Uznesenie – Vydržanie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. júl 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/23/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4424201141
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4424201141.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a
členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, vo veci navrhovateliek: 1. A. B., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, 2. A. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XXXX/X, F. – G., C. H., 3. I. A., nar.
XX. XX. XXXX, bytom E. D. XX, J. G., 4. D. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, navrhovateľky v 1. až
4. rade zastúpené Mgr. RNDr. Mária Zacharová, PhD., advokátka so sídlom Forgáchová bašta 7, Nové

Zámky, IČO: 52 864 910, a účastníkov konania: 1. neznámy vlastník - K. K., H. F., 2. LESY Slovenskej
republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, 3. Slovenský
pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o potvrdení vydržania, o odvolaní
navrhovateľov v 1. až 4. rade proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 9. januára 2025 č.
k. 13Vyd/1/2024-103 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (výrok I.) p o t

v r d z u j e .

II. Napadnuté uznesenie vo výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok II.) z r u š u j e
a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením návrh navrhovateľov v 1. – 4. rade na potvrdenie

vydržania vlastníckeho práva zamietol (výrok I.) a odporcom priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% (výrok II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1, § 7 ods. 1, § 359a, §
359c, § 359e, § 359f, § 359g, § 359h, §359i, § 359k CMP, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 Občianskeho
zákonníka a § 255 CSP.

1.1. Uviedol, že navrhovatelia v 1.- 4. rade sa podaným návrhom domáhali potvrdenia vydržania

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci Černík, katastrálnom území C., ktorá bola
zameraná GP č. 38/2023 na určenie vlastníckych práv k nehnuteľnosti parc. č. 1162/401, vypracovaným
spoločnosťou GEOPROJEKT NR, s. r. o. zo dňa 12. 04. 2023, overeným Okresným úradom Nové
Zámky pod č. 464/23 k novovytvorenej parcele C-KN č. 1162/401 - orná pôda o výmere 1 337
m2 v prospech navrhovateľky v 1. rade v podiele 1 k celku a v prospech navrhovateliek v 2. - 4.
rade v podiele 1/6 k celku. Tvrdili, že splnili podmienky vydržania vlastníctva, ktorými sú nepretržitá

dobromyseľná držba predmetných nehnuteľností a uplynutie vydržacej lehoty. Vzhľadom k tomu, že
voči vyzývaciemu uzneseniu boli včas podané námietky, a to zo strany účastníka konania v 3. rade,
sa zaoberal skutočnosťami, ktoré v nich namietal a tiež skúmaním splnenia podmienok vydržania
vlastníckeho práva navrhovateľmi v 1. – 4. rade. Konštatoval, že musí súhlasiť so skutkovou i právnou
argumentáciou účastníka konania v 3. rade, pokiaľ ide o vlastnícke vzťahy k sporným nehnuteľnostiam
týkajúce sa právnych predchodcov navrhovateľov v 1. - 4. rade a okolností týkajúcich sa vlastníctva

účastníka konania v 1. rade.1.2. Uviedol, že predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že vec mu patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa,

ale musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno
s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol
mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Domnelý titul nadobudnutia
vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade
so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba jej ale niektorá stránka (vlastnosť či znak),

ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi
predchodcami navrhovateľa bez toho, aby bola preukázaná skutočnosť, ktorá v nich mohla vyvolať
presvedčenie, že sa stali vlastníkmi, nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia
vlastníctva vydržaním.

1.3. Na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že navrhovatelia nepreukázali splnenie podmienok

vydržania vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti, o ktorej tvrdili, že k nim vlastnícke právo
vydržali. Dôvodom na zamietnutie návrhu je predovšetkým skutočnosť, že navrhovateľky netvrdili a
ani nepreukázali právny titul, od ktorého odvodzujú nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
vydržaním. Ak by aj predmetný spoluvlastnícky podiel vydržal ich právny predchodca, chýba právny titul
- dôvod na základe, ktorého by mohli byť navrhovateľky dobromyseľné v tom, že im tento spoluvlastnícky

podiel patrí. Z návrhu nie je zrejmé, na základe akého právneho úkonu alebo akej právnej skutočnosti
mali nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému podielu od ich právneho predchodcu - otca. Preto nie
je možné uvažovať o nadobudnutí vlastníckeho práva navrhovateľkami, a to ani pri zohľadnení doby, po
ktorú nehnuteľnosti nerušene užívali oni a aj ich právny predchodca.

1.4. Uviedol, že podľa názoru súdu nie je možné mimo konania o dedičstve deklaratórnym rozhodnutím
určiť, že dedič je vlastníkom veci patriacej do dedičstva. Nie je totiž možné obchádzať zákonný postup
pri prejednaní dedičstva a potvrdiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním priamo dedičom, veci
patriacej do dedičstva, ktorá v dedičskom konaní dosiaľ nebola prejednaná. Ak by súd takémuto návrhu
vyhovel,legalizovalbynadobudnutiededičstvabezprejednaniaarozhodnutiapríslušnéhosúduvkonaní

o dedičstve. Z uvedeného dôvodu, pokiaľ navrhovateľky tvrdili, že spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti
nadobudol vydržaním ešte ich právny predchodca, správne sa mali žalobou domáhať určenia, že
sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po tom právnom predchodcovi, ktorý splnil zákonné podmienky
vydržania vlastníckeho práva. Napokon, z § 359c ods. 1 CMP vyplýva, že návrh na začatie konania o
potvrdení vydržania je oprávnený podať ten, kto o sebe tvrdí, že vydržaním nadobudol vlastnícke právo

k nehnuteľnosti. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže navrhovateľkám nesvedčí žiadny titul, ktorým by
mali spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti nadobudnúť, nebolo možné ich návrhu vyhovieť. Naopak,
oprávnenosť držby každého z držiteľov je potrebné posudzovať samostatne (rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu SR zo dňa 24.01.2023, sp. zn. 32D/13/2022). Z listín predložených navrhovateľmi v 1.
– 4. rade a ani zo žiadnej z listín, ktoré v konaní zadovážil súd, nevyplýva žiaden oprávnený právny

titul, pre ktorý by sa navrhovatelia v 1. – 4. rade oprávnene mohli cítiť byť vlastníkmi nehnuteľnosti, ku
ktorej sa vlastníctva domáhajú.

1.5. Mal za to, že navrhovatelia nedisponujú nadobúdacím titulom, z ktorého by vyplynul ich nielen
subjektívny, ale aj objektívny pocit, aby sa objektívne mohli cítiť vlastníkmi predmetných nehnuteľností,

ku ktorým sa aj správali ako k vlastným. Je tomu tak preto, že nepredložili listinu (a zrejme taká ani
neexistuje), podľa ktorej by ich právni predchodcovia boli vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
konania,jepotomvylúčené,abynavrhovateliaaleboichprávnypredchodcabolisubjektívnepresvedčení
o tom, že im nehnuteľnosť patrí, navyše, pri vynaložení potrebnej starostlivosti by si nepochybne boli
vedomí toho, že nehnuteľnosť, ktorej vlastníctva sa domáhajú, má v katastri nehnuteľností evidovaného

iného vlastníka. Návrh zamietol, pričom mal za to, že SPF v konaní zastupuje záujmy neznámych
vlastníkov oprávnene a v zmysle zákona, pričom neprekračuje svoju právomoc, avšak aj napriek (aj
keby tomu tak nebolo) tomuto konštatovaniu platia závery súdu uvedené vyššie o nedôvodnosti návrhu.

1.6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 CSP a odporcom v 1. a 2. rade v konaní plne úspešným

priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.

2. Navrhovateľky v 1. až 4. rade podali odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom
stanovenej lehote. Namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, pričom súd prvejinštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaného (resp. nevykonaného) dokazovania
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré viedli k nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a nesprávnym procesným
postupom im znemožnil, aby uskutočňovali ním patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

2.1. Namietali, že jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces je právo na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení neuviedol všetky základné
skutkové tvrdenia a nimi označené dôkazy. Odôvodnenie rozhodnutia považovali za nedostatočné,
nepresvedčivé a v rozpore so zákonnými požiadavkami na obsah riadneho odôvodnenia. Tvrdili, že
z elektronického súdneho spisu vyplýva, že dňa 13. 12. 2024 podal SPF vyjadrenie k vyjadreniu k
námietkam zo dňa 22. 11. 2024. Predmetné vyjadrenie SPF im nikdy nebolo doručené, teda nikdy
nebolo ani umožnené sa k nemu vyjadriť. Súd podanie predmetného vyjadrenia SPF žiadnym spôsobom

ani nespomína v odôvodnení svojho rozhodnutia, teda nie je zrejmé, ako sa s ním pri rozhodovaní
vysporiadal. Mali za to, že aj takýmto konaním súdu prišlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým
im znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

2.2. V podanom návrhu jasným spôsobom opísali skutočnosti - postup nadobudnutia vlastníctva k
spornému pozemku ich rodinou, pričom tvrdenia podopreli relevantnými dôkazmi. V roku 1977 spolu
so stavebným pozemkom bola A. B. a L. B. pridelená a daná do osobného užívania aj záhrada, ktorá
bola vyznačená a z oboch strán oddelená od susedov. Koniec záhrady bol tvorený prírodnou hranicou,
takže na tento pozemok mala prístup iba ich rodina a na iný účel ako je zriadenie záhrady nemohol ani

slúžiť. Pridelenie pozemkov do osobného užívania súdu preukázali rozhodnutím ONV zo dňa 01. 12.
1977. Odvtedy ich rodina pridelené pozemky nerušene dobromyseľne užívala. V zmysle § 872 ods. 1
Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 1992 sa právo osobného užívania zmenilo na vlastníctvo
fyzických osôb. Táto zmena nastala zo zákona a nebol k nej z ich strany potrebný žiadny úkon. Pozemky
aj naďalej užívali ako ich vlastníci. Do dnešného dňa nikto nikdy nespochybňoval oprávnenosť držby a

užívania predmetných pozemkov. Skutočnosť, že súčasťou nehnuteľností, ktoré navrhovateľka v 1. rade
spolu s manželom dostali do užívania v roku 1977, bol aj sporný pozemok ako prislúchajúca záhrada
a tento ich rodina dlhodobo a dobromyseľne užíva, potvrdzuje veľké množstvo zachovaných fotografií,
ktoré súdu predložili v prílohe návrhu. Za sporný pozemok dlhodobo platia ako jeho vlastníci aj daň z
nehnuteľností, ako to vyplýva z potvrdenia Obce Černík zo dňa 14. 06. 2023. Čiže aj obec s ich rodinou

vždy konala ako s vlastníkmi sporného pozemku. Súd na základe predložených dôkazov vydal dňa
17. 04. 2024 vyzývacie uznesenie podľa § 359f CMP, teda mal za to, že osvedčili splnenie všetkých
zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, keďže práve tento poznatok
je podmienkou vydania vyzývacieho uznesenia.

2.3. Poukázali na to, že okrem SPF námietky proti vydaniu uznesenia o potvrdení vydržania vlastníckeho
práva nikto iný nepodal. Namietali, že súd prvej inštancie nevyhodnotil, v akom postavení SPF podal
námietky, či tieto podal ako zástupca neznámeho vlastníka alebo ako osoba určená zákonom alebo ako
ten, koho vecné právo môže byť potvrdeným vydržaním dotknuté. Súd prvej inštancie v odôvodnení
ani neuviedol, že pokladá námietky za dôvodné a už vôbec sa nevyjadril k osvedčeniu domnelého

vecného práva K. K. k dotknutým nehnuteľnostiam, čoho dôsledkom je, že súd vec nesprávne právne
posúdil a vo veci nesprávne rozhodol. SPF uviedol, že námietky podáva ako zástupca neznámeho
vlastníka s poukazom na zákon č. 229/1991 Zb. Ak podal námietky ako zástupca osoby, ktorá má
v čase začatia konania o potvrdení vydržania zapísané vlastníctvo (neznámy vlastník K. K.) bolo
jeho povinnosťou opísať skutočnosti, ktoré osvedčujú, že táto osoba má k nehnuteľnosti vecné právo,

ktoré môže byť vydržaním dotknuté. Trvali na tom, že podanými námietkami táto skutočnosť nebola
osvedčená. Ak SPF podal námietky ako účastník konania, tak musí osvedčiť, že vydržaním môžu byť
dotknuté práva k nehnuteľnosti, ktorú táto osoba podľa osobitných predpisov spravuje, alebo osôb,
ktoré podľa osobitných predpisov zastupuje. Trvali na tom, že podanými námietkami si SPF zákonom
vyžadovanú povinnosť nesplnil. Tvrdili, že námietky nie sú riadne odôvodnené a neboli k nim priložené

žiadne nové dôkazy, ktoré by preukazovali nesprávnosť záveru súdu pri vydaní vyzývacieho uznesenia,
že osvedčili splnenie predpokladov pre potvrdenie vydržania. V námietkach podaných SPF osvedčenie,
že oprávnená osoba má k nehnuteľnosti vecné právo, ktoré môže byť vydržaním dotknuté, absentuje,preto podľa ich názoru mali byť odmietnuté podľa § 359h ods. 4 CMP. Súd vyhodnotil podané námietky
vo vzťahu k § 359h ods. 3 CMP nesprávne, čo malo za následok, že súd vec nesprávne právne posúdil.

2.4. Uviedli, že v návrhu podrobne opísali užívanie nehnuteľnosti. Z ich strany nejde iba o subjektívne
tvrdenie, dobromyseľnú držbu objektívne preukázali dôkazmi pripojenými k návrhu. Ich rodina nerušene
užíva pozemok od roku 1977. Uviedli, že v pôvodnej pozemkovoknižnej vložke č. XXX je evidovaný
bývalý vlastník M. J., na ktorého majetok bol vyhlásený konfiškát. Z výpisu ani zo záznamov
pozemkovoknižnej vložky č. XXX žiadnym spôsobom nevyplýva, akým spôsobom mala v roku 1925

nadobudnúť vlastníctvo k spornému pozemku K. K.. Zo záznamu pozemkovoknižnej vložky č. XXX zo
dňa 18. 02. 1948 vyplýva, že nehnuteľnosti sú skonfiškované v celosti. Z ďalšej listiny – pozemno-
knižnej vložky č. XXXX vyplýva, že celá parcela 1162/1 mala výmeru 19.2024 ha, pričom túto nadobudol
právnym titulom dedenia (30. 09. 1931) M. J.. Čo sa udialo so zvyšnou časťou parcely 1162/1 v PKV
č.XXXX,niejeuvedené.ZozáznamovzPKVXXXXžiadnymspôsobomnevyplýva,žebydnešnáparcela
E-KN 1162/33 mala vzniknúť práve z parcely 1162/1, ani kebyže SPF v podaných námietkach nesprávne

vykladá neúplné údaje zapísané v ňom predložených listinách. Dokonca nie je bezpochyby preukázané,
žepredloženélistinysatýkajúprávespornéhopozemku.SPFakonímtvrdenýzástupcaK.K.neosvedčil,
že by mala k nehnuteľnosti vecné právo, ktoré môže byť vydržaním dotknuté. Posledný záznam v
listinách predložených SPF spolu s námietkami je z roku 1960, čo sa s pozemkami dialo neskôr z daných
listín nevyplýva. V roku 1977, keď im boli dané pozemky do osobného užívania neexistovala legislatíva,

na základe ktorej by sa tieto práva zapisovali do pozemno-knižných vložiek, keďže súkromné vlastníctvo
bolo zakázané. Tiež sa nezapisovali ani údaje o vyvlastnení. Vlastníctvo nikdy nikto nespochybňoval.
Nerobili žiadne zmeny v evidencii katastra, takže nevedeli, že sporný pozemok je vedený na meno inej
osoby. Popierali pochybnosti SPF o dobromyseľnosti a oprávnenej držbe. Tvrdili, že z týchto dôvodov
sa ani nedajú aplikovať rozhodnutia NS SR, na ktoré SPF v námietkach poukazuje. Právnym dôvodom

(nadobúdacím titulom), na základe ktorého sa ujali držby bolo rozhodnutie o pridelení pozemku na
výstavbu rodinného domu a zriadenie záhrady do osobného užívania. Na základe zákonnej úpravy sa od
01. 01. 1992 právo osobného užívania zmenilo na vlastníctvo fyzických osôb. Poukázali na rozhodnutie
Okresného súdu Nitra sp. zn. 18Vyd/1/2022 zo dňa 10. 10. 2023 v obdobnej veci, v ktorom súd odmietol
námietky SPF a potvrdil vydržanie vlastníckeho práva pre navrhovateľov. Tvrdenie, že neznámy vlastník

je zapísaný v pozemkovej knihe a na liste vlastníctva podľa súdu neosvedčuje jeho vecné právo k
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vydržania. Súd prvej inštancie vo svojom zamietavom rozhodnutí
neuviedol, ktoré tvrdenia nepokladá za správne a ani ich nevyzval na označenie ďalších dôkazov,
súd vo veci nevykonal ani tie dôkazy, ktoré navrhovali a už vôbec nevykonal vlastné šetrenie. Uviedli,
že tvrdenia podložili aj čestnými vyhláseniami osôb, ktoré môžu dobromyseľnosť a nepretržitú držbu

pozemku potvrdiť, a to v rôznych časových obdobiach. Súd nevykonal navrhované dôkazy na zistenie
rozhodujúcichskutočnostíaskutočnéhostavuveci,aaninevyužilmožnosťvykonaťvlastnédokazovanie
na preverenie ich tvrdení, čím boli porušené práva na spravodlivý a objektívny súdny proces.

2.5. Rozhodnutie o potvrdení vlastníckeho práva vydržaním nie je deklaratórnym rozhodnutím, ktorým

by sa domáhali určenia, že ako dedičia sú vlastníkmi určitej veci. Domáhali sa potvrdenia nadobudnutia
vlastníckehoprávavydržaním,pričomtotonadobudlivpožadovanýchpodielochprávesmrťounebohého
L. B. s tým, že do doby vydržania sa zarátava doba, kedy mal pozemok v držbe ich právny predchodca.
Mali za to, že rozhodnutie najvyššieho správneho súdu, na ktoré súd poukazuje v závere bodu 39.
odôvodnenia, sa nedá aplikovať na ich prípad, keďže pojednáva o úplne iných skutkových okolnostiach

a jeho predmetom bolo posúdenie pochybenia notára ešte z čias, kedy osvedčenie nadobudnutia
vlastníckeho práva patrilo do právomoci notárov. Dnešná zákonná úprava potvrdenia vydržania je však
zverená súdom. Trvali na tom, že súd má dostatok podkladov, aby odmietol námietky SPF a zároveň boli
splnené podmienky vydania uznesenia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva tak, ako to požadovali
v návrhu a ako to súd uviedol vo vydanom vyzývacom uznesení.

2.6. Výrokom II. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie rozhodol, že priznáva odporcom v 1. –
3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Mali za to, že aj v časti rozhodnutia o trovách
konania je rozhodnutie súdu nesprávne a v rozpore so zákonom. Civilný mimosporový poriadok, ktorým
sa toto konanie riadi, však týchto účastníkov konania neoznačuje ako odporcov, ale ako osoby určené

zákonom. Nie je zrejmé, prečo ich súd v napadnutom rozhodnutí označuje ako odporcovia. V bode 44.
odôvodnenia rozhodnutia súd iba stroho konštatuje, že o trovách rozhodol podľa § 255 CSP a odporcom
plne úspešným priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. Keďže nie je jasné, či SPF podával
námietky za K. K. (toho, kto má v čase začatia konania zapísané vlastníctvo) alebo za seba ako osobuurčenú zákonom, nie je možné ani určiť, komu prípadné náklady za podanie námietok vznikli. Poukázali
na ustanovenie § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania,
ak tento zákon neustanovuje inak. Navrhli zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie a námietky SPF

odmietnuť, potvrdiť vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a žiadnemu z účastníkov konania
nepriznať nárok na náhradu trov konania.

3. Účastník konania v 3. rade sa vyjadril k odvolaniu navrhovateliek písomným podaním. Uviedol, že
námietky podal ako zástupca osoby, ktorá má v čase začatia konania o potvrdení vydržania zapísané

vlastníctvo v zmysle § 359h ods. 3 písm. a) CMP a zároveň ako účastník konania v zmysle § 359h ods.
3 písm. d) CMP. Opätovne poukázal na to, že vecné právo vlastníka (K. K.) k dotknutej nehnuteľnosti
je dostatočne preukázané zápisom na liste vlastníctva, pretože platí zásada hodnovernosti údajov
obsiahnutých v katastri nehnuteľností. Zápis bol vykonaný v rámci zápisu registra obnovenej evidencie
pozemkov na základe sumárneho výkazu delených parciel – Pracovný program 1925, ktorý im bol
predložený Okresným úradom Nové Zámky, katastrálny odbor a spolu s ďalšími listinami bol súčasťou

podaných námietok. Uviedol, že sa pridržiava doterajších vyjadrení a navrhol rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdiť.

4. Navrhovateľky sa vyjadrili k vyjadreniu SPF a uviedli, že na podanom odvolaní trvajú v celom
rozsahu. Tvrdili, že zákonné ustanovenia neoprávňujú SPF zastupovať neznámych vlastníkov v konaní

o vydržaní. K námietkam nebolo pripojené žiadne splnomocnenie ani poverenie. Nie je ani jasné, či
dané osoby, ktoré podpísali odvolanie alebo vyjadrenie, mali oprávnenie konať za SPF. Podľa ich
názoru námietky neobsahovali zákonom predpísané náležitosti, a to neobsahujú skutočnosti, ktoré
by osvedčovali, že osoba, ktorá má v čase konania o potvrdení vydržania zapísané vlastníctvo, má
k nehnuteľnosti vecné právo, ktoré môže byť vydržaním dotknuté a neosvedčujú, že vydržaním môžu

byť dotknuté práva k nehnuteľnosti, ktorú táto osoba podľa predpisov spravuje, alebo osôb, ktoré podľa
osobitných predpisov zastupuje. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4Oddo/69/2018. Súd na základe vykonaného dokazovania vydal vyzývacie uznesenie podľa § 359f
CMP, teda mal za to, že osvedčili splnenie zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním. Trvali na tom, že SPF v podaných námietkach nesprávne vykladá neúplné údaje

zapísané v ňom predložených listinách. Dokonca ani nie je bezpochyby preukázané, že predložené
listiny sa týkajú práve sporného pozemku. Uviedli, že SPF prekračuje svoje právomoci dané mu
zákonom, čím neprimeraným spôsobom zasahuje do ich ústavou chránených vlastníckych práv a práva
na súdnu ochranu. Žiadali, aby odvolací súd podanému odvolaniu vyhovel.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkmi
konania (§ 7 ods. 1 CMP) v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 CSP)
a zistení, že spĺňa náležitosti odvolania (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolaní (§ 65 CMP), neviazaný
dôvodmi odvolaní (§ 66 CMP), neviazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 63
CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal. Dospel k záveru, že

napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v jeho zamietajúcom výroku (výrok I.) podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť a vo výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok II.) zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

6. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

9. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že konanie začalo návrhom navrhovateliek, doručeným súdu
prvej inštancie dňa 15. 03. 2024. Navrhovateľky v ňom požadovali, aby súd prvej inštancie potvrdil, že
splnili predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v
obci Černík, katastrálnom území C., ktorá bola zameraná GP č. 38/2023 na určenie vlastníckych právk nehnuteľnosti parc. č. 1162/401 vypracovaným spoločnosťou GEOPROJEKT NR, s. r. o., zo dňa 12.
04. 2023, overeným Okresným úradom Nové Zámky pod č. 464/23, a to k novovytvorenej parcele C-
KN č. 1162/401 - orná pôda o výmere 1337 m2 v prospech navrhovateľky v 1. rade v podiele 1 k celku

a v prospech navrhovateliek v 2. - 4. rade v podiele 1/6 k celku. Tvrdili, že splnili podmienky vydržania
vlastníctva,ktorýmisúnepretržitádobromyseľnádržbapredmetnýchnehnuteľnostíauplynutievydržacej
lehoty. Svoje vlastnícke právo odvodzovali od skutočností, že navrhovateľka v 1. rade a jej neb.
manžel (otec navrhovateliek 2.-4.) od roku 1977 užívali nehnuteľnosť ako súčasť oplotenej záhrady
patriacej k rodinnému domu so súp. č. 282 nepretržite a dobromyseľne po tom, ako im bol pridelený

im patriaci pozemok do užívania k stavbe domu a s ním bola do ich užívania daná aj záhrada v šírke
stavebného pozemku. Ich právo užívania sa po roku 1992 zmenilo na vlastnícke právo zo zákona.
Okresný súd Nové Zámky uznesením č. k. 13Vyd/1/2024 – 56 zo dňa 17. 04. 2024 vydal uznesenie,
ktorým vyzval k uplatneniu námietok proti vydaniu uznesenia o potvrdení vydržania vlastníckeho práva
k spornej nehnuteľnosti. Proti uvedenému uzneseniu podal námietky účastník konania v 3. rade, ktorým
je Slovenský pozemkový fond (SPF). Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a následne rozhodol

napadnutým uznesením.

10. Základným účelom, resp. úlohou konania o vydržanie v zmysle § 359a a nasl. CMP
v znení účinnom od 1. mája 2021 je zabezpečiť efektívne a relatívne rýchle potvrdenie vydržania
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo potvrdenie vydržania práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu príslušným orgánom verejnej moci (súdom). Presun právomoci deklaratórnym rozhodnutím
potvrdzovať nadobudnutie vecného práva z notárov na príslušný súd je odôvodnený potrebou
zabezpečiť nezávislé a efektívne vydanie súdneho rozhodnutia deklarujúce vzniknutý stav o vecných
právach, ktoré má byť vydané v zákonom upravenom procese, aby sa tak zabezpečila najmä ochrana
ústavného práva vlastniť majetok garantovaná Ústavou Slovenskej republiky (dôvodová správa k zák.

č. 68/2021 Z. z.).

11. Konanie o potvrdení vydržania pozostáva z dvoch fáz. Prvá fáza je konanie o vydaní
vyzývacieho uznesenia a druhá po vydaní vyzývacieho uznesenia. V rámci prvej fázy konania súd návrh
zamietne ak zistí, že nie sú splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho uznesenia, teda skúma či

navrhovateľosvedčilsplneniepredpokladovvydržania.Vychádzapritomzopísaniaskutkovýchokolností
navrhovateľom v návrhu a ním označených, predložených dôkazov.

12. Konanie o potvrdení vydržania v zmysle § 359a CMP je konanie s procesným postupom
odlišným od sporového konania vo veci určenia vlastníckeho práva, kde má súd (a aj strany sporu) k

dispozícii väčší priestor a procesné prostriedky potrebné na zisťovanie skutkového stavu veci. V konaní
o potvrdení vydržania teda súd nenariaďuje pojednávanie, nevykonáva plnohodnotné dokazovanie, ale
skúma osvedčenie relevantných skutočností navrhovateľom. Súd vydá vyzývacie uznesenie podľa §
359f CMP len vtedy, ak už vo fáze skúmania návrhu na začatie konania a dôkazných prostriedkov
pripojených navrhovateľom za účelom osvedčenia relevantných skutočností, dospeje k záveru, že

osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako nanajvýš
(vysoko) pravdepodobné. V prípade vážnych pochybností o uplatnenom nároku nie je namieste vydávať
vyzývacie uznesenie (najmä s poukazom na zásadu hospodárnosti), a to ani s prihliadnutím na možnosť
podať námietky osobami vymenovanými v § 359h CMP. Navrhovateľ domáhajúci sa vydania potvrdenie
vydržania, však v takom prípade nemôže namietať odmietnutie prístupu k súdu, pretože má možnosť

domáhať sa svojho nároku inými procesnoprávnymi prostriedkami v rámci sporového konania (napr.
žalobou o určenie vlastníctva).

13. V konaní o potvrdení vydržania podľa § 359a CMP sa predpokladá jednoznačné a hodnoverné
osvedčenie nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Preto, ak súd dospeje

k záveru, že táto podmienka splnená nebola a tento záver má dostatočný podklad v relevantných
skutkových zisteniach a dostatočnú oporu v právnom posúdení, nemá inú možnosť, ako návrh
navrhovateľa zamietnuť. Hoci ide o mimosporové konanie podľa ustanovení CMP, uplatniac pritom
vyšetrovací princíp, vzhľadom na už vyššie uvedenú špecifickosť tohto konania je potrebné zdôrazniť, že
je v prvom rade povinnosťou navrhovateľa hodnoverne osvedčiť ním tvrdené nadobudnutie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Hoci súd v zmysle § 359e CMP môže sám vykonať potrebné
šetrenia na overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil
ďalšie dôkazy na preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutievlastníckeho práva k nehnuteľnosti vydržaním, aktivita súdu nemá nahrádzať procesnú aktivitu a
procesnú zodpovednosť navrhovateľa.

14. Inštitút vydržania je originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Jeho účelom je
zjednotenie faktického stavu, ktorým je oprávnená držba so stavom právnym, pri ktorom sa držba
stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Oprávnenosť držby spočíva v splnení dvoch podmienok,
ktorými sú dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec alebo právo patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so
zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobromyseľnosť teda musí byť posudzovaná objektívne a nie len

zo subjektívneho hľadiska. Vo vzťahu k vydržaniu je potrebné, aby táto dobromyseľnosť trvala počas
celej doby vydržania. Dobromyseľnosť ako vnútorné psychické presvedčenie držiteľa sa preukazuje len
nepriamo na základe vonkajších okolností, ktoré v prípade vydržania preukazuje navrhovateľ.

15. Otázkou splnenia podmienok pre potvrdenie vydržania sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 5Cdo 26/2023 zo dňa 30. mája 2024, v ktorom uviedol: Držba je historicky

chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom
mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako
faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorá vyjadruje vôľu držiteľa mať
vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou.

16. Otázku dobrej viery riešil vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/183/2020 zo dňa 23. februára 2022, v ktorom okrem iného uvádza, že „Dobrá viera (ako
predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje
určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii
dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa aj právneho dôvodu nadobudnutia (právneho titulu), teda okolnosti

svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa,
ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (právnemu titulu), z ktorého sa odvodzuje
vznik práva. Dobrá viera znamená presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú
vec prisvojuje. Pri skúmaní existencie dobrej viery treba preto zohľadniť konkrétne právne, ale aj

skutkové okolnosti prípadu spojené s prevodom nehnuteľnosti - viažuce sa k nadobúdaciemu titulu.
Treba pritom vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu
prejednávanej veci po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu
vec alebo právo patrí.“

17. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. mája 2024 sp.
zn. 1Vdo/1/2024 uviedol okrem iného, že vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníckeho práva
nemusí de lege lata opierať o existujúci právny dôvod. Rozlišujeme oprávnenú a neoprávnenú držbu,
pričom oprávnená držba je založená na posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo právo
patrí. Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou

držbou vykoná vlastné právo, a teda, že svojou držbou neurobí inému zle, že nezasahuje do práva iného,
že nekoná bezprávne. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok
ako taký, ale či ho môžeme považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť
svoje vlastníctvo, teda, či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že
spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci

skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho
hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. Je to dané tým, že na vznik držby nie je
nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len
jedným z dôkazných prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu
uchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti

jeho držby potom ani právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia
držby - rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia
alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho
dobromyseľnosťvtom,žemuvecaleboprávopatrí,atedaževzhľadomnajehopresvedčenieobjektívne
vzaté koná v dobrej viere t.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe

uvedeného je možné aj naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude
treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale
len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva
a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu ma priskúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu,
ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata nestanovuje. Dospel k záveru, že právny titul je len
jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok

pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude,
či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné
dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

18. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie a podané odvolanie navrhovateliek

a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Námietku navrhovateliek, ktorou namietali
nepresvedčivosť a zmätočnosť rozhodnutia, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

19. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami
strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Zákonné
ustanovenie § 236 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany sporu

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce
garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú
judikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva(napr.rozsudokvoveciN.H.protiŠpanielskuz21.januára
1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
20. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie spĺňa zákonné kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia, a preto ho možno
považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie predovšetkým zodpovedá

základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich
obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti
a presvedčivosti rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, a to, že vyznelo
v neprospech navrhovateliek, neznamená, že by v danej veci došlo k porušeniu ich práva na
spravodlivý proces. Z práva na spravodlivý súdny proces pre účastníka konania nevyplýva jeho právo

na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa
ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napr. rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Tiež je namieste uviesť

i to, že prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a v tomto ohľade je povinnosťou
odvolacieho súdu postupovať v zmysle ustanovenia § 387 ods. 3 CSP tak, aby prijaté právne závery
súdu ( prvoinštančného v spojení s odvolacím) boli odôvodnené spôsobom predpokladaným zákonom.

21. Navrhovateľky ďalej argumentovali tým, že pokiaľ súd prvej inštancie vydal dňa 17. apríla 2024
vyzývacie uznesenie podľa § 359f CMP, mal tak za to, že osvedčili splnenie zákonných predpokladov
pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. K uvedenému je potrebné uviesť, že odvolateľkám je
dôvodnéprisvedčiťvtom,žezustanovenia§359fods. 1CMPvyplýva,žesúdvydávyzývacieuznesenie
len v prípade, ak navrhovateľ osvedčil splnenie predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, teda ak súd dospel k presvedčeniu,
že navrhovateľ osvedčil splnenie všetkých predpokladov pre nadobudnutie daného práva. Keďže však
súdprvejinštancievprejednávanejvecidospelkzáveru,ženavrhovateľkyneosvedčilisplnenievšetkých
zákonných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva k prejednávanej nehnuteľnosti, čo našlo
svoj odraz v zamietajúcom výroku napadnutého uznesenia, logicky bolo dôvodné predpokladať, že toto

konanie nedospeje do fázy vyzývacieho uznesenia. Na druhej strane však nemožno so samozrejmosťou
predpokladať, že pokiaľ súd vyzývacie uznesenie vydal, návrhu navrhovateliek môže byť len vyhovené,
keď CMP predpokladá podanie námietok, čo je i prípad prejednávanej veci. I v kontexte toho, že súd
prvej inštancie v tomto ohľade nepostupoval procesne správne, a tak, ako to ustanovenie § 359f CMP
predpokladá, uvedené nič nemení na fakte, že v okolnostiach tejto veci tento nesprávny procesný

postup súdu prvej inštancie nemohol mať vplyv na výsledok tohto konania a správne zamietnutie
návrhu navrhovateliek, keď len faktom vydania vyzývacieho uznesenia, ktoré bolo navyše napadnuté
podanými námietkami vyhodnotenými súdom za dôvodné, nebolo možné automaticky predpokladať
vyhovenie návrhu. I ÚS SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. IV. ÚS 24/2018 uzavrel, že nie každýnezákonný postup všeobecného súdu v rámci ním vykonaného dokazovania možno hodnotiť ako taký,
ktorý by odôvodňoval požadovaný zásah z pozície ústavného súdu. Je to predovšetkým vtedy, keď
nemožno zmysluplne očakávať, že by sťažovateľom požadovaný výsledok konania pred ústavným

súdom priniesol preň iný meritórny výsledok v konaní pred všeobecným súdom. Aplikujúc vyššie
uvedené závery na prejednávanú právnu vec, mal odvolací súd za to, že ak aj súd prvej inštancie v danej
veci procesne pochybil, išlo o pochybenie, ktorého intenzita v okolnostiach danej veci nemôže viesť
k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, keď ani takýmto postupom odvolacieho súdu v rámci prejednania
podaného odvolania by nebolo možné dosiahnuť iný výsledok tohto konania vo veci samej, keď rovnako

ako súd prvej inštancie mal za to, že navrhovateľky neosvedčili splnenie zákonných predpokladov pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

22. Námietku odvolateliek, ktorou namietali, že námietky podané SPF nie sú riadne odôvodnené
a zároveň z nich nie je zrejmé, či ich podal SPF v postavení zástupcu účastníka konania v 1. rade
alebo ako samostatný účastník konania, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Navrhovateľky uviedli,

že SPF nemal plnomocenstvo ani poverenie na to, aby podal námietky. Odvolací súd udáva, že
v konaní o potvrdenie vydržania boli navrhovateľky povinné označiť účastníkov konania ako osoby,
ktoré mali v čase začatia konania o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka (§ 359c ods. 2 písm. b) CMP). Sám
zákonodarca pristúpil k detailnému determinovaniu účastníka ako osoby, ktorá mala v čase začatia

konania zapísané vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Z toho možno legitímne vyvodzovať, že účelom
zákonodarcu bolo poskytnutie účinnej ochrany právneho záujmu prejednať návrh, resp. rozhodnúť
o potvrdení vydržania bez toho, aby tomuto predchádzali zdĺhavé a spletité súdne iniciatívy navrhovateľa
na zabezpečení dodržania všetkých procesných podmienok vo vzťahu k všetkým osobám zapísaným na
príslušnom liste vlastníctva vo vzťahu k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania o vydržaní. V prípade

situácie, že na liste vlastníctva je označená osoba ako nezistený vlastník, jeho záujmy sú chránené
prostredníctvom SPF, čo vyplýva tak z judikatúry vyšších súdnych autorít, ako i z ustanovenia § 34 ods.
18zákonaopozemkovýchúpravách,kdeSPFdisponujezákonnýmoprávnenímzastupovaťnezistených
vlastníkov v konaniach pred súdmi a inými orgánmi verejnej správy. Zároveň je potrebné poukázať
na to, že SPF je priamo zákonodarcom definovaný ako účastník konania, ktorý môže vystupovať vo

vlastnommeneapodávaťnámietky.Súdprvejinštanciepretopostupovalsprávne,keďprejednalpodané
námietky. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že účastníkom konania je osoba, ktorá je zapísaná
na liste vlastníctva č. XXXX, a teda jej vlastnícke právo je preukázané, pokiaľ sa nepreukáže opak.
Účelom konania o potvrdení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je preukázanie nadobudnutia
vlastníckehoprávanadobúdateľmi.Námietkypodanéúčastníkomkonaniapretonepochybneobsahovali

zákonom predpísané náležitosti, keď spochybňovali nadobudnutie vlastníckeho práva nadobúdateľov.
Sám súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že účastník konania spochybnil
vydržanie vlastníckeho práva nadobúdateľmi a z predložených listín a ani z listín, ktoré si zadovážil
súd, nevyplýva žiadny oprávnený právny titul, ktorým by sa navrhovateľky v 1. – 4. rade mohli cítiť byť
vlastníkmi nehnuteľnosti, ku ktorej sa vlastníctva domáhajú, a to ani zo subjektívneho, ani z objektívneho

hľadiska.

23. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkaz, ktorým je rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného
užívania, ktoré sa v roku 1992 zo zákona zmenilo na vlastnícke právo, nie je možné kvalifikovane
považovať za dôkaz preukazujúci titul nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Navrhovateľky

síce tvrdia, že spolu s pozemkami parc. č. 1162/119 a parc. č. 1162/148, v celkovej výmere 779 m2,
bola navrhovateľke v 1. rade spolu s jej manželom daná do užívania aj záhrada, ktorá bola z oboch
strán oddelená od susedov, avšak táto skutočnosť z uvedeného dokladu vôbec nevyplýva, naopak, je
z neho jednoznačné, ktoré parcely, v akej výmere a s parcelnými číslami boli navrhovateľke v 1. rade
a jej manželovi pridelené. Tiež treba upriamiť pozornosť na to, že predmetom pridelenia pozemkov do

osobného užívania bola celková výmera pozemkov 779 m2, vo vzťahu ku ktorej výmera novovytvorenej
parcely č. 1162/401 navrhovateľkami požadovanej nehnuteľnosti predstavuje takmer dvojnásobok, v jej
výmere 1337 m2, a teda v žiadnom prípade nemožno polemizovať o tom, že sa jedná o výmeru
zanedbateľnú a takú, ktorá by u navrhovateľky v 1. rade a jej manžela pri základnej miere opatrnosti
nemohla vzbudiť pochybnosti o tom, že užívajú viac ako im bolo pridelené do osobného užívania. Tak,

ako odvolací súd uviedol, výmera požadovanej nehnuteľnosti predstavuje takmer dvojnásobok výmery
pridelených pozemkov, táto výmera nemohla byť ani voľným okom prehliadnuteľná a vnímaná tak, že
predstavuje výmeru pridelených pozemkov, naopak, i voľným okom pri základnej opatrnosti muselo byť
zrejmé, že sa v komplexe jedná o oveľa väčšiu výmeru ako vyplýva z rozhodnutia o pridelení pozemkovdo osobného užívania. Teda, je potrebné uzavrieť len to, že tak navrhovateľka v 1. rade spolu s jej
manželom, t. č. nebohým, ako i následne navrhovateľky v 2. až 4. rade pri zachovaní náležitej opatrnosti,
ktorú možno požadovať, mali alebo mohli mať pochybnosti, že užívajú nehnuteľnosti, ktorých vlastnícke

právo nenadobudli, a tak nemožno prijať záver, že boli poctiví vo svojej držbe. Parcela č. 1162/33 nebola
predmetom pridelenia do osobného užívania, pričom žiaden iný dôvod, na základe ktorého by bolo
možné konštatovať, že navrhovateľky, resp. ich právny predchodca túto poctivo nadobudli nemožno
konštatovať,atýmtoniejelento,žeprejednávanáparcelabolacelérokyspoločneužívanáspridelenými
parcelami, ako ani to, že toto užívanie bolo nerušené.

24. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať
len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom
je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu
vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na

existenciu dobromyseľnosti musí preukazovať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva. Dobrá viera držiteľa
sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť.

25. Pokiaľ odvolací súd vyššie poukázal na rozhodnutie NS SR pod sp.. zn. 1Vdo/1/2024, ktoré treba
zaradiť k aktuálnej judikatúre tejto najvyššej súdnej autority, je potrebné uviesť, že prijaté rozhodnutie

súdu prvej inštancie je súladné i s týmto rozhodnutím, v ktorom Veľký senát NS SR uzavrel, že pri
ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ
konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú cenu, prípadne poskytol iné dohodnuté
plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Je treba uviesť, že v zmysle prijatých

záverov NS SR (ako i skôr prijatých záverov ÚS SR) nie je vylúčený ani prevod na základe ústnej
zmluvy, kde práve v takomto prípade o poctivom nadobudnutí svedčí napr. zaplatenie kúpnej ceny, resp.
preukázanie toho, že išlo o dar. Uvedené však nie je prípad prejednávanej veci, pretože z okolností
tejto veci je jednoznačné, že k užívaniu nehnuteľností došlo na základe rozhodnutia ONV v Nových
Zámkoch s presne vymedzeným rozsahom a špecifikáciou užívaných pozemkov a v tomto prípade

o ústnej forme rozhodnutia štátu nemožno ani pojednávať a v konečnom dôsledku k uvedenému
ani argumentácia navrhovateliek nesmeruje. Z tvrdení navrhovateliek je zrejmé len to, že pozemok
užívali ako vlastný, z čoho však nemožno vyvodiť, že ich držba, resp. ich právneho predchodcu bola
oprávnená, keď nemohli byť s ohľadom na všetky okolnosti tejto veci dobromyseľné v tom, že im
prejednávaná nehnuteľnosť vlastnícky patrí. Navrhovateľky ani po podaných námietkach a spochybnení

ich vlastníckeho práva nepredložili v ďalšom konaní žiadne nové skutkové tvrdenia a nepredložili
ani žiadne dôkazy. Pokiaľ navrhovateľky poukázali na obsah čestných vyhlásení, doložených A. C.,
O. D., O. K., P. A., je potrebné uviesť, že tieto v zásade len potvrdzujú nesporný fakt užívania
nehnuteľnosti navrhovateľkami, resp. ich právnym predchodcom. Tieto vyjadrenia vo vzťahu k právnemu
dôvodu nadobudnutia nehnuteľností sú vyjadreniami vychádzajúcimi z ich vlastného vnímania a pocitov

danej situácie držby nehnuteľností, a len skutočnosť, že sa aj iným osobám prípadne javilo, že
navrhovateľky, resp. i ich právny predchodca sú vlastníkmi nehnuteľností, ešte nemožno vyhodnotiť
tak, že by tieto názory a postoje objektivizovali dobromyseľnosť navrhovateliek (resp. ich právneho
predchodcu) tak, že by bolo preukázané, že tieto mohli byť objektívne presvedčené, že im vec patrí.
Podobnou optikou je potrebné nazerať i na potvrdenie obce o platení daní, ktorý doklad z hľadiska

preukázania dobromyseľnosti navrhovateliek v kontexte preukázania toho, že vec poctivo nadobudli, je
bezpredmetným. Skutočnosť užívania nehnuteľností v kontexte súčasného nepreukázania dobrej viery
navrhovateliek, ktorá by objektívne vyplývala z nejakého právneho základu, nepostačuje na preukázanie
naplnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva.

26. Pokiaľ odvolateľky namietali, že im nebolo doručené vyjadrenie SPF zo dňa 13. 12. 2024 k ich
vyjadreniu k podaným námietkam a takýmto nesprávnym procesným postupom súdu došlo k porušeniu
ich práva na spravodlivý súdny proces, je potrebné uviesť, že tvrdenie odvolateliek o nedoručení
vyjadrenia je síce pravdivé, avšak podľa názoru odvolacieho súdu takýto postup súdu prvej inštancie
nemal za následok porušenie práva navrhovateliek na spravodlivý proces, ktorý by bol dôvodom

prípadného postupu odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

27. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymykánielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným

dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojené
so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

28. Z tohto stručného vyjadrenia SPF je zrejmé, že jeho relevantný obsah tvorí vyjadrenie v tom zmysle,

že vecné právo neznámeho vlastníka je dostatočne preukázané zápisom na liste vlastníctva, nakoľko
platí zásada hodnovernosti údajov obsiahnutých v katastri nehnuteľností a údaje v katastri nehnuteľností
sú hodnoverné a záväzné, pokiaľ sa nepreukáže opak. Zápis na liste vlastníctva v prospech K. K.
bol vykonaný v rámci zápisu registra obnovenej evidencie pozemkov na základe sumárneho výkazu
delených pozemkov- Pracovný program 1925.

29. Ústavný súd SR vo svojom Náleze č. k. I. ÚS 155/2020 zo 16. decembra 2020 uzavrel okrem
iného i to, že je potrebné určiť kritériá, kedy nie je potrebné, aby súd strane doručil podanie protistrany
na prípadné vyjadrenie. Tieto kritériá sa môžu vyvíjať a formovať aj v závislosti od typu konania.
Nepochybne však medzi ne patrí situácia, ak je vyjadrenie bezobsažné, ak sa v ňom len opakujú už
uvedené argumenty alebo ak v danej veci do úvahy prichádza len určité súdom zvolené riešenie, na

ktoré vyjadrenie strany nemôže mať žiadny vplyv.

30. V kontexte vyššie uvedených skutočností, odhliadnuc od uvedeného procesného nedostatku,
odvolací súd mal za to, že nedoručením vyjadrenia navrhovateľkám zo strany súdu nemožno hovoriť
o porušení ich práva na spravodlivý súdny proces, keď bez ohľadu na to, či by súd prvej inštancie vo

veci postupoval tak, že by vyjadrenie doručované na vedomie navrhovateľkám riadne a včas doručil,
resp. nedoručil by uvedené nemalo vplyv na prijaté rozhodnutie súdu prvej inštancie, vzhľadom na
dôvody v tomto rozhodnutí súdom konštatované, ako i vzhľadom na samotný obsah vyjadrenia, v ktorom
SPF neprezentovalo žiadne zásadné nové okolnosti, resp. okolnosti, ktoré by nevyplývali zo skôr
predložených dokladov v rámci podaných námietok, pre toto konanie. S ohľadom na uvedené potom

možno túto odvolaciu argumentáciu o nedoručení vyjadrenia SPF zo dňa 13. 12. 2024 k vyjadreniu
navrhovateliek považovať za takú, ktorá nemá vplyv na výsledok odvolacieho konania v smere zrušenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

31. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej

inštancie vo veci samej za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

32. Napokon, predmetom odvolania bol aj výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal odporcom nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

33. Podľa § 52 CMP, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon
neupravuje inak.

34. Podľa § 54 CMP, ak účastník, jeho zástupca alebo ten, kto mal v konaní nejakú povinnosť, zavinil
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, je povinný ich nahradiť.

35. Podľa § 55 CMP, súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

36. V konaniach podľa Civilného mimosporového poriadku platí, že každý z účastníkov si platí trovy

konaniasámažiadenznichnemáaninároknaichnáhraduodinéhoúčastníka.RozdieloprotiCivilnému
sporovému poriadku spočíva v tom, že konania sú spravidla uskutočňované vo verejnom záujme a aj
prípadnémunavrhovateľovi,pokiaľsakonaniezačalonanávrh,nemožnoklásťnaťarchu,pokiaľkonanie
vyvolal, hoci si nebol úplne istý, či súd jeho návrh vyhovie. Vychádza to z absencie koncepcie sankčného
mechanizmu, pretože tá sa v mimosporových konaniach neuplatňuje. Priznanie náhrady trov konania

je teda skôr výnimočné a je možné len v prípadoch, keď to zákon výslovne uvádza. Je však potrebné
zdôrazniť, že pre priznanie nároku na náhradu trov konania samo osebe nepostačuje, že trovy konania
vznikli. K uvedenému zákonnému predpokladu musí pristúpiť ďalšia požiadavka, a to, že je to s ohľadomna okolnosti prípadu spravodlivé. Skutočnosť, či je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, musí
súd skúmať zo zákona.

37. Nárok na náhradu trov konania vzniká účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech. Identifikácia
miery úspechu sa pomeriava podľa obsahu návrhu na začatie konania. V týchto konaniach je možné
identifikovať procesný úspech vzhľadom na skutočnosť, že už z povahy veci v zásade vyplýva vznik
určitého skutkového a právneho nesúladu, ktorého vyriešenie má podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci
samej.Odvolacísúdalezdôrazňuje,žemožnosťpriznaťnáhradutrovkonaniajeajvtýchtoprípadochlen

fakultatívna, avšak súd sa musí s danou otázkou vysporiadať, a teda posúdiť predpoklady pre priznanie
náhrady trov konania.

38. Odvolací súd, preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania navrhovateliek v tomto rozsahu,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď priznal nárok na náhradu trov konania
podľa ustanovenia § 255 CSP, keď CMP ustanovenia o trovách konania obsahuje a súd prvej inštancie

mal z nich vychádzať a v súlade s nimi rozhodnúť. V tomto ohľade je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nesprávne a v zásade z neho nie je zrejmé, prečo v konaní začatom podľa CMP súd prvej inštancie
o trovách konania rozhodol podľa ustanovenia CSP. Keďže súd prvej inštancie nepostupoval správne,
odvolací súd s poukazom na § 389 ods. 1 písm. b) CSP v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP). Úlohou súdu prvej inštancie

v ďalšom konaní bude rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v zmysle ustanovení platných pre
CMP. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§
396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).