Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/56/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6424010653
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Novák, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6424010653.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Nováka, LL.M

a sudcov JUDr. Martina Ľuptáka, PhD. a Mgr. Jána Bednára, v trestnej veci obžalovaného ml. A. B.
a spol., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 09. septembra 2025 o odvolaní obžalovaných 1/ ml. A. B. a 2/ ml. C. D. proti rozsudku
Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5T/24/2024 zo dňa 01.04.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Žiar nad
Hronom sp. zn. 5T/24/2024 zo dňa 1.4.2025 vo výroku o treste u obžalovaného 2/ ml. C. D..

Krajský súd rozhodujúc sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku

o d s u d z u j e

obžalovaného 2/ ml. C. D., nar. XX.XX.XXXX v Žiari nad Hronom, trvale bytom E. F. G.,

podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, § 117 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného

zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 118 ods. 1 Trestného zákona, na trest odňatia slobody
vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov nepodmienečne.
Podľa § 117 ods. 5 Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu pre mladistvých.

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného 1/ ml. A. B. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 5T/24/2024 zo dňa 01.04.2025 boli obžalovaní
1/ ml. A. B. a 2/ ml. C. D. uznaní vinnými zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d)

Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 02. 02. 2024 v čase približne o 19:00 hod. na ulici B. H. F. I., na miestnom workoutovom ihrisku,
spoločne pristúpili k mal. J. I., nar. XXXX, kde ho obž. ml. A. B. uchopil okolo ramien so slovami „ideme
sa rozprávať“ a tlačil ho dopredu smerom za „Dolný kostol“, ulica B. č. XX/X, nachádzajúci sa vedľa
ihriska, kde mal. J. I. zastal chrbtom ku kostolu, pričom mu na mieste obaja obžalovaní začali vulgárne

nadávať a vytýkať skutočnosti súvisiace s dievčaťom K., že sa má od nej držať ďalej, lebo ho zbijú,
pričom obž. ml. C. D. udrel mal. J. I. dlaňou po tvári približne 4-5 krát oboma rukami, následne mu obž.
ml. A. B. strhol batoh, ktorý mal na ľavom pleci, položil batoh na zem a začal ho prehľadávať, popri čom
dal obž. ml. C. D. mal. J. I. opäť facku, pričom obž. ml. A. B. vybral mal. J. I. z ruksaku reproduktorznačky JBL, červenej farby, na čo mu mal. J. I. uviedol, aby reproduktor nechal tak a natiahol sa preň,
avšak obž. ml. C. D. ho vtedy strčil rukami; následne sa obž. ml. A. B. pokúsil zobrať mal. J. I. z ruky jeho
mobilný telefón, pričom sa o telefón doťahovali, kde si tento telefón mal. J. I. vložil po pár sekundách

do pravého vrecka bundy, ktoré zazipsoval, kedy mal. J. I. chytil obž. ml. C. D. spredu za obidve ruky v
oblasti lakťov, popri čom obž. ml. A. B. začal mal. J. I. prehľadávať ľavé vrecko na bunde a predné vrecko
na mikine, v mikine našiel peňaženku, ktorú podal obž. ml. C. D., ktorý v tom momente mal. J. I. pustil
a peňaženku prezrel, vybral z nej finančnú hotovosť - mince vo výške približne 2-3 € a peňaženku hodil
pred mal. J. I., na čo obidvaja obžalovaní od mal. J. I. odišli aj s reproduktorom značky JBL a finančnými

prostriedkami, ktoré mu zobrali; obžalovaní následne reproduktor schovali do ruksaku svojho kamaráta
L. G., od ktorého si ho následne vzali späť, pričom svojím konaním spôsobili mal. J. I. škodu odcudzením
finančnej hotovosti najmenej vo výške 2 € a odcudzením reproduktora vo výške 120 €.

Za to bol obžalovaný 1/ ml. A. B. odsúdený podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona, § 117 ods. 1 Trestného
zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, okresný súd obžalovanému
výkon uloženého trestu podmienečne odložil a zároveň obžalovanému uložil probačný dohľad nad jeho
správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 119 ods. 1 Trestného zákona, obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, obžalovanému uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze
požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok.

Obžalovaný2/ml.C.D.,bolzatoodsúdenýpodľa§188ods.2Trestnéhozákona,§117ods.1Trestného

zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 118 ods. 1 Trestného
zákona, trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 48 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného pre výkon trestu zaradil
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti citovanému rozsudku po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podali odvolanie obaja
obžalovaní, ktoré dodatočne prostredníctvom svojich obhajcov písomne odôvodnili.

Obžalovaný 1/ ml. A. B. odôvodnil odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu elektronickým podaním

dňa 28.5.2025, v ktorom uviedol, že odvolaním napáda výrok o vine, treste, a súvisiace časti rozsudku.
Predmetné konanie považuje za neúčelné pričom neúčelnosť je zrejmá zo skutočnosti, že údajne
ulúpený reproduktor poškodeného bol dňa 5.2.2024 nájdený a odovzdaný svedkom A. D. na polícii F.
I., pričom trestné oznámenie podal poškodený až dňa 15.2.2024. Samotný skutok sa mal stať 2.2.2024.
Údajne ulúpený reproduktor tak bol 3 dni po skutku nájdený a odovzdaný na mestskej polícii a v

čase podania trestného oznámenia už bol na mestskej polícii 10 dní. Keby poškodený postupoval s
bežnou starostlivosťou, tak si mohol preveriť, že jeho reproduktor je už nájdený. Pritom ako vyplýva
z trestného oznámenia, a výpovede poškodeného, jediným motívom podania trestného oznámenia
nebol čin údajnej lúpeže, ale to, že poškodený nemal reproduktor v čase, keď sa naňho pýtala jeho
matka. Následne vyslovil názor, že výpovede mladistvého poškodeného a mladistvých svedkov sú

nevierohodné. Tieto výpovede si navzájom v zásadných faktoch značne odporujú a preto skutok kladený
obžalovanému za vinu nepovažuje za preukázaný. Jedinou skutočnosťou, na ktorej sa všetci svedkovia
aj poškodený zhodli, bol fakt, že v čase údajného skutku boli všetci pod značným vplyvom alkoholu.
Alkohol bezpochyby u mladistvých v oveľa väčšej miere ako u dospelých skresľuje úsudok. A tak
interpretácia skutočností mladistvými v prípravnom konaní bola značne skreslená a vôbec jej nemožno

veriť. Minimálne vplyv alkoholu zaťažil výpovede svedkov a poškodeného pochybnosťami. K násiliu
obžalovaných voči poškodenému, keď ho chytili za rameno, alebo mu dali ruku okolo pliec uviedol, že
takýto fyzický kontakt je bežný a akceptovaný vzorec správania mladistvých, kde neexistuje úmysel
násilia, ale ide skôr o bežnú interakciu v partii mladistvých. Svedkovia, poškodený aj obžalovaní sa
zhodli v tom, že úmyslom obžalovaných nebolo ulúpenie reproduktoru poškodenému, ale dohováranie

mu ohľadne bývalej priateľky jedného z obžalovaných. Motiváciu celého kontaktu medzi poškodeným
a obžalovanými, tak bola láska tínedžerov, a nie nenávisť, alebo snaha o ublíženie alebo ulúpenie
veci. Má zato, že samotný skutok kladený obžalovanému za vinu v tomto kontexte, a s chýbajúcim
úmyslom obžalovaného zmocniť sa cudzej veci, tak v žiadnom prípade nenapĺňa skutkovú podstatuzločinu lúpeže. Vyslovil názor, že sa jedná o malú závažnosť údajného skutku, vzhľadom na nízku
hodnotu reproduktoru, a vzhľadom na skutočnosť, že údajne ulúpený reproduktor sa našiel a bol vrátený
poškodenému. Uvedené skutočnosti podľa neho nasvedčujú minimálne o pochybnostiach o údajne

spáchanom skutku, a preto by mal byť použitá zásada v pochybnostiach v prospech obžalovaného.
Záverom vyslovil názor, že nebol preukázaný skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu, resp. že
tento skutok nie je trestným činom. Navrhol, aby odvolací súd po prehodnotení všetkých dôkazov,
obžalovaného ml. A. B. spod obžaloby oslobodil.

Obžalovaný 2/ ml. C. D. odôvodnil odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním zo
dňa 16.7.2025, v ktorom uviedol, že rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom považuje za nesprávny
a nezákonný. Má za to, že súd v dôsledku nesprávne vyhodnotených dôkazov, najmä výsluchov svedkov
prišiel k nesprávnym právnym záverom, ktoré viedli k uznaniu viny obžalovaného ml. C. D. a následne
k uloženiu trestu. Poukázal, že právna kvalifikácia skutku ako zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. d) Trestného zákona bola spochybnená už v prípravnom konaní. V konaní pred súdom nevystali

žiadne nové priame dôkazy, čo po zohľadnení dôkazov svedčiacich v prospech obhajoby malo viesť k
oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby alternatívne k prikloneniu sa v pochybnostiach v prospech
obžalovaného s identickým rozhodnutím o nevine obžalovaného ml. C. D. ako aj spoluobžalovaného
ml. A. B.. Vyslovil názor, že výsluchom oboch obžalovaných, tak v prípravnom konaní aj v konaní
konaní pred súdom v spojitosti s výpoveďami svedkov bolo bezpochyby preukázané, že obžalovaný

proti poškodenému mal. J. I. nepoužili násilie ani hrozbu bezprostredného násilia s úmyslom zmocniť sa
cudzej veci, v tomto konkrétnom prípade jeho reproduktora JBL. Samotná dôveryhodnosť svedeckých
výpovedí mladistvých svedkov ako aj poškodených bola sporná na čo obhajoba poukazovala pri každom
svedkovi jednotlivo na množstvo vypitého alkoholu a následnú zníženú schopnosť reprodukovať prežité.
Túto skutočnosť nenamietal ani prokurátor Okresnej prokuratúry Žiar nad Hronom. Vek mladistvých

svedkov a poškodeného v spojitosti s intoxikáciou alkoholom zapríčinili dramatickejší prežitok udalostí a
značne znížili mieru rozpoznania spoločensky nebezpečného správania a vnímania prežitých udalostí v
kontexte s traumatizujúcim zážitkom výpovede pred OČTK a v rámci hlavných pojednávaní pred súdom.
Samotný poškodený bol v čase, keď mal byť obžalovanými olúpený pod vplyvom alkoholu a vzhľadom
k výpovedi jeho matky nie je vylúčené, že mohol byť aj pod vplyvom omamných a psychotropných

látok. Matka poškodeného tak ako sama uvádzala synovi robila pravidelné domáce testy na prítomnosť
omamných a psychotropných látok. Poukázal, že obaja obžalovaní vo svojich výpovediach zhodne
uviedli, že je pravdou, že si poškodeného I. zavolali na rozhovor za kostol s tým, že mu chceli
dohovoriť a odradiť ho od stretávania sa s bývalou priateľkou ml. B. a za týmto účelom zvolili diskrétne
miesto. Nič mu nevzali. Samotný predmet lúpeže - rádio JBL, ktoré patrilo poškodenému sa našlo.

Nič na tomto nespochybniteľnom fakte nemení ani skutočnosť, že nálezcom bol brat obžalovaného
A. D.. Taktiež poukázal, že svedkovia M. E., C. C. I. a L. H. na hlavnom pojednávaní vypovedali,
že nevideli, čo sa dialo za kostolom, nevšimli si žiadne známky fyzického násilia na poškodenom,
iba to že bol uplakaný. Rovnako tak nevideli, že by poškodenému bol odcudzený reproduktor. Všetci
zhodne potvrdili, že poškodený bol pod vplyvom alkoholu. Vyslovil názor, že konanie mladistvých

nedosahuje taký stupeň intenzity a uvedomenia si možných aj trestnoprávnych následkov tak ako to
predpokladať u dospelých ľudí. Emočné prežívanie priateľských vzťahov a najmä citových vzťahov je
intenzívnejšie a impulzívnejšie. Úmysel obžalovaných od počiatku nespočíval v protiprávnom konaní
s cieľom olúpiť poškodeného mal. I.. Tu chýbala akákoľvek vôľová zložka spáchať úmyselný trestný
čin tým, že by predmet lúpeže chceli, potrebovali ho, či mali iný úmysel ako s ním naložiť. Na záver

požiadal odvolací súd, aby preskúmal rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom s prihliadnutím
na špecifické okolnosti daného prípadu, vek obžalovaných, poškodeného ako aj svedkov v spojitosti
s následkom výkonu prípadného trestu odňatia slobody bez podmienečného odkladu na ml. D. a jeho
primeranosti. Alternatívne, aby odvolací súd zvážil možnosť uloženia niektorého z alternatívnych trestov
s prihliadnutím na to že obžalovaný D. bol v čase spáchania skutku mladistvý a tiež s prihliadnutím na

povahu a závažnosť skutku ako aj to, že poškodenému nevznikla žiadna škoda. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok v zmysle § 321 Trestného poriadku zrušil a sám rozhodol rešpektujúc zásadu
„in dubio pro reo“ keďže vykonaním dokazovaním tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom
nebola vina obžalovaného preukázaná dostatočne a bez zbytočných pochybností a obžalovaného C. D.
oslobodil spod podanej obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko nebolo dokázané,

že skutok spáchal obžalovaný.

K odvolaniu obžalovaného 2/ ml. C. D. sa vyjadrila jeho matka N. D., pričom uviedla, že jej syn bol v zlom
čase na zlom mieste a ešte aj v spoločnosti nevhodných ľudí spôsobujúcich problémy. Od incidentu sajej syn zamestnal, zapísal sa na vodičský kurz. Snaží sa aj napriek možnému odňatiu slobody začleniť
do spoločnosti. Požiadala, aby krajský súd vrátil vec okresnému súdu a opätovne vypočul svedkov.

K veci sa písomne vyjadrila aj matka poškodeného mal. J. I., ktorá uviedla, že dodatočne zistila, že
ml. C. D. sa pridal k ml. A. B., lebo ho nahovoril, že chce J. len trošku postrašiť, aby sa prestal baviť
s K.. Má vedomosť, že C. D. si v plnej miere uvedomuj, aký to má dopad na jeho budúci život. Záverom
požiadala, aby odvolací súd prihliadol k tomu, že chlapci boli neplnoletí a konali bez rozmyslenia, len
preto, že nejaká kamarátka im nahovorila hlúposti.

Obhajca obžalovaného 1/ ml. A. B. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že sa v plnom
rozsahu pridržiava odôvodnenia odvolania, pričom dodal, že nebolo preukázané, že sa skutok stal tak,
ako je uvedené v obžalobe, resp., že by sa jednalo o trestný čin. Navrhol, aby krajský súd napadnutý
rozsudok zrušil a obžalovaného ml. A. B. spod obžaloby oslobodil.

Obhajca obžalovaného 2/ ml. C. D. na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu uviedol, že má za to,
že v danom prípade neboli naplnené skutkové okolnosti trestného činu lúpeže a navrhol, aby krajský
súd napadnutý rozsudok zrušil rešpektujúc zásadu „in dubio pro reo“ a obžalovaného ml. C. D. spod
obžaloby oslobodil.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za
zákonný a správny, uložené tresty za primerané a navrhol odvolania obžalovaných zamietnuť ako
nedôvodné.

Zákonná zástupkyňa obžalovaného 2/ ml. C. D., A. O. na verejnom zasadnutí uviedla, že má za to,

že jej syn tam síce bol, ale za jednu facku by nemal ísť do väzenia. Odvtedy čo dostal podmienku, sa
zmenil, zlepšil sa, predchádzajúcu škodu splácajú. Navrhla, aby bol C. D. oslobodený, pretože dostal
tri roky za niečo, čo vôbec neurobil.

Zákonná zástupkyňa poškodeného P. I. na verejnom zasadnutí zotrvala na svojom písomnom vyjadrení.

Obžalovaný 1/ ml. A. B. na verejnom zasadnutí vyslovil súhlas s vyjadrením a návrhom svojho obhajcu.

Obžalovaný 2/ ml. C. D. na verejnom zasadnutí uviedol, že ho to celé mrzí, je s tým zmierený. Taktiež
vyslovil súhlas s vyjadrením a návrhom svojho obhajcu.

Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací, predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. Trestného poriadku (Tr. por.) zistil, že odvolania obžalovaných boli podané včas, v
lehote ustanovenej § 309 Tr. por., odvolania boli podané oprávnenými osobami v súlade s § 307 ods.
1 písm. a), b), pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného

odvolania v zmysle § 312 Tr. por. a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por..

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo, na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti zistil, že odvolanie obžalovaného 2/ ml.
C. D. je čiastočne dôvodné, avšak odvolanie obžalovaného 1/ ml. A. B. nie je dôvodné.

Napriek námietkam obhajoby obžalovaných 1/ ml. A. B. a 2/ ml. C. D. odvolací súd konštatuje, že

napadnutý rozsudok tak, ako bol písomne vyhotovený, spĺňa kritéria obsiahnuté v ustanovení § 168 ods.
1 Trestného poriadku a v tomto smere nie je mu čo vytknúť. Z obsahu jeho odôvodnenia je totiž zrejmé,
že okresný súd vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia
oprel a akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov. Závery súdu prvého stupňa, ktoré
z týchto dôkazov vyvodil, považuje odvolací súd za logické a zodpovedajúce vykonaným dôkazom.

Taktiež zistil, že všetky dôkazy v prerokúvanej veci boli získané zákonným spôsobom a súd prvého
stupňa ich hodnotil jednotlivo aj v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadutak,akomutoukladáustanovenie§2ods.12Trestného
poriadku. Odvolací súd, s ohľadom na skutkové zistenia obsiahnuté vo výrokovej časti rozsudkusúdu prvého stupňa, ako sú popísané, vrátane príslušného odôvodnenia napadaného rozsudku a k
nemu nadväzujúceho obsahu spisového materiálu zistil, že obecné kritéria vymedzujúce zavinenie
obžalovaných boli naplnené, pričom súd prvého stupňa sa s nimi vyrovnal dostatočným spôsobom a

odvolací súd ich akceptuje.

Odvolací súd pripomína, ak súd prvého stupňa postupoval podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tak
odvolací súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia
hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je

možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992).
V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Obaja
obžalovaní namietajú hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladajú odvolaciemu súdu
vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného
na hlavnom pojednávaní. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý

proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením
dôkazov. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia
vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov.

Na základe vykonaného dokazovania dospel okresný súd podľa odvolacieho súdu k správnemu záveru

ohľadom viny obžalovaných 1/ ml. A. B. a 2/ ml. C. D. pre skutok ustálený vo výroku napadnutého
rozsudku. Odvolací súd v reakcii na odvolacie námietky obhajoby ku skutkovým okolnostiam uvádza,
že odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa považuje za kompletné, správne, presvedčivé,
vyčerpávajúce, a preto naňho odkazuje. Odvolací súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvoj inštančnom súdnom konaní rozhodnutia
súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo
svojomrozhodnutísprávneskutkovéaprávnezáverysúduprvéhostupňa,sktorýmisastotožnil.Napriek

uvedenému odvolací súd k veci uvádza.

Obžalovaní 1/ ml. A. B. a 2/ ml. C. D. popierajú vinu. Odvolací súd však dospel k záveru, že
vina obžalovaného bola dostatočným spôsobom preukázaná vykonaným dokazovaním na hlavnom
pojednávaní súdu prvého stupňa, a to predovšetkým výpoveďou poškodeného maloletého J. I..

Poškodený mal. J. I. vo svojej výpovedi popísal skutkový dej, keď okrem iného uviedol, že bolo to
niekedy vo februári, keď si ho obžalovaní vzali za kostol, pričom obžalovaný ml. B. ho ťahal tak, že
mal ruku poza jeho krk. Za kostolom mu obžalovaný ml. D. dal facky a strčil ho, avšak obžalovaný ml.
D. mu nepovedal prečo ho udrel. Obaja obžalovaní mu nadávali. Obžalovaní ml. B. mu strhol batoh
a začal ho prehľadávať, čo v ňom má, zatiaľ čo obžalovaný ml. D. ho držal za ruky. V batohu mal

červený reproduktor zn. JBL, ktorý mu obžalovaný ml. B. zobral, pritom mu vravel, aby mu ho vrátil,
ale obžalovaný ml. B. sa len zasmial. Chceli mu vziať aj telefón, ktorý mal pri sebe, ale nedovolil, aby
mu ho vytrhol obžalovaný ml. B. z ruky. Z peňaženky, ktorú mal taktiež pri sebe, mu obžalovaný ml.
D. vybral peniaze, 2 - 3 €, ktoré si vzal. Keď obžalovaní odišli, prišiel za ním C. C. I. a pýtal sa ho, čo
robili. Počas celého skutku nebol okrem obžalovaných a jeho nikto prítomný. Bol nahliadnuť iba M. E.,

ale obžalovaní ho hneď poslali preč.

Výpoveď poškodeného maloletého J. I. je nepriamo potvrdená výpoveďami svedkov. Svedkyňa P. I.
sestra poškodeného ako aj svedkovia M. E. a C. C. I. potvrdili svojou výpoveďou, že obžalovaní vzali
poškodeného mal. J. I. za kostol. Svedok C. C. I., taktiež uviedol, že sa bol pozrieť za kostol, čo sa tam

deje, ale obžalovaní ho poslali preč. Všimol si na poškodenom mal. I., že bol uplakaný a že mal červeň
na tvári. Svedkyne P. I. (sestra) a taktiež matka poškodeného P. I. uviedli, že sa im poškodený zdôveril o
tom, že pri incidente za kostolom mu obžalovaní vzali reproduktor. Svedkyňa P. I. (sestra) taktiež uviedla,
že sa jej brat asi po 20 min. vrátil, bol vyklepaný a išli z parku spolu preč. Všimla si, že mal červené oči,
bol vyplakaný a stále ho klepalo. Aj kamarátka jej povedala, že ho za kostolom obžalovaní fackovali,

nadávali mu a zobrali si reproduktor s peniazmi. Predtým, ako k tomu incidentu došlo, videla reproduktor
v bratovej taške, a teda mala vedomosť o tom, že ho mal pri sebe, ako aj cca. 2 € v peňaženke. Navyše,
s odstupom času, ako došlo ku skutku, bola s bratom (poškodeným) v parku a obžalovaný B. sa mu
vyhrážal, aby stiahol obvinenie. Svedok L. H. svojou výpoveďou potvrdil, že poškodený mal. J. I. mal sosebou v ten deň reproduktor JBL červenej farby. To že poškodený plakal potvrdil aj svedok L. G., ktorý
ďalej uviedol, že mal pri sebe ruksak, do ktorého mu dal obžalovaný ml. B. reprák značky JBL, s tým,
aby ho postrážil, kým nepôjde na autobus. U obžalovaných predtým reprák nevidel. V ruksaku ho mal

cca. 15 min a keď išiel na autobus, tak ho obžalovanému ml. B. vrátil. Odvolací súd napriek námietkam
obhajoby obžalovaných nezistil žiadne také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné spochybniť
dôveryhodnosť poškodeného ako aj uvedených svedkov.

Charakter a povaha týchto dôkazov, ako aj ďalších dôkazov bližšie rozvedených v napadnutom rozsudku

okresného súdu sú nespochybniteľnými dôkazmi, pričom tvoria ucelenú a logicky vzájomne obsahovo
korešpondujúcu reťazec dôkazov, na základe ktorých je možné ustáliť nepochybný záver, že skutok
sa stal, pričom obžalovaní spoločným konaním proti mal. J. I. použili násilie v úmysle zmocniť sa vecí
maloletého, a to finančnej hotovosti najmenej vo výške 2 € a reproduktora JBL. Na základe uvedeného
odvolacie námietky obžalovaných vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, tak tieto odvolací súd považoval
za irelevantné.

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, krajský súd pripomína, že žalovaného trestného činu lúpeže
podľa § 188 ods. 1 ods. 2 písm. d) Trestného zákona (Tr. zák.), formou spolupáchateľstva podľa §
20 Tr. zák., sa dopustí, kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle
zmocniť sa cudzej veci a taký čin spácha na chránenej osobe. Objektívna stránka tohto trestného

činu spočíva v použití násilia alebo hrozby násilím ako prostriedku na prekonanie kladeného alebo
očakávaného odporu poškodeného. Trestný čin je spáchaný násilím, ak páchateľ na jeho spáchanie
použije fyzické násilie (akékoľvek násilie) proti telesnej integrite inej osoby, alebo ak je spáchaný na
osobe, ktorú páchateľ uviedol do stavu bezbrannosti ľsťou. Z tohto hľadiska spravidla ide o prekonanie
alebo zamedzenie kladenému alebo očakávanému odporu. Násilie musí byť prostriedkom nátlaku na

vôľu napadnutého. Nie je podmienkou, aby napadnutý kládol odpor. Násilie spravidla smeruje proti tomu,
kto má vec u seba. Hrozbou bezprostredného násilia je hrozba takým násilím, ktoré má byť vykonané
ihneď, ak sa napadnutý nepodrobí vôli útočníka. Táto hrozba je spravidla vyjadrená výslovne, ale stačí
aj konkludentné konanie, ak je z neho a ostatných okolností zrejmé, že násilie sa uskutoční ihneď, ak
sa napadnutý nepodrobí vôli páchateľa. Chránenou osobou sa podľa § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

rozumie dieťa, podľa § 127 ods. 1 Tr. zák. dieťaťom sa rozumie osoba mladšia ako osemnásť rokov.
Podľa § 20 Tr. zák., ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých páchateľov
(spolupáchatelia), zodpovedá každý z nich, ako keby trestný čin spáchal sám. O spoločné konanie ide
aj vtedy, ak konanie každého zo spolupáchateľov je aspoň článkom reťaze, pričom jednotlivé činnosti -
články reťaze - smerujú k priamemu vykonaniu trestného činu a len vo svojom celku tvoria jeho skutkovú

podstatu a pôsobia súčasne. Jedná sa o úmyselný trestný čin (§ 15 Tr. zák.).

Súd prvého stupňa správne po právnej stránke kvalifikoval konanie obžalovaných ako zločin lúpeže
podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., pretože obžalovaní 1/ ml. A. B. a 2/ ml. C. D. spoločným konaním

proti inému použili násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci a spáchali taký čin na chránenej osobe –
dieťati. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný 2/ ml. C. D. fyzicky napadol
mal. J. I., keď ho dlaňou opakovane udrel po tvári a držal ho spredu za obidve ruky v oblasti lakťov,
a obžalovaný 1/ ml. A. B. mu pritom vzal veci.

Obhajoba obžalovaných okrem iného vyslovila aj názor, že sa jedná o malú závažnosť prejednávaného
skutku. Odvolací súd sa zaoberal otázkou, či sú v danom prípade splnené podmienky aplikácie
ustanovenia § 95 ods. 2 Tr. zák., t. j. uplatnenie na vec tzv. materiálny korektív, podľa ktorého prečin,
ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je
jeho závažnosť malá. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že materiálny korektív sa však

uplatňuje len pri prečinoch, nie pri zločinoch, ako je to v prejednávanom prípade, keďže pri zločinoch
podľa Trestného zákona už ide o typovo závažnejšiu kategóriu trestných činov. Z tohto dôvodu preto
neprichádza do úvahy postúpenie veci inému orgánu, ktorý by skutok by mal prejednať ako priestupok.

K argumentácii obhajoby oboch obžalovaných, že reproduktor bol 3 dni po skutku nájdený a odovzdaný

na mestskej polícii, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť je právne irelevantná, pretože trestný čin
je dokonaný vtedy, keď sú naplnené všetky znaky jeho skutkovej podstaty v zákone, vrátane následku,
ktorý trestný čin predvída ako dôležitý pre svoju definíciu, to znamená, že prejednávaný trestný činbol dokonaný okamžikom požitia násilia a zmocnenia sa vecí poškodeného. Teda dodatočné vrátenie
ulúpenej veci nemá vplyv na trestnú zodpovednosť páchateľov.

Odvolací súd v rámci tejto časti dodáva, že odvolacie argumenty obhajoby obžalovaných 1/ ml. A. B. a 2/
ml. C. D. v konfrontácii so závermi súdu prvého stupňa neobstoja ako dostatočné na to, aby presvedčili
odvolací súd o nesprávnom či nezákonnom postupe okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov
a v súvislosti s tým vyslovených záverov okresného súdu, že sa stal skutok a že ho spáchali obžalovaní,
ktoré konanie naplnilo zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, a tak v konečnom

dôsledku spochybnili konečné rozhodnutie súdu prvého stupňa o vine obžalovaných.

Krajský súd v tejto časti považuje napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ale aj jeho postup, ktorý
verdiktu predchádzal, za zákonný, nevykazujúc znaky svojvôle.

Odvolací súd následne preskúmaval výrok o treste u oboch obžalovaných a zistil, že súd prvého stupňa

pri ukladaní trestu pri obžalovanom 2/ ml. C. D. dostatočne neprihliadol na všetky zásady významné
pre ukladanie trestov a na účel trestu tak, ako vyplývajú z ustanovenia § 34 a § 117 Tr. zák., keďže sa
dôsledne nevysporiadal so zásadami ukladania trestov, čo malo za následok neprimeranosť uloženého
trestu, preto výrok o uloženom treste v časti týkajúcej sa obžalovaného 2/ ml. C. D. zrušil a o treste
rozhodol sám.

Čo sa týka výroku o treste týkajúceho sa obžalovaného 1/ ml. A. B., tak jeho v prípade odvolací súd
pochybenie nezistil. Okresný súd v jeho prípade nepochybil vo výroku o uloženom treste, pretože
prihliadol na všetky skutočnosti a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 a § 117 Tr. zák., na ktoré je
povinný prihliadnuť, a to na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a

priťažujúceokolnosti,osobupáchateľa,jehopomeryamožnostinápravy,akoajgenerálnuaindividuálnu
prevenciu. Obžalovanému za spáchaný trestný čin podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. hrozil trest odňatia slobody
na sedem až dvanásť rokov, keďže obžalovaný sa trestnej činnosti dopustil ako mladistvý (v čase
spáchania trestného činu neprekročil osemnásty rok svojho veku § 94 ods. 1 Tr. zák.), tak na základe
ustanovenia § 117 ods. 1 Tr. zák. sa trestná sadzba znížila a upravila na dva až šesť rokov. Okresný

súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorého výkon podmienečne odložil
a zároveň obžalovanému uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe v trvaní troch
rokov a súčasne mu uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných
návykových látok, tak odvolací súd takto uložený trest považuje za zákonný.

Pokiaľ ide ukladanie trestu obžalovanému 2/ ml. C. D., odvolací súd v súvislosti s úvahami o druhu a
výmere trestu prihliadol na všetky významné skutočnosti, ktoré sú potrebné pre správnu individualizáciu
trestu, pričom vychádzal z účelu trestu. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu
spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky
na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest

zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností
a priťažujúcich okolností. Podľa § 117 ods. Tr. zák. trestné sadzby odňatia slobody ustanovené v tomto
zákone sa u mladistvých znižujú na polovicu; horná hranica zníženej trestnej sadzby nesmie prevyšovať
sedem rokov a dolná hranica zníženej trestnej sadzby dva roky.

Obžalovanému2/ ml.C.D.bolvdanomprípadedruhavýmeratrestustanovenézákonnýmustanovením
§ 188 ods. 2 Tr. zák. umožňujúci uložiť mu trest odňatia slobody na sedem až dvanásť rokov. Na
základe ustanovenia § 117 ods. Tr. zák. sa trestná sadzba znížila a upravila na dva až šesť rokov.
Obžalovanému priťažovalo podľa § 37 písm. m) Tr. zák., že už bol za trestný čin odsúdený, pričom

poľahčujúce okolnosti podľa 36 Tr. zák., v prejednávanom prípade neboli dané. Odvolací súd dospel k
záveru, že trest ukladaný v uvedenej trestnej sadzbe by bol pre obžalovaného 2/ ml. C. D. neprimerane
prísny a plnil by len represívnu funkciu a nie aj výchovnú funkciu. V danom prípade sú totižto splnené
podmienky na aplikáciu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa § 118 ods. 1 Tr. zák.. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák., ktoré ustanovuje účel a zásady

ukladania trestov. Okrem represívnej a výchovnej funkcie trestu, kladie dôraz na zásadu humanity, z
ktorej vyplýva zákaz neprimeranej sankcie vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam prípadu a pomerom
páchateľa. Za základnú funkciu trestu je možné považovať represívnu (zabránenie v možnej trestnej
činnosti), netreba však zabúdať ani na výchovnú funkciu trestu, či už vo vzťahu k páchateľovi trestnéhočinu v podobe individuálnej prevencie, alebo vo vzťahu k ostatným občanom, potenciálnym páchateľom
na generálnu prevenciu. Po zhodnotení všetkých skutočností, majúc význam pri určovaní druhu trestu
a jeho výmery dospel odvolací súd k záveru, že z hľadiska individuálnej aj generálnej prevencie na

osobu obžalovaného nie je potrebné vplývať trestom odňatia slobody na základe uvedenej trestnej
sadzby, ale účel trestu bude možné dosiahnuť aj trestom odňatia slobody kratšieho trvania, a to vo
výmere osemnástich mesiacov. Takto uložený trest odvolací súd vyslovil ako nepodmienečný, keďže
neboli splnené podmienky ustanovenia § 49 ods. 1 Tr. zák., pretože obžalovaný sa predmetného skutku
dopustili v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom

sp. zn. 5T/16/2023 z 04. 04. 2023, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
5To/73/2023 z 01. 08. 2023, kedy mu bol za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2
písm. a), ods. 3 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. e) Tr. zák., formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Tr. zák. a zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák.,
uložený podmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní
2 roky (do 2.8.2025) a v takom prípade podľa § 49 ods. 2 Tr. zák. súd nemôže páchateľa za úmyselný

trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, opätovne podmienečne odsúdiť.
Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa, obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu pre mladistvých. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania odvolacím súdom
obžalovaný už prekročil osemnásty rok svojho veku, preto bolo u neho aplikované ustanovenie § 117
ods. 5 Tr. zák., pričom odvolací súd má za to, že mu je potrebné venovať osobitnú starostlivosť a v

ústave na výkon trestu pre mladistvých bude jeho náprava účelnejšie zabezpečená. Odvolací súd na
základe podaného odvolania skúmal aj ďalšie možnosti pri ukladaní trestu, ktoré by prichádzali do úvahy.
V danom prípade však neboli splnené podmienky na uloženie alternatívneho trestu vzhľadom na osobu
obžalovaného, keďže jeho predchádzajúce zjavne neviedlo k dosiahnutiu účelu trestu (§ 117 ods. 2
Tr. zák.).

Uložené tresty u oboch obžalovaných zodpovedajú zásadám ukladania trestov ustanoveným v § 33a,
§ 34, § 38 a § 117 Trestného zákona a takýto postih páchateľov je adekvátny, zodpovedá požiadavkám
zabezpečenia generálnej i individuálnej prevencie a takto uložené tresty nie je možné považovať za
neprimerané a represívne.

Spoukazomnazhorarozvedené dôvodysenátkrajskéhosúdurozhodoltakakojeuvedenévovýrokovej
časti tohto rozsudku.

Rozhodnutia bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4

Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.