Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoCsp/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200747
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8619200747.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: B. U., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
L. X, XXX XX B., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. Hrdinov 163/66, 089
01 Svidník, IČO: 31 954 448 proti žalovanej Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, 832
37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s.r.o.,
so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, IČO: 36 863 017, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. SK-6Csp/41/2019-555, z 21.11.2024
takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Priznáva žalobkyni voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol
o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 76,86 € s
príslušenstvom a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok tak, že cit: I. Určuje, že zmluvná
podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa X.X.XXXX v bode 1 v časti
II. poplatky: „Poplatok za upomienku je vo výške 25 eur za každú vystavenú upomienku,“ je neprijateľnou

zmluvnou podmienkou. II. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa X.X.XXXX v bode 7 v časti III. záverečné ustanovenia: „Zmluvné strany sa
dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. III. Žalobkyni
priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o ktorých výške bude rozhodnuté v
lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení čl. 3 ods. 2; čl. 5; čl. 6 ods. 1 smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“); §
3 ods. 1; § 39; § 52 ods. 1-4; § 53 ods. 1-5; § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“); § 3
ods. 3, ods. 5, prvá veta; § 4 ods. 10 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj „Zákon
o ochrane spotrebiteľa); § 137 písmeno c); § 298 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej aj „CSP“). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1; § 262 ods. 2 CSP.

3. Súd prvej inštancie v danej právnej veci vychádzal z toho, že žalobkyňa a žalovaná uzatvorili
spotrebiteľskú zmluvu. Ustanovenie § 53 ods. l veta druhá OZ predstavuje širšiu súdnu ochranu
spotrebiteľa vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy. Pri žalobe o určenie neprijateľnej zmluvnejpodmienky súd neskúma naliehavosť právneho záujmu, keďže ide o osobitný druh žalôb vyplývajúci
z osobitného právneho predpisu, v danom prípade z § 3 ods. 3, 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa. V
tomto smere súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.3.2019, sp. zn. 6Cdo/27/2018. Po

preskúmaní týchto zmluvných podmienok mal súd za preukázané, že Zmluva o úvere v bode 1 v časti
II. poplatky obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože je neprijateľné, aby spotrebiteľ znášal
akékoľvek výdavky dodávateľa, ktoré mu môžu vzniknúť s vymáhaním pohľadávky a ktoré si on sám
určí pevnou sumou vopred. Výšku poplatku za upomienky žalovaná žiadnym spôsobom neodôvodnila,
a preto ich požadovanie od spotrebiteľa odporuje dobrým mravom. Poplatok za upomienky bol

zakomponovanýdozmluvyospotrebnomúverenavopredpripravenomtlačive,pričomžalobkyňaznenie
tejto podmienky nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje v
rozpore s požiadavkou dobrej viery zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou § 53 ods. 1 OZ. Súd poukázal na
právny názor Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 15CoCsp/23/2020 z 11.2.2021. Naviac ide o
zmluvnú podmienku, ktorej neprijateľnosť už bola judikovaná.

4. Ako neprijateľnú posúdil súd aj zmluvnú podmienku uvedenú v Zmluve o splátkovom úvere v bode
7 v časti III. záverečné ustanovenia. Judikatúra zastáva názor, že ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety
Občianskeho zákonníka sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (rozhodnutia
NSSRsp.zn.3MCdo/14/2014z21.4.2015,8MCdo/3/2015z28.8.2015).VoľbaObchodnéhozákonníka

podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka na reguláciu spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej s fyzickou
osobou, ktorá nie je podnikateľom, smeruje k zhoršeniu jej postavenia, ak si strany dohodou nevylúčili
aplikáciu § 651 Obchodného zákonníka (porov. Rc 41/2003). Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné, pričom toto ustanovenie
novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z. z. precizovala o tretiu vetu (s účinnosťou od

1.4.2015), podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

5. Žalovaná podala v zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie,
ktorým ho napadla v celom rozsahu. Odvolanie odôvodila podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd; § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP. Napadnutému rozsudku
vytkla, že jeho odôvodnenie nevyhovuje kritériám, ktoré sú naň kladené právnou úpravou a ustáleným
výkladom zo strany najvyšších súdnych autorít. Súd prvej inštancie prezentoval viaceré arbitrárne
až dogmatické závery, ktoré však nijako nekonfrontoval s jej procesnou obranou. Mnohé vyslovené
právne názory sú v príkrom rozpore s platným právom, ktoré malo byť na vec aplikované. Základnou

požiadavkou je, aby rozhodnutie v dostatočnej miere uvádzalo dôvody, na ktorých sa zakladá (porov.
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci García Ruiz v. Španielsko z 21.1.1999, č.
sťažnosti 30544/96, bod 26; uznesenie a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
115/03 z 3.7.2003; I. ÚS 265/05 zo 14.9.2006; I. ÚS 33/2012 z 3.10.2012; II. ÚS 410/06 z 2.8.2007
a rovnako uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/238/2008 z 30.11.2009;

9Cdo/294/2020 z 31.3.2021). Vo vzťahu k právnym otázkam sporu sa súd uspokojil s povrchnými
poukazmi na rozhodnutia súdov vyšších inštancií, ktoré však vo veci nemali žiadnu inštančnú ani
precedenčnú záväznosť. Takýto prístup je v neprekonateľnom konflikte s povinnosťou súdu vyrovnať sa
sargumentmisporovejstrany,atotak,žesasnimibuďstotožníalebovyvráti(nálezÚSSRsp.zn.IV.ÚS
296/09 z 10.12.2009). Ak súd odmietne nejaký argument strany, musí v odôvodnení rozsudku vysvetliť,

prečo ho považuje za irelevantný, nestačí, že sa s názorom strany nestotožní. Absencia dostatočne
vyčerpávajúcej odpovede, ktorá musí vyjadrovať konfrontačné stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia
neúspešnej strany, má vždy za následok porušenie povinnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia (nález
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26.10.2011). Napadnutý rozsudok nie je výsledkom riadneho výkonu
verejnej moci a už vôbec nie výkonom spravodlivosti. Súdu bolo úplne ľahostajné, aké argumenty

predniesla žalovaná, výsledok bol daný vopred a bol determinovaný výlučne očakávaniami Krajského
súdu v Prešove (resp. jeho niektorých senátov) a plytkým naratívom „dobrý spotrebiteľ/zlá korporácia“,
k rovnakému sporovému výsledku by dospel aj jednoduchý počítačový program, ktorý by v databáze
vyhľadal„vhodné“rozhodnutieKrajskéhosúduvPrešovezodpovedajúcepríslušnémuzneniužalobného
návrhu. Nič však nie je vzdialenejšie imperatívom moderného civilného procesu, a v širšom meradle

aj samotného demokratického právneho štátu. Iste žalovaná nemá právo, aby sa súd stotožnil s jej
argumentmi, avšak určite má právo, aby bola plnohodnotne vypočutá, aby súd poctivo uvážil námietky
a v prípade, že ich neuzná, ich dokázal aj presvedčivo vyvrátiť, a to použitím právnej argumentácie, a
nie formálnym recyklovaním právnych názorov jedného z krajských súdov. Určite totiž má právo, aby sas ňou nezaobchádzalo ako s „triednym nepriateľom“ a aby výsledok sporu nezávisel výlučne od toho,
že žalobu podá subjekt patriaci do privilegovanej kategórie spotrebiteľa.

6. K hlavnému konfliktu so zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie došlo rezignáciou súdu
prvej inštancie na riadnu aplikáciu relevantných hmotnoprávnych noriem týkajúcich sa neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktoré nahradil svojvoľnými úvahami, bez zákonnej opory. Predpokladom
uplatnenia dispozície právnej normy a nastúpenia právneho následku je, že sú súčasne naplnené
všetky podmienky, či znaky obsiahnuté v jej hypotéze. Ak súd opomenie odôvodniť splnenie niektorej

z podmienok (znakov) obsiahnutých v hypotéze právnej normy, ktoré musia byť splnené súčasne,
ide o nedostatočne vyloženú a zdôvodnenú právnu argumentáciu, resp. nedostatočne zdôvodnenú
subsumpciu skutkového stavu pod právnu normu (bližšie Wilfling, P. Kvantitatívne požiadavky na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vybrané otázky. Pezinok: VIA IURIS, 2013, s. 56 a nasl.). Základné
znaky relevantnej právnej normy, ktorá musí byť použitá na posúdenie spotrebiteľskej prijateľnosti
zmluvných podmienok, sú vyjadrené v ustanovení § 53 ods. 1 OZ, ide pritom o vnútroštátnu

transpozíciu kľúčových aspektov komunitárnej regulácie ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami, ktorá je sústredená najmä do Smernice Rady 93/13/EHS. Judikatúra Súdneho
dvora EÚ nepripúšťa v danom ohľade žiadne pochybnosti (rozsudok z 10.4.1984 vo veci C-14/83
Von Colson a Kamann proti Spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko; rozsudok z 13.11.1990 vo
veci C-106/89 Marleasing proti Comercial Internacional de Alimentación; rozsudok z 15.5.2003 vo veci

C-160/01 Mau, bod 34; rozsudok z 30.9.2003 vo veci C-224/01 Köbler, body 54 až 56). Ak otázka,
ktorá je významná pre rozhodnutie, už bola riešená v rozhodovacej praxi Súdneho dvora Európskej
únie, je bezpodmienečnou povinnosťou vnútroštátneho súdu vyporiadať sa s takouto judikatúrou a
objasniť, ako ju premietol do svojich úvah a hodnotení. Úplná rezignácia na vysvetlenie, ako bola
aplikovaná relevantná judikatúra Súdneho dvora, tak môže vyústiť len do záveru o nepreskúmateľnosti

takto vadného rozhodnutia.
7. Základné znaky hypotézy relevantnej právnej normy - najmä značnú nerovnováhu a požiadavku
dôvery - podrobne vysvetlili viaceré rozhodnutia Súdneho dvora. Ich význam spočíva v zadefinovaní
záväzných objektívnych kritérií na hodnotenie obsahu zmluvného vzťahu medzi podnikateľom
(obchodníkom) a spotrebiteľom. Ide o významný faktor, ktorý má zabrániť svojvôli pri posudzovaní

zmluvy a, naopak, zaručiť, aby tento proces bol čo najviac nestranný, neutrálny a objektívny. Najmä v
rozsudku zo 14.3.2013 vo veci C-415/11 Aziz postuloval absolútne zásadné interpretačné a aplikačné
kritériá a tieto ďalej rozvinul v rozsudku zo 16.1.2014 vo veci C-226/12 Constructora Principado. V
odôvodnení napadnutého rozsudku však nič nenasvedčuje tomu, že by súd prvej inštancie podrobil
posudzované zmluvné podmienky prieskumu z hľadiska vyššie citovaných kritérií. Pre kvalifikáciu

napadnutého rozsudku ako nepreskúmateľného pritom plne postačuje už to, že jeho odôvodnenie sa o
aplikácii a prípadných výsledkoch takých testov na okolnosti konkrétneho prípadu nijako nezmieňuje.

8. Z odôvodnenia tak nie je zrejmé, ako bola zmluvná úprava konfrontovaná s právnym postavením,
ktoré by spotrebiteľke vyplývalo zo všeobecne záväzných právnych predpisov, a v komparácii s ktorým

by jej zmluvná pozícia mala byť zásadne nevýhodnejšia. Súd prvej inštancie takisto rezignoval na
zapojenie obligatórnych kritérií zavedených článkom 4 ods. 1 Smernice. Nemožno zistiť, ako boli
vytknuté zmluvné podmienky posudzované v kontexte povahy finančnej služby, ktorá bola predmetom
uzavretej zmluvy, a už vôbec nie, aké bolo ich pôsobenie v rámci celého obsahu záväzkového vzťahu;
súd sa vôbec neunúval skúmať ostatné ustanovenia zmluvy a jej príloh, a teda ako príslušné zmluvné

podmienky obstoja v komplexe všetkých práv a povinností zmluvných strán. Kľúčovým aspektom
úniovej legislatívy i judikatúry je, že je vylúčené vysloviť záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky
len na podklade jej izolovaného hodnotenia bez zreteľa na celý obsah zmluvy; pri takomto neprípustne
zjednodušujúcom prístupe by za neprijateľnú mohla byť označená napr. klauzula o povinnosti zaplatiť
kúpnu cenu za tovar zo spotrebiteľskej kúpnej zmluvy, pretože „sama osebe“ predstavuje finančný

záväzok na strane spotrebiteľa. Takisto sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno dozvedieť,
prečo by na ktorékoľvek z napadnutých dojednaní nemohla pomýšľať pri individuálnej negociácii
so spotrebiteľkou (v tomto ohľade nestačí, že sa určitá zmluvná podmienka subjektívne „nepáči“
konkrétnemu spotrebiteľovi alebo konkrétnemu sudcovi, ale je potrebné skúmať napr. štandardy
v príslušnom segmente trhu finančných služieb). Všetko vyššie uvedené ukazuje, že relevantné

právne normy vôbec neboli aplikované (resp. neboli aplikované ústavne konformným spôsobom, t.
j. nie svojvoľne a arbitrárne). Týka sa to najmä požiadavky kvalifikovanej („značnej“) nerovnováhy v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o conditio sine qua non, bez
existencie ktorej vôbec nemožno usudzovať na atribút neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Nestačítotiž akákoľvek nerovnováha v právnom (zmluvnom) postavení subjektov záväzkového vzťahu, ale
musí ísť o nerovnováhu intenzívnu, čomu musí úplne prirodzene zodpovedať aj odôvodnenie súdneho
rozhodnutia konštatujúceho neprijateľnosť. V napadnutom rozsudku sa však nič, čo by vyhovovalo týmto

kritériám, nenachádza. Aj absencia takéhoto vysvetlenia úplne diskvalifikuje napadnuté výroky. Žiaden
súd sa nemôže svojvoľne rozhodnúť, že určitú zložku aplikovateľnej právnej normy jednoducho vypustí
z rozhodovacieho procesu, resp. že vo svojom odôvodnení nevysvetlí, v čom vzhliadol jej naplnenie.

9. V prípade zmluvnej podmienky o poplatku za upomienku súd prvej inštancie úplne ignoroval

preventívne a sankčné pôsobenie dojednania, ktoré je z povahy spojené s protiprávnym správaním
dlžníka. Súd bral zreteľ iba na záujmy protiprávne konajúceho subjektu, ale nie na oprávnené
záujmy veriteľa, najmä na jeho legitímny záujem na riadnom splácaní úverovej pohľadávky. Takisto
sa z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno dozvedieť, prečo by na dojednanie o sankcii za
omeškanie nemohla pomýšľať pri individuálnej negociácii so spotrebiteľkou, keďže ide o zabezpečenie
nie vedľajšej povinnosti z úverového vzťahu, ale povinnosti azda najhlavnejšej - riadne a včas platiť

dohodnuté splátky úveru. Súd o. i. argumentoval, že výška poplatku údajne presahuje „reálne náklady“
spojenésupomienkou.Totokritériumjeneudržateľnéužlenzdôvodu,žeideoskutkovýzávervyslovený
bez akéhokoľvek dokazovania a zisťovania skutočných nákladov (pričom nerozumie, prečo by mali byť
zohľadnené napr. len tzv. vecné náklady, a nie napr. aj cena práce zamestnanca, ktorý sa miesto svojich
obvyklých pracovných povinností musí venovať delikventnému dlžníkovi). Čo je však ešte závažnejšie,

súd sa takto uchýlil k neprípustnej sudcovskej tvorbe práva, keď bez akejkoľvek zákonnej opory
kreovalquasi-právnunormu,podľaktorejvspotrebiteľskýchprávnychvzťahochnesmievýškajednotlivej
sankcie presahovať výšku nákladov, ktoré musia byť vynaložené na vyhotovenie a zaslanie príslušného
úkonu veriteľa. Takýto postup považuje za nezlučiteľný jednak s kategorickým imperatívom zmluvnej
autonómie (čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), ale aj s ústavným trojdelením štátnej moci, ako

ho napr. postuloval Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 796/2016 z 22.6.2017.
Prekročil tým akékoľvek mysliteľné limity právomoci súdu pri prieskume zmluvnej podmienky, ktorá mu
neumožňuje bez výslovnej zákonnej opory a bez akéhokoľvek zreteľa na individuálne okolnosti veci
jednoducho „zakázať“ určitý typ dohody zmluvných strán ako výraz ich zmluvnej autonómie. Poukázala
o. i. na ustanovenie § 5a ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré presne enumeruje neprípustné

typy dohôd a právnych inštrumentov na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenia záväzku
zo spotrebiteľskej zmluvy. Prísna kritika typu sankčného dojednania, ktorého výška presahuje vecné
náklady spojené s vyhotovením a zaslaním upomienky, zaznieva od súdnej moci, ktorá vyberá napr.
poplatok 30 € za „spracovanie podania a jeho príloh v listinnej podobe, ak zákon ustanovuje povinnosť
doručovať podanie do elektronickej schránky súdu a za spracovanie podania a jeho príloh v elektronickej

podobe doručeného súdu inak ako do elektronickej schránky súdu, ak zákon ustanovuje povinnosť
doručovať podanie do elektronickej schránky súdu“ (položka 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
je prílohou zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov).

10. Najzásadnejšiu odvolaciu námietku vzniesla voči tomu, že nebolo zistené porušenie osobitných
zákonných povinností, ktorých cieľom je ochrana spotrebiteľa pred neprimeranými sankciami za
omeškanie. Rozhodnutie vo veci samej záviselo od právnej otázky, či môže byť neprijateľnou
zmluvná podmienka o sankcii za omeškania spotrebiteľa, pri ktorej nebolo zistené porušenie
povinností podľa § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho vykonávacím právnym predpisom. Z

hľadiska najdôležitejšieho testu podľa rozsudku C-415/11, ktorým je komparácia zmluvného postavenia
spotrebiteľa so stavom, ktorý by pre neho vyplýval priamo z normatívnej úpravy, keby spochybneného
dojednania nebolo, sa nijako nemôže presadiť záver o nerovnováhe v postavení zmluvných strán.
Ustanovenia § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 3a nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z. z. zakotvujú striktné limity sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním poskytnutých

finančných prostriedkov, pričom právna norma explicitne dovoľuje dojednať nielen úroky z omeškania
a zmluvnú pokutu, ale aj „akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa“. Žalobkyňa však nielen
nepreukazovala, že napadnutou zmluvnou podmienkou boli porušené vyššie označené ustanovenia
právnych predpisov, teda že jej zmluvné postavenie bolo horšie ako zákonné, ale ani súd prvej
inštancie takúto skutočnosť inak nezistil. Práve týmito ustanoveniami mala byť pomeriavaná prípustnosť

zmluvného dojednania o poplatku za upomienku, a iba v prípade ich porušenia by mal prichádzať
do úvahy účinok v podobe neexistencie nároku na nevyhovujúcu sankciu. A naopak, nemôže byť
„zneplatňované“ dojednanie, ktoré je v súlade s právnou normou zavedenou práve za účelom regulácie
sankcií v spotrebiteľských úverových vzťahoch. Ustanovenie § 3a bolo do nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. zavedené nariadením vlády Slovenskej republiky č. 281/2010 Z. z., ktorého bod 8 v čl. I. jednoznačne
deklaruje, že takto dochádza k vnútroštátnej implementácii požiadaviek Smernice 93/13. Aj z tohto
hľadiska je vylúčené, aby sa na dojednanie kompatibilné s transpozičnou normou hľadelo ako na

nevyhovujúce nárokom ochrany spotrebiteľa. Prípadný argument, že nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.
upravuje len „horný strop“ (najvyššiu možnú výšku) sankcií za omeškanie spotrebiteľa, pritom nemôžem
obstáť; ide, naopak, o komplexnú reguláciu, ktorá zakotvila aj limity individuálnych sankcií. V tejto
súvislosti má absolútne zásadný význam ustanovenie § 3a ods. 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z., ktoré je zreteľným obmedzením výšky jednotlivej sankcie za omeškanie, ktorá nesmie prekročiť

zákonné úroky z omeškania, avšak výlučne za predpokladu, že skôr uplatnené sankcie prekročili výšku
poskytnutého úveru. Súd nie je oprávnený negovať toto jednoznačné zákonné pravidlo dodatočnými
kritériami „spotrebiteľskej prijateľnosti“, nanajvýš môže skúmať, či v konkrétnej veci neboli prekročené
normatívne mantinely týkajúce sa celkovej i individuálnej výšky sankcií.

11. Rovnako, ak by súd riadne vykonal testy prijateľnosti vyžadované úniovou judikatúrou, hneď v

prvom teste podľa rozsudku C-415/11 by sa musel zapodievať, či existuje vnútroštátna úprava sankcií
za omeškanie spotrebiteľa, a či zo zmluvnej podmienky vyplýva pre spotrebiteľku horšie postavenie.
Práve s týmito zákonnými pravidlami mal pomeriavať preskúmavanú zmluvnú podmienku a iba v
prípade zistenia rozporu s nimi by mohol dospieť k záveru o prítomnosti značnej nerovnováhy ku škode
spotrebiteľky. Súd prvej inštancie takto flagrantne opomenul, že aj on je súdom Európskej únie, ktorý

je povinný aplikovať úniové právo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 309/2020
zo 14.10.2021). V širšom kontexte prístup súdu prvej inštancie ignoroval aj jednu z hlavných zásad
prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvnej podmienky, ako ju vyjadruje ustanovenie článku 1 ods. 2
Smernice. Jeho podstatou je, že ak zákonodarca explicitne reguluje určitú otázku, ním zvolené riešenie
nemôže nikdy mať atribúty neprijateľnosti, ratio legis sa odvíja od premisy, že vnútroštátny zákonodarca

prijíma iba také právne normy, ktoré sú súladné s jej zamýšľaným cieľom a sú dostatočne vyvážené. Plne
zodpovedá výkladovému pravidlu v 13. bode odôvodnenia Smernice 93/13/EHS a takto ju aj stabilne
interpretuje Súdny dvor Európskej únie (napr. rozsudok z 9.7.2020 vo veci C-81/19 Banca Transilvania).
Ak teda existuje konkrétna a záväzná právna norma, ktorú je potrebné aplikovať na rozhodujúcu otázku
(tu prípustnú výšku sankcie za omeškanie spotrebiteľa), nie je možné ju „vypustiť“ z rozhodovacej

činnosti a miesto nej pomeriavať zmluvnú podmienku inými kritériami spotrebiteľskej prijateľnosti. Platí
tu totiž, že vyhlásiť zmluvnú podmienku za neprijateľnú by bolo v takom prípade to isté, ako vyhlásiť
za neprijateľné (resp. „nedostatočne“ prijateľné) ustanovenia § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka a
§ 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., čo je právomoc, ktorá všeobecnému súdu nepatrí. Legitímne
očakávanie byť v príslušnom ohľade „vypočutí“ tak súd opäť neprípustne negoval.

12. Aj v spojitosti so zmluvnou podmienkou o aplikácii Obchodného zákonníka je zjavné, ako povrchne
pristúpilsúdprvejinštanciekjejprieskumu„zovšetkýchhľadísk“.Zreteľnesaukázalo,žeanitunebolsúd
ochotný podrobiť zmluvnú podmienku ktorémukoľvek testu prijateľnosti, ako ich záväzne zadefinovala
úniová judikatúra. Vo veci samej to rezultuje do nutnosti posúdenia, či aplikácia Obchodného zákonníka

na záväzkový vzťah medzi stranami sporu vyplýva aj priamo „zo zákona“, ak by napadnutej zmluvnej
podmienky v zmluve so žalobkyňou vôbec nebolo. Odpoveď je pritom jednoznačne kladná, podľa § 261
ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka patrí zmluva o úvere medzi tzv. absolútne obchody, ktoré sa
„bez ohľadu na povahu účastníkov“ spravujú aj Obchodným zákonníkom, keďže Občiansky zákonník
nemá žiadnu vlastnú, „konkurenčnú“ reguláciu zmluvy o úvere. Ak by žalovaná skutočne mala úmysel

vylúčiť použitie noriem občianskeho práva, musela by to nejako manifestovať aj navonok tým, že by s
odvolaním na príslušnú zmluvnú podmienku presadzovala aplikáciu obchodnoprávnej úpravy tam, kde
mábyťpoužitáúpravaobčianskoprávna,pretoboloúlohoužalobkynepreukázaťtakýtošpecifickýnekalý
zámer. Neexistuje teda žiadna obhájiteľná právna metodológia, podľa ktorej by bolo možné dospieť k
záveru, že zmluvná podmienka o aplikácii Obchodného zákonníka vylučuje použitie noriem občianskeho

práva. Predsa toto samotné zákonné ustanovenie výslovne uznáva, že existujú aj spotrebiteľské právne
vzťahy, ktoré sú zároveň vzťahmi obchodnoprávnymi a pre taký „stret“ zavádza osobitné pravidlo o
prednosti Občianskeho zákonníka. Atribút obchodnoprávnej povahy záväzkového vzťahu nevylučuje
atribút jeho spotrebiteľskej povahy, naopak, môžu koexistovať popri sebe. Práve tento aspekt zvýraznil
aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/294/2019 z 28.2.2022. Ak by sa právny

názor súdu prvej inštancie dotiahol do nevyhnutných dôsledkov, tak by sa na spotrebiteľský právny vzťah
nikdy nemohli použiť normy obchodného práva, čo je však v rozpore najmä so zákonnou enumeráciou
zmluvných typov, ktoré sú bez ohľadu na povahu zmluvných strán vždy obchodnými záväzkovými
vzťahmi.13. Napokon je potrebné odmietnuť aj ten rozmer príslušného výroku súdu prvej inštancie, ktorým si
neprípustne atrahoval právomoc „zakázať“ subjektom práva uskutočniť typ právneho úkonu, ktorý je

zákonom výslovne dovolený. Ustanovenie § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne umožňuje
dohodu zmluvných strán, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať týmto zákonom a táto možnosť
nie je vylúčená ani pre oblasť záväzkových vzťahov, ktorých subjektom je spotrebiteľ (a contrario
to o. i. vyplýva z faktu, že zákonodarca na iných miestach Obchodného zákonníka zakotvil viaceré
špecifické pravidlá týkajúce sa „spotrebiteľských obchodných záväzkových vzťahov“; možno sa preto

oprávnene domnievať, že ak by zamýšľal vylúčiť použitie § 262 pre danú oblasť právnych vzťahov,
také pravidlo by doň jednoducho explicitne zakomponoval). Ak by sa však mala presadiť predstava
súdu prvej inštancie, znamenalo by to, že spotrebiteľ by nikdy nemohol uzavrieť dohodu podľa §
262 ods. 1 Obchodného zákonníka. A to je nutné rozhodne odmietnuť ako zásadne nekompatibilné
s fundamentálnymi ústavnými a súkromnoprávnymi princípmi, predovšetkým ústavným imperatívom
podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. V závere navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyňa uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie čo do
odôvodnenia určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok atribúty jasnosti, stručnosti a zrozumiteľnosti
spĺňa. Rozhodovanie súdov o neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych sporoch, popri

posudzovaní nekalých obchodných praktík je nosným pilierom spotrebiteľského práva, tak ako to
vyplýva z úniového práva a vnútroštátnych právnych noriem. Pokiaľ ide o rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ uvádzané žalovanou, ide iba o rozhodnutia týkajúce sa všeobecného výkladu Smernice
z pohľadu právnej teórie a povinnosti jej transpozície členským štátom EÚ. Tieto rozhodnutia
akcentujú povinnosť súdu skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok ex offo. Vzhľadom na znenie

a obsah napadnutých zmluvných podmienok nemožno očakávať, že rozumný spotrebiteľ by s takýmito
zmluvnými podmienkami súhlasil, pretože ide iba o jednostranné zvýhodnenie dodávateľa, preto
nemožno dospieť k záveru, že možno „rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou
podmienkou po individuálnom dojednaní“. Žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 20Co/46/2022 z 27.10.2022, ktorý sa vysporiadava aj s ďalšími námietkami žalovanej. K

povinnosti súdneho skúmania neprijateľnosti zmluvných podmienok poukázala na rozsudky Súdneho
dvora EÚ vo veciach C-243/08 (Pannon GSM); C-137/08 (VB Pénzügyi Lizing); C-472/11 (Banif Plus
Bank); uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 245/2016 z 19.4.2016. Súhrnnú odpoveď na
všetky námietky žalovanej dáva rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019 a
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 124/2020 z 15.4.2020, rovnaké právne závery vyplývajú

z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/27/2018 z 28.3.2019.

15. Čo sa týka súdom určených neprijateľných zmluvných podmienok, tieto predstavujú už notoricky
známe neprijateľné zmluvné podmienky používané žalovanou, ako aj inými dodávateľmi bankového
alebo nebankového spektra. Spotrebiteľská zmluva uzatvorená medzi ňou a žalovanou má tzv.

formulárový charakter, všetky zmluvné podmienky ako aj všetky dokumenty predstavujú diktát
dodávateľa bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah. Čo sa týka neprijateľnosti predmetných
zmluvných podmienok, tak pre súdenú vec je rozhodujúce, aby existovalo hoci aj len jedno právoplatné
rozhodnutie, ktoré určuje predmetnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú a teda absolútne neplatnú.
Ak z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR vyplýva, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, tak z toho

vyplýva aj to, že čo zakázané je, to konať nemôže. V ďalšom texte citovala z viacerých komentárov,
ktoré sa zaoberajú danou problematikou. Ak žalovaná ako dodávateľ nepredložila v konaní jediný dôkaz
na preukázanie vedenia kontraktačného procesu s dlžníkom, potom po skutkovej, ani právnej stránke
konajúci súd pri hodnotení dôkazov ani nemôže dôjsť k záveru, ktorý prezentuje žalovaná. Dôkazné
bremeno znáša žalovaná a preto ako dodávateľ je povinná preukázať, že zmluvné ustanovenie bolo

dojednanéindividuálne.Prištandardnýchzmluváchsavychádzapráveztoho,žedruhástranaichnečíta
a právo ani nemá požadovať, aby ich strany čítali, keďže je ekonomicky nezmyselné, aby tieto subjekty
zmluvu čítali a o nej rokovali. Právna úprava prináša ochranný mechanizmus, ktorý reflektuje legitímne
očakávania subjektov, že predformulované zmluvy budú obsahovať všetky obligatórne náležitosti a
nebudú obsahovať neprijateľné klauzuly. Spotrebiteľ z dôvodu prevládajúcej dôvery v správnosť a

poctivosťpostupudodávateľanepociťujedôvodnosťčítaťveľkémnožstvozmluvnýchustanovení,pričom
sa domnieva, že sú v súlade s právnymi predpismi a pravidlami ekonomiky. Zo strany dodávateľov však
dochádza k zneužívaniu tejto dôvery a konaniu v rozpore s dobrými mravmi. Neprijateľnosť zmluvnej
podmienky je súd povinný vyhlásiť dokonca aj v prípade, ak ju zmluvné strany zmluvne zmenili, akoto vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-19/20 z 29.4.2021, alebo aj keď ide o zmluvnú
podmienku,ktorájevdoberozhodovaniasúduužneplatnáaužniejepoužívaná(uznesenieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 7Cdo/149/2020 z 24.08.2022).

16. Podľa žalobkyne poplatok za upomienku predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53
ods. 1 OZ a § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. V konkrétnom prípade ide o sankciu za
akékoľvek každé omeškanie hoci aj 1 cent. Zmluvné ustanovenie nepočíta ani so žiadnymi prípadnými
objektívnymi dôvodmi na strane spotrebiteľa, resp. s dôvodmi, ktoré spotrebiteľ nezavinil. Limitovaná nie

je ani vo výške súčtu všetkých nesplatených splátok po odpočítaní zostatku istiny. Takto formulovaná
zmluvná pokuta je neobmedzená a môže byť účtovaná žalovanou jednostranne, podľa vlastnej úvahy.
Neobstojí ani argument žalovanej podľa čl. 1 ods. 2 Smernice 93/13, keďže v danom prípade
napadnuté zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienky v žiadnom smere nezohľadňuje vnútroštátne
ustanovenie, ale je dokonca v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou. Napadnuté dojednanie totiž
žalovanej ako veriteľovi umožňuje sankcionovať omeškanie spotrebiteľa poplatkom za upomienku v

rozsahu súčtu všetkých sankcií za omeškanie, medzi ktoré patrí okrem iných aj úrok z omeškania.
Nárok na úrok z omeškania však žalovanej vzniká priamo zo zákona (§ 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Oprávnenie iba dodávateľa sankcionovať porušenie povinnosti zo strany spotrebiteľa, a
naopak absenciou oprávnenia spotrebiteľa tiež si nárokovať sankčný poplatok alebo inú sankciu v
prípade porušení zo strany dodávateľa, predstavuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán. Za takéto porušenie zmluvného dojednania môže veriteľ žiadať zákonné úroky z
omeškania, v dôsledku čoho je poplatok ďalšou (duplicitnou) sankciou za omeškanie. Prečo žalovaná
nevyužila efektívnejšie a v podstate bezplatné možnosti, akými sú e-mailové alebo SMS notifikácie
alebo telefonické oznámenia? V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.
k. 18CoCsp/47/2020-113 z 22.6.2021.

17. Žalovaná by v prípade platnosti tejto zmluvnej podmienky bola od spotrebiteľa oprávnená požadovať
v súhrne sankcie za omeškanie vo výške presahujúcej limit stanovený nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.,
keďže popri úroku z omeškania by bola oprávnená požadovať aj poplatok. Posudzovanie neprijateľnej
zmluvnej podmienky totiž závisí od formulácie konkrétnej zmluvnej podmienky, či by teoreticky a teda

objektívne mohla viesť k situácii spôsobujúcej jej neprijateľnosť, teda vedúcej k hrubej nevyváženosti
vzťahu účastníkov zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Ak súdy rozhodujú o zmluvných podmienkach, ako
sú zrážky zo mzdy a ďalšie zabezpečovacie inštitúty, tak určujú neprijateľnosť zmluvných podmienok
nie preto, že ide o právne inštitúty, ktoré sú právom zakázané, ale sú neprijateľnými podľa § 53
ods. 1 OZ. Naviac neprijateľnosť zmluvnej podmienky sa podľa § 53 ods. 1 OZ nehodnotí len podľa

toho, akú absolútne najvyššiu sankciu zákonodarca pripúšťa, alebo že určitý právny inštitút ako taký
nezakazuje. Podstatné však je, že aj o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky už súdy Slovenskej
republiky rozhodovali pred mnohými rokmi a o jej neprijateľnosti rozhodujú doposiaľ (viď napr. rozsudok
Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. 9C/52/2013, zo 7.1.2014, potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/211/2014, z 18.02.2015; rozsudok Okresného súdu Komárno, sp. zn.

13C/96/2013, z 31.5.2013, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 6Co/172/2013, z
30.4.2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/3/2011, z 28.9.2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 18Co/107/2017, z 9.5.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
8Co/23/2017, z 20.2.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 22Co/51/2018, z 18.12.2018,
rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 19Csp/127/2020, z 23.03.2021; sp. zn. 8Csp/15/2022, z

24.05.2022; sp. zn. 11Csp/9/2022, zo 6.5.2022; sp. zn. 16Csp/16/2022, zo 7.6.2022, ako aj rozsudok
Okresného súdu Skalica 9Csp/85/2020 zo dňa 12.7.2021, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Trnave 26CoCsp/51/2021 z 2.3.2022. Z najnovších rozhodnutí priamo vo vzťahu k žalovanej
poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/31/2023-493 z 22.4.2024,
rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6CoCsp/16/2023-236 zo 14.12.2023, rozsudok Krajského

súdu v Prešove č. k. 20CoCsp/10/2023-414 z 22.8.2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
2CoCsp/36/2022-244 z 26.4.2023.

18. Pokiaľ žalovaná poukazuje na § 53b ods. 1 OZ, tak dané ustanovenie vôbec nie je jediným a
primárnymustanovením,podľaktoréhosamáposudzovaťneprijateľnosťzmluvnejpodmienky.Základné

parametre sú stanovené v generálnom ustanovení § 53 ods. 1 OZ. Režim § 53b ods. 1 OZ nevylučuje
posúdenie neprijateľnosti zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 OZ alebo § 53 ods. 4 OZ, ktoré sa
uplatnia prednostne, keďže do testu administratívneho stropu podľa § 53b ods. 1 OZ môžu vstúpiť iba
tie zmluvné podmienky upravujúce sankcie lege artis, a nie tie, ktoré sú už ex lege neplatné, ako je to vtomtoprípade.Vdanomprípadevšaknapadnutásankcianespĺňapodmienkyprimeranostiaprijateľnosti
v zmysle § 53b ods. 1 OZ v spojení s § 3a ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., keďže poplatok za
upomienku vo výške 25 € je stanovený všeobecne a teda neobmedzene. Ak by dodávateľ spotrebiteľovi

vyrubil za každú omeškanú mesačnú splátku (70,01 €) upomienku vo výške 25 €, tak to predstavuje 35,7
%, za rok to predstavuje sumu 300 €. Pri poplatku za upomienku na úrovni 35,7 % a výške zákonných
úrokov z omeškania 5 % ročne, ich súčet predstavuje 40,7 % ročne, čo prevyšuje trojnásobok úrokov
z omeškania v súčine 15 % (3 x 5 % = 15 %). Aj v situácii, že by zmluvná pokuta prešla testom podľa
§ 53 ods. 1 OZ (čo samozrejme nepripúšťa), tak jej neprijateľnosť je daná aj § 53b ods. 1 OZ. Pokiaľ

žalovaná porovnáva poplatok za upomienku so súdnym poplatkom podľa zákona č. 71/1992 Zb., zo
strany žalovanej ide o argument v duchu „mieša hrušky s jablkami“.

19. Rovnako vo vzťahu k zmluvnej podmienke týkajúcej sa aplikácie Obchodného zákonníka
žalovaná používa alibistickú argumentáciu. Pokiaľ by bolo úmyslom žalovanej aplikovať aj ustanovenia
Občianskeho zákonníka, prečo neformulovala znenie priamo tak, že prioritne je potrebné aplikovať

normy občianskeho práva a najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zmluvné ustanovenie
nestanovuje žiadnu alternatívu, ale výhradné aplikovanie Obchodného zákonníka a z toho vyplývajúce
vylúčenie aplikácie Občianskeho zákonníka. Touto zmluvnou podmienkou bolo upravené, že všetky
vzťahy bez výnimky medzi účastníkmi zmluvy sa budú riadiť Obchodným zákonníkom, hoci nepochybne
uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, ktorá sa posudzuje v zmysle noriem občianskeho práva. Obchodný

zákonník pritom neobsahuje úpravu neprijateľných zmluvných podmienok a teda možno dospieť k
záveru, že cieľom dojednania tejto zmluvnej podmienky zo strany žalovanej, ktorá ju predformulovala,
bolo znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa.

20. Žalovaná poukazuje na § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka a uvádza, že „ani

„zneplatnenie“ dohody zmluvných strán teda nič nezmení na charaktere právneho vzťahu zo
zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho obchodu, na ktorý sa už len z tohto dôvodu vždy aplikujú
aj ustanovenia Obchodného zákonníka“, avšak súčasne dodáva, že o vylúčenie aplikácie OZ
žalovanej nešlo. Ak žalovaná jednak zastáva názor, že podľa právnej úpravy sa beztak vždy použijú
ustanovenia Obchodného zákonníka, prečo potom do Zmluvy zakomponovala napadnutú zmluvnú

podmienku, ktorou exaktne a výsostne zavádza a odkazuje iba na aplikáciu Obchodného zákonníka.
Ak sa žalovaná alibisticky odvoláva na právnu úpravu (s ktorou je znenie Zmluvy v rozpore),
buď nemusela túto zmluvnú podmienku vôbec zakomponovať alebo mohla vyslovene odkázať na
aplikáciu Občianskeho zákonníka (o ktorom však v Zmluve nie je žiadna zmienka). Ani rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/294/2019 sa súdenej veci priamo netýka, keďže napadnutá

zmluvná podmienka neponúka možnosť voľby medzi OZ a ObZ podľa priaznivejších podmienok
pre spotrebiteľa, ale požaduje právnu úpravu podľa ObZ aplikovať ako výlučnú právnu úpravu. V
súčasnosti, v spotrebiteľských právnych vzťahoch, nie je v žiadnej situácii právna úprava podľa
ObZ výhodnejšia ako podľa OZ. Pre úplnosť poukazuje aj na aplikačnú prax, ktorá sa opakovane
s určením neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky vyporiadala, a to rozsudok Okresného

súdu Svidník, sp. zn. 7C/15/2012, z 26.6.2014, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp.
zn. 20Co/268/2014, z 19.11.2015; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 20Csp/171/2019, zo
17.8.2020, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7CoCsp/55/2020, z 24.6.2021;
rozsudok Okresného súdu Svidník, sp. zn. 4Csp/39/2019, z 3.3.2020, potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 18CoCsp/36/2020, z 28.9.2021; rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn.

6Csp/6/2022, z 8.7.2022, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2CoCsp/39/2022, z
23.11.2022; rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8Csp/4/2022, z 19.5.2022, potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3CoCsp/35/2022, zo 6.12.2022; rozsudok Okresného súdu Prešov,
sp. zn. 32Csp/136/2019, z 31.3.2021, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
5CoCsp/22/2021, z 20.1.2022. Z najnovších rozhodnutí priamo vo vzťahu k žalovanej poukazuje napr.

na rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/31/2023-493 z 22.4.2024, rozsudok Krajského
súdu v Prešove č. k. 20CoCsp/10/2023-414 zo dňa 22.8.2023, rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 2CoCsp/36/2022-244 zo dňa 26.4.2023. Z najaktuálnejších rozhodnutí voči inému dodávateľovi
poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/21/2023 zo dňa 23.7.2024. V závere
navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uplatnila si náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.

21. Podaním došlým odvolaciemu súdu 08.09.2025 žalovaná uviedla, že vyjadrenie žalobkyne k
podanémuodvolaniunemôžeoznačiťinakakovedomé,sozlýmúmyslomprekrúcaťuplatnenéodvolacienámietky. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke o poplatku za upomienku žalovaná poukazovala na
komplexnú právnu úpravu limitov sankcií za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa podľa § 53b
Občianskeho zákonníka a vykonávacieho nariadenia vlády SR č. 87/1995. So zreteľom na výluku podľa

článku 1 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, keďže zmluvná podmienka odráža vnútroštátnu úpravu, nie je možný prieskum jej
spotrebiteľskej prijateľnosti. Ďalej uviedla, že podľa jedného z hlavných testov spotrebiteľskej
prijateľnosti, ktorého podstata spočíva v porovnaní zmluvného a zákonného postavenia spotrebiteľa,
neprichádza do úvahy určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, z ktorej pre spotrebiteľa nevyplýva

horšie postavenie, než aké mu garantuje právny predpis. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie
sa však nenachádza žiadne vysvetlenie ako sa súd vyrovnal s týmito námietkami, ako ich vyvrátil, ako
ich neuznal, prípadne prečo ich neuznal za významné pre posudzovanie veci. Osobitne vo vzťahu k
zmluvnej podmienke o aplikácii Obchodného zákonníka žalovaná argumentovala, že aj v prípade, ak
by táto podmienka v zmluve nebola zahrnutá, rovnaký efekt by vyplýval priamo zo zákonnej regulácie
vzhľadomnakonštrukciuzmluvyoúvereakoabsolútnehoobchodu.Takátozmluvnápodmienkatedapre

spotrebiteľa nezavádza horší alebo menej výhodný režim než zákon. V odôvodnení rozsudku súdu prvej
inštancie sa však nenachádza vysvetlenie ako sa súd vyrovnal s týmito námietkami, ako ich vyvrátil, ak
ich neuznal, prípadne prečo ich neuznal, za významné v posudzovanej veci. Navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22.KrajskýsúdvPrešoveakosúdpríslušnýnarozhodnutieoodvolanípodľa§34CSP(ďalejaj„odvolací
súd“) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade
s § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
nebolo dôvodné.

23. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver a keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré
v plnom rozsahu odkazuje.

24. Pokiaľ ide o námietku žalovanej o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie, s touto nie je
možné sa stotožniť. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný
postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné

prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

25. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces však
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a

predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

26. Viackrát opakované námietky žalovanej na porušenie jej práva tým, že súd „nevypočul“ jej tvrdenia
o striktnom pridŕžaní sa zákonných limitov pri formulovaní zmluvných podmienok, pričom sa prezumuje,
že implementovaná európska legislatíva do vnútroštátnych právnych poriadkov je eurokonformná,
podľa odvolacieho súdu vychádzajú viac z nespokojnosti žalovanej s napadnutým verdiktom, nežzo skutočného priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie žalovanej neuprel
nijaký procesný úkon, ktorý jej patril, mohla sa zúčastniť všetkých pojednávaní a vyjadriť sa k všetkým
skutočnostiam, príp. použiť také prostriedky procesnej obrany a procesného útoku, ktoré sama uznala

za vhodné. Ak súd „nevypočul“ jej argumentáciu, v zmysle, že sa s ňou nestotožnil, to neznamená, že ju
nevypočul vôbec. Žalovanej, resp. jej právnemu zástupcovi, z jej profesionálnej činnosti musí byť takisto
zrejmé, že domnienka o eurokonformite implementovanej európskej legislatívy nie je nevyvrátiteľná,
Súdny dvor už mnohokrát judikoval rozpor medzi právom Európskej únie a vnútroštátnym právom
jednotlivých členských štátov a aj Slovenská republika viackrát menila a upravovala vlastný právny

poriadok pod vplyvom luxemburskej judikatúry.

27. Navyše, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, predmetom konania bolo určenie neprijateľnosti
dvoch zmluvných podmienok výslovne uvedených v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z
XX.XX.XXXX a medzi stranami nebolo sporné ich znenie, teda obsah týchto zmluvných podmienok,
sporným bolo len to, či tieto zmluvné podmienky mali charakter neprijateľných zmluvných podmienok

alebo nie. Strany sporu uzatvorili štandardnú formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere v súlade
s ustanoveniami v tom čase účinného zákona o spotrebiteľských úveroch, čo je dôvodom na to,
aby sa súdnej kontrole podrobili aj zmluvné dojednania majúce charakter podmienok spôsobujúcich
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pritom
by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu

neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred naformulovanej
zmluvy. Smernica o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom
zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva
obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa
podľa čl. 6 Smernice za takú významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám

verejného poriadku.

28. Žalovaná v rámci odvolacej argumentácie vyslovila tézu, že nepreskúmateľným robí rozsudok už to,
že v odôvodnení explicitne neodkazuje na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa interpretačných kritérií
pri aplikovaní úniového práva. Odhliadnuc od toho, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje

správnu aplikáciu sekundárneho legislatívneho aktu EÚ, samotný fakt, že neodcituje presné znenie
relevantnej európskej judikatúry nerobí bez ďalšieho toto rozhodnutie arbitrárnym a nepreskúmateľným,
ak inak je z úvah súdu zrejmé, ako právne posúdil prejednávanú vec. Rovnako argumentácia žalovanej,
že pri takomto prístupe možno za neprijateľnú podmienku určiť aj povinnosť spotrebiteľa zaplatiť kúpnu
cenu je irelevantná vzhľadom na zákonné znenie § 53 ods. 1 druhá veta OZ. Čo sa týka námietky, že

z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie použil kritérium značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, odvolací súd odkazuje na bod
36. rozsudku, ktorý dáva rozsiahlu odpoveď na túto námietku. S určením určitej zmluvnej podmienky za
neprijateľnú je spojený významný právny následok spočívajúci v tom, že dodávateľ je povinný zdržať
sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými

spotrebiteľmi, čo vyplýva z § 53a Občianskeho zákonníka.

29. Vo vzťahu k poplatku za upomienky vo výške 25 € je potrebné poukázať na § 53 ods. 4 písm. t)
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie

dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Toto ustanovenie bolo prijaté zákonom č.
102/2014 Z. z. s účinnosťou od 13.06.2014 s prechodným ustanovením § 879p Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého ustanovením § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 13.06.2014. V danom prípade ustanovenie zmluvy o splátkovom úvere upravujúce
poplatok za upomienky i po tomto termíne zostalo nezmenené a teda bol daný zákonný predpoklad pre

určenie neprijateľnosti takéhoto zmluvného dojednania.

30. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ide o poplatok, ktorý nie je primeraný,
predstavuje skrytú sankciu vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľke a spôsobuje hrubú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán. Kým úrok vyjadruje cenu za úver, poplatky sú cenou

za tzv. vedľajšie plnenie. Ak však má poplatok obstáť z hľadiska súdnej kontroly podľa § 53 ods.1
Občianskeho zákonníka, musí ísť o plnenie, ktoré je pre spotrebiteľa skutočné, ktoré má svoj význam
alebo inými slovami povedané, má pre spotrebiteľa pridanú hodnotu. A contrario plnenie, ktoré prevažne
nie je v záujme spotrebiteľa, je plnením, ktoré možno považovať za neprijateľné. Upomienka nemôžemať sankčný charakter, v opačnom prípade by mala skutočne povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty,
čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné a netransparentné. Zmyslom upomienky je upozornenie a
súčasne výzva pre dlžníka, aby si dodatočne splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní.

Účelom zaslania upomienky nemôže byť získanie majetkového prospechu vo forme finančnej sankcie
voči spotrebiteľovi ako dlžníkovi, ktorá by prinášala majetkový prospech obchodníkovi. Možné náklady
spojené s vyhotovením upomienky a jej zaslaním sú nepochybne nižšie ako poplatok vo výške 25 €,
tento poplatok nemožno chápať ani ako poplatok za službu, teda za plnenie, ktoré je poskytované
spotrebiteľovi. Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou predstavujú plnenia, ktoré

nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie banky spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno
hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája
záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov
a služieb obchodníka, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú
poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme obchodníka. Dôležité je však aj to, že právne posúdenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa sústreďuje na objektívne posúdenie zmluvnej podmienky vo

vzťahu k spotrebiteľovi, a teda je bezvýznamné, či obchodník ju použije alebo nie, keďže rozhodujúce
je to, či je objektívne spôsobilá vyvolať stav hrubej nerovnováhy bez ohľadu na pôsobenie tejto klauzuly
v skutkových okolnostiach konkrétneho prípadu.

31. Námietka týkajúca sa neprípustnej tvorby práva zo strany súdu a porušenia princípu zmluvnej

autonómie v prípade kvalifikovania dojednania o poplatku za upomienku ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku sa javí ako nepochopenie účelu a zmyslu spotrebiteľského práva, kde princíp zmluvnej
autonómie je vyvážený princípom ochrany slabšej strany. Súdna ochrana v spotrebiteľských
záväzkových právnych vzťahoch nastupuje ex offo a nie je viazaná na návrh spotrebiteľa a vo svojej
podstate je celé odvetvie spotrebiteľského práva odpoveďou na neprijateľné praktiky obchodníkov, ktorí

práve pod rúškom zmluvnej autonómie a zmluvnej voľnosti zneužívali svoje dominantné postavenie v
záväzkových vzťahoch. Ak žalovaná tvrdí, že dotknuté dojednanie nie je v rozpore s platnou právnou
úpravou SR, k tomu treba uviesť, že je v rozpore s ustanoveniami Zákona o ochrane spotrebiteľa,
na ktorý sa sama odvoláva a ktorý jasne definuje, do akej výšky si môže veriteľ uplatniť náklady
spojené s vymáhaním pohľadávky. Porovnávanie zmluvných poplatkov so súdnymi poplatkami je v

tomto prípade bezpredmetné, keďže funkcia a charakter oboch typov poplatkov vychádza z úplne iných
predpokladov a týkajú sa iných právnych vzťahov. Odpoveď na námietku, ako súd vedel, či by žalovaná
naktorékoľvekznapadnutýchdojednanínemohlapomýšľaťpriindividuálnejnegociáciisospotrebiteľkou
spočíva v tom, že súd to ani nemohol vedieť, keďže žalovaná v celom priebehu konania nepreukázala,
že so spotrebiteľkou uskutočnila individuálny kontraktačný proces a v civilnom sporovom konaní nie je

povinnosťou súdu nahrádzať procesnú aktivitu sporových strán. Uvedené rovnako platí aj na námietku,
že súd prvej inštancie mal skúmať napr. štandardy v príslušnom segmente trhu finančných služieb.
K tomu odvolací súd len dodáva, že i keby obdobnú zmluvnú podmienku používali finančné inštitúcie
naprieč celým finančným trhom, to samo o sebe predsa neznamená, že daná zmluvná podmienka nie
je neprijateľná, len z dôvodu, že je rozšírená. K výčitke, že napadnutý rozsudok je poplatný lacnému

naratívu o dobrom spotrebiteľovi a zlej korporácii, ktorý presadzuje Krajský súd v Prešove, stačí
poukázať na desiatky konaní o prejudiciálnych otázkach iniciovaných týmto súdom na Súdnom dvore EÚ
a na výsledky týchto konaní, ktoré z pochopiteľných dôvodov veriteľom z úverových vzťahov nemusia
konvenovať.

32. Podľa odvolateľky najzásadnejšia námietka sa týkala toho, že podzákonný právny predpis jej ako
sankciu okrem úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty umožňuje aplikovať aj akékoľvek iné plnenia
za omeškanie spotrebiteľa, teda aj poplatok za upomienku, a sporná zmluvná podmienka nevybočuje
z tohto zákonného rámca, pričom si nie je vedomá porušení akýchkoľvek zákonných obmedzení.
Napriek tvrdeniu žalovanej, že napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočnosti príp. úplnej absencie

akéhokoľvek odôvodnenia čo do vyriešenia tejto právnej otázky, súd prvej inštancie dal odpoveď na
otázku, prečo napadnuté dojednanie považuje za neprijateľné v zmysle predpisov spotrebiteľského
práva (už spomínaný bod 36. odôvodnenia) a tvrdenie, že sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal
s každou individuálnou námietkou žalovanej podľa jej predstáv bez ďalšieho nerobí toto rozhodnutie
zmätočným a nepreskúmateľným.

33. Rovnako sa stotožnil odvolací súd so záverom súdu prvej inštancie o neprijateľnosti zmluvnej
úpravy o voľbe Obchodného zákonníka. Podľa tohto zmluvného dojednania, vzájomné právne vzťahy
sa mali v súlade s ust. § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanoveníObchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že ustanoveniami Obchodného zákonníka sa mali riadiť
všetky vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanou bez akýchkoľvek výnimiek. Obchodný zákonník pritom
úpravu neprijateľných zmluvných podmienok neobsahoval. Cieľom dojednania o výlučnej aplikácii

ustanovení Obchodného zákonníka zo strany žalovaného bolo znemožnenie aplikácie právnych
predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa na vzniknutý právny vzťah. Novela Občianskeho
zákonníka účinná od 01.04.2015 doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou

je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva nielen z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015 vydaného vo veci 3MCdo 14/2014, ale aj z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2015 vydaného vo veci 8MCdo 13/2014.

34. Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä
nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu
spotrebiteľa priznávajú alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je obsiahnuté všeobecné pravidlo, podľa ktorého v prípade uzatvárania spotrebiteľských
zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne,

teda slúži na vyjadrenie toho, v akom zmysle má dodávateľ pripravovať podmienky spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré sú v zákone zakotvené pre uzatváranie konkrétnych spotrebiteľských zmlúv. Týchto
zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné
aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie
zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky, a to by v konečnom

dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone
sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchýlnu úpravu, ktorou by sa zhoršilo
postavenie spotrebiteľa. Dojednanie použitia ustanovení Obchodného zákonníka na právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, v situácii, ak v súlade s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na
tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavuje

neprijateľnú zmluvnú podmienku.

35. Preto odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v žalovanej
napadnutých výrokoch, ktorými vyhlásil zmluvné podmienky označené v žalobe za neprijateľné (výroky
I., II.) a v závislom výroku o trovách v tejto časti konania (výrok III.) ako vecne správny potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni v odvolacom konaní priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu.

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).