Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. september 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/140/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2719200698
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2719200698.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v spore žalobcu: ZATARA, s.r.o., so sídlom Petrova Ves 81,
IČO: 45 436 185, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľubomír Vanek, so sídlom Potočná 169/85, Skalica,
proti žalovaným: 2/ A. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom mesto C., 3/ D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A. E.
XXX/XX, F., zastúpeným advokátom: JUDr. Peter Schmidl, so sídlom Borský Svätý Jur 774, o zaplatenie
9.558,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 2/ a 3/ proti rozsudku Okresného súdu Senica
zo dňa 24. júla 2024 č. k. SI-9C/15/2019 - 175, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. m e n í tak, že :

Žalovaná 2/ je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 9.225,75 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 9.225,75 eura od 12.7.2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaná 2/ a žalovaný 3/ sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 212,36 eura spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 212,36 eura od 12.7.2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého zo žalovaných.

II. Odvolanie žalovaných proti zvyškovo zamietajúcemu výroku II. odmieta.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,48 %.

IV. Žalovanému 3/ priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,56 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 2/ a 3/ povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 9.438,11 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne

zo sumy 9.438,11 eura od 12.7.2019 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II.
žalobu vo zvyšku zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným
2/ a 3/ v rozsahu 97,48 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39, § 100 ods. 1, 2, § 101,
§ 107 ods. 1 až 3, § 112, § 123, § 124, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 457, § 458 ods. 1 až 3, § 470 ods. 1,
2, § 489, § 710 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“

alebo aj „OZ“).

3. Vecne dôvodil tým, že žalobou podanou na súde dňa 10.5.2019 sa žalobca domáhal, aby súd
uložil pôvodne žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 9.558,80eura s príslušenstvom a náhradu trov konania, a to z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobu žalobca
odôvodnil tým, že žalovaní v období od mesiaca máj 2017 do mesiaca marec 2019 užívali byt č. XX,
vchod č. 1, 5. poschodie bytového domu súpisné č. XXXX, postaveného na pozemku parcela registra

C, parcela č. 3185, v podiele 1/1 a podiel priestoru 1016/10000 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu súpisné č. XXXX, bez nájomnej alebo inej zmluvy, ktorá by ich oprávňovala
byt užívať a za toto užívanie neposkytovali žalobcovi žiadnu úhradu, čím sa na úkor žalobcu bezdôvodne
obohatili. Dňa XX.X.XXXX žalovaný 1/ zomrel, na základe ktorej skutočnosti súd uznesením č. k.
SI-9C/15/2019-108 z 12.1.2024 rozhodol, že pokračuje s právnymi nástupcami žalovaného 1/, a to s A.

B., nar. XX.X.XXXX ako so žalovanou 2/ a s D. B., nar. XX.X.XXXX ako so žalovaným 3/.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol v období od apríla 2017 do
marca 2019 výlučným vlastníkom nehnuteľností evidovaných Okresným úradom Skalica, katastrálnym
odborom pre obec a katastrálne územie C. na liste vlastníctva č. XXXX, a to bytu č. XX, vchod
č. 1, 5. poschodie bytového domu súpisné č. XXXX, postaveného na pozemku parcela registra C,

parcela č. 3185, v podiele 1/1 a podiel priestoru 1016/10000 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu súpisné č. XXXX. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX zo dňa 8.10.2018
mal súd preukázané, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe
kúpnej zmluvy V-801/2017 zo dňa 5.4.2017. Zmluvou o prevode vlastníctva bytu a kúpnou zmluvou k
rodinnému domu zo dňa 17.9.2014 predávajúci A. B. a G. B. (t.j. žalovaná 2/ a pôvodne žalovaný 1/)

ako bezpodieloví spoluvlastníci v podiele 1/1 previedli na kupujúceho ZATARA, s.r.o. (t.j. žalobcu) byt
č. XX, na piatom podlaží, bytového domu, súp. č. XXXX, vo vchode č. 1 na ulici H.. Bytový dom súp.
č. XXXX je postavený na pozemku registra „C“ KN parcelné číslo 3185 (pozemok pod bytovým domom
nie je predmetom prevodu) a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
bytového domu súp. č. XXXX vo veľkosti 1016/10000. Okrem uvedených nehnuteľností bol predmetom

zmluvy aj prevod iných nehnuteľností, pričom zmluvné strany sa dohodli na kúpnej cene za prevod
všetkých nehnuteľností celkovo vo výške 25.130 eur. Notárska zápisnica napísaná v kancelárii notára
Ondreja Ďuriača dňa 21.3.2019 obsahuje právny záväzok, a to vyhlásenie povinnej osoby (ZATARA,
s.r.o., IČO: 45 436 185), že na základe Zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo dňa 15.3.2019 v lehote do
26.3.2019 vyprace, vysťahuje spolu s osobami, ktoré nehnuteľnosti (byt č. XX, vchod č. 1, 5. poschodie

bytového domu súp. č. XXXX, postaveného na pozemku parcela registra C parc. č. 3185, v podiele 1/1
a podiel priestoru 1016/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp.
č. XXXX) užívajú. Ako oprávnená osoba bola uvedená obchodná spoločnosť EXCLUSIVE RPK, s.r.o.,
IČO: 45 422 397. Nájomnou zmluvou zo dňa 17.12.2015 prenechal prenajímateľ I. J. A. do užívania
predmetné nehnuteľnosti (t.j. byt č. XX v bytovom dome súp. č. XXXX) nájomcom A. B. a G. B. (t.j.

žalovanej 2/ a pôvodne žalovanému 1/). Výzvou na vysťahovanie a vypratanie nehnuteľnosti zo dňa
17.1.2017 vyzval nový vlastník predmetných nehnuteľností (obchodná spoločnosť DOMUM s.r.o., IČO:
50 035 941) na vysťahovanie z predmetnej nehnuteľnosti. Zo spisu Okresného súdu Senica sp. zn.
SI-2C/7/2020 súd zistil, že jeho predmetom je vypratanie predmetných nehnuteľností (t.j. bytu č. XX v
bytovom dome súp. č. XXXX), pričom ako žalobca vystupuje obchodná spoločnosť ZATARA, s.r.o. (t.j.

žalobca v prejednávanej veci) a ako žalovaní G. B. a A. B. (t.j. pôvodne žalovaný 1/ a žalovaná 2/ v
prejednávanej veci). Predmetná právna vec nie je doteraz právoplatne skončená.

5. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu vyvodil súd prvej inštancie právny
záver, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd mal preukázané, že žalovaná 2/ a právny predchodca

žalovaného 3/ (G. B. ako pôvodne žalovaný 1/) v rozhodnom období (t.j. od 1.5.2017 do 31.3.2019)
užívali predmetné nehnuteľnosti (byt č. XX v bytovom dobe súp. č. XXXX pre obec a kat. úz. C.) vo
vlastníctve žalobcu. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu za užívanie nehnuteľnosti v sume 415,60
eura mesačne pozostávajúcej zo sumy 300 eur ako nájom a sumu 115,60 eura ako odplatu za plnenia
spojené s užívaním bytu. Základnou úlohou v prejednávanej veci bolo zistiť, či žalovaní od mesiaca máj

2017 do mesiaca marec 2019 užívali predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. Medzi stranami
sporu nebolo sporné, že žalobca bol v rozhodnom období (t.j. od 1.5.2017 do 31.3.2019) výlučným
vlastníkom predmetných nehnuteľností, ako ani skutočnosť, že žalovaní v rozhodnom období predmetné
nehnuteľnosti užívali. Sporným však zostalo, či došlo medzi žalobcom na jednej strane a žalovanými 1/
a 2/ na strane druhej k ústne uzatvorenej dohode o bezodplatnom užívaní predmetných nehnuteľností,

resp. k písomnej nájomnej zmluve, či sa žalovaní podieľali na úhradách spojených s užívaním bytu a
takisto hodnota prípadného obohatenia žalovaných.6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pred preskúmaním uplatňovaného nároku bol povinný zistiť,
či subjekty vystupujúce ako strany sporu sú skutočne účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého
žalobcaodvodzujesvojesubjektívnepráva.Vzhľadomnanámietkužalovaného3/onedostatkupasívnej

vecnej legitimácie súd konštatoval, že jeho pasívna vecná legitimácia je daná, a to s poukazom na
ustanovenie § 470 OZ, v zmysle ktorého dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za
poručiteľove dlhy. Uznesením Okresného súdu Skalica č. k. 9D/62/2020 z 11.1.2021 bola schválená
dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi G. B., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX
(pôvodne žalovaný 1/), pričom dedičstvo nadobudli A. B. (t.j. žalovaná 2/) a D. B., nar. XX.X.XXXX.

Súd navyše poznamenal, že žalovaný 3/ svoju procesnú obranu neuplatnil včas, keďže žaloba mu bola
doručená dňa 18.3.2024, pričom písomné vyjadrenie k žalobe na výzvu súdu podľa § 167 CSP doručil
až dňa 23.4.2024, t.j. po uplynutí súdom poskytnutej lehoty 10 dní na vyjadrenie.

7. V prejednávanom prípade žalovaní tvrdili, že so žalobcom sa po prevedení vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam ústne dohodli na ich bezodplatnom užívaní. K uvedenej dohode

malo prísť z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti žalobca nadobudol za výrazne nižšiu cenu z
dôvodu dražby, pričom následne mali byť nehnuteľnosti opätovne prevedené na žalovaných, resp.
na žalovanú 2/ (písomné vyjadrenie z č.l. 127, ako aj vyjadrenie právneho zástupcu na pojednávaní
dňa 20.5.2024). Vychádzajúc z výkladu procesných ustanovení upravujúcich civilný sporový proces
ako aj z ustálenej judikatúry teda preukázanie skutočností týkajúcich sa existencie predmetnej dohody

zaťažovalo žalovaných, t.j. stranu sporu, ktorá z nich vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.
Strana sporu je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu
priaznivá a ktorej sa domáha.

8. Vykonaným dokazovaním bolo podľa súdu prvej inštancie preukázané, že v rozhodnom období

od 1.5.2017 do 31.3.2019 bol žalobca vlastníkom predmetných nehnuteľností, a to bytu č. XX v
bytovom dome č. XXXX zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX pre obec a kat. úz. C.. Takisto bolo
zistené, že žalovaní 1/ a 2/ v rozhodnom období predmetné nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu
užívali. Uvedenú skutočnosť žalovaní nepopreli, preto bolo potrebné ju považovať za nespornú.
Zároveň žalovaní nepreukázali existenciu dohody o bezodplatnom užívaní predmetných nehnuteľností.

Vychádzajúc z uvedeného mal súd za to, že v prejednávanom prípade bola naplnená základná
podmienka odôvodňujúca nárok žalobcu, a to užívanie veci vo vlastníctve žalobcu žalovanými bez
náhrady, t.j. konštatoval, že žalobca uniesol dôkazné bremeno.

9. V konaní nebolo sporné, že nájom z Nájomnej zmluvy predmetného bytu zo dňa 17.12.2015 zanikol

uplynutím času dňa 31.12.2016, a to s poukazom na ustanovenie § 710 ods. 2 OZ v spojení s
ustanovením § 676 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa nájomná zmluva, predmetom ktorej je nájom bytu,
neobnovuje. Žalovaní síce tvrdili, že žalobca svoj nárok odvodzuje práve z danej zmluvy o nájme,
súd však konštatoval, že žalobca si svoj nárok neuplatnil na základe predmetnej zmluvy o nájme.
Žalovaní argumentovali, že existenciu dohody (resp. nájomnej zmluvy bez odplaty za užívanie) medzi

žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ potvrdil konateľ žalobcu v konaní vedenom Okresným súdom Senica
pod sp. zn. SI-5C/4/2017. Predmetom daného konania bol nárok žalobcu (t.j. obchodnej spoločnosti
ZATARA, s.r.o.) na vypratanie predmetných nehnuteľností G. B. a A. B. (t.j. žalovanými). Žaloba bola
rozsudkom č. k. 5C/4/2017-196 zo dňa 10.12.2019 zamietnutá; rozsudok nadobudol právoplatnosť
dňa 29.1.2020. Na základe návrhu žalovaných teda súd vykonal dokazovanie oboznámením zápisnice

o pojednávaní v danej veci zo dňa 10.12.2019. Z výpovede, resp. z vyjadrenia konateľa žalobcu
v predmetnej právnej veci vyplynulo, že nájomná zmluva na predmetný byt bola zo strany žalobcu
každý rok predlžovaná a následne, keď žalovaní prestali platiť nájom, bola daná výpoveď z nájmu. V
prejednávanej právnej veci však konateľ žalobcu uvedené tvrdenie poprel, pričom v priebehu celého
konania zotrval na stanovisku, že žalobca so žalovanými neuzatváral nájomné zmluvy, pričom nájomná

zmluva uzatvorená s predchádzajúcom vlastníkom bytu ako prenajímateľom (I. J. A.) zanikla uplynutím
doby dňa 31.12.2016. V tejto súvislosti bolo teda na žalovaných, aby existenciu týchto nájomných
zmlúv uzatvorených so žalobcom preukázali, čo však neurobili a neuniesli tak dôkazné bremeno.
Tvrdenia samotných žalovaných (jednak pôvodne žalovaného 1/, žalovanej 2/, tak písomné vyjadrenie
žalovaného 3/) či už v konaní vedenom pod sp. zn. SI-5C/4/2017 alebo v tomto konaní týkajúce sa

existencie nájomných zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovanými neboli spôsobilé na unesenie
dôkazného bremena, pretože ich nepodporili ďalšími dôkazmi. Súd už len dodal, že ani prípadné
preukázanie existencie nájomných zmlúv žalobcu so žalovanými v rozhodnom období by nemalo vplyvna dôvodnosť nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaní nepreukázali
dohodu o bezodplatnom užívaní predmetných nehnuteľností.

10. Na základe procesnej obrany žalovaných uvedenej v písomnom vyjadrení z 18.7.2019 súd
uznesením č. k. 9C/15/2019-31 zo dňa 9.10.2019 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania
vedeného na Okresnom súde Skalica sp. zn. 2C/15/2019. Dôvodom bola skutočnosť, že predmetom
daného konania bolo o.i. posúdenie platnosti Zmluvy o prevode vlastníctva bytu a kúpnej zmluvy k
rodinnému domu zo dňa 17.9.2014. Rozsudkom č. k. 2C/5/2019-317 z 2.8.2022 bolo konanie v časti

o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výroku I. zastavené, pričom vo zvyšku
bola žaloba zamietnutá (výrok II.); rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21.11.2023 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/149/2022-367 z 25.10.2023. Vzhľadom na argumentáciu
žalovaných v konaní (písomné vyjadrenie zo dňa 18.7.2019), súd prvej inštancie skúmal predmetnú
Zmluvu o prevode vlastníctva bytu a kúpnu zmluvu k rodinnému domu zo dňa 17.9.2014 z pohľadu,
či obsahuje náležitosti právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl. OZ, pretože v konaní vedenom pod

sp. zn. 2C/5/2019 sa súd nezaoberal platnosťou predmetnej zmluvy, pričom žaloba bola zamietnutá
s poukazom na § 137 písm. d) CSP, podľa ktorého je možné podať žalobu na vyslovenie neplatnosti
právneho úkonu len v prípade, ak túto možnosť pripúšťa hmotnoprávny predpis, čo však v danom
prípade nebolo splnené. Na absolútnu neplatnosť zmluvy je súd povinný prihliadať ex offo. Po jej
preskúmaní však súd prvej inštancie konštatoval, že je potrebné ju považovať za platnú, keďže nemal

preukázané, že by prejavy vôle zmluvných strán neboli vykonané slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne
alebo s nemožným predmetom plnenia. Súd mal za to, že zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti
kúpnej zmluvy, t.j. dohodu o predmete kúpy (predmetné nehnuteľnosti) a dohodu o kúpnej cene (25.130
eur). V súvislosti s argumentáciou žalovaných súd uviedol, že výšku kúpnej ceny nemožno považovať
za zjavne neprimeranú, resp. dojednanú v rozpore s dobrými mravmi, a to najmä s poukazom na

skutočnosť, že zmluvné strany sa dohodli na použití kúpnej ceny na úhradu dlhu voči záložnému
veriteľovi (1. konsolidačná spol. s r.o.) a na zrušení záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam,
na základe ktorého bol začatý výkon záložného práva. Takisto uhradenie kúpnej ceny inej osobe ako
predávajúcemu súd považoval za súladné s právnymi predpismi. Ustanovenie o úhrade kúpnej ceny
predávajúcemu upravené v § 588 OZ má dispozitívny charakter, pričom podľa § 2 ods. 3 OZ si účastníci

občianskoprávnych vzťahov môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,
ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno
odchýliť. Na záver súd dodal, že žalovaní v konaní nepreukázali, že by neboli dodržané podstatné
náležitosti právneho úkonu, t.j. že by nebol urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne alebo s
nemožným predmetom konania.

11. Žalobca si uplatnil nárok na bezdôvodné obohatenie za obdobie od 1.5.2017 do 31.3.2019. Žalovaní
svoju procesnú obranu založili na argumentácii, že predmetné nehnuteľnosti užívali na základe ústnej
dohody s ich vlastníkom bezodplatne. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX z 8.10.2018 mal súd
preukázané, že žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe kúpnej

zmluvy V-801/2017 z 5.4.2017. Súd mal za to, že hoci žalobca nedoložil uvedenú kúpnu zmluvu a nie je
teda zrejmý dátum, kedy žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, pričom
zároveň nie je zrejmý ani dátum prevodu vlastníckeho práva žalobcu na tretiu osobu (uvedený moment
nevyplýva z Notárskej zápisnice z 21.3.2019), vlastnícke právo žalobcu v rozhodnom období žalovaní
nespochybnili, z ktorého dôvodu súd uvedenú skutočnosť (t.j. vlastnícke právo žalobcu v rozhodnom

období od 1.5.2017 do 31.3.2019) považoval za nespornú. Súd dodal, že listinný dôkaz Výzva na
vysťahovanie zo dňa 17.1.2017 nemá pre dané konanie žiadny význam, pretože ju podával tretí subjekt
(DOMUM, s.r.o., IČO: 50 035 941), pričom vypratanie nehnuteľnosti bolo predmetom iného konania
tamojšieho súdu (sp. zn. SI-5C/4/2017).

12. Čo sa týka uplatnenej výšky náhrady za užívanie predmetných nehnuteľností, súd prvej inštancie
vychádzal z výšky nájomného dohodnutého na základe Nájomnej zmluvy zo dňa 17.12.2015 medzi
prenajímateľom I. J. A. a nájomcami A. B. a G. B. (t.j. žalovanými) v bezprostredne predchádzajúcom
období(t.j.od1.1.2016do31.12.2016),pričommalzato,žeuvedenávýškapeňažnejnáhradyuplatnená
žalobcom vychádza z finančného ocenenia prospechu, ktorý žalovaným vznikol užívaním predmetných

nehnuteľností. Majetkové vyjadrenie tohto prospechu je peňažná suma, ktorá zodpovedá čiastkam
obvykle vynakladaným v danom mieste a čase za užívanie veci (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 28 Cdo 1185/2014). Vychádzajúc z uvedeného mal súd za to, že požadovaná suma 300 eur
mesačne za nájom bytu v meste C. v rokoch 2017 až 2019 je primeraná pomerom v danej lokalitev rozhodnom období. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že žalovaní spochybnili výšku náhrady za
užívanie nehnuteľnosti až prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 24.7.2024,
t.j. ich procesnú obranu je potrebné považovať za oneskorenú. V písomnom vyjadrení z 22.4.2024 síce

žalovaní vyjadrili nesúhlas s argumentáciou žalobcu, že boli povinní uhrádzať sumu bežného nájmu tak,
ako bolo dohodnuté s predchádzajúcim vlastníkom bytu, jednoznačne však neuviedli, že nesúhlasia s
výškou nároku žalobcu. Z obsahu vyjadrenia vyznieva, že nárok žalobcu považujú za nedôvodný z iného
dôvodu, a to že mala byť medzi účastníkmi uzatvorená dohoda o bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti,
ktorej existenciu však žalovaní nepreukázali. Nad rámec uvedenej argumentácie súd dodal, že žalovaní

ani nenavrhli vykonať žiadne dokazovanie za účelom preukázania, aká výška náhrady za užívanie
predmetného bytu v rozhodujúcom období by bola primeraná. Súd v tejto súvislosti poukázal na odhad
priemernej ceny nájmu 3-izbových bytov v meste C. z 10.9.2020 Realitnej kancelárie 3RP s.r.o., IČO: 53
070 372, podľa ktorého na základe skúseností s nájmom podobných priestorov v danej lokalite (t.j. C., 3-
izbový byt s úžitkovou plochou 83 m2) realitná kancelária odhadla cenu nájmu na sumu 300 eur až 360
eur (plus energie podľa skutočnej spotreby). Uvedené skutočnosti neboli podľa názoru súdu spôsobilé

vyvrátiť listinné dôkazy predložené žalovanými, konkrétne inzercie na prenájom bytov, pretože jednak
sa jednalo o inzerciu z obdobia roku 2024, a jednak z inej lokality (mesto Skalica).

13. Žalovaní v konaní argumentovali aj tým, že platili úhrady za užívanie bytu. V tejto súvislosti súd
konštatoval, že žalovaní najprv tvrdili, že uhrádzali platby spojené s užívaním bytu (písomné vyjadrenie

z 22.4.2024), v neskoršom priebehu konania však uviedli, že s poukazom na mailovú komunikáciu
so súčasným správcom bytového domu Služby a Správa s.r.o. sú ochotní uhradiť náklady spojené s
užívaním bytu za obdobie od 1.4.2017 do 31.3.2019, keďže hoci boli tieto poplatky zo strany žalovaných
za určité obdobie hradené (žalovaná 2/ však nevedela uviesť, za aké konkrétne obdobie), neskôr boli
tieto platby od 25.1.2017 do 20.4.2017 vrátené, a to z dôvodu ich uhrádzania zo strany žalobcu (písomné

vyjadrenie žalovaných zo dňa 8.7.2024), t.j. okrem iného aj platba vyplývajúca z podacieho lístka zo dňa
18.4.2017. Z uvedenej mailovej komunikácie so súčasným správcom bytového domu Služby a Správa
s.r.o. vyplynulo, že hoci boli platby za užívanie bytu hradené manželmi B., tieto boli dňa 18.5.2017
vrátené na ich účet (možno predpokladať, že sa tak udialo z dôvodu, že neboli vlastníkmi predmetného
bytu). Z potvrdenia predchádzajúceho správcu bytového domu SKAL & CO, spol. s r.o. z 10.5.2019

bolo preukázané, že na predmetnom byte sú uhradené všetky platby za plnenia spojené s užívaním
bytu od 1.4.2017 do 31.3.2019. Z oznámenia obchodnej spoločnosti TERMMING, a.s., IČO: 35 972 254
(právneho nástupcu pôvodného správcu bytového domu SKAL & CO, spol. s r.o.) z 28.5.2024 vyplynulo,
že platby spojené s užívaním bytu č. XX v dome XXXX/XX H. K. C. v období od 1.5.2017 do 31.3.2019
boli uhradené nasledovne: za mesiac máj 2017 uhradil platbu dňa 5.5.2017 A. A. (t.j. konateľ žalobcu)

a od 1.6.2017 do 31.3.2019 uhrádzal platby žalobca.

14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a žalovaným
2/ a 3/ podľa § 456 OZ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 9.438,11
eura predstavujúcu majetkový prospech žalovaných získaný plnením bez právneho dôvodu, keďže

vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pôvodne žalovaný 1/ a žalovaná 2/ sa bezdôvodne
obohatili na úkor žalobcu tým, že užívali predmetné nehnuteľnosti bez právneho titulu bezodplatne.
Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie vychádzal z nasledovného výpočtu:
294,91 eura za mesiac máj 2019 + 9.143,20 eura (415,60 eura x 22 kalendárnych mesiacov). Súd
uložil povinnosť žalovaným spoločne a nerozdielne s tým, že v zmysle § 470 OZ zodpovedá žalovaný

3/ ako dedič po pôvodne žalovanom 1/ za poručiteľove dlhy do výšky ceny nadobudnutého dedičstva,
ktoré na neho prešlo poručiteľovou smrťou, t.j. do sumy 400 eur, a to s poukazom na rozhodnutie o
dedičstve - uznesenie Okresného súdu Skalica č. k. 9D/62/2020 z 11.1.2021, podľa ktorého žalovaný 3/
nadobudol dedičstvo v cene 400 eur (osobné motorové vozidlo zn. SEAT INCA). Takisto súd poukázal
na skutočnosť, že bolo na žalovanom 3/, aby preukázal, že cena ním nadobudnutého dedičstva už bola

vyčerpaná, ktorú skutočnosť však nepreukázal a ani netvrdil.

15. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol z dôvodu, že v tejto časti (t.j. za obdobie od 1.5.2017 do
9.5.2017) je nárok žalobcu premlčaný. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho
dôvodu dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej

premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že
plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil. V danom prípade k bezdôvodného obohateniu dochádzalo
každým dňom užívania predmetných nehnuteľností žalovanými a začiatok plynutia premlčacej doby (či
už subjektívnej alebo objektívnej) je rôzny (mení sa každý deň). V prejednávanom prípade žalovanívzniesli námietku premlčania v časti uplatneného nároku za obdobie od 1.4.2017 do 10.5.2017. Žaloba
bola podaná na súd dňa 10.5.2017 (správne 10.5.2019 – pozn. odvolacieho súdu) a žalobca si ňou
uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.5.2017, súd preto konštatoval, že

nárok je za obdobie predchádzajúce dňu 10.5.2017 premlčaný, a to aplikujúc subjektívnu premlčaciu
dobu, keďže v danom období mal žalobca vedomosť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, a
takisto o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, vychádzajúc okrem iného zo skutočnosti, že
predmetné nehnuteľnosti žalobca nadobudol od predchádzajúceho vlastníka DOMUM, s.r.o. na základe
kúpnej zmluvy z 5.4.2017, t.j. preukázateľne musel mať vedomosť o tom, že ich v rozhodnom období

užívajú žalovaní.

16. S poukazom na skutočnosť, že žalovaní sa dostali do omeškania s plnením peňažného záväzku,
súd žalobcovi priznal aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5 % ročne, ktorých výška je v súlade s
nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Žalobca si pôvodne uplatnil nárok na úroky z omeškania zo žalovanej sumy od 10.5.2019 (t.j. odo dňa

podania žaloby), v priebehu konania svoj nárok upravil v tom smere, že navrhol priznať nárok na úroky z
omeškaniazožalovanejsumyod12.7.2019,t.j.ododňanasledujúcehopodoručenížalobyžalovaným1/
a 2/, ktorú možno považovať za výzvu na plnenie. V prejednávanom prípade súd konštatoval, že žalobca
nepreukázal doručenie výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným pred podaním žaloby,
z ktorého dôvodu sa žalovaní dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu nasledujúcim dňom po

doručení žaloby. S poukazom na uvedené skutočnosti pri zohľadnení možnosti dobrovoľného plnenia
zo strany žalovaných nasledujúci deň po doručení žaloby súd žalobcovi priznal úroky z omeškania od
12.7.2019 do zaplatenia, a to zo sumy 9.438,11 eura a vo zvyšku žalobu zamietol, s poukazom na
premlčanie časti nároku žalobcu.

17. K trestným konaniam vedeným na základe trestných oznámení strán sporu súd prvej inštancie
uviedol, že vzhľadom na ich ukončenie nemajú pre posúdenie danej veci právny význam. V obidvoch
prípadoch boli trestné oznámenia odmietnuté. Žalobca pôvodne navrhol vykonať dokazovanie aj výpismi
z účtu D. B. a oboznámením spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 5Cb/22/2021 (konkrétne so žalobou,
platobným rozkazom a späťvzatím žaloby), v neskoršom priebehu konania na vykonaní uvedených

dôkazov netrval.

18. V časti o trovách konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods.
1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“), vecne procesným úspechom žalobcu
v rozsahu 97,48 %.

19. Proti tomuto rozsudku podali včas v celom rozsahu odvolanie žalovaní 2/ a 3/ s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie
odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Žalovaní mali za to, že súd vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci a najmä nesprávnych skutkových zistení, napriek tomu, že žalovaní v tomto

konaní poukazovali na iné konania vedené na Okresnom súde, z nich najmä SI-5C/4/2017 a najmä
na zápisnicu zo dňa 10.12.2019, kde bolo žalobcom jasne uvedené, že tento mal so žalovanou a jej
nebohým manželom uzatvorenú nájomnú zmluvu, ktorá bola ukončená písomnou výpoveďou nájmu zo
strany žalobcu, pričom uvedená výpoveď v konaní nebola preukázaná. Rovnako tak žalobca v zápisnici
uviedol, že na Okresnom súde Skalica prebieha konanie ohľadom uhradenia nájmu. Žalobca počas

celého konania nepredložil nájomnú zmluvu ani výpoveď z nájmu, z toho dôvodu žalovaným nebolo
zrejmé, akým spôsobom súd dospel k ustáleniu výšky nájmu v sume 300 eur. Žalobca si uplatnil žalobu
na plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré pozostávalo z mesačných platieb založených na
nájomnom vo výške 300 eur a preddavkových platbách vo výške 115,60 eura za obdobie 4/2017-3/2019.
Uviedli, že žalobca podal žalobu dňa 10.5.2019, pričom žalovaní vzniesli voči uplatnenému peňažnému

nároku námietku premlčania v časti od 1.4.2017 do 10.5.2017, teda jednalo by sa za mesiac apríl
2017 o plnú sumu nájmu a preddavkových platieb v hodnote 415,60 eura a za mesiac máj o sumu
zodpovedajúcu alikvotnej čiastke v hodnote 120,66 eura, spolu 536,26 eura. Súd však v rozsudku priznal
žalobcovi nárok na plnenie vo výške 9.438,11 eura, teda v podstate uznal námietku premlčania len v
rozsahu 120,69 eura za obdobie 1.5.2017-9.5.2017. Uvedené zo strany žalovaných nie je pochopiteľné,

pretože samotná žaloba bola podávaná od obdobia 4/2017 vrátane, pričom žalovaní vzniesli námietku
práve od momentu 1.4.2017 do 9.5.2017.20. Žalovaný 3/ zároveň napadol výrok rozsudku týkajúci sa povinnosti uhradiť nárok žalobcu v plnej
výške spoločne a nerozdielne spolu so žalovanou 2/. Uviedol, že v konaní viackrát poukazoval na
skutočnosť, že spornú nehnuteľnosť nevyužíval, pričom ako právny nástupca nebohého žalovaného

1/ G. B. by mal v zmysle ust. § 470 ods. 1 OZ zodpovedať za dlhy poručiteľa len do výšky ceny
nadobudnutého dedičstva. V konaní bolo predložené a oboznámené uznesenie z dedičského konania
sp. zn. 9D/62/2020, Dnot 179/2020, ktoré preukazuje, do akej ceny bolo nadobudnuté dedičstvo
žalovaným 3/ – D. B.. Tento v dedičskom konaní zdedil motorové vozidlo SEAT INCA v zostatkovej
hodnote 400 eur, pričom zároveň prebral na seba záväzok v celosti zodpovedať za pohľadávku

prihlásenú do dedičského konania v sume 1.246,52 eura. Nakoľko žalovaný 3/ v dedičskom konaní síce
nadobudol dedičstvo v sume 400 eur, avšak zároveň zodpovedal za dlhy poručiteľa vo výške 1.246,52
eura, ktoré v plnom rozsahu uhradil, nie je možné ho ako právneho nástupcu v danom konaní zaviazať k
úhrade dlhu po poručiteľovi, pretože by prišlo takýmto konaním práve k porušeniu ust. § 470 ods. 1 OZ.

21. Žalobca sa k odvolaniu žalovaných nevyjadril.

22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia

použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku I. potrebné zmeniť podľa § 388
CSP, pretože neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani zrušenie v tejto časti.

23. Keďže žalovaní 2/ a 3/ napadli rozsudok súdu prvej inštancie výslovne v celom rozsahu, pričom
žaloba bola vo výroku II. zvyškovo zamietnutá, odvolanie žalovaných 2/ a 3/ proti výroku II. bolo
potrebné odmietnuť. Dodáva sa, že osobou oprávnenou podať odvolanie (t. j. osobou, majúcou
subjektívnu procesnú legitimáciu) je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak
odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím

bolo rozhodnuté v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy
spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného,
pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Ujma môže mať podobu
formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti napadnutého výroku rozhodnutia od posledného
návrhu sporovej strany vo veci samej v jej neprospech. Formálna ujma môže vzniknúť vtedy, ak nebolo

žalobe alebo návrhu vyhovené čo len sčasti, ak súd prekročil žalobný návrh alebo prisúdil niečo iné, než
čoho sa strana domáhala. Ujma môže mať aj povahu materiálu, a to vtedy, ak rozhodnutie znevýhodňuje
odvolateľa alebo zhorší jeho právne postavenie. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že takáto ujma
sporovej strane nevznikla, odvolanie odmietne.

24. Výrokom II., ktorým bola žaloba zvyškovo zamietnutá, nebola a ani nemohla byť žalovaným 2/ a 3/
spôsobená žiadna materiálna ani formálna ujma. Odvolací súd preto odvolanie žalovaných proti výroku
II. odmietol, ako podané neoprávnenou osobu, z dôvodu nedostatku ich subjektívneho oprávnenia podať
odvolanie voči rozhodnutiu, ktoré nebolo v ich neprospech (§ 359, § 386 písm. b/ CSP).

25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu
domáhajúceho sa zaplatenia sumy 9.558,80 eura s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného
obohatenia čiastočne vyhovel v časti o zaplatenie sumy 9.438,11 eura spolu s úrokom z omeškania vo

výške 5 % ročne zo sumy 9.438,11 eura od 12.7.2019 s tým, že na zaplatenie priznanej sumy zaviazal
žalovaným 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne, keď dospel k záveru, že žalovaná 2/ a právny predchodca
žalovaného 3/ (G. B. ako pôvodne žalovaný 1/) v rozhodnom období (t.j. od 1.5.2017 do 31.3.2019)
užívali nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu bez platného právneho titulu, keďže obrana žalovanýcho bezodplatnom užívaní predmetných nehnuteľností na základe dohody so žalobcom, nebola v konaní
preukázaná.

26.Žalovanívodvolanínamietalinesprávnezistenieskutkovéhostavusúdomprvejinštancie,nesprávne
právne posúdenie veci, ako aj inú vadu konania, ktorá ma za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

27. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy,

pričom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

28. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca bol v období od apríla 2017 do marca 2019
výlučným vlastníkom nehnuteľností evidovaných Okresným úradom Skalica, katastrálnym odborom pre
obec a kat. úz. C. na liste vlastníctva č. XXXX, a to bytu č. XX, vchod č. 1, 5. poschodie bytového
domu súp. č. XXXX, postaveného na pozemku parcely reg. C, parc. č. 3185, v podiele 1/1 a podiel

priestoru 1016/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. XXXX.
Žalobca sporný byt nadobudol od žalovaných (pôvodne žalovaného 1/ a žalovanej 2/) už v roku 2014
titulom Zmluvy o prevode vlastníctva bytu a kúpnej zmluvy k rodinnému domu zo dňa 17.9.2014, pričom
následne bol sporný byt prevádzaný na ďalšie subjekty; v apríli 2017 opätovne na žalobcu. Pôvodne
žalovaný 1/ a žalovaná 2/ v rozhodnom období od 1.5.2017 do 31.3.2019 predmetné nehnuteľnosti

vo vlastníctve žalobcu užívali. Nájomná zmluva uzatvorená medzi žalovanými (povodne žalovaným 1/
a žalovanou 2/) a predchádzajúcim vlastníkom bytu ako prenajímateľom (I. J. A.) zanikla uplynutím doby
dňa 31.12.2016. V priebehu konania žalovaný 1/ zomrel, preto súd rozhodol, že pokračuje v konaní
s právnymi nástupcami žalovaného 1/, a to s A. B., nar. XX.X.XXXX ako so žalovanou 2/ (i pôvodne
žalovaná 2/) a s D. B., nar. XX.X.XXXX ako so žalovaným 3/. V konaní nebola preukázaná žalovanými

tvrdená existencia dohody o bezodplatnom užívaní sporných nehnuteľností uzatvorená so žalobcom
aaniexistencianájomnejzmluvyuzatvorenejsožalobcomvzťahujúcasanarozhodnéobdobie.Žalovaní
za rozhodné obdobie nájom neuhrádzali.

29. Pokiaľ ide o námietku nesprávne zisteného skutkového stavu, túto odvolací súd vyhodnotil ako

nedôvodnú. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP možno napadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo
spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

30. Z tejto odvolacej námietky žalovaných možno vyvodiť, že nesúhlasia s hodnotením dôkazov súdom
prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že by žalovaní so žalobcom uzatvorili nájomnú
zmluvu alebo akúkoľvek inú dohodu, ktorá by ich oprávňovala užívať sporný byt. Súd prvej inštancie
vykonané dokazovanie vyhodnotil tak, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno o existencii nájomných
zmlúv uzatvorených so žalobcom, keď samotné tvrdenia nie sú spôsobilé na unesenie dôkazného

bremena, pretože ich nepodporili ďalšími dôkazmi.

31. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu.

Súd hodnotí každý jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu zisťovaným
skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po
individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení
už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym
skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo

pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Voľnosť hodnotenia dôkazu taktiež
neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia,
naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s
priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov
a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného

skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia
rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220
ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému
stavu.

32. Vykonaným dokazovaním sa ani podľa odvolacieho súdu nezistili skutočnosti preukazujúce tvrdenia
žalovaných o existencii nájomnej zmluvy, či inej dohody o bezodplatnom užívaní bytu uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovanými oprávňujúcej žalovaných na užívanie bytu. V konaní totiž nebola preukázaná
dohoda zmluvných strán o bezodplatnosti užívania sporného bytu, keďže žalobca existenciu takejto
dohody od začiatku popieral a žalovaní v tomto smere žiadne dokazovanie nenavrhli. Uzavretie

konkludentnej dohody o bezodplatnom užívaní bytu nemožno bez ďalšieho vidieť len v jeho dlhodobom
užívaní, pretože o konkludentnú dohodu ide iba vtedy, keď je bezodplatné užívanie veci zreteľným
výrazom uváženej zhodnej vôle zmluvných strán, čo sa však v prejednávanej veci nepreukázalo.

33.Pokiaľžalovanípoukazovalinavýpoveďkonateľažalobcuvinomsúdomkonanísp.zn.SI-5C/4/2017
a najmä na zápisnicu zo dňa 10.12.2019, kde bolo žalobcom uvedené, že tento mal so žalovanou

a jej nebohým manželom uzatvorenú nájomnú zmluvu, ktorá bola ukončená písomnou výpoveďou
nájmu zo strany žalobcu, pričom uvedená výpoveď v konaní nebola preukázaná, s touto námietkou
sa vysporiadal už súd prvej inštancie tak, že v prejednávanej právnej veci konateľ žalobcu uvedené
tvrdenie poprel, pričom v priebehu celého konania zotrval na stanovisku, že žalobca so žalovanými
neuzatváral nájomné zmluvy, pričom nájomná zmluva uzatvorená s predchádzajúcom vlastníkom bytu

ako prenajímateľom (I. J. A.) zanikla uplynutím doby dňa 31.12.2016, a preto bolo na žalovaných, aby
svoje tvrdenia o existencii nájomných zmlúv preukázali. Zároveň však odvolací súd v tejto súvislosti
odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaní v konaní tvrdili, že nájomné zmluvy so žalobcom uzatvorené neboli
(napr. vyjadrenie z 22.4.2024 /č.l. 127/, vyjadrenie na pojednávaní dňa 20.5.2024 /č.l. 134/, vyjadrenie
žalovaných z 8.7.2024 /č.l. 151/), ale bola s ním uzatvorená dohoda o bezodplatnom užívaní bytu, preto

táto ich námietka v odvolacom konaní vyznieva rozporuplne.

34. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že dôkazné bremeno preukázania
existencie dohody o bezodplatnom užívaní sporného bytu ťažilo žalovaných. Dodáva sa, že dôkazným
bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok

konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom
neunesenia dôkazného bremena stranou sporu je jej neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je
treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd
rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta strane, na ktorej leží podľa predpisov
hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska

hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí strana preukázať,
zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to,
kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností
preukázať. Otázka posudzovania dôkazného bremena je integrálnou súčasťou zisťovania skutkového
stavu a hodnotenia dôkazov. Nejde teda o právne posudzovanie veci, ktorým treba spravidla rozumieť

hmotnoprávne posúdenie (subsumpciu) /rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 400/09, publikované v
Zbierke pod č. 21/2010/.

35. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán,
ktorá im je všeobecne uložená v ustanovení § 185 CSP. Ide o povinnosť tej zo strán, ktorá tvrdí

skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v
sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa
vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla
bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda
povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov

budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo na vykonanie určitého
dôkazu navrhnúť. Vo všeobecnosti platí, že dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej
stranesporu,ktorázexistencietýchtoskutočnostívyvodzujepresebapriaznivéprávnedôsledky;ideotú
stranu, ktorá existenciu tejto skutočnosti tiež tvrdí. V rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník
musí uniesť dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Ide tu o tzv. delenie alebo

presúvanie dôkazného bremena. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti je len povinnosťou žalobcu.
Pokiaľ teda žalovaní tvrdili, že uzatvorili so žalobcom dohodu o bezodplatnom užívaní sporného bytu,
bolo ich povinnosťou tiež uvedené tvrdenie preukázať, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo, ako
správne uzavrel i súd prvej inštancie.36. Pokiaľ žalovaným nebolo zrejmé, akým spôsobom súd prvej inštancie dospel k ustáleniu výšky
nájmu v sume 300 eur, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa tejto otázke venoval v ods.

34 napadnutého rozsudku, kde jasne a výstižne vysvetlil, ako dospel k sume finančného ocenenia
prospechu, ktorý žalovaným vznikol užívaním predmetných nehnuteľností, pričom odvolací súd s týmto
odôvodnením nemá dôvod nesúhlasiť a podrobnostiach na neho odkazuje.

37. Dôvodnou nebola ani námietka žalovaných, že súd prvej inštancie uznal námietku premlčania len v

rozsahu 120,69 eura, teda len za obdobie 1.5.2017-9.5.2017, pričom samotná žaloba bola podávaná od
obdobia 4/2017 vrátane a žalovaní vzniesli námietku práve od momentu 1.4.2017 do 9.5.2017 (čomu by
zodpovedala suma 536,26 eura). I pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie postupoval správne, pretože žalobca v žalobe uviedol, že si nárokuje zaplatenie
sumy 9.558,80 eura, ktorá zodpovedá nájomnému za 23 mesiacov (23 x 415,60 eura), t.j. obdobiu od
1.5.2017 do 31.3.2019, čo ako rozhodné obdobie správne v konaní ustálil i súd prvej inštancie. Žalobu

žalobca podal na súd dňa 10.5.2019, pričom na základe vznesenej námietky premlčania súd prvej
inštancie konštatoval, že nárok je za obdobie predchádzajúce dňu 10.5.2017 (t.j. za obdobie od 1.5.
do 9.5.2017) premlčaný, a to aplikujúc subjektívnu premlčaciu dobu. Pri určení výšky bezdôvodného
obohatenia teda súd prvej inštancie vychádzal z nasledovného výpočtu: 294,91 eura (alikvotná časť
nájomného za mesiac máj, t.j. 22 dní v dôsledku vznesenej námietky premlčania) + 9.143,20 eura

(415,60 eura x 22 kalendárnych mesiacov), s čím opätovne nemá odvolací súd dôvod nesúhlasiť.

38. Vo vzťahu k žalovanými namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej
inštancie, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

39. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

40. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa odchýlil od právneho názoru súdu prvej inštancie,

že žalovaní (žalovaná 2/ a pôvodný žalovaný 1/) užívali byt bez právneho dôvodu, a teda na úkor
žalobcu sa obohacovali, čoho následkom bol vznik práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
(majetkového prospechu) od žalovaných. Takýto záver je plne v súlade s ustálenou súdnou praxou.
O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania bytu bez nájomnej či inej zmluvy alebo
iného titulu oprávňujúceho tento byt užívať. V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu

(a teda je povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie) ten, kto uvedené plnenie prijíma (kto
realizujeužívateľskéoprávnenia)bezprávnehodôvodu,bezposkytovanianáhradyzavykonávaniejemu
nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s
právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať byt. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na
samupovahuplnenia-schopnývrátiťho,jepovinnýnahradiťbezdôvodnéobohatenievoformepeňažnej

náhrady (§ 458 ods. 1 OZ). Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je potom peňažná suma, ktorá
zodpovedá nájomnému realizovanému zvyčajne v danom mieste a čase za porovnateľné nehnuteľnosti.
V prejednávanom spore nebolo preukázané uzatvorenie nájomnej zmluvy medzi žalobcom a pôvodne
žalovaným 1/ a žalovanou 2/ (navyše žalovaní v konaní sami tvrdili, že nájomný vzťah so žalobcom
nebol, ale bola medzi nimi uzatvorená dohoda o bezodplatnom užívaní) a ani inej zmluvy, ktorá by

oprávňovala žalovaných na bezodplatné užívanie sporného bytu. Preto bol záver súdu prvej inštancie
o vzniku majetkového prospechu na strane žalovaných spočívajúceho v užívaní bytu bez právneho
dôvodu (keď existencia žiadneho titulu na užívanie bytu v konaní preukázaná nebola) správny.

41. Odvolací súd však ako čiastočne dôvodnú vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného 3/, keď

namietal, že bol na zaplatenie žalovanej pohľadávky zaviazaný spoločne a nerozdielne so žalovanou
2/. Súd prvej inštancie síce aplikoval relevantné zákonné ustanovenia (§ 470 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka), avšak nesprávne ich interpretoval, čo založilo nesprávne právne posúdenie veci, a teda
naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.42. Podľa § 470 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého
dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho

prešli poručiteľovou smrťou. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu a za
dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

43. Ten, kto (ako dedič) nadobudol dedičstvo, nezodpovedá za poručiteľove dlhy, ktoré na neho
prešli poručiteľovou smrťou, v plnom (neobmedzenom) rozsahu. Z ust. § 470 ods. 1 Občianskeho

zákonníka vyplýva zásada, že dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa (preberá poručiteľove dlhy) a za
primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa len obmedzene, a to do výšky ceny nadobudnutého
dedičstva. Zodpovednosť dediča za dlhy poručiteľa a za primerané náklady spojené s pohrebom je
obmedzená - ako sa uvádza v ust. § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka - cenou nadobudnutého
dedičstva; až do výšky ceny nadobudnutého dedičstva je dedič povinný na úhradu dlhov a primeraných
nákladov pohrebu použiť tak zdedený, ako aj svoj vlastný majetok (prechodom zdedeného majetku

na dediča došlo k splynutiu s jeho doterajším vlastným majetkom). Požiadavke veriteľa na úhradu
pohľadávky voči poručiteľovi sa dedič úspešne ubráni (úplne alebo sčasti) len vtedy, ak preukáže,
že do ceny nadobudnutého dedičstva uspokojil iných veriteľov poručiteľa, ktorých pohľadávky mali
prednosť pred vymáhanou pohľadávkou. Pretože výrokmi uznesenia o dedičstve o tom, aký majetok
patrí do dedičstva, aká je cena tohto majetku alebo aké dlhy poručiteľ zanechal, nie sú veritelia viazaní,

môžu o tom v konaniach, v ktorých sa domáhajú zaplatenia svojich pohľadávok voči poručiteľovi
proti jeho dedičovi, tvrdiť a preukazovať rozhodné skutočnosti bez toho, aby súd mohol vychádzať zo
záveru, že o týchto otázkach už bolo v inom konaní (v uznesení o dedičstve) právoplatne rozhodnuté.
Rozsah zodpovednosti dediča za dlhy poručiteľa a za primerané náklady spojené s pohrebom je daný
stavom majetku zanechaného poručiteľom jeho dedičom a cenou tohto majetku (v čase poručiteľovej

smrti, ku ktorému sa dedičstvo nadobúda - porov. § 460 Občianskeho zákonníka) na jednej strane
a výškou poručiteľových dlhov a primeraných nákladov jeho pohrebu na strane druhej; ak je rozsah
tejto zodpovednosti zisťovaný v konaní, v ktorom sa veriteľ domáha zaplatenia svojej pohľadávky voči
poručiteľovi proti dedičovi, žalujúci veriteľ má povinnosť tvrdenia a dôkazu o stave majetku zanechaného
poručiteľom jeho dedičom a o cene tohto majetku a žalovaný dedič tvrdí a preukazuje okolnosti o stave

poručiteľových dlhov a o primeraných nákladoch spojených s pohrebom, pričom z výsledkov dedičského
konania (ak bol vykonaný dôkaz príslušnými listinami z dedičského spisu) spravidla možno v tomto
smere vychádzať, len ak nebolo žalujúcim veriteľom alebo žalovaným dedičom tvrdené a preukázané
niečo iné.

44. Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú
za poručiteľove dlhy vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2 OZ. Ide o delenú zodpovednosť, podľa
ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba ten
dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič zodpovedá za každý
dlh poručiteľa je preto postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje rozdelenie majetkových práv

poručiteľa medzi dedičmi a hodnotu týchto práv. Inak povedané, skutočnosť, v akom rozsahu dedič
zodpovedá za dlhy poručiteľa, a teda v akom rozsahu prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je
zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve alebo z osvedčenia o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu
na to, či veriteľ do dedičstva pohľadávku prihlásil a či v rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený.
Napokon deľba dlhu (pokiaľ nedošlo k dohode dedičov a veriteľa) nie je v rozhodnutí o dedičstve

deklarovaná v žiadnej jeho časti (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 18/2009 z 22.
júla 2010).

45. Dedičia sú až do právoplatného rozhodnutia súdu vlastníkmi celého majetku poručiteľa a z právnych
úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení

voči iným osobám spoločne a nerozdielne (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/197/2010,
4Cdo/120/2009, 1Cdo/183/2009, 3Cdo/222/2010). Po právoplatnom skončení konania o dedičstve však
už platí citované ust. § 470 OZ, ktoré súd prvej inštancie síce v prejednávanej veci aplikoval, ale
nesprávne ho interpretoval, ako už odvolací súd uviedol vyššie.

46. Zo správne zisteného skutkového stavu vyplýva, že uznesením Okresného súdu Skalica č. k.
9D/62/2020 z 11.1.2021, právoplatným dňa 2.3.2021, bola schválená dohoda dedičov o vyporiadaní
dedičstva po poručiteľovi G. B., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX (pôvodne žalovaný 1/), pričom
dedičstvo nadobudli A. B. (pôvodná i súčasná žalovaná 2/) a D. B., nar. XX.X.XXXX (ako v súčasnostižalovaný 3/), pričom žalovaný 3/ nadobudol dedičstvo v hodnote 400 eur, pričom prebral dlh poručiteľa
vo výške 1.246,52 eura a žalovaná 2/ nadobudla dedičstvo v hodnote 17.340 eur. Všeobecná cena
majetku poručiteľa predstavovala 17.740 eur. Uvedené skutočnosti pritom neboli medzi stranami sporné,

pretože žalobca netvrdil a ani nepreukazoval iný stav a cenu majetku zanechaného poručiteľom jeho
dedičom a žalovaní netvrdili a nepreukazovali okolnosti o stave poručiteľových dlhov a o primeraných
nákladoch spojených s pohrebom, preto bolo dôvodným vychádzať z výsledkov dedičského konania,
pričomdôkazpríslušnýmuznesenímodedičstvebolvkonanísúdomprvejinštancieriadnevykonaný.Na
základe uvedeného teda možno uzavrieť, že žalovaná 2/ ako dedič po poručiteľovi (pôvodne žalovanom

1/) zodpovedá za jeho dlhy v pomere 97,75 %, čo v prejednávanej veci predstavuje sumu 9.225,75
eura a žalovaný 3/ v pomere 2,25 %, čo predstavuje sumu 212,36 eura, zo súdom priznanej istiny
(9.438,11 eura). V prejednávanej veci však bolo potrebné zohľadniť tiež skutočnosť, že žalovaná 2/ je
aj samostatným subjektom zodpovedajúcim za uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
titulom užívania bytu bez právneho titulu, t.j. jej zodpovednosť za dlh nie je viazaná len na jej právne
nástupníctvo po žalovanom 1/ ako je to v prípade žalovaného 3/.

47. Pokiaľ však žalovaný 3/ v odvolaní namietal, že v dedičskom konaní síce nadobudol dedičstvo v
sume 400 eur, avšak zároveň zodpovedal za dlhy poručiteľa vo výške 1.246,52 eura, ktoré v plnom
rozsahu uhradil, a preto nie je možné ho ako právneho nástupcu v danom konaní zaviazať k úhrade dlhu
po poručiteľovi, pretože by tým došlo k porušeniu ust. § 470 ods. 1 OZ, táto námietka nebola dôvodná.

V prvom rade je potrebné poukázať na to, že tvrdenie žalovaného 3/ o úhrade dlhu, ktorý prevzal po
poručiteľovi v dedičskom konaní, je novotou v odvolacom konaní, keďže pred súdom prvej inštancie
takúto skutočnosť netvrdil.

48. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, ako aj protistrany (§ 373 ods. 4 CSP) použiť

v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila pred
súdom prvej inštancie je obmedzené. Novoty v odvolacom konaní sú ponímané ako reštriktívna výnimka
z pravidla, že v konaní pred súdom druhej inštancie nie sú prípustné prostriedky procesného útoku alebo
obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia
v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia taxatívne stanovených zákonných

podmienok uvedených v § 366 CSP.

49. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie (tzv. novoty), možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných
podmienok,b/satýkajúvylúčeniasudcualebonesprávnehoobsadeniasúdu,c/mábyťnimipreukázané,

že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

50. Odvolací súd nezistil naplnenie žiadneho z dôvodov uvedených v § 366 CSP pre použitie novôt zo
strany žalovaného 3/ v odvolacom konaní (bez ohľadu, či nové skutkové tvrdenia o úhrade pohľadávky

voči poručiteľovi by boli spôsobilé privodiť žalovanému 3/ priaznivejšie rozhodnutie). Preto odvolací
súd na novú skutočnosť uvedenú žalovaným 3/ až v odvolaní prihliadnuť nemohol, keďže nepreukázal
žiadnu z taxatívne stanovených podmienok v zmysle § 366 písm. a/ až d/ CSP. Žalovaný 3/ v
odvolaní nepreukázal, že neporušil procesnú diligenciu, t.j. nepreukázal, že tvrdenú skutočnosť o úhrade
pohľadávky voči poručiteľovi uvedenú až v odvolaní nemohol bez svojej viny uplatniť pred súdom prvej

inštancie (§ 366 písm. d/).

51. Pre úplnosť sa žiada sa dodať, že i v prípade ak by nové skutkové tvrdenie o úhrade pohľadávky
voči poručiteľovi nebolo novotou v odvolacom konaní, takého skutkové tvrdenie nebolo žalovaným
3/ ani v odvolacom konaní preukázané. Iba v prípade, ak by žalovaný 3/, ktorý na základe dohody

žalovaných ako dedičov, schválenej uznesením dedičského súdu, preukázal, že do (skutočnej) výšky
ceny nadobudnutého dedičstva uhradil iné pohľadávky voči poručiteľovi, ktoré mali prednosť pred
vymáhanou pohľadávkou (k čomu však v súdenej nedošlo), bol by tiež odôvodnený záver, že za dlh
poručiteľa voči žalobcovi nezodpovedá.

52. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd pristúpil podľa § 388 CSP k zmene napadnutého výroku
I. tak, že žalovanú 2/ zaviazal samostatne na zaplatenie sumy 9.225,75 eura s príslušenstvom, pričom
súčasne na zaplatenie zostatku priznanej pohľadávky v pomere pripadajúcom na žalovaného 3/, t.j.212,36 eura zaviazal oboch žalovaných tak, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká
povinnosť druhého zo žalovaných.

53. O nároku na náhradu trov celého konania (prvoinštančného i odvolacieho), s použitím § 262 ods. 1
CSP v zmysle § 396 ods. 2 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP, t.j. podľa pomeru
úspechu vo veci. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou 2/ rozhodol o nároku na náhradu trov konania
tak,žeprevažneúspešnémužalobcovipriznalvočižalovanej2/nároknanáhradutrovkonaniavrozsahu
v rozsahu 97,48 % (po odpočítaní úspechu žalovanej 2/ v konaní v rozsahu 1,26 %). Pokiaľ ide o nárok

na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným 3/, v konaní bol prevažne úspešný žalovaný
3/ (97,78 %), pričom jeho čistý úspech po odpočítaní hrubého úspechu žalobcu (2,22 %), predstavuje
95,56 % a v tomto rozsahu odvolací súd zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovanému 3/.

54. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie

môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).