Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. september 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3To/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123011322
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3123011322.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov

Mgr. Jána Odnogu a JUDr. Tomáša Brinčíka v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar. X.X.XXXX
v Trenčíne, trvale bytom C. D., trestne stíhanému pre skutok, obžalobou právne posúdený ako prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr.
zák., na verejnom zasadnutí dňa 11. septembra 2025 prejednal odvolanie obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. septembra 2024, sp. zn. 1T/64/2023 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výrokoch o uloženom
treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný A. B.

o d s u d z u j e

podľa § 364 ods. 1, § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov
nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa obžalovaný zaraďuje na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. septembra 2024, sp. zn. 1T/64/2023 bol obžalovaný
A. B. uznaný vinným pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu
s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že

dňa 08.10.2022 v čase približne o 1:00 hod. v Trenčíne na ulici Hasičskej pred herňou Galaxy
bezdôvodne pristúpil k poškodenému C. E., kde ho najskôr chytil rukou za jeho mikinu, pritiahol si ho k
sebe a následne ho druhou rukou zovretou v päsť udrel do oblasti tváre pod ľavé oko, čím mu spôsobil
zlomeninu čeľustnej dutiny vľavo, zlomeninu očnice vľavo a tržnú ranku pod očnicou vľavo, kde uvedené
zranenia si vyžiadali celkové liečenie v trvaní 55 dní z čoho bol 10 dní obmedzený v prijímaní tuhej stravy.

Za to bol okresným súdom odsúdený podľa § 364 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. h), písm.

m) Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov so zaradením
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por.
bol poškodený so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces.Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu podal obžalovaný odvolanie ihneď
povyhlásenírozsudkudozápisniceohlavnompojednávaní.Dodatočneobžalovanýodvolanieodôvodnil
prostredníctvom obhajcu nasledovne:

„Súd I. stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že: ,, Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami súd
uzatvára, že bolo bez akýchkoľvek pochybností dokázané, že obžalovaný konaním popísaným v
skutkovej vete podanej obžaloby naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaných prečinov výtržníctva
podľa §364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 v jednočinnom súbehu

s prečinom ublíženia na zdraví podľa §156 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024.
Stíhaným konaním sa totiž jednak dopustil fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým,
že napadol iného a jednak (súčasne) inému úmyselne ublížil na zdraví, čím naplnil tzv. objektívnu
stránku skutkových podstát oboch stíhaných trestných činov. Konal pritom v jednočinnom súbehu, keďže
jedným konaním naplnil znaky skutkových podstát viacerých (dvoch) trestných činov. Pri obžalovanom
sa pritom jedná o páchateľa, ktorý v čase spáchania stíhaného skutku bol trestne zodpovedný z

hľadiska veku a príčetnosti (tzv. subjekt skutkových podstát oboch stíhaných trestných činov). Napokon
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný konal v priamom úmysle (tzv. subjektívna stránka
skutkových podstát oboch stíhaných trestných činov), teda vedel a chcel porušiť záujem chránený
Trestným zákonom. V minulosti totiž už bol za druhovo rovnakú trestnú činnosť odsúdený a aj tak sa
jej opäť dopustil.

V tomto smere súd ešte okrajovo poukazuje, že o charaktere osoby obžalovaného niečo vypovedá aj
jeho trestná minulosť, keďže z jeho doposiaľ piatich odsúdení až tri odsúdenia boli za trestnú činnosť s
násilným prvkom. Táto jeho špeciálna recidíva podporuje skôr prezentované závery súdu o jeho ničím
nevyprovokovanom útoku na poškodeného prejednávanom v tomto konaní, keďže obdobné ako stíhané

konanie mu rozhodne nie je cudzie.,,

Obhajoba považuje za potrebné uviesť, že nevyhnutným a základným predpokladom pre rozhodnutie je
náležité zistenie skutkového stavu v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por.. Zásada náležitého zistenia skutkového
stavu veci vyžaduje nielen zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v

rozsahunevyhnutnomnarozhodnutie,aleajobjasňovanieokolnostíavykonávaniedôkazovsvedčiacich
proti obvinenému a okolností a dôkazov svedčiacich v prospech obvineného. Každá okolnosť dôležitá
pre rozhodnutie vo veci musí byť v súlade s uvedenou zásadou spoľahlivo preukázaná tak, aby nemohla
vzbudzovať žiadnu pochybnosť. Za zistenie skutočného stavu veci preto nemožno považovať iba
zistenie o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky dokazovania pripúšťajú možnosť

urobiť záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo opačného záveru /
vid. uznesenie NS SR č.k. 6To 8/2018 zo dňa 20.02.2019 /,,

Vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následok, ako aj okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný,
taktiež mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, dospel odvolací súd k záveru, že jeho závažnosť

je nepatrná. Je potrebné uviesť, že konanie obžalovaného nebolo motivované porušením záujmu
spoločnosti chráneného týmto ustanovením Trestného zákona, t.j. narušením nejakého poriadku. V
počiatočnej fáze bolo konanie obžalovaného motivované tým, že sa domnieval, že práve F. G. mu
spôsobil škodu na vozidle a išiel za ním, aby to s ním vybavil. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že
keďže fyzické napadnutie občana, aj keď sa ho páchateľ dopustil verejne, alebo na mieste prístupnom

verejnosti, nemusí vždy napĺňať skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva podľa § 364 Tr. zák.. /vid.
rozhodnutie KS Košice č.k. 6To 19/2015/.

Prečin výtržníctva je úmyselným trestným činom a tak, ako na to poukázal okresný súd, na základe
rozsiahleho vykonaného dokazovania nebolo jednoznačne dokázané, že práve obžalovaný H. svojím

konaním,ktorévkaždomprípademuselobyťúmyselné,naplnilpojmovéznakyprečinuvýtržníctvapodľa
§ 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. spáchaného v spolupáchateľstve v zmysle § 20 Tr. zák. Aj podľa názoru
krajského súdu tak, ako na to poukázal okresný súd v napadnutom rozsudku, nebolo preukázané, či
„incident“ vyvolal obžalovaný L., alebo či sa len bránil. Aj podľa názoru krajského súdu je nesporné, že
dňa 5.12.2008 vo večerných hodinách okolo 23.20 hod. na I. J. K. XX pred reštauráciou U

Leonarda došlo k nedorozumeniu medzi obžalovaným, poškodeným a ďalšími nestotožnenými osobami,
ale toto konanie podľa názoru krajského súdu s prihliadnutím na podrobné vykonané dokazovanie a
výpovede jednotlivých svedkov, ktoré podrobne rozviedol okresný súd v napadnutom rozsudku, nebolo
možné u obžalovaného L. bez akýchkoľvek pochybností právne posúdiť ako prečin výtržníctva. Podľanázoru krajského súdu prichádzal by do úvahy možný postup konanie obžalovaného H., L. L. a prípadne
ďalších osôb v rámci priestupkového konania, čo však vzhľadom na čas skutku 5. 12. 2008 už nie je
možný, vo vzťahu k prekluzívnej lehote u priestupkov.,, / vid. rozhodnutie KS Košice č.k. 8To 117/2014 /.

Z vykonaného dokazovania v rámci hlavného pojednávania obhajoba je toho právneho názoru, že nie
je možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností ustáliť priebeh udalostí skutočného deja, t.j.
čo predchádzalo samotnému konfliktu - prvý konflikt ,,skupiny,, a M. F., jej syna A. F., t.j. aké udalosti
skutkového deja a ako na tieto skutočnosti reagovala „skupina“ okolo poškodeného, kde jednotliví

svedkovia priebeh udalostí skutkového deja v tejto časti vypovedajú rozdielne, t.j. jednu a tú istú udalosť,
ktorej boli všetci prítomní, opisujú rozdielne, čo obhajoba považujeme za neprípustné a spochybňuje
vierohodnosť ich výpovede.

Z výpovedí všetkých svedkov je však zrejmé, že situácia pri prvom konflikte na oboch stranách bola
vyhrotená, padali vulgarizmy a fyzické kontakty – sácanice, strkanice a podobne. Naviac skupina

okolo poškodeného bola posilnená alkoholom, ktorý v nich uvoľňoval zábrany, zvyšoval sebavedomie,
agresivitu a chuť sa pobiť, o to viac, že ich bola značná prevaha, kedy sa jeden druhého navzájom
povzbudzovali.

Svedkovia I. H., M. F. a A. F. zhodne potvrdili, že zo „skupiny“ mali strach, resp. správanie ,,skupiny,,

sa u nich vyvolávalo strach a hrozbu nebezpečenstva. Naviac v rukách držali sklené poháre a fľaše, čo
hrozbu nebezpečenstva a strach len zvyšovalo.
Svedkovia „skupiny“ o tom, čo bezprostredne predchádzalo druhému konfliktu, t.j. udretiu poškodeného
obvineným, vypovedajú rozdielne, pričom všetci členovia skupiny boli prítomní jednej a tej udalosti a
nevedia sa „zhodnúť“ ako to bolo.

Z ustanovenia § 156 ods. 1 a § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona je zrejmé, že obidva trestné činy
sú úmyselnými trestnými činmi, kde sa vyžaduje úmyselné protiprávne konanie, a to aspoň vo forme
nepriameho úmyslu. Z výpovede vo veci nestranného svedka I. H., ktorá nemá žiadny pomer k stranám,
t.j. k obvinenému alebo poškodenému a ktorá vystupovala v danom prípade v pozícii pozorovateľa

vyplýva, že práve „skupina“ okolo poškodeného mala „chuť sa pobiť“ čo bolo zrejmé z ich verbálneho
prejavu a správania sa, a kde toto ich správanie u nej vyvolávalo strach a hrozbu nebezpečenstva / ich
pohybom tela, narábaním s rukami, v ktorých držali sklenené poháre a fľaše /.

Udretie poškodeného obvineným svedok I. H. subjektívne vyhodnotila, resp. vnímala vzhľadom k

okolnostiamapriebehuudalostíakoaktsebaobranyobvineného,kedysaobvinenýlen,,zahnal,,rukami
na odvrátenie aktu, ktorý on subjektívne vyhodnotil ako útok na jeho osobu zo strany poškodeného, ktorý
rozkladal rukami, v ktorých držal sklenený pohár, a kde z tohto dôvodu nie je možné konanie obvineného
právne vyhodnotiť ako úmyselné zavinené konanie / bezdôvodné napadnutie poškodeného /.

S poukazom na hore uvedené obhajoba preto navrhujeme, aby bolo rozhodnutie Okresného súdu
Trenčín zo dňa 26.09.2024 čo do výroku o vina a treste zmenené tak, že obžalovaný bude oslobodený
spod obžaloby.“

Prokurátor sa k odvolaniu obžalovaného vyjadril nasledovne:

„K predmetnému odvolaniu obžalovaného ako aj jeho obhajkyne uvádzam, že toto považujem za
nedôvodné. Skutkový stav bol dostatočne a riadne preukázaný tak výpoveďou poškodeného ako
aj jednotlivých svedkov, ktoré sú v podstatných okolnostiach zhodné. Útok obžalovaného B. na
poškodeného E. bol takej intenzity, že si u tohto vyžiadali ošetrenie vo FN Trenčín a následné liečenie,

teda o nízkej závažnosti konania obžalovaného sa v tomto prípade nedá ani hovoriť.

Navrhujem predmetné odvolanie obžalovaného A. B. ako nedôvodné zamietnuť.“

Na verejnom zasadnutí, konanom o podanom odvolaní, prokurátor krajskej prokuratúry navrhol

odvolanie obžalovaného zamietnuť podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné. Obhajca a obžalovaný na
podklade písomných dôvodov podaného odvolania navrhli zrušiť napadnutý rozsudok a rozhodnúť
o oslobodení obžalovaného spod obžaloby.Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného
podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods.
3 Tr. por., na podklade podaného odvolania obžalovaného podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť odvolací súd okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por.
Pokiaľ ide o správnosť postupu okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu odvolaním obžalovaného

napadnutých výrokov rozsudku okresného súdu, z obsahu odvolania a jeho dôvodov vyplýva, že v
podanom odvolaní nie sú vytýkané chyby takéhoto procesného charakteru, pričom odvolací súd nezistil
v postupe okresného súdu ani existenciu takýchto procesných chýb, v odvolaní nevytýkaných, ktoré by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por.

Na základe preskúmania správnosti samotného odvolaním obžalovaného napadnutého rozsudku

okresného súdu o vine obžalovaného sa senát odvolacieho súdu nestotožnil s dôvodnosťou
argumentácie obžalovaného, uvedenej v dôvodoch podaného odvolania.

Pokiaľ ide o posúdenie správnosti a zákonnosti samotného napadnutého výroku rozsudku okresného
súdu o vine, z odvolania obžalovaného a z vyššie citovaného obsahu jeho písomných dôvodov vyplýva,

že obžalovaný v dôvodoch odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu namietal správnosť
postupu okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov, na základe ktorého hodnotenia dôkazov
okresný súd dospel u obžalovaného k záveru o preukázaní spáchania skutku, pre ktorý bola na neho
v prejednávanej veci podaná obžaloba. Podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaný teda namietal
nesprávnu aplikáciu § 2 ods. 12 Tr. por. okresným súdom pri hodnotení vykonaných dôkazov, v ktorom

pochybení videl obžalovaný podľa dôvodov jeho odvolania vadu, zakladajúcu dôvod pre zrušenie
napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.

V súvislosti s odvolaním obžalovaného namietanou správnosťou hodnotenia vykonaných dôkazov zo
strany okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že hodnotenie vykonaných

dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány
činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich
obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké
pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých

dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým
úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné
presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým
dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny
a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupuje pri hodnotení dôkazov

dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., to znamená, že ich hodnotí podľa vnútorného presvedčenia, ktoré
je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich súhrne a urobí
logicky odôvodnené úplné skutkové závery, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.
zrušiť napadnutý rozsudok ani preto, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov
v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým

výsledkom. V takom prípade by totiž nebolo možné napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vytknúť
žiadnu vadu v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. V tejto súvislosti odvolací súd považuje
za potrebné zdôrazniť aj to, že ani v prípade, ak by skutkový stav veci nebol podľa názoru odvolacieho
súdusprávnezistený,pretožesúdprvéhostupňabynehodnotilsprávnedôkazyvykonanévovecisamej,
teda v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., môže odvolací súd upozorniť súd prvého stupňa len na

to, v ktorých smeroch sa má konanie doplniť, alebo čím sa treba znovu zaoberať, nesmie však udeľovať
záväzné pokyny o spôsobe hodnotenia dôkazov.

Na základe preskúmania obsahu spisového materiálu a napadnutého rozsudku, vrátane jeho
odôvodnenia, na obsah ktorého týmto odvolací súd v zmysle jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého

stupňa v podrobnostiach poukazuje, odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia okresného súdu
majú úplnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, úvahy okresného súdu ohľadne skutkových
zistení sú úplné, logické a preto podľa názoru odvolacieho súdu aj súladné s ustanovením § 2 ods. 12
Tr. por. upraveným postupom súdu pri hodnotení dôkazov.Pokiaľ ide o námietku obhajoby, že skutkové závery okresného súdu v napadnutom rozsudku nemajú
dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, skutkový stav nebol náležite zistený

a existujú pochybnosti o priebehu skutkových okolností, pričom obžalovaný sa mal brániť útoku
poškodeného a okresný súd mal na základe týchto dôkazov dospieť k záveru o nepreukázaní spáchania
skutku, prípadne, že nejde o trestný čin, odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku, na obsah ktorého odvolací súd týmto v podrobnostiach poukazuje v zmysle
jednoty rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa, jasne úplne a zrozumiteľne vysvetlil na základe

akých dôkazov a akých úvah dospel ku svojim skutkovým zisteniam, na podklade ktorých potom dospel
aj k správnym právnym záverom o spáchaní trestných činov obžalovaným a neexistencii podmienok
nutnej obrany. Odvolací súd pritom konštatuje, že okresným súdom uvedené skutkové zistenia majú
oporu v správnej aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por.

S poukazom na uvedené, majúc na zreteli absenciu oprávnenia odvolacieho súdu prikazovať súdu

prvého stupňa, aké skutkové závery má vyvodiť z vykonaných dôkazov, odvolací súd dospel k záveru,
že skutkové zistenia okresného súdu vo vzťahu k výroku o vine obžalovaného majú oporu vo výsledkoch
vykonaného dokazovania a okresný súd k nim dospel na základe správnej aplikácie ustanovenia § 2 ods.
12 Tr. por. Preto odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného voči výroku napadnutého
rozsudku o vine nie je dôvodné.

Na základe preskúmania výrokov o uloženom treste z hľadiska odvolaním obžalovaného namietaného
výroku o treste, odvolací súd dospel k záveru, že je daný dôvod pre zrušenie napadnutých výrokov
o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.

V súvislosti s odôvodnením výroku o treste okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol
najmä nasledovné:

„Pokiaľ súd, ako je zrejmé z vyššie uvedeného, na rozdiel od prokurátora trestnosť činu posudzoval a
trest ukladal podľa Trestného zákona v znení účinnom od 06.08.2024 a nie podľa Trestného zákona v

znení účinnom v čase spáchania činu, k tomu dáva do pozornosti dikciu § 2 ods. 1 Tr. zák., pričom aj
keď trestné sadzby stíhaných trestných činov sa po novele Trestného zákona vykonanej zákonom č.
40/2024 Z. z. od 06.08.2024 nijak nezmenili, zmena nastala v tom smere, že pri prevahe priťažujúcich
okolností, čo je aj prípad obžalovaného, už nedochádza k úprave (prísnejšie trestnej) trestnej sadzby
zvýšením jej dolnej hranice o 1/3, čo je nepochybne pre páchateľa priaznivejšie. Preto podľa § 2 ods.

1 Tr. zák. musela byť trestnosť činu posúdená a trest ukladaný práve podľa Trestného zákona v znení
účinnom od 06.08.2024.

Okrem všeobecných zásad ukladania sankcií podľa § 33a Tr. zák. súd pri určovaní druhu a výmery
trestu podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. prihliadal najmä na pôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,

pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť
jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní činu, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania činu.
Postupom podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. boli u obžalovaného zistené dve priťažujúce okolnosti podľa § 37
písm. h) Tr. zák., keď jedným konaním spáchal viac trestných činov a podľa § 37 písm. m) Tr. zák.,
keď pred spáchaním stíhaného skutku už bol za trestný čin odsúdený (a toto odsúdenie ani podľa jeho

odpisu z registra trestov nie je zahladené). Keďže obžalovaný jedným konaním spáchal viac trestných
činov, musel mu podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. byť ukladaný tzv. úhrnný trest, pričom rozhodujúca je trestná
sadzba trestného činu z nich najprísnejšie trestného, tj. prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr.
zák., ktorá je od 0 do 3 rokov (trestná sadzba prečinu ublíženia na zdraví je od 6 mesiacov do 2 rokov).
Okrem toho nemohlo zostať nepovšimnutým, že obžalovaný sa stíhaného skutku dopustil v skúšobnej

dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktorá mu plynula od 27.01.2022 a
bola určená na 5 rokov, tj. až do 27.01.2027, a to prakticky už v začiatkoch jej plynutia (v rámci prvého
z piatich rokov) a napriek hrozbe rozhodnutia o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného
prepustenia. Súčasne to znamená, že mu podľa § 49 ods. 2 Tr. zák. v prípade ukladania trestu odňatia
slobody nemohol byť uložený tzv. podmienečný trest. V neposlednom rade súd prihliadol aj to, že u

obžalovaného sa jedná o tzv. špeciálnu recidívu, keďže už v minulosti bol viackrát odsúdený za trestnú
činnosť s násilným prvkom. Boli mu uložené najskôr podmienečný trest odňatia slobody (kde bol neskôr
nariadený jeho výkon) a neskôr aj trest najprísnejší, tj. trest odňatia slobody nepodmienečný. Nie je
tiež bez významu, že sa nejednalo o tresty krátkeho trvania, ale o trest troch rokov (premenený), resp.jedného roka (uložený priamo ako nepodmienečný). To všetko ale u obžalovaného evidentne nesplnilo
účel trestu predpokladaný § 34 ods. 1 Tr. zák., keďže mu to nezabránilo v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a neviedlo k jeho náprave. Aplikujúc všetky ustanovenia o treste uvedené vo výroku tohto rozsudku súd

riadiac sa prezentovanými úvahami o druhu a výmere trestu, obžalovanému uložil trest odňatia slobody
v strede trestnej sadzby podľa § 348 ods. 1 Tr. zák., ktorý s prihliadnutím na kritériá podľa § 33a Tr. zák.
a 34 ods. 3, ods. 4 Tr. zák. považoval za spravodlivý, primeraný a dostatočný na dosiahnutie jeho účelu
podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. Na výkon uloženého trestu odňatia slobody súd obžalovaného podľa § 48
ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, keďže počas

10 rokov predchádzajúcich spáchaniu stíhanej trestnej činnosti bol vo výkone trestu odňatia slobody za
úmyselný trestný čin.“

Na základe preskúmania výrokov o uloženom treste z hľadiska odvolania obžalovaného a vyššie
uvedeného odôvodnenia okresného súdu odvolací súd považuje za potrebné poukázať na správnosť
záverov okresného súdu pokiaľ ide o potrebu aplikácie Trestného zákona pri ukladaní trestu

obžalovanému v znení novely č. 40/2024 Z.z., ktorá je vzhľadom na okresným súdom správne zistenú
prevahu priťažujúcich okolností pre obžalovaného priaznivejšia. Za správne považoval odvolací súd aj
závery okresného súdu o spáchaní stíhaného skutku obžalovaným v skúšobnej dobe podmienečného
prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody uloženého obžalovanému pre spáchanie násilnej trestnej
činnosti a závery o špeciálnej recidíve obžalovaného vo vzťahu k páchaniu násilnej trestnej činnosti,

ktoré závery boli podkladom pre ukladanie trestu odňatia slobody obžalovanému nespojeného s jeho
podmienečným odkladom výkonu. Za nesprávne považoval odvolací súd závery okresného súdu
o ukladaní trestu obžalovanému v strede trestnej sadzby podľa § 348 ods. 1 Tr. zák., pretože
obžalovanému okresný súd ukladal trest v hornej polovici trestnej sadzby a to podľa § 364 ods. 1 Tr. zák.

Závery okresného súdu o potrebe ukladania trestu obžalovanému v hornej polovici trestnej sadzby podľa
§ 364 ods. 1 Tr. zák. vo výmere 24 mesiacov považoval odvolací súd za nesprávne a z toho dôvodu
uložený trest odňatia slobody obžalovanému na neprimerane prísny. Odvolací súd pritom poukazuje na
základné východiská ukladania trestov.

V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu
uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu – rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom
spoločnosti – potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné

pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a
prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol

riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a

generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu,
z ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného

určuje aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvárazveľkejčastiužnazákladehodnoteniapovahyazávažnostispáchanéhotrestnéhočinu(t.j.čiide
o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy
páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenieprognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností
a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska
posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie

pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
V súvislosti s ukladaním trestu obžalovanému, odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd sa

dôsledne neriadil pri určovaní výmery trestu vyššie uvádzanými základnými východiskami, keď podľa
názoru odvolacieho súdu nedostatočne prihliadol, resp. podľa odôvodnenia vôbec neprihliadol pri
ukladaní trestu na okolnosti svedčiace v prospech obžalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo
nevyhnutné pri určení konkrétnej výmery trestu prihliadnuť na okolnosti predchádzajúce skutku, a to
oznámenie priateľky obžalovaného obžalovanému, že bola napadnutá poškodeným, ktoré okolnosti
boli pohnútkou obžalovaného k spáchaniu trestnej činnosti. Okrem toho okresný súd pri určovaní

výmery trestu síce dospel k správnym záverom o spáchaní skutku obžalovaným v skúšobnej dobe
podmienečného prepustenia z výkonu trestu, avšak sa už vôbec nezaoberal časovým odstupom od
spáchanej trestnej činnosti a neexistenciou iných (okrem stíhanej veci) negatívnych poznatkov o osobe
obžalovaného nasledujúcich po jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody od
januára 2022.

Z uvedených dôvodov, keďže od spáchania skutku obžalovaným už uplynula dlhšia doba a motívom
k jeho spáchaniu bolo predchádzajúce napadnutie jeho priateľky, odvolací súd dospel k záveru
o neprimeranej prísnosti uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému, teda
odvolací súd zistil dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku vo výrokoch o treste odňatia slobody

a spôsobe jeho výkonu podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.

Na základe vyššie uvedených úvah a okolností svedčiacich nielen v neprospech obžalovaného, na ktoré
poukázalokresnýsúd,aleajvyššieuvedenýchokolnostíodvolacímsúdom,dospelodvolacísúdkzáveru
o primeranosti trestu odňatia slobody obžalovanému vo výmere 12 mesiacov, ktorý trest je v súlade

so všetkými zásadami pre ukladanie trestov v § 34 Tr. zák. a napĺňa tak funkciu individuálnej ako aj
generálnej prevencie.

Na výkon tohto trestu odvolací súd zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním

stíhaných trestných činov vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý trest mu bol uložený za úmyselný
trestný čin.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je
čiastočne dôvodné, čo do výroku o treste, rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

rozsudku.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomu rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný

prostriedok.