Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. júl 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/53/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1396899191
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1396899191.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: A. A., D.. XX. XX.
XXXX, N. U. X.. Č.. XX, Š., zastúpený: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o. so sídlom
Mliekarenská č. 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 662 291, proti žalovaným: 1/ IBeA 3, a.s.,
Vajnorská ul. č. 135, Bratislava, IČO: 31 670 571, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského
rad č. 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03. septembra 2020, č. k. 9C/33/1996 -
743, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí ôsmym) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa
domáhal uložiť žalovanému 1/ povinnosť do troch dní od doručenia rozsudku urobiť písomné vyhlásenie

adresované žalovanému 2/ a tomuto ho v uvedenej lehote aj doručiť s obsahom: „IbeA 3 a.s. so sídlom
Vajnorská 135 A, Bratislava prehlasuje, že informácie uvedené v písomnom zázname z 10. 11. 1994
a 30. 03. 1995, že A. A. R. Š. mal odpredať motorové vozidlo O. - N. XXX Y. Š. N. XX - XX W.
F. a toto vozidlo však predtým poistil v Slovenskej poisťovni a.s. a nahlásil ako odcudzené, ako aj
informácia, uvádzaná v písomnom zázname z 10. 11. 1994, že A. A., D.. XX. XX. XXXX R. Š. sa zaoberá
odcudzovaním a prerábaním, ako aj následným predajom motorových vozidiel, sú nepravdivé“. Vo
vzťahu k žalovanému 2/ žalobca žiadal uložiť mu povinnosť zdržať sa ďalšieho rozširovania písomných

záznamov vyhotovených žalovaným 1/ dňa 05. 09. 1994, 10. 11. 1994 a 30. 03. 1995 s tým, že súčasťou
napadnutým rozsudkom zamietnutej žaloby bol aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 80. 000,- Sk
(2. 655, 51 eur) a žalovaný 2/ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.
000,- Sk (1. 659, 70 eur). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. čl. 19 ods. 1 zák. č. 460/1992
Zb. Ústava Slovenskej republiky, § 11, § 12 ods. 2, 3, § 13 ods. 1 až 3, § 797 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, § 24 ods. 1, 2 zák. č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve v znení účinnom od 01. 03. 1993 do 31. 12.

1995 a vecne tým, že po skutkovom a právnom posúdení všetkých pre spor relevantných prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany strán dospel k záveru, žalobca nepreukázal neoprávnený zásah
žalovaných do jeho práva na ochranu osobnosti. Poukázal na to, že žalovaný 1/ na základe zistení pri
svojej operatívnej činnosti vyhotovil záznam a priebežnú správu o šetrení poistnej udalosti žalobcu vrámci vykonávania svojej detektívnej činnosti, tieto dokumenty poskytol výlučne poisťovni (žalovanému
2/) ako svojmu zmluvnému partnerovi a policajným orgánom, a nakoľko žalovaný 2/ použil dotknuté
listiny len v občianskom súdnom konaní ako dôkaz na svoju procesnú obranu a nešíril ich ďalej na

verejnosť, neboli predmetné písomné záznamy objektívne spôsobilé zasiahnuť do cti a dôstojnosti
žalobcu a nespôsobili mu žiadnu nemajetkovú ujmu, preto žalobu voči obom žalovaným ako vecne
nedôvodnú zamietol v celom rozsahu. K námietke vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 1/ uviedol,
že vzhľadom na to, že žalobca skutkovo odôvodnil svoj nárok na ochranu osobnosti neoprávneným
zásahom zo strany žalovaného 1/ do práva na jeho občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ktorého sa

mal dopustiť tým, že v dokumentoch zo dňa 10. 11. 1994 a 30. 03. 1995 uviedol nepravdivé informácie
o osobe žalobcu, ktoré ho mali krivo obviňovať z krádeží a následného predaja motorových vozidiel,
je nesporné, že tvorcom týchto žalobcom napádaných listinných dokumentov je žalovaný 1/ a práve
on predstavuje subjekt, ktorý v prípade preukázania porušenia práva žalobcu na ochranu osobnosti
je povinným v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka odstrániť následky svojho neoprávneného
zásahu do osobnostného práva žalobcu tým, že urobí vyhlásenie o nepravdivosti ním uvádzaných

informácií, z čoho vyplýva, že žalovaný 1/ je pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore a neobstojí
jeho argumentácia, že do ochrany osobnosti žalobcu nijako nezasiahol, nakoľko táto skutočnosť je už
predmetom samotného dokazovania a zisťovania skutkového stavu posudzovanej veci a neodôvodňuje
absenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/. Poukázal na to, že medzi procesnými stranami
bola v konaní nesporná skutočnosť, že žalovaní 1/ a 2/ dňa 18. 10. 1994 medzi sebou uzatvorili

zmluvu o prešetrení závažnej poistnej udalosti - žalobcom nahláseného odcudzenia motorového
vozidla R.. O. N. XXX Y., Š. N. XX-XX, ktorého majiteľom bol žalobca, pričom vzhľadom na predmet
podnikateľskej činnosti žalovaného 1/, ktorým je okrem iného aj poskytovanie detektívnych služieb,
je zrejmé, že bol oprávnený a súčasne voči žalovanému 2/ (poisťovni) aj zmluvne povinný svojimi
operatívnymi prostriedkami získavať informácie o osobe žalobcu v súvislosti s nahláseným odcudzením

predmetného automobilu, nakoľko žalovaný 2/ mal pochybnosti o tejto škodovej udalosti, a preto za
účelom riadneho vyšetrenia poistnej udalosti potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť
(§ 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka) sa zmluvne dohodol na odplatnej spolupráci so žalovaným 1/ s
tým, že úlohou žalovaného 1/ bolo predložiť žalovanému 2/ na podklade výsledkov svojej detektívnej
činnosti záverečnú správu, na základe ktorej bude možné poistnú udalosť uzavrieť. Uviedol, že nakoľko

žalovaný 1/ pri šetrení okolností týkajúcich sa údajného odcudzenia predmetného automobilu zistil
informácie nasvedčujúce podozreniu z páchania trestnej činnosti žalobcom, keď tento sa mal zaoberať
odcudzovaním, prerábaním a následným predajom motorových vozidiel, pričom svoj automobil mal
pred nahlásením jeho krádeže poisťovni (žalovanému 2/) odpredať do Ruska, bolo správne, náležité a
žiaduce konanie žalovaného 1/, ktorý nadobudol pri svojej detektívnej činnosti dôvodné podozrenie z

páchania trestnej činnosti žalobcom, keď tieto skutočnosti oznámil príslušníkom kriminálnej polície za
účelom ďalšieho procesného postupu a v danom prípade nie je možné racionálne dospieť k záveru, že
by konal v rozpore s povinnosťou mlčanlivosti, ku ktorej sa zaviazal čl. IV. bod 2 Zmluvy a už vôbec
nie je možné konštatovať, že oznámením podozrenia z trestnej činnosti príslušných orgánom polície by
žalovaný 1/ mal neoprávnene zasiahnuť do cti a dôstojnosti žalobcu. Súd prvej inštancie v dôvodoch

svojho rozhodnutia poukázal ďalej na to, že v konaní bolo tiež nesporné, že o informáciách uvedených
v zázname zo dňa 10. 11. 1994 a priebežnej správe zo dňa 30. 03. 1995 žalovaný 1/ popri kriminálnej
polícii upovedomil aj žalovaného 2/ a zdôraznil, že povinnosť žalovaného 1/ poskytnúť žalovanému 2/
informácie, ktoré sú obsahom záznamu zo dňa 10. 11. 1994 a priebežnej správy zo dňa 30. 03. 1995,
je daná zmluvným záväzkom žalovaného 1/ vyplývajúcim zo zmluvy o prešetrení závažnej poistnej

udalosti, a preto je zrejmé a logické, že žalovaný 1/ uvedené dokumenty žalovanému 2/ predložil,
keďže ich za účelom doriešenia poistnej udalosti predložiť musel. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že zastáva názor, že žalovaný 1/ sprostredkoval ním získané informácie
o osobe žalobcu výlučne poisťovni - žalovanému 2/ ako svojmu zmluvnému odberateľovi, ktorý šetril
poistnú udalosť žalobcu a orgánom kriminálnej polície a je preto nepochybné, že žalovaný 1/ operoval

s predmetnými informáciami vo forme záznamu zo dňa 10. 11. 1994 a priebežnej správy zo dňa 30.
03. 1995 len v rámci úradného styku a nešíril ich na verejnosť, z dôvodu ktorého uzavrel, že žalovaný
1/ sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania (porušenia zákonnej alebo zmluvnej povinnosti), a
v tomto ohľade nie je možné konštatovať existenciu neoprávneného zásahu do osobnostného práva
žalobcu znížením jeho vážnosti a občianskej cti. K prostriedkom procesného útoku, ktoré žalobca vo

vzťahu k žalovanému 1/ založil na tom, že záznam zo dňa 10. 11. 1994 a priebežná správa zo dňa 30.
03. 1995 obsahuje o ňom nepravdivé informácie, uviedol, že zámerom žalovaného 1/ nebolo poškodiť
osobnostnéprávažalobcualeboprivodiťmutrestnéstíhaniečiznížiťjehovážnosťvspoločnosti,nakoľko
žalovaný 1/ sledoval iba riadne objasnenie skutočností súvisiacich s nahlásenou poistnou udalosťou,preto ak zistil informácie deklarované vo vyššie špecifikovaných dokumentoch, ktoré sú nepochybne
výsledkom jeho bádateľskej detektívnej činnosti ako predmetu podnikania, vychádzal z predpokladu ich
správnosti a poskytol ich žalovanému 2/ a vzhľadom na ich povahu i kriminálnej polícii. Na základe

uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že odhliadnuc od pravdivosti informácií uvedených
v zázname a priebežnej správe, žalovaný 1/ ich nerozširoval na verejnosť (ako bolo opísané vyššie)
a dotknuté dokumenty nezaslal iným osobám, z pohľadu ktorých by sa žalobca mohol dôvodne cítiť
dotknutý na svojich osobnostných právach, nakoľko žalovaný 1/ použil získané informácie výlučne
na úradné účely (šetrenie poistnej udalosti a podnet orgánom činným v trestnom konaní), a preto

žalovaným 1/ vyhotovené dokumenty nie sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do cti a vážnosti osoby
žalobcuatentosanemôžeúspešnedomáhaťvočižalovanému1/,abyupustilodneoprávnenéhozásahu
do jeho osobnostného práva v podobe vyhlásenia, že informácie uvedené v písomných záznamoch
sú nepravdivé, nakoľko žalovaný 1/ do osobnostného práva žalobcu nijako protiprávne nezasiahol,
a teda nie je splnená zákonná hypotéza pre aplikovanie dispozície (žalobcom uplatneného práva) v
zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K nároku, ktorý si žalobca uplatnil voči žalovanému 2/,

ktorého obsahom je povinnosť zdržať sa ďalšieho rozširovania písomných záznamov vyhotovených
žalovaným 1/ dňa 05. 09. 1994, 10. 11. 1994 a 30. 03. 1995, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní
doposiaľ nie je zrejmý obsah údajného záznamu zo dňa 05. 09. 1994, keďže žalobca ho počas
celého konania nepredložil a zmienil sa o ňom iba v petite žaloby v časti týkajúcej sa žalovaného
2/ a v ďalších písomných vyjadreniach a prednesoch sa zaoberal záznamom zo dňa 10. 11. 1994

a priebežnou správou zo dňa 30. 03. 1995, preto objekt súdneho prieskumu z hľadiska možného
zásahu do osobnostných práv žalobcu predstavovali iba tieto dva dokumenty. Argumentáciu žalobcu,
že žalovaný 2/ mal neoprávnene zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že predmetné
písomné záznamy založil ako dôkazový materiál do súdneho spisu vo veci vedenej na Obvodnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/293/1995, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú, pretože je

neprípustné, aby žalobca pripisoval na ťarchu žalovaného 2/ skutočnosť, že tento použil dokumenty
týkajúce sa okolností rozhodujúcich pre vyvrátenie jeho povinnosti vyplatiť poistenému (žalobcovi)
poistné plnenie v občianskom súdnom konaní, v ktorom vystupoval ako žalovaný a týmto spôsobom
uplatňovalsvojeprostriedkyprocesnejobranyvočižalobcovi,ktorýmalvdanomcivilnomkonanírovnako
postavenie žalobcu, nárokujúc si poistné plnenie za odcudzený predmetný automobil. Uviedol, že

obsah záznamov, ktoré žalovaný 2/ použil ako dôkaz v konaní o zaplatenie poistného plnenia, mal
oslabiť procesný útok žalobcu založený na tvrdení, že automobil mu bol odcudzený a mal preukazovať
existenciu poistného podvodu, preto je nepochybné, že použitie dotknutých záznamov žalovaným 2/
v občianskom súdnom konaní, ktorého predmetom bolo poistné plnenie, nie je možné kvalifikovať
ako svojvoľné rozširovanie nepravdivých informácií o žalobcovi, a teda nemožno ani len uvažovať o

neoprávnenom zásahu do osobnostného práva žalobcu a znížení vážnosti či dôstojnosti žalobcu, keď
zákonný sudca na pojednávaní, ktoré je v zásade vždy verejné, oboznamoval obsah dôkazu, z ktorého
vyplynuli skutočnosti týkajúce sa osoby žalobcu v súvislosti s odcudzením jeho automobilu. Uzavrel, že
žalovaný 2/ tak konal v súlade s dikciou ust. § 24 ods. 1 zákona o poisťovníctve, ktoré zakladá jeho
oprávnenie na účely občianskeho súdneho konania poskytnúť informácie týkajúce sa poistenia žalobcu,

resp. okolností súvisiacich s poistnou udalosťou žalobcu i bez jeho súhlasu. Poukázal na skutočnosť,
že žalobca na základe svedeckých výpovedí v konaní nijako nepreukázal, že žalovaný 2/ rozširoval
záznam zo dňa 10. 11. 1994 a priebežnú správu zo dňa 30. 03. 1995, ktoré mu poskytol žalovaný 1/
ďalej na verejnosť, resp. že by iné (ďalšie) osoby, okrem spomínaných príslušníkov kriminálnej polície
a civilného súdu (v konaní sp. zn. 18C 293/1995), mali k dispozícii informácie uvedené v predmetných

dokumentoch vyhotovených žalovaným 1/, keď z výsluchu žiadneho svedka nevyplynulo, že by žalovaný
2/ alebo jeho pracovníci niekomu sprístupnili alebo dali k nahliadnutiu záznam zo dňa 10. 11. 1994 alebo
priebežnú správu zo dňa 30. 03. 1995, ktoré vyhotovil žalovaný 1/. Zdôraznil, že ani z výpovede Z. M.
Z. V. A. Š. nevyplýva, že predmetné listiny im boli v autobazáre pracovníkmi poisťovne (žalovaného
2/) predložené, ba dokonca poskytnuté k dispozícii, keď jeden pracovník poisťovne (R. R. U.) mal

v súvislosti so zisťovaním trhovej ceny predmetného automobilu iba poznamenať, že automobil bol
podvodne odcudzený, prípadne si ho nechal odcudziť žalobca, hoci i toto Z. M. Z. deklaroval iba v
rovine domnienok a úvah, keď vypovedal: ...“naznačovali, že je podozrenie, že auto si nechal odcudziť
žalobca“...;...“myslím,žetiežhovoril,žežalobcasinechalautoodcudziť“...Uviedol,žeakbyajpracovník
poisťovne jednoznačne zamestnancom autobazáru uviedol, že žalobca si nechal auto odcudziť, nijako

tým nebolo v konaní preukázané rozširovanie Záznamu a Sprievodnej správy žalovaným 2/, ktorých
dokumentov sa žalobný návrh týka a výlučne na ktoré listiny sa žalobcom domáhané právo a jemu
zodpovedajúca povinnosť žalovaného 2/ viaže. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vzhľadom na
zhodnotenie jednotlivých svedeckých výpovedí, ktoré vo vzájomnej súvislosti svedčia iba o tom, že vokolí Pezinka sa začali šíriť medzi ľuďmi klebety, že žalobca si mal nechať ukradnúť svoj automobil s
tým, že zdroj šírenia týchto rečí nie je známy, dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
k svojmu tvrdeniu, že žalovaný 2/ mal ďalej rozširovať písomné záznamy vyhotovené žalovaným 1/,

a preto nepreukázal opodstatnenosť potreby, aby sa žalovaný 2/ rozširovania predmetných záznamov
zdržal. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 C. s.
p. a vecne procesným úspechom žalovaných 1/ a 2/, ktorým proti neúspešnému žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o jej výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým tvrdeniam (§ 365 ods. 1 písm. f/
C. s. p.), ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť alebo
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Za nesprávny, absurdný a svojvoľný bez opory vo vykonanom
dokazovaní považoval žalobca právny záver súdu prvej inštancie, že sa žalovaný 1/ nedopustil žiadneho
protiprávneho konania, keď ním získané informácie o jeho osobe sprostredkoval výlučne žalovanému
2/ ako poisťovni, teda svojmu zmluvnému odberateľovi, ktorý šetril poistnú udalosť žalobcu a orgánom

kriminálnej polície, ako aj záver, že žalovaný 1/ informácie o žalobcovi nešíril „len v rámci úradného
styku a nešíril ich na verejnosť, preto uzavrel, že sa žalovaný 1/ sa nedopustil žiadneho protiprávneho
konania“, nakoľko v konaní preukázal, že informácie boli použité a šírené, čo vyplýva z faktu, že boli
použité v súdnom konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 18C 293/95, následne tieto informácie
boli použité a predložené za účelom jeho kriminalizácie neurčitému počtu pracovníkov a príslušníkov

kriminálnej polície v Bratislave, ako i poskytnutím písomných informácií orgánom polície - mestského
veliteľstva PZ v Bratislave dňa 11. 11. 1994. Poukázal na to, že aj Z. M. Z., M. W., M. A., L. H., A. Š.F. V.
L. T. (okrem jeho skutkových tvrdení) potvrdili, že túto informáciu dostali od zamestnancov žalovaného
1/ a žalovaného 2/, ktorý (správne ktorí) ich aj osobne vyťažovali „návštevami“, obhliadkami a vykonávali
činnosť orgánov činných v trestnom konaní, čo je neprípustné. Uviedol, že zo spisu Obvodného úradu

vyšetrovania Policajného zboru Bratislava III, ČVS: VP-213/96 vyplýva, že zamestnanci žalovaného 1/
získali informácie nelegálne, pričom tieto informácie boli v celom rozsahu nepravdivé, nakoľko konkrétne
informácie uvedené v dokumentoch zo dňa 10. 11. 1994 a 30. 03. 1995 produkovaných žalovaným 1/
boli vymyslené, údajné trestné konania sa jeho vôbec netýkali a čísla a spisové značky prípadov sa
týkali iných trestných konaní a vecí, ktoré žiadnym spôsobom nesúviseli s jeho osobou, keď aj z tohto

spisu je zrejmé, akú protiprávnu aktivitu vo vzťahu k nemu zamestnanci žalovaného 1/ vyvíjali a ako
verejne tieto informácie šírili. Zdôraznil, že je preto jasné, že žalovaní porušili jeho práva na ochranu
osobnosti v zmysle § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj základné právo na prezumpciu neviny
podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom ich konanie bolo o to závažnejšie, že vedome
použili úplne vymyslené informácie a kriminalizovali ho s cieľom získať vlastný ekonomický prospech,

v prípade žalovaného 1/ za predstieranú detektívnu činnosť pre žalovaného 2/ a v prípade žalovaného
2/ nevyplatením poistného, ktoré bol žalovaný 2/ nútený mu aj tak vyplatiť po tom, čo prehral súdny
spor vedený na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 18C 293/95. Poukázal na to, že nie je zrejmé,
kedy žalovaní 1/ a 2/ medzi sebou uzatvorili zmluvu o prešetrení závažnej poistnej udalosti,, ktorú
nahlásil titulom odcudzenia motorového vozidla R.. O. N. XXX Y. Š. N. XX-XX, nakoľko ako vyplýva z

vyšetrovacieho spisu, aktivity voči nemu vykonával skôr, ešte pred uzatvorením zmluvy samotnej s tým,
že žalovaný 1/ získal potrebné osvedčenie na prevádzkovanie živnostenského oprávnenia na výkon
živnosti „detektívne služby“ až 12. 12. 1994 (zapísané v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava
I). Uviedol, že už z opisu činností vykonávaných zamestnancami žalovaného 1/ je zrejmé, že vstupovali
do neverejných policajných databáz, získavali z nich informácie, neoficiálne kontaktovali orgány činné

v trestnom konaní, vstupovali na súkromné pozemky a do nebytových priestorov, vykonávali obhliadky
priestorov a vyťažovali rôzne osoby, vyslúchali osoby a vytvárali nátlak na rôzne osoby, čo potvrdili
samotní svedkovia v konaní, ako aj samotní zamestnanci žalovaného 1/ a 2/, teda vykonávali činnosť
policajného zboru a orgánov činných v trestnom konaní s tým, že si nevie predstaviť iné verejné šírenie,
nakoľko internet bol v tom čase v plienkach a verejne cez FACEBOOK sa v tom čase šíriť o ňom

informácie nedalo, pričom okrem využitia masmédií, teda žalovaní využili všetky vtedajšie možnosti
verejného šírenia (rok 1994). Namietol, že sa súd prvej inštancie nezaoberal pohnútkou konania
žalovaných 1/ a 2/, ktorou celkom jednoznačne vedome chceli poškodiť osobnostné a ústavné práva
žalovaného (zrejme žalobcu, pozn. odvolacieho súdu), nakoľko žalovaný 1/, aj napriek tomu, že sisám vykomfabuloval informácie, tieto použil ako pravé za účelom procesnej obrany žalovaného 2/,
pričom by sa dnes predkladaním zjavne nepravdivých informácií súdu dopustil trestného činu marenia
spravodlivosti. Poukázal na to, že súd by mal vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, ako aj

z pripojeného vyšetrovacieho spisu Obvodného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava III.,
ČVS: VP-213/96 s tým, že Správa zo dňa 05. 09. 1994 je totožná so správou zo dňa 10. 11. 1994,
na ktorej bol účelovo zmenený dátum len z dôvodu, že zmluva medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/
bola podpísaná neskôr, až 18. 10. 1994, a preto bolo vhodné záznam „upraviť“ na neskorší dátum 10.
11. 1994. Vytkol súdu prvej inštancie, že svojim výkladom relevantných právnych noriem zúžil zásahy

do osobnostných práv len na listinné zásahy (a to konkretizované dokumenty), a preto je rozhodnutie
súdu zjavne nesprávne, arbitrárne a nepreskúmateľné. Poukázal na ustálenú judikatúru v tejto oblasti
(rozsudok NS SR 3Cdo 293/2015), pričom argumentácia a spôsob vyporiadania sa súdu s predloženým
sporom značí podstatný odklon od ustálenej judikatúry.

3.

Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť, nakoľko v odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody,
ktoré by pre neho ako žalobcu privodili priaznivé rozhodnutie vo veci s tým, že jeho argumenty uvedené
v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených

skutočností a právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že

súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, správne zistil a vyhodnotil skutkový stav

veci a tento aj správne právne posúdil s tým, že svojim konaním nenaplnil žiadny z predpokladov,
ktoré sú prezumované ako predpoklady na dôvodné domáhanie sa nárokov vyplývajúcich z ustanovenia
11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uviedol, že konal v súlade so zmluvou, ktorú mal uzatvorenú
so žalovaným 2/, nedopustil sa žiadneho neoprávneného konania, a preto nie je možné dospieť k
záveru o existencii neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu znížením jeho vážnosti a

občianskej cti, nakoľko použitie žalobcom uvádzaných informácií len v rámci úradného styku (iného
súdneho konania), nie je možné považovať za protiprávne konanie. K odvolaciemu dôvodu, že súd prvej
inštancievecnesprávneprávneposúdiluviedol,ženiejeargumentačnenaplnený,nakoľkožalobcatento
odvolací dôvod s vykonaným dokazovaním, na základe ktorého súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým tvrdeniam (asi mal odvolateľ na mysli nesprávne skutkové zistenia, keďže odvolací dôvod

spočívajúci v nesprávnych skutkových tvrdeniach Civilný sporový poriadok nepozná) a závermi, ku
ktorým súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel.

4.

Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje v poradí siedme odvolanie
žalobcu zamietnuť a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že rozhodnutie súdu považuje za
vecne aj právne správne a vynesené na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, ako aj
posúdenia právnej stránky veci. Poukázal na to, že v poradí druhý zákonný sudca vo veci rozhodol a
žalobu opätovne zamietol, keď dôsledne rešpektujúc závery odvolacieho súdu, ktorým bola vec vrátená

na ďalšie konanie svoje rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol, odôvodnil. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu,
že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a že rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko pri výkone poisťovacej činnosti je povinný
postupovať s odbornou starostlivosťou a má legitímne právo vyšetrovať okolnosti nahlásenej udalosti,
ktorá vzbudzuje pochybnosti, a preto vyšetrovanie okolností nahlásenej udalosti nie je možné považovať

za snahu vedome poškodiť osobnostné a ústavné právo žalobcu. Poukázal na to, že žalobca udalosť zo
dňa 13. 03. 1994 ohlásil dňa 16. 03. 1994 a uplatnil si právo na plnenie z dojednaného poistenia, pričom
po nahlásení začal vykonávať štandardné činnosti smerujúce k zisteniu právneho základu povinnosti
plniť. Uviedol, že činnosti, ktoré za týmto účelom vykonával, aj v spolupráci so žalovaným 1/, neboli
vykonávané za účelom poškodzovania osobnostného a ústavného práva žalobcu, ale v snahe zistiť čo

najobjektívnejší stav veci a v prípade preukázania dôvodov na plnenie, pristúpiť k likvidácii nahlásenej
udalosti s tým, že žiadnym spôsobom neporušil mlčanlivosť o informáciách získaných od žalovaného
l/, keď tieto použil len v úradnom styku s orgánmi polície a v súdnom konaní vedenom pred Okresným
súdom Bratislava I č. k. 18C/293/1995 (spisová značka, pozn. odvolacieho súdu) a nie za účelomkriminalizácie žalobcu. Poukázal na to, že žalobca v spore nepreukázal, že o ňom verejne rozširoval
nepravdivé informácie. Za absurdné a zavádzajúce označil žalovaný 2/ tvrdenia žalobcu, že spolu so
žalovaným 1/ porušil jeho práva na ochranu osobnosti, ako aj základné právo na prezumpciu neviny,

že vedome použili úplne vymyslené informácie a kriminalizovali žalobcu iba s cieľom získať vlastný
ekonomický prospech, v prípade žalovaného 1/ za predstieranú detektívnu činnosť pre žalovaného
2/ a v jeho prípade nevyplatením poistného, ktoré bol nútený aj tak vyplatiť žalobcovi po tom, čo
prehral súdny spor vedený na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 18C/293/1995, nakoľko tieto tvrdenia
preukazujúnepochopeniejehočinnostiakopoisťovacejspoločnosti,ktorejjednouzobchodnýchčinností

je vykonávanie poisťovacej činnosti pre poistný druh životného poistenia a poistný druh neživotného
poistenia podľa jednotlivých odvetví. Zdôraznil, že je povinný pri nahlásených udalostiach postupovať
s opatrnosťou, odbornou starostlivosťou, nakoľko by sa inak dopustil porušenia zákona o poisťovníctve
a ak by nevyužil prostriedky, ktoré mu dáva právny poriadok, vrátane možnosti podania podnetov na
políciu z dôvodu podozrenia zo spáchania trestnej činnosti, mohol by sa dopustiť i porušenia Trestného
poriadku, a preto nemôže byť činnosť, ktorú vykonal pri objasňovaní aj tejto udalosti, považovaná za

protiprávnu, resp. za snahu získať ekonomický prospech na úkor žalobcu.

5.

Žalobca vo svojom vyjadrení k podaniam žalovaných 1/ a 2/, v ktorých sa vyjadrili k jeho odvolaniu

uviedol, že sa pridržiava faktov a argumentácie uvedenej v odvolaní.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1 C. s.

p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejnej
vyhlásil dňa 27. júla 2023 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom.

7.

Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.), pretože súd prvej
inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného

dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.).

8.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9.

K tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu

právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia,
odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom
prvej inštancie za správne.

10.K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací
súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,

aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení
dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch

zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku
ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného
v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný
a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z

ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou

k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn.,
aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

11.

V posudzovanej veci ide o v poradí ôsmy rozsudok súdu prvej inštancie, keď predchádzajúce
prvoinštančné rozhodnutia boli odvolacím zrušené z dôvodu nepreskúmateľnosti, ignorovania právneho
názoru súdu vyššej inštancie, ako aj z dôvodu, že písomné vypracovanie rozsudkov nezodpovedalo
zákonom predpísanej forme.

12.

Súd prvej inštancie, resp. zákonný sudca vypracoval v poradí ôsmy, napadnutý rozsudok tak, že
zodpovedá zákonným regulám stanovených v Civilnom sporovom poriadku, pričom jeho odôvodnenie je
logické, presvedčivé a zrozumiteľné a so závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje.

13.

Je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobcu), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať

parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, avšak sporovým stranám nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkovýaprávnyzákladrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektubolorealizovanézákladné
právo strany sporu na spravodlivý proces (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS
117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že
súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods.1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom
odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho
súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa

19. apríla 1994). Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na
uvedené odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje
rozhodnutie náležite, podrobne a najmä presvedčivo odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.
s. p.), pričom sa dostatočne a najmä presvedčivo vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci

podstatnými skutočnosťami, resp. so všetkými námietkami žalobcu, ktoré v konaní prezentoval, keď z
hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
(§ 220 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto
zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca žalobou domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ a aké prostriedky procesnej obrany použili. Súd prvej

inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia
a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal
a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol
spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku, a preto sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalobcu,
že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné, resp. arbitrárne.

14.

Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobcu
domáhajúceho sa uložiť žalovanému 1/ povinnosť do troch dní od doručenia rozsudku urobiť písomné

vyhlásenie adresované žalovanému 2/ a tomuto ho v uvedenej lehote aj doručiť s obsahom: „IbeA 3
a.s. so sídlom Vajnorská 135 A Bratislava prehlasuje, že informácie uvedené v písomnom zázname z
10. 11. 1994 a 30. 03. 1995, že A. A. R. Š. mal odpredať motorové vozidlo O. - N. XXX Y., Š. N. XX
- XX W. F. a toto vozidlo však predtým poistil v Slovenskej poisťovni a.s. a nahlásil ako odcudzené,
ako aj informácia uvádzaná v písomnom zázname z 10. 11. 1994, že A. A., D.. XX. XX. XXXX R. Š. sa

zaoberá odcudzovaním a prerábaním, ako aj následným predajom motorových vozidiel, sú nepravdivé“
a zároveň žiadal uložiť žalovanému 2/ povinnosť zdržať sa ďalšieho rozširovania písomných záznamov
vyhotovených žalovaným 1/ dňa 05. 09. 1994, 10. 11. 1994 a 30. 03. 1995 a napokon žiadal uložiť
žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 802. 000,- Sk (2. 655, 51 eur)
a žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50. 000,- Sk (1. 659, 70 eur),

keď dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal žiadne zo svojich
skutkových tvrdení, ktorými svoje nároky odôvodňoval.

15.

Fundamentálnou podstatou sporu bolo právne posúdenie, ktoré vo svojom odvolaní namietol žalobca,
či žalovaní 1/ a 2/ porušili svoju právnu povinnosť, keď žalovaný 2/ (poisťovňa, v ktorej bolo vozidlo
odcudzené motorové vozidlo poistené) v zmysle svojich interných predpisov a Zmluvy č. 40/94 o
prešetrení závažnej poistnej udalosti, ktorú žalovaní 1/ a 2/ dňa 18. 10. 1994 uzavreli, dal prešetriť
okolnosti odcudzenia motorového vozidla žalobcu, továrenskej značky O. N. XXX Y., I.: N. XX-XX

prostredníctvom žalovaného 1/ (poskytovateľ detektívnych služieb), ktorý dňa 30. 03. 1995 podal
žalovanému 2/ priebežnú správu vychádzajúc zo záznamu zo dňa 10. 11. 1994, obsahom ktorého
boli operatívne informácie o osobe žalobcu, keď uvedené informácie predložil žalovaný 2/ ako dôkaz
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C/293/1995, v ktorom sa domáhal
voči žalovanému 2/ plnenia z poistnej zmluvy v dôsledku odcudzenia jeho vozidla, došlo protiprávnym

konaním oboch žalovaných k zásahu do jeho osobnostnej integrity.

16.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 1/ ako dodávateľ uzavrel dňa 18. 10. 1994 so žalovaným

2/ ako odberateľom Zmluvu č. 40/1994 o prešetrení závažnej poistnej udalosti, predmetom ktorej
bolo prešetrenie poistnej udalosti registrovanej v pobočke Slovenskej poisťovne, a.s. v Pezinku, a to
odcudzenie osobného motorového vozidla R.. O. N. XXX - XXXX Y., Š. N. XX - XX, ktorého majiteľom
bol žalobca (Čl. I. Zmluvy).17.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že je
vylúčené, aby konaním žalovaného 1/, ktorý sa v súlade s uzavretou Zmluvou zaviazal prešetriť okolnosti
odcudzenia osobného motorového vozidla žalobcu, došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, nakoľko
cielený postup pri získavaní informácii musí byť aj určitým spôsobom zaznamenaný, keďže vykonávaná
činnosť musí byť aj podpísaná v písomnej záverečnej fáze, a preto bez ďalšieho nie je možné postup

detektívnej služby označiť za nezákonný. Je nesporné, že podstatou „pátrania“ je získať také informácie,
ktoré sú použiteľné aj v konaní pred súdom ako dôkaz.

18.

V posudzovanej veci žalovaný 2/ ako poisťovňa pri likvidácii poistnej udalosti (odcudzenie motorového

vozidla) využil služby externej obchodnej spoločnosti z dôvodu pochybností o poistnej udalosti,
ktorú oznámil žalobca, keďže aj v roku 1994 bolo všeobecne známou skutočnosťou, že poisťovacie
spoločnosti pôsobiace v Slovenskej republike čelili množstvu podozrivých prípadov a pokusom o poistný
podvod, z dôvodu ktorého konanie žalovaného 2/ bolo absolútne legitímne, keď v spore vedenom na
OkresnomsúdeBratislavaIpodsp.zn.18C/293/1995,vktoromsažalobcavočiprávnemupredchodcovi

žalovaného 2/ (Slovenská poisťovňa, a.s.) domáhal zaplatenia istiny 1. 237. 454,- Sk titulom poistného
plnenia, na základe poistnej zmluvy o poistení neskôr odcudzeného motorového vozidla žalobcu, v rámci
svojejprocesnejobranypredkladaldôkazy,keďžepovinnosťúčastníkovkonaniaoznačiťdôkazy,ktorými
možno objasniť skutočný stav veci vyplývala z ust. § 120 ods. 2 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok),
nakoľko nesplnením tejto povinnosti, musel súd rozhodnúť na podklade ostatných vykonaných dôkazov.

19.

Odhliadnuc od skutočnosti, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie v dôvodoch svojho
rozhodnutia, že žalobca nielen výsluchom ním navrhnutých svedkov v konaní nepreukázal, že žalovaní

1/ a 2/ oboznamovali nepovolané osoby so záznamom zo dňa 10. 11. 1994, resp. s priebežnou správou
spísanou žalovaným 1/, ale zároveň neuniesol bremeno tvrdenia, že konanie žalovaných nieslo znaky
protiprávnosti, a preto dospel k absolútne správnemu právnemu záveru, že konanie oboch žalovaných
bolo v medziach zákona a nemohlo privodiť žiadnu ujmu na osobnostných právach žalobcu, t. j. k
neoprávnenému zásahu do jeho cti a dôstojnosti ich konaním nedošlo.

20.

K ďalším odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza, že podľa konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu, pričom ak odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu
bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila, a preto

v súlade s vyššie uvedeným považoval odvolací súd za nadbytočné reagovať na zostávajúcu odvolaciu
argumentáciu žalobcu, ktorá nebola pre posúdenie veci podstatná.

21.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky
požiadavky vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne
vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, keď obsah odvolania žalobcu nie je
spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v

ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.22.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C. s. p. v spojení s § 262 ods.

2 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/, úspešným v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho
konaniavrozsahu100%,pričomovýškenáhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

23.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).