Rozsudok – Náhrada škody ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/161/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115220252
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Vladová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1115220252.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek

senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: Obec Chorvátsky
Grob, so sídlom Nám. Josipa Andriča 17, 900 25 Chorvátsky Grob, IČO: 00 304 760, zastúpený:
Advokátska kancelária VOZÁR s.r.o., so sídlom Trenčianska 56/D, 821 09 Bratislava, IČO: 47 234
628, proti žalovanému: Agilita vodárenská spoločnosť, s. r. o., skrátený názov: AVS, s. r. o., so sídlom
Panenská 7, 811 03 Bratislava, IČO: 34 134 697, zastúpený: AGILITA ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA,
spol. s r.o., so sídlom Panenská 7, 811 03 Bratislava, IČO: 35 753 510, v konaní o zaplatenie 244.122,71
Eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou a o vzájomnej žalobe žalovaného, o odvolaní žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/154/2015-793 zo dňa 23.6.2022 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 26Cb/154/2015-793, zo dňa
23.6.2022 vo výrokoch I., III., IV. a V. p o t v r d z u j e .

II. Krajský súd v Bratislave odvolanie žalovaného proti výroku VI. o d m i e t a .

III.Žalobcovi priznáva vočižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 26Cb/154/2015-793 zo dňa 23.6.2022 rozhodol vo výroku

I. tak, že uložil žalovanému uhradiť sumu 244.122,71 Eur spolu s vyčíslenými úrokmi z omeškania
spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,05% denne z vyčíslených súm a to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol, vo výroku III. vzájomnú žalobu o
zaplatenie 379.558,66 Eur zamietol, vo výroku IV. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania o žalobe žalobcu vo výške 100%, vo výroku V. priznal žalobcovi nárok voči žalovanému
na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 379.558,66 Eur vo výške 100%
a vo výroku VI. žalovanému vracia súdny poplatok vo výške 5.210,50 Eur a to po právoplatnosti tohto

rozsudku.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou z 29.7.2015 sa žalobca
domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 244.122,71 Eur s príslušenstvom, pričom
žalobu odôvodnil tým, že dňa 29.6.2012 uzatvoril ako prenajímateľ so žalovaným ako nájomcom Zmluvu
č. 71/2012 o nájme vodárenskej infraštruktúry a o prevádzkovaní poskytovaní služieb súvisiacich s
nájmom a prevádzkou vodárenskej infraštruktúry obce Chorvátsky Grob a jej miestnych častí v znení

dodatku. Žalovaný bol v zmysle nájomnej zmluvy povinný okrem iných povinností vyplývajúcich mu
zo zmluvy platiť žalobcovi dohodnuté nájomné. Za obdobie trvania nájomného vzťahu vystavil žalobca
žalovanému faktúry celkom na sumu 244.472,71 Eur, pričom žalovaný napriek upomienkam uhradil
žalobcovi len sumu 350,- Eur predstavujúcu časť faktúry č. 207/2012 na sumu 917,81 Eur, a to napriektomu, žežalovaný si ako nákladovú položku uplatňuje na Úrade pre reguláciu sieťových odvetví nájomné
v rámci určenia ceny za dodávku pitnej vody verejným vodovodom, za distribúciu pitnej vody verejným
vodovodom a za odvedenie a čistenie odpadovej vody verejnou kanalizáciou. Žalovaný tak pre účely

cenotvorby odkazuje na nájomnú zmluvu, hoci nájomné žalobcovi ani čiastočne neuhradil.

3. Žalovaný v rámci procesnej obrany vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca nie je výlučným
vlastníkom vodárenskej infraštruktúry, a preto označil tvrdenie žalobcu za nepravdivé a účelovo
zavádzajúce. Keďže žalobca je len jedným zo spoluvlastníkov vodárenskej infraštruktúry, pričom

ostatnými spoluvlastníkmi sú obyvatelia obce Chorvátsky Grob, keďže títo sú vlastníkmi meradla
umiestneného na vodovodnej prípojke verejnej infraštruktúry, nie je aktívne legitimovaný na akékoľvek
právne úkony, ktorými vykonáva absolútne vlastnícke právo k verejnej infraštruktúre. Žalovaný v
priebehu konania uviedol, že žalobca nemá vybudovanú akúkoľvek dažďovú kanalizáciu, a tak všetka
voda z povrchového odtoku plôch vteká do splaškovej kanalizácie prevádzkovej žalovaným, v dôsledku
čoho žalovanému vznikajú zvýšené náklady spojené s prevádzkovaním splaškovej kanalizácie, ktorú

mal v nájme na základe zmluvy. Žalovaný poukázal na to, že odpadové vody aj s vodami z povrchového
odtoku plôch sú čerpacími stanicami prečerpávané do čistiarní odpadových vôd. Žalovanému tak vzniká
majetková škoda z titulu odvádzania vôd z povrchových plôch žalobcu do kanalizačnej siete, a preto
si voči žalobcovi uplatňuje úhradu nákladov za prečerpanie vôd z povrchových vôd z kanalizačnej
siete v sume 374.586,45 Eur. Zároveň si žalovaný v konaní uplatňuje nárok na zaplatenie majetkovej

škody vzniknutej z titulu uloženia povinnosti uhradiť Slovenskému vodohospodárskemu podniku, š. p.
nedoplatok za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd v sume 4.972,21 Eur. Zároveň žalovaný
v predmetnom podaní špecifikoval svoj určovací nárok.

4. Žalobca na uvedené reagoval tým, že žalovaný vo svojom vyjadrení nenamietol výšku žalovanej sumy

a ani nepoprel omeškanie žalovaného. K námietkam žalovaného týkajúcim sa vlastníctva vodárenskej
infraštruktúry žalobca uviedol, že je vlastníkom vodárenskej infraštruktúry (preukázané v rozhodnutí
Okresného úradu Senec z 15. decembra 2014, č. OU-SC-OSZP/-2014/2654-G-83-Ry). Žalobca ďalej
uviedol, že na určovacej vzájomnej žalobe žalovaného nemá žalovaný naliehavý právny záujem,
keďže podaná určovacia vzájomná žaloba postráda racionálny a hospodársky význam. K uplatnenej

náhrade škody žalobca poukázal na to, že podľa článku XXXII. bod 2. nájomnej zmluvy prípadné
nároky žalovaného na náhradu škody voči žalobcovi zo zmluvy už zanikli. Zároveň žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal, že by žalobca nemal vybudovanú akúkoľvek dažďovú kanalizáciu, v dôsledku
čoho všetka povrchová voda má vtekať do splaškovej kanalizácie prevádzkovanej žalovaným. Žalobca
pritom poukázal na to, že vo viacerých častiach obce je vybudovaný systém odvádzania dažďových vôd.

Podľa žalobcu nie je správny ani výpočet výšky náhrady škody, keďže žalovaný pri výpočte škody za
odvádzanie vôd používal nesprávne uvedenú cenu 1,2563 Eur. Žalobca spochybnil počet daždivých dní
v roku 2014 (175 dní) a v roku 2015 (63 dní), ako aj reálnosť tvrdení žalovaného o výkone čerpadiel. K
nároku na náhradu majetkovej škody 4.972,21 Eur žalobca namietol dôvodnosť vzniku tejto škody, čo
má byť údajne nedoplatok za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd za rok 2015, za ktorý

však prevádzkovateľ popisuje omnoho menšie množstvá odľahčených vôd, ako boli v roku 2014.

5. Na tieto vyjadrenia žalobcu reagoval žalovaný, keď uviedol, že žalobca nemá nárok na zaplatenie
požadovaného nájomného, keďže nie je výlučným vlastníkom vodárenskej infraštruktúry, čo má za
následok, že nie je nositeľom uplatneného subjektívneho práva. Žalovaný poukázal na to, že jednotliví

obyvatelia obce ako odberatelia si sami za svoje finančné prostriedky zakúpili vodomery nachádzajúce
sa na jednotlivých odberných miestach, na základe čoho nadobudli vodomery do svojho výlučného
vlastníctva. Meradlo je príslušenstvom verejného vodovodu a podľa zákona tvorí jeho neoddeliteľnú
súčasť. Ak žalobca v nájomnej zmluve deklaroval, že je výlučným vlastníkom vodárenskej infraštruktúry,
uviedol žalovaného do omylu. V doplňujúcom vyjadrení žalovaný uviedol, že nárok žalobcu neuznáva,

keďže nemohol so žalovaným sám uzatvoriť nájomnú zmluvu, v dôsledku čoho mu neprináleží suma
nájomného. Vo vzťahu k určovaciemu nároku uplatnenému vzájomnou žalobou žalovaný uviedol, že
predmetný nárok slúži potrebám praktického života, keďže nie je možné, aby spoluvlastník narábal s
predmetom vlastníctva svojvoľne a arbitrárne, akoby bol výlučným vlastníkom nehľadiac na oprávnené
záujmy ostatných spoluvlastníkov, a preto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Vo

vzťahu k nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na to, že žalobca umožnil obyvateľom obce,
aby si cez odtoky vybudovali vjazdy do dvorov a garáží, v dôsledku čoho nemala povrchová voda
kade odtekať, a preto odteká cez splaškovú kanalizáciu prevádzkovanú žalovaným, čo znamená,
že jednotlivé čerpadlá napojené na kanalizáciu nestíhajú prebytočnú vodu odčerpávať, a teda juodčerpávajú nepretržite. Žalovaný inkasuje stočné iba v rozsahu vodného, pričom zvyšok musel
žalovaný prečerpávať a vyčistiť na svoje vlastné náklady. Podľa žalovaného si žalobca porušil viaceré
zákonné povinnosti, pričom odkázal na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom

zriadení.

6. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 261 ods. 2, § 300, § 301, § 302, § 365 ods. 1 a
ods. 2, § 369 ods. 1 § 373 a § 407 ods. 3 z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“)
v spojení s § 420 ods. 1 až ods. 3, § 544 ods. 1 až ods. 3, § 545 ods. 1 až ods. 3, § 663, § 664,

§ 665 ods. 1 a ods. 2, § 671 ods. 1 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a
uviedol, že pokiaľ ide o predmet súdneho rozhodovania, žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie
sumy 244.122,71 Eur s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou a žalovaný sa vzájomnou žalobou
domáhal jednak určenia, že žalobca nebol výlučným vlastníkom vodárenskej infraštruktúry, ktorá je
predmetom zmluvy č. 71/2012 o nájme vodárenskej infraštruktúry a o prevádzkovaní a poskytovaní
služieb súvisiacich s nájmom a prevádzkou vodárenskej infraštruktúry obce Chorvátsky Grob a jej

miestnych častí zo dňa 29.6.2012, ako aj zaplatenia náhrady škody v sume 379.558,66 Eur (po
zastavení konania v rozšírenej časti uznesením súdu zo 4.3.2022, sp. zn. 26Cb/154/2015). Zmluvou
č. 71/2012 o nájme vodárenskej infraštruktúry a o prevádzkovaní a poskytovaní služieb súvisiacich
s nájmom a prevádzkou vodárenskej infraštruktúry obce Chorvátsky Grob a jej miestnych častí zo
dňa 29.6.2012 uzatvorenou medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom, žalobca

prenechal žalovanému do užívania vodárenskú infraštruktúru nachádzajúcu sa v územnom obvode
obce Chorvátsky Grob. Žalovaný sa zmluvou zaviazal platiť žalobcovi nájomné, ktorého ročná výška
bude 35% z hodnoty ročného odpisu majetku infraštruktúry vo vlastníctve prenajímateľa stanoveného
ku koncu predchádzajúceho roka (článok XXIII. bod 1. zmluvy). K hodnote ročného odpisu infraštruktúry
k 31.12.2011 vo výške 231.958,- Eur je dohodnutá výška nájomného na rok 2012 v sume 81.185,- Eur

ročne, 20.296,25 Eur štvrťročne a 6.765,40 Eur mesačne (článok XXIII. bod 2. zmluvy). Zmluvne bolo
dohodnuté, že žalovaný bude platiť žalobcovi nájomné do konca roka 2013 štvrťročne, a to na základe
zmluvy a faktúry vlastníka vystavenej k 5. dňu 1. mesiaca štvrťroka nasledujúceho po uplynutí štvrťroka,
za ktorý sa nájomné uhrádza (teda k 5.1., k 5.4., k 5.7. a k 5.10.) so splatnosťou do 15. dňa prvého
mesiaca štvrťroka nasledujúceho po uplynutí štvrťroka, za ktorý sa nájomné uhrádza a od kalendárneho

roka 2014 mesačne, a to na základe zmluvy a faktúry vlastníka vystavenej k 5. dňu nasledujúceho
mesiaca so splatnosťou do 15. dňa tohto mesiaca (článok XXIII. bod 5. zmluvy). Rovnako tak bola
v zmluve dojednaná zmluvná pokuta pre prípad omeškania s platením nájomného vo výške 0,05% z
omeškanej dlžnej čiastky za každý deň omeškania (článok XXIII. bod 7. zmluvy).

7. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že podaním z 21.6.2022 požiadal právny
zástupca žalovaného o odročenie pojednávania z dôvodu, že sa právnemu zástupcovi dňa 16.6.2022
stal úraz, v dôsledku čoho sa stal práceneschopným a hneď po doručení žiadosti o odročenie
pojednávania súdu doručil súd právnemu zástupcovi žalovaného na e-mailovú adresu a zároveň
aj do elektronickej schránky oznámenie, že ospravedlnenie neúčasti neakceptuje a rovnako tak

nevyhovuje podanej žiadosti o odročenie pojednávania, z dôvodu, že žalovaný neudelil splnomocnenie
na zastupovanie v konaní advokátovi JUDr. Vladimírovi Šebovi, ktorý sa z dôvodu dočasnej
práceneschopnosti nemôže zúčastniť na pojednávaní, ale splnomocnil obchodnú spoločnosť AGILITA
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r.o., v ktorej pôsobia viacerí advokáti a aj advokátski koncipienti,
ktorým nebráni žiadna prekážka, aby sa nariadeného pojednávania zúčastnili. Zároveň dal súd do

pozornosti znenie ustanovenia § 183 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého možno od osoby advokáta nechať
sa spravodlivo zastúpiť iným advokátom, keďže prekážka brániaca jednému z advokátov pôsobiacich
v obchodnej spoločnosti AGILITA ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, spol. s r.o. nenastala krátko pred
pojednávaním, ale až 7 dní pred nariadeným termínom pojednávania a zároveň v splnomocnení
z 24.5.2021 žalovaný výslovne súhlasil, aby sa splnomocnenec nechal zastúpiť iným zástupcom.

Pri aplikovaní predmetného záveru súd prvej inštancie konštatuje, že právny zástupca žalovaného
preukázal existenciu dôvodu, ktorý by mohol byť podkladom pre rozhodnutie o odročení pojednávania,
len v prípade jedného z advokátov pôsobiacich v obchodnej spoločnosti AGILITA ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA, spol. s r.o., JUDr. Vladimíra Šeba, dôvody brániace neúčasti druhého advokáta JUDr.
Ľubomíra Macejku - ktorý taktiež v predmetnom spore vyhotovoval a podpisoval viaceré písomné

vyjadrenia žalovaného - však žiadnym spôsobom nepreukázal, iba uviedol ničím nepodložené tvrdenie,
že sa nenachádza v sídle spoločnosti. Uvedené znamená, že súd prvej inštancie nemal zo strany
právneho zástupcu žalovaného preukázané, že by všetkým advokátom pôsobiacim v advokátskej
kancelárii bránila účasti na pojednávaní objektívna prekážka. Súd prvej inštancie má zároveň za to, žežiadosť právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania bolo potrebné posudzovať prísnejšie,
keďže zo strany žalovaného (jeho právneho zástupcu) už skôr došlo k zmareniu termínu pojednávania,
ktorý bol nariadený na 2.6.2021, keď len krátko pred pojednávaním (dňa 28.5.2021) doručil zmenu

a rozšírenie vzájomnej žaloby, pričom toto podanie bolo neúplné, keďže nebolo k nemu priložené
splnomocnenie na zastupovanie v konaní. Súd prvej inštancie je toho názoru, že bolo povinnosťou
právneho zástupcu žalovaného, aby sa nechal v súvislosti s pojednávaním nariadeným na 23.6.2022
zastúpiť iným advokátom, na čo bol daný podklad aj v zmysle obsahu splnomocnenia žalovaného z
24.5.2021. Postup právneho zástupcu žalovaného, ktorý sa nenechal zastúpiť iným advokátom, je podľa

názoru v jednoznačnom rozpore s povinnosťami advokáta, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 18
ods. 1 a ods. 2 zákona o advokácii, keď svojim vlastným pasívnym prístupom sa rozhodol nechrániť
a nepresadzovať práva svojho klienta (žalovaného) a rovnako tak v jeho postupe nemožno hovoriť
o konaní s odbornou starostlivosťou. Súd prvej inštancie v danej súvislosti nemôže opomenúť ani tú
skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie nebolo doručené len právnemu zástupcovi žalovaného,
ale aj priamo žalovanému dňa 13.5.2022, pričom žalovaný sa na pojednávanie nedostavil a svoju

neúčasť na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil. Vychádzajúc z uvedeného súd uzatvára, že
žalovanýaajjehoprávnyzástupcamalivytvorenýdostatočnýpriestor,abysapojednávanianariadeného
na 23.6.2022 o 13:15 hod. zúčastnili. S prejednaním sporu v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho
zástupcu tak nie je možné spájať akékoľvek znemožnenie realizácie žalovanému patriacich procesných
práv zo strany súdu, ale žalovaný a ani jeho právny zástupca neprejavili záujem vlastnou pasivitou

(zo strany žalovaného tým, že sa napriek predvolaniu na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť
neospravedlnil včas a vážnymi dôvodmi, a zo strany právneho zástupcu neudelením substitučného
splnomocnenia) zúčastniť sa pojednávania a uplatňovať na ňom prostriedky procesnej obrany (vo
vzťahu k nároku uplatňovanému žalobcom) a prostriedky procesného útoku (vo vzťahu k nároku
uplatňovanému žalovaným vo forme vzájomnej žaloby), a to vrátane možnosti reagovať na prednes

žalobcu na pojednávaní, resp. na predbežné právne posúdenie zo strany súdu.

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vyjadril k jednotlivým nárokom žalobcu,
keď v prípade nároku žalobcu na zaplatenie sumy 244.122,71 Eur s príslušenstvom a zmluvnou
pokutou uviedol, že suma 567,81 Eur predstavuje neuhradenú časť žalobcom vystavenej faktúry č.

207/2012 z 30.11.2012 za analýzu vzoriek vody, keď celková fakturovaná suma bola 917,81 Eur. Z
predmetnejfakturovanejsumyzaplatilžalovanýdňa25.3.2014sumu350,-Eur,čomásúdprvejinštancie
preukázané výpisom z účtu žalobcu. K neuhradenému zvyšku sumy 567,81 Eur uvádza, že čiastočnú
úhradu zo strany žalovaného je potrebné vyhodnotiť ako uznanie záväzku podľa ustanovenia § 407
ods. 3 ObZ, keďže zo správania žalovaného nevyplynulo, že by zvyšok záväzku neuznával. Rovnako

tak súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný predmetný nárok nerozporoval ani v priebehu súdneho
konania. Preto vyhodnotil súd prvej inštancie nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie sumy 567,81
Eur ako dôvodný a taktiež je dôvodný aj jeho nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa predpisov
obchodného práva vo výške 8,75% ročne zo sumy 567,81 Eur od 15.12.2012 ako dňa nasledujúceho
po splatnosti faktúry č. 207/2012 (14.12.2012) až do zaplatenia istiny. V prípade zaplatenia nájomného

vo výške 243.554,90 Eur, súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný v konaní nespochybňoval,
že žalobcovi zmluvne dohodnuté nájomné za celé obdobie trvania nájomného vzťahu ani čiastočne
neuhradil. V predmetnom spore sa žalovaný voči nároku žalobcu bránil tým, že žalobca nebol výlučným
vlastníkom prenajatej vodárenskej infraštruktúry, ale len jedným z viacerých spoluvlastníkov, keď ďalšími
spoluvlastníkmi mali byť obyvatelia obce Chorvátsky Grob a žalovaným označené právnické osoby.

Podľa názoru súdu prvej inštancie však bol žalobca v rozhodnom období výlučným vlastníkom prenajatej
vodárenskej infraštruktúry a subjektom oprávneným na uzatvorenie nájomnej zmluvy keď poukázal
na rozhodnutie Okresného úradu Senec, odbor starostlivosti o životné prostredie z 15.12.2014, č.
OU-SC-OSZP/2014/2654-G-83-Ry, ktorý rozhodol, že vodovod v obci Chorvátsky Grob, časť Čierna
Voda je verejným vodovodom, čo znamená, že jeho vlastníkom nemôže byť akákoľvek osoba, ale

len právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá je bezúhonná, ako to vyplýva z
ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z. z. Uvedená skutočnosť tak bez ďalšieho vylučuje procesnú
obranu žalovaného, v zmysle ktorej majú byť spoluvlastníkmi prenajatej vodárenskej infraštruktúry
okrem iných subjektov obyvatelia obce Chorvátsky Grob časť Čierna Voda, t. j. fyzické osoby, ktoré
však vlastníkmi verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie byť nemôžu. Z tohto dôvodu ako

nadbytočné nevykonal súd prvej inštancie dokazovanie výsluchom odbornej pracovníčky Okresného
úradu Senec, odbor starostlivosti o životné prostredie, P.. C. Q., keďže určujúci je obsah právoplatného
rozhodnutia správneho orgánu. Rovnako tak si súd prvej inštancie nevyžiadal od Okresného úradu
Senec, odbor starostlivosti o životné prostredie celý spisový materiál ku konaniu vedenému pod č. OU-SC-OSZP/2014/2654-G-83-Ry, keďže žalovaný predmetný dôkazný návrh nešpecifikoval a nie je tak
súdu zrejmé, čo sa malo z predloženého spisu preukázať. Zároveň súd prvej inštancie poukazuje na
to, že žalobca v konaní predložil viaceré zmluvy o dielo, resp. zmluvy o spolupráci, z ktorých vyplýva,

že stavebníkom (objednávateľom) jednotlivých častí prenajatej vodárenskej infraštruktúry bol žalobca.
Rovnako tak v prípade stavieb, ktoré sa zapisujú do katastra nehnuteľností (čističky odpadových
vôd so súp. č. 114, strojovne súp. č. 1039 a ČOV, vodnej stavby, výtlačného potrubia so súp. č.
2010), má súd prvej inštancie za preukázané, že v liste vlastníctva č. XXX pre okres Senec, obec
Chorvátsky Grob, katastrálne územie L. O. je ako ich vlastník zapísaný žalobca. Žalovaný v konaní

nepreukázal opak a nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že vlastníkom vodárenskej
infraštruktúry bol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy iný subjekt, než žalobca. Súd prvej inštancie
preto konštatoval, že argumentácia žalovaného o existencii spoluvlastníckeho práva obyvateľov obce
Chorvátsky Grob a jednotlivých právnických osôb k vodárenskej infraštruktúre nemá relevantný právny
základ (naopak je v priamom rozpore s právnou úpravou), súd prvej inštancie nevykonal žalovaným
navrhnuté dokazovanie výsluchom ním označených svedkov, keďže vykonanie predmetných dôkazov

v spore by bolo nadbytočné, nehospodárne a neúčelné. Vzhľadom na uvedené je preto možné
konštatovať, že žalobca bol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy výlučným vlastníkom prenajatej
vodárenskej infraštruktúry, čo znamená, že bol oprávnený ju prenajať žalovanému, a žalovaný bol
povinný žalobcovi platiť zmluvne dohodnuté nájomné. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil súd
prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie zmluvne dohodnutého nájomného vo výške 243.554,90 Eur

za obdobie od 1.7.2012 do 30.6.2015 ako dôvodný.

9. V prípade príslušenstva istiny súd prvej inštancie uviedol, že v prípade faktúr č. 181/2012, č. 223/2012,
č. 35/2013, č. 74/2014, č. 143/2013, č. 15/2015, č. 17/2015 a č. 21/2015 bola splatnosť určená na
neskoršie obdobie, ako bolo zmluvne dohodnuté, preto súd prvej inštancie nemá dôvod do predmetnej

skutočnosti žiadnym spôsobom zasahovať a žalobca má nárok na zaplatenie úroku z omeškania v
žalobou uplatnenom rozsahu. Odlišná situácia je v prípade faktúr: č. 100/2013 mala byť splatnosť k 15.
októbru 2013 (a nie k 10. októbru 2013) a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením k 16. októbru
2013; v prípade faktúry č. 24/2014 mala byť splatnosť k 15. aprílu 2014 (a nie k 3. aprílu 2014) a žalovaný
sa dostal do omeškania s plnením k 16. aprílu 2014; v prípade faktúry č. 44/2014 mala byť splatnosť

k 15. júlu 2014 (a nie k 9. júlu 2014) a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením k 16. júlu 2014; v
prípade faktúry č. 70/2014 mala byť splatnosť k 15. októbru 2014 (a nie k 14. októbru 2014) a žalovaný sa
dostal do omeškania s plnením k 16. októbru 2014; v prípade faktúry č. 96/2014 mala byť splatnosť k 15.
januáru 2015 (a nie k 1. januáru 2015) a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením k 16. januáru 2015;
v prípade faktúry č. 3/2015 mala byť splatnosť k 15. februáru 2015 (a nie k 28. januáru 2015) a žalovaný

sa dostal do omeškania s plnením k 16. februáru 2015; v prípade faktúry č. 16/2015 mala byť splatnosť
k 15. máju 2015 (a nie k 13. máju 2015) a žalovaný sa dostal do omeškania s plnením k 16. máju 2015 a
v prípade faktúry č. 22/2015 mala byť splatnosť k 15. júlu 2015 (a nie k 6. júlu 2015) a žalovaný sa dostal
do omeškania s plnením k 16. júlu 2015. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie konštatuje, že
ako dôvodný vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy

20.296,25 Eur od 8.11.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 25.1.2013
do zaplatenia, vo výške 8,75% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 23.4.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5%
ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 1.8.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od
16.10.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 25.1.2014 do zaplatenia, vo
výške 8,25% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 16.4.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15% ročne zo sumy

20.296,25 Eur od 16.7.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 16.10.2014
dozaplatenia,vovýške8,05%ročnezosumy20.296,25Eurod16.1.2015dozaplatenia,vovýške8,05%
ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 16.2.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur
od 14.5.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 14.5.2015 do zaplatenia, vo
výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 16.5.2015 do zaplatenia, vo výške 8,05% ročne zo sumy

6.765,40 Eur od 7.7.2015 do zaplatenia a vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 16.7.2015 do
zaplatenia. Naopak, ako nedôvodný vyhodnotil súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 11.10.2013 do 15.10.2013, vo výške 8,25%
ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 4.4.2014 do 15.4.2014, vo výške 8,15% ročne zo sumy 20.296,25 Eur
od 10.7.2014 do 15.7.2014, vo výške 8,05% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 15.10.2014 do 15.10.2014,

vo výške 8,05% ročne zo sumy 20.296,25 Eur od 2.1.2015 do 15.1.2015, vo výške 8,05% ročne zo sumy
6.765,40 Eur od 29.1.2015 do 15.2.2015, vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 14.5.2015 do
15.5.2015 a vo výške 8,05% ročne zo sumy 6.765,40 Eur od 7.7.2015 do 15.7.2015.10. K nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty zo sumy 243.554,90 Eur, súd prvej inštancie uviedol,
že základ nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vyhodnotil súd prvej inštancie ako dôvodný,
keďže žalovaný porušil zmluvnú povinnosť zaplatiť zmluvne dohodnuté nájomné riadne a včas. S

poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil súd ako dôvodný nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty
vo výške 0,05% denne zo sumy 20.296,25 Eur od 8.11.2012 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od
25.1.2013 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od 23.4.2013 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur
od 1.8.2013 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od 16.10.2013 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur
od 25.1.2014 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od 16.4.2014 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur

od 16.7.2014 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25 Eur od 16.10.2014 do 23.6.2022, zo sumy 20.296,25
Eur od 16.1.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40 Eur od 16.2.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40
Eur od 14.5.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40 Eur od 14.5.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40
Eur od 16.5.2015 do 23.6.2022, zo sumy 6.765,40 Eur od 7.7.2015 do 23.6.2022 a zo sumy 6.765,40
Eur od 16.7.2015 do 23.6.2022. Naopak, ako nedôvodný vyhodnotil súd nárok žalobcu na zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 0,05% denne zo sumy 20.296,25 Eur od 11.10.2013 do 15.10.2013, zo sumy

20.296,25 Eur od 4.4.2014 do 15.4.2014, zo sumy 20.296,25 Eur od 10.7.2014 do 15.7.2014, zo sumy
20.296,25 Eur od 14.10.2014 do 15.10.2014, zo sumy 20.296,25 Eur od 2.1.2015 do 15.1.2015, zo
sumy 6.765,40 Eur od 29.1.2015 do 15.2.2015, zo sumy 6.765,40 Eur od 14.5.2015 do 15.5.2015 a
zo sumy 6.765,40 Eur od 7.7.2015 do 15.7.2015 pre neexistenciu porušenia zmluvnej povinnosti zo
strany žalovaného a za obdobie po vyhlásení rozsudku (až do zaplatenia jednotlivých pohľadávok)

pre predčasnosť uplatneného nároku, keďže v predmetnom rozsahu nie je možné dospieť v čase
rozhodovania súdu k záveru o porušení zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného (v tejto súvislosti
súd prvej inštancie v podrobnostiach poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. marca
2022, sp. zn. 3Cob/180/2020, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. mája 2012, sp.
zn. 3MCdo/8/2011 a zo 14. júna 2012, sp. zn. 3MCdo/12/2011 a uznesenie Najvyššieho súdu Českej

republiky z 22. júna 2010, sp. zn. 23Cdo/5280/2009 a jeho rozsudok z 30. marca 2011, sp. zn.
32Cdo/1432/2010).

11. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vyjadril aj k nároku žalovaného na
zaplatenie sumy 379.558,66 Eur, ktorý pozostával z dvoch čiastkových nárokov na zaplatenie sumy

374.586,45 Eur (žalobca mal porušiť viaceré povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o obecnom zriadení,
a preto mal vzniknúť stav, kedy bol žalovaný nútený prečerpávať viac odpadovej vody, ako by musel,
v dôsledku čoho mali žalovanému vzniknúť v dôsledku neodborného, protizákonného a ľahostajného
konania žalobcu náklady, s ktorými nepočítal žalovaný a ani samotná nájomná zmluva) a sumy 4.972,21
Eur (peňažné prostriedky, ktoré žalovaný musel uhradiť Slovenskému vodohospodárskemu podniku, š.

p. z dôvodu, že žalobca nemá vybudovanú dažďovú kanalizáciu, čím sa mal značne zvyšovať objem
vypúšťaných odpadových vôd do povrchových vôd). V prípade nároku na zaplatenie sumy 374.586,45
Eur súd prvej inštancie uviedol, že nepostačuje, aby žalovaný tvrdil, že požadovaná suma pozostáva
z nákladov na prečerpanie vôd z povrchových vôd. Žalovaného v spore zaťažovalo nielen bremeno
tvrdenia, ale aj dôkazné bremeno, no tento však v spore nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by ním

uplatnený nárok preukázal. Z tohto dôvodu nemal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný v
skutočnosti odčerpal ním tvrdené množstvo vody a ani výkon čerpadiel, ktorými mal údajne žalovaný
odčerpávať zrážkové vody. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaný nepreukázal
vznik ním tvrdenej škody, ako jedného zo základných predpokladov pre uplatnenie nároku na náhradu
škody. Zároveň súd prvej inštancie uvádza, že zo strany žalovaného nebol preukázaný ani ďalší z

predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a to porušenie právnej povinnosti
žalobcu, keď súd prvej inštancie zastáva názor, že sa musí jednať o konkrétnu právnu povinnosť,
priamo v dôsledku porušenia ktorej mala (mohla) žalovanému vzniknúť ním tvrdená škoda, a naopak,
nepostačuje, aby žalovaný odkázal vo všeobecnej rovine na niektoré úlohy (nie povinnosti), ktoré
má obec plniť zo zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Keďže skutkové tvrdenia žalovaného

smerujú k tomu, že k porušeniu povinností žalobcu malo dôjsť pri výkone pôsobnosti stavebného
úradu v rámci preneseného výkonu štátnej správy, zodpovedným subjektom (t. j. subjektom povinným
nahradiť vzniknutú škodu) je podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci štát (Slovenská republika), v mene ktorého koná ministerstvo alebo ústredný orgán
štátnej správy (podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 514/2003 z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Voči štátu ako jedinému pasívne vecne legitimovanému
subjektu si však žalovaný svoj nárok na náhradu škody neuplatnil. Vzhľadom na vyššie uvedené
závery súd prvej inštancie konštatuje, že nárok žalovaného na náhradu škody v sume 374.586,45 Eur
nie je dôvodný. K nároku žalovaného na zaplatenie sumy 4.972,21 Eur súd prvej inštancie uviedol,že žalovaný v konaní nepreukázal ani svoj nárok na náhradu majetkovej škody. Celá argumentácia
žalovaného je postavená na tom, že žalobca nemá vybudovanú žiadnu dažďovú kanalizáciu, hoci
žalobcapredmetnéskutkovétvrdeniažalovanéhovcelomrozsahupoprel.Súdprvejinštanciepoukazuje

na to, že žalovaný v spore žiadnym spôsobom nepreukázal, že všetka dažďová voda z obce Chorvátsky
Grob vtekala do splaškovej kanalizácie prevádzkovanej žalovaným, hoci to bolo jeho povinnosťou.
Žalovaný mal v konaní preukázať, v akom množstve mala dažďová voda vtekať do ním prevádzkovanej
splaškovej kanalizácie v rozhodnom období (v roku 2015), v akom rozsahu takáto dažďová voda mala
vplyv na množstvo odpadovej vody vypúšťanej do povrchovej vody (t. j. preukázať, či skutočne v

dôsledku dažďovej vody došlo k vypusteniu väčšieho množstva odpadovej vody do povrchovej vody,
než bolo žalovanému určené). Zároveň žalovaný nepreukázal ani existenciu ním tvrdeného rozhodnutia
Slovenskéhovodohospodárskehopodniku,š.p.,keďžepredmetnérozhodnutieniejesúčasťousúdneho
spisu, hoci naň žalovaný odkazoval. To isté platí aj, pokiaľ ide o úhradu predmetnej sumy zo strany
žalovaného. Z tohto dôvodu zo strany žalovaného nebol preukázaný vznik škody na jeho strane ako
základného predpokladu pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škodu. Preto aj v časti o zaplatenie

sumy 4.972,21 Eur vyhodnotil súd nárok žalovaného na náhradu škody ako nedôvodný. Vzájomnú
žalobu žalovaného o zaplatenie sumy 379.558,66 Eur preto ako nedôvodnú zamietol.

12. O trovách konania o žalobe žalobcu rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia
§ 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1. z. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

(ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške
100%, keďže žalobca bol v časti istiny v celom rozsahu úspešný, čiastočný neúspech v nepatrnej časti
mal žalobca len v časti uplatneného úroku z omeškania a uplatnenej zmluvnej pokuty. O trovách konania
o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie 379.558,66 Eur rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods.
1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania vo výške 100%, keďže žalobca bol v konaní o vzájomnej žalobe žalovaného plne úspešný.

13. Proti napadnutému rozsudku podal odvolanie žalovaný, v rozsahu výrokov I., III., IV., V a VI.
podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. f) a písm. h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok v tomto rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň, aby

mu priznal trovy odvolacieho konania. Žalovaný v odvolaní v prvom rade namietal vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď uviedol, že súd prvej inštancie uznesením
zo dňa 23.6.2022 vylúčil vzájomnú žalobu žalovaného na samostatné konanie v časti, v ktorej sa
žalovaný domáha určenia výlučného vlastníctva vodárenskej infraštruktúry, pričom súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku (keď o tejto vylúčenej otázke ešte nebolo rozhodnuté) uviedol, že výlučným

vlastníkom v čase trvania nájomnej zmluvy bol žalobca, pričom žalovaný má za to, že súd prvej inštancie
konal v rozpore s uznesením zo dňa 23.6.2022, nakoľko si túto otázku prejudiciálne posúdil už v
tomto predmetnom konaní. Žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie mal konanie prerušiť na čas,
kým nie je rozhodnuté o vlastníctve k vodárenskej infraštruktúre v samostatnom konaní, čo však súd
prvej inštancie neurobil. Žalovaný ďalej v tejto súvislosti namietal nesprávne skutkové zistenia, keď

uviedol, že napriek skutočnosti, že otázka výlučného vlastníctva k vodárenskej infraštruktúre má ešte
len byť riešená v samostatnom konaní, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu,
že výlučným vlastníkom je žalobca a na tomto základe vydal napadnutý rozsudok (s poukazom na
bod 27 a 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Žalovaný taktiež namietal nevykonanie dôkazov,
keď v konaní pred súdom prvej inštancie navrhol vypočuť rôznych svedkov a pripojenie spisového

materiálu Okresného úradu Senec ku konaniu č. OU-SC-OSZP/2014/2654-G-83-Ry s poukazom na
záver súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že „žalovaný predmetný dôkazný návrh nešpecifikoval a
nie je tak súdu zrejmé, čo sa malo z predloženého spisu preukázať.“ Žalovaný s týmto nesúhlasí a
poukazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 12.2.2016, v ktorom je jasne a zrejme uvedené, čo chcel žalovaný
preukázať (preukázanie výlučného vlastníctva žalobcu) a tiež namieta, že súd prvej inštancie sa nijako

nevysporiadal s ďalšími navrhovanými dôkazmi (výsluchy FO a PO), čím súd prvej inštancie porušil
práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď
uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ustanovenie § 121 ods. 1 OZ a nedostatočne
odôvodnil svoje závery, týkajúce sa príslušenstva veci, keď použil úvahu, že po namontovaní vodomerov

sa vlastník hlavnej veci (žalobca) stáva aj výlučným vlastníkom príslušenstva, meradiel, pričom vlastníci
príslušenstva by sa museli vzdať svojho vlastníctva bez prejavenej vôle. Žalovaný má za to, že
namontovaním vodomerov sa vlastníctva príslušenstva stali spoluvlastníkmi vodárenskej infraštruktúrya teda nie, že výlučným vlastníkom je žalobca. Žalovaný tiež poukazuje na čl. XV odsek 3 zmluvy, z
ktorého vyplýva, že žalobca nemal v úmysle vlastniť meradlá.

14. V ďalšej časti odvolania sa žalovaný vyjadril k svojmu nároku na zaplatenie sumy 379.558,66 Eur. V
tejto súvislosti s týmto nárokom dospel žalovaný k záveru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam s poukazom na bod 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom žalovaný
nesúhlasilstvrdenímsúduprvejinštancie,ženeuniesoldôkaznébremeno.Žalovanýpoukazujenasvoje
vyjadrenie zo dňa 9.5.2016, v ktorom dostatočne odôvodnil vyčíslenie škody spôsobenej žalobcom,

pričom vychádzal z meteorologických staníc pre jednotlivé roky, čo súdu predložil, no tento sa týmto
vôbec nezaoberal. Taktiež doložil dôkaz dňa 31.1.2018, ktorý preukazuje, že žalobca nesplnil svoju
povinnosť ako obec vybudovať dažďovú kanalizáciu. Žalovaný poukázal na bod 49.1. napadnutého
rozsudku a uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne pochopil jeho argumentáciu, keď tvrdil, že obec
ako stavebný orgán umožnil výstavbu garáží a preto musel mať vedomosť aj o dôsledkoch v rámci
odtekania dažďovej vody a mal preto povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. j) z. č. 369/1990 Zb. o

obecnomzriadenívybudovaťdažďovúkanalizáciu.Žalovanýjenázoru,ženapriektomu,žedostatočným
spôsobom preukázal svoj nárok na náhradu škody, konaním súdu prvej inštancie bolo žalovanému
zmarené ďalšie preukazovanie a predkladanie dôkazov pred súdom prvej inštancie a to tým, že v bode
12.2. napadnutého rozsudku konštatoval skoršie zmarenie termínu pojednávania zo strany právneho
zástupcu žalovaného (krátko pred pojednávaním doručil zmenu a rozšírenie vzájomnej žaloby), čo

žalovaný odmietol a bránil sa tým, že žalovaný iba využil svoje procesné právo a tiež bol v tom čase
doručený návrh žalobcu, o ktorom musel takisto procesne rozhodnúť. Žalovaný tiež poukazoval na bod
13 a 13.1. napadnutého rozsudku a uviedol, že zdravotný stav JUDr. Vladimíra Šeba sa zhoršoval a
preto žiadal žalovaný o odročenie pojednávania. Žalovaný taktiež odmietol možnosť navrhovanú súdom
prvej inštancie o možnosti sa dať zastúpiť iným advokátom, keď uviedol, že takéto konanie by vzhľadom

na dĺžku pojednávania a jeho históriu, rozsiahlosť spisu nebolo v najlepšom záujme klienta (poukaz na
uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 122/2010 zo dňa 21.7.2010). Žalovaný tiež odmietol argument súdu
prvej inštancie, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené aj žalovanému a tento sa nedostavil
a svoju neúčasť neospravedlnil, keď uviedol, že žalovaný je zastúpený právnym zástupcom z toho
dôvodu, aby za neho vybavoval všetky právne úkony a zúčastňoval sa na pojednávaniach a preto

nevidí žalovaný dôvod svojej účasti na pojednávaní, keď sa ho preukázateľne a z objektívnych dôvodov
nemohol zúčastniť ani právny zástupca žalovaného. Súd prvej inštancie tým, že neakceptoval objektívne
preukázané dôvody nezúčastnenia sa právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní, že neodročil na
žiadosť žalovaného pojednávanie a ani nereagoval na stanovisko právneho zástupcu žalovaného k
odpovedi súdu o odročení pojednávania, tak znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné právo a porušil mu právo na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na záver žalovaný uviedol, že napadá aj
výrok VI. o vrátení súdneho poplatku vo výške 5.210,50 Eur, keď nevidí dôvod, prečo by mal súd
prvej inštancie zdržiavať finančné prostriedky žalovaného až do momentu právoplatnosti napadnutého
rozsudku,nakoľkosúdvtejtočastiodmietolžalobupreoneskorenézaplateniesúdnehopoplatkuažiada,

aby mu bol vrátený súdny poplatok tak, ako o tom žiadal svojim listom zo dňa 30.5.2022.

15. K tomuto odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý v podaní zo dňa 18.8.2022 uviedol, že navrhuje,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%. Žalobca uviedol, že v prípade vady konania, ktorá spočívala v tom, že súd

prvej inštancie neprerušil toto konanie na čas, kým nie je rozhodnuté o vlastníctve k vodárenskej
infraštruktúre, má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa zaoberal procesnou obranou
žalovaného - výlučné tvrdenie, že žalobca nebol vlastníkom predmetu nájmu a uviedol, že vyriešil
otázku platnosti nájomnej zmluvy, z ktorej žalovaného zaviazal na plnenie. Nejedná sa preto o žiadnu
vadu a práve vadou by bolo, ak by sa súd prvej inštancie týmto nezaoberal. Žalobca tiež odmietol

námietku žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalobca je
výlučným vlastníkom vodárenskej infraštruktúry. Súd prvej inštancie podľa neho správne a dostatočne
odôvodnil tento svoj záver a poukázal pri tom na rozhodnutie Okresného úradu Senec z 15.12.2014
a na závery tohto rozhodnutia. Podobne tiež poukázal na rozhodnutie Okresného úradu Bratislava zo
dňa 12.4.2021, rozhodnutie Ministerstva Životného prostredia a Ministra Životného prostredia, ktoré na

toto rozhodnutie Okresného úradu Bratislava nadväzovali v konaní o opravných prostriedkoch. Nie je
možné preto dospieť k inému záveru než tomu, že vlastníkom uvedených infraštruktúr je práve žalobca,
o čom svedčí aj to, že žalovaný bol núteným správcom vodárenskej infraštruktúry žalobcu od 7.1.2020
do 14.4.2021 (na svoj vlastný návrh), pričom žalovaný žalobcovi fakturoval náklady za nútenú správu,ako vlastníkovi. Žalobcu tiež ako vlastníka uznáva aj Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., ktorá
so žalobcom uzatvorila Zmluvu medzi vlastníkmi prevádzkovo súvisiacich verejných vodovodov. Iba
žalovaný spochybňuje vlastníctvo žalobcu výlučne, ak ide o platenie nájomného. V prípade toho, že

súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností uviedol, že
žalobca je názoru, že súd vykonal všetky potrebné dôkazy a uvedené výsluchy osôb by neviedli k
žiadnym rozhodujúcim zisteniam. Ohľadom námietky, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci žalobca uviedol, že žalovaný argumentuje iba tým, že podľa montážnych
listov niektorí odberatelia údajne zaplatili za vodomery/ich montáž svojimi finančnými prostriedkami. Toto

tvrdenie žalobca považuje za absurdné a odmieta, že by sa zakúpením vodomeru a jeho vmontovaním
na vodovod stal vlastník vodomeru spoluvlastníkom verejného vodovodu. Žalobca poukázal na § 3 ods.
2 z. č. 442/2002 Z. z. a zdôraznil, že vlastníkom verejných vodovodov môže byť z dôvodu verejného
záujmu len právnická osoba so sídlom na území SR a preto nemôže byť spoluvlastníkom fyzická
osoba, na ktorej náklad sa vmontoval vodomer na verejný vodovod (ktorý sa navyše po 6 rokoch stane
odpadom a vodomer sa vymieňa, pričom nájomná zmluva bola uzatvorená až 29.6.2012, teda 7 rokov

po namontovaní vodomerov, ktoré mali založiť podielové spoluvlastníctvo fyzických osôb). K tvrdeniu
žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam v prípade nároku žalovaného na zaplatenie sumy 379.558,66 Eur uviedol, že žalovaný vo
vzťahu k svojmu nároku nepreukázal vznik škody, porušenú zákonnú alebo zmluvnú povinnosť a ani
príčinnú súvislosť. Vzájomný návrh považuje žalobca za ničím nepodložené odhady a popísal proces

čistenia odpadových vôd, ich odvádzanie, čerpanie a zberanie a odmietol závery žalovaného, že by
žalobca postupoval neodborne, postupoval nekoncepčne alebo inak spôsobil žalovanému vznik škody.
Žalobca poukázal na čl. XXI bod 1 zmluvy o nájme, v zmysle ktorej, nie opravy ale investície a
technické zhodnotenie vykonáva vlastník infraštruktúry na vlastné náklady a ako vyplýva zo súdneho
spisu, žalovaný neplatil žalobcovi žiadne nájomné a žalobca tak nemohol 80% nájomného vyčleniť

na investície a technologické zhodnotenie vodárenskej infraštruktúry. Riadnu a pravidelnú údržbu mal
povinnosť vykonávať žalovaný (čl. XIV bod 5 a bod XX bod 1 zmluvy). Žalovaný toto napriek výzvam
žalobcu nerobil. Napokon, v prípade námietky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane uskutočňovať jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne a zákonne, k porušeniu práv

nedošlo a uviedol, že žalovaný zámerne predlžuje akékoľvek súdne konanie, ktoré by malo viesť k
ukončeniu jeho bezplatného podnikania na majetku žalobcu.

16. Žalovaný reagoval na toto vyjadrenie svojim vyjadrením, zo dňa 14.9.2022 a opätovne uviedol, že
súd prvej inštancie nesprávne postupoval, ak posudzoval v tomto konaní predbežnú otázku o vlastníctve

vodárenskej infraštruktúry žalobcu a nebral do úvahy argumentáciu žalovaného a opieral sa iba o
tvrdenia žalobcu. Žalovaný uviedol, že rozhodnutia, na ktoré poukázal vo svojom vyjadrení žalobca
nepreukazujú jeho vlastníctvo. Za relevantné preukázanie vlastníctva žalovaný považuje predloženie iba
účtovných dokladov, ktoré preukážu kedy bola konkrétna časť infraštruktúry zaradená do majetku obce
a ako je táto v zmysle platných predpisov odpisovaná. Žalovaný tiež poukázal na to, že v roku 2019 sa

na neho žalobca obrátil s návrhom na urovnanie vzťahu, v rámci ktorého mal žalovaný uznať vlastnícke
právo žalobcu k predmetnej vodárenskej infraštruktúre. K otázke vlastníctva meradiel - vodomerov
poukázal žalovaný na článok 3 zmluvy, v ktorom sú definované pojmy. Žalovaný odmietol argumentáciu
žalobcu o vodomeroch, nevedel, keďže nebol ich vlastníkom, kedy uplynie 6 ročná lehota na výmenu
a ani nevedel, kedy boli osadené. Žalovaný poukázal tiež na vyhlásenie žalobcu v čl. 2 bod 2 zmluvy,

ktoré označil za nepravdivé z dôvodu, že nebol vlastníkom tak, ako definuje čl. 3 zmluvy. V prípade
popísanej problematiky vtekania dažďovej vody do splaškovej kanalizácie, žalovaný uviedol, že žalobca
mal v čase podpísania zmluvy evidentne vedomosti o tom, že mnohí producenti odpadových vôd sú
nelegálne napojení na splaškovú kanalizáciu, do ktorej odvádzajú dažďové vody zo svojich pozemkov
a toto žalovanému úmyselne zamlčal a uviedol ho do omylu. Povinnosť „ustrážiť“ si odvádzanie vôd

z pozemkov vo vlastníctve producentov teda bolo povinnosťou žalobcu a argumentácia žalobcu je v
tomto smere irelevantná. Na záver vyjadrenia žalovaný uviedol, že mal pripravené dostatočne dôkazy
na preukázanie opodstatnenosti žaloby o náhradu škody, ktoré mal v pláne predložiť na pojednávanie,
ale postupom súdu prvej inštancie, ktorý neakceptoval objektívne dôvody nedostavenia sa právneho
zástupcu žalovaného na pojednávanie a bez jeho prítomnosti rozhodol, mu bolo odňaté jeho právo.

17. Žalobca reagoval na vyššie uvedené podanie žalovaného, keď vo svojom podaní uviedol, že
súd prvej inštancie nerozhodoval o určení vlastníctva k nehnuteľnosti - vodárenskej infraštruktúre, ale
rozhodoval o povinnosti žalovaného platiť žalobcovi nájomné dohodnuté v nájomnej zmluve. Vadoukonania by bolo, keby sa súd s procesnou obranou žalovaného voči povinnosti platiť nájomné (že
žalobca ako nevlastník nebol oprávnený vec prenajať, že nájomná zmluva je neplatná) nevysporiadal.
Bol to žalovaný, kto spochybňoval právo žalobcu na nájomné. Bolo povinnosťou žalovaného uniesť

dôkazné bremeno a preukázať svoje tvrdenia, ktorými sa voči žalobe bránil a toto bremeno
neuniesol. Žalovaný sa snaží novým „dôkazom“ - e-mailom zo dňa 20.8.2019 (od zamestnanca obce,
zamestnankyni žalovaného) v odvolacom konaní vylepšiť svoju dôkaznú situáciu. Žalobca uviedol, že
ohľadne tohto „dôkazu“ predloženého v odvolacom konaní platia ustanovenia § 366 a § 154 CSP. K
tvrdeniu žalovaného, že vodomery nie sú uvedené v Prílohe č. 1 Zmluvy z dôvodu, že v čase podpísania

Zmluvy neboli vo vlastníctve obce ale vo vlastníctve fyzických osôb - odberateľov žalobca uvádza, že
toto tvrdenie je úplne scestné a vyfabulované. Ohľadne vodomerov sa odvolávať na znenie Zmluvy
alebo jej príloh neobstojí, pretože podľa zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných
kanalizáciách platilo, v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy a po celú dobu jej platnosti platil § 4 ods. 11,
že meradlo umiestnené na vodovodnej prípojke je príslušenstvom verejného vodovodu. Napokon, na
tvrdenie žalovaného, že mal pripravené dostatočné dôkazy na preukázanie opodstatnenosti žaloby o

náhradu škody, žalobca poukazuje na skutočnosť, že vzájomná žaloba o náhradu škody bola žalovaným
podaná 9.5.2016 a strany sa k nej a k obrane voči nej niekoľkokrát písomne vyjadrovali.

18. Ďalšie vyjadrenia neboli vo veci súdu doručené.

19. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

22.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania,
pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej
tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, preskúmaní napadnutého

rozhodnutia v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 CSP a oboznámení sa s následnými vyjadreniami strán sporu dospel súd k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP
konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav,

podrobným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal za
preukázané, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Na
dôvody uvedené v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.

24. Odvolací súd sa v zmysle § 379 a § 380 CSP pri preskúmavaní veci zameriaval na námietky

žalovanéhouvedenévodvolaníavprvomradeposudzovalodvolaciunámietku,ktoroužalobca namietal
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď súd prvej inštancie uznesením
vylúčil vzájomnú žalobu žalovaného na samostatné konanie v časti, v ktorej sa žalovaný domáha určenia
výlučného vlastníctva vodárenskej infraštruktúry. K procesnej námietke odvolací súd konštatuje, že
prvoinštančný súd postupoval v súlade s § 142 CSP, keď vylúčil časť návrhu na samostatné konanie.

Takýto postup nepredstavuje procesnú vadu, pretože súd bol oprávnený uvedenú vzájomnú žalobu
na samostatné konanie vylúčiť i keď uvedený úkon sa javí v kontexte ďalšieho konania súdu ako
nadbytočný. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Cdo/290/2019, v ktorom dovolací súd zdôraznil, že vylúčenie veci (resp. jej časti) na samostatnékonanie je len procesným rozhodnutím, nejedná o rozhodnutie vo veci samej ani také, ktorým sa
konanie končí a jeho samotná nesprávnosť nezakladá vadu konania, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie.Tentozáverplatíajvprípade,keďsúdneskôrtútootázkuprejudiciálneposúdi.Rozhodnutie

o vylúčení časti nároku na samostatné konanie teda samo osebe nezakladá procesnú vadu vedúcu k
nesprávnemu rozhodnutiu; nesprávnosť takého postupu sa preskúmava v rámci vylúčenej veci.

25. Žalovaný ďalej v tejto súvislosti namietal nesprávne skutkové zistenia, keď uviedol, že napriek
skutočnosti, že otázka výlučného vlastníctva k vodárenskej infraštruktúre má ešte len byť riešená v

samostatnom konaní, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že výlučným
vlastníkom je žalobca a na tomto základe vydal napadnutý rozsudok. V otázke vlastníctva vodárenskej
infraštruktúry sa odvolací súd stotožňuje so záverom okresného súdu, že žalobca bol výlučným
vlastníkom predmetnej infraštruktúry. Tento záver je podopretý listinnými dôkazmi, najmä rozhodnutiami
správnych orgánov a zápismi v katastri nehnuteľností (§ 133 OZ). Súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí podrobne zdôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že žalobca je výlučným vlastníkom

vodárenskej infraštruktúry a zároveň aj subjektom oprávneným na uzatvorenie nájomnej zmluvy
v zmysle predloženého a vyššie konkretizovaného rozhodnutia Okresného úradu Senec, odbor
starostlivosti o životné prostredie. Vodovod v obci Chorvátsky Grob časť Čierna voda je verejným
vodovodom, čo vyplýva z tohto rozhodnutia a taktiež z ďalších rozhodnutí správnych orgánov, v
ktorých sa konštatuje vlastníctvo žalobcu k vodárenskej infraštruktúre a to je rozhodnutie Okresného

úradu Bratislava o vyhlásení nútenej správy verejných vodovodov a verejných kanalizácií, rozhodnutia
Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky odbor štátnej vodnej správy a rozhodnutie
Ministra životného prostredia a teda žalobca preukázal svoje vlastnícke právo k verejnému vodovodu.
Podľa žalovaného niektorí odberatelia, ktorí zaplatili za namontované vodomery nadobudli vodomery do
svojho výlučného vlastníctva a po ich namontovaní sa mali stať spoluvlastníkmi verejného vodovodu a

verejnej kanalizácie, a teda vodárenskej štruktúry. Odvolací súd k otázke vodomerov poukazuje na § 3
ods. 2 a § 11 ods. 6 zákona č. 442/2002 Z. z., v zmysle ktorých je prevádzkovateľ verejného vodovodu
oprávnený umiestniť na prípojke meradlo, ktoré zostáva v jeho vlastníctve. Skutočnosť, že vlastníci
nehnuteľností uhradili montáž, nezakladá ich spoluvlastníctvo k prípojke ani k vodovodnej infraštruktúre.
Samotná úhrada nákladov ani montáž vodomeru na vodovodnej prípojke nezakladá vznik vlastníckeho

práva k verejnému vodovodu. Vlastníkom verejného vodovodu môže byť podľa zákona len subjekt
verejného práva (§ 3 ods. 2 zákona č. 442/2002 Z. z.).a podľa § 3 ods. 4 písm. e) vodovodná prípojka
sa nepovažuje za verejný vodovod. V zmysle § 4 ods. 1 citovaného zákona vodovodná prípojka je úsek
potrubia od odbočenia z verejného vodovodu po uzáver pred meradlom; vodomer sa teda výslovne
vyčleňuje a nie je súčasťou prípojky. Meradlo je podľa § 4 ods. 10 citovaného zákona umiestnené na

vodovodnej prípojke a je príslušenstvom verejného vodovodu. Aj NS SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn.
2Sžo/92/2010 (20. 10. 2010) zdôraznil, že vodovodná prípojka nie je súčasťou verejného vodovodu, ale
samostatnou stavbou, pričom pripojenie na rozvádzaciu vetvu s uzáverom je už súčasťou verejného
vodovodu. Práva k prípojke sa riešia občianskoprávne, k čomu sa podrobne v bode 30 rozhodnutia
vyjadril už prvostupňový súd.

26. Žalovaný ďalej namietal nevykonanie dôkazov, keď v konaní pred súdom prvej inštancie navrhol
vypočuť rôznych svedkov a pripojenie spisového materiálu Okresného úradu Senec ku konaniu č. OU-
SC-OSZP/2014/. Vykonanie navrhovaných dôkazov by neviedlo podľa odvolacieho súdu k zisteniu
žiadnych relevantných skutočností a odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodný uplatnený odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Opodstatnenosť tejto odvolacej námietky je podľa súdnej judikatúry
daná výlučne v prípade, ak súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nie je viazaný návrhmi strán
na vykonanie dokazovania, je na jeho úvahe, ktoré dôkazy vykoná a či vykoná všetky dôkazy, ktoré
strany sporu navrhujú. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 205/2019 vyplýva, že aj keď

má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý
dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na
vykonaniedokazovanialenzdôvodu,ženavrhnutýdôkaz:a)satýkaskutočnosti,ktorájebezrelevantnej
súvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je
vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Odvolací

súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 185 ods.
1 CSP, keď rozhodol ktoré dôkazy vykoná a vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku (ods. 28),
prečo navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne návrhu na
dokazovanie nevyhovel, keďže návrhy neboli spôsobilé overiť tvrdenú skutočnosť a vzhľadom navýsledky dokazovania boli nadbytočné. Ani výsluchy 17-tich osôb by neviedli k zisteniu rozhodujúcich
skutočností a na uvedenom právnom názore by na veci nič nezmenili.

27. Ďalej sa žalovaný v odvolaní vyjadril k svojmu nároku na zaplatenie sumy 379.558,66 Eur. V tejto
súvislosti s týmto nárokom dospel žalovaný k záveru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam s poukazom na bod 48. odôvodnenia napadnutého rozsudku, je názoru, že napriek
tomu, že dostatočným spôsobom preukázal svoj nárok na náhradu škody, konaním súdu prvej inštancie
bolo žalovanému zmarené ďalšie preukazovanie a predkladanie dôkazov pred súdom prvej inštancie.

K vykonaniu navrhovaných dôkazov sa odvolací súd už vyjadril v predchádzajúcom odseku tohto
rozhodnutia a k samotnému nároku na náhradu škody odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu
prvého stupňa, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno (§ 185 CSP). Nepredložil dôkazy o vzniku
škody ani o príčinnej súvislosti medzi konaním žalobcu a vznikom škody (§ 420 OZ). Odvolací súd
poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých, ten, kto tvrdí vznik škody,
musí preukázať nielen samotný vznik škody, ale aj jej výšku a príčinnú súvislosť so zavineným konaním

škodcu a neunesenie dôkazného bremena nemôže ísť na ťarchu protistrany. Žalovaný poukazoval na
odhady, články z novín, predložil súdu výpočty, žiadne tvrdenia však nepodložil relevantnými dôkazmi,
ani pokiaľ ide o preukázanie porušenia povinnosti na strane žalobcu a ani vo vzťahu k vzniku škody na
stranežalovanéhoapríčinnejsúvislostiaanipokiaľideovýškuškody. Dôkaznýmbremenomsarozumie
procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z

toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena
je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa
hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky
hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom,
že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom

účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky;
ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z
24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

28.Ďalejsaodvolacísúdzaoberalodvolacounámietkoužalovanéhoonesprávnomprocesnompostupe,

pričom s poukazom na § 365 ods. 1 písm. a) CSP nesprávny procesný postup súdu je taký postup
súdu, ktorý znemožní strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide teda o také porušenie kogentných procesných ustanovení,
ktoré sa vymyká zo zákonného rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Odvolací súd je toho názoru, že námietka

odvolateľa o nedodržaní procesného postupu súdu nie je dôvodná, pretože postup prvoinštančného
súdu bol v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, počas konania bolo obom sporovým
stranám umožnené uskutočňovanie ich procesných práv a nedošlo k žiadnemu porušeniu práva na
spravodlivý proces.

29. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil
ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací
súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch I, III, IV a V v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Podľa

odvolacieho súdu závery okresného súdu v napadnutom rozhodnutí sú riadne uvedené, presvedčivé,
jasné a netrpia absenciou logiky. Z namietaného rozhodnutia nevyplýva svojvôľa alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu a
podstaty.

30. Odvolanie voči výroku VI o vrátení súdneho poplatku odvolací súd odmietol a to s poukazom na § 355
ods. 2 CSP, v zmysle ktorého proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Z citovaného ustanovenia § 355 ods. 2 CSP vyplýva, že
odvolanie proti uzneseniu je prípustné iba vtedy, ak to zákon pripúšťa. Uznesenia, proti ktorým je možné

účinne podať odvolanie, sú taxatívne vymenované v ustanovení § 357. Proti inému uzneseniu, než je
vymenované v§ 357, odvolanie nie je prípustné. Keďže odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie
je odvolanie prípustné (§ 357 CSP a contrario), odvolací súd podľa § 386 písm. c) CSP odvolanie
žalovaného v tejto časti odmietol.

31. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania
podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).