Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. január 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 56C/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112206905
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Sedmohradský

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1112206905.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Vladimírom Sedmohradským v spore žalobkýň: 1) O. G., Z.

XX.XX.XXXX, K. X. F., X) O. L., Z. XX.XX.XXXX, K. X. F. T. X) F. G., Z. XX.XX.XXXX, K. X. F., všetky
zastúpené: JUDr. Juraj Füzer, advokát, so sídlom M. R. Štefánika 22, 075 01 Trebišov, IČO: 31 262
597, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná 1) Ministerstvo práce sociálnych vecí a
rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska 4, 816 43 Bratislava a 2) Sociálna poisťovňa, so sídlom
Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o zaplatenie náhrady škody,

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovanému proti žalobkyniam nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou pôvodne Okresnému súdu Michalovce dňa 12.01.2012 sa žalobkyne domáhali
od žalovaných 1) Slovenská republika, Ministerstvo práce sociálnych vec a rodiny SR a 2) Sociálna
poisťovňa, ústredie, zaplatenia 53.498,10 EUR ako náhrady škody spôsobenej vydaním nezákonného
rozhodnutia, nesprávnym úradným postupom, resp. aj porušením právnej povinnosti pobočky Sociálnej
poisťovne v Michalovciach v súvislosti s rozhodovaním o priznaní nároku na invalidný dôchodok
právneho predchodcu žalobkýň P. G. (zomrelého manžela žalobkyne 1 a otca žalobkýň 2 a 3). Sumu
18.498,10 EUR požadovali ako majetkovú škodu - ušlý zisk spočívajúci v úrokoch z omeškania z

jednotlivých dávok invalidného dôchodku, ktorý mal byť priznaný P. G., pričom žiadali určiť, že táto suma
patrí do dedičstva po nebohom P. G.. Sumu 35.000,- EUR požadovali ako náhrady škodu vzniknutej
žalobkyniam tým, že nedošlo k prevodu mestského bytu do ich vlastníctva za zostatkovú sumu po ich
vysťahovaní z bytu pre neplatenie nájomného, pričom toto neplatenie bolo spôsobené vyššie uvedeným
postupom pobočky Sociálnej poisťovne. Vo vzťahu k tejto sume navrhli, že 17.500,- EUR budú žalovaní
povinní zaplatiť žalobkyni 1 a pri zvyšnej sume 17.500,- EUR žiadali, aby súd určil, že bude patriť do
dedičstva po nebohom P. G..

2. V žalobe uviedli, že nebohý P. G. dlhodobo žiadal o priznanie invalidného dôchodku, pričom
Sociálnapoisťovňarozhodnutiamizodňa21.03.1995,21.06.1999,05.06.2000,10.05.2002,24.04.2005,
25.09.2007, 11.02.2008 a 12.02.2009 najprv priznanie invalidného dôchodku zamietala, a neskôr ho
priznala v nesprávnej výške. Všetky tieto rozhodnutia boli v konečnom dôsledku nahradené konečnými
rozhodnutiami o priznaní čiastočného invalidného dôchodku spätne odo dňa 09.05.1995 rozhodnutím
zo dňa 13.08.2009 a o priznaní invalidného dôchodku spätne odo dňa 24.02.2000 rozhodnutím zo dňa

14.08.2009. Dôvodom nezákonných rozhodnutí Sociálnej poisťovne boli lekárske posudky zaujatých
posudkových lekárov Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce. Na základe uvedených skutočností
vznikla P. G. majetková škoda vo forme ušlého zisku, ktorý spočíva v úroku z omeškania z neskoro
vyplateného invalidného dôchodku, ktorý žalobkyne vyčíslili na 18.498,10 EUR. Okrem toho vznikla P.G. aj majetková škoda vo výške 35.000,- EUR spočívajúca v strate majetkového práva na prevedenie
mestského bytu do vlastníctva za zostatkovú cenu. Žalobkyne uviedli, že následkom nezákonných
rozhodnutí Sociálnej poisťovne sa ich majetkové pomery vyvíjali nepriaznivo a neboli ako rodina schopní

uhrádzať platby súvisiace s užívaním bytu ani získať mestský byt opätovne do nájmu. Pri normálnom
chode udalostí by nadobudla žalobkyňa 1 s P. G. vlastnícke právo k bytu, ktorý obývali. Bez riadneho
príjmu, resp. bez priznania invalidného dôchodku, a z toho vyplývajúcej nemožnosti žalobkyne 1 sa
zamestnať, keďže sa musela starať o manžela, neboli schopní platiť nájomné Mestskému bytovému
podnikuMichalovceatoviedlokstratebývania.Akorodinabolidiskriminačnevysťahovaníztrojizbového

bytu v centre mesta Michalovce do jednoizbového bytu v gete. Ako škodu si tak uplatnili bežnú
trhovú hodnotu trojizbového bytu v centre mesta Michalovce, ktorú vyčíslili na 35.000,- EUR. Obe
uvedené sumy žiadali priznať vo forme uvedenej v odseku 1 vyššie, pričom zároveň požadovali úroky z
omeškania. Škodu žiadali priznať v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“),
resp. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len

„zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe tiež uviedli, že si splnili povinnosť v zmysle § 15 zákona č. 514/2003
Z.z. a požiadali Sociálnu poisťovňu o predbežné prerokovanie ich nároku na náhradu škody. Táto nárok
žalobkýň odmietla, pričom podľa žalobkýň išlo o nulitný úkon, keďže Sociálna poisťovňa bola povinná
žiadosť postúpiť príslušnému orgánu.

3. Žalovaný (pôvodne ešte ako viacerí žalovaní) žiadal žalobu zamietnuť. Jednotlivé argumenty
žalovaného, resp. jeho procesnú obranu, súd uvádza a zároveň sa s ňou vysporiadal postupne v
odsekoch 13 až 24 tohto rozsudku nižšie.

4. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. XXC/XX/XXXX-XXX zo dňa 09.03.2016 žalobu zamietol.

Rozsudok odôvodnil tým, že v konaní existuje nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkýň a
pasívnej vecnej legitimácie Sociálnej poisťovne, ako aj dôvodnosťou námietky premlčania žalobou
uplatnených práv, vznesenej žalovanými. Súd uviedol, že žalobkyne neboli (na rozdiel od ich právneho
predchodcu, ktorý ale za svojho života žiadne konanie o náhradu škody pri výkone verejnej moci
neinicioval) účastníčkami konania pred pobočkou Sociálnej poisťovne, ktorej rozhodnutia navyše neboli

zrušené pre nezákonnosť a túto otázku si súd nebol oprávnený riešiť ako predbežnú. V prípade
namietaného nesprávneho postupu súd vyslovil názor, že nesprávny postup neprichádza do úvahy v
konaniach skončených vydaním rozhodnutia, v ktorých sa k prípadnej nesprávnosti postupu má vyjadriť
orgán povolaný na rozhodovanie o odvolaní. Nedostatok pasívnej legitimácie Sociálnej poisťovne
súd videl v tom, že v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. aj zákona č. 514/2003 Z. z. musí žaloba o

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím pri výkone verejnej moci smerovať proti štátu,
za ktorý príslušné štátne orgány v konaní len konajú. Pasívne legitimovaným subjektom tak nemôže
byť štátny orgán, resp. verejnoprávna inštitúcia. K premlčaniu práv uplatnených žalobou došlo podľa
súdu pre uplynutie subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby pri rozhodnutiach pobočky žalovaného
z 21.03.1995, 21.06.1999 a 05.07.2000 a trojročnej subjektívnej premlčacej doby pri rozhodnutí z

21.03.2002 (doručenom 27.05.2002).

5.PoodvolanípodanomzostranyžalobkýňrozhodovalvoveciKrajskýsúdvBratislave,ktorýrozsudkom
č.k.XCo/XXX/XXXX-XXXzodňa26.10.2017napadnutýrozsudokpotvrdil.Odvolacísúduviedol,žeikeď
nie všetky dôvody použité súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného rozhodnutia šlo akceptovať,

na správnosti zamietnutia žaloby to nič nemení. Za správne odvolací súd nepovažoval závery súdu prvej
inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkýň, o neexistencii predpokladu zodpovednosti
zaškoduspočívajúcehovneexistenciinezákonnýchrozhodnutíaopremlčaníuplatnenýchpráv.Vprvom
prípade odvolací súd pokladal závery súdu prvej inštancie za nesprávne pre nedostatok viazanosti
majetkových nárokov uplatnených žalobou výlučne na osobu poručiteľa bez ohľadu na ich neuplatnenie

za jeho života, v druhom prípade pre faktické nahradenie žalobkyňami namietaných rozhodnutí pobočky
Sociálnej poisťovne neskoršími rozhodnutiami, čo v podstate znamená ich zrušenia a napokon v treťom
prípade pokladal závery za nesprávne pre vydanie a tiež doručenie prinajmenšom časti rozhodnutí tak,
že pri nich do podania žaloby zákonom ustanovená premlčacia doba neuplynula.

6. Podľa odvolacieho súdu ale priznaniu náhrady v časti požiadavky na úroky z omeškania (z dávok
dôchodku patriaceho právnemu predchodcovi žalobkýň, priznaného mu však s oneskorením) bránila
verejnoprávnapovahavzťahuanevyvoditeľnosťnárokunaúrokyzomeškaniazObčianskehozákonníka
ani zo zákona o sociálnom poistení. V časti požiadavky na náhradu sumy reprezentujúcej zostatkovúcenu bytu skôr obývaného žalobkyňami a ich právnym predchodcom priznaniu ich nároku bránila
absencia príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym postupom a vznikom
škody, keďže dôvodom straty výhody právneho predchodcu žalobkýň neboli rozhodnutia pobočky

Sociálnej poisťovne, ale neplatenie nájomného, pri ktorom nebolo zrejmé, či by ho predchodca žalobkýň
za iného stavu vecí platil a požiadal tiež o odkúpenie bytu. Ak správny vyhodnotil odvolací súd aj záver
súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie Sociálnej poisťovne ako žalovaného 2,
kde obsah spisu nepodporoval argumentáciu žalobkýň o úmysle žalovať iba štát.

7. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobkyne dovolanie. Na základe podaného dovolania
Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. XCdo/XX/XXXX zo dňa 30.03.2023 rozhodol tak, že oba rozsudky
súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. V rozhodnutí uviedol, že
súdmi nižších stupňov nedošlo v súlade s procesnými predpismi k odstráneniu vád podania žalobkýň,
ktoré sa týkali označenia žalovaných. Podľa názoru dovolacieho súdu nebola v konaní od začiatku
odstránená pochybnosť o tom, či žalovaným má byť len štát a ďalšie dve osoby uvedené v žalobe

majú v konaní vystupovať len ako orgány konajúce v jeho mene, alebo žalovaní majú byť dvaja (štát a
Sociálna poisťovňa), prípadne či žalovanými nemajú byť až tri osoby - štát, Ministerstvo práce sociálnych
vecí a rodiny a Sociálna poisťovňa. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR takýto postup súdov viedol k
zmätočnosti konania. Súd tak uložil tunajšiemu súdu v zmysle § 129 CSP povinnosť vyzvať žalobkyne
na odstránenie vád podania a následne vo veci opätovne konať a rozhodnúť.

8. Súd tak vo veci opätovne konal, pričom bol v zmysle § 455 CSP viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu.

9. Keďže spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie bol zrušený aj rozsudok odvolacieho súdu, súd prvého

stupňa zároveň formálne nie je viazaný právnymi závermi uvedenými v rozsudku odvolacieho súdu.
Zároveň však súd pokladá za potrebné tieto právne názory rešpektovať, nakoľko napriek zrušeniu
rozsudku odvolacieho súdu ide o právne závery súdu vyššej inštancie v tomto konkrétnom konaní,
pričom zároveň tieto právne závery neboli (až na jednu výnimku, viď odsek 21 nižšie), spochybnené zo
strany Najvyššieho súdu. Súd prvej inštancie tak vo všeobecnosti pri opätovnom rozhodovaní taktiež

rešpektoval právne závery odvolacieho súdu.

10. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami, a to najmä: rozhodnutie
Sociálnej poisťovne zo dňa 13.08.2009 o priznaní čiastočného invalidného dôchodku P. G. spätne od
09.05.1995 (č.l. 10), rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku P. G. spätne od

24.02.2000 (č.l. 10), žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 25.05.2011
(č.l. 29 až 31), výpočet výšky škody zo strany žalobkýň (č.l. 32 až 33), uznesenie o dedičstve po P. G.
zo dňa 29.11.2010 (č.l. 38), rozhodnutia Sociálnej poisťovne o nepriznaní invalidného dôchodku P. G. z
21.03.1995, 21.06.1999, 05.06.2000 a 10.05.2002 (č.l. 69 a 72 až 74), rozhodnutia Sociálnej poisťovne
o vyplácaní invalidného dôchodku P. G., resp. o jeho postupnom zvyšovaní (č.l. 77 až 94), komunikácia

žalobkýň s mestom Michalovce z 26.01.2011 a 06.04.2011 (č.l. 147 až 148), výsluch žalobkyne 1
dožiadaným súdom dňa 11.11.2013 (č.l. 201 až 207). Súd nevykonal dokazovanie lekárskymi správami
P. G., nakoľko v konaní nebolo sporné, že Sociálna poisťovňa dlhodobo posudzovala jeho nárok na
invalidný dôchodok nesprávne.

11. Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie, skôr než súd stihol vyzvať žalobkyne na opravu
vád žaloby v zmysle pokynu Najvyššieho súdu, odstránili žalobkyne vady podania iniciatívne svojím
podaním doručeným súdu dňa 23.06.2023. V tomto podaní označili ako žalovaného výlučne Slovenskú
republiku s tým, že v jej mene konanú dva subjekty - Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR a
Sociálna poisťovňa. Pasívnu legitimáciu žalovaného zdôvodnili v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., resp.

zákona č. 58/1969 Zb., keď žalovaným podľa týchto právnych predpisov je vždy Slovenská republika.
Pokiaľ ide o orgány konajúce v jej mene, prvý subjekt označili v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami
vydanými v rokoch 1995 až 2002, v dôsledku čoho v mene štátu koná na základe § 9 ods. 1 písm.
b) zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s prechodným ustanovením § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR ako ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého

patrí odvetvie, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané. Druhý subjekt potom označili v súvislosti
s nezákonným rozhodnutím zo dňa 20.04.2005, v dôsledku čoho v mene štátu koná podľa § 4 ods.
1 písm. i) zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase podania žaloby Sociálna poisťovňa akoverejnoprávna inštitúcia, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach fyzických osôb.

12. Súd tak na základe podania žalobkýň konal v konaní s jedným žalovaným, ktorým bola Slovenská
republika. Pokiaľ ide o subjekty konajúce v mene Slovenskej republiky, súd sa v plnej miere stotožnil s
ich označením tak, ako ich uviedli žalobkyne, a rovnako sa stotožnil s právnym názorom žalobkýň na
dôvody tohto ich konania v mene Slovenskej republiky. Nárok žalobkýň bol v zmysle zákona č. 58/1969
Zb., resp. v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. správne uplatnený voči Slovenskej republike, pričom v mene

štátu konajú v súlade s ustanoveniami oboch predpisov uvedenými v odseku 11 vyššie oba subjekty
uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v konaní je tak daná. Súd je
zároveň toho názoru, že ustanovenia oboch zmienených zákonov nevylučujú, aby v mene štátu konali
v jednom súdnom konaní dva subjekty.

13. Žalovaný v konaní namietol aj aktívnu legitimáciu žalobkýň. Uviedol, že oprávnenou osobou na

výplatu a poberanie čiastočného invalidného dôchodku, resp. invalidného dôchodku v zmysle zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, bol nebohý P., pričom nárok na túto dávku zanikol smrťou
oprávneného. S touto námietkou sa súd nestotožnil. Predmetom konania je nárok na náhradu škody.
Ide o majetkový nárok, ktorý nie je viazaný na osobu oprávneného, a preto nezaniká jeho smrťou.
Takýto nárok sú oprávnení požadovať aj dedičia oprávneného, a to bez ohľadu na to, že nebol uplatnený

samotnýmoprávnenýmpočasjehoživota.Súdzároveňuvádza,žekrovnakémuzáveruprišielajKrajský
súd Bratislava v rozsudku v tomto konaní č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX (odsek 18).

14. Súd sa ďalej zaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Žalovaný uviedol, že akékoľvek
nároky vyplývajúce z prípadnej nezákonnosti rozhodnutí Sociálnej poisťovne z rokov 1995 až 2002

sú premlčané v zmysle § 22 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko všetky tieto rozhodnutia
boli právnemu predchodcovi žalobkýň doručené najneskôr v roku 2002 a v čase podania žaloby v
roku 2012 tak už uplynula trojročná subjektívna aj desaťročná objektívna premlčacia doba. Súd túto
námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Právo na náhradu škody sa v zmysle § 22 ods. 1 citovaného
zákona premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. O tejto škode sa poškodený

(právny predchodca žalobkýň) dozvedel až na základe rozhodnutí č. 540 415 4635 0 zo dňa 13.08.2009
a č. 540 415 4635 0 zo dňa 14.08.2009, v dôsledku čoho nemohla premlčacia doba uplynúť skôr
ako 13.08.2012. Keďže žaloba bola podaná dňa 10.06.2012, bola podaná včas. Z rovnakého dôvodu
žalobkyniam neuplynula ani objektívna premlčacia doba. Súd opäť uvádza, že k rovnakému záveru
prišiel aj odvolací súd (odsek 18.2 jeho rozsudku).

15. Súd tak následne posudzoval nárok žalobkýň na náhradu škody z hľadiska hmotného práva.
V konaní nebolo sporné, že Sociálna poisťovňa vydala postupne rozhodnutia z dní 21.03.1995,
21.06.1999, 05.06.2000, 10.05.2002, 24.04.2005, 25.09.2007, 11.02.2008 a 12.02.2009, pričom všetky
tieto rozhodnutia boli v konečnom dôsledku nahradené konečnými rozhodnutiami o priznaní čiastočného

invalidného dôchodku spätne odo dňa 09.05.1995 rozhodnutím zo dňa 13.08.2009 a o priznaní
invalidného dôchodku spätne odo dňa 24.02.2000 rozhodnutím zo dňa 14.08.2009. Rozhodnutia
Sociálnej poisťovne zo dňa 24.04.2005, 25.09.2007, 11.02.2008 a 12.02.2009 neboli stranami v konaní
predložené, avšak zároveň nebola ich existencia a následné nahradenie neskoršími rozhodnutiami v
konaní sporná. Súd sa tak v prvom rade zaoberal splnením základnej podmienky na náhradu škody v

zmysle zákona č. 58/1969 Zb. (vo vzťahu k rozhodnutiam vydaným do 30.06.2004) a zákona č. 514/2003
Z.z. (vo vzťahu k rozhodnutiam vydaním odo dňa účinnosti tohto zákona, t.j. od 01.07.2004), ktorou je
existencia nezákonného rozhodnutia.

16. V zmysle oboch vyššie uvedených právnych predpisov je nevyhnutnou vlastnosťou nezákonného

rozhodnutia jeho právoplatnosť, a následné zrušenie príslušným orgánom pre nezákonnosť (§ 4 ods.
1 zákona č. 58/1969 Zb., resp. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Súd na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že táto podmienka bola jednoznačne splnená. Všetky sporné rozhodnutia
Sociálnej poisťovne boli právoplatné, a následne boli zrušené konečnými rozhodnutiam o priznaní
invalidného dôchodku P. G. zo dňa 13.08.2009 a 14.08.2009. Skutočnosť, že týmito rozhodnutiami

neboli predchádzajúce rozhodnutia explicitne zrušené pre nezákonnosť nie je relevantná, nakoľko táto
skutočnosť vyplýva z ich obsahu. Novými rozhodnutiami boli všetky pôvodné rozhodnutia zrušené a
nahradené, pričom dôvodom na vydanie nových rozhodnutí boli nesprávne závery Sociálnej poisťovnev predchádzajúcich rozhodnutiach (t.j. ich nezákonnosť). Súd zároveň opäť konštatuje, že k rovnakému
záveru prišiel aj odvolací súd (odsek 18.1 jeho rozsudku).

17. Súd sa tak následne zaoberal vznikom škody na strane žalobkýň, resp. ich právneho predchodcu,
a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná vo vzťahu k ani jednému zo žalovaných nárokov.

18. Pokiaľ ide o nárok na sumu 18.498,10 EUR, túto sumu uplatnili žalobkyne ako majetkovú ujmu -
ušlý zisk spočívajúci v úroku z omeškania z jednotlivých dávok invalidného dôchodku, ktoré mali byť

právnemu predchodcovi žalobkýň vyplácané od roku 1995, ale boli vyplatené až spätne v roku 2009.
Súd tento nárok žalobkýň nepokladal za dôvodný. Úroky z omeškania sú inštitútom súkromného práva
vyplývajúcim z ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom tento predpis súkromného práva nemožno
aplikovať na oblasť verejného práva, ktorou vyplácanie dávok sociálneho zabezpečenia nepochybne
je. Súd sa stotožnil s argumentáciu žalovaného, že ustanovenia Občianskeho zákonníka o omeškaní
dlžníka sa pre sociálne poistenie neuplatňujú. Nárok na výplatu invalidného dôchodku vyplýva zo zákona

č. 461/2003 Z.z., pričom tento verejnoprávny predpis nárok na úroky z omeškania neupravuje. Bez
výslovnej úpravy v tomto právnom predpise, resp. v inom súvisiacom predpise verejného práva nie je
možné žalobou žalovaný nárok na úrok z omeškania priznať.

19. Na uvedených záveroch súdu nič nemení ani právna kvalifikácia žalovaného nároku zo strany

žalobkýň ako „ušlý zisk“. Na ušlý zisk má poškodený vo všeobecnosti nárok v zmysle § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. Úroky z omeškania však nemožno považovať za ušlý zisk. Úroky z omeškania sú inštitút
súkromnéhopráva,ktorýniejeaplikovateľnývoverejnompráve,apretozároveňniejemožnéobchádzať
zákon tým, že neexistujúci nárok na úroky z omeškania žalobca (poškodený) označí za ušlý zisk,
pričom výšku tohto „ušlého zisku“ vyčísli vo výške úrokov z omeškania, aké by mu prináležali v prípade

omeškania dlžníka v súkromnom práve. Ušlým ziskom je hodnota, ktorá poškodenému ujde v dôsledku
spôsobenej škody, resp. hodnota, o ktorú sa nezväčší majetok v dôsledku konania škodcu. Takouto
hodnotou ale v prípade nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci nie sú úroky z omeškania podľa
súkromného práva.

20. K argumentu žalobkýň, ktoré na podporu svojho názoru upriamili pozornosť súdu na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp. zn. XCo/XXX/XXXX, podľa ktorého sa možno úrokov z omeškania
domáhať aj v prípade nezákonného rozhodnutia vo verejnom sektore, nakoľko ide „nepochybne o
nárok vyplývajúci z občianskoprávneho vzťahu“ a škoda spočíva v nemožnosti disponovať s finančnými
prostriedkami súd uvádza, že tento názor nepokladá za správny, nakoľko v danom prípade nejde o

občianskoprávny vzťah. Súd zároveň v zhode s názorom žalovaného konštatuje, že aj senát 5Co
Krajského súdu v Prešove vyššie uvedený názor zjavne zmenil, keď v neskoršom rozhodnutí č.k. XCo/
XX/XXXX-XXX zo dňa 23.11.2021 priloženom do konania žalovaným už v zhode s názorom tunajšieho
súdu uvádza, že v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. ide o vzťah sociálneho poistenia medzi sociálnou
poisťovňou a fyzickou osobou, a teda o verejnoprávny vzťah. Úrok z omeškania podľa Krajského súdu

v Prešove nepredstavuje skutočnú škodu.

21. Pre úplnosť súd konštatuje, že si je vedomý, že Najvyšší súd v uznesení sp. zn. XCdo/XX/XXXX
v odseku 24 uviedol „Napriek tomu sa však aj k nim, nech aj len vo forme poznámky na okraj, žiada
uviesť, že pri otázke týkajúcej sa nároku na úroky z omeškania (ako súčasti náhrady škody) dovolací

súd názor odmietajúci existenciu nároku s poukazom na I. primárnu verejno-právnej povahu vzťahu a II.
absenciu výslovnej zákonnej úpravy bez ďalšieho nezdieľa, v prípade predbežného záveru o existencii
takéhoto nároku však potrebné by bolo vyriešiť aj celý rad súvisiacich a dosiaľ nezodpovedaných otázok
počnúc tou, kedy možno v obdobných prípadoch usudzovať na nástup omeškania.“ Najvyšší súd teda
naznačil, že na vyššie uvedené závery tunajšieho súdu môže mať rozdielny právny názor. Tento názor

všaknezaložilnažiadnychprávnychúvahách,vdôsledkučohotunajšísúdnemáakozistiť,očoNajvyšší
súd svoje úvahy opieral. Tunajší súd tak zotrváva na svojich záveroch, ktoré pokladá za dostatočne
presvedčivé a správne.

22. Za nedôvodný súd považoval aj druhý žalovaný nárok. V danom prípade išlo o uplatnenú škodu vo

výške 35.000,- EUR, čo bola podľa žalobkýň hodnota trojizbového bytu v Michalovciach. O túto hodnotu
mala žalobkyňa 1 a právny predchodca žalobkýň prísť z toho dôvodu, že pre nezákonné rozhodnutia
Sociálnej poisťovne mali v rokoch 1995 až 1998 znížený príjem, v dôsledku čoho neplatili nájomné za bytv ktorom bývali, na základe čoho boli mestom Michalovce z predmetného bytu vysťahovaní a nemohli
ho tak následne za zostatkovú cenu nadobudnúť.

23. Súd v prvom rade konštatuje, že nárok na náhradu takejto škody by potenciálne mohol žalobkyniam
vzniknúť za podmienky, že by preukázali vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonnými
rozhodnutiami Sociálnej poisťovne a vznikom škody. Takúto škodu ani príčinnú súvislosť však žalobkyne
žiadnym spôsobom nepreukázali. Žalobkyne len vo všeobecnej rovine tvrdili, že v dôsledku nesprávnych
rozhodnutí Sociálnej poisťovne, na základe ktorých mal P. G. nižší príjem oproti príjmu v prípade správne

priznaného invalidného dôchodku, nemohli platiť nájomné. Žalobkyne však nijako nedokázali, a ani
netvrdili, o koľko presne bol nižší príjem v domácnosti P. G. a žalobkyne 1 oproti situácii, ak by mal
správne priznaný invalidný dôchodok, koľko boli povinní platiť nájomné, koľko z tohto nájomného reálne
uhrádzali, kedy a ako vznikol nedoplatok, na základe ktorého boli nakoniec vysťahovaní, či žalobkyňa 1
komunikovala zložitú situáciu mestu Michalovce a snažila sa o dohodu a pod. Žalobkyne sa v konaní ani
lennepokúsilitietoskutočnostipreukázať.Ktýmtootázkamsačiastočnevyjadrilažalobkyňa1prisvojom

výsluchu dňa 11.11.2013 (č.l. 201 až 207), avšak ani pri výsluchu neuviedla konkrétne skutočnosti,
z ktorých by vyplývala príčinná súvislosť medzi rozhodnutiami Sociálnej poisťovne a neuhradeným
nájomným. Žalobkyne tak v konaní nepreukázali príčinnú súvislosť medzi vznikom potenciálnej škody
a nezákonným rozhodnutím. V konaní nebolo sporné, že P. G. a žalobkyňa 1 boli vysťahovaní pre
neplatenie nájomného, avšak žalobkyne nepreukázali, že toto neplatenie bolo priamym dôsledkom

nezákonnýchrozhodnutí,resp.žebyvprípade,akbySociálnapoisťovňasprávnepriznalaP.G.invalidný
dôchodok, boli by nájomné v plnej výške riadne platili. Pre úplnosť súd uvádza, že žalobkyne v konaní
nepreukázali ani výšku žalovanej škody 35.000,- EUR; touto otázkou sa súd ale pre úplnú absenciu
dôkazov týkajúcich sa príčinnej súvislosti už nezaoberal.

24. Súd pre úplnosť taktiež uvádza, že v konaní neboli predložené zo strany žalobkýň dôkazy, ktoré boli z
ich strany predložené v obdobnom konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. XC/XX/
XXXX (resp. neskôr po zrušení pôvodných rozhodnutí súdov nižších stupňov dovolacím súdom sp. zn.
XC/X/XXXX), v ktorom sa žalobkyne domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy na obdobnom základe, ako
majetkovej ujmy v konaní na tunajšom súde. Súd tak tieto dôkazy nemohol vykonať. Súd však na okraj

uvádza, že tieto dôkazy nesvedčia v prospech žalobkýň. Z rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn.
XC/X/XXXX-XX zo dňa 16.02.2022 potvrdeného aj odvolacím súdom vyplýva, že napr. v roku 1998 by
mal v prípade správneho priznania invalidného dôchodku P. G. (tak, ako mu bol neskôr priznaný spätne)
tento príjem o 257,- Sk (8,53 EUR) vyšší, ako bol jeho reálny príjem v danom čase, keďže poberal dávku
v hmotnej núdzi vo výške približne 1.100,- Sk a spätne priznaný dôchodok bol vo výške 1.357,- Sk (a v

prípade jeho priznania by nárok na dávku v hmotnej núdzi nemal). Súd tak v uvedenom konaní dospel
k záveru, že nie je zrejmé, prečo by tento mierne vyšší príjem mal zabrániť tomu, aby žalobkyňa 1 a
P. G. boli schopní riadne uhrádzať nájomné za byt. Z rozsudku taktiež vyplýva, že ku dňu 30.04.1998
dosiahol nedoplatok žalobkyne 1 a P. G. na nájomnom sumu 2.330,35 EUR. Súd tak uzavrel, že sa javí
ako pravdepodobné, že škodlivý následok u žalobkyne 1 by nastal aj bez konania Sociálnej poisťovne.

Tunajší súd k tomu dodáva, že bolo povinnosťou žalobkýň v tomto konaní dokázať opak, a žalobkyne
na preukázanie tejto skutočnosti nepredložili žiadne relevantné dôkazy.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu aj v tejto časti zamietol.

26. Súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňami v podaní zo dňa 15.11.2012, kde žalobkyne
navrhli vypočuť svedkov D. F. a P. L., a to k príčinám vysťahovania z nájomného bytu. Súd tieto
dôkazy nevykonal, nakoľko žalobkyne nepreukázali základné ekonomické súvislosti vysťahovania,
ktorých preukázanie bolo nevyhnutným predpokladom na možné potvrdenie príčinnej súvislosti medzi
nezákonnými rozhodnutiami a neplatením nájomného. Za tejto situácie súd nevidel dôvod vypočúvať

akýchkoľvek svedkov, keď zo strany žalobkýň neboli preukázané základné predpoklady, ktoré mali byť
preukázané listinnými dôkazmi (viď odsek 23 vyššie).

27. Súd nakoniec konštatuje, že žalobkyne vo svojich vyjadreniach opakovane uvádzali, že v
prejednávanej veci ide o jednoznačný prípad národnostnej, rasovej či sociálnej diskriminácie orgánmi

verejnej správy. Toto tvrdenie však nikdy bližšie nezdôvodnili, resp. nijako neuviedli, v čom má táto
diskriminácia spočívať. Súd tak nemal možnosť sa týmito tvrdeniami zaoberať. Vo svojom poslednom
podaní nakoniec žalobkyne navyše uviedli, že námietky žalovaného v tomto smere sú bez právnehovýznamu, nakoľko žaloba nebola podaná na základe antidiskriminačného zákona a v tomto konaní
nežiadajú o postup podľa tohto zákona.

28. Súd taktiež konštatuje, že zo spisu je zrejmé, že žalobkyňa 1 a P. G. sa dlhodobo nachádzali
v komplikovanej situácii, pričom im v tejto situácii nepochybne nepomohli nezákonné rozhodnutia
Sociálnej poisťovne. Toto konštatovanie súdu však nič nemení na právnych záveroch súdu uvedených
vyššie. Táto zlá situácia bola navyše primárne spôsobená zlým zdravotným stavom P. G. a nie
rozhodnutiami Sociálnej poisťovne.

29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 CSP a trovy konania priznal stranám podľa úspechu v konaní. V konaní bol plne úspešný žalovaný,
mal by tak právo na priznanie trov konania v plnom rozsahu. Keďže však žalovanému v konaní žiadne
trovy nevznikli, súd druhým výrokom tohto rozsudku rozhodol, že žalovanému nárok na náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 CSP), ktoré je možné podať v lehote 15 dní od jeho
doručenia na Mestskom súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.