Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200223
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8620200223.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Eriky Zajacovej v spore žalobkyne: F. O., nar.
XX. XX. XXXX, Z. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Stropkov, Nám.
SNP 7, proti žalovanej: Orange Slovensko a.s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, zastúpenej:
Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o ochranu
osobnosti, vedenom na bývalom Okresnom súde Svidník pod sp. zn. SK - 4C/11/2020, o dovolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. mája 2023 sp. zn. 20Co/7/2023, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi priznáva voči žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. SK -
4C/11/2020-159 zo dňa 15. 06. 2022 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo
výške 3.300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), vo zvyšku žalobu zamietol (II. výrok) a
žalobcovipriznalprotižalovanejnáhradutrovkonaniavplnomrozsahu,ovýškektorýchbuderozhodnuté
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (III. výrok).
1.1. Súd prvej inštancie sa v prvom rade vyjadril k namietanej miestnej príslušnosti. Uviedol, že

žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu, ktorého súčasťou je aj spracovávanie ich osobných údajov so
žalovanou. Práve jej odovzdali na spracovanie svoje citlivé osobné údaje, preto musí práve žalovaná
voči žalobkyni ako svojmu klientovi niesť za porušenie bezpečnosti spracovania osobných údajov a
za ich zneužitie osobnú zodpovednosť. Ide o zodpovednosť občianskoprávnu, ktorá je v súkromnom
práve koncipovaná na princípoch zodpovednosti objektívnej, teda bez ohľadu na zavinenia. Vedený spor
celkom jednoznačne súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluva o pripojení), teda aplikácia § 19 písm.
d) CSP pri založení miestnej príslušnosti je správna. Vo vzťahu k pasívnej legitimácii uviedol, že právny

vzťah, v rámci ktorého došlo k legitímnemu odovzdaniu osobných údajov žalobkyne (a tým vznikla
povinnosť a zodpovednosť ich riadneho a zákonného spracovávania), vznikol na zákonnom základe
(§ 56 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov)
len medzi žalobkyňou a žalovanou, preto iba žalovaná (nie jej obchodný zástupca) musí niesť za
porušenie ochrany osobných údajov žalobkyne občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v podmienkach
súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobkyne založená na objektívnom princípe, a to v plnom
rozsahu.

1.2. K posúdeniu, či ide o spotrebiteľský spor súd prvej inštancie uviedol, že právo na ochranu osobnosti
za zásah do súkromného života žalobkyne pre porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne
súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože
k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora,ktoré žalovaná poskytovala žalobkyni na základe Zmluvy o pripojení a v jej rámci. Námietku premlčania
vznesenú žalovanou považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú z dôvodu, že začiatok všeobecnej
premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po

prvý raz, a to je deň 09. 02. 2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom, nie odo
dňa, kedy si tlačivá v sklade všimol vedúci predajne Orange v Stropkove. Nasledujúcim dňom 10. 02.
2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula 10. 02. 2020. Žaloba bola na súd doručená
dňa 04. 02. 2020, teda pred uplynutím premlčacej doby.
1.3. V konaní mal súd prvej inštancie preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobkyne,

ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou došlo k
bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu
osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).V
právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16. 8. 2017 číslo 00777/2017-Os-17 je konštatované, že
sprostredkovateľELSIG,s.r.o.porušilustanovenie§17ods.1a§19ods.1ZOOÚtým,že„...prilikvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno

a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené
číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie
o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou“. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa
22. 12. 2017 Číslo: 01515/2017-Os-9 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej,
spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných

údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000 eur. Predmetná dokumentácia súvisiaca s
bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovanej
v Stropkove, a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom
mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v
každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho

archívu žalovanej v Lučenci“. Ak teda v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho
dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci
sa u žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že
sporná dokumentácia sa „len tak“ stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky.
1.4. Tvrdenie žalovanej, že „žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani

len vzniknúť nemohla“ je v úplnom rozpore s konštatovaním Predsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa 09.
03. 2018 č. k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti ELSIG, s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení
pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcov. Predsedníčka
Úraduvodôvodnenícitovanéhorozhodnutiazodňa09.03.2018celkomvýstižnepomenovalanegatívne
následky neoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému počtu osôb a popísala aj

mieru závažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za akých k incidentu došlo, čas
trvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov. S poukazom
na uvedené nie sú individuálne pocity žalobkyne rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti ujmy
vzniknutejnajehoprávach,aledôležitýjeobjektívnypohľadvovzťahukakejkoľvekfyzickejosobe,ktorej
by bolo popisovaným spôsobom zasiahnuté do jej práv. Už samotný počet dotknutých osôb (ktorých

osobné údaje boli zneužité), ale najmä rozsah bezpečnostného incidentu, miera jeho závažnosti a
okolnosti,zaktorýchknemudošlo,kategórianeoprávnenesprístupnenýchosobnýchúdajovanegatívne
následky odôvodňujú oprávnenosť nároku žalobkyne na relutárnu satisfakciu za zásah do jeho práva
na súkromie.
1.5. Keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej

republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) súd prvej inštancie konštatoval, že aj v predmetnej právnej
veci došlo u žalobkyne sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska,
rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a
to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa
článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia

žalobcov.
1.6. K výške relutárnej náhrady súd prvej inštancie uviedol, že zohľadnil rozsah incidentu, počet
dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobkyne (najdôležitejšie osobné
identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal
žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.300 eur ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol.

Podľanázorusúduprvejinštancietátosumanapĺňapreventívnu,satisfakčnúasankčnúfunkciu,ktorúby
mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať. Nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet
podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, pretože na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetíštátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci
však ide o typický občianskoprávny vzťah upravený normami súkromného práva.
1.7. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože

v prejednávanej veci bola žalobkyňa úspešná čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška
priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 25. mája 2023 sp.
zn.20Co/7/2023zmenilrozsudokvovýrokuI.tak,žežalovanájepovinnázaplatiťžalobkyninemajetkovú

ujmu vo výške 500 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.(I. výrok) V prevyšujúcej vyhovujúcej časti
sa žalobu zamietol. (II. výrok) Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu
100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. (III. výrok)
2.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania mu predchádzajúceho uviedol,
že predmetom konania je nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. §

11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy. Zásadným
pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v tom zmysle,
či nie je vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim s nárokom na náhradu škody, pre ktorý môže
platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom súde
žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na

náhradu škody. Podľa Princípov európskeho deliktného práva (Principles of European Tort Law, PETL),
ktoré predstavujú v interpretačnej rovine podporný prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve,
a preto ich treba vziať do úvahy (Ústavný súd Českej republiky, nález Pl. ÚS 16/04 zo 4. 5. 2005) je
škodou, ktorá je spôsobená inému jednak škoda majetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda
predstavuje ujmu na slobode, dôstojnosti alebo iných osobných právach (Diel VI., hlava 10, oddiel 3,

článok10:301ods.1).Podľaodvolaciehosúduzuvedenéhonevyplývaloinéakoto,ženároknanáhradu
nemajetkovej ujmy na osobných právach je možné subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného
dokazovania bolo nepochybné, že udalosť únikom dokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladala nárok,
ktorý bol predmetom konania, nastala v súvislosti s osobnými dátami, t. j. osobnými právami žalobkyne,
čo ani sporné nebolo, ide tak o udalosť zakladajúcu nárok na náhradu škody, čím bola daná miestna

príslušnosť Okresného súdu Svidník na základe § 19 písm. b) CSP. Tvrdenie žalovanej o miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tak bolo bez relevancie.
2.2. Pokiaľ sa týka otázky premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, odvolací súd sa stotožnil
s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 107 až 114 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom v
celom rozsahu na toto odôvodnenie poukázal. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101

Občianskeho zákonníka plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň 09. 02.
2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť bolo potrebné
považovať za moment vzniku bezpečnostného incidentu. Nasledujúcim dňom 10. 02. 2017 začala plynúť
trojročná premlčacia doba a uplynula 10. 02. 2020. Žaloba bola na súd doručená dňa 04. 02. 2020,
teda pred uplynutím premlčacej doby. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho

zákonníka nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v E..
Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu
uloženom na podlahe skladu svedkom R. K. (vedúcim predajne Orange v Stropkove). Aj pohľadu
konkretizáciečasovéhomomentubolatakátovýpoveďsvedkaneurčitá,keďuvedenúskutočnosťuvádza
ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť či po 25. 01. 2017 sa

predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali alebo nenachádzali. V prípade,
ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať samotnému bezpečnostnému
incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už
neboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam naposledy videl.
2.3. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožnil

s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 127 - 132 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom v
celom rozsahu na toto odôvodnenie poukázal. Bolo nepochybné, že žalobkyňa vstupovala do právneho
vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná aj keď
konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že
nezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje

rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený
zásah do osobnostných práv žalobkyne, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou
osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej
osobe, teda žalovanej. ,,Podle ustanovení § 13 obč. zák. občanskoprávní sankce postihují subjekty,resp. původce neoprávněného zásahu do osobnostních práv fyzické osoby, chráněné všeobecným
osobnostnímprávem.Původcemneoprávněnéhozásahupřitommohoubýtjakékolivfyzickéčiprávnické
osoby. Jestliže byl neoprávněný zásah do osobnostních práv fyzické osoby způsoben někým, kdo byl

použitprávnickounebojinoufyzickouosoboukrealizacičinnostitétoprávnickéčijinéosoby,přičításeza
použití analogie ustanovení § 420 odst. 2 ve spojení s ustanovením § 853 obč. zák. neoprávněný zásah
samotné fyzické či jiné právnické osobě.. (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze
dne 29. listopadu 2001, sp. zn. 30Cdo/79/2001).“ V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané
ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej,

nie je relevantné použitie ustanovení zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného
zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako to využila
žalobkyňa v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemohlo byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu
na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvolávala žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou
neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto
dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie nie je dôvodná. Navyše nebyť spotrebiteľskej zmluvy, nedošlo by ani k vzniku tohto nároku,
porovnaj C - 147/16 a C-59/12 - rozsudky Súdneho dvora EÚ (pozri uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 20CoCsp/6/2020 zo dňa 29. 04. 2021).
2.4. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa s listinami zo spisu dospel k záveru, že všetky
skutkové zistenia k základu nároku, ktoré súd prvej inštancie posúdil sú správne a majú oporu vo

vykonanom dokazovaní; v konaní súdu prvej inštancie a skutkovom závere, ku ktorému z vykonaných
dôkazov dospel nebol odvolacím súdom zistený žiaden z dôvodov preukazujúcich nesprávne zistenie
skutkového stavu. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací
súd dospel k záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko
incident, kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovolaným osobám je tak závažným

zásahom do ich práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13
Občianskeho zákonníka a vzhľadom na závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby
bolo žalobkyni priznané aj právo na nemajetkovú ujmu.
2.5. Mal za to, že je namieste zdôrazniť, že oblasť súkromia a ochrany osobných údajov je dynamickou
kategóriou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov

aj do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobkyne bez
náležitého dohľadu zo strany žalovanej sa vytvorili podmienky pre zneužitie týchto údajov. Vychádzajúc
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, právo na ochranu osobnosti možno nepochybne
považovať za jednu z kategórií práva na súkromie s poukazom na článok 8 Dohovoru. Podľa rozsudku
tohto súdu vo veci Rotaru proti Rumunsku (rozsudok zo 04. 05. 2000, č. 28341/95), systematické

zbieranie a uchovávanie osobných údajov je zásahom do súkromného života, ich prípadné použitie
je samostatným zásahom. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v
spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je
nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcov bez náležitého dohľadu zo strany
žalovanej značným spôsobom poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu

osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to
vychádzajúc z judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s
poukazom na článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy. Súčasná informačná spoločnosť
a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto
je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej

osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené
nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne
dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná
a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje

dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého
došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho
princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie
príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna
zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany

osobnosti. Pre zistenie skutkového stavu vzhľadom na rozsah osobných údajov, ktoré vo vzťahu k
žalobkyni boli predmetom potencionálneho zneužitia, nie je relevantné to, ako žalobkyňa subjektívne
vnímala túto hrozbu pre určenie rozsahu primeraného finančného odškodnenia (porovnaj uznesenie NS
SR sp. zn. 4Cdo/81/2011). Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, žezásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením v § 11 Občianskeho
zákonníka. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. V danom prípade sa morálna satisfakcia javila ako
nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že

okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto: dĺžka protiprávneho
konania, reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania
a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania,
úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.
2.6. Proporcionalita znamená vyváženosť, pomernosť. Etymologicky tento výraz vychádza z latinského

spojenia pro portio, ktorý znamená vzťah medzi viacerými prvkami. V práve býva proporcionalita
spojovaná s racionalitou a spravodlivosťou, a to v minulosti často najmä v súvislosti s ukladaním
trestu. Ako právny princíp znamená princíp proporcionality formálnu šablónu pozostávajúcu z niekoľkých
postupne kladených otázok, ktorá sa používa pri hodnotení, či právny akt nezasahuje do základných
práv a slobôd vo väčšej miere, než je potrebné. Dochádza tak k riešeniu kolízií medzi jednotlivými
princípmi, resp. medzi ľudskými právami navzájom, resp. medzi ľudskými právami a verejnými dobrami.

Ustanovenia o základných právach a slobodách sa nechápu ako klasické právne normy, ale ako právne
princípy. Ak by sme ich chápali ako klasické právne normy s kondicionálnou štruktúrou a abstraktnou
formuláciou hypotézy a dispozície, museli by sme rozhodnúť o aplikačnej prednosti jedného práva
pred druhým, čo je značne problematické. Ak však ponímame tieto práva ako právne princípy, ich
stret sa môže riešiť cestou optimalizácie, keď jedno právo dočasne „ustúpi“ inému, pričom však nie

je negované. Výhodou môže byť maximalizovaný rozsah aplikácie oboch práv. Prioritnou zložkou
princípu proporcionality je potom pomeriavanie v kolízii navzájom stojacich práv a hodnôt, ktoré sú však
primafacie rovnocenné. Metodologicky potom možno pravidlo pomeriavania charakterizovať tak, že čím
väčšia je miera nenaplnenia či ujma na jednom princípe, tým vyššia musí byť miera naplnenia princípu
druhého. Potom možno povedať, že požiadavka vhodnosti sleduje, aby obmedzujúci prostriedok bol

spôsobilý naplniť účel, ktorý je zamýšľaný a má sa dosiahnuť. Teda aký zámer mal orgán štátu
obmedzením dosiahnuť, aké opatrenia na to použil a či je dosiahnutie sledovaného cieľa takýmto
postupom možné. Musí existovať racionálne previazanie medzi obmedzením a sledovaným cieľom.
Požiadavka nevyhnutnosti sleduje, aby nebol obmedzujúci prostriedok príliš obšírny a nezasahoval do
práva viac, ako je skutočne potrebné a nevyhnutné. Požiadavka proporcionality v užšom zmysle sleduje,

zabezpečenie optimalizácie medzi účelom a obmedzovaným právom, teda pomer získaného prospechu
a spôsobenej ujmy (Justičná akadémia Pezinok, 12. 11. 2018). Dovolací súd vo svojom rozhodnutí sp.
zn. 7Cdo/215/2020 z 31. 01. 2022 uviedol, že otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy
výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej
veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o

priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže
byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších
hľadísk je to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky
vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu, je namieste konštatovanie, že vyriešením
takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže

vytvoriťustálenározhodovaciapraxdovolaciehosúdu.Priposúdeníahodnotenízákonomustanovených
východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v
každomkonkrétnomprípadeanezotrvávajúnaurčitýchstriktnýchhraniciach.Vtaktoindividualizovanom
rámci určovania konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do
úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Kritériu

primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“
podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade
Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Y. v.
Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské
práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by

priznal v porovnateľných prípadoch, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom
pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež
to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo
svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre

ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej
náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky
tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp. zn. I. ÚS 2844/14.2.7. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci v kontexte s faktormi
citovanými v predchádzajúcom bode, pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie
vo výške 3.300 eur nezodpovedá zisteným okolnostiam a v žiadnom prípade nezodpovedá princípu

proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch
výslovne obsiahnuté, avšak v európskej právnej kultúre sa bezozbytku uplatňujú, pričom porušením
pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv, konkrétne práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 36 ods.1 Listiny (Ústavný súd Českej republiky v náleze III. ÚS 350/03 z 29. 9.
2005). Dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, činnosť žalovanej

nevykazuje znaky vysokej intenzity protiprávneho konania alebo toho, že by v jeho prípade išlo o
konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených osobnostných práv. Išlo však o zásah,
ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11 Občianskeho
zákonníka, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho
súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady ujmy v peniazoch, aj v kontexte s významným
postavením žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu,

ktorý je osobitne chránený - osobné údaje. Odvolací súd súc si vedomý, že v obdobných veciach
senáty tunajšieho súdu pri rozhodovaní o výške finančnej náhrady vychádzali z 50 % zo základu
priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350 eur), (§ 12 ods. 3 Zákona č. 274/2017 Z. z.),
ktorý opakovane ponižovali na polovicu s prihliadnutím na skutočnosti, že v danom prípade nedošlo
k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ale len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, neboli

zistené dôvody ako škandalizácia žalobkyne, nedošlo opakovaniu či zvyšovaniu intenzity konania,
či k úmyselnému konaniu žalovanej a podobne. Na základe uvedených skutočností považovali za
primeranú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur. Je možné sa stotožniť s ,,poľahčujúcimi
okolnosťami“ stojacimi v pozadí jej zníženia v porovnaní so závermi súdov prvej inštancie, no nie však so
samotnou výškou priznanej finančnej náhrady. Podľa názoru odvolacieho súdu suma 110 eur vzhľadom

na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu nepôsobila dostatočne satisfakčne ani
sankčne a už vonkoncom nie preventívne, aby ho nútila správať sa voči citlivým údajom svojich klientov
zodpovedne. Preto odvolací súd mal za to, že bol dôvod zasiahnuť do úvahy prvoinštančného súdu a
výšku priznanej náhrady korigovať minimálne na sumu 500 eur, tak aby bol na jednej strane zohľadnený
princíp proporcionality a na druhej strane zachovaný aj princíp racionality v práve.

2.8.Otrováchceléhokonaniaodvolacísúdrozhodolvzmysleust.§396ods.2CSPvspojenísust.§255
ods.1CSPtak,ženároknaichnáhradupriznalžalobkynivočižalovanejvcelomrozsahuspoukazomna
úspech žalobkyne v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. U takéhoto nároku
sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné
zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobkyňa bola, čo

sa týka základu nároku, plne úspešná, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má
preto právo na plnú náhradu trov konania.“Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, ako i
názorom prezentovaným v Komentári k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva,
že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda
patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je

irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Len na
okraj ústavný súd konštatuje, že citáciu z odbornej literatúry nie je možné považovať za záväzný právny
názor tak, ako to prezentuje sťažovateľka v ústavnej sťažnosti. Navyše krajský súd v danom prípade
síce rozhodoval takpovediac s konečnou platnosťou „iba“ v merite veci a v otázke priznania nároku
na náhradu trov konania. Problematika výpočtu konkrétnej výšky náhrady trov konania patrí výlučne

do kompetencie okresného súdu. Uvedené má napokon oporu aj v § 262 ods. 2 CSP. Inými slovami,
konanie o výške náhrady trov konania je možné považovať aj za subsystém či čiastkové konanie, ktoré
je síce závislé, no do určitej miery oddelené od konania v merite veci. Na základe uvedených záverov
je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Okresný súd, aplikujúc
a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia, v danom prípade dostatočne jasne a relevantne

vysvetlil svoj postoj k výpočtu náhrady trov konania. Ústavný súd nezistil v skutkových a právnych
záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho
arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.“ (pozri uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
233/2022-18 zo dňa 24. mája 2022). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu

trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá
by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozrinapr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.
Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Ide o ustanovenie,

podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Vo vzťahu
požadovanej aplikácii výnimočného ustanovenia § 257 CSP odvolací súd poukázal na to, že v tomto

prípade žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy výška úkonu právnej služby vychádza z ust. § 10 ods. 10
vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia je suma
2.000 eur, kedy je odmena právnej služby za tento úkon 91,29 eura. S poukazom na uvedenú skutočnosť
preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o aplikácií § 257 CSP v
danom prípade, vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na výšku odmeny za jeden
úkon právnej služby výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovanú predstavovať sumu,

ktorá by objektívne bola spôsobilá ohroziť jej finančnú stabilitu či jej podnikanie. V každom prípade každá
strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu musí si byť vedomá skutočnosti, že v prípade
neúspechu bude niesť trovy konania. V prejednávanej veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť

žalobkyni nemajetkovú ujmu 500 eur a súvisiacemu výroku II. o trovách konania podala žalovaná (ďalej
aj ako „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňovala § 420 písm. f) CSP majúc za to, že
odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jej patriacich procesných
práv v miere porušujúcej právo na spravodlivý proces. Tvrdila, že odvolací súd sa náležite nevysporiadal
s jej relevantnou argumentáciou, ale časť z nej rovno odignoroval a navyše sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, tento svoj odklon nijakým spôsobom neodôvodnil, čím
je daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.
3.1. V súvislosti s posúdením otázky premlčania dovolateľka uviedla, že dátum, kedy sa Z. W. M.
oboznámil s dokumentami obsahujúcimi osobné údaje dotknutých osôb, vrátane žalobkyne (09. 02.
2017), predstavuje okamih, kedy došlo k samotnému porušeniu práva na ochranu osobnosti, avšak

z pohľadu vzniku zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je právne významné,
kedy došlo k zásahu, ktorý bol spôsobilý ohroziť právo na ochranu osobnosti. K tejto situácii došlo
jednoznačne už momentom, kedy zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej (sprostredkovateľa
žalovanej) nedopatrením umiestnil dokumenty obsahujúce osobné údaje dotknutých osôb z chráneného
priestoru značkovej predajne do nechráneného priestoru kontajnerového stojiska na umiestňovanie

papierového odpadu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k tomu došlo v priebehu mesiaca január
2017, kedy najneskôr dňa 25. 01. 2017 sa predmetné dokumenty už nachádzali v neuzamknutom
sklade/kontajnerovom stojisku na papierový odpad, kde ich až dňa 09. 02. 2017 našiel oznamovateľ
Z. M.. Z pohľadu plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka
k začiatku jej plynutia došlo v deň nasledujúci po dni, keď došlo k neoprávnenému zásahu objektívne

spôsobilému porušiť alebo aspoň ohroziť osobnostné práva žalobkyne, t. j. najneskôr dňa 26. 01. 2017
(kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz) a premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 26. 01. 2020.
Dovolateľka uviedla, že odvolací súd prehliadol, resp. odignoroval celú radu dôkazov (vymenovaných
v dovolaní), ktoré jednoznačne nasvedčujú tomu, že predmetné dokumenty sa najneskôr dňa 25. 01.
2017 už nachádzali v neuzamknutom sklade/kontajnerovom stojisku na papierový odpad. Posúdenie

otázky premlčania zo strany odvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní (je tu nesúlad medzi vykonanými skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu) a ako
také je aj svojvoľné. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala napr. na uznesenie odvolacieho súdu z
18. 05. 2023 sp. zn. 17Co/32/2023, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 08. 12. 2022 sp.
zn. 6C/10/2020 a uznesenie odvolacieho súdu z 18. 05. 2023 sp. zn. 17Co/31/2023, ktorým zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 08. 11. 2022 sp. zn. 6C/11/2020, pričom súd prvej inštancie v
skutkovo a právne identických veciach vychádzal zo skutočnosti, že k protiprávnemu zásahu do práva
na ochranu osobnosti došlo až momentom nálezu dokumentov s osobnými údajmi Z. M. dňa 09. 02.
2017. Ďalej argumentovala, že uvedený zásah je jedným konaním žalovanej a pre začatie plynutia
premlčacej doby je určujúce, kedy došlo k bezpečnostnému incidentu, aj keď jeho prípadné účinky,

resp. následky (napr. obavy žalobkyne) môžu pretrvávať po dlhú dobu a nie, kedy došlo k ukončeniu
bezpečnostného incidentu (09. 02. 2017). Na podporu svojej argumentácie dovolateľka poukázala na
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo 17. 02.
2011, 5Cdo/278/2007 z 25. 09. 2008 (R 75/2008), IV. ÚS 542/2013 z 23. 09. 2013, 3Cdo/174/2016z 10. 11. 2016, 2Cdo/194/2011 z 27. 11. 2012, 4Cdo/146/2008 z 31. 07. 2008). Dovolateľka uviedla,
že v tomto prípade nejde o tzv. trváci skutok, ale o jedno konanie (čin) zamestnanca obchodného
zástupcu žalovanej, aj keď jeho účinky pretrvávali od 25. 01. 2017 do 09. 02. 2017. Súdy nižších

inštancií sa pri posudzovaní otázky premlčania práva žalobkyne na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy
(resp. momentu začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby) odchýlili od ustálenej rozhodovacej praxe
najvyššej súdnej autority, čím porušili článok 2 CSP a tento odklon nijako neodôvodnili.
3.2. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku odvolacieho súdu dovolateľka v zásade namietala, že odvolací
súd sa absolútne nijakým spôsobom nevysporiadal s jej argumentáciou, podľa ktorej aj keď rozhodnutie

o výške plnenia - peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, musí aj
žalobca niesť nejakú zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania
neprimeraných (neadekvátnych), či dokonca premrštených nárokov. Argumentácia žalovanej bola
dôležitá pre posúdenie otázky, či žalobkyni vôbec vznikol za takýchto okolností nárok na náhradu
trov konania a ak áno, v akom rozsahu, aj keď bola úspešná čo do právneho základu žalovaného
nároku, teda, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté a že jej bola priznaná aspoň časť žalobou

uplatneného nároku (v danom spore si žalobkyňa uplatňovala 5.000 eur a priznaných jej bolo 110 eur,
t. j. žalobkyni bola priznaná suma predstavujúca 2 % žalovaného nároku). Odvolací súd v odôvodnení
rozsudku nijako nereagoval ani na žiadosť, resp. návrh žalovanej, aby v prípade, ak dôjde k záveru,
že žalobkyni vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, uplatnil pri určovaní trov konania,
ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, moderačné právo podľa § 257

CSP a trovy konania žalobkyni nepriznal, resp. tieto aspoň primerane znížil. Keďže odvolací súd sa
nevysporiadal s relevantnou odvolacou argumentáciou žalovanej, mala za to, že napadnuté rozhodnutie
je arbitrárne. Dodala, že ak sa súd v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal právne významnými
námietkami/tvrdeniami neúspešného účastníka, zaťažil svoje rozhodnutie vážnou procesnou vadou,
ktorá sama o sebe zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dovolateľka ďalej namietala,

že odôvodnenie, resp. právny názor, že ak plná náhrada výšky trov konania má byť určená výlučne iba
z prisúdenej sumy (bod 37. rozsudku odvolacieho súdu), sa neprejavil v úplnosti aj v samotnom výroku
rozsudku o náhrade trov konania, v ktorom sa uvádza výlučne to, že žalobkyňa má nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, avšak výrok o tom, že táto náhrada sa priznáva iba z prisúdenej sumy
tak, ako je uvedené v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku rozhodnutia o trovách konania

absentuje. Argumentovala, že takýto neúplný výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je
zmätočný a nevykonateľný. Na tomto mieste poukázala na uznesenie okresného súdu z 10. 08. 2021
sp. zn. 6C/29/2018 (vydané vyšším súdnym úradníkom) v spojení s uznesením okresného súdu z 20.
01. 2022, proti ktorému podala žalovaná sťažnosť na Ústavný súd SR. Táto ústavná sťažnosť bola
uznesením z 24. 05. 2022 odmietnutá, pričom dovolateľka tam uvedený právny názor Ústavného súdu

SR nezdieľa. Na podporu argumentácie o zmätočnosti výroku rozsudku odvolacieho súdu poukázala aj
na uznesenie odvolacieho súdu z 24. 01. 2023 sp. zn. 22Co/23/2022 v skutkovo a právne identickej veci.
3.3. S poukazom na uvedené dôvody dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že nesprávne posúdená námietka premlčania ani
odchýlenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe by nemohli založiť prípustnosť dovolania podľa §
420 písm. f) CSP. Dodal, že ak súdy pri právnom posúdení vyhodnotili námietku premlčania ako
nedôvodnú, táto skutočnosť nemôže znamenať upieranie procesných práv žalovanej. Zrekapitulovala
vecné dôvody, pre ktoré je námietka premlčania neopodstatnená. Bezpečnostný incident považovala za

trváci správny delikt, a preto až od momentu ukončenia protiprávneho stavu (09. 02. 2017) začína plynúť
premlčacia doba pre účely nároku uplatneného žalobou. Začiatok všeobecnej trojročnej premlčacej
doby v zmysle § 101 OZ plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (deň 09. 02.
2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom), nie odo dňa, kedy si tlačivá v
sklade naposledy „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove. Na margo argumentácie žalovanej

uznesením Najvyššieho súdu SR zo 17. 02. 2011 sp. zn. 5Cdo/265/2009 uviedol, že ide o hrubú
dezinterpretáciu právnych záverov citovaného rozhodnutia, pretože žalovaná zamieňa pre začiatok
plynutia premlčacej doby právne významný dátum protiprávneho konania (zavinená dopravná nehoda
s následkom smrti) s dobou trvania následkov protiprávneho konania, čo sú diametrálne odlišné
kategórie. Za výstižnú žalobkyňa považovala argumentáciu k námietke premlčania vznesenej žalovanou

v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Svidník z 09. 03. 2023 sp. zn. 4C/9/2020 (body 46. - 56.). Čo
sa týka výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania žalobkyňa citovala z nálezu Ústavného
súdu SR z 27. augusta 2020 sp. zn. II. ÚS 225/2020 a uviedla, že v konaniach o ochranu osobnosti
je vždy základným konštatovanie zásahu do osobnostných práv, pričom priznanie nemajetkovej ujmy,prípadne jej výška je okolnosťou sprevádzajúcou. Aj pri nepriznaní žiadnej nemajetkovej ujmy za
súčasnéhokonštatovaniazásahudoosobnostnýchprávžalobkynemážalobkyňanároknaplnúnáhradu
trov konania (rozdiel je len vo výške trov vychádzajúc z rôzneho výpočtového základu - § 10 ods. 8

advokátskej tarify). Z tohto dôvodu je konštatovanie žalovanej o nepomere medzi priznanou sumou
peňažnej náhrady a výškou trov konania bez právneho významu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v
predmetnej veci neboli splnené podmienky pre možnosť aplikácie § 257 CSP, pretože nebolo možné
konštatovaťvýnimočnéokolnostiprípaduanidôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Natomtomiestecitovalz
rozsudku Okresného súdu Svidník z 21. 03. 2023 č. k. 2C/13/2020-118. Postoj žalovanej, ktorá popierala

samotný základ nároku žalobkyne napriek mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti odvolacími súdmi
priamo vylučuje aplikáciu § 257 CSP. Záverom poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 05.
2022 č. k. II. ÚS 233/2022-18 týkajúce sa skutkovo a právne identickej veci. Vzhľadom na uvedené
dôvody navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné alebo zamietol ako nedôvodné a
priznal jej proti žalovanej náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Dovolateľka vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k dovolaniu uviedla, že dôvodom na podanie
dovolania nie je samotné nesprávne právne posúdenie otázky uplatnenej námietky premlčania a ani
odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ale skutočnosť, že tento odklon konajúce súdy nijakým
spôsobom neodôvodnili, v čom vidí nesprávnosť procesného postupu súdov v takej intenzite, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Posúdenie otázky premlčania zo strany súdov nižších inštancií

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ako také je svojvoľné. Reagovala na jednotlivé tvrdenia
žalobkyne v jeho vyjadrení a v plnom rozsahu zotrvala na podanom dovolaní a jeho dôvodoch.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“, resp. ,,najvyšší súd“) príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427

ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1
CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolateľkou namietaná vada zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f) CSP mala spočívať v
nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu tak vo veci samej,

ako aj v časti náhrady trov konania.

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)
CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení
kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho
rámca a ktoré (porušenie) zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv
spojených so súdnou ochranou. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu
spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so
zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

11. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo strany sporu, resp. účastníka konania
na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.
Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,
IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019,

6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).

12. Dovolací súd uvádza, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti,
výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu práva na
spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany prednesené na súde prvej inštancie i v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a
tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti
Španielsku z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku

z 19. februára 1998).

13. Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že v postupe odvolacieho súdu v spojitosti
s postupom okresného súdu nezistil žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľku na jej
procesných právach a založiť tak dôvodnosť podaného dovolania.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala voči žalovanej zaplatenia nemajetkovej
ujmy v sume 5.000 eur z dôvodu zásahu do osobnostných práv žalobkyne, ku ktorému malo dôjsť v
súvislosti s porušením ochrany osobných údajov žalobkyne pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia
spotrebiteľskej zmluvy o pripojení. Súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni

nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu
zamietol a žalobkyni priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Proti I. a III. výroku rozsudku súdu
prvej inštancie podala žalovaná odvolanie. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. o
uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 3.300 eur zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť

žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 500 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej
vyhovujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v tejto časti zamietol a
žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd dospel k
záveru, že žalobkyňa má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko uvedený bezpečnostný incident
je tak závažným zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa §

13ods.1OZ.Vovzťahukvýškenárokunanáhradunemajetkovejujmystanovenejsúdomprvejinštancie
(3.300 eur) však uviedol, že táto je neprimerane vysoká.

15. Na margo námietky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolací súd
konštatuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §

393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých
pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny
záver. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k prijatému rozhodnutiu; jeho
postup nemožno považovať za zjavne neodôvodnený či arbitrárny.
15.1. S otázkou premlčania sa vysporiadal v bode 14. rozsudku a zhodne so súdom prvej inštancie
uviedol, že začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa,
keďsaprávomohlovykonaťpoprvýraz,atojedeň09.02.2017,kedybolidokumentysosobnýmiúdajmi

nájdené nálezcom, ktorú skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného
incidentu. Nasledujúcim dňom 10. 02. 2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 10.
02.2020.Žalobabolanasúddoručená04.02.2020[podľapotvrdeniaoprijatínávrhunazačatiekonania
04. 02. 2020 (č. l. 17), pozn. dovolacieho súdu], teda pred uplynutím premlčacej doby. Odvolací súdargumentoval, že začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol
plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove. Neoprávnené
sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív v mechu uloženom na

podlahe skladu svedkom R. K.. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka
neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej
však nemožno vyvodiť, či po 25. 01. 2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovanej
nachádzali alebo nenachádzali. V prípade, ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovanej mal
predchádzať samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý

deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli uložené na podlahe skladu žalovanej, nie kedy
ich tam naposledy videl. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v otázke premlčania tak nemožno
považovať za nepreskúmateľné, pretože odvolací súd riadne vysvetlil spôsob, ako určil začiatok a koniec
plynutia premlčacej doby v konkrétnostiach súdenej veci.
15.2. Pre úplnosť možno v tejto časti len doplniť, že otázka dôkladnosti a presvedčivosti odôvodnenia
odklonu (v zmysle čl. 2 ods. 3 Základných princípov CSP), či jeho významového protikladu v podobe

len všeobecných dôvodov je práve onou otázkou objektívnej spôsobilosti odôvodnenia rozhodnutia
presvedčiť o správnosti zvoleného prístupu k riešeniu posudzovaného problému na strane jednej a
subjektívnej uspokojivosti odôvodnenia pre toho, kto v spore neuspel, na strane druhej, z ktorých pre
prípadné konštatovanie tvrdenej vady nepreskúmateľnosti je významným len to, či odôvodnenie možno
(alebo naopak nemožno) považovať za uspokojivé objektívne. Za vadu konania v zmysle § 420 písm.

f) CSP teda nie je možné považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu podľa
názoru dovolacieho súdu nešlo).

16. V posudzovanom spore dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu spĺňa aj v

časti trov konania náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods.
2 CSP). Výrok o nároku na náhradu trov konania odvolací súd zdôvodnil v bodoch 37. až 42. svojho
rozsudku uvedúc, o trovách celého konania rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobkyni v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom
na jeho úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Priznanie plnej

náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmu „úspech vo veci“ (bod 37. rozsudku). Odvolací súd svoje rozhodnutie o nároku na náhradu
trov konania oprel aj o nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 225/2020 z 27. augusta 2020, ktorý bol
zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 31/2020 (bod 38.
rozsudku). Ak odvolací súd prípadne nereagoval na absolútne všetky námietky dovolateľky (aplikácia

§ 257 CSP), táto skutočnosť nezakladá vadu zmätočnosti konania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože
jednoznačne vysvetlil kľúčové dôvody, ktoré opodstatňovali priznanie nároku na náhradu trov konania
žalobkyni proti žalovanej v celom rozsahu.

17. Dovolateľka tiež namietala, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je neúplný,

zmätočný a nevykonateľný, pretože odôvodnenie, resp. právny názor, že plná náhrada trov konania má
byť určená výlučne iba z prisúdenej sumy, sa neprejavil v úplnosti aj vo výroku rozsudku o náhrade
trov konania. Aj túto námietku vyhodnotil dovolací súd ako neopodstatnenú. Dovolací súd záverom
konštatuje, že výrok rozsudku odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 CSP)
je úplný, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods.

2 CSP.

18. Pokiaľ dovolateľka v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP v dovolaní
namietala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít,
dovolací súd pre úplnosť veci pripomína, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu

zmätočnosti (judikát R 24/2017).

19. Aj keď dovolateľka prípustnosť dovolania výslovne nevyvodzovala z § 421 ods. 1 CSP, v dovolaní
argumentovala, že odvolací súd sa pri posúdení otázky premlčania odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít, čo by zodpovedalo dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a)

CSP. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 422 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého dovolanie
podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch
s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. V
posudzovanej veci išlo o spotrebiteľský spor (t. j. spor s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretejčasti CSP) a dovolaním bol napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej o peňažnom
plnení vo výške 500 eur. V súlade s § 422 ods. 2 CSP výška minimálnej mzdy v čase podania žaloby
(04. februára 2020) bola 580 eur (§ 1 písm. a) Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 324/2019 Z.

z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2020). Odvolací súd teda rozhodol v dovolaním
napadnutom výroku o peňažnom plnení neprevyšujúcom dvojnásobok minimálnej mzdy (1.160 eur).
Prípadné nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom by preto nemohlo s poukazom na § 422
ods. 1 CSP založiť prípustnosť dovolania.

20. Dovolací súd nezistiac porušenie práva dovolateľky na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f)
CSP dovolanie podľa § 448 CSP zamietol.

21. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 453 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, ktorej vznikli trovy dovolacieho
konania. Dovolací súd mu preto voči žalovanej priznal ich náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.