Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. august 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 13SaZ/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725100715
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Korčeková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100715.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu:

A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ruská federácia, adresa posledného trvalého pobytu
v krajine pôvodu: C. D., ul. Sovietska 3, Moskovská oblasť, Rusko, toho času: Pobytový tábor Rohovce,
Slovenská republika, zastúpeného: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava,
proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6,
Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-201-25/2024-Ž
zo dňa 14.04.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-201-25/2024-Ž zo dňa 14.04.2025

v časti o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi: A. B., číslo cestovného pasu
XXXXXXXXX, a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-201-25/2024-Ž zo dňa 14.04.2025 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“)

žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“), 2) neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c
ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1
písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa §
13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 26.11.2024 žalobca
pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru (ďalej len „OA PZ“) Humenné požiadal o udelenie
azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o život,

nakoľko 35 rokov žil na Ukrajine, je ruskej národnosti a do Ruska sa vrátiť nemôže, lebo je proti vojne.

2. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol so žalobcom dňa 03.12.2024 vykonaný vstupný pohovor,
počas ktorého uviedol, že nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia alebo organizácie, nemal žiadne
problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi a nikdy nebol trestne stíhaný.
Narodil sa v meste Balašicha, Moskovská oblasť, kde popri zamestnaní vyštudoval strednú technickú
školu. Počas štúdia a následne aj po jeho skončení, až do roku 1985 pracoval ako opravár strojov

vBalashikhinskiyLiteynoMekhanicheskiyZavod.Potomnastúpilnavojenskúslužbu,ktorúvykonávaldo
roku 1987 v Nemecku. Po návrate do Ruska pracoval ako taxikár a neskôr ako vodič rýchlej zdravotnej
služby. Následne sa neoficiálne zaoberal kúpou a predajom automobilov a v roku 1994, po dohode
s nastávajúcou manželkou, odišiel na Ukrajinu, do Kyjeva, keďže v tom čase bola tehotná a svoje dieťachcela priviesť na svet v jej rodnej krajine. Na Ukrajine bol zaregistrovaný na dočasný pobyt, naposledy
bez obmedzenia platnosti. Aj tam začal pracovať ako vodič, do roku 2001 na základe pracovnej zmluvy,
následne až do roku 2010 bez zmluvy. Od roku 2010 až do roku 2022 pracoval ako masér bez pracovnej

zmluvy. Keď v roku 2022 jeho zamestnávatelia emigrovali do Španielska, žalobca prišiel o prácu a po
vypuknutí vojny s Ruskom aj o bývanie, nakoľko majitelia bytu, ktorý mal v prenájme, poskytli ubytovanie
Ukrajincom.Počaspohovorutiežuviedol,ževroku2022hozastaviliukrajinskídopravnípolicajtiazobrali
ho na policajnú stanicu. Tam ho vypočúvali a chceli, aby povedal, že „je za ruskú politiku“. Po troch
mesiacoch ho znova zobrali na vypočúvanie a pýtali sa ho, či sa stretáva s inými ruskými občanmi alebo

vojakmi a skontrolovali mu obsah mobilného telefónu. Nakoniec mu ukrajinskí policajti odporučili, aby sa
radšej zdržiaval doma a pustili ho. Viac do kontaktu s ukrajinskými orgánmi neprišiel. Dňa 19.11.2024
vycestoval autom z Ukrajiny najprv do Poľska a následne na územie SR, kde požiadal o azyl.

3. K dôvodom svojej žiadosti o azyl žalobca uviedol, že do Ruska sa vrátiť nemôže, lebo 35 rokov žil na
Ukrajine, kde však kvôli vojnovému konfliktu ostať nemohol. Okrem toho tam prišiel o prácu, aj bývanie

a myslí si, že kvôli vojne by ho Ukrajinci už neprijali ako svojho občana, čo bol tiež dôvod jeho odchodu
z Ukrajiny. Ďalej uviedol, že síce o politiku sa nezaujíma, nie je zástancom politiky Ruska, hlavne v tom,
že Rusko vojensky napadlo Ukrajinu. O tom, že nesúhlasí s politikou E., sa už od roku 2014 rozprával so
svojimi známymi v Rusku. Aktuálne sa obáva toho, že keby sa do Ruska vrátil, jeho známi by mohli na
neho povedať, že vojnu nepodporuje, a že je za mier, za čo by ho čakalo väzenie. Uväznenia sa obáva

aj z toho dôvodu, lebo väčšinu života žil na Ukrajine. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

4. K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný uviedol, že vzhľadom k tomu,
že žalobca v čase, kedy došlo v Rusku k zmene politickej situácie v súvislosti s vojenským napadnutím
Ukrajiny, žil a pracoval mimo krajiny svojho pôvodu a jeho dôvody, kvôli ktorým požiadal na území

SR o azyl, súvisia so zmenou situácie v Rusku, spôsobenou týmto ozbrojeným konfliktom, prichádza
v jeho prípade do úvahy posúdenie jeho žiadosti o azyl ako žiadateľa, resp. utečenca „sur place“.
Poukázal na bod 9 platného dokumentu Spoločná pozícia zo 04.03.1996 stanovená Radou na základe
článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o harmonizovanom uplatňovaní definície termínu utečenec v článku
1 Konvencie z roku 1951, týkajúceho sa štatútu utečenca, podľa ktorého: „Strach z prenasledovania

nemusí nevyhnutne existovať v čase odchodu žiadateľa o azyl z jeho krajiny pôvodu. Jednotlivec, ktorý
nemal žiaden dôvod pre strach z prenasledovania pri svojom odchode z krajiny pôvodu, sa môže stať
utečencom sur place. Opodstatnený strach z prenasledovania sa môže zakladať na skutočnosti, že
situácia v jeho krajine pôvodu sa zmenila od jeho odchodu so závažnými dôsledkami pre neho alebo na
jeho vlastné konanie. V každom prípade charakteristiky súvisiace s azylom jednotlivca by mali byť také,

aby úrady v krajine pôvodu vedeli alebo sa mohli dozvedieť o nich predtým, ako sa strach jednotlivca
z prenasledovania môže stať oprávnený. Na druhej strane, ak je zrejmé, že svoje presvedčenie prejavuje
najmä s cieľom vytvorenia nevyhnutných podmienok, za ktorých by mu/jej bol udelený štatút utečenca,
takéto činnosti nemôžu tvoriť dostatočný základ nevyhnutný na udelenie štatútu utečenca, neovplyvňuje
to jeho/jej právo na nenavrátenie do krajiny, v ktorej sú jeho/jej život, fyzická integrita, prípadne sloboda

v ohrození.“

5. Žalovaný konštatoval, že tak je to aj v prípade žalobcu, kedy sa počas jeho pobytu na území Ukrajiny
situácia v krajine jeho pôvodu zmenila natoľko, že sa tam odmieta vrátiť z dôvodu obavy, že by sa tam
mohol dostať do väzenia preto, lebo je za mier a nepodporuje vojnu Ruska proti Ukrajine, ako aj preto,

lebo väčšinu života prežil na Ukrajine. Svoj názor na politiku ruského prezidenta Putina žalobca mal už
od roku 2014 komunikovať so svojimi známymi v Rusku. Preto sa obáva toho, že keby sa vrátil do Ruska,
nejakí jeho známi by mohli na neho povedať, že vojnu Ruska proti Ukrajine nepodporuje, za čo by mohol
byť uväznený. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na materiál Úradu Vysokého komisára Organizácie
spojených národov pre utečencov (UNHCR): „Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa

Konvencie z r. 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ (Ženeva, 1992), kapitoly II,
časť B: Výklad znenia podmienok, ods. B, č. 3, písm. f), podľa ktorého: „... mať iné politické názory než
vláda nie je ešte samé o sebe dostatočným motívom na prijatie žiadosti o priznanie utečenca a žiadateľ
teda musí preukázať, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory, ktoré nie
sú tolerované vládnucim režimom, pre svoju kritickosť voči politike a metódam režimu.“ Žalovaný tiež

poukázalnarozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.1Sžak/12/2019zodňa22.10.2019.Uviedol,žepodľa
vyjadrení žalobcu, mal už od roku 2014 hovoriť svojim priateľom a známym v Rusku, že Putin vládne zle.
Konštatoval, že tieto jeho vyjadrenia však nie sú dôkazom toho, že by ruské štátne orgány mali poznať
jeho politické názory, za ktoré by mohol byť prenasledovaný. Podľa názoru žalovaného to potvrdzuje ajskutočnosť, že ako sám žalobca uviedol, dvakrát si na ruskom veľvyslanectve v Kyjeve, naposledy v roku
2018, bez problémov vybavil pas, čomu podľa žalobcových slov predchádzalo overenie pracovníkmi
veľvyslanectva, či nebol v minulosti súdený. Podotkol, že v roku 2021 žalobca bez akýchkoľvek

problémov vycestoval do Ruska na pohreb svojej krstnej mamy a potom sa bez problémov na F. vrátil,
čo by v prípade záujmu ruských štátnych orgánov o jeho osobu také bezproblémové nebolo. Žalovaný
konštatoval, že posúdením žalobcovej výpovede vyznieva veľmi nepravdepodobne, že by po jeho viac
ako 30-ročnom pobyte mimo Ruska mal mať niekto z jeho bývalých priateľov, či známych dôvod alebo
záujem niekomu posúvať informácie o jeho názoroch na politiku Ruska, keď to, podľa všetkého, doteraz

nikto z nich neurobil. Okrem toho žalobca sám uviedol, že sa s nimi už nikdy nechce stretnúť a o politiku
ako takú sa nezaujíma, čo podľa názoru žalovaného potvrdzujú aj žalobcove všeobecné vyjadrenia, že
nie je zástancom politiky Ruska. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel žalovaný k záveru, že
v žalobcovom prípade neexistujú žiadne individuálne okolnosti, ktoré by mu v prípade návratu do krajiny
pôvodu mali spôsobovať opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu zastávania protivládneho
politického názoru. Žalovaný konštatoval, že nakoľko v priebehu konania nebolo ničím preukázané, že

by sa o jeho vágne prezentovaných názoroch na ruskú politiku dozvedeli ruské úrady, nie je možné jeho
subjektívny pocit strachu považovať za opodstatnený.

6. Ďalej žalobca uviedol, že sa obáva toho, že keby odišiel do Ruska, vzali by ho do väzenia už len preto,
lebooddospelostitakmercelýživotžilnaUkrajine.Pretosažalovanýnazákladejehovýpovedezaoberal

aj situáciou, či by mu za to v prípade návratu do krajiny pôvodu mohli hroziť nejaké sankcie. Poukázal na
článok uverejnený v júli 2024 na webovej stránke Carnegie Russia Eurasia Center, ktorá sa zameriava
na dianie v Rusku a eurázijskom regióne, v ktorom výskumníci G. H. a I. J. píšu, že návrat je často
dočasnou možnosťou, ktorej cieľom je získať zdroje na nový pokus o emigráciu. Podľa spravodajskej
webovej stránky Bne Intellinews sa emigranti vracajú z viacerých dôvodov. Napríklad preto, lebo sa

znížilo riziko náboru v rámci mobilizácie, keďže od začiatku veľkej ofenzívy sa vďaka dobrovoľnému
náboru zvýšil počet mužov v ruskej armáde približne o 15%. Okrem toho mali emigranti problémy
s hľadaním práce v zahraničí a v krajinách pobytu sa zvýšila nevraživosť voči ruským emigrantom.
Rastúce ruské hospodárstvo tiež prilákalo ľudí k návratu. Všeobecný nedostatok pracovných síl, najmä
v sektore informačných technológií a odborných služieb, zvýšil mzdy a uľahčil hľadanie dobrej práce.

Sociologička B. H. v článku na Deutsche Welle tiež uvádza, že najčastejšie sa opakujúcimi dôvodmi
návratu sú nemožnosť nájsť si prácu mimo Ruska, chýbajúce povolenie na pobyt, skutočnosť, že
zahraničné banky odmietajú otvoriť účty, nemožnosť vziať so sebou rodinu, problémy s integráciou a zlé
podmienky bývania. Podľa článku na spravodajskom portáli Izvestija je jedným z hlavných dôvodov
návratuRusovsprísneniepravidielprezískaniepovolenianapobytalegálnypobytnaúzemíinýchkrajín.

Podľa B. K., vedúcej Centra pre analýzy pri Ruskej prezidentskej akadémii národného hospodárstva
a verejnej správy, môže byť návrat spojený s nedostatkom príjmov, vrátane ťažkostí pri hľadaní práce
v zahraničí. Podľa L. M., profesorky na Ruskej ekonomickej univerzite G. V. Plechanovova, mnohí
Rusi, ktorí pracovali v zahraničí, sa rozhodli vrátiť kvôli rastúcim mzdám v určitých odvetviach. K ich
návratu môžu prispieť aj ťažkosti s adaptáciou v cudzej spoločnosti a finančné problémy. Správa

výskumného projektu OutRush o situácii Rusov, ktorí opustili krajinu v dôsledku vojny na Ukrajine,
uvádza, že niektorí ruskí predstavitelia verejne vyhlásili, že tí, ktorí odišli, by mali byť podrobení
prísnym represívnym a reštriktívnym opatreniam. Verejná rétorika zahŕňala možnosť poslať ich do
väzenských táborov. V publikácii Deutsche Welle z júna 2023 sa uvádza, že napríklad predseda ruskej
Štátnej dumy N. N. označil tých, ktorí odišli, za zradcov a vyzval, aby sa na nich uvalili osobitné

dane. Na druhej strane sa objavili pokusy povzbudiť napríklad IT odborníkov, aby sa vrátili, pretože
ich je v ruskej ekonomike čoraz väčší nedostatok. V publikácii z júla 2024 ruskojazyčná redakcia
Carnegieho centra uvádza, že ruský režim je znepokojený únikom mozgov z krajiny, a preto má záujem
onávratodborníkov,ktoríkrajinuopustili.Hocisanavysokýchúrovniachruskejadministratívypravidelne
diskutuje o oficiálnych opatreniach a nátlaku na navrátilcov, podľa publikácie Carnegieho centra sa zatiaľ

žiadne takéto opatrenia v prípade navrátilcov neprijali. Je pravdepodobné, že administratíva nechce
zastrašovať svojich občanov žijúcich v diaspóre, ale skôr sa snaží nalákať niektorých svojich emigrantov
na návrat. Podľa správy z mája 2024 v ruskojazyčnom vydaní časopisu M. N. H., generálny riaditeľ
moskovskej spoločnosti Finion, ktorá sa zaoberá relokáciou, pôvodne pre agentúru Bloomberg uviedol,
že približne 40-45% Rusov, ktorí odišli v roku 2022, sa vrátilo. V článku, ktorý v máji 2024 uverejnila

nemecká spravodajská webová stránka Deutsche Welle, sociologička B. H. uvádza, že jej výskum
dospel k rovnakému záveru, ako výskum spoločnosti HeadHunter, podľa ktorého sa takmer tretina zo
700 000 ruských občanov, ktorí opustili Rusko vo februári 2022, vrátila do svojej domovskej krajiny.
Počet odchádzajúcich vychádza z údajov, ktoré poskytol Rosstat. Izvestija percentuálne odhady počtunavrátilcov vzťahovala aj na údaje Rosstatu o počte ľudí, ktorí opustili krajinu v roku 2022 a ktorých
počet v článku stanovila na 668 400. Na základe týchto odhadov sa počet ľudí vracajúcich sa do
Ruska odhaduje na 174 000 až 334 000. Webová stránka The Paper uvádza, že najmenej od 10.

februára 2023 muži vracajúci sa do Ruska po odchode z dôvodu vypuknutia vojny na Ukrajine alebo
mobilizácie hlásili dlhé vypočúvanie na hraničných priechodoch na letiskách. Napriek dlhému čakaniu na
rozhovor však následne pasovou kontrolou prešli všetci muži, ktorých výsluchy boli známe. V kontexte
svyššieuvedenýmiinformáciamižalovanýpovažovalzapotrebnézdôrazniť,žežalobcaneopustilRusko
z dôvodu vypuknutia ozbrojeného konfliktu. Z krajiny pôvodu vycestoval legálnym spôsobom a bez

problémov. Na F. pricestoval v roku 1994, z osobných – rodinných dôvodov, kvôli svojej nastávajúcej
manželke, Ukrajinke, ktorá tam chcela priviesť na svet ich spoločné dieťa. Tam sa aj zamestnal, staral
sa o rodinu a neskôr aj o svoju chorú matku, ktorá sa na F. prisťahovala tiež. Na základe vyššie
uvedených skutočností a informácií žalovaný konštatoval, že nie je dôvod domnievať sa, že by žalobcovi
v prípade návratu do Ruska mohli hroziť nejaké opatrenia zo strany ruských štátnych orgánov kvôli jeho
dlhoročnému pobytu na Ukrajine.

7. Žalovaný poukázal na to, že k tomu, aby obavy žiadateľa mohli byť považované za opodstatnené
a azylovo relevantné, musí byť objektívne preukázané, že majú priamu súvislosť s rasou, národnosťou,
náboženským alebo politickým presvedčením danej osoby a odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014. Konštatoval, že v prípade žalobcu však v konaní takéto

dôvody zistené neboli a obavy, ako o nich vypovedal, sú len jeho subjektívne pocity, ničím nenaplňujúce
definíciu perzekúcie osôb, ako základnej podmienky pre udelenie azylu. Vzhľadom na to, že v prípade
žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho

pôvodu,resp.nepreukázalosa,žebyvnejbolprenasledovanýzauplatňovaniepolitickýchprávaslobôd,
žalovaný dospel k záveru, že jeho situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia
najvyššejformyprávnejochranyzostranySRcudziemuštátnemupríslušníkoviadekvátna.Pretodôvody
jehožiadosti,vzmysleuvedeného,možnopodľanázoružalovanéhopovažovaťzairelevantnézhľadiska
udelenia azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, a to aj z pohľadu utečenca „sur place“.

8.Kneposkytnutiudoplnkovejochranyžalovanýuviedol,ževzhľadomnavyjadreniažalobcu,ževkrajine
pôvodu nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, ani tam nevykonával žiadnu takú činnosť, za
ktorú by mu takýto trest hrozil, žalovaný má za to, že mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozba
vážneho bezprávia z dôvodu uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu nehrozí. Uviedol, že z pohovoru so

žalobcom ďalej vyplynulo, že v Rusku nikdy nečelil mučeniu, krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu
alebo trestu, ako ďalšej forme vážneho bezprávia. Žalovaný podotkol, že žalobca ani v Rusku, ani na
Ukrajine, kde žil ostatných 35 rokov, nevykonával žiadnu takú činnosť, ktorá by v prípade jeho návratu
do krajiny pôvodu viedla oficiálne orgány Ruska k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe. Z Ruska
na Ukrajinu vycestoval už v roku 1994 z rodinných dôvodov, legálne a bez akýchkoľvek problémov.

Počas svojho pobytu na Ukrajine si na ruskom zastupiteľskom úrade dvakrát a tiež bez problémov
vybavilcestovnýpas,pričomakosámuviedol,predvydanímpasusipracovníciúraduoverujú,čižiadateľ
o pas nebol v minulosti súdený. Tiež poukázal na to, že žalobca sa v roku 2021 bez problémov, kvôli
pohrebu svojej krstnej matky, do Ruska vrátil a neskôr odtiaľ vycestoval späť na F.. Žalovaný mal za to,
že na základe uvedených skutočností nie je dôvod objektívne sa domnievať, že v prípade žalobcovho

návratu do Ruska by sa stal objektom druhej formy vážneho bezprávia. Žalovaný sa zaoberal aj tým,
či by žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na
živote alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Uviedol, že napriek tomu, že Rusko vojensky napadlo F. a hrozba
konfliktu v blízkosti ukrajinských hraníc reálne existuje, vo vnútrozemí Ruska, ani v Moskovskej oblasti,

odkiaľžalobcapochádza,vsúčasnejdobemedzinárodnýanivnútroštátnyozbrojenýkonfliktneprebieha.
Preto podľa názoru žalovaného nie je dôvod domnievať sa, že v prípade jeho návratu do Ruska, by mu
reálne hrozilo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného
násiliapočasmedzinárodnéhoalebovnútroštátnehoozbrojenéhokonfliktu.Žalovanýdospelkzáveru,že
žalobcabyvprípadenedobrovoľnéhonávratudokrajinypôvodunečelilžiadnejformevážnehobezprávia

v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto ani nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany na
území SR.9. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny žalovaný iba
stručneskonštatoval,žežalobcanemánaúzemíSRžiadnychrodinnýchpríslušníkovsudelenýmazylom
resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok

zlúčiť. Preto je podľa názoru žalovaného posúdenie žiadosti žalobcu z hľadiska § 10 a § 13b zákona
o azyle v jeho prípade irelevantné.

10. Záverom sa žalovaný vyjadril k stanovisku právnej zástupkyne žalobcu, v ktorom zhrnula prípad
a obavu žalobcu tak, ako ju počas pohovoru uviedol. Taktiež uviedla viacero príbehov potvrdzujúcich

zvyšovanie počtu trestných stíhaní navrátilcov, napríklad za finančné príspevky organizáciám, ktoré
majú akúkoľvek súvislosť s pomocou Ukrajine. Doplnila, že dary ukrajinským organizáciám, protivojnové
komentáre, „podozrivé“ víza v zahraničných pasoch sa môžu stať základom pre kontroly a vypočúvanie
Rusov pri vstupe do ich vlasti a v niektorých prípadoch aj pre začatie trestného stíhania proti nim. Ako
príklad uviedla komunálneho poslanca v Moskve, ktorý bol odsúdený na sedem rokov v trestaneckej
kolónii, lebo „urobil niekoľko vyhlásení obsahujúcich informácie o ozbrojených silách Ruska, ktoré

nezodpovedali skutočnosti“. V závere stanoviska uviedla, že v zmysle informácií o jeho domovskej
krajine je možné, že v prípade prekročenia hraníc s Ruskom by upútal pozornosť štátnych orgánov
a mohol by byť zadržaný a odsúdený. Preto navrhla, aby bol žalobcovi udelený azyl podľa § 8 písm. a)
zákona o azyle. K uvedenému žalovaný uviedol, že žalobca okrem toho, že už v roku 2014 sa mal so
známymi rozprávať o tom, že nesúhlasí s politikou E., vo všeobecnosti sa o politiku nezaujímal. Aj keď

uviedol, že nesúhlasí s vojnou na Ukrajine, žiadne finančné príspevky alebo dary na pomoc Ukrajine
neposkytol, ani iným spôsobom neprejavil podporu Ukrajine v tomto konflikte. Nikdy nebol členom,
ani podporovateľom žiadnej politickej strany, hnutia alebo organizácie. Taktiež počas konania nebolo
preukázané, že by sa o jeho názoroch na politiku Ruska mali dozvedieť ruské štátne orgány. V súvislosti
s prípadom odsúdeného komunálneho poslanca v Moskve žalovaný považoval za potrebné uviesť, že

v zmysle materiálu UNHCR: „Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z r.
1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ (Ženeva, 1992), kapitoly II., časť B: Výklad
zneniapodmienok,ods.B,č.3,písm.f):„Politickénázoryprofesora,čispisovateľasúobvykleznámejšie,
než názory osoby, ktorá nemá také rozsiahle kontakty s verejnosťou. Význam alebo presvedčivosť
názorov žiadateľa – podľa okolností daného prípadu – musia byť taktiež vzaté do úvahy.“ Na základe

individuálneho posúdenia žiadosti žalovaný konštatoval, že tak tomu je aj v prípade žalobcu, ktorý
vpodstatežiadnepolitickéaktivitynevykonával.SamotnéjehovyjadrenianapolitikuRuska,akotopočas
pohovoru uviedol, ostali iba vo všeobecnej rovine, a preto im nie je možné pripisovať väčší význam.
Žalovaný mal za to, že súčasne nebolo počas konania preukázané ani to, že by mu kvôli dlhodobému
pobytu na Ukrajine, kam pricestoval z Ruska legálne, z osobných dôvodov, malo v prípade návratu do

krajiny pôvodu zo strany ruských štátnych orgánov hroziť neprimerané konanie.

II.
Správna žaloba

11. Správnou žalobou zo dňa 19.05.2025 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS:
MU-PO-201-25/2024-Ž zo dňa 14.04.2025, a to v časti 1. a 2. výroku o neudelení azylu a neposkytnutí
doplnkovej ochrany. Žalobca mal za to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore
s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. c) a f) SSP).

12. Žalobu odôvodnil tým, že svoju domovskú krajinu opustil ešte v roku 1994. Na území Ukrajiny žil
30 rokov, pričom tam žije aj jeden z jeho synov. Ako Rus už ďalej nemohol zostať žiť ani na území
Ukrajiny, o čom svedčí aj skutočnosť, že bol dokonca opakovane vypočúvaný na ukrajinskej polícii. A
tak sa rozhodol vycestovať na územie Slovenska a požiadať tu o azyl. Do svojej domovskej krajiny sa

totiž nemôže vrátiť, nakoľko dlhé roky žil na Ukrajine a jeho postoje, ktoré aj verejne prezentuje, nie sú
v súlade s politikou Kremľa, a to najmä čo sa týka konfliktu s Ukrajinou.

13. Poukázal na to, že žalovaný pri svojom závere o neexistencii žalobcových obáv z prenasledovania
vychádzal z udalostí, ktoré sa udiali v minulosti (kontaktovanie ruskej ambasády a vycestovanie do

Ruska), pričom nezohľadnil skutočnosť, že sa tieto udiali ešte pred vypuknutím vojnového konfliktu
na Ukrajine, dokonca niekoľko rokov dozadu. Žalobca naposledy svoju domovskú krajinu navštívil
v roku 2021. Podotkol, že v azylovom konaní by sa malo jednať o prospektívne rozhodovanie aposudzovať opodstatnenosť strachu z prenasledovania v budúcnosti. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/18/2017 zo dňa 01.02.2018.

14. Žalobca znova zopakoval svoje argumenty uvedené už v stanovisku zo dňa 10.02.2025, ktoré
predložil v administratívnom konaní. Poukázal na informácie o krajine pôvodu žalobcu, ktoré si do
konania zaobstaral žalovaný prostredníctvom Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MV
SR, podľa ktorých počet trestných konaní proti navrátilcom narastá, pričom dôvodom na začatie
trestného konania môže byť príspevok na sociálnych sieťach alebo finančný dar. Uviedol, že od začiatku

vojny na Ukrajine môže každý, kto prekročí hranice, vzbudiť podozrenie. Dôvodom na vypočúvanie
môže byť povolenie na pobyt z inej krajiny, víza alebo cudzie občianstvo. V prípade, ak zistia na
kontrolovanej osobe niečo „nevhodné“, zvyčajne ju okamžite zatknú na základe vymysleného obvinenia.
Zákon síce ustanovuje nezávislé súdnictvo, ale sudcovania naďalej podliehajú vplyvu výkonnej moci,
ozbrojených síl a iných bezpečnostných zložiek. Výsledky niektorých súdnych konaní sa zdajú byť
vopred určené a počet prípadov oslobodenia spod obžaloby je veľmi nízky. Sú správy o nátlaku na

obhajcov a ich nedôvodnom vylučovaní zo súdnych pojednávaní zo strany sudcov. Právo na spravodlivý
proces sa často porušuje. Po invázii na F. sa prudko zvýšil počet svojvoľných a neopodstatnených
obvinení a neprimeraných trestov. Prevládajúca spoločensko-politická klíma a zdokumentované prípady
zameriavania sa na osoby podporujúce F. naznačujú, že ukrajinské väzby by mohli viesť u ruských
občanov k potenciálnym problémom v rámci Ruska. Po návrate do Ruskej federácie (ďalej len „RF“)

sú Rusi na letiskách vypočúvaní a sú im kladené rôzne otázky. Rusi, ktorí sa v zahraničí podieľajú na
podpore ukrajinskej armády, sa nemôžu podľa Putina do Ruska vrátiť. V Rusku dochádza k trestnému
stíhaniu veľkého počtu osôb za ich protivojnový postoj, a to podľa rôznych ustanovení trestného zákona
a s prísnymi sankciami. V prípade zadržania osôb dochádza aj k ich mučeniu alebo neľudskému
a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Ruské úrady chcú umlčať tých, ktorí nesúhlasia s vojnou na Ukrajine.

Násilné zásahy sa používajú aj proti pokojným demonštrantom. Aj keď v Rusku pôsobia komisie, ktoré
kontrolujú podmienky vo väzniciach, členovia týchto komisií sú ľudia blízki štátnej moci. Aj keď majú
väzni formálne právo podávať sťažnosti, toto právo využívajú len keď nemajú inú možnosť a riskujú
tak následky sťažnosti. Niektoré podmienky vo väzniciach nespĺňajú všeobecne uznávané minimálne
štandardy, problémom je zlé zaobchádzanie, mučenie, až po nedostatočnú lekársku starostlivosť.

Dochádza k zneužívaniu psychiatrie, kam bývajú umiestňovaní kritici vlády a odporcovia vojny proti
Ukrajine.

15. Žalobca poukázal na to, že žalovaný odôvodňuje neoprávnenosť obáv žalobcu z prenasledovania
tým,žesaruskéštátneorgánynedozvediaojeho„vágneprezentovanýchpolitickýchnázoroch“.Žalobca

však zastával názor, že z informácií o krajine jeho pôvodu vyplýva, že aj jeho osobe hrozí v Rusku
prenasledovanie. V zmysle vyššie uvedeného konštatoval, že každý, kto prichádza do Ruska, môže
vzbudiť podozrenie. Tvrdil, že v prípade žalobcu, ktorý v domovskej krajine nežije už mnoho rokov,
pričom žil na Ukrajine, je vysoko pravdepodobné, že zaujme ruské štátne orgány. Obsahom azylového
spisu žalobcu sú taktiež jeho príspevky na sociálnych sieťach (Instagram a Facebook), z ktorých podľa

jeho názoru jednoznačne vyplýva jeho postoj k vojne na Ukrajine, ako aj k politike prezidenta E.. Mal za
to, že pre ruské štátne orgány nebude problém získať takéto informácie o žalobcovi. Žalobca dal ďalej
do pozornosti, že v Rusku nie len verejne známe osobnosti, ale aj „obyčajní“ ruskí občania môžu byť
trestne stíhaní a odsúdení za svoje opozičné politické názory a nesúhlas s vojnou na Ukrajine, a to bez
ohľadu na to, koľkých ľudí týmto svojim názorom ovplyvnia. Žalobca z mnohých poukázal napríklad na

príbeh dvoch študentov strednej školy, ktorí boli odsúdení, nakoľko sa podľa vyšetrovateľov dopustili
„diskreditácie armády“, čo je podľa nového ruského zákona zločin, za ktorý hrozí dospelému až päť
rokov odňatia slobody. Udala ich riaditeľka školy, ktorú navštevujú, za to, že sú za mier na Ukrajine.
Natočili video, ktoré si pozrelo 36 ľudí.

16. Ďalej ako príklad uviedol, že v januári 2024 odletela Karelina, ktorá sa narodila v Jekaterinburgu,
avšak ako 20-ročná emigrovala do USA a v roku 2021 dostala americké občianstvo, do Jekaterinburgu
navštíviť príbuzných. Tu bola zatknutá na základe obvinení z vlastizrady (článok 275 Trestného zákona
Ruskej federácie). Ukázalo sa, že previedla peniaze do fondu, ktorý financuje ozbrojené sily Ukrajiny.
Okrem toho podľa FSB od februára 2022 Karelina „proaktívne zbierala finančné prostriedky v záujme

jednej z ukrajinských organizácií, ktoré následne ozbrojené sily Ukrajiny použili na nákup taktického
zdravotníckeho materiálu, vybavenia, zbraní a munície. Okrem toho sa na území USA opakovane
zúčastňovala verejných akcií na podporu kyjevského režimu“. V auguste 2024 bola odsúdená na
12 rokov väzenia v trestaneckých kolóniách všeobecného režimu, ako aj na pokutu 300-tisíc rubľov.Následne uviedol príbeh pediatričky ukrajinskej národnosti, ktorá bola v Rusku odsúdená za „šírenie
falošných informácií o ruskej armáde“, pričom súdny proces s ňou podľa názoru žalobcu vykazuje
známky porušenia práva na spravodlivý súdny proces. Uviedol, že Rusko porušuje základné ľudské

práva aj podľa správy, ktorú 29. apríla zverejnila medzinárodná organizácia pre ľudské práva Amnesty
lnternational o situácii v oblasti ľudských práv vo svete v roku 2024. Podľa tejto správy práva na slobodu
prejavu, pokojného zhromažďovania a združovania sú naďalej výrazne obmedzované. Disidenti sú
terčom stíhania, vystavení nespravodlivým súdnym procesom, vysokým pokutám alebo dlhoročným
trestom odňatia slobody pod zámienkou zákonov, ktoré nespĺňajú medzinárodné štandardy v oblasti

ľudských práv. Zákony proti terorizmu a extrémizmu sa používajú na prenasledovanie kritikov vlády,
náboženských skupín a detí. Rastúci počet ľudí je obviňovaný zo zrady a špionáže. Podľa správy
úrady využili legislatívu o zahraničných agentoch, nežiaducich organizáciách a vojnovej cenzúre na
prenasledovanie občianskej spoločnosti a umlčanie kritiky prebiehajúcej vojny proti Ukrajine a iných
politík. Bolo začatých najmenej 98 nových trestných konaní a 171 osôb bolo odsúdených podľa
zákonov o vojnovej cenzúre. Využívanie protiextrémistickej a protiteroristickej legislatívy proti kritikom

vlády prudko vzrástlo. Bolo začatých najmenej 114 nových trestných konaní na základe obvinení z
ospravedlnenia terorizmu len za zdieľanie názorov na konkrétne udalosti alebo jednotlivcov. Správa
ďalej venuje osobitnú pozornosť správam o mučení v miestach zadržiavania. Správa podrobne popisuje
konanie ruských vojsk na Ukrajine, ktoré mnohí aktivisti za ľudské práva označujú za vojnové zločiny.
Správa spomína aj skutočnosť, že došlo k sprísneniu zákonov proti „zahraničným agentom“ a LGBT

osobám. V októbri Európsky súd pre ľudské práva rozhodol v prípade 107 organizácií a jednotlivcov
označenýchzazahraničnýchagentov,žeRuskoporušiloprávanasloboduprejavu,sloboduzdružovania
a súkromný a rodinný život.

17. Žalobca tiež poukázal na informácie ktoré sa mu podarilo dohľadať prostredníctvom verejne

dostupných zdrojov (chatGPT), z ktorých vyplýva, že ruskému občanovi, ktorý dlhodobo žil na Ukrajine
a otvorene sa stavia proti vojne na Ukrajine a proti politike N. E., hrozí v Rusku reálne riziko právneho a
politického postihu. Konkrétne mu môže hroziť trestné stíhanie podľa ruských zákonov, k čomu žalobca
poznamenal, že od začiatku vojny na Ukrajine (február 2022) Rusko sprísnilo legislatívu týkajúcu sa
tzv. ,,diskreditácie“ ozbrojených síl. Platné zákony umožňujú stíhať osoby za diskreditáciu ozbrojených

síl RF (čl. 280.3 Trestného zákonníka RF), a teda za verejné vyjadrenia proti vojne, šírenie „falošných
informácií“ alebo zdieľanie protivojnových názorov, šírenie vedome nepravdivých informácií o ruskej
armáde (čl. 207.3), napríklad ak niekto hovorí o vojnových zločinoch Ruska na Ukrajine, pričom tieto
skutky môžu byť potrestané pokutami, domácim väzením alebo aj odňatím slobody až na 10-15 rokov.
Ďalej uviedol, že mu môže hroziť politická perzekúcia a poukázal na to, že osoby, ktoré sa verejne

stavajú proti režimu, často čelia sledovaniu tajnými službami (FSB), domovým prehliadkam zatýkaniu
za „extrémizmus“ alebo „zahraničné vplyvy“, pričom režim zneužíva tieto obvinenia proti opozičným
aktivistom, alebo zaradenie medzi tzv. ,,zahraničných agentov“ v prípade, ak mal dotyčný kontakty s
mimovládnymi organizáciami alebo médiami mimo Ruska. Tiež mu môže hroziť zákaz návratu alebo
vyhostenie. Žalobca tvrdil, že ak žil dlhodobo na Ukrajine, Rusko to môže interpretovať ako „spoluprácu

s nepriateľským štátom“, môže byť považovaný za kolaboranta, alebo „zradcu vlasti“, obzvlášť ak
vystupoval verejne alebo mu v prípade návratu môže hroziť okamžité zadržanie.

18. Žalobca mal za to, že v zmysle informácií o krajine jeho pôvodu existuje vysoké a nepopierateľné
riziko jeho prenasledovania v domovskej krajine z politických dôvodov. Bol toho názoru, že v prípade

jeho návratu do domovskej krajiny môže nesporne upútať pozornosť ruských orgánov a viesť k
uplatneniu prísnych kontrolných opatrení na zistenie okolností. Odkázal na informácie zaobstarané do
konania žalovaným, podľa ktorých prevládajúca spoločensko-politická klíma a zdokumentované prípady
zameriavania sa na osoby podporujúce F. naznačujú, že prepojenie žalobcu na F. by mohlo viesť k
problémom v rámci Ruska. Po návrate do Ruska sú Rusi na letiskách vypočúvaní a sú im kladené rôzne

otázky. V Rusku dochádza k trestnému stíhaniu veľkého počtu osôb za ich protivojnový postoj, a to podľa
rôznych ustanovení trestného zákona a s prísnymi sankciami. V prípade zadržania osôb dochádza aj
k ich mučeniu alebo neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Žalobca tvrdil, že ruské úrady chcú
umlčať tých, ktorí nesúhlasia s vojnou na Ukrajine.

19.Ďalejpoukázalnajednuzozásadsprávnehokonania,atozásadu„vprípadepochybnostívprospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ (,,benefit of doubt“). Bol toho názoru, že v administratívnom
konaní nebola vylúčená možnosť jeho prenasledovania v domovskej krajine, ale, práve naopak, z
administratívneho spisu vyplýva prenasledovanie aj bežných ruských občanov za prejavovanie ichnegatívneho postoja k vojne na Ukrajine a opozičných politických názorov, kontroly a vypočúvanie na
hraniciach a závažné porušovanie základných ľudských práv v Rusku.

20. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany poukázal na tvrdenie žalovaného uvedené
v napadnutom rozhodnutí, že žalobca by v prípade jeho návratu do domovskej krajiny nečelil žiadnej
forme vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Žalobca namietal, že z uvedených
informácií o krajine pôvodu žalobcu, a to aj tých, ktoré si do konania zaobstaral sám žalovaný, však
vyplýva riziko mučenia a krutého alebo neľudského zaobchádzania v prípade návratu žalobcu do Ruska,

nakoľko je vysoko pravdepodobné, že by bol po návrate do domovskej krajiny zadržaný a vypočúvaný a
v prípade zadržania osôb dochádza aj k ich mučeniu alebo neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu.
Malzato,žežalovanýnesprávnevyhodnotilsituáciužalobcuvdomovskejkrajineanapriekinformáciám,
ktoré preukazujú stíhanie a prenasledovanie ruských občanov, akým je aj žalobca, takúto možnosť
neodôvodnene nepripúšťa a strach žalobcu z prenasledovania považuje za subjektívny.

III.
Vyjadrenie žalovaného

21. Vo vyjadrení k žalobe, doručenom súdu dňa 11.06.2025, žalovaný uviedol, že pri posudzovaní
žiadosti bral do úvahy skutočnosti uvádzané žalobcom, že ako Rus na Ukrajine už ďalej nemohol ostať

žiť. Poukázal na tvrdenie žalobcu, že sa „do svojej domovskej krajiny nemôže vrátiť, nakoľko žil na
Ukrajine a jeho postoje, ktoré verejne prezentuje nie sú v súlade s politikou Kremľa, a to najmä čo
sa týka konfliktu s Ukrajinou”. V súvislosti s vyjadreniami žalobcu o odmietaní politiky Kremľa, počas
jeho pobytu na území Ukrajiny, žalovaný poukázal na relevantný faktor, že žalobca zotrvával v priebehu
30 rokov na dočasnom pobyte s neobmedzenou platnosťou a ponechal si štátne občianstvo krajiny

pôvodu. Mal za to, že zachovanie občianstva v čase, aj keď žiadateľ podľa vlastného tvrdenia čelil
negatívnemu správaniu alebo obmedzeniam na území Ukrajiny z dôvodu svojej príslušnosti k Ruskej
federácii, naznačuje snahu o zachovanie jeho formálnej väzby k štátu a implikuje, že žiadateľ necítil
potrebu využiť dostupné právne prostriedky v inom štátne na jednoznačné dištancovanie sa od režimu,
s ktorým údajne nesúhlasí. Žalovaný upozornil na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva MSS v.

BelgickoaGrécko,21.januára2011,§253,vktorejsúdkonštatuje,že„poskytnutieazyluniejeanemôže
byť považované za formu odmeny za nesúhlas s politickým režimom v krajine pôvodu. Medzinárodná
ochrana musí byť poskytovaná z dôvodov skutočného nebezpečenstva prenasledovania alebo vážneho
poškodenia zo strany štátu alebo iných subjektov, ktoré môžu ohroziť život a dôstojnosť jednotlivca.“

22. Podľa názoru žalovaného u žalobcu nie sú prítomné žiadne individuálne okolnosti, ktoré by
mu v prípade návratu do Ruska mali spôsobiť opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu
zastávania protivládneho politického názoru. Konštatoval, že nebolo preukázané, že by sa o jeho
vágne prezentovaných názoroch na ruskú politiku dozvedeli ruské úrady, a preto jeho subjektívny pocit
strachu nie je možné považovať za opodstatnený. Tvrdil, že žalobca nie je v krajine pôvodu známy ako

verejný kritik režimu, nemá verejný politický profil, nepôsobil opozične, ani aktivisticky. Tvrdenie, že mu
v prípade návratu do krajiny hrozí prenasledovanie zo strany známych alebo iných osôb, považoval
žalovaný za špekulatívne, a to najmä vzhľadom na absenciu dlhodobých väzieb s krajinou pôvodu a
neexistenciutakýchkonkrétnychverejnýchprejavovnesúhlasu,ktorébymohlibyťpredmetompostihu.V
tejtosúvislostižalovanýzdôraznil,žežalobcazobdobiasvojhodlhodobéhopobytunaUkrajineneuviedol

žiadne konkrétne aktivity, za ktoré by ho mohli ruské štátne orgány zaradiť medzi osoby považované
za protivníkov režimu. Neuviedol napríklad, že by finančne podporoval ukrajinské ozbrojené sily počas
rusko-ukrajinského konfliktu, že by poskytoval finančné alebo iné formy podpory opozičným politickým
stranám alebo iniciatívam pôsobiacim v Rusku, alebo že by sa angažoval v činnosti tzv. „zahraničných
agentov“. Takéto aktivity sú podľa dostupných informácií o krajine pôvodu najčastejšími dôvodmi

zásahov ruských orgánov voči jednotlivcom, ktorí sú následne vystavení perzekúcii alebo represiám.
Žalovaný mal za to, že za daných okolností preto nemožno vyhodnotiť deklarovaný nesúhlas žalobcu
s ruským režimom a politikou Kremľa ako dostatočný podklad pre dôvodné obavy z prenasledovania z
dôvodu politických názorov.

23. V nadväznosti na ďalší dôvod uvádzaný v správe o krajine pôvodu, ktorým je prenasledovanie
osôb na základe cudzieho občianstva alebo dlhodobých víz v cudzích krajinách, žalovaný poukázal
na to, že žalobca si počas svojej dlhodobej neprítomnosti v Ruskej federácii a napriek deklarovanému
nesúhlasu s jej politikou ponechal štátne občianstvo krajiny pôvodu. Nikdy neinicioval žiadnu snahu ozmenu svojho občianstva Ruskej federácie, ani nepožiadal o jeho odňatie v Ruskej federácii, a preto
ani v tomto smere neupútal pozornosť ruských štátnych orgánov spôsobom, ktorý by mohol pri vstupe
do krajiny pôvodu viesť k paušalizovanému podozreniu a prenasledovaniu. V tejto súvislosti žalovaný

poukázal na informácie v Správe o krajine pôvodu, ktoré citujú hovorcu H. O. E.: „Ak ste pozorne
počúvaliprezidenta,jehovýrokybolizhrnutétakto:„medzitými,ktorínesúhlasia,súajtakíktorízostávajú
spolu so svojou vlasťou. A sú aj takí ktorí sa stali nepriateľmi. Doslova zaujali pozíciu nepriateľa svojej
krajiny. To sú tí druhí. Tí tu nebudú vítaní, to je isté“. Žalovaný uviedol, že toto vyjadrenie zdôrazňuje
potrebu individualizovaného posúdenia rizika prenasledovania žiadateľov o azyl a prispieva k vytvoreniu

komplexného obrazu rôznych možných postojov štátu voči osobám vracajúcim sa do krajiny pôvodu.
Preto konštatoval, že v prípade návratu Rusov z Ukrajiny späť do Ruska je zachovanie si štátneho
občianstva možným potenciálnym indikátorom, ktorý vylučuje automatické predpoklady paušálneho
prenasledovania.

24. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v kontexte odmietania politiky Kremľa, zastávania proukrajinských

názorov a pobytu na Ukrajine žalobca uviedol aj možnosť prenasledovania v súvislosti so Stratégiou boja
proti extrémizmu Ruskej federácie, schválenou v roku 2024. Cieľom tejto stratégie je „eliminácia zdroja
extrémistických hrozieb“ vychádzajúcich z územia Ukrajiny, vrátane opatrení, ako je „uskutočnenie
registrácie osôb, ktoré opustili Ruskú federáciu, aby sa podieľali na aktivitách extrémistických
organizácií, ako aj absolvovali školenia vo vzdelávacích strediskách nepriateľských štátov, ktorých

činnosť obsahuje znaky extrémizmu“. Žalovaný však namietal, že žalobca opustil Ruskú federáciu
už v roku 1994, nehlási sa k žiadnym politickým skupinám s extrémistickými názormi, a zároveň
neuviedol žiadny pobyt v zahraničí okrem Ukrajiny ani účasť vo vzdelávacích strediskách akýchkoľvek
organizácií. Pre potreby azylovo relevantných dôvodov, žalovaný považoval za nedostatočné tvrdenie,
že k prenasledovaniu by mohlo dôjsť iba preto, že sa z Ruska na Ukrajinu odsťahoval ešte v roku 1994

a po 30 rokoch pobytu by sa vracal späť do Ruska.

25. Vyššie uvedené viedlo žalovaného k záveru, že u žalobcu nie je možné vyvodiť, že by jeho
návrat bol objektívne spojený s hrozbou prenasledovania. Žalovaný neidentifikoval naplnenie objektívnej
podmienky obáv z prenasledovania podľa čl. 1 ods. A Ženevského dohovoru. Poznamenal, že k

obdobnému prístupu sa prikláňa aj UNHCR Handbook on Procedures and Criteria for Determining
Refugee Status, § 199, podľa ktorého „Strach žiadateľa musí byť založený na osobnom riziku a nie len
na generalizovaných obavách, ktoré môžu byť zdieľané celou populáciou alebo diasporou“. Podobne
aj European Union Agency for Asylum (EUAA) a jej Practical Guide on the Assessment of Credibility
(2021), s. 10–12 zdôrazňuje, že všeobecné nesúhlasné postoje bez konkrétnych prejavov nemajú v

prípade žiadateľov žijúcich dlhodobo v zahraničí samy o sebe dôkaznú silu.

26. Žalovaný nesúhlasil s tým, že nedostatočne posúdil žalobcu v porovnaní s osobami ktoré sú v
Ruskej federácii systematicky prenasledované pre aktívny politický nesúhlas alebo opozičné aktivity a
ktoré nemajú možnosť legálne sa dištancovať od režimu, dlhodobo žiť v inej krajine, či zmeniť svoje

štátne občianstvo. Poukázal na to, že žalobca na rozdiel od týchto osôb, žil počas posledných 30 rokov
mimo územia Ruska, pričom si ponechal ruské občianstvo, nevyužil dostupné právne možnosti na jeho
zmenu a nepreukázal žiadnu aktívnu podporu opozície alebo činnosť, ktorá by mohla vyvolať reálne
a bezprostredné ohrozenie zo strany štátnych orgánov. Žalovaný považoval prirovnávanie žalobcu a
jeho situácie ku konkrétnym osobám, politikov, aktivistov, demonštrantov, zahraničných oponentov, či

bežných Rusov vyjadrujúcich svoj odmietavý postoj s politikou Kremľa za neadekvátne. Uviedol, že v
prípade žalobcu chýbajú konkrétne a dostatočne podložené dôkazy, ktoré by potvrdili, že mu v Rusku
hrozí skutočné prenasledovanie na základe jeho politických názorov.

27. Žalovaný tvrdil, že pri prospektívnom posudzovaní rizika prenasledovania zohľadnil, že žalobca

nepreukázal žiadnu opozičnú činnosť voči ruskému režimu ani aktivizmus súvisiaci s rusko-ukrajinským
konfliktom počas svojho dlhodobého pobytu na Ukrajine, kde mu za takéto aktivity nehrozilo
prenasledovanie. Na základe takéhoto správania žalobcu sa žalovanému javilo nepravdepodobné, že by
sa žalobca v krajine pôvodu prejavoval tak výrazne, aby mu podľa jeho vlastných tvrdení hrozilo priamo
väzenie alebo neľudské zaobchádzanie. Navyše, obavy žalobcu, že by mohol byť prenasledovaný

zostávajú prevažne jeho subjektívnym vnímaním, a podľa názoru žalovaného nemajú racionálny pôvod.

28. Záverom uviedol, že vyššie uvedené skutočnosti posudzoval ako podstatné pri vyhodnocovaní
dôveryhodnosti a dôvodov na poskytnutie medzinárodnej ochrany. Žalovaný odmietol paušalizované aneadekvátne predpoklady o nevyhnutnom prenasledovaní žalobcu v krajine pôvodu výlučne na základe
skutočnosti, že ukončil svoj 30-ročný pobyt na Ukrajine a vyjadruje nesúhlas s ruským režimom a
politikou Kremľa. Žalovaný považoval napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné a navrhol,

aby súd žalobu zamietol.

IV.
Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

29. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 25.06.2025 poukázal na argument žalovaného týkajúci sa ponechania
si ruského štátneho občianstva žalobcom a namietal, že tento argument nemôže obstáť a skutočnosť,
že nežiadal o ukrajinské občianstvo nie je dôkazom, že mu v Ruskej federácii nehrozí prenasledovanie
alebo sa nedištancuje od súčasného režimu v jeho domovskej krajine. Žalobca mal za to, že v
prípade žiadateľov o udelenie medzinárodnej ochrany nemôže byť nevzdanie sa štátneho občianstva

ich domovskej krajiny hodnotené ako priťažujúca okolnosť alebo dôvod na neudelenie medzinárodnej
ochrany. Uviedol, že skutočnosť, že žiadateľovi o medzinárodnú ochranu aktuálne hrozí v jeho
domovskej krajine prenasledovanie, nemôže sa tam vrátiť a nesúhlasí so súčasným režimom v krajine,
neznamená, že by sa takýto žiadateľ do danej krajiny, za iných podmienok, nemohol vrátiť.

30. Poukázal na informácie o krajine pôvodu žalobcu, ktoré si do konania zaobstaral sám žalovaný,
z ktorých je podľa názoru žalobcu zrejmé, že výpočet dôvodov, ktoré žalovaný vo svojom vyjadrení
uviedol, nie je komplexný a taktiež aj to, že dôvodom na prenasledovanie osôb nie je len cudzie
štátne občianstvo alebo dlhodobé víza v cudzích krajinách, ale rovnako aj povolenie na pobyt z inej
krajiny. Uviedol, že pokiaľ sa jedná o povolenie na pobyt v krajine, s ktorou je Ruská federácia vo

vojnovom konflikte, je zrejmé, že postavenie žalobcu bude pred ruskými štátnymi orgánmi o to horšie.
Tiežnamietal,žepokiaľžalovanýpoukazujenato,ženaopodstatnenosťprenasledovaniaosobyžalobcu
sú potrebné konkrétne prejavy alebo, že žalobca nepreukázal žiadnu aktívnu podporu opozície alebo
činnosť, ktorá by mohla vyvolať reálne a bezprostredné ohrozenie zo strany štátnych orgánov, žalobca
poukázal na svoje príspevky na sociálnych sieťach (Instagram a Facebook), z ktorých jednoznačne

vyplýva jeho postoj k vojne na Ukrajine, ako aj k politike prezidenta E.. Podotkol, že pri ňom ako občanovi
Ruskej federácie, ktorý žil dlhodobo na Ukrajine, a vyjadroval svoj postoj k vojne a politike E., je v
súčasnej politickej situácii v jeho domovskej krajine v zmysle doložených správ nepochybné, že pri
kontrole zaujme pozornosť ruských štátnych orgánov.

31. Žalobca zastával názor, že nebola v administratívnom konaní vylúčená možnosť jeho
prenasledovania v domovskej krajine, o čom svedčia aj informácie, nachádzajúce sa v azylom spise.

32. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 16.07.2025 uviedol, že nesúhlasí s interpretáciou žalobcu, podľa
ktorej má jeho nesúhlas s politikou Kremľa a jeho dočasný pobyt na území Ukrajiny ako občana

Ruskej federácie za situácie prebiehajúceho ozbrojeného konfliktu znamenať, že takáto osoba bude
ruskými štátnymi orgánmi považovaná za nepriateľa štátu a vystavená prenasledovaniu. Poznamenal,
že informácie o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, vytvárajú komplexný
obraz o osobách so štátnou príslušnosťou Ruskej federácie, ktoré sa vracajú z územia Ukrajiny do
Ruskej federácie. Uviedol, že vo verejne dostupných vyjadreniach najvyšších predstaviteľov Ruskej

federácievnímazrozumiteľnýrozdielvposudzovanínavrátilcovaosôbnesúhlasnýchsrežimomarusko-
ukrajinským ozbrojeným konfliktom. Diferenciáciu ruských občanov vracajúcich sa z Ukrajiny potvrdzujú
aj ďalšie pasáže zo správy o krajine pôvodu (COI). Prezident RF vyhlásil, že „Rusi, ktorí odišli po
začiatku vojny a podporujú Ukrajinu, by sa nemali vrátiť do krajiny“. P. E. bližšie špecifikoval, že za
neželané osoby sú považovaní tí, „ktorí v zahraničí zbierajú peniaze pre Ozbrojené sily Ukrajiny, verejne

vystupujú proti našej krajine, prípadne sa zapoja do boja so zbraňou v ruke“. Peskov zároveň dodal, že
„takýchto osôb nie je veľa“. Žalovaný konštatoval, že z vyjadrení je zrejmé, že štát pri osobách, ktoré
sú nesúhlasné s režimom a ozbrojeným konfliktom rozlišuje v ich individuálnom konaní a ruské orgány
priraďujú nepriateľský status konkrétne vymedzenej skupine navrátilcov prichádzajúcich z Ukrajiny.
Podľa názoru žalovaného represívne opatrenia zamerané na takto vymedzený okruh osôb s aktívnou

protištátnou angažovanosťou znižujú riziko individuálneho prenasledovania konkrétne žalobcu v zmysle
§ 8 zákona o azyle.33. Žalovaný mal za to, že z uvedených vyjadrení je možné jednoznačne vyvodiť záver, že za osoby
ohrozené zásahom represívnych zložiek alebo opatreniami zo strany ruského štátu nie sú považované
všetky osoby, ktoré Ruskú federáciu opustili a vracajú sa aj z územia Ukrajiny, ale predovšetkým tie,

ktoré tak urobili po začatí vojenského konfliktu v roku 2022 a súčasne vykazujú aktívnu angažovanosť
proti Ruskej federácii – napríklad verejným politickým vystupovaním v prospech Ukrajiny, aktívnou a
finančnou podporou jej ozbrojených síl, či aktívnym bojom proti Ruskej federácii, angažovanosťou ako
zahraničný agent. Bol toho názoru, že uvedené výroky naznačujú, že v prípade osôb nesúhlasných s
režimom, časový moment odchodu z Ruskej federácie (t. j. po začiatku konfliktu) a konkrétna forma

angažovanosti v zahraničí (najmä na území Ukrajiny alebo v jej prospech) sú kľúčové faktory pre
zaradenie osoby do kategórie potenciálnych nepriateľov. Zároveň je z citovaných vyjadrení podľa
žalovaného zrejmé, že ruské štátne orgány pri posudzovaní osoby ako „nepriateľa krajiny” prihliadajú
aj na jej štátnu príslušnosť, zachovanie právneho vzťahu k Ruskej federácii. Tento faktor podľa
názoru žalovaného zohráva úlohu pri posudzovaní osoby pri návrate do Ruskej federácie a podľa
žalovaného je takéto vymedzenie relevantné pri posudzovaní dôvodnosti obáv žalobcu z individuálneho

prenasledovania.

34. Tiež považoval za relevantné, že samotný nesúhlas s politickým režimom v Ruskej federácii a
dlhodobý pobyt na Ukrajine nie je dôvodom pre vznik rizika individuálneho prenasledovania. Tvrdil, že z
verejných vyjadrení predstaviteľov Ruskej federácie, ako aj iných informácií zo Správy o krajine pôvodu

vyplýva, že represívne opatrenia sú primárne smerované proti tým osobám, ktoré verejne a aktívne
vystupujú proti krajine, najmä formou aktívnej podpory Ozbrojených síl Ukrajiny, organizovania kampaní,
či zberu finančných prostriedkov. Takéto osoby sú najvyššími predstaviteľmi štátu (vrátane prezidenta)
označované ako „zradcovia“, pričom sa výslovne uvádza, že sa do krajiny „nebudú môcť vrátiť“ a že
„ich treba zničiť“. Mal za to, že osoby, ktoré síce nesúhlasia s režimom, ale neangažujú sa proti krajine

nepriateľsky,aktorésiponechávajúväzbykruskémuštátu(vrátaneobčianstva),niesúpodľacitovaných
zdrojov režimom automaticky vnímané ako nepriatelia.

35. Pri posudzovaní žalobcu žalovaný považoval za právne významné, že žalobca neodišiel z krajiny v
reakcii na ozbrojený konfliktu po roku 2022, ale žil 30 rokov mimo územia RF na Ukrajine so statusom

dočasného pobytu, neangažuje sa verejne proti Ruskej federácii, zachoval si ruské štátne občianstvo,
čo samo o sebe nezaručuje bezpečnosť, ale v kontexte uvedeného je indikátorom identity, ktorú režim
nevníma ako nepriateľskú. Zdôraznil, že žalobca nijakým spôsobom nedeklaroval pred ruským štátmi
orgánmi žiadosť vzdať sa štátnej príslušnosť Ruskej federácie v prospech štátnej príslušnosti Ukrajiny.
Žalovaný v nadväznosti na uvedené poznamenal, že štátna príslušnosť Ukrajiny by pre žalobcu bola

zákonne podmienená vzdaním sa občianstva Ruskej federácie. Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu,
že považuje jeho štátne občianstvo Ruskej federácie a nepožiadanie o občianstvo Ukrajiny jemu za
priťažujúce, alebo ako dôvod neudelenia medzinárodnej ochrany. V kontexte dostupných informácií o
krajine pôvodu a rétoriky oficiálnych predstaviteľov, ktorá jednoznačne rozlišuje medzi osobami, ktoré sa
stali „nepriateľmi“ a osobami, ktoré zostali „so svojou vlasťou“, zachovanie štátnej príslušnosti k Ruskej

federácii bez deklarovaného záujmu o jej zmenu je podľa názoru žalovaného hodnotené ako indikátor,
že žalobca nezaujíma z pohľadu režimu a ruských štátnych orgánov postoj nepriateľa domovskej krajiny.
Uviedol, že rešpektuje právo žalobcu na štátne občianstvo ktorejkoľvek krajiny, v konaní prihliada na
štátne občianstvo ako na relevantnú skutkovú okolnosť pri posudzovaní toho, ako môže byť žalobca
vnímaný ruskými štátnymi orgánmi, ktoré sú aktérom potenciálneho prenasledovania.

36. Záverom žalovaný odkázal na fotografie z Facebooku, ktoré sú ako dôkazy dostupné v spise, kde
sa nachádza napr. fotografia s tankom a nápisom „We need to stop this madness“, koláž zobrazujúca
ruského prezidenta s nápisom „war criminal“, ako aj fotografiu z parku „I love Kyev“. Zdôraznil, že tieto
príspevky sú však súčasťou rozsiahleho súboru väčšieho množstva fotografií, prevažne zachytávajúcich

prírodné scenérie, výlety, vozidlá, kvetiny, mačky. Príspevky s politickým podtónom nie sú sprevádzané
výraznejšou politickou angažovanosťou ani žiadnymi komentármi. Poukázal na to, že reakcie verejnosti
na uvedené politické príspevky sú nulové, alebo veľmi minimálne. Uviedol, že Facebook predstavuje
verejný priestor, v ktorom môže užívateľ verejne vyjadrovať svoje postoje, v kontexte posudzovania
rizika prenasledovania zo strany štátnych orgánov je však potrebné hodnotiť mieru a charakter týchto

prejavov. Vzhľadom na to, že žalobca tieto fotografie zdieľa bez vlastných komentárov alebo iných
konkrétnych aktívnych politických vyjadrení, žalovaný konštatoval, že ide o pasívne vyjadrenie sympatií,
nie o systematické alebo aktívne verejné vystupovanie proti režimu. Takéto pasívne prejavy nemajú
charakter vyhraneného politického postoja s výrazným dosahom. Uviedol, že pri hodnotení rizikaprenasledovania zohľadnil mieru verejnosti, intenzitu a povahu žalobcovho politického angažovania.
Žalovaný mal za to, že sporadické zverejnenie jednotlivých politických vyjadrení, ktoré sa prelínajú s
bežnýmsúkromnýmobsahom,aktoréniesúsúčasťousystematickéhoalebokoordinovanéhoverejného

vystupovania, nemožno automaticky kvalifikovať ako aktívne, cielené a vyhranené opozičné konanie,
ako odporca režimu. Pri hodnotení rizika prenasledovania žalovaný zohľadňoval mieru verejnosti a
závažnosť politického angažovania. Preto mal za to, že prejavy žalobcu na Facebooku predstavujú
prejavy súkromného charakteru s nízkym dosahom, ktoré samy osebe nezakladajú opodstatnený dôvod
na strach z prenasledovania zo strany štátnych orgánov Ruskej federácie.

V.
Relevantné právne predpisy

37. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa

môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných
orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.
38. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1
sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a
odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.

39. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).
40. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).
41. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom

rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.
42. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.
43. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší
napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a

deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného
pasu alebo iného dokladu totožnosti.
44. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa
rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv
alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v

1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia,
2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú
vykonávané diskriminačným spôsobom,
3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu,
4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste,

5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon
vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

45. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia je

1. štát,
2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo
3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú
schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

46. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie
1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia
počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

47.Podľa§8zákonaoazyle,ministerstvoudelíazyl,aktentozákonneustanovujeinak,žiadateľovi,ktorýa) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

48. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak
a) nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo
b) nespĺňa podmienky podľa § 10.

49. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

50. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak

a) nespĺňa podmienky podľa § 13a alebo
b) nespĺňa podmienky podľa § 13b.

51. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a), ods. 2 alebo ods. 4, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu podľa § 13a; to

neplatí, ak cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a.
52. Podľa § 20 ods. 5 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1
písm. a) alebo ods. 4 a o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) alebo ods. 4 písm.
a) alebo písm. b), posúdi aj splnenie podmienok na udelenie azylu podľa § 10 a poskytnutie doplnkovej
ochrany podľa § 13b, pričom azyl udelí prednostne; to neplatí, ak cudzinec už má udelený azyl podľa

§ 10 alebo poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13b.
53. Podľa § 19a ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo
a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o
udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,

b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť
subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku,
d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo
vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany,

e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol
uplatniť svoje štátne občianstvo.

54. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia

o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.
55. Podľa § 52 veta prvá zákona o azyle, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny poriadok,
ak tento zákon neustanovuje inak.
VI.

Posúdenie veci správnym súdom
56. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods.
3, § 17 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „SSP“)], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho
vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods.

3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho
konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu
a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho
súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez
nariadenia pojednávania dňa 20.08.2025, nakoľko ani jeden z účastníkov nenavrhol, aby súd vo veci

nariadil pojednávanie, pričom boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste
a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu.57. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej aj „Ženevský dohovor“)
definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred
prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k

určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku
uvedenýchobávodmietaochranusvojhoštátu;aleboosobabezštátnehoobčianstva,ktorásanachádza
mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené
obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj
základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov

najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním
za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom
hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement).

58. Žalobca sa v konaní domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti výrokov 1. a 2. o neudelení
azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o azyl

dňa 26.11.2024 z dôvodu obavy o život. Uviedol, že do Ruska sa nemôže vrátiť, lebo 35 rokov žil na
Ukrajine, tam nemôže ostať, lebo je ruskej národnosti, bol tam prenasledovaný, stratil prácu a nemôže
tam bývať. So žalobcom bol dňa 03.12.2024 vykonaný pohovor, v ktorom okrem iného uviedol, že cez
Instagram písal nejaké komentáre, prvýkrát v júni 2023, vtedy písal, že je potrebné zastaviť to, čo sa deje
na Ukrajine. O azyl žiada z dôvodu, že na Ukrajine je vojna a keďže je Rus, nemôž tam žiť. Chovanie

ukrajinského národa k Rusom je veľmi zlé. Do Ruska sa nechce vrátiť, lebo nie je zástancom politiky
Ruskej federácie hlavne v tom, že napadli Ukrajinu. Keby sa vrátil do Ruska, našli by sa nejakí známi,
ktorí by mohli na neho povedať, že nepodporuje vojnu, za čo by ho čakalo väzenie. Aktuálne dávajú
v Rusku ľudí do väzenia len za to, že napíšu niekde, že sú za mier. V Rusku je strašné týranie národa,
dá sa len buď podporovať E., alebo odísť do iného štátu, alebo posadia človeka do väzenia. Svojich

známych v Rusku presviedčal, že Putin robí zle, a to už od roku 2014. Putin prevrátil celú krajinu na
koncentračný tábor, človek tam nemôže žiť, ak nedodržiava Putinovu vládu a politiku. Je presvedčený
o tom, že keby odišiel do Ruska, vzali by ho do väzenia už len preto, že od dospelosti takmer celý život
žil na Ukrajine a je proti vojne. Keďže bol desiatky rokov na Ukrajine, určite by na neho niečo našli, že je
za F.. Určite by ho zobrali do väzenia. Z uvedeného vyplýva, že žalobca uvádzal v zásade dva dôvody,

pre ktoré sa obáva návratu do krajiny pôvodu, a to jeho prejavy nesúhlasu s politikou Ruska, ako aj
samotný fakt, že žil vyše 30 rokov na Ukrajine.

59. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalobca v čase, kedy došlo
v Rusku k zmene politickej situácie v súvislosti s vojenským napadnutím Ukrajiny, žil a pracoval

mimo krajiny svojho pôvodu a jeho dôvody, kvôli ktorým požiadal na území SR o azyl, súvisia so
zmenou situácie v Rusku, spôsobenou týmto ozbrojeným konfliktom, prichádza v jeho prípade do úvahy
posúdenie jeho žiadosti o azyl ako žiadateľa, resp. utečenca „sur place“. Definíciou utečenca „sur place“
sa v minulosti zaoberal vo svojej judikatúre Najvyšší súd SR, keď v rozsudku sp. zn. 1Sža 5/2007 zo
dňa 30.11.2007 uviedol: ... „o žiadateľa „sur place“ ide vtedy, keď osoba, ktorá v okamžiku odchodu z

krajiny pôvodu nebola utečencom, ale stala sa ním neskôr v dôsledku okolností, ktoré nastali v dobe jej
neprítomnosti.“ K inštitútu utečenca sur place sa v minulosti vyjadril aj Vrchný súd v Prahe v rozsudku
z 29.01.2002, č. 5 A 746/2000 - 31, v ktorom vyslovil, že: „Utečencom na mieste („sur place“) je osoba,
u ktorej obava z prenasledovania v štáte, ktorého štátne občianstvo má, vznikne až v čase jej pobytu
na území cudzieho štátu, a to v dôsledku zmeny politickej, národnostnej či náboženskej situácie v štáte

jej štátneho občianstva, alebo v dôsledku verejných aktivít tejto osoby vyvíjaných až v cudzom štáte
proti vládnucemu režimu domovského štátu. To, či sa cudzí štátny príslušník v cudzom štáte, v ktorom
sa zdržiava, stane utečencom na mieste, prislúcha nesporne posudzovať štátu, kde sa osoba priznania
takého postavenia prvýkrát dovolá, a spravidla ako v tomto prípade ide o cudziu krajinu, kde sa osoba
zdržiava v dobe, keď takáto situácia (zmena režimu v jeho domovskom štáte) nastala, popr. kde cudzí

štátny občan politické aktivity vyvíjal.“

60. Z najnovšej judikatúry Najvyššieho správneho súdu SR vyplýva: „Pod pojmom „utečenec sur place“ /
utečenec na mieste sa obvykle rozumie taká osoba, ktorá sa stala utečencom v dôsledku okolností
novo vzniknutých v jej vlasti v čase jej neprítomnosti. Cudzinec teda bude v esenciálne totožnej situácii,

pokiaľ sa práve uplatňovaním svojich základných ľudských práv a slobôd mimo svojej vlasti vystaví
riziku postihu štátnou mocou svojej vlasti pre prípad svojho návratu. Pokiaľ však prípad žiadateľa o
azyl nenasvedčuje tomu, že sa uplatňovaním svojich základných ľudských práv a slobôd mimo svoju
vlasť vystavil riziku postihu štátnou mocou svojej vlasti pre prípad svojho návratu, nie je možné takéhotožiadateľa považovať za utečenca sur place/ na mieste.“ (rozsudok NSS SR sp. zn. 2 Sak 1/2023 z
30.03.2023).

61. Z vyššie uvedenej judikatúry vyplýva, že utečencom na mieste („sur place“) je osoba, u ktorej obava z
prenasledovania v krajine pôvodu, vznikne až v čase jej pobytu na území cudzieho štátu, a to v dôsledku
zmeny politickej, národnostnej či náboženskej situácie v krajine pôvodu, alebo v dôsledku verejných
aktivít tejto osoby vyvíjaných až v cudzom štáte. Žalovaný mal teda posúdiť, či po tom, čo žalobca
opustil krajinu pôvodu, došlo v nej k takej zmene politickej situácie, resp. či žalobca vyvíjal počas pobytu

v inej krajine také aktivity proti vládnucemu režimu domovského štátu resp. uplatňoval svoje základné
ľudské práva a slobody, v dôsledku čoho sa vystaví riziku postihu štátnou mocou svojej vlasti pre prípad
svojho návratu. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný posudzoval zmenu politickej situácie
v krajine pôvodu žalobcu v súvislosti s vojenským napadnutím Ukrajiny (24.02.2022). Skutočnosti, ku
ktorým došlo pred týmto dátumom (teda ešte v roku 2014, 2018 resp. 2021), z ktorých žalovaný vyvodil,
že nasvedčujú tomu, že žalobcovi nehrozí v krajine pôvodu prenasledovanie, potom nemajú buď vôbec

žiadnu alebo len zanedbateľnú relevanciu k posúdeniu prípadu žalobcu.

62. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že neexistujú relevantné dôvody pre
obavy z prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu, avšak pre uvedené konštatovanie nebral na
zreteľ ani tie podklady rozhodnutia, ktoré sám zabezpečil, a to konkrétne správy o krajine pôvodu

a prehľad príspevkov žalobcu zo sociálnych sietí. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí (na str. 4
a 5) rozsiahlo cituje zo správ o krajine pôvodu tie časti, ktoré sa vôbec netýkajú situácie žalobcu
a naopak vôbec nespomína tie, ktoré sú na situáciu žalobcu priliehavejšie, ako napr.: „ Ruské úrady
opakovane avizovali rôzne obmedzenia a tresty pre emigrantov, a to nielen pre tých, ktorí boli
proti vojne.“, „Mužov sa tiež pýtali, kde boli v posledných mesiacoch, s kým boli v kontakte a či

majú rodinu a priateľov na Ukrajine.“, „Viac ako 20 000 jednotlivcov už bolo vystavených tvrdým
represáliám.“, „Hoci vo verejne dostupných zdrojoch nebolo nájdených veľa konkrétnych dôkazov
o inštitucionalizovanom zlom zaobchádzaní s Rusmi s ukrajinskými väzbami, prevládajúca spoločensko-
politická klíma a zdokumentované prípady zameriavania sa na osoby podporujúce F. naznačujú, že
takéto prepojenia by mohli viesť k potencionálnym problémom v rámci Ruska.“, „Osoby s protivojnovými

postojmi sú stíhané aj podľa iných článkov.“, „Počet trestných konaní proti navrátilcom a cezhraničným
migrantom narastá. Dôvodom na začatie trestného konania mohol byť príspevok a sociálnych sieťach
alebo fonačný dar...Cudzie občianstvo, povolenie na pobyt v inej krajine alebo víza vydané západnou
krajinou môžu byť dôvodom na ďalšie vypočúvanie zo strany pohraničnej stráže.“ a mnohé ďalšie.
V dôsledku toho je možné konštatovať, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého

rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP).

63. Ďalej je potrebné uviesť, že hoci žalovaný v administrovanom konaní zabezpečil do spisu prehľad
príspevkov žalobcu zo sociálnych sietí, v napadnutom rozhodnutí ich vôbec neuvádza a nevyhodnocuje,
či je ich možné považovať za relevantné aktivity žalobcu proti vládnucemu režimu domovského

štátu, alebo nie, a to tiež v súvislosti so správami o krajine pôvodu citovanými v predchádzajúcom
odseku, ako aj tými, na ktoré poukázal žalobca už v administratívnom konaní vo svojom písomnom
vyjadrení zo dňa 10.02.2025. Žalovaný sa k nim vyjadril až počas súdneho konania vo vyjadrení zo dňa
16.07.2025. K tomu súd uvádza, že dôvody správneho orgánu musia byť účastníkom konania zrejmé
už zo samotného správneho rozhodnutia a ich nedostatok nemožno odstrániť dodatočne, napríklad

doplnením či spresnením odôvodnenia vo vyjadrení k žalobe, prípadne v ďalších vyjadrenia v konaní
pred správnym súdom. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí (na str. 3) citoval bod 9 platného dokumentu
Spoločná pozícia zo 04.03.1996 stanovená Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii
o harmonizovanom uplatňovaní definície termínu utečenec v článku 1 Konvencie z roku 1951, týkajúcom
sa štatútu utečenca, avšak aktivity žalobcu uvedené v úvode tohto odseku nevyhodnotil na základe

kritérií uvedených v citovanom dokumente, a to jednak z hľadiska toho, či úrady v krajine pôvodu žalobcu
o nich vedeli alebo sa mohli dozvedieť, a prípadne aj z toho hľadiska, či žalobca svoje presvedčenie
prejavuje najmä s cieľom vytvorenia nevyhnutných podmienok, za ktorých by mu bol udelený štatút
utečenca.

64. Pokiaľ ide o poukazovanie žalovaného (vo vyjadrení k žalobe) na skutočnosť, že žalobca si ponechal
štátne občianstvo Ruskej federácie, súd sa v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia týmto
nezaoberal z dôvodu, že táto argumentácia nebola uvedená v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
pričom ide o skutočnosť, ktorá bola žalovanému známa už v administratívnom konaní. Tu platíobdobne to, čo bolo uvedené v predchádzajúcom odseku, že nemožno dopĺňať dôvody napadnutého
rozhodnutia v správnom súdnom konaní. Rovnako to platí aj o ostatnej argumentácii, ktorú žalovaný
uvádzal, či už vo vyjadrení k žalobe, alebo v ostatných vyjadreniach v konaní pred súdom na podporu

záveru, ku ktorému dospel v administrovanom konaní, že u žalobcu neboli preukázané opodstatnené
obavy z prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov, pokiaľ táto argumentácia nebola uvedená
v napadnutom rozhodnutí, pričom išlo o skutočnosti, ktoré boli známe už v administratívnom konaní.

65. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd zrušil napadnuté rozhodnutie v časti o neudelení azylu a

neposkytnutí doplnkovej ochrany (v ostatných častiach – výroku 3. a 4. nebolo rozhodnutie napadnuté)
podľa§191ods.1písm.f)SSP,akoajzdôvodu,žerozhodnutiejenedostatočneodôvodnené(§191ods.
1 písm. d/ SSP). Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť prípad žalobcu, zohľadniť
pritom všetky dôkazy nachádzajúce sa v administratívnom spise, vrátane správ o krajine pôvodu, na
ktoré poukazoval žalobca a nové rozhodnutie vo veci riadne odôvodniť.

66. V súvislosti s opätovným posúdením prípadu žalobcu súd pripomína, že v azylových veciach treba v
prípade skúmania odôvodnenosti strachu z prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle aplikovať test
„primeranej pravdepodobnosti“. Primeraná pravdepodobnosť nežiaduceho dôsledku návratu do krajiny
pôvodu je daná vtedy, ak býva tento dôsledok v prípadoch obdobných prípadu žiadateľa nie ojedinelý.
Neznamená to, že pravdepodobnosť, že nežiaduci dôsledok nastane, musí byť nutne vyššia ako

pravdepodobnosť, že nenastane (tzn. že test „primeranej pravdepodobnosti“ predstavuje nižší dôkazný
štandard ako v civilných veciach) [tým menej to znamená, že v prípade návratu do krajiny pôvodu
musí byť nastanie nežiaduceho dôsledku prakticky isté (tzn. že test „primeranej pravdepodobnosti“
predstavuje a fortiori aj nižší dôkazný štandard ako štandard „nad všetku pochybnosť“ v trestných
veciach)], ale to, že k nežiaducemu dôsledku v prípadoch obdobných prípadu žiadateľa dochádza

natoľko často, že s ním ten, komu taký následok hrozí, musí počítať ako s celkom bežným javom, a nie
ako s javom iba výnimočným.

67. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní
úspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní nevznikli (ani

ich nežiadal priznať). Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl.
17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť
priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem
zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný

sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia
oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP).

Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa

podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v
zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.