným v 1. rade ako
ich užívateľom „pre potreby vodohospodárskej činnosti a za účelom výkonu správy vodných tokov“ (viď
stranu 3 a 5 dohody) o výške finančnej náhrady za ich užívanie v tam uvedenej výške za obdobie od
9.5.2018 do 31.12.2018, ktorej (dohody) uzavretie žalovaný v 1. rade nepoprel.
12.4. Podľa súdu uvedené preukazuje aj uzavretie Nájomnej zmluvy o nájme pozemkov uzavretej

medzi PRAEDIUM HOLDING, družstvo ako prenajímateľom a žalovaným I ako nájomcom (č.l. 380),
ktorej predmetom okrem iných bol aj prenájom parciel registra „E“, a to: parc. č. 429/3, orná pôda o
výmere 182 m2, parc. č. 449/2, orná pôda o výmere 209 m2, parc. č. 438/2, orná pôda o výmere 113
m2, parc. č. 439/2, orná pôda o výmere 177 m2 vo výlučnom vlastníctve prenajímateľa „pre potreby
vodohospodárskej činnosti a za účelom výkonu správy vodných tokov“ na dobu určitú do 31.12.2023 za

tam dohodnuté nájomné, ako aj nájomná zmluva a rovnako aj Dohoda o vyplatení finančnej náhrady za
užívanie pozemku bez nájomnej zmluvy uzavretej medzi C. A., H. XX, XXX XX C. ako prenajímateľom
a žalovaným I ako nájomcom, predmetom ktorej bola parc. č. 454 a dohoda o finančnej náhrade za jej
užívanie bez právneho dôvodu za obdobie od 1.1.2013 do 31.12.2015 v tam dohodnutej výške a dohoda
o jej následnom nájme „za účelom užívania pre vodohospodárskej účely“ dobu určitú do 31.12.2019

za tam dohodnuté nájomné, ktorých (zmlúv) uzavretie žalovaný v 1. rade rovnako nepoprel. Ak by
totiž tieto pozemky rovnako tvoriace umelé koryto vodného toku Delňa ako parc. č. 540 bol ku dňu
1.4.1975 nadobudol podľa § 31 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. do svojho vlastníctva štát a tieto by
boli vo vlastníctve Slovenskej republiky, nebol by žiadny dôvod na to, aby žalovaný I vyššie označenú
dohodu o urovnaní a nájomné zmluvy s vlastníkmi týchto pozemkov uzatváral. Inými slovami povedané

aj samotný žalovaný I si musí byť dobre vedomý toho, že k zoštátneniu vodného toku Delňa v úseku
tvoriacom parcelu registra „C“, parc. č. 3302/3, vodná plocha o výmere 25 126 m2, zahŕňajúcu okrem
iných aj parcelu registra „E“ parc. č. 450, ku dňu 1.4.1975 nedošlo, inak by zmluvy, ktoré mu mali založiť
právo parc. č. 3302/3, resp. jej časti, užívať, s jej vlastníkmi neuzatváral.

13. V prípade, ak by k 1.4.1975 sporný pozemok pôvodne parc. č. 450, resp. t.č. parc. č. 3302/70 nebol
zavodnený, bolo podľa názoru krajského súdu potrebné ustáliť, kedy a na základe akého rozhodnutia
došlo k zavodneniu. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie zaoberal i tým, či došlo k vyvlastneniu
sporného pozemku, pričom poukázal na to, že žalovaný nad rámec tvrdenia o nadobudnutí vlastníckeho
práva Slovenskou republikou ex lege podľa § 31 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. ku dňu nadobudnutia

jeho účinnosti (1.4.1975) ani len netvrdil, že by sporný pozemok bol v minulosti predmetom akéhokoľvek
vyvlastňovacieho konania a takáto skutočnosť nevyplynula ani z vykonaného dokazovania. Keďže
v prejednávanom spore nebolo stranami tvrdené vyvlastnenie sporného pozemku štátom v rámci
vyvlastňovacieho konania pred a ani po 1.4.1975, súd dospel k záveru, že k jeho vyvlastneniu vydanímadministratívneho rozhodnutia nedošlo. Preto uzavrel, že aj vo vzťahu k tomu, kedy a na základe akého
rozhodnutia došlo k zavodneniu sporného pozemku, žalovaný v 1. rade neuniesol bremeno tvrdenia a
dôkazu. Rovnako nebolo preukázané, že by k preloženiu vodného toku Delňa z jeho prirodzeného koryta

do koryta umelo vytvoreného na parc. č. 450 došlo s vedomím žalobcu a už vôbec nie to, že by k tomu
došlo s jeho súhlasom (či jeho právnych predchodcov).

14. S ohľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca bol v rozhodujúcom období
vlastníkom sporného pozemku, ktorý v tomto období bol a aj v aktuálnom čase je súčasťou umelého

koryta vodného toku Delňa, a preto ako vlastník podľa § 123 OZ je nositeľom hmotnoprávneho nároku
podľa ustanovení § 451 OZ o bezdôvodnom obohatení a tým v tomto spore aktívne vecne legitimovaný.

15.1. K námietke žalovaného v 1. rade (štátny podnik), že v danom spore nie je pasívne vecne
legitimovaný, pretože pasívne vecne legitimovaným by mal byť žalovaný v 2. rade (Slovenská republika),
súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/42/2020 z 27.4.2021, v zmysle ktorého

štátnypodnikakosamostatnáprávnickáosoba,ktorejboloosobitnýmzákonom,t.j.zákonomč.111/1990
Zb., dané oprávnenie vystupovať v právnych vzťahoch samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť, je tým zodpovednostným subjektom, ktorý je povinný vydať bezdôvodné obohatenie.
15.2. V danom spore mal súd za preukázané, že cez pozemok parcelu registra „C“, parc. č. 3302/70,
vodná plocha o výmere 230 m2 preteká vodný tok Delňa v umelom koryte podľa § 43 ods. 5 vodného

zákona, ktorých vlastníkom podľa ustanovení čl. 4 ústavy môže byť výlučne iba žalovaný v 2. rade
(Slovenská republika). Žalovaný v 1. rade vykonáva v zmysle § 48 ods. 2 vodného zákona úlohy správcu
vodného toku, pričom rozsah činnosti správcu je definovaný predovšetkým v ustanoveniach § 48 ods. 3
a 4 vodného zákona. V zmysle § 48 vodného zákona správca vodného toku je aj správcom pozemkov
korýt a z vykonaného dokazovania vyplýva, že koryto vodného toku Delňa bolo preložené, je umelé

a je vodným dielom podľa § 52 ods. 1 písm. a) vodného zákona, preto žalovaný v 1. rade vykonáva
činnosti uvedené v ustanoveniach § 48, ktoré predstavujú správu vodného toku. K obrane žalovaného
v 1. rade, že nie je vlastníkom vodného diela umelé koryto vodného toku Delňa, nie je vlastníkom danej
vodnej stavby, súd uviedol, že v každom prípade je potrebné zvažovať, či (vodná) stavba môže byť
samostatným predmetom práv a povinností v občiansko-právnom zmysle. Ak také vymedzenie nie je

možné, spravidla ide o súčasť pozemku. Súd na návrh strán sporu vykonal 20.9.2018 ohliadku parc. č.
450, resp. t.č. parc. č. 3302/70 na mieste samom, pri ktorej na základe vytýčenia jej hraníc na žiadosť
žalobcu geodetom 19.9.2018 zistil, že jej šírka je 10 m a dĺžka 23. Cez túto po jej šírke preteká vodný
tok, ku ktorému je prístup cez pomerne príkry svah (cca 3 - 4 m) po oboch stranách brehu, na ktorom
sú stromy a kry. Brehy sú na zbežný pohľad neupravené. Celkový dojem evokoval prirodzené koryto.

Opisu stavu veci súdom na mieste samom podobný obraz parc. č. 450 je vidieť aj na fotodokumentácii
v znaleckom posudku č. 20. Vzhľadom na to, že tu zjavne nebolo možné vymedziť, čo je pozemok a
čo je vodná stavba (ide o ľudskou činnosťou vyhĺbené koryto tvorené zhutnenou hlinenou, prípadne
spevnenou kamennou drťou, medzi časom zarastenou vegetáciou), ktorého existenciu mal však súd
bezpochybne za preukázanú na základe listinných dôkazov, dospel k záveru, že toto umelé koryto

ako také nie je spôsobilým byť samostatným predmetom občiansko-právnych vzťahov a je súčasťou
pozemku (obdobne ako napr. parkoviská, účelové cesty).
15.3. Z hľadiska určenia pasívnej legitimácie žalovaných podľa súdu prvej inštancie nebolo podstatné
to, či inicioval výstavbu tejto vodnej stavby (umelého koryta) žalovaný v 1. rade, či mu táto stavba po jej
vykonaní bola zhotoviteľom odovzdaná a či túto eviduje ako súčasť svojho majetku.

16. Súd vychádzal z úvahy, že pokiaľ niekto neoprávnene, teda najmä bez nájomnej, či inej zmluvy
alebo na základe neplatnej zmluvy užíva cudziu nehnuteľnosť (pozemok), bezdôvodne sa obohacuje na
úkor iného vlastníka, a toto bezdôvodné obohatenie musí jeho vlastníkovi vydať, pričom bezdôvodné
obohatenia vzniká nie len v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy, keď

sa jeho majetok nezmenší, hoci by sa zmenšiť mal. Keďže žalovaný v 1. rade nesporne vykonáva správu
vodného toku Delňa, v intenciách argumentácie Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 4Obdo/42/2020
z 27.4.2021 je podľa názoru súdu prvej inštancie nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
proti žalovanému v 1. rade, čo do jeho právneho základu daný.

17.1. Žalobca výšku ním uplatňovaného bezdôvodného obohatenia zakladal na záveroch súkromného
znaleckého posudku č. 20 z 11.9.2017 vypracovaného znaleckým ústavom - Technickou univerzitou v
Košiciach, Stavebná fakulta, ktorého predmetom bolo okrem iných určenie všeobecnej hodnoty nájmu
aj sporného pozemku (parc. č. 540).17.2. Žalovaný v 1. rade výšku žalobcom uplatňovanej náhrady za užívanie parc. č. 450 považoval za
neprimerane vysokú a predložil súdu súkromný znalecký posudok č. 1/2017 z 18.1.2017 vypracovaný
znalcom z odboru stavebníctva Ing. Dušanom Sarkom, ktorého predmetom bolo určenie všeobecnej

hodnoty nájmu pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území: C. - parcely registra E, parc. č.
125/130, orná pôda o výmere 1296, nie však už pozemku, ktorý je predmetom tohto sporu. Súčasne
predložil aj ďalší súkromný znalecký posudok č. 149/2017 zo 4.10.2017 vypracovaný znalcom z odboru
stavebníctva F. I. J., ktorého predmetom bolo určenie všeobecnej hodnoty tam označených pozemkov
aj v katastrálnom území: E., opäť nie však pozemku, ktorý je predmetom tohto sporu.

17.3. Súd konštatoval, že v znaleckom posudku č. 20 z 11.9.2017 bola pre stanovenie všeobecnej
hodnoty nájmu tam označených pozemkov použitá porovnávacia metóda na základe 8 relevantných
zmlúv o nájme pozemkov v posudzovaných lokalitách, a nie iba jednej nájomnej zmluvy, tak ako to tvrdil
žalovaný v 1. rade a taktiež na základe údajov o ponuke realitných kancelárií o nájmoch pozemkov
v posudzovaných katastrálnych územiach. Použitie kombinovanej metódy na stanovenie všeobecnej
hodnoty nájmu nebolo možné, pretože sa jedná o pozemky, kde sa uvedená metóda nevyužíva.

Za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu bola 15.7.2017 vykonaná aj obhliadka spojená s
miestnym šetrením, pri ktorej sa identifikovala poloha pozemkov, charakter ich využívania, okolnosti
majúce vplyvy na hodnotu pozemkov, obmedzenia na pozemkoch, konfigurácia a sklon pozemkov.
Parcela registra „E“, parc. č. 450, je zastavaná preloženým korytom vodného toku Delňa. Pôvodný tok
meandroval medzi parcelami, po úprave došlo k spevneniu brehov a vyrovnaniu trasy. Podľa záverov

znaleckého posudku č. 20 všeobecná hodnota nájmu parc. č 450, o výmere 230 m2 predstavuje:
1.) na rok 2015 sumu 8,55 €/1m2, 2.) na rok 2016 sumu 8,52 €/1m2, 3.) na rok 2017 sumu 8,64
€/1m2. Súd preskúmal znalecký posudok č. 20 a zistil, že tento vykazuje všetky zákonom predpísané
náležitosti podľa § 17 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a tam formulované úvahy

vedúce k vysloveným záverom sú logické, preskúmateľné, nevzbudzujúce pochybnosti o ich správnosti.
Vychádzajúc z uvedených mestský súd pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia za obdobie od
30.9.2015 do 29.9.2017 vychádzal práve zo záverov znaleckého posudku č. 20. V tejto súvislosti súd
pre úplnosť veci dodal, že nebyť preloženia koryta vodného toku Delňa na sporný pozemok navyše bez
súhlasu jeho vlastníka, tento by bolo celkom zrejme možné využiť aj na iný účel ako koryto daného

vodného toku a aktuálnu nemožnosť využitia daného pozemku na žiadny iný účel ako je koryto vodného
toku Delňa, nijako nemožno na ťarchu jeho vlastníka (žalobcu) pričítať.
17.4. Súd prvej inštancie výšku nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému
v 1. rade za užívanie parcely registra „C“, parc. č. 3302/70 (pôvodne vedenej ako parcela registra „E“,
parc. č. 450) vodná plocha o výmere 230 m2 ustálil za obdobie od 30.9.2015 do 31.12.2015 (8,55 € x

230 m2 / 365 dní x 93 dní) v sume 501,05 €, za celý rok 2016 (8,52 € x 230 m2) v sume 1.959,60 €
a za obdobie od 1.1.2017 do 29.9.2017 (8,64 € x 230 m2 / 365 dní x 272 dní) v sume 1.480,87 €, t.j.
spolu sume 3.941,52 €.

18. Pokiaľ sa jedná žalobou uplatnený o nárok na úrok z omeškania, mestský súd vychádzal z

ustanovenia § 563 OZ, podľa ktorého, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čoho o plnenie veriteľ požiadal.
Žalobca ani len netvrdil, že by bol žalovaného v 1. rade vyzval na zaplatenie žalobou uplatňovanej
sumy ešte pred podaním žaloby osobitnou výzvou. Mestský súd preto za deň požiadania žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy považoval deň doručenia žaloby žalovanému v 1. rade, t.j. 26.10.2017,

dôsledkom čoho sa žalovaný v 1. rade do omeškania dostal od 28.10.2017. Základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky v období od 16.3.2016 do 26.7.2022 bola vo výške 0,00 %. A teda žalobcovi
vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy 3.941,52 € vo výške 5 % ročne počnúc
od 28.10.2017 do zaplatenia.

19. Vzhľadom na záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v 1. rade, ktorého považoval za
nositeľa hmotnoprávnej povinnosti (rešpektujúc právne závery vyjadrené v uznesení NS SR sp.zn.
4Obdo/42/2010) súd zamietol žalobu proti žalovanému v 2. rade v celom rozsahu.

20.1. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 2 CSP.

20.2. Žalobca si v konaní uplatňoval proti žalovaným nárok na zaplatenie sumy 3.941,52 € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.941,52 € počnúc od 30.9.2017 do zaplatenia.
Mestský žalobe žalobcu proti žalovanému v 1. rade vyhovel, čo do istiny v plnom rozsahu a rovnako
aj čo do ním uplatňovaného úroku z omeškania, okrem úroku z omeškania obdobie od 30.9.2017 do27.10.2017. Žalobca bol neúspešný iba v nepatrnej časti príslušenstva pohľadávky, ktorého priznanie
závisí od priznania istiny a iba, ak je sporová strana úspešná, čo sa týka istiny, môže byť úspešná, aj
pokiaľ ide o jej príslušenstvo, nie naopak, preto musí strana sporu v prvom rade vyvíjať svoju aktivitu v

súvislosti s bránením alebo popretím istiny. Z uvedeného dôvodu súd tento nepatrný neúspech žalobcu,
čo do príslušenstva (úroku z omeškania) ním uplatňovanej pohľadávky nepovažoval pre rozhodnutie o
nároku na náhradu trov tohto konania za relevantný. Keďže žalobca bol tak v danom v danom spore
plne úspešný, súd dospel k záveru, že má podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP proti žalovanému v 1. rade nárok
na náhradu trov tohto konania v plnej výške (IV. výrok). O výške náhrady trov konania rozhodne súdny

úradník uznesením po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 262 ods. 2 CSP.
20.3. Žalovaný v 2. rade bol v tomto konaní plne úspešný, keďže súd žalobu proti nemu v celom rozsahu
zamietol. Nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol tak, že žalovanému v 2. rade
proti žalobcovi nárok na náhradu trov tohto konania nepriznal (V. výrok).

21. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v 1. rade odvolanie voči výrokom I. a IV. z dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP (vychádzajúc z obsahu odvolania) a navrhol, aby odvolací súd
v napadnutom rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému
prizná náhradu trov konania (odvolaním neboli napadnuté výroky II., III. a V.).

22.1. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa pri posudzovaní aktívnej legitimácie žalobcu nevysporiadal so

znením ustanovenia § 48 ods. 1 druhá veta vodného zákona vrátane poznámky pod čiarou k odkazu 3,
aanisniekdajšouprávnouúpravou,podľaktorejpozemkytvoriacekorytávodnýchtokovprešlinajneskôr
k 1.4.1975 do vlastníctva štátu. Tu poukázal na rozsudky NS SR sp.zn. 8Sžo/38/2007 a 2Sžp/1/2012,
z ktorých súd citoval v odseku 51. Dôvodil, že podľa právnej úpravy k 1.4.1975 v zmysle zákona č.
138/1973 Zb. patrilo vlastníctvo vodných tokov a korýt vodných tokov len štátu, a aj podľa platnej

právnej úpravy takéto vlastníctvo patrí len štátu. Poukázal pritom na § 125 ods. 2 OZ, a článok 20
ods. 2 Ústavy SR, ktoré konajúci súd neaplikoval. Má za to, že odôvodnenie rozsudku v odsekoch
52., 53. a 54. neobstojí vzhľadom na nadobúdanie vlastníctva štátu k predmetným pozemkom priamo
zákonom, pričom zdôraznil, že právne predpisy či právna úprava z nich vyplývajúca sa nepreukazuje
ani nedokazuje. Namietal, že nemožno stotožňovať inštitút vyvlastnenia a znárodnenia (zoštátnenia)

a podľa jeho názoru bolo povinnosťou súdu riadne interpretovať a vysvetliť ustanovenia zákona, o ktoré
žalovaný opiera nadobudnutie vlastníctva štátu k pozemkom pod vodnými tokmi (t.j. § 48 ods. 1 druhá
veta vodného zákona v spojení s poznámkou pod čiarou č. 3.).
22.2.Ďalejnamietal,žesasúdpripoukazenauzatvorenézmluvynezaoberalnapr.možnýmpochybením
zamestnancov štátneho podniku, zlým manažérskym rozhodnutím, či úmyselným konaním niekoho na

škodu majetku štátu, ani neplatnosťou týchto zmlúv spôsobenou právnou úpravou vlastníctva vodných
tokov,akoajchýbajúcimprávnymzákladomnazastupovanieštátuštátnympodnikompritýchtoúkonoch.
Namietalprehliadanierozdielovvpojmoch„Správavodnýchtokov“a„Správamajetkuštátu“,zdôrazniac,
že vodný tok nemožno považovať za vec zverenú pri založení štátneho podniku alebo vec nadobudnutú
do majetku štátneho podniku podľa zákona o štátnom podniku. Rozhodnutie považuje za poškodzujúce

štátne záujmy, pokiaľ odmieta právo patriace každému štátu určiť vo verejnom záujme zákonom ako
nadobúdacím majetkovým titulom, ktoré zákonom ako nadobúdacím majetkovým titulom, ktoré veci sú
iba vo výlučnom vlastníctve štátu.
22.3. Zotrval na námietke nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie argumentujúc, že z rozhodnutia,
aleanipredloženýchdôkazovažaloby,podľanehonevyplývaužívaniedotknutýchpozemkovvýhradnou

a konkrétne preukázanou činnosťou žalovaného. Dal do pozornosti ustanovenie § 5 ods. 2 Zákona
o štátnom podniku, podľa ktorého štátny podnik nezodpovedá za záväzky štátu. Opakovane zdôraznil,
že správu vodných tokov nemožno stotožňovať so správou majetku štátu, pričom má za to, že ako
správca vodného toku nemôže užívať pozemky korýt bez právneho dôvodu. Zároveň vytýkal súdu, že
nerozlišuje medzi nepriamym zastúpením a priamym zastúpením, keď nesprávne nakladá s pojmami

„konať namiesto štátu“ a „konať v mene štátu“. Odvolateľ má za to, že na daný spor nie je aplikovateľný
zákonč.278/1993Z.z.osprávemajetkuštátu.Zdôraznil,žeanivodnétokyvovýlučnomvlastníctveštátu
ani prípadný peňažný záväzok štátu spojený s týmto vlastníctvom netvoria majetok žalovaného štátneho
podniku podľa žiadneho právneho predpisu a žiadny právny predpis neumožňuje (neukladá) štátnemu
podniku v prípade uvedeného majetku konať za štát pred súdom ani nezakladá zodpovednostné vzťahy

štátnemu podniku.
22.4. Žalovaný vytýka súdu nesprávne zistenie skutkového stavu a celkový nesprávny postup pri tomto
zisťovaní, keďže podľa neho k stavebným úpravám na predmetných pozemkoch došlo pravdepodobne
už v roku 1964. Pokiaľ súd uvádza niečo o roku 1986 vychádzajúc zo vzniku parcely v katastri,uvedené je podľa neho úplne irelevantné. Súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, že stavebné úpravy
nevykonával ako investor žalovaný ani jeho právny predchodca, ale mal to byť v rokoch 1964-1965
Mestský národný výbor v Prešove. Tiež namietal zamieňanie uvedených stavebných úprav s inými

stavebnými úpravami na vodnom toku Delňa uskutočnenými na úplne inom úseku a v úplne inom období
(80-te roky minulého storočia), s ktorou námietkou sa súd nevyporiadal. Samotný žalobca nepredložil
súdu žiadny hodnoverný dôkaz o tom, že by žalovaný alebo jeho právny predchodca boli subjektom,
ktorý požiadal o povolenie na stavebné úpravy na predmetnom pozemku, resp. ktorý by ich vykonal
a ktorému bolo následne povolené tieto úpravy užívať.

23.1. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril písomne tak, že rozsudok je podľa neho vecne
správny, vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Preto navrhol, aby odvolací súd
rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov konania.
23.2. K námietke žalovaného spočívajúcej v nedostatočnom zisťovaní vlastníctva pozemku žalobca

uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. Súd prvej inštancie sa touto námietkou zaoberal a žalovanému
poskytol relevantné a najmä dôkladne odôvodnené odpovede, v zmysle ktorých je zrejmé, že žalobca
vo veci disponuje aktívnou vecnou legitimáciou vyplývajúcou zo skutočnosti, že je to práve on, kto
je vlastníkom sporného pozemku. Za najpodstatnejšiu okolnosť súvisiacu s posudzovaním aktívnej
vecnejlegitimáciežalobcuvkonanípovažuježalobcaskutočnosť,žežalovanýnepreukázal,žepozemok

žalobcu bol už ku dňu 1.4.1975 zavodnený, a teda či tvoril koryto rieky (umelé, či prirodzené). Žalobca
sa v plnej miere stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalovaný neuniesol svoju dôkaznú
povinnosť, keď nepredložil, ale ani neoznačil žiadny hodnoverný dôkaz na preukázanie toho, že už k
1.4.1975 aspoň časťou sporného pozemku pretekal vodný tok Delňa. Žalovaný v 1. rade svoje tvrdenia o
zoštátneníčivyvlastnenížiadnymspôsobomnepreukázal,atedanevyvrátilhodnovernéazáväznéúdaje

katastra nehnuteľností, v zmysle ktorých je otázka aktívnej vecnej legitimácie bez ďalšieho vyriešená,
a to v prospech žalobcu. Nakoľko v konaní nebolo preukázané, že pozemok žalobcu ku dňu 1.4.1975
tvoril koryto vodného toku, námietky žalovaného nemožno považovať za dôvodné.
23.3. Za nedôvodné považuje žalobca taktiež námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného. V tejto otázke sa žalobca v plnej miere stotožňuje s právnym posúdením a odôvodnením

súdu prvej inštancie, ktorý v napadnutom rozsudku jasne, zrozumiteľne a bez vnútorných rozporov
vysvetlil, na základe ktorých ustanovení právnych predpisov dospel k záveru, že pasívne legitimovaným
subjektom je v prejednávanej právnej veci práve žalovaný. V tomto smere žalobca poukázal na svoje
vyjadrenie zo dňa 23.3.2018 a jednotlivé rozhodnutia v ňom uvedené, z ktorých, podľa názoru žalobcu,
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že žalovaný je v predmetnej právnej veci pasívne vecne legitimovaný.

Podľa žalobcu pojem „správa majetku štátu“ v sebe celkom jednoznačne zahŕňa pojem „správa vodných
tokov“. Ak vodné toky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky, tak nevyhnutne to musí znamenať, že
predstavujú majetok štátu. Ak teda žalovaný spravuje vodné toky, musí to znamenať, že spravuje
majetok štátu. Argumentácia žalovaného aj s poukazom na vyššie uvedené preto nemôže obstáť.
23.4. Vznik bezdôvodného obohatenia podľa názoru žalobcu nie je možné poprieť. Či sa s tým žalovaný

stotožňuje alebo nie, faktom ostáva, že žalovaný nedisponuje žiadnym oprávnením, na základe ktorého
by disponoval právom užívať pozemok žalobcu ako umelé koryto rieky. V prejednávanej právnej veci sa
nejedná o zákonom regulované užívanie pobrežného pozemku, ale priamo o užívanie celého pozemku
žalobcu za účelom vykonávania vodohospodárskej činnosti a správy vodných tokov, za čo je dôvodné
zo strany žalobcu požadovať odplatu obdobne, ako to požadovali iní vlastníci v danej lokalite, s ktorými

žalovaný uzavrel nájomné zmluvy, na ktoré správne (aj v kontexte aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie)
poukázal súd prvej inštancie. Snaha žalovaného o akési ospravedlnenie skutočnosti, že vôbec došlo
k uzavretiu daných zmlúv (pochybenie zamestnancov, zlé manažérske rozhodnutia, úmyselné konanie
na škodu majetku štátu či dokonca neplatnosť týchto zmlúv) nemá v prejednávanej právnej veci žiadnu
relevanciu.

23.5. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu relevantne vyjadril ku všetkým námietkam žalovaného,
pričom tvrdenie žalovaného, že „k stavebným úpravám (zásahom) na predmetných pozemkoch došlo
pravdepodobne (prinajmenšom) už v roku 1964“ ostalo počas konania nepodložené a nepreukázané.
Toto tvrdenie nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu a nemožno ho odvodzovať od toho, že v
danom roku bola vypracovaná projektová dokumentácia stavby „Ochrany kúpaliska na Delni v Prešove

- proti zanášaniu“. Vypracovanie projektovej dokumentácie k stavbe bez ďalšieho nemôže znamenať,
že tá ktorá stavba sa zároveň v danom roku realizovala a v neposlednom rade aj skolaudovala.
Žalobca považuje za správne aj odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zaoberajúcej sa otázkou
(ne)podstatnosti subjektu, ktorý inicioval výstavbu vodnej stavby na pozemku žalobcu.23.6. V priebehu odvolacieho konania žalobca doložil do spisu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
8Cdo/39/2023 z 30.10.2024, ktoré bolo vydané v skutkovo i právne totožnom konaní, kde odvolací súd
vovzťahukpasívnejvecnejlegitimáciiokreminéhouviedol,že:„Žalovanýmázákonnéoprávneniekonať

namiesto štátu vo vzťahu k majetku štátu, keďže správca vodného toku je aj správcom pozemkov korýt,
ktoré sú vo vlastníctve Slovenskej republiky (§ 48 ods. 1 Vodného zákona v spojení s § 6 ods. 2 zákona č.
111/1990). Inak povedané, pokiaľ správou vodných tokov na základe zákonného zmocnenia štát poveril
žalovaného,tentomázákonnéoprávneniekonaťnamiestoštátuvovzťahukmajetkuštátu“.Spoukazom
na uvedené žalobca má za to, že žalovaný v 1. rade – samotný štátny podnik je v konaní pasívne vecne

legitimovaným.Vovzťahukaktívnejlegitimáciiopakovanepoukázalnato,ževokolnostiachriešenejveci
žalovaný popiera hodnoverné a záväzné údaje katastra (§ 70 zákona č. 162/1995 Z.z.), v zmysle ktorých
je vlastníkom predmetných pozemkov žalobca, preto práve žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno
preukázať ním tvrdené skutočnosti, pokiaľ popiera vlastnícke právo žalobcu.

24. Žalovaný v 1. rade v odvolacej replike zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní, pričom

odôvodnenie uznesenia NS SR sp.zn. 8Cdo/39/2023 považuje za nezrozumiteľné, dokonca paradoxné.

25.1. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolaním neboli napadnuté výroky II., III. a V., ktoré nadobudli
právoplatnosť.
25.2. Odvolaním žalovaného v 1. rade boli napadnuté výroky I. a IV., ktorými súd vyhovel žalobe voči

žalovanému v 1. rade a rozhodol o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Tieto výroky
boli predmetom odvolacieho prieskumu.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného v 1. rade ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust.
§ 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 1. rade nie je dôvodné.

27. Rozsudok je v napadnutých výrokoch I. a IV. vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle

ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. mája.2025 o 09.25 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 207, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 14.05.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.

1, 3 CSP.

29. Žalovaný v 1. rade v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t.j.
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

30. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

31.Rozhodnutiusúduvnapadnutomrozsahunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,
ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že
byvýsledokjehohodnoteniadôkazovnezodpovedaltomu,čomalobyťzistenéspôsobomvyplývajúcimz

§192,§193a§205CSPalebožebynazistenýskutkovýstavaplikovalnesprávnezákonnéustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok v napadnutom rozsahu nie je ani
nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci.

32. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkovéhostavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd
rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

33. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutom rozsahu, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného
v 1. rade nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu a nie sú spôsobilé privodiť
zmenu napadnutého rozsudku.

34. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel
k svojmu záveru s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval
v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky žalovaného
v 1. rade.

35. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca je aktívne legitimovaným
v spore a žalovanému v 1. rade svedčí pasívna vecná legitimácia. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu sú preukázateľne (umelým) korytom, cez ktoré
preteká vodný tok Delňa, ktorý je vo vlastníctve Slovenskej republiky a ktorého správcom je žalovaný
v 1. rade, pričom nedošlo k uzatvoreniu nájomnej, či inej zmluvy. Žalobca sa tak aj podľa odvolacieho

súdu dôvodne domáha vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného v 1. rade.

36. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného
v 1. rade odvolací súd uvádza nasledovné:

37. Predmetom tohto konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žiada žalobca od žalovaného
titulom užívania pozemkov v jeho vlastníctve bez právneho dôvodu a to pozemku zapísaného na LV č.
XXXX pre okres Prešov, obec Prešov, kat. úz. E., parcelné č. KN „E“ č. 450 o výmere 230 m2 - orná pôda,
ktorý pozemok bol preklopený do nového stavu - registra „C“ s č. 3302/70 so zachovaním pôvodnej
výmery 230 m2 a označením druhu pozemku - vodná plocha (tak ako to vyplýva z geometrického plánu

č. 33-1/2018 úradne overeného Okresným úradom v Prešove a výkazu výmer tvoriaceho prílohu tohto
plánu). Pozemok parc. č. KNC 3302/70, kat. úz. E. o výmere 230 m2, ktorý bol vytvorený z pozemku
parc. č. KNE 450 kat. úz. E. o výmere 230 m2, je korytom vodného toku Delňa.

38.1. Podstatou odvolacích námietok je nesprávne posúdenie

- pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade
- aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
- nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k stavebným úpravám
38.2. Odvolací súd dospel k záveru, že ani jednu z námietok nemožno považovať za dôvodnú.

39. Námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v 1. rade odvolací súd považuje za nedôvodnú
s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/39/2023 zo dňa
30.10.2024, v ktorom bola (v skutkovo obdobnej veci) vyriešená otázka pasívnej legitimácie štátneho
podniku ako správcu vodného toku vo vzťahu k nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
V uvedenom rozhodnutí dovolací súd vyjadril názor, že Slovenský vodohospodársky podnik ako

samostatná právnická osoba, ktorej bolo osobitným zákonom, t.j. zákonom č. 111/1990 Zb. o štátnom
podniku, dané oprávnenie vystupovať v právnych vzťahoch samostatne vo vlastnom mene a na
vlastnú zodpovednosť, je v spore tým zodpovednostným subjektom, ktorý je povinný vydať bezdôvodné
obohatenie. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný má potom zákonné oprávnenie konať namiesto štátu
vo vzťahu k majetku štátu, keďže správca vodného toku je aj správcom pozemkov korýt, ktoré sú vo

vlastníctve Slovenskej republiky (§ 48 ods.1 zák.č. 364/2004 Z.z. o vodách v spojení s § 6 ods. 2 zák.č.
111/1990 Zb.). Inak povedané, pokiaľ správou vodných tokov na základe zákonného zmocnenia štát
poveril žalovaného, tento má zákonné oprávnenie konať namiesto štátu vo vzťahu k majetku štátu.
Odvolací súd nevzhliadol dôvod odkloniť sa od uvedeného názoru najvyššieho súdu.

40. Ani odvolaciu námietky vo vzťahu k posúdeniu aktívnej legitimácie žalobcu nebolo možné
akceptovať, nakoľko súd prvej inštancie sa po zrušení skoršieho rozsudku a vrátení veci dôsledne riadil
pokynom odvolacieho súdu a posúdil túto otázku v súlade s názorom vyjadreným v uznesení Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/275/2019, na ktorom názore odvolací súd zotrváva.41.Odvolacísúduložilsúduprvejinštanciedôslednesazaoberaťaktívnouvecnou legitimácioužalobcu,
pričom považoval za potrebné ustáliť, či sporné nehnuteľnosti ku dňu nadobudnutia účinnosti zák. č.

138/1973 Zb. (t. j. k 1.4.1975) tvorili koryto vodného toku. Ak ku dňu účinnosti sporný pozemok nebol
zavodnený uložil súdu prvej inštancie skúmať kedy, v dôsledku akých okolností, za akej právnej úpravy,
na základe akého rozhodnutia sa stali nehnuteľnosti korytom vodného toku, v ktorej súvislosti potom
mal súd posúdiť, či došlo platne k vzniku vlastníckeho práva štátu. Vychádzal pritom z nasledujúcich
úvah, na ktorých zotrváva:

42.1. Podľa právnej teórie pozemky tvoriace koryto riek (riečište) mohli byť do 1.4.1975 v súkromnom
vlastníctve. Podľa platných právnych predpisov - Uhorského zákonného článku XXIII./1875 v znení
zákonného článku XVIII./913 a neskôr zák. č. 11/1955 Zb. o vodnom hospodárstve, pozemky na ktorých
sa nachádzalo koryto vodných tokov, boli súčasťou pobrežných pozemkov s tým, že výkon vlastníckeho
práva k nim bol obmedzený.

42.2. K zmene došlo v období od 1.4.1975, kedy nadobudol účinnosť zák. č. 138/1973 Zb. o vodách.
42.3. Podľa čl. 10 ods. 1 Ústavy ČSSR č. 100/1960 Zb. nerastné bohatstvo, základné zdroje energie,
základný lesný pôdny fond, prírodné zásoby podzemných vôd, vodné toky a prírodné liečivé zdroje sú
v štátnom vlastníctve. Podrobnosti ustanoví zákon Federálneho zhromaždenia.
42.4. Podľa ust. § 31 ods. 1 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách, vodné toky sú vody trvalo tečúce po zemskom

povrchumedzibrehmibuďvprirodzenom(prípadneupravenom)koryteakobystrinky,potoky,riekyalebo
v umelom koryte ako prieplavy, vodné kanále, nádrže a pod., alebo vody nachádzajúce sa v slepých
ramenách vodných tokov včítane ich korýt.
42.5. V zmysle zák. č. 138/1973 Zb. sa s účinnosťou k 1.4.1975 korytá vodných tokov stali vlastníctvom
štátu a až do účinnosti zák. č. 184/2002 Z.z. o vodách, ktorý nadobudol účinnosť 1.6.2002 (a ktorým

bol novelizovaný aj Občiansky zákonník, konkrétne § 120 ods. 2, v zmysle ktorého stavby, vodné toky a
podzemné toky nie sú súčasťou pozemku) nemohol existovať rozdielny režim vlastníctva vody a koryta
vodného toku.
42.6. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. 8Sžo/38/2007 sa zaoberal výkladom citovaných
ustanovení, pričom dospel k nasledujúcim záverom: „V zmysle vyššie citovaného je potrebné potvrdiť,

že pozemky tvoriace koryto rieky prešli zo zákona do vlastníctva štátu. Aj podľa právnej teórie pozemky
tvoriace koryto riek (riečište) mohli byť do 1.4.1975 v súkromnom vlastníctve. Vlastníctvo riečišťa dotiaľ,
dokiaľ je pod vodou, bolo viac len spočívajúcim (virtuálnym) právom, pretože vykonávania vlastníckeho
práva bolo obmedzené zákonnými ustanoveniami Vodného zákona. Zaradením § 31 ods. 1 do Vodného
zákona do pojmu vodných tokov boli zahrnuté aj ich korytá, či už prirodzené, upravené alebo umelé.

Vlastnícky to znamenalo ku dňu účinnosti Vodného zákona (1.4.1975) poštátnenie týchto pozemkov,
pričom za pozemky tvoriace prirodzené vodné toky nepatrila náhrada a v ostatných prípadoch patrila
náhrada obdobne podľa predpisov o vyvlastnení. Pokiaľ sa pripustí, že žiadaný pozemok tvorí koryto
vodnéhotoku(takakoajúčastnícikonaniazhodnetvrdia),taktentoprešieldovlastníctvaštátunajneskôr
k 1.4.1975 poštátnením z pôvodného vlastníka. Týmto pôvodný vlastník stratil aj dispozičné právo

k predmetnému pozemku, a preto nemohol platne v roku 1992 v rámci dohody o vyporiadaní sa z
dedičských podielov, previesť podiel 1/4 z celku z pozemku na navrhovateľa. Pozemok bol vo vlastníctve
štátu a v zmysle platných predpisov na území SR, takéto pozemky naďalej sú výlučným vlastníctvom
štátu (viď čl. 4 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. a § 43 ods. 1 zák. č. 364/2004 Zákona o vodách). Vlastníctvo
k tomuto pozemku nemohol získať navrhovateľ ani vydržaním, a to nielen z dôvodu, že nebola naplnená

podmienka dobromyseľnej držby ale aj z dôvodu, že tomu bráni zákonná podmienka uvedená v § 134
ods. 2 OZ.“
42.7.Zdôvodovejsprávykzák.č.184/2002Z.z.ovodáchokreminéhovyplýva:„Vodnétokyapodzemné
vody sú podľa čl. 4 Ústavy SR vo výlučnom vlastníctve SR. Podľa doterajšieho zák. č. 138/1973 Zb. o
vodách boli za súčasť vodných tokov považované aj pozemky tvoriace koryto vodného toku. Táto právna

konštrukcia nie je však ďalej udržateľná najmä z dôvodu potreby budovania nových vodných diel, ktoré
v súčasnosti môžu byť financované aj z iných ako štátnych prostriedkov. Vpustením vody do nového
neštátneho diela sa stane toto dielo vodným tokom, a tým by došlo k zoštátneniu pozemkov, na ktorých
je vodná stavba vybudovaná. Navrhovanou úpravou nebudú dotknuté doterajšie vlastnícke vzťahy k
pozemkom korýt vodných tokov.“

42.8. Podobne z dôvodovej správy k zákonu o vodách č. 364/2004 Z.z. (k § 43) vyplýva, že „úprava
týchto ustanovení je zameraná na pojmové vymedzenie vodného toku a jeho právnej povahy aj s
ohľadom na článok 4 Ústavy SR, podľa ktorého sú vodné toky vo vlastníctve Slovenskej republiky.
Zároveň zachováva kontinuitu vlastníckych vzťahov tak, aby nedošlo k žiadnym vlastníckym zmenámoproti doterajšej úprave, ktorá založila vlastníctvo štátu povrchových vôd vo vodnom toku a pozemkov
tvoriacichichkorytá.Novévymedzeniepojmuvodnýtokvytváraprávnypriestor,abyvsúladesústavným
princípom rovnosti vlastníctva mohli byť vlastníkmi vodných stavieb alebo pozemkov napr. umelých

vodných tokov aj neštátne subjekty.

43.1. Podstatným pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu (t.j. posúdenie či je vlastníkom
predmetných nehnuteľností, ktoré sú toho času korytom rieky) tak bolo ustálenie, či sporné pozemky
v k.ú. E. č. KNC 3302/75 a 3302/76 boli k 1.4.1975 súčasťou prirodzeného alebo umelého koryta

vodného toku Delňa (s tým, že iba v takom prípade by účinnosťou zák. č. 138/1973 Zb. sa tieto stali
vlastníctvom štátu), alebo či sa stali súčasťou (umelého) koryta až po 1.4.1975, ak áno kedy a akým
spôsobom toto umelé koryto bolo vytvorené (stavbou v roku 1965 alebo 1983, resp. inak) a či došlo
platne k zmene vlastníctva (či už zmluvou alebo vyvlastnením). Rozhodujúcim teda bolo ustálenie, kedy
došlo k zaplaveniu predmetnej nehnuteľnosti a na základe akých skutočností.
43.4. Tak ako je to vyššie uvedené pre posúdenie, či došlo k zoštátneniu predmetnej nehnuteľnosti

nadobudnutím účinnosti zák .č. 138/1973 Zb., ako tvrdí žalovaný v 1. rade, bolo nevyhnutné najprv
posúdiť vychádzajúc z konkrétnych skutkových okolností danej veci, či predmetná nehnuteľnosť bola k
1.4.1975 súčasťou vodného toku (tvorila koryto vodného toku) preto, že:
- v prípade, že ku dňu 1.4.1975 predmetná nehnuteľnosť tvorila koryto vodného toku ku dňu účinnosti
zákona č. 138/1973 Zb., došlo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona k zoštátneniu predmetnej

nehnuteľnosti
- v prípade, ak sa pozemok stal korytom umelého vodného toku až neskôr, ku dňu účinnosti zákona č.
138/1973 Zb. k zoštátneniu predmetnej nehnuteľnosti nemohlo dôjsť, nakoľko netvorila koryto vodného
toku.

44. Súd prvej inštancie sa dôsledne riadil pokynom odvolacieho súdu a po vrátení veci sa zameral na
posúdenie otázky či ku dňu 1.4. 1975 bola predmetná nehnuteľnosť zavodnená, t.j. či k 1.4.1975 cez
túto pretekal vodný tok Delňa v prirodzenom, či umelom koryte.
45.1. V preskúmavanej veci je nesporné, že žalobca je výlučným vlastníkom parcely č. 450 o výmere
230 m2 - orná pôda zapísanej na LV č. XXXX registra KN „E“ pre okres Prešov, obec C., kat. územie

E. a z geometrického plánu č. 33 -/2018 úradne overeným Okresným úradom v Prešove katastrálnym
odborom dňa 31.10.2018, z výkazu výmer tvoriaceho prílohu tohto plánu bolo zrejmé, že celý pozemok
registra „E“ bol preklopený do nového stavu registra „C“ s číslom 3302/70, so zachovaním pôvodnej
výmery 230 m2 a označením nového druhu pozemku - vodná plocha.
45.2. Žalovaný v 1. rade tvrdí, že žalobca nie je v tomto spore aktívne vecne legitimovaný, pretože s

účinnosťou od 1.4.1975 došlo k zoštátneniu parc. č. 450, toho času parc. č. 3302/70, teda za situácie,
keď žalobca je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, žalovaný v 1. rade popiera jeho vlastnícke
právo tvrdením o zoštátnení pozemkov.
45.3. Súd prvej inštancie preto správne (a v súlade s názorom odvolacieho súdu vyjadreným
v zrušujúcom uznesení) vychádzal z úvahy, že žalovaný v 1. rade vyvracia hodnoverné a záväzné údaje

katastra podľa § 71 katastrálneho zákona, preto jeho zaťažuje dôkazné bremeno, aby preukázal, že
daný pozemok bol už ku dňu 1.4.1975 zavodnený, teda tvoril koryto (umelé, či prirodzené), a účinnosťou
zák. č. 138/1973 Zb. sa stal vlastníctvom štátu (v dôsledku čoho je ako vlastník v katastri nehnuteľností
nesprávne zapísaný žalobca).

46. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že z vykonaného dokazovania
nevyplýva, že by k uvedenému dňu pozemok bol zavodnený-tvoril koryto vodného toku, preto aj podľa
odvolacieho súdu žalovaný v 1. rade neuniesol svoju dôkaznú povinnosť, keď neoznačil a ani nepredložil
žiadny hodnoverný dôkaz na preukázanie toho, že už k 1.4.1975 aspoň časťou sporného pozemku
pretekal vodný tok Delňa.

47.1. Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany
v spore uznesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho
úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno
tvrdenia a preukazovania je na ustanovenie § 132 CSP, podľa ktorého strany sporu označia dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v
sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží v zásade na stranách sporu. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie
svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zoskutkového stavu, zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto
síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo
do záverov, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje

dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný
výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané,
ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre
stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť
potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,

teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila
a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, nebude predmetom dokazovania. Zákon stranám sporu ukladá
povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je
určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Právo súdu je
v tom, že rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného
bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného

bremena.
47.2. Pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania,
povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere.
Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Každá zo sporových strán musí v
závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých bude môcť

súd rozhodnúť v ich prospech (bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu). Je teda potrebné zdôrazniť, že
dôkazné bremeno vždy zaťažuje tú stranu, ktorá má v konečnej fáze procesu dokázať pravdivosť
určitého tvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj návrh prednesený súdu. Dôkazné bremeno stíha tú stranu
sporu, v ktorej záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená,
bola v konaní skutočne preukázaná.

48. V danom prípade žalobca svoje vlastnícke právo preukazuje zápisom vlastníctva v katastri
nehnuteľností a žalovaný v 1. rade tento zápis spochybňuje tvrdením o zoštátnení ku dňu 1.4.1975
(účinnosťou zák.č. 138/1973 Zb), preto práve žalovaného v 1. rade zaťažovalo dôkazné bremeno na
preukázanie, že došlo k zoštátneniu, teda, že boli splnené podmienky za ktorých došlo k zoštátneniu

nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona. Základnou podmienkou nadobudnutia vlastníctva štátu
zo zákona pritom bola skutočnosť, že nehnuteľnosť ku dňu účinnosti zákona tvorila koryto vodného
toku. Preto žalovaný v 1. rade mal preukázať splnenie tejto podmienky, avšak toto dôkazné bremeno
neuniesol.

49. Žalovaný v 1. rade nepreukázal, že k stavebným úpravám na predmetných pozemkoch došlo
už v roku 1964, čo je zrejmé aj s toho, že sám hovorí iba o „pravdepodobnom čase výstavby“.
Nemožno akceptovať ani jeho námietku, že sa súd nevysporiadal s jeho tvrdením, že stavebné úpravy
nevykonával ako investor on ani jeho právny predchodca, ale mal to byť v rokoch 1964-1965 Mestský
národný výbor v Prešove, nakoľko toto svoje tvrdenie v konaní nepreukázal (neuniesol bremeno

dôkazu vo vzťahu k tomuto tvrdeniu). Súd prvej inštancie sa jasne, dostatočne a správne vyjadril, že
tvrdenie o stavebných úpravách pravdepodobne (prinajmenšom) už v roku 1964 ostalo počas konania
nepodložené a nepreukázané, pretože nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu a nemožno ho
odvodzovať od toho, že v danom roku bola vypracovaná projektová dokumentácia stavby „Ochrany
kúpaliska na Delni v Prešove - proti zanášaniu“. Vypracovanie projektovej dokumentácie k stavbe bez

ďalšieho nemôže znamenať, že tá ktorá stavba sa zároveň v danom roku realizovala a v neposlednom
rade aj skolaudovala.

50. Už vôbec neobstojí námietka žalovaného v 1. rade, že žalobca nepredložil súdu žiadny hodnoverný
dôkaz o tom, že by žalovaný alebo jeho právny predchodca boli subjektom, ktorý požiadal o povolenie na

stavebné úpravy na predmetnom pozemku, nakoľko žalobcu nezaťažovala takáto dôkazna povinnosť.

51.Odvolateľnedôvodnenamieta,žesasúdprvejinštancie priposudzovaníaktívnejlegitimáciežalobcu
nevysporiadal s niekdajšou právnou úpravou, podľa ktorej pozemky tvoriace korytá vodných tokov prešli
najneskôr k 1.4.1975 do vlastníctva štátu (dôvodiac, že podľa právnej úpravy k 1.4.1975 v zmysle

zákona č. 138/1973 Zb. patrilo vlastníctvo vodných tokov a korýt vodných tokov len štátu, a aj podľa
platnej právnej úpravy takéto vlastníctvo patrí len štátu). Súd prvej inštancie na uvedené bral zreteľ
a zameral svoje posúdenie na to, či vo vzťahu ku spornej nehnuteľnosti boli splnené podmienky na
prechod vlastníctva na štát, preto skúmal či táto nehnuteľnosť tvorila k 1.4.1975 koryto vodného toku.Nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by k uvedenému dňu nehnuteľnosť bola korytom,
správne súd uzavrel, že na základe zákona č. 138/1973 Zb. nedošlo k prechodu vlastníctva na štát.

52. Rovnako nedôvodne žalovaný namieta, že súd stotožňuje inštitút vyvlastnenia a znárodnenia
(zoštátnenia). Pretože súd dospel k záveru, že k 1.4.1975 sporný pozemok (pôvodne parc. č. 450, resp.
t.č. parc. č. 3302/70) nebol zavodnený, následne v súlade s pokynom odvolacieho súdu skúmal kedy
a na základe akého rozhodnutia došlo k zavodneniu. V tejto súvislosti sa súd prvej inštancie zaoberal
i tým, či došlo k vyvlastneniu sporného pozemku, pričom zohľadnil, že žalovaný nad rámec tvrdenia o

nadobudnutí vlastníckeho práva Slovenskou republikou ex lege podľa § 31 ods. 1 zákona č. 138/1973
Zb. ku dňu nadobudnutia jeho účinnosti (1.4.1975) ani len netvrdil, že by sporný pozemok bol v minulosti
predmetom akéhokoľvek vyvlastňovacieho konania a takáto skutočnosť nevyplynula ani z vykonaného
dokazovania. Keďže v prejednávanom spore nebolo stranami tvrdené (ani preukázané) vyvlastnenie
sporného pozemku štátom v rámci vyvlastňovacieho konania pred a ani po 1.4.1975, súd dospel
k správnemu záveru, že k jeho vyvlastneniu vydaním administratívneho rozhodnutia nedošlo. Správne

uzavrel, že aj vo vzťahu k tomu, kedy a na základe akého rozhodnutia došlo k zavodneniu sporného
pozemku, žalovaný v 1. rade neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazu. Rovnako nebolo preukázané, že by
k preloženiu vodného toku Delňa z jeho prirodzeného koryta do koryta umelo vytvoreného na parc. č.
450 došlo s vedomým a už vôbec nie to, že so súhlasom žalobcu, či jeho právnych predchodcov.

53. Správny je preto záver súdu, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči žalovanému v 1. rade. Výšku obohatenia priznanú súdom prvej inštancie ani jeho
príslušenstvo (úrok z omeškania) žalovaný v 1. rade v odvolaní nenamietal.

54. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch I. a IV.

výrok ako vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 387 CSP.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 CSP.

56. Žalovaný v 1. rade bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov
odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť v plnom rozsahu trovy odvolacieho konania
úspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia, a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).