Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/128/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2518202319
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:2518202319.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: REAL SERVIS, spol. s
r.o., so sídlom Hlavná ulica 123/108, 922 10 Trebatice, IČO: 34 122 559, zastúpený: Roman Kvasnica
a partneri s.r.o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému:
Penzión DIANA, s.r.o., so sídlom Matuškova 21, 921 01 Piešťany, IČO: 36 277 070, zastúpený: ius aegis
s. r. o., so sídlom Trnavská cesta 100, 821 02 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 857 203, v
konaní o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k.
21Cb/49/2018 - 706 zo dňa 17.2.2022 takto

r o z h o d o l :

I.KrajskýsúdvBratislaverozsudokOkresnéhosúduPiešťanyč.k.21Cb/49/2018-706zodňa17.2.2022
p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Piešťany (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. 21Cb/49/2018 - 706
zo dňa 17.2.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol vo výroku I. tak, že žalobu zamietol a vo
výroku II. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou podanou
dňa 21.9.2018 v spojení s pripustením zmeny žaloby uznesením na pojednávaní dňa 20.9.2020
domáhal určenia, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností definovaných v žalobe. Žalobu
žalobca odôvodnil tým, že žalovaný bol do katastra nehnuteľností zapísaný ako vlastník uvedených
nehnuteľností na základe zmluvy o predaji časti podniku datovanej 12.1.2006, ktorej zmluvnými stranami
sú strany tohto súdneho sporu. Na zmluve o predaji časti podniku bol overený podpis predávajúceho
a nebol overený podpis kupujúceho. Hodnota prevádzanej časti podniku nebola určená znaleckým

posudkom a nedošlo k uloženiu zmluvy o predaji časti podniku ani znaleckého posudku do zbierky
listín žiadnej zo zmluvných strán. Ak nie sú podpisy oboch zmluvných strán pri tomto type zmluvy
overené, právny úkon nie je urobený vo forme vyžadovanej zákonom a je absolútne neplatný. Žalovaný
tak nemohol na základe absolútne neplatnej zmluvy o predaji časti podniku nadobudnúť do svojho
vlastníctva nehnuteľnosti uvedené v článku I. tejto žaloby a ich vlastníkom je naďalej žalobca. Naliehavý
právny záujem na požadovanom určení je daný tým, že sporné nehnuteľnosti sú zapísané v katastri
nehnuteľnostíabezurčovaciehovýrokusúdunemožnodosiahnuťzmenuzápisuvkatastrinehnuteľností

a teda ani vytvoriť pevný právny základ pre právne vzťahy medzi stranami sporu. Podanou žalobou
sleduje dosiahnutie zhody zápisu v katastri nehnuteľností so skutočným právnym stavom.3. Žalovaný sa v rámci procesnej obrany k uvedenému vyjadril tak, že so žalobou nesúhlasí a
navrhol žalobu zamietnuť. K neplatnosti zmluvy o prevode časti podniku uviedol, že túto považuje
za platnú a účinnú. V zbierke listín OÚ Piešťany sa nenachádza žiadna dokumentácia na základe

ktorej došlo k zápisu žalovaného. Žalobca predložil len svoje vyhotovenie zmluvy o prevode časti
podniku, čo však nepreukazuje, že podkladom pre vklad nebola zmluva o prevode časti podniku, na
ktorej by chýbal osvedčený podpis kupujúceho t. j. žalovaného. Neosvedčenie podpisu žalovaného však
nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy. Od okamihu podpisu zmluvy žalobca a žalovaný túto nijak
nespochybňovali a boli ňou viazaní a podľa nej aj plnili. Žalobca sa cítil byť zmluvou viazaný, podpísal

návrh na vklad do katastra a zaplatil za tento aj správny poplatok a 12 rokov nespochybňoval žiadnu
okolnosť týkajúcu sa tejto zmluvy. Namietanie platnosti zmluvy o predaji časti podniku po viac ako 12
rokoch, nemôže požívať právnu ochranu a odporuje dobrým mravom. Žalobca sa súdne domáha len
získania aktív prevedenej časti podniku žalovaného - nehnuteľností, tak potom by mali na neho prejsť
aj pasíva späté s predmetnou činnosťou. Žalobca nepreukázal, že by podkladom pre zápis do katastra
nehnuteľností nebol rovnopis zmluvy, na ktorom by boli osvedčené podpisy oboch zmluvných strán. V

prípade neplatnosti uvedenej zmluvy žalovaný predmetnú časť podniku vydržal, nakoľko splnil všetky
náležitosti vydržania.

4. Žalobca v priebehu konania uviedol, že popiera, že na vyhotovení zmluvy o predaji časti podniku,
predloženej na konanie o vklade vlastníckeho práva do katastra bol overený podpis kupujúceho. Podpis

kupujúceho nebol overený na žiadnom vyhotovení zmluvy o predaji časti podniku. Ustanovenie §
476 ods. 2 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) vyžaduje sprísnenú písomnú
formu, s overenými podpismi oboch zmluvných strán a nedodržanie zákonom vyžadovanej formy má
za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Na zmluve o predaji podniku, ktorá bola súdu
predložená 2.10.2018 je overený podpis kupujúceho dňa 20.9.2018 a nejde o platnú akceptáciu návrhu

zmluvy, pretože žalobca listom zo 17.7.2018 odvolal návrh na uzatvorenie zmluvy o predaji časti podniku
datovaný k 12.1.2006, návrh na uzatvorenie zmluvy zanikol uplynutím doby a k akceptácii nedošlo včas
a zákonom predpísaným prejavom vôle kupujúceho. Žalobca nespôsobil neplatnosť zmluvy, ale spôsobil
ju žalovaný. K vydržaniu vlastníckeho práva uviedol, že dobromyseľnosť žalovaného je tak potrebné
posudzovať ako dobromyseľnosť štatutárneho orgánu Kristíny Svátek, ktorá svoj podpis na zmluve o

predaji podniku neoverila, vie o uvedenom nedostatku zmluvy a s prihliadnutím na všetky okolnosti
nemôžebyťdobromyseľnývtom,žezmluvamázákonomvyžadovanéformálnenáležitosti. Právnyomyl
u žalovaného, nie je ospravedlniteľný a to vzhľadom na nevyvrátiteľnú domnienku znalosti vyhlásených
VZPP. Žalovaný vzhľadom na totožnosť svojho jediného konateľa nikdy nebol dobromyseľným držiteľom
sporných nehnuteľností a nemohol k nim nadobudnúť vlastníckeho právo vydržaním.

5. K tomuto sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že nie je potrebné aby na všetkých rovnopisoch zmluvy
o prevode časti podniku boli osvedčené podpisy a vzhľadom na prezumpciu správnosti a zákonnosti
rozhodnutia katastra má za to, že kataster povolil vklad vo vzťahu k nehnuteľnostiam na základe
takéhotorovnopisuzmluvy,naktorombolivšetkypodpisyúradneosvedčené.Zostranyžalobcunemohlo

dôjsť k odvolaniu návrhu resp. námietke premlčania práva akceptovať návrh na uzatvorenie zmluvy o
predaji časti podniku, nakoľko žalobca nebol oferent návrhu na uzatvorenie zmluvy alebo bol oblát tohto
návrhu. Zmluva bola podpísaná žalovaným 12.1.2006 a v mene žalobcu ju podpisoval Mário Janiska,
konateľ na notárskom úrade JUDr. Miroslava Kupca dňa 13.1.2006. Zmluvu o prevode časti podniku
podpisoval najskôr žalovaný a až potom žalobca. Zmluva ako dvojstranný právny úkon už riadne vznikla

a konzumuje tak aj účinnosť oferty. Žalobca počas viac ako 12 rokov nikdy zaplatenie kúpnej ceny
nespochybňoval.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 34 ods. 1, § 46 ods. 1,
§ 129 ods. 1 a ods. 2, § 130 ods. 1 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení

s § 263 ods. 1 a ods. 2, § 265, § 476 ods. 1 a ods. 2 ObZ a § 42 ods. 3 z. č. 162/1995 o katastri
nehnuteľností a uviedol, že z pripojeného spisu Katastrálneho úradu č. V - 156/2006 zistil, že tento bol
Správe katastra Piešťany doručený 13.1.2016, pričom za predávajúceho - žalobcu je podpísaný Máriom
Janiskom a za kupujúceho - žalovaného - Kristínou Vojtovou. Návrh je opatrený kolkovými známkami
v celkovej hodnote 8.000,- Sk. Zo zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 12.1.2006 súd prvej inštancie

zistil, že žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzavreli predmetnú zmluvu, ktorou sa žalobca
zaviazal previesť na žalovaného vlastnícke právo k veciam, právam a majetkovým hodnotám, ktoré
slúžia prevádzkovaniu samostatnej organizačnej zložky podniku žalobcu, ktorá zložka tvorí samostatné
stredisko účtovne oddelené od ostatnej časti podniku a to - nehnuteľnosti zapísané na č. LV XXXXa investičný majetok podniku, ktorý slúži k prevádzkovaniu samostatnej organizačnej zložky podľa
špecifikácie, z príloh 1 a 2. Kúpna cena podniku bola dojednaná vo výške 684.789,73 Sk. Kupujúci -
žalovaný sa zaviazal zaplatiť kúpnu cenu predávajúcemu - žalobcovi v priebehu roku 2006, najneskoršie

však do 31.12.2006, na základe vystavenej faktúry predávajúcim. V čl. III. bod 1 zmluvy sa strany
dohodli, že vlastnícke právo k veciam zahrnutým do predaja prechádza na kupujúceho dňom účinnosti
zmluvy, okrem vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, kde vlastnícke právo prechádza na kupujúceho až
právoplatnosťou rozhodnutia Katastrálneho úradu v Trnave, Správa katastra v Piešťanoch o povolení
vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúceho, o čo zmluvné strany žiadajú návrhom na vklad, ktorý

návrh podpisujú súčasne so zmluvou. Zmluva o predaji časti podniku obsahuje osvedčenie o pravosti
podpisu Mária Janisku, ktorý listinu pred pracovníčkou poverenou notárom Miroslavom Kupcom dňa
13.1.2006 vlastnoručne podpísal. Spolu s návrhom na vklad podal dňa 13.1.2006 Mário Janiska žiadosť
o urýchlené rozhodnutie o návrhu na vklad - urýchlene do 15 dní, uviedol že prikladá poplatok vo výške
8.000,- Sk. Z výpisu z LV č. XXXX vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti sú evidované vo vlastníctve
žalovaného. Zo súvahy a výkazu ziskov a strát žalobcu za rok 2013, účtovnej závierky žalobcu za rok

2013 ako aj príjmových a výdavkových dokladov žalobcu za roky 2006 a január 2007 súd prvej inštancie
nezistil zaplatenie kúpnej ceny 684.789,73 Sk v hotovosti do pokladne žalobcu a to ani jednorazovo ani
vo viacerých hotovostných platbách. Z uvedených dokumentov nevyplynul ani záver o zaplatení kúpnej
ceny bezhotovostným spôsobom.

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mal za preukázané, že
zmluvaopredajičastipodnikuzodňa12.1.2006obsahujelenosvedčenýpodpispredávajúcehoanebolo
preukázané, že by ktorákoľvek z ôsmich vyhotovení predmetnej zmluvy obsahovala osvedčený podpis
žalovaného. Žiadna zo zmlúv založených v spise nepreukazuje opak. Nakoľko všetky vyhotovenia
predmetnej zmluvy prezentované súdu prvej inštancie osvedčenie podpisu kupujúceho neobsahovali,

a samotná Kristína Svátek osvedčenie podpisu nepotvrdila, má súd prvej inštancie za to, že podpis
kupujúceho - žalovaného na predmetnej zmluve osvedčený nebol. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
poukázal na § 476 ods. 2 ObZ a dodal, že sa pri zmluve o predaji podniku vyžaduje tzv. sprísnená
písomná forma, t. j. podpisy predávajúceho a kupujúceho musia byť osvedčené, má absencia
osvedčenia podpisu kupujúceho na predmetnej zmluve o predaji podniku za následok neplatnosť

takejto zmluvy. Nedodržanie tejto podmienky má za následok neplatnosť právneho úkonu a preto
pre platné uzavretie zmluvy o predaji podniku sa vyžaduje osvedčenie podpisov ako kupujúceho tak
aj predávajúceho, čo sa preukázateľne v danom prípade neudialo a preto súd prvej inštancie túto
vyhodnotil ako uzavretú neplatne. Súd prvej inštancie však poukázal na § 129 ods. 1 v spojení s §
134 ods. 1 a ods. 2 OZ a uviedol, že v danom prípade vo vzťahu k zmluve o predaji podniku (ak

súčasťou predávaného podniku alebo jej časti sú aj nehnuteľnosti) je právna úprava v Obchodnom
zákonníku nejednoznačná a pripúšťajúca v podstate rôzny výklad v spojení s úpravou zmluvy o prevode
obchodného podielu v § 115 ods. 3 ObZ (kde vyžadovaná podmienka osvedčených podpisov nie je
podmienkou platnosti právneho úkonu), v spojení s úpravou formy zmlúv o prevodoch nehnuteľností v
zmysle § 46 ods. 1 OZ, kde sa vyžaduje pre platnosť právneho úkonu písomná forma bez overených

podpisov účastníkov zmluvy, v spojení s úpravou v § 42 ods. 3 katastrálneho zákona, ktorý ako
listinu spôsobilú na zápis vymedzuje síce s overeným podpisom, avšak overenie podpisu žiada „len“
od prevodcu t.j. predávajúceho. Vzhľadom na uvedené potom žalovaný, ktorého podpis na zmluve
o predaji podniku nebol osvedčený, po rozhodnutí správy katastra, ktorá vklad právoplatne povolila
16.1.2006, bol podľa názoru súdu prvej inštancie oprávnene v dobrej viere - t. j. dobromyseľný v tom,

že mu nehnuteľnosti, ktoré nadobudol na základe predmetnej zmluvy o predaji podniku patria. Súd
prvej inštancie dodal, že v tomto smere je zároveň bez väčšieho významu, že v priebehu konania
sa nepreukázalo zaplatenie kúpnej ceny žalovaným, nakoľko táto skutočnosť z pohľadu jeho vstupu
do oprávnenej držby na základe uzavretia zmluvy o predaji podniku a následného rozhodnutia správy
katastra o povolení vkladu, keďže splatnosť kúpnej ceny bola dojednaná najneskôr do konca roku 2016

nemá vplyv. Zaplatenie kúpnej ceny nebolo podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva. Ako strany
konštatovali aj v zmluve o predaji časti podniku, vlastnícke právo k nehnuteľnosti prejde na kupujúceho
právoplatnosťou rozhodnutia správy katastra Piešťany. Obe strany síce nie platne uzavretej zmluvy si
tak boli v čase jej podpisu vedomé, že nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, sa neviaže
na zaplatenie kúpnej ceny ale právoplatné rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu (vo vzťahu k

hnuteľným veciam dokonca dňom podpisu zmluvy).

8. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že z listiny „Odsúhlasenie pohľadávok“ v spojení s výsluchom
Mária Janisku vyplýva, že nejde o právny úkon žalobcu, takáto listina má povahu výzvy bez toho abysmerovalakvyvolaniuprávnychnásledkovatútovyhotovilaúčtovníčkaaleboekonómkažalobcu,pričom
listina bola adresovaná a doručená žalovanému. K danému času evidoval žalobca voči žalovanému
pohľadávky v celkovej výške 9.006,37 Eur. Je zrejmé, že z takejto listiny nemôže súd prvej inštancie

automaticky dôvodiť, že kúpna cena bola zaplatená, súčasne však je na mieste vyvodiť záver, že aj
napriek skutočnosti, že žalovaný kúpnu cenu neuhradil, vyhotovila účtovníčka resp. ekonómka žalobcu
listinu, ktorej súčasťou bolo aj konštatovanie o pohľadávkach žalobcu voči žalovanému (v celkovej
výške 9.000,- Eur k 31.12.2010) a žiadosť o ich uznanie. Aj napriek skutočnosti, že predmetné podanie
nepodpísal konateľ žalobcu, toto bolo doručené žalovanému, ktorý si tak mohol v tom čase odvodiť

záver o neevidovaní jeho záväzku na zaplatenie kúpnej ceny zo zmluvy o predaji časti podniku medzi
pohľadávkami žalobcu voči žalovanému. Obsahom uvedeného odsúhlasenia pohľadávok k 31.12.2010
tak podľa názoru súdu prvej inštancie k rušeniu pokojnej držby žalovaného žalobcom nedošlo. V konaní
taktiež nevyplynul záver o nepoctivom konaní žalovaného, keď tento konajúci v ospravedlniteľnom
právnom omyle, po uzavretí zmluvy o predaji podniku a zavkladovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
túto pokojne, nerušene a dlhodobo užíval, investoval do nej, prevzal na seba záväzky s takýmto hoci

neplatným prevodom podniku súvisiace a tieto aj uhradil. V danom prípade síce súd prvej inštancie
konštatoval neplatnosť zmluvy o predaji podniku pre neosvedčenie podpisu konateľky kupujúceho
žalovaného na zmluve, zároveň však nemohol opomenúť skutočnosť, že nehnuteľnosti, ktoré sú časťou
prevádzaného podniku vyžadujú na platnosť a „zavkladovateľnosť“ zmlúv o prevode nehnuteľností do
katastra „len“ osvedčenie podpisu prevodcu. Prevodca - žalobca svoj podpis na zmluve osvedčil, podal

návrh na vklad, zaplatil poplatok a osobitným podaním žiadal katastrálny úrad o urýchlené rozhodnutie
o vklade. Je teda zrejmé, že žalobca sa v čase uzavierania zmluvy touto cítil, nakoľko sa tak správal
viazaný a mal na urýchlenom plnení jej obsahu záujem. Súd prvej inštancie však dodal, že v priebehu
konania žalovaný nepreukázal, že by tak ako tvrdil došlo k úhrade kúpnej ceny v hotovosti do pokladne
žalobcu, samotná uvedená skutočnosť však nemôže viesť k záveru o „nepoctivom“ zámere žalovaného,

nakoľko samotná kúpna cena mala byť podľa článku II. bodu 2. predmetnej zmluvy o predaji podniku zo
dňa 12.1.2006 zaplatená v priebehu roku 2006, najneskoršie do 31.12.2006, a teda ani podľa jej obsahu
účastníci neviazali nadobudnutie vlastníckeho práva resp. podanie návrhu na vklad na zaplatenie kúpnej
ceny. Návrh na vklad vlastníckeho práva podával konateľ žalobcu 13.1.2006, t. j. deň po podpise zmluvy
o predaji podniku s osobitnou žiadosťou o urýchlené rozhodnutie a zaplateným poplatkom vo výške

8.000,- Sk ako príplatku za urýchlené rozhodnutie, práve na základe takto zaplateného poplatku, bola
správa katastra povinná rozhodnúť o návrhu na vklad najneskôr do 15 dní. Pokiaľ v preskúmavanej veci
sa žalovaný ujal v roku 2006 držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o predaji podniku a následného
právoplatného rozhodnutia Katastrálneho úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam na žalovaného, mohol byť žalovaný so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,

že je vlastníkom nehnuteľností subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Za daného
stavu je preto, podľa súdu prvej inštancie, možné konštatovať, že takéto okolnosti prípadu, minimálne
vyvolávajú pochybnosti o tom, či bola držba žalovaného oprávnená, z čoho v zmysle § 130 ods. 1 druhej
vety OZ je potrebné vyvodzovať domnienku že, sa držba musí považovať za oprávnenú. Je nepochybné,
že od dobromyseľného ujatia sa držby predmetných nehnuteľností žalovanými 16.1.2006 títo neboli

žiadnym spôsobom zo strany iného subjektu vo svojej držbe rušení. Neplatnosť zmluvy o predaji
podniku ako aj nenadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanému žalobca oznámil až
podaním zo dňa 17.7.2018. Taktiež bolo nepochybne preukázané, že žalovaný, do nehnuteľností po
ich zavkladovaní investoval zhruba 40 miliónov Sk, súčasťou zmluvy o predaji podniku bol aj prechod
záväzkov na žalovaného, pričom žalovaný uhradil záväzky voči spoločnosti Rekosta Piešťany, s.r.o.,

v rozsahu viac ako dvojnásobne prevyšujúcom kúpnu cenu (1.800.000,- Sk). Nebolo akýmkoľvek
spôsobom preukázané zneužitie inštitútu vydržania, zo zisteného skutkového stavu nevyplývajú ani len
náznaky takéhoto konania žalovaného a vstup do oprávnenej držby žalovaného v podstate vyplynul už
zo samotných skutkových tvrdení žalobcu.

9. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci nie je možné
vyvodiť iný záver, ako skutočnosť že žalovaný bol oprávneným držiteľom nehnuteľností, nakoľko s
nimi nakladal ako s vlastnými a bol dobromyseľný v tom, že mu tieto nehnuteľnosti patria. Súd prvej
inštancie uvedený záver odôvodnil tým, že žalovaný sa dôvodne domnieval, že mu toto právo patrí,
keď k neplatne uzavretej zmluve o predaji podniku pristúpilo aj právoplatné rozhodnutie správy katastra

o povolení vkladu, správanie žalobcu, ktorý sa od podpisu uvedenej zmluvy správal spôsobom, z
ktorého je možné vyvodiť záver, že sa touto cítil viazaný, ako aj komplexné posúdenie zmluvy o predaji
podniku, keď takouto zmluvou nepreberal na seba žalovaný len aktíva v podobe nehnuteľností ale aj
záväzky voči veriteľom, ako aj dojednanie strán, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúdaprávoplatnosťourozhodnutiasprávykatastraopovolenívkladuavneposlednomradesprávaniežalobcu
od podpisu zmluvy dňa 12.1.2006 žalovaným a 13.1.2006 žalobcom až po oznámenie o neplatnosti
zo 17.7.2018, ktorý v tomto období žiadnym spôsobom nespochybňoval platnosť zmluvy a vlastnícke

právo žalovaného. Vzhľadom na uvedené by súd prvej inštancie výklad, podľa ktorého neplatnosť
zmluvy o predaji časti podniku z dôvodu absencie osvedčeného podpisu žalovaného na zmluve zakladal
neospravedlniteľný právny omyl žalovaného s konštatovaním o neexistencii dobrej viery na strane
žalovaného, považoval pre žalovaného v okolnostiach tohto prípadu za krajne nespravodlivý. Keďže súd
prvej inštancie mal preukázané, že v dôsledku viac ako 12 rokov nerušenej, pokojnej a oprávnenej držby

sporných nehnuteľností žalovaným, tento vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním -
samotným uplynutím 10 ročnej vydržacej doby dňom 16.1.2016, a teda bol už v čase podania žaloby
žalobcom dňa 21.9.2018 a aj v čase vyhlásenia rozsudku vlastníkom nehnuteľností, ktorých určenia
vlastníckeho práva sa v danom konaní žalobca domáhal, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Zápis v katastri nehnuteľností, v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie je v plnom
súlade so stavom právnym, keďže žalovaný je vlastníkom predmetných nehnuteľností, žalobcovi teda

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nepatrí.

10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP v spojení § 262 ods. 1 a
ods. 2 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a to tak, že keďže žalobu zamietol,
úspešným v konaní bol žalovaný a preto priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov

konania (vrátane trov konania o neodkladnom opatrení) v rozsahu 100%, pričom nezistil žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by výnimočne odôvodňovali túto náhradu trov konania žalovanému
nepriznať.

11. Proti vyššie uvedenému rozsudku, v celom jeho rozsahu podal žalobca odvolanie z dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. f), písm. g) a písm. h) CSP a preto žiada, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu trovy celého
konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Žalobca vo svojom odvolaní na viacerých miestach uvádza množstvo skutkových tvrdení,
ktoré uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie a viac menej v tomto odvolaní reaguje na

jednotlivé skutkové závery súdu prvej inštancie, prípadne tvrdenia žalovaného. K samotným odvolacím
dôvodomuviedol,ženamietanesprávnyprocesnýpostupsúduaporušenieprávanaspravodlivýproces,
keď argumentoval, že súd prvej inštancie sa svojím rozsudkom nepredvídateľne a neodôvodnene
odklonil od svojich pôvodných, hoci predbežných, záverov vo vzťahu ku skutkovej a právnej stránke
veci, ako i ku dokazovaniu, za súčasného zmarenia uplatnenia primeraných prostriedkov procesného

útoku, eventuálne procesnej obrany žalobcom, k ochrane jeho subjektívnych práv a oprávnených
záujmov. Súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil vyvrátené tvrdenia konateľky žalovaného žalobcom o
údajnom zaplatení kúpnej ceny (zaplatenie nepreukázané) a toto vyvrátené tvrdenie nekonfrontoval s jej
tvrdeniami o údajných investíciách. Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie v rámci predbežného
právneho posúdenia určil, že (ne)dobromyseľnosť bude preukázaná (ne)zaplatením kúpnej ceny,

čím predurčil celé smerovanie dokazovania v konaní pred súdom (vymedzil predmet dokazovania),
vrátane (ne)uplatnenia prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany. Predbežné
právne posúdenie správne (predvídateľne a transparentne) vychádzalo z rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.11.2018, sp. zn. II. ÚS 484/2015, podľa ktorého pri ústavne konformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že

držanú vec poctivým spôsobom nadobudol.

12. Žalobca tiež poukázal na zmätočnosť a popretie doterajšej súdnej praxe súdom prvej inštancie,
bodom 58. napadnutého rozsudku, kedy súd prvej inštancie považuje každý právny omyl, vychádzajúci
z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia, akým je v tomto prípade aj ustanovenie §

476 ods. 2 ObZ za ospravedlniteľný. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie porušil právo
na dostatočné a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keď uviedol, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie a najmä jeho odôvodnenia v bodoch 59., 60. a 68., nemožno považovať za zákonné a
náležité, zákonu zodpovedajúce sa vysporiadanie s uplatnenými námietkami žalobcu. Žalobca je
názoru, že súd prvej inštancie porušil právo na súdnu ochranu spočívajúcu v nelogickom, arbitrárnom

a svojvoľnom rozhodnutí a nepreskúmateľným odôvodnením. Žalobca uviedol viacero konkrétnych
nedostatkovodôvodneniarozsudkuaprotirečivosťzáverovsúduprvejinštancie(týkajúsapredovšetkým
nevyhodnotenia dôkazov, nevysporiadanie sa so skutkovými rozpormi; toho, že nebola preukázaná
dobromyseľnosť žalovaného a ani jeho oprávnená držba, existujú ďalšie dôvody neplatnosti zmluvy,na ktoré mal súd ex offo prihliadať; porušenie zásady rovnosti strán; neexistujúce a nesprávne právne
závery).

13. Ďalším odvolacím dôvodom je podľa žalobcu tá skutočnosť, že súd dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a došlo k neuplatneniu prostriedkov procesnej obrany zo strany žalovaného včas, keď dodal,
že žalovaný tak pri prvom úkone (ani pri ďalších následných podaniach), ktorý mu patril, nepoprel
skutkové tvrdenie o vlastníctve žalobcu, neurobil ani vlastné vyhlásenie (tvrdenie) o svojom vlastníctve
a trval len na platnosti kúpnej zmluvy (čo sa nepreukázalo). V zákonom stanovenej lehote, resp. aj

v sudcovskej lehote, neuviedol skutkové tvrdenia, ktorými by výslovne poprel tvrdenia žalobcu, že
on je vlastníkom sporných nehnuteľností, a pochopiteľne už vôbec neuviedol a neoznačil dôkazy s
návrhom na ich vykonanie. Podľa žalobcu je preukázateľné, že žalovaný sa v konaní pred súdom
nebránil tvrdením, že je vlastníkom sporných nehnuteľností v čase, keď by o jeho vlastníctve mohol
svedčiť stav zápisu vlastníckych práv v katastri nehnuteľností. Takéto tvrdenie urobil až pred súdom dňa
29.9.2020, teda v čase, keď vlastníkom sporných nehnuteľností mala byť už tretia osoba, a to údajne na

základe ďalšej zmluvy o predaji podniku z 21.2.2019. Žalovaný predniesol súdu evidentné zavádzajúce
tvrdenie o vlastníctve a bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať, teda preukázať existenciu
zákonom stanovených podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva, t. j. oprávnenú (dobromyseľnú)
držbu, trvajúcu po stanovenú dobu a spôsobilý predmet vydržania. Ak žalovaný preukazoval nadobúdací
titul rozhodnutím správy katastra, osvedčovalo toto rozhodnutie iba pravdivosť toho, čo bolo v ňom

uvedené, a že ho vydala správa katastra. Neosvedčovalo však existenciu podmienok vydržania, najmä
podmienku oprávnenej držby. Rozhodnutie správy katastra, od ktorej súd prvej inštancie odvíjal (bez
splnenia povinnosti tvrdenia a preukázania zo strany žalovaného) dobromyseľnosť žalovaného (popri
vymyslenej právnej konštrukcii o ospravedlniteľnom právnom omyle), preto nemalo a ani nemohlo mať
za následok prechod dôkazného bremena na žalobcu, t. j. jeho povinnosť preukazovať neexistenciu

oprávnenej držby žalovaného.

14. Žalobca tiež tvrdil, že zmluva o prevode časti podniku takto obsahuje nemožnú podmienku
nadobudnutia účinnosti časti právneho úkonu, pretože rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu
nie je právnou skutočnosťou, s ktorou zákon spájal vznik účinnosti právneho úkonu a logicky nie je

ani možné viazať vznik účinnosti právneho úkonu na rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré nie je možné
vydať bez právne účinného právneho úkonu. Zmluva takto obsahuje nemožnú podmienku, na ktorú je
viazaný vznik práv a povinností z tohto právneho úkonu, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho
úkonu, pretože v zmysle ustanovenia § 36 ods.1 OZ, na nemožnú podmienku sa neprihliada iba pri
tzv. rozväzovacej podmienke, teda pri takej, na ktorú je viazaný zánik práv alebo povinností; Žalobca

naďalej tvrdí neplatnosť zmluvy o predaji časti podniku, s čím sa stotožnil i súd prvej inštancie, a to pre
jej absolútnu neplatnosť, pričom okrem nedostatku už uvádzanej sprísnenej písomnej formy (absencia
úradne overeného podpisu kupujúceho na zmluve), je absolútna neplatnosť tohto právneho úkonu
daná aj inými právnymi skutočnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov. Žalovaný neuviedol také
skutkové tvrdenia, resp. neoznačil a nenavrhol vykonať také dôkazy, ktoré by umožňovali aplikáciu

hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka, upravujúcich náležitosti a predpoklady vydržania;
Žalobca tiež uviedol, že konanie v neospravedlniteľnom právnom omyle spôsobuje neplatnosť právneho
úkonu a nadobudnutie práva na základe neplatného právneho úkonu nie je možné považovať za
dobromyseľné. Absenciu dobromyseľnosti žalovaného potvrdzujú aj ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynuli
z vyjadrení konateľky žalovaného pred súdom prvej inštancie. Predovšetkým jej vedomosť o údajnom

nadobudnutí časti podniku bez schválenia zmluvy valným zhromaždením predávajúceho, ako aj
absencia zápisu predaja časti podniku do obchodného registra (návrh mal dať žalobca). Žalobca
je názoru, že žalovaný bol vždy nedobromyseľný, nielen z dôvodu konania v neospravedlniteľnom
právnom omyle (minimálne nedodržanie sprísnenej písomnej formy), vedomosti konateľky žalovaného
o neschválení zmluvy o časti predaja podniku valným zhromaždením žalobcu, vedomosti konateľky

žalovaného o nepodaní návrhu na zápis zmluvy o predaji časti podniku do obchodného registra jej
spriaznenou osobou, ale i pre nezaplatenie kúpnej ceny (Nezaplatenie kúpnej ceny žalovaným žalobcovi
má preto pri rozhodovaní súdu podstatný význam, pretože vylučuje poctivé nadobudnutie majetku z
odplatného právneho úkonu, a tým aj dobromyseľnosť kupujúceho pre prípad jeho neplatnosti); Žalobca
v odvolaní tiež uviedol, že predmet zmluvy nebol spôsobilý na vydržanie z dôvodov - ďalší dôvod

absolútnej neplatnosti zmluvy o predaji časti podniku pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť vo vzťahu k
predmetu zmluvy ako i vo vzťahu ku kúpnej cene (je nepreskúmateľné, či hodnota rozostavanej stavby
ovplyvnila celkovú kúpnu cenu), o čom musel žalovaný ako kupujúci vedieť ako aj vedel; budova
(wellness centrum, tohto času ako Fitnes centrum) mala už podľa nesporného vyjadrenia konateľkyžalovaného na pojednávaní charakter rozostavanej stavby; predmetom zmluvy o predaji časti podniku
musela byť i rozostavaná stavba - Fitnes centrum, pričom tejto skutočnosti mal predchádzať zápis
rozostavanej stavby do katastra nehnuteľností; predmetom zmluvy o predaji časti podniku nebola celá

časťpodnikužalobcu,očommuselakonateľkažalovanéhovedieť,aajvedela,atoužvčaseuzatvorenia
zmluvy o predaji časti podniku.

15. V závere svojho odvolania žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie, keď žalobca nesúhlasil so zmätočnou právnou konštrukciou súdu prvej inštancie, že vo vzťahu

k zmluve o predaji podniku („ak súčasťou predávaného podniku alebo jej časti sú aj nehnuteľnosti“)
je právna úprava v Obchodnom zákonníku nejednoznačná a pripúšťajúca v podstate rôzny výklad.
Dôvody rozhodnutia uvedené súdom v citovanom bode 59. napadnutého rozsudku sú podľa názoru
žalobcu zmätočné, nelogické a nepreskúmateľné. Na zmluve o predaji podniku musia byť totiž podpisy
predávajúceho a kupujúceho osvedčené bez ohľadu na to, čo je predmetom tejto zmluvy, resp. súčasťou
podniku. Považuje za potrebné ale konštatovať, že podstatným rozdielom medzi zmluvami o prevodoch

nehnuteľností a zmluvami o predaji podniku, ktorých predmet sú aj nehnuteľnosti, je fakt, že vlastnícke
právo ku nehnuteľnostiam sa týmito zmluvami o prevode podniku neprevádza, ale na ich základe
prechádza. I z uvedeného dôvodu je právna konštrukcia súdu prvej inštancie nenáležitá, právne
nelogická a najmä vymyslená. Žalobca namietal aj spôsobilosti listiny na zápis, keď uviedol, že v
prípade neplatnosti právneho titulu a konania o určenie vlastníckeho práva, žalovaný musí najskôr

poprieť tvrdenie žalobcu, že je vlastníkom. Toto žalovaný neurobil, čo súd prvej inštancie ponechal
bez povšimnutia. Správa katastra tak absolútne neskúmala samotnú platnosť zmluvy o predaji podniku
datovanej dňom 12.1.2006, na ktorej platnosť sa vyžadoval nielen osvedčený podpis predávajúceho,
ale i osvedčený podpis kupujúceho. Ak teda Správa katastra nepostupovala zákonným spôsobom, tento
nezákonný postup a rozhodnutie nemôže zakladať dobromyseľnosť žalovaného, ktorý, ako je zrejmé,

konal v neospravedlniteľnom právnom omyle. Žalobca tiež uviedol, že v danom prípade šlo o zmluvu
o predaji podniku podľa § 476 ods. 2 ObZ, a nie o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, či už podľa § 588
OZ alebo podľa § 409 ObZ, pri ktorých sa osvedčený podpis kupujúceho nevyžaduje, na rozdiel od
zmluvy o predaji podniku. Je zrejmé, že zmluva je neplatná pre vadu, na ktorú musí súd pri absolútnej
neplatnosti prihliadať ex offo. Žalovaný nemohol byť presvedčený ani subjektívne a ani objektívne, že

je dobromyseľný, pretože nehnuteľnosti nenadobudol poctivým spôsobom. Práve postup žalovaného
a jeho konateľky od roku 2006 do roku 2019 bol a je v rozpore s dobrými mravmi a s nepoctivým
obchodným stykom. Je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že práve postup Kristíny Svátek spolu s
jej manželom bol od začiatku vzájomne koordinovaný s Máriom Janiskom, s cieľom získať nehnuteľnosti
v rozpore so zákonom, s dobrými mravmi, s poctivým obchodným stykom a dosiahnuť ich získanie do

výlučného vlastníctva spoločnosti, v ktorej ostala jedinou konateľkou s možnosťou ich dispozície, čo jej
nebolo umožnené u žalobcu, u ktorého nebola konateľkou.

16. K uvedenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý podaním zo dňa 23.5.2022 uviedol, že
žalobca uviedol v odvolaní viacero novôt (§ 366 CSP) a tvrdení, ktoré dovtedy neprodukoval, konkrétne:

zmluva o predaji časti podniku zo dňa 13.1.2006 má byť údajne absolútne neplatná nie len pre absenciu
osvedčeného podpisu žalovaného, ale aj z iných dôvodov, a to pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť
vo vzťahu k predmetu a kúpnej cene, pre jej rozpor s dobrými mravmi, pre jej neschválenie valným
zhromaždením predávajúceho a pre jej samotnú neúčinnosť v čase rozhodovania správou katastra o
jej zavkladovaní; zmluva podľa tvrdenia žalobcu údajne nebola nikdy doručená do obchodného registra

v súlade s ustanovením § 488 ods. 1 ObZ a nebola schválená valným zhromaždením žalobcu, o
čom musela vedieť aj konateľka žalovaného; zmluva má podľa tvrdenia žalobcu obsahovať nemožnú
podmienku, na ktorú je viazaný vznik práv a povinností z tohto právneho úkonu, čo spôsobuje jej
absolútnu neplatnosť; Kristína Svátek, po začatí súdneho sporu, ako jediná konateľka žalovaného
predala časť podniku ďalšou zmluvou o predaji podniku z 21.02.2019, údajne bez jej schválenia

valným zhromaždením žalovaného, na spoločnosť ARTEMIS, s.r.o. (v tom čase LYNX-PN s.r.o,), v
ktorej bol jediným spoločníkom jej manžel B. D.; z obsahu zmluvy nevyplýva informácia o vlastníctve
rozostavanej stavby, a to budovy „Fitnes Centra“ (wellness centra) a účastníci zmluvy neuviedli ani
prípojky inžinierskych sietí, parkoviská, resp. prístrešky ako súčasti a príslušenstvá hlavných vecí
(stavieb a pozemkov); žalovaný údajne nepreukázal podmienky vydržania nehnuteľností a neoznačil

žiadne dôkazy k preukázaniu splnenia týchto podmienok. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uviedol, že má za
to, že žalobca mal možnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
uviedol po prvýkrát v odvolaní už v konaní pred súdom prvej inštancie, nič mu nebránilo v ich skoršom
uplatnení pred súdom prvej inštancie. Je teda zrejmé, že ich neuplatnenie bolo zavinené žalobcoma nie žalovaným, prípadne súdom prvej inštancie. Žalobca už v samotnej žalobe ako aj vo svojich
ďalších písomných podaniach a ústnych prednesoch na súde prvej inštancie označil ako jediný dôvod
absolútnej neplatnosti zmluvy neosvedčenie podpisu žalovaného ako kupujúceho na zmluve. V ďalšej

časti vyjadrenia žalovaný odmietol argument žalobcu, že by nespochybňoval vlastnícke právo žalobcu
k nehnuteľnostiam (vyjadrenie k Žalobe zo dňa 2.10.2018 a jeho doplnení zo dňa 9.5.2019). Žalovaný
je názoru, že poprel skutkové tvrdenia žalobcu ohľadne vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
Splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam následne žalovaný tvrdil aj na
pojednávaní konanom dňa 29.9.2020. Žalovaný tiež zastáva názor, že preukázal zaplatenie kúpnej ceny

a preukázal svoju dobromyseľnosť, ktorú podporuje okrem iného aj rozhodnutie katastra o povolení
vkladu vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam na základe uzatvorenej zmluvy. S poukazom
na vyššie uvedené žalovaný považuje napadnutý rozsudok za vecne správny a odvolanie žalobcu v
celom rozsahu za nedôvodné a preto navrhuje, aby odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

17. Žalobca sa k vyššie uvedenému vyjadreniu vyjadril podaním zo dňa 30.5.2022, obsahom ktorého
je skutková a právna argumentácia, kedy žalobca reaguje na jednotlivé vyjadrenia žalovaného v jeho
vyjadrení k odvolaniu. V prípade odvolacích novôt uviedol „že aj v prípade ak ide o novoty, sú splnené
predpoklady na ich uplatnenie, a to podľa § 366 písm. c) a d) CSP.“ Taktiež dodal, že „rovnako ako v

bode 4. tohto vyjadrenia, žalobca uvádza, že už v odvolaní namietal nesprávny procesný postup, ktorým
mu súd zmaril uplatnenie prostriedkov procesného útoku, resp. obrany. Zmluva o predaji časti podniku
je absolútne neplatná, a to i z ďalších dôvodov, ktoré žalobca uvádza, a na ktoré súd musí prihliadať
z úradnej povinnosti.“. Žalobca teda odmietal tvrdenia žalovaného, že by poprel žalobcovo vlastníctvo,
že by boli splnené podmienky na vydržanie (oprávnená držba) alebo, že by boli vyvrátené pochybnosti

o nadobudnutí vlastníckeho práva poctivým a zákonným spôsobom. Zápis v katastri nehnuteľností ani
nie je dôkazom oprávnenosti držby, pričom žalovaný, ak tvrdil vydržanie, tak vydržanie k časti podniku,
čo je právne nemožné. Žalobca je názoru, že vyvrátil všetky pochybnosti a preukázal nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovaným nepoctivým spôsobom, pričom žalovaný vlastnícke
právo žalobcu ani výslovne nepoprel a neurobil vyhlásenie o svojom vlastníctve.

18.Žalovanýnauvedenépodaniežalobcureagovalvosvojomvyjadrenítým,žejepravdou,žeabsolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a súd na ňu prihliada aj bez návrhu, no ani
toto nie je bezhraničné a posúdenie platnosti právneho úkonu súdom má určité pravidlá a súd nemá
povinnosť z úradnej povinnosti prihliadať na nové skutkové tvrdenia žalobcu, hoci sa týkajú rozširovania

dôvodov absolútnej neplatnosti zmluvy (rozsudok Najvyššieho súdu SR zp. zn. 1Obdo 56/2017 zo
dňa 28.11.2018). Žalovaný následne pristúpil k rozboru jednotlivých „novôt“ uvedených žalobcom v
odvolaní a dodal, že tieto žalobcom uvádzané ďalšie dôvody absolútnej neplatnosti zmluvy nie sú
relevantné, žalobca mal možnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré uviedol po prvýkrát v odvolaní už v konaní pred súdom prvej inštancie, nič mu nebránilo v ich

skoršom uplatnení. Žalovaný tiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu o tom, že by mal podsúvať špekulácie
ohľadne zaplatenia kúpnej ceny v zmysle zmluvy žalobcovi a má za to, že síce vzhľadom na značný
časový odstup od uzatvorenia zmluvy nebol schopný predložiť priame dôkazy o zaplatení kúpnej
ceny za časť podniku, predložil však dôkazy, ktoré preukazujú, že žalobca v roku 2010 neevidoval
voči žalovanému pohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny a v roku 2013 potvrdil, že nevlastnil žiadny

majetok. Namietanie platnosti zmluvy po viac ako 12 rokoch a domáhanie sa vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam preto nemôže požívať právnu ochranu, nakoľko takéto konanie odporuje dobrým
mravom, poctivému obchodnému styku a princípom právnej istoty.

19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej iba CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania žalobcu bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia
rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského
súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 25.7.2025. Po
oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, odvolaním a vyjadreniami sporových strán dospel

k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.21.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Podľa § 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

23. Podľa § 129 ods. 2 OZ, držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo opätovný výkon.

24. Podľa § 134 ods. 1 OZ, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po
dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

25. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a

odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil,
svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje
s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a na zdôraznenie správnosti a k
jednotlivým odvolacím námietkam uvádza nasledovné:

26. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
nehnuteľností, ktorých vlastníkom je podľa zápisu v katastri nehnuteľností na základe zmluvy o predaji
časti podniku datovanej 12.1.2006 žalovaný. O tejto zmluve žalobca tvrdil, že je absolútne neplatná,
pretože nebol overený podpis kupujúceho, ďalej že hodnota prevádzanej časti podniku nebola určená

znaleckým posudkom a nedošlo k uloženiu zmluvy o predaji časti podniku ani znaleckého posudku
do zbierky listín žiadnej zo zmluvných strán a napokon, že ak nie sú podpisy oboch zmluvných strán
pri tomto type zmluvy overené, právny úkon nie je urobený vo forme vyžadovanej zákonom a je
absolútne neplatný. Iné dôvody neplatnosti žalobca neuviedol. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že nebolo preukázané, že by ktorákoľvek z 8 vyhotovení predmetnej zmluvy obsahovala osvedčený

podpis žalovaného a žiadna zo zmlúv založených v spise nepreukazuje opak a preto mal súd prvej
inštancie za to, že podpis kupujúceho - žalovaného na predmetnej zmluve osvedčený nebol. Súd
prvej inštancie ďalej aplikoval na vec § 129 ods. 1 v spojení s § 134 ods. 1 a ods. 2 OZ a uviedol,
že žalovaný, ktorého podpis na zmluve o predaji podniku nebol osvedčený, po rozhodnutí správy
katastra, ktorá vklad právoplatne povolila 16.1.2006, bol dobromyseľný v tom že mu nehnuteľnosti,

ktoré nadobudol na základe predmetnej zmluvy o predaji podniku patria. V priebehu konania sa
nepreukázalo zaplatenie kúpnej ceny žalovaným, avšak zaplatenie kúpnej ceny nebolo podmienkou
nadobudnutia vlastníckeho práva (strany konštatovali aj v zmluve o predaji časti podniku, vlastnícke
právo k nehnuteľnosti prejde na kupujúceho právoplatnosťou rozhodnutia správy katastra Piešťany).
Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že z vykonaného dokazovania nevyplynul záver o nepoctivom

konanížalovaného,keďtentokonajúcivospravedlniteľnomprávnomomyle,pouzavretízmluvyopredaji
podniku a zavkladovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti túto pokojne, nerušene a dlhodobo užíval,
investoval do nej, prevzal na seba záväzky s takýmto hoci neplatným prevodom podniku súvisiace a
tieto aj uhradil. Súd prvej inštancie mal preukázané, že v dôsledku viac ako 12 rokov nerušenej, pokojnej
a oprávnenej držby sporných nehnuteľností žalovaným, tento vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

nadobudol vydržaním - samotným uplynutím 10 ročnej vydržacej doby dňom 16.1.2016, a teda bol už
v čase podania žaloby žalobcom dňa 21.9.2018 a aj v čase vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie
vlastníkom nehnuteľností, ktorých určenia vlastníckeho práva sa v danom konaní žalobca domáhal
a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zápis v katastri nehnuteľností, v čase vyhlásenia rozsudku
súdu prvej inštancie je v plnom súlade so stavom právnym, keďže žalovaný je vlastníkom predmetných

nehnuteľností, žalobcovi teda vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nepatrí.

27. Z podaného odvolania žalobcu vyplýva, že tento namietal predovšetkým nesprávny procesný postup
súdu prvej inštancie, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), kedy súd

ignoroval pre rozhodnutie rozhodujúce skutočnosti a s týmito sa nevysporiadal, ďalej odôvodnenie
rozsudku je zmätočné a protirečivé, riadne neodôvodňuje rozhodnutie súdu, ďalej súd porušil princíp
rovnosti sporových strán a princíp kontradiktórnosti - žalobca namietal predovšetkým odsek 59, 60
a 68 napadnutého rozsudku, ďalej že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov knesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) - súd nevyhodnotil vykonané dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti a vôbec sa nezaoberal rozpormi vo vykonaných dôkazoch, ktoré majú
„potvrdzovať“ správnosť jeho rozhodnutia, tiež že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné

ďalšie prostriedky procesnej obrany a procesného útoku žalobcom, ktoré nemohli byť uplatnené (§
365 ods. 1 písm. g) CSP) - súd vyjadrením predbežného právneho posúdenia prejednávanej veci určil
smer dokazovania v konaní pred súdom v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov, no od tejto
sa bez upozornenia strán odklonil, čím žalobcovi znemožnil predvídateľnosť súdneho rozhodovania a
uplatnenie ďalších prostriedkov jeho procesnej obrany a procesného útoku a napokon, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) -
chybná aplikácia práva na chybne zistený skutkový stav, nesprávna interpretácia správneho právneho
predpisu na rovnako chybne zistený skutkový stav a nesprávna interpretácia nesprávnych právnych
predpisov.

28. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nepostupoval procesne

správneadošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Totoporušenievidížalobcavtom,že súdprvej
inštancie sa nepredvídateľne odklonil od svojich predbežných záverov vo vzťahu ku skutkovej a právnej
veci, pričom predbežný právny názor, že dobromyseľnosť môže byť preukázaná iba zaplatením kúpnej
ceny,bolpodľajehonázorusprávny.Žalobcanamieta,ževzhľadomnapredbežnéprávneposúdeniesúd
prvej inštancie predurčil dokazovanie a obmedzil žalobcu v uplatňovaní prostriedkov procesného útoku.

Ako však vyplýva z judikatúry, aj prípadné opomenutie dodržania § 181 CSP nezbavuje stranu sporu, v
tomto prípade žalobcu, aby bola procesne aktívna a ak súd oznámi predbežné právne posúdenie veci, to
ešte neznamená, že vo vzťahu k tomuto skutkovému tvrdeniu vyslovuje svoj konečný názor, a súčasne
to neznamená striktnú viazanosť ním formulovaného predbežného právneho posúdenia veci, čo teda
nevyhnutne podporuje záver, že ani dodržanie tohto postupu nezbavuje strany sporu povinnosti byť v

spore aktívni a predkladať v ňom včas také dôkazy, ktoré podporujú a dokazujú nimi tvrdené skutočnosti.

29. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
643/2022-14 zo dňa 24.11.2022, z ktorého cituje: „21. Sťažovateľ v dovolaní namietal, že v dôsledku
opomenutia postupu podľa § 181 ods. 2 CSP nemal možnosť uplatniť v spore prostriedky procesného

útoku. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia (jeho bodu 19) je zrejmé, že najvyšší súd sa osobitne
zaoberal aj spomínaným § 181 ods. 2 CSP, keď s poukazom na svoju aktuálnu rozhodovaciu činnosť
(sp. zn. 7Cdo 111/2020, 1Obdo 92/2018, 2Obdo 56/2020) zdôraznil, že cieľom tohto ustanovenia
je „... zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda
viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho

cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje
za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru
súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje
stranu sporu pri realizácii jej procesných práv.“. 21.1. Najvyšší súd v dôvodoch napadnutého rozsudku
neopomenul ani doterajšiu judikatúru ústavného súdu, napr. uznesenie vo veci sp. zn. IV. ÚS 16/2012,

ako aj uznesenie č. k. II. ÚS 366/2018 z 11. júna 2018, v ktorom prešiel testom ústavnosti názor
odvolacieho súdu, že opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP sa konvaliduje vydaním rozhodnutia vo
veci samej, v ktorom súd svoje názory oznámil, a tým zhojil tento procesný nedostatok a prípadné
odňatie práva na spravodlivý súdny proces stranám sporu. 22. Ústavný súd považuje za vhodné
dodať, že účelom a zmyslom stanoviska súdu k skutkovým tvrdeniam a navrhovaným dôkazom a

jeho predbežného právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 CSP je zefektívnenie, zrýchlenie
a zjednodušenie sporového konania vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Svoju
povinnosť splní súd tým, že s predmetnými závermi oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní.
Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, vymedzenie predmetu dokazovania a
vyslovenie predbežného právneho názoru na vec má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán

v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených
úkonov predvídateľný a transparentný. Súčasne je však kladený väčší dôraz na zodpovednosť strany za
jejvlastnúprocesnúaktivituazarovnakotransparentnésubstancovanieskutkovýchtvrdeníadôkazných
návrhov. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového
stavu (§ 215 ods. 1 CSP) a okrem zákonných výnimiek berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli

najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 CSP). Sám pritom rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná
(§ 185 ods. 1 CSP) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje
dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 CSP). 23. Inak povedané, ak sudca dané zákonné
ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesnýchpráv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie § 181 ods. 2 CSP žiadnym spôsobom
nediskvalifikuje stranu sporu napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve zhrnúť svoje návrhy na záver pojednávania a

pod. Striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu teda samo osebe nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP.“

30. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech
procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou,

potomzpredmetnejzásadynáslednevyplývazákladnéprocesnépravidlo,podľaktoréhojekaždástrana
povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej
sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov,
ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej
relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020).

31. Vzhľadom na dôvody uvedené v odsekoch 28 až 30 má odvolací súd za to, že postupom súdu prvej
inštancie nedošlo k porušeniu práv žalobcu tak, ako ich vymedzil predmetnou odvolacou námietkou.
Odvolací súd taktiež nesúhlasí, že napadnutý rozsudok nie je riadne a dostatočne odôvodnený.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v odsekoch 58 až 60, ktoré žalobca spochybňuje,
nemožno považovať ani za protirečivé, práve naopak, súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetľuje svoje

zistenia a úvahy. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil,
že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods.
1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne,
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnejochrany,tj.suplatnenímnárokovaochranouprotitakémuuplatneniu.Všeobecnýsúdnemusídať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).

32. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci,
výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový
stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za
nepresvedčivý. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

33. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu opakujúcou sa na viacerých miestach

odvolania, že žalovaný nepoprel tvrdenia o vlastníctve žalobcu a neurobil vlastné vyhlásenie o svojom
vlastníctve pri prvom úkone, ktorý mu patril. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalovaný vo svojom
vyjadrení k žalobe (č. l. 61 spisu) uviedol skutkové tvrdenia, z obsahu ktorých vyplýva, že nesúhlasí
s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa vlastníckeho práva a neplatnosti zmluvy o predaji podniku.
Podľa odvolacieho súdu skutočnosť, že žalovaný výslovne neuviedol tvrdenie, že ide o jeho vlastníctvo,

pričom ale nesúhlasil so žalobou a poprel dôvody v nej uvedené, neznamená, že neuskutočnil včas
prostriedok procesnej obrany. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný reagoval na dôvody, ktorými
žalobca odôvodňoval žalobu s tým, že uvádzal vlastné skutkové a právne tvrdenia, preto tento argument
žalobcu neobstojí. Keďže predmetom sporu bolo určenie vlastníctva, ktoré žalobca odvodzoval z
nadobudnutia žalovaným na základe neplatného právneho titulu (zmluvy o predaji podniku), nemožno

spochybniť obranu žalovaného (bez posudzovania či bola správna), podľa ktorej s touto argumentáciou
nesúhlasil a bránil sa tým, že predmetná zmluva, na základe ktorej nadobudol vlastníctvo je platná.
Odvolací súd na záver k tejto časti uvádza, že popretím skutkových tvrdení žalobcu žalovaným, sa
stala táto otázka sporná (platnosť/neplatnosť zmluvy o predaji podniku ako aj nadobudnutie vlastníckeho
práva) a bolo povinnosťou strán, ak chceli byť v konaní úspešné, vlastníctvo preukázať.

34. K tvrdeniu žalobcu o oneskorenom uplatnení niektorých prostriedkov procesnej obrany žalovaným
odvolací súd uvádza, že sudcovská koncentrácia je v diskrečnej právomoci súdu, pričom jej účelom je,
aby strany zadržiavali spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Včasnosť predloženia prostriedkovprocesného útoku a prostriedkov procesnej obrany hodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd
a je na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú
sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne. Keďže z odôvodnenia rozhodnutia

nevyplýva, že by súd prvej inštancie na niektorý procesný úkon z dôvodu oneskoreného uplatnenia
neprihliadol, túto odvolaciu námietku považuje odvolací súd za irelevantnú.

35. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nezistil správne skutkový
stav. Žalobca na viacerých miestach odvolania uvádza dôvody neplatnosti zmluvy, pričom ide o nové

skutkové tvrdenia, ktoré nepoužil v prvoinštančnom konaní. Ide o nasledovné tvrdenia žalobcu: Zmluva
o predaji časti podniku zo dňa 13.1.2006 má byť údajne absolútne neplatná nie len pre absenciu
osvedčeného podpisu Žalovaného, ale aj z iných dôvodov, a to pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť
vo vzťahu k predmetu a kúpnej cene, pre jej rozpor s dobrými mravmi, pre jej neschválenie valným
zhromaždením predávajúceho a pre jej samotnú neúčinnosť v čase rozhodovania správou katastra o
jej zavkladovaní; Zmluva podľa tvrdenia žalobcu údajne nebola nikdy doručená do obchodného registra

v súlade s ustanovením § 488 ods. 1 ObZ a nebola schválená valným zhromaždením žalobcu, o
čom musela vedieť aj konateľka žalovaného; Zmluva má podľa tvrdenia žalobcu obsahovať nemožnú
podmienku, na ktorú je viazaný vznik práv a povinností z tohto právneho úkonu, čo spôsobuje jej
absolútnu neplatnosť; Kristína Svátek, po začatí súdneho sporu, ako jediná konateľka žalovaného
predala časť podniku ďalšou zmluvou o predaji podniku z 21.02.2019, údajne bez jej schválenia

valným zhromaždením žalovaného, na spoločnosť ARTEMIS, s.r.o. (v tom čase LYNX-PN s.r.o.), v
ktorej bol jediným spoločníkom jej manžel B. D.; Z obsahu zmluvy nevyplýva informácia o vlastníctve
rozostavanej stavby, a to budovy „Fitnes Centra“ (wellness centra) a účastníci zmluvy neuviedli ani
prípojky inžinierskych sietí, parkoviská, resp. prístrešky ako súčasti a príslušenstvá hlavných vecí
(stavieb a pozemkov); Žalovaný údajne nepreukázal podmienky vydržania nehnuteľností a neoznačil

žiadne dôkazy k preukázaniu splnenia týchto podmienok.

36. Odvolací súd konštatuje, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv.
neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany, §
373 ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej

obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali
v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť (za určitých predpokladov
dokonca aj dodatočne potom, čo svoje predchádzajúce povinnosti nesplnili, § 181 ods. 4 CSP) a boli
opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe
nových skutkových tvrdení a dôkazných návrhov (novoty, nóva) je takto prípustná len za splnenia

zákonom stanovených podmienok. Tieto podmienky sú stanovené dvojakým spôsobom: 1. taxatívne
vymedzenie účelu použitia týchto novôt [resp. taxatívne vymedzenie odvolacích dôvodov, ktorých sa
nóva týkajú - § 366 písm. a) až c)], 2. neporušenie procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred
súdom prvej inštancie (Civilný sporový poriadok, komentár, 2. vydanie, 2022, ŠTEVČEK, FICOVÁ,
BARICOVÁ,MESIARKINOVÁ,BAJANKOVÁ,TOMAŠOVIČAKOL., s.1398-1400).Žalobcavodvolaní

namieta, že zmluva o predaji časti podniku má byť neplatná nielen pre absenciu osvedčeného podpisu
žalovaného, ale aj z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti vo vzťahu ku kúpnej cene, pre rozpor
s dobrými mravmi, pre neschválenie valným zhromaždením a ďalšie, s ktorými sa údajne súd prvej
inštancie nevysporiadal. Odvolací súd má za to, že žalobca v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie mal možnosť uplatniť prostriedky procesného útoku. V súvislosti s argumentáciou odvolateľa

nad rámec argumentácie v konaní pred súdom prvej inštancie odvolací súd poukazuje na znenie § 366
CSP, ktoré upravuje konkrétne prípady, kedy je odvolateľ oprávnený uplatniť prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.
V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu ani jedna z podmienok pre uplatnenie novôt v konaní
v zmysle § 366 nebola naplnená, odvolací súd preto na dodatočne prostriedky procesného útoku, ktoré

neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pri rozhodovaní o podanom odvolaní nemohol
prihliadať.

37. Vzhľadom na obsiahlosť odvolania ako aj argumentáciu žalobcu, ktorá nemá vplyv na rozhodnutie,
odvolací súd konštatuje, že predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel

k správnemu právnemu záveru, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním
žalovaný. Odvolací súd súhlasí s odvolateľom a k tomuto záveru dospel aj súd prvej inštancie, že
zmluva o predaji časti podniku je neplatným právnym úkonom, pretože nebola dodržaná zákonná
náležitosť podľa § 476 ods. 2 Obch. zák. a to osvedčenie podpisu kupujúceho t.j. žalovaného (zmluvaobsahuje len osvedčený podpis predávajúceho). Súd prvej inštancie však dospel k správnemu záveru,
že žalovaný nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. Podľa odvolacieho súdu
nebolo preukázané, že by bolo konanie žalovaného nepoctivé, v rozpore s dobrými mravmi. Vstup do

oprávnenej držby žalovaného vyplýva v podstate aj zo skutkových tvrdení žalobcu v žalobe, keďže
sám žalobca uviedol, že na základe predmetnej zmluvy o predaji časti podniku datovanej 12.1.2006 bol
žalovaný zapísaný ako vlastník do katastra nehnuteľností. Súd prvej inštancie preto správne uviedol, že
„po rozhodnutí správy katastra, ktorá vklad právoplatne povolila 16.1.2006, bol žalovaný oprávnene v
dobrej viere - t. j. dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosti, ktoré nadobudol na základe predmetnej

zmluvy o predaji podniku patria. Zaplatenie kúpnej ceny nebolo podmienkou nadobudnutia vlastníckeho
práva - ako strany konštatovali aj v zmluve o predaji časti podniku, vlastnícke právo k nehnuteľnosti
prejde na kupujúceho právoplatnosťou rozhodnutia správy katastra Piešťany. Obe strany síce nie
platne uzavretej zmluvy si tak boli v čase jej podpisu vedomé, že nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, sa neviaže na zaplatenie kúpnej ceny ale právoplatné rozhodnutie správy katastra o
povolení vkladu.“

38. V konaní síce nebolo preukázané, že by žalovaný uhradil kúpnu cenu (splatnosť ceny vo výške
684.789,73 Sk v zmysle zmluvy bola najneskôr do 31.12.2006 - čl. II zmluvy). Žalobca dňa 7.2.2011 v
podaní „Odsúhlasenie pohľadávok k 31.12.2010“ oznámil, že eviduje voči žalovanému pohľadávky vo
výške 9.006,37 Eur (271.325,903 Sk), čo možno evokuje, že žalovaný neuhradil celú kúpnu cenu zo

zmluvy, avšak žalobca nezaplatenie kúpnej ceny namietal až v podaní zo dňa 21.8.2019 a preto má
odvolací súd za to, že toto nie je argument, ktorý by narúšal dobromyseľnosť držby žalovaného. Súd
prvej inštancie správne v súvislosti s nezaplatenou kúpnou cenou prihliadol na § 130 ods. 1 druhej vety
OZ, v zmysle ktorého je potrebné vyvodzovať domnienku, že sa držba musí považovať za oprávnenú,
pričom súd prvej inštancie nevzhliadol opak z tejto domnienky. Žalovaný od 16.1.2006 nebol žiadnym

spôsobom vo svojej držbe rušený, pričom neplatnosť zmluvy o predaji podniku, ako aj nenadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanému žalobca oznámil až podaním zo dňa 17.7.2018. Súd
prvej inštancie mal tiež za preukázané, že žalovaný nezneužil inštitút vydržania alebo, že by nebol
dobromyseľný, keďže do nehnuteľností po ich zavkladovaní investoval zhruba 40 miliónov Sk a uhradil
záväzky voči spoločnosti Rekosta Piešťany, s.r.o., v rozsahu viac ako dvojnásobne prevyšujúcom kúpnu

cenu (1.800.000,- Sk). Správanie žalobcu, ako predávajúceho je potrebné posúdiť tak, že tento sa
po uzatvorení zmluvy správal spôsobom, z ktorého je možné vyvodiť záver, že sa touto cítil viazaný.
Súd prvej inštancie správne posúdil komplexne zmluvu o predaji časti podniku s tým, že zmluvou
na seba žalovaný neprevzal len aktíva v podobe nehnuteľností, ale aj záväzky voči veriteľom, ako aj
dojednanie strán, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúda právoplatnosťou rozhodnutia

správy katastra o povolení vkladu. Odvolací súd zdôrazňuje, že od podpisu zmluvy dňa 12.1.2006
žalovaným a 13.1.2006 žalobcom až po oznámenie o neplatnosti predmetnej zo dňa 17.7.2018, žalobca
žiadnym spôsobom nespochybňoval platnosť zmluvy a vlastnícke právo žalovaného.

39. V danej veci možno podľa odvolacieho súdu aplikovať rozhodnutie

veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa
13. 5. 2024, sp. zn. 1VCdo/1/2024 , v zmysle ktorého „je právny titul len
jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto nedostatok
právneho titulu pre účely vydržania sám osebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúce

vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne
poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ V uvedenom
rozhodnutí sa ďalej uvádza, že „Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na
skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho
titulu. Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia

právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných
prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie
je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani
právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci
bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Poctivosť konajúceho účastníka

občianskoprávneho vzťahu ma pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadnejší význam,
ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata nestanovuje.“40. Podobne odvolací súd poukazuje na názorovú líniu, ktorú predostrel Ústavný súd SR v náleze zo
dňa 14.11.2018, sp. zn. II. ÚS 484/2015, publikovaného pod č. 48/2018 a uviedol: „Pri poskytovaní
súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel

základného práva na ochranu vlastníctva považovať taký výklad ustanovenia § 134, ktorý podporuje
zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom
(ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom
vlastníckym. Výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, označil
za ústavne nekonformný.“

41. Na základe vyššie uvedených východísk je možné dospieť k záveru, že iba nedostatok právneho
titulu nemôže pre účely vydržania zapríčiniť neoprávnenosť držby resp. nedobromyseľnosť držiteľa. Súd
prvej inštancie dané skúmal (ako to vyplýva z napadnutého rozsudku) a ako už bolo uvedené, hoci
nebolo preukázané, že by žalovaný uhradil celú kúpnu cenu, dá sa súhlasiť so súdom prvej inštancie,
že uvedené nespôsobuje protiprávnosť resp. nepoctivosť žalovaného, nakoľko z uzatvorenej zmluvy

vyplýva, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo na kupujúceho právoplatnosťou
rozhodnutia Správy katastra Piešťany a nie zaplatením ceny. Odvolací súd opätovne poukazuje na to,
že správa katastra Piešťany právoplatne povolila vklad dňa 16.1.2006, pričom zo súdneho spisu ani z
vykonaného dokazovania nevyplýva opačný záver než ten, že by správa katastra postupovala v súlade
s § 31 ods. 1 katastrálneho zákona účinného v čase povolenia vkladu. Navyše, žalobca preukázateľne

namietal neuhradenie kúpnej ceny až v priebehu konania, po podaní žaloby, čo podľa odvolacieho
súdu nestačí na to, aby sa na základe toho spochybňovala dobromyseľnosť alebo oprávnenosť držby,
keď vydržanie nehnuteľností nastalo už 16.1.2016 teda vyše 2 a pol roka pred podaním samotnej
žaloby. Žalovaný nebol preukázateľne počas svojej držby rušený a taktiež nebolo preukázané, že by
žalobca alebo ktokoľvek iný počas vydržacej doby namietal jeho vlastníctvo a jeho dobromyseľnosť, či

spochybňoval to, či mu nehnuteľnosti skutočne patria.

42. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, žalobca poukázal na nesprávnosť
právnych záverov predovšetkým v bodoch 59, 60 a 68 napadnutého rozsudku. Žalobca poukázal na
zmätočnosť právnej konštrukcie súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k zmluve o predaji podniku („ak

súčasťou predávaného podniku alebo jej časti sú aj nehnuteľnosti“) je právna úprava v Obchodnom
zákonníku nejednoznačná a pripúšťajúca v podstate rôzny výklad a s takýmto záverom nesúhlasil. Súd
prvej inštancie k tomuto v odseku 59 napadnutého rozsudku uviedol, že „právna úprava v Obchodnom
zákonníku, nejednoznačná a pripúšťajúca v podstate rôzny výklad v spojení s úpravou zmluvy o prevode
obchodného podielu v § 115 ods. 3 ObZ v spojení s úpravou formy zmluvy o prevodoch nehnuteľností v

zmysle § 46 ods. 1 OZ kde, sa vyžaduje pre platnosť právneho úkonu, písomná forma bez overených
podpisov účastníkov zmluvy v spojení s úpravou v § 42 ods. 3 katastrálneho zákona, ktorý ako
listinu spôsobilú na zápis vymedzuje síce s overeným podpisom avšak overenie podpisu žiada „len“ od
prevodcu t. j. predávajúceho.“

43. Podľa odvolacieho súdu táto „právna konštrukcia“ nie je zmätočná, súd prvej inštancie vyjadril
úvahu, že nejednoznačnosť citovaného ustanovenia spočíva v tom, že zmluva o predaji podniku podľa
§ 476 ods. 2 Obchodného zákonníka vyžaduje pre svoju platnosť osvedčenie podpisov, pričom pri
zmluve o prevode obchodných podielov podľa § 115 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorá tiež vyžaduje
osvedčenie podpisov, nejde o podmienku platnosti, ale účinnosti zmluvy a Občiansky zákonník pri

prevode nehnuteľností nevyžaduje pre platnosť overenie podpisov, ale ako listinu spôsobilú na zápis
do katastra vyžaduje podpísanú zmluvu s overeným podpisom predávajúceho. V danom prípade
súd konštatoval neplatnosť zmluvy o predaji podniku pre neoverenie podpisu konateľky žalovaného
ako kupujúceho, správne však zdôraznil, že nehnuteľnosti, ktoré súd predmetom zmluvy vyžadujú
na platnosť a zavkladovateľnosť zmluvy o prevode nehnuteľnosti do katastra len osvedčene podpisu

prevodcu, t. j. žalobcu. Žalobca ako prevodca svoj podpis na zmluve osvedčil, podal návrh na zrýchlený
vklad a zaplatil správny poplatok. Uvedené podľa odvolacieho súdu svedčí o tom, že obe strany sa cítili
byť zmluvou viazané a žalovaný sa dobromyseľne ujal držby nehnuteľností.

44. Odvolací súd na záver zdôrazňuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne vecne a právne

relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu, z
vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol poprávnej stránke. Odvolací súd preto dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny vrátane výroku o trovách konania a preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

45. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

46. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania

podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

49. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá
CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh),
(§ 428 CSP).