Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B1-18C/40/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121204987
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michaela Janečková
ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1121204987.2

Uznesenie

Mestský súd Bratislava IV v spore žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská
19B, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská
2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739 proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C.
– D. E., o zaplatenie 3.406,58 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd v y h l a s u j e, že nemá na konanie právomoc.

II. Súd konanie z a s t a v u j e.

III. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 13.07.2021 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd

zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 3.406,58 EUR s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že je
právnickou osobou zriadenou zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobca je v súlade s čl. 1 bod 3 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ES Národnou Kanceláriou Systému zelenej karty. Systém
zelenej karty je mechanizmus ochrany obetí dopravných nehôd v dôsledku cezhraničného pohybu
motorových vozidiel. Žalovaný je fyzická osoba – vodič a držiteľ motorového vozidla zn. VOLKSWAGEN

s EČV: C., ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda. Dňa 15.04.2019 zavinil žalovaný ako vodič na
mieste: XXXX F., G. X, v Rakúskej republike predmetným vozidlom v dôsledku dopravnej nehody vecnú
škodu na zariadení – pouličná lampa, ktorého majiteľom bola Obec Langenstein. Kanceláriou Systému
zelenej karty, ktorá odškodnila nároky poškodeného v súlade s právnym poriadkom krajiny miesta
nehody bola WIENER STÄDTISCHE Versicherung AG Vienna Insurance Group, so sídlom Schottenring
30, 1010 Viedeň, Rakúska republika. Táto svoje nároky uplatnila u žalobcu v súlade s čl. 5.1 Internal

Regulations. Vzhľadom na to, že k predmetnému vozidlu nebolo k dátumu nehody uzatvorené povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ako to vyplýva
z ustanovení § 3 ods. 1 zákona o PZP, vznikla žalobcovi v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 písm.
b) zákona o PZP povinnosť uhradiť poškodenému z poistného garančného fondu poistné plnenie za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobca si listom zo dňa 22.05.2020 uplatnil právo
na náhradu poistného plnenia voči žalovanému a v predmetnom liste ho vyzval, aby dlžnú sumu vo

výške 3.406,58 EUR uhradil najneskôr do 22.06.2020.

2. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné
súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

3. Podľa § 9 Civilného sporového poriadku, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej
republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.4. Podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o
uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie), ak nie je v

tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne
občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

5. Podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012, osobu s bydliskom
na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvnej

zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá
takýto nárok.

6.Vrámciskúmaniaprocesnýchpodmienoksúddospelkzáveru,ženemáprávomocnakonanievoveci.

7. Žalobca sa v konaní domáhal náhrady poistného plnenia, ktoré poskytol poisťovateľovi poškodeného,

obceLangenstein,zpoistnéhogarančnéhofondu,keďžekmotorovémuvozidlužalovaného,ktorýmbola
spôsobená škoda, nebolo v čase škodovej udalosti uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

8. V zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 sa osoby s bydliskom na

území členského štátu žalujú na súdoch tohto členského štátu. Za bydlisko je potrebné považovať
spravidla miesto trvalého pobytu občana za predpokladu, že sa tu naozaj zdržiava, inak miesto
prechodného pobytu občana žijúceho v zahraničí alebo miesto, kde sa skutočne trvalo zdržiava v čase
rozhodnom pre určenie právomoci súdu vec prejednať a rozhodnúť. Týmto rozhodným časom bude
moment začatia súdneho konania, t.j. doručenia žaloby na súd. Žalovaný nemá v Registri obyvateľov

evidovaný pobyt na území Slovenskej republiky. Naposledy mal evidovaný pobyt na území Slovenskej
republiky do 26.06.2017. Od 26.06.2017 sa uvádza pobyt mimo územia Slovenskej republiky, D. XXXX,
B. X, H. H.. Rovnako sa žalovaný nenachádza v evidencii Sociálnej poisťovne. Súd žalovanému
doručoval žalobu s prílohami s výzvou na vyjadrenie na známe adresy v Rakúskej republike, avšak
bezúspešne. Súd rovnako doručoval zásielku na adresu uvedenú v žalobe (C. XX, C.), ktorá sa súdu

vrátila ako nedoručená. V rámci skúmania procesných podmienok tak súd dospel k záveru, že nemá
právomoc na konanie vo veci. Žaloba bola na súd doručená dňa 13.07.2021. Súd nemal preukázané,
že žalovaný mal v čase podania žaloby bydlisko, a teda by sa skutočne zdržiaval na území Slovenskej
republiky. Ani vykonaným šetrením súd nezistil, že by sa žalovaný zdržiaval na adrese v Slovenskej
republike uvádzanej žalobcom.

9. Nad rámec uvedeného súd k pojmu bydlisko uvádza nasledovné. Nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady (EÚ) č. 1215/2012 (obdobne aj zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom) síce
v slovenskom preklade používa pojem „bydlisko“, avšak tento termín nemožno považovať za totožný
s bydliskom v zmysle vnútroštátnych predpisov, teda ako adresu evidovaného trvalého pobytu fyzickej

osoby. Pojem „bydlisko“ v zmysle únijného práva tak, ako ho používajú nariadenia, nie je v nariadeniach
definované, bližšie upresňované je len v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, prípadne
ustálenou vnútroštátnom judikatúrou. Vo všeobecnosti však možno zhrnúť, že pri určení bydliska
v zmysle medzinárodného práva nie je vnútroštátna evidencia trvalého pobytu osoby rozhodujúca,
prihliada sa na zámer fyzickej osoby zotrvať na určitom mieste z hľadiska dlhodobejšej perspektívy,

teda miesta pobytu tejto osoby, ktoré si daná fyzická osoba zvolila ako miesto, kde pracuje, trvalejšie
býva so záverom zotrvať na určitom mieste v relevantnom rozhodnom časovom horizonte (súdny dvor
tento časový úsek už trvalejšieho charakteru z hľadiska založenia takzvaného „obvyklého pobytu“, ktoré
používalo Nariadenie Rady (EÚ) číslo 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskoprávnych a obchodných veciach, ktoré bolo nahradené Nariadením Európskeho

parlamentu a Rady (EÚ) číslo 1215/2012 z 12 decembra 2012, vo svojej judikatúre vymedzil ako pobyt
trvajúci minimálne po dobu 6 mesiacov nepretržite). Judikatúra slovenských súdov ohľadom definovania
kritéria bydliska/obvyklého pobytu fyzickej osoby pre účely výkladu nariadení Európskeho parlamentu a
Rady konštatovala obdobne, že bydliskom v zmysle týchto nariadení sa rozumie miesto, kde sa osoba
skutočne a s charakterom trvalosti zdržuje, aj keď je prihlásená na trvalý pobyt v obvode súdu iného

členského štátu a pojmy bydlisko (v zmysle unijného práva) a trvalý pobyt (v zmysle vnútroštátneho
práva) nie je možné stotožňovať a vnútroštátne registrovaný právny stav nie je zásadný, pretože fyzická
osoba sa v mieste trvalého pobytu nemusí reálne zdržiavať (viď napr. rozhodnutie NS SR sp. zn.
4 Cdo 40/2014, taktiež uznesenie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 444/2004). Z vyššie uvedeného výkladuvyplynulo, že pojem bydlisko je celkom rozdielny právny pojem od registrovaného pobytu tak, ako ho
vykladá vnútroštátne právo. Na tieto účely nemožno stotožňovať výklad pojmu bydliska podľa zákona
o medzinárodnom práve súkromnom s bydliskom tak, ako ju vykladá vnútroštátne právo. Pri určovaní

bydliska sa berie ohľad predovšetkým na to, kde má daná osoba rodinu, kde pracuje a prihliada sa aj na
jej zámer zotrvať na určitom mieste. Trvalý pobyt (v tomto kontexte ani prechodný) nemusí byť vôbec
rozhodujúci. Uvedené závery prezentuje aj odborná literatúra. (viď napríklad LACKO, P. 2014. Právomoc
a rozhodné právo v obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahoch s cudzím prvkom. Bratislava :
Wolters Kluwer, 2014. str. 13. ISBN 978-80-8168-126-4.)

10. Predmetom konania je nárok z mimozmluvnej zodpovednosti. V takom prípade je možné žalovať
osobu s bydliskom v členskom štáte na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť
ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok. Vzhľadom na to, že žalovaný v čase začatia konania
nemal bydlisko v Slovenskej republike, právomoc tunajšieho súdu by bola daná v prípade, že na
území Slovenskej republiky nastali skutočnosti zakladajúce tieto nároky. Žalovaný spôsobil prevádzkou

motorového vozidla škodu obci Langenstein v Rakúskej republike, pričom v čase škodovej udalosti
nemal uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Z uvedeného dôvodu žalobca poskytol poisťovateľovi poškodeného poistné plnenie z poistného
garančného fondu, náhradu ktorého si uplatňoval od žalovaného v tomto konaní. Keďže ku
skutočnostiam zakladajúcim nárok žalobcu z mimozmluvnej zodpovednosti došlo na území Rakúskej

republiky, nemôže byť založená právomoc tunajšieho súdu. Pre úplnosť súd uvádza, že hoci sa úbytok
v majetkovej sfére žalobcu prejavil na území Slovenskej republiky, keďže tu má žalobca sídlo, ani to
nezakladá právom tunajšieho súdu na konanie vo veci. Súdny dvor za danej situácie rozhodol, že
„[…] výraz „miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu
škody“, uvedený v článku 5 bode 3 Bruselského dohovoru […] sa má vykladať len v tom zmysle, že

označuje miesto, kde udalosť, z ktorej vyplynula mimozmluvná zodpovednosť, priamo spôsobila svoje
škodlivé účinky na osobu, ktorá je bezprostredným poškodeným z tejto udalosti“. Inými slovami, uvedené
ustanovenia Bruselského dohovoru nemajú byť vykladané tak, že „umožňujú žalobcovi domáhajúcemu
sa náhrady škody, o ktorej tvrdí, že je následkom škody utrpenej inými osobami – priamymi poškodenými
zo škodovej udalosti, začať súdne konanie proti pôvodcovi tejto udalosti na súdoch podľa miesta,

kde žalobca tvrdí, že došlo ku škode na jeho majetku“ (Rozsudok Dumez France a Tracoba). Podľa
názoru tunajšieho súdu sú uvedené závery Súdneho dvora aplikovateľné aj na prejednávaný prípad,
keďže znenie článku 5 ods. 3 Bruselského dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach bolo obdobné článku 7 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 1215/2012.

11. Konanie, predmetom ktorého je náhrada poistného plnenia, v zásade spadá do právomoci
všeobecných súdov, avšak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je možné predmetný spor
prejednať pred súdom Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu súd na daný prípad aplikoval
ustanovenie § 9 Civilného sporového poriadku a konanie zastavil bez postúpenia veci inému

príslušnému orgánu.

12. Podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak strana procesne zavinila zastavenie konania,
súd prizná náhradu trov konania protistrane.

13. O trovách konania súd rozhodol v súlade s citovaným § 256 ods. 1 CSP. Vzhľadom na to, že
k zastaveniu konania došlo z dôvodu neodstrániteľnej prekážky konania a nie na základe dispozičného
úkonu strán sporu, súd dospel k záveru, že žiadnej zo strán nemožno pričítať procesné zavinenie na
zastavení konania, a preto žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na súde, proti ktorého
uzneseniu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.