Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/46/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200196
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2018200196.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca

spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Petra Vysaníková ako členky
senátu vo veci žalobkyne: T.. W. C., nar. XX. októbra XXXX, T. XXX, P., zastúpenej: Advokátska
kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., IČO: 47 238 232, Dobšinského 12, Bratislava, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia
z 9. mája 2018, č. 44512-2/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v
Bratislave č. k. 15 Sas 9/2024-137 z 18. februára 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa na základe povolenia z 22. februára
2006 poskytovala zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení. Slovenská lekárska komora jej
ešte 2. decembra 2005 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár.
V roku 2007 žalobkyňa ako jediná spoločníčka založila spoločnosť Eärendil, s.r.o., IČO: 43 870 431,
ktorej Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím z 11. decembra 2007 s účinnosťou od 1. marca 2008

povolil prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii v kategórii lekár. Tým istým rozhodnutím
zrušil s účinnosťou k 28. februáru 2008 žalobkyni skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia. Jej licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe však zostala v platnosti aj po tomto
dni. Napriek tomu sa žalobkyňa u žalovanej uplynutím 28. februára 2008 odhlásila z povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.
Po prešetrení ju pobočka žalovanej Dunajská Streda listom zo 6. decembra 2017 vyzvala, aby zaslala
novú odhlášku z tohto poistenia k 30. júnu 2010. Žalobkyňa tejto výzva vyhovela a 19. decembra 2017

predložila pobočke nový registračný list FO - odhlášku, na ktorom sa ako „SZČO" odhlásila z poistenia
k uvedenému dátumu.
2. Rozhodnutím z 19. februára 2018 pobočka predpísala žalobkyni neodvedené poistné za mesiace
február 2008 až december 2008 v sume 2.722,26 €. V odôvodnení uviedla, že žalobkyňa má licenciu na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe, a preto bola podľa § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods.
3 písm. c), ods. 11 písm. c) a § 141 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov povinná platiť a odvádzať poistné ako samostatne zárobkovo činná osoba. Žalobkyňa v

odvolaní namietla nepreskúmateľnosť rozhodnutia, aj premlčanie práva predpísať poistné. Zdôraznila
tiež, že žalovaná na základe jej odhlášky v roku 2008 vyznačila v spise zánik jej poistenia k 28. februáru
2008. Takéto vyznačenie v spise je podľa nej rozhodnutím, ktoré bolo možné zmeniť len v rámci obnovykonania. Namietla aj to, že vo výroku rozhodnutia chýba právny predpis a že jej žalovaná nedala
príležitosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia.
3. Ústredie žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 9. mája 2018 zamietlo toto odvolanie.

Podľa neho žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zrušením povolenia
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, pretože aj naďalej bola oprávnená vykonávať samostatnú
zárobkovú činnosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v zmysle § 3
ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve. Táto licencia predstavovala oprávnenie na

výkon činnosti, ktoré zakladalo jej držiteľovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5
zákona č. 461/2003 Z. z. Pokiaľ teda žalobkyňa za roky 2006 a 2007 dosiahla príjem z podnikania a z
inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší než hranica ustanovená v § 138 ods. 9 cit. zák., jej povinné
poistenie trvalo aj po 28. februári 2008. Napokon, sama opravila svoju pôvodnú odhlášku tak, že v nej
uviedla správny dátum zániku povinného poistenia (30. júna 2010). Žalobkyňa tak bola aj počas roku
2008 povinná platiť poistné a keďže ho neodviedla, muselo jej byť rozhodnutím pobočky predpísané.

Podľa § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. sa konanie mohlo začať aj vydaním rozhodnutia. Zákon
žalovanej neukladá, aby dala účastníkovi vopred možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia. Ústredie
sa nestotožnilo ani s námietkou premlčania poistného, keďže desaťročná premlčacia lehota v zmysle §
147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. uplynula až 10. marca 2018 a rozhodnutie pobočky bolo vydané
pred jej uplynutím.

4. Správny súd (po zrušení skoršieho zrušujúceho rozsudku č. k. 20 Sa 16/2018-72 rozsudkom
tunajšieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 63/2019) tu napadnutým rozsudkom č. k. 15 Sas 9/2024-137 zamietol
správnu žalobu, ktorú žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu. Na odôvodnenie najskôr citoval
podstatné časti odôvodnenia zrušujúceho rozsudku tunajšieho súdu, ktorým bol podľa § 469 SSP
viazaný. Podľa tohto právneho názoru preskúmavané rozhodnutie nepovažoval za nepreskúmateľné v

zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP, rovnako prijatie pôvodnej odhlášky žalovanou k 28. februáru 2008
nepovažovalzarozhodnutievyznačenímvspise.Naopak,akžalobkyňapodalaneskoršienovúodhlášku
k 30. júnu 2010, tá nahradila pôvodnú odhlášku a zánik poistného k tomuto dátumu sa stal nesporným.
Žalobkyňabolatotižajpo28.februári2008držiteľkoulicencienavýkonsamostatnejzdravotníckejpraxe,
ktorá zakladala jej postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č.

461/2003Z.z.vzneníúčinnomdo31.decembra2008.Jejpovinnénemocenskéadôchodkovépoistenie
tak zaniklo až 30. júna 2010 v súlade s § 21 ods. 1 a 4 cit. zák. a až do tohto dňa bola podľa § 128 a §
141 ods. 1 cit. zák. povinná odvádzať poistné. Keďže ho neodviedla, žalovaná jej ho predpísala v súlade
s § 144 ods. 1 cit. zák. Pokiaľ žalobkyňa namietla premlčanie práva predpísať poistné v zmysle § 147
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., správny súd s odkazom na rozsudok veľkého senátu tunajšieho súdu

sp. zn. 1 SVs 5/2022 uviedol, že postačovalo, ak bolo v premlčacej dobe vydané (hoci aj neprávoplatné)
rozhodnutie pobočky o predpísaní. Poistné za sporné obdobie bolo splatné najskôr 8. marca 2008,
premlčacia lehota na jeho predpísanie uplynula 8. marca 2018 a rozhodnutie pobočky bolo vydané
pred týmto dátumom. Záverom správny súd nesúhlasil so žalobkyňou, že nemala príležitosť vyjadriť
sa k podkladu rozhodnutia, pretože podľa zákona č. 461/2003 Z. z. môže konanie začať aj vydaním

rozhodnutia a žalobkyňa mohla svoje práva uplatniť v odvolacom konaní.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia mu
veci na ďalšie konanie. Predovšetkým namietla, že ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.

z. má účinky preklúzie, k čomu odkázala na odlišné stanovisko k rozsudku sp. zn. 1 SVs 5/2022.
Zotrvala aj na názore, že poistné je predpísané až právoplatnosťou rozhodnutia, nie je už jeho vydaním.
Poukázala jednak na to, že začatie plynutia premlčacej lehoty na vymáhanie poistného ustanovenia
§ 147 ods. 3 a § 151 ods. 1 písm. g) zákona č. 461/2003 Z. z. výslovne viažu na právoplatnosť
rozhodnutia o predpísaní poistného, a jednak na suspenzívny účinok odvolania. Kvôli odkladnému

účinku rozhodnutie o predpísaní poistného nemôže nadobudnúť vykonateľnosť skôr ako právoplatnosť.
Právny poriadok podľa nej tiež rozlišuje medzi situáciami, kedy je lehota premlčania alebo preklúzie
spojená s právoplatnosťou rozhodnutia, a kedy je zase spojená so začatím konania. Dala do kontrastu
na jednej strane napr. § 64 ods. 11 zákona č. 581/2004 Z. z. zdravotných poisťovniach, dohľade nad
zdravotnou starostlivosťou v znení neskorších predpisov, § 23 ods. 8 zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, na druhej strane napr. § 83 ods. 1 zákona
č. 578/2004 Z. z. poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov, § 24 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov. Ak by mal pritom zákon č. 461/2003 Z. z. spájaťuplatnenie práva predpísať poistné s vydaním rozhodnutia, zákonodarca by túto skutočnosť výslovne
uviedol. Rovnako by podľa neho zákonodarca výslovne uviedol, aj keby vydanie prvostupňového
rozhodnutia o predpísaní poistného bolo spojené so spočívaním lehoty na jeho predpísanie, ako to urobil

napr. v § 236 ods. 2 alebo § 237 ods. 2 tohto zákona.
6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť, pretože svoje rozhodnutie považovala za správne.
III.
Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý

rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení
s § 203 ods. 2 SSP).
8. Predmetom prieskumu je rozhodnutie organizačných zložiek žalovanej o predpísaní poistného v
zmysle § 144 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého predpíše poistné osobe povinnej odvádzať poistné, ak
tátoosobaneodviedlapoistnévôbecaleboakhoodviedlavnesprávnejsume.Podľa§147ods.1zákona

č. 461/2003 Z. z. sa právo predpísať poistné premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Kasačný
súd už v predošlom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 63/2019 odkázal na rozsudok veľkého senátu
sp. zn. 1 SVs 5/2022, ktorého právne názory sú podľa § 466 ods. 3 SSP záväzné pre všetky senáty
kasačného súdu a na tom nič nemení ani skutočnosť, že niektorí členovia senátu pripojili k rozhodnutiu
svoje odlišné stanovisko (podobne napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.

ÚS131/2025aIV.ÚS291/2025).Možnolenzopakovať,žepremlčanieprávapredpísaťpoistnépodľacit.
ustanovenia neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné a
jej právo predpísať ho. Naopak, znamená to, že osoba povinná odviesť poistné môže po uplynutí tejto
doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému, ktoré do uplynutia tejto doby nebolo
predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky žalovanej. Až vznesením takejto

námietky sa organizačná zložka žalovanej môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné
premlčalo. Vychádzajúc z tohto právneho názoru veľkého senátu mala žalobkyňa premlčanie namietnuť
už v konaní pred žalovanou. Podľa zisteného skutkového stavu tak urobila až v správnej žalobe.
9. Veľký senát v cit. rozsudku vyslovil aj právny názor, že podľa už citovaného § 147 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z. z. sa premlčiava právo „predpísať" poistné. Predpísanie poistného je podľa cit. § 144 ods. 1

cit. zák. úkon organizačnej zložky žalovanej, ktorým určuje osobe povinnej odviesť poistné výšku tohto
poistného. Podľa § 177 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu cit. zák. o predpísaní poistného
rozhoduje v nedávkovom konaní (porov. § 172 ods. 5 cit. zák.) pobočka žalovanej rozhodnutím (§
210 ods. 1). Ustanovenia § 147 ods. 3 a § 149 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. rozlišujú
medzi rozhodnutím o „predpísaní" poistného a právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Z uvedenej úpravy

možno usudzovať, že poistné nie je predpísané až právoplatnosťou rozhodnutia, ale už vydaním tohto
rozhodnutia voči povinnej osobe. Ak teda prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané voči povinnej
osobe pred uplynutím desaťročnej lehoty upravenej v § 147 ods. 1 cit. zák., môže táto osoba uplatniť
námietku premlčania v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu alebo kedykoľvek počas odvolacieho konania
(pokiaľ ju už neuplatnila skôr). Len čo však toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (§ 213 ods. 1),

nastupuje namiesto toho podľa § 147 ods. 3 cit. zák. nová šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie
už predpísaného poistného. Tieto názory sú okrem už citovaného rozsudku veľkého senátu súčasťou
ustálenej rozhodovacej praxe kasačných senátov tunajšieho súdu (porov. napr. rozsudky tunajšieho
súdu sp. zn. 6 Ssk 85/2024 a 7 Ssk 67/2024).
10. Z citovaného § 147 ods. 3 nemožno vyvodiť, ako sa o to pokúša žalobkyňa, že by okamih plynutia

novej premlčacej doby na vymáhanie poistného (právoplatnosť rozhodnutia) musel byť nevyhnutne
totožný s okamihom, kedy sa zastavuje premlčacia doba predpísania poistného. Naopak, aj v iných
právnych odvetviach je relatívne bežné, že tieto okamihy nie sú totožné. Tak napríklad podľa § 112
Občianskeho zákonníka sa premlčacia doba zastavuje už uplatnením práva, teda v zásade okamihom
začatia konania. Ak však bolo toto právo právoplatne priznané, podľa § 110 ods. 1 Obč. zák. nová

premlčacia doba plynie v zásade až od vykonateľnosti vydaného rozhodnutia. Okamih, kedy začne
plynúť premlčacia doba judikovanej pohľadávky, tak nemusí spadať v jedno s okamihom, kedy sa
zastavuje premlčacia doba v základnom konaní. Nesprávny je aj názor žalobkyne, že právny názor
veľkého senátu odporuje princípu právnej istoty, lebo odlišne vykladá ustanovenia § 147 ods. 3 a § 151
ods. 1 písm. g) zákona č. 461/2003 Z. z. Ustanovenie § 151 ods. 1 písm. g), podľa ktorého žalovaná

odpíše pohľadávku na základe právoplatného rozhodnutia, ktoré z dôvodu uplynutia času nemožno
vykonať, totiž nadväzuje na § 148 ods. 2 cit. zák. Podľa tohto ustanovenia právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie možno vykonať najneskôr do 10 rokov odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti. Toto
ustanovenie tak skutočne upravuje absolútnu prekluzívnu lehotu, a preto § 151 ods. 1 písm. g) cit.zák. pre tento prípad ustanovuje, že pohľadávka sa odpíše aj bez námietky. Pretože predmetom
rozhodovania veľkého senátu neboli tieto ustanovenia, veľký senát sa k ich výkladu nevyjadroval.
Naopak, § 147 ods. 3 sa týka premlčania výkonu (nie jeho neprípustnosti), a preto sa na odpísanie

pohľadávky v tomto prípade vzťahuje ustanovenie § 151 ods. 1 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. a tohto
ustanovenia sa týkal aj výklad veľkého senátu. Jeho výklad tak netrpí žiadnym vnútorným rozporom,
ako sa to snaží tvrdiť žalobkyňa.
11. Na uvedených právnych názoroch nemôžu nič nemenia ani odkazy žalobkyne na ustanovenia, ktoré
sa týkajú sa premlčania či preklúzie možnosti ukladať sankcie (pokuty). Hneď skraja treba upozorniť,

že aj v tomto smere existujú rozličné názory na to, či pri posudzovaní zachovania lehoty na uloženie
sankcie za správny delikt postačuje, aby správny orgán v danej lehote vydal konečné rozhodnutie,
alebo toto rozhodnutie musí v tejto lehote aj nadobudnúť právoplatnosť (pozri uznesenie veľkého senátu
tunajšieho súdu sp. zn. 19 SVs 6/2023). Pri ukladaní sankcií za správne delikty (§ 71 ods. 1 SSP) je však
omnoho podstatnejšie, že pri nich zásadne platí prezumpcia neviny dotknutej osoby, ktorá je vyvrátená
až právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím [porov. čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods.

4 Trestného poriadku v spojení s § 195 písm. c) SSP]. Zatiaľ čo sankcia je uložená až právoplatným
rozhodnutím, povinnosť platiť poistné vzniká priamo zo zákona a rozhodnutie organizačnej zložky
žalovanej o jeho predpísaní len deklaruje, že takáto povinnosť vznikla (porov. rozsudok veľkého senátu
tunajšieho súdu sp. zn. 19 SVs 1/2023 a v nadväznosti naň napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk
18/2024). Preto nemožno porovnávať premlčanie (preklúziu) uloženia sankcie a premlčanie predpísania

poistného. Obdobné námietky pritom kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyhodnotil ako
nedôvodné (napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 110/2023 a odmietajúce uznesenie ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 291/2025).
12. Konečne, kasačný súd nepovažuje za podstatné ani odkazy žalobkyne na ustanovenia § 236 ods. 2
či § 237 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 236 ods. 2 sa právo na vrátenie dávky premlčí uplynutím

troch rokov odo dňa, kedy žalovaná túto skutočnosť zistila, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo
dňa, za ktorý sa dávka vyplatila. Tieto lehoty neplynú (napríklad) počas konania o odvolaní. Podobne
podľa § 237 ods. 2 sa právo na náhradu neprávom vyplatených súm premlčí uplynutím troch rokov odo
dňa, keď žalovaná zistila, že sumy sa vyplatili neprávom, najneskôr však uplynutím desiatich rokov odo
dňa ich výplaty. Tieto lehoty neplynú počas konania o odvolaní a počas výkonu rozhodnutia. Zo znenia

citovaných ustanovení je totiž zrejmé, že v oboch prípadoch sa premlčiava právo na vrátenie (náhradu)
vyplatených dávok (plnení). Ich znenie je teda odlišné než znenie ustanovenia § 147 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z. z., ktoré vyslovene hovorí o premlčaní práva predpísať poistné. Pretože znenie § 236 ods.
2 a § 237 ods. 2 cit. zák. neodkazuje pri vymedzení premlčacej doby na procesný úkon organizačnej
zložky žalovanej (predpísanie, rozhodnutie a pod.), mohli by vznikať pochybnosti o jej plynutí, a preto

sa výslovne ustanovuje jej spočívanie počas konania o odvolaní; odlišné znenie cit. § 147 ods. 1 tohto
zákona však nemôže viesť k rovnakým pochybnostiam.
13. Ako uviedol kasačný súd už vo svojom zrušujúcom rozsudku, desaťročná premlčacia doba na
predpísanie najstaršieho splatného poistného žalobkyni podľa § 147 ods. 1 cit. zák. uplynula 8. marca
2018. Poistné bolo predpísané rozhodnutím pobočky z 19. februára 2018, teda pred jej uplynutím, čo

podľa podaného výkladu znamená, že nemohlo byť premlčané. Na všetky ďalšie otázky žalobkyne, ktoré
sa týkajú účinkov novej odhlášky k 30. júnu 2010, jej pomeru k pôvodnej odhláške k 28. februáru 2008,
ale aj charakteru licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v zmysle § 3 ods. 4 písm. c) a §
10 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov, postavenia jej držiteľa ako

samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a trvania jej povinného
nemocenského a dôchodkového poistenia v zmysle § 21 cit. zák., už kasačný súd dal vyčerpávajúcu
odpoveď v predošlom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 63/2019. Vzhľadom na to možno v celom
rozsahu odkázať na jeho odôvodnenie. Napokon, ani sama žalobkyňa v tu prejednávanej kasačnej
sťažnosti už žiadnu z týchto otázok opätovne netematizovala.

IV.
Záver
14. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných
dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1
SSP) zamietol.

15. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobkyňa vo
veci úspech nemala a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa jej
nárok na náhradu trov priznal.
16. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.