Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. marec 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoCsp/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8823201364
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8823201364.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov
senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v spore žalobcu: EOS KSI Česká
republika, s.r.o. so sídlom Novodvorská 994/138, Braník, 142 00 Praha 4, Česká republika, IČO: 251
17 483, zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť
Petržalka, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX

XX D., zastúpenému: JUDr. Mgr. Radim Komka, LL.M., advokát, so sídlom Hlavná 27, 080 01 Prešov,
IČO: 41343859, o zaplatenie 16.555,40 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. 11Csp/70/2023-205 zo dňa 19. júna 2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.555,40 CZK s úrokom z omeškania vo výške 8,25 %
ročne zo sumy 16.491,66 CZK od 11.10.2020 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky
vo výške 76,76 eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Druhým výrokom žalobcovi
voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v lehote 60 dní, samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

2. Súd prvej inštancie prednostne skúmal právomoc a rozhodné právo. Pri posudzovaní týchto
základných podmienok konania súd vychádzal z článku 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie), druhý účastník zmluvy môže žalovať
spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Žalobcom je česká

obchodná spoločnosť a žalovaným je spotrebiteľ s trvalým pobytom v Slovenskej republike. S poukazom
na uvedené právomoc súdu Slovenskej republiky je daná. Vo vzťahu k rozhodnému právu, súd prvej
inštancie postupoval podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna
2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) a v danom prípade dospel k záveru, že
pre posúdenie vzájomných zmluvných vzťahov medzi účastníkmi konania je relevantné právo Českej
republiky, vychádzajúc jednak z čl. 3 ods. 1 uvedeného Nariadenia, keďže voľba bola medzi stranami

sporu dohodnutá prostredníctvom Obecní obchodní podmínky UniCredit Bank platné od 01.04.2016
v bode 14.1, na ktoré odkazovala Rámcová zmluva o poskytovaní bankovních služeb uzavretá medzi
predchodcom žalobcu (č.l. 32 ) a jednak aj cez čl. 4 ods. 1 písm. b) predmetného nariadenia, nakoľko
obvyklým pobytom žalobcu ako poskytovateľa predmetných finančných služieb bola práve Česká
republika. Súd posudzoval žalobný návrh v zmysle príslušných ustanovení Občanského zákoníka
a zákona č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru v znení ku dňu uzavretia zmluvy o úvere.3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu
a žalovaný uzavreli dňa 23.11.2016 Žiadosť/Zmluvu o poskytnutí kontokorentného úveru č. KTK
XXXXXXXXXXXX/XXXX k Rámcovej zmluve o poskytovaní bankových služieb. Predchodca žalobcu

uzavrel so žalovaným zmluvu, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 10.000,-
CZK. Žalovanému tak bol poskytnutý úver na dobu neurčitú s celkovou čiastkou na zaplatenie vo
výške 10.450,- CZK, RPMN vo výške 19,40 % p.a. a ročnej úrokovej sadzby 18 %. V zmysle čl. V.
zmluvy bol žalovaný povinný uhrádzať úroky a platby za poskytnutie úveru, pričom úroky sú splatné
k poslednému dňu kalendárneho mesiaca. Podľa čl. VII bol povinný zaistiť, aby kreditný obrat na jeho

účet v každom trojmesačnom období bol vo výške minimálne 50 %. Z oznámenia o nepovolenom
debetnom zostatku zo dňa 13.09.2019 běžný účet č. XXXXXXXXXX (č.l. 40 spisu) vyplýva, že uvedený
účet žalovaného vykazoval debetný zostatok vo výške 146,63 CZK. Zároveň bol žalovaný vyzvaný na
úhradu dlžnej čiastky vo výške 146,63 CZK a nákladov vo výške 30 CZK. Opakovanými výzvami žalobca
vyzval žalovaného na úhradu dlhu a zároveň úver poskytnutý žalovanému zosplatnil zo dňa 01.09.2020
a odstúpil od zmluvy o vedení účtu.

4. Súd mal preukázané, že dlžná suma predstavuje sumu 16.555,40 CZK, táto suma vyplýva z výpisu
z účtu (č.l 51 spisu) a nakoľko ju žalovaný neuhradil, je nárok žalobcu v časti istiny dôvodný.

5. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, tento si žalobca uplatnil vo výške 8,25 % ročne počnúc od 11.10.2020,

po odstúpení od zmluvy (10.10.2022). Takto uplatnená výška úroku z omeškania zodpovedá, resp.
neodporuje platnej právnej úprave § 1970 zák. č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník v spojení s § 2 Nařízení
vlády č. 351/2013 Sb., v zmysle ktorej výška úrokov z omeškania zodpovedá ročnej výške repo sadzby
stanovenej Českou národnou bankou pre prvý deň kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu
(10.10.2020), zvýšenej o 8 percentuálnych bodov.

6. Čo sa týka námietok žalovaného, s tými sa súd nestotožnil. Pokiaľ ide o námietky vychádzajúce z
tohto, že sa má vzťah posudzovať podľa slovenského práva, súd ako je to vyššie uvedené a zdôvodnené
predmetný právny vzťah posudzoval podľa českého práva.

7. Čo sa týka skúmania bonity spotrebiteľa, žalobca ako dôkaz predložil výstup z interných systémov
postupcu, z ktorého je zrejmé, že v deň uzavretia zmluvy vykonal veriteľ dopyt do úverového
registra s tým, že žalovaný v registri nebol nájdený - teda nemal žiadny existujúci úver. Na účinné
spochybnenie dôkazu nepostačuje prosté napadnutie formálnej podoby predloženého dôkazu, ale
účinné spochybnenie skutočnosti, ktorý dôkaz preukazuje. Žalobca uviedol, že dopyty do úverového

registra sa vykonávajú elektronicky, preto nie je možné predložiť tento výstup v listinnej podobe. Súd
je povinný akceptovať dôkaz predložený žalobcom do okamihu, kým žalovaný relevantne preukázané
skutočnosti nespochybní iným dôkazom, čo v konaní žalovaný neurobil. Právo žalovaného uplatniť
námietku týkajúcu sa skúmania bonity sa prekludovalo v súlade s ust. § 87 ods. 1 zák. č. 257/2016 Sb.
Zákona o spotrebiteľskom úvere v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Súd preto nie je oprávnený

túto námietku akceptovať.

8. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že zosplatnenie kontokorentného úveru a odstúpenie od zmluvy
o vedení účtu neobsahuje splátku, na základe ktorej došlo k zosplatneniu, žalobca uviedol, že
v predmetnom prípade nebolo dojednané plnenie v splátkach, preto ani nebolo možné v tomto podaní

uviesť splátku, pre ktorú došlo k zosplatneniu, nakoľko k zosplatneniu pre neuhradenie niektorej splátky
nedošlo.

9. Postúpenie pohľadávky žalobca preukázal súdu zmluvou o postúpení pohľadávky, súd mal za to, že
žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby.

10. Čo sa týka námietky žalovaného, že veriteľ riadne neskúmal bonitu žalovaného, súd mal za to,
že skúmanie bonity žalovaného bolo riadne vykonané, čo vyplýva z predložených listinných dôkazov.
Zmluva je platná a nemožno prihliadnuť na ust. § 87 zákona č. 257/2016 Sb. o spotrebiteľskom úvere.
Žalobca si svoj nárok uplatnil včas, odstúpenie od zmluvy došlo ku dňu 10.10.2020 a žaloba bola podaná

na súde dňa 07.07.2023. Žalovaný svoje tvrdenia ohľadom neskúmania bonity nepreukázal.

11. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).12.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalvzákonomstanovenejlehotežalovanýodvolaniezdôvodu,
že rozhodnutie je zmätočné a nie je vecne správne. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý

rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a priznal žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalovaný namietal nepreskúmateľnosť
rozsudku, nakoľko bol zaviazaný k úhrade 16.555,40 CZK, ale na druhej strane som povinný platiť úroky
len zo sumy 16.491,66 CZK. Súd ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia presne nešpecifikoval na
základe akých skutočností dospel k dlžnej sume 16.555,40 CZK (je pod bodom 53. dokonca uvedené,

že konečný zostatok je vo vyššej sume 16.754,40 CZK). V bode 52. napadnutého rozhodnutia uvádza,
že z výpisu úveru vyplýva posledná transakcia v máji v roku 2019, kedy bol zostatok na účte – mínus
88.069,70 eur. Ani z tohto odôvodnenia nie je zrejmé, ako súd dospel k zostatku na účte – mínus
88.069,70 eur. Rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie
súdu.

13. Žalovaný namietal príslušnosť súdu, má za to, že predmetná vec mala byť prejednávaná pred
Obvodným súdom pre Prahu 1, tak ako je uvedené v bode 6 zmluvy o úvere. Vo svojich vyjadreniach
namietali aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorú súd riadne neodôvodnil. Poukazoval na premlčanie,
ako aj počiatok behu premlčacej lehoty podľa českého práva. Veľký senát Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 29.08.2023 uviedol, kedy začína bežať subjektívna premlčacia lehota, pokiaľ je podľa

zmluvy určenie okamžiku splatnosti nároku ponechané na vôli veriteľa, je v tomto prípade počiatok behu
subjektívnej premlčacej lehoty viazaný k okamžiku, kedy sa veriteľ dozvedel, alebo dozvedieť mal a
mohol, že mu vzniklo právo určiť dobu splnenia dlhu. Tento okamžik nastáva zásadne splatnosťou dlhu
potom, čo dlžníkovi bola zaslaná upomienka alebo žiadosť o splnenie dlhu, týmto momentom nastáva
actio nata. Z prvej výzvy, ktorá bola žalovanému zaslaná 13.09.2019, teda týmto okamžikom podľa

rozhodnutia Veľkého senátu NS ČR začal počiatok behu premlčacej 3-ročnej lehoty, lebo veriteľ sa
dozvedel a tak mu vzniklo právo určiť dobu splnenia dlhu. Teda dňom 13.09.2019 došlo k začiatku
počítaniapremlčacejlehoty.Žalobabolapodaná07.07.2023,čižepouplynutí3-ročnejpremlčacejlehoty.
Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil námietku posúdenia bonity spotrebiteľa,
túto len odôvodnil strohým konštatovaním, že žalovaný sa na pojednávanie nedostavil. Poukázal na čl. 8

a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102 EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu
súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8
tejto smernice podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a
vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou,

že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa
majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úpravy podľa ktorej sa sankcia za
porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva
v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny
v dobe primeranej jeho možnostiam sa uplatní v 3-ročnej premlčacej lehote. Táto lehota vzhľadom

na uvedenú smernicu poskytuje veriteľovi 3-ročnú lehotu nie od uzavretia zmluvy ale fakticky na celé
obdobie trvania úveru. Súd sa nevysporiadal, ani s námietkou neplatnosti zmluvy v stanovenej lehote,
a to z dôvodu, že veriteľ neposúdil úverovú bonitu žalovaného, ako spotrebiteľa, len poukázal v bode
61. bolo riadne vykonané, čo vyplýva z listinných dôkazov, ktoré boli našimi vyjadreniami právne
napadnuté a odôvodnené. Čo sa týka povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa, poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33Cdo/2178/2018. Keďže došlo k premlčaniu nároku na
uplatnenie pohľadávky a súd neskúmal riadne bonitu žalovaného, zmluva je absolútne neplatná a preto
nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky zo strany pôvodného veriteľa na žalobcu.

14. V rámci doplnenia odvolania uviedol, že bolo povinnosťou ex offo súdu skúmať bonitu účastníka

konania a zisťovať, tak ako sme uviedli, že v Čechách nemal ani prechodný pobyt, ani trvalý pobyt,
nepredložil žiadne potvrdenia, len sa uspokojil s jeho tvrdením, že nemá žiadne dlhy, čo vyplynulo aj
z registra, ktoré predložil žalobca a ktoré sme namietali ako nedostatočný dôkaz. Povinnosťou bolo
náležite odôvodniť prečo neskúmal ex offo túto bonitu. Pokiaľ sa týka námietky premlčania súd sa taktiež
nestotožnil s rozhodnutím ESD C-679/18, kde bolo konštatované, že nemôže byť na ujmu spotrebiteľa,

aby sa 3-ročná lehota počítala len od uzatvorenia zmluvy. Súd to vyhodnotil ako prekludované právo. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie SD, kde súdny dvor sa zaoberal predbežnou otázkou
premlčania neplatnosti zmluvy vznesenej spotrebiteľom, ktorú žiadosť o rozhodnutie o predbežnej
otázke zaslal Okresný súd v Ostrave – ochrana spotrebiteľa Smernica 2008/48/ES - článok 8, ktorývyslovil, že vnútroštátna úprava je v rozpore s uvedenou smernicou, poukázal že vnútroštátne súdy
musia túto smernicu vykladať v tom zmysle, aby z úradnej povinnosti skúmali, či došlo k porušeniu
predzmluvnej povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 Smernice. Na základe tohto rozhodnutia SD boli

vydané aj rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré premlčanie v zmysle § 86 zákona č. 257/16
treba vykladať tak, že tento výklad činí ochranu spotrebiteľa a vzhľadom na interpretáciu a potvrdenie
rozsudku ESĽP, ide o absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy. Ústavný súd ČR zo dňa 26.02.2019 sp.
zn. III.ÚS/4129/2018 vyslovil a zdôraznil významnú a dôležitú povinnosť poskytovateľa úveru zaoberať
sa úvery schopnosťou spotrebiteľa, pričom dospel k záveru, že pokiaľ I. stupňový súd neskúma, či

úverujúci pri poskytnutí spotrebiteľského úveru preveril schopnosť úverovaného plánovaného úveru
splatiť zasiahne tým do základného práva spotrebiteľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k
zjavnému porušeniu zákonných ustanovení, čím možno vyvodiť, že bolo odobraté právo žalovanému
na spravodlivý proces. Navrhol, aby súd zrušil a vec vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a priznal žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu.

15. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti

rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je
dôvodné.

17. K námietke žalovaného o príslušnosti súdu a k jeho poukazu na bod 6 zmluvy o úvere, podľa ktorej
príslušným na prejednanie má byť v zmysle § 89a zákona č. 99/1963 Sb. Občanského soudního řádu,
Obvodný súd pre Prahu 1, odvolací súd uvádza, že táto námietka žalovaného nie je opodstatnená.

18. Podľa § 89a zákona č. 99/1963 Sb. Občanského soudního řádu, účastníci řízení ve věcech týkajících

se vztahů mezi podnikateli vyplývajících z podnikatelské činnosti se mohou písemně dohodnout na
místní příslušnosti jiného soudu prvního stupně, ledaže zákon stanoví příslušnost výlučnou.

19. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že nie je aplikovateľné na prejednávaný spor,
nakoľko v tomto prípade ide o vzťah spotrebiteľský. Účastníci konania si môžu dohodnúť miestnu

príslušnosť súdu podľa § 89a Občanského soudního řádu len v tom prípade, ak ide o veci týkajúce
sa vzťahov medzi podnikateľmi a vyplývajúce z podnikateľskej činnosti, čo nie je prejednávaný prípad.
V danom prípade ide nepochybne o vzťah spotrebiteľský, preto správne súd prvej inštancie skúmal, či
má právomoc rozhodnúť vo veci a správne aplikoval čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov

vobčianskychaobchodnýchveciach(prepracovanéznenie),podľaktoréhodruhýúčastníkzmluvymôže
žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Nakoľko v čase
podania žaloby mal žalovaný bydlisko v okrese Vranov nad Topľou, právomoc Okresného súdu Vranov
nad Topľou je daná.

20. Dôvodnou je však námietka žalovaného vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozhodnutia v súvislosti so
vznesenou námietkou premlčania žalovaným.

21. Podľa § 609 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka, nebylo-li právo vykonáno v promlčecí
lhůtě, promlčí se a dlužník není povinen plnit. Plnil-li však dlužník po uplynutí promlčecí lhůty, nemůže

požadovat vrácení toho, co plnil.

22. Podľa § 619 ods. 1, ods. 2 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka, jedná-li se o právo
vymahatelné u orgánu veřejné moci, počne promlčecí lhůta běžet ode dne, kdy právo mohlo být
uplatněno poprvé. Právo může být uplatněno poprvé, pokud se oprávněná osoba dozvěděla o

okolnostech rozhodných pro počátek běhu promlčecí lhůty, anebo kdy se o nich dozvědět měla a mohla.23. Podľa § 629 ods. 1, ods. 2 zákona č. 89/2012 Sb. Občanského zákoníka, promlčecí lhůta trvá tři
roky. Majetkové právo se promlčí nejpozději uplynutím deseti let ode dne, kdy dospělo, ledaže zákon
zvlášť stanoví jinou promlčecí lhůtu.

24. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 31Cdo/3125/2022
z 31.05.2023, cit.: „47. Velký senát tudíž uzavírá (shrnuje), že vznikne-li věřiteli podle smlouvy právo
požadovat úhradu dohodnuté ceny plnění, přičemž doba, kdy má dlužník splnit dluh, je ve smlouvě
stanovena jen tak, že podkladem pro úhradu dohodnuté ceny plnění je faktura vystavená věřitelem, jejíž

splatnost se sjednává v délce 14 dnů od jejího doručení dlužníku, pak jde ve smyslu § 1958 odst. 2
o. z. o situaci, kdy si strany neujednaly, kdy má dlužník splnit dluh a kdy určení doby splnění dluhu je
ponecháno na vůli věřitele. Ten může určit dobu splnění dluhu tím, že požádá o jeho zaplacení „ihned“
poté, co mu vznikne právo požadovat úhradu dohodnuté ceny plnění a dlužník je povinen splnit dluh
ve lhůtě „bez zbytečného odkladu“ počítané od této žádosti. Marným uplynutím této lhůty se peněžitý
dluh stává splatným (dospělým). 48. Okolnostmi rozhodnými pro počátek běhu promlčecí lhůty jsou v

takovém případě ve smyslu § 619 odst. 2 o. z. okolnosti, z nichž se věřitel dozvěděl (nebo dozvědět měl
a mohl) že mu vzniklo právo určit dobu splnění dluhu. Ode dne, kdy se věřitel dozvěděl (nebo dozvědět
měl a mohl), že mu vzniklo právo určit dobu splnění dluhu (právo „ihned“ požádat o zaplacení dluhu)
začínáběžettříletásubjektivnípromlčecílhůtadle§629odst.1o.z.49.Důvodprojinýzávěrneshledává
Nejvyšší soud ani v tom, že subjektivní promlčecí lhůta uvedeným způsobem může začít běžet dříve

než (obecná) objektivní promlčecí lhůta, jejíž počátek pojí ustanovení § 629 odst. 2 o. z. se dnem, kdy
majetkové právo dospělo, tedy se dnem, jímž se u peněžitého dluhu rozumí den jeho splatnosti [srov.
např. Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník V. Závazkové právo. Obecná část (§ 1721–2054). Komentář.
1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2014, str. 999]. 50. Opačný závěr, totiž ten, že právo uskutečnit právní
jednání, včetně práva věřitele vyzvat dlužníka k plnění dluhu (§ 1958 odst. 2 o. z.), se podle zákona

č. 89/2012 Sb. nepromlčuje, by v situaci, kdy dlužník nebude moci splnit dluh dříve ani vyvolat (nebo
prostřednictvím žaloby soudem určit) splatnost peněžitého dluhu, způsoboval v obchodní praxi řadu
obtíží [zejména tam, kde by měl dlužník prokazovat (např. na poli práva insolvenčního), že nemá dluhy
nebo že nemá „další“ dluhy], přičemž ani tato koncepce se nakonec neobejde (v případě dlouhodobé
nečinnosti věřitele při realizaci práva vyzvat dlužníka k plnění dluhu) bez právního institutu, který se

rovněž pojí s plynutím času a který lze zjednodušeně nazvat „ztrátou prosaditelnosti práva“. 51. Výklad
vycházející i v poměrech úpravy obsažené v zákoně č. 89/2012 Sb. z koncepce promítnuté (při výkladu
zákona č. 40/1964 Sb.) v R 28/1984, R 73/2010, R 104/2011 a R 10/2014 respektuje princip právní jistoty
a zohledňuje rovněž obecný právní princip „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdělým náležejí práva), jenž
věřitele vybízí, aby činil právní jednání, jejichž prostřednictvím může (pouze on sám) vyvolat dospělost

(splatnost) peněžitého dluhu tak, aby se jeho právo nepromlčelo v subjektivní lhůtě k tomu určené.“

25.Súdprvejinštanciesanámietkoupremlčaniavznesenoužalovanýmnezaoberal,resp.zodôvodnenia
rozhodnutia nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie posudzoval a ustálil začiatok plynutia premlčacej doby,
preto rozhodnutie súdu vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania je nepreskúmateľné.

26.Nemožnosúhlasiťsosúdomprvejinštancieanivovzťahukprijatémuzáveruodostatočnomskúmaní
bonity žalovaného.

27. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru a o změně některých

zákonů, platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, věřitel před uzavřením smlouvy, ve které
se sjednává spotřebitelský úvěr, či změnou takové smlouvy spočívající ve významném navýšení
celkové výše spotřebitelského úvěru, je povinen s odbornou péčí posoudit schopnost spotřebitele
splácet spotřebitelský úvěr, a to na základě dostatečných informací získaných i od spotřebitele, a je-
li to nezbytné, nahlédnutím do databází umožňujících posouzení úvěruschopnosti spotřebitele. Věřitel

poskytne spotřebitelský úvěr jen tehdy, pokud je po posouzení úvěruschopnosti spotřebitele s odbornou
péčí zřejmé, že spotřebitel bude schopen spotřebitelský úvěr splácet, jinak je smlouva, ve které se
sjednává spotřebitelský úvěr, neplatná.

28. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 25. júla 2018, sp.zn. 33Cdo/2178/2018 vo vzťahu

k povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver vyslovil
právny názor, cit.: „ Podle § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru je věřitel před uzavřením
smlouvy, ve které se sjednává spotřebitelský úvěr, či změnou takové smlouvy spočívající ve významném
navýšení celkové výše spotřebitelského úvěru, povinen s odbornou péčí posoudit schopnost spotřebitelesplácet spotřebitelský úvěr, a to na základě dostatečných informací získaných i od spotřebitele, a je-
li to nezbytné, nahlédnutím do databází umožňujících posouzení úvěruschopnosti spotřebitele. Věřitel
poskytne spotřebitelský úvěr jen tehdy, pokud je po posouzení úvěruschopnosti spotřebitele s odbornou

péčí zřejmé, že spotřebitel bude schopen spotřebitelský úvěr splácet, jinak je smlouva, ve které se
sjednává spotřebitelský úvěr, neplatná. Podle § 580 odst. 1 o. z., neplatné je právní jednání, které se příčí
dobrým mravům, jakož i právní jednání, které odporuje zákonu, pokud to smysl a účel zákona vyžaduje.
Podle § 588 o. z., soud přihlédne i bez návrhu k neplatnosti právního jednání, které se zjevně příčí
dobrým mravům, anebo které odporuje zákonu a zjevně narušuje veřejný pořádek. To platí i v případě,

že právní jednání zavazuje k plnění od počátku nemožnému. Podle § 2991 odst. 2 o. z., bezdůvodně se
obohatí zvláště ten, kdo získá majetkový prospěch plněním bez právního důvodu, plněním z právního
důvodu, který odpadl, protiprávním užitím cizí hodnoty nebo tím, že za něho bylo plněno, co měl po
právu plnit sám. Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého
před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek,
neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a

osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední
řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti
o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto
zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při
posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu,

že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s
odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně
nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech.
Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým
výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny

informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl,
ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. E., F. G. H., J.:
Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele
využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a

existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných
výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo
od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích. To ostatně
dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 01.04.2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i Nejvyšší správní soud, jehož
závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném rozhodnutí. Závěr odvolacího

soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením žalovaného o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků, nedostála povinnosti věřitele
ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je správný.“

29. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že skúmanie bonity žalovaného bolo riadne vykonané,

v odôvodnení rozhodnutia poukázal na žalobcom predložený výpis z úverového registra, z ktorého
vyplýva len skutočnosť, že žalovaný v registri nebol nájdený. Takéto nedostatočné skúmanie schopnosti
spotrebiteľa splácať úver je v rozpore nielen s citovaným ust. § 9 ods. 1 zákona č. 145/2010 Sb., ale aj
vrozporesrozhodnutiamiSúdnehodvoraEurópskejúnieačl.8ods.1smerniceEurópskehoparlamentu
a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, podľa

ktorého členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade
potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú
veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy,
si môžu túto povinnosť zachovať.

30. Podľa čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do
úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie

informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných
ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia
úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu aaby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli
dotknutéustanoveniaokreditnomrizikuuvedenévsmerniciEurópskehoparlamentuaRady2006/48/ES
zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za

individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

31. S poukazom na vyššie uvedené je odvolanie žalovaného opodstatnené a dôvodné. Súd prvej
inštancie sa so zásadnými námietkami žalovaného dostatočne nevysporiadal, nedal odpovede na
ním vznesené námietky tak vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby ako aj vo vzťahu k povinnosti
veriteľa skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Prijaté závery súdu prvej inštancie sú predčasné
a odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie nezodpovedá ust. § 220 CSP.

32. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom
konaní brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská
k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

33. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ust. § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom

vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

34. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje

spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti

svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako súd
v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní
o veci.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozhodol

tak, že zrušil rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko
nedostatočne odôvodnené rozhodnutie je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup súdu,
ktorým bolo znemožnené žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

36. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude po vrátení veci sa vysporiadať so všetkými tvrdeniami
a dôkazmi predloženými stranami sporu v priebehu konania, vykonať dokazovanie vo vzťahu
k námietkam o premlčaní práva podľa zákona č. 82/2012 Sb. Občanského zákoníku a nesplnenia
si povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver podľa
zákona č. 145/2010 Sb. o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů v súlade s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ, ako aj ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Súd prvej
inštancie na základe takto zistených skutočností prijme právny záver a vo veci rozhodne tak, aby
rozhodnutím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že svoje rozhodnutie dostatočne
jasne zrozumiteľne a preskúmateľne neodôvodnil.

37. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 391 ods. 2 CSP), v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).