Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. júl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122203729
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3122203729.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna
občianka Slovenskej republiky, trvale bytom D. A. E. F. XX, A., práv. zastúpená Advokátska kancelária
JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o. so sídlom Horný Šianec 3137, Trenčín, IČO: 47 251 913, proti žalovanej
Slovenská republika zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Račianska ul. 71, Bratislava, IČO:

00 166 073, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
zo dňa 30. augusta 2024, č.k. 11C/24/2022-70, v spojení s uznesením zo dňa 20. januára 2025, č.k.
11C/24/2022-97, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým (v poradí tretím) rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť

zaplatiťžalobkynináhradunemajetkovejujmyvovýške8.300,-eur do30dníodprávoplatnostirozsudku.
Výrokom II. v ostatnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil článkom 36
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, článkom 1 ods. 1, článkom 19 ods. 1, 2, článkom 46 Ústavy
Slovenskej republiky, § 27 ods. 2 zák. č. 504/2013 Z.z., § 1 ods. 1, § 2, § 4 ods. 1, 2, § 9, § 10,

§ 20 zák. č. 58/1969 Zb., § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 17 ods. 1, 2, § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003
Z.z. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáha náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím policajného orgánu pri výkone verejnej moci a následným
nezákonným rozhodnutím prokuratúry, ktorá rozhodovala o sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu o
vznesení obvinenia a taktiež, že súčasná judikatúra v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania,
alebo k oslobodeniu spod obžaloby s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádza z toho,
že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a teda uznesenie o

začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia je potrebné považovať za nezákonné a tým je splnený
základný predpoklad na uplatňovanie si náhrady škody. Konštatoval, že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V danej veci mal za nesporné,
že žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že skutok, pre ktorý začalo trestné stíhanie nie

je trestným činom a teda žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody a za túto škodu zodpovedá štát,
pričom sa tejto zodpovednosti nemožno zbaviť a teda ide o zodpovednosť objektívnu. Pre poskytnutie
náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v prípade nezákonného rozhodnutia musí byť splnenáaj negatívna podmienka stanovená v § 3 cit. zákona a to, že poškodený využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť (i keď judikatúra sa
už v niektorých prípadoch od nutnosti splnenia tejto podmienky odkláňa). Konštatoval, že žalobkyňa

splnila aj túto podmienku, nakoľko proti uzneseniu o vznesení obvinenia podala sťažnosť, ktorá bola
zamietnutá uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín. Uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia
nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca
pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (viď rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS. 163/2013). Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu

na zavinenie či porušenie právnej povinnosti konkrétnym orgánom verejnej správy. Teda aj keď trestné
stíhanie sa v čase, keď bolo vedené, sa javilo ako zákonné, v súlade s ustálenou judikatúrou ho treba
považovať za nezákonné, pretože sa uplatňuje fikcia nezákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania
práve v dôsledku právoplatného oslobodzujúceho rozsudku. Súd prvej inštancie dôvodil, že vzhľadom
na súčasnú judikatúru ohľadom rozhodovania o nárokoch na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci je nepochybné, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody a keďže v rámci predbežného

prerokovania jej nároku jej tento nebol priznaný, tak si svoje právo musela uplatniť súdnou cestou. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vzniknutou ujmou, ktorá skutočnosť je podstatným prvkom zodpovednostného vzťahu.
Vyžaduje, aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou vzniku nemajetkovej ujmy, a vznik ujmy a jej
rozsah následkom príčiny, tzv. kauzálny nexus. Súd prvej inštancie ustálil, že preukázaná nemajetková

ujma žalobkyni vznikla priamo, nesprostredkovane, práve na základe namietaných rozhodnutí a v ich
priamej príčinnej súvislosti. Konkrétne nemajetková ujma, ktorá nastala tak v súkromnom živote ako
aj v pracovnej sfére žalobkyne je tak priamym následkom konkrétnych nezákonných rozhodnutí, tzn.
bez uvedených nezákonných rozhodnutí by k nemajetkovej ujme nedošlo. Pri hodnotení nemajetkovej
ujmy popri žalobkyňou tvrdenom a dokazovanom skutkovom stave je nutné vychádzať zo všeobecne

známych aakceptovanýchskutočností,žetrestnéstíhaniesamoosebepredstavujevždyzávažnýzásah
do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud.
Zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a preto je spôsobilé (okrem
prípadov porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky), obmedziť či porušiť aj právo osoby na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného

života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. s ústavným poriadkom,
je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných
práv. Trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje osobný život stíhaného, na ktorého je síce do okamihu
právoplatnosti rozhodnutia vo veci nutné pozerať sa ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného

stíhania je záťažou pre každého obvineného. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ale aj v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho právneho
štátu. Ak má štát byť skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktorým bolo priamo zasiahnuté do základných práv jednotlivca. Súd prvej

inštancie konštatoval, že v prípade trestného stíhania v zásade nemajetková ujma vzniká, nakoľko každé
trestné stíhanie ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce potrebné do právoplatnosti
rozsudku nazerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého.
Už samotné trestné konanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho
cti a dobrej povesti, a to o to viac, keď sa preukáže nevina zo spáchaného skutku. V danej veci

žalobkyni nemajetková ujma vznikla a iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, preto žalobkyni vznikol
aj nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že vedenie
trestnéhostíhaniapredstavujejedenznajrepresívnejšíchprejavovštátnejmocivovzťahukjednotlivcovi,
ktorý v konečnom dôsledku môže viesť až k odňatiu slobody jednotlivca, v prípade uloženia trestu

odňatia slobody, ktorý nie je vylúčený pri žiadnom trestnom čine. Ďalej konštatoval, že trestné stíhanie
bolo v danom prípade neoprávneným zásahom značnej intenzity a rozsahu, pretože tieto skutočnosti
vytvorili negatívny obraz o žalobkyni, ktorý vyvolal u nej ujmu na osobnostných právach, a to znížením
jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, ktorú ujmu by ako závažnú pociťoval každý na jej mieste.
Zdôraznil, že trestné konanie bolo vo vzťahu k žalobkyni vedené 11 rokov; 6 mesiace; 13 dní, a to od

27.10.2000 do 10.05.2012, pričom existuje kauzálna príčinná súvislosť spájajúca vznik nemajetkovej
ujmy žalobkyne a nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci. Samotným trestným konaním je
nezákonne stíhanej osobe spôsobovaná imateriálna ujma vo forme nedôvodného zahanbenia s výrazne
ostrakizujúcim účinkom a častokrát radikálne nepriaznivým vplyvom na jeho zdravie. Celková dĺžkakonania musí byť pritom posudzovaná odo dňa vznesenia obvinenia voči obvinenému, až do dňa
právoplatnosti rozhodnutia vo veci (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3. októbra2009 sp.zn.
30Cdo/2742/2009). Pokiaľ ide o okolnosť samotnej dĺžky konania, v tejto súvislosti súd prvej inštancie

poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu ČR z 13.04.2011 sp.zn. Cpjn 206/2010, R58/11, zo záverov
ktorého vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy má slúžiť ku kompenzácii stavu právnej neistoty, do
ktorej bola osoba v dôsledku neprimeranej dĺžky konania uvedená a v ktorej bola udržovaná. Ide o
psychologickú kategóriu, ktorej hĺbka a dosah sú náročne preukázateľné. Dal do pozornosti, že uvedené
závery sú aplikovateľné v našom právnom poriadku vo vzťahu k čl. 46 ods. 3 Ústavy SR (v tejto súvislosti

porovnaj Vozár, J., a kol. Judikatúra vo veciach nemajetkovej ujmy. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o.,
2015, 99-100s.). Zaoberal sa i otázkou, či si žalobkyňa trestné stíhanie neprivodila sama. Poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 1Cz/6/90, publikovaného pod R 35/1991, podľa ktorého totiž
ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené alebo kto bol oslobodený spod obžaloby, právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia nemá, ak si vznesenie obvinenia zavinil
sám a bol oslobodený spod obžaloby alebo proti nemu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie

je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol
amnestovaný. Súd prvej inštancie konštatoval, že v tejto veci nebolo vykonaným dokazovaním zistené,
že by si žalobkyňa privodila vznesenia obvinenia. Spod obžaloby bola oslobodená z dôvodu absencie
formálnehoznakuskutkovejpodstatyžalovanéhotrestnéhočinu,jehoobjektívnejstránky,nevyhnutného
pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči obžalovaným. Žalobkyňa sa počas celého priebehu

trestného stíhania bránila a spáchanie skutku popierala. Žalobkyňa svoj nárok odôvodnila negatívnym
ovplyvnením jej zamestnania, stratou profesionálnej sebaistoty ubúdaním pacientiek, čo vyústilo
do rozhodnutia o skončení činnosti lekára, negatívnym ovplyvnením jej spoločenského postavenia,
osobného života, zhoršením psychického zdravia v podobe úzkostných stavov, ktoré vyústili do návštevy
psychiatrickej ambulancie. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že do života

žalobkyne došlo k zásahom, ktoré boli dôsledkom nezákonného rozhodnutia. Mal za to, že medzi
sporovými stranami bolo nesporné, že žalobkyňa celý život bola bezúhonná občianka, viedla život
riadneho pracujúceho človeka v kruhu svojej rodiny, dlhé roky vykonávala zodpovednú prácu lekárky.
Nemala konflikty v práci, ani v rodine, bola uznávaná a vážená. Do začatia trestného stíhania a
vznesenia obvinenia voči jej osobe nemala žiadne skúsenosti s trestným konaním, pričom trestné

stíhanie v danom prípade trvalo niekoľko rokov, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané
dňa 27.10.2000 a právoplatne bola oslobodená dňa 10.05.2012. Dopad trestného konania, ktorý sa
týkal obvinenia pre trestný čin ublíženia na zdraví však žalobkyňa pociťovala v osobnom živote, čo
sa týka psychického stavu. Od začiatku popierala, že by sa niečoho dopustila a celé trestné stíhanie
pociťovala ako krivdu. Samotné trestné stíhanie vedené voči žalobkyni vážnym spôsobom narušilo jej

súkromný život, povahovo sa zmenila, doma v rodine bola nešťastná, depresívna, nič ju nebavilo,
z ničoho sa nevedela tešiť, musela užívať lieky na ukľudnenie. Zle znášala všetky úkony v rámci
trestného konania, pričom tieto negatívne vplyvy trvali voči žalobkyni pomerne dlhú dobu, počas
vedenia trestného konania, ktoré prebiehalo 11 rokov. Žalobkyňa negatívne vnímala stres, pričom súd
prvej inštancie zohľadnil, že každé trestné stíhanie objektívne u každého je psychickou záťažou pre

jednotlivca, spôsobuje stres, pocity frustrácie, neistoty či strachu, pričom už len samotnú prítomnosť
takýchto stavov, aj bez diagnostikovania psychickej poruchy, je nutné zohľadniť, aj keď, prirodzene nie
v takej miere, ako keby skutočne v dôsledku trestného stíhania bola prítomná psychiatrická diagnóza.
Počas celého tohto obdobia žalobkyňa stále trpela neistotou, visela nad ňou hrozba odsúdenia a trestu
zákazu činnosti vykonávať lekársku prax, ktorú akútne pociťovala, zaznamenala úbytok pacientiek čo

vyvrcholilo rozhodnutím o skončení činnosti lekárky. Pred začatím trestného stíhania chodila do práce
s radosťou, práca ju uspokojovala, to sa však zmenilo po začatí trestného stíhania, nevedela sa už plne
koncentrovať na výkon praxe a prácu začala brať ako nevyhnutnosť. Súd prvej inštancie z uvedeného
mal za zrejmé, že žalobkyňa bola vystavená stresu, emocionálnej záťaži ako aj časovej záťaži, ktorá
súvisela so samotnou dĺžkou trestného stíhania. Dôvodil, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje

osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia
prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.
Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho
cti a dobrej povesti, a to tým skôr ak sa jedná o obvinenie nepravdivé (na porovnanie uviedol rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne z 25.03.2010 sp.zn. 3 Co 118/2008, tiež rozsudok Krajského súdu v

Prešove sp.zn. 1Co/15/2022 z 07.06.2022). Konštatoval, že trestné stíhanie nepochybne predstavuje
obmedzenie súhrnu osobnostných práv poškodeného a znamená už samé o sebe pre poškodeného
určitú imateriálnu ujmu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa vykonaným dokazovaním
preukázala vznik nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že zadosťučinenie vpodobe morálnej satisfakcie nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy a preukázala príčinnú súvislosti vzniku tejto škody s nezákonným
rozhodnutím, následkom ktorého bolo nezákonné trestné stíhanie. Na základe uvedených skutočností

súd prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené podmienky na priznanie nároku zo zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri jej výkone, a to nezákonné rozhodnutie, existencia
škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím existenciou škody. Súd prvej inštancie pri
určovaní výšky nemajetkovej ujmy okrem zákonom stanovených kritérií uvedených v § 17 ods. 3
zák. č. 514/2003 Z. z. bral za rozhodujúce tiež povahu trestnej veci, vzhľadom na druh a závažnosť

trestného činu, pre ktoré bolo trestné stíhanie vedené (obzvlášť závažný zločin podvodu a zločin marenia
spravodlivosti), od ktorých sa tiež odvíja intenzita, s akou osoba poškodená nezákonným trestným
stíhaním je negatívne vnímaná okolím. Rovnako tiež zohľadnil hrozbu a potenciálny rozsah trestného
postihu (desať až pätnásť rokov), od ktorého sa odvíja subjektívny pocit neistoty na strane osoby
poškodenej nezákonným trestným stíhaním, skutočnosť, že žalobkyňa bola stíhaná na slobode a že
skutok, ktorý sa jej kládol za vinu súvisel s výkonom zamestnania žalobkyne (čo malo následok na

spoločenské uplatnenie žalobkyne). Napokon súd prvej inštancie tiež zohľadnil pri výške nemajetkovej
ujmy okolnosti, ktoré viedli k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobkyni, tiež dĺžku konania
a zavinenie prieťahov a dôvod zastavenia trestného stíhania. Výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch súd
prvej inštancie určil s prihliadnutím na osobu poškodenej, jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracovala, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenej v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré jej vznikli v spoločenskom
uplatnení (v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z). Poukázal na to, že aplikáciu uvedených
ustanovení neskôr prijatého zákona pripúšťa aj právna prax a ustálená judikatúra v konaniach o
náhrade škody posudzovaných podľa zákona 58/1969 Zb. (viď napr. rozh. NS SR č.7Cdo 145/2011
zo dňa 12.12.2012). Bral za rozhodujúce tiež povahu trestnej veci, vzhľadom na druh a závažnosť

trestného činu, pre ktoré bolo trestné stíhanie vedené, od ktorých sa tiež odvíja intenzita, s akou
osoba poškodená nezákonným trestným stíhaním je negatívne vnímaná okolím. Rovnako tiež zohľadnil
hrozbu a potenciálny rozsah trestného postihu, od ktorého sa odvíja subjektívny pocit neistoty na strane
osoby poškodenej nezákonným trestným stíhaním, skutočnosť, že žalobkyňa bola stíhaná na slobode
a že skutok, ktorý sa jej kládol za vinu súvisel s výkonom zamestnania žalobkyne. Vychádzajúc tak z

vyššie uvedených zistení, posúdiac tak komplexne intenzitu zásahov do súkromnej sféry žalobkyne,
súd prvej inštancie konštatoval, že nemajetková ujma uplatnená žalobkyňou je neprimeraná a ani s
prihliadnutím na zistené následky vedeného trestného stíhania uplatnená výška nemajetkovej ujmy
nemôže obstáť. Nemajetková ujma má byť spravodlivým, rozumným a primeraným odškodnením
následkov a toto platí tak v rovine medzi fyzickými osobami navzájom, ale aj vo vzťahu k štátu. Súd

prvej inštancie tak dospel k názoru, že je potrebné čiastočne žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy
vyhovieť a kompenzovať trestné stíhanie žalobkyne, ktoré ovplyvnilo najmä jej pracovný, ale i súkromný
život, malo vplyv na jej psychické zdravie a ustálil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.300,- eur (t.
j. cca 60 eur za každý mesiac od začatia trestného stíhania do oslobodenia spod obžaloby) za obdobie
od 27.10.2000 do 10.05.2012, spolu 11 rokov, 6 mesiace a 2 týždne (138 mesiacov, 2 týždne), pričom

mal za to, že takáto suma aspoň sčasti kompenzuje ujmu spôsobenú trestným stíhaním žalobkyne.
Táto suma sa javila súdu prvej inštancie ako primeraná a spravodlivá náhrada za ujmu spôsobenú
žalobkyni vedením trestného konania, ktoré musela strpieť. Podľa názoru súdu prvej inštancie je takáto
výška nemajetkovej ujmy vzhľadom na okolnosti daného prípadu odôvodnená a nevymyká sa bežnej
rozhodovacej praxi súdov v obdobných veciach s tým, že súd bral zreteľ aj na maximálnu výšku,

ktorú je možnú pri odškodňovaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. priznať (päťdesiatnásobok minimálnej
mzdy, ktorá sa priznáva pri spôsobení smrti osoby ako najzávažnejšiemu a nezvratnému následku).
Príkladmo poukázal na porovnateľné prípady a výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s tým, že
napr. rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16 Co 63/2016 z 20.10.2016 bola potvrdená
náhrada nemajetkovej ujmy odvodzovanej od oslobodenia spod obžaloby v sume 4.800,- eur, vo veci

prejednávanej na Najvyššom súde pod sp.zn. 5 Cdo 4/2018 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
za trestné stíhanie a následné oslobodenie spod obžaloby v sume 11.063,- eur, vo veci prejednávanej
na Najvyššom súde pod sp.zn. 3Cdo/156/2017 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné
uznesenie o vznesení obvinenia v sume 10.000,- eur, vo veci prejednávanej na Najvyššom súde pod
sp.zn. 8Cdo/177/2017 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za nezákonné uznesenie o vznesení

obvinenia a následné oslobodenie spod obžaloby v sume 8.500,- eur, pričom poukázal na to, že v
danej veci nedošlo k podaniu obžaloby a následnému súdnemu trestnému procesu a oslobodeniu
spod obžaloby, ale trestné stíhanie bolo zastavené pred podaním obžaloby. Súd prvej inštancie tak pri
stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal aj z rozhodovacej činnosti iných súdov s tým, žeako vyplýva z nasledujúcich rozhodnutí, je táto ešte značne rozkolísaná. Poukázal na to, že Krajský súd
v Košiciach rozsudkom sp. zn. 1Co/570/2015 potvrdil priznanie nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- eur
za nezákonné vznesenie obvinenia dňa 19.08.2009 z trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa. Konanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom z novembra 2012. Poškodený nebol nikdy
trestne stíhaný a bol prepustený z pomeru policajta. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp.
zn. 16Co/104/2016 potvrdil priznanie nemajetkovej ujmy v sume 8.500,- Eur za nezákonné vznesenie
obvinenia dňa 19.08.2009 pre prečin usmrtenia spočívajúci v chybnej ordinácii liekov podľa § 149
ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Konanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa do

11.12.2013. Poškodený nebol nikdy trestne stíhaný, bol lekárom a po vznesení obvinenia zostal sám,
pociťoval neistotu, jeho ďalší život bol ovplyvnený trestným procesom. Rozhodol sa odísť z nemocnice
a pokračoval v neistej súkromnej praxi. Z toho dôvodu si ani nezaložil rodinu s novou partnerkou.
Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 19Co/9/2020 priznal nemajetkovú ujmy v sume 12.000,- eur za
nezákonné vznesenie obvinenie za zločin sexuálneho zneužitia podľa § 201 ods. 1, 2 písm. b/ Trestného
zákona. Konanie bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom zo dňa 16.05.2013. Poškodený nebol nikdy

trestne stíhaný, vznesenie obvinenia malo priamy dosah na jeho pracovnú činnosť ako detského lekára,
kedy objektívne došlo k nečakanému a náhlemu úbytku pacientov, zhruba v počte 500 relatívne v
krátkom období, rozpadol sa mu rodinný život, rozviedol sa s manželkou a má problémy stýkať sa aj
s vlastnými deťmi. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie považoval za primerané finančné
zadosťučinenie vo výške priznanej sumy a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách

konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP za použitia článku 4 ods. 1, 2 CSP s odôvodnením, že v
prejednávanom prípade žalobkyňu nemožno vnímať ako procesne neúspešnú v spore; žalobkyni bola
priznaná nemajetková ujma, aj keď v nižšej výške ako si uplatňovala. Žalobkyňu nemožno ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Primárnym faktom
je, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Súd prvej inštancie v tomto prípade priznal žalobkyni

plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy, t.j. 100 % zo sumy 8.300,- eur, pričom mal za to, že
uvedené možno zdôvodniť cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho
základu, a nie čo do výšky priznaného nároku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, a to

proti výroku I., ktorým bolo žalobe vyhovené a v závislom výroku III. o trovách konania, a to z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP s tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Podľa žalovanej naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP predstavuje
nepreskúmateľnosť a zmätočnosť odôvodnenia rozsudku, v ktorej súvislosti o.i. poukazovala žalovaná
na to, že súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že odvolací súd zrušil v poradí druhý rozsudok vo
veci samej na základe odvolania žalobkyne, pričom je nepochybné, že aj žalovaná podala odvolanie

proti dotknutému rozsudku, ktorá skutočnosť vyplýva zo záhlavia uznesenia odvolacieho súdu č.l. 56
spisu, súd prvej inštancie zmätočne a opakovane poukazuje na údajného žalobcu a nie žalobkyňu,
uvádza súčasne čo predstavuje „namietané rozhodnutia“, keď nezákonným v danej veci malo byť
výlučne uznesenie o vznesení obvinenia, avšak súd prvej inštancie uvedené opomenul objasniť. Mal
za to, že napadnutý rozsudok je zjavne prevzatím odôvodnenia iného rozhodnutia súdu, čo vyplýva

z bodu 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Dôvodila, že uvedené indikuje laxný prístup súdu
prvej inštancie pri vymedzení žalujúceho subjektu, titulu, na základe ktorého sa žalobkyňa domáha
náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj podstatných skutkových zistení. Ťažiskovými otázkami, ktoré sa
týkajú existencie prípadných individuálnych následkov v osobnostnej sfére žalobkyne a presvedčivého
odôvodnenia priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie zaoberá len marginálne.

Pokiaľ sa týka priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšky, dôvodila, že súd prvej inštancie
nedoplnil dokazovanie v intenciách uznesenia odvolacieho súdu a s ohľadom na pretrvávajúcu absenciu
relevantného skutkového základu namietala aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 8.300,-
eur. S poukazom na bod 44 odôvodnenia mala za to, že uvedený záver súdu prvej inštancie
preukazuje, že opätovne, tak ako v rozsudku na č.l. 18, ktorý bol zrušený, vychádzal súd prvej

inštancie z nesprávnych skutkových záverov pri určení prezumovaných následkov spojených s vedením
trestného stíhania. Uviedla, že v priebehu konania na súde prvej inštancie žalujúca strana zostala (aj po
vrátení veci odvolacím súdom) pasívna, keď nenavrhla výsluch žiadnych svedkov, prípadne vykonanie
iných dôkazov. V súvislosti s preukázaním nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poukazovala narozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 145Co/17/2023, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 12Co/46/2019. Vo vzťahu k odôvodneniu náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie žalovaná
opakovane prízvukovala, že súd prvej inštancie v bodoch 44 až 50, 52 a 53 odôvodnenia napadnutého

rozsudku len všeobecne vymedzil následky spojené s trestným stíhaním „poškodeného“, a to bez
uvedenia konkrétnych individualizovaných následkov v osobnostnej sfére žalobkyne vyplývajúcich
z vykonaného dokazovania. Mala za to, že odôvodnenie zohľadnených následkov je až príliš
formalistické a všeobecné, teda v podstate použiteľné na každý iný prípad odškodnenia nemajetkovej
ujmy za vedenie trestného stíhania, čo zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Žalovaná

namietala odkaz súdu prvej inštancie v bode 47 odôvodnenia napadnutého rozsudku na stanovisko
Najvyššieho súdu ČR, ktorého úlohou bolo zjednocovať rozhodovaciu činnosť v ČR a zároveň sa
týkalo prípadov odškodnenia, resp. náhrady škody v súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania. Mala
za to, že s ohľadom na uvedené možno uzavrieť, že v rámci odôvodnenia rozhodnutia súd prvej
inštancie v podstate zhrnul len prezumované následky spojené s trestným stíhaním (aj to nesprávne,
ak zvažoval aj zásah do osobnej slobody), ktoré sa v žiadnom smere nevyznačovali takou intenzitou,

ktorá by mohla odôvodniť prijatie záveru o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške
8.300,- eur, teda ktorá by zodpovedala výnimočným okolnostiam. Inak povedané žalovaná zastáva
názor, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.300,- eur, a to
bez skúmania a vyhodnotenia skutočných a preukázaných následkov, t. j. individualizovaných a nie
judikatúrou prezumovaných následkov do osobnostnej sféry žalobkyne z titulu namietaného trestného

stíhania, pričom pre záver o „značnom“/„vážnom“ zásahu neexistoval (z dôvodu na strane žalobkyne)
žiaden relevantný dôkazný materiál. Uvedeným postupom súd prvej inštancie podľa názoru žalovanej
súčasne nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu (bod 22 odôvodnenia uznesenia
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.04.2024, č. k. 17Co/85/2023-56). Žalovaná zdôraznila, že aj
keď výška náhrady nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, aj táto úvaha sa musí

opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Súd musí brať na zreteľ prvoradú satisfakčnú
funkciu priznávanej peňažnej čiastky, ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie nemajetkovej ujmy, s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu; na druhej strane však nemožno priznávať neprimerané
sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by napr. pri
porovnaní s odškodňovaním zásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré

ujmy na iných základných právach (napr. ujma na zdraví, či dokonca na živote) bagatelizovať. Pokiaľ
súd prvej inštancie v bode 56 odôvodnenia odkazoval na štyri rozhodnutia, ktoré majú predstavovať
porovnateľné prípady priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaná namietala, že len dve rozhodnutia
zo siedmich sa týkajú trestne stíhaných a oslobodených lekárov. Dôvodila, že podstata argumentácie
žalovanej však tkvie v tom, že aj prípadná komparácia predstavuje len rámcové vymedzenie úvahy

súdu rozhodujúceho o nemajetkovej ujme. Naopak esenciálnou povinnosťou súdu prvej inštancie bolo
skúmať individuálne následky v osobnostnej sfére žalobkyne na podklade vykonaného dokazovania
a následne výšku priznanej nemajetkovej ujmy založiť na presvedčivom a preskúmateľnom odôvodnení
pri zachovaní zásady primeranosti. Zastávala názor, že súd prvej inštancie si predmetnú povinnosť
neplnil a výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy relevantným spôsobom neodôvodnil. Súd prvej

inštancie opomenul odpovedať na otázku, prečo žalovanou uvedené odškodnenie na úrovni 500,- eur
za každý rok vedenia trestného stíhania nepovažuje za dostatočné, resp. primerané. Podľa názoru
žalovanej súd prvej inštancie žalobkyni priznal náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výška nie je primeraná
skutkovému stavu zistenému súdom v konaní a zároveň nereflektuje skutočnosť, že žalobkyňa nebola
stíhaná väzobne, ani nevykonala žiaden trest, napokon stíhaná bola len za prečin. Odvolanie žalovanej

smerovalo aj do výroku III. napadnutého rozsudku, ktorým priznal žalobkyni nárok na náhradu trov
konania v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v pomere 100 % (z prisúdenej sumy), pričom
v tomto smere prihliadol len na úspech žalobkyne „čo do základu nároku“, keďže výška plnenia
závisela od úvahy súdu a nie na pomer žalobkyňou požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a náhrady
nemajetkovej ujmy žalobkyni súdom priznanej. Dôvodila, že zo skutkových okolností prejednávaného

prípadu je zrejmé, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala priznania náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 75.000,- eur. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume
8.300,- eur. S ohľadom na uvedené má žalovaná za to, že pre zjavný rozpor s rozumným usporiadaním
procesných vzťahov jednoznačne nebolo možné žalobkyni priznať nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, a to ani „len“ z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Zdôrazňoval, že žalobkyňa

bola v priebehu celého súdneho konania zastúpená advokátom, u ktorého možno predpokladať
znalosť judikatúry v otázke náhrady nemajetkovej ujmy vo veciach obdobných veci žalobkyne, vrátane
približných rámcov rozsahu náhrad nemajetkovej ujmy, čo z povahy veci významným spôsobom na
strane žalobkyne zvyšuje mieru predvídateľnosti toho, ako môžu všeobecné súdy posúdiť ňou uplatnenýnárok. Žalobkyňa teda nemohla dôvodne očakávať, že všeobecné súdy vyhovejú jej žalobe v celom
rozsahu a priznajú jej nárok na úhradu nemajetkovej ujmy v sume 75.000,- eur, resp. vo výške, ktorá
by sa tejto sume približovala. Inak povedané, žalobkyňa sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá

celkom zjavne neprimerane prekračovala judikatórne limity či ustálenú prax. Existencia limitov v otázke
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy je pritom v zmysle názoru dovolacieho súdu v rozhodovacej
praxi prítomná už od roku 2006. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o
trovách konania postupovať podľa zásady úspechu, a to s ohľadom na celkový výsledok konania (§
255 ods. 2 CSP) tak, že od úspechu víťaznej strany, t. j. žalovanej (zo žalobkyňou požadovanej sumy

celkovo 76.237,74 eur bola žalobkyni priznaná suma 9.533,74 eur, čo predstavuje úspech žalovanej
v rozsahu 87,49 %) mal odpočítať jej neúspech, resp. mieru úspechu žalobkyne (12,51 %), čím by
dospel k záveru, že čistý úspech žalovanej bol 74,98 %. Napriek tomuto výraznému úspechu žalovanej
v spore jej súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania nielenže nepriznal, ale dokonca ju
zaviazal na náhradu trov konania žalobkyni v rozsahu 100 %. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že určí výšku náhrady nemajetkovej

ujmy, ktorá bude zodpovedať zákonnej úprave a judikatórnej praxi upravujúcej limity odškodnenia pri
zohľadnením absencie preukázaných a relevantných následkov zásahu a nanovo rozhodne o trovách
konania v súlade so zásadou úspechu.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku.

Rozsudok v napadnutých výrokoch považuje za spravodlivý, dostatočne presvedčivý a zrozumiteľný pre
každého. Poukazovala na to, že má 81 rokov a okrem satisfakcie vo forme oslobodzujúceho rozsudku
formálne ju zbavujúceho viny a vynútenej náhrady vecnej škody, jej doposiaľ štát odmieta poskytnúť
peňažnú satisfakciu aj za nemajetkovú ujmu, a zrejme jej ju tak skoro ani neposkytne. Časový faktor ju
viedol aj k rozhodnutiu uspokojiť sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie a nedomáhať sa vyššej náhrady,

než ako jej bola priznaná. Poukazovala na to, že nezákonným konaním orgánu štátu pri výkone verejnej
moci jej bola spôsobená škoda tak vecná, ako aj nemajetková, ktorú žiadala, aby jej Slovenská republika
dobrovoľne, na základe mimosúdnej dohody uhradila, čo táto odmietla. Od nezákonného zásahu do
jej osobnostných práv uplynulo takmer 13 rokov. V čase nezákonného trestného stíhania, ktoré začalo
27.10.2000, mala 57 rokov, poctivo pracovala, mala radosť zo života. Toto trvalo do 10.05.2012. Nároky,

ktoré proti štátu uplatňovala, vrátane ich výšky, nepovažuje čo do právneho základu a ich výšky
za neprimerané, vždy vychádzali z aktuálneho stavu súdnej praxe. Súdu predložila na preukázanie
závažnosti následkov nezákonného zásahu štátu do jej osoby všetky jej dostupné dôkazy, ktoré súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku ako dôkazy prijal a pri svojom rozhodnutí aj z nich vychádzal.
Pri posudzovaní skutočnosti splnenia či nesplnenia dôkaznej povinnosti preukázať intenzitu zásahu

žalovanej do jej osobnostných práv, je potrebné vychádzať z kontradiktórnosti procesu a skutočnosti, že
všetky dôkazy, ktoré súd vykonal, neboli žalovanou spochybňované, a to vrátane výpovede žalobkyne,
z čoho vyplýva, že dôkaznú povinnosť si v rámci svojich možností splnila dostatočne. K prípadnému
výsluchu svedkov z okruhu rodiny, známych, susedov alebo bývalých spolupracovníkov sa vyjadrovala
a jednak ich výsluchom by nepreukázala nič iné, než sama tvrdila a jednak by sa jednalo o výsluch

predovšetkým jej spriaznených osôb, takže výpovede takýchto osôb by mohli byť pre žalovanú dôvodom
na spochybňovanie ich hodnovernosti. Opakovane tvrdila, že preukazovať, či trestné stíhanie pre jej
údajné profesionálne zlyhanie jej, ako dovtedy bezúhonnej a váženej osoby, v prostredí myjavských
kopaníc v trvaní viac ako 11 rokov, ju poškodilo na povesti a spoločenskom postavení, výsluchmi
svedkov, či tomu tak skutočne bolo alebo nie, nie je potrebné, skôr je kontraproduktívne, nakoľko sa

jedná o skutočnosť všeobecne známu a v praxi súdov potvrdenú, že skutočne už len samotným trestným
stíhaním za opísaných okolností, k zásahu do osobnosti človeka nepochybne došlo a opak nebol druhou
sporovou stranou preukázaný.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote

strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262
ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti
podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia v medziach podaného odvolania, a to vo výrokoch I. a III. a jemu
predchádzajúceho konania.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania (do výrokov I. a III.) podľa § 379 a § 380
ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej
časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadeniaodvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať,
alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým v ostatnej časti súd žalobu zamietol, odvolací súd
nepreskúmaval, keďže v tomto rozsahu rozhodnutie suspenzívnym účinkom odvolania dotknuté nebolo,
v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť.

7. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389
ods. 1 písm. a/ CSP.

8. Vychádzajúc z obsahu odvolania podrobil odvolací súd prieskumu predovšetkým odvolaciu námietku
žalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z hľadiska zistenia, či
postupomsúduprvejinštancienedošloktakémunesprávnemuprocesnémupostupu,ktorýbyznemožnil
stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia takej vady, ktorá by bola spôsobilou mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/ CSP).

9. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu
upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných
prostriedkov.

10. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí

možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či
ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutiesúdu,môžeísťoskutočnosť,ktorázakladádôvodnaodvolaniepodľaust.§205ods.2písm.

a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365
ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti,
teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej
konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia

posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno podriadiť pod ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., t.j.posudzovaťhoakoodňatiemožnostikonaťpredsúdom,resp.porušenieprávanaspravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b/CSP).

11. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť

uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami tej – ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2
OSP), pričom stranám musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky, spochybňujúce
závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.

Vposudzovanejvecisúdprvejinštancievodôvodnenísvojhorozhodnutia dalodpoveďnavšetkyprávne
a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou
proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli svojvoľné, alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť,
že žalovaná sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.12. V ďalšom odvolací súd podrobil prieskumu vecnej správnosti napadnuté rozhodnutie z hľadiska
ťažiskovej odvolacej námietky, a to z hľadiska možného naplnenia žalobcom produkovaného
odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

13. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p. (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí

zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti

alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

14. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

15. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez

opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil správny právny záver. Žalovanou produkované odvolacie námietky v tomto smere sú

prakticky totožné s námietkami, ktoré žalovaná prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie
a s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku. Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP
(do 30.06.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

16. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dodáva
nasledovné:

17. Z hľadiska skutkového stavu v posudzovanej veci bolo zistené, že uznesením vyšetrovateľa OÚV

PZ SR Nové Mesto nad Váhom ČVS: OUV-361/NM-2000 zo dňa 27.10.2000 začala byť žalobkyňa
stíhaná ako obvinená pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods.1/, ods.2/ Trestného zákona.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažnosť, ktorú jej prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad
Váhom sp. zn. Pv 100/00 zo dňa 21.12.2000 zamietol. Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto
nad Váhom dňa 11.02.2002 podal na žalobkyňu na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom obžalobu.

O podanej obžalobe rozhodol súd dňa 12.02.2002 trestným rozkazom, ktorým ju podľa § 224 ods. 2
Tr. zák. uznal vinnou a uložil jej trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov s podmienečným odkladom
na skúšobnú dobu 1 rok. Proti tomuto trestnému rozkazu podala dňa 28.02.2002 odpor, v dôsledku
ktorého bol trestný rozkaz zrušený. Po vykonaní hlavného pojednávania rozhodol Okresný súd Nové
Mesto nad Váhom rozsudkom sp. zn. NM-1T/33/2002 zo dňa 19.11.2007 tak, že žalobkyňu uznal vinnou

zo spáchania trestného činu podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a uložil jej trest odňatia slobody rovnako
ako v trestnom rozkaze a naviac trest zákazu činnosti vykonávať lekársku prax v trvaní 1 rok. Proti
tomuto rozsudku žalobkyňa podala odvolanie, z podnetu ktorého Krajský súd v Trenčíne uznesením
2To/17/2008 zo dňa 20.05.2010 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému
súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Následne vo veci rozhodoval Okresný súd Trenčín, ktorý

žalobkyňu rozsudkom sp. zn. NM 1T/33/2002 zo dňa 10.05.2011 spod obžaloby podľa § 226 písm. b/ Tr.
por. oslobodil. Na odvolanie prokurátora okresnej prokuratúry proti tomuto rozsudku Krajský súd Trenčín
uznesením sp. zn. 2To/87/2011 zo dňa 10.05.2012 odvolanie zamietol na verejnom zasadnutí, na ktorom
bola osobne prítomná žalobkyňa ako aj jej právny zástupca. Oslobodzujúci rozsudok okresného súduv spojitosti s uznesením krajského súdu nadobudol právoplatnosť dňa 10.05.2012. Žalobkyňa zaslala
žalovanej návrh na predbežné prejednanie náhrady škody dňa 10.04.2013, jej žiadosti nebolo vyhovené.

18. V posudzovanej veci súd prvej inštancie, vychádzajúc zo záveru o splnení zákonných predpokladov
pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobkyni nezákonným rozhodnutím pri výkone
verejnej moci, ako aj záveru o tom, že zistená intenzita zásahu do osobnostných práv žalobkyne
odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy, ktoré závery odvolacími námietkami dotknuté neboli, za
primeranú intenzite zisteného zásahu a tiež charakteru osobnostných práv, ktoré boli zásahom dotknuté,

považoval výšku nemajetkovej ujmy v sume 8.300,- eur, na náhradu ktorej aj žalovanú napadnutým
rozhodnutím zaviazal.

19. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústava SR“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú
ideológiu, ani náboženstvo.

20. Podľa čl. 19 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej
cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života.

21. Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

22. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2

sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

23. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pod náhradu škody vzniknutej pri výkone verejnej
moci (teda aj spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia) v ust. § 17 ods. 2 okrem skutočnej
škody a ušlého zisku zahrnul aj náhradu nemajetkovej ujmy, v zmysle ust. § 17 ods. 3 citovaného
zákona zároveň uvádzajúc kritériá, ktorými je potrebné sa spravovať pri určení výšky náhrady takejto

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry subjektu a jej zmyslom je
zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu a poskytnutie účinnej ochrany osobnosti,
najmä jej dôstojnosti, dobrej povesti, súkromia a rodinného života. Náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona môže súd priznať vtedy, ak by sa samotné
konštatovanie porušenia práva nejavilo ako dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, čo je dané intenzitou zásahu okolností, za ktorých k nemu došlo, ako
aj stupňa negatívnych dôsledkov dopadu zásahu na chránené práva v individuálnych okolnostiach
každého prípadu, pričom vychádzajúc zo súdnej praxe za závažnú ujmu je možno považovať takú ujmu,

ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, intenzitu zásahu, jeho
trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú, kedy rozhodujúcim je objektívne hľadisko,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a v čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Inak povedané je teda potrebné zvážiť, či
vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam prípadu by sa aj iná osoba v obdobnom postavení mohla cítiť

byť dotknutá v zložkách tvoriacich v ich súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. Nemajetková ujma je
ujmou morálnou. Ide teda o zásah a ujmu na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa týkajú morálnej
integrity poškodenej osoby, predovšetkým jej dôstojnosti, cti, dobrej povesti, ale tiež iných hodnôt,
ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka, ako je rodinný život, neistota a podobne.
Ak ktorákoľvek z týchto zložiek, prípadne kumulatívne aj všetky, mohli byť významným spôsobom

v dôsledku nezákonného rozhodnutia negatívne dotknuté, je namieste záver o tom, že k spôsobeniu
nemajetkovej (morálnej) ujmy došlo. Intenzita zásahu do týchto hodnôt priamo ovplyvňuje výšku
poskytnutého zadosťučinenia. Je pritom potrebné vychádzať z toho, že prípadná výška nemajetkovej
ujmy nemôže byť v rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti, pričom okolnostiodôvodňujúce výšku nemajetkovej ujmy z hľadiska ich tvrdenia a dokazovania jednoznačne zaťažujú
žalobkyňu.

25. V posudzovanej veci súd prvej inštancie, vychádzajúc zo záveru o splnení zákonných predpokladov
pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím pri výkone
verejnej moci, ako aj záver o tom, že zistená intenzita zásahu do osobnostných práv žalobkyne
odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy, ktoré závery odvolacími námietkami dotknuté neboli, za
primeranú intenzite zisteného zásahu a tiež charakteru osobnostných práv, ktoré boli zásahom dotknuté,

považoval výšku nemajetkovej ujmy v sume 5.000,- eur, na náhradu ktorej aj žalovanú napadnutým
rozhodnutím zaviazal.

26. Ťažisko odvolania sa týka určenia výšky nemajetkovej ujmy, keď žalovaná nie je spokojná
s priznanou výškou žalobkyni.

27. Otázka výšky priznanej nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych,
jedinečných skutkových okolností, a to v každej jednej posudzovanej veci, ktoré sú predmetom
posudzovania súdom z hľadiska zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy.

28. V danom prípade súd prvej inštancie pri posudzovaní vyššie uvedenej ťažiskovej otázky (výšky
náhrady nemajetkovej ujmy) v celom rozsahu správne a v dostatočnej miere z vykonaného dokazovania
skutkové okolnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, komplexne vyhodnotil. Vo svetle zákonom ustanovených
východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy (§ 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.) tiež
proporcionalitu ochrany jednotlivých práv, ako aj komparáciu obdobných prípadov, odvolací súd

priznanú výšku nemajetkovej ujmy žalobkyni v sume 8.300,- eur zhodne so súdom prvej inštancie
považuje za primeranú, zodpovedajúcu objektívne zistenému skutkovému stavu veci, odzrkadľujúcu
skutočnú intenzitu, rozsah a následky celého trestného stíhania do osobnostnej sféry žalobkyne, keďže
jej výška je stanovená poukazom na všetky relevantné skutočnosti, ktoré sú považované tiež najvyššími
súdnymi autoritami za rozhodujúce.

29. Súd prvej inštancie správne posúdil, že trestné stíhanie vedené voči žalobkyni jednoznačne
intenzívne,tedavážnenarušilojejosobnostnúsféru,atotakvrovinesúkromnéhoživota,spoločenského
života a do určitej miery tiež aj života pracovného. Vezmúc do úvahy odborný a morálny kredit
žalobkyne, jej dovtedajšiu bezúhonnosť, spoločenské aktivity, sociálne interakcie, ako aj skutočnosť,

že od počiatku vnímala dôvody, na ktorých bolo trestné konanie voči nej založené, za bezzákladné,
neopodstatnené a jej sa netýkajúce, nemožno pochybovať o intenzívnom negatívnom dopade na jej
vnútorné prežívanie danej situácie, keď sa trestným konaním cítila ponížená, diskreditovaná, ohrozená,
dôsledkom čoho bola jej izolácia od spoločenských aktivít, priateľov, zmena jej povahového ladenia,
ako aj jej vonkajších osobnostných prejavov, stala sa izolovanou, dištancovala sa od ľudí, bola

nekomunikatívna, v princípe trpela neistotou o postoji okolia voči nej, mala pocity, že všetci o danej veci
hovoria, že ju odsudzujú, považujú ju za diskreditovaného človeka, k čomu samozrejme prispel fakt, že
celákauzabolamedializovaná,čosohľadomnato,žežalobkyňadovtedypožívalanielenakočlovek,ale
aj ako odborná lekárka vážnosť, uznanie, ktoré okolnosti komplexne u každého jednotlivca, ktorého by
boli postihli, objektívne tiež s ohľadom na dĺžku trestného konania, čo bolo 11 rokov 6 mesiacov a 13 dní,

by zintenzívnilo pocity frustrácie a depresie. Práve z dôvodu, že intenzita tohto zásahu bola nepochybne
významná, opodstatňovala, ako správne posúdil súd prvej inštancie, priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy, pričom vzhľadom na vyššie uvedené individuálne okolnosti danej veci, priznaná nemajetková ujma
vo výške 8.300,- eur, je aj podľa názoru odvolacieho súdu primeranou a dôstojnou satisfakciou pre
žalobkyňu v rovine finančnej. Zodpovedá totiž závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých

došlo k porušeniu práva, kritériám, vo svetle ktorých zákon predpisuje určovať jej výšku, zohľadňuje tiež
pravidlávyplývajúcezozákonač.274/2017Z.z.oobetiachtrestnýchčinov,keďzároveňpriúvaháchojej
výške súd prvej inštancie zohľadnil tiež komparáciu obdobných prípadov, týkajúcich sa lekárov, ktorých
v danej oblasti nie je veľa. Medzi základné princípy právneho štátu totiž patrí aj predvídateľnosť súdnych
rozhodnutí a zásada právnej istoty, ktorá spočíva v tom, že súdy v podobných prípadoch zakladajú

svoje úvahy vedúce k rozhodnutiu o.i. tiež na komparácii s inými obdobnými vecami, ktoré aj v tomto
prípade boli jedným z aspektov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje úvahy súdu prvej inštancie
o primeranosti výšky finančnej náhrady.30. Otázka výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko
individuálnych jedinečných skutkových okolností každej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami
relevantnými v iných veciach a preto žiadne rozhodnutie nemôže byť považované za pravidlo,

ani pokiaľ ide o výšku ujmy pre iné prípady. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn.
7Cdo/73/2021 konštatoval, že na vyriešenie tak vysoko individuálnej otázky, akou je určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Súdy totiž musia vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade posudzovať túto výšku, nezotrvávať
teda na určitých striktných hraniciach, pričom v takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej

výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej
nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť (porovnaj tiež rozhodnutie NS SR sp.
zn. 7Cdo/215/2020). Preto aj rozhodnutia iných súdov, ktoré súd prvej inštancie použil ako jeden
z aspektov pre úvahu o primeranosti výšky nemajetkovej ujmy priznanej v tomto prípade žalobkyni
a ktoré v okolnostiach samozrejme nie sú identické s okolnosťami prítomnými, resp. týkajúcimi sa
žalobkyne, nemožno považovať za analogické prípady, avšak súd prvej inštancie na ne správne

poukázal.Neznamenáto,ževuvedenýchkonaniachurčenúvýškunáhradunemajetkovejujmyjemožné
paušalizovať na podmienky každej veci týkajúcej sa nezákonného rozhodnutia, kde je poškodeným
lekár,atoidentickyvdôsledkuvedenéhotrestnéhokonania,ktorésadodatočneukázaloakonedôvodné,
ako tomu bolo tiež v posudzovanej veci. Je nesporné, že v čase, keď došlo k trestnému stíhaniu,
žalobkyňa nebola na starobnom dôchodku a možno tak mať za to, že jej osobu spochybňovali samotní

pacienti, došlo k odlivu pacientov z ambulancie a tak je zrejmé, že aj v tejto sfére individuálne okolnosti
na strane žalobkyne, pokiaľ ide o intenzitu dopadu do jej pracovnej sféry, boli a mohli byť identické
s okolnosťami v iných, i keď v základe porovnateľných prípadoch. Ani odvolací súd nepochybuje
o tom, že intenzita vnútorného prežívania negatívnych dopadov vedeného trestného stíhania bola
u žalobkyne o to intenzívnejšia, že sa týkala jej odbornosti ako lekárky, ktorá požívala v danom regióne

významný odborný kredit a následné dopady vzhľadom na svoje dovtedajšie pracovné nasadenie
dôvodne považovala za nespravodlivý záver jej pracovnej kariéry.

31. Odvolací súd teda z hľadiska všetkých vyššie uvedených komplexne vyhodnotených skutkových
okolností a určujúcich hľadísk, na ktoré bolo potrebné pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy

prihliadnuť, zastáva názor, že súdom prvej inštancie určená výška nemajetkovej ujmy žalobkyni,
predstavuje vo vzťahu k nej primerané finančné zadosťučinenie.

32. Odvolacie námietky žalovanej tak odvolací súd vyhodnotil ako nespôsobilé k dopadu na vecnú
správnosť napadnutého rozhodnutia v odvolaním dotknutej časti vzťahujúcej sa k výške priznanej

náhrady za spôsobenú nemajetkovú ujmu. Ak o nespôsobilé k zmene napadnutého rozsudku posúdil
aj odvolacie námietky žalovanej, týkajúce sa nesprávneho označovania rodu žalobkyne, označenie
odvolateľa proti druhému rozsudku súdu prvej inštancie .... Tieto nemali vplyv na správnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie.

33. K prípadným ostatným odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany.

34. Rozsudok súdu prvej inštancie z uvedených dôvodov v preskúmavanej časti výroku I., ktorým súd
žalobe vyhovel, je tak vo výroku vecne správny, preto bolo potrebné tento v uvedenom rozsahu podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Žalovaná v podanom odvolaní neuvádza podstatné, rozhodujúce, konkrétne
právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné, v prospech žalovanej vyznievajúce rozhodnutie

odvolacieho súdu.

35. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o trovách konania podľa § 255 ods. 1 CSP, t.j. podľa
pomeru úspechu strán v konaní, pričom zohľadnil, že v časti výšky primeraného zadosťučinenia bolo
potrebné vychádzať z toho, že výška plnenia závisela od úvahy súdu. Pokiaľ žalovaná namietala, že

žiadne ustanovenie CSP súdu neumožňuje zohľadniť, že výška plnenia závisela v časti nemajetkovej
ujmy od úvahy súdu, odvolací súd si dovoľuje uviesť, že aj podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR
v takýchto prípadoch súd vychádza zo základných princípov CSP a s poukazom na článok 4 ods. 2 CSP
pri neexistencii adekvátneho ustanovenia CSP (akým bolo predtým ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p.)je potrebné vychádzať z princípu tzv. racionálneho zákonodarcu a rozhodnúť podľa fiktívnej normy,
ktorú by súd zvolil, ak by bol zákonodarcom. Uvedené rozhodnutie o trovách konania korešponduje
aj s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa

4. februára 2021 uviedol: „Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha
zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne
vyjadreného v § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný
režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia
závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255

CivilnéhosporovéhoporiadkusúdomniejevsúladesÚstavouSlovenskejrepubliky.“Súdprvejinštancie
tak dôvodne priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to
z prisúdenej sumy, t.j. zo sumy 8.300,- eur.

36. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobkyne a žalovanej rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ako úspešnej strane

sporu v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).