Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/103/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720200288
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8720200288.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a

členovsenátuJUDr.JozefaKolcuna,PhD.aJUDr.ErikyZajacovejvsporežalobcuŽelezniceSlovenskej
republiky, Bratislava, Klemensova 8, proti žalovanému P. W., narodený XX. G. XXXX, O., M. XXXX/XX,
právne zastúpenému Mgr. Marekom Tauberom, Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova 11, o zaplatenie
1.020,55 eura s prísl., vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11C/3/2020, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. septembra 2023 sp. zn. 2Co/58/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

v Okresný súd Poprad (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") rozsudkom zo dňa 27. apríla
2022 č.k. 11C/3/2020-113 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.020,55 eura s prísl.
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.(I. výrok) Vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na 100 %
náhradu trov konania ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
(II. výrok)
1.1. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca je správcom nehnuteľného majetku,
ktorého vlastníkom je Slovenská republika podľa zákona č. 258/1993 Z.z. a to pokiaľ ide o parcely

vedené na LV č. XXX, kat. úz. O. s tým, že na predmetných parcelách sú postavené garáže so súpisným
č. XXX, XXXXX a XXXX, zapísané na LV č. XXXX, XXXX a XXXX, kat. úz. O. a ich vlastníkom je
žalovaný. Zistil, že žalobca zaslal žalovanému návrhy nájomných zmlúv ohľadom pozemkov, na ktorých
sú postavené garáže vo vlastníctve žalovaného, žalovaný odmietol nájomné zmluvy podpísať a v tejto
súvislosti namietal výšku nájomného a tiež dva druhy cien za prenájom pozemkov, rovnako v priebehu
konania namietal diskrimináciu jeho osoby, keď poukazoval na to, že iní nájomcovia pozemkov, na
ktorých sa nachádzajú garáže, platia žalobcovi nájomné 3 eura za celý pozemok ročne, resp. poukázal

na diskrimináciu svojej osoby v porovnaní s tými osobami, ktorým žalobca pozemky pod garážami
odpredal, čo sa však v jeho prípade nestalo.
1.2. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobca žiadal vydať bezdôvodné obohatenie vo
výške nájmu za predmetné pozemky v rozsahu 3,98 eura za 1 m2 za rok. Zdôrazňoval, že táto
výška nájomného bola jednotná a rovnaká pre každú novopripravenú nájomnú zmluvu, pričom žalobca
postupne zjednocoval podmienky a výšku nájomného aj v už existujúcich nájomných vzťahoch pokiaľ
ide o pozemky zastavenej garážami, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb. V priebehu konania OS

Poprad sp. zn. 13C/9/2020, predložil žalobca asi 100 nájomných zmlúv, z ktorých je zrejmé, že takáto
cena nájmu bola dohodnutá aj v nájomných zmluvách uzatvorených s inými fyzickými osobami -
vlastníkmi garáží, ktoré však žalovaný odmietol uzavrieť. Žalobca súdu predložil aj znalecký posudok, z
ktorého sa vychádzalo v inom konaní a ktorý podporuje jeho tvrdenia o výške žiadaného bezdôvodnéhoobohatenia. Na vznesenú námietku premlčania žalovaným, žalobca reagoval čiastočným späťvzatím
žaloby a úpravou petitu, vec právne posúdil podľa § 123 a § 126 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

1.3. K námietke žalovaného, že je diskriminovaný kvôli výške žiadaného nájomného oproti ostatným
nájomcom, súd prvej inštancie uviedol, že toto tvrdenie nie je pravdivé, nájomné vo výške 3,98 eura /
rok / m2 je vo všetkých nájomných zmluvách, ktoré od roku 2009 po zmene právnej úpravy žalobca
postupne s nájomcami uzatváral. Neobstojí ani námietka žalovaného, že mu žalobca odmieta predať
pozemky pod garážami na rozdiel od iných vlastníkov garáži. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žaloba

chráni svoje vlastníctvo a je len na ňom, komu svoj majetok predá alebo nie. Nemusí k tomu uvádzať
žiadne dôvody. Poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Poprad sp. zn. 21C/5/2011, medzi tými
istými sporovými stranami o vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov za iné obdobie
s tým, že cena za nájom predmetných pozemkov bola v tomto konaní určená 3,98 eura za m2 za rok so
zdôraznením, že ide o cenu primeranú vzhľadom na lokalitu predmetných pozemkov, túto cenu považuje
žalobca za obvyklú, berúc do úvahy trhové podmienky nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a

čase platil, ak by pozemok užíval na základe platnej nájomnej zmluvy.
1.4. Žalobe preto vyhovel a o trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd") na odvolanie žalovaného rozsudkom z 26. septembra
2023 sp. zn. 2Co/58/2022 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a stranám

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (druhý výrok).
2.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania mu predchádzajúceho uviedol
k námietke nesprávne zisteného skutkového stavu, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je
založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Miera
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový

stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu
právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci, je
jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom
vôbec pre rozhodnutie súdu . Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska
posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom

ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní. Odvolací súd tiež zdôraznil aj to, že súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu a procesný postoj strany sporu
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana
sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu
spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola. K námietke o
nesprávnom posúdení odvolací súd poznamenal, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery (do pozornosti rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/7/2010). Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností súd prvej inštancie vyvodil aj správny právny záver. Keďže ani

v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací
súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré odkazuje
a na zdôraznenie vecnej správnosti v súvislosti s odvolacími námietkami dopĺňa uvedené.
2.2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 126 ods. 1, § 123, § 451
ods. 1, 2, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že bezdôvodné obohatenie predstavuje

osobitný právny inštitút mimozmluvného záväzkového práva. Pod právnym inštitútom sa rozumie súhrn
právnych noriem, ktorých zmysel, účel a funkcia sú podriadené totožnému cieľu. Cieľom právnej
úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku prípadne v iných právnych predpisoch
súkromného práva je reparácia nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez relevantného právneho dôvodu v
majetkovejsféresubjektovprávnychvzťahov.Kmajetkovejnerovnováhedochádzavprávnychvzťahoch

pomerne pravidelne, avšak o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť výlučne vtedy, ak absentuje
právny dôvod tejto majetkovej nerovnováhy. Právnym dôvodom môže byť zákon alebo na základe
zákona právne relevantná skutočnosť (napr. zmluva, vznik škody a podobne). Primárnou funkciou
právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je tak náprava majetkovej nerovnováhy vzniknutej z tituluabsencie relevantného právneho dôvodu a v tejto súvislosti sa hovorí o funkcii reparačnej, či reštitučnej.
Pokiaľ ide o plnenie bez právneho dôvodu, ťažiskom tejto skutkovej podstaty je poskytnutie plnenia
jedným subjektom druhému subjektu bez počiatočnej existencie akéhokoľvek právneho dôvodu tohto

plnenia. V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez platnej nájomnej zmluvy spočíva bezdôvodné
obohatenie užívateľa v tom, že vykonával právo nájmu cudzej veci. Výška náhrady sa odvodzuje
od prospechu, ktorý získal plnením bez právneho dôvodu účastník, ktorý mal povinnosť majetkový
prospech vydať (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 30Cdo/1789/2002).
2.3. V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobca je správcom nehnuteľného majetku,

ktorého vlastníkom je SR podľa zákona č. 258/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov, a to pokiaľ ide
o pozemky C KN XXXX/XXX . vo výmere 23 m2, parcela C KN č.. vo výmere 20 m2 a parcela C KN
XXXX/XXX vo výmere 24 m2, ktoré sa nachádzajú v kat. úz. O. a sú zapísané na LV č. XXX. Na
týchto parcelách sa nachádzajú stavby - garáže, súpisné č. XXXX, XXXX a XXXX, zapísané na LV
č. XXXX, XXXX a XXXX, kat. O. ako vlastníctvo žalovaného. Keďže medzi stranami sporu nedošlo k
uzatvoreniu platných nájomných zmlúv ohľadom užívania pozemkov, ktoré sú zastavané garážami vo

vlastníctve žalovaného, žalobca v tomto konaní žiadal od žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie z
dôvodu užívania pozemkov žalovaným bez právneho dôvodu za obdobie od 06. 11. 2019 do 28. 02.
2021. Keďže žalovaný v spornom období užíval nehnuteľnosti, ktorých výlučným vlastníkom je štát,
pričom správu tohto štátneho majetku vykonáva žalobca, je dôvodné, aby žalovaný platil za užívanie
predmetných nehnuteľností, keďže parcely užíval v súvislosti s užívaním garáží vlastnícky mu patriacich.

Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že je dôvodné, aby žalovaný platil za užívanie predmetných
nehnuteľností a právny vzťah strán konania sa tak riadi režimom bezdôvodného obohatenia v zmysle
predpokladov citovaného ustanovenia § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka.
2.4. Ďalej skonštatoval, že žalobca navrhovanú cenu nájmu za dané pozemky odvodzoval od predpisu
označeného ako Ceny za nájom pozemkov a nebytových priestorov Železníc Slovenskej republiky č.

XXXX/XXXX-XXXX účinného od 01. 07. 2009 s tým, že tento predpis predstavuje návod pre jednotlivé
organizačné zložky Železníc SR pokiaľ ide o výšku nájmu a zaoberá sa aj výškou nájmu pozemkov
na iné ako poľnohospodárske a komerčné účely, čo je bližšie upravené v tabuľke č. 2 tohto interného
cenového predpisu žalobcu. Spornou otázkou medzi stranami teda bola výška obvyklého nájmu v
danej lokalite, ktorá by mala byť základom pre výpočet výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie

predmetných nehnuteľností. Podľa žalobcu výška nájomného, ktoré by musel žalovaný platiť, ak by
nájomný vzťah k daným pozemkom existoval, je daná sumou 3,98 eur / m2 / rok (výška nájomného
vypočítaná podľa spomínaného predpisu ŽSR 1014 vydaného DR ŽSR č. XXX/XXXX-OXXX). Na
podporu týchto tvrdení žalobca taktiež v konaní predložil znalecký posudok č. XX/XXXX vyhotovený
znalkyňou T.. Q. C., úlohou ktorej bolo stanoviť všeobecnú hodnotu pozemkov nachádzajúcich sa v kat.

úz. O. - zastavené plochy v zastavanom území obce O., evidované na LV č. XXX. Znalkyňa poukázala
na to, že hodnotené pozemky sú situované v lokalite radových garáží pri východnom okraji bytovej
zástavby, Sídl. Juh, Poprad. Ide o rovinaté pozemky, ktoré sú zastavané stavbami garážových boxov vo
vlastníctve fyzických osôb na pozemkoch vo vlastníctve Slovenskej republiky - Železnice SR. Hodnotené
pozemky sú zastavané garážovými boxami a iný účel využitia pozemkov do budúcna možno vylúčiť.

Jednotkovú hodnotu pozemkov pri použití koeficientu polohovej diferenciácie znalkyňa stanovila sumou
37,80 eura / m2, keď 10 % z tejto hodnota, ako to vyjadril aj prvoinštančný súd, môže predstavovať
cenu nájmu daných pozemkov za m2 ročne. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na podobný predmet
sporu riešený Okresným súdom Poprad v konaní sp. zn. 13C/9/2020, v ktorom predložil nové nájomné
zmluvy s vlastníkmi ďalších garáži v danej lokalite, v ktorých sa vychádza z hodnoty nájmu 3,98 eura

za m2 ročne s tým, že pri takto stanovenej výške nájmu uzavrel nájomné zmluvy s väčšinou vlastníkov
garáži v danej lokalite. Súd prvej inštancie preto správnym spôsobom akceptoval žalobcom žiadanú
výšku bezdôvodného obohatenia v rozsahu 3,98 eur za m2 za rok pozemku užívaného žalovaným v
rozhodnom období s poukazom na závery takto vykonaného dokazovania vo veci. Odvolací súd za
nedôvodnú považoval námietku žalovaného ohľadom diskriminácie jeho osoby, keď bolo zrejmé, že

žalobca aj s inými vlastníkmi garáži v danej lokalite uzatvoril zmluvy o nájme pozemkov, v ktorých
vychádzal z rovnakej hodnoty nájmu.
2.5. Z obsahu spisu mal ďalej za zrejmé, že žaloba žalobcu podaná v danej právnej veci je riadnym
spôsobom podpísaná štatutárnym zástupcom žalobcu, čo vyplýva z obsahu žaloby obsiahnutej na
č.l. 1 - 3 a č.l. 51 až 53, preto ani táto odvolacia námietka žalovaného dôvodná nebola. Súd prvej

inštancie v prejednávanej veci vykonal pojednávanie po prvýkrát 09. 11. 2021, na ktorom bol prítomný
aj žalovaný, ktorého súd prvej inštancie vypočul ako stranu konania. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo
vykonané dňa 01. 12. 2021, na ktorom bol žalovaný opäť prítomný, vyjadril sa k veci a mal možnosť
predložiť súdu prípadné ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Ďalšie pojednávanie vo veci súd prvejinštancie realizoval 26. 01. 2022, ktorého sa žalovaný zúčastnil s tým, že pojednávanie bolo odročené
na termín 04. 04. 2022 o 10.00 hodine. Žalovaný podaním z 22. 03. 2022 požiadal o odročenie tohto
pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, keď v tejto súvislosti aj predložil potvrdenie o dočasnej

pracovnej neschopnosti ošetrujúceho lekára. Súd prvej inštancie akceptoval žiadosť žalovaného o
odročenie tohto pojednávania a nový termín pojednávania určil na deň 27. 04. 2022 o 10:15 hodine. Dňa
19. 04. 2022 žalovaný opätovne požiadal o odročenie tohto pojednávania z dôvodu, že na tento deň je
objednaný na odborné zdravotné vyšetrenie a zároveň predložil potvrdenie o objednaní na daný termín.
Súd prvej inštancie túto žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania neakceptoval, čo žalovanému

aj oznámil.
2.6. Súd prvej inštancie aj v preskúmavanom rozhodnutí (bod 10.) odôvodnil prečo neakceptoval
ďalší návrh žalovaného na odročenie pojednávania. V tejto súvislosti zdôraznil, že napriek riadnemu
poučeniu (č.l. 102) strana, ktorá navrhuje pojednávanie odročiť, musí súdu oznámiť túto skutočnosť
bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela (žalovaný uvádzal, že už dlhší čas je objednaný na
vyšetrenie, žiadosť o odročenie pojednávania, na ktoré predvolanie prevzal 07. 04. 2022, doručil súdu až

19. 04. 2022) a zároveň napriek spomínanému poučeniu v návrhu na odročenie pojednávania neoznámil
súdu telefónne číslo, či elektronickú adresu, na ktorej ho možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o
návrhu na odročenie pojednávania. Zdôraznil, že z predloženého potvrdenia potvrdzujúceho objednanie
žalovaného na odborné interné vyšetrenie, nie sú zrejmé časové údaje, kedy malo byť toto vyšetrenie
vykonané. Poukázal aj na to, že žalovaný v priebehu tohto konania opakovane bol vypočutý k predmetu

sporu a bol vytvorený dostatočný časový priestor, v ktorom mal možnosť sa k veci vyjadriť a predkladať
súdu prvej inštancie dôkazy na podporu svojich tvrdení. Odvolací súd vo vzťahu k tejto odvolacej
námietke žalovaného tak nezistil, aby postupom súdu prvej inštancie došlo k takému nesprávnemu
procesnému postupu, ktorý by znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm.

b) CSP).
2.7. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. S ohľadom na výsledok odvolacieho konania žalovaný nemá nárok na náhradu trov a žalobcovi
v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „dovolateľ") dovolanie, prípustnosť
ktorého odôvodňoval § 420 písm. f) CSP majúc za to, že odvolací súd mu nesprávnym procesným
postupom znemožnil uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv v miere porušujúcej právo na
spravodlivý proces.
3.1. Žalovaný predovšetkým poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP., kde v odôvodnení rozsudku

súd uvedie, čoho sa žalobca domáha, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Žalovaný mal za to, že v prejednávanej
veci sa odvolací súd neriadil uvedenými zásadami, keďže rozhodnutie odvolacieho súdu sa nezaoberalo

všetkými podstatnými vznesenými námietkami žalovaného uvedených v odvolaní a odôvodnenie
odvolacieho súdu v bodoch 16-27 v samotnom merite veci je nesprávne a v rozpore so skutkovým
a právnym stavom. Rovnako je nesprávne aj rozhodnutie o trovách konania. Žalovanému je známe,
aj s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, že všeobecné súdy nemusia
dať odpoveď na všetky námietky a podnety účastníka konania, rovnako neodôvodnenie rozhodnutia

podľa predstáv odvolateľa, avšak odvolací súd nepodal vo svojom rozhodnutí v bodoch 16-27 také
odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na predmetom súdnej ochrany.
všetky relevantné skutkové a právne otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Žalovaný v
prvom rade poukázal na to, že postup prvostupňového súdu odňal možnosť žalovanému konať pred
súdom a to tým, že neakceptoval jeho žiadosť o odročenie pojednávania určeného na deň 27.

04. 2022, pričom prvostupňový súd pojednával dňa 27. 04. 2022 v jeho neprítomnosti. Poukázal
na to, že účelom pojednávania nie je len vec formálne prejednať, ale najmä sa vysporiadať s
dôkaznými prostriedkami, argumentmi strán a vec zákonne a spravodlivo rozhodnúť. Prítomnosť strán
na pojednávaní zabezpečuje aj jednu zo základných zásad spravodlivého procesu. Skutočnosť, že
tomuto pojednávaniu t.j. 27. 04. 2022 predchádzala iné pojednávania, na ktorých už sa vyjadril ešte

neznamenalo, že sa nemôže vyjadriť aj na pojednávania dňa 27. 04. 2022, pričom ako žalovaný má
právo vo svojom záverečnom prednese zhrnúť výsledky dokazovania, čo mu bolo upreté. Z tohto dôvodu
argumentáciu prvostupňového ako aj odvolacieho súdu k otázke nevyhovenia odročenia pojednávania
považoval za nesprávnu a porušujúcu jeho práva.3.2. Z hľadiska hmotnoprávnej stránky sporu, mal za nevyhnutné uviesť, že žalobca sa ku žalovanému
od samotného počiatku správal diskriminačne, čo je z pohľadu platného právneho poriadku SR
neprípustné. Už od roku 2009 mal záujem sa so žalobcom mimosúdne dohodnúť, tento však ponúkal

neprimerane vysoké nájomné .Žalovaný nesúhlasil s výškou nájomného tak ako ju stanovil súd na
základe znaleckého posudku, pretože ide o neprimeranú výšku nájomného. Zároveň za nesprávne
považoval poukazovanie na predpis ŽSR. ktoré určilo výšku nájomného sumou 3,98 eur/m2/rok, pretože
ide o interný predpis, na ktorý nemá dosah žalovaný.
3.3. Zároveň žalovaný požiadal v zmysle ustanovenia § 444 CSP o odklad vykonateľnosti rozsudku

Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/58/2022 zo dňa 26. 09. 2023 až do právoplatného rozhodnutia
dovolacieho súdu o dovolaní žalovaného, pretože mal za to, že v danom prípade sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa v súvislosti s diskrimináciou žalovaného.
3.4. S poukazom na uvedené dôvody dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že navrhuje dovolaciemu súdu, aby dovolanie zamietol ako
nedôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd", resp. ,,najvyšší súd") príslušný na
rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427

ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou
CSP), v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

8 . Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

9. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie

troch znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup
znemožnil strane realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala
takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Pretože dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd

pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa
záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), a či je
zachované právo dovolateľa na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

11. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení

sp. zn. III. ÚS 44/2022 z 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať
vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci azávermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne
akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že
arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom

súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej
relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava"). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu,
ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,naktorýchjezaložené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12. K námietkam dovolateľa týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj
právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj z rozhodnutí Ústavného

súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať
vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán významnými pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS
76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (P. c. Španielsko z

9. decembra 1994, séria A, č. 303- A , s. 12, § 29, I. K. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - B, W. c. Grécko z XX. mája XXXX, I. c. Francúzsko z XX. februára XXXX).

13. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaný namietal nepreskúmateľnosť a nedostatočnosť dôvodov
odvolacieho rozhodnutia, pričom mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu sa nezaoberalo všetkými

podstatnými vznesenými námietkami žalovaného uvedených v odvolaní a odôvodnenie odvolacieho
súdu v bodoch 16-27 v samotnom merite veci je nesprávne a v rozpore so skutkovým a právnym stavom.
Rovnako je nesprávne aj rozhodnutie o trovách konania.

14. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie

odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v spojení s
odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle §
393 ods. 2 CSP a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých

pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne
úvahy odvolacieho aj okresného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru. Súd prvej inštancie spolu
s odvolacím súdom uviedli, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, z ktorých
vykonaných dôkazov vychádzali, ako ich vyhodnotili, jasne a zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti
vzalizapreukázané,tedazakéhoskutkovéhostavuvecivychádzali,ktoréustanoveniazákonaaplikovali

a ako vec právne posúdili, a zároveň sa vysporiadali s podstatnými vyjadreniami a námietkami strán
konania.

15. Odvolací súd dostatočným spôsobom dôvodil, že „v predmetnej veci bolo nepochybne preukázané,
že žalobca je správcom nehnuteľného majetku, ktorého vlastníkom je SR podľa zákona č. 258/1993 Z.z.

v znení neskorších predpisov, a to pokiaľ ide o pozemky R. vo výmere 23 m2, parcela C KN č. XXXX/
XXX vo výmere 20 m2 a parcela C KN XXXX/XXX vo výmere 24 m2, ktoré sa nachádzajú v kat. úz. O. a
sú zapísané na LV č. XXX. Na týchto parcelách sa nachádzajú stavby - garáže, súpisné č. XXXX, XXXX
a XXXX, zapísané na LV č. XXXX, XXXX a XXXX, kat. O. ako vlastníctvo žalovaného. Keďže medzistranami sporu nedošlo k uzatvoreniu platných nájomných zmlúv ohľadom užívania pozemkov, ktoré
sú zastavané garážami vo vlastníctve žalovaného, žalobca v tomto konaní žiada od žalovaného vydať
bezdôvodné obohatenie z dôvodu užívania pozemkov žalovaným bez právneho dôvodu za obdobie od

06. 11. 2019 do 28. 02. 2021. Keďže žalovaný v spornom období užíval nehnuteľnosti, ktorých výlučným
vlastníkom je štát, pričom správu tohto štátneho majetku vykonáva žalobca, je dôvodné, aby žalovaný
platil za užívanie predmetných nehnuteľností, keďže parcely užíval v súvislosti s užívaním garáží
vlastnícky mu patriacich. "Odvolací súd tak dospel k záveru, že „Súd prvej inštancie správne vyhodnotil,
že je dôvodné, aby žalovaný platil za užívanie predmetných nehnuteľností a právny vzťah strán konania

sa tak riadi režimom bezdôvodného obohatenia v zmysle predpokladov citovaného ustanovenia § 451
ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. "

16. Odvolací súd sa dostatočným spôsobom zaoberal vo svojom rozhodnutí v bode 18 -20 aj s
námietkou týkajúcou sa výšky bezdôvodného obohatenia v rozsahu 3,98 eur za m2 za rok pozemku
užívaného žalovaným v rozhodnom období, kde konštatoval, že „Súd prvej inštancie preto správnym

spôsobom akceptoval žalobcom žiadanú výšku bezdôvodného obohatenia v rozsahu 3,98 eur za m2
za rok pozemku užívaného žalovaným v rozhodnom období s poukazom na závery takto vykonaného
dokazovaniavoveci.Neobstojívtejtosúvislostinámietkažalovanéhoohľadomdiskrimináciejehoosoby,
keď je zrejmé, že žalobca aj s inými vlastníkmi garáži v danej lokalite uzatvoril zmluvy o nájme pozemkov,
v ktorých vychádzal z rovnakej hodnoty nájmu."

17. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad. Žalovaný preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým

odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné alebo, na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska

doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
17.1. Skutočnosť, že dovolateľ sa s názorom súdov nižšej inštancie nestotožnil, nepostačuje sama
osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP tak nemožno považovať to, že
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalovaný preto neopodstatnene namieta

existenciu tejto vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

18. Dovolateľ tiež namietal, že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom a to tým, že neakceptoval žiadosť žalovaného o odročenie pojednávania určeného na deň 27.
04. 2022, pričom prvostupňový súd pojednával dňa 27. 04. 2022 v neprítomnosti žalovaného.

19. Právo strany sporu, aby jej vec bola prejednaná verejne a v jej prítomnosti, zaručené v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných
zákonov), nemožno chápať tak, že by súd nemohol (vôbec) konať a rozhodnúť v jej neprítomnosti,
ale tak, že súd je povinný strane poskytnúť priestor na uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka

je vyjadrená predovšetkým v ustanovení § 178 ods. 2 CSP, ktoré súdu ukladá predvolať stranu sporu
alebo jej zástupcu na pojednávanie tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní
pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Strana sa pritom na pojednávanie predvolá len vtedy, ak je
nevyhnutné vykonať jej výsluch, inak predvolá súd len jej zástupcu (§ 195 ods. 1 a 2 a § 178 ods. 1 CSP).

20. K odročeniu pojednávania je možné pristúpiť aj na návrh strany sporu alebo jej zástupcu. Aj v takom
prípade ale platí, že odročenie pojednávania prichádza do úvahy len z dôležitého dôvodu, t. j. ak sa
strana sporu alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a zároveň od
nich nemožno spravodlivo požadovať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Posúdenie dôležitosti
dôvodu na odročenie termínu pojednávania posudzuje súd podľa konkrétnych okolností prípadu a môže

ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti o odročenie termínu
pojednávania (tu pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J. Tomašovič M.,
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, komentár k § 183).21. Aktuálna právna úprava civilného procesu odročovanie pojednávania spája so sprísnenými
podmienkami a výnimočnosťou odročovania, prostredníctvom reštriktívneho výkladu § 179 CSP
(pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania a účel tohto zákona). Ambíciou takejto úpravy je výrazne zredukovať aplikačné
problémy súvisiace s dĺžkou súdnych konaní a tým prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie.

22. Odročenie pojednávania podľa CSP je viazané nielen na existenciu dôležitého dôvodu u strany alebo
jej zástupcu, ale (kumulatívne) aj na nemožnosť spravodlivo od nich žiadať, aby sa nechali zastúpiť.

Ak je dôvodom odročenia nepriaznivý zdravotný stav strany, možno vždy spravodlivo žiadať, aby bola
zastúpená na ďalšom nariadenom pojednávaní inou osobou (§ 183 ods. 1, 2 CSP). Dôvod odročenia
pojednávania je strana povinná súdu oznámiť bezodkladne (§ 183 ods. 3 CSP). Ak súd zistí, že stranou
uvedený dôvod na odročenie pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá
odročenie navrhla. Strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, je povinná uviesť telefónne číslo
alebo elektronickú adresu, na ktorú ju možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o jej návrhu na odročenie

pojednávania (§ 183 ods. 4 CSP).

23. Ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav strany sporu alebo jeho zástupcu, návrh
na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že jeho zdravotný stav
neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára na

lekárskom potvrdení, že daná osoba trpí nepriaznivým zdravotným stavom. Na preukázanie zlyhania
zdravotného stavu znemožňujúceho osobnú účasť na súdnom pojednávaní nemusí byť vystavený
doklad o práceneschopnosti, ale postačuje akékoľvek dôveryhodné lekárske potvrdenie preukazujúce
takú závažnosť zdravotného stavu, pre ktorú sa konkrétna fyzická osoba skutočne nemôže dostaviť na
súd a pojednávanie absolvovať. Uvedenú interpretáciu aproboval (vo svojom rozhodnutí I ÚS 226/2018)

aj Ústavný súd SR.

24. Najvyšší súd už vo svojej staršej judikatúre uviedol, že dôležitosť dôvodov, ktorými účastník
odôvodňuje žiadosť o odročenie pojednávania, ako aj včasnosť ich uplatnenia (§ 101 ods. 2 a § 119
ods. 1 a 2 OSP, t. j. Občianskeho súdneho poriadku - zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien

a doplnení, účinného do 30. júna 2016 vrátane) posudzuje súd podľa konkrétnych okolností prípadu
a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti o odročenie
pojednávania. Aj keď účastník konania (dnes i strana) vo svojej žiadosti uvedie dôvod, inak spôsobilý
viesť k záveru o odročení pojednávania, nie je súd vždy povinný takýto dôvod akceptovať, a to najmä
vtedy, ak je účastníkom konania uplatnený k procesnej obštrukcii s cieľom bezdôvodného predlžovania

občianskeho súdneho konania (1Obo/19/2014).

25. V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že žalovaný podaním z 22.03.2022 požiadal o odročenie
tohto pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, keď v tejto súvislosti aj predložil potvrdenie o dočasnej
pracovnej neschopnosti ošetrujúceho lekára. Súd prvej inštancie akceptoval žiadosť žalovaného o

odročenie tohto pojednávania a nový termín pojednávania určil na deň 27. 04. 2022 o 10:15 hodine.
Dňa 19. 04. 2022 žalovaný opätovne požiadal o odročenie tohto pojednávania z dôvodu, že na tento
deň je objednaný na odborné zdravotné vyšetrenie a zároveň predložil potvrdenie o objednaní na
daný termín. Súd prvej inštancie v rozhodnutí (bod 10.) odôvodnil prečo neakceptoval ďalší návrh
žalovaného na odročenie pojednávania. V tejto súvislosti zdôraznil, že napriek riadnemu poučeniu (č.l.

102) strana, ktorá navrhuje pojednávanie odročiť, musí súdu oznámiť túto skutočnosť bezodkladne po
tom, čo sa o ňom dozvedela (žalovaný uvádzal, že už dlhší čas je objednaný na vyšetrenie, žiadosť
o odročenie pojednávania, na ktoré predvolanie prevzal 07. 04. 2022, doručil súdu až 19. 04. 2022) a
zároveň napriek spomínanému poučeniu v návrhu na odročenie pojednávania neoznámil súdu telefónne
číslo, či elektronickú adresu, na ktorej ho možno upovedomiť o rozhodnutí súdu o návrhu na odročenie

pojednávania. Zdôraznil, že z predloženého potvrdenia potvrdzujúceho objednanie žalovaného na
odborné interné vyšetrenie, nie sú zrejmé časové údaje, kedy malo byť toto vyšetrenie vykonané.
Nemožnonapokonopomenúť,žežalovanývpriebehutohtokonaniaopakovanebolvypočutýkpredmetu
sporu a bol vytvorený dostatočný časový priestor, v ktorom mal možnosť sa k veci vyjadriť a predkladať
súdu prvej inštancie dôkazy na podporu svojich tvrdení.

26. V okolnostiach posudzovaného prípadu je dovolací súd toho názoru, že postup súdu prvej inštancie
neodporoval zneniu ustanovenia § 183 CSP. Žalovanému bolo predvolanie na termín pojednávania
27. apríla 2022 o 10.00 hod. doručené dňa 7. apríla 2022, teda v dostatočnom predstihu v súlades ustanovením § 178 ods. 2 CSP, aby sa mohol pripraviť na predmetné pojednávanie, prípadne si
zabezpečiť právne zastúpenie. Žalovaný štyri dni pred nariadeným pojednávaním doručil súdu žiadosť
o odročenie pojednávania, ktorú odôvodnil dlhodobo plánovaným vyšetrením u lekára, na preukázanie

ktorého predložil súdu potvrdenie o objednaní na daný termín.

27. Dovolací súd opätovne uvádza, že povinnosťou súdu je postupovať v konaní tak, aby bola vec čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (čl. 17 Základných princípov CSP) a zároveň je jeho oprávnením
odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a

bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, prípadne vedú k nedôvodným prieťahom v konaní (čl.
5 Základných princípov CSP).

28. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že súd riadiaci sa (o. i.) aj čl. 5 a čl. 17 Základných princípov
CSP nie je povinný akceptovať akékoľvek ospravedlnenie neúčasti strany sporu na nariadenom
pojednávaní. Na to, aby súd mohol odročiť pojednávanie z dôležitého dôvodu, bol žalovaný (strana

sporu) povinný predložiť súdu dôveryhodné lekárske potvrdenie (v tomto prípade plánované lekárske
vyšetrenie). Žalovaný však v tomto prípade takéto dôveryhodné lekárske potvrdenie súdu nepredložil.

29. Neuznanie dôvodov pre odročenie pojednávania, rozhodnutie o uskutočnení pojednávania bez
prítomnosti žiadateľa odročenia a následné pojednávanie a meritórne rozhodnutie vo veci nemožno

považovať za vadu konania, v dôsledku ktorej bola strane odňatá možnosť konať pred súdom. To, či
došlo k splneniu povinnosti upovedomiť žiadateľa odročenia o spôsobe naloženia s jeho žiadosťou
a či vôbec bolo namieste na splnení takejto povinnosti trvať, treba posudzovať vždy podľa okolností
konkrétneho prípadu a úmerne časovému priestoru na to vytvorenému, samozrejme v záujme čo
najrýchlejšej a najúčinnejšej ochrany práv a aj eliminovania možnosti, aby dôsledným trvaním na

naplnení litery zákona došlo (fakticky) k úspechu žiadosti i tam, kde na to neboli podmienky. Práve
uvedené možno zjednodušene vyjadriť tiež tak, že ak by súd napriek zisteniu neexistencie žiadateľom
tvrdeného dôležitého dôvodu odročenia pojednávania už nemal možnosť žiadateľa upovedomiť o
nevyhovení jeho žiadosti s časovým predstihom pred pojednávaním, umožňujúcim tomuto adekvátne
zareagovať a na pojednávanie sa prípadne dostaviť a aj v takomto prípade by malo byť jedinou

alternatívou k nemožnosti učiniť zadosť upovedomovacej povinnosti vyhovenie žiadosti o odročenie,
zákonná úprava rozlišujúca medzi dôvodmi dôležitými a inými (explicitne) a aj medzi existujúcimi a
neexistujúcimi (implicitne) by bola zbavená jej reálneho obsahu a formálne plnenie na bezvýnimočnom
plnení si povinností súdu by bolo povýšené nad jej materiálny cieľ. Ak výsledkom šetrenia súdu
zameraného na odstránenie pochybností o existencii tvrdeného dôvodu odročenia pojednávania, resp.

o jeho dôležitosti bude potvrdenie existencie dôvodu, resp. jeho dôležitosti, súd bude mať dostatočný
podklad na vyhovenie žiadosti a žiadateľ odročenia sa o tom spravidla dozvie z predvolania na ďalšie
pojednávanie.

30. Nad rámec práve uvedeného žiadúce je ešte dodať, že aj keby postup súdu prvej inštancie mal byť

vybočením z vytýčených medzí, vytýkaná vada sa „nepreniesla" do ďalšieho priebehu konania a najmä
nie do postupu súdu, ktorého rozhodnutie tvorí primárny predmet dovolacieho prieskumu. Žalovaný
mal totiž možnosť podať proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie (t. j. mal vplyv na ďalší postup
konania), čo aj využil a o podanom odvolaní rozhodol odvolací súd, ktorý potvrdil názor súdu prvej
inštancie a v potvrdzujúcom rozhodnutí iba vyjadril svoj právny názor, čo však nemožno považovať

za odňatie možnosti konať pred súdom, zvlášť ak odvolací súd sa s otázkou namietaného porušenia
procesných práv odvolateľa a neskoršieho dovolateľa dostatočným spôsobom vysporiadal.

31. Dovolací súd so zreteľom k všetkým vyššie priblíženým úvahám preto dospel k záveru, že správnym
bol postup súdu prvej inštancie, ktorý žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovel, a to z dôvodu

nepreukázania naplnenia zákonných predpokladov na odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov (§
183 ods. 1 CSP).

32. Nutné bolo preto dospieť i k záveru, že žalovaný neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP]. Žalovaný tak neopodstatnene
uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f) CSP, preto dovolací súd jeho dovolanie podľa § 448
CSP ako nedôvodné zamietol.33. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.