Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoPr/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3521200519
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3521200519.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XX, D. C. D., zastúpeného JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Štefánikova 14, 821 09
Bratislava, proti žalovanému STEELAG Bánovce s.r.o., so sídlom Partizánska 73, 957 01 Bánovce
nad Bebravou, IČO: 36 338 435, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o.,

so sídlom Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, o zaplatenie 35.825,- Eur s príslušenstvom, na
odvolania žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 8.
decembra 2022 č.k. 10Cpr/3/2021-152, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 8. decembra 2022 č.k. 10Cpr/3/2021-152 uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi odstupné vo výške 13.151,60 Eur brutto do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku spolu s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 13.151,60 Eur od 16.02.2021 do
zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť mu sumu vo výške 35.825 Eur brutto spolu s úrokmi z omeškania v sadzbe 5 % ročne zo sumy
35.825 Eur brutto zamietol. Konanie v časti o zaplatenie 17.400,- Eur brutto zastavil. Žalovanému priznal

náhradu trov konania vo výške 26,58 %. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového zistenia, že medzi
žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer na pozíciu
operátor EVG strojov, že žalobca utrpel dňa 05.11.2018 pracovný úraz a následne ku dňu 31.12.2018
žalovaný ukončil so žalobcom pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce a žalobcovi
vznikol zákonný nárok na vyplatenie odstupného v sume desaťnásobku jeho priemerného mesačného
zárobku. Sporným ostalo výška priemerného mesačného zárobku. Súd prvej inštancie považoval za

rozhodujúce pre vyriešenie sporu zistenie, že pracovný pomer skončil dňa 31.12.2020, pričom podľa
neho tento deň je určujúcim dňom na priznanie odstupného, nakoľko v tento deň boli splnené všetky
podmienky podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce. Za rozhodujúce obdobie pre výpočet priemerného
mesačného zárobku označil mesiace júl 2020, august 2020 a september 2020, čo odôvodňoval
poukazom na § 134 ods. 2 Zákonníka práce. V tomto období žalobca pre žalovaného nevykonával
žiadnu prácu, nakoľko bol PN, preto bolo potrebné zisťovať pravdepodobný zárobok žalobcu podľa§ 134

ods. 10 Zákonníka práce. Žalobca pre žalovaného vykonával prácu len o niečo viac ako jeden rok, súd
prvej inštancie výpočtom zistil, že žalobca za celé stanovené obdobie (august 2017 až november 2018)
pracoval za 12,2301 Eur za hodinu v hrubom. K tomu uviedol, že z takto zisteného hodinového zárobku
pre účely výpočtu pravdepodobného zárobku nebolo možné vychádzať, pretože žalobca počas tohto
obdobia pracoval na rôznych pracovných pozíciách za rôznu hodinovú mzdu a takýto postup by nebolo
možné aplikovať ani na iné obdobné prípady v budúcnosti, kde by napríklad mohla nastať situácia, že by

dotknutému zamestnancovi mohol trvať oveľa dlhšie pracovný pomer a takýto výpočet hodinovej mzdy
by mohol byť spojený s neodstrániteľnými komplikáciami, napríklad pre absenciu účtovných a mzdovýchdokladov. Ďalej uviedol, že sa nestotožnil s argumentom žalovaného, že je potrebné pravdepodobný
zárobok vypočítať na základe toho, akú mzdu v tomto období by dosahovali žalobcovi kolegovia, ktorí za
žalobcu vykonávali jeho prácu. V tomto smere síce je možné hovoriť o rovnakých pracovných pozíciách,

ale to neznamená, že platy sú tabuľkové, tarifné alebo nemenné a to vzhľadom na osobné predpoklady
zamestnancov, ich dĺžky trvania pracovného pomeru u žalovaného a do úvahy by súd musel vziať
aj minulosť týchto zamestnancov, odkiaľ prišli a ako majú predchádzajúcu prax, poukázal pritom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Cdo/53/2021 z 29. septembra 2021. Týmto
smerom by bolo možné teoreticky postupovať podľa názoru súdu len v prípade, ak by zamestnanec v

minulosti pre zamestnávateľa neodpracoval ani 21 dní alebo 168 hodín, a teda by nebolo možné určiť
žiadnu reálnu hodinovú mzdu zamestnanca z akéhokoľvek rozhodného obdobia trvania pracovného
pomeru dotknutého zamestnanca. To, že sa má v prvom rade vychádzať z reálneho príjmu zamestnanca
jepodporenéajtým,žeZákonníkpráceprevýpočetpriemernéhozárobkuvôbecneodkazujenasamotné
znenie pracovnej zmluvy a tam uvedenej výšky dohodnutej mzdy. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že považuje za primerané a pre budúcu súdnu prax aj za udržateľné, aby sa výpočet pravdepodobného

zárobku odvíjal od posledných troch kalendárnych mesiacov, v ktorých zamestnanec pracoval, ak
odpracoval v tomto období najmenej 21 dní alebo 168 hodín. Toto rozhodné obdobie podľa neho môže
byť reálnym základom pre výpočet hodinového zárobku, ktorý by zamestnanec dosahoval, ak by sa mu
nestal pracovný úraz a pokračoval by v riadnom zamestnaní. Súd konštatuje, že v tomto prípade ide
o obdobie mesiacov september 2018, október 2018 a november 2018, kedy žalobca pre žalovaného

reálne v tomto období odpracoval 277,5 hodín za hrubú mzdu 5.264,97 Eur, teda v tomto rozhodnom
období žalobca dosahoval priemerný hodinový zárobok 18,9729 Eur (5.264,97 Eur / 277,5 hodín).
Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v roku 2018 mal priemerne odpracovať za kalendárny mesiac
155,625 hodín, teda výška pravdepodobného mesačného priemerného zárobku žalobcu predstavuje
sumu 2.952,66 Eur = 155,625 hodín x 18,9729 Eur (§ 134 ods. 4 Zákonníka práce). K argumentu

žalovaného, že na základe smernice zamestnávateľa o odmeňovaní zamestnancov pracujúcich na
pracovnej pozícii vedúci stroja EVG zo dňa 01.07.2019 bolo nevyhnutné stanoviť priemerný mesačný
zárobok žalobcu 10,- Eur za hodinu uviedol, že by vzal tento argument do úvahy len v prípade, ak
by sa takáto smernica týkala všetkých zamestnancov žalovaného, bola by dohodnutá so zástupcami
zamestnancov (§ 134 ods. 11 Zákonníka práce) a žalobca by s takýmto postupom súhlasil. Medzi

stranami sporu nebolo sporné, že smernicu žalovaný prijal v čase, keď žalobca bol PN, takýto zámer
žalovaného nebol so žalobcom prerokovaný ani dohodnutý, teda na žalobcu sa daná smernica nemôže
vzťahov a zvlášť za situácie, ak smernica bola jednostranne prijatá preukázateľne v rozpore so záujmami
žalobcu. Žalovaný doteraz zaplatil 16.375 Eur v hrubom, pričom zaplatiť mal 29.526,60 Eur v hrubom
(2.952,66 Eur x 10). Neuhradený rozdiel predstavuje sumu 13.151,60 Eur v hrubom, ktorú sumu uložil

žalobcovi zaplatiť spolu príslušenstvom, ktoré bolo určené v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z.
platného v rozhodnom čase. Žalobca si v konaní uplatnil sumu 18.425,- Eur brutto, teda vo väčšom
rozsahu, na aký mal zákonný nárok, preto vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Čo sa týka
námietky, že nárok si žalobca uplatnil vo forme hrubého príjmu, súd prvej inštancie konštatoval, že
takto uplatnený nárok nespôsobuje neurčitosť alebo nevykonateľnosť žalobného návrhu, i keď uznáva,

že nárok by sa mal v prvom rade uplatniť v čistom, to znamená, po odpočítaní daní a poistného. Na
druhej strane nepovažoval za účelné a ani nevyhnutné, aby pri tomto nároku žalobca vypočítaval svoj
nárok v čistom, keďže ide o otázku účtovnú, na ktorú je potrebné osobitné vzdelanie a takýto výpočet
by mohol byť spojený so zbytočnými prieťahmi a zvýšenými nákladmi. Takto priznaný nárok je možné
jednoznačne účtovne rozdeliť, žalovaný si vedie riadne účtovníctvo, a teda súd nemá pochybnosti,

že by žalovaný nevedel určiť, čo z takto priznaného príjmu žalobcu tvorí čistá mzda a čo odvody
do poisťovní a dane pre daňový úrad. K nevykonaniu navrhnutých dôkazov dožiadaním Sociálnej
poisťovne, z akého priemerného platu žalobcu vychádzala pri určovaní sociálnych dávok žalobcu,
výsluchom ostatných zamestnancov žalovaného E. F., G. F. a A. H., aké mali platy v rozhodnom období,
znaleckým posudkom za účelom zistenia priemerného mesačného zárobku žalobcu uviedol, že mal

dostatočne zistený skutkový stav veci a vykonaním týchto dôkazov by sa skutkový stav nezmenil tak,
že by dospel k iným právnym záverom. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 2, § 257 ods.
2 v spojitosti s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že pomerne úspešnejšiemu žalovanému priznal náhradu trov
konania vo výške 26,58 % (úspech žalobcu 13.151,60 Eur, úspech žalovaného 22.673,40 = 5.273,40
Eur + 17.400,- Eur, čistý úspech žalovaného je 9.521,80 Eur = 22.673,40 Eur - 13.151,60 Eur, t.j. 26,58

% zo žalovanej sumy.

2. Proti tomuto rozsudku podali žalobca i žalovaný včas odvolania.3. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi odstupné vo výške 18.425 Eur brutto do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, spolu s 5,00 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18.425 Eur od 16.02.2021 do zaplatenia

a náhradu trov konania nepriznáva žiadnej zo strán sporu ,,alternatívne, aby ho zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nesprávne právne posúdenie
veci súdom prvej inštancie. A porušenie práv na spravodlivý proces, nakoľko bolo porušené právo na
predvídateľnosť rozhodnutia a na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu
ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Vytýkal súdu, že zmiešal jednotlivé odseky ust. §

134 Zákonníka práce a vytvoril si ,,nové a vlastné“ rozhodujúce obdobie, pričom toto súdom nesprávne
vytvorené nové rozhodujúce obdobie netvrdila v konaní ani jedna zo strán sporu, ktoré nemá oporu v §
134 Zákonníka práce a rovnako nesprávne pochopil výpočet priemerného a pravdepodobného zárobku.
Argumentoval, že za rozhodujúce obdobie nemožno považovať mesiace 07/2020,08/2020,9/2020 ako
kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, kedy došlo k skončeniu pracovného pomeru, pretože bol
od 05.11.2018 práceneschopný následkom pracovného úrazu až do samotného skončenia pracovného

pomeru, pričom však pred samotným pracovným úrazom odpracoval u žalovaného dostatok pracovných
hodín, aby bolo možné vypočítať jeho priemerný zárobok. Súd prvej inštancie podľa neho správne
vyhodnotil postup žalovaného podľa prijatej smernice o odmeňovaní ako nezákonný, resp. nemožný,
resp. nespravodlivý. Je toho názoru, že je jednoznačné, že rozhodujúcim obdobím musí byť kalendárny
štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom došlo k pracovnému úrazu (4Q/2018) a teda 07/2018,

08/2018, 09/2018 tretí kalendárny štvrťrok 2018 predchádzajúci štvrtému kalendárnemu štvrťroku 2018,
kedy došlo k pracovnému úrazu a odkedy sa už ako zamestnanec nemohol a nevrátil do práce
k žalovanému, až do samotného skončenia pracovného pomeru, následne z tohto rozhodujúceho
obdobia použiť v zmysle § 134 ods. 1, 2, 3 a 4 Zákonníka práce, výpočet priemerného zárobku, a nie
pravdepodobného zárobku a následne na samotný matematický výpočet použiť súčet hrubej mzdy

dosiahnutej v tomto období a vydeliť ju počtom reálne odpracovaných hodín (keďže odpracoval viac
hodín, ako stanovuje § 134 ods. 3 ZP). Ďalej argumentoval, že z dikcie § 134 ods. 3 Zákonníka práce
vyplýva, že len v prípade, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracuje 21 dní alebo 168 hodín
má sa používať namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Priemerný hodinový zárobok
jeho žalobcu tak predstavuje sumu 23,20 Eur [t. j. 7.135,53 (hrubá mzda žalobcu v rozhodujúcom období

po odpočítaní náhrady mzdy) / 307,50 (počet hodín odpracovaných žalobcom v rozhodujúcom období)
= 23,20 Eur]. Voči výroku o priznaní trov žalovanému vo výške 26,58 % sa odvoláva najmä s poukazom
na § 257 a § 256 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Vytýkal, že súd sa vo svojom odôvodnení vôbec
nezaoberal, či existujú dôvody osobitného zreteľa napriek tomu, že formálne na predmetné ustanovenie
poukázal. V ďalšom špecifikoval dôvody hodné osobitného zreteľa.

4. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že
žalobu zamietne a prizná mu náhradu trov konania, prípadne aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie, nevykonanie navrhnutých dôkazov a nesprávne skutkové zistenia. Z vykonaného

dokazovania podľa neho vyplynulo, že rozhodujúcim obdobím, ktorým sa zisťuje priemerný zárobok,
je júl, august, september 2020. Keďže v tomto rozhodujúcom období žalobca nepracoval ani jeden
deň, bolo potrebné zistiť pravdepodobný zárobok tak, ako predpokladá ustanovenie § 134 ods. 3
vetá druhá Zákonníka práce a za účelom zistenia pravdepodobného zárobku zistiť mzdu, ktorú by
zamestnanec v danom rozhodujúcom období zrejme dosiahol. Podľa použiteľných komentárov ako aj

súdnej praxe je potrebné určovať pravdepodobný zárobok podľa toho, aký by bol zárobok zamestnanca,
ak by v danom čase žalobca u neho pracoval. Žalovaný považuje za neakceptovateľné, aby súd
vychádzal pri zisťovaní pravdepodobného zárobku z príjmu žalobcu, ktorý dosahoval v posledných
3 mesiacoch, keď u žalovaného pracoval (teda september až november 2018). Takýto postup je
v rozpore s účelom sledovaným ustanovením § 134 ods. 3 Zákonníka práce. Ustanovenie § 134

ods. 3 Zákonníka práce zákonodarca zaviedol práve z dôvodu potreby rozdielneho spôsobu výpočtu
priemerného zárobku u zamestnanca, ktorý odpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín v rozhodnom
období (§ 134 ods. 1 Zákonníka práce), a ktorý v rozhodnom období uvedený čas neodpracoval (§ 134
ods. 3 Zákonníka práce). Ďalej vytýkal súdu, že nijako neodôvodnil, prečo pre určenie pravdepodobného
zárobku použil mesiace september až november 2018, kedy mal žalobca neporovnateľné vyššie

nenárokovateľnéodmeny,prečonevybralinémesiacealeboprečonepoužilpriemernýhodinovýzárobok
za celé obdobie trvania pracovného vzťahu, ktorý bol vykonaným dokazovaním zistený. Súd sa
podľa neho bez relevantných podkladov rozhodol zvýhodniť žalobcu oproti ostatným zamestnancom
žalovaného, na ktorých sa vzťahuje výpočet podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce. Poukazuje, že sožalobcom bola dojednaná hodinová mzda 4,60 €, pričom posledné mesiace mal vyšší príjem z dôvodu
poskytovania nenárokovateľných odmien. Práve ich výška a pravidlá poskytovania boli zjednotené
smernicou. Podľa žalovaného je neakceptovateľný názor súdu, v zmysle ktorého nie je možné na

dojednanú mzdu prihliadať. Práve naopak, dojednaná mzda bola vždy základom pre určenie mesačnej
mzdy zamestnanca (ako vyplýva z predložených výplatných pások). Žalobca nepreukázal, že by bol mal
rovnaké nenárokovateľné odmeny, pokiaľ by bol v rozhodnom období pracoval, že by existovala medzi
ním a žalovaným nejaká dohoda o odmene. Pokiaľ súd uvádza, že smernicu žalobca nepodpísal, a teda
sa na neho nevzťahuje, znamenalo by to, že by žalobca nemal nárok na žiadnu odmenu a jeho zárobok

by sa mal odvíjať od dojednaných mzdových podmienok, teda 4,60 Eur/hod. Žalovaný poukazuje na
zákaz nielen poškodiť, ale aj zvýhodniť zamestnanca oproti iným zamestnancom. Vyššie uvedenú
smernicu podľa neho nie je možné považovať za dojednanie podrobností zisťovania priemerného
zárobku alebo pravdepodobného zárobku, ktoré možno dohodnúť so zástupcami zamestnancov (podľa
§ 134 ods. 11 ZP platného do 28.02.2021). Rovnako tak poukaz na § 134 ods. 10 ZP v žiadnom prípade
nemožno vykladať tak, že pravdepodobný zárobok podľa § 134 ods. 3 sa bude primerane zisťovať

podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce tak, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vytýkal,
že napriek odmietnutiu vykonať dokazovanie výsluchom zamestnancov súd prvej inštancie konštatoval,
že pokiaľ by zistil skutočnosti (z ich výsluchu) mohol by pravdepodobný zárobok určiť podľa ich zárobku
(bod 29. odôvodnenia rozsudku). Ak by súd vyžiadal stanovisko zo Sociálnej poisťovne, ktorá dospela k
vymeriavaciemu základu rovnako podľa pravdepodobného zárobku žalobcu (žalovaný predpokladá, že

tento je nižší, v opačnom prípade, by žalobca predložil toto určenie ako dôkaz v jeho prospech), nemusel
by nastať stav, na základe ktorého je pravdepodobný zárobok určovaný rôznymi inštitúciami rozdielne. Z
rovnakých dôvodov mohol súd vykonať dokazovanie aj navrhovaným znaleckým dokazovaním, nakoľko
predmetom sporu je posudzovanie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti. Žalovaný poukazuje aj
na výpoveď svedka I. G. J., ktorý sa jednoznačne vyjadril, že, ak by žalobca bol v práci a pracoval, tak

jeho príjem by predstavoval sumu 10,- Eur na hodinu vrátane odmien.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril a uviedol, že zotrváva na argumentácii uvedenej v
jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Uviedol, že nakoľko žalobca v rozhodujúcom období
podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, teda v období júl 2020 - september 2020 nedosiahol žiadnu

mzdu, súd správne zisťoval pravdepodobný zárobok, aj keď podľa žalovaného súd pravdepodobný
zárobok zistil nesprávne, nakoľko zvolený spôsob zisťovania pravdepodobného zárobku by mal v
najvyššej možnej miere zodpovedať predpokladanému priemernému zárobku s cieľom nepoškodiť
ani nezvýhodniť zamestnanca. K tvrdeniu žalobcu, že z priemerného hodinového zárobku žalobcu
počas celého obdobia pracovného pomeru pre účely výpočtu pravdepodobného zárobku nebolo možné

vychádzať, pretože žalobca počas tohto obdobia pracoval na rôznych pracovných pozíciách za rôznu
hodinovú mzdu, uviedol, že žalobca počas celého pracovného pomeru pracoval na tej istej pracovnej
pozícii - operátor mechanických strojov a zariadení. So žalobcom bola dojednaná hodinová mzda 4,60
€. Podľa žalovaného je neakceptovateľný názor žalobcu, v zmysle ktorého nie je možné na dojednanú
mzdu prihliadať. Práve naopak, dojednaná mzda bola vždy základom pre určenie mesačnej mzdy

zamestnanca (ako vyplýva z predložených výplatných pások). Posledné mesiace mal žalobca vyšší
príjem len z dôvodu poskytovania nenárokovateľnvch odmien. Práve ich výška a pravidlá poskytovania
boli zjednotené smernicou, ktorá neznižovala dojednanú mzdu so žalobcom, ale práve naopak, určovala
pravidlá poskytovania odmien. Pokiaľ žalobca a aj súd uvádzajú, že túto smernicu žalobca nepodpísal,
a teda sa na neho nevzťahuje, znamenalo by to, že by žalobca nemal nárok na žiadnu odmenu a

jeho zárobok by sa mal odvíjať od dojednaných mzdových podmienok, teda 4.60 €/hod. Čo sa týka
tvrdenia žalobcu, že súd nezohľadnil dôvody osobitného zreteľa, žalovaný poukázal, že žalobca si v
spore uplatňoval nárok na odstupné v nedôvodnej výške nad zákonom ustanovený rámec. Ďalej sa
vyjadroval k jednotlivým námietkam žalobcu voči výroku o náhrade trov konania.

6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

7. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov daných
podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z., (ďalej len C.s.p.) bez
nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie je podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. potrebné zrušiť z nasledujúcich
dôvodov:8. Predmetom sporu medzi stranami o zaplatenie odstupného, ako správne uviedol súd prvej inštancie
v ods. 12 odôvodnenia rozsudku, zostala po čiastočnom späťvzatí žaloby otázka výšky priemerného
mesačného zárobku žalobcu u žalovaného, od ktorého sa podľa § 76 ods. 3 Zákonníka práce

odvodzuje výška odstupného v sume jeho desaťnásobku. Pravidlá zisťovania priemerného zárobku
na pracovnoprávne účely upravuje ustanovenie § 134 Zákonníka práce, ktoré súd prvej inštancie
správne citoval. Zákonník práce v citovanom ustanovení rozlišuje medzi pravdepodobným zárobkom a
priemerným zárobkom na pracovnoprávne účely a ustanovuje, že priemerný zárobok sa zisťuje zo mzdy
zúčtovanejnavýplatuvrozhodujúcomobdobí. Spornýmmedzistranamisporubolopráve,ktoréobdobie

je rozhodujúcim obdobím, z ktorého sa zisťuje priemerný zárobok žalobcu, či je potrebné pri výpočte
odstupného vychádzať z priemerného zárobku alebo z pravdepodobného zárobku žalobcu a aká
výška mzdy resp. aké vstupné údaje sa majú považovať za významné pre určenie výšky priemerného
mesačného zárobku.

9. Najskôr je potrebné ustáliť rozhodujúce obdobie. Pojem rozhodujúce obdobie upravuje priamo

Zákonník práce v § 134 ods. 2, ktorý správne súd prvej inštancie citoval v ods. 21 odôvodnenia
napadnutého rozsudku a podľa ktorého rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. V danom prípade sa priemerný zárobok zisťuje
v období skončenia pracovného pomeru. Uvedené vyplýva z § 76 ods. 3 Zákonníka práce, podľa
ktorého odstupné patrí pri skončení pracovného pomeru. Pracovný pomer žalobcu a žalovaného podľa

nesporného zistenia súdu prvej inštancie skončil dňom 31.12.2020. Predchádzajúcim kalendárnym
štvrťrokom je potom tretí kalendárny štvrťrok roka 2020, teda obdobie od 01.07.2020 do 31.09.2020.
Uvedené súd prvej inštancie správne konštatoval v ods. 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku. S
určením rozhodujúceho obdobia súhlasí aj žalovaný. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu,
ktorý za rozhodujúce obdobie označil kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom došlo

k pracovnému úrazu, teda obdobie 07/2018, 08/2018, 09/2018. Tento svoj názor žalobca nijako
neodôvodnil, najmä neuviedol, v ktorom zákonnom ustanovení pre takýto záver nachádza právnu oporu,
resp. z ktorého zákonného ustanovenia príp. z akej judikatúry vyplýva potreba považovať za rozhodný
okamih pre určenie odstupného a rozhodujúceho obdobia okamih vzniku pracovného úrazu.

10. Ďalej odvolací súd súhlasí (za súhlasu žalovaného) so záverom súdu prvej inštancie v ods.
28 odôvodnenia rozsudku, že na účely určenia odstupného je potrebné zisťovať pravdepodobný
zárobok, a nie priemerný zárobok, ako sa domnieva žalobca, pretože v rozhodujúcom období tretieho
kalendárneho štvrťroku od 01.07.2020 až do 30.09.2020 žalobca neodpracoval u žalovaného ani
jeden deň, teda neodpracoval aspoň 21 pracovných dní alebo aspoň 168 pracovných hodín

tak, ako požaduje ustanovenie § 134 ods. 3 vetá druhá Zákonníka práce pre to, aby bolo možné
zisťovať priemerný zárobok. Uvedená podmienka odpracovania daného časového fondu je rozlišovacím
kritériom pravdepodobného zárobku a priemerného zárobku. V tomto prípade žalobca pre dočasnú
práceneschopnosť trvajúcu celé obdobie tretieho kalendárneho štvrťroku 2020 u žalovaného vôbec
nepracoval, t.j. neexistuje údaj o jeho zárobku, nie je tak možné zistiť jeho priemerný zárobok,

a preto sa na účely určenia odstupného zisťuje jeho pravdepodobný zárobok. Postup pri výpočte
pravdepodobnéhozárobkudefinujeZákonníkprácevustanovení§134ods.3druháveta,podľaktorejsa
pravdepodobný zárobok zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia,
alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

11. Spôsob resp. metóda zisťovania pravdepodobného zárobku nie je zákonom presne upravená a
v tejto otázke došlo k sporu medzi stranami sporu ako aj medzi stranami sporu a súdom prvej inštancie.
Každá zo strán ponúka iný spôsob výpočtu pravdepodobného zárobku resp. považuje za rozhodné iné
vstupné údaje-inú výšku rozhodnej mzdy, pričom súd prvej inštancie zvolil ďalší (tretí) spôsob výpočtu,
ktorý je v odvolaniach každou zo strán sporu namietaný ako nesprávny.

12. V praxi existujú dve hlavné metódy zisťovania pravdepodobného zárobku. Prvá metóda je zisťovanie
z dosiahnutej mzdy a odpracovaného času počas časti rozhodujúceho obdobia. Ide o klasický postup,
aký sa používa pri priemernom zárobku. Pravdepodobný zárobok sa zisťuje zo mzdy, ktorú by zrejme
zamestnanec dosiahol, keby počas rozhodujúceho obdobia už vykonával prácu podľa pracovnej zmluvy,

a z hodín, ktoré by odpracoval. Zisťovanie ako pri priemernom zárobku pochopiteľne nemožno použiť,
ak zamestnanec v rozhodujúcom období vôbec nepracoval, či už preto, že pracovný pomer ešte
nevznikol, alebo preto, že zamestnanec bol napr. dočasne pracovne neschopný, na materskej alebo
rodičovskej dovolenke, dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej alebo odborovej funkcie. (ŠVEC, Marek,a kol. Zákonník práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. Komentár. I. a II. zväzok. Wolters Kluwer,
2019). Takáto situácia nastala aj v danom prípade, keď žalobca bol práceneschopný počas celého
rozhodujúceho obdobia. Vtedy podľa právnej praxe prichádza do úvahy druhá metóda a to zisťovanie z

predpokladanej sumy. V tomto prípade sa zisťuje, akú mzdu by zamestnanec dosiahol, ak by pracoval.
Vychádza sa z pracovnej a kolektívnej zmluvy. Dôležité je zistiť, aký by bol fond pracovného času v
rozhodujúcom období (kedy by bol pracoval, napr. nočná zmena) a aké plnenia by dosiahol - tarifná
mzda, mzdové zvýhodnenia. Existujú aj iné (doplnkové) metódy zisťovania pravdepodobného zárobku.
V tejto súvislosti odborná literatúra (Rybárová - Vojnárová - Mačuha, 2013, s. 370) poukazuje aj na

možnosti zistiť pravdepodobný zárobok inými skutočnosťami - napr. mzda porovnateľného zamestnanca
(vykonáva prácu, ktorá je rovnakou prácou alebo prácou rovnakej hodnoty), alebo podľa vývoja miezd u
ostatných zamestnancov, ktorí vykonávajú rovnakú alebo obdobnú činnosť. (porov. ŠVEC, Marek, a kol.
Zákonník práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní. Komentár. I. a II. zväzok. Wolters Kluwer, 2019, tiež
K." K.).

13. Všeobecne platí, že zamestnávateľ by mal uprednostniť taký spôsob zisťovania pravdepodobného
zárobku, pri ktorom zistený pravdepodobný zárobok bude v najvyššej možnej miere zodpovedať
predpokladanému priemernému zárobku s cieľom nepoškodiť zamestnanca, ale ani ho nezvýhodniť
nevhodne zvoleným postupom. (BARANCOVÁ, Helena a kol. Zákonník práce. 3. vydanie. Bratislava:
C. H. Beck, 2022, s. 818, tiež ŠVEC, Marek, a kol. Zákonník práce. Zákon o kolektívnom vyjednávaní.

Komentár. I. a II. zväzok. Wolters Kluwer, 2019 str. 1182).

14. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že súdom prvej inštancie zvolený postup zisťovania
pravdepodobného zárobku žalobcu z jeho reálneho zárobku v posledných troch mesiacoch, v ktorých
pracoval (september až november 2018 pred jeho pracovným úrazom) nesleduje vývoj miezd

u ostatných zamestnancov, ktorí vykonávali rovnakú alebo obdobnú činnosť u žalovaného, pričom
žalovaný tvrdí a navrhovanými dôkazmi preukazuje, že zamestnanci pracujúci v rozhodnom období
a vykonávajúci prácu na rovnakej pozícii ako žalobca dosahovali v rozhodujúcom období v čase
PN žalobcu nižšie zárobky, ako vychádzal súd prvej inštancie pri stanovení priemerného zárobku
žalobcu, z čoho potom podľa žalovaného vyplýva, že žalobca je priznaným pravdepodobným zárobkom

neprimerane (diskriminačne) zvýhodňovaný na úkor ostatných zamestnancov.

15.Súdprvejinštancieodmietolvýpočetnavrhovanýžalovanýmapodporenýcitovanouprávnoupraxou,
teda zistením a porovnaním zárobkov zamestnancov žalovaného pracujúcich v rozhodujúcom období
na rovnakej pracovnej pozícií ako žalobca, ktorí vychádzajúc z výsluchu svedka I. G. J. aj fakticky

zastupovali žalobcu počas jeho pracovnej neschopnosti. Svoj odmietavý postoj vysvetlil v ods. 30
odôvodnenia napadnutého rozsudku vetou vychádzajúcou z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 9Cdo/53/2021 z 29. septembra 2021. Toto rozhodnutie sa však týkalo inej veci,
a to nároku na doplatenie mzdy podľa § 119a ods. 2 Zákonníka práce zaoberajúceho sa otázkou
diskriminácie odmeňovania zamestnancov, teda ustanovením, ktoré sa netýka uplatneného nároku na

odstupné a výpočtu priemerného resp. pravdepodobného zárobku. Odvolací súd zároveň podotýka,
že uvedenú vetu použil súd prvej inštancie len vo všeobecnej rovine, na zistené skutočnosti v danej
veci ju nerozvíjal, najmä sa pri jej použití nevysporiadal s konkrétnymi podmienkami a individuálnymi
okolnosťami daného prípadu. Súd prvej inštancie neuviedol, z akého dôvodu (dôkazu) dospel k záveru,
že žalobca vykonával u žalovaného inú prácu, resp. prácu inej hodnoty oceniteľnú inak ako u ostatných

zamestnancov žalovaného, ktorých žalovaný konkrétne identifikoval a navrhoval v konaní vypočuť ako
svedkov, neuviedol konkrétne, či a ako sa u žalobcu prejavili ním spomínané (iné, hodnotnejšie)
osobné predpoklady zamestnanca, dĺžka trvania pracovného pomeru a minulosť, prax oproti iným
zamestnancom. Faktom je, že ani nevykonal dokazovanie a zisťovanie týchto predpokladov u iných
zamestnancov. Preto uvedený argument súdu prvej inštancie odvolací súd vyhodnotil ako neúplný

a preto nedôvodný.

16. Súd prvej inštancie sa v ods. 33 odôvodnenia vyporiadal s dôkazom, na ktorý žalovaný pri
zisťovaní rozhodných údajov poukazoval, a to interná smernica žalovaného o odmeňovaní. Uviedol,
že smernica sa nemôže na žalobcu vzťahovať, lebo nebola so žalobcom dohodnutá. Opieral sa pritom

o ustanovenie § 134 ods. 11 Zákonníka práce. Tento poukaz však nie je náležitý, lebo interná smernica
žalovaného nemala za cieľ, nesledovala dojednanie podrobností zisťovania priemerného zárobku alebo
pravdepodobného zárobku so zástupcami zamestnancov, ktorú situáciu upravuje práve súdom prvej
inštancie citovaný § 134 ods. 11. Tento dôkaz mal (a mohol) byť použitý ako dokument, od ktoréhookrem pracovnej zmluvy možno dovodiť, akú mzdu by žalobca v rozhodujúcom období dosiahol, ak by
pracoval, čo zodpovedá definícii pravdepodobného zárobku v § 134 ods. 3 druhá veta Zákonníka práce.

17. Žalobca uvedenú smernicu označil za nezákonný, neplatný a poza jeho chrbát prijatý dokument,
ktorý smeruje k „zníženiu“ jeho pravdepodobnej mzdy v rozhodujúcom období. Žalovaný tvrdí, že
k takejto zmene zárobku došlo u všetkých zamestnancov vykonávajúcich prácu vedúci stroja EVG
ako žalobca. Vysvetlenie tohto vývoja miezd u zamestnancov ponúkol vo svojej výpovedi svedok I.
G. J., ktorý poukázal na objektívnu skutočnosť stagnovania trhu v rozhodujúcom období, čo dospelo

k prepusteniu celej jednej zmeny. Z doposiaľ vykonaných dôkazov a tvrdení tak síce vyplýva zníženie
zárobku zamestnancov žalovaného, ale ako výsledok objektívneho trendu, nie diskriminačného konania
v neprospech žalobcu.

18. Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o správnosti, primeranosti a
udržateľnosti výpočtu pravdepodobného zárobku žalobcu odvíjajúc sa z posledných troch kalendárnych

mesiacov, v ktorých zamestnanec pracoval. Súhlasí s námietkou žalovaného v odvolaní, že súd
prvej inštancie nevysvetlil, prečo pre určenie pravdepodobného zárobku vybral práve mzdy z troch
kalendárnych mesiacov predchádzajúcich pracovnému úrazu naviac za situácie, že vychádzajúc
z prehľadu miezd žalobcu v ods. 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku šlo o výnimočné (vyššie)
zárobky žalobcu oproti zárobkom z ostatných mesiacov, k čomu došlo v dôsledku priznania

nenárokovateľných odmien, ďalej nevysvetlil, prečo nevybral iné mesiace alebo prečo nepoužil
priemerný hodinový zárobok za celé obdobie trvania pracovného vzťahu, ktorý prácne počítal, zistil a aj
konštatoval v ods. 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku vo výške 12,2301 Eur/hodina.

19. Ako uvádzajú právni praktici v komentároch s príkladmi (viď vyššie citované komentáre ale napr.

aj Viera Kubanková, epi.sk), najpresnejšie je možné pravdepodobný zárobok zistiť zo mzdových
podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve, prípadne v kolektívnej zmluve, t. j. z hrubej mzdy vo
všetkých jej zložkách, ktoré by zamestnanec dostal, keby v rozhodujúcom období pracoval. Prípadne,
ak má zamestnávateľ napríklad dvoch zamestnancov, ktorí vykonávajú takú istú alebo podobnú prácu,
tak by sa mohol priemer vypočítať tak, že priemerné zárobky týchto dvoch zamestnancov zamestnávateľ

spočíta a vydelí dvoma, a to bude pravdepodobný zárobok pre zamestnanca.

20.Súdprvejinštancieriadne apreskúmateľne soporouvzákonnýchustanoveniachprípadnevprávnej
praxi nevysvetlil svoj odklon od zaužívanej právnej praxe výpočtu pravdepodobného resp. priemerného
mesačného zárobku uvedenej

v citovaných komentároch vyššie, ktorá za východiská pri výpočte pravdepodobného zárobku
považuje buď údaje o mzde z pracovnej a kolektívnej zmluvy podopretých napríklad žalovaným
navrhovaným, no nevykonaným dôkazom - správou Sociálnej poisťovne, alebo údaje o mzdách
min. 2 -3 porovnateľných zamestnancov, ako aj vyžadované zohľadnenie vývoja miezd u ostatných
zamestnancov, čo v danom prípade prichádza do úvahy vychádzajúc z tvrdení žalovaného a žalovaným

navrhovaných, no pre záver súdu prvej inštancie o ich nadbytočnosti nevykonaných dôkazov
výsluchom svedkov-zamestnancov žalovaného, prípadne pracovnými zmluvami a výplatnými páskami
ostatných zamestnancov žalovaného, s ktorými sa súd prvej inštancii napriek uvádzanému vykonaniu v
odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal a neuviedol ani z nich vyplývajúce skutkové zistenia.

21. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne právne posúdil
spor a v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované, no pre vec významné
dôkazy, pričom nie je vzhľadom na ich rozsah účelné doplniť ich odvolacím súdom, čím naplnil dôvod
podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 391 ods. 1
C.s.p. spor vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie postupovať vo veci v súlade s procesnými
návrhmi strán sporu, vykonať a doplniť dokazovanie vo vyššie uvedenom smere, rozhodujúce
skutočnosti vyhodnotiť podľa zásad uvedených v § 191 ods. 1 C.s.p., vysporiadať sa so všetkými
námietkami produkovanými stranami a tiež uvedenými v odvolaní a vo veci opätovne rozhodnúť.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).