Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 15Sas/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100605
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100605.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvKošiciachvkonanípredsudkyňouJUDr.AndreouDarákovou,vprávnejvecižalobkyne:A.

B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpená advokátkou: JUDr. Andrea Oroszová,
so sídlom Pionierov 12, 048 01 Rožňava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa – ústredie, so sídlom Ul.
29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-
X/XXXX-XX z 03.07.2024 vo veci nepriznania dávky v nezamestnanosti a jemu predchádzajúceho
administratívneho konania, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalovanej nepriznáva voči žalobkyni právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou 05.09.2024 Správnemu súdu v Košiciach (ďalej tiež aj len „správny súd“) sa
žalobkyňa domáhala, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z 03.07.2024,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Rožňava (ďalej tiež aj len „sociálna
poisťovňa“ alebo len „SP“) č. 2854/2024-RV-DvN z 10.04.2024 o nepriznaní žalobkyni nároku na
dávku v nezamestnanosti, aby tieto rozhodnutia, tak žalovanej, ako aj sociálnej poisťovne z dôvodu
ich nezákonnosti boli zrušené a vec vrátená sociálnej poisťovni na nové konanie a žalobkyni, aby bol
priznaný plný nárok na náhradu trov konania.

Administratívne konanie

2. Podľa žalovanou predloženého administratívneho spisu bola žalobkyňa dňom 11.10.2023 zaradená
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Rožňava do evidencie uchádzačov o zamestnanie a toho istého
dňa si na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Rožňava požiadala o dávku v nezamestnanosti, ktorá
žiadosť bola sociálnej poisťovni doručená 07.11.2023 [podľa záznamov v administratívnom spise bola

pred uvedeným dátumom v minulosti žalobkyňa celkovo už 4-krát zaradená do evidencie uchádzačov
o zamestnanie a to 30.05.2002, 24.05.2008, 02.09.2009, 27.06.2011, pozn. súdu].
V žiadosti zo 07.11.2023 žalobkyňa vyhlásila, že v období - cit. „od 07.02.2018 do 20.09.2023“ bola
zamestnaná vo Švajčiarsku (Betreuungs-specialist); tiež uviedla, že z posledného miesta zamestnania,
ktoré vykonávala na území iného členského štátu EÚ sa nevracala spravidla denne alebo najmenej
raz týždenne do miesta svojho bydliska; že si neuplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti v inom
členskom štáte, ani nebola jej poberateľom v inom členskom štáte a ani ním nie je; že si neuplatnila

nárok na nemocenské, ošetrovné, materské, rodičovský príspevok alebo inú obdobnú dávku v inom
členskom štáte EÚ ani nebola ich poberateľom.
Vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, ktoré bolo prílohou predmetnej
žiadosti žalobkyňa uviedla, že prvýkrát odišla do iného členského štátu EÚ 02.08.2017 a na územieSlovenskej republiky sa vrátila 20.09.2023; k pravidelnosti návratov a dĺžke pobytu na území Slovenskej
republiky počas posledného zamestnania v členskom štáte EÚ uviedla, že sa na území Slovenskej
republiky zdržiavala rôzne, pretože išlo o turnusové zamestnanie a preto mesiac bola doma a mesiac

pracovala v zahraničí; na územie Slovenskej republiky dochádzala vlakom; predložila pracovnú zmluvu,
potvrdenie od zamestnávateľa a výpoveď; posledným zamestnávateľom bol Betreuunge-spezialist,
Diepoldsau, Werkstrasse 10 a posledné zamestnanie trvalo od 02.08.2017 do 20.09.2023; pracovala
ako opatrovateľka, pričom pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a skončil výpoveďou zo strany
zamestnávateľa; výmeru dovolenky počas posledného zamestnania mala 4 týždne; vo Švajčiarsku sa

zdržiavala sama a bývala v aktuálnej rodine v ktorej pôsobila ako opatrovateľka, pričom ubytovanie
zmenila celkovo 4-krát; v inom členskom štáte EÚ nepoberá ani nepoberala dávku v nezamestnanosti
ani inú sociálnu dávku; počas pobytu v inom členskom štáte EÚ si na území Slovenska zamestnanie
nehľadala; počas pobytu v inom členskom štáte EÚ nemala zachované členstvo v žiadnej organizácii;
na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť určenú na vlastné bývanie a počas pobytu
na území Slovenska bývala u rodičov, kde býva aj v aktuálne. K iným skutočnostiam preukazujúcim

zachovanie centra záujmov na území Slovenskej republiky počas pobytu v inom členskom štáte EÚ
žalobkyňa uviedla, že na Slovensku žijú jej rodičia, mala zachovaný slovenský bankový účet, slovenské
mobilné číslo, lekárske prehliadky a vyšetrenia absolvovala na území Slovenskej republiky. Za dôvod
odchodu do zahraničia žalobkyňa označila prácu, keďže na Slovensku sa nevedela zamestnať a na
Slovensko sa vrátila z dôvodu ukončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Žiadne iné

tvrdenia či skutočnosti preukazujúce zachvenie centra záujmov na území Slovenskej republiky počas
pobytu v inom členskom štáte EÚ žalobkyňa nepredložila.

3. Rozhodnutím č. 2854/2024-RV-DvN z 10.04.2024 sociálna poisťovňa, ako prvostupňový správny
orgán rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

Sociálna poisťovňa svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že v zmysle požiadavky § 104 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“), žalobkyňa v posledných
štyroch rokoch (od 11.10.2019 do 10.10.2023) pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
(11.10.2023), nevykázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky a na
území iného členského štátu Európskej únie vykázala dobu poistenia v nezamestnanosti na území

Švajčiarskej federácie v období od 11.10.2019 do 20.09.2023 t.j. 1 441 dní.
Sociálna poisťovňa vyhodnotila aj zachovanie si žalobkyňou pracovných, rodinných, osobných a iných
väzieb na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom štáte nasledovne:
- pokiaľ ide o dĺžku pobytu žalobkyne na území iného členského štátu EÚ- žalobkyňa sa zdržiavala vo
Švajčiarskuodaugusta2017doseptembra2023(t.j.viacako6rokov,pozn.súdu);naúzemieSlovenska

sa vracala každý druhý mesiac na dobu jedného mesiaca, keďže išlo o turnusové zamestnanie;
- pokiaľ ide o pracovnú situáciu žalobkyne - na Slovensku preukázala naposledy dobu poistenia
v nezamestnanosti v roku 2008; podľa údajov z úradu práce žalobkyňa začala vykonávať prácu v inom
členskom štáte EÚ už v decembri 2011; vo Švajčiarsku pracovala u jedného zamestnávateľa, pracovný
pomer bol dobu neurčitú a teda situácia žalobkyne na trhu práce bola stabilná; počas pobytu vo

Švajčiarsku si žalobkyňa nehľadala na území Slovenska zamestnanie; na územie Slovenska sa vrátila
z dôvodu ukončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa;
- rodinná situácia žalobkyne - žalobkyňa sa vo Švajčiarsku sa zdržiavala sama;
- bytová situácia žalobkyne - počas pobytu vo Švajčiarsku žalobkyňa bývala v opatrovanej rodine; na
území Slovenska nevlastní žiadnu nehnuteľnosti a počas jej pobytu na Slovensku býva u rodičov;

- iné skutočnosti - rodičia žalobkyne počas jej pobytu v inom členskom štáte žili a žijú na Slovensku;
žalobkyňa mala počas pobytu vo Švajčiarsku slovenské mobilné číslo, slovenský bankový účet a taktiež
lekárske vyšetrenia absolvovala na Slovensku. O možnosti požiadania o dávku v nezamestnanosti sa
žalobkyňa informovala s tým, že jej bolo oznámené, že o ňu má požiadať na území Slovenska.
Sociálna poisťovňa dospela k záveru o nezachovaní si žalobkyňou počas doby jej pôsobenia v inom

členskom štáte (Švajčiarsko) pevných väzieb na území Slovenska, najmä s ohľadom na jej dlhodobú
orientáciu na švajčiarsky pracovný trh.
Z uvedených dôvodov podľa sociálnej poisťovne v prípade žalobkyne nie je možné využiť pravidlo
sčítania dôb poistenia v nezamestnanosti v zmysle čl. 61 základného nariadenia, pretože bezprostredne
pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončila dobu poistenia nezamestnanosti podľa

slovenských právnych predpisov a počas pôsobenia v inom členskom štáte nebolo bydlisko žalobkyne
na území Slovenskej republiky a počas doby jej pobytu v inom členskom štáte, je potrebné za štát jej
bydliska považovať štát výkonu zárobkovej činnosti.
Rozhodnutie sociálnej poisťovne bolo žalobkyni doručené 19.04.2024.4. Žalobkyňa svoje odvolanie proti rozhodnutiu sociálnej poisťovne (SP) odôvodnila tvrdením
o nedostatočnom zistení skutkového stavu, keďže SP za podklad pre svoje rozhodnutie nezobrala

do úvahy zhodnotenie všetkých dostupných a relevantných informácií.
Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s názorom SP-ne, že počas svojho pobytu v inom členskom štáte si
nezachovala miesto bydliska na území Slovenskej republiky, pričom o zachovaní si žalobkyňou pevných
väzieb k Slovenskej republike podľa nej svedčí to, že hoci pracovala na území Švajčiarska od roku 2017
na základe pracovnej zmluvy na dobu neurčitú, pravidelne sa vracala na Slovensko po mesiaci práce

v zahraničí na obdobie jedného mesiaca a to do miesta trvalého bydliska (dôkaz potvrdenie o trvalom
pobyteodroku2008)ksvojimrodičom,ktorýmpomáhalavstarobeachorobe(dôkazrodnélistyrodičov);
zárobkovú činnosť v inom členskom štáte vykonávala len z dôvodu, že si na Slovensku nevedela
nájsť zamestnanie (poznamenala, že okres D. patrí k najzaostalejším regiónom Slovenskej republiky)
a v záujme vytvorenia sa finančných podmienok pre následný rodinný život na Slovensku. V štáte
zamestnania (Švajčiarska konfederácia) žalobkyňa nadviazala vždy len nevyhnutné pracovné vzťahy,

ktoré nedosiahli úroveň sociálnych väzieb na Slovensku; žalobkyňa je slobodná v Slovenskej republike
má základné rodinné väzby k rodičom, k bratovi a jeho rodine; vo Švajčiarsku sa nevydala, nezasnúbila,
nenašlasipriateľa,nezaložilasirodinu,nevytvorilasitamžiadnerodinnéaanipriateľskéväzby,keďžejej
práca spočívala v starostlivosti o staršie a choré osoby; nezapájala sa do kultúrneho, športového ani
spoločenského života. Žalobkyňa celý svoj voľný čas, dovolenky, sviatky trávila na Slovensku, kde sa

zdržiavajejrodina;naSlovenskujedržiteľkoumotorovýchvozidielLandRoverDiscoveryaŠkodaKaroq,
ktoré majú slovenské štátne poznávacie značky a sú vedené v evidencii vozidiel na Slovensku a ku
ktorým vozidlám ma uzatvorené povinné zmluvné a havarijné poistenie a v súvislosti s ich nadobudnutím
má uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a lízingovú zmluvu (dôkaz zmluva o havarijnom
poistení; technický preukaz a pod.); má zriadený slovenský bankový účet (dôkaz zmluva o bežnom

účte); na Slovensku využíva slovenské internetové, telekomunikačné a televízne služby (dôkaz zmluvy
s mobilným operátorom a poskytovateľom digi-služieb); na Slovensku absolvuje lekárske preventívne
prehliadky a vyšetrenia (dôkaz potvrdenie o absolvovaní preventívnych prehliadok); v Rožňave je
prihlásená na poplatok za komunálny odpad (dôkaz doklady o zaplatení). Žalobkyňa vo Švajčiarsku
nevlastní, nikdy nevlastnila a ani nemala v nájme, či v podnájme žiadnu nehnuteľnosť a bývala tam

v priestoroch, ktoré jej poskytol zamestnávateľ; na Slovensku má trvalý pobyt a býva s rodičmi, ktorým
prispieva na výdavky späté s užívaním nehnuteľnosti a tiež väčšinu zarobených finančných prostriedkov
investuje na Slovensku a to do hnuteľných vecí a podpory rodiny.
Záverom žalobkyňa príkladmo poukázala na rozhodnutie SP-ne č. 8366/2022-RV-DvN zo 16.12.2022,
kde v skutkovo obdobnej veci bolo vydané rozhodnutie, ktorým bol žiadateľke priznaný nárok na dávku

v nezamestnanosti.
Napokon žalobkyňa zdôraznila, že jej úmyslom nikdy nebolo vytvoriť si bydlisko alebo centrum záujmov
na území iného členského štátu a práve naopak, za svoje bydlisko a centrum záujmov vždy považovala
Slovensko.
Z uvedených dôvodov žalobkyňa žiadala zrušiť napadnuté rozhodnutie SP-ne, vec vrátiť SP-ni, na ďalšie

konanie alebo zmeniť predmetné rozhodnutie tak, že sa jej dávka v nezamestnanosti v celom rozsahu
prizná.

5. O odvolaní žalobkyne rozhodla žalovaná žalobou napadnutým rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX
z 03.07.2024 tak, že odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a rozhodnutie sociálnej poisťovne

potvrdila.
Žalovaná uviedla, že základným pravidlom, ktorým je potrebné sa riadiť pri rozhodovaní o priznaní
dávky v nezamestnanosti je, že žiadateľ poslednú dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahol na území
Slovenskej republiky a iba vo výnimočnom prípade je možné zohľadniť aj ako poslednú dobu poistenia
dobu dosiahnutú v inom členskom štáte EÚ, za predpokladu, že žiadateľ si zachoval počas výkonu

zárobkovejčinnostinaúzemíinéhočlenskéhoštátuEÚcentrumzáujmovabydliskonaúzemíSlovenskej
republiky.
V konkrétnosti veci žalovaná podotkla, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením žalobkyne do
evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 11.10.2019 do 10.10.2023 žalobkyňa nepreukázala žiadnu
dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť pre účely vzniku jej nároku na dávku

v nezamestnanosti. Podľa potvrdení príslušnej švajčiarskej inštitúcie, z ktorých pri svojom rozhodovaní
vychádzala aj sociálna poisťovňa, žalobkyňa ako posledné dosiahla doby poistenia v nezamestnanosti
počas zamestnania vo Švajčiarsku - od 20.12.2021 do 18.03.2022 (pracovná neschopnosť, ktorá
doba je obdobím poistenia); od 04.05.2022 do 25.05.2022 (pracovná neschopnosť, ktorá doba jeobdobím poistenia); od 24.05.2023 do 06.08.2023 (pracovná neschopnosť, ktorá doba je obdobím
poistenia) a od 02.08.2017 do 20.09.2023 (zamestnanie, ktorá doba je obdobím poistenia) a dôvodom
ukončenia posledného zamestnania bola výpoveď zo strany zamestnávateľa. Po ustálení, že žalobkyňa

v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie dosiahla dobu
poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu, bolo potrebné posúdiť, či by bolo možné
žalobkyni, pre účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti, zohľadniť aj túto dobu poistenia v
nezamestnanosti ňou dosiahnutú aj na území Švajčiarska, preto bolo potrebné žalovanou preveriť ako
SP-ňaskúmala,čisižalobkyňapočastejtodobyzamestnanianaúzemíinéhočlenskéhoštátuzachovala

pevné väzby a bydlisko na území Slovenskej republiky.
V uvedenom smere žalovaná spresnila, že pokiaľ ide o dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobkyne na území
iného členského štátu, žalobkyňa sa od 08/2017 do 09/2023 zdržiavala na území Švajčiarska, t.j. v
zahraničí sa zdržiavala viac ako 6 rokov; v ďalšom žalovaná poukázala, že posledné zamestnanie
žalobkyne na Slovensku bolo v spoločnosti Ekoplastika s.r.o. od 21.01.2010 do 11.03.2010 a okrem toho
bola na Slovensku povinne sociálne poistená na základe viacerých krátkodobých pracovnoprávnych

vzťahov celkovo v trvaní 6 mesiacov; žalobkyňa bola v roku 2011 opakovane vyradená z evidencie
uchádzačov o zamestnanie na Slovensku a dňom 03.04.2011 z dôvodu umiestnenia sa v členskom
štáte Európskej únie a dňom 30.12.2011 z dôvodu začatia vykonávania samostatne zárobkovej činnosti
v členskom štáte Európskej únie; naposledy bola vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie
dňom 19.05.2024 z dôvodu odchodu do cudziny; počas posledného pobytu v zahraničí si nehľadala

prácu na Slovensku; žalobkyňa vo Švajčiarsku pracovala po celú dobu u jedného zamestnávateľa
v období od 02.08.2017 do 20.09.2023, na dobu neurčitú v pozícii opatrovateľka a pracovný pomer bol
ukončený zo strany zamestnávateľa. Z uvedeného aj žalovaná vyvodila, že pracovná situácia žalobkyne
bola stabilná a prioritne orientovaná na zahraničný pracovný trh. V ďalšom žalovaná poukázala na
žalobkyňou uvedené v odvolaní tvrdenia o tom, že je slobodná a vo Švajčiarsku sa zdržiavala sama;

že na území Slovenskej republiky udržiavala vzťah s rodičmi, s bratom a jeho rodinou; že na území
Slovenskej republiky sa zdržiavala každý druhý mesiac, cestovala vlakom (podľa vyhlásenia žalobkyne
jej zamestnávateľ nevie vystaviť potvrdenie o turnusovom charaktere práce), že na Slovensku trávila
dovolenku, sviatky; že má slovenský bankový účet, využíva slovenské internetové, telekomunikačné a
televízne služby; že na Slovensku je držiteľkou dvoch motorových vozidiel za ktoré uhrádza povinné

zmluvné poistenie a havarijné poistenie a v súvislosti s ich nadobudnutím má uzatvorenú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere a lízingovú zmluvu; že väčšinu zarobených finančných prostriedkov investovala
do hnuteľných vecí a do podpory rodiny; že na Slovensku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť a počas
pobytu na Slovensku bývala a býva u rodičov kde má trvalý pobyt; že vo Švajčiarsku bývala v aktuálnej
rodine, kde opatrovala a ktoré menila celkovo 4-krát. Z uvedeného žalovaná vyvodila, že bytovú situáciu

žalobkyne vo Švajčiarsku možno považovať za primeranú výkonu povolania s uzáverom, že žalobkyňa
si daňové povinnosti plnila na území Švajčiarska, ktoré sa na daňové účely považuje za štát jej bydliska.
Uvedené skutočnosti žalovaná vyhodnotila tak, že celková dĺžka pobytu žalobkyne v trvaní viac ako
6 rokov v zahraničí, jej prioritná, dlhodobá a opakovaná orientácia na zahraničný trh práce, sústavné
návraty za prácou do zahraničia od roku 2011, primeraná bytová situácia v zahraničí, nevýznamná

pracovná história na Slovensku, ako aj daňová povinnosť na území Švajčiarska prevažujú a sú silnejšími
skutočnosťami, ako na druhej strane žalobkyňou deklarované turnusové návraty na územie Slovenska,
rodinné väzby, zachovanie finančných produktov n a Slovensku, vlastníctvo motorových vozidiel,
využívanie internetových, telekomunikačných a televíznych služieb, investovanie väčšinu zarobených
finančných prostriedkov do hnuteľných vecí a do podpory rodiny, úhrada poplatkov za komunálny odpad,

prispievanie na výdavky späté s užívaním nehnuteľnosti, zachovanie trvalého pobytu, ktoré žalobkyňa
uviedla ako skutočnosti svedčiace o jej väzbe k Slovensku. Žalovaná uzavrela, že mala preukázané,
že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku sa žalobkyňa v tomto čase dlhodobo zdržiavala na
území Švajčiarska, kde bývala, trávila pracovný aj mimopracovný čas, platila zákonné odvody a dane
čo svedčí o tom, že žalobkyňa si v tomto období preniesla centrum záujmov na územie Švajčiarska.

V ďalšom žalovaná upriamila pozornosť, že osoba má právo prioritne požiadať o priznanie dávky
v nezamestnanosti v štáte, v ktorom sa počas posledného zamestnania podieľala na poistení v
nezamestnanosti, ktorý princíp podporuje rovnomerné a spravodlivé rozdelenie finančných prostriedkov
medzi inštitúcie prijímajúce poistné a inštitúciami vyplácajúcimi dávky v nezamestnanosti; cieľom tohto
systému je podporiť hľadanie si práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne

pred stratou zamestnania platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň, aby aj tento štát
niesolbremenovýplatyjejdávkyvnezamestnanosti.Nezamestnanéosoby,ktorédosiahlidobypoistenia
v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle základného a vykonávacieho
nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti.Po skončení pracovného pomeru by teda nezamestnaný mal prioritne uplatňovať nárok na dávku v
nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončil zamestnanie s tým, že takýto žiadateľ môže tiež
požiadať aj o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek iného členského štátu EÚ,

teda aj na územie Slovenskej republiky s dodatkom, že v danom prípade žalobkyňa ako dôvod, pre
ktorý nepožiadala o dávku v nezamestnanosti na území Švajčiarska uviedla, že po informovaní sa
na príslušnom švajčiarskom úrade práce jej bolo oznámené, že žiadosť o dávku v nezamestnanosti
je potrebné podať v mieste trvalého bydliska. Žalovaná opakovane poukázala, že pre účely priznania
dávky v nezamestnanosti možno žiadateľovi zohľadniť aj dobu poistenia, ktorú dosiahol v inom členskom

štáte EÚ za predpokladu, že si zachoval pevné väzby a bydlisko v členskom štáte, v ktorom si tento
nárok na dávku v nezamestnanosti uplatňuje, t.j. doba poistenia dosiahnutá v inom členskom štáte
nemôže byť automaticky zohľadnená pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte, v
ktorom o dávku v nezamestnanosti osoba žiada s dodatkom, že účelom takto nastaveného sociálneho
systémujezabráneniejehozneužívaniuvpodobevýberučlenskéhoštátuEÚ,vktoromsinezamestnaný
uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti napr. z dôvodu možnosti priznania vyššej dávky s dodatkom,

že ani nezamestnané osoby ktoré v posudzovanom období dosiahli dobu poistenia v nezamestnanosti
len na území Slovenskej republiky, nemajú právo výberu členského štátu EÚ v ktorom požiadajú
o dávku v nezamestnanosti v tom zmysle, že by sa im na ten účel mala započítať doba poistenia
v nezamestnanosti dosiahnutá na Slovensku. Žalovaná dodala, že žalobkyni nič nebránilo vycestovať
do iného členského štátu EÚ za účelom práce, avšak musí sa podrobiť právnej úprave štátu, v ktorom

pracuje, pretože legislatívne podmienky sociálneho poistenia sú v každom štáte upravené rozdielne.
Neuplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti z akéhokoľvek dôvodu, nemôže byť samo osebe
dôvodom pre úspešné domáhanie sa vzniku tohto nároku na území Slovenska. Žalovaná tiež podotkla,
že pojem bydlisko v tomto prípade je potrebné chápať v širších súvislostiach než len ako miesto, kde
sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, a že s týmto pojmom nie je možné stotožniť pojem „trvalý pobyt“

s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 z 27.11.2018,
podľa ktorého evidencia trvalého pobytu je len administratívnou skutočnosťou, ktorá neodzrkadľuje
realitu.
V reakcii na odvolacie námietky žalobkyne, žalovaná uviedla, že pokiaľ ide o poplatok za komunálny
odpad, ktorého existenciu žalobkyňa uviedla ako jednu z jej kľúčových väzieb k Slovensku, podľa

žalovanej tento nemá význam pre určenie bydliska žalobkyne, pretože sa jedná o jeden z bežných
nákladov spojených s užívaním akéhokoľvek majetku, nech sa nachádza kdekoľvek. Vo vzťahu
k žalobkyňou tvrdenému úmyslu nikdy si nevytvoriť bydlisko a centrum záujmov na území iného
členského štátu okrem Slovenskej republiky, žalovaná zdôraznila, že v zmysle čl. 11 ods. 2
vykonávacieho nariadenia sa kritérium úmyslu pre posúdenie bydliska nezamestnanej osoby, uplatní

iba v prípade, ak nie je možné toto bydlisko ustáliť podľa kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia s dodatkom, že keďže v prípade žalobkyne pri posúdení jej bydliska nevznikli žiadne
pochybnosti vyhodnotením objektívnych kritérií podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, preto už
nebolo potrebné skúmať aj jej subjektívny úmysel. Žalovaná dodala, že podľa informačného systému
SP-ne, bola žalobkyňa opätovne vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 19.05.2024

z dôvodu odchodu do cudziny a teda žalobkyňa sa naďalej opakovane sústreďuje a zahraničný pracovný
trh,čoniejemožnévyhodnotiťvprospechzachovaniajejbydliskanaúzemíSlovenskastým,žetvrdenia
žalobkyne o neprerušení jej väzieb so Slovenskou republikou bez opory v objektívnych skutočnostiach,
resp. v tomto smere jej subjektívny pocit, nepostačujú na zachovanie jej „bydliska“ na Slovensku a nutne
neznamená, že z pohľadu právneho poriadku Slovensko ním aj je, pretože skutočnosť, že osoba

považuje určitý štát za svoje bydlisko nemôže ešte prevážiť objektívne kritériá vymedzené v čl. 11
vykonávacieho nariadenia, čím však, samozrejme, nie je vylúčené, že táto osoba môže subjektívne
pociťovať bližší a hlbší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, kde vyrástla, ktorého jazykom hovorí,
či ktorého kultúra je jej bližšia, avšak uvedené nemá význam pre určenie jej „bydliska“ v zmysle
čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Obdobne tak uvedené platí aj o pohnútke žalobkyne pre odchod

zoSlovenska(nevedelasanaSlovenskuzamestnať)aprejejnávratnaSlovensko(ukončeniepracovnej
zmluvy), ktorá je z hľadiska posudzovania jej „bydliska“ podľa čl. 11 vykonávacie nariadenia irelevantná.
Žalovaná vyhodnotila nedôvodnou odvolaciu námietku žalobkyne, že pri rozhodovaní o jej nároku
na dávku v nezamestnanosti nemal byť náležite zistený skutkový stav s tým že, pri rozhodovaní
o nároku žalobkyne boli zohľadnené všetky relevantné skutočnosti pri posudzovaní jej bydliska a

zachovania centra jej záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí, ktoré boli následne
vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti. V reakcii na námietku žalobkyne, že prácu v zahraničí vykonávala
turnusovo a dovolenky, sviatky a voľný čas trávila na Slovensku žalovaná uviedla, že zo spisovej
dokumentácie vyplýva, že žalobkyňa od roku 2011, t.j. od 03.04.2011 kedy bola vyradená z evidencieuchádzačov o zamestnanie, vykonávala prácu výlučne mimo Slovenska a teda je preukázané, že sa
žalobkyňa prioritne, dlhodobo a opakovane orientovala na zahraničný trh práce, ktorá orientácia na
zahraničný pracovný trh aj naďalej pretrváva. V súvislosti s rodinnou situáciou žalobkyne, žalovaná

zdôraznila, že rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie si bydliska
v pôvodnom členskom štáte, aj na širšiu rodinu (napr. rodičov, súrodencov) by viedlo k rozširovaniu
oblasti uplatnenia čl. 65 základného nariadenia, čo v zásade nie je prijateľné. K tvrdeniu žalobkyne
ovyužívanífinančnýchproduktov,pravidelnomabsolvovanílekárskychprehliadokavyšetrení,využívaní
internetových, telekomunikačných a televíznych služieb na území Slovenska žalovaná uviedla, že tieto

skutočnostinemajúsostrediskomzáujmovabydliskomžiadensúvisužpreto,žeslobodnýpohybslužieb
a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, resp.
Európskeho združenia voľného obchodu, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej
únie. Na odvolaciu námietku žalobkyne o držbe motorových vozidiel, za ktoré uhrádzala poistenia
a v súvislosti so zaobstaraním ktorých žalobkyňa uzavrela na Slovensku zmluvu o spotrebiteľskom úvere
a lízingovú zmluvu, žalovaná podotkla, že vodičské oprávnenia sú všeobecne uznávanými dokladmi

skrz celú Európsku úniu, preto uvedené skutočnosti nie sú spôsobilé zvrátiť záver žalovanej o zachovaní
centra záujmov žalobkyňou počas rozhodného obdobia vo Švajčiarsku.
Napokon k rozhodnutiu SP-ne v obdobnej veci č. 8366/2022- RV-DvN zo 16.12.2022, na ktoré žalobkyňa
vodvolanípoukázala,žalovanápoznamenala,žerozhodovanieonárokochnadávkuvnezamestnanosti
sa viaže výlučne ku konkrétnej fyzickej osobe, pričom sa posudzujú konkrétne skutočnosti vo vzťahu k

tejto osobe a tento postup nie je možné zovšeobecniť, pretože v každom konaní je dôkazná situácia iná
a vzájomné porovnávanie týchto konaní nie je relevantné.
Rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni doručené 08.07.2024.

Konanie pred správnym súdom

6. Žalobkyňa svoju včas podanú správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z
03.07.2024 odôvodnila tvrdením, že rozhodnutie správnych orgánov vychádza z nesprávneho právneho
posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzala SP-ňa a žalovaná za základ napadnutého rozhodnutia je v
rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu.

Žalobkyňa opakovane, ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu o SP-ne uviedla, že prácu vo Švajčiarsku
vykonávala turnusovým spôsobom, a to tak, že jeden kalendárny mesiac pracovala vo Švajčiarsku a
jedenkalendárnymesiacsazdržiavalanaSlovensku,čomásvedčiťotom,ževšetoksvojmimopracovný
čas trávila s rodinou a kamarátmi na Slovensku, v ktorom dôsledku si zachovala na Slovensku svoje
bydlisko, pričom v tejto súvislosti poukázala na rozsudok SD EÚ C-76-76 Silvana Di Paolo proti

Office national de l'emploi zo 17.12.1977, podľa ktorého bydlisko v jednom členskom štáte nemusí
bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte, a tiež na rozsudok C-3/08 Leyman
z 01.10.2015, podľa ktorého cieľ čl. 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie by nebol dosiahnutý,
ak by mali migrujúci pracovníci v dôsledku uplatnenia svojho práva na voľný pohyb stratiť výhody
sociálneho zabezpečenia, ktoré im zaisťuje právna úprava členského štátu s dodatkom, že žalovaná

sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadala s turnusovým typom práce žalobkyne. Poukázala, že v čl.
11 ods.1 vykonávacieho nariadenia je len demonštratívny výpočet kritérií určenia bydliska, pričom
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že žiadne z nich nemá prednosť pred
ostatnými. K dĺžke a trvalosti jej prítomnosti na území Švajčiarska uviedla, že v zmysle čl. 11 ods. 1
písm. a) vykonávacieho nariadenia nie je podstatná len dĺžka pobytu, ale aj jeho trvalosť, t.j. kontinuita,

resp. nepretržitosť pobytu, teda či sa tam osoba zdržiava v kratších prerušovaných intervaloch alebo
v jednom dlhšom, takže vzhľadom na turnusový charakter práce žalobkyne nemožno jej pobyt vo
Švajčiarsku hodnotiť ako nepretržitý, pretože časové úseky pobytu vo Švajčiarsku neboli dlhšie ako
časové úseky, ktoré trávila na Slovensku; vo Švajčiarsku pracovala na základe povolenia k pobytu typu
G (Grenzgängerbewilligung), ktoré je určené pre štátnych príslušníkov EÚ, ktorí majú bydlisko a centrum

záujmovvzahraničí(nievoŠvajčiarsku)aktorísapravidelnevracajúdomiestasvojhobydliskaspravidla
raz týždenne (dôkaz potvrdenie zamestnávateľa). Za nepravdivé označila tvrdenie žalovanej, podľa
ktorého žalobkyňa mala nie len svoj pracovný, ale aj mimopracovný čas tráviť vo Švajčiarsku, pretože
všetok svoj mimopracovný čas trávila na Slovensku, kde sa v pravidelných mesačných intervaloch
vracala. Opakovane ako aj v odvolaní uviedla, že je slobodná, bezdetná a jej základné rodinné väzby

vytvárajú jej rodičia a brat; v zahraniční si nevytvorila žiadne rodinné a ani iné priateľské vzťahy;
nezapájala sa do kultúrneho, športového, ani spoločenského života v zahraničí.
Žalovanej vytýkala, že v napádanom rozhodnutí jej bytovú situáciu nijak nehodnotí, len konštatuje, že ju
možnopovažovaťzaprimeranúvýkonupovolania,vktorejsúvislostižalobkyňauviedla,žepočasvýkonupráceopatrovateľkyvždybývalavrodine,vktorejposkytovalaslužby;nešloobývanie,ktorébyžalobkyni
reálne umožňovalo naplnenie potrieb dlhodobého bývania z hľadiska štandardov nájomného bývania
a z hľadiska nevyhnutného súkromia, ubytovanie bolo zabezpečené zamestnávateľom a bolo viazané

len na obdobie výkonu práce; ubytovanie menila 4x a vždy sa nachádzalo v inej obci, pričom vzhľadom
na nepriaznivý zdravotný stav a vysoký vek opatrovaných osôb, nikdy dopredu nevedela ako dlho ostane
bývať v danej rodine, pričom podľa žalobkyne to, že si nehľadala iné ubytovanie svedčí o tom, že nemala
úmysel sa trvalo zdržiavať v zahraničí ani si tam vytvoriť bydlisko; teda miesto trvalého pobytu nemá
pre žalobkyňu len evidenčný charakter; v mieste trvalého pobytu dlhodobo býva s rodičmi, ktorým tiež

prispieva na bývanie; bytová situácia žalobkyne tak nesvedčí o vytvorení jej bydliska a centra záujmov
na území iného štátu, ale o jeho zachovaní na Slovensku.
Následne identicky ako v odvolaní žalobkyňa poukázala na svoj slovenský bankový účet, uzatvorenú
leasingovú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, povinné zmluvné poistenie a havarijné poistenie,
na dve motorové vozidlá, ktoré sú registrované na Slovensku a majú slovenské ŠPZ a tiež, že kvôli
parkovaniusinazákladeústnejdohodyodplatneprenajímagaráž,naslovenskéhomobilnéhooperátora,

internet aj televíziu ako aj na skutočnosť, že preventívne lekárske prehliadky, vyšetrenia a zákroky
absolvuje na Slovensku. K argumentu žalovanej, že nie je možné vyhodnotiť v prospech zachovania
bydliska žalobkyne na Slovensku skutočnosť, že bola opätovne vyradená z evidencie uchádzačov
o zamestnanie na Slovensku z dôvodu odchodu do cudziny, žalobkyňa uviedla, že počas obdobia
svojej nezamestnanosti a aj v súčasnosti si hľadá prácu na území Slovenska ( dôkaz história reakcií na

pracovné ponuky na pracovnom portáli profesia.sk); žalobkyňa má záujem zamestnať sa na Slovensku
a zamestnanie si aktívne hľadala a hľadá, no doposiaľ sa jej nepodarilo na Slovensku nájsť si adekvátne
zamestnanie. Záverom žalobkyňa podotkla, že ak by podľa názoru súdu ani zváženie všetkých kritérií
uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia neviedlo k záveru o mieste jej bydliska a centra
záujmov na Slovensku, je namieste postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle

ktorého je potrebné vziať do úvahy aj úmysel žalobkyne, pričom jej úmyslom nikdy nebolo vytvoriť si
bydlisko alebo centrum záujmov na území iného členského štátu, práve naopak, vždy za svoje bydlisko
a centrum záujmov považovala Slovensko.
V k žalobe priloženému potvrdeniu od zamestnávateľa žalobkyne je ním potvrdené, že žalobkyňa
pravidelne dochádzala cez hranice do práce; podľa vyhlásenia štátneho sekretariátu Švajčiarska

pre migráciu cit. „Osoby dochádzajúce cez hranice sa spravidla denne alebo minimálne raz za týždeň
vracajú do svojho zahraničného trvalého bydliska.“
Žalobkyňa žiadala o nariadenie pojednávania vo veci.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe v podstate zotrvala na svojich argumentoch uvádzaných

v žalobou napadnutom rozhodnutí a súčasne v interakcii na žalobné námietky uviedla, že považuje
za nedôvodnú žalobnú námietku o nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom vyhodnotení
rozhodujúcich skutočností tým, že v konaní o nároku žalobkyne na dávku v nezamestnanosti boli
zohľadnené všetky skutočnosti, ktoré vyšli počas konania pred SP-ňou najavo a to z formulára SED
U002, ako aj z údajov a podkladov predložených žalobkyňou, ktoré údaje boli komplexne vyhodnotené

s dodatkom, že ak žalovaná dala napokon väčšiu váhu iným dôkazom ako učinila žalovaná (turnusové
návraty na Slovensko, rodinné väzby apod.) neznamená, že žalovaná dospela k nesprávnym skutkovým
záverom a nesprávne vec posúdil. V ďalšom žalovaná identicky ako vo svojom rozhodnutí poukázala
na dĺžku pobytu žalobkyne vo Švajčiarsku; v súvislosti s jej pracovnou situáciou tiež podotkla,
že na Slovensku bola žalobkyňa na základe viacerých krátkodobých pracovnoprávnych vzťahov

poistená celkovo v trvaní iba 6 mesiacov, takže jej pracovná história na Slovensku je nevýznamná s tým,
že opakovane bola žalobkyňa vyraďovaná z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu začatia
práce v inom členskom štáte EÚ alebo z dôvodu začatia vykonávania samostatne zárobkovej činnosti
v inom členskom štáte EÚ, pričom žalovaná zdôraznila, že žalobkyňa vo vyhlásení uviedla, že počas
pobytu v zahraničí si na území Slovenskej republiky prácu nehľadala.

Žalovaná vyslovila zásadný nesúhlas so žalobnou námietkou, že bližšie neodôvodnila ako sa vyrovnala
s pravidelným dochádzaním žalobkyne späť na Slovensko v dôsledku jej turnusovej práce. V tej
súvislosti podotkla, že v prvostupňovom konaní, ani v odvolacom konaní žalobkyňa nepredložila žiadne
doklady (napr. vlakové cestovné lístky), ktoré by preukazovali ňou deklarovaný turnusový charakter
práce. V súvislosti so žalobkyňou predloženým potvrdením od zamestnávateľa, podľa ktorého v čase

od 02.08.2017 do 20.09.2023 pracovala u zamestnávateľa ako opatrovateľka a na základe povolenia
cez hranice pravidelne pendlovala do práce, žalovaná uviedla, že zamestnávateľ v tomto potvrdení
neuviedol ani na základe akého povolenia žalobkyňa dochádzala cez hranice, ani o akú intenzitu
pravidelností dochádzania sa jednalo. Ohľadne žalobkyňou v žalobe zmieneného preukazu G, žalovanápodotkla, že tento preukaz má mať personalizované údaje danej osoby (t.j. obsahuje meno, priezvisko,
dátum narodenia, národnosť, bydlisko, fotografiu) s tým, že aj v zmysle žalobkyňou predloženého
prekladu článku z internetovej stránky štátneho sekretariátu pre migráciu nebolo preukázané, žeby

žalobkyňa mala vystavený takýto personalizovaný preukaz G, ktorý by jasne preukazoval, že by sa
vracala do miesta trvalého pobytu, t.j. na Slovensko spravidla denne alebo minimálne raz týždenne,
preto podľa žalovanej cit. „... tvrdenie žalobkyne v administratívnom konaní ohľadne mesačných
turnusových návratov na Slovensko, naproti tomu zmienené tvrdenie žalobkyne v správnej žalobe,
že vo Švajčiarsku pracovala na základe povolenia k pobytu typu G, ktoré ju oprávňovalo vracať sa

na Slovensko spravidla denne alebo minimálne raz týždenne, sa javí žalovanej ako účelové.“ V tejto
súvislosti dala žalovaná správnemu súdu do pozornosti § 135 ods. 1 SSP v zmysle ktorého je pre
rozhodnutie súdu rozhodný skutkový stav v čase rozhodovania správneho orgánu, preto správny
súd nemôže prihliadať na listinné dôkazy, ktoré žalobkyňa produkovala až v konaní pred súdom, ak
sa vzťahovali na čas pred rozhodnutím žalovanej, a na skutočnosti, ku ktorým došlo po rozhodnutí
žalovanej, nie je možné prihliadať.

Ohľadne námietky vzťahu žalobkyne k rodičom a bratovi na Slovensku, žalovaná okrem argumentov
uvádzaných už v žalobou napadnutom rozhodnutí dodala, že rodičia žalobkyne sú síce blízkymi osobami
a deti majú voči nim nepopierateľné právne a morálne záväzky, avšak žalobkyňa neuviedla, že dôvodom
jej návratu na Slovensko bola situácia jej rodičov, t.j. jej vzťah k rodičom nebol na úrovni osobnej
odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľnou ani len s dočasným faktickým premiestnením jej bydliska

mimo územia Slovenska.
Ohľadne bytovej situácie žalobkyne vo Švajčiarsku, žalovaná dodala, že vzhľadom na charakter
práce žalobkyne spočívajúcej v opatrovaní osôb, pričom osobná starostlivosť znamená bývať
spolu s opatrovanou osobou, v jej dôverne známom prostredí, aby sa cítila doma bezpečne a
pomáhať je tak s domácimi prácami (príprava jedla, upratovanie, nakupovanie a pod.), ako aj s

poskytovaním podpory pri životospráve, robením spoločnosti a taktiež pri ošetrovateľských činnostiach.
Preto s ohľadom na charakter tejto práce, ubytovanie opatrovateľky v mieste bydliska opatrovanej
osoby nie je ničím neštandardným s dodatkom, že žalobkyňa podpisom pracovnej zmluvy z 18.01.2018
súhlasila s podmienkami, za ktorých bude vykonávať opatrovateľskú činnosť vo Švajčiarskom, takže
mala vedomosť, že osobnú starostlivosť a domáce činnosti bude vykonávať u opatrovanej osoby.

Preto žalovaná vyhodnotila bytovú situáciu žalobkyne ako stabilnú, a to aj napriek zmene rodín,
v ktorých žalobkyňa opatrovala, z dôvodu nepretržite trvajúceho pracovného pomeru na neurčitú dobu.
Žalovaná dodala, že aj pokiaľ ide o bytovú situáciu žalobkyne na Slovensku, aj túto možno hodnotiť
ako pomerne stabilnú, avšak s ohľadom na ostatné skutočnosti, ako je stabilita zamestnania vo
Švajčiarsku, opakujúca sa dlhodobá orientácia na zahraničný pracovný trh, sústavné návraty za prácou

do zahraničia od roku 2011, nevýznamná pracovná história na Slovensku, táto skutočnosť nepreváži
a nepreukazuje zachovanie bydliska si žalobkyňou na Slovensku.
Ohľadne žalobkyňou na území Slovenska využívaní bankových služieb, žalovaná zdôraznila,
že uskutočňovanie rôznych typov bankových transakcií a to aj cezhraničných, nemôže v dobe
internetového bankovníctva predstavovať žiadny podstatný problém a nemôže byť ani žiadnym

dôvodom, kvôli ktorému by žalobkyňa musela nevyhnutne ostať na území Slovenska, v ktorej súvislosti
poukázala žalovaná na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/89/2023 z 20.12.2023.
V nadväznosti na v žalobe žalobkyňou uvedené vyjadrenie, že si hľadala zamestnanie aj na Slovensku
dôkazom o čom majú byť jej reakcie na inzeráty na portály profesia.sk, žalovaná podotkla, že žalobkyňa
vo vyhlásení v konaní pred SP-ňou uviedla, že počas výkonu práce vo Švajčiarsku si prácu na území

Slovenska nehľadala, ktorá skutočnosť podľa žalovanej korešponduje so žalobkyňou predloženými
dôkazmi, podľa ktorých si prácu na profesia.sk hľadala až v období od 18.05.2024 do 18.08.2024, t.j.
až po jej návrate na Slovensko z posledného zamestnania v zahraničí. V uvedenej súvislosti žalovaná
zdôraznila, že pre ustálenia „bydliska“ je rozhodným obobím obdobie výkonu zamestnania v zahraničí,
ktorá rozhodná doba v prípade žalobkyne je od 11.10.2019 do 10.10.2023, a teda reakcie žalobkyne

na pracovné ponuky na území Slovenska až po jej návrate zo zahraničia, sú z tohto uhla pohľadu
irelevantnými.
Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla, aby správny súd žalobu zamietol.
Žalovaná vyjadrila súhlas s prejednaním veci na pojednávaní.

8. K vyjadreniu žalovanej k žalobe, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobkyne doručené 19.01.2025,
právny zástupca žalobkyne už svoje stanovisko (replika) nezaujal.9. Po nariadení pojednávania vo veci žalobkyňa predložila správnemu súdu ako listinné dôkazy - čestné
vyhlásenie svojich rodičov o tom, že žalobkyňa pracovala v zahraničí iba s cieľom zarobiť si finančné
prostriedky, avšak jej úmyslom nebolo nikdy založiť si bydlisko mimo územia Slovenska, do miesta

svojhobydliskavRožňavesastálevracala;lekárskynálezošetrujúceholekára,ktorýmchcelapreukázať
zhoršeniesvojhopsychickéhozdravotnéhostavuvdôsledku,akosamauvádza,jejpsychickejnepohody
spôsobenej finančnou neistotou kvôli zamietnutiu priznať jej dávku v nezamestnanosti a vykonávaniu
náročnejprácevRožňavesnízkymzárobkom,kdepracujeod01.11.2024;predložilaajpracovnúzmluvu
z októbra 2024, podľa ktorej žalobkyňa s dobou nástupu 01.11.2024 do 30.10.2025 sa zamestnala

na pracovnej pozícii administratívneho pracovníka pre riadenie výroby, ktorého úlohou je plánovanie,
riadenie a koordinácia výroby, výrobných procesov a kapacít a to s miestom výkonu práce v Rožňave;
napokon žalobkyňa predložila aj rozpis z „konta“ cez ktoré žalobkyňa mala nakupovať cestovné lístky
na vlak pri cestách do Švajčiarska v rokoch 2022 a 2023, ktoré majú preukázať pravidelnosť jej návratov
na Slovensko a ciest do Švajčiarska.

10. Na prejednanie veci správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 27.08.2025, na ktoré
boli riadne a včas predvolaní obaja účastníci konania, avšak keďže žalovaná svoju neprítomnosť na
pojednávaní ospravedlnila písomným podaním z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti a so súhlasom
konať a vo veci rozhodnúť v jej neprítomnosti, správny súd postupom podľa § 114 zákona č. 162/2015
Z.z. Správny súdny poriadok, vec prejednal a vo veci rozhodol v jej neprítomnosti.

Na pojednávaní prítomná žalobkyňa potvrdila svoj úmysel zachovať si bydlisko na území Slovenskej
republiky so zdôraznením, že do zahraničia vycestovala za prácou iba za účelom zarobiť si finančné
prostriedky.
Na pojednávaní prítomná právna zástupkyňa žalobkyne v podstate parafrázovala vyjadrenia uvádzané
už v žalobe, pričom zdôraznila turnusový charakter práce žalobkyne, ako aj jej úmysel zachovať

si svoje centrum záujmov na území Slovenskej republiky; taktiež poukázala, že žalovaná a aj SP
vyhodnotili rodinnú situáciu žalobkyne veľmi necitlivo, keďže žalobkyňa nemá inú rodinu okrem svojich
rodičov a brata, ku ktorým má citovú väzbu čo svedčí o tom, že si zachovala centrum svojich záujmov
na území Slovenskej republiky a napokon opakovane ako v žalobe, poukázala aj na charakter povolenia
na základe, ktorého žalobkyňa vo Švajčiarsku vykonávala pracovnú činnosť.

Právne východiská pre rozhodnutie

11. Podľa § 6 ods. 2 psím. c) SSP „Správne súdy rozhodujú v konaniach o (c) správnych žalobách v
sociálnych veciach.“

12. Podľa § 135 ods. 1 SSP „Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.“

13. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP „Sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie

(a) Sociálnej poisťovne.“

14. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003
Z.z.“) v znení účinnom ku dňu (07.11.2023) podania žiadosti žalobkyňou (ďalej len „v znení účinnom
v rozhodnom čase“) „Poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch

pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva
roky.“

15. Podľa prvej vety § 227 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase
„(3) Poistenec je povinný príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne preukázať skutočnosti

rozhodujúce na vznik nároku na dávku, trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej
výplatu a jej sumu.“

16. Podľa § 196 ods. 6 a 7 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase „(6) Účastník
konaniajepovinnýnavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.OrganizačnázložkaSociálnejpoisťovne

rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať
aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného
stavu veci.(7) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.“

17. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) „Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych
príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom
štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako
aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

18. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré

uplatňuje.“

19. Podľa čl. 1 písm. i), bod 2 základného nariadenia «Na účely tohto nariadenia: „rodinný príslušník“
znamená: ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú
medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté

deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa považujú za rodinných príslušníkov.»

20. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia «Na účely tohto nariadenia: „bydlisko“ znamená miesto,
kde osoba zvyčajne býva.»

21. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 ktorým sa
stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) „Ak je rozdiel
v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa
uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej
osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými

skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.“

22. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia „Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

23. V danom prípade nebolo medzi účastníkmi konania vo veci sporným, že žalobkyňa pred podaním si
žiadosti o dávku v nezamestnanosti (07.11.2023) na území Slovenskej republiky, nezískala podľa cit. §

104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. potrebné obdobie poistenia v nezamestnanosti na Slovensku. Avšak,
keďže pred podaním si tejto žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti bola žalobkyňa zamestnaná a
sociálne poistená v inom členskom štáte EÚ (Švajčiarsko), z ktorého dôvodu sa podľa čl. 2 základného
nariadenia na ňu vzťahujú koordinačné pravidlá tohto základného nariadenia, podľa ktorého cezhraničný
pracovník má síce v zásade (prioritne) nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov

a od toho členského štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný (v danom prípad Švajčiarsko), čo
je vyjadrením zásady, že každý členský štát znáša v zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti
len takej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia aj prispievala, avšak keďže toto
základné nariadenie súčasne umožňuje, aby na účel posúdenia nároku na dávku v nezamestnanostiu cezhraničného pracovníka, ktorý o jej priznanie požiadal na území svojho domovského členského
štátu v ktorom nebol naposledy zamestnaný (v danom prípade Slovenská republika), bolo možné do
doby poistenia v nezamestnanosti započítať mu aj doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov

ktoréhokoľvek iného členského štátu (v danom prípade Švajčiarska) tak, ako keby boli dosiahnuté
podľa právnych predpisov domovského členského štátu (t.j. v danom prípade podľa právnych predpisov
Slovenskej republiky), avšak iba za predpokladu, že tento pracovník si aj počas svojho pôsobenia v inom
členskom štáte stále zachoval na území domovského členského štátu „bydlisko“, preto správne orgány
(sociálna poisťovňa a žalovaná) museli posúdiť, či u žalobkyne je splnená táto požiadavka zachovania

„bydliska“ a zachovania centra záujmov na území Slovenska aj počas doby jej poistenia vo Švajčiarsku.

24. V súvislosti s uvedeným je nutné podotknúť, že pojem „bydlisko“ však v zmysle úniového práva
nemožno chápať zúžene ako miesto, kde má dotknutá osoba (cezhraničný pracovník) trvalý alebo
prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky, pretože podľa cit. čl. 1 písm. j)
základného nariadenia pojem „bydlisko“ označuje miesto kde dotknutá osoba zvyčajne býva a kde sa

súčasne z tohto dôvodu nachádza aj obvyklé centrum jej záujmov (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-90/97
Swaddling, bod 28,29).
Pomôckou pre ustálenie, resp. pre zistenie skutočného „bydliska“, t.j. skutočného centra záujmov
dotknutej osoby sú tak kritéria, ktoré boli sformulované v judikatúre Súdneho dvora EÚ [C-90/97 z
25.02.1999 vo veci Robin Swaddlingv. Adjudication Officer] a ktoré sú v súčasnosti kodifikované v cit.

čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a podľa ktorých je pri skúmaní miesta bydliska nutné prihliadať
najmä na - rodinný stav a rodinné väzby zamestnanca; bytovú situáciu, jej dĺžku a stabilitu; dĺžku obdobia
zdržiavania sa na území iného členského štátu; dĺžku a stabilitu výkonu zárobkovej činnosti a trvanie
pracovnej zmluvy; miesta kde dochádzalo k zdaňovaniu príjmov. Tento zoznam zohľadňovaných kritérií
nie je taxatívny (nie je konečný) a v jeho rámci nie je určené ani žiadne ich preferenčné poradie a vo

všeobecnosti sa zdôrazňuje povinnosť prihliadať na všetky špecifické okolnosti toho ktorého daného
prípadu.
Podľa cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, až v prípade (t.j. až v druhom rade), keď posúdenie
uvedených kritérií nevedie k určeniu skutočného miesta „bydliska“ dotknutej osoby sa subsidiárne
(podporne) za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby vo vzťahu k uvedeným kritériám a to najmä

dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je teda len subsidiárnym (druhoradým,
podporným) spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho tento úmysel dotknutej osoby sa
posudzuje s ohľadom k objektívnym skutočnostiam a okolnostiam (t.j. či dotknutou osobou uvádzaný
úmysel by vzhľadom k okolnostiam veci bol uveriteľným a presvedčivým pre kohokoľvek na veci

nezainteresovaného) a nie iba vzhľadom na subjektívne pocity dotknutej osoby, preto nestačí len
tvrdenie, že dotknutá osoba mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku
[napr. rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/61/2021, sp. zn. 9Sžsk/6/2021, sp. zn. 1Sžsk/38/2017,
sp. zn. 9Sžsk/88/2020, sp. zn. 9Sžsk/19/2021, sp. zn. 7Ssk/103/2021, sp. zn. 7Sžsk/12/2021].

25. S ohľadom k uvedenému, aj v tomto prípade SP-ňa v prvom kroku podľa cit. § 104 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z. zisťovala, či žalobkyňa (poistenec) žiadajúca o dávku v nezamestnanosti na
Slovensku spĺňa vnútroštátnu zákonnú podmienku, ktorú musí spĺňať ktorýkoľvek poistenec (rozumej
aj ten ktorý pracoval iba na Slovensku) pre vznik nároku na túto dávku, a to požiadavku minimálne
dvojročného spoluparticipovania na slovenskom systéme poistenia v nezamestnanosti v rozmedzí

posledných štyroch rokov pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Avšak keďže
SP-ňa v tomto prvom kroku zistila, že žalobkyňa v uvedenom období štyroch rokov pred jej zaradením
do evidencie uchádzačov o zamestnanie, nielenže ani dva roky neprispievala do sociálneho systému
poistenia v nezamestnanosti na Slovensku, ale počas celej tejto doby sa podieľala na tomto systéme
poistenia vo Švajčiarsku, preto SP-ňa uzavrela aplikáciu cit. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že

žalobkyni podľa tohto ustanovenia nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol. V druhom kroku však
bola SP-ňa povinnou ešte skúmať, či by žalobkyni tento nárok nemohol byť priznaný v spojení s cit. čl.
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia aplikovateľného už podľa jeho časovo nelimitovaných pravidiel. Na
účel posúdenia nároku na započítanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v inom členskom
štáte je podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť celkovú dĺžku a kvalitu

pobytu poistenca v zahraničí v spojení okolnosťami tohto pobytu, spočívajúcimi v dĺžke a stabilite
pracovnej a bytovej situácie poistenca v zahraničí, v charaktere jeho rodinných pomerov a väzieb, a to v
porovnaní s touto jeho identickou situáciou v pomeroch jeho domovského štátu (Slovenskej republiky).
A iba ak by posúdenie uvedeného vyznelo v prospech pracovných, bytových, súkromných a rodinnýchpomerov v Slovenskej republike, t.j. iba ak by SP-ňa dospela k záveru, že aj napriek pôsobeniu poistenca
v zahraničí si tento počas celej tejto doby svojej neprítomnosti v Slovenskej republike, predsa len tu
zachoval svoje „bydlisko“ a pevné väzby, tak iba v tom prípade SP-ňa môže rozhodnúť, že poistenec

má nárok na dávku v nezamestnanosti.
V uvedenej súvislosti je tiež nevyhnutným mať na zreteli, že uvedené kritéria podľa cit. čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia je potrebné vyhodnocovať nie izolovane, tak ako to mylne vníma žalobkyňa,
keďže priorizuje iba jedno z týchto kritérií a to dobu jej pobytu v zahraničí a na Slovensku, ktorú
dobu vníma ako rovnomerne rozloženú medzi uvedené krajiny, keďže v jej prípade mesiac pracovala

v zahraničí a mesiac bývala na Slovensku. Avšak uvedené kritéria je potrebné vyhodnocovať aj v
ich súvislostiach a komplexne, t.j. je nevyhnutne potrebné skúmať, na ktorú stranu miesta „bydliska“
tieto kritéria naklonia pomyselnú misku váh v prípade ich komplexného vyhodnotenia, a tieto kritéria
je potrebné súčasne hodnotiť aj v kontexte objektívnych okolností determinujúcich (predurčujúcich) ich
vývoj. Inými slovami, ak vývoj alebo charakter uvedených rozhodných kritérií determinuje (predurčuje)
určitá objektívna okolnosť, ktorou je v danom prípade turnusový charakter práce žalobkyne, uvedené

nie je možné opomínať, ale zohľadniť v okolnostiach danej veci.

26. Pokiaľ ide o turnusový charakter práce je nutné mať na zreteli, že žalobkyňa s podmienkami
výkonu tejto práce bola vopred uzrozumená a tieto podmienky plne akceptovala podpísaním pracovnej
zmluvy, takže si bola plne vedomá, že v prípade tejto práce jej bude čas osobného voľna, ktorý by

jej inak prináležal v rámci pracovného dňa pri inom druhu práce so zachovaním 8 a pol hodinového
denného pracovného času, jej v prípade tejto práce, kedy musela byť opatrovanej osobe k dispozícii
24 hodín denne, bude vynahradený mesiacom osobného voľna, z ktorej situácie tak z hľadiska vopred
objektívne predurčených predpokladov na výkon tejto turnusovej práce, nie je možné pri hodnotení
kritérií podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia robiť „výhodu“ v prospech zachovania si

centa záujmov v domovskom štáte. Totižto s výkonom tohto charakteru turnusovej práce (práce
opatrovateľky) súvisí aj ďalšia objektívne vopred daná okolnosť a to, že opatrovateľke zabezpečuje
bývanie spravidla bezprostredne v bydlisku opatrovanej osoby jej zamestnávateľ, aby bola, ako už
bolo uvedené, opatrovanej osobe k dispozícii 24 hodín denne (keďže opatrovateľka opatrovanej osobe
pomáha nie len pri bežných každodenných existenčných úkonoch, ale zabezpečuje aj ošetrovateľské

úkony),takžeopatrovateľkysapriopatrovanejosobevturnusovodanýchčasovýchintervalochstriedajú,
v ktorom dôsledku tá z opatrovateliek, ktorá aktuálne čerpá (v tomto prípade mesačný) čas osobného
voľna je nútená toto ubytovanie opustiť pre ju striedajúcu opatrovateľku. Ako už správny súd zmienil,
z týchto označených vopred predurčených predpokladov pre výkon tohto charakteru turnusovej práce,
nie je možné následne práve s ohľadom na ich „objektívny“ a „vopred predurčený“ pôvod, učiniť alebo

ich „povyšovať“ na úroveň nahodilo vzniknutých okolností na strane dotknutej osoby, kvôli ktorým
by sa táto dotknutá osoba dobrovoľne vracala do svojho domovského štátu a ktorými by tak mohla
bez ďalšieho zdôvodniť zachovanie si „bydliska“ v úniovom právnom význame slova, práve v tomto
domovskom štáte (v danom prípade v Slovenskej republike). V kontexte uvedeného nie je tak spôsobilou
obstáť ani argumentácia žalobkyne, podľa ktorej dôkazom toho, že si zachovala centrum záujmov

na Slovensku by malo byť aj to, že si nehľadala vo Švajčiarsku iné bývanie, ale využívala iba jej
zamestnávateľom poskytnuté bývanie, aj napriek tomu, že nespĺňalo jej štandardy pohodlného bývania,
z čoho žalobkyňa vyvodila, že uvedené má svedčať o tom, že sa vo Švajčiarsku nechcela usadiť a teda
si do Švajčiarska ani premiestniť centrum záujmov, pretože ako už bolo uvedené, potreba uvedeného
spôsobu bývania bola daná charakterom práce žalobkyne, ktorý vopred jej bol známy a ktorý podpisom

pracovnejzmluvyakceptovala,takževskutočnostisižalobkyňainéubytovanienehľadalapreto,abybola
svojmu klientovi (opatrovaný) k dispozícii 24 hodín denne a toto ubytovanie neopúšťala tiež dobrovoľne
s cieľom manifestovať zachovanie si centra záujmu na Slovensku, ale tak činila v príčinnej súvislosti
opäť s charakterom jej práce, pretože musela ubytovacie priestory uvoľniť pre jej v práci striedajúcu
kolegyňu a vo Švajčiarsku iné ubytovanie žalobkyňa nemala.

Správnemu súdu sa pre vysvetlenie žiada poznamenať v súvislosti s okolnosťami, kvôli ktorým by sa
dotknutá osoba dobrovoľne vracala do svojho domovského štátu a teda ktoré by mohli byť vyhodnotené
ako také, kvôli ktorým by bolo objektívne uveriteľným, že si dotknutá osoba skutočne zachovala centrum
záujmu v domovskom štáte, sú teda také okolnosti, ktoré nie sú determinované charakterom práce
dotknutej osoby, nastali spontánne a ktoré „nútia“ dotknutú osobu sa na územie domovského štátu

dobrovoľne (chcene) vrátiť (resp. ktoré dotknutá osoba nemôže „opomenúť“ aj keby mohla žiť v inom
členskom štáte), pretože ich nie je možné z rôznych dôvodov premiestniť do iného členského štátu
v ktorom sa dotknutá osoba podieľa na poistení, napr. prítomnosť nezaopatreného maloletého dieťaťa
na území domovského štátu alebo prítomnosť na opatrovanie dotknutou osobou odkázanej osoby naúzemí domovského štátu a pod. (takou okolnosťou však nie je napr. vlastníctvo motorového vozidla
alebobankovéhoúčtuvdomovskomštáte,pretožetietodotknutáosobalogickymôževyužívaťnielenna
území domovského štátu, takže by ju „nenútili“ k dobrovoľnému návratu do domovského štátu, viď ďalej).

27. V prípade žalobkyne SP-ňa po preskúmaní, či podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie
sú na jej strane dané dôvody pre započítanie jej dôb poistenia v nezamestnanosti, ktoré dosiahla
naposledy vo Švajčiarsku, dospela k záveru, že uvedené započítanie nie je možné, pretože žalobkyňa
sa viac ako 6 rokov zdržiavala v zahraničí (Švajčiarsko), kde sa aj podieľala po celú dobu na systéme

sociálneho poistenia; kde mala vzhľadom na charakter jej práce zabezpečené primerané bývanie, s ich
(rozumej prácu a s ňou spojené bývanie) stabilným základom, keďže žalobkyňa bola po celú dobu
zamestnaná iba u jedného zamestnávateľa na dobu neurčitú, pričom sama žalobkyňa vo vyhlásení
uviedla, že počas pobytu v zahraničí si na území Slovenskej republiky prácu nehľadala a jej orientácii
na zahraničný pracovný trh nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobkyňa bola na Slovensku na základe
viacerých krátkodobých pracovnoprávnych vzťahov poistená celkovo iba v trvaní 6 mesiacov, takže jej

pracovná história na Slovensku je zanedbateľná a taktiež opakovane na Slovensku bola žalobkyňa
vyraďovaná z evidencie uchádzačov o zamestnanie práve z dôvodu začatia práce v inom členskom
štáte EÚ alebo z dôvodu začatia vykonávania samostatne zárobkovej činnosti v inom členskom štáte
EÚ, nie na Slovensku. Okrem toho SP-ňa dôvodila aj tým, že v zahraničí sa žalobkyňa zdržiavala ako
slobodná a vo Švajčiarku platila dane a odvody. Uvedené skutočnosti podľa SP-ňe a žalovanej nie sú

spôsobilé prevážiť na druhej strane žalobkyňou uvádzané skutočnosti, ktoré by mali svedčať v prospech
zachovania si ňou aj počas pobytu v zahraničí stále bydliska na Slovensku a to, prítomnosť na Slovensku
rodičov, plnoletého brata majúceho svoju rodinu a priateľov; trvalý pobyt žalobkyne na Slovenku; medzi
výkonom práce pravidelné každomesačné pobyty na Slovensku; kúpa vozidiel na Slovensku; vedenie
bankovéhoúčtu,poisteniavozidiel,plateniepoplatkuzaodpad,úveryalekárskeošetrenianaSlovensku.

28. Pokiaľ ide o, v súlade s uvedenými kritériami podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia,
dĺžku a trvalosť dôb pobytu žalobkyne v zahraničí (t.j. viac ako 6 rokov), v porovnaní s dĺžkou tohto
jej pobytu na Slovensku v období po jej odchode zo Slovenska do zahraničia, tak v tomto smere,
ako už bolo uvedené, je nutné zohľadňovať turnusový charakter práce žalobkyne v dôsledku ktorej sa

žalobkyňa cca polovicu z tohto času t.j. 3 roky zdržiavala vo Švajčiarsku a druhú polovicu, t.j. tiež cca
3 roky sa zdržiavala na Slovensku, vychádzajúc z tvrdenia žalobkyne, že jeden mesiac pracovala vo
Švajčiarsku a jeden mesiac bola na Slovensku, ktorú skutočnosť mimochodom, ako to správne podotkla
SP-ňa a aj žalovaná, však žalobkyňa v administratívnom konaní žiadnym spôsobom nezdokladovala
(k otázke vykonávania dôkazov až v konaní pred správnym súdom, viď ďalej, pozn. správneho súdu).

Teda ak by sme vychádzali iba z uvedeného tvrdenia žalobkyne, tak iba na základe tohto kritéria by bolo
obtiažnym ustáliť miesto bydliska žalobkyne, keďže na prvý pohľad by doba počas ktorej sa žalobkyňa
zdržiavala na Slovensku a vo Švajčiarku pri jej mechanickom sčítaní bola identická, avšak pre úplné
vyhodnotenie tohto kritéria je rozhodnou nie len dĺžka tejto doby, ale aj trvalosť pobytu žalobkyne
v inom členskom štáte, ktorú „trvalosť“, podľa správneho súdu nepostačuje vnímať iba v zmysle slova

časovo „neprerušeného“ pobytu, ako to na pojednávaní uviedla žalobkyňa, ale túto „trvalosť“ pobytu
je potrebné vnímať a vyhodnocovať aj s ohľadom na už zmienený charakter práce žalobkyne, vďaka
ktorej sa zdržiavala vo Švajčiarku a ktorú prácu žalobkyňa vykonávala v trvalom pracovnom pomere
na dobu neurčitú, takže pri každom opustení Švajčiarska tak žalobkyňa činila s vedomím, že sa jedná
o špecifikum determinované už zmieneným charakterom jej práce a s tým, že do Švajčiarska sa

bude natrvalo po určitých nevyhnutných, taktiež charakterom práce podmienených časových úsekoch
vracať. Z uvedeného by bolo možné v krajnom prípade tiež vyvodiť, že nebyť uvedeného špecifického
(turnusového) charakteru práce, tak žalobkyňa nie len svoj pracovný, ale aj mimopracovný čas trávila
mimo Slovenska, pretože dôvodnosť pobytu na Slovensku zdôvodnila a preukázala iba vzhľadom
k opakujúcim sa mesačným časovým prestojom v práci nie však aj s ohľadom na čas napr. dovolenky

na zotavenie.
Tak či onak, na základe iba tohto kritéria by bolo náročné jednoznačne ustáliť miesto „bydliska“,
v úniovom význame slova, žalobkyne, po jej odchode zo Slovenska do iného členského štátu, pričom
ako to už uviedla aj žalovaná, na uvedenom nie je spôsobilým nič zmeniť ani argument žalobkyne
o zachovaní si ňou trvalého pobytu na Slovensku, t.j, ani táto skutočnosť, nie je spôsobilou nakloniť

miskyváhvprospechzáveruozachovanísi„bydliska“atedaajcentrazáujmužalobkyňounaSlovensku.
Totižto význam pojmu „trvalý pobyt“ v zmysle jeho chápania vnútroštátnou právnou úpravou zákonom
č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej
republiky, nezohráva žiadnu úlohu vo vzťahu k zachovaniu si „bydliska“ na území Slovenskej republiky,t.j. pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom, keďže „trvalý
pobyt“ má evidenčný charakter, ktorý neodzrkadľuje realitu [napr. rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie C-394/13 z 11.09.2014 vo veci Ministerstvo práce a sociálních věcí c/a B; Najvyšší správny súd

Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ssk/110/2023 z 31.01.2024]. Inými slovami, skutočnosť, že žalobkyňa aj
počas svojho dlhého pobytu v zahraničí bola stále prihlásená k trvalému pobytu na Slovensku, nie je
a ani by nemohla byť takou skutočnou, ktorá by u žalobkyne mala zavážiť v prospech jej rozhodnutia
zotrvať na Slovensku.

29. Záver o nezachovaní si žalobkyňou „bydliska“ na Slovensku počas celej doby jej pobytu v inom
členskom štáte sa však javí byť osvedčený z hľadiska kritéria charakteru a trvalosti bydliska žalobkyne
v inom členskom štáte a na Slovensku. Kým vo Švajčiarsku mala žalobkyňa zabezpečené „nájomné“
bývanie svojim stálym zamestnávateľom, tak na Slovensku nevlastnila žiadnu nehnuteľnosť a počas
svojho pobytu na Slovensku bývala v rodičovskom dome.
Skutočnosť, že žalobkyňa bývala vo Švajčiarsku v podstate v „nájme“ v mieste výkonu svojej práce,

ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum jej záujmov je i naďalej v Slovenskej republike,
pretože uvedená „nájomná“ forma bývania nie len v podmienkach Švajčiarska, ale aj v iných členských
štátoch, nie je vzhľadom na uvedený charakter (opatrovateľskej) práce ničím neštandardným, skôr sa
jedná o prevládajúcu formu bývania a naviac nemožno nezohľadniť ani to, že toto jej bývanie počas
celej doby jej pôsobenia vo Švajčiarsku bolo v zásade stabilné (nemenné) a viazalo sa iba na zmenu

miesta výkonu práce. Iným slovami nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že ak niekto býva v jemu vlastnícky
nepatriacej nehnuteľnosti, že jeho bytová situácia je nestabilnou, pretože nájomná forma bývania je
stále viac obvyklým štandardom. Napokon, v danom prípade mala žalobkyňa identickú situáciu aj na
Slovensku, kde taktiež nevlastnila žiadnu nehnuteľnosť, ktorá by bola alebo mala byť takého charakteru,
žeby zavážila pri jej rozhodovaní vrátiť sa na Slovensko.

V uvedenej súvislosti dáva správny súd do pozornosti, že otázka bydliska je otázkou faktickou (t.j. kde
dotknutá osoba fyzicky fakticky býva), ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel
(počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu.
Na tieto účely nie je rozhodujúca ani citová väzba k svojmu rodisku, príbuzným, ani na začiatku (pri
vysťahovaní)viacčimenejurčitýplánniekedyvbudúcnostisaopäťvrátiťdokrajinypôvodu,alepodľacit.

čl. 1 písm. j) základného nariadenia je podstatné iba skutočné (faktické) bydlisko, teda miesto, kde osoba
zvyčajne reálne býva (sa zdržiava) [napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017;
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/170/2022 z 27.09.2023].
Užívanie domu rodičov, nemôže bez ďalšieho prevážiť dĺžku pobytu žalobkyne na území Švajčiarska a
za týchto skutkových okolností môžu návraty žalobkyne do domu jej rodičov preukazovať nanajvýš tak

počiatok založenia si nového centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so
Slovenskom a prenesení centra záujmov do Švajčiarska.

30. V spojení s jedným z, podľa žalobkyne, kľúčových dôvodov, ktorý by mal byť podľa nej dôkazom
o tom, že aj počas svojho pôsobenia vo Švajčiarsku si zachovala bydlisko a teda aj centrum svojich

záujmov na území Slovenskej republiky a ktorým dôvodom by malo byť, že na Slovensku sa zdržiavali
jej rodičia, priatelia a jej brat s rodinou, správny súd upriamuje pozornosť žalobkyne na cit. čl. 1 písm. i)
bod 2 základného nariadenia, podľa, ktorého sa na účely aplikácie základného nariadenia za „rodinného
príslušníka“ považujú iba manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené plnoleté deti dotknutej
osoby, t.j. jednoducho povedané iba také osoby, ktorých prítomnosť na Slovensku by u dotknutej osoby

mohla relevantne zavážiť pri jej rozhodovaní vrátiť sa na Slovensko.
Žalobkyňa nepredložila ani nenavrhla žiadny dôkaz o tom, že by spĺňala uvedené kritéria, t.j. žeby sa
na území Slovenska počas doby jej pôsobenia vo Švajčiarsku zdržiavala niektorá z osôb požívajúca
status „rodinného príslušníka“ v zmysle významu tohto pojmu podľa základného nariadenia. Vo vzťahu
k bratovi, rodičom a priateľom žalobkyne, v nadväznosti na vyššie uvedené, správny súd konštatuje, že

pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb žalobkyne na Slovensku, sa tieto osoby nezohľadňujú
[napr. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ssk/110/2023 z 31.01.2024; Najvyšší správny
súduČRsp.zn.9Ads/95/2015-39asp.zn.3Ads/55/2018-37].Podľasprávnehosúdu,uvedenázákonná
konštrukcia o výpočte osôb, zdržiavanie sa ktorých na území Slovenska aj počas doby pôsobenia
dotknutej osoby v inom členskom štáte, ktorá by mohla svedčať o zachovaní centra záujmov dotknutej

osoby na Slovensku, je plne logickou, pretože plnoletá zaopatrená osoba, aj keby sa jednalo o dieťa
dotknutej osoby, sa bez ďalšieho nemôže považovať za osobu odkázanú na dotknutú osobu tak, ako
je to v prípade maloletého dieťaťa a navyše zaopatrené plnoleté dieťa môže taktiež kedykoľvek opustiť
svojich rodičov a aj územie Slovenskej republiky a vysťahovať sa do iného štátu a teda jeho vôľa zotrvaťna území Slovenska je iba jeho slobodným rozhodnutím nezávislým na vôli rodiča (dotknutej osoby).
Do uvedenej kategórie „rodinných príslušníkov“ pre účely aplikácie základného nariadenia, v danom
prípade nemôžu byť započítaní ani plnoletý zaopatrený brat a ani rodičia žalobkyne, ktorí ohľadne

zabezpečenia starostlivosti o nich nie sú odkázaní na žalobkyňu (napr. Najvyšší správny súd SR sp.
zn. 9 Sžsk 88/2020).
V uvedenej súvislosti správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu SR (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 7 Sk/169/2022 z 27.09.2023 podľa
ktorého cit. „Vo vzťahu k matke žalobcu a súrodencom kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené

konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia-matka a súrodenci nie sú
blízkymi osobami.“

31. Podľa správneho súdu kľúčovým kritériom, ktoré v prípade žalobkyne nakláňa uvedenú pomyselnú
misku váh na stranu zachovania si ňou centra záujmu mimo Slovenska je jej dominantná a výhradná
orientácia na zahraničný pracovný trh, žalobkyňa pred jej odchodom do zahraničia pracovala na

Slovensku a podieľala sa na systéme sociálneho poistenia iba 6 mesiacov, čo je zanedbateľná doba
v porovnaní s dobou viac ako 6 rokov, kedy pracovala v inom členskom štáte, pričom, podľa jej vlastného
vyjadrenia počas uvedenej doby si na Slovensku zamestnanie nehľadala a aj každé jedno jej vyradenie
z evidencie uchádzačov o zamestnanie v čase po jej odchode zo Slovenska bolo v príčinnej súvislosti
s umiestnením sa žalobkyne na trhu práce práve v inom členskom štáte, nie na Slovensku.

V uvedenej súvislosti a v interakcii na žalobkyňou v konaní pred správnym súdom predložené listinné
dôkazy o tom, že po návrate na Slovensko zo Švajčiarska si žalobkyňa hľadá prácu na Slovensku, je
nutným podotknúť, že tieto listinné dôkazy sú v okolnostiach veci irelevantnými a to jednako z dôvodu,
že pre posúdenie centra záujmu dotknutej osoby (v tomto prípade žalobkyne) pre účely konania
o dávke v nezamestnanosti, je rozhodným obdobím, ktoré sa posudzuje to obdobie, kedy sa dotknutá

osoba nachádzala v inom členskom štáte, t.j. či si v tomto období a kde hľadala zamestnanie a nie
obdobie už po jej návrate na Slovensko (inzeráty sú z obdobia jún 2024 pričom žalobkyňa sa vrátila
na Slovensko v septembri 2023, pozn.), a jednako predmetné dôkazy žalobkyňa predložila až v konaní
pred správnym súdom, takže správny orgán, zákonnosť rozhodnutia ktorého správny súd preskúmava
sa nemal možnosť s nimi oboznámiť a tieto vyhodnotiť a teda v tomto smere správny súd nemá ani čo

preskúmať, pričom v zmysle Správneho súdneho poriadku je správny súd viazaný skutkovým stavom
ustáleným už v administratívnom konaní.
Pre úplnosť veci v súvislosti so žalobkyňou predloženými inzerátmi o hľadaní si práce na Slovensku,
správny súd nad rámec (bez vplyvu na rozhodnutie) dodáva, že z týchto dôkazov je zrejmým, že
žalobkyňa reaguje na pracovné ponuky rôzneho zamerania (čašník, riadenie výroby, operátor výroby

a pod.), bez cielenia na pracovné ponuky v príčinnej súvislosti s jej vzdelaním či praxou, pri ktorých by tak
pravdepodobne mala vyššiu úspešnosť a navyše sa jedná o reakciu na pracovné ponuky iba v okrese
D. a nie aj v iných častiach Slovenska čo spochybňuje vyjadrenie žalobkyne, že prioritne mala záujem
zotrvať na Slovensku kde si ale nemohla nájsť prácu, t.j. žalobkyňa síce nebola ochotná vycestovať za
prácou do inej časti Slovenska, ale paradoxne za prácou vycestovala mimo Slovenska.

V súvislosti s prácou vykonávanou žalobkyňou vo Švajčiarsku, správny súd tiež identicky ako žalovaná
konštatuje, že v tomto smere ohľadne zachovania si centra záujmu a teda „bydliska“ na Slovensku
neobstojí ani argument žalobkyne o tom, že vo Švajčiarsku pracovala na pracovné povolenie typu
„G“ určené pre tzv. pendlerov, pretože jednako, žiadne takéto pracovné povolenie žalobkyňa v konaní
pred SP-ňou a ani pred žalovanou nepredložila (v administratívnom spise sa nenachádza žiadne

personalizované pracovné povolenie typu „G“ s fotografiou a osobnými údajmi žalobkyne, ako to
podotkla aj žalovaná), a navyše, ak by aj takéto povolenie žalobkyňa mala a iba ho opomenula
v administratívnom konaní predložiť, tak aj tak by uvedené na veci nič nemenilo, pretože napokon
žalobkyňa vykonávala vo Švajčiarsku úplne iný charakter práce a to opatrovateľstvo, ktorej charakter
ani neumožňuje „pendlovanie“ zamestnanca túto právu vykonávajúceho medzi svojim domovským

štátom a štátom miesta výkonu práce v intervale každý deň alebo aspoň raz za týždeň tak, ako je to
napokon uvedené aj vo vyhlásení samotnou žalobkyňou do konania predloženého vyhlásenia štátneho
sekretariátu Švajčiarska pre migráciu, podľa ktorého cit. „Osoby dochádzajúce cez hranice sa spravidla
denne alebo minimálne raz za týždeň vracajú do svojho zahraničného trvalého bydliska.“, čo ale nie je
prípad žalobkyne, ktorá sa z práce nevracala na Slovensko ani každý deň a ani raz za týždeň.

32. Uvedené závery, o zachovaní centra záujmov žalobkyňou vo Švajčiarku pred podaním žiadosti o
priznanie jej dávky v nezamestnanosti, nie sú spôsobilé zvrátiť ani žalobkyňou uvádzané skutočnosti
ako sú - (i) založenie bankového účtu v Slovenskej republike, pretože uskutočňovanie rôznych typovbankových transakcií (a to aj cezhraničných), nemôže v dnešnej dobe internetového bankovníctva
predstavovať žiadny podstatný problém [napr. Najvyšší správny súd SR sp. zn. 6 Ssk 89/2023 z
20.12.2023], žalobkyňa teda mohla tieto bankové služby využívať na Slovensku aj zo zahraničia a teda

toto nemôže byť ani žiadnym dôvodom, kvôli ktorému by žalobkyňa musela nevyhnutne ostať na
Slovensku; (ii) obdobne ako aj vlastníctvo osobných motorových vozidiel a platenie poistenia za nich,
či úverov na území Slovenska, pretože vodičské oprávnenia sú všeobecne uznávanými dokladmi skrz
celú Európskou úniu, a teda ani tento dôvod nie je spôsobilý zásadne zvrátiť správnymi orgánmi
prijatý záver o nezachovaní centra záujmov žalobkyňou na Slovensku, obdobne ako ani (iii) využívanie

lekárskych služieb žalobkyňou na Slovensku, ktoré sú dotknutými osobami na Slovensku využívané
zväčša z dôvodu ich lepšej cenovej dostupnosti, pričom ich využívaniu nebráni ani pobyt dotknutej
osoby v zahraní tak, ako ani osobe žujúcej na Slovensku nič nebráni využívať lekárske ošetrenie v inom
členskom štáte, avšak nie je to dôvodom, ktorý by bol signifikantným (príznačným) pre demonštrovanie
vôle založiť si centrum záujmu v štáte v ktorom dotknutá osoba toto lekárske ošetrenie využíva. Tieto
skutočnosti môžu síce pochopiteľne predstavovať určité kontakty žalobkyne vo vzťahu k Slovenskej

republike, avšak v danej prejednávanej veci nie sú kritériom, ktoré by prevážili pri posúdení miesta jej
„bydliska“ v úniovom zmysel slova pre účel posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti.

33. Následne, na deklarovanie stability zamestnania žalobkyne vo Švajčiarsku, nadväzujú aj jej
odvodové povinnosti vo Švajčiarsku (aj odvodová povinnosť do systému sociálneho poistenia vo

Švajčiarsku, oprávňujúca ju požiadať aj o dávku v nezamestnanosti zo sociálneho systému tohto
členského štátu).

34. Vzhľadom k zisteným skutkovým okolnostiam, sa správny súd stotožňuje so závermi správnych
orgánov, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti,

nachádzalo počas obdobia pred podaním tejto žiadosti, v inom členskom štáte a to vo Švajčiarsku,
pričom počas celej tejto doby sa žalobkyňa aj podľa správnymi orgánmi ustáleného zistenia, orientovala
na zahraničný pracovný trh, s tým, že ani forma skončenia pracovného pomeru žalobkyne u posledného
zamestnávateľa vo Švajčiarku, pre posúdenie zachovania centra záujmov nie je relevantná [napr.
Najvyšší správny súd SR sp. zn. 7 Ssk 170/2022 z 27.09.2023].

V uvedenom smere, podľa správneho súdu, neobstojí ani obranná argumentácia žalobkyne, že do
Švajčiarska sa vysťahovala iba kvôli tomu, aby si zarobila na lepší život na Slovensku. Uvedené
rozhodnutie totižto záviselo len a len na slobodnom rozhodnutí žalobkyne a už aj z tohto rozhodnutia
žalobkyne je zrejmým, že žalobkyňa nemala na území Slovenskej republiky také pevné väzby, ktoré by
jej zabránili toto rozhodnutie o vysťahovaní sa aj prijať.

35. Napokon ani žalobkyňou proklamovaný úmysel, že sa chcela zo Švajčiarska vrátiť a zotrvať na
Slovensku, nebol pre prejednávanú vec relevantným, pretože zohľadnenie kritéria „úmyslu“ dotknutej
osoby podľa cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, by prichádzalo do úvahy iba subsidiárne (t.j.
podporne) a to vtedy, keď by otázka ustálenia centra záujmov dotknutej osoby ostala nevyriešená

aj po aplikácii kritérií uvedených v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia [napr. Najvyšší súd
SR sp. zn. 10 Sžsk 5/2016 z 13.12.2017], avšak v uvedenom prípade na ustálenie centra záujmu
žalobkyne postačovali už kritéria podľa v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Navyše úmysel
žalobkyne je v zmysle cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia rozhodujúci iba vtedy, keď sa v prípade
rozdielneho stanoviska medzi inštitúciami dotknutých členských štátov, nepodarí dosiahnuť dohodu o

otázke zachovania si dotknutou osobou centra záujmov vo vzťahu k niektorému z nich [napr. Najvyšší
správny súd SR sp. zn. 6 Ssk 89/2023 z 20.12.2023], ktorý prípad v tejto veci tiež nenastal.
K uvedenej téme správny súd podporne poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR
(ďalejlen„najvyššísprávnysúd“)sp.zn.7Ssk/73/2022z31.05.2023,podľaktoréhocit.„Vtejtosúvislosti
treba hneď na úvod predoslať, že ak sa osoba rozhodne, že odíde z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli

vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných
záujmov) na účely čl. 1 písm. j) základného nariadenia stotožňovať s akousi „trvalou emigráciou“ tejto
osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému
pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských
štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu ich bydliska. Tým samozrejme nie je

vylúčené, že môžu subjektívne naďalej pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodili, vyrástli,
v ktorom sa hovorí ich známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia alebo kde zanechali svoju širokú
rodinu. Z týchto dôvodov nie je takisto vylúčené, že tieto osoby sa môžu chcieť po určitom období práve
do tohto štátu vrátiť. Avšak rovnako osoby, ktoré sa narodili na Slovensku, ktoré sú jeho občanmi a ktorétu celý pracovný život pracovali, môžu chcieť v neskoršom veku vycestovať zo Slovenska a žiť inde.
Ako uviedla aj žalovaná, centrum záujmov osoby sa musí posudzovať vždy v danom konkrétnom období
a samotné jej plány na jeho prípadnú budúcu zmenu nemôžu byť pre jeho posúdenie rozhodujúce.

Preto okolnosť, že osoba od počiatku poníma svoj pobyt v určitom štáte nie ako definitívny (hoci o jeho
presnom trvaní nemá predstavu), takisto nevylučuje záver, že počas pobytu má v tomto štáte centrum
svojich záujmov. Len sama okolnosť, že určitá osoba subjektívne považuje za svoje bydlisko určitý štát,
nemôže prevážiť objektívne kritériá vymedzené v cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.“

36. Záverom, v súvislosti so žalobkyňou k žalobe pripojenými dôkazmi (poistné a úverová zmluvy zmluva
o bežnom účte; technický preukaz k vozidlám, vyhlásenie rodičov a pod.), správny súd pripomína, že
správny súd nie je súdom skutkovým a jeho úlohou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu, podľa Správneho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán príslušný na
konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia; či zistil vo veci skutočný
stav; či konal v súčinnosti s účastníkom konania; či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými

právnymi predpismi, či obsahuje zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu
bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi predpismi a teda či ním prijaté závery sú
zákonne udržateľnými.

37. Napokon správny súd dáva do pozornosti, že princíp poskytovania dávky v nezamestnanosti v

prípade zamestnancov využívajúcich voľný pohyb pracovnej sily v rámci Európskej únie, je založený
prioritne na požiadavke, aby uvedenú dávku zamestnancovi po skončení jeho pracovného pomeru na
územíniektoréhozčlenskýchštátov,poskytovalprimárnetenčlenskýštát,naúzemíktoréhootútodávku
žiadajúca dotknutá osoba, naposledy pred podaním žiadosti o priznanie jej dávky v nezamestnanosti,
bola účastnou na poistení v nezamestnanosti a teda kde prispievala do systému sociálneho poistenia, z

ktoréhojejpredmetnádávkabudeajposkytnutá.Vtomtoprípadesižalobkyňanepožiadalaoposkytnutie
jej dávky v nezamestnanosti na území Švajčiarska, ktorá skutočnosť však nemôže mať žiadny vplyv na
posúdenie tohto nároku žalobkyne na území Slovenskej republiky, keďže žalobkyňa navyše mohla vo
Švajčiarsku požiadať, aby jej dávka v nezamestnanosti vyplácaná vo Švajčiarsku bola poukazovaná aj
na územie Slovenskej republiky. V tomto smere je nepreukazným tvrdenie žalobkyne, že na poskytnutie

jej dávky v nezamestnanosti sa vo Švajčiarsku informovala, no malo jej byť oznámené, že o túto dávku si
musí požiadať na Slovensku, pretože v tomto smere žalobkyňa nepredložila žiadnu kópiu svojej žiadosti,
ktorú by bola podala vo Švajčiarsku a nepredložila ani žiadne vyjadrenie príslušného švajčiarskeho
správneho orgánu v ňou uvádzanom znení.

38. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností dospel správny súd k záveru, že žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím SP-ne, vychádzajú
z dostatočne zisteného, logicky vyhodnoteného a riadne právne posúdeného skutkového stavu,
z ktorého plynie záver o tom, že žalobkyňa nespĺňa na Slovensku zákonné podmienky pre priznanie
jej dávky v nezamestnanosti, preto správny súd v súlade s § 190 SSP a v spojení s § 199 ods. 3 SSP,

správnu žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

39. Podľa § 163 SSP „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.“

40.Podľa§168SSP„Žalovanémupriznásprávnysúdpodľapomerujehoúspechuvovecivočižalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.“

41. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa cit. § 168 SSP, pretože žalobkyňa nemala v

konaní ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnej žalovanej nevznikli žiadne odôvodnené
trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobkyne spravodlivo požadovať, správny súd jej právo na ich
náhradu voči žalobkyni nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť.
(§ 443 ods. 1 a 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa §
440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na

preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).