Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320205918
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1320205918.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátuJUDr.ZuzanyKučerovejaMgr.NinyDubovskejvprávnejvecižalobkyne:Z.Z.,X..XX.XX.XXXX,
R. J. P. G. XX/XXX, Č., N., zastúpenej: Kinstellar, s. r. o., IČO: 35 873 833, so sídlom Hviezdoslavovo
nám. č. 13, Bratislava, proti žalovanému: EUROPERSONAL & FABRIKA s. r. o., IČO: 44 972 911,
so sídlom Mlynské Nivy č. 70, Bratislava, zastúpený: JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária,
spol. s r. o., IČO: 45 941 815, so sídlom Zelinárska ul. č. 8, Bratislava, o určenie, že nedošlo k
skončeniu pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III zo dňa 16. novembra 2022, č.k. 11Cpr/11/2020 - 112, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru
žalobkyne a žalovaného na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné m e n í
tak, že žalobu žalobkyne v tejto časti z a m i e t a .

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni náhradu mzdy v sume 10. 411, 86 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne z jednotlivých súm a
zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne a
žalovaného na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 je neplatné (výrok I.), žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 10. 411, 86 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 780, 91 eur odo dňa 21. 05. 2020 do zaplatenia; zo sumy 998, 65 eur

odo dňa 21. 06. 2020 do zaplatenia; zo sumy 998, 65 eur odo dňa 21. 07. 2020 do zaplatenia; zo
sumy 998, 65 eur odo dňa 21. 08. 2020 do zaplatenia; zo sumy 998, 65 eur odo dňa 21. 09. 2020
do zaplatenia; zo sumy 998, 65 eur odo dňa 21. 10. 2020 do zaplatenia; zo sumy 998, 65 eur odo
dňa 21. 11. 2020 do zaplatenia; zo sumy 998, 65 eur odo dňa 21. 12. 2020 do zaplatenia; zo sumy
998, 65 eur odo dňa 21. 01. 2020 do zaplatenia; zo sumy 998, 65 eur odo dňa 21. 02. 2021 do
zaplatenia; zo sumy 643, 10 eur odo dňa 21. 03. 2021 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne zamietol (výrok III.), žalobkyni

priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalovaného (výrok IV.), a návrh žalovaného
na prerušenie konania zamietol (výrok V.). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 58 a nasl., § 59,
§ 63 ods. 1 písm. b), § 77 a nasl. Zákonníka práce a vecne tým, že síce ku dňu 17. 03. 2020 zanikol
pracovnoprávny vzťah žalobkyne a žalovaného založený písomnou dohodou o dočasnom pridelení (t.j. dočasné pridelenie žalobkyne podľa § 58 Zákonníka práce) jednostranným úkonom žalovaného pred
uplynutím času, na ktorý bolo dočasné pridelenie dohodnuté, avšak pracovnoprávny vzťah žalobkyne a
žalovaného založený uzatvorenou pracovnou zmluvou dňa 04. 11. 2019 z dôvodu skončenia dočasného

pridelenia žalobcu ku dňu 17. 03. 2020, nezanikol. Poukázal na skutočnosť, že v konaní bola spornou
otázka, či spolu so zánikom pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne a žalovaného založeného písomnou
dohodou o dočasnom pridelení podľa § 58 Zákonníka práce zanikol, resp. či vôbec mohol v zmysle čl.
3.3 pracovnej zmluvy zaniknúť aj pracovnoprávny vzťah žalobkyne a žalovaného založený písomnou
pracovnou zmluvou. Uviedol, že ide o dva samostatné, ale na seba nadväzujúce pracovnoprávne

vzťahy, keď podmienkou pre vznik pracovnoprávneho vzťahu z titulu dočasného pridelenia je existencia/
vznik pracovnoprávneho vzťahu z titulu uzatvorenej pracovnej zmluvy, a zároveň je nespornou aj
skutočnosť, že spôsob nie len vzniku, ale aj zániku oboch týchto pracovnoprávnych vzťahov Zákonník
práce upravuje samostatne a oddelene kogentným spôsobom, od ktorého sa zamestnanec a ani
zamestnávateľ, resp. agentúra dočasného zamestnávania nemôžu dohodou odchýliť. Poukázal na to,
že skončiť pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou možno len spôsobom, ktorý vyplýva

z ustanovenia § 59 Zákonníka práce, t. j. dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v
skúšobnej dobe, uplynutím dohodnutej doby alebo smrťou zamestnanca (resp. z dôvodov uvedených
v § 59 ods. 3 Zákonníka práce týkajúcich sa cudzinca alebo osoby bez štátnej príslušnosti), pričom
iný spôsob skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce nie je možný, a keďže medzi takto
kogentne určenými spôsobmi skončenia pracovného pomeru nie je uvedené, že pracovný pomer

zaniká, resp. môže zaniknúť aj skončením dočasného pridelenia podľa 58 ods. 13 Zákonníka práce,
pracovnoprávny vzťah žalobkyne a žalovaného založený uzatvorenou pracovnou zmluvou zo dňa 04.
11. 2019 nezanikol z dôvodu skončenia dočasného pridelenia žalobkyne ku dňu 17. 03. 2020. Uviedol,
že v tomto prípade nastala situácia, keď u užívateľského zamestnávateľa zanikla potreba dočasného
výkonu prác (okrem iných aj) žalobkyňou (z dôvodu zníženia produkcie) a ku dňu 17. 03. 2020 skončilo

jej dočasné pridelenie u užívateľského zamestnávateľa v zmysle jednostranného ukončenia dočasného
pridelenia žalovaným, čo v konaní nebolo sporné, a preto mal súd prvej inštancie za to, že ku dňu
17. 03. 2020 zanikol pracovnoprávny vzťah žalobkyne a žalovaného založený písomnou dohodou o
dočasnom pridelení (t. j. dočasné pridelenie žalobcu podľa § 58 Zákonníka práce) jednostranným
úkonom žalovaného pred uplynutím času, na ktorý bolo dočasné pridelenie dohodnuté, avšak zároveň

vyvstala otázka, či spolu so zánikom pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne a žalovaného založeného
písomnou dohodou o dočasnom pridelení podľa § 58 Zákonníka práce zanikol, resp. či vôbec mohol v
zmysle čl. 3.3 pracovnej zmluvy zaniknúť aj pracovnoprávny vzťah žalobkyne a žalovaného založený
písomnou pracovnou zmluvou. Zopakoval, že nakoľko ide o dva samostatné ale na seba nadväzujúce
pracovnoprávne vzťahy, keďže podmienkou pre vznik pracovnoprávneho vzťahu z titulu dočasného

pridelenia je existencia/vznik pracovnoprávneho vzťahu z titulu uzatvorenej pracovnej zmluvy, najskôr
musíbyťzaloženýpracovnýpomeraažnáslednemôže,alenemusídôjsťkvznikudočasnéhopridelenia.
Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že Zákonník práce za situácie, keď medzi
zamestnancom a zamestnávateľom existuje jednak pracovný pomer na dobu určitú a aj dočasné
pridelenie, ktoré skončí pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na dobu určitú,

ustanovuje zamestnávateľovi (resp. agentúre dočasného zamestnávania) podľa § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce možnosť dať takémuto zamestnancovi výpoveď, ak by sa tento zamestnanec stal
nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia, čo znamená, že v danom prípade, ak
žalovaný chcel ukončiť aj pracovný pomer žalobkyne, mal jej dať výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce za predpokladu, že bol aj skutočne daný dôvod tejto výpovede, teda že

sa žalobkyňa stala nadbytočnou, samozrejme za dodržania zákonom stanovených kritérií výpovede
majúcich vplyv na jej platnosť podľa § 61 Zákonníka práce, avšak v danom prípade žalovaný postup
predpokladaný Zákonníkom práce nedodržal, keď žalobkyni výpoveď z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce nedal, a preto pracovnoprávny vzťah žalobkyne a žalovaného založený uzatvorenou
pracovnou zmluvou zo dňa 04. 11. 2019 nezanikol ani dôsledkom oznámenia žalovaného zo dňa 17.

03. 2020 o skončení pracovného pomeru na dobu určitú, keďže uvedený právny úkon žalovaného
nebolo možné podľa obsahu subsumovať pod výpoveď žalovaného danú žalobkyni podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce. K čl. 3.3 pracovnej zmluvy, podstatou ktorého bolo naviazanie zániku
pracovného pomeru na zánik dočasného pridelenia formou rozväzovacej podmienky podľa § 36 ods.
2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie uviedol, že hoci Zákonník práce podľa § 1 ods. 4

umožňuje subsidiárne na pracovnoprávne vzťahy použiť aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, v
danom prípade takýmto naviazaním zániku pracovného pomeru na skončenie došlo k obchádzaniu
kogentných ustanovení Zákonníka práce upravujúcich spôsob zániku pracovného pomeru, a preto
predmetný čl. 3.3 pracovnej zmluvy bolo potrebné vyhodnotiť podľa § 39 Občianskeho zákonníka zaneplatný,keďžesvojimobsahomaúčelomodporovalaobchádzalZákonníkpráce.Uviedol,ževzhľadom
na uvedené skutočnosti mal za to, že pracovný pomer žalobkyne a žalovaného založený pracovnou
zmluvou zo dňa 04. 11. 2019 neskončil v dôsledku oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 a ani

v dôsledku samotného skončenia dočasného pridelenia žalobkyne u užívateľského zamestnávateľa,
a preto skončenie pracovného pomeru žalobkyne a žalovaného zo strany žalovaného na základe
oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 považoval za neplatné, a teda pracovný pomer žalobkyne
u žalovaného trval, a to až do uplynutia dohodnutej doby jeho trvania, t. j. do dňa 21. 01. 2021.
Poukázal na to, že nakoľko účelom a podstatou obsahu žaloby žalobkyne bolo určenie, že nedošlo ku

skončeniupracovnéhopomerustránsporuvdôsledkuoznámeniažalovanéhozodňa17.03.2020,resp.
vdôsledkuskončeniadočasnéhopridelenia,teda,žeuvedenéskutočnostinemalizanásledokskončenie
pracovného pomeru strán sporu, žalobkyňou formulovaný žalobný petit (v časti požadovaného určenia)
modifikoval tak, že skončenie jej pracovného pomeru a žalovaného na základe oznámenia žalovaného
zo dňa 17. 03. 2020 určil za neplatné a s poukazom na § 77 a nasl. Zákonníka práce jej preto vznikol
nárok na náhradu mzdy, keďže rozhodol o neplatnom skončení pracovného pomeru. Uviedol, že v takom

prípade je začiatok obdobia, za ktoré môže zamestnanec požadovať náhradu mzdy determinovaný
momentom oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a koniec
tohto obdobia buď momentom, kedy zamestnávateľ umožní zamestnancovi pokračovať v práci alebo
momentom rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru, avšak celková doba je limitovaná najviac
36 mesiacmi, pričom v prípade, ak doba, za ktorú požaduje zamestnanec náhradu mzdy presahuje

12 mesiacov, môže súd na návrh/žiadosť zamestnávateľa, zamestnancovi náhradu mzdy za obdobie
presahujúce 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne nepriznať vôbec. Zdôraznil, že žalobkyňa oznámila
žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 06. 04. 2020, pričom jej pracovný pomer skončil
dňa 21. 01. 2021 - uplynutím doby trvania pracovného pomeru, a preto jej patril nárok na náhradu
mzdy v sume priemerného zárobku za obdobie od 06. 04. 2020 do 21. 02. 2021, keď priemerný

hodinový zárobok žalobkyne (podľa § 134 Zákonníka práce) predstavoval sumu 6,1284 eur a keďže jeho
priemerný týždenný pracovný čas predstavoval 37, 50 hodín, priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy
(podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce) v sume 10. 411, 86 eur, konkrétne za obdobie od 06. 04. 2020 do 31.
04. 2020 v sume 780, 91 eura (17 pracovných dní po 7,5 hodiny a 6,1248 eura za hodinu); za obdobia
od 05/20 do 01/21 (t. j. 9 mesiacov) v sume 8. 987, 85 eur (998, 65 eur za mesiac) a obdobie od 01. 02.

2021 do 21. 02. 2021 v sume 643, 10 eura (14 pracovných dní po 7,5 hodiny a 6,1248 eura za hodinu).
Priznanieúrokuzomeškaniaodôvodnilprávneust.§517ods.1vetaprvá,§559Občianskehozákonníka
a vecne omeškaním žalovaného s plnením peňažného dlhu, z dôvodu ktorého priznal žalobkyni právo
na úroky z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5 %, a to odo dňa nasledujúceho po dni dohodnutej
splatnosti mzdy vždy od 21. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, počnúc 21. 05. 2020 za mesiac

apríl, keďže náhrada mzdy je rovnako splatná ako samotná mzda podľa § 119 ods. 1 Zákonníka práce,
pričom splatnosť mzdy bola v pracovnej zmluve dohodnutá do 20. dňa nasledujúceho kalendárneho
mesiaca, v ktorom vznikol zamestnancovi nárok na mzdu (uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1
Cdo 116/2008, sp. zn. 6 Cdo 246/2010, sp. zn. 2 Cdo 76/2011) a v časti o náhradu mzdy za obdobie od
18. 03. 2020 do 05. 04. 2020, vrátane časti uplatnených úrokov z omeškania, žalobu ako nedôvodnú

zamietol. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1
C. s. p. a vecne úspechom žalobkyne v konaní, keď jej neúspech bol len v nepatrnej časti požadovanej
náhrady mzdy, a preto jej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu od žalovaného.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p. ) a

navrhol ho výrokoch I., II. a III. zrušiť a zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť, vo vzťahu k výroku
IV. napadnutého rozsudku navrhol rozsudok zrušiť a zmeniť a priznať mu náhradu trov konania vo
výške 100 % a výrok V. navrhol zrušiť a zmeniť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia
dovolacieho súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 19Cpr/13/2020 v
spojení s konaním vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 10CoPr/2/2021. Žalovaný si

zároveň uplatnil trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Namietol nesprávne právne posúdenie
prípustnosti rozväzovacej podmienky, ktoré spočíva v tom, že v spornom prípade sa nejednalo o
dohodnutie spôsobu skončenia pracovného pomeru, ale o vymedzenie trvania pracovného pomeru a
poukázal na skutočnosť, že pracovný pomer so žalobkyňou bol v zmysle článku III. ods. 3.2 Pracovnejzmluvy dohodnutý na dobu určitú, a to do 21. 01. 2021 s tým, že sa súčasne so žalobkyňou v
článku III. ods. 3.3 Pracovnej zmluvy dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru
k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa, ktorý s účinnosťou ku dňu 17. 03.

2020 ukončil objednávku na výkon práce žalobkyne, čím došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky
podľa článku III. ods. 3.3 Pracovnej zmluvy, a teda aj k skončeniu jej pracovného pomeru. Zdôraznil,
že splnením rozväzovacej podmienky, t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa,
pracovný pomer žalobkyne zanikol uplynutím doby určitej, teda sa nejednalo o nový dôvod alebo
spôsob skončenia pracovného pomeru nad rámec ustanovenia § 59 Zákonníka práce. Poukázal na

právnu úpravu ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, § 36 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s tým, že
právnu úpravu odkladacích a rozväzovacích podmienok možno tak, ako je obsiahnutá v ustanovení
§ 36 Občianskeho zákonníka, aplikovať aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov, keďže Zákonník
práce neobsahuje v tomto smere žiadnu osobitnú úpravu a ani neobsahuje výslovný zákaz aplikácie
ustanovenia § 36 Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy. Vytkol súdu prvej inštancie, že
sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe súdov v oblasti pracovnoprávnych sporov tým, že určil, že

skončenie pracovného pomeru na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 za neplatné (I.
výrok), keď v priebehu konania poukazoval na skutočnosť, že žalobou o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru sa možno podľa ustanovenia § 77 Zákonníka práce domáhať jedine v prípade
skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo
skončením dohodou, pričom otázka vzťahu žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru

a žaloby o určenie, že pracovný pomer trvá je rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, (konkrétne rozsudok sp. zn. 1Cdo193/2005, ktorý bol aj publikovaný v časopise Zo súdnej
praxe 53/2007), riešená tak, že pokiaľ ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť iným spôsobom než
uvedeným v § 59 ods. 1 Zákonníka práce, neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 77 Zákonníka
práce, a preto sa účastník môže domáhať určenia existencie pracovného pomeru všeobecnou žalobou

podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, v súčasnosti § 137 písm. c/ C. s. p. Poukázal
na to, že sa súd prvej inštancie odchýlil aj od rozhodovacej praxe Krajského súdu Bratislava (viď
napr. rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/2009 (nesprávne uvedená spisová značka, pozn.
odvolacieho súdu) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 25C/209/2008 alebo
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/128/2006 v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I, sp. zn. 27C/185/2006) s tým, že súd prvej inštancie v rozpore so zákonným ustanovením §
77 Zákonníka práce a citovanou judikatúrou subsumoval právnu ochranu zamestnanca pod ustanovenie
§ 77 Zákonníka práce (bod 20. rozsudku). Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej namietol, že napadnutý
rozsudok nie je riadne odôvodnený, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces s tým, že
vnútorná rozporuplnosť je viditeľná napríklad aj z bodu 16. rozsudku, kde súd prvej inštancie uvádza, že

dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru je absolútne neplatné v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka a napriek tomu vo výroku I. rozsudku posudzuje neplatnosť podľa ustanovenia
§ 77 Zákonníka práce, a teda ako neplatnosť relatívnu. Namietol porušenie zásady ne ultra petitum keď
súd prvej inštancie prisúdil žalobkyni viac, než sa domáhala žalobou, nakoľko si uplatnila nárok vo výške
10. 136, 25 eur s príslušenstvom, avšak súd prvej inštancie prekročil tento návrh a vo výroku II. rozsudku

jej priznal náhradu mzdy vo výške 10. 411, 86 eur a náhradu mzdy priznal od 06. 04. 2020 do 21. 02.
2021, hoci žalobkyňa žiadala priznať náhradu mzdy len do 21. 01. 2021 s tým, že tento nárok neuznáva
ani čo do dôvodu. Uviedol, že výrok III., ktorým žalobu vo zvyšku zamietol nemá zmysel a je zmätočný,
keďže vo výroku II. rozsudku prisúdil súd prvej inštancie žalobkyni viac, než žalobou požadovala. Vytkol
súdu prvej inštancie nesprávny procesný postup z dôvodu, že zamietol jeho návrh na prerušenie konania

(V. výrok napadnutého rozsudku) s tým, že odôvodnenie zamietnutia návrhu (bod 28. rozsudku) je v
rozsahu troch riadkov a je nielenže nedostatočné, ale aj nepravdivé, keďže v uvedenom konaní je práve
riešená otázka, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, nakoľko v uvedenom
konaní sa rieši rovnaká právna otázka ako v tomto konaní, kde rovnako vystupuje a spor je skutkovo a
právne rovnaký. Skonštatoval, že sa súd prvej inštancie navyše odklonil od uznesenia Okresného súdu

Bratislava III zo dňa 04. 03. 2022 o prerušení skutkovo a právne identického konania vedeného pod
sp. zn. 12Cpr/14/2020, čo vyvoláva stav právnej neistoty, nakoľko ten istý súd v rovnakých prípadoch
rozhodol rozdielne, bez náležitého odôvodnenia tohto odklonu.

3.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť. Nestotožnila sa s argumentáciou žalovaného v odvolaní, že pri dojednaní
rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru, ide o vymedzenie pracovného pomeru na dobuurčitú, a to okrem iného aj s ohľadom na požiadavku § 58 ods. 5 Zákonníka práce, ktorý výslovne
určuje, že agentúra dočasného zamestnávania, ktorá uzatvára so zamestnancom pracovný pomer
na určitú dobu, určí dobu trvania tohto pracovného pomeru dátumom jeho skončenia, s výnimkou

dočasného pridelenia z dôvodov podľa § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce, keď uvedenú požiadavku
zakotvila do Zákonníka práce novela účinná od 01. 03. 2015, v zmysle ktorej je agentúra dočasného
zamestnávania povinná určiť dobu trvania pracovného pomeru užívateľského zamestnanca dátumom
jeho skončenia a ktorá priamo požaduje, aby v konkrétnom prípade bola určitá doba trvania pracovného
pomeru vymedzená v pracovnej zmluve konkrétnym dátumom jeho skončenia. K polemike žalovaného

o tom, či je podľa právnej teórie možné v zmysle ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce subsidiárne
použiť na pracovnoprávne vzťahy prvú časť Občianskeho zákonníka (upravujúcu podmienky v právnych
vzťahoch) uviedla, že je pre odvolacie konanie bezpredmetná, keďže údajná rozväzovacia podmienka,
ktorá mala byť medzi zmluvnými stranami dojednaná v čl. 3.3 Pracovnej zmluvy, je pre jej rozpor a
obchádzanie kogentných ustanovení Zákonníka práce upravujúcich spôsoby skončenia pracovného
pomeru (§ 59 a nasl. Zákonníka práce) a dočasné pridelenie zamestnanca (§ 58 a nasl. Zákonníka

práce), v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka neplatná a s touto argumentáciou prvostupňového
súdu (bližšie vysvetlenú v bodoch 14 až 17 rozsudku) sa plne stotožňuje. K tvrdenému odklonu
od ustálenej rozhodovacej praxe súdov prvoinštančným súdom žalobkyňa uviedla, že po doručení
oznámenia o skončení pracovného pomeru jej neostalo iné, než sa domáhať prostredníctvom žaloby
určenia, že k skončeniu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou nedošlo a o náhradu mzdy

s tým, že v prípade, ak by súd dospel k záveru, že oznámenie žalovaného treba považovať za úkon,
ktorým malo dôjsť k skončeniu pracovného pomeru, formulovala petit eventuálne tak, že skončenie
pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.
marca 2020, je neplatné. Uviedla, že k formulácii eventuálneho petitu pristúpila z toho dôvodu, že
z oznámenia žalovaného nebolo vôbec jasné, o aký právny úkon ide (či ide o okamžité skončenie

pracovného pomeru alebo výpoveď) a či vôbec o právny úkon ide, a preto bolo v jednotlivých príslušných
konaniach na Okresnom súde Bratislava III v konaniach v skutkovo a právne obdobných prípadoch
rozhodnuté, že z dôvodu neurčitosti právnej povahy oznámenia, ktorým došlo k skončeniu pracovného
pomeru rovnako ako v jej prípade je neplatné v zmysle § 77 Zákonníka práce, keďže neurčitosť
úkonu žalovaného, ktorým malo dôjsť k skončeniu jej pracovného pomeru, nemôže byť v žiadnom

prípade pripísaná na jej ťarchu a tento nemôže byť spod ochrany poskytovanej príslušným ustanovením
vylúčený. Poukázala na to, že o tom, že sa súd v jej prípade neodchýlil od ustálenej rozhodovacej
praxe, ba práve naopak, svedčia aj rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III vydané v skutkovo a
právne obdobných veciach: sp. zn. 24Cpr/14/2020, 61Cpr/14/2020, 44Cpr/16/2020, 19Cpr/13/2020,
19Cpr/14/2020, 45Cpr/14/2020, 23Cpr/7/2020 a 60Cpr/14/2020 a potvrdzujúce rozsudky Krajského

súdu v Bratislave, sp. zn. 10CoPr/2/2021, 6CoPr/2/2021 a 16CoPr/7/2021, ku konaniam pod sp. zn.
19Cpr/13/2020,19Cpr/14/2020a24Cpr/14/2020.Kporušeniuprávanaspravodlivýprocesakúdajnému
nedostatočnému a rozpornému odôvodneniu rozsudku, ktoré žalovaný namietol, žalobkyňa uviedla, že
neuviedol žiadnu argumentáciu, prečo je záver súdu v bode 16. napadnutého rozsudku rozporuplný s
tým, že súd sa v rozsudku dostatočne vysporiadal s právnou stránkou rozhodnutia, ako aj s argumentami

sporových strán a všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami zásadnými pre rozhodnutie vo veci samej a
nakoľkorozsudokzároveňspĺňavšetkynáležitosti,kladenénarozsudokCivilnýmsporovýmporiadkoma
nevykazuje znaky arbitrárnosti, považuje odvolanie aj v tejto časti za nedôvodné. K údajnému porušeniu
zásady ne ultra petitum uviedla, že ide o zjavnú chybu v písaní a počítaní podľa § 224 Civilného
sporového poriadku a nie o porušenie vyššie uvedenej zásady súdom, a preto je odvolanie žalovaného

aj v tejto časti nedôvodné. K údajnému nesprávnemu procesnému postupu súdu žalobkyňa uviedla, že
žalovaný dňa 16. 04. 2022 v duplike navrhol súdu fakultatívne prerušenie súdneho konania v súlade s
§ 164 Civilného sporového poriadku z dôvodu, že voči rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava III pod
sp. zn. 19Cpr/13/2020, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom, bolo podané dovolanie na Najvyšší súd
SR, avšak s týmto návrhom nesúhlasila vo svojom vyjadrení zo dňa 14. 06. 2022 a to predovšetkým

z dôvodu, že konanie o dovolaní v inej veci nemôže byť „iným súdnym konaním“ pre účely aplikácie §
164 Civilného sporového poriadku s tým, že nakoľko dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom,
ktorý nemá odkladný účinok, bolo by absurdné, aby sa takýto de facto odkladný účinok prisudzoval
dovolaniu vo vzťahu k iným samostatným konaniam.

4.

Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval svoju argumentáciu obsiahnutú v podanom odvolaní s tým, že
pracovný pomer žalobkyne sa skončil uplynutím dohodnutej doby jeho trvania, keď uvedené konštatovalaj Krajský súd v Bratislave v skutkovo a právne obdobnej veci rozsudkom zo dňa 29. 11. 2022, sp. zn.
16CoPr/7/2021, v ktorom určil, že „oznámenie žalovaného zo dňa 17. 03. 2020 nie je úkon smerujúci
ku skončeniu pracovného pomeru, ktorého neplatnosti by sa žalobca mohol domáhať v zmysle § 77

Zákonníka práce taxatívne vymedzujúceho spôsoby skončenia pracovného pomeru, kedy je možné
domáhať sa určenia jeho neplatnosti“. Uviedol, že nie je pravdivé tvrdení žalobkyne v jej vyjadrení, že
v podanom odvolaní nevysvetlil dôvody, pre ktoré považuje rozsudok za rozporuplný a nedostatočne
odôvodnený, nakoľko poukázal na bod 16. napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol,
že dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru je absolútne neplatné v zmysle §

37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a napriek tomu vo výroku I. rozsudku posudzuje neplatnosť podľa
ustanovenia§77Zákonníkapráce,atedaakoneplatnosťrelatívnu.Nestotožnilsasnázoromžalobkyne,
že súd prvej inštancie neporušil zásadu ne ultra petitum, nakoľko ide len o zjavnú chybu v písaní a
počítaní podľa § 224 C. s. p., nakoľko ak by to tak bolo, súd by pristúpil k vykonaniu opravy aj mimo
odvolacieho konania, čo však konajúci súd neučinil ani po podaní odvolania, ani po podaní vyjadrenia
žalobkyňou. Zotrval na tom, že odôvodnenie zamietnutia návrhu na prerušenie konania v bode 28.

rozsudku je nedostatočné.

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a
ust. § 380 ods. 1 C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods.
1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil 30. apríla 2024 podľa ust. § 378 ods. 1 C. s. p. v spojení s
ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383

C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného do výroku, ktorým súd prvej inštancie určil, že
skončenie pracovného pomeru žalobkyne a žalovaného na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17.
marca 2020 je neplatné (výrok I.) je dôvodné a rozsudok, vychádzajúc zo skutkových zistení súdu
prvej inštancie, ktoré v rozhodujúcom rozsahu ani neboli medzi stranami sporu sporné a pri právnom
posúdení veci aplikoval zákonné ustanovenia, ktoré už boli v doterajšom konaní použité, resp. strany

nimi argumentovali (R 48/2020) verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2024 podľa § 378 ods. 1 v spojení s
§ 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni
zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom.

6.

Podľa § 58 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce, zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania
podľa osobitného predpisu môže sa so zamestnancom v pracovnom pomere písomne dohodnúť, že ho
dočasne pridelí na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi.

7.

Podľa § 58 ods. 5 Zákonníka práce, písomná dohoda o dočasnom pridelení uzatvorená
medzi zamestnávateľom a zamestnancom musí obsahovať najmä názov a sídlo užívateľského
zamestnávateľa, deň, keď dočasné pridelenie vznikne, a dobu, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo,

druh práce a miesto výkonu práce, mzdové podmienky a podmienky jednostranného ukončenia výkonu
práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia. Tieto náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva
uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva
uzatvára na určitú dobu. Agentúra dočasného zamestnávania, ktorá uzatvára so zamestnancom
pracovný pomer na určitú dobu, určí dobu trvania tohto pracovného pomeru dátumom jeho skončenia;

to sa nevzťahuje na dočasné pridelenie z dôvodu uvedeného v § 48 ods. 4 písm. a).

8.

Z dikcie ustanovenia § 58 Zákonníka práce vyplýva, že upravuje inštitút dočasného pridelenia

zamestnanca, ktorý je založený na dvoch zmluvných vzťahoch, na zmluvnom vzťahu medzi
zamestnancom a zamestnávateľom/agentúrou dočasného zamestnávania a na zmluvnom vzťahu
uzavretom podľa § 58a Zákonníka práce medzi zamestnávateľom/agentúrou dočasného zamestnávania
a subjektom, ktorý si zamestnanca dočasne požičiava (užívateľským zamestnávateľom). Medzizamestnancom a užívateľským zamestnávateľom, ku ktorému je zamestnanec dočasne pridelený,
nevzniká pracovný pomer; ide o tzv. pracovnoprávny vzťah sui generis. Zmluva medzi
užívateľským zamestnávateľom a dočasne prideleným zamestnancom sa neuzatvára. Jednou z

charakteristík pracovnoprávneho vzťahu dočasného pridelenia zamestnanca na výkon práce k inému
zamestnávateľovi patrí aj to, že skončením vzťahu dočasného pridelenia k inému (užívateľskému)
zamestnávateľovi sa nekončí pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom (agentúrou
dočasného zamestnávania). Náležitosti zmluvy (dohody o dočasnom pridelení) medzi zamestnancom
a zamestnávateľom/agentúrou dočasného zamestnávania upravuje § 58 ods. 5 Zákonníka práce.

Novelou Zákonníka práce uskutočnenou zákonom č. 14/2015 Z. z. účinnou od 01. marca 2015
bolo v § 58 ods. 5 doplnené ustanovenie, podľa ktorého doba trvania dočasného pridelenia má byť
dohodnutá dátumom jeho skončenia (t. j. konkrétnym dňom, napr. 31. decembra) a nie spôsobom,
podľa ktorého „skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na určitú dobu“, a to z
dôvodu, že v praxi sa dojednáva doba trvania pracovného pomeru na určitú dobu v prípade dočasného
pridelenia vo väzbe na trvanie dočasného pridelenia. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj

na dôvodovú správu k zákonu č. 14/2015 Z. z. (ktorým s účinnosťou dňa 01. marca 2015 bola do
§ 58 ods. 5 Zákonníka práce doplnená posledná veta), z ktorej vyplýva, že účelom zmeny bolo
zabrániť práve situácii, aby sa pracovný pomer nemohol skončiť spôsobom, podľa ktorého skončením
dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na dobu určitú. Takáto právna konštrukcia pritom
explicitne diferencuje medzi pracovným pomerom uzatvoreným na určitú dobu a na neurčitý čas medzi

agentúrou dočasného pridelenia a zamestnancom s ohľadom na uvádzanú skutočnosť, že skončenie
dočasnéhoprideleniaukonkrétnehoužívateľskéhozamestnávateľanespôsobujeaaninemôžespôsobiť
aj subsidiárny zánik pracovného pomeru. Pri takomto dojednaní trvania pracovného pomeru sa tento
skončí zo dňa na deň vrátením zamestnanca agentúre dočasného zamestnávania, čo možno z hľadiska
porovnania s právami zamestnanca s pracovným pomerom na určitú dobu podľa § 48 Zákonníka

práce vnímať ako zneužívanie práva zamestnávateľom. Samotný zamestnanec spravidla nemá právo
jednostranne skončiť dočasné pridelenie, ktoré by viedlo aj ku skončeniu pracovného pomeru (dôvodová
správa k zákonu č. 14/2015 Z. z.). V prípade uzatvorenia pracovaného pomeru medzi agentúrou
dočasného zamestnávania a zamestnancom na dobu určitú nie je možné dohodnúť dobu trvania
pracovného pomeru inak ako uvedením konkrétneho dátumu skončenia (§ 58 ods. 5 Zákonníka práce).

V ustanovení je zároveň upravená aj výnimka pre zastupovanie zamestnanca v rozsahu podľa § 48
ods. 4 písm. a) Zákonníka práce - zastupovanie zamestnanca počas materskej dovolenky, rodičovskej
dovolenky, dovolenky bezprostredne nadväzujúcej na materskú dovolenku alebo rodičovskú dovolenku,
dočasnej pracovnej neschopnosti alebo zamestnanca, ktorý bol dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej
funkcie alebo odborovej funkcie. V tomto prípade nie je vždy možné odhadnúť dĺžku zastupovania

zamestnanca, a teda dojednať aj konkrétny dátum skončenia pracovného pomeru na určitú dobu. V
nadväznosti na uvedené sa v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dopĺňa samostatná skutková
podstata skončenia pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie
dočasného pridelenia pred uplynutím doby, na ktorú sa dohodlo (zmena účinná od 01. septembra
2015). Po skončení dočasného pridelenia teda agentúra dočasného zamestnávania, ak nemá pre

zamestnanca prácu (na ktorú by ho dočasne pridelila), môže uplatniť tento výpovedný dôvod alebo sa so
zamestnancomdohodnúťnaskončenípracovnéhopomeru.Vprípadeuzatvoreniapracovanéhopomeru
medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom na dobu určitú, tak ako v prejednávanej
veci, teda nebolo možné dohodnúť dobu trvania pracovného pomeru inak ako uvedením konkrétneho
dátumu jeho skončenia (§ 58 ods. 5 Zákonníka práce) a v situácii, ak dôjde k skončeniu vzťahu

dočasného pridelenia k inému (užívateľskému) zamestnávateľovi ešte pred dohodnutou dobou trvania
pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú medzi zamestnancom a zamestnávateľom/agentúrou
dočasného zamestnávania, zamestnávateľ môže ukončiť pracovný pomer dohodou alebo výpoveďou.

9.

V konaní bolo nesporným, že žalobkyňa so žalovaným uzavrela dňa 04. 11. 2019 Pracovnú zmluvu a
Dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca v znení jej dodatkov, na dobu určitú do 21. 01. 2021, s
nástupom do práce dňa 04. 11. 2019, na základe ktorej vykonávala prácu manipulačného pracovníka
- skladového manipulanta, dočasne prideleného na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi

(DHL Exel Slovakia, s. r. o.). Z obsahu pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu zároveň
vyplynulo, že sa v čl. III ods. 3.3 dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru
k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa s tým, že splnením rozväzovacej
podmienky (t. j. dňom uvedeným v oznámení užívateľského zamestnávateľa) pracovný pomer zanikne kdátumuuvedenémuvoznámeníužívateľskéhozamestnávateľaazároveň,žedoba,naktorúsadočasné
pridelenie dohodlo, je doba trvania pracovného pomeru (čl. IV ods. 4.3 pracovnej zmluvy).

10.

Medzi stranami zároveň nebolo sporné, že žalovaný žalobkyni podaním zo dňa 17. 03. 2020
oznámil skončenie pracovného pomeru na dobu určitú (len) z dôvodov rozhodnutia užívateľského
zamestnávateľa (DHL, Exel Slovakia, s. r. o., Senec), že dňom 17. 03. 2020 sa končí jeho dočasné

pridelenie k užívateľskému zamestnávateľovi, a tým dňom aj pracovný pomer založený pracovnou
zmluvou a dohodou o dočasnom pridelení zamestnanca s dohodnutým nástupom do práce dňa
04. 11. 2019 (čím podľa žalovaného došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky upravenej v čl.
III. bod 3.3. pracovnej zmluvy). Uvedená podmienka upravená v čl. III., bod 3.3. je podmienkou
rozväzovacou v zmysle § 36 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda ide o podmienku, kedy jej splnením
už medzičasom existujúce právne účinky právneho úkonu (práva a povinnosti) zaniknú. Splnením

rozväzovacej podmienky stráca právny úkon ex nunc bez ďalšieho právne účinky; z uvedeného dôvodu
preto potom druhej zmluvnej strane nie je potrebné oznámiť, že podmienka nastala, resp. že je voči
nej uplatňovaná. Odvolací súd poukazuje na to, že tento záver vyplýva napr. aj z rozsudku Najvyššieho
súdu ČR z 24. 08. 1999 sp. zn. 2 Cdon 756/97, cit.: „je jednoznačné, že účastníci v danom prípade
spojili so splnením rozväzovacej podmienky, t. j. nezaplatením kúpnej ceny v dohodnutej lehote, bez

ďalšieho, zánik platnosti kúpnej zmluvy bez toho, aby tento následok vyžadoval nejaký úkon zo strany
účastníka zmluvy, je zrejmé, že ide o typickú rozväzovaciu podmienku podľa § 36 ods. 2 veta druhá,
Občianskeho zákonníka“.

11.

Vzhľadom na uvedené je nesporné, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným
nemohlo dôjsť „oznámením žalovaného zo dňa 17. 03. 2020“, pretože za predpokladu, že by bola
rozväzovaciapodmienkaplatná,bykskončeniupracovnéhopomerumedzižalobcomažalovanýmdošlo
bez ďalšieho už splnením tejto rozväzovacej podmienky.

12.

Odvolací súd preto konštatuje, že oznámením žalovaného zo dňa 17. marca 2020 nedošlo ku skončeniu
pracovného pomeru žalobkyne so žalovaným, pretože pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú

do 21. januára 2021, v súlade s § 58 ods. 5 Zákonníka práce, podľa ktorého v prípade uzatvorenia
pracovného pomeru na dobu určitú je potrebné určiť dobu jeho trvania konkrétnym dátumom a vzhľadom
na uvedené, sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného v podanom odvolaní, že pracovný pomer
žalobkyne skončil uplatnením rozväzovacej podmienky v nadväznosti na oznámenie užívateľského
zamestnávateľa, a to aj s poukazom na § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorý, ako už odvolací

súd uviedol vyššie, priamo upravuje osobitný výpovedný dôvod agentúry dočasného zamestnávania v
prípade skončenia dočasného pridelenia pred uplynutím dohodnutej doby pracovného pomeru.

13.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že i keď Zákonník práce aplikáciu rozväzovacích
podmienok nevylučuje, nemožno nimi obchádzať kogentné ustanovenia, ktorými sú § 58 ods. 5, ako aj
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie aplikujúc § 39
Občianskeho zákonníka dospel k správnemu právnemu záveru o neplatnosti čl. III ods. 3.3 pracovnej
zmluvy zo dňa 04. 11. 2019.

14.

Je nutné uviesť, že nakoľko ustanovenie § 77 Zákonníka práce taxatívne vymedzuje spôsoby
skončenia pracovného pomeru, u ktorých je možné domáhať sa určenia jeho neplatnosti, tak oznámenie

žalovaného zo dňa 17. marca 2020 nie je úkonom smerujúcim ku skončeniu pracovného pomeru,
ktoréhoneplatnostibysažalobkyňa mohladomáhaťvzmysleuvedenéhoustanovenia.Vprípadežaloby
o určenie neplatnosti oznámenia žalovaného zo dňa 17. marca 2020 by išlo o žalobu o určenie právnej
skutočnosti podľa § 137 písm. d) C. s. p., ktorej sa možno domáhať, len ak to vyplýva z osobitnéhopredpisu, a preto posudzujúc nárok žalobkyne ako nárok z titulu prekážok v práci, nie je uvedená
podmienka splnená.

15.

Odvolací súd z uvedených dôvodov I. výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým určil, že skončenie
pracovného pomeru žalobkyne a žalovaného na základe oznámenia žalovaného zo dňa 17. marca 2020
je neplatné, zmenil, a žalobu v tejto časti zamietol, keď v tejto časti žaloba nebola dôvodná, nakoľko nie

je možné domáhať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru oznámením, no zároveň aj z dôvodu,
že samotné oznámenie v danom prípade nemôže mať za následok skončenie pracovného pomeru, t.
j. doručenie oznámenia nemá na trvanie pracovného pomeru žiadny vplyv a tento pracovný pomer
naďalej trvá, resp. trval aj po doručení predmetného oznámenia, s doručením ktorého právna úprava
ani dohoda zmluvných strán v tomto prípade nespájajú žiadne právne následky.

16.

Súd prvej inštancie v tejto časti vec nesprávne právne posúdil dôvodiac tým, že je možné rozhodnúť aj
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru oznámením, aj keď, ako už odvolací súd uviedol vyššie,
je to vylúčené.

17.

Odvolacísúdzároveňpoukazujenato,žepracovnýpomeržalobkyne,ktorýboldohodnutýnadobuurčitú
do 21. 01. 2021, do tohto dohodnutého dátumu aj trval, keďže nedošlo k jeho skončeniu dohodou ani

výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom
na skončenie dočasného pridelenia pred uplynutím doby, na ktorú sa dohodlo, keď v konaní nebolo
medzi stranami sporné, že žalovaný od 17. 03. 2020 do 21. 01. 2021 žalobkyni prácu a ani užívateľský
(iný) zamestnávateľ neprideľoval.

18.

V posudzovanej veci pracovný pomer žalobkyne bol dohodnutý na dobu určitú do 21. januára 2021
(pričom pracovný pomer, vzhľadom na vyššie uvedené, do tohto dohodnutého dátumu aj trval), avšak
žalovaný po 17. marci 2020 už žalobkyni neprideľoval prácu a nevyplácal jej mzdu. V tejto súvislosti

odvolací súd konštatuje, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane
zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce za obdobie od 18. marca 2020 do 21. januára 2021.

19.

Podľa § 142 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný
nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily,
chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol
po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku

(1). Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu
zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku (2). Ak nemohol zamestnanec
vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2,
zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku (3).

20.

K námietke žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie prisúdil žalobkyni viac, ako sa
žalobou domáhala, t. j. porušil zásadu ne ultra petitum, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa sa žalobou,
ktorú na súd prvej inštancie podala dňa 18. 05. 2020 domáhala priznať jej náhradu mzdy vo výške

priemerného zárobku za obdobie od 18. 03. 2020 do 31. 03. 2020 a čiastku vo výške priemerného
zárobku mesačne za obdobie od 01. 04. 2020 do 21. 01. 2021, keď podaním zo dňa 24. 07. 2020
upravila výšku požadovanej náhrady mzdy tak, že žiadala priznať jej z jednotlivých súm náhradu mzdy
za obdobie od 18. 03. 2020 do 31. 03. 2020 a následne až do 21. januára 2021. Súd prvej inštanciepriznal žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 06. 04. 2020 z dôvodu oznámenia žalobkyne, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, vychádzajúc z priemerného hodinového zárobku žalobkyne oznámeného súdu
žalovaným v sume 6. 1284 eur a zamietol žalobu v časti, ktorou sa domáhala priznať jej náhradu mzdy

za obdobie od 18. 03. 2020 do 05. 04. 2020. Odvolací súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalovaného,
že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec uplatneného nároku, keďže ako správne skonštatoval súd
prvej inštancie, splatnosť mzdy a aj jej náhrada nastáva v súlade s ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce,
v prejednávanej veci do 20. dňa nasledujúce kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol žalobkyni nárok
na mzdu.

21.

Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické,
presvedčivé a zrozumiteľné, pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci
nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobcu), ale z

hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia,
pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu
bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS
115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej
judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa
zakladajú;článok6ods.1Dohovoruvšaknemožnochápaťtak,ževyžadujepodrobnúodpoveďnakaždý

argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti
Holandskuzodňa19.apríla1994).Obsahomzákladnéhoprávanaspravodlivýprocesniejeaniprávona
rozhodnutievsúladesprávnymnázoromsporovejstrany,resp.právonaúspechvkonaní.Vnadväznosti
na uvedené odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje

rozhodnutie náležite, podrobne a najmä presvedčivo odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.),
pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami, resp.
so všetkými námietkami žalovaného, ktoré v konaní prezentoval, keď z hľadiska zákonom vyžadovaných
náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 C. s. p.) možno
konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti.

Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobkyňa žalobou domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení označili, aké prostriedky procesného útoku použili, ako sa vo veci
vyjadril pôvodne žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutiajasneavýstižnevysvetlil,akoposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávneargumentystrán
sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec

právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom
rozsudku, a preto sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalovaného v podanom odvolaní, že napadnuté
rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

22.

Žalovaný podal odvolanie aj do výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na prerušenie
konania, dôvodiac tým, že v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky prebieha
konanie, v ktorom sa rieši rovnaká právna otázka, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie aj v tomto
konaní s tým, že v tomto konaní rovnako vystupuje ako žalovaný a aj spor je skutkovo a právne rovnaký a

navrholprerušiťkonaniedoprávoplatnéhoskončeniakonaniavedenéhopredbývalýmOkresnýmsúdom
Bratislava III pod sp. zn. 19Cpr/13/2020 (teraz Mestský súd Bratislava IV, sp. zn. B3-19Cpr/13/2020).

23.

Je nutné uviesť, že možnosť prerušenia konania podľa § 164 C. s. p. je súdu daná ako fakultatívna
v prípade, ak to posúdi ako nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Po vykonanom dokazovaní
a ustálení skutkového stavu však dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že prerušenie
konania podľa návrhu žalovaného nie je v danom prípade nevyhnutné pre rozhodnutie súdu vo vecisamej, pričom odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvej inštancie stotožňuje, nakoľko podanie
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v inom (obdobnom) konaní, nemôže byť dôvodom
na prerušenie konania. Predbežnú otázku platnosti rozväzovacej podmienky v pracovnej zmluve je súd

prvej inštancie oprávnený posúdiť a rozhodnúť o nej v prebiehajúcom konaní a to aj s ohľadom na
vykonané dokazovanie a osobitosti prejednávanej veci. Prerušenie konania v danom prípade by bolo
v rozpore s povinnosťou súdu upravenou v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej je súd povinný prerokovať vec bez zbytočných prieťahov a bolo by aj v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania zakotvenou v čl. 17 C. s. p., podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec

bolačonajrýchlejšieprejednanáarozhodnutá,čímpredchádzazbytočnýmprieťahom,konáhospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb (porovnaj uznesenie ÚS SR
zo dňa 26. 05. 2022, sp. zn. IV. ÚS 278/2022).

24.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym
záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky
požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým
stavom i právnym posúdením veci, a nakoľko žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti,
keď iba zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, ohľadne ktorých však súd prvej inštancie

vykonal náležité dokazovanie, a keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje odpovede na
všetky argumenty uvádzané žalovaným v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, okrem prvého
výroku napadnutého rozsudku, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

25.

Otrováchkonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1,2C.s.p.vspojenís§262ods.2,§255ods.
1 C. s. p. tak, že žalobkyni úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej
výške, keďže neúspešná bola iba v zanedbateľnej časti s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2

veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).