Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/56/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2222203286
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2222203286.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:
JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C., D. XX, 2. E. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C., D. XX, obaja zastúpení advokátom: Mgr. Róbert Vančo,
so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO 35 792 752,
so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea

Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, Kubániho 16, o určenie, že úver
je bezúročný a bez poplatkov a iné, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda č. k. 20C/66/2022-182 zo dňa 26. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V. v časti o náhrade trov konania
vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti a bezdôvodnému obohateniu p o t v r d z u j e,
vo výrokoch II., IV., V. v časti o náhrade trov konania vo vzťahu k určeniu neprijateľných zmluvných
podmienok a primeranému finančnému zadosťučineniu), VI. r u š í a v zrušenom rozsahu v r a c i a

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Žalobcom p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu
o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti a bezdôvodnému obohateniu v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol:
„I. určuje, že spotrebiteľský úver zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100004634 z 29.11.2007,

uzavretej medzi žalovaným pod obchodným menom PROFIREAL SLOVAKIA, spol. s r. o. ako veriteľom
a žalobcami ako dlžníkmi, je bezúročný a bez poplatkov.
II. Určuje, že sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami
A/ dohoda o zrážkach zo mzdy inkorporovaná v ods. 7 zmluvy uvedenej vo výroku I.,
B/ zmluvné dojednania k zmluve uvedenej vo výroku I, konkrétne:
1/ v čl. 5 ods. 5.1 v znení „Zmluvná odmena za poskytnutie úveru, resp. každého revolvingu je určená
ako rozdiel medzi schválenou nominálnou výškou úveru, resp. každého revolvingu a poskytnutou

čiastkou úveru, resp. každého revolvingu. Poskytnutou čiastkou v prípade úveru sa rozumie suma
vyplatená Dlžníkovi po započítaní vykonanom podľa čl. 10 ods. 10.1. Poskytnutou čiastkou v prípade
revolvingu sa rozumie suma vyplatená Dlžníkovi po započítaní vykonanom podľa čl. 10 ods. 10.2.“
2/ v čl. 6 ods. 6.1. v znení „Dlžník svojim podpisom na tejto Zmluve o RÚ potvrdzuje, že v deň podpisu
tejto Zmluvy o RÚ vystavil a odovzdal Veriteľovi 1 (jednu) vlastnú blankozmenku, v ktorej nie sú
uvedené nasledujúce údaje:

a) Suma zmenky
b) Údaj splatnosti zmenky
Zmenka je vystavená na rad Veriteľa (ďalej len „blankozmenka“).“3/ v čl. 14 ods. 14.1. v znení „V prípade omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) so splnením
akéhokoľvek peňažného záväzku podľa tejto Zmluvy o RÚ je Veriteľ oprávnený požadovať zmluvnú
pokutu vo výške 0,2 % z výšky splátky za každý deň omeškania.“

4/ v čl. 14 ods. 14.2. v znení „V prípade omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou
splátky úveru alebo jej časti o viac ako:
a) 15 (pätnásť) dní po termíne splatnosti je Veriteľ oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty
uvedenej v čl. 14 ods. 14.1 tejto Zmluvy o RÚ úhradu zmluvnej pokuty vo výške 5 % z výšky dlžnej
splátky a ďalej

b) 30 (tridsať) dní po termíne splatnosti je Veriteľ oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty
uvedenej v čl. 14 ods. 14.1 a 14.2 písm. a) tejto Zmluvy o RÚ úhradu zmluvnej pokuty vo výške 10 %
z výšky dlžnej splátky.“
5/ v čl. 14 ods. 14.2. v znení „V prípade akéhokoľvek porušenia tejto Zmluvy o RÚ špecifikovaného v čl.
13 ods. 13.1 je Veriteľ oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v ods. 14.1 a 14.2
úhradu zmluvnej pokuty vo výške 50 % z nominálnej výšky úveru.“

6/ v čl. 18 ods. 18.2., bode 18.2.1 v znení „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými
stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s
porušením, ukončením či neplatnosti Zmluvy o RÚ budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté
v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z nasledujúcich rozhodcov....“. III. Žalovaný je titulom
bezdôvodného obohatenia povinný zaplatiť žalobcom 1/, 2/ sumu 3.100 € s 5% ročným úrokom z

omeškania od 18.10.2022 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. IV. Žalovaný je titulom
finančného zadosťučinenia povinný zaplatiť žalobcom 1., 2. sumu 2.200 €, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V. Žalobcovia 1., 2. majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
VI. Súd zároveň opravuje výrok II. písm. B bod 5/ tak, že tento správne znie: 5/ v čl. 14 ods. 14.3. v
znení „V prípade akéhokoľvek porušenia tejto Zmluvy o RÚ špecifikovaného v čl. 13 ods. 13.1 je Veriteľ

oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v ods. 14.1 a 14.2 úhradu zmluvnej pokuty
vo výške 50 % z nominálnej výšky úveru.“

2. Rozhodnutie odôvodnil ust. § 2 písm. a), b), § 4 ods. 2 písm. g), ods. 7 zákona č. 258/2001 Z. z.
zákon o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej „aj zákona o spotrebiteľských

úveroch“), § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení k 1.1.2018, § 53
ods. 1, § 101, § 451 ods. 1, 2, § 511 ods. 1, § 533, § 551 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník
v znení ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 5, § 5a ods. 1 písm. a) zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení od 1.5.2014, s poukazom na procesné ustanovenia § 137 písm. d), § 255 ods. 1,

§ 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov
(ďalej aj „CSP“).

3. Vecne prvoinštančný súd dôvodil, že považoval za potrebné vysporiadať sa otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu 2., pričom vychádzal z toho, že dňa 29.11.2007 uzavrel žalovaný ako veriteľ

(PROFIREAL SLOVAKIA, spol. s r.o.) a žalobcovia zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100004634.
Ako „dlžník“ je v žiadosti/zmluve označený žalobca 1. (bod 2.), žalobca 2. (manželka žalobcu 1.) je v
tlačive označená ako „spoludlžník 1“ (bod 3.). Keďže zmluva bola uzavretá podnikateľským subjektom
na jednej a fyzickými osobami na druhej strane, vzťahuje sa na ňu všeobecná úprava záväzkov v zmysle
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Ďalej konštatoval, že z obsahu zmluvy jednoznačne

vyplýva,žeprijejuzavretízmluvnéstranypostupovalipodľa§511ods.1Občianskehozákonníka,keďsa
dohodli na tom, že dlžník (žalobca 1.) aj spoludlžník 1 (žalobca 2.) majú veriteľovi (žalovanému) plniť dlh
spoločne a nerozdielne. Nešlo o prípad, kedy by spoludlžník 1 (žalobca 2.) pristupoval k už existujúcemu
záväzku dlžníka (žalobcu 1.), a to dokonca bez jeho súhlasu, taký postup by ani nebol možný, nakoľko
záväzok podpisom zmluvy iba vznikal, pričom zmluvu podpisovali obaja žalobcovia súčasne. Zmluvu

žalobcovia uzatvárali za trvania manželstva a prostriedky použité na splácanie úveru patrili do ich BSM
(konkrétne išlo o mzdu žalobcu 1.). Súčasťou textu zmluvy (bod 7.) bola „dohoda o zrážkach zo mzdy
(iných príjmov),“ ktorá oprávňovala veriteľa požiadať zamestnávateľa dlžníka i spoludlžníkov, vykonávať
v jeho prospech zrážky z ich mzdy, čo potvrdzuje postavenie žalobcu 2. Za týchto okolností uzavrel, že
aktívne legitimovaným na podanie predmetnej žaloby je tak dlžník, ako aj spoludlžník, teda ktorýkoľvek

zo žalobcov alebo obaja spoločne.

4. Ďalej poukázal na to, že žalovaný sa zmluvou zaviazal poskytnúť žalobcom revolvingový úver
60.000,- Sk (1.991,64 eur), ktorý mali splatiť v 36-tich mesačných splátkach po 3.624,- Sk (120,29eur), splatných vždy k 16. dňu v mesiaci. „Zmluvná odmena“ bola uvedená vo výške 70.464,- Sk
(2.338,98 eur) a „zmluvná odmena za poskytnutie revolvingu“ vo výške 50.446,- Sk (1.674,50 eur)
Celková suma na vrátenie predstavovala 130.464,- Sk (4.330,61 eur), čo znamená, že skutočná výška

zmluvnej odmeny musela byť 70.464,- Sk (2.338,98 eur) ako rozdiel 130.464,- Sk a 60.000,- Sk.
Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola uvedená ako „RPMN za úver“ vo výške 75,24 %
aj ako „predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu“ vo výške 66,45 %. Súčasťou textu
zmluvy (bod 7.) bola „dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov),“ ktorá oprávňovala veriteľa požiadať
zamestnávateľa dlžníka i spoludlžníkov vykonávať v jeho prospech zrážky z ich mzdy, pričom súčasťou

pohľadávky veriteľa mal byť „úver, prípadné revolvingy a príslušenstvo, zmluvné pokuty a náklady
súdneho či rozhodcovského konania.“ Tiež boli súčasťou zmluvy zmluvné dojednania, vyhotovené
drobným písmom, ktoré podrobnejšie upravovali poskytovanie úveru, zmluvnú odmenu a vzájomné
práva a povinnosti zmluvných strán. Zmluvné dojednania dlžníkov o.i. zaväzovali vystaviť a odovzdať
v prospech veriteľa blankozmenku, a spory súvisiace so zmluvou riešiť v rozhodcovskom konaní.
Žalobcovia sa dostali do omeškania so splátkami č. 9 a 10, za čo im žalovaný v zmysle zmluvných

dojednaní (čl. 14) dňa 27.11.2008 vyfakturoval (faktúra č. 908036024) zmluvnú pokutu 0,2 % z dlžnej
čiastky za každý deň omeškania, ako aj 5 % a 10 % z výšky každej splátky samostatne, spolu 1.526,-
Sk (50,65 eur) a zároveň zmluvnú pokutu (faktúra č. 908036390) vo výške 50 % z nominálnej hodnoty
pôžičky vo výške 65.232,- Sk (2.165,31 eur). Žalobcovia uviedli, že úver si brali na splatenie iného úveru,
nakoľko sa nachádzali v nepriaznivej osobnej a finančnej situácii. Uvedomovali si, že úver preplatia,

no neuvedomovali si celkovú sumu. Splácali formou zrážok zo mzdy žalobcu 1. a týmto spôsobom
zaplatili najmenej 8.372,09 eur, pričom suma 1.522,09 eur vyplýva z prehľadu vyhotoveného žalovaným
a týka sa obdobia od 9.1.2008 do 14.2.2010 a suma 6.850,- eur vyplýva z potvrdenia zamestnávateľa
žalobcu 1. a týka sa obdobia od 1.11.2011 do 1.3.2022. Ďalší výkon zrážok bol znemožnený na základe
neodkladného opatrenia súdu (nie okresného súdu).

5. Prvoinštančný súd uzavrel, že náležitosti zmluvy upravoval § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch,
o.i. vyžadoval, aby zmluva obsahovala ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN); ak nebola uvedená,
spotrebiteľský úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g/). Zákon umožňoval
veriteľovi použiť na splnenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenku alebo šek, pričom si

však veriteľ musel počínať tak, aby boli zachované všetky práva spotrebiteľa, ktoré vyplývajú zo zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru (§ 4 ods. 7) zmenke viď odôvodnenie k neprijateľným podmienkam).
Citovaný zákon v znení účinnom od 1.1.2008 rozšíril sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovoti úveru aj
na ďalšie prípady vád úverovej zmluvy (ak neobsahovala náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. a/, b/, d/
až j/, k/ a l/; § 4 ods. 3), pričom novým znením sa mali spravovať aj právne vzťahy vzniknuté pred

1.1.2008, okrem ich vzniku a nárokov z nich, aktuálne sa úverový vzťah upravuje zákonom č. 129/2010
Z.z.OkresnýsúdpoukázalnauznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/223/2020zktoréhovyplýva,
že zmluva o poskytnutí úveru na iný účel než uvedený v § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov alebo aj bez uvedenia účelu, uzavretá

za účinnosti tohto zákona je zmluvou o spotrebiteľskom úvere riadiacou sa s výnimkami ustanovenými
v § 25 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. takýmto zákonom. Podanie žaloby o určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru v režime zákona č. 258/2001 Z. z. umožňuje zákon o ochrane
spotrebiteľa. Sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 4 ods. 2 a 3 zákona č.
258/2001 Z. z. v znení platnom a účinnom od 1. januára 2008 dopadá aj na úroky a poplatky z úverov

dojednaných zmluvami uzavretými pred účinnosťou zákona č. 568/2007 Z. z., na ktoré vznikne nárok
po 1. januári 2008. Rozhodnutie NS SR dáva odpoveď na otázku (resp. pochybnosť) žalovaného, či
sa žalobcovia sa môžu domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, s kladným výsledkom,
ako aj rozhodnutia označené žalobcami v replike. Okresný súd dodal, že takéto určenie je možné aj
v zmysle § 137 písm. d) CSP v spojení s § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. Úver považoval za

bezúročný a bez poplatkov, pretože nebola splnená podmienka uvedenia RPMN, resp. jej uvedenia
jednoznačne a zrozumiteľne pre spotrebiteľa, nakoľko v zmluve sú uvedené dva rôzne údaje o jej výške.
Poukázal na argumenty žalovaného, že tieto sa týkajú iných úverových prostriedkov, pričom „RPMN
za úver“ vo výške 75,24 % sa vzťahuje na prvý čerpaný úver v poradí a „predpokladaná RPMN úveru
po poskytnutí revolvingu“ vo výške 66,45 % sa vzťahuje na čerpanie revolvingu ako druhého, resp.

ďalšieho úveru v poradí, ak by bol čerpaný. Takéto tvrdenie ale nemôže obstáť, nakoľko je pre dlžníka
zmätočné. Zo samotného názvu zmluvy vyplýva, že ide o zmluvu o revolvingovom úvere, preto dlžník
nemá dôvod rozlišovať medzi „prvým a „ďalším“ úverom (resp. medzi úverom a revolvingom). I keď
bližšiu úpravu revolvingu obsahuje čl. 4 zmluvných dojednaní, pri veľkosti písma a ťažšej zrozumiteľnostitextu nemožno od dlžníka ani spravodlivo požadovať, aby si správny údaj dohľadával sám. Pre úplnosť
v tejto súvislosti okresný súd uviedol, že v prípade akceptovania argumentu žalovaného o dvoch rôznych
úverových prostriedkoch sa na žalobcov (keďže si úver brali prvý raz) mala vzťahovať RPMN vo výške

75,24 %, ktorá nezodpovedá dobrým mravom, preto by bolo toto dojednanie neplatné a RPMN by sa
považovala za neuvedenú, teda právne následky by boli rovnaké ako v prípade neuvedenia RPMN,
z dôvodu uvedenia dvoch rôznych údajov RPMN, ktoré je pre spotrebiteľa nezrozumiteľné.

6. Ohľadom jednotlivých zmluvných podmienok (II. výrok), žalovaný argumentoval tým, že ich

neprijateľnosť možno vysloviť len v spotrebiteľských zmluvách, pričom predmetná úverová zmluva bola
uzavretá v čase, keď ju Občiansky zákonník nepovažoval za spotrebiteľskú. Dňa 1.1.2008 nadobudol
účinnosť zákon č. 568/2007 Z. z., ktorý sa o.i. novelizovali ustanovenia § 52 až 53 o spotrebiteľských
zmluvách. Spotrebiteľskou zmluvou je od t.č. každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1). Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na

prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 52 ods. 2). Podľa prechodného
ustanovenia k novele, § 879j, sa jej ustanoveniami spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom
2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však
posudzujú podľa doterajších predpisov.

7. Súčasťou textu zmluvy (bod 7.) bola „dohoda o zrážkach zo mzdy (iných príjmov)“, ktorá oprávňovala
veriteľa požiadať zamestnávateľa dlžníka i spoludlžníkov vykonávať v jeho prospech zrážky z ich mzdy,
pričom súčasťou pohľadávky veriteľa mal byť „úver, prípadné revolvingy a príslušenstvo, zmluvné pokuty
a náklady súdneho či rozhodcovského konania.“ Z textu zmluvy nevyplýva, že by dlžníci mali možnosť

dohodu o zrážkach zo mzdy odmietnuť (nie je pri nej napr. vyznačené miesto na vyjadrenie
súhlasu/nesúhlasu a podpis dlžníkov vzťahujúci sa k tomuto vyjadreniu). Dohoda o zrážkach zo mzdy je
v aktuálnej právnej úprave spotrebiteľských úverov (zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch)
prípustným spôsobom zabezpečenia záväzku spotrebiteľa (§ 9 ods. 13), ako však uvádza žalovaný
je tomu tak až od 23.12.2015 (zákon č. 438/2015 Z.z.) a pri dodržaní zákonných náležitostí (§ 551

Občianskeho zákonníka). V čase uzavretia úverovej zmluvy takéto zabezpečenie nebolo upravené, a
teda ani zakázané, a bolo pomerne bežné. Ohľadne dohôd uzavretých v tomto období však súdna
prax opakovane vyslovila záver o ich neprijateľnosti (neplatnosti), a to z dôvodov, ktoré sú dané aj v
tomto prípade. Predovšetkým dohoda o zrážkach zo mzdy je inkorporovaná v texte úverovej zmluvy, a
z jej obsahu nevyplýva, že by bola individuálne dojednaná, a že by dlžníci mali možnosť ju odmietnuť,

opak veriteľ nepreukázal, a keďže ide o formulárovú zmluvu, nemožno ho ani predpokladať. Takýto
postup spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech dlžníkov a následná požiadavka jej realizácie
môže predstavovať neprimeraný zásah do ich majetkových práv, k čomu v danom prípade aj došlo, keď
žalobcovia prostredníctvom zrážok zo mzdy úver vysoko preplatili.

8. Dojednanie čl. 5 ods. 5.1. je pre spotrebiteľa nevýhodné, keďže umožňuje veriteľovi už pri poskytnutí
úveru krátiť ním pôvodne schválenú sumu tak, že si na ňu započíta „zmluvnú odmenu“. Na poskytovanú
sumu si tiež veriteľ môže započítať svoje pohľadávky voči dlžníkovi. Dlžník tak nemá prehľad o skutočnej
výške poskytovaného úveru, zmluvnej odmeny, ani pohľadávok veriteľa. Niekoľkonásobné započítanie
mu znemožňuje orientovať sa v tom, na čo má nárok a aké má (ešte) voči veriteľovi záväzky, najmä v

prípade opakovaného poskytnutia úveru. Vo vzťahu k bodu 2 v II. výroku uviedol, že blankozmenka je
neprípustným spôsobom zabezpečenia úveru, nakoľko umožňuje veriteľovi doplniť do nej údaje podľa
svojho uváženia a tým neprimerane zasiahnuť do majetkových práv dlžníka. Dojednané zmluvné pokuty
(výrok II. bod 3, 4, 5) sú neprimerane vysoké (napr. v prípade bodu 3 by úrok predstavoval až 73 % ročne)
a je možné ich dokonca kumulovať, čo žalovaný aj využil, keď pri prvej z vystavených faktúr uplatnil voči

žalobcom zmluvnú pokutu uvedenú pod 3, 4 aj b/ (?). Zmluvná pokuta uvedená pod 5 je dojednaná v
absolútne neprípustnej výške (50 %) a rovnako ju možno kumulovať s ostatnými. Vznik nároku veriteľa
na zmluvné pokuty aj ich výška je tiež výrazne neprimeraná povinnostiam dlžníka, pri porušení ktorých
ich možno uplatniť. Pokiaľ ide o bod 6 (II. výrok) rozhodcovské konanie je potrebné posudzovať podľa
obdobných kritérií ako dohodu o zrážkach zo mzdy, t.j. individuálnosť dojednania a možnosť vyjadrenia

nesúhlasu. V tomto prípade ani jedna z týchto náležitostí splnená nebola. Z uvedených dôvodov boli
všetky uvedené zmluvné dojednania posúdené ako neprijateľné, a teda neplatné zmluvné podmienky
(§ 53 Občianskeho zákonníka).9. Žalobcovia sa domáhali aj vydania bezdôvodného obohatenia (III. výrok) dôvodiac, že na úvere,
ktorý mal byť splatený vo výške (bez úrokov a poplatkov) 1.991.64 eur zaplatili najmenej 8.372,09 eur.
Vzhľadom na záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (výrok I.) a zistení, že žalobcovia za

úver zaplatili nimi uvedenú sumu (žalovaný ju nenamietal a ďalšie úhrady okresný súd nezistil, pričom
vychádzal z údajov žalovaného a zamestnávateľa žalobcu 1.), rozdiel predstavuje 6.380,45 eur,
ktorú sumu možno kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie žalovaného získané bez právneho dôvodu,
keďže na úroky, poplatky ani zmluvné pokuty nemal právny nárok. Žalobcovia žiadali vrátiť iba časť
tejto sumy vo výške 3.100,- eur so zákonnými úrokmi z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení

žaloby žalovanému (deň doručenia 17.10.2022 na čl. 34). Žalovaný namietal premlčanie uvedeného
nároku vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá mala
začať plynúť dňom nasledujúcim po uzavretí zmluvy (t.j. 30.11.2007). Žalobcovia však poukázali na
to, že pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia sa uplatňuje objektívna desaťročná
premlčacia doba (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021), ktorá sa počíta od okamihu,
kedy sa spotrebiteľ dozvedel o tom, že nemal plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej

v úverovej zmluve (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/29/2021). Žalobcovia vyhľadali právnu
pomoc koncom roka 2021 (plnomocenstvo prvému právnemu zástupcovi bolo udelené 22.11.2021),
pričom v konaní nevyšlo najavo, že by vedomosť o neprimeranosti splátok nadobudli už skôr. Dôvodný je
tak záver, že žalobu (aj) v tejto časti podali včas. Vzhľadom k uvedenému okresný súd v rozsahu nároku
viazaný žalobou, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom len časť (menej ako 50 %) sumy získanej

bezdôvodným obohatením, spolu s príslušenstvom (§ 517, ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka).

10. Primerané zadosťučinenie (IV. výrok) žiadali žalobcovia na základe § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. K predpokladom pre priznanie tohto nároku žalobcovia argumentovali
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, na ktoré okresný súd v celom rozsahu

poukazuje. Výšku finančného zadosťučinenia žalobcovia vyčíslili na sumu 2.200,- eur, ktorú okresný
súd považuje za primeranú vzhľadom na dĺžku trvania úverového vzťahu, uplatnenie neprimeraných
sankčných mechanizmov žalovaným a výšku ním získaného bezdôvodného obohatenia (pričom aj po
vydaní časti bezdôvodného obohatenia a zaplatení finančného zadosťučinenia žalobcom mu stále
zostane suma 1.080,45 eur, na ktorú nemá právny nárok), a tiež na psychické vypätie, ktoré žalobcovia

boli nútení znášať.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP z dôvodu plného úspechu žalobcov v konaní.

12. Pri vyhotovovaní rozsudku okresný súd zistil, že pri príprave na jeho vyhlásenie došlo k pisárskej
chybe vo výroku II. písm. B bod 5/, ktorú opravil postupom podľa § 224 CSP (výrok VI.).

13. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a navrhol jeho zrušenie a vrátenie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Argumentoval tým, že

výrok I. bol popri výroku III. procesne neprípustný, pretože v tomto výroku malo ísť o rozhodnutie o
predbežnej otázke vo vzťahu k žalobe o plnenie. CSP umožňuje, aby o predbežnej otázke rozhodoval
súd samostatným výrokom len v prípade medzitýmneho rozsudku podľa § 214 CSP (poukaz na R
61/1965). Na uvedenom nič nemení ani ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. (poukaz na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 652/2018). Ani žiadne z ustanovení zaradených do § 290 a

nasl. CSP neupravuje osobitnú prípustnosť súčasného podania určovacej žaloby a žaloby o plnenie.
Otázku prípustnosti určovacieho návrhu, preto okresný súd vyhodnotil nesprávne, a určovací výrok mal
posúdiť ako procesne neprípustný a žalobu bez ďalšieho v tejto časti zamietnuť. V konaní neboli ani
preukázané a okresný súd ani neuviedol, aké skutočnosti svedčia v prospech aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu 2. vo vzťahu k I. výroku. Uvedeným sa okresný súd zaoberal iba vo vzťahu k III. výroku. Podľa

okresného súdu má byť pred dlžníka zmätočné uvedenie údaju RPMN za úver a RPMN po poskytnutí
revolvingu. Argument okresného súdu sa javí svojvoľne, a to nielen s ohľadom na názov zmluvy –
zmluva o revolvingovom úvere, čo aj priemernému spotrebiteľovi je známe že ide o opakované úvery,
ale aj s ohľadom na to, že zmluva okrem údajov o úvere obsahuje aj údaje o revolvingu. Čiže, zo
zmluvy o revolvingovom úvere vyplývajú údaje o úvere, o revolvingu, revolving ako ďalší úver môže

(ale nemusí byť poskytnutý) a teda logicky aj k nim prislúchajúce označenia „RPMN za úver“ a „RPMN
po poskytnutí revolvingu aj napriek tomu to má byť zmätočné. Z napadnutého rozsudku nevyplýva
označeniejedinejprávnejnormy,ktorúokresnýsúdpoužil.Okresnýsúdsanevysporiadalspredloženými
listinami: záznamami z kontrolných činností Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktoré boli vykonané vovzťahu k obsahovo rovnakým zmluvám, ako je zmluva o revolvingovom úvere číslo 8100004634.
Avšak skutočnosť, že opačný názor nie je ani vysvetlený je zásadné porušenie zákona (§ 220 ods. 2
CSP), a tiež práva na súdnu ochranu. Žalovaný preukázal, že štátom určený kontrolný orgán posúdil

v rámci svojej kontrolnej právomoci dodržanie požiadaviek zákona č. 258/2001 Z. z. Z CSP vyplýva,
že je štandardnou požiadavkou, aby sa okresný súd vyporiadal s dôkazmi preukazujúcimi aj tvrdenia
žalovaného, bez ohľadu na to či žalovaným je spotrebiteľ, alebo dodávateľ. Vo vzťahu k II. výroku
okresný súd skutkovo a právne nezdôvodnil v čom je hrubá nerovnováha v právach a povinnostiach na
základe § 53 Občianskeho zákonníka. Je potom problematické a na základe rozsudku nemožné zistiť,

v čom spočíva neprijateľnosť, ak súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku ani značnú nerovnováhu
nepomenoval a nekonkretizoval. Ide nielen o porušenie § 220 ods. CSP, ale zásadné obmedzenie
procesných práv žalovaného. Výrok II. A. dohoda o zrážkach zo mzdy je v rozpore s § 298 ods. 2
CSP, keď okresný vo výroku žiadne znenie neuviedol a výrok je v rozpore so zákonom aj vzhľadom na
dôvody, ktoré okresný súd uviedol. Žalovaný namieta ako nesprávny záver okresného súdu, že značná
nerovnováhamávyplývaťztoho,žedohoda ozrážkachzomzdyjeformulárováajevčlenenádočlánku

7, pretože podľa Občianskeho zákonníka značná nerovnováha nevyplýva z formy právneho úkonu,
ale z obsahu (§ 53 Občianskeho zákonníka). Formulárový charakter je len predpokladom skúmania,
či tu nejaká nerovnováha, a navyše značná je. Formulárový charakter neznamená neprijateľnosť,
pretože potom un bloc sú akékoľvek zmluvy so spotrebiteľmi neprijateľné. Zákonným predpokladom
pre záver o neprijateľnej zmluvnej podmienke je, aby (a) išlo o ustanovenie spôsobujúce protiprávny

stav, súčasne o (b) ustanovenie, ktoré sa odchyľuje od právnej úpravy, a zároveň (c) aby spôsobovalo
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na úkor spotrebiteľa. Značnú nerovnováhu je podľa
Najvyššieho súdu SR možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu v rozpore
so zákonom nedovoľuje alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa
domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti od

odstúpenia od zmluvy. Čo treba rozumieť „značnou nerovnováhou“, možno vydedukovať z úpravy
neprijateľných podmienok upravených v odseku 4 ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka. Poukaz
na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 1845/11 uviedol, že zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv sa
nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Inými slovami, spotrebiteľ uzavretím konkrétnej
dohody si nemá privodiť horšie postavenie, ako mu vyplýva z konkrétneho zákonného ustanovenia.

Za „neprijateľnú podmienku“ tak nemožno považovať ustanovenie, ktoré preberá obsah zákona a
zodpovedá jeho zneniu a to len preto, že na základe nej má spotrebiteľ niečo plniť, strpieť a
pod. Za neprijateľnú podmienku sa podľa rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ nepovažuje také
ustanovenie, ktoré preberá obsah právnej normy (zákona). Toto vyslovil napríklad vo veci C-34/13,
výrok 2. rozsudku: „Článok 1 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná

podmienka obsiahnutá v zmluve, ktorú uzavrel predajca alebo dodávateľ so spotrebiteľom, je vylúčená
z pôsobnosti tejto smernice len vtedy, ak uvedená zmluvná podmienka odráža obsah záväzného
zákonného alebo regulačného ustanovenia, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu.“ V tomto prípade
má podľa napadnutého rozsudku byť neprijateľnou podmienkou ustanovenie o zrážkach zo mzdy, ktoré
ale právna úprava tak v čase jeho uzavretia, ako aj v čase rozhodovania súdu výslovne pripúšťala

ako zákonom dovolený spôsob zabezpečenia pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy. Toto súd prvej
inštancie nezohľadnil, a rozhodol v rozpore so zákonom. Dohoda o zrážkach bola a stále aj je zákonom
upravený spôsob zabezpečenia pohľadávky. Tým je logicky dané, že táto forma zabezpečenia a
jej realizácia nemôže spôsobovať protiprávnu nerovnováhu v právach a povinnostiach keďže ide o
zabezpečenie, ktoré zákon predpokladá. Nezákonnosť napádaného výroku potvrdzuje odôvodnenie

rozsudku, v ktorom okresný súd za nezákonné považuje to, že sa zo mzdy vykonávajú zrážky zo mzdy.
To je ale predsa zákonný dôsledok dohody o zrážkach zo mzdy. Z napádaného rozsudku vo vzťahu
k výroku II. B zmluvná odmena bod 5.1 nevyplýva ani vo vzťahu k bodu 5.1 žiadny záver o hrubej
nerovnováhe. Okresný súd ju ani nekonštatuje, čiže z napadnutého rozsudku sa nedá zistiť ani základný
predpoklad neprijateľnosti, t. j. záver o hrubej nerovnováhe medzi právami a povinnosťami zmluvných

strán a v neprospech spotrebiteľa. Odôvodnenie napadnutého rozsudku ohľadne tohto ustanovenia
odkazuje na skutočnosti, ktoré vôbec z neho nevyplývajú. Zmluvná odmena je totiž definovaná ako
rozdiel dvoch údajov uvádzaných v zmluve. Pokiaľ okresný súd spomína započítanie, to predsa nie je
obsahom daného ustanovenia a paradoxne, bod 10.1, v ktorom sa započítanie upravuje, ani okresný
súd nepovažoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odôvodnenie, ktoré okresný súd uviedol v odseku

56. absolútne neprilieha k obsahu bodu 5.1, nemá s ním nič spoločné. Súd prvej inštancie sa opomenul
vyporiadať so skutočnosťou, že ustanovenie o cene plnenia je ex lege vylúčené z toho, aby mohlo
ísť o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Okresný súd odôvodnil
II. výrok B bod 6.1 „Dlžník svojim podpisom na tejto Zmluve o RÚ potvrdzuje, že v deň podpisutejto Zmluvy o RÚ vystavil a odovzdal Veriteľovi 1 (jednu) vlastnú blankozmenku, v ktorej nie sú
uvedené nasledujúce údaje: a) Suma zmenky b) Údaj splatnosti zmenky Zmenka je vystavená na rad
Veriteľa (ďalej len "blankozmenka").“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou tým, že „blankozmenka

je neprípustným spôsobom zabezpečenia úveru, nakoľko umožňuje veriteľovi doplniť do nej údaje
podľa svojho uváženia a tým neprimerane zasiahnuť do majetkových práv dlžníka.“ Tento záver je
podľa žalovaného nedôvodný, nemá oporu v dokazovaní a je vecne rozporný. Uvedené ustanovenie
neobsahuje žiadnu zmienku o vyplňovacom práve, ani o jeho obsahu a ani o jeho výkone. To je obsahom
bodu 6.2 a nasl. Súd prvej inštancie na odôvodnenie uviedol skutočnosti, ktoré z dokazovania nikdy

nevyplynuli. V rozhodnutí okresného súdu bol prehliadnutý § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý
určuje práve obsah vyplňovacieho práva. Odôvodnenie rozsudku je v protiklade so zákonom, uvedeným
ustanovením sa vôbec nezaoberal. Vo vzťahu k výroku II. B body 3 až 5 (14.1, 14.2 a 14.2) okresný
súd uviedol, že zmluvné pokuty sú neprimerané vysoké, čo odôvodňuje prepočtom na ročnú bázu.
Posudzovanie primeranosti zmluvnej pokuty určenej dennou sadzbou spôsobom, aký spravil okresný
súd,jevrozporesozákonom.Okresnýsúdneprimeranosťhodnotípodľatoho,abydobaomeškaniabola

čo najdlhšia, lebo vtedy je pokuta vyššia a teda viac neprimeraná. Výška zmluvnej pokuty je tak priamo
úmerná a závislá od doby, ktorá uplynula odo dňa splatnosti zabezpečenej pohľadávky. Z pohľadu
primeranosti zmluvnej pokuty je na mieste hodnotiť inak zmluvnú pokutu dojednanou vo forme pevne
stanovenej čiastky a zmluvnú pokutu dojednanú vo forme určitej sadzby za určené časové obdobie.
Výšku zmluvnej pokuty nemožno posudzovať len z jej celkovej výšky, ak je dôsledkom dlhodobého

omeškania a s tým spojeným navyšovaním o inak primeranú „dennú sadzbu“ zmluvnej pokuty. Opačný
záver je neakceptovateľný, lebo by vo svojom dôsledku zvýhodňoval dlžníka (čím dlhšie by dlžník svoje
povinnosti neplnil, tým viac by bol zvýhodnený pri posudzovaní prípadnej neprimeranosti výšky zmluvnej
pokuty) a znamenal by spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť. Žalobca mohol a môže
zabrániť rastu celkovej výšky zmluvnej pokuty tým, že by v čo najkratšom čase splnil svoju povinnosť

vrátiť dlžnú sumu, na ktorú sa zmluvne zaviazali (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.
33Odo/61/2005, sp. zn. 33Odo/1779/2006). Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Obdo/11/2019 uviedol,
že „za neprimerane vysokú nebola vyhodnotená zmluvná pokuta vo výške 1 % z dlžnej čiastky za každý
deň omeškania (2Cdo, 2Obdo/39/2010), resp. zmluvná pokuta vo výške 0,67 % z dlžnej sumy za každý
deň omeškania (33Odo/61/2005) a ani zmluvná pokuta vo výške 0,23 % denne (33Odo/1779/2006).

V posudzovanej veci výška zmluvnej pokuty závisí na dĺžke doby, počas ktorej trvá porušenie povinnosti.
Okresný súd závery odôvodnil nevyvážene, vôbec neprihliadal na povahu a význam zabezpečenej
povinnosti, podmienky vzniku nároku na pokutu. Pritom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva,
že spotrebiteľ môže bez sankcií porušovať zmluvu. Výrok určení neprijateľnosti bodu 18.2 (II. výrok
B bod 6) je v rozpore so zákonom s § 298 ods. 2 CSP, pretože okresný súd neuviedol celé znenie

zmluvnej podmienky. Takýto výrok odporuje zákonu. Podstatný je fakt, že určovanie jeho neprijateľnosti
je vylúčené aj preto, že s účinnosťou od 01.01.2015 sa rozhodcovská doložka stala obsolétnou, keďže
nadobudol účinnosť zákona č. 335/2014 Z. z., podľa ktorého (§ 73 ods. 5) „Rozhodcovská zmluva medzi
spotrebiteľom a dodávateľom uzavretá pred 1. januárom 2015 odkazujúca na rozhodovanie pred stálym
rozhodcovským súdom podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014 zakladá právomoc stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného podľa tohto zákona, ak bol zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2014 v čase podávania žiadosti členom zriaďovateľa stáleho
rozhodcovského súdu podľa tohto zákona (ďalej len "nástupnícky stály rozhodcovský súd“). Členmi
zriaďovateľa nástupníckeho stáleho rozhodcovského súdu musia byť v čase podávania žiadosti aspoň
traja zriaďovatelia stálych rozhodcovských súdov, ktorí vykonávali činnosť aspoň 24 mesiacov pred

účinnosťou tohto zákona, ak nejde o zriaďovateľa, ktorý má podľa osobitného predpisu10) povinnosť
zriadiť a na vlastné náklady udržiavať stály rozhodcovský súd.“ Uvedenú podmienku nie je možné
objektívne splniť, pretože rozhodcovská doložka z roku 2007 neodkazuje na stály rozhodcovský súd,
nakoľko to vtedajšia právna úprava neurčovala v dôsledku zmeny právnej úpravy sa dané ustanovenie
stalo nepoužiteľné a bez právnych účinkov. Z napádaného rozsudku nevyplýva, aký konkrétny účinok

by preto napadnutý rozsudok mal mať, nemení postavenie strán do budúcna, nemá praktický dôsledok
pre postavenie strán. Výrok III. je nezákonný, pretože sa odvoláva na nesprávny záver o predbežnej
otázke vo výroku I., aj tým, že žalobca 2. nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Platenie úveru jedného
z manželov zo spoločných prostriedkov môže mať právny význam iba pri vyporiadaní BSM medzi
manželmi (vynaloženie spoločných prostriedkov na vec/úkon, ktorý nie je súčasťou spoločných veci

a ani spoločného majetku). Uzavretie zmluvy o úvere jedným z manželov nezakladá ani aktívnu ani
pasívnu vecnú legitimáciu druhého manžela. A platí to aj opačne, manžel dlžníka, ktorý uzavrel úverovú
zmluvu, nemá vo vzťahu k veriteľovi právo požadovať žiadne plnenie, ktoré by mohol žiadať len dlžník
(podporne poukaz na rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo 2715/2000). Ak by podľa tvrdení uvedených vžalobe malo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia, potom oprávneným subjektom na jeho vydanie
(a teda osobou aktívne vecne legitimovanou) by mal byť len dlžník, nie spoludlžník. Nedostatok vecnej
legitimácie žalobcu 2. vo vzťahu k podanej žalobe vyplýva aj z legálnej definície spotrebiteľa v zmysle

§ 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. a z § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu
30.11.2007. Spoludlžník nespĺňa ani jednu definíciu podľa označených ustanovení zákona, a teda nemá
oprávnenie vo vzťahu k žiadnemu zo žalobných návrhov. V súvislosti s výrokom IV. namietal, že okresný
súd neposúdil námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na finančné zadosťučinenie. Keď
žalovaný namietal premlčanie a uviedol, že ak podľa tvrdenia v žalobe sa má uvedený nárok uplatňovať

v súvislosti s neprijateľnosťou označených zmluvných ustanovení, potom si taký nárok žalobcovia mohli
uplatniť kedykoľvek od 30.11.2007 a premlčacia doba im uplynula v roku 2010. Premlčacia doba plynie
od doby, keď sa právo objektívne mohlo vykonať a s ohľadom na právny konštrukt vyplývajúci z tvrdení
žalobcov sa právo mohlo vykonať prvý raz uzavretím zmluvy. Námietka premlčania voči nároku na
finančné zadosťučinenie bola uplatnená vo vyjadrení k žalobe, a aj v duplike. Určenie sumy 2.200,-
eur je svojvoľné, pretože v konkrétnostiach ako okresný súd dospel k tejto sume, sa z napadnutého

rozsudku zistiť nedá. Zásadné pochybnosti o „úvahe súdu“ plynú aj z konštatovania, že žalovanému
stále zostane suma 1.080,45 eur, na ktorú nemá právny nárok. Je zrejmé, že uvedenú sumu okresný
súd určil ako formu náhrady údajného bezdôvodného obohatenia, ktorú si žalobca 1. neuplatnil v
žalobe. Podľa žalovaného ide tak o zjavné obchádzanie zákona, priznaná suma žiadne zadosťučinenie
nepredstavuje, a nezodpovedá jeho účelu. Podľa okresného súdu finančné zadosťučinenie je primerané

s ohľadom na dĺžku trvania úverového vzťahu. Tomuto žalovaný nerozumie, ako trvanie zmluvného
vzťahu ovplyvňuje finančné zadosťučinenie. Rovnako nie je zrejmé a ani konkretizované psychické
vypätie. Úvaha okresného súdu je nepreskúmateľnou. V. výrok o náhrade trov konania odôvodňuje tým,
že ide o závislý výrok od rozhodnutí v ostatných výrokoch.

14. Žalobcovia odvolanie nepodali, k odvolaniu žalovaného uviedli, že napadnutý rozsudok navrhujú ako
vecne správny potvrdiť. S odvolaním nesúhlasia, odkazujú na písomné podania a vyjadrenia vo veci.

15.Kvyjadreniužalobcomkodvolaniužalovanýchsavyjadrilžalovanýtak,že zpodaniažalobcov
nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, preukázané v konaní pred súdom a ani žiadna konkrétna

„aktuálna rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít a súdneho dvora EÚ“, s ktorými by mali byť
právne názory žalovanej v rozpore. Preto trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu a navrhuje, aby
odvolací súd odvolaniu vyhovel.

16. K vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobcov k odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia

a uviedli, že na pojednávaniach súdu prvej inštancie označili a predložili aktuálnu rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít. Nie sú povinný vo vyjadrení k odvolaniu uvádzať s akými
konkrétnymi rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít a judikatúrou súdneho dvora EÚ
sú právne názory vyslovené v rozhodnutí súdu prvej inštancie súladné. Uvedené si je možné odvodiť
z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a

§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods.
1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§
380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli

oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, preto výroky II., IV., V. (v
časti o náhrade trov konania vo vzťahu k určeniu neprijateľných zmluvných podmienok a primeranému
finančnému zadosťučineniu) ako aj VI. (závislý) výrok postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP
zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), výroky I.,

III., V. (v časti o náhrade trov konania vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti a bezdôvodnému
obohateniu) potvrdil postupom podľa § 387 CSP.18. Žalobou sa žalobcovia domáhali: I. Súd určuje, že úver zo Zmluvy o revolvingvom úvere
zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, je bezúročný a bez poplatkov; Ia. V tejto časti konania je
žalovaný povinný zaplatiť žalobcom 1. a 2. náhradu trov konania v rozsahu 100 % a to do 3 dní odo dňa

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov; II. Súd určuje, že zmluvná podmienka
v Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 6 ods.
6.1, a tov znení: „Dlžník svojim podpisom na tejto Zmluve o RÚ potvrdzuje, že v deň podpisu tejto Zmluvy
o RÚ vystavil a odovzdal Veriteľovi 1 (jednu) vlastnú blankozmenku, v ktorej nie sú uvedené nasledujúce
údaje: a) Suma zmenky b) Údaj splatnosti zmenky, Zmenka je vystavená na rad Veriteľa (ďalej len

„blankozmenka“)“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; III. Súd určuje, že zmluvná podmienka v
Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 5 ods.
5.1 a to v znení: „Zmluvná odmena za poskytnutie úveru, resp. každého revolvingu je určená ako rozdiel
medzi schválenou nominálnou výškou úveru, resp. každého revolvingu a poskytnutou čiastkou úveru,
resp. každého revolvingu. Poskytnutou čiastkou v prípade úveru sa rozumie suma vyplatená Dlžníkovi
po započítaní vykonanom podľa čl. 10 ods. 10.1. Poskytnutou čiastkou v prípade revolvingu sa rozumie

suma vyplatená Dlžníkovi po započítaní vykonanom podľa č. 10 ods. 10.2.“ je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou; IV. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007
číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 14 ods. 14.1 a to v znení: „V prípade omeškania Dlžníka
(Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) so splnením akéhokoľvek peňažného záväzku podľa tejto Zmluvy o
RÚ je Veriteľ oprávnený požadovať zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % z výšky splátky za každý deň

omeškania.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; V. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o
revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 14 ods. 14.2 a to
v znení: „V prípade omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou splátky úveru alebo
jej časti o viac ako: a) 15 (pätnásť) dní po termíne splatnosti je Veriteľ oprávnený požadovať nad rámec
zmluvnej pokuty uvedenej v čl. 14 ods. 14.1 tejto Zmluvy o RÚ úhradu zmluvnej pokuty vo výške 5 % z

výšky dlžnej splátky a ďalej b) 30 (tridsať) dní po termíne splatnosti je Veriteľ oprávnený požadovať nad
rámec zmluvnej pokuty uvedenej v čl. 14 ods. 14.1 a 14.2 písm. a) tejto Zmluvy o RÚ úhradu zmluvnej
pokuty vo výške 10 % z výšky dlžnej splátky.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; VI. Súd určuje,
že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634,
uvedená v článku 14 ods. 14.3 a to v znení: „V prípade akéhokoľvek porušenia tejto Zmluvy o RÚ

špecifikovaného v čl. 13 ods. 13.1 je Veriteľ oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej
v ods. 14.1 a 14.2 úhradu zmluvnej pokuty vo výške 50 % z nominálnej výšky úveru.“ je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou; VII. Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom úvere zo
dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 18 ods. 18.2 bod 18.2.1 a to v znení:
„Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace

s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosti Zmluvy o RÚ budú riešené
a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z nasledujúcich
rozhodcov....“je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; VIII. Súd určuje, že Dohoda o zrážkach zo mzdy (a
iných príjmov) v Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená
v bode 7. je neprijateľnou zmluvnou podmienkou“; VIIIa. V tejto časti konania (o určenie neprijateľnosti

zmluvnýchpodmienok)ježalovanýpovinnýzaplatiťžalobcom1.a2.náhradutrovkonaniavrozsahu100
% a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov; IX. Žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcom 1. a 2. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.200,- eur a to do troch
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; IXa. V tejto časti konania (o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia) je žalovaný povinný zaplatiť žalobcom 1. a 2. náhradu trov konania v rozsahu 100 %

a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov; X. Žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcom 1. a 2. sumu vo výške 3.100,- eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 3.100,- eur odo dňa doručenia žaloby žalovanému až do zaplatenia, to všetko do troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku, Xa. V tejto časti konania (o vydanie bezdôvodného obohatenia) je
žalovaný povinný zaplatiť žalobcom 1. a 2. náhradu trov konania v rozsahu 100 % a to do 3 dní odo dňa

právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného
bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe žalobcov vyhovel výrokmi I., II.,
III.,IV.(vznenívýrokovoznačenýchvodseku1), V.výrokomžalobcompriznalvočižalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, VI. (závislým výrokom) opravil II. výrok B bod 5.

20. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatnených nárokov, a pretože v rozsahuvo vzťahu k výrokom I., III. zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia s uvedenom rozsahu, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na dostatočné, správne a presvedčivé odôvodnenie

písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu (I. a III.
výrok) odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia (vo vzťahu k výrokom I. a III.) dopĺňa iba nasledovné:

21. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej skutkový stav (zistený aj na základe podkladov
predložených stranami) podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho
dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je dôvodom odvolania, môže spočívať v tom,
že súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo že správne použitý právny predpis

nesprávne vyložil, prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

22. Podľa § 137 písm. d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

23. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že právnou skutočnosťou je skutočnosť, s ktorou právna
norma spája vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Najčastejšími právnymi skutočnosťami
závislými od vôle sú zmluva, odstúpenie od zmluvy, skončenie pracovného pomeru výpoveďou a pod.

24. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom od 1.1.2018)
spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou.

25. Odvolací súd poukazuje na to, že v novom ustanovení § 137 CSP zákonodarca zakotvil úplne novú

koncepciu, kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba podľa písm. c) a žaloba o určení
inej právnej skutočnosti podľa písm. d). Odvolací súd poukazuje na zrejmý úmysel zákonodarcu vylúčiť
všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných
právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. Sledovaným
účelom takejto právnej úpravy nesporne bolo zamedziť žalobám, pri ktorých konečný výsledok nie je

spôsobilý odstrániť spornosť či problém v určitom vzťahu, kedy ide len o akési akademické spory,
prípadne nič neriešiaci tzv. „spor pre spor“. V zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP teda možno
podať žalobu o určenie, či tu právo je alebo nie je, len ako to vyplýva z osobitného právneho predpisu.
V tomto kontexte odvolací súd poznamenáva, že rozhodovacia prax súdov nebola jednotná v otázke
nutnosti či potreby skúmania naliehavosti právneho záujmu na určení neplatnosti, či bezúročnosti

a bezpoplatkovosti spotrebiteľských zmlúv zo strany spotrebiteľov. Súdy túto otázku do 1.1.2018
posudzovalirôzneaspravidlavzávislostiodkonkrétnychokolnostíveci.Avšakužvčase(nielenpodania
žaloby) rozhodovania okresného súdu bola platná právna úprava, na ktorú správne poukázal už aj súd
prvej inštancie (v odseku 48 odôvodnenia napadnutého uznesenia), konkrétne ustanovenie § 11 ods. 4
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v ktorom je zákonom výslovne upravená možnosť

spotrebiteľa pred súdom domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia
bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. Predmetné ustanovenie
bolo do zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vnesené novelou zákona č. 279/2017
Z. z. a pokiaľ prechodné ustanovenia k tomuto zákonu výslovne neriešia aplikabilitu tohto zákonného
ustanovenia na žaloby spotrebiteľa o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a určenie

bezúročnosti a bezpoplatkovosti podané do 1.1.2018, pokiaľ v čase rozhodovania okresného súdu už je
totozákonnéznenieplatnéaúčinné,bolokresnýsúd(aleajodvolacísúd)povinnýnanehoprihliadnuťpri
svojej rozhodovacej činnosti. Pokiaľ teda ustanovenie § 137 písm. c) CSP vymieňuje, že žalobou možno
požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem,avšakvýslovneustanovuje,ženaliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplýva

z osobitného predpisu a taktiež podľa ustanovenie § 137 písm. d/ CSP možno podať žalobu o určení
právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu, potom odvolací súd rozhodujúci
podľa právnej úpravy platnej v čase svojho rozhodovania konštatuje, s poukazom na ustanovenie § 11
ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení s ustanovením § 137 písm. c) vetyza bodkočiarkou a písm. d/ CSP, že takáto žaloba je prípustná v intenciách ustanovenia § 11 ods. 4
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (pričom naliehavý právny záujem spotrebiteľa nie
je zo strany súdu ani len potrebné skúmať).

26. S ohľadom na uvedené v odseku 25 sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného, že výrok
I. je popri výroku III. procesne neprípustný. Záver okresné súdu, ktorý vyhodnotil žalobu o určenie
bezúročnosti a bezplatkovosti úveru, ako prípustnú (I. výrok), nie je v rozpore ani s rozhodnutím
R 61/1965 (na ktoré v odvolaní poukázal žalovaný), ani s úpravou § 290 a nasl. CSP, ani § 214

CSP, keďže žalovaný opomenul podstatnú skutočnosť, že v danej veci ide o spotrebiteľský úver
a v tom kontexte o žalobcov, ktorí majú postavenie spotrebiteľov, v záujme ktorých, bol prijatý zákon č.
279/2017 Z. z., ktorý od 1.1.2018 (§ 11 ods. 4) zaviedol možnosť spotrebiteľa domáhať sa pred súdom
určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou, tak ako je tomu v danej veci. Z uvedené teda vyplýva,
že postup okresného súdu, ktorý žalobu žalobcov vyhodnotil ako žalobu podľa § 137 písm. d) CSP bol

podľaodvolaciehosúdudôvodný,pričomtútožalobupovažovalsprávnezaprípustnú,keďžeprípustnosť
žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného predpisu (najmä z hmotného práva),
inakjetakátožalobaneprípustná.Vdanejvecijetakýmtoosobitnýmpredpisomzákonospotrebiteľských
úveroch (konkrétne § 11 ods. 4), ktorý správne použil a aplikovať aj súd prvej inštancie. S ohľadom na
to sa odvolací súd nestotožnil s námietkou, že žaloba je neprípustná a mala byť bez zamietnutá (aj

v tejto časti).

27. Žalovaný namietal, že v konaní neboli preukázané a okresný súd v rozsudku ani neuviedol, aké
skutočnosti svedčia v prospech aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2. vo vzťahu k I. výroku. Okresný
súd sa uvedeným zaoberal iba vo vzťahu k III. výroku.

28. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom
uplatneného práva alebo povinnosti. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si
tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie

tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného,
je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). V danom
prípade totiž žalobkyňa požaduje určenie, že vec patrí do dedičstva, a v takom prípade jedným zo
základných predpokladov úspešnosti podanej žaloby je aktívna legitimácia žalobkyne. Len, ak je daná
aktívna legitimácia žalobkyne, môže byť žalobkyňa v konaní úspešná. Pokiaľ totiž nie je daná aktívna

legitimácia žalobcu na uplatnenie žalovaného nároku, jediným procesným dôsledkom nedostatku
aktívnej legitimácie je meritórne rozhodnutie, spočívajúce v zamietnutí žaloby.

29. Okresný súd sa s otázkou vecnej legitimácie, ktorou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného
práva, v rámci ktorého je jedna zo strán sporu nositeľkou určitého hmotnoprávneho oprávnenia (je

aktívne legitimovaná) a na druhej strane sporu spočíva určitá hmotnoprávna povinnosť (je pasívne
legitimovaná), vysporiadal aj vo vzťahu k žalobcovi 2. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo
pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím. Preskúmanie vecnej legitimácie, či
už aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti
na strane žalovanej je imanentnou súčasťou súdneho konania (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009). Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v
prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta.

30.Stranouvsporesaniektomôžestaťbeztoho,abybolúčastníkomhmotno-právnehovzťahu,oktorýv
konaníide;stačí,akpodážalobu(vtakomprípadesastávažalobcom)aleboabybolaprotinemupodaná

žaloba(vtakomprípadesastávažalovaným).Čivšakbudežalobcavsporeúspešný,závisíodtoho,čije
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve
užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na

základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnejlegitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

31. V súvislosti s námietkou žalovaného označenou v odseku 27 odvolací súd konštatuje, že táto je
nedôvodná, keď okresný súd sa s otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2. vysporiadal v odseku
34 odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to vo vzťahu k celej žalobe tak, že aj žalobca 2. je aktívne
vecne legitimovaný na podanie (celej) žaloby. Aj odvolací súd poukazuje na to, že z obsahu predmetnej

zmluvy vyplýva, že ju uzavrel žalobca 1. ako dlžník a žalobca 2. ako spoludlžník, títo ju aj podpísali
dňa 29.11.2007. Pričom okresný súd správne poukázal na ust. § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorý upravuje pasívnu solidaritu dlžníkov, tak ako je tomu aj v danej veci, keďže úverová zmluva
bolo uzavretí dvoma dlžníkmi, ktorí boli povinní plniť jednému veriteľovi. Je nutné poukázať na to, že
obsah obligačného vzťahu medzi dlžníkom/mi a veriteľ môže tvoriť značný objem práv a povinností,
ktoré môžu byť následne dôvodom podania žaloby (tak ako je tomu aj v danej) veci, ktorá pozostáva

zviacerýchžalobnýchnárokov.Uvedenésatedatýkaajaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu2.vsúvislosti
s požiadavkou na zaplatenie sumy 3.100,- eur s príslušenstvom (III. výrok) a záver o aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu 2. aj v tejto časti obstojí aj s poukazom na § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení k 30.11.2007 aj podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení k 29.11.2007, keď aj
žalobca 2. ako spoludlžník v zmysle predmetnej zmluvy napĺňa definíciu spotrebiteľa (pričom žalovaný

pred súdom prvej inštancie opak netvrdil, resp. nepreukázal). Poukaz žalovaného na rozsudok NS ČR
sp.zn.25Cdo2715/2000vdanejvecineobstojí,keďževpreskúmavanejvecipredmetnúzmluvuuzavreli
a podpísali obaja žalobcovia.

32. Vo vzťahu k I. výroku žalovaný namietal aj, že určenie bezúročnosti po vecnej stránke je v

napádanom rozsudku arbitrárne a svojvoľné. Podľa okresného súdu má byť pred dlžníka zmätočné
uvedenie údaju RPMN za úver a RPMN po poskytnutí revolvingu. Argument okresného súdu sa javí
svojvoľne, a to nielen s ohľadom na názov zmluvy – zmluva o revolvingovom
úvere, čo aj priemernému spotrebiteľovi je známe že ide o opakované úvery, ale aj s ohľadom na to, že
zmluva okrem údajov o úvere obsahuje aj údaje o revolvingu. Čiže, zo zmluvy o revolvingovom úvere

síce vyplývajú údaje o úvere, o revolvingu, revolving ako ďalší úver môže (ale nemusí byť poskytnutý)
a teda logicky aj k nim prislúchajúce označenia „RPMN za úver“ a „RPMN po poskytnutí revolvingu aj
napriek tomu to má byť zmätočné. Z napadnutého rozsudku nevyplýva označenie jedinej právnej normy,
ktorú okresný súd použil.

33. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v odseku 40, 41, 42 odôvodnenia
napadnutého rozsudku citoval ustanovenia § 2 písm. a), písm. b), § 4 ods. 2 písm. g) zákona
o spotrebiteľských úveroch. Ale zároveň odvolací súd konštatuje, že dôvod určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti okresným súdom vyplýva nielen ako následok namietaného zmätočného uvedenia
výšky RPMN za úver 75,24 %, predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu, ale z toho, že RPMN

za úver vo výške 75,24 % (v odseku 48 odôvodnenia napadnutého rozsudku) nezodpovedá dobrým
mravom, teda uvedené dojednanie je neplatné a RPMN sa považuje za neuvedenú (§ 4 ods. 2 písm. g/
- pozn. odvolacieho súdu). Pričom právne následky, tak ako to uzavrel aj súd prvej inštancie sú rovnaké
ako v prípade zmätočného uvedenia výšky RPMN (odsek 47 odôvodnenia napadnutého rozsudku).
K uvedenému záveru (o rozpore s dobrými mravmi) žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne

skutkové, či právne dôvody, ktoré by mohli (čo i len teoreticky) spochybniť tento záver súdu prvej
inštancie,pretopodľaodvolaciehosúduobstojízáverokresnéhosúduobezúročnostiabezpoplatkovosti
úveru vo výroku I., a preto odvolací súd postupom podľa § 387 CSP I. výrok ako vecne správny potvrdil.

34. K výroku III. namietal žalovaný, že je nezákonný, pretože sa odvoláva na nesprávny záver o

predbežnej otázke vo výroku I., aj tým, že žalobca 2. nemá aktívnu vecnú legitimáciu. K námietke
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 2. odvolací súd odkazuje na uvedené v odseku 31.

35. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.36. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

37. O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval,
ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. Neexistencia právneho dôvodu od počiatku znamená, že vôbec
nenastala právna skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by
bola povinnosť a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu,
právna skutočnosť, ktorou je právny úkon, síce nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou

(je vadný), čo znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté
plnenie (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/237/2005).

38. Z § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že následkom dohody zmluvných
strán odporujúcej uvedenému ustanoveniu zákona o spotrebiteľských úveroch je tzv. fikcia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru („považuje sa“). Ide teda o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva

v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej priamo v
zákone. Ako uviedol Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020: „Nemožno pochybovať o tom,
že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok,
že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku

bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy,
pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej.“

39. Uvedené umožňuje odvolaciemu súdu zovšeobecniť, že plnenie spotrebiteľa poskytnuté
dodávateľovi nad rámec istiny dohodnutého spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením

vzniknutým na strane dodávateľa z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je totiž z hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných
skutkových podstát bezdôvodného obohatenia akousi modifikáciou neplatnosti právneho úkonu
vyvolanou (danou) špeciálnym charakterom aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch.

40. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia
získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie
obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom,

ktorý právny poriadok neuznáva.

41. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v konaní bolo nesporné (aj s poukazom na obsah
odvolania), že žalobcovia zaplatili žalovanému na základe predmetnej zmluvy spolu sumu 8.372,09 eur,
pričom na úvere bez úrokov a bez poplatkov mali zaplatiť sumu 1.991,41 eur.

42.Spoukazomnabezúročnosťabezpoplatkovosťúveru,ktorúvyslovil(dôvodne)prvoinštančnýsúdvI.
výroku napadnutého rozsudku, boli žalobcovia povinný vrátiť žalovanému na úveru sumu 1.991,64 eur
(bez úrokov a poplatkov), pričom zaplatili žalovanému sumu 8.372,09 eur (čo žalovaný nenamietal), teda
žalovaný bol povinný vrátiť rozdiel 6.380,45 eur titulom bezdôvodného obohatenia, avšak žalobcovia

sa žalobou domáhali zaplatenia sumy 3.100,- eur s príslušenstvom, preto okresný súd správne žalobe
v tejto časti vyhovel, keď žalovaný v odvolaní uvedené nenamietal, keď neuviedol žiadne konkrétne
skutkové, či právne dôvody, ktoré by mohli (čo i len teoreticky) spochybniť záver súdu prvej inštancie
o priznanej výške istiny, výšku úroku z omeškania, dni vzniku omeškania (18.10.2022). S ohľadom na
uvedené odvolaní súd napadnutý III. výrok postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

43. Na uvedenom v odseku 42 nemení nič ani námietka žalovaného, že okresný súd sa nevysporiadal
s predloženými listinami: záznamami z kontrolných činností Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktoré
boli vykonané vo vzťahu k obsahovo rovnakým zmluvám, ako je zmluva o revolvingovom úvere číslo
8100004634, keď opačný názor nie je ani vysvetlený, je zásadné porušenie zákona (§ 220 ods. 2

CSP), a tiež práva na súdnu ochranu. Žalovaný preukázal, že štátom určený kontrolný orgán posúdil
v rámci svojej kontrolnej právomoci dodržanie požiadaviek zákona č. 258/2001 Z. z. Z CSP vyplýva,
že je štandardnou požiadavkou, aby sa okresný súd vyporiadal s dôkazmi preukazujúcimi aj tvrdenia
žalovaného, bez ohľadu na to či žalovaným je spotrebiteľ, alebo dodávateľ.44. K námietke v odseku 43 odvolací súd konštatuje, že okresný súd v odseku 28 odôvodnenia
napadnutého rozsudku Inšpekčné záznamy Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie zo dňa

16.10.2009, 20.1.2010, 7.8.2009 na čl. 82-88 uviedol ako dôkazy, ktoré vykonal (na pojednávaní dňa
15.6.2023 – zápisnica o pojednávaní na čl. 125). K uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že
samotný žalovaný v podaní zo dňa 24.1.2023 na čl. 81, v prílohe, ktorého predmetné záznamy predložil,
uviedol, že záznamy sa týkajú zmlúv o revolvingových úveroch uzatváraných v časovej blízkosti ako
predmetná zmluva. Odvolací súd má za to, že keďže sa záznamy predložené žalovaným netýkajú

predmetnej zmluvy, a na uvedené nedopadá ani aplikácia § 193 a § 194 CSP, nedošlo zo strany
okresného súdu k tak závažnému pochybeniu (§ 220 ods. 2 CSP), ktoré by malo za následok závažné
porušenie procesných práv žalovaného, ktoré by odôvodňovalo zrušenie vyhovenia žalobe (výrok I.
a III.), pričom odvolací súd sa uvedenému vyjadril (§ 387 ods. 3 CSP).

45. Po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalovaného, s poukazom na vyššie uvedené

zdôvodnenie, odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným
vo vzťahu k I. a III. výroku nebol naplnený, resp. pokiaľ bola odvolacia argumentácia sčasti dôvodná,
nemalo to dopad na samotné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto preskúmavaný rozsudok súdu
prvej inštancie vo výrokoch I., III., V. v časti o náhrade trov konania vo vzťahu k určeniu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti a bezdôvodnému obohateniu (nenapadnutého osobitnou odvolacou argumentáciou)

ako vecne správny, s použitím § 387 CSP potvrdil.

46. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.

47. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

48. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49.VodvolacomkonanívovzťahuI.výroku(bezúročnosťabezpoplatkovať) aIII.výroku(bezdôvodné
obohatenie) boli úspešní žalobcovia, a preto podľa citovaných ustanovení im vzniklo právo na plnú
náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. Prípadnú existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúcich výnimočné nepriznanie
náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), ako už bolo uvedené, odvolací súd nezistil.

Odvolací súd preto žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému
v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

50. K napadnutému výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na nižšie uvedené:

51. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Nadväzne
dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z., ktorý v

znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa

Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

52. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období
od 1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníkav znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa
§ 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý

nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Dodávateľom podľa ods. 2 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 3
cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

53. S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

54. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom

zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.
z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka
a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda

v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

55. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,
odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z.

56. Keďže žalovaný je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii

dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.
Pretože žalobcovia pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ich v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa.

57. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah založený predmetnou zmluvou o úvere je nevyhnutné
posudzovať podľa ustanovení § 52 a nasl. OZ, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc
zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom
prípade ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný

zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa.

58. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 1.1.2008, teda v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej
len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods.
3 tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve,
ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

59. Podľa § 54 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1).
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší

(ods. 2).

60. Podľa § 298 ods. 1 CSP súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu
vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná obchodníkom v spotrebiteľskej zmluve alebo v inýchzmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd
uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

61. Podľa žalovaného je výrok II. A dohoda o zrážkach zo mzdy v rozpore s § 298 ods. 2 CSP, keď
okresný vo výroku žiadne znenie neuviedol a výrok je v rozpore so zákonom aj vzhľadom na dôvody,
ktoré okresný súd uviedol. Výrok o určení neprijateľnosti bodu 18.2 (II. výrok B bod 6) je v rozpore so
zákonom s § 298 ods. 2 CSP, pretože okresný súd neuviedol celé znenie zmluvnej podmienky. Takýto

výrok odporuje zákonu.

62. V súvislosti s námietkou v odseku 61, avšak v kontexte celého namietaného výroku II. odvolací súd
konštatuje, že závery okresného súdu vo vzťahu k všetkým podmienkam, ktoré vyhlásil v napadnutom
II. výroku za neprijateľné, sú (prinajmenšom) predčasné.

63. Odvolací súd poukazuje na obsah žaloby, s dôrazom na jej petit, ktorým sa žalobcovia domáhajú
určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, konkrétne: Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve
o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 6 ods. 6.1, a
to v znení: „Dlžník svojim podpisom na tejto Zmluve o RÚ potvrdzuje, že v deň podpisu tejto Zmluvy o
RÚ vystavil a odovzdal Veriteľovi 1 (jednu) vlastnú blankozmenku, v ktorej nie sú uvedené nasledujúce

údaje: a) Suma zmenky b) Údaj splatnosti zmenky, Zmenka je vystavená na rad Veriteľa (ďalej len
„blankozmenka“)“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve
o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 5 ods. 5.1 a to
v znení: „Zmluvná odmena za poskytnutie úveru, resp. každého revolvingu je určená ako rozdiel medzi
schválenou nominálnou výškou úveru, resp. každého revolvingu a poskytnutou čiastkou úveru,

resp. každého revolvingu. Poskytnutou čiastkou v prípade úveru sa rozumie suma vyplatená Dlžníkovi
po započítaní vykonanom podľa čl. 10 ods. 10.1. Poskytnutou čiastkou v prípade revolvingu sa rozumie
suma vyplatená Dlžníkovi po započítaní vykonanom podľa č. 10 ods. 10.2.“ je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou; Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007
číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 14 ods. 14.1 a to v znení: „V prípade omeškania Dlžníka

(Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) so splnením akéhokoľvek peňažného záväzku podľa tejto Zmluvy o
RÚ je Veriteľ oprávnený požadovať zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % z výšky splátky za každý deň
omeškania.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o
revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 14 ods. 14.2 a
to v znení: „V prípade omeškania Dlžníka (Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2) s úhradou splátky úveru

alebo jej časti o viac ako: a) 15 (pätnásť) dní po termíne splatnosti je Veriteľ oprávnený požadovať
nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v čl. 14 ods. 14.1 tejto Zmluvy o RÚ úhradu zmluvnej pokuty vo
výške 5 % z výšky dlžnej splátky a ďalej b) 30 (tridsať) dní po termíne splatnosti je Veriteľ oprávnený
požadovať nad rámec zmluvnej pokuty uvedenej v čl. 14 ods. 14.1 a 14.2 písm. a) tejto Zmluvy o RÚ
úhradu zmluvnej pokuty vo výške 10 % z výšky dlžnej splátky.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou;

Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy
8100004634, uvedená v článku 14 ods. 14.3 a to v znení: „V prípade akéhokoľvek porušenia tejto
Zmluvy o RÚ špecifikovaného v čl. 13 ods. 13.1 je Veriteľ oprávnený požadovať nad rámec zmluvnej
pokuty uvedenej v ods. 14.1 a 14.2 úhradu zmluvnej pokuty vo výške 50 % z nominálnej výšky úveru.“
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; Súd určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o revolvingovom

úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená v článku 18 ods. 18.2 bod 18.2.1 a to
v znení: „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo
súvisiace s ustanoveniami tejto Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosti Zmluvy o RÚ
budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom konaní pred jedným z
nasledujúcich rozhodcov....“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; Súd určuje, že Dohoda o zrážkach

zo mzdy (a iných príjmov) v Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa 29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634,
uvedená v bode 7. je neprijateľnou zmluvnou podmienkou“.

64. Požadované určenia označené v odseku 63, týkajúce sa šiestich neprijateľných zmluvných
podmienok, ktoré majú byť uvedené v Zmluvných dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere

spoločnosti Profireal Slovakia s.r.o., na ktoré odkazuje aj bod 13 predmetnej zmluvy zo dňa 29.11.2007
sú založené v kópii na čl. 17. Avšak v spise táto založená kópia ako aj scan v súdnom manažmente
sú rozmazané a nečitateľné (ani s použitím lupy), pričom v prípade postupu podľa § 53 Občianskeho
zákonníka je potrebné, aby sa aj súd, ktorý rozhoduje o návrhu na vyhlásenie neprijateľnosti konkrétnejzmluvnej podmienky, oboznámil nielen s obsahom konkrétnej napádanej zmluvnej podmienky, ale
s celým obsahom zmluvných dojednaní, ktoré dopĺňajú obsah konkrétnej úverovej zmluvy zo dňa
29.11.2007, o právach a povinnostiach účastníkov zmluvy v kontexte, ktorých prichádza do úvahy

postup podľa § 53 Občianskeho zákonníka. Ani odvolaciemu súdu nie je zrejmé ako prvoinštančný
súd vyhodnotil postupom podľa § 191 CSP obsah listinného dôkazu založeného na čl. 17, ktorý nie je
čitateľný.

65. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

66.Vtejtosúvislostidávaodvolacísúddopozornostiajčl.15ods.2CSP,nemážiadendôkazpredpísanú
dôkaznú silu, t. j. každý dôkaz (tak listina alebo znalecký posudok) má rovnocenné postavenie a
potencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) prepisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa
pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov.

67.Dôkazysúdhodnotípodľavlastnejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo /§ 132 OSP znení platnom do
30.6.2016,§191CSPvzneníúčinnomod1.7.2016/.Prihodnotenídôkazovsúdvzásadeniejeprávnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania teda súd musí starostlivo zvážiť
dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie
vovecinemajúžiadnyvýznamazostávajúcedôkazyhodnotízhľadiskapravdivosti.Pričomprihodnotení
svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení
strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V kontradiktórnom spore sa

zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne procesnej aktivite sporových
strán.

68. Súd prvej inštancie pochybil, keď žalobe (aj) v tejto časti vyhovel postupom podľa § 53 Občianskeho
zákonníka, avšak vôbec nevyhodnotil (objektívne to ani nemohol urobiť bez oboznámenia sa obsahom

relevantných čitateľných zmluvných podmienok) postupom podľa § 191 ods. 1 CSP listinný dôkaz na
čl. 17 a to individuálne a aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi a to postupom
podľa § 191 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov je zákonným právom súdu, na druhej strane však
musí tomu korešpondovať povinnosť riadne, presvedčivo odôvodniť svoju úvahu (§ 220 Civilného
sporového poriadku). Súd prvej inštancie pochybil, ak nezabezpečiť od žalobcov, resp. od žalovaného

čitateľné a relevantné vyhotovenie Zmluvných podmienok vzťahujúcich sa k predmetnej zmluve. Navyše
žalobcovia ako spotrebitelia sú slabšou stranou v spore a s poukazom na znenie § 295 CSP (súd môže
vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci. Súd aj
bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz), keď takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou
ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov.

69. V súvislosti s výrokom II. A dohoda o zrážkach zo mzdy sa odvolací súd stotožnil s námietkou
žalovaného, keďže napadnutý výrok je v rozpore s § 298 ods. 2 CSP. K uvedenému však je nutné
poukázať na to, že pochybil okresný súd, ale aj samotní žalobcovia, ktorí v žalobe žiadali výrok iba
v znení „Dohoda o zrážkach zo mzdy (a iných príjmov) v Zmluve o revolvingovom úvere zo dňa

29.11.2007 číslo zmluvy 8100004634, uvedená v bode 7. je neprijateľnou zmluvnou podmienkou“, čo
však nekorešponduje s obsahom samotnej zmluvy. Uvedené platí aj vo vzťahu k požadovanému výroku
o určení neprijateľnosti bodu 18.2 (II. výrok B bod 6) – rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá
v zmluvných dojednaniach (ktoré navyše nie sú čitateľné).

70. Podľa § 127 ods. 1 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis.

71. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného
alebo porušeného práva.

72. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh (1).73. Ustanovenie § 127 CSP stanovuje tzv. všeobecné náležitosti, ktoré musí spĺňať každé podanie
adresované súdu. Popri týchto náležitostiach musia byť pri určitých typoch podaní kumulatívne splnené

aj iné náležitosti uložené osobitným ustanovením, ktoré sú v prípade žaloby dané ust. § 132 CSP.
Žaloba musí obsahovať osobitné náležitosti podania uvedené v § 132 ods. 1 CSP, teda označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.

74. Žalobným návrhom sa rozumie tzv. petit a ide o spresnenie všeobecnej náležitosti podania (čo sa
podaním sleduje). Žalobný návrh musí byť jasný, zrozumiteľný a presne formulovaný. Žaloba je však
procesný úkon strany, ktorý treba posudzovať ako každé podanie podľa obsahu. To znamená, že za
žalobný návrh, teda predmet konania, nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové
odôvodnenie, čo spolu so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby. Žalobca musí preto svoj nárok
presne vyjadriť tak, aby bola splnená požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku. Tá je splnená

vtedy, ak je možné žalobný petit prevzatý do výroku rozsudku vykonať niektorým zo spôsobov výkonu
exekúcie.

75. V prípade ak podanie strany nemá zákonom stanovené náležitosti, hovorí sa o vadách. Za vadu
podania sa považuje predovšetkým absencia niektorej obsahovej náležitosti stanovenej zákonom pre

podanie. Ide o tzv. neúplné podanie. V prípade, že z podania nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním
sleduje alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, je súd povinný ex offo vyzvať podávateľa
kodstráneniuvádpodaniapostupompodľa§129CSP.Z§128CSPmožnovyvodiť,ženeúplné podanie
vo veci samej je ten, kto podanie urobil povinný doplniť a nezrozumiteľné alebo neurčité podanie opraviť.

76. Ak podávateľ v stanovenej lehote podanie neopraví alebo nedoplní, je potrebné skúmať, či je alebo
nie je možné pre uvedený nedostatok v konaní pokračovať. Ak ide o taký nedostatok, pre ktorý nemožno
v konaní pokračovať a podanie vo veci samej nie je ani napriek výzve súdu opravené alebo doplnené
v stanovenej lehote, súd podanie odmietne.

77. S poukazom na uvedené v odseku 76 žalobný petit (návrh výroku rozhodnutia súdu) nie je určitý
a vykonateľný, keďže v prípade vyhovenia žaloby súd postupuje podľa § 298 ods. 2 CSP. Napriek
tomu, že žaloba nespĺňa náležitosti žaloby podľa § 127 a § 132 CSP, súd prvej inštancie nevyzval
žalobcovnaodstráneniejejvádvzmysle§129CSPavkonanípokračovalikeďnebolisplnenéprocesné
podmienky.

78. V súvislosti s výrokom IV. žalovaný namietal, že určenie sumy 2.200,- eur je svojvoľné, v
konkrétnostiachsanedázistiťakookresnýsúddospelktejtosume.Zásadnépochybnostio„úvahesúdu“
plynú aj z konštatovania, že žalovanému stále zostane suma 1.080,45 eur, na ktorú nemá právny nárok.
Je zrejmé, že uvedenú sumu okresný súd určil ako formu náhrady údajného bezdôvodného obohatenia,

ktorú si žalobca 1. neuplatnil v žalobe. Podľa žalovaného ide tak o zjavné obchádzanie zákona,
priznaná suma žiadne zadosťučinenie nepredstavuje, a nezodpovedá jeho účelu. Podľa okresného
súdu finančné zadosťučinenie je primerané s ohľadom na dĺžku trvania úverového vzťahu. Žalovaný
nerozumie ako trvanie zmluvného vzťahu ovplyvňuje finančné zadosťučinenie. Rovnako nie je zrejmé
a ani konkretizované psychické vypätie. Úvaha okresného súdu je nepreskúmateľnou. Okresný súd

tiež neposúdil námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na finančné zadosťučinenie. Keď
žalovaný namietal premlčanie a uviedol, že ak podľa tvrdenia v žalobe sa má uvedený nárok uplatňovať
v súvislosti s neprijateľnosťou označených zmluvných ustanovení, potom si taký nárok žalobcovia mohli
uplatniť kedykoľvek od 30.11.2007 a premlčacia doba im uplynula v roku 2010. Premlčacia doba plynie
od doby, keď sa právo objektívne mohlo vykonať a s ohľadom na právny konštrukt vyplývajúci z tvrdení

žalobcov sa právo mohlo vykonať prvý raz uzavretím zmluvy. Námietka premlčania voči nároku na
finančné zadosťučinenie bola uplatnená vo vyjadrení k žalobe, a aj v duplike.

79. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov proti porušeniu práv a

povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivýchspotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

80. Zákon č. 250/2007 Z.z. teda v citovanom ustanovení priamo zakotvuje, že ten spotrebiteľ, ktorý bol
na súde úspešný voči dodávateľovi za porušenie jeho práv alebo povinností, má nárok na primerané

finančné zadosťučinenie.

81. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 „Aplikujúc režim
zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má
plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť

ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech

spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri

uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri

určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“.

82. Právo na primerané zadosťučinenie vzniká až vtedy, keď spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie

práva voči dodávateľovi. O úspešnom uplatnení je možné hovoriť vtedy, ak súd žalobe spotrebiteľa
vyhovie. Z uvedeného vyplýva, že až po úspešnom uplatnení porušenia práva spotrebiteľa alebo
povinností na súde, má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie. Zároveň nie je
potrebné,abyrozhodnutieoporušeníprávanadobudloprávoplatnosťasúdmôžeonárokunaprimerané
zadosťučinenie rozhodnúť súčasne s rozhodnutím o vydaní bezdôvodného obohatenia (obdobne

rozsudok Krajského súdu 25Co/269/2018 zo 14.1.2020).

83. Odvolací súd považuje záver okresného súdu o priznaní sumy 2.200,- eur žalobcom za predčasný.
Odvolateľovi prisvedčil v argumentácii týkajúcej IV. výroku, ktorý tento považoval za nepreskúmateľný,
pokiaľ ide úvahy odôvodňujúce dôvodnosť požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia ako

aj jeho výšku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto časti vyplýva, že prvoinštančný súd uviedol
iba znenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, k predpokladom pre priznanie tohto nároku
žalobcov iba odkázal na odsek 23 rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017. Samotné
odôvodnenie k uvedenému nároku okresný súd uviedol jednou vetou (na piatich riadkoch). Z
odôvodnenia podľa odvolacieho súdu vôbec nevyplýva, že by viedol riadne dokazovanie ohľadom tejto

otázky. Procesné dokazovanie je pritom objektívnym právom upravený postup súdu, ktorého cieľom
je získanie skutkových a niekedy i právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci. Okresný
súd sa nevyjadril k obsahu žaloby žalobcov týkajúcej sa tohto nároku (konkrétne uvedené v časti V.
žaloby na čl. 4, vo vyjadrení žalobcov v podaní zo dňa 28.11.2022 na čl. 66, vyjadreniu právnehozástupcu na pojednávaní dňa 15.6.2023 na čl. 126), ani nevyložil právne aplikačné úvahy, ktoré by
ho viedli k podradeniu skutkovej podstaty pod príslušnú právnu normu. Pritom práve konkrétna norma
hmotného práva určuje základný rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť

preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Posúdiť splnenie dôkaznej povinnosti v zmysle cit.
§ 132 CSP možno práve iba v kontexte konkrétneho predpisu hmotného práva, čo však súd prvej
inštancie podľa obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykonal. Pre spravodlivé rozhodnutie
o výške finančného zadosťučinenia je potrebné, aby súd prvej inštancie venoval náležitú pozornosť
nielen rozsahu a intenzite porušených práv spotrebiteľa, ale tiež tomu aká ujma konaním žalovaného

u nich nastala, resp. či vôbec nastala. Zároveň odvolací súd konštatuje, že okresný súd vyhovel nároku
na primerané finančné zadosťučinenie bez toho, aby sa vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku
premlčania, ktorú tento vzniesol už vo vyjadrení k žalobe na čl. 44 a aj v podaní zo dňa 23.1.2023 na čl.
73, teda aj ohľadom tejto otázky je napadnutý IV. výrok nepreskúmateľný (§ 220 ods. 2 CSP).

84. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

85. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

86. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

87. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporu (účastníka súdneho konania) na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu
Slovenskejrepubliky(nálezsp.zn.I.ÚS226/03),trebazaporušenieprávanaspravodlivésúdnekonanie
považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

88. Porušením práva na spravodlivý proces je potrebné podľa odvolacieho súdu chápať i taký postup
súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva CSP za
účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými predpismi.

89. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej
praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

90. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery.Vodôvodnenírozhodnutiamusísúdspôsobomlogickykompaktnýmabezrozporovavnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo

vysvetliť postup súdu a dôvody jej rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v
§ 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.91. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti,

neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné,
jedná sa o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné
rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jej vydaní musia

byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti,
zrozumiteľnosti a určitosti jej skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

92. Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto útoku. V prípade ak účastník konania vyžaduje, aby

sa vec posudzovala podľa konkrétnych výkladových metód relevantných zákonných ustanovení, súd je
povinný zaoberať sa nimi a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po právnej
stránke správne (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 2 MCdo/7/2009).

93. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany

sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

94. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že

nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí
byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jej vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/
CSP); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza
z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu
zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie

súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jej potvrdenie (§ 387 ods. 1
CSP), ani na jej zrušenie (§ 389 ods. 1 CSP). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (por. rozhodnutie
NS SR sp. zn. 7 Cdo 157/2011).

95. S poukazom na vyššie vytknuté pochybenia odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch II. a IV. podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vec mu vrátiť v zrušenom rozsahu
na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP), keď prvoinštančný súd nepostupoval v súlade s § 129 ods.
1 a 2 CSP, § 191 ods. 1 CSP a v konaní pokračoval aj napriek nesplneniu procesných podmienok a
tiež nepostupoval ani v súlade s § 220 ods. 2 CSP, čím žalovanému znemožnil uskutočnenie patriacich

základných procesných práv a takýmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom konaní. Došlo by ním totiž
k nahradeniu konania súdu prvej inštancie na súde druhej inštancie a tým k znemožneniu stranám plnej
realizácie ich procesných práv, keďže by im bola odopretá možnosť odvolacieho prieskumu nových,
z pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám

bola odňatá možnosť konať pred súdom.

96. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa §
391 ods. 2 CSP, bude vyzvať žalobcov na odstránenie vád žalobného návrhu vytknutých v odseku 77
a to postupom podľa § 129 ods. 1 a 2 CSP a v prípade ich neodstránenia postupovať podľa § 129 ods.

3 CSP. Ak bude žalobný návrh doplnený, opätovne posúdi prvoinštančný súd zvyšok žalobou uplatnený
nárokov žalobcov (vo vzťahu určeniu neprijateľných zmluvných podmienok a primeranému finančnému
zadosťučineniu), tieto posúdi z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, vrátane
procesného postupu podľa § 191 ods. 1 CSP (čitateľné Zmluvné dojednania k predmetnej zmluve,
ktoré sú okresný súd zabezpečí), potom vo veci znova rozhodne. Pri vykonávaní dokazovania bude

súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti konania, aplikovať i zásadu
predvídateľnosti postupu súdu ako i prihliadať na špecifiká tzv. spotrebiteľských sporov ako sporov s
ochranou slabšej strany (§ 290 CSP a nasl.). Svoje zistenia okresný súd premietne do rozhodnutia vo
veci, pričom bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo určité a presvedčivé, s uvedenímobsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, vrátane uvedenia použitých prostriedkov procesného
útoku a procesnej obrany, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal
a ako ich vyhodnotil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dá odpoveď aj na podstatné a relevantné argumenty žalovaného, vyjadrené v jeho odvolaní ako aj
protistrany.

97. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

98. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP) vo vzťahu k nároku neprijateľných zmluvných podmienok a primeraného finančného
zadosťučinenia,nakoľkonesprávnerozhodnutiesnutnosťoujehozrušeniazakladápovinnosťsúduprvej
inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

99.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý

ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu
prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

100. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP),
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta
a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.(§ 160 ods. 2 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)