Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121405199
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6121405199.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobkyne: L. P., nar.
XX.XX.XXXX,bytomT.X,T.,zast.AdvokátskakanceláriaSTAHOVCOVÁ,s.r.o.,Karpatská6,Bratislava,
IČO: 55 962 611, proti žalovanému: i + i print spol. s r.o., , Mlynské Luhy 27, Bratislava, IČO: 00 688
070, zastúpený ATLegal, s.r.o., Mlynské nivy 73, Bratislava, IČO : 47 231 424, o zaplatenie 1.005,10 €
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III č. k.
21Cpr/27/2021-145 zo dňa 10. marca 2023 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok I., III.) potvrdzuje.

Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
sumu 945,10 € spolu s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 165,10 € od 01.05.2020 do zaplatenia,
zo sumy 220 € od 01.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 220 € od 01.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 220 €
od 01.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 120 € od 01.08.2021 od zaplatenia, to všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. II. Súd konanie v časti zaplatenia sumy 60 € s príslušenstvom zastavil.
III. Súd priznal žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v pomere úspechu 100%, o výške ktorej

bude rozhodnuté tunajším súdom po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 42, § 43 ods. 1, §
46, § 129 ods. 1, § 54, § 118 ods. 2, § 119 ods. 2, § 129 ods. 1, § 250b ods. 1, ods. 2, ods. 6 Zákonníka
práce, § 517 ods. 1, ods. 2, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 151 ods. 1 C.s.p.. Vláda Slovenskej
republiky od 12.03.2020 vyhlásila mimoriadnu situáciu z dôvodu ohrozenia verejného zdravia II. stupňa
v dôsledku pandémie infekčného ochorenia COVID-19 (uznesenie vlády SR č. 111 zo dňa 11.03.2020)

a od 16.03.2020 núdzový stav v období pretrvávajúcej mimoriadnej situácie v súvislosti s pandémiou
COVID-19 (uznesenie vlády č. 114 zo dňa 15.03.2020). Vláda Slovenskej republiky na svojom rokovaní
10.06.2020 schválila uznesenie č. 366/2020, ktorým ukončila núdzový stav uplynutím 13.06.2020 s
konštatovaním, že mimoriadna situácia vyhlásená uznesením vlády SR č. 111 zo dňa 11.03.2020 trvá aj
poukončenínúdzovéhostavu,tedaajpo13.06.2020.Predmetomprejednávanejvecijenárokžalobkyne
na doplatenie mzdy za obdobie od marca 2020 až júla 2020, ktorá jej bola krátená žalovaným ako
zamestnávateľom v období vyhlásenia mimoriadnej situácie a núdzového stavu z dôvodu COVIDu - 19

v celkovej výške 945,10 € s príslušenstvom (po čiastočnom späťvzatí sumy 60 € s príslušenstvom).

1.2. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol dňa 03.07.2017 pracovný
pomer na neurčito, s dohodnutou mesačnou mzdou 800 € brutto, a že žalovaný vyplatil žalobkynikrátenú mesačnú mzdu v celkovej výške 945,10 €, a to konkrétne za mesiac marec 2020 o 25% (o
sumu 165,10 €), v apríli o 30% (o sumu 220 €), v máji o 30% (o sumu 220 €), v júni 2020 o 30% (o
sumu 220 €), v júli o 15% (o sumu 120 €). V konaní taktiež nebolo sporné, že dňa 11.12.2020 bola

medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretá Dohoda o skončení pracovného pomeru s tým, že pracovný
pomer žalobkyne u žalovaného skončil dňom 31.12.2020, v Dohode o skončení pracovného pomeru
sa dobrovoľne žalovaný zaviazal žalobkyni uhradiť 3-mesačné odstupné 2.400 €, o doplatení mzdy za
predmetné obdobie za krátenie mzdy za marec až júl 2020 v Dohode nebola zmienka.

1.3. V konaní medzi stranami bolo sporné, či medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzavretiu dohody
o znížení mzdy za obdobie marec až júl 2020, príp. do konca roka 2020, na základe čoho by vznikol
nárok žalovaného znížiť žalobkyni mesačnú mzdu. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie
za preukázané, že žalovaný žalobkyni v uvedených mesiacoch vyplácal mzdu zníženú v rozdielnych
percentách (25%, 30%, 30%, 30%, 15%) podľa svojvoľného vlastného rozhodnutia ako zamestnávateľa
z dôvodu prepuknutia pandémie koronavírusu COVID-19 a v dôsledku situácie na trhu a poklesu tržieb

žalovaného vyvolanej vznikom a šírením ochorenia COVID-19 a opatrení prijatých vládou SR z dôvodu
prevencie rizík s tým spojených. Predpokladom plateného zníženia mzdy zamestnancovi zo strany
zamestnávateľa je v prvom rade dohoda medzi nimi ohľadne zníženia mzdy, a teda zmeny pracovnej
zmluvyohľadnemzdovýchnárokov.Hoci§54Zákonníkaprácepredpokladápovinnosťzmenypracovnej
zmluvy vyhotoviť písomne, nedodržanie písomnej formy nemá za následok neplatnosť dohody o zmene

pracovných podmienok, preto je možné dohodnúť sa na zmene pracovných podmienok aj ústne alebo
konkludentne. V prejednávanej veci súd prvej inštancie nemal preukázané, že by k zmene pracovnej
zmluvy ohľadne zníženia mzdy žalobkyni došlo na základe písomnej dohody. Žalobkyňa svoj nárok totiž
odvodzuje od neexistencie žiadnej dohody medzi ňou a žalovaným ohľadne zmeny pracovnej zmluvy
a dohody o znížení mzdy, preto dôkazné bremeno na preukázaní existencie dohody o znížení mzdy

žalobkyni v období od marca do júla 2020 bolo na žalovanom ako zamestnávateľovi.

1.4. Žalovaný existenciu dohody ústnej či konkludentnej o dočasnom znížení mzdy žalobkyni za
uvedené obdobie preukazoval tvrdením, že takúto dohodu uzavrel so žalobkyňou niekedy v marci
2020 formou pracovných porád, na ktorých sa zúčastňovali aj iní zamestnanci a na ktorých poradách

konateľ žalovaného E.. E. F. oznamoval ťažkú situáciu žalovaného v dôsledku poklesu tržieb žalovaného
po prepuknutí pandémie COVID-19 vyvolané vznikom a šírením ochorenia COVID-19 a prijatých
opatrení vládou SR z dôvodu prevencie rizík s tým spojených, v dôsledku čoho konateľ žalovaného
zamestnancom prízvukoval „potrebu uťahovania si opaskov“. Žalovaný síce v záverečnej reči uvádzal,
že k uzavretiu dohody o dočasnom znížení mzdy uzatváral osobne so žalovanou v marci 2020,

avšak vo svojej výpovedi uviedol, že zníženie mzdy odkomunikoval so zamestnancami na poradách,
avšak nepamätal si či aj konkrétne so žalobkyňou. Sám konateľ žalovaného uvádzal, že čo sa týka
dohody o znížení mzdy zamestnancom z dôvodu poklesu tržieb žalovaného v čase mimoriadnej
situácie a núdzového stavu pre COVID-19, zamestnancom prisľúbil zníženie mzdy najviac o 30%,
pričom dohoda o znížení mala platiť do konca roka 2020. Prezentovanie zníženia mzdy na poradách s

mnohými inými zamestnancami žalovaného zo strany konateľa žalovaného E.. F. nemožno považovať
za uzavretie ústnej dohody o znížení mzdy so žalobkyňou. Súd prvej inštancie dal za pravdu žalobkyni
v záverečnej reči, že pre platnosť dohody ohľadne mzdových nárokov, a teda zmeny pracovnej
zmluvy, je potrebná určitosť týchto podmienok. Ako však vyplynulo z výpovede konateľa žalovaného,
z výplatných pások žalobkyne za obdobie marec-júl 2020, žalovaný tvrdil, že zamestnancom sľúbil

zníženie mesačnej mzdy najviac o 30%, pričom skutočne aj výplatných pások vyplýva, že žalobkyni bola
mzda znižovaná mesačne ľubovoľne v závislosti na vôli zamestnávateľa o 25%, 30%, 15%. Žalovaný v
konaní nepreukázal, že by žalovaná ako zamestnanec súhlasila s dohodou o znížení jej mesačnej mzdy,
akým spôsobom prejavila súhlas a pod. Nie je možné považovať za ústne uzavretie dohody o znížení
mzdy spôsobom prezentácie potreby uťahovania si opaskov konateľom žalovaného na pracovných

poradách adresovaných neurčitému počtu zamestnancov neadresne práve k osobe žalobkyne. Je preto
potrebné prisvedčiť žalobkyni, že aj v prípade, ak by dohoda o znížení mzdy bola písomná, nebola by pre
neurčitosť ohľadne výšky mzdy platná, pretože výšku mzdy nie je možné dojednať formou maximálne
zníženie o 30%.

1.5. Pokiaľ ide o tvrdenia o konkludentne uzavretej dohode o znížení mzdy za marec až júl 2020 so
žalobkyňou, žalovaný toto odôvodňoval tým, že žalobkyňa počas celého trvania pracovného pomeru
u žalovaného do dňa 31.12.2020 nevzniesla voči zníženej mzde vyplatenej jej za uvedené obdobie
žiadne námietky, počas rokovanie o skončení pracovného pomeru dohodu (v mene žalovaného konalkonateľ E.. E. F.), nikdy netvrdila, že by jej vyplatil žalovaný bez dohody s ňou zníženú mzdu za uvedené
obdobie, ani nežiadala, aby bol žalovaný v Dohode o skončení pracovného pomeru zaviazaný na
úhradu nedoplatku mzdy za marec - júl 2020. Ako mal súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania

za preukázané, žalovaný ani v tomto smere v konaní nepreukázal existenciu konkludentne uzavretej
dohody o znížení mzdy so žalobkyňou, pretože konanie žalobkyne, ktorá nevzniesla voči žalovanému
námietky ohľadne zníženia jej mzdy, nemožno považovať za jej súhlas so znížením mzdy, navyše tu
žalovaný nepreukázal, dokedy mala byť táto konkludentná dohoda uzavretá, o akú konkrétnu sumu
mala byť žalobkyni mzda znížená. Opätovne by sa jednalo o svojvoľné zníženie mzdy zamestnávateľom

žalovaným žalobkyni za ten-ktorý mesiac rôzne, z ktorého dôvodu teda k žiadnej určitej dohode o znížení
mzdy nemohlo medzi žalobkyňou a žalovaným ani dôjsť.

1.6. Žalovaný tvrdil, že v zmysle § 250b ods. 6 Zákonníka práce by žalobkyni prináležala náhrada
mzdy za obdobie marec až máj 2020 v sume 80% jej priemerného zárobku, najmenej však v sume
minimálnej mzdy, čo bolo údajne zo strany žalovaného dodržané, keď v období marec - máj 2020 bola

obmedzená činnosť žalovaného ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie a núdzového stavu, čo
malo za následok zníženie množstva objednávok žalovaného, zúženie výroby a výrazný pokles tržieb,
kedy žalobkyňa pre obmedzenie činnosti žalovaného v dôsledku vykonávania práce home office, teda
nevykonávala prácu pre žalovaného, nakoľko dohodnutý druh práce asistent obchodného manažéra
jej z domu túto prácu neumožňoval vykonávať. V tejto súvislosti súd prvej inštancie ustálil, že na

základe vykonaného dokazovania v konaní nebolo sporné, že prácu na tzv. home office (v domácom
prostredí) nariadil žalovaný pre svojich zamestnancov, a teda aj pre žalovanú, čo umožňuje § 250b
ods. 2 Zákonníka práce s tým, že zrejme zamestnávateľ - žalovaný ustálil, že i pre žalovanú je
výkon práce z domácnosti žalobkyne možný, jej práca na pracovisku nebola nevyhnutná, príp. bola
riziková z dôvodu prevencie šírenia prenosnej choroby. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať,

že výkon práce z domácnosti žalobkyni nariadil žalovaný, teda nebola to povinnosť žalovaného a na
nariadenie výkonu práce z domu sa nevyžadoval ani súhlas žalobkyne. Preto je absolútne nedôvodná
námietka žalovaného, že žalobkyňa pre obmedzenie činnosti žalovaného ako dôsledku vyhlásenia
mimoriadnej situácie a núdzového stavu bola v marci 2020 na tzv. home office v rozsahu 20,75 hod.,
celý apríl 2020, v máji 2020 v rozsahu 124,50 hod., (z čoho navyše vyplýva, že počas predmetného

obdobia marec - júl 2020 v určitom rozsahu vykonávala prácu pre žalovaného), keď sám žalovaný
nariadil prácu v domácnosti pre žalobkyňu uvedomujúc si po zvážení, že jej dohodnutý druh práce to
dovoľuje. Nová právna úprava Zákonníka práce účinná od 04.04.2020 v § 250b ods. 6 predpokladá
možnosť zamestnávateľa jednostranne znížiť mzdu zamestnancom, ktorí nemôžu vykonávať prácu
celkom alebo sčasti pre zamestnávateľa, kedy by zamestnancom prináležala náhrada mzdy v sume

80% ich priemerného zárobku len za predpokladu, žeby zamestnanec nemohol vykonávať túto prácu pre
zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie,
núdzového stavu alebo výnimočného stavu. Ako vo svojej výpovedi potvrdil sám konateľ žalovaného E..
E. F., u žalovaného počas obdobia od marca - júla 2020 nedošlo ani k zastaveniu, ani k obmedzeniu
činnosti žalovaného, jednalo sa len o pokles tržieb žalovaného, pričom chod spoločnosti žalovaného

fungoval. Z tohto dôvodu neboli splnené podmienky uplatnenia voči žalovanej § 250b ods. 6 (8)
Zákonníka práce, keď navyše žalovaná počas uvedeného obdobia chodila aj do práce, pre žalovaného
teda vykonávala prácu nie z domáceho prostredia. K námietke žalovaného, aby žalobkyňa preukázala,
akú prácu, aké množstvo práce, koľko hodín denne v čase jej home officu vykonávala pre žalovaného
súd prvej inštancie uviedol, že práve žalovaný jej umožnil vykonávať prácu z domáceho prostredia po

zvážení,žejejtodohodnutýdruhpráceumožňoval,žalovanýjejmalmožnosťvdobe,keďbolažalobkyňa
na home office zadávať úlohy, preto nebolo dôvodné, aby v konaní žalobkyňa preukazovala konkrétne
úkony, ktoré pre žalovaného počas práce z domáceho prostredia v období marec - máj 2020 vykonávala.
1.7. Čo sa týka navrhovaného dôvodu zamietnutia žaloby žalovaným z dôvodu špekulatívneho konania
žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi s cieľom poškodiť žalovaného a obohatiť sa na jeho úkor,

prvoinštančný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobkyňa po obdržaní znížených
miezd v období od marca do júla 2020 sa voči zníženiu mzdy zo strany žalovaného neohradila,
zostala nečinná. Dohodou o skončení jej pracovného pomeru zo dňa 11.12.2020 došlo k skončeniu
jej pracovného pomeru u žalovaného ku dňu 31.12.2020, pričom k uzavretiu Dohody došlo z iniciatívy
žalobkyne a Dohodu vypracoval žalovaný, ktorý ju v znení ako ju sporové strany podpísali, dal na

preštudovanie žalobkyni dňa 10.12.2020, ktorá ju dňa 11.12.2020 i podpísala. Obsahom dohody boli
mzdové nároky žalobkyne, avšak len čo sa týka výplaty mzdy za december 2020, preplatok zostatku
dovolenky a dobrovoľné vyplatenie 3-mesačného odstupného žalobkyni, na čo sa sám dobrovoľne
žalovaný zaviazal. Predmetom Dohody nebolo zaplatenie nedoplatku mzdy za marec až júl 2020 azároveň Dohoda o skončení pracovného pomeru ani neobsahovala ustanovenie, že ňou majú všetky
záväzky žalobkyňa i žalovaný vzájomne vysporiadané, ako to nesprávne tvrdí žalovaný. Skutočnosť,
že žalobkyňa sa v Dohode nedomáhala vysporiadania nedoplatku mzdy, ktorá je predmetom konania

sp. zn. 21Cpr/27/2021, avšak od žalovaného si ju začala uplatňovať bezprostredne až po skončení
jej pracovného pomeru a vyplatení odstupného, je síce v určitom smere špekulatívnym konaním
žalobkyne, avšak nemožno opomenúť, že je to jej zákonné právo na výplatu mzdy podľa § 118
Zákonníka práce, ktorú jej nezákonne jednostranne žalovaný ako zamestnávateľ znížil bez dohody
s ňou. Súd v tomto smere prihliadol na skutočnosť, že v čase mimoriadnej situácie, pandemickej

situácie COVID-19, v čase vyhlásenia mimoriadneho stavu bola situácia v spoločnosti taká, že skutočne
panoval strach z budúcnosti, či už o zdravie, o zamestnanie, kedy žalobkyňa ako zamestnanec chcela
zotrvať v zamestnaní a poberať aspoň nejakú mzdu na prežitie. Až po zistení od kamaráta v auguste
2020 z odpovede Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zistila, že zamestnávateľ nemôže
jednostranne zamestnancom znížiť mzdu, preto skutočnosť, že si svoj nárok na vyplatenie zostatku
mzdy za marec až júl 2020 uplatnila od žalovaného až v januári 2021 po obdržaní odstupného

dobrovoľne žalovaným jej vyplateného, nemožno vyhodnotiť za špekuláciu takej intenzity, ktorá by
spĺňala predpoklad zamietnutia žaloby z dôvodu jej konania pre rozpor s dobrými mravmi podľa
§ 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie zastal názor, že práve žalovaný ako obozretný
zamestnávateľspočtomzamestnancovcca50malvyhotoviťDohoduoskončenípracovnéhopomeruso
žalobkyňou, v ktorej okrem dobrovoľne poskytnutého odstupného mal doplniť o ustanovenie, že všetky

vzájomné vzťahy a záväzky (mzdové) medzi žalobkyňou a žalovaným sú vysporiadané.
1.8. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba bola
podaná dôvodne, námietky žalovaného uvedené v bodoch 24.,25.,36.,27. vyhodnotil ako nedôvodné
a nepreukázané, pričom z dôvodu, že žalovaný skutočne v období za mesiace marec, apríl, máj,
jún, júl 2020 vyplatil žalobkyni zníženú mzdu oproti dohodnutej mzde v Pracovnej zmluve zo dňa

28.06.2017 v rozpore so zákonom, bez existencie akejkoľvek dohody o zmene podmienok, t.j. o znížení
mzdy; žalovaný nepreukázal, žeby mohol voči žalobkyni uplatniť § 250b ods. 6 Zákonníka práce z
dôvodu, že prevádzka žalovaného v predmetnom období nebola ani obmedzená ani zastavená; ani
žeby konanie žalobkyne, ktorým si voči žalovanému uplatnila doplatok zníženej mzdy touto žalobou bol
v rozpore s dobrými mravmi, preto súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami uvedenými v

bode 20 odôvodnenia tohto rozsudku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 945,10 € podľa §
118 Zákonníka práce. O príslušenstve pohľadávky rozhodol súd podľa § 517 ods. 1,2 s prihliadnutím
na § 3 Vyhl. MS SR č. 87/1995 Z.z. tak, že žalobkyni prináleží 5% ročný úrok z omeškania odo dňa
nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy, za ktorú žalobkyni prináležala vyplatená znížená mzda,
odkedy sa dostal žalovaný do omeškania s výplatou mzdy. Keďže žalobkyňa si úhradu príslušenstva

uplatnila sčasti nesprávne (od roku 2021 do zaplatenia), súd nemohol v jej prospech prekročiť rámec
požadovaného nároku, preto i v tejto časti žalobe vyhovel.
1.9. Výrok o čiastočnom zastavení konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 145 ods. 2,
§ 146 ods. 1 C.s.p.. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa vzala žalobu v časti zaplatenia sumy 60
€ s príslušenstvom v priebehu konania späť z dôvodu, že táto suma jej bola doplatená žalovaným za

mesiace apríl, máj, jún 2020, s ktorým späťvzatím súhlasil i žalovaný, súd prvej inštancie v tejto časti
konanie v zmysle vyššie uvedených ustanovení zastavil.

1.10. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods.
1 C.s.p. s prihliadnutím aj na ustanovenie § 256 ods. 1 C.s.p. tak, že vzhľadom na prevažný úspech

žalobkyne v konaní a jej neúspech len v nepatrnej časti, v ktorej vzala žalobu nedôvodne podanú späť,
súd prvej inštancie jej priznal voči žalovanému, ktorý bol v konaní prevažne neúspešný, plnú náhradu
trov konania v pomere úspechu 100%..

2. Proti výrokom I. a III. tohto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý

žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil súdu prvej inštancie, alebo aby odvolací sú
zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobu zamietne a nárok na náhradu trov konania prizná
žalovanému. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h)
C.s.p.

2.1.Knesprávnemuprávnemuposúdeniuveciuviedol,ževmarci2020prepuklapandémiakoronavírusu
COVID-19 a v dôsledku situácie na trhu s polygrafickou výrobou ako aj z dôvodu opatrení prijatých
vládou Slovenskej republiky, začali jeho tržby klesať. Keďže tržby poklesli o 30% nebol schopný
zachovať tie isté fixné a mzdové náklady bez toho, aby sa dostal do straty a začal trpieť na nedostatokfinančných nákladov. Žalovaný komunikoval so všetkými svojimi zamestnancami aj so žalobkyňou,
kde im oznámil, že buď budú súhlasiť so znížením mzdy alebo bude nútený časť zamestnancov
prepustiť. Žalovaný navrhol všetkým zamestnancom uzavretie dohody o dočasnom znížení mzdy za

prácu vykonávanú pre žalovaného počas obdobia poklesu tržieb, s tým že zníženie mzdy zamestnancov
bude maximálne 30% v závislosti od rozsahu poklesu tržieb žalovaného v jednotlivých mesiacoch do
31.12.2020.Uvedenéimnavrholnaosobnýchrokovaniachskonateľomanapravidelnýchpondelňajších
poradách žalovaného. Takto to bolo navrhnuté aj žalobkyni. Všetci vrátane žalobkyne súhlasili. Žalovaný
mal za to, že nie je potrebné uvedené dohody uzatvárať písomne, nakoľko medzi ním a jeho

zamestnancami platili aj ústne dohody, a nemal dôvod sa domnievať, že tento krát to bude inak.
Zákonník práce nedodržanie písomnej formy zmeny pracovných podmienok nezakladá neplatnosť
uvedenejdohody.Jemožnétakútodohoduuskutočniťajústnealebokonkludentne.Žiadnyzamestnanec
nespochybnil existenciu ústnej dohody. Žalobkyňa počas uvedeného obdobia poberala zníženú mzdu,
nikdy počas trvania pracovného pomeru nevzniesla námietku voči vyplatenej sume. Ďalej uviedol, že
v dohode o skončení pracovného pomeru si strany uviedli, že nemajú voči sebe žiadne ďalšie nároky

a tieto sú v plnom rozsahu vysporiadané. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s vyššie uvedenou
argumentáciou žalovaného, ktorá bola relevantná a rozhodujúca pre rozhodnutie súdu o žalobe a
neuviedol jasné a zrozumiteľné dôvody, prečo uvedenú argumentáciu žalovaného neprijal. Súd prvej
inštancie neuviedol celú argumentáciu, hoci bola relevantná a podstatná pre rozhodnutie súdu o žalobe
a tým prišlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces.

2.2. Žalovaný síce v záverečnej uviedol, že k uzavretie dohody o dočasnom znížení mzdy uzatváral
osobe so žalovanou v marci 2020, avšak bolo uvedené, že zníženie mzdy odkomunikoval so
zamestnancami. Z výpovede konateľa žalovaného vyplynulo, že zamestnancom bol predložený návrh
na dočasné zníženie ich miezd, nešlo o svojvoľné vyplácanie zníženej mzdy zamestnancom, návrh bol

zamestnancom predložený v ústnej podobe buď osobne konateľom alebo cez nadriadeného alebo na
poradách konaných u žalovaného. Konateľ netvrdil, že si nepamätá či bol návrh žalobkyni predložený
na porade žalovaného avšak to že si nepamätá či jej bol predložený osobne alebo nie, nič nemení na
tom, že jej bol predložený na porade. Z výpovede žalobkyne vyplýva, že bola informovaná, že idú ťažké
časy, a že sa bude u žalovaného prepúšťať. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal vierohodnosťou

výpovede žalobkyne. Žiaden iní zamestnanec nenamietal, že mu bola vyplatená nižšia suma. Žalovaný
prezentoval voči zamestnancom prítomným na porade adresný návrh na dočasné zníženie miezd za
podmienok uvedených vyššie. Žiadne ustanovenie nebráni, aby bol takýto návrh prezentovaný voči
viacerým zamestnancom, ak je jasný a zrozumiteľný. Nebolo odôvodnené, na základe akých údajov
dospel k opačnému záveru. Je nesprávne stanovisko súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého dohoda

o znížení mzdy by nebola pre neurčitosť ohľadne výšky mzdy platná, pretože výšku mzdy nie je
možné dojednať formou maximálneho zníženia o 30%. Podľa žalovaného je dohoda určitá. Súd prvej
inštancie jasne a zrozumiteľne neodôvodnil, prečo by dohoda o dočasnom znížení mzdy „maximálne
o 30%“ mala byť neurčitá. Z neprávneho stanoviska súdu prvej inštancie vyplýva, že by bolo možné
dohodnúť zníženie len presne o 30%, hoci pre zamestnanca je výhodnejšie, ak by bolo uvedené,

že k zníženiu príde maximálne o 30%. Teda ak by počas zníženia mzdy, prišlo u zamestnávateľa k
zvýšeniu tržby, nemohol by si zamestnanec uplatňovať zvýšenú mzdu. Súd prvej inštancie dospel k
nesprávnemu stanovisku, že žalovaný nepreukázal existenciu konkludentnej uzavretej dohody o znížení
mzdy so žalobkyňou, pretože konanie žalobkyne, ktorá nevzniesla voči žalovanému námietky ohľadne
zníženia jej mzdy, nemožno považovať za jej súhlas so znížením mzdy, pričom žalovaný nepreukázal,

dokedy mala byť táto konkludentná dohoda uzavretá, o akú konkrétnu sumu mala byť žalobkyni mzda
znížená. Žalobkyňa nepoprela tvrdenia žalovaného o faktickom konaní strán sporu, preto sa považujú
za nesporné. Strany sporu v súlade s touto dohodou postupovali. Súd prvej inštancie nerozlišuje medzi
konkludentne uzavretou dohodou a dohodou uzavretou na základe výslovne prejavenej vôle. Aj v
prípade konkludentnej dohody je potrebné preukázať výslovne prejavenú vôľu. Podľa nesprávneho

záveru súdu prvej inštancie nie je možné uzatvoriť konkludentnú dohodu o dočasnom znížení mzdy,
s čím sa nedá súhlasiť. Ku konkludentnému uzatvoreniu dohody o zmene pracovných podmienok
môže dôjsť tak, že zamestnanec začne so súhlasom zamestnávateľa podľa zmenených pracovných
podmienok. Je celkom zrejmé, že v takomto prípade súhlas zamestnávateľ prejaví konkludentne svojím
faktickým postupom, t. j. že nebude namietať proti tomu, keď zamestnanec začne chodiť do práce na

neskoršíčas.Súdprvejinštanciejasneazrozumiteľneneodôvodnilprečofaktickékonanienepreukazuje
vznik zmluvy. Žalobkyňa taktiež nepoprela, že na rokovaní o skončení pracovného pomeru, strany sporu
deklarovali, že nad rámec dohody o skončení pracovného pomeru nemajú voči sebe žiadne ďalšie
nároky.2.3. Žalovaný poukázal na to, že bol ako zamestnávateľ oprávnený za marec až máj 2020 postupovať
podľa ustanovenia § 250b ods. 6 Zákonníka práce a uhradiť žalobkyni za toto obdobie náhradu

mzdy v sume 80% je priemerného mesačného zárobku, najmenej však v sume minimálnej mzdy.
V uvedenom období bola obmedzená činnosť žalovaného ako celku, čo mali za následok zníženie
množstva objednávok jeho zákazníkov, zúženie výroby a výrazný pokles tržieb. Žalobkyňa bola v marci
v rozsahu 20,75 hod., celý apríl 2020 a v máji 2020 v rozsahu 124,50 hod. na tzv. home office,
kedy nemohla vykonávať prácu pre žalovaného, pretože dohodnutý druh práce asistent obchodného

manažéra neumožňoval žalobkyni vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy z 28.06.2017 z domácnosti
zamestnanca, keďže nemala k dispozícii pracovný počítač a teda ani prístup k serveru žalovaného,
a nemohla tak vypracovávať kalkulácie, pripravovať a spracovávať ceny pre potreby obchodného
oddelenia, spracovávať a vytvárať cenové ponuky. Uvedená skutočnosť bola potvrdená vo výpovediach
na pojednávaní dňa 31.01.2023. Ak by neprišlo k uzavretiu dohody o znížení mzdy, bol by oprávnený
postupovať podľa ustanovenia § 250b ods. 6 Zákonníka práce. Žalobkyňa nijako nepreukázala, akú

prácu počas home office pre neho vykonávala a uviedol, že žalobkyňa bola na home office, pretože on
nemal pre ňu prácu.

2.4. V rozpore s vykonaným dokazovaním je tvrdenie súdu prvej inštancie, že nebolo sporné, že na
základe vykonaného dokazovania, že prácu na tzv. home office nariadil žalovaný pre žalobkyňu v zmysle

§ 250b ods. 2 Zákonníka práce. K uvedenému nebolo vykonané dokazovanie a je v rozpore s jeho
tvrdeniami, že pozíciu žalobkyne nebolo možné uskutočňovať prácou z domu. Žalovaný žalobkyni z
dôvoduochranyzdraviaumožnilvykonávaťprácunahomeofficeasuvedenýmitvrdeniamisasúdnijako
nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani so skutočnosťami, ktoré vyplynuli z výpovede
žalobkyne a konateľa žalovaného E.. F.. Ak by aj prišlo k nariadeniu home officu, nič by to nemenilo na

skutočnosti a nijako nepreukazovalo, že žalobkyňa pre žalovaného aj skutočne v tom čase vykonávala
prácuvzmyslepracovnejzmluvy.Jeirelevantnéanesprávnetvrdeniesúduprvejinštancie,žežalobkyňa
počas marca až júla chodila aj do práce. Podľa žalovaného treba uviesť, že § 250b ods. 6 Zákonníka
prácesaaplikujevprípade,akzamestnanecnemôževykonávaťprácucelkomalebosčasti.Toznamená,
že aplikácia § 250b ods. 6 Zákonníka práce je možná, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu

sčasti a nielen vtedy, ak nemôže vykonávať prácu celkom. Z výpovedi žalobkyne aj konateľa žalovaného
vyplýva, že boli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 250b ods. 6 Zákonníka práce. Súd prvej
inštancie sa z uvedenými skutočnosťami nevysporiadal a ani ich nezhodnotil. Ustanovenie §
250b ods. 6 Zákonníka práce sa aplikuje, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu celkom alebo sčasti
pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa na základe rozhodnutia príslušného orgánu

alebo zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej
situácie, núdzového stavu, alebo výnimočného stavu a nielen vtedy, ak dôjde k zastaveniu alebo
obmedzeniu činnosti zamestnávateľa na základe rozhodnutia príslušného orgánu. Žalovaný tvrdil, že v
období marec až máj 2020 bola obmedzená činnosť žalovaného ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej
situácie a núdzového stavu, keďže v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie a núdzového stavu došlo

k uzatvoreniu hraníc, obmedzeniu pohybu, obmedzeniu pohybu, obmedzeniu možností komunikácie a
dovozu tovaru, čo malo za následok zníženia množstva objednávok zákazníkov žalovaného, zúženie
výroby žalovaného a výrazný pokles tržieb žalovaného. Súd prvej inštancie nepodal v napadnutom
rozsudku žiadny výklad pojmov uvedených v § 250b ods. 6 Zákonníka práce a, jasne a zrozumiteľne
nevysvetlil, prečo situáciu, v ktorej sa žalovaný ocitol v dôsledku vyhlásenej mimoriadnej situácie a

núdzového stavu nie je možné považovať za obmedzenie činosti v zmysle § 250 ods. 6 Zákonníka práce.
Súd prvej inštancie sa nezaoberal a nevysporiadal sa so všetkými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní
najavo ani ostatnou skutkovou a právnou argumentáciou žalovaného v tomto smere. Nevykonal návrh
žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom T.. O. E. za účelom preukázania nepriaznivej situácie,
v ktorej sa ocitol v dôsledku pandémie COVID-19, bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom odôvodnil, prečo

tento dôkaz nevykonal. Je nesprávne stanovisko súdu prvej inštancie, že nebolo dôvodné, aby v konaní
žalobkyňa preukazovala konkrétne úkony, ktoré pre žalovaného počas práce z domáceho prostredia
v období marec až máj 2020 vykonávala z dôvodu, že on jej umožnil vykonávať prácu z domáceho
prostredia po zvážení, že jej to dohodnutý druh práce umožňoval a mal jej možnosť v dobe, keď bola
žalobkyňanahomeofficezadávaťúlohy,pretoževprvomradesaničnemenínatom,ževdanomprípade

boli splnené podmienky na aplikáciu § 250b ods. 6 Zákonníka práce počas obdobia, kedy žalobkyňa bola
na home office. Žalobkyňa má bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že pre
žalovaného v tom čase vykonávala prácu v zmysle pracovnej zmluvy z 28.06.2017. Súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie založil na skutkových tvrdeniach, ktoré nevyplynuli z vykonaného dokazovania, anaopak sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie nezhodnotil všetky skutočnosti,
ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, a ani nijak neodôvodnil, prečo ich považoval za irelevantné.
2.5. Postup žalobkyne je špekulatívny vopred premyslený, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi s cieľom

poškodiť žalovaného a obohatiť sa na jeho úkor, ktorý nepoužíva právnu ochranu. Žalovaný vo svojom
odvolaní citoval čl. 12, § 13 Zákonníka práce, popisoval inštitút dobrých mravov a poukázal na rozsiahlu
teóriu dobrých mravom. V súvislosti s tým uviedol, že žalobkyňa v septembri 2020 na osobnom stretnutí
s E.. E. F., navrhla žalovanému, že buď jej zvýši mzdu alebo u neho ukončí pracovný pomer, pričom
on akceptoval jej návrh na ukončenie pracovného pomeru. Keďže mal za to, že k zníženiu náhrady

mzdy za mesiac marec až júl 2020 došlo na základe dohody, návrh dohody o skončení tento záväzok
žalovaného doplatiť žalobkyni časť mzdy za marec až júl 2020 neobsahoval. Žalovaný sa žalobkyni
zaviazal vyplatiť dobrovoľne odstupné hoci na neho nemala nárok. Žalobkyňa vo výpovedi uviedla, že
vedela, že počas pandémie COVID-19 môže dôjsť k zmene výšky mzdy zamestnanca len na základe
dohody zamestnanca a zamestnávateľa, t. j. nemôže ísť o jednostranný úkon zamestnávateľa, keďže
táto skutočnosť okrem iného vyplýva z listu PSVR z 10.08.2020, ktorý mala žalobkyňa k dispozícii,

mala informáciu, že žiadosť na doplatenie mzdy si môže uplatniť do 2 rokov, zastáva názor, že k
zníženiu mzdy za marec až júl 2020 došlo bez dohody s ňou a teda že má voči žalovanému nárok
na doplatok mzdy za marec až júl 2020. Počas rokovaní o uzatvorení dohody o skončení pracovného
pomeru túto skutočnosť neoznámila žalovanému, nemala žiadne návrhy na zmenu návrh dohody o
skončení pracovného pomeru a nežiadala od žalovaného, aby dohoda o skončení pracovného pomeru

obsahovala záväzok žalovaného na doplatenie časti mzdy obdobie marec 2020 až júl 2020. Žalobkyňa
teda konala v rozpore s čl. 2, § 13 ods. 3 a § 81 písm. e) Zákonníka práce, keď počas rokovania o
uzatvorenídohodyoskončenípracovnéhopomeru,vrámciktoréhosariešilivzájomnénárokyžalobkyne
a žalovaného vyplývajúce z pracovného pomeru k žalovanému, neoznámila, že zastáva názor, že časť
mzdy za marec až júl 2020 jej nebola vyplatená bez dohody s ňou a nežiadala, aby sa v dohode o

skončení pracovného pomeru žalovaný zaviazal na jej úhradu. Svojím nečestným konaním neumožnila
žalovanému naformulovať a uzatvoriť dohodu, ktorá by odrážala reálny stav existujúcich a sporných
vzťahov medzi žalobkyňou a žalovaným. Počkala si až žalovaný uhradí všetky záväzky, odstupné v
sume 2.400 €, ktorá bola odoslaná dňa 08.01.2021, a už 19.01.2021 vyzvala žalovaného na úhradu
dlžnej mzdy. Ak by aj existoval takýto nárok, bol už v trojnásobnej výške uhradený. Žalobkyňa neutrpela

žiadnu ujmu, nakoľko získala naviac sumu 1.454,90 €. Skutočnosť, že žalobkyňa od augusta 2020
vedela, že počas pandémie COVID-19 môže dôjsť k zmene výšky mzdy zamestnanca len na základe
dohody zamestnanca a zamestnávateľa, a podľa jej tvrdení zastávala názor, že k zníženiu mzdy
za marec až júl 2020 došlo bez dohody s ňou, a teda že má voči žalovanému nárok na doplatok
mzdy za marec až júl 2020, počas rokovaní o uzatvorení dohody o skončení pracovného pomeru túto

skutočnosť žalovanému neoznámila. Nárok uplatnený žalobkyňou nepožíva právnu ochranu z dôvodu
konania žalobkyne v rozpore s čl. 2, § 13 ods. 3 a §81 písm. e) Zákonníka práce ako aj § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka nič nemení ani tvrdenie súdu prvej inštancie v zmysle ktorého je má žalobkyňa
zákonné právo na výplatu mzdy v zmysle § 118 Zákonníka práce. Dohoda o skončení pracovného
pomeru obsahovala ustanovenie, že všetky záväzky strany sporu vzájomne vysporiadané. Súd prvej

inštancie sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že mala informáciu od svojho kamaráta, že žiadosť na
doplateniemzdysimôžeuplatniťdo2rokov,čožalobkyňauviedlavosvojejvýpovedinapojednávanídňa
08.11.2022 V rozsudku je uvedené, že žalobkyňa nežiadal pri dohode o skončení pracovného pomeru
doplatenie mzdy. Ide o nepravdivé a účelové tvrdenie, ktoré je v rozpore s jej predchádzajúcim tvrdením.
Je nezmysel aby žalobkyňa nevedela, že si môže vymáhať doplatok mzdy po skončení kalendárneho

mesiaca, za ktorý jej vznikol nárok na mzdu, avšak niekoľko dní potom, ako žalovaný uhradil všetky
svoje záväzky voči žalobkyni v zmysle dohody o skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie sa
nevenoval vierohodnosti jej výpovede, ale v rozpore s § 191 ods. 1 C.s.p. prihliadal len na určité časti jej
výpovede a iné ignoroval. S uvedenými skutočnosťami sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Konaním
súdu prvej inštancie prišlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces.

2.6. Ďalej sa žalovaný venoval vadám v skutkových zisteniach. Súd prvej inštancie vydal rozsudok na
základe nesprávne zisteného skutkového a konanie, ktoré mu predchádzalo, trpí skutkovými vadami.
Svoje rozhodnutie založil na skutkových tvrdeniach, ktoré nevyplynuli z vykonaného dokazovania,
ale naopak boli s ním v rozpore. Nevysporiadal sa ani v celom súhrne posudzovaných skutočností
nezhodnotil relevantné skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovaní, ktoré sú založené na

„znesporení“ skutkových tvrdení žalovaného v dôsledku ich nepopretia zo strany žalobkyne, bez toho,
aby v napadnutom rozsudku odôvodnil, prečo ich považoval za irelevantné. Nevysporiadal sa s rozpormi
v tvrdeniach žalobkyne a nezaoberal sa vierohodnosťou výpovede žalobkyne a nevykonal návrh
žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom T.. O. E. za účelom preukázania nepriaznivej situácie.2.7. Pokiaľ ide o nesprávny procesný postup tak, žalovaný vo svojom odvolaní uvádza rozsiahlu teóriu
ohľadom práva na spravodlivý proces. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie odôvodnil svoje
stanovisko konkrétnou argumentáciou, s ktorou sa súd prvej inštancie nevysporiadal a v rozpore s

§ 220 ods. 2 C.s.p. na ňu ani nepoukázal. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s relevantnou
právnou argumentáciou uvedenou žalovaným v priebehu konania, ktoré skutočnosti (nedostatok
odôvodnenia) znamenajú, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Ďalej žalovaný poukázal
na ustanovenie § 182 C.s.p. podľa ktorého ak súd pojednávanie neodročí pred jeho skončením vyzve
strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Je povinnosťou

súdu vyzvať na prednesenie záverečných rečí strany a ich zástupcov. Ak ide o odročenie pojednávania
je záverečná reč vylúčená, možná je iba v prípade odročenie za účelom vyhlásenia rozsudku. Ak
po záverečných rečiach príde k odročeniu pojednávania. Bude musieť byť opäť stranám umožnené
podať záverečnú reč. Súd prvej inštancie odročil pojednávanie dňa 31.01.2023 na deň 10.03.2023, v
rozpore s § 182 C.s.p. vyzval strany sporu na predloženie záverečných rečí do 3.3.2023. Žalovaný zaslal
záverečnú reč dňa 04.03.2023. Písomná reč žalobkyne bola žalovanému predložená až dňa 10.03.2023

po otvorení pojednávania. Súd zvýhodnil žalobkyňu a nebolo právnemu zástupcovi žalovaného doplniť
svoju záverečnú reč a on ani nebol vyzvaný na prednesenie záverečnej reči. Prvýkrát bola až v
záverečnej reči uvedená námietka neurčitosti dohody o dočasnom znížení mzdy a argumentácia k
aplikácii § 250b ods. 6 Zákonníka práce. Rozsudok bol založený na argumentácii uvedenej v záverečnej
reči.

2.8. Záverom vo svojom odvolaní žalovaný namietal aj nesprávnosť výroku o trovách konania. Náhradu
trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za
zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie bola transformovaná do podoby vyjadrenej
v § 256 C.s.p. a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zásada
procesnej zodpovednosti sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to z akého dôvodu bolo zastavené.

Konanie bolo zastavené v časti 60,- € v dôsledku späťvzatia. V tejto časti mal priznať nárok na náhradu
trov konania žalovanému. Súd postupoval v rozpore s ustanovením § 256 C.s.p. a naviac jasne a
zrozumiteľne neodôvodnil, na základe akých úvah dospel k záveru, že § 255 ods. 1 s prihliadnutím na
§ 256 ods. 1 C.s.p. mu umožňoval nepriznať žalovanému nárok na náhradu trov konania v časti sumy
60,- €, v ktorej žalobkyňa zavinila zastavenie konania.

3. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať náhradu
trov odvolacieho konania. Mala zato, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami
uvádzanými žalovaným a jeho tvrdenia sú účelové. Je nepravdepodobné, že by zo strany žalovaného
ako zamestnávateľa neprišlo k uzatvoreniu písomnej dohody alebo aby nedal podpísať žalobkyni
potvrdenie o ústnej dohode. Žalovaný neuvádza kedy prišlo k takejto dohode. Podľa výpovede

žalovaného mala byť forma dohody, len prednes na porade, ale toto nie je možné považovať za dohodu
o dočasnom znížení mzdy.
4. Žalovaný vo svoje replike uviedol, že trvá na podanom odvolaní a odvolacom petite. Mal zato, že
vo vyjadrení žalobkyňa neuviedla nič, čím by spochybnila existenciu odvolacích dôvodov. Uviedla len
všeobecné nesprávne tvrdenia, že súd sa správne vysporiadal so všetkými argumentmi. Nesprávne sú

jej tvrdenia ohľadne uzavretia dohody. Medzi žalovaným a zamestnancami platili vždy aj ústne dohody.
Ostatní zamestnanci takúto dohodu nenamietali. Ďalej len zopakoval svoje tvrdenia ohľadom možnosti
uzavrieť pracovnú zmluvu prípadne jej zmeny ústne alebo konkludentne.
5. Žalobkyňa nevyužila svoje právo a dupliku nepodala.
6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (výrok I., III.) v zmysle §

379 a § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.
7. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce účinného v rozhodnom čase, právny úkon, na ktorý neudelil
predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas

zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov,
alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne
ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
7.1. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou
medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné

vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
7.2.Podľa§46ods.1Zákonníkapráce,vpracovnejzmluvejezamestnávateľpovinnýsozamestnancom
dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a)druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jehostručná charakteristika; b)miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto); c)deň
nástupu do práce; d)mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve..
7.3. Podľa § 54 Zákonníka práce, dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa

zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej
zmluvy vyhotoviť písomne.
7.4. Podľa § 250b ods. 2 Zákonníka práce, počas účinnosti opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu
prenosných ochorení alebo opatrenia pri ohrození verejného zdravia nariadených príslušným orgánom
podľa osobitného predpisu

a)zamestnávateľ je oprávnený nariadiť výkon práce z domácnosti zamestnanca, ak to dohodnutý druh
práce umožňuje,
b)zamestnanec má právo na vykonávanie práce zo svojej domácnosti, ak to dohodnutý druh práce
umožňujeanastranezamestnávateľaniesúvážneprevádzkovédôvody,ktoréneumožňujúvýkonpráce
z domácnosti.

7.5. Podľa § 250b ods. 6 Zákonníka práce, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu celkom alebo
sčasti pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa na základe rozhodnutia príslušného
orgánu alebo pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia
mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, ide o prekážku v práci na strane
zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume 80 % jeho priemerného zárobku,

najmenej však v sume minimálnej mzdy; ustanovenie § 142 ods. 4 tým nie je dotknuté.
7.6. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v
prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a
stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď
dôslednerozviedol ktoréskutočnostipovažujezapreukázanéaktorénie,zktorýchjednotlivýchdôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia
Zákonníka práce, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd
prvejinštanciesohľadomnavykonanédokazovanieodôvodnil prečopovažovalnárokžalobkyne včasti

zaplatenia sumy 945,10 € s príslušenstvom za dôvodný, uviedol (pozri odsek 23. až 26. odôvodnenia
napadnutého rozsudku) akými úvahami sa riadil keď prijal záver, že nebola preukázaná dohoda
o znížená mzdy, ani dôvod na zníženie mzdy podľa § 250b ods. 6 Zákonníka práce. Primerane
vysvetlil (pozri odsek 27. odôvodnenia napadnutého rozsudku) prečo nepovažoval za dôvodnú obranu
žalovaného,žekonaniežalobkynebolovšpekulatívneavrozporesdobrýmimravmi.Súdprvejinštancie

svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) s odôvodnením ktorým sa
odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje a v plnej miere naň odkazuje.
9. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci (pozri odsek 2.1.) je potrebné uviesť, že právnym
posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod

normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009). Takú

vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a
správne zistený skutkový stav veci.
9.1. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že medzi sporovými stranami prišlo k uzavretiu dohody o

zmene obsahu pracovnej zmluvy, a to konkrétne dohody o znížení mzdy. V pracovnoprávnych vzťahoch
platí zásada zmluvnosti, podľa ktorej možno obsah pracovného pomeru zmeniť zásadne len dohodou
účastníkov. Predmetom vzájomnej dohody o zmene obsahu pracovného pomeru môžu byť len tie
práva a povinnosti, ktoré boli založené prejavom vôle účastníkov napr. v pracovnej zmluve aleboktoré vyplývajú z dispozitívnych ustanovení Zákonníka práce. Dohodou o zmene obsahu pracovného
pomeru nemôžu byť zmenené práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru, ktoré vyplývajú z
kogentnýchustanoveníZákonníkapráce.Ideozmenuobsahupracovnéhopomerunazákladeprávneho

úkonu, ktorým je pracovná zmluva. Okrem zmeny obsahu pracovnej zmluvy zmena pracovného pomeru
môže zahŕňať aj zmenu zamestnávateľského subjektu. Právne následky pri zmene zamestnávateľského
subjektu sú spojené s generálnou sukcesiou práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov. K zmene obsahu pracovného pomeru môže dôjsť aj zmenou právnej úpravy (napr. zmenou
právnej úpravy o dĺžke dovolenky).Vychádzajúc zo zásady zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov, v

priebehu trvania pracovného pomeru sa účastníci môžu kedykoľvek dohodnúť na zmene pracovného
pomeru. Zákonník práce zakotvuje písomnú formu zmeny pracovnej zmluvy, ale jej nedodržanie nespája
so sankciou neplatnosti zmeny pracovnej zmluvy. Z toho dôvodu počíta aj so situáciami, že k zmene
obsahu pracovnej zmluvy v aplikačnej praxi dôjde aj ústnou formou, resp. aj konkludentne. Uvedené
prípady sú v súlade so smernicou č. 91/533/EHS Zákonník práce právne pokrýva zakotvením povinnosti
zamestnávateľa vydať zamestnancovi písomné oznámenie o zmene pracovnej zmluvy. Porušenie

uvedenej povinnosti je možné sankcionovať nielen uložením pokuty, ale aj žalobným návrhom o plnenie
(Barancová, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 544-546 s.).
9.2. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalovaného, že k zmene pracovnej zmluvy môže prísť aj
ústnou dohodou nakoľko Zákonník práce takúto dohodu nepostihuje neplatnosťou. Nie je ani vylúčené
aby k takejto dohode prišlo aj konkludentne, teda v prípade, že zamestnávateľ dlhodobo akceptuje

zmenu, ktorá bola dohodou založená. Zamestnávateľ má ale v prípade zmeny povinnosť takúto zmenu
vyhotoviť písomne. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný si takúto povinnosť nesplnil a
nevyhotovil písomný doklad o takejto zmene. Tým, že si nesplnil túto povinnosť, tak si musel byť vedomý
situácie, že zo strany zamestnancov môže prísť k žalobám na uplatnenie doplatku dohodnutej mzdy.
Uvedená povinnosť zakotvená v Zákonníku práce vyplýva zo Smernica Rady zo 14. októbra 1991 o

povinnosti zamestnávateľa informovať zamestnancov o podmienkach vzťahujúcich sa na zmluvu alebo
na pracovno-právny vzťah (91/533/EHS), podľa ktorej má byť zamestnanec informovaný o hlavných
aspektoch pracovnoprávneho vzťahu. V prípade, že náležitosti nie sú vedené v písomnej pracovnej
zmluve alebo menovacom dekréte, by mali byť uvedené v písomnom dokumente a každú takúto
zmenu je povinný zamestnancovi písomne oznámiť (čl. 2, 3 a 5 predmetnej smernice). Z vykonaného

dokazovania súdom prvej inštancie nebolo ani zrejmé s akým obsahom mala byť predmetná dohoda
uzavretá a kedy konkrétne bola uvedená dohoda so zamestnancami uzatvorená. V danom prípade ak
žalobkyňa ako zamestnanec spochybnila existenciu dohody, tak ani nemala ako preukazovať, že medzi
ňou a žalovaným, že dohoda nebola uzavretá. V danom prípade nie je možné preukázať, že dohoda
nebola uzavretá. Práve na strane žalovaného bolo dôkazné bremeno, preukázať, že aj so žalobkyňou

bola dohoda o znížení mzdy uzavretá. Ak by si splnil zákonnú povinnosť vyhotoviť písomnú zmenu
pracovnej zmluvy, tak by mal jasný dôkaz. Žalovaný nenavrhol ani výsluch žiadneho zo zamestnancov,
ktorý by preukázal, že k uvedenej dohode tak so žalobkyňou, ako aj ostatnými zamestnancami malo
prísť na pracovných poradách. Taktiež nebolo žalovaným nijako preukázané, ako znela dohoda o
znížení mzdy, v akom rozsahu sa mala mzda upravovať, na aké obdobie malo prísť k zníženiu mzdy.

Zo správania žalobkyne možno usudzovať, že len akceptovala, že jej na účet prišlo nižšia mzda, ale
nakoľko v priebehu niekoľkých mesiacov sa znižovanie mzdy menilo, nedá sa určiť v akej výške mala
byť mzda znížená, a teda nemohla ani konkludentne súhlasiť so zmenou pracovného pomeru. V danom
prípadesanepodariložalovanémupreukázať,žeprišlokvznikudohodyozníženímzdy.Ajkebyodvolací
súd akceptoval, že dohoda bola uzavretá ústne, resp. konkludentne, tak z vykonaného dokazovania a

výpovedí konateľa žalovaného nie je možné určiť obsah dohodnutej dohody. Každý právny úkon musí
spĺňať minimálne štandardy, a to musí byť urobený slobodne, vážne, zrozumiteľne a určito. V uvedenom
prípade absentuje určitosť právneho úkonu, ktorú ani samotné sporové strany nevedeli uviesť.
10. Žalovaný namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 250b Zákonníka práce (pozri odsek 2.3..
2.4.), ustanovenie ktoré bolo do Zákonníka práce spolu s jedenástou časťou Zákonníka práce

zavedené zákonom č. 66/2020 Z. z. Uvedeným zákonom prišlo k novelizácii zákonníka práce s
ohľadom na vzniknutú situáciu vyvolanou pandémiou ochorenia COVID-19 a následnými opatreniami
spojenými s vyhlásenou mimoriadnou situáciou a núdzovým stavom. Účelom zákona mala byť možnosť
flexibilnejšieho reagovania zamestnávateľa na dynamické zmeny, ktoré ovplyvňujú organizáciu práce a
s cieľom ochrany zamestnancov. Pre daný spor je potrebné zaoberať sa dvoma odsekmi, a to ods. 2 a

6 vyššie uvedeného ustanovenia. Z dôvodovej správy k predmetnej novele vyplýva, že § 250b ods. 2
Zákonníka, bol zavedený, aby mal zamestnávateľ možnosť nariadiť prácu z domu zamestnanca, ak ide
o činnosť, u ktorej je to možné a ak práca na pracovisku nie je možná, nevyhnutná, prípadne je riziková z
dôvodu prevencie šírenia prenosnej choroby a zamestnanec takýto výkon práce z domácnosti prípadnebezdôvodne odmieta, dohoda strán nie je týmto ustanovením vylúčená. Rovnako sa ustanovuje právo
zamestnanca na výkon práce z domácnosti, a to za podmienky, že to povaha práce umožňuje a že tomu
nebránia vážne prevádzkové dôvody (napr. potreba prítomnosti časti zamestnancov na pracovisku).

Dôvodová správa k § 250b ods. 6 uvádza, že uvedené ustanovenie má spresniť situácie, ktoré nastávajú
napr. z dôvodu, že štát zakáže alebo obmedzení prevádzkovania niektorých obchodov, reštaurácii pre
verejnosťzdôvoduúradnéhorozhodnutia(zabráneniašíreniuochorení)alebovdôsledkumimoriadneho
stavu,núdzovéhostavu,výnimočnéhostavuzamestnávateľmusíobmedziťsvojučinnosť,nepredstavuje
situáciu vis maior, ktorá nie je prekážkou ani na strane zamestnanca ani na strane zamestnávateľa,

ale ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa. Zároveň sa navrhuje, aby v takejto situácii
mohli všetci zamestnávatelia poskytovať náhradu mzdy aj v nižšej sume ako 100% priemerného
zárobku zamestnanca, najmenej však 80% priemerného mesačného zárobku zamestnanca, a to z
dôvodu rozsahu náhrady mzdy, ktorú musia v takýchto prípadoch vyplácať (veľký počet zamestnancov,
dlhá doba poskytovania). Ustanovenie je zároveň prepojené na nástroje služieb zamestnanosti a
preto sa nastavuje spodná hranica náhrady mzdy zamestnanca na 80% priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca. Zároveň sa navrhuje ustanoviť, aby suma, ktorú zamestnanec dostane za čas, keď mu
patrí náhrada mzdy, nebola nižšia ako minimálna mzdy.
10.1. V danom prípade nebolo sporné, že žalobkyňa bola na základe rozhodnutia žalovaného ako
zamestnávateľa na home office, teda že zamestnávateľ jej umožnil vykonávať prácu z domu. Obrana
žalovaného spočívajúca v tom, že práca žalobkyne sa nedá vykonávať z domu, nakoľko nemá vytvorené

technické podmienky na výkon z práce z domu, neobstojí. Ak by išlo o taký druh práce, ktorý sa
nedá vykonávať z domu, nemal žalovaný ako zamestnávateľ umožniť žalobkyni prácu z domu. Nie
je možné brať ani do úvahy, že žalobkyňa má preukázať, že vykonávala prácu doma. V prípade ak
žalobkyňa si z domu neplnila svoje pracovné povinnosti, mal žalovaný ako zamestnávateľ voči nej
vyvodiť pracovnoprávnu zodpovednosť, a nie sa teraz brániť, že hoci bola žalobkyni nariadená, resp.

umožnená práca z domu, tak nerobila nič. Obrana žalovaného svedčí o tom, že zanedbával svoje
povinnosti zamestnávateľa na kontrolu svojich zamestnancov. Odvolací súd je tiež názoru, že nie je
možné kombinovať ustanovenie § 250b ods. 2 a ods. 6 Zákonníka práce, keď na aplikáciu ustanovenia
§ 250b ods. 6 Zákonníka práce neboli splnené podmienky, nebola obmedzená ani zastavená prevádzka
zamestnávateľa z dôvodu rozhodnutia štátneho orgánu a nebolo preukázané ani to, že vyhlásenie

mimoriadnej situácie a núdzového stavu viedli k obmedzeniu alebo zastaveniu činnosti zamestnávateľa.
Ani výsluch svedka T.. O. E. ohľadom poklesu tržieb by nepreukázal, že
žalobkyňa nemohla z týchto dôvodov vykonávať svoju prácu. O tom, že mala prácu vykonávať svedčí
skutočnosť, že žalobkyňa mala možnosť pracovať z domu. Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé,
že neobstojí námietka žalovaného ohľadne nesprávneho právneho posúdenia ustanovenia § 250b

ods. 6 Zákonníka práce, keďže v prejednávanej veci nebol daný dôvod znížiť mzdu žalobkyne podľa
citovaného ustanovenia.
11. Odvolací súd nepovažuje za opodstatnené dôvody odvolania žalovaného (viac pozri odsek 2.2.
až 2.4.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia,

na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej
časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému
rozsudku nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z
prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení

dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil.12. K námietkam žalovaného ohľadne nevykonania dôkazu výsluchom svedka T.. O. E. (pozri
odsek 2.4,2.6.) je potrebné uviesť, že žalovaný navrhol vykonanie tohto dôkazu vo svojom Vyjadrení zo
dňa 9.3.2022 (č.l. 68 spisu). V ďalších svojich písomných vydreniach na vykonaní tohto dôkazu netrval

a netrval na ňom ani na pojednávaniach konaných dňa 8.11.2022,31.1.20223,10.3.2023 keď naopak
po predbežnom právnom posúdení v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p. konajúcou sudkyňou na pojednávaní
dňa 8.11.2022 navrhol dokazovanie len výsluchom žalobkyne, výsluchom konateľa žalovaného O.. E. F.
prípadne ich konfrontáciou a na výsluchu svedka T.. O. E. netrval. Súd rozhoduje na základe skutkového
stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami

sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. To znamená, že súd
nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované
dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré
sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci ako je tomu aj v tomto
prípade. Skutočnosť prečo súd prvej inštancie ďalšie navrhované dôkazy stranami sporu prednesené

na pojednávaní dňa 8.11.2022 nevykonal a z akého dôvodu síce absentuje v odôvodnení napadnutého
rozsudku, ale túto skutočnosť súd prvej inštancie odôvodnil priamo na pojednávaní, čo vyplýva nielen
zo zápisnice, ale aj zo zvukového záznamu z tohto pojednávania, ktorý je uložená v registri - ESS, že
vykonanie tohto dôkazu považoval za nadbytočné. S uvedeným záverom sa stotožňuje aj odvolací súd
apretonevykonanienavrhovanéhodôkazunepredstavujeporušenieprávanaspravodlivýsúdnyproces.

Samotnýnedostatokodôvodnenienapadnutéhorozsudkuvtomtosmerepodľanázoruodvolaciehosúdu
rovnako nepredstavuje takú intenzitu porušenia procesných práv žalovaného , že by došlo k porušeniu
ich práva na spravodlivý proces. Naviac, z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou

a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov(porovnajrozhodnutiaústavnéhosúdusp.zn.IV.ÚS252/04,I.ÚS50/04,I.ÚS97/97,II.ÚS3/97
a II. ÚS 251/03). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené
v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1

Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6
Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012, v dôsledku čoho táto odvolacia námietka nie je spôsobilá privodiť pre
žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
13. V rozpore s obsahom Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 11.12.2020 (č.l. 25 spisu) je
tvrdenia žalovaného, že dohoda obsahovala ustanovenie, že všetky záväzky strany sporu vzájomne

vysporiadané. Takéto ustanovenie v dohode absentuje a z písomného znenia dohody takáto skutočnosť
nevyplýva. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa dohodu o vysporiadaní všetkých nárokov nepoprela, a
preto je toto skutkové tvrdenie považovať za nesporné neobstojí, nakoľko nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Nie je možné kombinovať zamestnávateľom dobrovoľne vyplatené odstupné s tým, že
žalobkyni nemali uhradiť nevyplatenú mzdu, nakoľko vyplateným odstupným mala byť neuhradená

mzda niekoľkokrát preplatená. Odstupné a mzdy sú dva inštitúty pracovného práva, ktoré sa navzájom
nenahrádzajú. Ak žalovaný dal žalobkyni odstupné na ktoré nemala zákonný nárok, bolo to jeho
rozhodnutie, ktoré nemôže v prípadnom spore o mzdu uviesť, že neuhradená mzda bola preplatená,
nakoľkožalovanýakozamestnávateľbolpovinnýuhrádzaťžalobkynidohodnutúmzdu.Ztýchtodôvodov
sú potom aj námietky žalovaného v tomto smere (pozri odsek 2.5.) v plnom rozsahu nedôvodné.

14. Žalovaný namieta špekulatívne konanie žalobkyne, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi s cieľom
poškodiť žalovaného (pozri odsek 2.5.). Ak sa žalobkyňa domáha na súde doplatenia krátenej mzdy, na
krátenie ktorej zo strany žalovaného neexistoval žiaden zákonný nárok a nebola uzatvorená ani žiadna
dohoda o krátení mzdy nemožno uvažovať o konaní žalobkyne proti dobrým mravom. Za takéto konanie
niejemožnépovažovaťanisamotnáskutočnosť,žeuplatnilasvojužalobuažpotomčojejbolovyplatené

odstupné, keď je na vôli každého žalobcu, keby uplatní na súde svoje právo. Pri výkone subjektívneho
práva žalobkyne ako zamestnanca domáhať sa nároku na doplatenia neoprávnene krátenej náhrady
mzdy od žalovaného, je výkon práva v danom prípade v súlade s objektívnym právom a v procese jeho
uskutočňovania. Žalobkyňa za daných okolností prípadu nepoužila také konkrétne formy správania sa,
ktoré by podľa odvolacieho súdu boli rozporné s dobrými mravmi, keď nebolo preukázané, že zo strany

žalobkyne toto konanie bolo vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi t.j. žalovanému
ujmu.
15. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňovali jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu právana spravodlivý proces (pozri odsek 2.7.). Namietal nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku a
skutočnosť, že súd prvej inštancie nepostupoval v rámci záverečných rečí podľa ustanovenia § 182
C.s.p., keď súd zvýhodnil žalobkyňu a nebolo právnemu zástupcovi žalovaného doplniť svoju záverečnú

reč a on ani nebol vyzvaný na prednesenie záverečnej reči. Vo vzťahu k nedostatku odôvodnenia
považujeodvolacísúdnámietkyžalovanéhovplnomrozsahuzanedôvodnéatospoukazomnaodsek8.
15.1. Obsahom záverečnej reči je stručné a vecné zhrnutie substancovaných skutkových tvrdení,
vyjadrenie k priebehu a výsledkom dokazovania a k právnej stránke veci. Súd musí dbať na to, aby
záverečná reč sporovej strany alebo jej zástupcu nenahrádzala úkony, na ktoré bola strana povinná

v predchádzajúcich štádiách konania a aby v rámci prednesov nedochádzalo k neúčelným odklonom
od predmetu sporu. Prezentované právne názory strán a ich zástupcov by mali byť obmedzené na
podstatu argumentácie, bez rozsiahleho a popisného explikovania. V zmysle citovaného ustanovenie
je výkon práva záverečnej reči v individuálnej dispozícii oprávnenej osoby a ak ja strana sporu na
pojednávaní zastúpená, pričom právo záverečnej chce popri zástupcovi využiť aj zastúpený súd umožní
predniesť záverečnú vec aj samotnej strane sporu. Poradie prednesov určí sudca tak, aby ako prvý

mohol svoju záverečnú reč predniesť žalobca (resp. postupne jednotliví žalobcovia) a potom žalovaný
(resp. postupne jednotliví žalovaní). Ak je strana na pojednávaní zastúpená, pričom právo záverečnej
reči chce popri zástupcovi využiť aj zastúpený, zvolí súd v záujme vecného obsahu prednesov spravidla
taký postup, aby záverečná reč zástupcu predchádzala prejavu zastúpenej strany, ktorá sa obmedzí
iba na doplnenie prednesu svojho zástupcu. Na záverečnú reč strany alebo jej zástupcu už súd repliku

protistrany nepripustí. Výkon práva záverečnej reči je v individuálnej dispozícii oprávnenej osoby.
Stranu a jej zástupcu súd na záverečný prednes na pojednávaní iba vyzýva, nemôže ich k tomuto
úkonu žiadnym spôsobom nútiť ani podmieňovať skončenie dokazovania alebo pojednávania riadne
prednesenou záverečnou rečou. Záverečná reč môže spočívať aj v tom, že strana alebo jej zástupca iba
odkáže na obsah svojich doterajších písomných podaní a prednesov a prípadne zdôrazní svoj konečný

procesný návrh.
15.2. Z obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 31.1.2023 (č.l. 118 spisu) vyplýva, že sporové strany
boli vyzvané na predloženie záverečných rečí do 03.03.2023. Záverečná reč žalovaného bola súdu
doručená dňa 06.03.2023 a záverečná reč žalobkyne bola súdu doručená dňa 06.03.2023. Ako vyplýva
zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 10.3.2023 (č.l. 142 spisu) ale aj zo zvukového záznamu z tohto

pojednávania (ktorý je uložený v registri - ESS) súd prvej inštancie krátkou cestou doručil záverečné
reči sporovým stranám. Následne sporové strany súhlasili, s tým, že súd nebude zapisovať do zápisnice
záverečné prednesy pretože tieto sú vyhovené písomne; postačí ich prečítanie. Následne predniesol
záverečnú reč právny zástupca žalobkyne a potom právny zástupca žalovaného. Právny zástupca
žalovaného okrem svojej záverečnej veci chcel reagovať osobitne na záverečnú reč právneho zástupcu

žalobkyne, čo mu súd prvej inštancie neumožnil, postup súdu prvej inštancie ktorý bol správny, nakoľko
na záverečnú reč strany, alebo jej zástupcu sa replika už nepripúšťa. Pokiaľ ide o námietku žalovaného,
že sa oboznámil so záverečnou rečou na pojednávaní, tak táto je nedôvodná, nakoľko záverečná reč
sa prednáša na poslednom pojednávaní a spravidla teda nemá strana možnosť byť oboznámená so
záverečnou rečou protistrany vopred. Uvedené vedie odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie

neporušil žiadne práva žalovaného v zmysle § 182 C.s.p. ktorým by došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý proces.
16. Ďalšími námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď v
odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie
sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných

dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne
pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV.
ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Ani v odvolacom konaní neboli
zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového

stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú
nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že žalovaný sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu
prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenieodvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že
nezodpovedajú predstavám žalovaného o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie
sa neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Zákonníka práce a ani nepoprel ich

účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobkyne je dôvodná.
16.1. Z rovnakých dôvodov sa odvolací súd nezaoberal ani námietkami žalovaného uvedenými v replike
(pozri odsek 4.) keďže sa v prevažnej miere jedná o totožné námietky ako v odvolaní a v prípade nových
námietok odvolací súd nemôže na ne prihliadať a to s poukazom na ustanovenie § 373 ods. 4 C.s.p.
podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené

pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na
vyjadrenie k odvolaniu
17. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti (výrok I.,) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov
konania (výrok III.) keď o náhrade trov konania súd prvej inštancie súd prvej inštancie vo výroku vecne
správne rozhodol, keď priznal žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v pomere úspechu

100%.
18. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania sa však odvolací súd nestotožňuje s jeho odôvodnením,
skutočnosť ktorá ale nemá vplyv na správnosť výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie na tvrdení, že v časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 60,- € bola
žalobkyňa neúspešná lebo vzala nedôvodne podanú žalobu späť, keďže tento neúspech bol len v

nepatrnej časti a preto má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolací súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že úspech či neúspech v nepatrnej časti nie je obsiahnutý v ustanoveniach Civilného
sporového poriadku, preto takéto odôvodnenie nemá oporu v zákone, a preto je nesprávne. Odvolací
súd napriek uvedenému zastáva názor, že v predmetnej veci prišlo k späťvzatiu časti žaloby z dôvodu
zaplatenia sumy 60,- € žalovaným (pozri č.l. 123 spisu), čo žalovaný nijakým spôsobom v súhlase so

späťvzatím nespochybnil (pozri č.l. 127 spisu) a preto táto skutočnosť nie je medzi stranami sporná.
Vzhľadom na to, že bola žalovaná povinnosť čiastočne splnená, tak bez toho aby bolo potrebné skúmať
či bola žaloba v tejto časti dôvodne podaná, treba mať za to, že zastavenie konania v tejto časti zavinil
žalovaný. Žalobkyňa mala v zmysle § 256 ods. 1 C..s.p. teda úspech aj v časti zastavenia konania o
zaplatenie sumy 60,- €, ako aj vo vyhovujúcej časti v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p., t.j. mala v konaní plný

úspech a preto jej patrí náhrada trov konania v rozsahu 100%.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol voči
žalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.Ovýške náhradytrovkonania
v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie do 60 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).