Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/10/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2523200093
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2523200093.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
D. XX/XX, E., zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29,
Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147,
Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpenému: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so
sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
1.200 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
PN-23Csp/1/2023-156 z 27. februára 2024 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. PN-23Csp/1/2023 –

232 z 3. decembra 2024 – proti vyhovujúcemu výroku I., takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. v časti o zaplatenie sumy 100
eur p o t v r d z u j e a vo zvyšku m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

II. Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumuvovýške1.000eurdotrochdníodprávoplatnostirozsudkuavýrokomII.priznalžalobkyninárokna
náhradutrovkonaniavočižalovanémuvrozsahu100%stým,žeovýškenáhradytrovkonaniarozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Dopĺňacím rozsudkom žalobu v prevyšujúcej časti
predstavujúcej sumu 200 eur zamietol.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 5 zák. č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

3. Vecne dôvodil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 17.1.2023 sa žalobkyňa voči žalovanému
domáhala zaplatenia sumy 1.200 eur a náhrady trov konania. Podanú žalobu odôvodnila tým, že
ako spotrebiteľ uzatvorila so žalovaným dňa 6.5.2009 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 390513467,
ktorá vykazovala známky rozporu s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný inicioval
rozhodcovské konanie, ktoré malo za následok vydanie rozhodcovského rozsudku a následne
inicioval exekučné konanie voči žalobkyni, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Nitra pod sp. zn.

15Er/575/2011. Žalobkyňa iniciovala konanie na odklad exekúcie a zároveň podala návrh na zastavenie
exekúcie, z dôvodu, že rozhodcovský súd nevykonal kontrolu neprijateľnosti zmluvných podmienok
a nezistil absenciu podstatných náležitostí úverovej zmluvy. Okresný súd Nitra uznesením sp. zn.
15Er/575/2011-34 z 21.1.2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.2.2020, bola exekúcia vyhlásenáza neprípustnú a zastavená, pričom v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že rozhodcovská doložka je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, čím rozhodcovský rozsudok stratil svoju materiálnu vykonateľnosť.
Žalobkyňa tak úspešne uplatnila na súde porušenie svojich práv a povinností žalovaného a vznikol

jej nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Žalovaný
so žalobou nesúhlasil, namietal úspešné uplatnenie porušenia práv alebo povinností ustanovených
zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi žalobkyňou, represívny a sankčný charakter
inštitútu finančného zadosťučinenia, mal za to, že žalobkyni ujma nevznikla a zároveň uplatnenú sumu
považoval za neprimeranú.

4. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinami nachádzajúcimi sa v spise ako i pripojeným
spisom Okresného súdu Nitra sp. zn. 15Er/575/2011. Na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že žaloba žalobkyne je čo základu (teda právneho dôvodu) dôvodná v celom rozsahu. Pokiaľ ide
o uplatnenú výšku peňažného nároku, túto súd žalobkyni priznal v nižšej výške, než v akej si ju uplatnila.
Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili úverovú zmluvu a tiež

rozhodcovskú zmluvu. Dňa 23.3.2021 vydal rozhodca JUDr. Radim Kuchta rozhodcovský rozsudok sp.
zn. PEC-U 69/2011, ktorým žalobkyňu zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy žalovanému. Sporné tiež
nebolo, že rozhodcovský rozsudok bol rozhodnutím Okresného súdu Nitra považovaný za materiálne
nevykonateľný. Sporným v konaní zostalo, či na základe rozhodnutia Okresného súdu Nitra mohol
žalobkyni vzniknúť nárok na zaplatenie primeraného zadosťučinenia a ak áno, v akej výške, pretože

žalobkyňa požadovala zaplatenie sumy 1.200 eur, ktorú žalovaný považoval za neprimeranú, ďalej
represívny a sankčný charakter z dôvodu, že žalobkyňa nezaplatila žalovanému ani samotnú výšku
istiny vyplývajúcu z úverovej zmluvy, ako aj hľadisko primeranosti.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že podstatou súdneho konania o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia spotrebiteľovi, ktorého práva alebo povinnosti boli porušené, je skúmanie splnenia
podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Uvedené zákonné ustanovenie, stanovuje
obligatórne podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené na to, aby mohol spotrebiteľovi vzniknúť
nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Zákon v tomto smere koncipuje, aby došlo k porušeniu
práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi a

zároveň, aby toto porušenie práva alebo povinnosti bolo konštatované rozhodnutím súdu. Následne má
spotrebiteľ právo požadovať primerané finančné zadosťučinenie od toho subjektu, kto za také porušenie
práva alebo povinnosti spotrebiteľa zodpovedá. Uvedené oprávnenie, ktoré toto zákonné ustanovenie
spotrebiteľovi priznáva, má jednak funkciu satisfakčnú, zohľadňujúcu zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý
bol v dôsledku nezákonného konania zodpovednej osoby nútený aktívne brániť svoje porušené práva

a bol vystavený reálnej obave o neopodstatnený zásah do svojich práv a tiež funkciu sankčnú, ktorej
úlohou je postihnúť osobu, ktorá neoprávnene zasahovala do práv spotrebiteľa a odradiť ju od ďalšieho
obdobného konania. Primerané finančné zadosťučinenie tak možno charakterizovať ako dovŕšenie
ochrany porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z toho dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Z uvedeného vyplýva, že

zákon nepožaduje pre vznik daného nároku spotrebiteľa existenciu žiadnych ďalších predpokladov.
Nevyžaduje sa teda, aby spotrebiteľovi vznikla nejaká ujma. Spotrebiteľ tak nemusí preukazovať, či
mu vznikla nejaká škoda a ak áno, v akej výške. Pre vznik nároku postačuje konštatovanie porušenia
práva spotrebiteľa rozhodnutím súdu a označenie subjektu, kto za toto porušenie práva zodpovedá.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, jediným kritériom je jeho primeranosť. Súd tak musí

zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu, najmä závažnosť porušenia práva spotrebiteľa, dobu trvania
nezákonného konania zodpovedného subjektu, dopady takéhoto konania na sociálnu, ekonomickú či
psychologickú zložku života spotrebiteľa.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že ukončením konania vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp.

zn. 15Er/575/2011, bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti
umožňujúci žalobkyni ako spotrebiteľovi požadovať od žalovaného právo na primerané finančné
zadosťučinenie, pretože v danom rozhodnutí boli súdom jasne konštatované viaceré porušenia
práv spotrebiteľa. Tamojší súd konštatoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, ako aj rozhodnutie
rozhodcovského súdu v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu

práv spotrebiteľa. Okresný súd Malacky tiež konštatoval neplatnosť Zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného. V týchto súvislostiach žalovaný argumentoval, že
súd nie je viazaný odôvodneniami iných súdnych rozhodnutí a nemal by na odôvodnenie prihliadnuť.
Poukázalnato,žepriposudzovanínárokupodľa§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.,vznikáspotrebiteľovinárok vtedy, ak na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti. Ak Okresný súd Nitra
svojím rozhodnutím konštatoval neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a zároveň
konštatoval materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný v neprospech

spotrebiteľa, je zrejmé, že takáto podmienka bola naplnená. Práve existencia takéhoto rozhodnutia je
základným predpokladom pre vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie. Súd v
tomto prípade uviedol dôvody, ktoré ho viedli k vyhláseniu exekúcie za neprijateľnú a k jej zastaveniu a
s týmito sa následne vysporiadal odôvodnení. Súd, ktorý rozhoduje o nároku spotrebiteľa podľa § 3 ods.
5, sa tak musí oboznámiť s odôvodnením takéhoto právoplatného rozhodnutia, aby zistil dôvody, ktoré

viedli súd k vyhláseniu exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku za neprípustnú, ako i dôvodu, pre
ktorý súd exekúciu zastavil. Súd rozhodujúci o zamietnutí exekúcie vedenej na základe rozhodcovského
rozsudku totiž preskúmava rozhodcovské konanie už od momentu uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy a
pokiaľ už táto nebola uzatvorená riadne, prípadne, ak ňou došlo k porušeniu spotrebiteľských práv, je
zrejmé, že uvedené má zásadný význam pre posúdenie vzniku nároku spotrebiteľa podľa § 3 ods. 5.
Nie je pritom vôbec rozhodujúce, či porušenie práv spotrebiteľa bolo alebo nebolo konštatované priamo

vo výroku rozhodnutia.

7. K tvrdeniu žalovaného, že si nie je vedomý žiadneho porušenia práv spotrebiteľa, súd prvej
inštancie uviedol, že porušenie práv spotrebiteľa v danom prípade jasne koncipoval Okresný súd Nitra
v bodoch 21. a 22. odôvodnenia vo veci sp. zn. 15Er/575/2011. Žalovaný v rozpore so zákonom

formuloval rozhodcovskú doložku v neprospech spotrebiteľa, na základe čoho bol vydaný rozsudok v
rozhodcovskom konaní v neprospech spotrebiteľa, čo priamo vystavilo spotrebiteľa ohrozeniu jeho práv
a oprávnených záujmov, predovšetkým majetkového charakteru. Spotrebiteľ tak bol priamo vystavený
hrozbe výkonu rozhodnutia vydaného na základe nezákonnej rozhodcovskej zmluvy. Je tak zrejmé, že
žalovaný bol v danom prípade tým subjektom, ktorý zodpovedal za porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi. Podľa názoru súdu prvej inštancie
tak boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik nároku spotrebiteľa na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. Okresný súd Nitra vydal vo veci sp. zn. 15Er/575/2011 rozhodnutie, ktorého
vydaním žalobkyňa ako spotrebiteľ jednoznačne úspešne uplatnila porušenie svojich spotrebiteľských
práv a zároveň z daného rozhodnutia tiež vyplýva, že subjektom, ktorý za porušenie týchto práv

zodpovedal, bol žalovaný. Žalovaný na margo uvedeného poukazoval, že žalobkyni nebola spôsobená
žiadna ujma a priznaním finančného zadosťučinenia by došlo k vybočeniu z medzí ochrany spotrebiteľa
a aprobovaniu konania, ktorým sa žalobkyňa snaží zneužiť svoje postavenie a získať pre seba
neoprávnený majetkový prospech. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že ust. § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa pre vznik nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie nevyžaduje

vznik akejkoľvek ujmy na jeho strane. Postačuje, ak konaním zodpovedného subjektu došlo k porušeniu
práv alebo povinností spotrebiteľa, judikované rozhodnutím súdu, čo v danom prípade bolo naplnené.

8. Pokiaľ ide o určenie výšky finančného zadosťučinenia, pri rozhodovaní o primeranom finančnom
zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť nielen funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu

sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči
úspešnému spotrebiteľovi. Zároveň ho treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do
sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit
aj pre ostatných spotrebiteľov, ktorý sa môžu alebo mohli dostať do obdobnej situácie s dodávateľom.
Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to hlavne intenzita, časové trvanie závadného konania,

satisfakčná a sankčná funkcia a pod.. Zohľadňuje tiež všetky okolnosti a osobitosti predmetného prípadu
a vo vzťahu k žalovanému bude pôsobiť dostatočne odradzujúco, pričom na strane žalobkyne nesmie
plniť funkciu finančného obohatenia, či majetkovej škody. Súd je súčasne viazaný návrhom žalobkyne
a nesmie ho prekročiť, preto suma uvedená v žalobe musí byť vnímaná ako suma maximálna, ktorú
možno žalobkyni voči žalovanému priznať.

9. K námietke žalovaného, že žalobkyňa výšku žiadaného finančného zadosťučinenia nezdôvodnila, súd
prvej inštancie v súvislosti s odôvodnením výšky finančného zadosťučinenia v peniazoch, poukázal na
analógiu iuris s § 50 ods. 3 zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov, v zmysle ktorého, ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Teda nemusí
uviesť odôvodnenie výšky, ale dôvody, z akých sa domáha zadosťučinenia. Požiadavka výšky je v
tomto prípade splnená uvedením konkrétnej sumy, ktorú žalobkyňa považuje za primeranú a dôvody
žalobkyňa uvádzala od podania žaloby v celom konaní. To, že ich žalovaná strana neakceptuje akodôvodné alebo preukázané, neznamená, že nie sú dané. Žalobkyňa požadovala ako výšku finančného
zadosťučinenia sumu 1.200 eur. Poukazovala na to, že k porušovaniu jej práv dochádzalo minimálne
od roku 2011, bola nútená aktívne brániť svoje práva súdnou cestou, bola vystavená hrozbe exekúcie

a bola narušená jej ekonomická stabilita. Celá situácia navyše mala nepriaznivý dopad aj na psychiku
žalobkyne. Súd prvej inštancie po zvážení všetkých okolností prípadu dospel k záveru, že primeraná
výška finančného zadosťučinenia pre žalobkyňu predstavuje sumu 1.000 eur. Žalobkyňa ako spotrebiteľ
bola po vydaní rozhodcovského rozsudku dňa 23.3.2011 reálne vystavená hrozbe výkonu rozhodnutia
a exekúcie, čo by malo nepriaznivý dopad na jej majetkové pomery. Uvedené je nesporné, keďže

rozhodcovský rozsudok slúži ako vykonateľný exekučný titul. Žalobkyňa však bola vystavená následkom
neoprávneného konania žalovaného minimálne od roku 2011, kedy došlo k vydaniu rozhodcovského
rozsudku na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola v rozpore so zákonom ako konštatoval Okresný
súd Nitra v konaní sp. zn. 15Er/575/2011. Žalovaný tak na základe uvedených právnych úkonov,
nadobudol oprávnenie domáhať sa zaplatenia ním určenej dlžnej sumy v rozhodcovskom konaní, čo aj
urobil a rozhodcovský súd mu priznal nárok na zaplatenie celkovej sumy 2.792,41 eura, spolu s úrokom

351,06 eura a úroku z omeškania vo výške 0,025 % denne zo sumy 5.484,52 eura od 29.1.2010 do
zaplatenia. Žalobkyňa sa tak v dôsledku protiprávneho konania žalovaného dostala do situácie, kedy
bola reálne ohrozená na svojich majetkových právach už na podklade dohody o uznaní dlhu a následne
aj na základe rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to minimálne v sume ako vyplývala z predmetného
rozhodnutia. Tento nepriaznivý stav pritom trval až do právoplatného skončenia konania vedeného na

Okresnom súde Nitra sp. zn. 15Er/575/2011, t.j. 24.2.2020. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej
inštancie priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur, ktoré považoval za primerané z
hľadiska charakteru nepriaznivého zásahu do jej spotrebiteľských práv, doby trvania tohto zásahu ako
aj ohrozeniu majetkového statusu pre bezprostredne hroziacu exekúciu. Zároveň súd zobral ohľad na
psychologický rozmer, keď žalobkyňa musela aktívne brániť svoje práva v konaní pred všeobecnými

súdmi,ktorejkomplexnáochranaanápravavzniknutéhostavubudedovŕšenáažprimeranýmfinančným
zadosťučinením. Uvedená suma je tiež primeraná aj z hľadiska narastajúcej miery inflácie v Slovenskej
republike, ktorá začala kontinuálne rásť od roku 2018, ako aj výška narastajúcich úrokov z dlžnej sumy
za obdobie takmer 10 rokov. Žalovaný napriek ustálenej súdnej praxi ako aj znalosti súdnych rozhodnutí
v konaniach, v ktorých žalovaný vystupoval ako strana sporu a týkajúcich sa neprijateľných zmluvných

podmienok, nespravil žiaden úkon smerujúci k zastaveniu exekúcie a naďalej trval na výkone exekúcie,
preto súd považoval sumu 1.000 eur za primeranú (v danom prípade ročne 100 eur).

10. V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods.
1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne plným

procesným úspechom žalobkyne.

11.ProtirozsudkusúduprvejinštanciepodalvčasvrozsahuvyhovujúcehovýrokuI.avýrokuII.otrovách
konania odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Rozhodnutie o

priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur považoval za neopodstatnené a
nepodložené. Podkladom, na základe ktorého si žalobkyňa nárokuje vyplatenie žalovaného finančného
zadosťučinenia, je uznesenie Okresného súdu Nitra, ktorým exekučné konanie vedené pod sp. zn.
15Er/575/2011 voči žalobkyni ako povinnej zastavil z dôvodu, že úverová zmluva obsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky. Žalobkyňa čerpala úver na základe úverovej zmluvy č. 3905013467 vo výške

2.800 eur, pričom súhrnne zaplatila len sumu 1.140,96 eura, teda ani len samotnú istinu poskytnutého
úveru. Napriek tejto skutočnosti, že v prvom rade sama porušila svoje zmluvné povinnosti a poškodila
žalovanéhoakoveriteľa,podalasižalobuoprimeranéfinančnézadosťučinenievovýške1.200eur,ktoré
prevyšuje vôbec súhrnnú úhradu, ktorú na úverovej zmluve ako dlžník realizovala. Uvedené konanie je
špekulatívne, zneužívanie inštitútu na ochranu spotrebiteľa, čo nebolo cieľom zákonodarcu. Pokiaľ by

žalobkyni malo byť na základe prezentovanej skutočnosti priznané finančné zadosťučinenie, znamenalo
by to, že súd nepoctivých dlžníkov, ktorí neuhradia veriteľom ani samotnú istinu poskytnutého úveru ešte
odmenia tým, že im veriteľ v podstate neposkytuje úver, ale „dar“. Z predložených dôkazov jednoznačne
a nepochybne vyplýva, že žalobkyňa, ako vysokoškolsky vzdelaná osoba si bola vedomá, že na základe
úverovej zmluvy si berie spotrebiteľský úver, z ktorého veriteľ požaduje platiť úroky a poplatky, pričom

ich výška a celková čiastka splatná spotrebiteľom bola v úverovej zmluve uvedená, žalobkyňa so
zmluvnými podmienkami súhlasila, na základe čoho zmluvu podpísala a neskôr aj plnila. Žalobkyňa
vedome a dobrovoľne prestala splácať splátky úveru (posledná úhrada zo dňa 29.4.2014), napriek tomu,
že nemala uhradenú ani samotnú istinu, žalovanému na základe tohto pasívneho postoja nie je zrejmé,aké následky okrem súdneho konania a následnej exekúcie očakávala. V čase vzniku dlhu z úverovej
zmluvybolirozhodcovskékonaniazákonomaprobovanýmabežnýmspôsobomvymáhaniapohľadávok.
Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že neprijateľné zmluvné podmienky boli voči nej aplikované, ani že jej

spôsobili akúkoľvek ujmu vo sfére rodinného, súkromného a spoločenského života. Žalovaná úverová
zmluva nemá doplatenú ani samotnú istinu poskytnutého úveru. Žalobkyňa je právne zastúpená, nie je
teda osobou, ktorá musí hájiť svoje práva na súde bez pomoci.

12. Žalovaný ďalej dôvodil, že zo samotného pojmu primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva

nevyhnutnosť jeho primeranosti vo vzťahu k porušenej povinnosti. Jeho cieľom má byť nastolenie akejsi
rovnováhy v dôsledku porušenej povinnosti, ktorá spotrebiteľovi mala spôsobiť škodu a nie opačná
situácia, kedy spotrebiteľ porušil svoje zmluvné povinnosti a spôsobil škodu veriteľovi. Ďalej poukázal na
to, že účelom a zmyslom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je odškodniť spotrebiteľa
za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv a
povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ

porušilsvojepovinnosti.Primeranéfinančnézadosťučinenienemôžeanivzmyslecitovanýchrozhodnutí
(rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 17Co/17/2018 z 10.4.2018, 9Co/50/2018 z 26.6.2018) slúžiť
neprimeranému finančnému obohacovaniu sa spotrebiteľov. V princípe by to znamenalo, že za jedno
nedodržanie povinností by bol žalovaný postihnutý dvakrát – nezaplatením ani samotnej istiny úveru a
priznaním primeraného finančného zadosťučinenia, čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem.

13. Ďalej žalovaný poukázal na to, že to bola práve žalobkyňa, ktorá o poskytnutie úveru žiadala, s
výškou poskytnutého úveru bola oboznámená, taktiež si bola vedomá, že si berie spotrebiteľský úver,
z ktorého si veriteľ uplatňuje úroky a poplatky. S celým týmto procesom žalobkyňa ako klient vedome
a dobrovoľne súhlasila podpisom úverovej zmluvy. Následne je pre žalovaného nepochopiteľné, aby

výhodu v rýchlom získaní finančných prostriedkov, ktorú jej žalovaný poskytol, pretočila na „ujmu“,
resp. „hrozbu ujmy“, za ktorú požaduje primerané finančné zadosťučinenie. Žalovaný má v predmete
činnosti ako nebankový subjekt poskytovanie úverov, za ktoré mu v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.
(resp. č. 258/2001 Z.z.) o spotrebiteľských úveroch patria úroky a poplatky. Žalovaný v rámci predmetu
podnikania poskytol žalobkyni úver, za ktorý požadoval na základe úverovej zmluvy od žalobkyne

zaplatiť úroky. V danom prípade žalobkyni žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo, ale z
celého zmluvného vzťahu so žalovaným sa snaží len vyťažiť výhody a finančné prostriedky. Ani
súdy by nemali spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznať
primerané finančné zadosťučinenie. Žalobkyňa v zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupovala ako
spotrebiteľ – teda slabšia strana. Postavenie slabšej strany však neznamená, že tejto bude poskytnutá

bezbrehá ochrana voči dodávateľovi ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo. U spotrebiteľa
ako subjektu týchto vzťahov sa vychádza z definície priemerného spotrebiteľa, teda spotrebiteľa, ktorý
má primerané množstvo informácií a je v rozumnej miere pozorný a obozretný, a to s ohľadom na
jeho sociálne a kultúrne faktory a jazykové schopnosti. Európsky súdny dvor dokonca deklaroval, že sa
celkovo vychádza z takého spotrebiteľa, ktorého inteligenčný kvocient nie je na hranici demencie, ale

ktorý je schopný sa slobodne rozhodnúť (C-315/92). Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale
v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany,
ktorú žalovaný považuje za splnenú už ukrátením veriteľa o úroky a poplatky, v zmysle zastaveného
exekučného konania a nedoplatku samotnej istiny úveru. V konaní je nevyhnutným skúmať aj hľadisko

primeranosti uplatneného nároku. Žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, v čom pociťovala
porušenie svojich práv, aké to malo pre ňu dôsledky, v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky
primeraného finančného zadosťučinenia v žalovanej výške 1.200 eur (súdom priznanej 1.000 eur) vo
vzťahu k porušenej povinnosti zo strany žalovaného ako veriteľa. Porušenie zmluvných povinností
žalobcu ako spotrebiteľa voči žalovanému ako dodávateľovi je výrazne závažnejšie a masívnejšie.

K primeranosti výšky priznaného finančného zadosťučinenia tiež žalovaný poukázal na rozhodnutia
Krajského súdu v Prešove z 10.9.2020 sp.zn. 9Co/36/2020, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
27.10.2021 sp.zn. 19CoCsp/33/2021, ako aj Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.5.2022
sp.zn. 43CoCsp/8/2022. Žalovaný bol toho názoru, že v prípade súdneho konania vyplývajúceho z
úverovej zmluvy č. 3905013467 už nejde o ochranu spotrebiteľa tak, ako ju mal na mysli a koncipoval

zákonodarca, ale na vlastné neopodstatnené obohacovanie sa žalobcu, čo nemožno vyhodnotiť za v
súlade so zásadami CSP.14. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Uviedla, že výkon práva žalobkyne ako spotrebiteľky je riadne podporený právnou úpravou, ako
aj rozhodovacou praxou, pričom žalobkyňa sa žiadnym spôsobom nesnaží získať neprimeranú výhodu,

či spôsobiť ujmu žalovanému. Primerané finančné zadosťučinenie, ktoré jej bolo súdom priznané vo
výške 1.000 eur, akceptuje a voči rozhodnutiu nepodala odvolanie. Tvrdenie žalovaného, že v prípade
priznania primeraného finančného zadosťučinenia by tento nárok predstavoval odmenu/dar žalobkyni,
považovala v kontexte skutočnosti, že žalovaný sa snažil vymôcť od žalobkyne sumu, ktorá ku dňu
rozhodnutia exekučného súdu o zastavení konania, dosahovala až 11.535,76 eura, za tendenčné.

Exekučné konanie bolo vedené na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný na základe
neprijateľnej zmluvnej podmienky, žalobkyňa nemohla ovplyvniť obsah tejto rozhodcovskej doložky,
pričom na jej podklade žalovaný konal a snažil sa vymôcť od spotrebiteľky plnenie výrazne presahujúce
poskytnuté finančné prostriedky. Nebyť poskytnutej súdnej ochrany a aktívneho konania žalobkyne by
sa suma, ktorú sa žalovaný v rámci nezákonného rozhodcovského konania snažil vymôcť, výrazne
navyšovala. Tvrdenie o vysokoškolskom vzdelaní žalobkyne je nadbytočné, pretože osoba požíva

ochranu, ktorú mu poskytujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa bez ohľadu na dosiahnuté
vzdelanie/ profesijné zameranie. Žalovaný ako prvý porušil zákonné povinnosti, ktoré ako nebankový
subjekt poskytovania úverov, musí dodržiavať, čo malo za následok, že súd v pôvodnom konaní
konštatoval neplatnosť rozhodcovskej doložky, exekúciu zastavil a vyhlásil ju za neprípustnú. Zmluvný
vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným trval od roku 2009 do roku 2020 po právoplatné rozhodnutie

súdu o zastavení exekúcie a vyhlásení jej za neprípustnú, teda 11 rokov. Tvrdenie žalovaného, podľa
ktorého presúva podiel zodpovednosti za vznik súčasného konania na žalobkyňu, je bez právneho
významu, pretože k porušeniu práv spotrebiteľa došlo žalovaným, nie žalobkyňou. Žalovaný napriek
znalosti neprijateľnej zmluvnej podmienky trval na výkone exekúcie a nespravil žiaden úkon smerujúci
k jej zastaveniu. Pred začatím tohto konania bola žalovanému adresovaná predžalobná výzva, ktorej

vyhovením by nedošlo k vzniku súdneho konania. Samotné exekučné konanie trvalo 9 rokov, počas
ktorých bola žalobkyňa konštantne pod tlakom z exekučného konania, majetkovej a ekonomickej
neistoty, a to všetko v dôsledku nezákonnej rozhodcovskej doložky.

15. Žalobkyňa nesúhlasila ani s tvrdením žalovaného, že účelom primeraného finančného

zadosťučinenia je odstrániť diskomfort spotrebiteľa, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol
uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa. Mala za to, že účelom § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. je odradiť podnikateľov od porušovania práv spotrebiteľa (preventívna
funkcia), ako aj potrestať za už dokonané porušenie spotrebiteľských práv (sankčná funkcia). Súd
v pôvodnom konaní deklaroval porušenie spotrebiteľovho práva veriteľom, v merite veci rozhodol o

jeho ochrane spôsobom vyplývajúcim z právnych noriem, najmä z príslušných ustanovení zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Predmetné rozhodnutie bolo
nájdením práva - uvedením (spotrebiteľského) vzťahu do právneho súladu. Odôvodnenie uvedeného
súdneho rozhodnutia podporuje argumentáciu žalobkyne, pretože deklaruje, že veriteľ nerešpektoval
právnu úpravu o ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nepostupoval s

odbornou starostlivosťou a pod. Primeraným finančným zadosťučinením dochádza k dovŕšeniu ochrany
spotrebiteľa. Toto tvrdenie podporujú aj rozhodnutia Najvyššieho SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 a sp. zn.
9Cdo/324/2020. Žalobkyňa ako spotrebiteľka je v právnych vzťahoch slabšou stranou, a preto jej zákon
poskytuje vyššiu formu ochrany, ktorú predstavuje aj inštitút primeraného finančného zadosťučinenia.
Primerané finančné zadosťučinenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu sankčnú tak,

aby odradilo dodávateľov od nekalého konania, ktorého sa dopustili voči úspešným spotrebiteľom,
ktorí uplatnili svoje práva súdnou cestou. Spomínané ustanovenie preto treba chápať ako satisfakciu
spotrebiteľovi za to, že vstúpil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejšou stranou, ktorou
je dodávateľ, a tým priniesol prospech aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že
dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne

sa ho nedopustí v takej intenzite.

16. Žalobkyňa ako spotrebiteľka utrpela ujmu minimálne v psychickej rovine, a to neprimeranou záťažou
spôsobenou nezákonným postupom veriteľa, ktorý jej predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere v
rozpore so zákonom, zneužíval svoje silnejšie postavenie, keď na podklade nulitného rozhodcovského

rozsudku započal voči spotrebiteľke exekučné konanie, čím výrazne narušil ekonomickú a majetkovú
stabilitu žalobkyne a jej rodiny. Žalobkyňa bola nútená hájiť svoje práva na príslušnom súde za
účelom poskytnutia súdnej ochrany. V súvislosti s ujmou poukázala na judikát R 48/2022, z ktorého
vyplýva, že ujma nie je definičným znakom, resp. podmienkou pre priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia. Jediným kritériom pre priznanie finančného zadosťučinenia je primeranosť, ktorá je
subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje súd na základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je
porušenie práva alebo povinnosti, ktorú však nie je možné osobitne vypočítať. Rovnako neexistujú

iné dôkazy (než tie, na ktoré žalobkyňa odkázala) ktoré by primeranosť preukazovali, a preto o jej
výške rozhoduje na základe voľnej úvahy súd s prihliadnutím na návrh žalobcu. Medzi základné
z nich podľa názoru žalobkyne patrí napr. rozsah v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti,
použitie neprijateľných podmienok a nekalých obchodných praktík, doba trvania protiprávneho stavu
(od samotného uzatvorenia zmluvy až doposiaľ, kedy uplatnením nároku na primerané finančné

zadosťučinenie dochádza k dovŕšeniu ochrany práv spotrebiteľa), nevyhnutná obrana a hájenie práv
v súdnych konaniach a tým spôsobený zásah do súkromného života spotrebiteľa, miera úspešnosti v
súdnom konaní (v prejednávaných prípadoch 100 %), atď. V tejto súvislosti tiež poukázala na rozsudky
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2CoCsp/40/2021, sp. zn. 3CoCsp/5/2021, rozsudky Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 3CoCsp/67/2021, sp. zn. 2CoCsp/40/2021, sp. zn. 6CoCsp/40/2021, rozsudok
Okresného súdu Humenné sp. zn. 11Csp/7/2019.

17. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal.

18. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
v napadnutom výroku I. podľa § 388 CSP čiastočne zmeniť.

19. Keďže dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti predstavujúcej

sumu 200 eur zamietol, nebol nepadnutý odvolaním žiadnej zo strán, je rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto časti (keďže dopĺňací rozsudok je súčasťou pôvodného rozsudku) právoplatný a nebol preto
predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na rozsah podaného odvolania a uplatnenú

odvolaciuargumentáciužalovanéhoboloposúdiť,čisúdprvejinštancierozhodolnazákladevykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, keď žalobkyni priznal primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur, pretože ukončením konania vedeného na Okresnom
súde Nitra pod sp. zn. 15Er/575/2011 bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva
alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni ako spotrebiteľovi požadovať od žalovaného právo na primerané

finančné zadosťučinenie, pričom s prihliadnutím na okolnosti prípadu považoval za primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 1.000 eur.

21. Žalovaná v podanom odvolaní spochybnila vznik nároku na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia (keďže žalobkyňa doposiaľ neuhradila ani len istinu poskytnutého úveru), ako aj súdom

prvej inštancie priznanú výšku toho nároku, ktorého primeranosť žalobkyňa v konaní nepreukázala.

22. Odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté
rozhodnutie založené, pričom dôvodnosť odvolania odvolací súd videl len v nesprávnom právnom
posúdení veci súdom prvej inštancie pokiaľ išlo o výšku priznaného odškodnenia, t.j. išlo o prejednanie

výlučne právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo
zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP, a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím
súdom. Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom
prípade ani daná. Zároveň nebolo potrebné strany sporu vyzývať, aby sa vyjadrili k zamýšľanému
právnemu posúdeniu odvolacím súdom, pretože nejde o prípad uvádzaný v § 382 CSP. V priebehu

konania sa strany sporu vyjadrovali k ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a či je v danom prípade
dôvod na jeho aplikáciu.23. Podľa § 3 ods. 5 veta prvá a tretia zákona č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá.

24. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej

stranyvspotrebiteľskýchzmluváchspôsobom,ktorýpráveztohtodôvoduvyžadujeposkytnutievyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona č. 250/2007 Z.z. vyžaduje
je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto
ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva
alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku

rozsudku určí neprijateľnosť konkrétnej vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej
zmluve. Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní
tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody
(bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá

problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017).

25. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý požadovala vo výške 1.200 eur, od výsledku exekučného

konania, ktoré sa proti nej viedlo. Ako vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
(napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011, 6Cdo/143/2011, 6Cdo/135/2012),
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí ako exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie
je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Okresný súd Nitra (ako
exekučný súd) vo svojom rozhodnutí č.k. 15Er/575/2011-34 z 22.1.2020 konštatoval, že exekučný titul –
rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, ktorá nemohla založiť

právomoc rozhodcovského súdu na konanie, a preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil.
V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na to, že exekučný súd bol povinný ex offo skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), a to
aj bez procesnej aktivity žalobkyne (spotrebiteľa). Ak napriek tomu, že exekučný titul tieto podmienky
nesplnil, bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, musí byť exekúcia v každom štádiu konania

aj bez návrhu zastavená. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej v spotrebiteľskej veci,
súd v exekučnom konaní realizoval aj svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, ako
aj z ust. § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok
zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo neodporuje dobrým

mravom. Keďže však žalobkyňa v predmetnom exekučnom konaní aj sama podala návrh na odklad
a zastavenie exekúcie s poukazom neplatnosť rozhodcovskej doložky, odvolací súd konštatuje, že
žalobkyňa splnila podmienky ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ako
predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č.

250/2007Z.z.,tentojenaplnenývtedy,aksispotrebiteľuplatníporušenieprávaalebopovinnostižalobou
proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. Podmienka
úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa
a osobitnými predpismi, zakladajúca právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie, je
naplnená nielen vtedy, ak súd vysloví porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a

osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa, ale aj vtedy, ak tak urobí vo
forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej (por. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. mája 2022 sp. zn. 3Cdo/31/2020).26. Odvolací súd však výšku primeraného finančného zadosťučinenia priznanú súdom prvej inštancie
vo výške 1.000 eur považuje za neprimeranú. Z hľadiska výšky priznávaného primeraného finančného
zadosťučinenia musí byť odôvodnenie priznanej výšky presvedčivé, pretože výška primeraného

finančného zadosťučinenia podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa spočíva na
voľnej úvahe súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná. Súd prvej inštancie výšku priznaného finančného
zadosťučinenia zdôvodnil tým, že žalobkyňa bola po vydaní rozhodcovského rozsudku dňa 23.3.2011
do 24.2.2020 reálne vystavená hrozbe exekúcie, čo by malo nepriaznivý dopad na jej majetkové pomery
najmenej v rozsahu ako to vyplynulo z rozhodcovského rozsudku, t.j. sumy 2.792,41 eura, spolu s

úrokom 351,06 eura a úroku z omeškania vo výške 0,025 % denne zo sumy 5.484,52 eura od 29.1.2010
do zaplatenia. Finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur preto považoval za primerané z hľadiska
charakteru nepriaznivého zásahu do spotrebiteľských práv žalobkyne, doby trvania tohto zásahu, ako
aj ohrozenia majetkového statusu pre bezprostredne hroziacu exekúciu; zároveň zobral ohľad na
psychologický rozmer, keď žalobkyňa musela aktívne brániť svoje práva v konaní pred všeobecnými
súdmi, narastajúcu mieru inflácie v Slovenskej republike, ako aj výšku narastajúcich úrokov z dlžnej

sumy za obdobie takmer 10 rokov. Tiež dôvodil tým, že žalovaný napriek ustálenej súdnej praxi, ako aj
znalosti súdnych rozhodnutí v konaniach, v ktorých žalovaný vystupoval ako strana sporu, týkajúcich sa
neprijateľných zmluvných podmienok, nespravil žiaden úkon smerujúci k zastaveniu exekúcie a naďalej
trval na výkone exekúcie, preto súd považoval sumu 1.000 eur za primeranú (v danom prípade ročne
100 eur).

27. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/127/2017 bolo už konštatované,
že preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy je spravidla nereálne a finančné zadosťučinenie má
plniť nielen satisfakčnú, ale aj sankčnú funkciu. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon
neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným

kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia a je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetkyokolnostikaždéhojednotlivéhoprípadustanovilrozsahfinančnéhozadosťučinenia.Naposúdenie
výšky finančného zadosťučinenia bude mať vplyv rozsah a intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, keď
na jeho strane v súvislosti s konaním dodávateľa môžu vzniknúť spotrebiteľovi nepriaznivé ekonomické
dôsledky, vzniknuté bezdôvodné obohatenie môže mať negatívny dopad na ekonomickú situáciu a

zabezpečovanie potrieb spotrebiteľa a jeho rodiny, môže u spotrebiteľa vyvolať stresovú situáciu,
psychické vypätie, stav neistoty a obavy z budúcnosti.

28.Pristanovenívýškytedatrebavychádzaťzozávažnostiporušeniapráv,povinností,zokolnostítakna
strane žalobkyne, ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv a povinností. Inštitút

primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na
kompenzáciu jej majetkovej škody, ale v danom prípade musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa odvolacieho súdu
najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií spotrebiteľa,
ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného zadosťučinenia

musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti.

29. Odvolací súd konštatuje, že za daného stavu s ohľadom na porušenie práv žalobkyne zo strany
žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla v exekučnom konaní, je priznanie
finančného zadosťučinenia dôvodné. Žalobkyňa (právne zastúpená) však svoj nárok na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila len svojou úspešnosťou v exekučnom konaní
a ďalej tým, že ako spotrebiteľka utrpela ujmu minimálne v psychickej rovine, a to neprimeranou
záťažou spôsobenou nezákonným postupom veriteľa, ktorý jej predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere
v rozpore so zákonom, zneužíval svoje silnejšie postavenie, keď na podklade nulitného rozhodcovského
rozsudku započal voči spotrebiteľke exekučné konanie, čím výrazne narušil ekonomickú a majetkovú

stabilitužalobkyneajejrodiny.Žalobkyňavšakneuviedla,atoanivpriebehuodvolaciehokonania,včom
konkrétnom sa konanie žalovaného a následne prebiehajúce exekučné konanie negatívne prejavilo v jej
súkromnom a spoločenskom živote. Takýmito negatívnymi dôsledkami, resp. nepriaznivým okolnosťami
prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s nekalým konaním žalovaného, je napr. vznik nepriaznivej
majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a

podobne. Žalobkyňa neuviedla, či jej konaním žalovaného, prípadne v exekučnom konaní, vznikla
v konkrétnom čase nepriaznivá majetková, sociálna, či psychická záťaž, ktoré tak zostali len v rovine
všeobecnýchtvrdenížalobkyne.Akoužodvolacísúduviedol,niesúpochybnostiotom,žespotrebiteľské
práva žalobkyne boli porušené a tak jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie; to všakneznamená, že jej patrí v takej výške ako sama požadovala. Pri určení výšky priznaného zadosťučinenia
odvolací súd prihliadal na všetky okolnosti prípadu a je toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu
porušenia práv žalobkyne je suma 100 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni

ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od ďalšieho porušovania práv spotrebiteľov. Takto
priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyni, ktorá jej hrozila konaním žalovaného,
je akousi určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj
sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní úverových zmlúv zakomponoval do nich aj
rozhodcovskú doložku, ktorá však nebola platne dojednaná. Žalobkyňa ani len netvrdila, že porušenie

povinností žalovaného ako veriteľa malo za následok obmedzenie komfortu žalobkyne vo viacerých
oblastiach života, najmä však vo finančnej oblasti, ktoré by mohlo žalobkyni vzniknúť napr. dlhodobými
neoprávnenými platbami v prospech žalovaného. V danom prípade porušenie spotrebiteľského práva
žalovaným nespôsobilo ujmu žalobkyni spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, teda v strate
peňažných prostriedkov, keď žalobkyňa nezaplatila ani len polovicu istinu poskytnutého úveru. Podľa
nesporných tvrdení žalovaného totiž žalobkyni poskytol úver 2.800 eur, z čoho za 11 rokov trvania

právneho vzťahu splatila len sumu 1.140,96 eura. Napokon je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že
žalobkyňa podala len v exekučnom konaní návrh na odklad a zastavenie exekúcie (k čomu by exekučný
súd pristúpil aj ex offo), žalobkyňa nebola nútená viesť proti žalovanému dlhotrvajúce súdne konanie
a otázny je aj vplyv konania žalovaného na ekonomickú situáciu žalobkyne, keďže ako už bolo uvedené
vyššie, táto mu nesplatila ani len polovicu istiny poskytnutého úveru. Vzhľadom ku všetkým opísaným

okolnostiam je odvolací súd tohto názoru, že priznané finančné zadosťučinenie vo výške 100 eur je
primerané.

30. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.
ÚS 115/03, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o
tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Do práva na

spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 252/04), teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi
názormi (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd
zároveň konštatuje, že nezistil existenciu ďalšieho odvolacieho dôvodu v odvolaní žalovaného, ktorý by

mal pre danú vec podstatný význam.

31.Nazákladevšetkéhouvedenéhoodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštancievnapadnutomvýroku
I. v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 eur potvrdil a v prevyšujúcej
časti o zaplatenie 900 eur podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietol.

32. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde v plnom rozsahu (avšak z prisúdenej sumy
100 eur), pretože čo do základu bola žalobkyňa úspešná, pričom výška priznaného zadosťučinenia bola

závislou na úvahe súdu, čo v zmysle ustálenej súdnej praxe zakladá plnú úspešnosť žalobkyne.

33. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).