Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. september 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201124
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8619201124.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C. XXX, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom Nám. SNP 7, 091
01 Stropkov, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO:
35 697 270, právne zastúpený: Advokátska kancelária E. F., s. r. o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03
Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. SK – 3C/23/2019 - 287 zo dňa 7.11.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti prevyšujúcej sumu 110 eur
(I. výrok), zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 EUR do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 % (III. výrok).
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému
domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 EUR. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že v rokoch

2011 a 2012 bol klientom žalovaného a dňa 09.02.2017 F. D. našiel v Stropkove za budovou, v ktorej
sídli značková predajňa žalovaného, v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového
odpadu archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi
zákazníkov žalovaného, vrátane žalobcu. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola
ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi G. H. F., ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním
vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním
osobných údajov žalovaným. Žalovanú spoločnosť I. D. a.s. je potrebné považovať za prevádzkovateľa v

zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov (ďalej ZOOÚ). Žalovaný
nesie voči žalobcovi objektívnu súkromnoprávnu zodpovednosť za situáciu, že pri spracúvaní osobných
údajov žalobcu, prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO:
47 709 014 (ďalej ELSIG s.r.o.), nebolo pri manipulácii s týmito údajmi a pri ich likvidácii postupované v
súlade so zákonom (§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli flagrantným spôsobom porušené ustanovenia zákona
o ochrane osobných údajov, a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného života žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov.

Žalovaný pri svojom prvom úkone namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník (v súčasnosti
Bardejov), s tým, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu
osobnostijepodľa§13CSPvšeobecnýsúdžalovanéhoavžiadnomprípadesanejednáospotrebiteľský
spor.Rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 3C/23/2019 – 152 zo dňa 25.8.2022 súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2.175 EUR a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

Na základe odvolania žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 8Co/11/2023-244
zo dňa 04.04.2024 tak, že zrušil rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie so záverom, že bude úlohou prvoinštančného
súdu opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu z hľadiska ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, a to aj s
poukazom na to, či v danom prípade nie je postačujúce ospravedlnenie žalovaného.

Po vrátení veci žalobca zobral žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 110 EUR, preto súd prvej inštancie
výrokom I. tohto rozsudku v tejto časti konanie zastavil.
K miestnej príslušnosti súd prvej inštancie poukázal na spotrebiteľský charakter sporu a skoršie
zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý miestnu príslušnosť posúdil podľa ustanovení o náhrade
škody.
Po tom, čo sa súd Prvej inštancie vysporiadal s otázkou miestnej príslušnosti, zaoberal sa otázkou

vecnej legitimácie strán. Konštatoval, že občianskoprávna zodpovednosť žalovaného za zásah do
súkromia žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka
ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve. Pri posúdení občianskoprávnej
zodpovednosti teda nebolo podstatné, že žalovaný konal prostredníctvom svojich obchodných
zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že kto písomné dokumenty s osobnými údajmi vytvoril,

spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil, ale je právne významné, že porušenie
ochranyosobnýchúdajov,akoÚradomnaochranuosobnýchúdajovpreukázanýbezpečnostnýincident,
bolo spôsobené pri plnení zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú práve so žalovaným.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 110,- Eur
ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do jeho

súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov. Súd prvej inštancie
uviedol, že pod nemajetkovou ujmou možno vo všeobecnosti rozumieť akúkoľvek ujmu, ktorá pre
poškodeného nepredstavuje priamu stratu na majetku, a teda nie je vyjadriteľná v peniazoch. Na
úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah
bolobjektívnespôsobilýnarušiťaleboohroziťprávachránenéustanovením§11Občianskehozákonníka

(OZ). Z vykonaného dokazovania mal za preukázaný zásah do súkromia žalobcu pri protiprávnom
spracúvaní jeho osobných údajov, preto súd v ďalšom skúmal, aká ujma bola žalobcovi spôsobená, jej
závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcu došlo. Tvrdenie žalovaného, že žalobcovi
žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla je v úplnom
rozpore s konštatovaním Úradu na ochranu osobných údajov SR (ÚOOÚ SR) v rozhodnutí zo dňa

9.3.2018, č.k. 00103/2018-Op-7 o rozklade podanom spoločnosťou Elsig s.r.o. proti rozhodnutiu úradu
o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcu. V
zhode s týmto rozhodnutím ÚOOÚ SR, súd prvej inštancie konštatoval, že negatívnym následkom
neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä
strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti

a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ
takáto spracovateľská operácia môže viesť napr. ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate,
poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu
alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných
údajov a malo, alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb, vrátane

žalobcu.
Súd prvej inštancie konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie relutárnej náhrady sa pri rozhodovaní
o výške náhrady, sa zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva
došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Neobmedzenému počtu nepovolaných osôb boli sprístupnené najcitlivejšie
osobné údaje žalobcu, ktoré ho jednoznačne identifikujú, a to vrátane zvlášť chráneného jedinečného

osobného identifikátora, ktorým je rodné číslo. Z vykonaných dôkazov súd ustálil, že bezpečnostným
incidentom nedošlo len k „potencionálnej možnosti“ ohrozenia osobnostných práv žalobcu, ako to
konštatuje Krajský súd v Prešove v rozsudku z 30. marca 2021 č.k. 13Co/7/2021-530, ale priamo k
ich porušeniu. V danom prípade sa vzhľadom k vyššie uvedenému morálna satisfakcia javí súdu prvej
inštancie ako nepostačujúca a vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu,

ako aj vzhľadom na funkciu preventívno - sankčnú je žalobcovi potrebné priznať finančnú náhradu.
Čo sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, súd prvej inštancie vychádzal zo spôsobu
výpočtu súdov v identických veciach, pričom vychádzal z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo
vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalýmpo osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje
nároky poškodených z trestných činov. Vzhľadom na množstvo osobných údajov žalobcu, ktoré boli
neoprávnene sprístupnené, ich charakter, dĺžku času protiprávneho konania a postavenie žalovaného

na telekomunikačnom trhu priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110 EUR.
O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal
proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože výška náhrady záležala od úvahy
súdu. Súd nezistil existenciu výnimočných okolností a ani dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by
odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

2. Proti výrokom II. a III. tohto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP. Uviedol, že už pri svojom prvom procesnom úkone
namietol miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bardejov (predtým Svidník). Poukázal na skutočnosť,
že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva, ako právo na život, zdravie, česť
nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie

práva vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobca sa domáha ochrany svojich absolútnych
práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenou zmluvou o pripojení
ako spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri
rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením
motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no

následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Taktiež bol narušený
princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a tiež platí princíp obráteného
dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti.
Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu prvej
inštancie k tejto otázke je nesprávne. Žalovaný zastáva stanovisko, že nie je pasívne legitimovaný.

Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie k tejto otázke oproti predchádzajúcemu
rozsudku už nedoplnil o žiadnu novú argumentáciu, žalovaný bez toho, aby v odvolaní opätovne
opakoval celú svoju predchádzajúcu odvolaciu argumentáciu k tejto otázke iba odkázal na svoje
predchádzajúce odvolanie a zotrval na všetkých dôvodoch.
Žalovaný poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Súd

prvej inštancie neskúmal, či by prípadné ospravedlnenie nebolo postačujúce. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s
argumentáciou súdu prvej inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických
osôb je postačujúci pre priznanie nemajetkovej ujmy. Postup, kedy súd prvej inštancie neskúmal, či
žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu

pôsobenia nepriaznivého následku, prípadne či naďalej pretrváva, resp. sa prejavuje, ale uspokojil sa
iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy, a to dokonca závažnej, došlo už iba
tým, že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv žalobcu ale priamo k ich porušeniu, má za následok
nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností.
Zároveň žalovaný namietal aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek iba čiastočnému

úspechu bol žalobcovi priznaný plný nárok na náhradu trov konania. Žalovaný má za to, že súd prvej
inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k trovám konania, vrátane aplikácie
§ 257 CSP na prejednávanú vec.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, k otázke miestnej príslušnosti poukázal na rozhodnutie
odvolacieho súdu v rozsudku č. k. 11Co/15/2023 – 223 zo dňa 13.12.2023. Vyjadril súhlas s
argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým
Svidník)podľaust.§19písm.b)CSP,pričompovažovaltentodôvodmiestnejpríslušnostizadôvodpopri

miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie poukázal na bod
14. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 04.04.2024. Čo sa týka základu nároku, uviedol,
že žalovaný sa žalobcovi nikdy neospravedlnil. Pri trovách konania nemožno súhlasiť s argumentáciou
žalovaného, nakoľko ak rozhodnutie závisí od úvahy súdu, tak sa za základné považuje rozhodnutie, že
do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení zotrval na svojich stanoviskách uvedených v odvolaní.
Ohľadom miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov poukázal na rozhodnutie Krajského súduv Bratislave vo veci nesúhlasu Mestského súdu Bratislava IV. s postúpením veci, v ktorom krajský súd
uviedol, že sa nejedná o žalobu na náhradu škody a nejde ani o spotrebiteľský spor. Žalovaný zotrval aj
nasvojejargumentáciiohľadompasívnejvecnejlegitimácie,existencie nárokunanáhradunemajetkovej

ujmy, ako aj náhrady trov konania.

5. Žalobca vo svojom stanovisku k podaniu žalovaného uviedol, že proti rozhodnutiu Krajského súdu
v Bratislave o miestnej príslušnosti podal ústavnú sťažnosť. Zotrval na názore, že v danom prípade sa
jedná o spotrebiteľský spor, a že je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného. K otázke trov poukázal

na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/79/2024 zo dňa 12.11.2024 a 8Cdo/75/2023 zo dňa
11.12.2024.

6. V ďalšom stanovisku žalovaný zotrval na všetkých svojich doterajších podaniach a vyjadreniach.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej
5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/2005).

9. Čo sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým
Okresného súdu Svidník), k tomuto sa odvolací súd vyjadril už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení

č.k. 8Co/11/2023 - 244 zo dňa 04.04.2024 a na tomto názore zotrváva.
Nad rámec argumentácie uvedenej odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení odvolací súd dodáva,
že predmetom konania je nepochybne nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v
zmysleust.§11a§13Občianskehozákonníkasuplatnenímpožiadavkynanáhradunemajetkovejujmy.
Zásadným pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v

tomzmysle,činiejevosvojejpodstatenárokomkorešpondujúcimsnárokomnanáhraduškody,prektorý
môže platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom
súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo
na náhradu škody.
Už v zrušujúcom uznesení č.k. 8Co/11/2023 - 244 zo dňa 04.04.2024 odvolací súd poukázal na Princípy

európskeho deliktného práva (PETL), ktoré pojem nemateriálna ujma stavajú na úroveň pojmu škoda.
PETL v čl. 2:101 definuje škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov.
Ako vyplýva z tejto definície, škoda sa chápe široko, univerzálne a ako majetkový či nemajetkový
reflex vo sfére poškodeného. Akýkoľvek zásah do tejto sféry či zhoršenie pozície poškodeného založí
zodpovednosť za škodu za predpokladu, že súčasne išlo o zásah do právom definovaného statku.

Jednoznačne pozitívny trend tejto koncepcie predstavuje postavenie imateriálnej ujmy na úroveň
majetkovejškodyaďalejskutočnosť,žeirežimnáhradyjepreobidvadruhyškôdrovnocenný.Zhľadiska
terminologického používa PETL výrazy "škoda" (damage) a "ujma" (harm) synonymicky.
Materiálna ujma ako jeden z dvoch definičných komponentov pojmu škoda je definovaná v časti s
označením peňažná škoda (pecuniary damage). Pozitívne definície nemateriálnej ujmy PETL síce

nepodáva, ale aj tak ich z celkovej koncepcie (a contrario materiálnej ujmy) možno vyvodiť. Ide o druh
ujmy, ktorý nepredstavuje reálny úbytok v majetkovej sfére poškodeného. Náhrada nemateriálnej ujmy
sa v moderných deliktných úpravách nevyčerpáva len náhradou ujmy na zdraví a na živote, ale panuje
široký konsenzus, že je spoločensky vysoko žiaduce odškodňovať v rôznej miere aj zásahy do inýchzložiek a sfér osobnosti jedinca, než je jeho fyzická a duševná integrita. Náhrada nemajetkovej ujmy
sa týmto úzko prepojuje s inštitútom ochrany osobnosti a koncepciou garancie osobnostných práv v
súlade s tým, ako je v tom ktorom systéme upravená (porovnaj Poňatie škody v Princípoch európskeho

deliktného práva, JUDr. Ing. Elena Divko, Bulletin slovenskej advokácie, 2014).
Skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého sa domáha žalobca, nepochybne možno
subsumovať, prípadne aj stotožniť s pojmom škoda, vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora
z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že
nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody.

Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou
nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním je potrebné uviesť, že Okresný súd
Bardejov je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom
súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá
zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá
zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného

súdu Bardejov. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní
sporná, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej
príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov je daná ako osobitná miestna
príslušnosť podľa § 19 písm. b) CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovaného o miestnej
nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

K otázke miestnej príslušnosti odvolací súd záverom dodáva, že proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave vo veci nesúhlasu s postúpením veci podal žalobca dňa 18.03.2025 ústavnú sťažnosť,
o ktorej Ústavný súd doposiaľ nerozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že súd nie je viazaný
rozhodnutiami iných súdov, pokiaľ tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít. Preto Krajský súd v Prešove nie je viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave

v otázke miestnej príslušnosti v prejednávanej veci.

10. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní odvolací súd zotrváva na právnom názore
vyjadrenom už v uznesení č.k. 8Co/11/2023 - 244 zo dňa 04.04.2024. Je nepochybné, že žalobca
vstupoval do právneho vzťahu so žalovaným, pričom tento konal prostredníctvom splnomocnenej osoby

a žalovaný, aj keď konajúci prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahol do osobnostných práv
žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento
prípad sa vzťahuje rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa
jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom,
teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovaného, a vtedy sa tento neoprávnený zásah

pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanému. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Českej
republiky aj v rozhodnutí č.k. 30Cdo/1393/2007, v zmysle ktorého: „Platí zásada, podľa ktorej, ak
neoprávnený zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou (alebo inou
fyzickou osobou) k realizácii činnosti tejto právnickej osoby (alebo inej fyzickej osoby), kedy určujúcim
je existencie miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto osoby, potom v týchto

prípadoch občianskoprávnej sankcie podľa § 13 Obč. zák. postihujú samotnú právnickú alebo inú fyzickú
osobu v zmysle analógie § 420 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 853 toho istého zákona.“ Odvolací súd
zároveň poukazuje na to, že aj keď sa jedná o judikatúru iného štátu, tak táto sa týka výkladu právneho
predpisu, ktorý bol v tom čase totožný s úpravou v Slovenskej republike.
Pokiaľ žalovaný poukazuje na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti, tak táto je daná v rámci

administratívnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v zmysle zákona o ochrane
osobných údajov. Táto koncepcia sa neuplatňuje v oblasti zodpovednosti podľa občianskoprávnych
predpisov o ochrane osobnosti. K otázke občianskoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti
odvolací súd poukazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa
v plnom rozsahu stotožňuje.

Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na dôvodovú správu k zákonu o ochrane osobných údajov
účinného v čase vzniku bezpečnostného incidentu, podľa ktorej je stále potrebné, aby prevádzkovateľ
bol aspoň informovaný o hlavných prvkoch štruktúry spracovania (napr. o zapojených subjektoch,
bezpečnostných opatreniach, zárukách pri spracovaní v tretích krajinách atď.), aby si udržal pozíciu, v
ktorej má kontrolu nad údajmi spracúvanými v jeho mene.

V tejto súvislosti, pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovaného, nie je relevantné použitie ustanovení
zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto
zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako ho uplatnil žalobca v tomto konaní. Zuvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov,
naktorésaodvolávažalovaný,ktorévsúvislostisjehozodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutia
o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru,

že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil

po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo), a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli

z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 185 až 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné
zohľadniťajinéokolnosti,akosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktoréz
vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže

byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP,
lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je
správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým)
skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného

práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7 Cdo 7/2010). Ani k naplneniu tejto odvolacej námietky zo strany súdu prvej inštancie nedošlo.

13. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k

záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a vzhľadom na závažnosť, okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo
žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou

rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho
priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu
zo strany žalovaného, došlo k neprípustnému vytvoreniu podmienok pre zneužitie týchto údajov. Právo
na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za subkategóriu práva na súkromie,a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, Európskeho súdu pre ľudské práva s
poukazom na článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy

sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v
dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto
osobné údaje zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostnému riziku
tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo
na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie

možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri
majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa
na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.
Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani
nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o
tzv.súkromnoprávnydeliktohrozovacejpovahy.Objektívnazodpovednosťzaohrozeniealeboporušenie

práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti.

14. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má fyzická osoba
dotknutá zásahom, právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili
sa následky neoprávnených zásahov, alebo poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred
podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Na
úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah
bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.
Nepeňažná forma zadosťučinenia má povahu tzv. morálneho plnenia. Ide o odčinenie spôsobenej

nemajetkovej ujmy tými istými alebo podobnými prostriedkami, akými bola táto ujma vyvolaná.
V prejednávanej veci ospravedlnenie nepredstavuje postačujúci nástroj nápravy ohrozených práv, a to
vzhľadom na charakter protiprávneho konania, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv. Keďže
neoprávnenýzásahspočívavúniku chránenýchosobnýchúdajov,nemožnonápravutohtonežiaduceho
stavu, ktorý nastal, a ktorý trval určitú dobu, počas ktorej boli citlivé osobné údaje dotknutých osôb

ponechané na neuzamknutom mieste a vystavené riziku ich zneužitia, dosiahnuť ospravedlnením
(ako to môže byť napr. pri ospravedlnení v prípade zverejnenia nepravdivých či difamujúcich tvrdení
o fyzickej osobe), nakoľko samotný únik osobných údajov nemožno ospravedlnením odčiniť a rovnako
nemožnoodčiniťnebezpečenstvo,ktoréhrozilo.Navyševprejednávanejvecikospravedlneniuzostrany
žalovaného nedošlo.

Primerané zadosťučinenie v peniazoch možno požadovať vtedy, ak zadosťučinenie v nepeňažnej
forme nemôže slúžiť ako satisfakcia, alebo by nemateriálnu ujmu nekompenzovalo v dostatočnej
miere. Uvedené však neznamená, že bez prvotnej žiadosti morálneho zadosťučinenia nemožno žiadať
primerané zadosťučinenie v peniazoch. Zákonná formulácia nevylučuje ani kombináciu peňažnej a
nepeňažnej formy zadosťučinenia tak, aby v celkovom súhrne bolo zadosťučinenie primerané. Voľba

formy zadosťučinenia je na žalobcovi, pričom musí vychádzať z intenzity zásahu. Pokiaľ si teda žalobca
ako formu satisfakcie zvolil peňažnú formu, a to za stavu, že k ospravedlneniu ako morálnej satisfakcii
nedošlo, čo medzi stranami ani nebolo sporné, nemôže byť v konaní neúspešný len pre to, že by mal
prednostne požadovať morálnu satisfakciu.
Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie ujmy nemateriálneho charakteru, a

nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Nemajetkovú ujmu stačí len preukázať, čo nie je
synonymom dokazovania ako pri náhrade škody, a podľa okolností a špecifík prípadu aj odôvodniť.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v dostatočnej miere preukázal ujmu, ktorá hrozila v dôsledku
zásahu do jeho osobnostných práv v podobe rizika zneužitia jeho osobných údajov.

15. Žalovaný nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania. V súlade so zákonnými ustanoveniami o
trovách konania (ust. § 251 a nasl. CSP) a procesnou situáciou, ktorá nastala v prejednávanej veci, kedy
z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, po čiastočnom späťvzatí žaloby bola žalobcovi
priznaná suma 110 EUR, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca bol v konaní úspešnou stranou
sporu. Zásada úspechu v spore aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP je esenciálnym kritériom priznania

náhrady trov konania. Úspech vo veci v prípade, ak výška plnenia závisí od úvahy súdu, ako je to v
prejednávanej veci, sa skúma v rozsahu, či žalobcovi bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Stranu sporu, v danom prípade žalobcu, nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Tak, ako to uviedol žalobca,najmä v konaniach o ochranu osobnosti pri náhrade nemajetkovej ujmy, si strana sporu odhadne
výšku uplatňovaného nároku, ktorú v závislosti od vykonaného dokazovania posúdi súd. Nie je možné
požadovať od žalobcu, aby výšku uplatňovaného nároku určil v nižšej sume alebo v sume, ktorú bude

zvažovaťsúdvrámcisvojejúvahy.Prirozhodovaníonáhradetrovkonaniavtakomtoprípadejepotrebné
rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Na základe uvedeného sa považuje rozhodnutie o tom, že
do práva žalobcu bolo zasiahnuté, za úspech v spore. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná, teda
nadväzujúca. Predmetný záver vyplýva aj z judikatúry najvyšších súdnych autorít.
V skutkovo a právne identickej právnej veci, ktorej základ nároku sa odvíja od rovnakého

bezpečnostného incidentu podal žalovaný proti uzneseniu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C/29/2018
zo dňa 20.1.2022 o výške náhrady trov konania, ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 24.5.2022, č. k. II. ÚS 233/2022-18 ústavnú sťažnosť odmietol. V citovanom uznesení
Ústavný súd SR argumentuje takto „...pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má
žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia
zásady úspechu. Z tohto pohľadu je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch“.
Odvolací súd dáva taktiež do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatoval,že:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho

zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.

K argumentácii žalovaného, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku odvolací súd
uvádza, že ide o konanie o ochranu osobnosti, v ktorom je základné a rozhodujúce konštatovanie súdu
o zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý sa pre účely rozhodovania o trovách v takomto prípade
považuje za stranu v spore plne úspešnú. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR (II. ÚS
225/2020, II. ÚS. 223/2022, IV. ÚS 599/2013) je konštatovanie žalovaného o nepomere medzi priznanou

sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania bez právneho významu a rovnako je bez právneho
významu aj konštatovanie o nevyhnutnosti žalobcu niesť „zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok
sporu“.
Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. do 31.12.2023 vyplýva, že tarifnou hodnotou
je suma 3.000 EUR, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 5.000 EUR, ak sa žiada náhrada

nemajetkovej ujmy. Okolnosť, v akej výške v konečnom dôsledku táto náhrada nemajetkovej ujmy bude
priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu trov konania. Preto argumentácia
žalovaného, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva tak, ako v tomto
prípade žalobcom nadhodnotená, nemá vplyv na výšku uplatňovaných a priznaných trov konania,
pretože žalobcovi súd priznáva plnú náhradu trov konania výlučne v prípade, pokiaľ bol čo do základu

úspešný. Úspech žalobcu v prejednávanej veci bol v uznaní základu nároku.

16. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal
na zreteľ jeho argumentáciu spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257 CSP.
Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.
Citované zákonné ustanovenie je ustanovením, ktoré predstavuje odchýlku pri rozhodovaní o trovách
konania v závislosti od zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí
od úvahy súdu a jeho aplikácia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá bola úspešná, patrí jej
nárok na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu ust. § 257 CSP nie je povinná tieto trovy

uhradiť. Ust. § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané
okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP vyhodnotí. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza. Zákon
neuvádza ani výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť.
Odvolací súd poukazuje na to, že na základe opätovného preskúmania predmetného spisu nezistil
dôvody pre použitie ust. § 257 CSP. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných

okolností zákon ponecháva na súdnej praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno
nepriznať náhradu trov konania podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo k určitému druhu konania, ale o prvok individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu.Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej
strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu trov
právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s čl. I ods. 1 Dodatkového

protokolu a právom na právnu pomoc podľa § 37 ods. 2 Listiny.
Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného ohľadom prípadnej aplikácie ust. § 257 CSP je potrebné
zdôrazniť, že žalovaný ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov
porušil smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných
údajov. Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá, je zákon č. 18/2018 Z.z. o

ochrane osobných údajov, v ktorom sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda fyzickej osoby so
zameraním na právo ochrany osobných údajov, pričom cieľom je zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou
voľného pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. Všeobecné nariadenie EÚ o ochrane údajov
(GDPR) niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito údajmi sú aj osobné údaje ako sú, meno, priezvisko,
adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný
podpis, ktoré predstavujú osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré žalovaný sprístupnil nepovolaným

osobám. V prejednávanej veci sa jednalo o totožné údaje nielen u žalobcu, ale u ďalších osôb v
okrese Svidník. Niet preto dôvodu, aby žalovaný ako porušovateľ ochrany GDPR citlivých údajov bol
zvýhodnený oproti žalobcovi, ktorý sa bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy jeho osobné údaje v
dôsledkubezpečnostnéhoincidentužalovanéhoboliohrozené.Aplikáciaust.§257CSPprirozhodovaní
otrováchkonaniavtakomprípadebynebolaanispravodlivá.Niejenamieste,abyosoba,ktoráspôsobila

porušenie práva žalobcu, bola zvýhodňovaná vo vzťahu k moderácii výšky trov konania podľa § 257
CSP oproti žalobcovi, ktorý ako fyzická osoba musel svoje práva chrániť súdnou cestou.

17. Skutočnosť, že v iných konaniach je žalovaný povinný vyplatiť trovy konania právnemu zástupcovi
žalobcov, je v tejto veci vo vzťahu k žalobcovi bez právneho významu. Každá jedna vec je individuálna,

pričom žalobca sa rozhodol v tejto veci individuálne konať, podať žalobu a chrániť tak svoje práva
vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať v iných konaniach vyplatené alebo očakávané
vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobcu. Trovy konania sú
nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je iba platobným miestom.
Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal žalovaného zvýhodniť pri rozhodovaní o trovách

konania, a aby v prospech žalovaného bolo dôvodné aplikovať právnu normu vyplývajúcu z ust. §
257 CSP. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od
legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects.
Inak povedané, je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na
ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom

rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech žalovaného
neaplikovateľné.

18. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez náležitého významu.

19. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, v rámci prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie,
nezistil aby neboli splnené procesné podmienky, pričom ozrejmil dôvody, na základe ktorých je v

predmetnej veci daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov. Odvolací súd taktiež nezistil, aby
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko
tento v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Na takto zistený skutkový stav zároveň správne aplikoval príslušné právne predpisy, ateda prejednávanú vec správne právne posúdil. Odvolací súd rovnako nezistil, aby súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Keďže odvolací súd nezistil

naplnenie odvolacích dôvodov namietaných žalovaným, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, s použitím §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.
Z dôvodov uvedených v bodoch 16. a 17. odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd ani pri náhrade
trov odvolacieho konania nevzhliadol okolnosti opodstatňujúce použitie ust. § 257 CSP. Prvoinštančný
súd o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník do 60 dní po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).