Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoCsp/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124449107
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6124449107.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu: MINIHOTOVOST,
SE, so sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, IČO: 043 55 211,
zastúpený: JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava,
proti žalovanému: A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. XXXX/XXX, XXX XX C. C., o zaplatenie
100,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
13Csp/58/2024-45 zo dňa 20. marca 2025 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 100,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 27. januára 2022
do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky www.minipozicka.sk
registroval a požiadal žalobcu o poskytnutie úveru vo výške 100,- Eur, odoslaním žiadosti o poskytnutie

úveru zároveň potvrdil, že súhlasí so „smlouvou o zápůjčce“, ako aj všeobecnými podmienkami
poskytnutia úveru a zároveň potvrdil, že údaje, ktoré žalobcovi ako veriteľovi poskytol sú pravdivé a
úplné. Na základe “smlouvy o zápůjčce č. XXXXXX zo dňa 24. 11. 2021“ (ďalej „zmluva“) uzavretej podľa
§ 2390 a nasl. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském
úveru v znení neskorších predpisov žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške
100,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške
28,- Eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 128,- Eur, a to do 28 dní od poskytnutia úveru. Vzhľadom

na to, že žalovaný nesplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle uzatvorenej zmluvy, stal sa jeho dlh
splatným dňom 26. 01. 2022.

3. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

4. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o konanie s cudzím prvkom, nakoľko žalobca je právnickou
osobou so sídlom v Českej republike a na území SR nemá organizačnú zložku, najprv okresný súd

skúmal, či má právomoc konať a aké je rozhodné právo vo veci.

4.1 Nakoľko žalovaný ako spotrebiteľ má bydlisko v obvode Okresného súdu Banská Bystrica je daná
právomoc súdov Slovenskej republiky v danej veci v súlade s čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskehoparlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone
rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel II bis), podľa ktorého druhý účastník zmluvy
môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.

4.2 Následne na základe vykonaného dokazovania okresný súd zistil nasledovný skutkový stav: Dňa
24.11.2021 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom - spotrebiteľom uzatvorená
prostredníctvom internetovej stránky www.minipozicka.sk prevádzkovanej žalobcom “smlouva o úvěru“
č. XXXXXX (ďalej „zmluva“) v českom jazyku. Podľa čl. II. ods. 2 veta druhá zmluvy okamihom, v ktorom

veriteľ poskytne spotrebiteľovi úver podľa tejto zmluvy, sa zmluva stáva platnou a účinnou a všetky
podmienky tejto zmluvy sa považujú za obomi stranami odsúhlasené. Podľa čl. I, III zmluvy sa veriteľ
na základe žiadosti spotrebiteľa zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi peňažné prostriedky ako bezúčelový
úver vo výške 100,- Eur bezhotovostne na účet dlžníka, ktorý sa zaviazal úver vrátiť (splatiť) a zaplatiť
odmenuzaposkytnutieúveruvovýške28,-Eur,t.j.zaplatiťcelkovúčiastku 128,-Eurnaniektorýzúčtov
veriteľa vedený v slovenských bankách špecifikovaných v čl. III zmluvy. V zmluve je uvedená RPMN 2

397,81 %, doba trvania spotrebiteľského úveru 28 dní. Podľa čl. V zmluvy spotrebiteľ súhlasí s obsahom
zmluvy, bol pred uzatvorením zmluvy oboznámený s VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy,
nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Zmluvu podpísali strany elektronicky dňa
24.11.2021 o 02:32 hod.. Veriteľ schválil predĺženie splatnosti pôžičky do 26. 01. 2022. Podľa bodu 04
VPPÚ na úpravu vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku

Českej republiky.

4.3 Súd prvej inštancie rozhodné právo pre daný zmluvný záväzok posudzoval podľa bodu 23
všeobecných ustanovení, čl. 6 ods. 1,2,3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 593/2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I).

4.4Vkonaníbolonesporné,žemedzižalobcomakoveriteľomažalovanýmakodlžníkom-spotrebiteľom
boladňa24.11.2021prostredníctvomdiaľkovejkomunikácieelektronickyuzatvorená„smlouvaoúvěru“,
ktorá je vzhľadom na povahu zmluvných strán nesporne zmluvou spotrebiteľskou. V zmysle nariadenia
Rím I ani v spotrebiteľských sporoch nie je voľba práva vylúčená ak je urobená výslovne alebo jasne

preukázaná ustanoveniami zmluvy (čl. 6 ods. 3 nariadenia), a súčasne za predpokladu, že táto voľba
nezbaví ochrany spotrebiteľa podľa noriem právneho poriadku, ktorý by bol určený podľa čl. 6 ods. 1
nariadenia Rím I.

4.5 V danom prípade bola voľba českého práva zakomponovaná do čl. 4 VPPÚ v znení „ na úpravu

vzťahov neupravených zmluvou ani VPPÚ sa použijú ustanovenia právneho poriadku Českej republiky“,
plus v záhlaví zmluvy sa uvádza, že je uzatvorená podľa zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník
a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru ve znění pozdějších předpisů. Žalobca v konaní
nijako nepreukázal, že by voľba českého práva bola predmetom predzmluvného jednania medzi
stranamisporu,tátojezakomponovanádovšeobecnýchpodmienokpripravenýchveriteľom,tedanebola

individuálne dojednaná, keďže žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť túto voľbu, jedná sa
o neprijateľnú podmienku, ktorá je neplatná. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že zmluva
bola uzatvorená elektronicky. V súlade so záverom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-191/15 mal
okresný súd za to, že žalovaný bol uvedený do omylu, pretože formulácia bodu 04 VPPÚ je nastavený
tak, že na právny vzťah sa bude vzťahovať právny poriadok ČR, ale žalobca nepreukázal, že by bol

žalovaný poučený, že ochranu mu poskytujú aj imperatívne normy právneho poriadku SR, kde má
svoje bydlisko (napr. § 53 a nasl. OZ). Podľa bodu 25 všeobecnej časti nariadenia Rím I, spotrebiteľov
by mali chrániť také pravidlá krajiny ich obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou
za predpokladu, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v tejto krajine, kde podnikateľ vykonáva svoju
obchodnú alebo podnikateľskú činnosť. Keďže voľba práva tak ako bola určená sporovými stranami

zbavuježalovanéhoakospotrebiteľaochranypodľaprávnehoporiadkuSlovenskejrepublikyjeneplatná.

4.6 Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd určil rozhodné právo v súlade s čl. 6 ods. 1 nariadenia
Rím I, v zmysle ktorého, zmluva uzatvorená medzi spotrebiteľom a podnikateľom sa spravuje právnym
poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, ak podnikateľ: a) vykonáva svoju

obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo b) akýmkoľvek
spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí
do rozsahu tejto činnosti.4.7 Okresný súd uviedol, že v konaní je nepochybné, že žalobca so sídlom v Českej republike
vyvíja svoju obchodnú činnosť na územie Slovenskej republike, keďže poskytuje pôžičky v mene Euro
prostredníctvom internetových stránok s doménou sk, vedených v slovenskom jazyku, pričom

žalobca má aj založené účty v slovenských bankách pre bezhotovostné splácanie splátok pôžičiek,
teda evidentne jeho cieľom je poskytovať pôžičky spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území SR. Je
preto bezpredmetné, že zmluvná dokumentácia je v českom jazyku, nakoľko je zrejmé, že žalobca sa
orientuje aj na slovenský trh, čím je splnená aj druhá podmienka potrebná pre určenie rozhodného práva
Slovenskej republiky v zmysle čl. 6 ods. 1 nariadenia Rím I.

4.8 Z vyššie uvedených dôvodov preto okresný súd v danej veci určil ako rozhodné právo, právo
Slovenskej republiky.

4.9 Okresný súd zistil, že NBS žalovanému povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných
úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky neudelila.

4.10 Následne súd prvej inštancie posúdil zistený skutkový stav podľa § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 2,
5, § 54 ods. 1, 2, § 54a, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len OZ), § 2 písm. a) zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách
na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 1 ods. 2, 3 písm. l), § 2 písm. a), c, § 24 ods.

1), § 11 ods. 3, § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov.

4.11 V konaní bolo nesporné, že zmluvný vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou zo dňa 24.
11. 2021 je spotrebiteľský, na základe ktorého žalobca poskytol žalovanému - spotrebiteľovi úver vo

výške 100,- Eur s lehotou splatnosti do 26. 01. 2022. Nejedná sa teda o spotrebiteľský úver podľa
zákona č. 129/2010 Z. z., vzhľadom na dohodnutú lehotu splatnosti nepresahujúcu 3 mesiace (§ 1
ods. 3 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Žalobca má postavenie tzv. iného veriteľa podľa § 2 písm.
c) zákona č. 129/2010 Z. z. a v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. sa na predmetnú zmluvu
vzťahujú taxatívne vymenované ustanovenia tohto zákona. Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010

Z. z. iný veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským
úveromaktorésúposkytovanéinýmiveriteľmispotrebiteľom,lennazákladepovoleniapreinéhoveriteľa
udeleného Národnou bankou Slovenska. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. ak osoba bez
povolenia poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva
je neplatná.

4.12 Okresný súd mal preukázané, že žalobca ako iný veriteľ nedisponuje povolením NBS na
poskytovanie úverov na území SR v zmysle § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., nevystupuje ani v
zozname veriteľov. Ustanovenie § 24b ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. obsahuje zákaz pre kohokoľvek
poskytovať iné úvery a pôžičky bez povolenia NBS alebo nad rozsah povolenia. Ustanovenie o

udelení povolenia je kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť. Vyžadovanie takéhoto
povolenia nie je v rozpore s právom Európskej únie, pretože takéto povolenie sa vyžaduje od každého
subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek
pre spotrebiteľov, bez ohľadu na štátnu príslušnosť. Ak by mal záujem žalobca poskytovať legálnym
spôsobom úvery a pôžičky pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, požiadal by o udelenie

povolenia. Nie je možné akceptovať, že žalobca by podliehal len kontrole orgánu z iného členského
štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v danom štáte. Bez povolenia Národnej
banky je zmluva neplatná, čo nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského
subjektu v inom členskom štáte.

4.13 V zmysle § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. okresný súd dospel k záveru, že „smlouva o úvěru“
č. 619452 je absolútne neplatný právny úkon, keďže žalobca ako iný veriteľ poskytoval úvery na území
Slovenskej republiky bez príslušného povolenia NBS.

4.14 Následne okresný súd vzhľadom k tomu, že predmetom sporu je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy,

ex offo v súlade s § 54a OZ skúmal, či nárok žalobcu nie je premlčaný.

4.15 Vzhľadom na vyhodnotenie zmluvy ako neplatného právneho úkonu by sa žalobca mohol voči
žalovanému domáhať vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 OZ, t.j. vrátenia toho, čožalovaný podľa zmluvy dostal. Bezdôvodné obohatenie sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe (§ 107 ods. 1 OZ), a v trojročnej objektívnej premlčacej dobe (§ 107 ods. 2 OZ).
Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká od samého vzniku

právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho úkonu.
Objektívna aj subjektívna premlčacia lehota začala v tomto prípade plynúť v deň uzatvorenia zmluvy,
t. j. 24. 11. 2021. Žalobca (aj so zreteľom na vydané upozornenie NSB zo dňa 09. 08. 2018) už v
čase uzatvorenia zmluvy musel vedieť, že nespĺňa podmienku udeleného povolenia NBS na území SR,
preto k platnému uzavretiu zmluvy nedošlo, a už v tom čase vedel údaje žalovaného. Nakoľko žaloba

bola doručená na súd dňa 11. 12. 2024, stalo sa tak po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby
(uplynula dňa 24.11.2024), aj dvojročnej subjektívnej premlčacej doby (uplynula dňa 24. 11. 2023).

4.16 Vzhľadom na premlčanie žalobcom uplatneného nároku, okresný súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.

4.17 O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko
úspešnémužalovanémuvkonanínevznikližiadnetrovykonania,súdmunároknaichnáhradunepriznal.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalobca, ktoré odôvodňoval
odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Navrhol rozhodnúť tak, že odvolací

súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie.

5.1 Odvolateľ namietal posúdenie veci podľa slovenského práva, záver súdu prvej inštancie o absolútnej
neplatnosti zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporu a to výlučne z dôvodu chýbajúceho povolenia
na poskytovanie spotrebiteľských úverov u žalobcu zo strany Národnej banky Slovenska, posúdenie

nároku ako premlčaného z dôvodu uplynutia dvojročnej premlčacej doby.

5.2 V odvolaní uviedol, že jediným dôvodom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere je podľa súdu
skutočnosť, že žalobca nemá oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov v Slovenskej
republike. Podľa odvolateľa tento právny záver súdu je mylný a nezodpovedá ani aktuálnej judikatúre

Súdneho dvora Európskej únie. Uviedol, že čl. 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej
právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že
zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto
členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi
povolenia vydaného príslušnými orgánmi právneho členského štátu na účely vykonania ich činnosti

na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzavretia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred
nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C - 630/17 D. E. proti Raiffeisenbank St. Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen
zo dňa 14. februára 2019, kde Súdny dvor EÚ uviedol, že akékoľvek ustanovenia národného práva
stanovujúce neplatnosť zmluvy o úvere uzavretej národným spotrebiteľom so zahraničným veriteľom

nemajúcim príslušné povolenie v krajine národného spotrebiteľa, nie je prípustné a nemožno na jeho
základe dovodiť neplatnosť zmluvy. Následne v odvolaní rozsiahlo citoval z daného rozhodnutia a mal za
to, že zmluva o úvere nie je neplatná pre nedostatok povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov
a akýkoľvek opačný záver by mal za následok flagrantné porušenie práva EÚ. Rozhodnutie súdneho
dvora je pre súdy precedentné, záväzné. Absencia uplatnenia pre vec relevantnej judikatúry súdneho

dvora je dostatočným dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu a zrušenie
napadnutého rozhodnutia (I. ÚS 462/2022).

5.3 Žalobca v odvolaní zdôraznil, že je subjekt založený, vzniknutý a registrovaný v
právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť svoje sídlo a vykonáva svoju

činnosť. Je riadne registrovanou spoločnosťou s príslušným podnikateľským oprávnením, na základe
ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu, a to vo viacerých jazykových verziách. Poukázal
na to, že je potrebné, pokiaľ ide o vytýkanú absenciu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov
Slovenskou republikou vychádzať zo základných pravidiel zakotvených v zmluve o fungovaní EÚ:
poukázal na kapitolu 2 čl. 49, ktorý zakotvuje právo „usadiť sa“ - zakazujú sa obmedzenia slobody

usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu, zakazujú sa
aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych
spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu.5.4 V čl. 54 ZFEÚ sa uvádza, že so spoločnosťami založenými podľa zákonov členského štátu a ktoré
majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikania činnosti v Únii, sa pre účel tejto kapitoly
zaobchádza rovnako, ako s fyzickými osobami, ktoré sú štátnymi príslušníkmi členských štátov; V čl.

56 je uvedené právo na slobodné poskytovanie služieb, zakazuje sa obmedzenie slobody poskytovania
služieb v rámci spoločenstva v prípade, že poskytovateľ služby pochádza z inej členskej krajiny ako
odberateľ služby. Sloboda poskytovania služieb zaručuje, že poskytovatelia pochádzajúci z krajín
Únie môžu voľne ponúknuť služby bez akejkoľvek diskriminácie pre štátnu príslušnosť. Členské štáty
nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na území z dôvodu, že nespĺňajú

vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti spĺňajú podmienky štátu, v
ktorom majú sídlo. Odvolateľ poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C - 384/93.
Zo zásady slobodného pohybu služieb vyplýva, že neexistuje žiaden priestor pre prijatie názoru, že k
cezhraničnému poskytovaniu spotrebiteľských úverov prostredníctvom internetu žalobcom so sídlom v
Českej republike a na základe oprávnenia udeleného Českou národnou bankou je potrebné navyše
udelenie povolenia zo strany Národnej banky Slovenska. Bráni tomu jasne sloboda pohybu služieb ako

jedno zo základných práv založených primárnym právom Európskej únie. Poukázal na to, že právo
Európskej únie je plne harmonizované smernicou, preto platí rovnako tak na území Českej republiky, ako
aj v Slovenskej republiky. V prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie
osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia príslušného orgánu
dohľadu, čo vyplýva z ust. § 11 ods. 2 zákona o bankách (zákon č. 483/2001 Z. z. v znení neskorších

predpisov).

5.5 Odvolateľ namietal aj právne posúdenie súdu prvej inštancie, čo do aplikácie slovenského práva.
Uviedol, že pre jasnú voľbu českého právneho poriadku postačilo, že v zmluve o úvere spísanej v
českom jazyku bolo uvedené, že bola uzatvorená podľa právnych predpisov platných na území Českej

republiky. Strany uviedli, že ju uzatvorili podľa zákona č. 89/2012 Zb.. Aplikácia českého právneho
poriadku v danom prípade nie je, ani nemôže byť pre žalovaného ako spotrebiteľa menej výhodná,
pretože poskytovanie spotrebiteľských úverov je v Európskej únii úplne harmonizované v podobe
smernice. Súd prvej inštancie bol povinný vo veci aplikovať české právo a podľa neho posúdiť žalovaný
nárok. Slovenské právo by mohlo byť aplikované v zmysle Nariadenia Rím I. v prípade spotrebiteľskej

zmluvy podľa obvyklého pobytu spotrebiteľa ak: a) veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého
pobytu spotrebiteľa alebo b) veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa,
alesmerujesvojučinnosťnakrajinyobvykléhopobytuspotrebiteľaalebonaviacerokrajínvrátanekrajiny
obvyklého pobytu spotrebiteľa. Odvolateľ uviedol, že vykonáva svoju činnosť v Českej republike, nie
v Slovenskej republike. Ak by právny názor o použití slovenského práva ako rozhodného práva bol

založený iba na skutočnosti, že žalobca prevádzkuje webovú stránku končiacu „.sk“, išlo by o nesprávne
právne posúdenie veci a nesprávne a nedostatočné skutkové zistenia, pretože samotná webová stránka
neumožňuje prijať právne závery o smerovaní činnosti na krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Súd
z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku pre žalovaného ako spotrebiteľa úplne
rezignoval na harmonizáciu v zmysle smernice a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe

právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I), založil na inštitúte
práva verejného, ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je.

5.6 Podľa odvolateľa je nesprávny záver súdu prvej inštancie o počítaní premlčacej doby, keď súd
prvej inštancie zjavne počítal začiatok premlčacej doby od uzatvorenia zmluvy, neaplikoval ustanovenie

§ 11 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého vyplýva povinnosť spotrebiteľa vydať
bezdôvodné obohatenie nie okamžite, ale až v lehote podľa zmluvy. Ak teda súd prvej inštancie počítal
začiatok premlčacej doby od uzavretia zmluvy, konal v priamom rozpore s § 11 ods. 3 zákona o
spotrebiteľských úveroch. Naviac je nesprávne použitie subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že v čase uzavretia

zmluvy má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe povolenia Národnej banky Slovenska.

6. Vyjadrenie k odvolaniu žalovaným podané nebolo.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu podľa § 379, § 380 (a contrario)

CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v
súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.8. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

9. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

10. Žalobca je obchodnou spoločnosťou zapísanou v Obchodnom registri vedenom v
Českej republike s právnou formou európska spoločnosť. Žalovaný je fyzická osoba s
bydliskom na území Slovenskej republiky - spotrebiteľ, ktorý požiadal žalobcu o poskytnutie úveru.

Žalobca nerozporoval, že poskytuje finančné služby v prostredí internetu. Zmluva uzatvorená medzi
stranami sporu - zmluva o úvere č. XXXXXX bola uzatvorená dňa 24.11.2021 elektronicky na diaľku
cez webovú stránku www.minipozička.sk. Žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v zmysle
zákona 257/2016 Sb. o spotrebiteľskom úvere. Úver bol poskytnutý vo výške 100,- Eur. Bol jednorazový
s dohodnutou dobou splatnosti 22.12.2021. Na základe predĺženia splatnosti sa dlh stal splatným 26.
januára 2022.

11. Žalobca nerozporoval záver súdu prvej inštancie, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená
spotrebiteľská zmluva.

12. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že má danú právomoc v zmysle čl. 18 ods. 2

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a
uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v zmysle ktorého bolo možné
žalovaného ako spotrebiteľa zažalovať len na súde členského štátu, v ktorom má bydlisko.

13. Vzhľadom na to, že bola daná právomoc súdu Slovenskej republiky, bolo primárne potrebné s

poukazom na to, že ide o konanie s cudzím prvkom a dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov
pri zmluvných záväzkoch, zvoliť rozhodné právo, podľa ktorého bude vec prejednávaná. Súd prvej
inštancie vo veci aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky, s ktorým záverom sa odvolací
súd plne stotožňuje. Žalobca svoju odvolaciu argumentáciu vo vzťahu k výberu rozhodného práva stavia
ťažiskovo na tom, že medzi stranami sporu došlo k voľbe právneho poriadku Českej republiky (čl. 3 ods.

1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta prvá Nariadenia RÍM I) a zároveň žalobca nemal za splnenú výnimku
z voľby právneho poriadku v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia RÍM I, podľa ktorého voľba
rozhodného práva pri spotrebiteľských zmluvách nesmie spotrebiteľa zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú
ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby
bolo rozhodným právom, nakoľko vzhľadom na to, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských

úverov je plne harmonizovaná v podobe smernice, nemožno považovať právny poriadok Českej
republiky za menej výhodný. Okresný súd dospel k záveru, že keďže voľba práva tak ako bola určená
sporovými stranami zbavuje žalovaného ako spotrebiteľa ochrany podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky je neplatná (bode 20. odôvodnenia), konkrétne dôvody na základe, ktorých okresný súd
posúdil svoj záver odvolateľ nerozporoval.

14. Vzhľadom však na námietky odvolateľa v odvolaní vo vzťahu k rozhodnému právu odvolací súd
udáva:

15. Podľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia RÍM I, zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia

zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo
okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá
zmluva alebo len jej časť.

16.Podľačl.6ods.1NariadeniaRÍMI,beztoho,abybolidotknutéčlánky5a7,zmluvauzavretáfyzickou

osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu
povolania (ďalej len „spotrebiteľ“), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo
výkonu povolania (ďalej len „podnikateľ“), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu
spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:
vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo

akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny
a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti.17. Podľa čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM I, bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3
zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva
však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno

odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

18. V zmluve o úvere, súčasťou ktorej sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru je uvedené, že sa
na vzťahy neupravené zmluvou ani všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru použijú ustanovenia
právneho poriadku Českej republiky. Pri voľbe rozhodného práva stranami v zmluve, ktorú Nariadenie

RÍM I umožňuje aj pri spotrebiteľských zmluvách v zmysle čl. 3 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 veta
prvá, však musí byť naplnená aj podmienka vyplývajúca z vety druhej tohto ustanovenia (čl. 6 ods.
2), a to že pri dohode o rozhodnom práve nesmie byť spotrebiteľovi odopretá ochrana, ktorú mu
poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade
absencie voľby bolo rozhodným právom (podľa čl. 6 ods. 1 Nariadenia RÍM I). Takýmto právom by
s poukazom na znenie čl. 6 ods. 1 Nariadenia RÍM I bol právny poriadok krajiny obvyklého pobytu

spotrebiteľa (žalovaného) a to za predpokladu, že podnikateľ (žalobca) vykonáva svoju obchodnú alebo
podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (písm. a/) alebo akýmkoľvek spôsobom
smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu
tejto činnosti (písm. b/). V danom prípade takúto ochranu spotrebiteľovi poskytuje práve ustanovenie §
11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorého vyplýva, že ak osoba bez povolenia poskytne peňažné

prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Odvolací súd
sa stotožňuje s tvrdením žalobcu v odvolaní o tom, že právna úprava poskytovania spotrebiteľských
úverov je v Európskej únii plne harmonizovaná v podobe smernice. Táto plná harmonizácia sa
prejavuje v tom, že aj v českom zákone č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru je v § 9 stanovené,
že nebankový poskytovateľ spotrebiteľského úveru je právnická osoba, ktorá je oprávnená poskytovať

spotrebiteľský úver na základe oprávnenia k činnosti nebankového poskytovateľa spotrebiteľského
úveru, ktoré jej udelila Česká národná banka a v § 135 ods. 1 daného zákona sa uvádza, že dohľad
nad dodržiavaním povinností poskytovateľa... stanovených týmto zákonom a nariadením Komisie v
prenesenej právomoci (EU) č. 1125/2014, vykonáva Česká národní banka. Zákon č. 257/2016 Sb. je
však platný a účinný len na území Českej republiky a Česká národná banka udeľuje povolenia na

poskytovanie spotrebiteľských úverov a vykonáva dohľad nad činnosťou veriteľov len na území Českej
republiky, daný právny predpis a Česká národná banka neposkytuje teda právnu ochranu spotrebiteľom
s bydliskom, či obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky spočívajúcu v prípadných sankciách
za porušenie predmetných ustanovení zákona č. 257/2016 Sb. Každá smernica usiluje o dosiahnutie
určeného výsledku/cieľa, pričom však členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru

právomoci voľnej úvahy, nakoľko si môžu zvoliť spôsob a prostriedky dosiahnutia výsledku smernice v
rámci vlastného právneho poriadku. Z čl. 20 smernice vyplýva, že členské štáty zabezpečia, aby veritelia
podliehali dohľadu vykonávanému subjektom alebo orgánom nezávislým od finančných inštitúcii alebo,
aby boli regulovaní. Na území Slovenskej republiky takýto orgán dohľadu predstavuje Národná banka
Slovenska, ktorá udeľuje povolenia na poskytovanie úverov, iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Z čl.

23 smernice zároveň vyplýva aj povinnosť členských štátov stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie
vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijať všetky potrebné opatrenia, aby
zabezpečili ich vykonávanie, ktoré ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.
Nakoľko zákon č. 129/2010 Z. z. predstavuje úplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a
Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice č. Rady 87/102/EHS

do slovenského právneho poriadku, predmetné ustanovenie čl. 20 smernice sa do právneho poriadku
Slovenskej republiky a teda do zákona č. 129/2010 Z. z. premietlo v ustanovení § 20 vo vzťahu k
veriteľom (veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia
udeleného Národnou bankou Slovenska) a v ustanovení § 24 vo vzťahu k iným veriteľom (iný veriteľ
je oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, a ktoré

sú poskytované inými veriteľmi spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného
Národnou bankou Slovenska). Na uvedené nadväzuje ustanovenie § 11 ods. 3 veta prvá zákona
č. 129/2010 Z. z. (v ktorom je transponovaný čl. 23 smernice), ustanovujúci absolútnu neplatnosť
zmluvy, v prípade, že na jej základe poskytne peňažné prostriedky, ktoré by inak boli spotrebiteľským
úverom, subjekt, ktorý k tomu nemá potrebné povolenie a ktorej ochrany (z neho vyplývajúcej) by

bol žalovaný ako spotrebiteľ s bydliskom na území SR zbavený v prípade jeho neaplikácie, a ktoré
tak poskytuje spotrebiteľovi s bydliskom, resp. obvyklým pobytom na území SR právnu ochranu,
ktorú mu nemôže poskytnúť právny poriadok Českej republiky, vzhľadom na čo je naplnená výnimka
z dohody o voľbe práva v zmysle čl. 6 ods. 2 veta druhá Nariadenia RÍM I. Cieľ smernice by totižnebol naplnený, ak by na území členského štátu, v ktorom má veriteľ sídlo, jeho podnikateľská činnosť
podliehala udeleniu povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a dohľadu príslušnej centrálnej
banky daného členského štátu, ale v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov spotrebiteľom v

inom členskom štáte by takémuto povoleniu a dohľadu zo strany členského štátu obvyklého pobytu
spotrebiteľa nepodliehala, čím by jeho podnikateľská činnosť ostala bez kontroly a spotrebiteľ by tak
zostal bez ochrany garantovanej mu harmonizovanou smernicou.

19. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu, že on vykonáva činnosť len v Českej

republike a samotná internetová stránka ešte neznamená, že ako podnikateľ smeruje svoju činnosť vo
vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa (v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia RÍM I). V
danom prípade je zrejmé, že žalobca smeruje svoju činnosť na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa
(žalovaného), čo vyplýva jednak z viacerých súdnych konaní týkajúcich sa nárokov zo zmlúv o úvere
uzatvorených žalobcom so spotrebiteľmi, ktorý majú obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ďalej
i z toho, že žalobca ponúka a poskytuje úvery v mene Euro (nie v mene krajiny, v ktorej vykonáva

podnikateľskú činnosť) a napokon i zo samotnej internetovej stránky vedenej v slovenskom jazyku,
prostredníctvom ktorej poskytuje úvery. Táto (internetová stránka) je však len jedným z viacerých kritérií,
z ktorých súhrnu je nutné vyvodiť splnenie podmienky v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. b/ Nariadenia RÍM
I.. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti bolo preto s poukazom na čl. 6 ods. 1 písm. b/ v
spojení s čl. 6 ods. 2 Nariadenia RÍM v predmetnom spore potrebné aplikovať ako rozhodné - právo

Slovenskej republiky.

20. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobcu, že na poskytnutie úverov a pôžičiek
aj na území SR stačí, že má povolenie žalobca na poskytovanie úverov udelené českou Národnou
bankou. Ustanovenia o udelení povolenia sú kogentnou úpravou, od ktorej nie je možné sa odchýliť a

vyžadovanie takéhoto povolenia nie je v rozpore s právom EÚ, ktoré povolenie sa vyžaduje od každého
subjektu, ktorý chce poskytovať služby poskytovania spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek
prespotrebiteľovatobezohľadunaštátnupríslušnosť.Niejemožnéakceptovať,žežalobcabypodliehal
len kontrole orgánov z iného členského štátu, ktorý kontroluje poskytovanie spotrebiteľských úverov v
danom štáte. Správny je záver súdu prvej inštancie, že bez povolenia NBS je zmluva o úvere neplatná a

takýto záver nie je možné považovať za diskrimináciu z dôvodu sídla podnikateľského subjektu v inom
členskom štáte.

21. Vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie nespôsobuje ani rozsudok Súdneho dvora EÚ
vo veci C-630/17 zo dňa 14.02.2019, na ktorý poukázal odvolateľ, ktorý má podľa neho podporovať

jeho právny názor, že dôvodom neplatnosti zmluvy o úvere nemôže byť absencia oprávnenia poskytovať
spotrebiteľské úvery, nakoľko by išlo o porušenie práva na slobodné poskytovanie služieb zakotvené v
čl. 56 ZFEÚ. Z uvedeného v tomto konaní vzhľadom na odlišné skutkové a právne základy vychádzať
nemožno. V prvom rade odvolací súd dáva do pozornosti, že prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho
(chorvátskeho súdu) sa týkala zákona o neplatnosti zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktorý

nadobudol účinnosť dňa 14.07.2017 a tento v § 10 ustanovil, že zmluvy o úvere s medzinárodným
prvkom, ktoré boli uzatvorené v Chorvátskej republike pred nadobudnutím účinnosti tohto zákonu medzi
dlžníkmi a veriteľmi bez povolenia, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, teda išlo o úpravu,
ktorá retroaktívne pôsobila tak, že zmluva bola neplatná. Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd
pýtal, či sa články 56 a 63 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského

štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má okrem iného za následok, že zmluvy o úvere a právne
úkony založené na takýchto zmluvách uzatvorených na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi
a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými
orgánmi prvého členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo
dňa svojho uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej

úpravy. Súdny dvor EÚ v bode 73 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že zákon o neplatnosti zmlúv o
úvere s medzinárodným prvkom ide zjavne nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré
zamýšľa sledovať, pokiaľ prostredníctvom retroaktívneho pravidla, ktoré je všeobecné a automatické,
stanovuje neplatnosť všetkých zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré boli uzatvorené s veriteľmi
bez povolenia, s výnimkou tých, ktoré boli úplne splnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor EÚ na

prvú otázku odpovedal v bode 75 odôvodnenia rozhodnutia tak, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať
v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu. Naproti tomu v tomto konaní nemožno
konštatovať, že by zákon č. 129/2010 Z. z. pôsobil retroaktívne a ustanovenie § 11 ods. 3 tohto zákona
zakotvujúce neplatnosť zmlúv o úvere v prípade absencie povolenia bolo upravené v našom právnomporiadku už v čase uzatvárania zmluvy o úvere žalobcu so žalovaným, a to tak vo vzťahu k veriteľom so
sídlom v Slovenskej republike, ako aj veriteľom so sídlom v inom členskom štáte EÚ.

22. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/90 (Manfred Säger),
týkalo sa poskytovania patentovej obnovovacej služby, pri ktorej regulácii podľa Súdneho dvora EÚ
nemecká právna úprava prekročila to, čo je nutné k ochrane verejného záujmu, keď ustanovila, že
osoby vykonávajúce túto činnosť, musia mať odbornú kvalifikáciu, ktorá je dosť špecifická a neprimeraná
potrebám príjemcov. Pokiaľ ide o žalobcom citovanú pasáž z odôvodnenia rozhodnutia vo veci

C-384/93 (Alpine Investments BV), uvedené rozhodnutie sa týkalo činnosti nazývanej ako „cold calling“
- telefonické kontaktovanie jednotlivcov s cieľom ponúknuť im rôzne finančné služby, kedy samotný
členský štát poskytovateľa tejto služby uložil poskytovateľovi zákaz činnosti v tomto smere (bez jeho
predchádzajúceho súhlasu), s čím sa Súdny dvor EÚ stotožnil a vyslovil, že členský štát, z ktorého sa
uskutočňuje telefonát, je v najlepšom postavení na úpravu činnosti „cold calling“ a aj keby prijímajúci štát
chcel zakázať operáciu „cold calling“ alebo ju podriadiť určitým podmienkam, nie je schopný zabrániť

alebo kontrolovať telefonáty z iného členského štátu bez spolupráce s príslušnými úradmi tohto štátu.

23. Z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal nevyplýva, že by rozsudok
súdu prvej inštancie bol s nimi v rozpore, resp. že by išlo o skutkovo obdobné prípady ako je tomu v
tejto veci.

24. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe
právneho predpisu z oblasti práva súkromného založil na inštitúte práva verejného, ktorým je otázka
povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov, odvolací súd udáva, že povolenie na poskytovanie
spotrebiteľských úverov, iných úverov, či pôžičiek je vyžadované samotným zákonom č. 129/2010 Z. z.

ako predpisom z oblasti súkromného práva, z ktorého súd prvej inštancie správne vychádzal.

25. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere vychádzajúc pri tom z ustanovenia § 11
ods. 3 v spojení s ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z.

26. Pokiaľ žalobca namieta záver súdu prvej inštancie, keď súd dospel k záveru, že nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia je premlčaný, pričom namietal nesprávnu aplikáciu začiatku premlčacej
lehoty od uzatvorenia zmluvy, čo je v rozpore s § na § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., lehota
teda neplynie od uzatvorenia zmluvy, ktorá je neplatná a zároveň odvolateľ poukázal na to, že ani

nemal žiadnu vedomosť v čase uzatvárania zmlúv, že má poskytovať spotrebiteľský úver iba na základe
povolenia Národnej banky SR, odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie síce nesprávne právne
posúdil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak
nespôsobuje to vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia.

27. Podľa § 107 ods. 1, 2 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. (2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

28. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., ak osoba bez povolenia poskytne peňažné prostriedky,
ktoré by inak boli spotrebiteľským úverom, uzatvorená zmluva je neplatná. Ak vznikne spotrebiteľovi
povinnosť vydať poskytnuté finančné plnenie, osoba podľa prvej vety je povinná umožniť spotrebiteľovi
uhradiť len skutočne poskytnuté finančné plnenie v splátkach a lehote, ktorá však nesmie byť kratšia ako
lehota, v ktorej by mal spotrebiteľ vrátiť finančné plnenie, ak by neexistoval dôvod neplatnosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere; tým nie je dotknuté právo zmluvných strán dohodnúť sa na dlhšej lehote na
vrátenie poskytnutého finančného plnenia a právo spotrebiteľa vrátiť poskytnuté finančné plnenie naraz
alebo v splátkach v lehote kratšej, ako bola dohodnutá v zmluve podľa prvej vety.

29. Odvolací súd udáva, že vzhľadom na vyššie uvedené subjektívna dvojročná premlčacia doba na

vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ nemohla začať plynúť žalobcovi dňom
uzavretia zmluvy 24. 11 2021 (ako to posúdil súd prvej inštancie), keď splatnosť úveru bola medzi
stranami sporu dohodnutá na 26.01.2022. Je však správny jeho záver, že žalobca skutočne musel
už 24.11.2021 vedieť, že nemá od Národnej banky Slovenska povolenie poskytovať spotrebiteľské ainé úvery na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho bude zmluva podľa § 11 ods. 3 zákona č.
129/2010 Z. z. neplatná, nemohol však v tento deň vedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o
tom, kto sa na jeho úkor obohatil, keď až do 26.01.2022 v súlade s § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.

z. musel čakať, či si žalovaný dobrovoľne svoju povinnosť z úverovej zmluvy splní. Až keď žalovaný
nevrátil žalobcovi poskytnuté plnenie na základe neplatnej zmluvy do 26.01.2022 mohol sa žalobca
dozvedieť o tom, že sa žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Subjektívna premlčacia doba
tak uplynula dňom 26.01.2024. Trojročná objektívna premlčacia doba plynula odo dňa poskytnutia
peňažných prostriedkov t.j. 24. 11 2021 a uplynula dňom 24.11.2024. Žalobca uplatnil voči žalovanému

nárok na súde 11.12.2024. Žalobca tak uplatnil nárok na súde po uplynutí trojročnej objektívnej
premlčacej doby aj dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie správne žalobu podľa
§ 54a OZ zamietol, keď premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať.

30.Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdilatoajvzávislom
výroku o náhrade trov konania, o ktorých okresný súd rozhodol podľa správnych ustanovení zákona a

tieto aj správne aplikoval.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v plnom rozsahu v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí nárok na
náhradu trov odvolacieho konania, avšak z dôvodu, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému nevznikli

žiadne trovy v odvolacom konaní, odvolací súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi nepriznal.

32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).