Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. máj 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-6S/127/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7022200694
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7022200694.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Darákovej a členov

senátu JUDr. Pavla Tkáča a Mgr. Bc. Mariána Haladeja (sudcu spravodajcu), v právnej veci žalobcu:
DRYÁDA CORPORATION, s.r.o., so sídlom M.R.Štefánika 3504/14, 075 01 Trebišov, IČO: 44 186 266,
právne zastúpený: Brázdil & Brázdilová advokátska kancelária s.r.o., Trhová 992/1, 960 01 Zvolen,
Slovenská republika, IČO: 50492934 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 971 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, IČO: 42499500 o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. 103382122/2016 zo dňa 21.06.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 103382122/2016

zo dňa 21.06.2016, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Košice,
pobočkaTrebišovč.102694903/2016zodňa09.03.2016avecvraciaDaňovémuúraduKošice,pobočka
Trebišov na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
prvostupňového správneho súdneho konania a kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 09.09.2016, doručenou dňa 13.09.2016 pôvodne Krajskému súdu
v Košiciach, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 103382122/2016 zo dňa

21.06.2016, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka
Trebišov (ďalej aj „správca dane“) č. 102694903/2016 zo dňa 09.03.2016 (ďalej aj „rozhodnutie správcu
dane“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „Daňový poriadok“) žalobcovi vyrubený
rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2008 v sume
21 832,23 EUR. Žalobca žiadal, aby súd zároveň zrušil aj rozhodnutie správcu dane a priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania.

2. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“ alebo
„súd“). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo
všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je na
konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach a podľa rozvrhu práce Správneho súdu

v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, bolo konanie pridelené dňom 08.06.2023
senátu správneho súdu „6S.“, ktorý vo veci rozhodol v zákonnom zložení senátu v zmysle platného
rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach.Administratívne konanie
3. Správca dane na vykonal opakovanú daňovú kontrolu a žalobcu oznámenia o začatí daňovej kontroly
č. 9813401/5/376368/2012 zo dňa 07.03.2012, začal u žalobcu daňovú kontrolu vo vzťahu k DPH za

zdaňovacie obdobie august 2008.

4. V priebehu daňovej kontroly, správca dane zisťoval skutočnosti podstatné pre rozhodnutie, podklady
pre vykonanie kontroly žiadal od žalobcu, preveroval dodávateľov a odberateľov žalobcu, vykonal
dožiadaniaujednotlivýchprepravcov,vykonalvýsluchysvedkov,zaslalžiadostiomedzinárodnúvýmenu

informácií, z uvedeného dôvodu daňovú kontrolu aj prerušil, zisťoval informácie zo spisov iných
daňových subjektov, ktorí boli zúčastnení na deklarovaných obchodných transakciách, prípadne zisťoval
informácie z iných konaní.

5. V kontrolovanom zdaňovacom období predmetom činnosti žalobcu bol nákup a predaj stavebnej
ocele, Ktorá bola nakupovaná prostredníctvom reťazcov od pôvodného výrobcu ocele a to lotyšskej

spoločností Liepajas Metalurgs, pričom konečným spotrebiteľom mali byť obchodné spoločnosti M.S.I.
Slovakia s.r.o., METALEX s.r.o. , Deltabeam Slovakia s.r.o.. Medzi hlavného dodávateľa a konečných
odberateľov bol podľa správcu dane vložený umelo vytvorený reťazec spoločností DELTA UK, s.r.o.
– Solid Press Slovakia, s.r.o. – DRYÁDA CORPORATION, s.r.o. – Tatra Trade Corporation, s.r.o.
ktorých jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody. Spoločnosť Tatra Trade Corporation, s.r.o. sa

nachádza na konci umelo vytvoreného reťazca a fakturovala oceľ, tým umožnila získať konečným
spotrebiteľom daňovú výhodu v podobe odpočítanie dane, čím si tieto spoločnosti neoprávnene znížili
daňovú povinnosť.

6. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 9813401/5/5205013/2014/Vys zo dňa

26.11.2014, ku ktorému sa žalobca vyjadril dňa 11.12.2014, protokol o výsledku daňovej kontroly bol
so žalobcom prerokovaný dňa 24.02.2015 (pozn. správneho súdu v rozhodnutí žalovaného je zrejme
uvedený nesprávne dátum prerokovania prerokovania protokolu 24.02.2014, presom správne má byť
uvedené 24.02.2025).

7. Správca dane rozhodnutím č. 102694903/2016 zo dňa 09.03.2016, na podklade zistených
skutočností neuznal právo na odpočítanie DPH v celkovej sume 21 832,23 EUR z faktúr vystavených
spoločnosťou SOLID PRESS Slovakia s.r.o. za betonársku oceľ v celkovej sume 135 889,04 EUR.
Žalobca v zdaňovacom období august 2008 deklarovaním dodania betonárskej ocele s oslobodením
od dane českej spoločnosti LANDORIKA s.r.o., v celkovej sume 115093,10 EUR z dôvodu porušenia

u stanovenia § 43 ods. 1 až 4 zákona o DPH. Správca dane zistil, že teda spoločnosť DELTA-
UK s.r.o. tovar reálne nedodala, iba ho deklarovala na faktúre, preto ho spoločnosť SOLID PRESS
Slovakia s.r.o. nemohla nadobudnúť a predať ho ďalej. Rovnako žalobca nemohol stavebnú oceľ
nadobudnúť od spoločnosti SOLID PRESS Slovakia, s.r.o., a predávať ju ďalej. Obchodovanie so
stavebnou oceľou sa v rámci obchodného reťazca javilo ako obchodovanie bez zjavného ekonomického

opodstatnenia, ktorého jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme neoprávneného
zníženia daňovej povinnosti. V dôsledku umelo vytvoreného reťazca spoločností bola medzi prvým
dodávateľom obchodnou spoločnosťou Liepajas Metalurgs a konečných spotrebiteľov zapojený do
obchodu so stavebnou oceľou žalobca, nachádzajúci sa na konci reťazca, ktorý fakturoval oceľ so
slovenskou DPH, a tým umožnil získať konečným spotrebiteľom neoprávnenú výhodu v podobe

odpočítania dane, uplatnením ktorého, si tieto spoločnosti neoprávnene znížili daňovú povinnosť.
Spoločnosti deklarovali obchody so stavebnou oceľou, ktorých dôveryhodnosť sa snažili preukázať
napríklad existenciou skladov, existenciou určitého objemu tovaru, ktorý však nezodpovedal objemu
tovaru uvedeného na faktúrach, preukazovaním prepravy, pohybom motorových vozidiel, predkladaní
účtovných dokladov a formálnych pre formálnym preukazovaním obchodov. Žalobcovi odpočítanie

dane z deklarovaného nákupu stavebnej ocele od dodávateľa Solid Press Slovakia s.r.o., a neuznal
ani deklarované intrakomunitárne dodanie stavebnej ocele českému odberateľovi LANDORIKA s.r.o..
Vykonaným dokazovaním dospel správca dane k záveru, že medzi dodávateľa LIEPAJAS METALURGS
a konečných odberateľov (spotrebiteľov) bol umelo vložený vytvorený reťazec, pozostávajúci zo
spoločností DELTA UK, s.r.o., - Solid Press Slovakia, s.r.o. - DRYÁDA CORPORATION s.r.o. -

LANDORIKA s.r.o. - Tatra Trade Corporation, s.r.o., zjavne bez ekonomického opodstatnenia, ktorého
jediným cieľom je získanie daňovej výhody. Správca dane dospel k záveru na základe vykonaného
dokazovania obchodné spoločnosti zapojené do obchodov so stavebnou oceľou vedeli, že sa svojím
konaním zúčastňujú na plneniach, ktoré sú súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Na základe uvedenéhomal správca dane právo neuznať žalobcom uplatnené odpočítanie dane z deklarovaného nákupu
stavebnej ocele od tuzemského dodávateľa. Správca dane spochybnil schému so zabudovaným
mechanizmom odpočítania dane založenú na vytváraní umelej situácie, ktorá bola základom pre

zneužívanie systému DPH, čo v konečnom dôsledku bránilo právu žalobcu na odpočítanie dane.
Jediným z cieľov umelo vytvorených plnení vo fakturačnom reťazci spoločnosti bolo zníženie daňového
zaťaženia a odčerpávanie nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu cez faktúry. Správca dane
aplikoval aj závery rozsudku Súdneho dvora EÚ (C-255/02 Halifax plc), ktoré boli v súlade so zistenými
skutkovými okolnosťami a bránili právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia

predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. Skonštatoval, že bol získaný dostatok dôkazov,
ktoré svedčili zneužitiu práva, pretože zo získaných dôkazov správca dane zistil nielen fakturačný
tok tovarov, ale aj fyzický tok tovaru, zistil skutočnosti o dodávateľských spoločnostiach, o spôsobe
obchodovania a dospel k záveru, že obchodné transakcie boli deklarované len formálne, za účelom
získania daňovej výhody.

8. Voči rozhodnutiu správcu dane podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 14.04.2016,
v ktorom namietal nezákonný procesný postup, nesprávne zistenia a nesprávne právne závery.
V podanom odvolaní vzniesol námietku zániku práva na vyrubenie dane podľa § 69 daňového
poriadku. V tejto súvislosti poukazoval na viaceré prerušenie konania zo strany správcu dane
a to z dôvodu zaslaných žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií kedy mal podľa neho byť

konanie prerušené od decembra 2012 až do októbra 2014, hoc odpoveď správca dane obdržal
už dňa 08.04.2013. Žalobca poukázal na to, že rozhodnutie správcu dane už bolo v minulosti
zrušené nadriadeným orgánom a správca dane nerešpektoval pokyny a závery nadriadeného orgánu
v predošlom rozhodnutím, kedy malo dôjsť k vypočutiu niektorých svedkov, pričom nebola prevzatá
celá výpoveď svedka a len časť svedeckej výpovede (napr. výpoveď svedkyne Dohňanskej), ako i boli

vypočutí ďalší svedkovia, ktorých výpovede neboli uvedené v rozhodnutí, čím malo dôjsť k porušeniu
práv daňového subjektu o možnosti vyjadriť sa k dôkazom. Žalobca tiež namietal k výpovedi svedka
A. B., že tým, že svedok odmietol vypovedať, nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver, že nepoprel
obchodovanie, ale z tejto skutočnosti vyplýva, že nebolo potvrdené netransparentné obchodovanie.
Nesprávne posúdenie žalobca videl v tom, že je možné legitímne sa dohodnúť na preprave tovaru

od prvotného dodávateľa k poslednému odberateľovi a takýto spôsob je vhodný, kedy sa šetria režijné
náklady, náklady na dopravu a pod.. V rozhodnutí nebolo preukázané, že žalobca mal vedomosť
o fungovaní celého karuselového obchodu, o zapojení osôb, všetky dôkazy, svedecké výpovede,
ako aj zistenia dokazujú len to, že obchody boli uskutočnené, tak ako boli deklarované žalobcom
a žalobca nemal a ani nemohol mať vedomosť, či ďalšie spoločnosti boli zapojené do tohto

reťazového obchodu. Správca dane teda zaťažil svoje rozhodnutie nesprávnym skutkovým zistením
a záverom. Správca dane nekonkretizoval bližšie jednotlivé spoločnosti vo vzťahu k žalobcovi a
vzájomné prepojenia, pričom za svoje rozhodnutie založil na všeobecný záveroch o nepreukázaní
riadnej ekonomických činností, nekontaktnosti dodávateľov, nepodávaní daňových priznaní, neplnení
si daňových povinností, skutočnosti, že jednotlivé spoločnosti nemali zamestnancov, pričom tieto

skutočnosti bližšie u jednotlivých spoločností správca dane nepreveroval. Žalobca namietal, že správca
dane síce založil svoje rozhodnutie na rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci Halifax C - 255/02,
ale k tomu zodpovedajúce zistenia nekorešpondujú s administratívnym spisom, preto rozhodnutie nie
je v súlade ani s vnútroštátnymi predpismi, ale aj s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, navrhol
rozhodnutie zrušiť

9. Žalovaný žalovaným rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
Rozhodnutiepovažovalzasprávneazákonné. Žalovanýuviedol,žeknámietkežalobcuohľadomzániku
práva vyrubiť daň, poukázal na ustanovenie § 69 ods. 1, 2 a 4 Daňového poriadku. Konštatoval, že podľa
ustanovenia § 44 ods. 4 písm. b) Daňového poriadku, daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie

obdobie,zaktoréužbolavykonaná,jemožnévykonaťutohoistéhodaňovéhosubjektuajopätovnenapr.
na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní, čo je prejednávaný prípad, čo vyplýva z protokolu
a zápisnice o začatí daňovej kontroly z 07.03.2012, t.j. pred uplynutím 5-ročnej lehoty. Spísaním
zápisnice o začatí daňovej kontroly, ide o úkon smerujúci k vyrubeniu dane a teda od spísanie zápisnice
začala plynúť nová päťročná lehota na vyrubenie dane teda, právo na vyrubenie dane nezaniklo. Vo

vzťahu k námietkam týkajúcich sa prípadných prieťahov v konaní, žalovaný uviedol, že v priebehu
konania bolo potrebné zistiť informácie prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií, v dôsledku
čoho k prerušeniu daňovej kontroly. Odpovede získané z medzinárodnej výmeny informácií neboli však
úplné, preto správca dane požadoval ďalšie informácie prostredníctvom ďalšej žiadosti o medzinárodnúvýmenu informácií. Správca dane mal zato, že z dôvodu prerušenia daňovej kontroly neuplynula
jednoročnálehotanavykonaniedaňovejkontroly.Informáciezistenézmedzinárodnejvýmenyinformácií
boli podstatné a nevyhnutné pre vykonanie daňovej kontroly a riadne zistenie skutkového stavu. V

súvislosti s odvolacími námietkami týkajúcimi sa nerešpektovania pokynov žalovaného a jeho právnych
záverov, žalovaný uviedol, že správca dane zotrval na záveroch žalovaného, a na dôkazy, ktoré
získal správca dane počas prerušenia daňovej kontroly neprihliadal. Žalovaný zdôraznil, že nárok
naodpočítanieDPHpredstavujeprávožalobcu,ktorévšaknevyhnutnemusížalobcapreukázať,t.j.musí
preukázať, že splnil materiálne podmienky na jeho priznanie. Žalovaný poukázal aj na to, že správca

použil výsledky zistení z daňovej kontroly dodávateľa žalobcu v Solid Press Slovakia s.r.o. u žalobcu za
iné zdaňovacie obdobia. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že stavebná oceľ od dodávateľa Solid Press
Slovakia, s.r.o. bola prepravovaná priamo k odberateľovi LANDORIKA s.r.o., viacerými prepravcami,
bez vykládky v spoločnosti LANDORIKA s.r.o.,. Prevzatie tovaru bolo len formálne potvrdené na CMR
dokladoch. Zo spoločnosti LANDORIKA s.r.o. bol tovar naspäť prepravovaný na Slovensko. Obchody
žalobcu so spoločnosťami Solid Press Slovakia s.r.o. a LANDORIKA s.r.o. boli formálne deklarované

faktúrami a CMR dokladmi, bez fyzického dodania tovaru pre odberateľa, ktorému bol tovar fakturovaný.
Jediným účelom obchodných transakcií spočívajúcich v deklarovaní nákupu a predaja stavebnej ocele
bolo zneužitie práva spoločenstva a získanie neoprávnenej daňovej výhody. Žalovaný k tvrdeniam
žalobcuvodvolaní,žekonštatovaniauvedenévrozhodnutínevychádzajúzreálnezistenéhoskutkového
stavu, nie sú podložené vecnými dôkazmi. Zúčastnené spoločnosti, medzi nimi aj žalobca, vytvorili

sieť spoločností, ktorými fakturačné toky tovaru zneprehľadnili. Skutočnosť, že zúčastnené spoločnosti
deklarovali trojstranné transakcie, že potvrdzovali dodávky, nadobudnutia, , že ide o aktívne spoločnosti,
akou je aj žalobca, ešte neznamená, že nie je pravdivý záver správcu dane o tom, že jediným cieľom
umelo vytvorených plnení medzi spoločnosťami bolo zníženie daňového zaťaženia a odčerpávanie
nadmerných odpočtov zo štátneho rozpočtu cez deklarované faktúry za dodávky stavebnej ocele bez

reálneho plnenia. Žalobca preukazoval nadobudnutie tovaru stavebnej spoločnosti od spoločnosti
Solid Press Slovakia, s.r.o., a dodanie tovaru spoločnosti LANDORIKA s.r.o. iba listinnými dôkazmi.
Keďže z dokazovania správcu dane vyplynulo, že deklarované zdaniteľné obchody nezodpovedali
bežným obchodným podmienkam, správca dane mal oprávnené pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti
a pravdivosti dokladov, ktoré predložil žalobca, vyzýval ho preto k preukázaniu toho, čo deklaroval v

daňovom priznaní. Žalobca však neuniesol svoje dôkazné bremeno, a nepredložil také dôkazy, ktoré
by potvrdili vierohodnosť a správnosť ním deklarovaných údajov v dokladoch po zdaňovacie obdobie
august 2008. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa prezumpcie neviny žalobcu, žalovaný uviedol,
že správca dane vo svojom rozhodnutí nevyslovil názor a hodnotiaci úsudok o vine a treste žalobcu, ale
zápisnica a uznesenie o vznesení obvinenia bolo iba podkladom pre vydanie rozhodnutia. V súvislosti

s odvolacou námietkou týkajúcej sa rozporu rozhodnutia správcu dane s legislatívou Európskej únie
a judikatúrou Súdneho dvora EÚ, žalovaný konštatoval, že správca dane v odôvodnení aplikoval tie
závery rozsudkov Súdneho dvora ES, ktoré boli v súlade so zistenými skutkovými okolnosťami, a ktoré
bránia právu platiteľa dane na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ
tohto práva predstavujú zneužitie. Z uvedených dôvodov žalovaný považoval odvolaním napadnuté

rozhodnutie za správne a zákonné.

Konanie pred správnym súdom
10. Správnou žalobou zo dňa 09.09.2016, ktorá bola doručená dňa 13.09.2016 pôvodne Krajskému
súdu v Košiciach, žalobca sa domáhal súdneho prieskumu a zrušenia žalovaného rozhodnutia, ako

irozhodnutiasprávcudane.Vsprávnejžalobenamietalnesprávneprávneposúdenievecianedodržanie
procesných lehôt, tak v daňovej kontrole, ako aj vyrubovacieho konania s poukazom na § 69 daňového
poriadku o zániku práva vyrubiť daň. Namietal nezákonnosť dôkazov zadovážených správcom dane
počas prerušenia daňovej kontroly, kedy počas prerušenia si správca dane zisťoval a zadovažoval
zápisnice, protokoly, dôkazy z iných daňových kontrol, či trestných konaní, takto získané dôkazy

považoval za nezákonne. Žalobca v podanej žalobe namietal nedodržanie procesných lehôt počas
daňovej kontroly, či už na vykonanie daňovej kontroly ako celku, ako i na samotné vyrubenie dane.
Žalobca považoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné, žalovaný jednostranne vyhodnotil
dôkazy a použil tie, ktoré potvrdzovali skutkové závery žalovaného, pričom žalobca uviedol, že viaceré
ním navrhované dôkazy napríklad výsluch svedka p. C., preukazovali skutočné dodanie tovaru

a existenciu tovaru, tak ako boli deklarované. Rovnako žalobca namietal, že správca dane a žalovaný
nevykonali výsluchy obchodných partnerov, ktorí reálne mohli potvrdiť dodanie tovarov a vychádzal
z okolností, ktoré preukázali žalovaným tvrdený záver. V tejto súvislosti namietal aj nedostatočne zistený
skutkový stav a navrhoval vypočuť ďalších svedkov, rovnako namietal rozpor medzi skutkovým stavomprevzatým do rozhodnutia a jeho rozporom s administratívnym spisom. Žalobca spochybnil závery
správcu dane a žalovaného, ktoré podľa neho nemali oporu v administratívnom spise, napríklad v otázke
zamestnancov, otázke mzdových nákladov, v otázke nastavenej marže, zoznamu majetku, výkazu

strát a ďalších skutočností, teda že žalobca reálne podnikal. Žalobca spochybnil záver žalovaného vo
vzťahu k nepreukázanie intrakomunitárneho dodania tovaru, kde poukázal na existujúci skutkový stav,
ako i potvrdenia svedkov, že tovar bol skutočne dodaný a doprava nebola formálna. Rovnako zdôraznil,
že hlavný dodávateľ stále podniká a je ekonomicky aktívny. Prípadná nekontaktnosť zahraničnej
spoločnosti (LANDORIKA, s.r.o.), bola vyhodnocovaná až s odstupom času, kedy spoločnosť bola

nedostupná až od roku 2014, pričom v čase vykonávania obchodov t.j. v roku 2008 bola aktívna.
Považoval rozhodnutie žalovaného, ako i správcu dane za nesprávne a nezákonné, žiadal ich zrušiť
a priznať právo na náhradu trov konania

11. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.12.2016 navrhol žalobu zamietnuť. Zotrval na skutkových
zisteniach a ich právnom hodnotení, ktoré boli uvedené v rozhodnutí správcu dane a žalovaného.

K žalobnej námietke týkajúcej sa dĺžky trvania daňovej kontroly uviedol, že správca dane začal u
žalobcu opätovnú daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie august 2008 na požiadanie orgánov činných
v trestnom konaní, spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly zo dňa 07.03.2012. V priebehu daňovej
kontroly správca dane, okrem iných dožiadaní, zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, preto
z uvedeného dôvodu aj prerušil daňovú kontrolu. Po doručení odpovede zo zahraničnej daňovej správy

zistil, že informácie neboli úplné, preto žiadal o ich doplnenie, následne aj urgoval svoju žiadosť,
pričom konečnú odpoveď dostal po takmer dvoch rokoch. Žalovaný mal za to, že nebola porušená
maximálna dĺžka daňovej kontroly a prerušenie daňovej kontroly, bolo účelné. Žalovaný zdôraznil,
že dĺžku trvania lehoty prerušenia nemohol ovplyvniť, nakoľko úkony spojené s vyhotovením odpovede
prebiehali pred zahraničnou daňovou správou. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu, že správca dane prihliadal

nanezákonnédôkazy,ktorézískalpočasprerušeniadaňovejkontrolyuviedol,žezodôvodneniasprávcu
dane je zrejmé, že správca dane tieto dôkazy už nepoužil. Žalovaný opätovne zdôraznil, že dôkazná
povinnosť bola na žalobcovi, pretože išlo o skutočnosti, ktoré boli súčasťou žalobcovho daňového
priznania. Mal za to, že žalobca v rámci daňovej kontroly preukázateľne spochybnil vierohodnosť,
pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom, správca dane si svoju dôkaznú povinnosť

splnil, pričom žalobca nevyvrátil žalovaným zistené skutočnosti. Správca dane objektívne spochybnil
vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov, ktoré predložil žalobca, ako aj postup pri uplatňovaní
ustanovení zákona o DPH. Hodnotenie správcu dane vychádzalo z faktov a dôkazov, ktoré získal z
rôznych zdrojov (odpovede na dožiadania, odpovede na žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií),
čo malo svedčiť o objektivite vykonaného dokazovania, a z neho vyplývajúcich logických záverov

správcu dane. Žalovaný mal zato, že vykonal všetky dôkazy, pretože doposiaľ vykonané dôkazy
bez pochýb preukazovali a vyvracali tvrdenia žalobcu v podanom daňovom priznaní. Dokazovanie je
na správcovi dane a na jeho úvahe, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie, akú hodnovernosť určí jednotlivým
dôkazom. Žalobca v priebehu daňovej kontroly závery správcu dane nevyvrátil ani nepredložil žiadne
dôkazy. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní

nároku na odpočítanie DPH, ako aj na oslobodenie od dane, musí mať skutočný stav prednosť
pred stavom formálnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať
k simulovaným právnym úkonom, keď sa tieto reálne neuskutočnili, nenaplnili, a zastierajú úkony,
ktoré sa uskutočnili. Existencia samotnej faktúry ešte nedeklarovala, že dodávka fakturovaného tovaru
bola skutočne dodaná, prípadne zrealizovaná dodávateľom uvedeným na spornej faktúre. Napriek

tomu, že predložené faktúry a ostatné doklady spĺňali formálne náležitosti, správca dane preveroval,
či údaje uvedené na faktúrach odrážali reálnu skutočnosť. Správca dane skonštatoval, že samotné
predloženie dokladov nebolo dôkazom o tom, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako je to
deklarované faktúrami, spoločnosťou, ktorá je uvedená ako dodávateľ fakturovaného zdaniteľného
obchodu, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Žalovaný k námietke absencie

dôkazov o zapojení žalobcu do fiktívnych obchodov uviedol, že z dokazovania správcu dane vyplynulo,
že bola vytvorená sieť spoločností, prostredníctvom ktorých sa fakturačné toky tovaru zneprehľadnili, a
medzi ktorými boli zistené vzájomné ekonomické väzby v rámci ich financovania, že išlo len o formálne
vyhotovovanie faktúr, ktoré nezodpovedali skutočnej podnikateľskej činnosti, ale potvrdzovalo umelý
charakter činností zúčastnených spoločností. Vzhľadom na to, že žalobca bol súčasťou tejto siete -

uplatňoval si odpočítanie dane z nákupu od spoločnosti Solid Press Slovakia s.r.o., a zároveň uplatňoval
oslobodenie od dane pri dodávkach stavebnej ocele do zahraničia (ČR). Žalovaný konštatoval, že vo
svojom rozhodnutí sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu,
z jeho rozhodnutia vyplýva, za akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali, a akýmiprávnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Poukázal na to, že súdny dvor vo veci C-255/02 Halifax
uviedol, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby
predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach

smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberala, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej
poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a na druhej strane, aby zo
všetkých objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ predmetných plnení bolo získať daňovú výhodu.
Mal za to, že z dokazovania správcu dane vyplynulo, že bola vytvorená sieť spoločností, prostredníctvom
ktorých sa fakturačné toky tovaru zneprehľadnili a medzi ktorými boli zistené vzájomné ekonomické

väzby v rámci financovania, že išlo len o formálne vyhotovovanie faktúr, ktoré nezodpovedali skutočnej
podnikateľskej činnosti. Žalovaný uzavrel, že z dokazovania vyplynulo, že správca dane a aj žalovaný
riadne vykonávali povinnosti vo finančnej oblasti, zisťovali pre rozhodnutie potrebné informácie za
účelom správneho výberu dane, pri rešpektovaní práv a oprávnených požiadaviek daňových subjektov
v záujme plnenia všetkých fiškálnych povinností štátu.

12. Žalobca podal repliku z 20.03.2017, v ktorej zotrval na poddaných žalobných dôvodoch, tak ako boli
prezentované v správnej žalobe, pričom uviedol, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení k správnej
žalobe pridržal svojich tvrdení v žalovanom rozhodnutú, vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, pričom
tieto skutočnosti mali byť uvedené v žalovanom rozhodnutí, nie produkované až v súdom konaní.
Žalobca opakovane zdôraznil, že na preukázanie, že došlo k zneužitiu práva, je dôkazné bremeno práve

na správcovi dane, ktorý môže na základe objektívnych skutočností preukázať, že žalobca vedel a mohol
vedieť, že plnenie je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH .

13. Krajský súd uznesením sp.zn. 6S/90/2016 zo dňa 09.02.2017 zamietol návrh žalobcu na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe.

14. Krajský súd rozsudkom sp.zn. 6S/90/2016 zo dňa 15.02.2018 žalobu žalobcu zamietol a účastníkom
konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

15. Voči predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v dôsledku ktorej

bol rozsudok krajského súdu sp.zn. 6S/90/2016 z 15.02.2018 zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 10Sžfk/46/2018 zo dňa 19.06.2019. Dôvodom zrušenia bolo nedostatočné zdôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu.

16. Po vrátení veci, krajský súd konal opätovne o žalobe žalobcu pod sp. zn. 6S/150/2019 vo veci

rozhodolrozsudkomsp.zn.6S/150/2019zodňa08.07.2021,kedyžalobuopätovnezamietol.Nazáklade
žalobcom podanej kasačnej sťažnosti vo veci rozhodoval Najvyšší správny súd SR, ktorý rozsudkom
sp.zn. 2Sfk/45/2021 zo dňa 26.02.2022 rozsudok krajského súdu sp.zn. 6S/150/2019 zo dňa 08.07.2021
zrušil, z dôvodu nedostatočného zdôvodnenia a nevysporiadania sa, či žalobcovi nebolo odmietnuté
právo na odpočítanie DPH z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok, respektíve zdôvodnenie

účasti žalobcu na daňovom podvode.

17.V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach následne už konal vo veci
od 01.06.2023 senát správneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. KE-6S/127/2022.

18. Správny súd v danej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, rozsudok dňa 26.05.2025 verejne
vyhlásil podľa § 137 ods. 2 SSP, po splnení zákonnej podmienky podľa § 124 ods. 3 SSP a podľa
§ 137 ods. 4 SSP, keďže žalobca v žalobe a ani žalovaný vo svojom vyjadrení nežiadali nariadenie
pojednávania, a súčasne nenastal ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania.
Správny súd v danej veci nevykonával žiadne dokazovanie, ktoré by zohľadňoval ako podklad pre

svoje rozhodnutie a s ktorým by mal oboznámiť účastníkov konania. Oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach dňa 13.05.2025.

Relevantná právna úprava
19. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len

„SSP“)„Konaniazačatéaneskončenédo30.júna2023sadokončiapodľatohtozákonavzneníúčinnom
do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté“.20. Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy“.

21. Podľa § 165b zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok ) v znení účinnom k začatiu daňovej kontroly (ďalej len
„v znení v účinnom v rozhodnom čase“) „Daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej
rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov

sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov“.

22. Podľa § 19 ods. 1 daňového poriadku v znení účinnom k začatiu daňovej kontroly (ďalej len „v znení
v rozhodnom čase“) „Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti

je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o
dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8
ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi“.

23. Podľa § 46 ods.1 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „Daňová kontrola začína
dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí
obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a
kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí
aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o

následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu
začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane
do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však
nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole“.

24. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d) a e) daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase
„Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
(c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
(d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom

dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
(e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia“.

25. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) a ods. 3 až 5 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase

„(1) Správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej
na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
(3) Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť
skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými
prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť

skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.
(4)Správcadanepokračujevdaňovomkonanízvlastnéhopodnetualebonapodnetúčastníkadaňového
konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku
2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
(5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú“.

26. Podľa § 69 prvej vety ods. 1; ods. 2, ods. 3 písm. a) a ods. 4 daňového poriadku v znení účinnom
v rozhodnom čase
„(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane
alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v

ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť
bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie
sumy podľa osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty,nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla
povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná.
(2) Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo

uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca
roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo
uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno najneskôr do desiatich rokov od konca roka,
v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň
zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na

uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.
(3) Za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa
osobitných predpisov sa považuje doručenie protokolu z daňovej kontroly.
(4) Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní, za úkon
smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných
predpisov sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo doručenie oznámenia o

daňovej kontrole“.

27. Podľa § 19 prvých dvoch viet ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len
„zákon o DPH“) v znení účinnom ku dňu (30.09.2008) „Vzniku daňovej povinnosti (ďalej len „v znení
účinnom v rozhodnom čase“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je

deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník“.

28. Podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase
„(1) Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného
členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou

identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
(5) Platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.
Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,

b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby

za tovar“.

29. Podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase
„(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.

(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané,

b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru“.

30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase „Právo na odpočítanie

dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71“.

31. Podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/ v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd rozsudkom zruší
napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov“.

Právny názor správneho súdu32. Správny súd v Košiciach konajúc podľa ust. § 177 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba
bola podaná oprávnenou osobou a v zákonom stanovenej lehote na jej podanie, preskúmal žalobou
napadnutérozhodnutieakoajpostup,ktorýpredchádzaljehovydaniu,rešpektujúczáväznýprávnynázor

vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR a dospel k záveru, že správna
žaloba je dôvodná.

33. Správny súd poznamenáva, že právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady
2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica

2006/112“). V zmysle uvedenej smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne
a materiálne podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie DPH splatnej alebo zaplatenej v
tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú
poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou:
- musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240
smernice 2006/112 (formálna podmienka) a

- materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky:
a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa),
b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie
c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.
Podmienky stanovené smernicou 2006/112 preberá aj slovenská vnútroštátna právna úprava. Platiteľ

dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň:
a. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH),
b. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď
kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, alebo dňom dodania služby (§ 19 ods. 1
a 2 zákona o DPH),

c. daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane
z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH),
d. zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1
písm. a) zákona o DPH).

34. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť
svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za
splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje
dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je verifikovať skutočnosti, ktoré daňový
subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.

To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte
správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný
nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno
uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach

daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť
preukazovať svoje tvrdenia na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než
tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil. Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový
subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda
prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.

35. Správny súd poznamenáva, že jeho úlohou, je cez žalobné námietky posúdiť zákonnosť žalobu
napadnutých rozhodnutí z hľadiska zákonnej udržateľnosti v nich orgánmi verejnej moci prezentovaných
názorov, t.j. skúmať, ako a či sa orgán verejnej moci v rozsahu svojej kompetencie vysporiadal s už
pred ním žalobcom prednesenými odvolacími námietkami v napadnutom rozhodnutí, a teda úlohou

správneho súdu nie je svojou argumentačnou činnosťou nahrádzať rozhodovaciu činnosť orgánov
verejnej moci.

36. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
správcu dane o vyrubení rozdielu na DPH žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2008 z dôvodu

neuznania práva na odpočítanie DPH z faktúr vystavených dodávateľom Solid Press Slovakia s.r.o.
v celkovej sume 135 889,04EUR (6 faktúr), predmetom fakturácie malo byť dodanie stavebnej ocele.
Žalobca si uplatnil odpočítanie DPH v celkovej výške 21832,23 EUR, žalovaný odôvodňoval nepriznaniepráva na odpočet DPH čiastočne nesplnením hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane,
účasťou na karuselovom obchode a najmä porušením zákazu zneužitia práva .

37. Správny súd k námietke neprimeranej dĺžke daňovej kontroly a zániku práva vyrubiť daň
uvádza, že túto námietku vzhliadol ako nedôvodnú a daňovú kontrolu považuje za zákonnú,
neprekračujúcu maximálnu dĺžku daňovej kontroly. Správny súd uvádza, že daňová kontrola bola
opakovane prerušená z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a jej doplneniu, nakoľko
informácie z medzinárodnej výmeny informácií boli dôležité pre zistenie skutkového stavu. Daňový

poriadok v § 46 ods. 10 počíta s prípadom prerušenia daňovej kontroly, kedy doba trvania daňovej
kontroly sa zákonite predlžuje o dobu, počas ktorej bola kontrola prerušená. Na doplnenie správny
súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 726/2016 z 25.10.2016 podľa ktorého
cit. „... počas prerušenia daňovej kontroly nemožno uvažovať o realizácii kontrolných úkonov správcu
dane, ktoré svojou podstatou kontrolovaný daňový subjekt zaťažujú, a tým ho v jeho slobode a
základných právach obmedzujú.“ v danom prípade teda nevzhliadol dĺžku daňovej kontroly. V konaní

nebolo sporným a žalobca ani nespochybňoval, že táto daňová kontrola, v súlade s cit. § 46 ods.
3 daňového poriadku začala dňom 07.03.2012, ktorý bol ako deň jej začatia označený v zápisnici
o začatí daňovej kontroly a daňová kontrola sa skončila 28.11.2014 t.j. dňom doručenia protokolu
z daňovej kontroly žalobcovi. Správca dane dňa 20.12.2012 prerušil daňovú kontrolu, z dôvodu
potreby získania informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií, 08.04.2013 bola správcovi dane

doručená odpoveď, ktorá však bola neúplná, a správca dane požiadal o jej doplnenie, 09.10.2014
bola doručená konečná odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií. Dňa 16.10.2014 bolo
pokračované v daňovej kontrole po jej prerušení. Vzhľadom k tomu, že daňová kontrola bola prerušená
od 20.12.2012 do 16.10.2014, počas ktorého obdobia neplynuli lehoty, daňová kontrola kvôli potrebe
zistenia skutočnosti potrebných pre rozhodnutie, ktoré zisťoval správca dane cez inštitút medzinárodnej

výmeny informácií, po zohľadnení (odpočítaní) doby prerušenia od celkovej dĺžky daňovej kontroly
vrátene jej prerušenia, možno teda uzavrieť záver, že daňová kontrola neprekročila zákonom limitovanú
jednoročnú dĺžku trvania. Správny súd nehodnotil účelnosť úkonov počas prerušenia daňovej kontroly
spojených s vyžiadaním medzinárodnej výmeny informácií. Správny súd uvádza, že námietku vo vzťahu
k prekročeniu dĺžky daňovej kontroly sa už zaoberal krajský súd v predošlom konaní, pričom zo strany

Najvyššieho správneho súdu SR bol konštatovaný správny záver krajského súdu, teda táto námietka
nebola opodstatnená.

38. Vo vzťahu k námietke prekročenia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane podľa cit. § 69 ods. 1, 2 a 4
daňového poriadku, správny súd má za to, že lehota na vyrubenie dane bola dodržaná. Povinnosť podať

daňové priznanie za zdaňovacie obdobie august 2008 bola do 31.12.2008, teda 5 ročná prekluzívna
lehota by bez ďalšieho uplynula dňa 31.12.2013, úkon smerujúci k vyrubeniu dane u žalobcu nastal dňa
07.03.2012 (začatie daňovej kontroly), kedy bol žalobca aj vyrozumený a keďže tento úkon nastal pred
uplynutím 5 ročnej prekluzívnej lehoty, ktorá mala uplynúť až 31.12.2015, tak v zmysle cit. § 69 ods. 2
a 4 daňového poriadku nastal nový začiatok jej plynutia od 31.12.2012 a mala uplynúť dňa 31.12.2017.

Vzhľadom k tomu, že daňové konanie bolo prerušené celkovo v období 20.12.2012 až 16.10.2014, je
možné sa stotožniť so záverom žalovaného o neprekročení prekluzívnej lehoty je správny.

39. Žalovaný v ďalšom ohľade konštatoval ako dôvod nepriznanie práva na odpočet DPH zneužitie
práva a podvodné konanie. V tejto súvislosti záver žalovaného o skutočnosti, že žalobca má dokazovať

to, že sa nezúčastnil na daňovom podvode nie je správny. Dôkazná povinnosť žalobcu spočíva
v počiatku v preukazovaní materiálnych podmienok na priznanie práva na odpočet DPH, to je splnenie
ako formálnych tak i materiálnych podmienok. V danom prípade je teda na žalobcovi preukázať
svoje tvrdenia, v prípade vznesenia pochybností zo strany žalovaného k ním deklarovaným tvrdeniam
ohľadom splnenia hmotnoprávnych podmienok, tieto pochybnosti musia byť žalobcovi oznámené a

žalobca má právo tieto pochybnosti vyvracať. Iný prípad nastane, ak sú splnené hmotnoprávne
podmienky na priznanie práva na odpočet DPH, teda zo strany žalovaného ako i správcu dane musí
byť konštatovaný záver o ich splnení, môže správca dane ako i žalovaný odmietnuť priznanie práva
naodpočetDPHvprípadeúčastižalobcunadaňovompodvodealebovprípadezneužitiaprávazostrany
žalobcu. V oboch prípadoch je však dokazovanie na správcovi dane, respektíve žalovanom, ktorí musia

dokázať, na základe dôkazov a logických záverov, že žalobca sa zúčastnil na daňovom podvode,
respektíve zneužil právo tak, aby mal z toho neprimeranú výhodu. Inak povedané pre prípad, že správca
dane bude dokazovať účasť žalobcu na daňovom podvode musí mať ustálenú situáciu vo vzťahu
k splnenie hmotnoprávnych podmienok, a nemôže uvedený dôvod nepriznania kumulovať s účasťoužalobcu na daňovom podvode. A až po preukázaní, že žalobca spĺňa definičné znaky účasti na daňovom
podvode alebo zneužil právo na získanie výhody, tieto skutočnosti žalobcovi žalovaný (správca dane)
oznámil a žalobca ich v ďalšom kroku riadne nespochybnil a nevyvrátil, prípadný právny záver zo strany

žalovaného (správcu dane) je právne udržateľný.

40. Nepriznanie práva na odpočet DPH z dôvodu nesplnenia, či už hmotnoprávnych podmienok alebo
z dôvodu účasti na podvodnom reťazci alebo z dôvodu zneužitia práva sú v zásadne tri odlišné dôvody,
ktoré nie je možné kumulovať, pretože sa vzájomne vylučujú. Právo na odpočet DPH dane môže

byť obmedzené iba, ak nastane niektorá z týchto alternatív a to, že zdaniteľná osoba buď nesplnila
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane alebo ak bola zapojená do daňového podvodu alebo ak
došlo k zneužitiu práva. Preto, ak správca dane konštatoval, že u daňového subjektu neboli splnené
hmotnoprávne podmienky pre priznanie odpočtu DPH, je neprípustné, aby správca dane súčasne
identickému daňovému subjektu za identické zdaňovacie obdobie nepriznal právo na odpočet DPH
aj z dôvodu jeho účasti na daňovom podvode alebo z dôvodu zneužitia práva. Pri preukazovaní

zapojenia daňového subjektu do podvodného reťazca alebo pri zneužití práva sa vychádza z premisy,
že hmotnoprávne podmienky na priznanie práva odpočtu DPH boli splnené a súčasne aj zneužitie
práva a daňový podvod predpokladajú naplnenie odlišných skutočností, ktorých skúmanie v zmysle
judikovaných záverov SD EÚ podlieha odlišným testom. Predpoklady pre posúdenie veci ako daňového
podvodu sa v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ zisťujú prostredníctvom tzv. Axel Kittel testu, ktorého

fázy boli špecifikované v rozhodnutiach C- 439/04 a C-440/04. V rámci tohto testu musí správca dane
v rámci svojho dôkazného bremena kumulatívne preukázať:
1/ objektívnu existenciu podvodu na DPH (t.j. chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek článku obchodného
reťazca;
2/ chýbavajúca daň bola výsledkom podvodného konania;

3/ objektívne skutkové okolnosti na podklade ktorých kontrolovaný daňový subjekt o podvode na
ktoromkoľvek článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom postačuje nevedomá nedbanlivosť a
nemusí ísť o úmysel;
4/ či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne
Teda správca dane musí pri rozhodovaní či prizná alebo neprizná práva vykonať vyššie uvedený test,

takzvaný Axel Kittel test, a v každej časti testu musí uvedené závery podložiť na relevantne skutkové
zistenia. V tomto konaní uvedené vykonané nebolo. V súvislosti s uvedeným správny súd v prvom rade
vo všeobecnosti uvádza, že odmietnutie práva na odpočet DPH, sa má vyžadovať, aby zistil, či prijaté
plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Predpoklady zneužitia práva sa v zmysle
judikatúry SD EÚ zasa zisťujú prostredníctvom dvojzložkového tzv. Halifax (C - 255/02) testu, podľa

ktorého
1/ z objektívnych skutočnosti musí vyplývať, že hlavným cieľom obchodných transakcií bolo získanie
daňovej výhody, ktorej získanie je v rozpore s normami spoločenstva a
2/ obchodné transakcie majú čisto umelý charakter; existuje personálne a ekonomické prepojenie;
nepreukázanie riadnej ekonomickej činnosti u niektorých zúčastnených spoločností; nepreukázanie

sídla; nekontaktné subjekty; osoby - konatelia, ktorí nevedia poskytnúť základné informácie;
nepodávanie daňových priznaní; nezaplatenie vlastnej daňovej povinnosti, nepredkladanie dôkazov,
obštrukcie zo strany daňových subjektov; spoločnosti vykazujúce vysoký obrat bez zamestnancov,
základných prostriedkov, skladových priestorov, manipulačnej techniky, bez vedenia skladovej evidencie
a mnohé ďalšie objektívne skutočnosti.

41. Správny súd konštatuje, že správca dane (žalovaný) doposiaľ neformuloval také relevantné
pochybnostioformálnych,čimateriálnychpodmienkachprávanaodpočítaniedane,ktorébybolomožné
považovať za dôvodné, a ktoré by dostatočným a presvedčivým spôsobom spochybňovali splnenie
materiálnych podmienok pre odpočet DPH žalobcom.

42. V súvislosti s ďalším postupom daňových orgánov v predmetnej veci správny súd zdôrazňuje, že
jeho závery bez ďalšieho neznamenajú, že žalobcovi musí byť priznané právo na odpočítanie dane zo
sporných obchodov. Na jednej strane z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo zdaniteľných
osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré

nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému
dane z pridanej hodnoty. Cieľom režimu odpočítania dane je úplne zbaviť zdaniteľné osoby bremena
dane splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých ich hospodárskych činností. Spoločný systém dane zpridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností,
bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane.

43. Na strane druhej podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa subjekty podliehajúce súdnej
právomoci nemôžu dovolávať právnych noriem únie podvodne alebo ich zneužívať, čo platí aj pre
oblasť spoločného systému DPH. Záväzná judikatúra Súdneho dvora teda vytvára spoľahlivý a
dostatočný právny rámec pre nepriznanie práva na odpočítanie dane na vstupe u jednotlivých platiteľov
v dodávateľskom reťazci pod podmienkou, že sa zistí, že jeho hlavným účelom bolo zneužitie systému

DPH na získanie neprimeranej daňovej výhody, alebo ak sa preukáže, že konkrétny platiteľ, ktorý si
uplatňuje odpočet dane, vedel alebo s ohľadom na všetky okolnosti mohol vedieť, že sa podieľa na
plnení poznačenom podvodom vo vzťahu k DPH. Zneužitie práva sa odlišuje od daňového podvodu,
kedy nedochádza k reálnej hospodárskej činnosti. Zatiaľ čo pri zneužití práva dochádza k uskutočneniu
zdaniteľných plnení, pri daňovom podvode nedochádza k ich reálnemu uskutočneniu na všetkých
stupňoch dodávateľsko-odberateľského reťazca. Je tak úlohou správcu dane, aby buď relevantne

spochybnil splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie DPH (napr. spochybnením
reálneho poskytnutia tovaru či postavenia platiteľa dane skutočného dodávateľa tovaru) alebo v
prípade, neštandardnosti v deklarovanom zdaniteľnom obchode, respektíve obchodných vzťahoch
medzi dotknutými zdaniteľnými osobami a zároveň. nie je možné dostatočne dôkladne a jednoznačne
spochybniť naplnenie hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, aby preukázal žalobcovi spáchanie

daňového podvodu či jeho vedomú účasť na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. V
takýchto situáciách správca dane a žalovaný aplikuje takzvaný Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním
kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel
(C-439/04).

44. Správny súd nespochybňuje, že schéma deklarovaných obchodov, načrtnutá v protokole z daňovej
kontroly,ktorásatýkalaajtupreverovanéhozdaňovaciehoobdobia,vzmyslektorejmalbyťtovardodaný
cez schému, ako ju uzavrel správca dane môže u daňových orgánov vzbudzovať určité pochybnosti o ich
účele. Z uvedených zistení nie je možné priamo vylúčiť záver, že jediným účelom predmetných obchodov
bolo zneužitie systému DPH v umelo (t.j. čo do opodstatnenosti konania bežného podnikateľského

subjektu) vytvorenom dodávateľskom reťazci daňových subjektov uplatňujúcich si odpočítanie dane,
z ktorých niektorý daň neodviedol, v dôsledku čoho sa cena tovaru znížila o nezaplatenú daň. V
prejednávanom prípade však daňové orgány však neodôvodnili nepriznanie práva na odpočítania
dane žalobcovi tým, že posudzované plnenia v dodávateľskom reťazci boli súčasťou protiprávneho
konania vo vzťahu k DPH, ale tým, že predmetné dodávky sú fiktívne a k ich realizácii nedošlo. Bez

preukázania účasti žalobcu na daňovom podvode alebo na zneužití systému DPH je potrebné jeho
obchody posudzovať izolovane, so zachovaním princípu daňovej neutrality. Chýbajúce ekonomické
opodstatneniedodávkyvdodávateľskomreťazciplnenímôžezakladaťnepriznanieprávanaodpočítania
dane len za súčasného preukázania, že v danom reťazci došlo v zmysle judikatúry Súdneho dvora k
zneužitiu systému DPH, účelovému obchádzaniu daňovej povinnosti alebo získaniu takého daňového

zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, pričom konkrétny platiteľ, ktorý sa o
priznanie práva na odpočítanie dane uchádza, o tom vedel alebo vzhľadom na všetky okolnosti mohol
vedieť. Ak boli subjekty v dodávateľskom reťazci platiteľmi dane a predmet dodávky je použiteľný na
zdaniteľné plnenia, musia daňové orgány toto zneužitie práva v dodávateľskom reťazci zistiť a jasne
pomenovať, a najmä preukázať úmysel, prípadne vedomú nedbanlivosť platiteľa pri zapojení sa do

takéhoto reťazca.

45. Správny súd poznamenáva, že z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, kde v reťazci malo dôjsť
k nezaplateniu dane alebo inej strate na strane štátu. Bez toho sa celá konštrukcia argumentácie
daňových orgánov teda opiera len o neobvyklosť, resp. tvrdenú ekonomickú nezmyselnosť celého

reťazca. Bez ďalšieho však nemožno tvrdiť, že chýbal ekonomický zmysel pri izolovanom pohľade na
konaniežalobcu,oktoromjepreukázané,ženaúzemíSlovenskejrepublikynadobudolanáslednedodal
tovar naložený na nákladnom aute, ale bez dopravy. Tomuto záveru nebráni fakt, že s tovarom žalobca
fyzicky nemanipuloval ani ho neprekladal.

46. Taktiež v zmysle judikatúry, je potrebné mať na zreteli, že jedna a tá istá okolnosť (napr. dodanie
tovaru iným, ako vo faktúre deklarovaným dodávateľom) síce nemusí mať sama o sebe vplyv pre
nepriznanie práva na odpočet DPH z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok, avšak súčasne
identická okolnosť, už môže v spojení s inými skutočnosťami mať význam napr. pre posúdenieči objektívnej alebo aj subjektívnej vedomostnej zložky daňového subjektu o jeho participovaní na
dodávateľsko-odberateľskom obchodnom reťazci poznačenom podvodom. Na potrebu rozlišovania
uvedených dôvodov pre nepriznanie práva na odpočet DPH alebo oslobodenia od DPH nadväzuje

odlišná situácia aj pri znášaní dôkazného bremena, kým pri preukázaní splnenia hmotnoprávnych
podmienok je nositeľom dôkazného bremena primárne daňový subjekt, tak v prípade daňového podvodu
alebo zneužitia práva znáša dôkazné bremeno správca dane. Napokon v súvislosti s uvedeným, je
pre zjednodušenie ďalšej argumentácie nevyhnutné vo všeobecnej rovine opísať princípy prenosu
dôkazného bremena pri daňovej kontrole. Dôkazné bremeno je primárne na daňovom subjekte

(žalobcovi), ktorý musí v prvom rade preukázať pravdivosť skutočností, na podklade ktorých si uplatňuje
nárok na odpočet DPH alebo na oslobodenie od DPH; následne, dokazovanie zo strany správcu
dane slúži na preverenie pravdivosti týchto daňovým subjektom (žalobcom) tvrdených a dokladmi
preukazovaných skutočností, t.j. v tomto štádiu dochádza k prenosu dôkazného bremena na správcu
dane, aby preukázal, že daňovým subjektom (žalobcom) tvrdené a preukazované je alebo nie je
pravdivé, a až v prípade, že správca dane nepravdivosť tvrdení daňového subjektu dôveryhodne

vykonaným dokazovaním spochybní, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú
výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom.

47. Vzhľadom k uvedenému, správca dane a aj žalovaný v žalovanom rozhodnutí (ako aj v rozhodnutí

správcu dane) odôvodnili súčasne aj nesplnením hmotnoprávnych podmienok pre priznanie odpočtu
DPH, aj zneužitím práva a aj podvodným konaním na úseku DPH, t.j. všetkými vyššie označenými tromi
dôvodmi, ich rozhodnutia sú zmätočné, vnútorne rozporné a nekonzistentné, z ktorého dôvodu správny
súd ustálil dôvodnou žalobnú žiadosť žalobcu na ich zrušenie kvôli nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci. Pre komplexnosť veci sa správny súd v rozsahu žalobných námietok zaoberal aj možnosťou

naplnenia niektorého z uvedených troch dôvodov jednotlivo (samostatne) a to s ohľadom na správcom
dane ustálené skutkové zistenia. na základe vykonaného dokazovania možno vyvodiť záver, na základe
vykonaného dokazovania správca dane zistil, že tovar bol žalobcovi fakticky dodaný a že tento existuje,
nemôže svoje rozhodnutie založiť na tvrdení, že dôvodom pre nepriznanie odpočtu DPH bolo nesplnenie
hmotnoprávnychpodmienok,pretožetiesplnenéboli,tedazostranysúdusavsúčasnejdôkaznejsituácii

javí aj dodanie tovarov spoločnosťou Solid Press Slovakia s.r.o. za preukázané.

48. Pokiaľ ide o ďalší dôvod nepriznania práva na odpočet DPH, a tým je jeho účasť alebo zapojenie
sa do schémy karuselového daňového podvodu, tak ak by správca dane mienil svoje rozhodnutie
o nepriznaní žalobcovi odpočtu DPH ustáliť na existencii tohto dôvodu, tak by nevyhnutne musel

vyhodnotiť a odôvodniť všetky body tzv. Axel Kittel testu a to zadefinovať existenciu daňového podvodu
predovšetkým v jeho najpodstatnejšej charakteristike a to v zistení daňového úniku, ku ktorému pri
zneužití práva nedochádza. Orgány finančnej správy pohyb tovaru síce hodnotili ako karuselový
podvod a žalobcu označil za tzv. nárazníkovú spoločnosť, avšak bez tvrdenia o daňovom úniku,
ako základnej charakteristiky karuselových podvodov. Keďže existencia daňového podvodu musí

žalovaný,resp.správcadanevosvojomrozhodnutíriadnezdôvodniťnapodkladedôkazovobsiahnutých
v administratívnom spise.

49. Vo vzťahu k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu správny súd uvádza, že
správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a

objektívne rozhodnutie. Dokazovanie zo strany správcu dane primárne slúži na verifikáciu skutočností a
dokladov predkladaných daňovým subjektom, vzhľadom na jeho povinnosť dbať na to, aby skutočnosti
nevyhnutné pre účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Počas dokazovania sa však čiastočne
uplatňuje aj vyhľadávacia zásada, v rámci uplatňovania ktorej správca dane nie je pri dokazovaní
viazaný iba návrhmi daňových subjektov, ale môže dokazovanie vykonať aj z vlastného podnetu, a

to hlavne z dôvodu, že správca dane je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové
konanie, ale nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto
rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a aké závery z nich vyvodí. V daňovom konaní sa
uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy a v zmysle týchto zásad
sú daňové orgány povinné postupovať. V uvedenej súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 z 10.02.2015 podľa ktorého cit.: „aplikácia zásady voľného
hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami
získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania. Táto podlieha zákonom stanovenému
postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnejsúvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie
zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie
relevantných zákonných ustanovení“. Žalovaný ako i správca dane založili svoj záver na nesprávnom

právnom posúdení a zmätočnosti svojho rozhodnutia, bude preto úlohou žalovaného a správcu dane
vyhodnotiť doterajší stav dokazovania, či tento je udržateľný na prípadné ustálenie záveru zo strany
žalovaného a správcu dane. Rovnako zo strany žalovaného a správcu dane je potrebné, aby sa náležite
vysporiadali i s prípadnými návrhmi na vykonanie dôkazov produkovanými najmä žalobcom, ak tieto
návrhy na vykonanie dôkazu nevykoná správcu dane (žalovaný) je nevyhnutné, aby náležite zdôvodnil,

prečo tak nevykoná.

50. Správny súd k záveru dodáva, že danosť dôvodu neuznania práva na odpočítanie DPH pre
zneužitia práva ako aj pre daňový podvod, v zásade vychádza z premisy, že hmotnoprávne podmienky
odpočtu DPH sú splnené. Pritom zneužitie práva a daňový podvod predpokladajú naplnenie odlišných
skutočností, ktorých skúmanie v zmysle judikovaných záverov Súdneho dvora EÚ podlieha odlišným

testom. Obmedzenie práva na odpočítanie DPH predpokladajú preukázanie skutočností, ktoré sú pri
jednotlivých dôvodoch odlišné a vzájomne sa vylučujúce, a v zásade je vylúčené, aby mohol byť
splnený ktorýkoľvek z uvedených troch dôvodov obmedzenia práva na odpočítanie DPH súčasne s iným
dôvodom. Dokazovanie v prípade zneužitie práva a daňového podvodu je na ťarchu správcu dane, ktorý
musí preukázať jednotlivé definičné znaky účasti žalobcu na daňovom podvode alebo zneužitý práva.

51. Správny súd dospel k záveru, že v rozhodnutí správcu dane, ako aj v rozhodnutí žalovaného
absentuje náležité odôvodnenie a tieto rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení
veci, kvôli ktorému sú tieto rozhodnutia zmätočnými a nepreskúmateľnými, nebolo preto správny súd ich
podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) SSP zrušil. Správny súd vzhliadol nedostatky nielen v rámci odvolacieho

konania, ale i v rámci konania pred správnym orgánom prvého stupňa, preto rozhodol podľa § 191 ods. 3
písm. a.) SSP a vrátil vec správcovi dane (orgánu prvého stupňa). Správny súd vzhľadom ku skutočnosti,
že rozhodnutia žalovaného (i správcu dane) boli zrušené z dôvodu nepreskúmateľnosti a zmätočnosti,
sa zaoberal iba námietkami, ktoré odôvodňovali záver správneho súdu pre jeho zrušenie, a námietkami,
ktoré mali dosah na zákonnosť daňovej kontroly prípadne zániku práva vyrubiť daň.

52. Po vrátení veci bude úlohou žalovaného a správcu dane náležite, preskúmateľným spôsobom
vymedziť skutkové zistenia vyplývajúce správcovi dane z vykonaných dôkazov a tieto správne právne
posúdiť pri viazanosti správcu dane vyššie uvedenými právnymi závermi správneho súdu.

53. Podľa § 163 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva
na správnom súde“.

54. Podľa § 167 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd prizná žalobcovi voči

žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal
žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech“.

55.Podľa§175ods.1SSPvzneníúčinnomdo30.06.2023„Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodne
aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“.

56. Podľa § 175 ods. 2 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „O výške náhrady trov konania rozhodne
správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník“.

57. Podľa § 467 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Ustanovenia o trovách konania sa
primerane použijú na kasačné konanie“.

58. Podľa § 467 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Ak kasačný súd zruší rozhodnutie
správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov

kasačného konania“.

59. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP a s
ohľadomnato,ženároknanáhradutrovprvostupňovéhoakasačnéhokonaniasaposudzujekomplexne(spoločne) podľa konečného výsledku konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 7 Ssk/40/2023 zo 14.07.2023), a keďže žalobca mal v konaní plný úspech, správny súd mu priznal
voči neúspešnému žalovanému úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov celého (vrátane kasačného)

súdneho konania.

60. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach

v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku (§ 443 ods. 1, 2 písm. a) SSP a § 493e SSP).
Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka

konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).