Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. august 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/70/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124376608
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124376608.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek

senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F., G. H. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom
v Bratislave, Štefánikova 14, IČO: 30 850 436, proti žalovanej: A. I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., C.
XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Romanom Henčelom, advokátom so sídlom v Prievidzi, G. Švéniho 8, IČO:
51 007 746, o zaplatenie 132,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 2. apríla 2025, č.k. 6C/5/2025-122, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok I.) p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) m
e n í tak, že žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov konania vzniknutých pred súdom prvej
inštancie v rozsahu 100 %.

Žalobca m á nárok voči žalovanej na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 132,76 eur so 6,25 % ročným úrokom z omeškania od 18.12.2024

do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom
III. o trovách konania rozhodol tak, že priznal žalobcovi nárok voči žalovanej na náhradu trov konania
v rozsahu 82,34 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou pôvodne na Okresný
súd Banská Bystrica domáhal voči žalovanej zaplatenia náhrady škody vo výške 132,76 eur s
príslušenstvom, ktorú odôvodnil tým, že Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 19CoP/20/2022-2736

zo dňa 23.06.2022 zmenil výrok V. rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 09.03.2022 č.k.
18P/54/2019-2555 tak, že styk žalobcu s maloletým synom bol upravený počas každého nepárneho
týždňa v sobotu od 10,00 hod. do 18,00 hod. a v nedeľu od 9,00 hod. do 18,00 hod. bez prítomnosti
matky s tým, že matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a odovzdať ho otcovi v stanovenom
čase pred vchodom do budovy J. E. F., na K. L. C. F., kde jej ho otec v stanovenom čase odovzdá.
Žalobca si v zmysle vykonateľného rozhodnutia súdu išiel dňa 16.10.2022 prevziať maloletého a za
týmto účelom pricestoval z miesta svojho bydliska. Pred príchodom žalobca upovedomil žalovanú

o svojom príchode prostredníctvom SMS správy, načo žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala.
Žalovaná žalobcovi stručne oznámila, že maloletý odmieta realizáciu styku, žalobcovi dané skutočnosti
nepreukázala a neumožnila mu vidieť maloletého. Na jeho ostatné správy náležite nereagovala.
Žalobca sa dostavil pred dom žalovanej, privolal hliadku príslušníkov policajného zboru a následnepredmetné stretnutie oznámil prostredníctvom zápisnice. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody,
za ktorej vznik zodpovedá žalovaná v dôsledku vyššie uvedeného konania, a ktorá spočíva v zbytočne
vynaložených nákladoch na cestu z F. do F. a späť. Žalovaná neposkytnutím potrebnej súčinnosti -

povinnosti v zmysle súdneho rozhodnutia porušila svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 zákona
č. 401/1964 Zb. (Občiansky zákonník), čím mu vedome spôsobila škodu, nakoľko jej zámer zmariť
styk žalobcu s maloletým a spôsobiť mu tak zbytočne vynaložené náklady bol vopred daný. Predmetná
cesta žalobcu z miesta bydliska - G. H. XXXX/XX, F., do miesta styku - Kultúrne centrum F., K. L. XX,
F. a späť predstavuje vzdialenosť 372 km, t. j., z F. do F. 186 km a z F. do F. 186 km, pričom žalobca

si nárokuje základnú náhradu vo výške 84,44 eur v zmysle ust. § 7 ods. 1 v spojení s ust. § 7 ods.
4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách a náhradu za spotrebované pohonné látky vo
výške 48,32 eur. Proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní podala žalovaná odpor v
ktorom uviedla, že za škodu žalobcovi nezodpovedá, nakoľko škoda mu nevznikla v príčinnej súvislosti
s jej konaním. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že zámerne marí stretávanie sa otca s dieťaťom tým,
že vytvára obštrukcie a kladie si vlastné podmienky na stretávanie. Z predloženej SMS komunikácie zo

strany žalobcu podľa žalovanej vyplynulo, že práve žalobca si kladie vlastné podmienky, mal záujem
syna prevziať v sobotu a matke ho odovzdať až v nedeľu, teda aj s prespatím, čo nie je v súlade
s vykonateľným súdnym rozhodnutím. Maloletý pritom má problém s prespávaním mimo miesto jeho
bydliska a takémuto styku sa bráni. Poukázala na vykonávacie konanie na Okresnom súde Prievidza
vedené pod sp. zn. 15Em/2/2022, kde sudkyňa jednoznačne upozornila rodičov, najmä otca, aby sa styk

uskutočňoval v intenciách vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná uviedla, že pokiaľ žalobca
sám vopred upozornil matku, že chce realizovať styk v rozpore s vykonateľným súdnym rozhodnutím,
ktoré správanie žalobcu žalovaná odmietla a potvrdila, že mu umožní styk len v rozsahu súdneho
rozhodnutia, s čím žalobca nesúhlasil, matka (žalovaná) si splnila prevenčnú povinnosť a vopred
oznámila žalobcovi, že mu takýto styk neumožní. Styk žalobcu s maloletým teda nebol realizovaný pre

objektívnu prekážku, ktorú vytvoril práve žalobca, keď žiadal styk s dieťaťom nad rámec vykonateľného
súdnehorozhodnutia.Žalovanádieťariadnenastyksožalobcomvsúladesrozhodnutímsúdupripravila,
toto však žalobca neakceptoval. Podľa jej názoru svojím konaním neporušila žiadnu právnu povinnosť.
Žalovaná nesúhlasila s náhradou cestovných výdavkov.

3. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že na zistený skutkový stav veci, súd prvej inštancie aplikoval ust.
§§ 415, 420 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), 255 ods. 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a vo svetle nich dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, i keď nie v celom
rozsahu. Mal za nesporné, že v čase, kedy sa mal realizovať styk žalobcu (ako otca) s jeho maloletým
synom, existoval právoplatný a vykonateľný rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 23.06.2022 č.k.

19CoP/20/2022-2736, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 09.03.2022
č.k. 18P/54/2019-2555 vo výroku V. o úprave styku otca s maloletým dieťaťom tak, že styk žalobcu
s maloletým B. C. bol upravený počas každého nepárneho týždňa bez prítomnosti matky vždy v
sobotu v čase od 10,00 hod. do 18,00 hod. a v nedeľu v čase od 9,00 hod. do 18,00 hod. s tým,
že matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a odovzdať ho otcovi v stanovenom čase pred

vchodom do budovy J. E. F., nachádzajúceho sa na K. L. C. F., kde jej ho otec v stanovenom čase
odovzdá. Vyššie uvedené rozhodnutie súdu bolo teda právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, ktoré
v čase predmetného styku, t.j. dňa 16.10.2022 upravovalo na jednej strane právo žalobcu ako otca
maloletého dieťaťa stretávať sa s maloletým synom a na druhej strane povinnosť žalovanej ako matky
riadne maloletého na styk pripraviť a umožniť prevzatie maloletého žalobcom. Dňa 16.10.2022 sa otec

maloletého v súlade s vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu Trenčín č.k. 19CoP/20/2022-2736
dostavil do miesta bydliska maloletého, a to po predchádzajúcom upozornení prostredníctvom SMS
správy, kde si ho mal od matky prevziať, k odovzdaniu dieťaťa však k uvedený deň nedošlo. Matka
maloletého bola podľa predmetného rozhodnutia povinná maloleté dieťa na stretnutie s otcom včas a
riadne pripraviť a stretnutie s otcom umožniť. Žalovaná tvrdila, že žalobca sa domáhal styku s dieťaťom

podľa odporúčania Okresného súdu Bratislava IV, t.j. počas celého víkendu nepretržite a maloletý
odmietal u otca spať. Z predloženej SMS správy zo dňa 16.10.2022 vyplynulo, že otec dieťaťa sa
dostavil na námestie o 8:53 hod. K odovzdaniu dieťaťa otcovi však nedošlo, čo žalovaná odôvodňovala
tým, že dieťa plače, nechce ísť, nechce ísť spať k tatkovi (napriek skutočnosti, že išlo o nedeľu).
Žalobca sa následne dostavil pred rodinný dom, kde žalovaná býva, táto s ním však komunikovala

len prostredníctvom SMS a žalobca nemal možnosť maloletého ani vidieť. Vzhľadom k tomu, že dňa
16.10.2022 nebol realizovaný styk žalobcu (otca) s maloletým B. napriek tomu, že žalobca sa na
miesto styku dostavil a vzhľadom na obranu žalovanej, že tu boli dôvody, ktoré bránili realizovať súdom
upravený styk žalobcu s maloletým dieťaťom, súd v rámci dokazovania zisťoval, či žalovaná objektívnemohla/nemohla odovzdať maloletého syna žalobcovi na styk vzhľadom na preukázané/nepreukázané
skutočnosti, ktoré by styk so žalobcom vylučovali/nevylučovali a ak by sa preukázalo, že objektívne
nemohla odovzdať maloletého syna žalobcovi na styk, tiež zisťoval, či si žalovaná v negatívnom prípade

splnila povinnosť počínať si tak, aby nedošlo ku škode na strane žalobcu podľa § 415 Občianskeho
zákonníka vznikom zbytočných nákladov na jeho strane tým, že by včas žalovaného neinformovala
o objektívnej prekážke styku. Z predložených dôkazov vyplynulo, že matka si nesplnila takto uloženú
povinnosť, ktorej súčasťou o.i. bola povinnosť matky riadne maloletého pripraviť na styk so žalobcom a
odovzdať ho žalobcovi, v dôsledku čoho sa styk žalobcu s maloletým B. nezrealizoval. Z predmetného

rozhodnutia vo veci maloletého syna vyplynulo, že medzi stranami sporu ako rodičmi maloletého v
danom čase existovali osobné rozpory, ktoré sa negatívne prejavovali aj v oblasti výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému B.. V tom čase prebiehalo aj rozvodové konanie strán sporu, kde došlo
k nariadeniu znaleckého dokazovania na otázku, či maloletý je schopný u otca prespávať s ohľadom
na jeho vek a psychický stav. Obaja rodičia boli súdom upozornení na opakovane vyslovený názor
odvolacím súdom, znalcom i kolíznym opatrovníkom o záujme maloletého na citlivom rozširovaní jeho

styku s otcom a súd poukázal na to, že žalobca ako otec má právo podieľať sa na výchove maloletého
dieťaťa, ktoré mu nie je zverené do osobnej starostlivosti, prostredníctvom jeho styku s dieťaťom.
Zároveň poukázal na zodpovednosť oboch rodičov za výchovu a vývoj dieťaťa. V konaní nebolo sporné,
že aj v rámci rozvodového konania súd apeloval na rodičov, aby sa snažili rozšíriť styk otca s dieťaťom
bez prítomnosti matky na obdobie celého víkendu, t.j. od soboty do nedele nepretržite. Pokiaľ šlo o

obranu žalovanej, že maloletý odmieta realizáciu styku so žalobcom z dôvodu, že musí u žalobcu
aj prespať, a teda, že styk s maloletým synom sa nemohol uskutočniť pre túto skutočnosť, podľa
názoru súdu táto skutočnosť nič nemení na povinnosti matky pripraviť dieťa na styk s otcom v zmysle
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Ak medzi stranami nedošlo k vzájomnej dohode na
odlišnej úprave styku žalobcu s dieťaťom, bolo povinnosťou strán sporu rešpektovať citované súdne

rozhodnutie. Pokiaľ k realizácii styku nedošlo, žalovanú zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie
takej skutočnosti, pre ktorú objektívne nebolo možné, aby sa styk realizoval. Nebolo sporné, že žalovaná
mala právnu povinnosť, vyplývajúcu z vykonateľného súdneho rozhodnutia, umožniť dňa 16.10.2022
stretnutie žalobcu ako otca s maloletým synom. Žalobca žalovanej riadne oznámil, že si dieťa prišiel
vyzdvihnúť. V konaní bolo teda preukázané, že cesta žalobcu dňa 16.10.2022 na miesto stretnutia

so synom sa uskutočnila výlučne za týmto účelom, dôkazom toho je i podanie trestného oznámenia
zo dňa 16.10.2022. Nebolo rozhodujúce, že otec sa domáhal rozšíreného styku s dieťaťom v zmysle
odporúčania Okresného súdu Bratislava IV. Žalovaná nepreukázala skutočnosť, že maloletý nechcel
ísť na stretnutie s otcom napriek jej snahe, aby sa toto stretnutie uskutočnilo, taktiež ani existenciu
akejkoľvek objektívnej skutočnosti, pre ktorú nebolo možné stretnutie žalobcu so synom v uvedený deň

realizovať. Tu poukazuje na konštatovanie konajúceho súdu uvedené do zápisnice o pojednávaní zo
dňa 06.02.2023 v konaní o výkon rozhodnutia sp.zn. 15Em/2/2022 v zmysle ktorého považuje konanie
matky (žalovanej) ako dobrovoľné neplnenie si povinnosti z vykonateľného súdneho rozhodnutia, pričom
žalovaná počas uvedeného pojednávania argumentovala práve tým, že styk so žalobcom sa nerealizuje
z dôvodu, že žalobca trvá na tom, že si dieťa vezme aj na prespatie, čo maloletý odmieta. Príčinná

súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanou a škodou bola daná tým, že žalovaná
nerešpektovala právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie a to riadne maloletého na styk pripraviť,
pričomžalovanábolastoutopovinnosťou uzrozumená(rozhodnutiejejboloriadnedoručené).Žalobcovi
tak vznikla škoda v podobe zbytočných nákladov vynaložených v súvislosti s cestou z miesta
svojho bydliska na miesto styku s maloletým synom. Žalobca preukázal splnenie všetkých predpokladov

pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu mu vzniknutú zbytočným vynaložením nákladov na cestu
z miesta bydliska žalobcu do miesta bydliska maloletého a späť dňa 16.10.2022, a to výlučne
za účelom realizácie jeho stretnutia s maloletým B. na základe vykonateľného rozhodnutia súdu.
Žalovaná nepreukázala, že škodu vzniknutú žalobcovi nezavinila. Naopak, žalovaná zavinene zmarila
styk žalobcu s maloletým B. v deň 16.10.2022, keď bez objektívneho dôvodu neodovzdala

maloleté dieťa žalobcovi tvrdiac, že syn tento styk s prespatím odmieta. Súd mal za to, že takýto
argument žalovanej nie je objektívnou prekážkou, ktorá by bránila uskutočneniu styku s otcom. Zo
strany žalovanej šlo o porušenie povinnosti umožniť styk žalobcu s maloletým podľa právoplatného
rozhodnutia súdu. Žalovaná tak bolazodpovedná zaškodupodľa§420ods.1Občianskehozákonníka.
Po ustálení zodpovednosti žalovanej, čo do dôvodu uplatneného nároku na náhradu škody, sa súd

zaoberal dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody čo do jej výšky, ktorú žalovaná
namietal dôvodiac, že žalobca pricestoval na styk s dieťaťom osobným motorovým vozidlom, ktoré
mal v užívaní na základe zmluvy o výpožičke bezodplatne a preto podľa jej názoru neobstojí záver
o nároku žalobcu na náhradu nákladov za užívanie vozidla s poukazom na rozhodnutie Krajskéhosúdu Trenčín zo dňa 30.04.2024 č.k. 17Co/17/2023. Súd v tomto smere považoval za preukázané
tvrdenie žalobcu, že objektívne dochádza k opotrebovaniu vozidla a základná náhrada zohľadňuje
opravy, údržbu, opotrebenie a výmenu pneumatík, motorového oleja, náplne do ostrekovačov, poplatky

za umývanie auta, povinné zmluvné a havarijné poistenie, pričom na týchto nákladoch sa podieľa
výlučne žalobca sám, čo vyplýva z čestného vyhlásenia A. M. D., ktorý vozidlo žalobcovi poskytol do
užívania na základe zmluvy o výpožičke. Pokiaľ išlo o obranu žalovanej, že čestné vyhlásenie je len
účelové, vypracované až 02.12.2024, ako aj to, že nebolo preukázané, že medzi vlastníkom vozidla
a žalobcom došlo k uzavretiu dohody o hradení paušálnych náhrad za používanie vozidla, nakoľko

zmeny a dodatky zmluvy o výpožičke musia byť urobené písomne, súd nepovažoval za opodstatnenú.
Vzhľadom k tomu považoval nárok žalobcu na zaplatenie cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2002
Z.z. o cestovných náhradách v súvislosti s použitím vozidla na cestu z Bratislavy do Bojníc a späť za
opodstatnený. Súd ďalej k obrane žalovanej, týkajúcej sa skutočnosti, že žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda, nakoľko medzi stranami sporu nedošlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a
preto nemohlo dôjsť ku škode na majetku vo výlučnom vlastníctve žalobcu uviedol, že žalobca užíva

osobné vozidlo na základe uzatvorenej zmluvy o výpožičke s vlastníkom vozidla sám, ktorá vec v
zmysly § 143 Občianskeho zákonníka slúži na osobnú potrebu žalobcu a v zmysle predmetného ust.
§ 143 Občianskeho zákonníka je vyňatá z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, rovnako aj aj
prostriedky vynaloženénanákladyspojenésjehoužívaním.Vtomtosmere poukazovalnaprávnynázor
vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/113/93 (R 71/4). Žalobca v konaní preukázal,

že s použitím osobného motorového vozidla vynaložil cestovné náklady na cestu z F. do F. a späť, a to
za účelom realizácie styku s maloletým B. v zmysle súdneho rozhodnutia. Vzdialenosť z miesta bydliska
žalobcu (F. - G. H.) do miesta styku žalobcu s maloletým (F., K. L. N. XX ) a späť predstavuje vzdialenosť
372 km (186 km krát dva) s odkazom na O. . V zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách si žalobca nárokoval základnú náhradu vo výške 84,44

eur (0,227 eur x 372 km v zmysle Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 282/2022
Z.z.) a náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške 48,32 eur, vychádzajúc z priemerných cien
pohonných látok v SR podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola cena benzínu natural 95
oktánový v týždni od 10.10.2022 do 16.10.2022 v sume 1,729 eur/ liter. Pri spotrebe vozidla 7,6 l/ 100
km predstavuje výška náhrady za spotrebované pohonné hmoty sumu: 372 km : 100 km = 3,72 x 7,6 l

= 28,272 litrov; 28,272 litrov x 1,729 eur predstavuje po zaokrúhlení sumu 48,32 eur. Cestovné náhrady
sú spolu vo výške 133,32 eur. Pokiaľ ide o spôsob vyčíslenia náhrady za účelom realizácie styku podľa
zákona č.283/2002 Z. z. o cestovných náhradách aj v týchto prípadoch, ide o ustálenú súdnu prax,
ktorú reprezentuje okrem iného aj rozhodnutie R 12/90, či rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn.
20Co/9/2020 zo dňa 26.11.2020. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 132,76 eur, za dôvodný

ho považoval v žalovanej výške 132,76 eur. Súd priznal žalobcovi aj ním v konaní uplatnené úroky z
omeškania z prisúdenej istiny podľa § 517 ods.2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády, pôvodne vo výške
6,25 % ročne zo sumy 132,76 eur od 17.10.2022, t.j. odo dňa nasledujúceho po neuskutočnenom styku
žalobcu s dieťaťom do zaplatenia. Žalobca žalovanú prvýkrát vyzval na náhradu škody až žalobou,
preto sa žalovaná dostala do omeškania v deň nasledujúci po doručení žaloby, t.j. dňa 18.12.2024. O

nároku na náhradu trov konania ( po čiastočnom zamietnutí žaloby) súd prvej inštancie rozhodol podľa
§ 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Žalobca sa v konaní voči žalovanej celkovo domáhal zaplatenia sumy 153,19 eur (vrátane úroku
z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu), súd mu priznal sumu celkom 132,76 eur (vrátane
úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu). Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu

91,17 %, úspech žalovanej v konaní predstavuje 8,83%. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje 82,34
% (91,17% - 8,83 %). V tomto rozsahu súd žalobcovi nárok na náhradu trov konania aj priznal.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie voči výroku III. o trovách konania,

navrhujúc odvolaciemu súdu zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania.
Uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust.§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na
spravodlivý proces, existencia inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
nesprávne skutkové a právne závery). Žalobca sa v celom rozsahu nestotožňuje so záverom súdu prvej

inštancie o rozsahu úspechu veci, ktoré súd prvej inštancie odôvodnil v ods. 32/ napadaného rozsudku,
v zmysle ktorého priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 82,34 %.
Podľa jeho názoru, v tomto je záver súdu prvej inštancie v rozpore s právnou úpravou, ustálenou
súdnou praxou najvyšších súdnych autorít a v neposlednom rade aj s logikou samotnou. Predmetomkonania bolo zaplatenie istiny s príslušenstvom, v ktorej bol žalobca úspešný v celom rozsahu, tzn.
100%. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že výška úrokov z omeškania netvorila samostatný predmet
konania, ale len príslušenstvo istiny a preto pri posudzovaní miery úspechu nie sú úroky z omeškania

tvoriace príslušenstvo istiny spôsobilé mať na celkový úspech v konaní vplyv. Vyššie uvedené závery
potvrdzuje aj rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít, pričom príkladmo v tejto súvislosti poukazuje
na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.06.2016, č. k. 10CoPr/2/2016 - 361, Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4Cob 3/2019 potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
26.1.2021, sp. zn. 1Obdo/18/2020. Žalobca objasnil, že žalovaná sa dostala do omeškania momentom

nesplnenia si svojej právnej povinnosti, a to dňom zmarením styku. Uvedené konštatoval v obdobnej
právnej veci (právoplatne skončenej) medzi oboma účastníkmi konania súd v rozsudku Okresného
súdu Prievidza zo dňa 10.10.2023, č. k. 11C/51/2022 - 219, v konkrétnosti v bode 32/ odôvodnenia
napadnutéhorozhodnutia, ktorýbolpotvrdenýrozsudkomKrajskéhosúduvTrenčínezodňa13.03.2024
č. k. 8Co/18/2024-265. Podľa žalobcu je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí vyčítať a sankcionovať žalobcu, že si v návrhu na podanie platobného rozkazu

uplatnil aj úrok z omeškania, keď zákonnosť uvedeného postupu je potvrdená právoplatne skončením
konaním v obdobnej právnej veci vedenej tunajším súdom a potvrdená odvolacím súdom; žalobca
má dispozičné právo voči žalobe a nemá procesnú možnosť hospodárnejšie a efektívnejšie moderovať
svoj nárok, pretože neuplatnením si úroku z omeškania v upomínanom konaní (keďže podľa názoru
súdu sa žalovaná dostáva do omeškania až dňom doručenia žaloby, čo má pri inštitúte upomínacieho

konania svoje špecifiká vyplývajúce z nedostatočnej právnej úpravy), je rozšírenie žalovaného petitu po
vydaní platobného rozkazu sporné a takto je žalobcovým procesným postupom možné výšku úrokov
zomeškaniavnadväznostinaprávneposúdeniesúdumoderovať.Votázkepriznanianárokunanáhradu
trov konania, súdy v každom jednom konaní, v ktorom súd pristúpil k moderovaniu výšky úroku z
omeškania a zároveň bol žalobca úspešný v celom rozsahu nároku na náhradu škody, priznal žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, príkladmo poukazuje na právoplatne skončené konania
Okresného sudu Prievidza, potvrdené Krajským súdom v Trenčíne sp. zn. 8C/34/2022 v spojení so sp.
zn. 11Co/7/2023, sp. zn. 7C/48/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/89/2023, sp. zn. 19C/36/2022 v spojení
so sp. zn. 5Co/64/2023, sp. zn. 15C/34/2022 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2023, sp. zn. 13C/37/2022
v spojení so sp. zn. 8Co/1/2023, sp. zn. 10C/8/2023 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2024, sp. zn.

9C/39/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/67/2023 a iné. Žalobca má za to, že súdom priznaný úspech vo
veci zároveň odporuje vecnej argumentácií, pretože ak súd určil posledný deň omeškania žalovanej
deň vyhlásenia rozsudku, konanie naďalej nie je právoplatné skončené a každým ďalším dňom výška
úrokov z omeškania narastá a každým ďalším dňom tak má žalobca v tomto neudržateľnom postupe
súdu väčší úspech vo veci. Správnosť argumentácie žalobcu v obdobnej právnej veci, právoplatne

skončenej medzi oboma účastníkmi konania potvrdil v celom rozsahu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom
zo dňa 30.04.2025 sp. zn. 17Co/22/2025 a rovnako tak v ďalšej obdobnej veci Krajský súd v Trenčíne
rozsudkom zo dňa 26.03.2025 č. k. 8Co/2/2025 - 181.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti - výroku I. a v súvisiacom výroku III. o trovách

konania v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že nárok žalobcu zamietne a prizná jej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, resp. že v napadnutej časti zruší a vráti vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery) namietala (identicky ako už v odpore

proti platobnému rozkazu, tiež v ďalšom prvoinštančnom konaní), že otcovi maloletého oznámila, že
syn plače, na stretnutie nechce ísť a stále opakuje, že u otca nechce spať. V konaní bolo podľa nej
preukázané, že k neuskutočneniu styku otca s maloletým v uvedený deň nedošlo len zavinením matky
maloletého (žalovanej), ale aj z dôvodu nevhodného správania sa otca, ktorý na matku naliehal, aby sa
styk s maloletým uskutočnil mimo rozsahu vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná je teda toho

názoru, že svojím konaním neporušila žiadnu právnu povinnosť, nakoľko konala tak, ako jej to vyplýva
z príslušných právnych predpisov, ako aj právoplatných súdnych rozhodnutí. Dôvody neuskutočneného
styku nie je možné pripisovať len na ťarchu žalovanej, nakoľko sa styk neuskutočnil aj na základe reakcie
maloletého syna (čo preukázateľne vyplynulo z predložených dôkazov), ktorá bola vyvolaná správaním
žalobcu.Opätovnežalovanáspochybnilavyčíslenienákladovžalobcudôvodiac,žežalobcasadomiesta

bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom.
Podľa názoru žalovanej žalobca nemá nárok na paušálnu náhradu, ktorá v zmysle zákona č. 283/2002
Z. z. o cestovných náhradách je náhradou za opotrebenie vozidla. Žalovaná tiež tvrdila, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že by v roku 2022 vynaložil akékoľvek náklady na prevádzkuvozidla (platba poistného, servisné prehliadky, náklady na opravy a údržbu vozidla). Súd nezobral do
úvahy, že predmetné vozidlo VW TIGUAN, EČV G. bolo v BSM oboch strán sporu a žalobca bez súhlasu
žalovanej vozidlo predal A. M. D., od ktorého si vozidlo následne bezodplatne dlhodobo vypožičal.

Žalobca tak v roku 2021 urobil zámerne, aby následne mohol od žalovanej žiadať úhradu nákladov
na prevádzku vozidla. Takéto správanie považuje za správanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré
nemôže požívať právnu ochranu. Do konania bolo žalobcom predložené čestné vyhlásenia (datované
dňa 02.12.2024), ktorým žalobca chcel preukázať existenciu dohody s vlastníkom vozidla o tom, že
žalobca znáša aj náklady spojené so starostlivosťou o vozidlo. V zmysle čl. IV. bod 4. Zmluvy o výpožičke

zodňa24.09.2021,naktorúsažalobcaodvoláva,akékoľvekzmenytejtozmluvyjemožnévykonaťlenna
základe písomnej dohody zmluvných strán formou písomných dodatkov podpísaných oboma stranami.
V Zmluve o výpožičke nebolo dohodnuté to, čo uvádza majiteľ vozidla v čestnom prehlásení a nebolo
to následne dohodnuté ani formou, akú si strany dohodli (formou písomného dodatku). Vzhľadom na
tieto skutočnosti čestné prehlásenie a jeho obsah sú vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu irelevantné. Čestné
prehlásenie je jednostranný právny úkon a nie je podpísané žalobcom. Podľa názoru žalovanej je v

súvislosti s podanou žalobou a pre spravodlivé rozhodnutie súdu potrebné zobrať do úvahy skutočnosť,
že strany sporu sú manželia a dosiaľ nedošlo k zániku ich BSM. Vzhľadom na túto skutočnosť, náklady,
ktoré hradil poškodený za účelom cesty na realizáciu styku boli s veľkou pravdepodobnosťou vyplatené
z majetku, ktorý je stále BSM (predpokladáme, že z príjmu žalobcu). Príjem jedného z manželov počas
trvania BSM patrí do BSM. Preto žalovaná za pravdivé nepovažuje tvrdenia, že jej konaním vznikla

žalobcovi škoda na majetku v jeho výlučnom vlastníctve a žalovaná sama sebe škodu spôsobiť nemohla.
Nestotožnila sa s vyjadrením žalobcu, že na daný prípad je možne aplikovať rozhodnutie, že plnenia zo
zmluvy o vypožičaní, pokiaľ zmluvu uzatvoril len jeden s manželov nepatria do BSM. Žalovaná má za
to, že v súvislosti s nárokom na náhradu škody, tak ako bola uplatnená žalobcom, je potrebné žalobcom
preukázať, že žalovaná (zatiaľ jeho manželka) spôsobila škodu na majetku v jeho výlučnom vlastníctve.

V tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie žalobcu v podaní zo dňa 21.02.2025, konkrétne bod 11
poukazom na odbornú literatúru (TICHÝ V., K zodpovednosti za škodu spôsobenú medzi manželmi,
Bulletin Advokacie 1986, s. 40). Žalovaná je toho názoru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal, že by žalovaná úmyselným konaním porušila svoju povinnosť, a tým mu spôsobila škodu
na jeho výlučnom majetku. Napadnutý rozsudok podľa žalovanej nie je spravodlivý a zákonný.

6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. ako vecne správne
potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dôvodí tým, že
žalovaná pred uskutočnením styku neupovedomila žalobcu o žiadnych objektívnych dôvodoch, prečo

by sa styk s maloletým nemal realizovať. Žalovaná až následne po príchode žalobcu do miesta bydliska
maloletého stručne oznámila, že maloletý odmieta styk. Žalobca tak nemal preukázanú objektívnu
prekážku styku a žalovanou tvrdenú odmietavú vôľa maloletého. Žalovaná styk žalobcu s jeho synom
v predmetný deň vôbec neumožnila a v konaní ani nebolo preukázané, že by sa oň aspoň pokúsila.
Podľa žalobcu žalovaná nemôže svojvoľne mariť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie iba preto, že

s ním nie je uzrozumená. K odvolacej argumentácií žalovanej, že žalobca v rozpore s vykonateľným
súdnym rozhodnutím v rozhodný deň (16.10.2022) mal záujem vykonať styk s maloletým nie na
základe vykonateľného súdneho rozhodnutia, ale na základe apelu Okresného súdu Bratislava IV,
je nutné uviesť, že nejde len o odporúčanie Okresného súdu Bratislava IV, ale predovšetkým ide
odohodumedziobomarodičmi,keďžesodporúčanímsúdusúhlasilžalobcaajžalovanánapredmetnom

pojednávaní v konaní vedenom na Okresnom súdu Bratislava IV. Apel Okresného súdu Bratislava
IV sa nevzťahuje na predmet tohto konania, keďže styk dňa 16.10.2022 bol určený právoplatným
a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne, tzv. konsenzus oboch rodičov a apel
Okresného súdu Bratislava IV sa na deň 16.10.2022 nevzťahovali. Poukázal na závery znaleckého
posudku č. 144/2020 vypracovaného znalkyňou D. B. K., D., ktorého žiadateľom bol Okresný súd

Prievidza ku konaniu vedenému pod sp. zn.18P/54/2019. Žalovaná nepreukázala, ako sa „snažila“
maloletého motivovať v deň zmareného styku, ktorý je predmetom tohto konania, a to ani predtým.
V širšom kontexte zdôrazňoval, že žalovaná zmarila styk maloletého v priebehu štyroch rokov 198-
krát, naposledy dňa 25.5.2025. Žalobca uviedol, že dňa 17.10.2024 Okresné riaditeľstvo Policajného
zboru Prievidza vydalo uznesenie, ktorým bolo voči žalovanej začaté trestné stíhanie a vznesené

obvinenie za spáchanie prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, nakoľko na základe dôkazov
bolo možné vyvodiť trestnú zodpovednosť za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Z obsahu
predmetného uznesenia bolo zrejmé, že dôvodom pre začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia
voči matke je dlhodobá a pretrvávajúca nerealizácia styku otca s maloletým z dôvodov neustálychprekážok výlučne na strane matky. Proti uzneseniu ORPZ podala žalovaná v lehote sťažnosť a
prokurátorka Okresnej prokuratúry Prievidza uznesením zo dňa 28.10.2024 sťažnosť zamietla, nakoľko
nie je dôvodná. Okresná prokuratúra Prievidza dňa 25.04.2025 doručila Okresnému súdu Prievidza

obžalobu na obvinenú žalovanú za pokračovací prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa ust.
§ 349 Trestného zákona. K právnej otázke výpožičky vozidla a s ňou súvisiaceho priznania náhrady
za opotrebovanie vozidla uviedol, že do konania predložil čestné vyhlásenie požičiavateľa motorového
vozidla zo dňa 02.12.2024 výlučne za účelom reakcie na vznesené námietky žalovanej a preukázanie
svojich tvrdení. V obdobných konaniach o náhradu škody v súvislosti so zmareným stykom medzi

stranami sporu nebol nárok cestovných náhrad spochybňovaný a nebol ani predmetom posudzovania,
pretože nešlo o spornú otázku. Z obsahu čestného vyhlásenia vyplýva potvrdenie dohody, na ktorú
žalobca poukazoval, a preukázanie tých skutočností, ktoré žalobca tvrdí v konaní, a to, že nárok žalobcu
na zaplatenie cestovných náhrad v súvislosti použitím motorového vozidla je opodstatnený a nesporný.
Žalobca je v zmysle dohody s požičiavateľom povinný sa starať o technický stav motorového vozidla a to
uhrádzať všetky povinné technické prehliadky, ako aj vymieňať všetky opotrebované časti motorového

vozidla na vlastné náklady. Rovnako je povinný udržiavať motorové vozidlo v riadnom technickom
stave na jeho užívanie a za týmto účelom je žalobca povinný uhrádzať všetky náklady spojené s
technickou údržbou a mobilitou motorového vozidla. Cestovné náhrady za používanie predmetného
motorového vozidla znáša žalobca výlučne sám, a to v celom rozsahu. Podľa názoru žalobcu námietka
žalovanej, ktorou napáda formu právneho úkonu dohody nie je opodstatnená, pretože sa nejedná

o nováciu zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021, ale o dohodu o znášaní náhrad medzi žalobcom
a požičiavateľom motorového vozidla. Opätovne poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Českých
Budějoviciach, sp. zn. 22Co 577/2003, potvrdený uznesením Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo
2369/2003. Nie je zákonná podmienka, aby na vyplácanie uvedených náhrad muselo ísť o vlastné
motorové vozidlo (Komentár k zákonu č. 283/2002 Z.z.). Žalobca navyše nie je zaťažený dôkazným

bremenom vo vzťahu k preukazovaniu nároku na cestovné náhrady, ktoré majú charakter paušálu.
Spochybňovanie nárokov je nesprávne, odporujúce zistenému skutkovému stavu, právnym predpisom
a ustálenej súdnej praxe súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Stotožňuje sa s tvrdením súdu
prvej inštancie v bode 27/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalobca sa vyhradzuje voči tvrdeniam
žalovanej, že k vzniku škody na majetku žalobcu v jeho výlučnom vlastníctve nemohlo dôjsť z dôvodu,

že k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo. Uplatňovaný nárok žalobcu v konaní
nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože škoda vznikla nesporne v súvislosti s
vecou,ktorápodľasvojejpovahyslúživýlučneosobnejpotrebežalobcu.Náklady,ktoréžalobcavynaložil
v súvislosti s realizáciou styku s dieťaťom, neboli vyplatené z prostriedkov patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Odporuje tomu právna úprava a dlhodobý skutkový stav medzi manželmi.

Žalobca sa odvoláva na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 113/1993 (R
71/1994). Zodpovednosť za škodu a uplatňovanie nároku na náhradu škody medzi manželmi v prípade
úmyselného protiprávneho konania na veci osobnej potreby jedného z manželov je prípustné, čo
podporujebohatásúdnapraxnajvyššíchsúdnychautorít,uvedenáajvostatnýchpísomnostiachžalobcu
a je podporená aj konajúcim súdom v obdobných a početných sporoch medzi žalobcom a žalovanou. Z

uvedeného tvrdenia tak jasne vyplýva právny alibizmus žalovanej, ktorým sa snaží zabrániť styku otca s
jeho maloletým synom len na základe subjektívneho, nepodloženého a preukázane klamlivého tvrdenia
žalovanej,žemaloletýsynstyksotcomodmieta.Zkonaniažalovanejjezrejmé,žesajednalooúmyselný
účelový postup tak, aby žalobcovi zmarila styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie súdu o úprave rodičovských práv a povinností. Na základe uvedeného preto žalovaná v

zmysle ust. § 415 a § 420 OZ zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi svojim protiprávnym konaním,
pretože žalobcu nedôvodne obmedzila na riadnom výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletému.

7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie podali v zákonnej lehote strany v

spore (žalobca a žalovaná), v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie v tej - ktorej napadnutej
časti vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej- vyhovujúcej časti (výrok I.)
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a v napadnutej súvisiacej časti o trovách konania
(výrok III.) za použ. § 388 CSP zmeniť, nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady na jeho potvrdenie,
ani zrušenie v tomto rozsahu. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v
jeho zostávajúcej časti - vo výroku II., ktorým bolo konania v časti o zaplatenie úroku z omeškanie

vo výške 6,25 % ročne zo sumy 132,76 eur od 17.10.2022 do 17.12.2024 zamietnuté nepreskúmaval,
keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola.

10. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 132,76 eur s príslušenstvom,
vznik tohto práva na plnenie zakladajúc na zmarenom styku s maloletým v deň 16.10.2022, keď bez

objektívneho dôvodu žalovaná odmietla dieťa žalobcovi odovzdať, čím porušila povinnosť umožniť styk
žalobcu s maloletým v zmysle vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná tak zodpovedá podľa jeho
názoru za vznik škody, ktorá vznikla žalobcovi a ktorá spočíva v zbytočne vynaložených nákladoch v
súvislosti s cestou do miesta bydliska maloletého a späť.

11. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vyhovujúcou časťou rozhodnutia zaviazal žalovanú na

nárokované plnenie žalobcovi a žalobcovi priznal náhradu trov konania posúdiac, že v konaní žalobca
preukázal splnenie všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú
žalobcovi zbytočným vynaložením nákladov na cestu z miesta bydliska žalobcu do Bojníc a späť dňa
16.10. 2022, uskutočnenú žalobcom výlučne za účelom realizácie styku s maloletým synom v zmysle
súdneho rozhodnutia, keď v konaní žalovaná nepreukázala existenciu objektívnej prekážky pre jeho

uskutočnenie tvrdiac, že syn tento styk v rozsahu prespatia odmieta. Súčasne vo vzťahu k trovám
konania žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 82,34 %.
12. Odvolateľ (žalobca) v zmysle odvolacích námietok vznesených prostredníctvom právneho zástupcu
voči rozhodnutiu v časti o trovách konania, uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365
ods. 1 pod písm. b/, d/ f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces/existencia tzv. inej vady

konania, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie)
v konkrétnosti spochybňuje súdom priznaný rozsah náhrady trov konania nepovažujúc za správny
vyčíslený úspech vo veci v rozsahu 82,34 %.

13. Ťažisko odvolacích námietok žalovanej spočívalo v tvrdení o nesprávnych skutkových a právnych

záveroch súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie v jeho vyhovujúcej časti (dôvody
na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), v konkrétnosti tvrdiac, že styk žalobcu s
maloletým sa nezrealizoval výlučne z objektívneho dôvodu, ktorým bola v tom čase vôľa maloletého,
pretože maloletý styk s otcom v rozsahu prespatia odmietal, teda k neuskutočneniu styku otca s
maloletým v uvedený deň nedošlo len zavinením matky maloletého (žalovanej), ale aj na základe reakcie

maloletého, ktorá bola vyvolaná správaním žalobcu, ktorý sa domáhal styku s maloletým mimo rozsahu
vykonateľného súdneho rozhodnutia. Rovnako namieta neunesenie dôkazného bremena žalobcom
vo vzťahu k zbytočne vynaloženým cestovným nákladov zo svojho bydliska do bydliska maloletého
tvrdiac, že žalobca odvodzuje svoj nárok z bezodplatného právneho úkonu, a to zo zmluvy o výpožičke.
Tiež tvrdí, že súd sa nezaoberal skutočnosťou, že medzi stranami sporu dosiaľ nedošlo k zániku ich

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a preto náklady, ktoré hradil poškodený (žalobca) za účelom
cesty na realizáciu styku boli pravdepodobne vyplatené z majetku patriaceho do BSM (predpokladá, že
z príjmu žalobcu). Rovnako nesúhlasí s právnym posúdením náhrady trov konania.

14. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či

konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolatelia ani netvrdili.

15. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatkov
odôvodnenia rozhodnutia v ním napadnutej časti o trovách konania, zaoberal tým, či postupom súdu
prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (odvolací dôvod uvedený v ust.§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), resp. či tu nie je existencia takej
vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávne rozhodnutie v tejto časti ( § 365 ods. 1 písm.
d/ CSP).16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365
ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci v porušení zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva, subsumujúci tiež zásadné vady odôvodnenia

rozhodnutia.

17. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje (ako to vo svojej rozhodovacej
činnosti zdôrazňuje tak Najvyšší, ako aj Ústavný súd), aby sa súd jasným, právne korektným a

zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia
(napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej
možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie

považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd (I.ÚS243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný,
t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.
Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale

aj laickú)verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS243/07,I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Aj Najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach,
práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a Ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva strany
civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí
nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok

riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
18. Odôvodnenie rozhodnutia v tomto prípade však tvorí rámcovo dostatočný podklad pre uskutočnenie
jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami danými
ust. § 220 ods. 2 CSP, preto nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v
ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, prípadne v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP z hľadiska namietaných

nedostatkov odôvodnenia rozhodnutia.

19.Vychádzajúczobsahuodvolania,ďalšieodvolacienámietkyžalobcua žalovanejpredstavujúdôvody
na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie).

20. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia

dôkazovsudcomzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie.Nesprávnehodnoteniedôkazov
by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne,
že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v
konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán,

alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický
rozpor.

21. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného

právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

22. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností vo svetle námietok odvolateľov, vyhodnotil tieto odvolací
súd ako opodstatnené v časti odvolateľa - žalobcu, teda vo vzťahu k napadnutej časti o trovách konania
(výrok III.), ktoré indikujú k zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 388 CSP, na stranedruhej odvolacie námietky žalovanej smerované voči vyhovujúcej časti rozhodnutia nevyhodnotil ako
spôsobilé k zmene napadnutého rozhodnutia v ňou napadnutej časti.

23. Ako už bolo vyššie uvedené, predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody
vzniknutej v dôsledku zmarenia styku s dieťaťom, keď žalovaná ako rodič zabránila žalobcovi/nesplnila
si svoju súdnym rozhodnutím definovanú povinnosť vo vzťahu k realizácii styku žalobcu ako otca s
maloletým a to bez vopred oznámených objektívnych príčin dňa 16.10.2022.

24.Zobsahuspisovanéhomateriáluavykonanéhodokazovaniabolonespornepreukázané,že maloletý
B. pochádza z manželského vzťahu jeho rodičov, ktorí vedú rozvodové konanie a konanie o úprave
rodičovských práv a povinností k maloletému B. na čas po rozvode a to na Okresnom súdu Bratislava
IV. pod sp. zn. 13P/91/2019 a tiež vedú konanie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému
B. na čas do rozvodu a to na Okresnom súdu Prievidza pod sp.zn.18P/54/2019. V konaní nebolo medzi
stranami sporné, že dňa 16.10.2022 sa stretnutie žalobcu s maloletým synom neuskutočnilo, i keď v

rozhodnom čase (v tento deň) bol styk žalobcu s maloletým upravený rozsudkom Okresného súdu
Trenčín č.k. 19CoP/20/2022-2736 zo dňa 23.6.2022, ktorým vo výroku V. zmenil rozsudok Okresného
súdu Prievidza č.k. 18P/54/2019-2555 zo dňa 09.03.2022 tak, že otec je oprávnený stýkať sa s
maloletým B. bez prítomnosti matky každý nepárny týždeň v sobotu od 10,00 hod. do 18,00 hod. a
v nedeľu od 9,00 hod. do 18,00 hod. a matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a odovzdať

ho otcovi v stanovenom čase pred vchodom do budovy J. E. F., na K. L. C. F., kde jej ho otec v
stanovenom čase odovzdá. V konkrétnostiach posudzovanej veci medzi stranami tiež sporné nebolo
(nespochybňuje to ani samotná žalovaná v odvolaní), že žalobca sa dňa 16.10.2022 dostavil do miesta
bydliska maloletého za účelom realizácie styku. S predloženej SMS komunikácie žalobcu so žalovanou
vyplýva, že dňa 16.10.2022 o 8:53 hod. žalobca oznámil žalovanej, že čaká na námestí, načo žalovaná

o 9:00 hod. odpovedala SMS správou, že B. zase ( rovnako ako predchádzajúci zmarení deň styku
dňa 15.10.2022) nechce ísť, plače, že nechce ísť spinkať k tatkovi a nechce ísť za tatkom, ukľudňuje
ho a presviedča, aby šiel, ale stále plače, že nejde ( napriek skutočnosti, že išlo o nedeľu). Žalobca
na to reagoval, aby okamžite prestala týrať jeho syna, to čo robí je veľmi choré a že ide pred dom pre
syna, má možnosť si to rozmyslieť. Následne žalovanej oznámil, že je pred domov, nech otvorí dvere

a odovzdá mu B.. Žalovaná na SMS správu žalobcu o 9:14 hod. odpovedala, že B. stále nechce ísť,
plače, že nechce spinkať u tatka. Žalobca na predchádzajúcu SMS správu žalovanej odpovedal, že
nech prestane s týmto divadlom, otvorí dvere a odovzdá mu syna. Žalovaná na SMS správy žalobcu
o 9:17 a 9:26 hod., aby mu odovzdala maloletého neodpovedala, a preto následne podal trestné
oznámenie. Zo zápisnice z trestného oznámenia zo dňa 16.10.2022 vyplynulo, že žalobca podal trestné

oznámenia na žalovanú z dôvodu nerealizovania styku žalobcu s maloletým. Nesporným v konaní bolo,
že žalovaná žalobcovi dopredu neoznámila objektívnu prekážku, ktorá by bránila uskutočneniu styku
maloletého so žalobcom. Žalovaná sa v konaní bránila tvrdením, že nezodpovedá za vznik škody v
spojitosti s nákladmi na cestu žalobcu z F. do F. a späť, ktoré vynaložil žalobca poukazom na ňou
tvrdenú výlučnú vôľu maloletého, ktorý styk s otcom v rozsahu prespatia odmietal, teda škoda vznikla

bez jej zavinenia a konania. Sporným medzi stranami teda bolo posúdenie zodpovednosti žalovanej za
zbytočne vynaložené cestovné náklady, ktoré mali vzniknúť žalobcovi v deň pricestovania za maloletým
za účelom realizácie styku a vzhľadom na obranu žalovanej posúdiť existenciu takých okolností, z
ktorých možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla žalovaná zabrániť ani pri vynaložení
všetkého úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať, teda že vznik škody nezavinila.

25. Okolnosť, že v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo žalovanej
povinnosť maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver, že žalovaná
tak nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádza. Nesplnenie povinnosti uloženej rozsudkom Krajského
súdu Trenčín č.k. 19CoP/20/2022-2736 zo dňa 23.06.2022, je tak jednoznačne porušením jej právnej

povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

26. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia
povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Z toho možno logicky dovodiť, že ten, komu je vykonateľným
rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto povinnosť splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno

zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu uloženej povinnosti bránili objektívne okolnosti. V
opačnom prípade, teda pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej moci nemuseli byť v zásade
kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov záväznosti rozhodnutí orgánov verejnej moci a
rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý majú v rámci doktríny právneho štátu. Pripustenievšeobecnej možnosti neplniť povinnosti uložené vykonateľnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci by
viedlo v konečnom dôsledku k anarchii.
27. Žalovaná v zhode so svojím prednesom pred súdom prvej inštancie, zakladá neuskutočnenie styku

žalobcu s maloletým výlučne na vôli maloletého ako objektívneho dôvodu na strane maloletého, ktorý
mal podľa jej tvrdenia styk so žalobcom v rozsahu prespatia odmietať v korelácií s najlepším záujmom
maloletého, ktorá skutočnosť podľa jej názoru vylučuje zavinenie žalovanej na vzniku škody, s ktorou
obranou sa v dostatočnom rozsahu a podrobne, ako už bolo vyššie uvedené, vysporiadal už súd prvej
inštancie v bode 24/ a 25/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyhodnotiac ju ako nepreukázanú, s

čím sa odvolací súd plne identifikuje a v podrobnostiach pokiaľ ide o dôvody, na ktorých tento záver súd
prvej inštancie založil, naň odkazuje. Odvolací súd ani v najmenšom nespochybňuje dôležitosť vôle, či
názoru maloletého dieťaťa pri realizácii styku, avšak táto skutočnosť nezbavuje súd povinnosti zisťovať,
z akého dôvodu sa styk nerealizoval a akú mieru viny na nezrealizovaní styku má rodič povinný, ako aj
rodič oprávnený. Pri posúdení obrany žalovanej je potrebné za rozhodujúce považovať to, že žalovaná
žiadnym spôsobom nepreukázala odmietavú vôľu maloletého v čase styku, nepreukázala, že tu boli

prítomnésilnécitové,odmietavéprejavymaloletéhopriodovzdávanínastyk,ktorébolivzhľadomnajeho
vek, rozumovú a vôľovú vyspelosť prejavom vôle, ktorý by mal súd zohľadniť. Nemožno odignorovať,
že v čase zmarenia styku išlo o 4-ročné dieťa, závislé na matke, ktorá ho má vo svojej osobnej
starostlivosti, s ktorou má bezprostredne blízky vzťah a tak má reálnu možnosť ovplyvňovať vzťah
dieťaťa s oprávneným (otcom) i po vôľovej stránke. Odvolací súd v kontexte okolností tejto veci nemôže

akceptovať, aby bola v konaní zohľadnená výhradne vôľa maloletého dieťaťa, naviac štvorročného bez
zreteľa na všetky zistené skutočnosti. Žalovaná nemôže ponechať na výlučnej vôli dieťaťa, na jeho
rozhodnutí, či je ochotné sa s otcom stretnúť. Je potrebné, aby matka, ktorá je v danom prípade tým
rozhodujúcom elementom, od ktorého sa odvíja styk dieťaťa s jeho otcom, vyvíjala maximálne úsilie na
rešpektovanie rozhodnutia. V tomto prípade je vzhľadom na útly vek maloletého nevyhnutné korigovať

predstavy a názory maloletého dieťaťa o tom, čo je pre neho za danej situácie vhodné a čo nie. Korekcia
názoru dieťaťa má podľa odvolacieho súdu smerovať k najlepšiemu záujmu dieťaťa, ktorý je v danej
veci potrebné vyhodnotiť ako záujem dieťaťa na stretávaní sa s otcom a na potrebe udržiavania vzťahu
medzi rodičom a maloletým dieťaťom v zmysle chápania ho ako vzoru a autority, ktorý s rastúcim vekom
dieťaťa bude nadobúdať širšie rozmery. V priebehu tohto konania žalovaná síce verbalizovala ako

prioritu záujem maloletého dieťaťa a verbálne vylučovala také konanie z jej strany, ktoré by smerovalo
k diskvalifikácii otca ako druhého rodiča podieľať sa na výkone rodičovských práv, tieto však zostali
len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení.
28. Odvolací súd sa stotožňuje so žalovanou v tom, že záujem maloletého dieťaťa je významným
kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach starostlivosti o maloletých, ide o právnu kategóriu z oblasti

rodinného práva. Toto kritérium však bolo skúmané a hodnotené pri rozhodovaní rodinného súdu vo
veci starostlivosti súdu o maloletého, čo sa prejavilo vo výroku rozhodnutia tohto súdu, ktorému zákon
priznal štatút vykonateľnosti, preto vo svetle vyššie uvedeného nie je prípustné, aby súd v tomto konaní
o náhradu škody prehodnocoval súlad povinnosti žalovanej s najlepším záujmom maloletého ku dňu
16.10.2022. Posúdenie žalovanej, čo je v najlepšom záujme maloletého, preto nepredstavuje okolnosť,

ktorá by vylučovala protiprávnosť konania žalovanej a dokazovalo neexistenciu zavinenia žalovanej.

29. V ďalšom odvolací súd považoval pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia za nedôvodný
argument žalovanej, že žalobca sa domáhal rozšíreného styku s dieťaťom v zmysle apelu Okresného
súdu Bratislava IV, t.j. počas celého víkendu nepretržite s prespatím u otca, čo maloletý podľa tvrdenia

matky odmietal, s čím sa súd prvej inštancie v otázke údajného porušenia právnej povinnosti pri
nerešpektovaní vykonateľného rozhodnutia nesprávne vysporiadal. Z obsahu SMS komunikácie zo
dňa 16.10.2022 bolo zistené, že žalobca kontaktoval dňa 16.10.2022 o 8:53 hod. žalovanú ohľadom
odovzdania maloletého na styk, ktorý sa mal uskutočniť v ten deň so slovami, že čaká na námestí,
načo žalovaná reagovala odpoveďou, že maloletý syn plače, nechce ísť spinkať k tatkovi. Žalobca po

nevyhovení zo strany žalovanej sa dostavil pred bytový dom žalovanej, žiadal odovzdanie maloletého,
pričom žalovaná opätovne oznámila žalobcovi, že maloletý nechce ísť, plače, že nechce ísť spinkať
k tatkovi a žalobcovi maloletého na styk neodovzdala. Takýto argument žalovanej však nie je objektívnou
prekážkou, ktorá by bránila uskutočneniu styku ako takému. Odvolací súd zároveň dodáva, že žalobca
nežiadal styk s maloletým mimo stanovených denných hodín, domáhal sa styku dňa 16.10.2022

a to rozsahu v zmysle právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, čo bolo preukázané
z SMS komunikácie žalobcu so žalovanou v deň styku, že styk sa mal realizovať v dennom čase bez
„prespatia u otca“. Naviac deň styku, a to 16.10.2022 pripadol na nedeľu, teda „prespanie u otca“
v zmysle žalovanej tvrdeného naliehania otca na apel Okresného súdu Bratislava IV do úvahy anineprichádzalo. Žalovaná v konaní nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by vyplynulo splnenie si súdom
uloženej povinnosti maloletého syna na styk s otcom (žalobcom) riadne pripraviť, teda nepreukázala, že
by vyvinula akékoľvek opatrenia smerujúce k upokojeniu maloletého, k pozitívnej motivácii maloletého

a k riadnemu odovzdaniu maloletého na styk, dokonca žalobcovi vôbec nenavrhovala akékoľvek
alternatívne riešenia v čase, keď sa žalobca na styk s maloletým už dostavil (napr. aspoň za jej
účasti umožniť žalobcovi stretnúť sa s maloletým pred domom alebo na inom mieste v bydlisku
maloletého) tak, aby sa predišlo vzniku škody, teda vzniku nákladov na cestu ako škode žalobcu, ktorá
tak jednoznačne bola v príčinnej súvislosti s jej konaním/ nečinnosťou.

30. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej tak neobstoja práve z dôvodu, že nesplnila povinnosť,
ktorá jej vyplývala z vykonateľných rozhodnutí súdu. Akceptovanie ktorejkoľvek námietky žalovanej
by viedlo k popretiu atribútov vykonateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci a k popretiu významu
rozhodnutí orgánov verejnej moci pre funkčnosť práva ako takého pri neexistencii takej prekážky, ktorá
by objektívne jej konanie ospravedlňovala.

31. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že povinnosť matke uložená zároveň s nastavením rozsahu
a podmienok styku spočívajúca v tom, že dieťa má v stanovených časoch otcovi riadne odovzdať na
mieste k tomu určenom a samozrejme, maloleté dieťa aj zodpovedajúcim spôsobom na tento styk
pripraviť znamená, že matka má aktívne vytvárať podmienky pre jeho vykonanie vrátane prirodzeného

povzbudzovania a prípravy na stretávanie sa s druhým rodičom, ktorú je potrebné zo strany matky
plnohodnotne rešpektovať a dodržiavať, aby tak jednak bol vytvorený základ na zlepšenie vzťahov
medzi rodičmi, budovanie vzťahu otca s maloletým dieťaťom a v konečnom dôsledku, aj z hľadiska
jej vlastnej ochrany pred dôsledkami toho, ak by bez ospravedlniteľného dôvodu styku otca s
maloletým dieťaťom naďalej bránila a tento prostredníctvom správneho smerovania maloletého dieťaťa

prípadne marila, v podobe možného diskvalifikovania sa z doteraz nastaveného rozsahu výkonu
rodičovských práv a povinností. Treba mať na zreteli, že súd prvej inštancie v danom čase vzhliadol
narušené vzťahy medzi rodičmi (prítomné už v čase predchádzajúceho rozhodovania o dočasnej úprave
výkonu rodičovských práv a povinností a styku otca s mal. dieťaťom) naďalej pretrvávajúce do takej
miery, že ani v súčasnosti nemožno očakávať vzájomnú efektívnu spoluprácu a zhodu oboch rodičov

v otázke styku žalobcu (otca) s dieťaťom. Akékoľvek obštrukcie za strany matky (tiež v rámci
prípadného vykonávacieho konania) bez ospravedlniteľného dôvodu, ktoré by v styku otca s maloletým
dieťaťom naďalej bránili prípadne formou ovplyvňovania maloletého tento úmyselne marila totiž už vo
svetle poskytnutej ochrany záujmom mal. dieťaťa, nie sú udržateľné.

32. Uvedené však kategoricky neznamená, že nemôžu existovať okolnosti, odôvodňujúce neslnenie
povinnosti žalovanej pripraviť a odovzdať maloletého jeho otcovi v rámci realizácie styku podľa
vykonateľného rozhodnutia súdu. Takouto okolnosťou môžu byť objektívne prekážky najmä na strane
maloletého, vyplývajúce typicky napr. z jeho zdravotného stavu. Pokiaľ teda v rozhodnom čase existuje
objektívna prekážka pre stretnutie s otcom, túto žalovaná včas otcovi oznámi, a v prípadnom súdnom

konaní tohto typu aj následne preukáže, je potom namieste konštatovať, že splnila prevenčnú povinnosť
predísť škode, ktorá by mohla vzniknúť otcovi zbytočným cestovaním za účelom realizácie styku,
k naplneniu čoho však v okolnostiach danej veci neprišlo.

33. Vo vzťahu k predmetnému nároku žalobcu na náhradu škody žalovaná namieta i vyčíslenie

cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané dôvodiac tým, že žalobca sa do miesta bydliska
maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom
uvedené užíval na základe zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021, ktorá je bezodplatným právnym
úkonom, a preto žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov.

34. Dôvody, pre ktoré vznik zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi bol vzhľadom na
kumulatívne splnenie zákonných predpokladov daný, rovnako ako je daný základ žalobcom uplatneného
nároku na náhradu škody vzniknutú v zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z F. do F. a späť, sú
podrobne špecifikované v bodoch 20/ až 27/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací
súd v podrobnostiach odkazuje aby ich nadbytočne nereplikoval a s ktorými, ako správnymi sa tiež

identifikuje,keďodvolacienámietkyžalovanejspochybňujúcesprávnosť priznanejvýškynáhradyškody,
t.j. zbytočne vynaložených nákladov v tomto smere, považuje sa nedôvodné. V okolnostiach danej
veci je žalobca jednoznačne osobou, ktorá má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla v zbytočne
vynaložených nákladoch na cestu z Bratislavy do Bojníc a späť, ktorú absolvoval za účelom styku smaloletým osobným motorovým vozidlom, vyčíslenú v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona
č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, pretože táto právna úprava a ustálená súdna prax obsahu
žalobného nároku aj skutočne zodpovedá. Neobstojí v tomto smere ani námietka žalovanej v odvolaní,

že žalobca nie je vlastníkom predmetného osobného motorového vozidla, nakoľko podľa zákona č.
283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, v zmysle ktorého vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady
bez ohľadu na to, či je použité vlastné motorové vozidlo alebo prenajaté (porovnaj R12/1990). Bez
dopadu na tieto závery je tiež námietka žalovanej spočívajúca v tom, že žalobca pri realizácii styku s
maloletým použil motorové vozidlo, ktoré užíva na základe zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021, ktorá

je bezodplatným právnym úkonom, a preto mu neprislúcha nárok na paušálnu náhradu cestovných
nákladov. Pravdou síce je, že pojmovým znakom inštitútu výpožičky je bezodplatnosť ako „...právo vec
po dohodnutú dobu bezodplatne užívať“, avšak podľa právnej teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke
neodporuje, ak bola dohodnutá určitá náhrada za opotrebenie požičanej veci. Pojmovo sa tak rozlišuje
odplata za prenechanie veci vypožičiavateľovi na užívanie v zmysle odmeny a náhrada za opotrebenie
veci v zmysle amortizácie, ktorú možno vyjadriť ako rozdiel v hodnote veci v čase prenechania

vypožičiavateľovi a v čase jej vrátenia, spôsobený jej bežným užívaním (porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Českých Budějoviciach, sp. zn. 22Co 577/2003, potvrdený uznesením Najvyššieho súdu ČR, sp.
zn. 28Cdo 2369/2003). K namietanému čestnému prehláseniu A. M. D. vypracovanému dňa 02.12.2024,
ktoré podľa názoru žalovanej nepreukazuje uzatvorenie dohody zahrňujúcej starostlivosť o vozidlo,
odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu nákladov za amortizáciu vozidla, by žalobca mal aj bez

predloženého čestného prehlásenia, ktoré je v tomto smere irelevantné, nakoľko už z obsahu zmluvy
o výpožičke, konkrétne z článku II. bod 5 vyplýva, že žalobca (vypožičiavateľ) je povinný chrániť
motorové vozidlo pred poškodením, stratou a zničením, čo pri dlhodobom vypožičiavaní motorového
vozidla predpokladá aj prevádzkové náklady spojené s udržaním riadneho technického stavu a mobility
motorovéhovozidla.Vokolnostiachposudzovanejveciodvolacísúddodal, ževzhľadomna uzatvorenie

zmluvy o výpožičke na dobu neurčitú a vzhľadom na časové obdobie, od kedy žalobca motorové
vozidlo užíva, nie je možné predpokladať, že by žalobca ako vypožičiavateľ užíval vozidlo tak dlhé
obdobie bez náhrady. V tomto smere ani obrana žalovanej, ktorou napáda formu právneho úkonu
čestného prehlásenia, nebola spôsobilá zvrátiť závery súdu prvej inštancie týkajúce sa priznania výšky
cestovných náhrad, a to z dôvodu, že predložené čestné prehlásenie svojím obsahom nepredstavuje

dodatok k uzatvorenej zmluve o výpožičke zo dňa 24.09.2021, ale dohodu o znášaní náhrad medzi
žalobcom a požičiavateľom motorového vozidla, tzv. špecifikáciu povinností vypožičiavateľa vo vzťahu
k predmetu výpožičky.

35. V konečnom dôsledku neobstojí ani námietka žalovanej (ktorú rovnako produkovala už v

prvoinštančnom konaní) o neunesení dôkazného bremena žalobcu v časti spôsobenia škody na jeho
výlučnom majetku z dôvodu, že nedošlo k zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka nepatrí vec bez
ohľadu na svoju hodnotu a je vo výlučnom vlastníctve toho manžela, ktorého osobným potrebám
alebo výkonu povolania slúži (porovnaj R 42/1972). Ide o vec, ktorá slúži výlučne

iba jednému z manželov a súčasne neslúži aj druhému manželovi, a to ani jeho osobnej potrebe,
ani na výkon povolania, ani na jeho podnikanie a ani na iný účel. V danom prípade však žalobca
riadne preukázal uplatnenú škodu spočívajúcu v zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z bydliska
žalobcu do miesta styku s maloletým, vzniknutú porušením povinnosti žalovanej styk žalobcu so svojím
synom umožniť a tiež syna na tento styk s otcom pripraviť, pričom vypožičané motorové vozidlo, ktoré

na túto cestu bolo účelne využité (zmluva o predaji vozidla je platnou, v konaní nebol preukázaný
opak a žalovaná daný právny úkon nenamietala a nedomáhala sa ani relatívnej neplatnosti), slúži
na osobnú potrebu žalobcu a z tohto dôvodu je vo svetle § 143 Občianskeho zákonníka vyňaté z
režimu bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu. Odvolací súd považoval pre posúdenie uplatneného
nároku žalobcu za významné, že podľa súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov nepatria plnenia vyplývajúce zo zmluvy o výpožičke motorového vozidla
uzatvorenej medzi žalobcom a požičiavateľom (porovnaj právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3 Cdo 113/1993 (R 71/1994)). Vzhľadom na vyššie uvedené žalobcovi vznikla škoda
výlučne v jeho majetkovej sfére a preto uplatňované nároky (zbytočne vynaložené náklady žalobcu)
nemôžu byť predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa ust. § 143 Občianskeho

zákonníka. Túto skutočnosť potvrdzuje nielen spôsob užívania dotknutej veci (vypožičané motorové
vozidlo) výlučne žalobcom, ale aj skutkový stav preukázaný v konaní, podľa ktorého manželia dlhodobo
nežijú v spoločnej domácnosti.36. V sporovom konaní o ktoré ide aj v posudzovanej veci platí prejednací princíp, ktorý spočíva v
tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy
pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za

zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto
smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z
príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného
práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú, potom postihne tú stranu,
ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd

rozhodne v jej neprospech. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len
tiedôkazy,ktorétietonavrhli,bolojednaknažalobcovi,akýmspôsobomsvojnárokformulovalanaakých
skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladal a na strane druhej bolo na žalovanej akú obranu a na akých
skutočnostiach založenú zvolila a tiež bolo vecou jej racionálneho posúdenia, či ňou tvrdené skutočnosti
je spôsobilá aj preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne zvolená argumentácia, jej môžu priniesť
negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa nutne musí

prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre tú-ktorú stranu, ktorá dôkazné bremeno neuniesla, k
naplneniu ktorých skutočností aj došlo v posudzovanej veci, keď žalovaná neprodukovala také tvrdenia
a dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k záveru, že neporušila žiadnu právnu povinnosť v príčinnej súvislosti
so vznikom škody na strane žalobcu, čo nemohlo mať za následok iné, ako v jej neprospech vydané
rozhodnutie v jeho vyhovujúcej časti.

37. Keďže tak odvolanie žalovanej proti rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti (výrok
I.), vzťahujúce sa k nároku na náhradu škody nebolo dôvodným, v tejto časti odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne za použ. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38. Pokiaľ však ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k trovám konania (výrok III.),
odvolací súd po preskúmaní veci a odvolacej argumentácie žalobcu dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie v tejto časti je potrebné zmeniť.

39. Ťažisková námietka žalobcu vo vzťahu k nepriznaniu náhrady trov konania v rozsahu 100 %

(výrok III.) má pôvod v tvrdení, že predmetom konania bolo zaplatenie istiny s príslušenstvom, v ktorej
bol žalobca 100% úspešný. Výška úrokov z omeškania netvorila samostatný predmet konania, ale
len príslušenstvo istiny a preto pri posudzovaní miery úspechu nie sú úroky z omeškania tvoriace
príslušenstvo istiny spôsobilé mať na celkový úspech v konaní vplyv. Poukázal v tomto smere na
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.06.201, č. k. 10CoPr/2/2016 - 361 a Krajského súdu

v Košiciach, sp. zn. 4Cob 3/2019 potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 26.1.2021 sp. zn. 1Obdo/18/2020. Žalobca si v konaní uplatnil úrok z omeškania odo dňa
nasledujúceho po zmarení styku maloletého dieťaťa s ním, pričom ho nemožno sankcionovať za to, že
si v návrhu na podanie platobného rozkazu uplatnil aj úrok z omeškania, keď nemal procesnú možnosť
hospodárnejšie a efektívnejšie moderovať svoj nárok, pretože neuplatnením si úroku z omeškania v

upomínacom konaní (keďže podľa názoru súdu sa žalovaná dostáva do omeškania až dňom doručenia
žaloby, čo má pri inštitúte upomínacieho konania svoje špecifiká vyplývajúce z nedostatočnej právnej
úpravy), je rozšírenie žalovaného petitu po vydaní platobného rozkazu sporné a takto bolo žalobcovým
procesným postupom možné výšku úrokov z omeškania v nadväznosti na právne posúdenie súdu
moderovať. Zdôraznil, že súd v každom konaní, v ktorom pristúpil k moderovaniu výšky úroku

z omeškania a zároveň bol úspešný v celom rozsahu nároku na náhradu škody, priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobca mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
o nepriznaní náhrady trov konania v rozsahu 100 % je tak v rozpore s princípom právnej istoty a
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

40. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

41. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

42. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

43. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.44. Podľa čl. 4 ods. 1, 2 základných princípov CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na
základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo

iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by
bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

45.Súdprvejinštanciesvoje rozhodnutieonárokunanáhradutrovkonaniaodôvodniltým,žežalobcasa
vkonanívočižalovanejcelkovodomáhalzaplateniasumy153,19eur(vrátaneúrokuzomeškaniapričom
žalobcom uplatňovaný úrok z omeškania súd vyčíslil ku dňu rozhodnutia súdu), súd mu priznal sumu
celkom132,76eur(vrátaneúrokuzomeškaniavyčísliactentokudňurozhodnutiasúdu).Žalobcatakmal
podľa názoru súdu v konaní úspech v rozsahu 91,17 %, úspech žalovanej v konaní predstavoval 8,83

% (keď súd prihliadol k tomu, že čiastočne zamietol žalobcu o časť uplatneného úroku z omeškania).
Čistý úspech žalobcu potom predstavoval podľa súdu 82,34 % (91,17 % - 8,83%), v ktorom rozsahu súd
žalobcovi nárok na náhradu trov konania aj priznal.

46. Posúdením rozhodujúcich skutočností sa odvolací súd s vyššie uvedeným postupom súdu prvej

inštancie pri hodnotení pomeru úspechu strán v predmetnom spore nestotožňuje. Z obsahu spisu totiž
vyplýva, že žalobca si uplatnil podanou žalobou proti žalovanej nárok na náhradu škody vo výške
132,76 eur s úrokom z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 132,76 eur od 17.10.2022 do
zaplatenia. Súd prvej inštancie mu priznal 132,76 eur spolu s 6,25 % ročným úrokom z omeškania
od 18.12.2024 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobca tak bol úspešný nielen čo sa týka

celej istiny, ale aj v časti príslušenstva za obdobie od 18.12.2024, a to až do zaplatenia, teda nie iba
do rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol rozsudkom dňa 02.04.2025. Úrok z omeškania
uplatnený žalobou totiž plynul a plynie aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie, pretože zo žiadneho
dôkazu nevyplynulo, že by žalovaná svoju povinnosť splnila dňom rozhodnutia súdu prvej inštancie. V
dôsledkuuvedenéhomožnokonštatovať,žesaďalejmenil,resp.meníajpomerúspechustránvspore(s

prihliadnutím aj na čiastočné zamietnutie žaloby) v nadväznosti na plynutie doby omeškania so splnením
povinnosti uloženej žalovanej napadnutým rozsudkom, preto pomer úspechu ustálený súdom prvej
inštancie nezodpovedá skutočnosti. Súdom prvej inštancie zvolený postup pri zohľadnení neúspechu v
časti žalobou uplatneného a nepriznaného (zamietnuté) príslušenstva by bol namieste vtedy, ak by už
nárok žalobcu a úrok z omeškania po rozhodnutí súdu prvej inštancie vôbec neplynul, lebo len vtedy

by bolo možné presne ustáliť pomer úspechu a neúspechu strán sporu.

47. Odvolací súd nespochybňuje, že je tu prítomné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod sp. zn. 1MCdo/1/2004 zo dňa 27.04.2004, v zmysle ktorého „Procesný úspech žalobcu v časti
týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky

(v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania)
považovať „za neúspech v pomerne nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ale za
„čiastočný úspech“ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p.“ Vo vzťahu k nemu pokiaľ ide o aplikáciu
jeho záverov na podmienky tejto veci odvolací súd uvádza, že v tam posudzovanom prípade však
bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom úroku z omeškania, ktorého výška po vyčíslení v čase

rozhodnutia konajúceho súdu predstavovala cca polovicu uplatnenej istiny a uvedené rozhodnutie
reflektovalo právnu úpravu trov konania podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), ktorá bola
účinná do 30.06.2016. Od 01.07.2016 je účinný Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v súvislosti
s právnou úpravou pomerného delenia náhrady trov konania na rozdiel od § 142 ods. 3 O.s.p. už
neobsahuje pojem „neúspech v pomerne nepatrnej časti“. Ústavný súd v náleze pod sp.zn. III. ÚS

475/2018 zo dňa 04.02.2021 uviedol, že „Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku
nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od
pravidla pôvodne vyjadreného v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p.. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný
režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255

Civilného sporového poriadku nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky“.

48. V posudzovanej veci nejde o situáciu, že by výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo
úvahy súdu a je zrejmé, že žalobca mal čiastočne neúspech v časti uplatneného úroku z omeškania,preto by sa prísne formalisticky náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2
CSP. Napriek tomu odvolací súd z dôvodov uvedených v bode 46/ tohto rozsudku dospel k záveru, že
v posudzovanej veci nie je namieste celkom bezvýhradne aplikovať ust. § 255 ods. 2 a za použitia čl. 4

ods. 2 základných princípov CSP sám „dotvoril“ právnu normu riadiac sa pritom kritériom racionálneho
zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu strany sporu ( čiastočného zamietnutia žaloby) len v
nepatrnej časti možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež s prihliadnutím na
princíp právnej istoty uzavrel, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v predmetnom spore vo veci samej,
pokiaľ ide o istinu 132,76 eur aj s 6,25 % ročným úrokom z omeškania za obdobie od 18.12.2024 až do

zaplatenia istiny a neúspešný bol len v časti úroku z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo sumy 132,76
eur od 17.10.2022 do 17.12.2024, patrí náhrada trov konania v plnej výške. Zohľadnil pritom aj ustálenú
rozhodovaciu činnosť v obdobných sporoch strán sporu, na ktorú poukázal žalobca vo svojom odvolaní,
ktoré rozhodnutia sú uvedené v odôvodnení rozsudku. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti týkajúcej sa
sporových strán odvolací súd poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn.
8Co/2/2025 zo dňa 26.03.2025, ktorým odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách

konania a priznal žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % a tiež rozsudok zo dňa 25.02.2025
č. k. 27Co/11/2025 - 196, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej -
vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) posúdiac žalobcu za v
ťažiskovom rozsahu úspešného, keďže súd prvej inštancie svojím rozhodnutím jeho žalobe v ťažiskovej
časti vyhovel (s výnimkou časti nepriznaných úrokov z omeškania 5 % ročne zo sumy 144,18 eur od

23.01.2022 do 26.04.2024 a vo svetle zásady úspechu žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu, ktoré mu v súvislosti s uplatnením práva vznikli, od ktorých záverov nebol dôvod sa
odchýliť ani v okolnostiach posudzovanej veci.

49. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v

napadnutej - vyhovujúcej časti výroku I., ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 132,76 eur s 6,25% ročným úrokom z omeškania od 18.12.2024 do zaplatenia ako vecne správne
za použ. § 387 ods. 1 CSP potvrdil a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP v napadnutej
- súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) zmenil tak, že žalobcovi priznal nárok voči žalovanej
na náhradu trov konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %.

50. V konečnom dôsledku bolo potrebné rozhodnúť tiež o náhrade trov konania medzi stranami sporu
vzniknutých stranám sporu v odvolacom konaní.

51. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou konania. Zmyslom a účelom náhrady trov

v konaní pred všeobecným súdom, je poskytnúť úspešnému účastníkovi, alebo účastníkovi, ktorémuto
priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel,
alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu takéto konanie pred
všeobecným súdom či už nebolo vôbec, alebo netrvalo dlhší čas. Inštitút náhrady trov konania teda plní
v zásade nielen preventívnu, ale aj reparačno-satisfakčnú funkciu. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na

náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

52. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

53. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
55. Keďže žalobca v odvolacom konaní zaznamenal plný úspech, odvolací súd za aplikácie ust. § 255

ods. 1 CSP v spojitosti s ust. § 262 ods. 1 a § 396 ods. 2 CSP mu priznal voči žalovanej nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

56. O výške náhrady trov konania žalobcu vzniknutých tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v
odvolacom konaní rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením,

ktoré vydá vyšší súdny úradník.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).