Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. júl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Obdo/36/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413218212
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1413218212.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej
a členiek senátu JUDr. Kataríny Pramukovej a JUDr. Gabriely Mederovej v spore žalobkyne IRM
SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Pekná cesta 15, Bratislava, IČO: 36 697 702, zastúpenej CERHA HEMPEL
Šiška & Bannert s. r. o., so sídlom Zochova 6-8, Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 861 961,
proti žalovanému Ing. L. N., narodený XX. J. XXXX, bytom Z., Z., zastúpenému LEGAL CARTEL s.r.o.,

so sídlom Na Hrebienku 5433/40, Bratislava - Staré mesto, IČO: 36 677 175, o zaplatenie 28 132,29
eura, vedenom na Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. B4-10Cb/64/2014, o dovolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. februára 2023 č. k. 1Cob/155/2020-600, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. februára 2023 č. k. 1Cob/155/2020-600 v
celom rozsahu a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 5. augusta 2020 č. k. 10Cb/64/2014-547 v
celom rozsahu z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie Mestskému súdu Bratislava III.

II. Žalovaný m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 5. augusta 2020 č. k.
10Cb/64/2014-547 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) rozhodol tak, že prvým výrokom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 28 132,29 eura, druhým výrokom žalobkyni priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a tretím výrokom rozhodol, že žiadna zo

strán sporu nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa sa v konaní domáhala
zaplatenia 28 132,29 eura titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo nevrátením zálohy na
pohonné hmoty (v súhrne zálohy vo výške 2 500,- eura) a zúčtovateľnej zálohy (vo výške 27 500,-
eura), ktoré boli žalovanému vyplatené v čase, keď zastával funkciu konateľa u žalobkyne. Za sporné

považovalotázky,čižalovanýriadnevyúčtovalprijatéfinančnéprostriedkyakozálohynapohonnéhmoty
a či vykonal služobné cesty, ktoré mal vyúčtovať, a či žalovaný prijal sumu 27 500,- eura, na základe
výdavkového pokladničného dokladu, keďže tvrdil, že prijal na základe tohto dokladu len 7 500,- eura.

3. Súd prvej inštancie zaoberajúc sa potrebou vykonania znaleckého dokazovania navrhovaného
žalovaným za účelom zistenia, či výdavkový pokladničný doklad, ktorým mal žalovaný prevziať 27

500,- eura, bol pozmeňovaný neskorším dopísaním sumy 20 000,- eura, vyhodnotil tento doklad ako
nepochybný, zásah doň sa mu javil ako nepravdepodobný, zároveň konštatujúc, že k posúdeniu tejto
otázky nepotrebuje vedecké poznatky. Poukázal na to, že z výpisu z pokladničnej knihy žalobkyne
je zrejmé, že žalobkyňa mala zaúčtovanú zálohu na sumu 27 500,- eura na osobu žalovaného. Vo
vzťahu k zálohám na pohonné hmoty uviedol, že žalovaný nevykonával vyúčtovanie v reálnom čase
v mesačných intervaloch a nepreukázal odôvodnenosť služobných ciest. Súd prvej inštancie preto

vyhodnotil procesnú obranu žalovaného ako nedôvodnú a účelovú a žalobe v celom rozsahu vyhovel.4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v
Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) svojím rozsudkom z 23. februára 2023 č. k. 1Cob/155/2020-600
(ďalej len „napadnutý rozsudok“). Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu

a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odôvodnení
napadnutého rozsudku konštatoval vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, pričom sa v
zásadných otázkach stotožnil s nosnou časťou argumentácie súdu prvej inštancie a s jeho závermi
o existencii bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného z dôvodu riadneho nezúčtovania
poskytnutých záloh v spojení s nepreukázaním dôvodnosti ich spotrebovania na činnosť zrealizovanú

v prospech žalobkyne a nevrátenia nespotrebovanej časti peňažných prostriedkov preukázateľne
poskytnutých žalovanému zo strany žalobkyne. Podľa odvolacieho súdu výdavkový pokladničný doklad
preukazuje poskytnutie sumy 27 500,- eura ako zúčtovateľnej zálohy žalobkyňou žalovanému. Stotožnil
sa s názorom súdu prvej inštancie, že zásah do výdavkového pokladničného dokladu sa javí ako
nepravdepodobný a na posúdenie tejto otázky nie sú potrebné vedecké poznatky. Odvolací súd dospel
preto k záveru, že v danom prípade došlo k naplneniu skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia

v zmysle § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) predstavujúcej
existenciu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného na úkor žalobkyne z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, pričom k odpadnutiu právneho dôvodu poskytnutia predmetných zálohových platieb došlo
ich riadnym nezúčtovaním zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobkyni v spojení s nepreukázaním ich
riadneho spotrebovania na účel spojený s činnosťou žalovaného vykonávanou v prospech žalobkyne.

Skutočnosť, že súd prvej inštancie v priebehu konania na pojednávaní neuviedol, ktoré skutočnosti
považuje za sporné a ktoré za nesporné, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie, považoval
odvolací súd za procesné pochybenie, ktoré však podľa jeho názoru nemohlo žalovaného limitovať
alebo obmedzovať v jeho procesnej aktivite a žiadnym spôsobom žalovanému nebránilo, aby spôsobom
súladným s dikciou ustanovenia § 209 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej

len „CSP“) predložil súdu súkromný znalecký posudok na preukázanie pravdivosti svojich skutkových
tvrdení a v tomto smere mu ani nič nebránilo v tom, aby v súlade s § 209 ods. 3 CSP v súvislosti
s vyhotovením súkromného znaleckého posudku požiadal konajúci súd prvej inštancie o súčinnosť.
Uzavrel, že nešlo o vadu konania zakladajúcu bez ďalšieho vecnú nesprávnosť samotného meritórneho
rozhodnutia a žalovanému nebola uvedeným postupom odňatá možnosť konať pred súdom.

5. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote dovolanie domáhajúc
sa jeho zrušenia, ako aj zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie alebo zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie
konanie (ak by mal dovolací súd za to, že nápravu možno dosiahnuť iba zrušením napadnutého

rozsudku), ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo zo strany súdov nižšieho stupňa k vade uvedenej v
§ 420 ods. 1 písm. f) CSP.

6. Žalovaný v prvom rade namietal, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces
v súvislosti s nesplnením povinnosti ustanovenej v § 181 ods. 2 CSP, keď na prvom a ani na

žiadnom z ďalších pojednávaní [pojednávania konané v nasledovných dátumoch: 2. november 2016
(prvé pojednávanie konané za účinnosti CSP), 20. januára 2017, 21. február 2018, 6. jún 2018, 27.
september 2018 a 7. júl 2020] neuviedol sporné a nesporné skutkové tvrdenia strán sporu, dôkazy,
ktoré vykoná a ktoré nie (s dôrazom na navrhovanú svedeckú výpoveď a znalecké dokazovanie), a
rovnako neuviedol predbežné právne posúdenie veci. Nestotožnil sa so záverom odvolacieho súdu,

že i keď je namietané porušenie dané, nepredstavuje vadu konania zakladajúcu bez ďalšieho vecnú
nesprávnosť samotného meritórneho rozhodnutia a týmto pochybením súdu prvej inštancie nedošlo
k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom, a to z dôvodu porušenia princípu právnej istoty,
jadro ktorého je spojené s predvídateľnosťou práva a výsledkom procesu súdneho rozhodnutia. Podľa
žalovaného neobstojí argument odvolacieho súdu, že pochybenie súdu nelimitovalo ani neobmedzovalo

žalovaného v jeho procesnej aktivite. Mal za to, že ustanovenie § 181 ods. 2 CSP má zabezpečiť
naplnenie princípu právnej istoty, keď strany sporu už na prvom pojednávaní vedia, ako sa ich spor
môže skončiť a čo môžu očakávať, resp. sa môžu rozhodnúť zmeniť procesnú taktiku. Neobstojí preto
podľa neho argument odvolacieho súdu, že mu malo byť z priebehu pojednávaní a z nich vyplývajúceho
postupu súdu prvej inštancie v smere dokazovania zrejmé, že k nariadeniu znaleckého dokazovania už

súd nepristúpi. Uviedol, že ak by sa súd prvej inštancie vyjadril, ktoré zo žalovaným označených dôkazov
(najmä s dôrazom na znalecké dokazovanie) vykoná, resp. nevykoná, mal by priestor prispôsobiť svoju
procesnú obranu a zvážiť vypracovanie súkromného znaleckého posudku.7. Žalovaný ďalej namietal nesplnenie povinnosti podľa § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP,
nakoľko podľa jeho názoru odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa nespĺňajú požiadavky pre
zákonné rozhodnutie z pohľadu potreby riadneho odôvodnenia. Poukázal na to, že v odôvodnení

rozsudku súdu prvej inštancie absentuje, ako posúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán
sporu, ktoré dôkazy vykonal (výsluch konateľov žalobkyne, výsluch žalovaného), z ktorých dôkazov
vychádzal; ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a k akým právnym záverom
dospel.Namietaltiež,žesúdprvejinštancienekritickyprevzalprávnuargumentáciužalobkyne,prihliadal
na všetky predložené dôkazy, pričom do odôvodnenia rozhodnutia zahrnul minimum svojich vlastných

úvah, a na druhej strane ako irelevantnú, účelovú, zmätočnú a špekulatívnu odmietol procesnú
argumentáciu žalovaného, vrátane jeho návrhov na doplnenie dokazovania (najmä s dôrazom na
znalecké dokazovanie), ku ktorým sa v priebehu konania nevyjadril, nevykonal ich a ich nevykonanie
náležitým spôsobom v rozhodnutí nezdôvodnil.

8. Ďalej žalovaný poukázal na to, že v konaní poprel skutkové tvrdenia žalobkyne o prevzatí sumy

27 500,- eura, pričom nie je v jeho možnostiach a schopnostiach preukázať, že sumu 20 000,- eura
neprevzal, keďže od nikoho nemožno žiadať, aby preukázal neexistenciu určitej právnej skutočnosti, a v
tejto súvislosti rozporoval fotokópiu výdavkového dokladu, na základe ktorého mu mala byť odovzdaná
suma vo výške 27 500,- eura a výpis z pokladničnej knihy. Uviedol, že navrhoval vykonať znalecké
dokazovanie za účelom posúdenia otázky, či predložený výdavkový doklad mohol byť dodatočne

upravovaný (dopísaním číslice 2 pred sumu 7 500,- eura a v riadku „slovom“ dopísané slovo dvadsať
pred slovo sedemtisícpäťsto eur), no súd prvej inštancie jeho návrh označil za nedôvodný s tým,
že namietaný zásah do výdavkového pokladničného dokladu sa mu javí ako nepravdepodobný a na
posúdenie tejto skutočnosti nepotrebuje vedecké poznatky, s čím sa stotožnil aj odvolací súd. S týmto
záverom žalovaný nesúhlasil majúc za to, že takýto názor by vo svojej podstate vlastne dementoval

existenciu znaleckého odboru písmoznalectvo, resp. kriminalistika zaoberajúci sa skúmaním ručného
písma a podpisov, resp. skúmaním dokumentov. Uviedol, že znalecké dokazovanie navrhol aj za účelom
posúdenia otázky, či podpis na výdavkovom doklade je staršieho dáta ako samotná vypísaná suma,
keďže on vypisoval aj blanco výdavkové účtovné doklady, no súd prvej inštancie ani toto nepovažoval za
hospodárne a relevantné, čo žalovaný rovnako nepovažuje za riadne odôvodnenie nevykonania dôkazu.

9. Žalovaný poukázal tiež na to, že s rovnakým odôvodnením súd prvej inštancie odmietol vykonanie
dokazovania ohľadom autenticity výdavkového dokladu, ktorým mal byť žalovanému vyplatený podiel
na zisku žalobkyne vo výške 17 424,29 eura v čase, keď žalobkyňa mala disponovať pohľadávkou voči
žalovanému vo výške 30 000,- eura. Procesnú obranu žalovaného vo vzťahu k tomu, aké výdavkové

doklady žalobkyňa používala a z akého dôvodu je doklad na sumu 27 500,- eura iného typu ako
ostatné, súd prvej inštancie odmietol s tým, že je irelevantná vzhľadom na predmet sporu. Obdobne
žalovaný tvrdil, že sa súd nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k predmetnému výdavkovému
dokladu, ktorý bol nielen odlišný ako iné výdavkové doklady vystavené žalobkyňou, ale neobsahoval
na rozdiel od ostatných ani číselný údaj a podpis. Žalovaný tiež vytýkal súdu prvej inštancie, že sa

nezaoberal jeho argumentáciou, že zo strany žalobkyne nebolo preukázané, že by sa v jej pokladni
mohli nachádzať finančné prostriedky vo výške 27 500,- eura, ktoré mu mali byť vyplatené, resp.
že by žalobkyňa disponovala finančnými prostriedkami, ktoré by postačovali na kúpu nehnuteľnosti
vo výške 70 000,- eura, za ktorým účelom mala byť suma vo výške 27 500,- eura poskytnutá
žalovanému ako záloha na kúpnu cenu. Odvolací súd námietku žalovaného vo vzťahu k absencii

číslovania označil za neopodstatnenú z dôvodu nesporného zavedenia týchto výdavkov do pokladničnej
knihy žalobkyne a námietka nezaoberania sa existenciou dostatku finančných prostriedkov v pokladni
žalobkyne podľa názoru odvolacieho súdu sama o sebe nevyvracia ani neznižuje váhu listinných
dôkazov (podpísaného výdavkového dokladu spolu s výpisom z pokladničnej knihy) predložených v
tomto smere žalobkyňou. S takýmto odôvodnením sa žalovaný rovnako neuspokojil, keďže nemal

inú možnosť ako rozporovať listinné dôkazy predložené žalobkyňou, výdavkový doklad a záznam z
pokladničnej knihy, a to spochybnením ich samotného základu, obsahu a autenticity. Súd prvej inštancie
však túto procesnú obranu odmietol bez náležitého, resp. žiadneho odôvodnenia a odvolací súd tento
postup potvrdil ako vecne správny.

10. Žalovaný v dovolaní zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku, ktoré odôvodnil
jeho zmätočnosťou (zopakujúc v dovolaní vytýkané vady konkretizované v odseku 6. a 7. odôvodnenia
tohto rozhodnutia) a existenciou hrozby vzniku nenapraviteľnej alebo ťažko napraviteľnej ujmy
poukazujúc na to, že v prejednávanom prípade sa jedná o vysokú sumu na pomery žalovaného akofyzickej osoby, pričom hroziaca ujma v podobe exekúcie a s tým súvisiacimi nákladmi prevyšuje ujmu,
ktorú by mohla pociťovať žalobkyňa v prípade odkladu.

11. Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.

12. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas (§ 427 CSP) strana
sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom
(§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že tento mimoriadny

opravný prostriedok žalovaného je prípustný a dôvodný a napadnutý rozsudok a rozsudok súdu prvej
inštancie treba zrušiť [§ 449 ods. 1 a 2 CSP] a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu príslušnému na konanie
v prvej inštancii (§ 450 CSP).

13. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

14. Podľa § 431 ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom

spočíva táto vada.

15. Podľa § 207 ods. 1 CSP, ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké
poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi
znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný

posudok.

16. Napadnutý rozsudok je rozhodnutím vo veci samej v intenciách prípustnosti dovolania podľa § 420
CSP. Skutočnosť, či je daná ďalšia podmienka prípustnosti dovolania, v tomto prípade, či došlo k vade
uvedenejv§420písm.f)CSP,ktorúžalobcaakodovolacídôvoduplatňuje,možnovyvodiťzosamotného

dovolania, konkrétne z vymedzenia príslušného dovolacieho dôvodu dovolateľom podľa § 431 CSP.

17. Konanie o veci začalo ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „ OSP“). V jeho priebehu na súde prvej inštancie nadobudol účinnosť CSP. Na prvom
pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo ešte za účinnosti OSP, strany sporu navrhli, aby im súd poskytol

lehotu pre mimosúdne usporiadanie, ktorému návrhu súd prvej inštancie vyhovel a pojednávanie
odročil na neurčito. Žalovaný namietal procesný postup súdu prvej inštancie v súvislosti s jeho
nečinnosťou na ďalších pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili už za účinnosti CSP opierajúc svoju
argumentáciu o ustanovenie § 181 ods. 2 CSP. Predmetnú právnu úpravu priebehu pojednávania
po prednesoch strán pritom zákonodarca v podstatných rysoch prevzal do ustanovenia § 181 ods.

2 CSP [2Obdo/56/2020 (R 60/2021), 9Cdo/17/2024, 1Cdo/13/2024, 2Cdo/14/2023, 7Cdo/260/2022,
2Obdo/57/2021, 1Obdo/43/2020, 1Obdo/92/2018]. Teda aj za účinnosti CSP je súd povinný informovať
strany sporu o určitých okolnostiach taktiež až po prednesoch strán urobených na pojednávaní. Z
ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu [4Cdo/167/2012; 2Obdo/56/2020 (R 60/2021)] vyplýva,
že porušenie § 118 ods. 2 OSP je vadou konania, ktorou bolo možné odôvodniť dovolanie v

intenciách § 241 ods. 2 písm. b) OSP (iná vada, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci), ktorá však sama o sebe nezakladala zmätočnosť rozhodnutia, a teda nebola vadou
konania v intenciách § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorou bolo možné odôvodniť dovolanie podľa §
241 ods. 2 písm. a) OSP. Ak totiž súd § 118 ods. 2 OSP nedodržal, nemalo to žiaden priamy
dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv (napr. právo zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom alebo právo
na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy). Predmetnú právnu úpravu priebehu pojednávania po
prednesoch strán pritom zákonodarca v podstatných rysoch prevzal do ustanovenia § 181 ods.
2 CSP [2Obdo/56/2020 (R 60/2021), 9Cdo/17/2024, 1Cdo/13/2024, 2Cdo/14/2023, 7Cdo/260/2022,
2Obdo/57/2021, 1Obdo/43/2020, 1Obdo/92/2018]. Aj za účinnosti CSP je súd povinný informovať strany

sporu o určitých okolnostiach taktiež až po prednesoch strán urobených na pojednávaní.

18. Žalovaný v samotnom dovolaní popísal procesný postup súdu prvej inštancie, z ktorého je zrejmé,
že mu umožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva; konkrétne išlo o výzvu súdu napojednávaní (zápisnica na č. l. 140), aby strany sporu označili dôkazy, ktoré navrhujú vykonať, na
čo tieto návrhy aj predniesli; na predmetnom pojednávaní zároveň súd určil dodatočnú lehotu na
prednesenie skutkových tvrdení a označenie alebo predloženie dôkazov. Najvyšší súd z predloženého

súdneho spisu zistil, že predmetného pojednávania sa žalovaný zúčastnil, a to aj za účasti svojho
zástupcu, ktorý vystúpil na pojednávaní so svojím prednesom a urobil návrhy na vykonanie dôkazov.
Na ďalšom pojednávaní súd opakovane zisťoval, či majú nejaké návrhy na doplnenie dokazovania
(zo zápisnice na č. l. 298 vyplýva, že išlo len o návrhy všeobecne). Ako bolo najvyšším súdom tiež
zistené zo súdneho spisu, predmetného pojednávania sa žalovaný rovnako zúčastnil, a to aj za účasti

svojho zástupcu, ktorý vystúpil na pojednávaní so svojím prednesom, urobil návrhy na vykonanie
dôkazov a namietal voči dôkazu predkladanému protistranou a kládol otázky vypočúvaným osobám.
Zo súdneho spisu ďalej vyplynulo, že súd prvej inštancie na nasledujúcom pojednávaní (zápisnica
na č. l. 338) vykonával výsluch žalovaného a po jeho ukončení pojednávanie odročil a vyzval strany
sporu na prípravu záverečných rečí, pričom aj na tomto pojednávaní sa žalovaný zúčastnil, a to
aj za účasti svojho zástupcu, ktorý namietal voči dôkazu predkladanému protistranou. V ďalšom

konaní sa uskutočnilo pojednávanie (zápisnica na č. l. 532), na ktorom mal súd prvej inštancie vyzvať
strany, aby zhrnuli svoje návrhy. Najvyšší súd zo spisu zistil, že predmetné pojednávanie sa konalo v
neprítomnosti strán sporu, ale za účasti ich zástupcov, pričom zástupca žalovaného doručil písomné
znenie záverečnej reči a ústne uviedol to najpodstatnejšie z nej. V právnej úprave obsiahnutej v CSP
ustanoveniu § 237 ods. 1 písm. f) OSP zodpovedá ustanovenie § 420 písm. f) CSP (7Cdo/260/2022,

1Obdo/43/2020). Najvyšší súd tak vzhľadom aj na prevzatie ustanovenia § 118 ods. 2 OSP do
novej právnej úpravy v rámci posudzovania prípustnosti dovolania podaného pre porušenie § 181
ods. 2 CSP zotrváva aj za účinnosti novej právnej úpravy na svojich záveroch prijatých k porušeniu
predmetného prevzatého ustanovenia. Preto v intenciách § 420 písm. f) CSP porušenie § 181 ods. 2
CSP neznemožňuje strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva [I. ÚS 643/2022, I. ÚS

188/2024, 2Obdo/56/2020 (R 60/2021), 9Cdo/17/2024, 1Cdo/13/2024, 2Cdo/14/2023, 7Cdo/260/2022,
2Obdo/57/2021, 9Cdo/139/2021, 1Obdo/3/2019, 1Obdo/92/2018], nie to ešte v takej miere, aby tým
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naviac z vyššie popísaného postupu v konaní súdu
prvej inštancie je zrejmé, že žalovaný v konaní aktívne uskutočňoval svoje procesné práva, keď sa
zúčastňoval pojednávaní, v jeho mene zástupca robil prednesy, navrhoval dôkazy, vyjadroval sa k

predkladaným dôkazom a predniesol záverečnú reč. Vzhľadom na uvedené, porušenie § 181 ods. 2
CSP zakladá nanajvýš inú vadu konania, ktorou môže strana sporu odôvodniť odvolanie v intenciách §
365 ods. 1 písm. d) CSP, a to ak má za to, že vada mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Prípadnému dovolaciemu prieskumu tak môže podliehať až postup odvolacieho súdu v súvislosti
s posúdením dôvodnosti príslušnej odvolacej argumentácie (9Cdo/17/2024). Žalovaný však takúto

dovolaciu námietku neuplatnil, keď svojím dovolaním smeruje výlučne k možnej zmene svojej procesnej
aktivity v konaní pri dodržaní postupu podľa § 181 ods. 2 CSP, pričom v konkrétnostiach poukazuje na
jeho právo predložiť súkromný znalecký posudok do konania. Najvyšší súd preto konštatuje, že v rámci
uplatnenej námietky porušenia § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu prvej inštancie nezistil vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP. V tomto rozsahu je potrebné dovolanie žalobcu odmietnuť podľa § 447 písm.

c) CSP.

19. Vo vzťahu k ďalšej časti dovolania, v ktorej dovolateľ namieta porušenie práva na spravodlivý proces
v súvislosti s nesplnením povinnosti práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, najvyšší súd
poukazuje na to, že jeho námietky sú v tomto smere všeobecné a neurčité, avšak z obsahu dovolania

možno vyabstrahovať konkrétnu námietku týkajúcu sa znaleckého dokazovania, ktoré nebolo súdom
prvej inštancie vykonané a jeho nevykonanie nebolo náležite odôvodnené. Žalovaný v dovolaní ozrejmil,
za akým účelom navrhoval znalecké dokazovanie vykonať, konkretizoval otázky, na zodpovedanie
ktorých sú potrebné podľa jeho názoru odborné znalosti, pričom tiež uviedol, ako sa súd vysporiadal
s jeho návrhom a čo v tejto súvislosti považoval za nesprávne, pričom aj vysvetlil, v čom spočíva

nesprávnosť (odsek 9. odôvodnenia tohto rozhodnutia).

20. Najvyšší súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nie je viazaný návrhom strany sporu na vykonanie
dôkazov a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu a rozhodnutie, ktoré z
dôkazov vykoná, je vecou úvahy súdu (§ 185 ods. 1 CSP a § 188 CSP) a nie strán sporu, pričom takéto

rozhodnutie nemusí súd verejne vyhlásiť alebo ho písomne vyhotoviť (§ 235 CSP), avšak z odôvodnenia
rozhodnutia vo veci samej musí byť zrejmé, ako o takom návrhu rozhodol (§ 220 ods. 2 CSP). Z ustálenej
súdnej rozhodovacej praxe vyplýva, že právu strany sporu navrhnúť vykonanie dôkazu zodpovedá
povinnosť súdu o ňom rozhodnúť a pokiaľ návrhu nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, z akéhodôvodu tak neurobil (4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, 5Cdo/151/2019, 7Cdo/205/2019, 5Cdo/107/2019
a 5Cdo/197/2019). Súdnou praxou boli ustálené tiež dôvody pre oprávnené nevyhovenie takémuto
návrhu, a to bez toho, aby tým došlo k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivý proces: prvým je

argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, na overenie alebo vyvrátenie ktorej je navrhnutý dôkaz,
je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/
nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou;
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, už bolo doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo

vyvrátené.

21. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplývajú skutkové a právne závery vo vzťahu k
žalobkyňou uplatnenému nároku ohľadne zúčtovateľnej zálohy vo výške 27 500,- eura ani závery vo
vzťahu k samotnému posúdeniu príslušných skutkových tvrdení, právnemu posúdeniu ako takému a
dôkazom, keď v tejto časti nároku nie je zrejmé, aké dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal

a ako ich vyhodnotil. Zo súdneho rozhodnutia tak nevyplýva ani vzťah právnych záverov na jednej
strane so skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane druhej [2ObdoV/20/2017,
(R 37/2019)], ako ani aplikácia konkrétnych právnych noriem na zistený skutkový stav, čím by sa
umožnil prípadný dovolací prieskum súdneho rozhodnutia v otázke správneho právneho posúdenia veci.
Nepostačuje totiž len citácia príslušného hmotnoprávneho ustanovenia týkajúceho sa bezdôvodného

obohatenia (odsek 10. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), citácia alebo parafráza výpovede
vypočutého svedka, resp. konštatovanie toho, čo z výpovede vyplýva (odsek 13. a 15.) a konštatovanie
toho, čo vyplýva z predloženého dôkazu (odsek 16.). To všetko platí o to viac, ak sa to týka okolnosti,
ktorá bola samotným súdom označená za spornú a je rozhodujúcou pre vec samu (odsek 10.).
Nakoľko však žalovaný v odvolaní namietal predmetné nedostatky len v rozsahu tých náležitostí

odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré sa týkajú dokazovania, najvyšší súd na ostatné nedostatky
nemôže prihliadnuť pri posudzovaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania, v ďalšom však na ne, ako aj na
tie, ktoré už namietal v odvolaní žalovaný, poukáže, keďže ich zistil pri posudzovaní konkrétnej námietky
týkajúcej sa znaleckého dokazovania, s ktorou súvisia.

22. Z dovolania vyplýva, že žalovaný spochybňoval vierohodnosť obsahu pokladničného výdavkového
dokladu a na preukázanie pochybností navrhoval vykonať znalecké dokazovanie, a to za účelom
posúdenia, či výdavkový doklad nebol dodatočne upravovaný dopisovaním doň, ako aj za účelom
posúdeniačasovéhookamihupodpisuavypísanejsumy.Zobsahusúdnehospisujezrejmé,žežalovaný
na pojednávaní (zápisnica na č. l. 141) tvrdil, že nepodpísal doklad na 27 500,- eura, pričom navrhol

ustanoviť znalca, keď chcel zistiť, či podpis na doklade je starší ako vypísaná suma, prípadne či číslica
2 bola dopísaná k sume 7 500,- eura. Opakovane aj na ďalšom pojednávaní (zápisnica na č. l. 299)
žalovaný navrhol znalecké dokazovanie, ktoré malo potvrdiť, že údaje na doklade boli vypisované
v rozdielnom čase, teda že isté sumy boli dopisované neskôr. Súd prvej inštancie však nepristúpil
k ustanoveniu príslušného znalca s odôvodnením, že jeho rozhodnutie nebolo závislé od posúdenia

otázky, na ktorú treba vedecké poznatky, resp. inak ešte uviedol, že k posúdeniu otázky zásahu do
dokumentu namietaného žalovaným nepotrebuje vedecké poznatky, ktoré by odôvodňovali nariadenie
znaleckého posudku.

23. Už vyššie uvedené nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie sa dotýka aj

pokladničného výdavkového dokladu. Nie je totiž zrejmé, že by na tomto dôkaze postavil svoje
rozhodnutie. Tento nedostatok však napravil odvolací súd, ktorý uviedol, že sa stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, ktorý po oboznámení sa s originálom tohto listinného dôkazu konštatoval jeho
relevanciu vo vzťahu k preukázaniu žalobkyňou tvrdenej skutočnosti o reálnom poskytnutí tejto
finančnej čiastky žalovanému zo strany žalobkyne, a to v spojení s pokladničnou knihou žalobkyne,

z ktorej je zrejmé zaúčtovanie predmetného výdavku v reálnom čase, avšak žiadny takýto záver
z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplynul. Napriek tomu je zrejmé, že odvolací súd
považoval pokladničný výdavkový doklad za rozhodný, pričom otázku prevzatia sumy 27 500,- eura
žalovaným práve, na základe daného dokladu považoval súd prvej inštancie za spornú (odsek 10.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Právny záver k tejto časti nároku však absentuje aj v

odôvodnení napadnutého rozsudku. K danej citovanej pasáži najvyšší súd ešte pre úplnosť dopĺňa (len
pre správnosť ďalšieho konania), že súd prvej inštancie nehodnotil pokladničnú knihu, preto odvolací
súd mohol hodnotiť daný dôkaz len vtedy, ak ho vykonal sám.24. Pokladničný výdavkový doklad bol teda pre rozhodnutie vo veci relevantný. Preto aj návrh
žalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom potvrdenia ním namietaných pochybností
ohľadom správnosti v doklade uvedených údajov bol významný pre konanie. Nevykonanie

navrhovaného znaleckého dokazovania však podľa názoru najvyššieho súdu nie je založené na
dostatočnom dôvode, pretože vychádza z nesprávneho hodnotenia pokladničného výdavkového
dokladu, ktoré žalovaný namieta v dovolaní. Súd totiž sám musel pristúpiť k vyhodnoteniu informácií
nachádzajúcich sa na predmetnej listine, keď konštatoval, že zásah do listiny sa mu javí ako
nepravdepodobný, pričom listinu vyhodnotil ako nepochybnú. Bližšie úvahy k týmto úsudkom a záverom

však absentujú. Nemožno za úvahu pritom považovať to, že súd porovnal kópiu dokladu s jeho
originálom. Takou činnosťou totiž možno posúdiť len totožnosť toho, čo je na listinách zachytené. Naviac
k tomu najvyšší súd dodáva, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že originál listiny
mal obsahovať aj iné informácie, pričom v spise sa tento dôkaz nenachádza aspoň vo forme kópie.

25. Vyhodnotenie informácií na pokladničnom výdavkovom doklade (za účelom zistenia, čo svojím

návrhom na vykonanie znaleckého dokazovania sledoval žalovaný) si vyžaduje určité znalosti. Nejde
však o znalosti práva, ale ani o iné znalosti a skúsenosti získané výukou, výchovou a životnou praxou
sudcu. K posúdeniu skutočnosti, či bola daná listina dodatočne upravovaná dopisovaním a kedy
boli údaje do listiny zapísané, sú potrebné vedecké znalosti mimo právny odbor. Výber vhodného
znalca a vhodného znaleckého odboru je vecou súdu. Najvyšší súd má z okolností jemu známych v

tomto dovolacom konaní za to, že posudzovanie daných skutočností patrí do odboru kriminalistické
skúmanie dokumentov. Tento odbor sa v zmysle prílohy č. 2 k vyhláške 228/2018 Z. z. zaoberá
graficko-diagnostickým posudzovaním dokumentov s cieľom zistiť ich pravosť, pôvodnosť, históriu,
zdroj, ako aj analyzovať materiály a zariadenia použité na ich vyhotovenie. Ide o diagnostiku (zistenie,
vyhodnotenie, overovanie) komplexných informácií nachádzajúcich sa vo forme grafických/obrazových

prvkov a štruktúr. Skúmanie otázky falšovania listín dopisovaním textu, či už do listiny s určitým
textom alebo do listiny ešte nevyplnenej príslušným predpokladaným textom (bianko listina) je tak tiež
predmetom činnosti v danom odbore.

26. Odvolací súd podržal súd prvej inštancie pri nevykonaní znaleckého dokazovania, keď sa stotožnil s

dôvodom, pre ktorý k nemu nedošlo, a teda že vedecké poznatky k posúdeniu príslušných skutočností
netreba. Súd prvej inštancie teda vykonal činnosť, ktorú sledoval samotný žalovaný, a to namiesto
znalca. Znalecké dokazovanie tak z tohto pohľadu bolo nadbytočné, na čo aj poukázal odvolací
súd, keď (hoci nesprávne) tvrdil, že súd prvej inštancie formuloval záver o nadbytočnosti takého
dokazovania. Vzhľadom však na to, že pre posúdenie príslušných skutočností sú potrebné vedecké

poznatky, súdy nižšieho stupňa mali v zmysle § 207 ods. 1 CSP posúdiť zložitosť posudzovaných
otázok a následne buď vyžiadať odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby (§ 206 CSP)
alebo nariadiť znalecké dokazovanie a ustanoviť znalca. Primárnou vadou konania je tak nesprávne
posúdenie potreby vedeckých poznatkov pre účely hodnotenia pokladničného výdavkového dokladu v
rozsahu vierohodnosti jeho obsahu. To sa následne prejavilo v nenáležitom odôvodnení nevykonania

navrhovaného znaleckého dokazovania. Možno síce z rozhodnutí súdov nižšieho stupňa implikovať
záver o jeho nadbytočnosti (ako prípustný dôvod), ale tento je vzhľadom na nesprávne hodnotenie
dôkazu a ostatné odôvodnenie súdov nesprávny. Najvyšší súd poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie,
v ktorom dospel k záveru, že pokiaľ súd nenariadil stranou sporu navrhované znalecké dokazovanie,
ktoré malo preukázať určitú rozhodnú skutočnosť, zasiahol tým do práva tejto strany na spravodlivý

proces (5Cdo/209/2018). V tomto prípade sa porušenie práva na spravodlivý proces prejavuje v prvom
rade v porušení zásady voľného hodnotenia dôkazov, keď skutočnosti, na ktoré treba vedecké poznatky
posudzoval súd (§ 207 ods. 1 CSP) a v porušení práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 220
ods. 2 CSP), keď odôvodnenie nevykonania znaleckého dokazovania bolo nenáležité, založené na
neudržateľnom závere. V konečnom dôsledku to generuje možnú existenciu tzv. opomenutého dôkazu,

avšak k tomuto výslovnému posúdeniu najvyšší súd už pre nadbytočnosť už nepristúpil. Na predmetné
vady je dovolací súd oprávnený prihliadať v rámci dovolacieho prieskumu (5Cdo/197/2019). Na základe
uvedeného preto najvyšší súd konštatuje, že súdy nižšieho stupňa zaťažili svoje rozhodnutia vadou
podľa § 420 písm. f) CSP, a teda dovolanie v tejto časti je prípustné a dôvodné.

27. Najvyšší súd považuje za vhodné sa vyjadriť aj k argumentácii súdov nižšieho stupňa o nepredložení
súkromného znaleckého posudku žalovaným. Znalecký posudok vypracovaný ustanoveným znalcom (§
207 CSP) a (súkromný) znalecký posudok predložený stranou sporu (§ 209 CSP) sú dva samostatné
dôkazné prostriedky, a teda žiaden z nich nemá prioritu pred druhým, keďže žiaden dôkaz nemápredpísanú zákonnú silu (III. ÚS 615/2022). Zároveň ako bolo už vyššie uvedené, navrhovateľ vykonania
určitého dôkazu, či už predloženého alebo dôkazu, ktorý treba ešte získať, má právo, aby mu súd v
súlade so zásadami spravodlivého procesu vysvetlil z akého dôvodu navrhovaný dôkaz nevykonal. Na

každý návrh sa tak vyžaduje náležitá odpoveď, ktorú pre rovnosť dôkazov nemožno postaviť na tom, že
mal navrhovateľ možnosť predložiť súkromný znalecký posudok.

28. Žalovaný navrhoval aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Najvyššiemu súdu však neboli
z dovolania zrejmé žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na podklade ktorých by mohol vyhovieť

tomutonávrhuvzmysle§444ods.1CSP.Pretootomtonávrhuosobitnevpriebehudovolaciehokonania
nerozhodol, na čo nebol ani povinný (m. m. IV. ÚS 578/2022 a II. ÚS 483/2022).

29. Vada podľa § 420 písm. f) CSP, ktorou žalovaný odôvodňuje svoje dovolanie, bola najvyšším súdom
zistená, a preto je daná prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania. Najvyšší súd tak napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil v celom rozsahu (§ 449 ods. 1 CSP).

30. Keďže dôvody, pre ktoré bol zrušený napadnutý rozsudok sa vzťahujú aj na rozsudok súdu prvej
inštancie, najvyšší súd aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (čl. 17 CSP)
konštatuje, že nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením napadnutého rozsudku. Preto najvyšší súd
zrušilajrozsudoksúduprvejinštancievcelomrozsahu(§449ods.2CSP).Keďževecpatrídoprávomoci

súdu a nie sú splnené predpoklady pre zastavenie konania, najvyšší súd vracia vec na ďalšie konanie
súdu prvej inštancie (§ 450 CSP), aby tento napravil zistené nedostatky. O trovách pôvodného konania
a aj o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 3 CSP).

31. V ďalšom konaní sú súd prvej inštancie a odvolací súd viazaní právnym názorom najvyššieho súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 455 CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.