Rozsudok – Dedenie zo závetu ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4421202549
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4421202549.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C. A., D. E. XX, zast. JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom, so sídlom Nitra, Farská
40, IČO: 51 721 554, proti žalovaným: 1. F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX B. H. I., G. E., J. K.
L. E. M. J. N., zast. Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Magyerka, s. r. o., so sídlom Nové Zámky,
Ernestova bašta 2, IČO: 36 857 751, 2. M. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., I. XXXX/XX, 3. P. C., nar.
XX. XX. XXXX, bytom K. Q. L., 4. I. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. X, XXXXXX, F., Holandsko, 5. J.
K. nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, 6. L. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX, o určenie, že dôvody

vydedenia nie sú dané a neplatnosť závetu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 3. októbra 2024 č. k. 18C/34/2021-488 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej v 1. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Žalovaným v 2. až 6. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že dôvody vydedenia žalobcu jeho matkou M. B.,

rodenou G., narodenou XX. XX. XXXX, naposledy bytom C. A., D. E. XXXX/XX, dátum úmrtia XX. XX.
XXXX, uvedené v listine o zmene vydedených osôb a zmene závetu, spísanej dňa 02. 10. 2020 notárom
Mgr. Petrom Danczim do notárskej zápisnice pod. č. C. XXX/XXXX, NZ 29329/2020, registrovanej v
NCRza pod. č. 6132/2020, dané nie sú (I.). Určil, že vydedenie žalobcu jeho matkou M. B., rodenou
G., narodenou XX. XX. XXXX, naposledy bytom C. A., D. E. XXXX/XX, dátum úmrtia XX. XX. XXXX,
obsiahnuté v listine o zmene vydedených osôb a zmene závetu, spísanej dňa 02. 10. 2020 notárom Mgr.
Petrom Danczim do notárskej zápisnice pod. č. C. XXX/XXXX, NZ 29329/2020, registrovanej v NCRza

pod. č. 6132/2020, je neplatné (II.). Určil, že závet poručiteľky M. B., I. G., narodenej XX. XX. XXXX,
naposledy bytom C. A., D. E. XXXX/XX, dátum úmrtia XX. XX. XXXX, obsahovo uvedený pod bodom
II. v listine o zmene vydedených osôb a zmene závetu, spísanej dňa 02. 10. 2020 notárom Mgr. Petrom
Danczim do notárskej zápisnice pod. č. C. XXX/XXXX, NZ 29329/2020, registrovanej v NCRza pod. č.
6132/2020, je v časti, v ktorej bol žalobca ako plnoletý potomok poručiteľky opomenutý v rozsahu jednej
polovice jeho dedičského podielu zo zákona, neplatný (III.). Vo zvyšku súd žalobu zamietol (IV.). Žiadnej
zo strán konania nárok na náhradu trov konania nepriznal (V.). Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami §

460, § 461 ods. 1, § 473 ods. 1, 2, § 469a ods. 1 písm. b), ods. 2, 3, § 476 ods. 1, 2, 3, § 477, § 479,
§ 480 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 192, § 194 ods. 1, 3 Civilného mimosporového poriadku a mal
za preukázané, že poručiteľka M. B., zomrelá dňa XX. XX. XXXX (správne malo byť 2020), spísala v
roku 2020 závet a súčasne vydedila žalobcu. Uvedené mal súd preukázané notárskou zápisnicou zodňa 02. 10. 2020, spísanou notárom Mgr. Petrom Danczim, so sídlom v Nových Zámkoch, pod č. N
762/2020, NZ 29329/2020, registrovanou v NCRza pod č. 6132/2020. Podľa tejto notárskej zápisnice
došlo k zmene vydedených osôb a k zrušeniu predchádzajúceho závetu zo dňa 16. 08. 2019, a to tak,

že poručiteľka odvolala vydedenie dcéry F. G. (žalovaná v 1. rade), z nej spravila jediného závetného
dediča, čím teda v zmysle § 480 ods. 1 došlo k rušeniu závetu zo 16. 08. 2019 a to týmto neskorším
závetom (t.j. došlo k nahradeniu závetného dediča A. B.) žalobcu žalovanou v 1. rade a okrem už
vydedených potomkov poručiteľka vydedila aj uvedeného syna A. B. (žalobca). Takže jediným závetným
dedičom po poručiteľke sa stala žalovaná v 1. rade. Ostatní zo zákona do úvahy prichádzajúci dedičia

poručiteľky, potomkovia, t.j. jej deti - žalobca a žalovaní v 2., 3. rade a vnuci - žalovaní v 4., 5., 6. rade, boli
poručiteľkou postupne vydedení, ako to vyplýva z citovaných notárskych zápisníc zo dňa 12. 06. 2018,
zo dňa 16. 08. 2019 a zo dňa 02. 10. 2020. Práve v notárskej zápisnici zo dňa 02. 10. 2020 vydedený
syn poručiteľky - žalobca, ako jediný napadol či už jeho vydedenie, tak aj závet, a to s poukazom na
to, že podľa neho nie sú dané dôvody jeho vydedenia a tiež s poukazom na to, že je neopomenuteľný
dedič, ktorému napriek závetu prináleží podľa § 49 (správne malo byť § 479) Občianskeho zákonníka

1 jeho dedičského podielu zo zákona, resp. že poručiteľka pri spisovaní poslednej notárskej zápisnice
nekonala vážne a slobodne, ale bola ovplyvnená.

1.2. V danej veci ide o konanie sporové. Súd vychádzal z vykonaného dokazovania, a to výsluchom
žalobcu a žalovanej v 1. rade, výsluchom svedkov a z listinných dôkazov. Z vyššie uvedenej notárskej

zápisnice zo dňa 02. 10. 2020, v rámci ktorej bola poručiteľkou, matkou žalobcu spísaná listina o
vydedení a závet, mal súd za preukázané, že táto listina o vydedení je v prevažnej časti vágna, obsahuje
v podstate paragrafové znenie dôvodu vydedenia, že: ,,o ňu žalobca viac ako osem mesiacov nejaví
záujem“, bez bližšej konkretizácie, v čom mal spočívať ten údajný nezáujem vydedeného žalobcu o
poručiteľku. Okrem uvedenia tohto paragrafového znenia dôvodu vydedenia, je konkretizovaná len

jedna situácia, jeden špecifikovaný dôvod vydedenia, a to to, že: ,,k nej asi pred dvoma týždňami prišiel
žalobca pod vplyvom alkoholu, avšak nie so záujmom o ňu, ale s tým, že sa chcel k nej nasťahovať,
a keď nesúhlasila, vynadal jej“. S poukazom na rozhodovaciu činnosť súdov, napr. uznesenie NS
SR z 26. 07. 2012 sp. zn. 4Cdo 194/2011, uznesenie NS SR z 23. 04. 2018 sp. zn. 4Cdo/195/2017
je zrejmé, že z dôvodu, aby sa predišlo zbytočnému sporu, je potrebné, aby listina o vydedení

obsahovala jednak konkrétny dôvod vydedenia, a to aj s jeho časovou aj miestnou špecifikáciou. Pokaľ
uvedené listina o vydedení neobsahuje, považuje sa za neplatnú. To znamená, že dôvod vydedenia
musí byť pod sankciou neplatnosti právneho úkonu dostatočne konkretizovaný, aby bol zrozumiteľný
nielen dotknutému subjektu, ale aj ostatným nezúčastneným osobám. Aby do budúcna nevyvolával
pochybnosti o tom, aké správanie vydedeného primälo poručiteľa vydediť ho. V tomto prípade, ako

dôvodyvydedeniaporučiteľkauviedlavčastilenjednoduchúformuláciuvydedeniaprevzatúzozákonnej
úpravy s uvedením, že 8 mesiacov pred spísaným závetu o ňu vydedený syn nejavil záujem a
potom je tam už len konštatované, že v jednom konkrétnom prípade sa chcel k nej pod vplyvom
alkoholu nasťahovať a ona s tým nesúhlasila, preto jej vynadal. V prvej časti vydedenia, kedy bolo
do listiny o vydedení v podstate len prevzaté paragrafové znenie jedného z dôvodov vydedenia, súd

toto nepovažoval za dostatočne jasne a určite vymedzené vydedenie. Treba uviesť, že napriek takejto
formulácii žalobca v konaní tvrdil, že nemohla byť pravda, že sa 8 mesiacov pred spísaním listiny o
vydedení dňa 02. 10. 2020 o poručiteľku nestaral, pretože v rámci tých 8 mesiacov bola prevažnú časť
poručiteľka v Írsku u druhej dcéry - žalovanej v 1. rade, pričom bolo preukázané, že na letisko aj z letiska
ju bral on. Uvedené potvrdila aj žalovaná v 1. rade. Aj z výsluchov svedkov mal súd preukázané,

že žalobca s poručiteľkou v čase pred vydedením komunikoval, chodil k nej, nakupoval jej, bral ju na
letisko. V konaní nebolo preto zrejmé, čo poručiteľka mienila/myslela tým, že 8 mesiacov o ňu žalobca
neprejavoval záujem, keď prevažnú časť z uvedeného obdobia (cca od januára do júla) nebola ani na
Slovensku a svedkovia, susedia a lekárka poručiteľky potvrdili, že v čase, keď bola doma, k nej poručiteľ
chodil, nakupoval jej, nosil ju k lekárovi, odviezol ju na a aj z letiska, keď išla k dcére. Keďže nebolo

zrejmé, v čom mal spočívať ten trvalý nezáujem, súd prvú časť vydedenia obsahujúcu v podstate
len paragrafové znenie, odkaz na zákonnú úpravu, považoval za nedostatočné, neurčité a nejasné,
a preto dospel k záveru, že v tejto časti ani nie sú dané žiadne právne relevantné dôvody vydedenia.
Na doplnenie súd uvádza, že potreba dostatočnej špecifikácie a dostatočného vymedzenia ,,nezáujmu
o poručiteľa“ v listine o vydedení vyplýva aj zo skutočnosti, že pokiaľ poručitelia len veľmi fádne a

všeobecne v listine o vydedení uvedú tento dôvod s odkazom na jeho paragrafové znenie, nastáva
situácia, že osoby, ktoré z dôvodu vydedenia iného dediča nastupujú ako dedičia, majú tendenciu v
súdnych konaniach vymýšľať, dopĺňať, nahrádzať tie skutočné dôvody, ktoré by aj bolo možné brať za
zákonné dôvody vydedenia, ale v listine o vydedení chýbajú. V časti listiny o vydedení, poručiteľka sícejeden konkrétny dôvod vydedenia uviedla, a to to, že: ,,k nej asi pred dvoma týždňami prišiel žalobca pod
vplyvom alkoholu, avšak nie so záujmom o ňu, ale s tým, že sa chcel k nej nasťahovať, a keď nesúhlasila,
vynadal jej“. V prípade tohto dôvodu sa možno dá konštatovať, že tento dôvod je časovo a miestne

konkretizovaný, nie je ho však možné považovať za zákonom požadovaný tzv. ,,trvalý nezáujem“. Z tejto
formulácie nevyplýva, že by malo ísť o trvalý stav nezáujmu a Občiansky zákonník predpokladá ,,trvalý
nezáujem“ v prípade vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Preto mal súd za
to, že aj v tejto časti vydedenia relevantný, zákonom predpokladaný dôvod vydedenia chýba. Po tom,
čo súd skonštatoval, že dôvody vydedenia žalobcu nie sú dané, je potrebné konštatovať neplatnosť

listiny o vydedení obsiahnutú v predmetnej notárskej zápisnici, a to s poukazom na ustanovenie § 39
Občianskeho zákonníka, pre rozpor so zákonom. Vzhľadom na uvedené, súd rozhodol tak, že dôvody
vydedenia dané nie sú a druhým výrokom skonštatoval, že vydedenie je neplatné.

1.3. Žalobca okrem vydedenia spochybňoval v rámci dedičského konania, a neskôr aj v tomto konaní,
aj samotnú platnosť celého závetu ako takého. V podstate spochybnil mentálnu spôsobilosť poručiteľky

k jeho spísaniu. Tvrdil, že závet ako právny úkon nebol zo strany poručiteľky urobený slobodne a
vážne. Podľa žalobcu ani závet a ani vydedenie uvedené v notárskej zápisnici nemajú racionálny
základ. Poručiteľka podľa neho konala neuvážene, impulzívne a bez vlastného presvedčenia. Žalobca
tvrdil, že poručiteľka bola ovplyvňovaná a zmanipulovaná žalovanou v 1. rade, v prospech ktorej bol
napadnutý závet zriadený. Súčasne bola podľa žalobcu vôľa poručiteľky ovplyvnená aj jej zdravotným

stavom. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, bol podľa žalobcu predmetný závet absolútne
neplatný. Preto bol uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 16D 965/2020-78 odkázaný na podanie
žaloby, okrem iného aj o určenie absolútnej neplatnosti celého závetu poručiteľky. Súd vykonal všetky
dôkazy, ktoré žalobca navrhol. Napriek rozsiahlemu dokazovaniu sa v konaní nepodarilo preukázať,
že poručiteľka trpela nejakou chorobou, alebo že by tu bol iný dôvod (nátlak, ovplyvňovanie...), pre

ktorý by bolo možné konštatovať, že poručiteľka nekonala slobodne a vážne, resp. že nebola právne
spôsobilá právny úkon, závet zanechať. V tomto zmysle sa nevyjadrila ani jej ošetrujúca lekárka, ktorá
naopak skonštatovala, že ani lieky, ktoré berie, nemali vplyv na jej psychický stav. A len samotný
vysoký vek poručiteľky nie je možné bez ďalšieho považovať za niečo, čo by ju malo v roku 2020
obmedziť v spôsobilosti právne konať. A iné relevantné dôvody, pre konštatovanie jej nespôsobilosti byť

účastníčkou právnych úkonov preukázané v konaní neboli. Žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenia
týkajúce sa absolútnej neplatnosti závetu pre nespôsobilosť poručiteľky, resp. pre jej chýbajúcu vôľu,
prípadnekonaniepodnátlakom.Vovzťahukuvedenémužalobcadôkaznébremenoneuniesol.Totojeho
tvrdenie nebolo preukázané žiadnym z navrhnutých dôkazov. Z uvedených dôvodov nebolo možné určiť
absolútnu neplatnosť celého závetu. Keďže však súd dospel k záveru, že dôvody vydedenia žalobcu,

spísané dňa 02. 10. 2020 notárom Mgr. Petrom Danczim do notárskej zápisnice pod. č. C. XXX/XXXX,
NZ 29329/2020, registrovanej v NCRza pod. č. 6132/2020, dané nie sú, a že preto je jeho vydedenie
neplatné, má žalobca ako syn poručiteľky, zo zákona nárok na dedičský podiel podľa § 479 Občianskeho
zákonníka, t.j. v rozsahu jednej polovice jeho dedičského podielu zo zákona. Podľa § 479 Občianskeho
zákonníka musí totiž plnoletý potomok, t.j. v tomto prípade žalobca ako syn, dostať aspoň polovicu zo

svojhozákonnéhopodielu.Pretosúddospelkzáveru,žeajkeďzávetakocelokniejeneplatnýzdôvodu,
že by poručiteľka nebola spôsobilá na právne úkony, prípadne že by konala pod nátlakom, je tu iný
dôvod jeho neplatnosti, ale len sčasti a to v časti, v ktorej bol žalobca ako plnoletý potomok poručiteľky
v listine o zmene vydedených osôb a zmene závetu, spísanej dňa 02. 10. 2020 notárom Mgr. Petrom
Danczim do notárskej zápisnice pod. č. C. XXX/XXXX, NZ 29329/2020, registrovanej v NCRza pod. č.

6132/2020, opomenutý v rozsahu jednej polovice jeho dedičského podielu zo zákona. V tejto časti, súd
tedaurčil neplatnosťzávetutak,akojetouvedenévtreťomvýrokurozsudku,tiežprerozporsozákonom
podľa § 39 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 479 Občianskeho zákonníka. Aj na uvedenom
určení bol daný naliehavý právny záujem, keďže žalobca bol na podanie žaloby o určenie absolútnej
neplatnosti závetu odkázaný v rámci dedičského konania. Vo zvyšku súd žalobu zamietol, vyhovel len v

časti neplatnosti závetu, ktorý sa týkal dedičského práva žalobcu podľa § 479 Občianskeho zákonníka.

1.4. O trovách účastníkov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, žalobca bol v konaní čiastočne
úspešný (v časti bolo žalobe vyhovené, vo zvyšku bola zamietnutá), preto súd o nároku na náhradu
trov konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu neprizná. V tejto súvislosti súd

poukazuje na špecifický typ súdneho sporu, kedy sú dedičia súdnym komisárom (notárom) odkázaní na
podanie žaloby, preto podľa súdu nepriznanie náhrady trov konania žiadnej zo strán, sleduje aj princíp
spravodlivého usporiadania vzťahov strán tohto konania.2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti výroku IV. a V.
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že má
za to, že závet ako právny úkon je absolútne neplatný, nakoľko nespĺňa základné zákonné náležitosti,
a to konkrétne vôľu subjektu, ktorý tento právny úkon urobil. Poukázal na ustanovenie § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka a uviedol, že jeho konštatovanie o nedostatku, prípadne nevážnosti vôle
zo strany poručiteľky vyvodzuje, vzhľadom na skutočnosť, že poručiteľka vydedila syna – žalobcu,
ktorý sa o ňu ako jediný staral a za jediného dediča určila žalovanú v 1. rade, ktorá jednoznačne
poskytovať starostlivosť poručiteľke nemohla. V predmetnej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie,
ktoré vyvrátilo pravdivosť skutočností uvedených poručiteľkou v závete, a to tú skutočnosť, že žalobca
nejavil o poručiteľku viac ako 8 mesiacov žiaden záujem. Žalobca v podstate jediný, sa o poručiteľku

ako o svoju matku, pravidelne staral a prejavoval o ňu skutočný záujem a pomáhal jej na dennej báze.
Poručiteľke, ktorá bola invalidná a zdravotne ťažko postihnutá, pomáhal výlučne sám. Sprevádzal ju
na vyšetrenia a do zdravotníckych zariadení. Tieto skutočnosti prezentované výsluchom samotného
žalobcu jednoznačne potvrdili na pojednávaní svedkovia O. S. a Q. P.. Svedkyňa B. J. sa na pojednávaní
vyjadrila, že jej je žalobca povedomý, nakoľko ku nej sprevádzal poručiteľku na zdravotné vyšetrenia.

Tvrdenia žalovanej v 1. rade boli počas celého konania založené len na ohováraní a znevažovaní
dobrého mena žalobcu, v snahe navodiť dojem, že žalobca sa mal k poručiteľke správať neúctivo, mal
jej nadávať, a že mali byť do poručiteľkinho bytu často volaní policajti. Pravdivosť týchto tvrdení vyvrátil
v napádanom rozsudku nakoniec aj prvoinštančný súd. Žalovaná v 1. rade ako závetný dedič nemohla
poručiteľke poskytovať pomoc a starostlivosť, tak ako sa to uvádza v spornej notárskej zápisnici, a

to najmä z dôvodu, že žalovaná v 1. rade žije od roku 2004 v zahraničí, a teda poručiteľke zjavne
nemohla poskytovať starostlivosť. Žalovaná v 1. rade prišla na Slovensko až po smrti poručiteľky. Ostatní
potomkovia, žalovaní v 2., 3., 4., 5. a 6. rade nejavili o poručiteľku záujem. Vo vyjadrení zo dňa 13.
09. 2021 žalovaná v 2. rade uviedla, že môže byť, že sa o mamu staral jej brat – žalobca, avšak
potvrdiť ani vyvrátiť to nevie, vzhľadom k tomu, že s matkou v kontakte nebola, nič o nej nevedela,

nakoľko jej postoj bol odmietavý. Vie však, že žalovaná v 1. rade sa zdržiavala v tom čase v Írsku, preto
osobnú starostlivosť matke nemohla poskytovať. Z tohto, ale aj iných dôvodov, má za to, že závet ako
právny úkon nebol urobený slobodne a vážne, čoho dôsledkom je predmetný závet absolútne neplatným
právnym úkonom. Závet a vydedenie uvedené v notárskej zápisnici nemá racionálny základ, vzhľadom
na správanie potomkov k poručiteľke. Má za to, že poručiteľka konala neuvážene, impulzívne a bez

vlastného presvedčenia o správnosti svojho konania (poukazujeme na nutnosť poručiteľky preferovať v
určitom období niektoré zo svojich detí na úkor ostatných, keď každým rokom závet a listinu o vydedení
menila). Je dôvodné sa domnievať, že poručiteľka bola ovplyvňovaná a zmanipulovaná žalovanou v 1.
rade. V každom prípade je nutné prihliadnuť na fakt, že v notárskej zápisnici, v rámci ktorej bol spísaný
aj predmetný závet, je zo strany poručiteľky explicitne uvedená preukázaná nepravda, že žalobca o

poručiteľku viac ako osem mesiacov nejaví žiaden záujem. Z tohto je potom nutné vyvodiť jednoznačný
záver, že poručiteľka mala pomýlené vnímanie a pri takomto stave predsa nemôžme vychádzať z toho,
že prejav vôle v právnom úkone závetu myslela vážne. Nie je proste možné neprihliadať na zrejmý a
dokázaný fakt, že dôvody, ktoré ju viedli k vydedeniu, neboli dané, avšak už dôvody, ktoré ju viedli k
spísaniu závetu, dané boli. Predsa prejav vôle je nutné posudzovať v kontexte všetkých okolností a pri

tomto bolo preukázané, že poručiteľka mala jednoznačne mylnú predstavu o tých okolnostiach, ktoré
boli určujúce pre daný prejav jej vôle; je totiž nesporné, že pokiaľ by nedošlo k vydedeniu z falošného
dôvodu, že žalobca o poručiteľku nejavil 8 mesiacov záujem, tak by určite poručiteľka neprejavila v
závete vôľu prenechať celý majetok žalovanej v 1. rade. Tak listina o vydedení, ako aj závet, aj v kontexte
toho, že síce sú dva právne úkony, ale boli vyhotovené v jednej notárskej zápisnici, tak sú „spojené

nádoby“ a nie je možné pri jednom úkone prihliadať na falošnosť okolností, ktoré poručiteľku k takémuto
právnemu konaniu viedli a v druhom prípade nie, a tento právny úkon považovať za platný. Sloboda
vôle, a to tak jej vytvorenie, ako aj prejav (vôľové zložky), musí vychádzať z toho, pri akých podmienkach
sa vôľa konajúceho subjektu utvára, ktorým je v tomto prípade poručiteľka. Ak tieto podmienky pôsobia
rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, obmedzujú konajúceho vo výbere primeraných možností

na prejavenie vôle, možno konštatovať, že vôľa nie je slobodná. O slobodnej vôli nemožno hovoriť ani
pokiaľbolavôľaovplyvnenáskutočnosťami,bezktorýchbyktomutoprávnemuúkonunedošlo.Poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 03. 2015 sp. zn. 3 Cdo/179/2011 a zo dňa 27. 05. 2010
sp. zn. 1 Cdo/113/2008, ktoré sa zaoberali otázkou prejavu vôle. Uviedol, že svedok notár B. Q. R. napojednávaní k okolnostiam prípadu uviedol, že je možné, že za klientom bol predtým, aby zistil, aká je
jeho vôľa. Ale je možné aj to, že mu to predtým niekto iba povedal sprostredkovane a klient to následne
potvrdil a podpísal. Je nesporné, že vôľa poručiteľky bola ovplyvnená viacerými faktormi, ako napríklad

vyšší vek, zdravotný stav, ale najmä vplyv tretích osôb, a to konkrétne žalovanej v 1. rade. Vzhľadom
na to, že sa vôľa poručiteľky krátko pred smrťou radikálne zmenila spôsobom, že jediného určeného
dediča vydedila a pôvodne vydedeného dediča zas určila za výlučného závetného dediča všetkého
majetku, tak tu existujú výrazné pochybnosti o tom, kto alebo čo vplývalo na vôľu poručiteľky a jej prejav.
Vykonaným dokazovaním sa ukázalo, že poručiteľka deklarovala zjavne mylnú predstavu o skutočnosti,

ktorá bola základom pre uskutočnenie jej prejavu vôle zachytenej v predmetnej notárskej zápisnici; má
tým na mysli skutočnosť, že žalobca už viac ako 8 mesiacov nejavil o poručiteľku záujem. Týmto sa
vlastne deklasoval celý prejav vôle poručiteľky, ktorý je tým pádom nutné hodnotiť ako uskutočneným s
neváženou vôľou. Konajúca osoba, poručiteľka, musela mať predstavu o skutočnostiach, ktoré svojim
prejavom vôle deklaruje a zjavne sa táto predstava nemohla zhodovať so skutočnosťou, preto nemôže
byť prejav vôle tejto osoby vážny, pričom tento prejav vôle je potrebné hodnotiť komplexne, teda vo

vzťahu k celému jej prejavu zachytenému v notárskej zápisnici zo dňa 02. 10. 2020. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti vo výroku
IV. tak, že žalobe vyhovie, a aby zaviazal žalovanú v 1. rade na náhradu trov konania.

3. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie

považuje za správny, zákonný, vydaný v súlade so zisteným skutkovým stavom. Uviedla, že svedkyňa
B. J., ktorá bola ošetrujúcou lekárkou poručiteľky, matky strán sporu potvrdila, že poručiteľka neužívala
takú medikamentóznu liečbu, ktorá by mala alebo mohla mať akýkoľvek vplyv na jej úsudok, a teda
potvrdila, že napriek svojmu veku bola jej spôsobilosť na právne úkony zachovaná, a teda jej správanie
a ani jej konanie nevzbudzovalo žiadne pochybnosti zakladajúce dôvody pre obmedzenie v spôsobilosti

na právne úkony. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by právny úkon poručiteľky nespĺňal
základné náležitosti pre tento právny úkon pre nedostatok vôle subjektu, ktorý tento úkon urobil a právny
úkon poručiteľky bol uskutočnený v súlade s ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
neskorších predpisov. V konaní poručiteľky nebolo zistené žiadne ovplyvňovanie inou osobou a v tomto
smere žalobca neuniesol ani dôkazné bremeno. Poukázala na konanie žalobcu, ktorý napriek tomu, že

v podanom odvolaní tvrdí, že poručiteľka mala pomýlené vnímanie, nemal žiadne obavy o poručiteľku,
ktorá cestovala dokonca sama lietadlom do zahraničia za žalovanou v 1. rade. Argumentáciu žalobcu
považuje žalovaná v 1. rade aj s poukazom na konanie žalobcu za účelovú. Skutočnosť, že poručiteľka
vadne konkretizovala dôvody vydedenia žalobcu, nevediac, že v budúcnosti by mohla byť určená ich
neplatnosť súdnym rozhodnutím, neznamená, že tieto dôvody, ktoré poručiteľku viedli k zriadeniu listiny

o vydedení, neexistovali. V konaní sám žalobca nevedel odpovedať na to, či za poručiteľkou chodil pod
vplyvom alkoholu a súčasne potvrdil užitie alkoholu v domácnosti poručiteľky. Pod vplyvom alkoholu
sa žalobca správal nielen k poručiteľke, ale aj k žalovanej v 1. rade nevhodne, kedy im vulgárne
nadával. Svedkom tohto konania žalobcu bola priamo aj žalovaná v 1. rade, ktorej sa poručiteľka
zmienila počas jej pobytu v zahraničí o jej strachu zo žalobcu, zrejme v prípadoch, kedy bol pod vplyvom

alkoholu, kedy po poručiteľke kričal a opakovane jej vulgárne nadával, v dôsledku čoho poručiteľka
odmietala žalobcu vpustiť do svojho bytu. V tejto súvislosti žalovaná v 1. rade poukazuje na vyjadrenie
svedka P., ktorý sa na pojednávaní súdu prvej inštancie vyjadril, že má vedomosť o tom, že žalobca
navštevoval poručiteľku pod vplyvom alkoholu. V tejto súvislosti je potrebné tiež poukázať na okolnosti
úmrtia poručiteľky a následné konanie žalobcu, ktoré svedčia o nezáujme žalobcu o poručiteľku, kedy

nemal vedomosť o tom, že zomrela sama v byte, všetku starostlivosť o ňu zabezpečovala žalovaná
v 1. rade, pričom za poručiteľkou letela na územie Slovenskej republiky a po príchode so zármutkom
zistila, že poručiteľka zomrela. V prípade, ak by žalobca o poručiteľku prejavoval záujem, riadne by sa
o ňu staral, najmä v období pred jej smrťou, kedy pri nej nebol, hoci v priebehu konania uvádzal, že
za poručiteľkou chodil aj trikrát denne. Keď za poručiteľkou prišla žalovaná v 1. rade, vo vianočnom

období nemala ani len postavený a ozdobený vianočný stromček, o všetky veci poručiteľky a aj byt
sa po jej smrti stará žalovaná v 1. rade sama, uhrádza náklady bez záujmu a starostlivosti najmä
zo strany žalobcu s prihliadnutím na skutočnosť, že inicioval toto súdne konanie. Aj vzhľadom na
vyššie uvedené u žalovanej v 1. rade pretrváva názor, že záujem žalobcu o poručiteľku nebol žiaden
a nemožno hovoriť ani o trvalom charaktere jeho záujmu. Toho času je predmetom záujmu žalobcu

majetok poručiteľky, čo žalovaná v 1. rade usudzuje z doterajšej pasivity o poplatky a všetky výdavky
spojené s bytom nebohej poručiteľky, ktoré je potrebné uhrádzať. Z uvedeného dôvodu sa žalovaná
v 1. rade nemôže stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, že by konanie poručiteľky nemalo
racionálny základ, a to vzhľadom na správanie potomkov k poručiteľke. Z vykonaného dokazovaniaje zrejmé, že dôvody, ktoré poručiteľku viedli k zriadeniu listiny o vydedení mali racionálny základ,
avšak nedostatočné skutkové zdôvodnenie tohto právneho úkonu nebolo uskutočnené poručiteľkou
riadne, čo spôsobilo neplatnosť vydedenia žalobcu, avšak nie neplatnosť právneho úkonu - závetu.

Argumentácia žalobcu o domnelom ovplyvňovaní poručiteľky žalovanou v 1. rade je nesprávna, keďže
konanie žalobcu voči poručiteľke malo opakujúcu sa tendenciu, čo poručiteľku viedli k uskutočneniu
tohto právneho úkonu, vydedeniu. Skutočnosť, že dôvod vydedenia vo vzťahu k žalobcovi poručiteľka
vymedzila vadne neznamená nespôsobilosť poručiteľky rozhodovať o svojom majetku pre prípad svojej
smrti, pričom žalovaná v 1. rade je toho názoru, že konanie poručiteľky, ktorej zámerom bolo vydediť

žalobcu v dôsledku jeho konania, ktoré bolo pre poručiteľku netolerovateľné a dosahujúce takú intenzitu,
že sa rozhodla pre zriadenie listiny o vydedení, svedčí o racionalite konania poručiteľky a rovnako aj
o správnom vnímaní celkového diania týkajúceho sa osoby poručiteľky, a teda aj o platnom prejave
vôle poručiteľky. Poručiteľka mala v čase zriadenia závetu zachované právo rozhodovať o svojom
majetku, pričom nespokojnosť žalobcu s využitím práva poručiteľky v rozpore s predstavou žalobcu
nespôsobuje neplatnosť tohto právne úkonu (závetu). K tvrdeniu žalobcu, že by mal svedok notár

B. Q. R. svojou výpoveďou potvrdiť akékoľvek ovplyvňovanie poručiteľky je mylné, nakoľko svedok
notár B. Q. R. sa vyjadroval vo všeobecnej rovine, akým spôsobom obvykle postupuje v obdobných
prípadoch, a to s poukazom, že nebol zbavený povinnosti mlčanlivosti ohľadne prejednávanej veci
právnymi nástupcami poručiteľky. Dokonca sa svedok notár B. Q. R. priamo vyjadril, že si ani nepamätá,
ako to bolo v konkrétnom prípade. Za povšimnutie stojí aj konanie svedka notára Mgr. Petra Dancziho,

ktorý pre poručiteľku vyhotovil závet, pričom zriadením závetu potvrdil aj skutočnosť, že poručiteľka
bola plne spôsobilá na právne úkony a v prípade, ak by sa notárovi javilo, že poručiteľka nie je na
takýto úkon spôsobilá alebo ho uskutočňuje pod nátlakom či dokonca ovplyvnením, ako sa žalobca
mylne domnieva, vzhľadom na svoj status by notár pre poručiteľku závet nespísal. S prihliadnutím na
uvedenéježalovanáv1.radetohtonázoru,žeporučiteľkamalapredstavuoskutočnostiach,ktorésvojím

prejavom deklarovala a táto predstava sa zhodovala so skutočnosťou, teda prejav vôle poručiteľky
(zriadenie závetu) bol urobený slobodne, vážne a zrozumiteľne. Súd prvej inštancie aj s poukazom na
vyššie uvedené rozhodol správne, preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanej v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
stranou (žalobcom), v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380
ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§385ods.1CSPacontrario),popreskúmanízákonnostiavecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Žalobca sa po pripustenej zmene petitu domáhal určenia, že závet s vydedením je absolútne neplatný

a určenia, že dôvod vydedenia nie je daný. Eventuálne sa domáhal určenia, že závet s vydedením je
absolútne neplatný v časti, v ktorej opomína zo zákonného dedičského podielu žalobcu a určenia, že
listina o vydedení je neplatná. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že dôvody vydedenia
žalobcu dané nie sú (I.). Určil, že vydedenie žalobcu je neplatné (II.). Určil, že závet je v časti, v ktorej
bol žalobca ako plnoletý potomok poručiteľky opomenutý v rozsahu jednej polovice jeho dedičského

podielu zo zákona, neplatný (III.). Vo zvyšku súd žalobu zamietol (IV.). Žiadnej zo strán konania nárok
na náhradu trov konania nepriznal (V.). Keďže žalobca napadol odvolaním len zamietajúci výrok (IV.)
a výrok o trovách konania (V.), len tieto výroky boli predmetom prieskumu odvolacieho súdu a výroky
I., II. a III. sú už právoplatné.8.Žalobcaformulovalpetitakoeventuálnypetit.Taktoformulovanýmpetitomsavosvojichrozhodnutiach
zaoberal aj NS SR, ktorý uviedol, že o taký petit ide v prípade, ak navrhovateľ žiada zaviazať odporcu

na jeden druh plnenia, a len ak objektívne nebude možné vyhovieť prvému petitu, žiada ho zaviazať
„in eventum“ na iné plnenie. Tak je to aj pri návrhu na vydanie veci, ktorý navrhovateľ formuluje tak, že
pre prípad nemožnosti vydania veci (či už preto, lebo vec neexistuje alebo ju odporca nemá), žiada od
odporcu peňažnú náhradu. Treba zdôrazniť, že podstatou eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie
(iba) jedného nároku. Ak súd dospeje k záveru o existencii okolností opodstatňujúcich petit v jeho

druhej eventualite, rozhoduje podľa nej a prvý petit návrhu zamietne. Naopak, ak súd rozhodne podľa
prvej eventuality petitu, o druhej už nerozhoduje. Vzájomný vzťah oboch petitov je teda daný tým,
že súd sa môže zaoberať a rozhodovať o druhom (eventuálnom) petite až potom, kedy je zistená
a preukázaná neodôvodnenosť alebo neopodstatnenosť plnenia v zmysle prvého petitu (uznesenie NS
SR sp. zn. 3 Cdo 347/2009 z 20. 01. 2011). V uznesení sp. zn. 4Cdo 113/2010 uviedol, že podstatou
eventuálneho petitu je návrh na prisúdenie jedného nároku (napr. vydanie veci, ako je tomu i v danom

prípade), a ak by toto vydanie nebolo možné (napr. preto, že vec sa zničila, stratila), návrh na relutárnu
(peňažnú) náhradu (prisúdenie sumy peňazí, obvykle vo výške náhrady škody). Ak súd rozhoduje podľa
druhého subsidiárneho petitu, prvý petit zamietne. Naopak, ak súd rozhodne podľa prvého (primárneho)
petitu, o druhom petite už nerozhoduje (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 113/2010).
Keďže v danej veci sa nevyhovelo určeniu, že závet je neplatný, súd prvej inštancie správne tento petit

zamietol a rozhodoval o eventuálnom petite, že závet je neplatný v časti, v ktorej opomína zo zákonného
dedičského podielu žalobcu, pričom tomuto petitu vyhovel.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu (zamietajúci výrok ohľadom neplatnosti závetu
s vydedením - výrok IV.) a z dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej

inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia
dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti a to i tie, ktoré žalobca
uvádzal v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa
§ 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam

uvedeným v odvolaní žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné.

10. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy musí súd rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti,
ktoré musia byť účastníkom tvrdené (napr. nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi)
a ostatnými, ku ktorým súd musí prihliadať z úradnej povinnosti aj bez námietky účastníka konania (napr.

absolútna neplatnosť právneho úkonu z dôvodu jeho neurčitosti). Absolútna neplatnosť právneho úkonu
nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a na takýto právny úkon sa hľadí, ako keby nebol urobený. Táto
neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným
odpadnutím dôvodu neplatnosti, čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje.

11. Vo všeobecnosti, úkony sú právne skutočnosti, ktoré spočívajú v určitom ľudskom správaní, a to
v správaní vedomom a vôľovom. V zmysle cit. ustanovenia § 34 Občianskeho zákonníka zo znakov
definujúcich právny úkon má zásadný význam jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že pokiaľ by
neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického donútenia), neexistoval by ani právny úkon; právny úkon by
však neexistoval ani vtedy, ak by neexistoval prejav vôle. Vôľa, ako psychický vzťah konajúceho človeka

k zamýšľanému (chcenému) následku je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho
úkonu. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či
pri určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel to, čo prejavil,
že chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa pri jej prejave
usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený.

Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže
by bola právnym úkonom prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Ak prejav posúdený podľa týchto
zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním
je. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne).
Slobodou vôle je sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho

prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti
vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 Občianskeho zákonníka neplatný. Medzi
takéto právne úkony patria (mimo iných) simulované úkony, ako aj úkony urobené s tzv. vnútornou
výhradou. Simulovaný je právny úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako úkon vážny,ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný
právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s tzv. vnútornou výhradou
(mentálnou rezerváciou). Na rozdiel od simulovaného úkonu, pri ktorom ten, kto ho urobil, právny úkon

len predstieral, v skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon
urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú
výhradu sa preto pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný,
akoby vnútorná výhrada neexistovala. Pokiaľ ide o náležitosti prejavu, sú nimi určitosť a zrozumiteľnosť.

12. Náležitosťou každého právneho úkonu musí byť vôľa smerujúca k uskutočneniu tohto úkonu. K tomu,
aby bol úkon platný a vyvolal právne následky, je nevyhnutné, aby vôľa bola bezvadná, teda mala
zákonompožadovanúkvalituvpodobejejslobody,vážnosti,určitostiazrozumiteľnosti.Vôľakonajúceho
subjektumusízahŕňaťnielenrozhodnutiekučineniuprávnehoúkonu,aleajpredstavuoreálnomobsahu
tohtoúkonuvrátanejehoprávnychnásledkov.Ibavtakomtoprípadejemožnéhovoriťoznaku,,vážnosti“
vôle konajúceho subjektu.

13. Pri posudzovaní vážnosti vôle treba vychádzať predovšetkým z princípu právnej istoty a princípu
ochrany dobrej viery účastníka zmluvného vzťahu. Princíp právnej istoty vyžaduje, aby sa pochybnosti
o vážnosti vôle konajúceho, ktorý konal len na ,,oko“, teda úkon nemienil vážne, pričítali na ťarchu
konajúceho v prospech platnosti úkonu. Princíp ochrany dobrej viery adresáta právneho úkonu potom

poskytuje ochranu druhého účastníka právneho úkonu, za predpokladu, že mu nemohlo byť subjektívne
alebo z objektívnych okolností, za ktorých bol úkon urobený, známe, že právny úkon nie je mienený
vážne.

14. Vzhľadom k tomu, že vôľu nie je možné objektívne skúmať, o jej obsahu svedčí len jej vonkajšia

manifestácia, teda jej prejav, ktorým konajúci subjekt urobí svoju vôľu rozpoznateľnú pre okolie. Vonkajší
prejav vôle potom v súhrne s konkrétnymi okolnosťami, za ktorých bol urobený, dáva v prípade
pochybností odpoveď na otázku, či úkon bol urobený vážne a či konajúca osoba skutočne chcela vyvolať
účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. Pre spochybnenie vážnosti vôle však nepostačuje
subjektívne presvedčenie konajúceho subjektu, že sú tu okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho vôľa

nebola vážna, ale existencia takých okolností, z ktorých druhá strana musela rozpoznať, že vôľa
konajúceho nie je vážna. O nedostatok vážnosti vôle by teda nešlo, aj keby konajúci subjekt skutočne
nechcel úkon urobiť, pretože k vnútornej výhrade sa pri posudzovaní vážnosti vôle a platnosti právneho
úkonu neprihliada.

15. Žalobca v dôvodoch odvolania namietal nesprávne skutkové zistenia súdu a nesprávne právne
posúdenie veci. Právne posudzovanie veci je pritom činnosť súdu, pri ktorej skutkový stav (zistený aj na
základe podkladov predložených stranou sporu) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej
normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci
je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový

stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne
interpretoval).

16. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

17. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné
na rozhodnutie vo veci. V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov
(poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Súd
v civilnom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), a nie
strán sporu.

18. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada,
vyplývajúca z čl. 15 základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá
v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jehovnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že
sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné
meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v

podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729).

19. Skutkovými zisteniami, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie
taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu

z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov
by bolo možné vytknúť súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne

preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli
najavoinakzhľadiskaichzávažnosti,zákonnosti,pravdivostialebovierohodnostijelogickýrozpor,alebo
ak hodnotenie dôkazov odporuje hore označenému zákonnému ustanoveniu.

20. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci

dokazovanie, vychádzajúc z návrhov strán sporu, ktoré považoval za potrebné v tejto veci vykonať.
Odvolací súd pri hodnotení konania súdu prvej inštancie dospel k záveru, že jeho konanie nie
je postihnuté závažnými deficitmi v dokazovaní (napr. tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, atď.) a jeho závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Žalobcom v

odvolaní uvádzané skutočnosti (starostlivosť o poručiteľku, prejavovanie záujmu o ňu, sprevádzanie
na vyšetrenia a do zdravotníckych zariadení) sa prejavili v rozhodnutí súdu prvej inštancie o určení,
že dôvody vydedenia nie sú dané a určení neplatnosti vydedenia, avšak z toho, že v tejto časti bolo
žalobe vyhovené, nemožno automaticky dospieť aj k záveru o absolútnej neplatnosti závetu, pričom sa
stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že tvrdenia žalobcu, že by závet nebol urobený slobodne

a vážne, v konaní nebolo preukázané. To, že závet poručiteľky vyznieva v neprospech žalobcu, ktorý
spolu so žalovanou v 1. rade v posledných rokoch o poručiteľku prejavoval záujem, automaticky
neznamená, že tento právny úkon nebol urobený slobodne a vážne. To, že by poručiteľka konala
neuvážene, impulzívne a bez vlastného presvedčenia o správnosti svojho konania, žalobca v konaní
nepreukázal. Ani zo skutočnosti, že v notárskej zápisnici, v ktorej bolo spísané vydedenie a závet,

bolo uvedené, že žalobca o poručiteľku viac ako osem mesiacov nejaví žiaden záujem, čo žalobca
považuje za nepravdu, neznamená, že poručiteľka mala pomýlené vnímanie a nemožno vychádzať
z toho, že prejav vôle v právnom úkone závetu myslela vážne. V konaní bolo preukázané, že poručiteľka
bola od januára do 6. júla 2020 u žalovanej v 1. rade v Írsku, teda neboli v kontakte, žalobca jej
asi dvakrát telefonoval, zaviezol ju na letisko a po jej návrate ju viackrát sprevádzal k doktorom.

Z toho, že dôvod vydedenia nepovažoval súd prvej inštancie za časovo a miestne konkretizovaný,
pričom nebol preukázaný ani trvalý stav nezáujmu žalobcu o poručiteľku, nemožno vyvodzovať, že
tieto dôvody sú dostatočné aj pre preukázanie neplatnosti závetu. Nemožno z toho dospieť k záveru, že
poručiteľka mala mylnú predstavu o skutočnostiach, ktoré boli určujúce pre daný prejav jej vôle, najmä
ak je z vykonaného dokazovania zrejmé, že poručiteľka spísala závety tri, a to v roku 2018, 2019

a 2020, v každom z týchto závetov sa zmenila osoba, ktorej odkázala svoj majetok, teda z tohto je
zrejmé, že poručiteľka zvažovala to, komu zo svojich dedičov tento svoj majetok zanechá a v dôsledku
meniacich sa vzťahov s dedičmi reagovala na to spísaním nového závetu. Nemožno preto hovoriť,
že by mala mylnú predstavu o okolnostiach, ktoré boli pre daný prejav jej vôle určujúce. Posledný
závet pritom spísala dňa 02. 10. 2020, teda nie bezprostredne, ale až tri mesiace po návrate od

žalovanej v 1. rade, kedy už podľa tvrdenia žalobcu práve on zabezpečoval jej starostlivosť. Len zo
skutočnosti, že napriek tomu, že na záver sa o ňu staral žalobca a závetom neodkázala majetok jemu
(tak, ako to urobila druhým závetom), nemožno automaticky hovoriť o nedostatku vôle poručiteľky
a vyvodzovať z toho absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Aj keď na prejav vôle poručiteľky
vplývalvek,zdravotnýstavaurčiteajkonaniejejdetí,vrátanežalobcuažalovanejv1.rade,anizozmeny

spôsobu naloženia s jej majetkom krátko pred smrťou bez preukázania iných skutočností nemožno
dospieť k záveru, že prejav jej vôle zachytený v zápisnici by nebol vážny, pretože k takémuto záveru
žalobca neprodukoval ani dostatok skutkových okolností, ktoré následne ani nepreukázal. Z práva na
spravodlivý proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jejprávnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie za
správny, vychádzajúci z vykonaného dokazovania, ktorý súd prvej inštancie následne aj správne právne
posúdil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu žalobcu a žalovanej v 1. rade odvolací súd rozhodol podľa
§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej v 1. rade
priznal voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22. O trovách odvolacieho konania žalobcu a žalovaných v 2. až 6. rade odvolací súd rozhodol podľa
§ 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalovaným v 2. až 6. rade
nepriznal, i keď v odvolacom konaní im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, avšak žiadne trovy odvolacieho konania im nevznikli. Odvolací súd v zmysle ustanovenia §
262 ods. 1 CSP rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania, keď o výške náhrady trov konania po

právoplatnosti rozhodnutia následne rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie. Vzhľadom
na skutočnosť, že už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovaným v 2. až 6. rade
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, riadiac sa zásadou, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP odvolací súd rozhodol, že žalovaným v 2. až 6. rade sa náhrada trov
odvolacieho konania nepriznáva.

23. Keďže pri vyhlásení rozsudku došlo k zrejmej nesprávnosti, keď bolo uvedené, že žalovanej v 1.
rade sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, aj keď správne malo
byť uvedené, že sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd túto zrejmú
nesprávnosť postupom podľa § 224 CSP opravil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§

419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).