Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. júl 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/15/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124010791
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Varga PhD., LL.M., MBA
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124010791.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M,
MBA a sudcov JUDr. Petra Farkaša a JUDr. Jaroslava Bugeľa na neverejnom zasadnutí konanom dňa
09.07.2025 v trestnej veci obžalovaného A. B., pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183
ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súd Prešov zo dňa
11.04.2025, sp. zn. 4T/23/2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 320 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku, v spojení s § 280 ods. 2 Tr. poriadku trestnú vec
obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XX, C. pre skutok právne kvalifikovaný
ako zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, 2 písm. d/ Tr. zákona, s poukazom na §
139 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- v období od presne nezisteného dňa, koncom mesiaca október 2023 do 22:45 hod. dňa 24.12.2023
v obci Kendice, okres Prešov na pozemku rodinného domu s popisným číslom 248, v miestnosti, ktorá
je súčasťou hospodárskej budovy, prispôsobenej na bývanie, bez oprávnenia bránil užívať osobnú
slobodu mal. F. B. nar. XX.XX.XXXX a to tak, že v uvedenom období približne päťkrát do týždňa ju

proti jej vôli opakovane zamykal cez noc v miestnosti, od ktorej mal len on kľúče, kde nemala prístup
ani k základným hygienickým zariadeniam, išlo o žiačku 9. ročníka základnej školy, ktorá sa mala
podrobovať psychiatrickej liečbe, medzi poškodenou a obžalovaným existovalo silné citové puto, pričom
obžalovaný maloletej prezentoval svoju vôľu tento vzťah naďalej udržiavať, skrýval ju pred manželkou,
ukrýval ich vzťah, aj jej bránil, aby si nerobila čo chce, čím maloletú obmedzoval vo voľnom pohybe,
poškodenámohlaísťvonlenvtedy,keďobžalovanéhopoprosilaalebolenkeďboldoma,obžalovanýmal

s poškodenou intímny pomer, nemal zábrany ani voči vulgárnym nadávkam a fyzickým útokom smerom
k maloletej, vozil ju do školy, mesta, kupoval jej veci, čím ju obžalovaný manipuloval, vzhľadom na vek
a jej intelekt, a aj s citmi maloletej, nebola spôsobilá vyhodnotiť vážnosť jeho počínania k nej a dňa
24.12.2023 v snahe opustiť priestor, keďže okno a dvere sa nedali otvoriť a s obžalovaným sa nemohla
najmenej tri hodiny skontaktovať, lebo jej nedvíhal telefón, požiadala o pomoc kamaráta a následne
políciu, ktorej správanie obžalovaného voči nej oznámila,

postupuje Okresnému úradu Prešov, ktorý by ju mal prejednať ako priestupok.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 11.04.2025, sp. zn. 4T/23/2024 súd podľa § 285 písm. a/ Tr.
poriadku oslobodil obžalovaného A. B. spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Prešov pod č.
1 Pv 558/23/7707-90, zo dňa 23.05.2024, podanej na Okresný súd Prešov, dňa 27.05.2024, pre skutok
právne kvalifikovaný ako zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr.

zákona, s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, ktorý mal spáchať tak,že v období od presne nezisteného dňa, koncom mesiaca október 2023 do 22.45 hod. dňa 24.12.2023
v obci Kendice, okres Prešov na pozemku rodinného domu s popisným číslom 248, v miestnosti, ktorá
je súčasťou hospodárskej budovy, prispôsobenej na bývanie, bez oprávnenia bránil užívať osobnú

slobodu mal. F. B. nar. XX.XX.XXXX a to tak, že v uvedenom období približne päťkrát do týždňa ju
proti jej vôli opakovane zamykal cez noc v miestnosti, od ktorej mal len on kľúče, kde nemala prístup
ani k základným hygienickým zariadeniam, išlo o žiačku 9. ročníka základnej školy, ktorá sa mala
podrobovať psychiatrickej liečbe, medzi poškodenou a obžalovaným existovalo silné citové puto, pričom
obžalovaný maloletej prezentoval svoju vôľu tento vzťah naďalej udržiavať, skrýval ju pred manželkou,

ukrýval ich vzťah, aj jej bránil, aby si nerobila čo chce, čím maloletú obmedzoval vo voľnom pohybe,
poškodená mohla ísť von len vtedy, keď obžalovaného poprosila alebo len keď bol doma, obžalovaný
mal s poškodenou intímny pomer, nemal zábrany ani voči vulgárnym nadávkam a fyzickým útokom
smerom k maloletej, vozil ju do školy, mesta, kupoval jej veci, čím ju obžalovaný manipuloval, vzhľadom
na vek a jej intelekt, a aj s citmi maloletej, nebola spôsobilá vyhodnotiť vážnosť jeho počínania k nej
a dňa 24.12.2023 v snahe opustiť priestor, keďže okno a dvere sa nedali otvoriť a s obžalovaným sa

nemohla najmenej tri hodiny skontaktovať, lebo jej nedvíhal telefón, požiadala o pomoc kamaráta a
následne políciu, ktorej správanie obžalovaného voči nej oznámila, pretože nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Proti tomuto rozsudku riadne a včas, podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 17.04.2025,

podal odvolanie prokurátor, ktoré odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 09.05.2025.
Namietal, že má za to, že závery súdu tak ako sú uvedené v odôvodnení rozsudku nezodpovedajú
zistenému skutkovému stavu. Navyše, chce poukázať na to, že súd A. B. spod obžaloby oslobodil
z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa skutok stal, avšak v rozpore s týmto v odôvodnení rozsudku
na viacerých miestach uvádza, že poškodená mala byť obžalovaným zamykaná. Z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že sa skutok stal a boli naplnené obligatórne znaky žalovaného zločinu,
čo vyplýva predovšetkým z výpovede samotnej poškodenej a svedkov G. a D., podľa ktorých mal
obžalovaný v hospodárskej budove pri svojom dome opakovane zamykať poškodenú, ktorá nakoniec
24.12.2023 skutok oznámila polícii, pričom príslušníci polície, svedkovia Uhliar a Reichstädter, ju po
príchode v označenej hospodárskej budove skutočne našli zamknutú po tom, čo im obžalovaný priamo

pred nimi kľúčom odomkol dvere. Dokonca aj sám obžalovaný v prípravnom konaní v procesnom
postavení obvineného priznal, že mala byť poškodená zamykaná. Pokiaľ ide o súdom vytýkané
nedostatky v skutkovej vete spočívajúce v nepreukázaní manipulácie zo strany obžalovaného voči
poškodenej má za to, že poškodená je jednak osoba so zníženým intelektom a jednak maloletá osoba,
a preto nemožno spravodlivo očakávať, že sa zachová ako priemerná, plnoletá, mentálne zdravá žena.

Prihliadnuc tak na výpovede svedkov a na výsluch znalkyne, psychologičky PhDr. Kordovanovej, podľa
ktorej mali poškodená a obžalovaný nerovnocenný vzťah a poškodená verila, že bude jeho výlučnou
partnerkou, ako aj na výpovede obžalovaného v prípravnom konaní, podľa ktorých od neho dostávala
poškodená darčeky a peniaze, vykonanému dokazovaniu nezodpovedá ani odôvodnenie rozsudku
v časti, kde súd naznačuje manipuláciu zo strany poškodenej, dieťaťa, voči obžalovanému, ktorý je

dospelým mužom vyššieho veku. Znamenalo by to, že poškodená obžalovaným manipulovala, a preto
sa musel podrobiť intímnemu vzťahu s ňou a zariadiť jej bývanie v hospodárskej budove, hoci na
rovnakom dvore žila jeho manžela a maloleté deti. Súd sa nevysporiadal s otázkou, prečo by obžalovaný
poškodenú zamykal, ak by sa na vstup a výstup z hospodárskej budovy malo bežne používať okno, ak by
jeho cieľom nebolo obmedziť osobnú slobodu poškodenej, nakoľko, podľa súdu, mala možnosť opustiť

miestnosť útekom. Zamknutím dverí bol, podľa jeho názoru, jednoznačne sledovaný cieľ obmedziť
osobnú slobodu poškodenej, a to z dôvodu, aby sa zamedzilo jej stretu s rodinou obžalovaného, či jej
úteku, čo potvrdil aj samotný obžalovaný. Od nikoho a najmä nie od poškodenej, prihliadnuc na jej vek
a mentálnu úroveň, nemožno očakávať, že bude hľadať alternatívne riešenia, akým spôsobom sa môže
dostať von z uzamknutého priestoru. Odhliadnuc od toho, poškodená už v minulosti z hospodárskej

budovy ušla, čo značí, že ani v minulosti nebola zamknutá dobrovoľne. Opačný výklad by znamenal, že
ak sa obeti podarí ujsť oknom, páchateľove konanie nikdy nebude trestným činom. Rovnako má za to, že
protiprávnosti konania obžalovaného nezbavuje ani to, že poškodená mala mobilný telefón. Nemožno
od nikoho očakávať, aby sa z uzamknutého priestoru dostal von zakaždým len na zavolanie. Na druhej
strane, poškodená obžalovaného prostredníctvom mobilného telefónu dňa 24.12.2023 kontaktovala,

avšak bezvýsledne. Na veci nič nemení ani obrana obžalovaného, že o tom nemal vedomosť. Tým, že sa
poškodená mohla pohybovať mimo objekt, nebola zamknutá nepretržite, zásah do jej osobnej slobody
nebol až takej povahy a dĺžky trvania, aby opakované konanie obžalovaného naplnilo znaky pozbavenia
osobnej slobody, avšak jej opakované uzamykanie naplnilo znaky obmedzovania osobnej slobody. Súddôsledne nevyhodnocoval stupeň rozumového a mravného vývoja poškodenej. V danom prípade je
poškodenou, obeťou, maloletá osoba, ktorá nie je vzhľadom na vek a v danom prípade aj na nízky
intelekt, schopná kriticky myslieť a vyvstáva otázka, či sa vôbec dá postaviť oslobodenie páchateľa spod

obžaloby na absencii prejavu nesúhlasu od dieťaťa. Súd tiež v rozpore s vykonanými dôkazmi dospel
k záveru, že znalecké posudky svedčia v neprospech dôveryhodnosti výpovede poškodenej a zároveň
naznačil, že je to práve poškodená, ktorá mala manipulovať obžalovaným. Uvedené nezodpovedá
vykonanému dokazovaniu, najmä záverom znaleckých posudkov. Podľa C. H. poškodená nemala snahu
obžalovanému poškodiť, ani nemá snahu javiť sa v lepšom svetle, na zvládnutie problematického

vzťahu nemala dostatočnú mentálnu kapacitu, verila, že sa stane oficiálnou partnerkou obžalovaného,
a preto zotrvávala v tomto vzťahu, pričom je ľahko manipulovateľná. Podľa D. I. je poškodená mierne
duševne zaostalá a osobnostne nezrelá. Obžalovaný v prípravnom konaní v procesnom postavení
obvineného, okrem iného, uviedol, že zamykaním sa pokúšal zabrániť poškodenej v úteku. Následky
na psychickom zdraví u poškodenej konštatovala znalkyňa psychologička PhDr. Kordovanová, podľa
ktorej sa psychický stav poškodenej zhoršil počas vzťahu s obžalovaným, ktorý pre ňu predstavoval

nadmernú psychickú záťaž. V danom období sa začali prejavovať poruchy správania. Nie je preto
zrejmé, ako chcel obžalovaný maloletej pomôcť, keď práve vzťah s ním jej neprospieval. Súd taktiež
v rozpore s vykonanými dôkazmi konštatoval, že absentuje akýkoľvek motív obžalovaného, pričom
sám obžalovaný v procesnom postavení obvineného vypovedal, že poškodenú zamykal, aby ju ukryl
pred svojou manželkou, aby si nič nespravila, keď sa vyhrážala samovraždou. Tomu, že obžalovaný

nechcel, aby sa poškodená voľne pohybovala na pozemku, a že sa ani voľne nepohybovala, zodpovedá
to, že poškodená mala v hospodárskej budove v miestnosti, kde sa zdržiavala, lavór na vykonanie
potreby. Pokiaľ ide o výpoveď poškodenej, kde súd konštatoval, že z obrazovo-zvukového záznamu
nebadať na poškodenej známky stresu, strachu a traumy, absencia emočného prejavu vôbec nie je
v rozpore s tým, že konanie obžalovaného bolo protiprávne, nehovoriac o tom, že sa jednalo o výpoveď

maloletej s mentálnou retardáciou ľahkého stupňa, ktorá k obžalovanému prechovávala pozitívne
emócie. Súd odmietol čítanie návrhu výpovede poškodenej zo dňa 25.12.2023, z dôvodu že bola
vykonaná v nočnej hodine a bez prítomnosti psychológa a zákonného zástupcu. Ako dôkaz nemožno
v zmysle § 119 ods. 5 Tr. poriadku odmietnuť taký dôkaz, ktorý bol mimo iné získaný nezákonným
donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia, pričom v danom prípade takéto okolnosti nenastali.

Poškodená nenamietala, že výsluch bude vykonaný v nočnej hodine, nesťažovala sa na únavu, ani že by
nechcelavovýsluchupokračovať.Mázato,žetakátovýpoveďpoškodenejjezákonnýmdôkazom,ajkeď
je pravdou, že k výsluchu nebol prizvaný psychológ, ani zákonný zástupca. Takýto postup slúži najmä na
ochranu poškodeného, aby bol výsluch vedený ohľaduplne, a preto samotná neprítomnosť psychológa
nespôsobuje nezákonnosť takéhoto výsluchu, resp. jeho procesnú nepoužiteľnosť. Nie je dôvod, prečo

by taká výpoveď nemohla byť prečítaná. Uvedená výpoveď je pritom ako dôkaz dôležitá, nakoľko
poškodená vypovedala spontánne, po tom, čo sa sama rozhodla oznámiť skutok, najmä o tom, že
obžalovaný ju vodil do kotolne, kde mali často dobrovoľný styk, viackrát ju zbil, v kotolni ju často zamykal
a nemohla odísť kedy chcela. Ďalej vypovedala, že už nevládze byť ďalej zamykaná, nevie prečo bola
zamykaná, na rukách má jazvy, ktoré si spôsobila žiletkou, pretože mala nervy na obžalovaného, že je

zamknutá. Z uvedených dôvodov navrhol aby Krajský súd v Prešove zrušil napadnutý rozsudok a uložil
Okresnému súdu Prešov, aby vec znovu prejednal a rozhodol, pričom navrhol na hlavnom pojednávaní
prečítať výpoveď poškodenej zo dňa 25.12.2023.

Krajský súd na základe takto riadne a včas podaného odvolania preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr.

poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr.
poriadku a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je čiastočne dôvodné.

Úvodom je potrebné konštatovať, že krajský súd v prejednávanej trestnej veci už jedenkrát rozhodol,
keď zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie, pričom po
doplnení dokazovania je potrebné konštatovať, že okresný súd vykonal v rámci riadneho procesného
postupu dokazovanie v celom rozsahu potrebnom pre náležité zistenie a ustálenie skutkového stavu
veci, avšak na základe toho dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom.

Prvostupňový súd odvolaním napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že skutočnosť, že medzi obžalovaným
a poškodenou bol citový vzťah, ktorý neskôr mal intímny rozmer vyplynula nielen z výpovedí
obžalovaného a poškodenej, ale tento vzťah potvrdili aj všetci svedkovia, ktorí boli s aktérmi tohto vzťahuv kontakte, a tiež vyplynula aj zo správy školy, ktorú navštevovala poškodená, ako aj z komunikácie na
instagrame medzi poškodenou a manželkou obžalovaného J. B.. Toto silné citové puto najmä zo strany
poškodenej k obžalovanému je možné bezpochyby definovať ako dôvod, prečo chcela byť poškodená

neustále v blízkosti obžalovaného. Vyplynul aj z oboch znaleckých posudkov MUDr. Rosenbergerovej
a PhDr. Kordovanovej, ktoré z odborného hľadiska definovali tento vzťah ako zaľúbenosť poškodenej
k obžalovanému, čo napokon potvrdzovali vo svojich výpovediach aj matka a súrodenci poškodenej,
ktorí boli na hlavnom pojednávaní vypočutí. Súd tento vzťah hodnotí z hľadiska existencie motivácie,
pre ktorú poškodená vyhľadávala spoločnosť obžalovaného, a teda nie je pravdou, čo tvrdil prokurátor

v skutkovej vete obžaloby a podanom odvolaní, že by obžalovaný mal úmysel vybudovať medzi ním
a poškodenou silné citové puto a tento vzťah udržiavať len ako motiváciu na to, aby mohol obmedzovať
jej osobnú slobodu. Na takýto záver nikdy neexistoval už ani v prípravnom konaní žiaden dôkaz, ktorý
by svedčil o tomto závere prokurátora a nebol vykonaný ani na hlavom pojednávaní, teda toto tvrdenie
prokurátora je iba v rovine špekulácie. Právne relevantné budovanie a udržiavanie citového puta totiž
prichádza do úvahy len v súvislosti s motívom trestného činu ako fakultatívnym znakom skutkovej

podstaty trestného činu, pretože prípadná citová manipulácia sama osebe nie je trestným činom. Takto
v obžalobe formulovaná skutková okolnosť sa ani nikdy nestala, pretože nebol vykonaný žiaden dôkaz
o tom, že obžalovaný úmyselne a v zlej vôli manipuloval s citmi poškodenej, aby ju udržiaval vo
svojej podriadenosti za účelom jej zamykania v hospodárskej budove, pretože iba obmedzenie osobnej
slobody zamknutím môže mať povahu žalovaného trestného činu, nie však citová manipulácia. Hoci je

zrejmé, že tento vzťah bol z dôvodu vekového rozdielu a sociálnej úrovne nevyvážený a obžalovaný
občas poškodenej prispel drobnou finančnou čiastkou na malé nákupy, ktorá by sa dala porovnať
s vreckovým, nebolo preukázané, že samotný charakter tohto vzťahu obžalovaný úmyselne využil vo
svoj prospech, aby mohol obmedzovať osobnú slobodu poškodenej, ako to tvrdí prokurátor v podanom
odvolaní. Je tiež iba domnienkou obžaloby, na ktorej nemôže obstáť výrok o vine, že obžalovaný

zneužíval nízky intelekt poškodenej na to, aby ňou manipuloval, v úmysle na nej spáchať akýkoľvek
trestný čin. Na toto tvrdenie nebol vykonaný žiaden dôkaz. Nebol tiež vykonaný žiaden dôkaz, že
by obžalovaný úmyselne nadviazal tento vzťah, budoval ho a udržiaval preto, aby mal obžalovanú
(súd mal zrejme na mysli poškodenú) zamknúť u seba v hospodárskej budove. To, že tak mohol
konať s motiváciou sexuálneho uspokojenia nie je trestné, pretože nebolo dokázané, že by poškodená

nemala s obžalovaným pohlavný styk dobrovoľne. Pokiaľ súd posudzuje otázku manipulácie výpovedí
svedkov B., G. a D., z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že to bola práve poškodená, ktorá
obžalovaného citovo vydierala, manipulovala ním, ale aj jeho manželkou, vyhrážala sa samovraždou,
ak obžalovaný neurobí čo ona chce. To jednoznačne vyplynulo aj z komunikácie medzi poškodenou
a manželkou obžalovaného J. B. na instagrame, z ktorej je zrejmá snaha poškodenej nahradiť manželku

obžalovaného v pozícii primárnej partnerky, spojená s vydieraním a vyhrážaním sa samovraždou, čo
potvrdil aj svedok G.. Aj to svedčí v prospech názoru súdu, že nebolo preukázané, že sa skutok v časti
motivácie obžalovaného citovo si pripútať poškodenú, aby mohol obmedzovať jej osobnú slobodu stal.
Je pravdou, že toto nastavenie ich nevyváženého vzťahu v prospech zrelejšieho a dominantnejšieho
obžalovaného zjavne uľahčilo konanie obžalovaného ale nebolo tomu tak v právne relevantnom zmysle,

nakoľko úmysel musí pokrývať aj tento motív trestného činu, k čomu musí byť vykonaný dôkaz,
avšak takýto dôkaz vykonaný nebol. Len samotný fakt vekovo a intelektuálne nevyváženého vzťahu
ku konštatovaniu trestnoprávne irelevantnému motívu spáchania úmyselného trestného činu nestačí,
ale musí existovať aj kauzálny nexus medzi konaním páchateľa citovo si pripútať mladšiu a menej
inteligentnú partnerku a spáchaním trestného činu, ktorého obeťou by bola táto partnerka. Takýto

stav dokazovaním zistený nebol. Rovnako nebolo preukázané ani skutkové tvrdenie prokurátora, že
obžalovaný skrýval poškodenú pred manželkou, čo vyvracia komunikácia poškodenej a manželky
obžalovaného, ktorá o ich vzťahu, ako aj o tom, že poškodená prespáva v hospodárskej budove
vedela. Súd podobne ako aj v predchádzajúcej časti odôvodnenia poukazuje na to, že zatajovanie
vzťahu samo osebe nemá znaky žiadneho trestného činu v zmysle Tr. zákona a táto skutková okolnosť

tvrdená obžalobou nemá, podľa presvedčenia súdu, žiaden vzťah k skutkovej podstate žalovaného
trestného činu. Navyše, táto skutková okolnosť ani nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Rovnako
súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu je ako skutková okolnosť, ktorou sa preukazujú znaky trestného
činu, uvádzané, že obžalovaný bránil poškodenej, aby si robila čo chce. Je potrebné uviesť, že v čase
skutku mala poškodená 16 rokov a nielen dieťa, ale nikto si nemôže robiť čo chce. Ak mal prokurátor

touto formuláciou na mysli, že poškodená nemohla ísť kam chcela, ani jeden zo svedkov uvedenú
skutočnosť nepopisoval a aj sama poškodená uviedla, že riadne chodila do školy, obžalovaný ju vozil
na nákupy do Prešova, dával jej peniaze, zabezpečil jej mobilný telefón s pripojením na internet, a teda
neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by svedčil v prospech toho, že bola obmedzená jej slobodná vôľa, hocisúd opätovne zdôrazňuje, že obžaloba je postavená na právnej kvalifikácii obmedzenia osobnej slobody,
kedy mala byť obmedzená osobná sloboda spočívajúca v slobodnom pohybe, čo je výrazne nižšie
poňatie toho, čo prokurátor definoval, ako to, že si nemohla robiť to, čo chce. Teda ani táto časť skutku

nebola preukázaná, navyše nie je definičným znakom skutkovej podstaty nielen žalovaného, ale ani
iného trestného činu v Tr. zákone. Nemôže sa jednať o trestný čin obmedzovania osobnej slobody,
ak sa poškodená mohla slobodne pohybovať ako to tvrdí prokurátor v podanom odvolaní. Obžalovaný
nielenže nelimitoval pohyb poškodenej v rámci vnútra hospodárskej budovy, ale nebol vykonaný žiaden
dôkaz o tom, že by robil aj pri jej pobyte mimo objekt, napr. pripútaním reťazou, lanom a pod. Sám

prokurátor v odvolaní tvrdí, že z hľadiska intenzity konania obžalovaného toto nemohlo naplniť znaky
pozbavenie osobnej slobody s čím súd súhlasí. Samotná nevera, ktorej sa obžalovaný dopustil a vzťah
s veľkým vekovým rozdielom, ako aj vzdelanostným a sociálnym, ktorý znalkyňa PhDr. Kordovanová
definovala ako nevyvážený, nenapĺňa znaky žiadneho trestného činu. Hoci dĺžka doby, po ktorú je
obmedzená sloboda pohybu, nie je z hľadiska trestnosti činu rozhodujúca, rozhodujúcim je vytvorenie
takého protiprávneho stavu páchateľovho úmyslu obmedziť osobnú slobodu iného. Ide teda o trváci

trestný čin, ktorého vznik nastáva vytvorením protiprávneho stavu a jeho udržiavaním, teda úmyselným
konaním páchateľa prejavujúcim vôľu obmedziť slobodu iného a tento stav trestnosti trvá dovtedy, kým
nedôjde k odstráneniu tohto protiprávneho stavu, k čomu ale nemusí dôjsť výlučne z vôle páchateľa.
Uvedený trestný čin ako úmyselný predpokladá, že páchateľ bez oprávnenia obmedzí osobnú slobodu
svojim konaním, ktorá je vyjadrením jeho vôle tak urobiť, pričom táto jeho vôľa vyjadrená úmyselným

konaním musí smerovať k následku, teda obmedzeniu osobnej slobody a tento následok musí byť
tiež vyjadrením úmyslu páchateľa a nemôže nastať omylom alebo náhodou. Na druhej strane, oproti
vôli páchateľa obmedziť inému osobnú slobodu stojí nesúhlas poškodeného, ktorý s týmto nesúhlasí,
pretože v opačnom prípade sa nemôže jednať o trestný čin (§ 29 Tr. zákona), teda vôľa páchateľa
obmedziť osobnú slobodu iného musí na druhej strane naraziť na vôľu poškodeného túto slobodu užívať,

pričom páchateľ musí vytvoriť ťažko prekonateľnú prekážku brániacu osobnej slobode, teda nemôže sa
jednať o prekážku, ktorá svojim charakterom má len formálnu, či symbolickú povahu. V danej trestnej
vecitedasúdnazákladevykonanýchdôkazovvykonalichvyhodnotenievtomsmere,čiobžalovanýA.B.
úmyselneobmedzilosobnúslobodupoškodenejjejuzamykanímvprístavberodinnéhodomu,tedachcel
obmedziť osobnú slobodu tak, aby ju nemohla užívať lebo vedel, že svojim konaním môže obmedziť jej

osobnú slobodu a pre prípad, že to urobí bol s tým uzrozumený. Súd tiež ale musí z vykonaných dôkazov
vyhodnocovať, či poškodená prejavila vôľu užívať osobnú slobodu počas zamknutia, teda nesúhlasila
s uzamknutím v miestnosti v čase, kedy k uzamknutiu došlo alebo v čase uzamknutia s tým súhlasila,
ale nesúhlasila so zamknutím až následne a tento nesúhlas sa dostal do dispozičnej sféry obžalovaného
a on, napriek prejavu vôle poškodenej nebyť zamknutá, jej odoprel odomknutie, a teda bránil naďalej

užívať jej osobnú slobodu. Obžalovaný teda mohol naplniť znaky žalovaného trestného činu buď tak,
že zamkol poškodenú bez jej súhlasu, pričom tento nesúhlas poškodená vyjadrila obžalovanému už
v čase zamknutia alebo, že ju zamkol v miestnosti s jej súhlasom, čím nedošlo k naplneniu znakov
trestného činu obmedzovania osobnej slobody, ale v čase, kedy poškodená fakticky obmedzená na
osobnej slobode zamknutím v miestnosti s jej súhlasom prejavila vôľu túto miestnosť opustiť a dala to na

vedomie obžalovanému, napr. prostredníctvom telefónu, sms alebo sociálnej siete a obžalovaný, hoci
o tejto vôli poškodenej vedel, túto vôľu nerešpektoval a prejavil úmysel ju tam naďalej držať proti jej
vôli. V tomto prípade by k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu obmedzovania osobnej slobody
došlo v tomto okamihu, kedy by nastal protiprávny stav predpokladaný Tr. zákonom. Z vykonaného
dokazovania, vrátane výpovedí matky poškodenej K. B. a súrodencov D. B. a E. B. nevyplýva, že by

im poškodená hovorila o tom, že by bola obžalovaným zamknutá, alebo im hovorila o tom, že by k nej
obžalovaný sa správal zle, že by ju bil znásilňoval, ponižoval alebo jej odopieral potravu. Z výpovedí
svedkov tiež vyplynulo, že to bola práve poškodená, ktorá kvôli zaľúbenosti vyhľadávala prítomnosť
obžalovaného, a to aj proti vôli svojich rodičov, ktorí s týmto vzťahom síce nesúhlasili, no aj napriek tomu
jej umožnili bývať u obžalovaného a nepodnikli žiadne kroky na nápravu tohto stavu, ktorý im, ako tvrdila

svedkyňa K. B., mal prekážať. Rodičia maloletej poškodenej boli v plnom rozsahu schopní vykonávať
svoje práva a plniť rodičovské povinnosti a v tomto im ani nič nebránilo, na čo rezignovali. Svedkovia
zprostrediadomácnostiobžalovanéhoC.G.aL.D.videlipoškodenúvpriestorochhospodárskejbudovy,
boli s ňou v kontakte, avšak ani jeden z nich nevypovedal o tom, že by bola zamykaná proti svojej vôli,
pričom svedok G. uviedol, že poškodená bola v hospodárskej budove iba za prítomnosti obžalovaného

a svedok D. síce pripustil, že obžalovaný poškodenú zamkol a vyslovene uviedol, že poškodená s tým
súhlasila, pričom poškodená v žiadnom prípade nebola výživou odkázaná na obžalovaného a neexistuje
žiaden dôkaz, ktorý by svedčil pre tvrdenie prokurátora, že obžalovaný s poškodenou manipuloval.
Poškodená bola v miestnosti zamykaná s jej súhlasom viackrát a keby jej to nevyhovovalo, určite by sak obžalovanému už nevracala. Ani jeden zo svedkov nevypovedal o tom, že by obžalovaný poškodenú
bil, dával jej nejaké lieky, ktoré neboli predpísané lekárom, že by ju ponižoval prípadne jej vulgárne
nadával. Títo svedkovia podrobne opísali aj nevyspytateľné správanie poškodenej voči obžalovanému,

kedy sa ho snažila manipulovať, vyhrážala sa mu samovraždou, ak nebude robiť čo chce ona a keď
nebude s ňou, a teda bola to práve poškodená, ktorá sa domáhala jeho prítomnosti, čo je správanie
absolútne vylučujúce spôsobovanie dlhodobého príkoria v podobe zamykania, bitia a vulgárnych
nadávok. Obžalovaný miestnosť, kde mala byť poškodená držaná proti jej vôli zariadil nábytkom, tak
aby mohla v nej prespávať a mala primerané pohodlie. Kúpil jej mobilný telefón, ktorý, ako vyplynulo

zo správy telekomunikačného operátora, bol funkčný a poškodenou vo veľkej miere využívaný na
komunikáciu nielen s obžalovaným, ale aj s matkou, sestrou E. a svedkom C. G., a to aj v čase keď bola
zamknutá. Poškodená mala zároveň v hospodárskej budove aj internetové pripojenie, čo jej umožňovalo
spojenie s vonkajším okolím prostredníctvom komunikačných sietí. Uvedené konanie z pohľadu súdu
je v úplnom protiklade s úmyslom obžalovaného poškodenú zamknúť proti jej vôli, pretože ak by
obžalovaný tento úmysel mal, určite by poškodenej neponechal telefón aby si mohla zavolať pomoc.

Ako uviedli svedkovia G. a D. a napokon to potvrdila vo svojej výpovedi aj poškodená, obžalovaný jej
dával peniaze na drobné nákupy, sám ju vozil do obchodného centra do Prešova alebo tam išla sama.
Toto konanie obžalovaného vylučuje úmysel brániť užívanie jej osobnej slobody. Konanie obžalovaného
kladené mu za vinu by muselo mať mimoriadne vážne následky na správaní sa poškodenej z hľadiska
jej psychiky a je teda krajne nepravdepodobné, aby poškodená, napriek týmto závažným obmedzeniam

osobnej slobody, ktoré by mohlo byť označené ako ťažké príkorie, naďalej navštevovala domácnosť
obžalovaného a dožadovala sa jeho prítomnosti ako to vyplýva z komunikácie cez instagram so J. B., ale
aj z výpovedi všetkých uvedených svedkov. Súd zdôrazňuje, že uvedené správanie je v kontraindikácii
s konaním, ktorého sa mal podľa obžaloby obžalovaný dopustiť a navyše z vykonaného dokazovania
úplne absentuje akýkoľvek motív na obmedzovaní osobnej slobody poškodenej. Práve o tieto závery

súdu vyplývajúce z vykonaných dôkazov možno urobiť záver o nedôveryhodnosti výpovedí poškodenej
voči obžalovanému. Jediným dôkazom, ktorý svedčí o tom, že poškodená bola zamknutá obžalovaným
proti jej vôli je výpoveď poškodenej, ktorá uvádzala, že ju obžalovaný bil, zamykal a tiež uviedla, že
keď tam bol obžalovaný s ňou, hrala sa na mobile, robila si domáce úlohy, zametala a pod. Taktiež
mal vybrať kľučky z okien, aby nemohla utiecť, zároveň ale potvrdila, že chodila aj do Novumu a že ju

obžalovaný vozil do školy. Tiež vypovedala, že keď prišla domov zo školy napísala mu, aby pre ňu prišiel,
čo on urobil a zobral ju k nemu domov. Dôležitou časťou jej výpovede je vyjadrenie, že keď obžalovaný
ju zamkol a ona chcela ísť von, zavolala mu a on ju pustil. Práve toto vyjadrenie, ako súd už uviedol
vyššie, nenapĺňa znaky žalovaného trestného činu. Len ak by obžalovaný odmietol poškodenú pustiť,
keď ho o to prosila, vtedy by nastal okamih vzniku trestnosti. Súd zdôrazňuje, že aj jediná výpoveď môže

postačovať na uznanie viny obžalovaného, najmä ak sa jedná o priamy dôkaz, ktorým je svedectvo
poškodenej. Avšak za situácie, že tento dôkaz je jediným a je v rozpore s inými dôkazmi alebo iné dôkazy
jej svedectvo nepriamo nepotvrdzujú, je povinnosťou súdu pristupovať k nemu starostlivo, najmä ak sa
jedná o relatívne neopakovateľný dôkaz. Matka poškodenej vypovedala, že poškodená bola tvrdohlavá,
robila si čo si zmyslela, veľakrát sa vyhrážala, že sa zabije, ak nebude po jej. A jej sestra E. B. uviedla,

že poškodená si často vymýšľala a klamala, bola agresívna, nepočúvala, robila si svoje.
Je potrebné zdôrazniť, že tieto svedkyne, vzhľadom na ich vzťah k poškodenej, nemajú motiváciu
obžalovanému pomáhať účelovými výpoveďami v jeho prospech. Z hľadiska jej správania rovnako
poškodenú charakterizovali aj svedkovia B., G. a D., ktorí sami uviedli, že poškodená bola
nevyspytateľná, robila si čo chcela a bol to práve obžalovaný, kto ju hľadal, ak utiekla z domu a komu na

nejzáležalo.ZnalkyňaPhDr.Kordovanovákonštatovalaupoškodenejdominantnúpovahu,radasirobila
veci po svojom, robila vlastné rozhodnutia a nimi sa riadila. Bol u nej zistený výkyv nálad, vzdorovanie,
výbušnosť, pubertálny egocentrizmus. O účelovom správaní poškodenej vypovedala aj znalkyňa MUDr.
Rosenbergerová, ktorá vypovedala aj o vydieraní samovraždou, pričom táto u poškodenej nezistila
žiadne prejavy posttraumatickej stresovej poruchy. V minulosti bola hospitalizovaná pre afektívny raptus

a vyhrážky samovraždou, ale jej stav sa rýchlo zlepšil, čo svedčí o účelovosti je konania. Ako znalkyňa
uviedla, poškodená bola v čase vyšetrenia nahnevaná na obžalovaného, že sa nerozviedol. Pri takejto
osobnosti poškodenej nemôže súd považovať jej výpoveď za natoľko dôveryhodnú, aby mohla byť
jediným usvedčujúcim dôkazom o vine obžalovaného. Nepochybne je nutné brať ako silný motív pre
účelovúvýpoveďvneprospechobžalovanéhoajžiarlivosťpoškodenejnamanželkuobžalovaného,ktorá

vyplýva z výpovede svedkyne B. a ich vzájomnej elektronickej komunikácie. Aj svedok G. vypovedal, že
poškodená chcela, aby obžalovaný opustil svoje deti a ženu a vynucovala si to všetkými prostriedkami.
Znalkyňa MUDr. Rosenbergerová uviedla, že poškodená ako traumu vnímala až situáciu, kedy jej
obžalovaný sľúbil, že sa rozvedie ale neurobil tak, čo ju veľmi nahnevalo, a preto podala trestnéoznámenie, pričom ten hnev na obžalovaného bol ešte u nej prítomný aj počas jej vyšetrenia. Svedok
G. ohľadom udalostí zo dňa 24.12.2023 uviedol, že predtým ako poškodená zavolala políciu chcela byť
primárne s obžalovaným a nesťažovala sa mu, že je zamknutá proti svojej vôli, ale na to, že obžalovaný

k nej na Štedrý deň neprišiel, hoci jej to sľúbil. Bola to poškodená, ktorá sa vyhrážala podpálením
hospodárskej budovy a podrezaním sa, ak obžalovaný nepríde, ale svedok G. nepotvrdil, že poškodená
obžalovanému na Štedrý deň povedala, aby prišiel otvoriť a on by to odmietol, čím by až vtedy naplnil
znaky žalovaného trestného činu. Aj zasahujúci policajti vo svojich svedeckých výpovediach potvrdili,
že po príchode na miesto bol pokoj, teda nepočuli buchot ani krik, o ktorom vypovedala iba poškodená.

V ten večer boli dvere do hospodárskej budovy, za ktorými bola poškodená, zamknuté, avšak to nemení
nič na tom, že nebolo preukázané, že v čase, kedy ju obžalovaný po príchode z Ostrovan zamykal
alebo neskôr, kedy už bola zamknutá, konal tak proti jej vôli alebo jej odmietol otvoriť, hoci sa toho
dožadovala. Na fotografii č. 19 z obhliadky miesta činu je taktiež vidno, že okno v miestnosti, kde bola
poškodená zamknutá má kľučku, čo ako dôkaz nepotvrdzuje tvrdenie poškodenej, že obžalovaný vybral
kľučky z okien aby nemohla utiecť. Práve možnosť opustenia miestnosti útekom nespĺňa predpoklad

existencie vážnej prekážky, ktorá by bránila v užívaní osobnej slobody poškodenej, a ktorú by vytvoril
obžalovaný ako to uviedol súd vyššie. Svedok D. uviedol, že poškodená už v minulosti využívala okno
na únik z miestnosti keď sa jej nechcelo čakať na obžalovaného kým príde z práce. Pokiaľ sa jedná
o okno v miestnosti súd sa stotožňuje s argumentáciou prokurátora, že samo osebe okno nezbavuje
páchateľa trestnoprávnej zodpovednosti. Súd v danom prípade poukazuje na okno len z toho pohľadu,

že poškodená mala po celý čas možnosť úniku a toto okno aj na to používala ak považovala za potrebné
priestor opustiť, teda existenciu okna je potrebné vnímať nie ako prekážku, ale ako spôsob opustenia
miestnosti ako napr. keď v miestnosti sú odomknuté dvere. Svedok G. pri telefonáte na tiesňovú linku
uviedol, že poškodená je tam zamknutá, ale prikázala mu volať políciu lebo je tam sama a je jej smutno,
teda nie preto, že by ju tam proti jej vôli zamkol alebo že by ju odmietol pustiť von.

Podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin, ale
žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne
previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať.

Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom, odvolaním prokurátora, ako aj obsahom predloženého
spisu krajský súd konštatuje, že v predmetnej trestnej veci je nepochybné, že medzi obžalovaným A.
B. a poškodenou ml. F. B. existoval vzťah, resp. pomer. Zároveň je nepochybné, že poškodená sa
u obžalovaného zdržiavala v miestnosti v hospodárskej budove, ktorú mala za týmto účelom vybavenú
nábytkom, posteľou, skrinkami a pod. a kde trávila voľný čas a rovnako je nepochybné, že obžalovaný

mal poškodenú počas jej pobytu v hospodárskej budove zamykať. Uvedené vyplýva tak z výpovedí
obžalovaného, poškodenej, ako aj vo veci vypočutých svedkov, preto sporné ostalo len to, či obžalovaný
mal poškodenú zamykať proti jej vôli alebo s jej súhlasom. V danom prípade o zamykaní proti vôli
poškodenej svedčí jej výpoveď z prípravného konania, z ktorej zvukovo-obrazový záznam bol prehratý
na hlavnom pojednávaní, a v ktorej uviedla, že obžalovaný ju furt zamykal, každý deň ju bil, a to po tele

a po nohách, niekedy káblom, niekedy rukou, niekedy ju ťahal za vlasy. Kričala a búchala po dverách
a po okne keď bola zamknutá, obžalovaný ju zamykal, keď boli kľučky na oknách mohla odísť, ale
keď ich vybral, tak už nie, pričom asi jedenkrát, dvakrát ušla cez okno, inak nie a keď ušla tak sa
poprechádzala a išla naspäť k nemu. Uvedená výpoveď však nie je podporovaná žiadnym ďalším vo veci
vykonaným dôkazom, nakoľko zo žiadneho ďalšieho vykonaného dôkazu nevyplýva, aby obžalovaný

mal poškodenú zamykať proti jej vôli, po čom mala kričať, búchať po dverách a po okne a keď ju zamkol
nemohla ísť von. Naopak, nielen z výpovede obžalovaného, ktorý uviedol, že poškodenú nezamykal
nasilu ale dobrovoľne, ona mala pri sebe mobil a keď chcela ísť vonku, tak mu napísala správu a on
jej prišiel otvoriť, ale aj z ďalších vykonaných dôkazov a to vrátane svedeckých výpovedí svedkov
B., B. a E. B., rodinných príslušníkov poškodenej, vyplýva, že to bola poškodená, ktorá vyhľadávala

prítomnosť obžalovaného, pričom svedkyňa B., matka poškodenej, uviedla, že dcéra si nechcela dať od
obžalovaného pokoj, aj keď ju od malička počúvala, ale keď si začala s obžalovaným nedala si povedať,
oni vedeli o tom, že poškodená spí u obžalovaného, mala mobil, utekala za obžalovaným, stretávala
sa s ním dobrovoľne, nasťahovala sa k nemu, veľakrát sa vyhrážala, že sa zabije lebo chcela byť
s obžalovaným, tvrdila, že ho ľúbi, jedenkrát ona povedala obžalovanému, aby prišiel po dcéru, lebo sa

vyhrážala, že sa zabije, keď bol obžalovaný s dcérou bola veselá, inak bola smutná. Svedok Dužda, otec
poškodenej, uviedol, že poškodená sa nikomu nesťažovala, bola do obžalovaného zaľúbená. Svedkyňa
E. B., sestra poškodenej, uviedla, že poškodená k obžalovanému utekala, nebola to jeho chyba, keď ju
nechcel zobrať trvala na tom, aby ju zobral, chodila k nemu prespávať, aj keď jej mama hovorila, abyostala doma, mohla sa voľne pohybovať, nebola zamknutá, išla do Novumu, aj do školy, obžalovaný
ju osobne do školy aj osobne odviezol, bola zamilovaná, nedala si povedať, obžalovaný sa snažil, aby
sa jej nič nestalo, čo vie tak bola zamknutá len vtedy, keď ju našla polícia. Z vykonaného dokazovania

je zrejmé, že k zamknutiu poškodenej došlo dňa 24.12.2023, kedy bola poškodená preukázateľne
zamknutá v hospodárskej budove obžalovaného, čo potvrdili svedkovia D. M. a I., zasahujúci príslušníci
PZ, svedkyňa E. B., ako aj obžalovaný vo svojej výpovedi z prípravného konania, sporným preto ostalo,
žečisatakudialosjejsúhlasomaleboprotijejvôli.Vdanomprípadesakrajskýsúdstotožňujesnázorom
prvého stupňa, že k zamknutiu poškodenej v hospodárskej budove pri obydlí obžalovaného došlo s jej

súhlasom, keď poškodená s obžalovaným prišli k nemu po tom, čo sa od rána zdržiavali u rodičov
poškodenej, po čom obžalovaný poškodenú zamkol s jej súhlasom v hospodárskej budove a išiel za
svojou rodinou, s tým, že následne mu poškodená volala na mobilný telefón, avšak tento nemal pri
sebe, po čom sa vybil, preto zavolala hliadku PZ. Z výpovede svedka G. vyplýva, že obžalovaný bol
na Vianoce s rodinou a poškodená sa mu začala vyhrážať, že keď k nej nepríde, tak si podreže žily, aj
keď nevie čo mala v ruke, na videohovore videl ako si reže žily, čo zodpovedá aj zápisnici o prehliadke

osoby spolu s fotodokumentáciou, z ktorej sú zrejmé stopy po rezaní sa na rukách poškodenej, následne
sa poškodená vyhrážala, že mu to zapáli a tak zavolala tiesňovú linku, pričom zároveň uviedol, že
poškodená za obžalovaným chodila dobrovoľne, nesťažovala sa mu, vravela, že obžalovaný za ňou
málo chodí a nikdy mu nevravela, aby tam mala byť proti jej vôli. Z uvedeného je zrejmé, že motívom
konania poškodenej nebola snaha „oslobodiť sa“, ale jej motívom bola snaha byť s obžalovaným počas

Vianočných sviatkov. Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, poukazuje na výpoveď svedka G.,
ktorý uviedol, že v miestnosti boli minimálne dve okná, ktoré mohla použiť ako východ, ale ona sa
nechcela dostať von, pričom aj samotná poškodená potvrdila, že asi jedenkrát, dvakrát ušla cez okno,
ale keď ušla tak sa poprechádzala a išla naspäť k obžalovanému. Neobstojí tvrdenie poškodenej, že
v inkriminovaný večer nemohla opustiť miestnosť z dôvodu, že obžalovaný z okien povyberal kľučky,

nakoľko zo zápisnice o obhliadke miesta činu s fotodokumentáciou vyplýva, že minimálne jedno okno
v priestoroch, kde sa poškodená zdržiavala malo kľučku.

Krajský súd v ostatnom zrušujúcom uznesení uložil okresnému súdu zaoberať sa skutočnosťou, či ak
v miestnostiach, kde sa poškodená zdržiavala sa nachádzalo okno, ktoré sa dalo otvoriť a cez ktoré sa

dala uzamknutá miestnosť opustiť iným spôsobom, či je možné toto vyhodnotiť ako okolnosť, ktorá by
bránilauznaťobžalovanéhozavinnéhozožalovanéhotrestnéhočinu,avšakokresnýsúdsasuvedeným
v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Z uvedeného dôvodu krajský súd konštatuje, že aj keď
primárne okno nie je určené na vchod do a východ z miestnosti, z vykonaného dokazovania vyplýva,
že v minulosti takto poškodená miestnosti v ktorých bola zamknutá, opakovane opustila, pričom sama

uviedla, že po jej opustení sa následne k obžalovanému vrátila, teda v uvedenom prípade ak poškodená
v minulosti takto miestnosť, v ktorej sa nachádzala vedela opustiť, mohla takto konať aj dňa 24.12.2023,
avšak pokiaľ takto nekonala, ale privolala hliadku PZ, uvedené svedčí o účelovosti konania poškodenej.

Ak znalkyňa z odvetvia psychológie PhDr. Kordovanová uviedla, že poškodená dokáže správne vnímať

a interpretovať, nemá snahu javiť sa v lepšom svetle a popísané udalosti sa javia byť skutočne prežité,
nebadať u nej ovplyvnenie inou osobou, ani snahu poškodiť obžalovanému, k uvedenému krajský súd
udáva, že nespochybňuje to, že poškodená ňou opísané udalosti prežila, avšak podľa názoru krajského
súdu, je pochybné, že poškodená v predmetnej miestnosti zotrvala proti svojej vôli tým, že mala byť na
osobnej slobode obmedzovaná obžalovaným.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa nepodarilo preukázať konanie obžalovaného spočívajúce v obmedzení
osobnej slobody poškodenej proti jej vôli, s poukazom na zásadu „in dubio pro reo“, teda v
pochybnostiach v prospech obžalovaného, krajský súd dospel k záveru, že nie je možné uznať
obžalovaného A. B. za vinného zo žalovaného trestného činu.

Spoukazomnaskutočnosť,žezvykonanéhodokazovania,atonajmäzvýpovedesvedkynepoškodenej
vyplynulo, že obžalovaný ju mal okrem zamykania proti jej vôli aj biť, pričom aj obžalovaný uviedol, že
keď poškodená žiarlila a nechcela ho pustiť tak ju sotil alebo jej dal facku, krajský súd dospel k záveru,
že uvedené konanie by malo byť prejednané ako priestupok, preto rozhodol tak, že podľa § 320 ods.

1 písm. a/ Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku
trestnú vec proti obžalovanému A. B. postúpil Okresnému úradu v Prešove, ktorý by ju mohol prejednať
ako priestupok.Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora poukazujúc na to, že z výpovedí svedkov a výsluchu
znalkyne PhDr. Kordovanovej vyplýva, že obžalovaný a poškodená mali nerovnocenný vzťah a podľa
názoru okresného súdu malo dochádzať k manipulácii zo strany poškodenej voči obžalovanému, krajský

súd udáva, že uvedené nezakladá trestnú zodpovednosť obžalovaného za žalovaný trestný čin.

Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora, že na vstup a výstup z hospodárskej budovy by sa
nemalo bežne používať okno a zamknutím dverí bol, podľa jeho názoru, sledovaný cieľ obmedziť
osobnú slobodu poškodenej, krajský súd udáva, že s uvedeným sa už vysporiadal v odôvodnení

rozhodnutia vyššie, k čomu opakovane udáva, že je možné súhlasiť s argumentáciou prokurátora, že
na opustenie miestnosti by sa nemalo používať okno, ale dvere, avšak ak v minulosti poškodená
dokázala opustiť miestnosť, v ktorej mala byť podľa vlastného vyjadrenia uzatvorená protiprávne, cez
okno, tak rovnako mohla konať dňa 24.12.2023. S poukazom na zápisnicu o obhliadke iných priestorov
a pozemkov s fotodokumentáciou, z ktorej vyplýva, že minimálne na jednom okne v hospodárskej
budove v miestnosti, kde bola poškodená uzamknutá sa nachádzalo okno s kľučkou, neobstojí jej

tvrdenie, že obžalovaný vybral kľučky z okien, aby nemohla miestnosť opustiť.

Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora, že súd dôsledne nevyhodnocoval stupeň rozumového
a mravného vývoja poškodenej, ktorá je maloletá osoba a vzhľadom na vek a v danom prípade nízky
intelekt nie je schopná kriticky myslieť, krajský súd udáva, že uvedené, rovnako ako prokurátorom

namietané zhoršenie psychického stavu poškodenej v dôsledku vzťahu s obžalovaným, ktorý pre ňu
predstavoval nadmernú záťaž, neodôvodňuje uznanie obžalovaného vinným zo žalovaného trestného
činu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora, že obžalovaný mal sám pripustiť, že poškodenú zamykal,

aby ju ukryl pred svojou manželkou, aby si nič nespravila, keď sa vyhrážala samovraždou, krajský súd
udáva, že nespochybňuje, že obžalovaný mal poškodenú zamykať, avšak spochybňuje, s poukazom na
už uvedené, aby tak robil proti jej vôli.

Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora, že poškodená mala v hospodárskej budove, v miestnosti,

kde sa zdržiavala lavór na vykonávanie potreby, aby sa voľne nepohybovala po pozemku, kde sa ani
voľne nepohybovala, krajský súd udáva, že uvedené nepreukazuje protiprávne obmedzenie osobnej
slobody poškodenej obžalovaným, nakoľko poškodená okrem lavóra na vykonávanie potreby mala zo
strany obžalovaného v hospodárskej budove zabezpečené aj posteľ, skrinky, nábytok a ďalšie veci
dennej potreby, teda účelom obžalovaného bolo zabezpečiť jej „primeraný“ štandard na to, aby sa mohla

v predmetnej miestnosti zdržiavať.

Na základe konštatovaných skutočností krajský súd rozhodol, tak ako je to uvedené vo výroku tohto
uznesenia a trestnú vec obžalovaného postúpil na priestupok.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.