Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. júl 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/30/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121305735
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Miničová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6121305735.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beaty Miničovej a
členieksenátuMgr.SonePekarčíkovejaJUDr.JaroslavyFúrovejvsporežalobcu:AIDERSlovenskos.r.
o., Silvánská 5450, 841 04 Bratislava, IČO: 47 529 415, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Juraj Lengyel
- advokátska kancelária s. r. o., Martina Granca 3598/19, 841 02 Bratislava, IČO: 56 640 463, proti
žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefánikova 17, 811 05 Bratislava,

IČO: 31 595 545, zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária Miroslav Maďar, s.r.o., Horná 26,
974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 868 299, o zaplatenie 15.186,- eur s príslušenstvom, vedenom na
Mestskom súde Bratislava III pod sp. zn. B1-36Cb/77/2021, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave, č. k. 7Cob/46/2024-294 zo dňa 28. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 7Cob/46/2024-294 zo dňa 28. februára 2024 a rozsudok
Mestského súdu Bratislava III, č. k. 36Cb/77/2021-261 zo dňa 18. augusta 2023, spolu s obsahovo

nadväzujúcim uznesením Mestského súdu Bratislava III, č. k. B1-36Cb/77/2021-310 zo dňa 30. apríla
2024 z r u š u j e a vec vracia Mestskému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom, č.
k. 36Cb/77/2021-261 zo dňa 18. augusta 2023 zamietol žalobu žalobcu a priznal žalovanému voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 27. januára 2017 vznikla poistná udalosť na majetku IKM GROUP,
s.r.o., IČO: 46 810 188, a to konkrétne na motorovom vozidle E. N., EČV: J., ktoré bolo zmluvou
o havarijnom poistení č. 6814273152 poistené aj pre poistné riziko - krádež motorového vozidla.
Žalovaný ku dňu podania žaloby neukončil likvidáciu poistnej udalosti a neuhradil poistné plnenie vo
výške, ktorá v zmysle čl. 12 ods. 3 Všeobecných poistných podmienok predstavuje všeobecnú hodnotu

poisteného vozidla ku dňu vzniku poistnej udalosti. Poškodená osoba si obstarala znalecký posudok
zameraný na stanovenie všeobecnej hodnoty poisteného vozidla ku dňu 27. januára 2017. Záverom
znaleckého posudku je vypočítaná všeobecná hodnota vo výške 15.336,- eur. Za obstaranie znaleckého
posudku poškodená osoba uhradila sumu vo výške 375,- eur, pričom tieto náklady tvoria príslušenstvo
pohľadávky, nakoľko ich bolo potrebné vynaložiť za účelom zistenia výšky poistného plnenia, ktoré má
byťpoškodenejosobezostranyžalovanéhouhradené.Dňa7.apríla2021poškodenýpostúpilzmluvouo

postúpení pohľadávky všetky svoje práva a nároky z uvedenej poistnej udalosti na žalobcu, pričom bola
táto skutočnosť žalovanému oznámená dňa 8. apríla 2021. Ďalej si žalobca uplatnil úrok z omeškania
odo dňa 6. mája 2017, nakoľko dňa 21. marca 2017 bola poškodenou osobou nahlásená poistná udalosť
žalovanému. Žalobca mal za to, že žalovaný sa v zmysle § 797 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) uplynutím lehoty
1 mesiaca odo dňa nahlásenia poistnej udalosti, čiže dňa 21. marca 2017, dostal do omeškania so

splatením svojho záväzku.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že spornou v konaní pred súdom prvej inštancie
bolažalovanýmvznesenánámietkapremlčania,akoajotázkasamotnéhookamihuodkedyzačalaplynúť
premlčacia doba a včasnosť uplatnenia námietky premlčania. K spornej otázke premlčania žalobcom

uplatneného nároku súd prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, sp.
zn. 3Cob/22/2022 zo dňa 28. septembra 2022 skonštatoval, že argumentáciu žalobcu o sčítavaní
dní premlčacích dôb považuje za nedôvodnú a má za to, že žalobca mal po uplynutí ochranného
obdobia možnosť podať žalobu do 1. marca 2021. K výhrade žalobcu, že žalovaný námietku premlčania
neuplatnil v rámci sudcovskej koncentrácie, súd prvej inštancie uviedol, že ju nepovažoval za adekvátnu,

keďže žalovaný namietal premlčanie v duplike.

4. Na odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„odvolací súd“), ako súd odvolací, rozsudkom, č. k. 7Cob/46/2024-294 zo dňa 28. februára 2024 tak,
že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

5. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že vychádzajúc z ustanovení § 101 a § 104
Občianskeho zákonníka trojročná premlčacia doba pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť za
rok po poistnej udalosti. V danom prípade teda premlčacia doba na vykonanie práva z poistnej zmluvy
začala plynúť 28. januára 2018 a bez vplyvu iných okolností by mala uplynúť dňom 28. januára 2021.

V čase, kedy mohlo dôjsť k premlčaniu pohľadávky žalobcu (jeho právneho predchodcu) bol účinným
zákon č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
zákona č. 9/2021 Z. z. ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v súvislosti s druhou vlnou pandémie
ochorenia COVID-19 (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť dňa 19. januára

2021. Podľa § 8 písm. a) tohto zákona v znení účinnom v čase rozhodnom pre posúdenie súdenej veci
lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie
práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva v čase odo dňa účinnosti
tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú. Podľa odvolacieho súdu k výkladu právnych predpisov a ich
inštitútovjepotrebnépristupovaťpredovšetkýmpodľazmysluaúčeluzákona.Účelomzákonač.62/2020

Z. z. bolo kompenzovať (minimalizovať) dopad štátnych obmedzení, resp. zákazov na súkromnoprávne
vzťahy. Dôvodom bola štátom obmedzená mobilita a doslovný zákaz pre obyvateľstvo opúšťať svoje
príbytky, pričom nebolo možné využiť ani služby advokáta na uplatnenie práv na súde. Odvolací súd
vychádzajúc z dikcie § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. vyjadril názor, že uvedené ustanovenie je
potrebné považovať za zákonodarcom vytvorenú výnimku pre premlčanie alebo preklúziu práva, keď

neplynuli lehoty v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, pričom
neplynulilenzapredpokladu,žebydošlokpremlčaniualebokzánikuprávavobdobíustanovenomtýmto
zákonom - odo dňa účinnosti tohto zákona (17. januára 2021) do 28. februára 2021. To znamená, že
podľa zákonnej výnimky nedošlo k premlčaniu v určenej „ochrannej“ dobe, avšak nemožno akceptovať
výklad,žebysakpremlčacejdobemalo(navyše)pripočítať41dnízaobdobieod17.januára2021do28.

februára 2021 k počítanej dobe troch rokov od začatia plynutia premlčacej doby podľa § 101 v spojení s §
104 Občianskeho zákonníka. Rovnako táto argumentácia platí pre obdobie od 27. marca 2020 (účinnosť
zákonač.62/2000Z.z.vovyhlásenomznení)do30.apríla2020(vzmysle§1písm.a)zákonač.62/2020
Z. z.). Nemožno súhlasiť s názorom, že vo vyššie uvedených obdobiach premlčacie doby spočívali,
zákonodarcaichneplynutiespojillensprípadom,akbyvstanovenomobdobímaliuplynúť.Naneplynutie

lehoty na uplatnenie alebo bránenie práva v súkromnoprávnych vzťahoch v zmysle zákona č. 62/2000
Z. z. nenadväzovala možnosť pripočítať počet zákonom vymedzeného obdobia (41 dní) k premlčacej
dobe. Počnúc odpadnutím prekážky súvisiacej s obmedzeniami mobility občanov v čase pandémie,
bolo možné právne úkony potrebné pre uplatňovanie ich práv uskutočniť, pričom zákonodarca uvedený
termín stanovil na deň 1. marec 2021. S poukazom na obsah vyššie uvedených dôvodov odvolaci´

súd povazˇoval skutkove´ zistenia su´du prvej insˇtancie v posudzovanej veci za u´plne´ a ich pra´vne
posu´denie za spra´vne. Preto v súlade s ustanovením § 387 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „CSP“) odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“), ktorého prípustnosť
odôvodnil tým, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jeho
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP)
a tiež tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení saodvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. a), písm. b) CSP).

7. Dovolateľ má za to, že závery odvolacieho súdu sú v príkrom rozpore s jazykovým znením zákona,
princípom právnej istoty a súvisiacimi základnými princípmi CSP, a povinnosťou dodržiavať ústavne
konformný výklad právnych predpisov, že došlo k porušeniu príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej
republiky (čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6
ods. 1) o ochrane základného práva každého na spravodlivý súdny proces - a to najmä porušením zásad

ochrany právnej istoty a rozhodovania v súlade s účinným právnym poriadkom (čl. 2, čl. 16 ods. 1 CSP).
Ako osobitne dôležité v kontexte predmetnej právnej veci dovolateľ zdôraznil, že správna interpretácia
príslušných právnych predpisov, ak by nedošlo k ignorovaniu právnej argumentácie žalobcu odvolacím
súdom, by nevyhnutne viedla k záveru, že nárok žalobcu nie je premlčaný. Zároveň, keďže právny
záver o premlčaní predstavuje jediný relevantný dôvod pre zamietnutie žaloby, má vyhodnotenie tejto
skutočnosti a rozhodnutie o tomto dovolaní zásadný význam pre celkové rozhodnutie v konaní.

8. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze, č. k. I. ÚS 51/2023-31 zo dňa 20. apríla 2023 podľa
dovolateľainterpretujeustanovenia§1a§8zákonač.62/2020Z.z.vsúladesichjazykovýmvyjadrením
vzákonetak,žepremlčaciedobyainélehotyprebránenieauplatňovanieprávnasúdepočasdočasných
opatrení uložených zákonom neplynuli, t. j. ich plynutie bolo pozastavené a zo žiadneho právneho

predpisu nevyplýva ich neskoršie obnovenie, ktoré by opäť oslabilo nároky potenciálnych žalobcov. V
predmetnom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje aj to, že porušením povinnosti súdu
konať v súlade s účinným právnym poriadkom je porušená zásada iura novit curia, a tým aj princíp
právnej istoty, čím môže dôjsť k odopretiu základného práva účastníka konania na prístup k súdu. Z
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 33/2021 zo dňa 26. januára 2021 vyplýva,

že ústavne konformný výklad kľúčových ustanovení zákona č. 62/2020 Z. z. vyžaduje ich extenzívnu
interpretáciu, zaručujúcu dotknutým subjektom efektívny prístup k súdu a efektívnu možnosť uplatňovať
svoje práva pri spoliehaní sa na spočívanie premlčacích dôb a procesných lehôt.

9. Podľa dovolateľa interpretáciou ustanovení § 1 a § 8 zákona č. 62/2020 Z. z. v rozpore s ich jazykovým

znením, avšak aj v rozpore s vyššie uvedenými princípmi efektívneho prístupu k spravodlivosti, odvolací
súd vyslovením záveru o premlčaní nároku de facto pripravil žalobcu o možnosť uplatniť svoj nárok
zákonnou cestou. Odvolací súd zároveň nesprávnou právnou interpretáciou uvedených ustanovení
porušil základné právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie tiež ignorovaním platného a účinného
právneho stavu, keď sa žalobca v konaní nemohol spoľahnúť na rozumnú interpretáciu zákona,

ktorá zjavne vyplýva nielen z jazykového vyjadrenia jeho ustanovení, ale napokon aj z požiadaviek
a rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Pritom odvolací súd porušil aj princíp preferencie
záveru o nepremlčaní nároku pred záverom o jeho premlčaní, pokiaľ možno mať o danej skutočnosti
odôvodnenépochybnosti-atoprávezaúčelompredchádzaniarobeniupredčasnýchaneodôvodnených
záverov o premlčaní nárokov, ktoré môžu znemožniť riadne prejednanie veci v materiálnej rovine. V

neposlednom rade dovolateľ poukázal na to, že napadnutý rozsudok je arbitrárny v rozsahu, v ktorom
sa odvolací súd vôbec nevenoval logickým úvahám o význame „spätného skrátenia“ premlčacích lehôt
uplynutím dňa 30. apríla 2020, resp. 28. februára 2021 - nespĺňa totiž ústavou a zákonom kladené
požiadavky na presvedčivé odôvodnenie, v ktorom sa súd musí vysporiadať s kľúčovými odvolacími
dôvodmi a argumentmi predostretými v konaní.

10. Na rozdiel od odvolacieho súdu je žalobca pevne presvedčený, že správnou interpretáciou
ustanovení § 1 písm. a) a § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. nemožno rozumne dospieť k inému
záveru, ako že premlčacie doby, stanovené v súkromnoprávnej sfére najmä v zmysle § 100 a nasl.
Občianskeho zákonníka, § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, v období medzi 27. marcom 2020 a 30.

aprílom 2020, a následne v období medzi 19. januárom 2021 a 28. februárom 2021 (vrátane), neplynuli,
t. j. spočívali, a uplynutím tohto obdobia, či následným odvolaním mimoriadnej situácie vládou SR,
nikdy neboli obnovené, ani opätovne skrátené o príslušné obdobie; v konečnom dôsledku teda došlo
k ich predĺženiu. Podľa dovolateľa žaloba bola podaná včas vzhľadom na rozhodujúcu skutočnosť, že
vyššie uvedeným spôsobom došlo de facto k predĺženiu premlčacej doby o 76 dní a posledný deň na

podanie žaloby tak, aby nárok ešte nebol premlčaný, bol 14. apríl 2021. Najvyšší súd sa v uznesení,
sp. zn. 2Cdo/189/2020 zo dňa 12. augusta 2021 rovnako ako Ústavný súd Slovenskej republiky (I.
ÚS 51/2023) priklonil k interpretácii, ktorú považuje za správnu dovolateľ. Keďže čl. 2 ods. 2 CSP
neoperuje iba rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ale všeobecnejšie „ustálenou rozhodovacoupraxou najvyšších súdnych autorít“, medzi ktoré nepochybne patrí aj Ústavný súd Slovenskej republiky,
dovolateľ sa domnieva, že rozpor napadnutého rozsudku s rozhodovacou praxou vyžadovaný podľa §
421 písm. a) CSP musí byť daný.

11. S poukazom na jazykový výklad zákonných ustanovení dovolateľ dodal, že zákonodarca aj pri
iných dôvodoch/situáciách, kedy premlčacia doba spočíva, operuje rovnakými pojmami ako v zákone
č. 62/2020 Z. z.: „začína plynúť“, „plynie“, „neplynie“. Následkom podania žaloby na súd je spočívanie
premlčacej doby, t. j. právny stav, pri ktorom sa plynutie takejto zákonom definovanej doby pozastavuje

s predpokladaným neskorším obnovením jej plynutia v rovnakom bode na časovej osi. Obnovením
plynutia spočívajúcej premlčacej doby nedochádza k spätnému započítaniu času, počas ktorého bola
pozastavená, do jej celkového trvania v žiadnom inom zákonom predpokladanom prípade, okrem §
405 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len
„Obchodný zákonník“). Dovolateľ má za to, že opätovné skrátenie premlčacích dôb spôsobom, ktorý
v napadnutom rozsudku presadzuje odvolací súd, nemôže v platnom systéme premlčania dlhodobo

uplatňovanom v Slovenskej republike obstáť - išlo by o dodatočnú výnimku doplnenú do právneho
poriadku súdmi, bez opory v zákone.

12. Dovolateľ ďalej uviedol, že účelom ustanovení lex corona bola ochrana potenciálnych nositeľov práv,
ktorí mali v čase takmer úplného zákazu vychádzania platného na území celej Slovenskej republiky

výrazne sťažené základné fungovanie, vrátane kvalifikovaného uplatňovania právnych nárokov. Táto
právna úprava následne už nebola modifikovaná ani zrušená. Zákonodarca pritom mohol neskôr,
takto efektívne predĺžené premlčacie lehoty opätovne modifikovať, a to najmä zmenou zákona, v
zmysle ktorej by sa lehoty považovali za obnovené na pôvodnú dĺžku bez spočívania, s poskytnutím
dodatočnej ochrany podobne ako v § 405 Obchodného zákonníka, k čomu však nedošlo. Tak, ako

mimoriadne spočívanie premlčacích dôb bolo bezprecedentným a nepochybne vážnym zásahom do
právnej istoty dotknutých subjektov, bolo by ešte vážnejším zásahom ich skracovanie. Zákonodarca
následne správne nepristúpil k opätovným zásahom do zákona, ktorým by ešte viac destabilizoval
práva subjektov založené na ich legitímnych očakávaniach, a riskoval rozpor s ústavným poriadkom.
Dovolateľ nespochybnil, že v civilnom práve sa všeobecne uplatňuje zásada vigilantibus iura scripta

sunt. Nie je však prípustná neskoršia interpretácia, ktorá takéto legitímne očakávania narúša, a rovnako
aj zákonodarca k ich narušeniu týmto spôsobom už nepristúpil. Dĺžka premlčacej doby je daná zákonom
práve za tým účelom, aby konkretizovala uplatňovanie uvedenej zásady v zákonnom limite, na ktorý sa
subjekty môžu spoľahnúť a ktorý nemožno vykladať svojvoľne.

13. Dovolateľ v závere dovolania uviedol, že odvolací súd neprihliadol na kľúčový argument žalobcu
a nevysporiadal sa s podstatným nedostatkom vo svojej logike: Akým pravidlom sa spravujú nároky,
vo vzťahu ku ktorým mala uplynúť premlčacia doba napr. v období medzi 19. januárom 2021 a 28.
februárom 2021? Sú všetky dotknuté subjekty povinné podávať žaloby/návrhy práve v deň 1. marca
2021, resp. ešte pred uplynutím dňa 28. februára 2021? Akým spôsobom a v akom čase malo dôjsť

k opätovnému faktickému skráteniu premlčacích dôb na ich pôvodnú zákonnú dĺžku bez ovplyvnenia
zákonom č. 62/2020 Z. z.? Podľa dovolateľa závery urobené súdom prvej inštancie a odvolacím súdom
v tejto otázke predstavujú nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci.

14. Na základe vyššie uvedených skutočností dovolateľ navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok

a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšieho konanie a nové
rozhodnutie podľa § 449 ods. 2 a § 450 CSP, prípadne aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 449 ods. 1 a § 450 CSP. Navrhol tiež,
aby dovolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia v dovolacom
konaní.

15. K dovolaniu žalobcu sa na výzvu súdu vyjadril žalovaný a uviedol, že žalobcovo dovolanie sa mu po
obsahovej stránke javí skôr ako odvolanie, pričom v tomto smere je dôležité poznamenať, že dovolanie
podľa CSP nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci
konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalovaný zastáva

názor, že v predmetnom prípade nie sú splnené podmienky na začatie dovolacieho konania, pretože nie
je naplnený ani jeden zo žalobcom označených dovolacích dôvodov.16. Žalovaný nezdieľa žalobcove presvedčenie, že by výklad zákona č. 62/2020 Z. z. a jeho aplikácia
súdom prvej inštancie i odvolacím súdom boli nesprávne, ani že by boli spôsobilé porušiť právo
žalobcu na spravodlivý proces, či naplniť dovolacie dôvody podľa § 421 CSP, pričom žalovaný sa v

plnom rozsahu stotožňuje s právnou argumentáciou odvolacieho súdu. Závery odvolacieho súdu podľa
názoru žalovaného nie sú v rozpore s jazykovým znením zákona, princípom právnej istoty a súvisiacimi
základnými princípmi CSP, ani s povinnosťou dodržiavať ústavne konformný výklad právnych predpisov,
ani nedošlo k porušeniu príslušných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ani k porušeniu zásad ochrany právnej istoty a rozhodovania

v súlade s účinným právnym poriadkom. Odvolací súd sa korektne a presvedčivo vysporiadal s
relevantnou právnou úpravou najmä v 32. až 35. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku.

17. Podľa názoru žalovaného žalobca účelovo opomína že premlčacia doba vzťahujúca sa k nároku,
ktorý je predmetom tohto sporu, nebola lehotou, na ktorú by bolo možné aplikovať § 1 písm. a) zákona
č. 62/2020 Z. z., pretože premlčacia doba plynúca vo vzťahu k predmetnému nároku mala uplynúť

dňa 28. januára 2021. Jej posledný deň by teda nespadal do obdobia medzi 27. marcom 2020 až 30.
aprílom 2020, a preto podľa názoru žalovaného tak nie je daný žiaden dôvod na to, aby premlčacia doba
vzťahujúca sa k spornému nároku uplatnenému v tomto spore neplynula v čase od 27. marca 2020 až
do 30. apríla 2020. Žalovaný tiež zdôraznil, že k premlčaniu žalobcom uplatneného nároku došlo ešte
v čase pred uplatnením nároku na súde žalobou, teda po márnom uplynutí dňa 1. marca 2021, ktorý

deň nasledoval bezprostredne po uplynutí (ochrannej doby) času vymedzeného v § 8 písm. a) zákona č.
62/2020 Z. z., kedy premlčacia doba plynúca vo vzťahu k nároku, ktorý žalobca v spore uplatnil, nemohla
uplynúť.

18. K predloženému nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky a uzneseniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že predmetné rozhodnutia sa týkajú odlišnej skutkovej a právnej
situácie, v ktorej išlo o posúdenie včasnosti podania dovolania, a preto nie sú aplikovateľné na tento
prípad. Navyše predmetné rozhodnutia nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax.

19. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie ako neprípustné odmietol a

tiež uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy dovolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich konkrétnej výške alebo
alternatívne, aby dovolanie ako nedôvodné zamietol a zároveň, aby uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
žalovanému trovy dovolacieho konania v rozsahu 100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu
prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich konkrétnej výške.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“), ako súd dovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté
rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní v súlade so zákonom (§ 429 CSP), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj

konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je dôvodné a
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

21. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované
v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď
napr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení
predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 438/2017).

22. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 2 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.23. Najvyšší súd z obsahu podaného dovolania zistil, že dovolateľ síce formálne namieta vadu
zmätočnosti napadnutého rozhodnutia podľa § 420 písm. f) CSP, avšak podľa názoru dovolacieho súdu
možno konštatovať, že obsah dovolacích námietok dovolateľom subsumovaných pod § 420 písm. f)

CSP smeruje najmä k spochybneniu právneho posúdenia dĺžky a uplynutia premlčacej doby žalovaného
právanaplneniesúdminižšíchinštanciíspoukazomnanesprávnuinterpretáciuaaplikáciuustanovení§
1písm.a)a§8písm.a)zákonač.62/2020Z.z.Vsúladesustálenoujudikatúrounajvyššísúdpripomína,
že nesprávne právne posúdenie nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (porovnaj R 24/2017). Dovolací
súd preto konštatuje, že dovolateľ v podanom dovolaní zjavne dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420

písm. f) CSP nevymedzil spôsobom upraveným v § 431 CSP, preto dovolanie žalobcu s poukazom na
§ 420 písm. f) CSP nie je prípustné.

24. Dovolací súd sa ďalej zaoberal prípustnosťou dovolania z hľadiska označeného dôvodu prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods.

1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). O tom,
či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov
uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z
ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový

význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ
sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

25.Dovolacísúdzaoberajúcsavprvomradetým,čijedovolacídôvodnesprávnehoprávnehoposúdenia

veci podľa § 432 CSP vymedzený dostatočným spôsobom, uvádza, že v prípade dovolania podaného
pre nesprávne právne posúdenie veci môže byť jeho prípustnosť založená na viacerých dôvodoch, t.
j. na odklone od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, na neexistencii rozhodovacej praxe,
resp. na rozdielnosti tejto praxe, keďže dovolací súd nie je viazaný konkrétne označeným dôvodom
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej

otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej právne posúdenie považuje dovolateľ
za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý konkrétny prípad prípustnosti dovolania (§ 421 ods. 1
CSP) táto otázka spadá. Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne
podľa jeho obsahu, keďže povinnou náležitosťou dovolania v prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu
podľaustanovenia§432CSPniejeuvedenietoho,včomdovolateľvidíprípustnosťpodanéhodovolania

(I. ÚS 51/2020).

26. Dovolací súd uvádza, že právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie zákonnej podmienky
prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, sa rozumie otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od
interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o

rodine, ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení (k tomu viď aj 3Cdo/158/2017). Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432
ods. 2 CSP, no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať,
že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia

prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. III. ÚS 123/2020 zo dňa 15. apríla 2020, podľa ktorého už zo samotného znenia § 421 CSP je možné
vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a
to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne, alebo ju ešte
neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“.

27.Dovolacísúdpripomína,žeajkeďjedovolateľomvdovolanívymedzenáprávnaotázka,jepovinnýsa
ďalej zaoberať aj tým, či nastolená otázka spĺňa kritériá právnej otázky, ktorú má dovolací súd vo svojom
rozhodnutí riešiť, nakoľko táto musí byť rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej, a teda musela
byť rozhodujúca aj pre vydanie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. To znamená,

že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu mať
vplyv na meritórne rozhodnutie, a ani akademické otázky, ktoré vôbec nesúvisia s rozhodovaným
sporom,čižetaké,ktorévôbecnebolipredmetomposudzovaniazostranyodvolaciehosúdu.Prípustnosťdovolania nezakladá ani všeobecná nespokojnosť dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu, resp.
jeho právnymi závermi (k tomu viď napr. 3Obdo/28/2018 a 3Obdo/64/2018).

28. Z obsahu podaného dovolania vyplýva nesúhlas dovolateľa s právnym posúdením dĺžky trvania
premlčacej doby vo vzťahu k žalovanému nároku. Súdmi nižších inštancií konštatované uplynutie
premlčacej doby v čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu na Okresnom súdu Banská
Bystrica bolo kľúčovým argumentom pre zamietnutie žaloby v rozhodnutí vo veci samej. Podstatu
dovolateľových námietok tvorí jeho nesúhlas s tým, že súdy nižších inštancií vo svojich rozhodnutiach

nezohľadnili spočívanie premlčacej lehoty v období od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 podľa § 1
písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. a tiež v období od 19. januára 2021 do 28. februára 2021 podľa § 8
písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. a uzavreli, že jeho nárok voči žalovanému bol ku dňu podania návrhu na
vydanie platobného rozkazu premlčaný. Vychádzajúc z podaného dovolania možno podľa najvyššieho
súdu právnu otázku, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, vymedziť
nasledovne:

Má neplynutie premlčacej doby v období podľa § 1 písm. a) a podľa § 8 písm. a) zákona č. 62/2020
Z. z. za následok predĺženie premlčacej doby o obdobie, počas ktorého premlčacia doba neplynula
(spočívala)?

29. Najvyšší súd uvádza, že právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne
posúdenie) podľa § 432 CSP sú spojené nádoby, preto nie je úlohou dovolacieho súdu posudzovať
prípustnosť dovolania striktne len podľa toho, ako dovolateľ formálne vymedzil dovolací dôvod na
konkrétnom riadku svojho podania. Úlohou dovolacieho súdu je zobrať do úvahy dovolací dôvod a s
prihliadnutím na obsah dovolania z neho vyabstrahovať právnu otázku a až následne posúdiť, či ide o

otázku, od ktorej napadnuté rozhodnutie záviselo a či napĺňa znaky uvedené v § 421 ods. 1 písm. a)
až c) CSP. Vo vzťahu k dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP,
dovolací súd konštatuje, že kumulácia dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a podľa
§ 421 ods. 1 písm. b) CSP je v zásade z povahy veci vylúčená. Je vylúčené, aby mohlo dôjsť k odklonu
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke, ktorá ešte nebola vyriešená. Najvyšší súd

sa preto zaoberal najskôr tým, či vo vzťahu k vymedzenej právnej otázke existuje ustálená súdna prax
dovolacieho súdu.

30. K pojmu ustálená súdna prax dovolacieho súdu sa Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze,
sp. zn. I. ÚS 115/2020 zo dňa 6. októbra 2020 vyjadril nasledovne: „Na posúdenie, či ide o otázku

už vyriešenú ustálene, treba potom aplikovať výklad najvyššieho súdu o ustálenej praxi dovolacieho
súdu.Podľanajvyššiehosúdu"ustálenározhodovaciapraxnajvyššiehosúdujevyjadrenápredovšetkým
v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu,

alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali." (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3Cdo/6/2017, 3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017, 6Cdo/129/2017,
8Cdo/33/2017). Inak povedané, pokiaľ nejde o rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (relevantné sú aj staršie zbierky, pozri rozhodnutie
najvyššieho súdu z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017), tak možno za ustálenú prax považovať
aj nepublikované rozhodnutie, ale musí spĺňať ďalšie predpoklady, a to (i) buď je tento názor
vyjadrený opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach, alebo (ii) názor je vyjadrený aj v
jednotlivom nepublikovanom rozhodnutí, ale na toto rozhodnutie (resp. právny názor v ňom vyjadrený)

nadviazali niektoré neskôr vydané rozhodnutia, t. j. opäť musí ísť o akceptáciu právneho názoru
vo viacerých ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že pokiaľ
najvyšší súd odkazuje na nepublikované rozhodnutia, malo by ísť o "viacero" takýchto rozhodnutí. Ak
aj najvyšší súd mieni pod pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu začleniť aj v príslušnej
zbierke nepublikované rozhodnutia, musí byť rozhodovacia činnosť senátov najvyššieho súdu skutočne

opakujúca sa. Len tak sa naplní záver, že ide o rozhodovaciu prax ustálenú. K tomu, že ide o
rozhodovaciu prax ustálenú (a teda opakujúcu sa), by ďalej malo nasvedčovať to, že tieto nepublikované
rozhodnutia sú verejne dostupné a ľahko dohľadateľné (najmä prostredníctvom internetu) aj pri bežnej
lustrácii medzi rozhodnutiami najvyššieho súdu k danej právnej otázke, keďže ich je opakujúce samnožstvo. Ak by však takéto nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu neboli verejne dostupné a
dohľadateľné (ako napr. najvyšším súdom uvádzané rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 126/97), nemožno ich
považovať za ustálenú prax dovolacieho súdu. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej

vie najvyšší súd, prípadne sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia,
že najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený, mohlo by to byť pre najvyšší súd impulzom na
jeho publikáciu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Tým sa
zároveň odstráni neistota týkajúca sa toho, či ide o právnu otázku v praxi dovolacieho súdu vyriešenú
alebo nie (pozri aj I. ÚS 51/2020)."

31. Nadväzujúc na uvedené najvyšší súd dáva do pozornosti, že dovolací súd opakovane vo viacerých
nepublikovaných rozhodnutiach zaujal stanovisko k dovolateľom nastolenej právnej otázke, pričom
právny názor dovolacieho súdu v týchto rozhodnutiach korešponduje s právnym názorom dovolateľa.
Predmetné (ďalej uvedené) rozhodnutia sú verejne dostupné a dohľadateľné, preto má najvyšší súd za
to, že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu ohľadne vyriešenia dovolateľom nastolenej právnej

otázky bola vytvorená aj bez toho, aby došlo k publikovaniu judikátu ohľadne tejto právnej otázky v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

32. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Cdo/189/2020 zo
dňa 12. augusta 2021, v ktorom dovolací súd vo vzťahu k spočívaniu lehoty na podanie dovolania podľa

§ 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. uviedol nasledovné: „Lehota na podanie dovolania (§ 427 ods.
1 CSP) je lehotou ustanovenou zákonom na vykonanie procesného úkonu (dovolania) v konaní pred
súdom, na ktorú sa vzťahuje ustanovenie § 2 ods. 1 veta prvá a § 1 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z. z. o
neplynutí lehôt do 30. apríla 2020. V prejednávanej veci by lehota na podanie dovolania žalovanému 2/
uplynula 10. apríla 2020 nezohľadňujúc právnu úpravu zákona č. 62/2020 Z. z. Keďže zákon č. 62/2020

Z. z. nadobudol účinnosť dňa 27. marca 2020, zachytil lehotu žalovaného 2/ na podanie dovolania v
čase jej plynutia (od 11. februára 2020 od 10. apríla 2020), preto sa jej plynutie v zmysle § 2 ods. 1
v spojení s § 1 písm. a/ zákona č. 62/2020 Z. z. prerušilo do 30. apríla 2020 (lehota neplynula od 27.
marca do 30. apríla 2020 vrátane), pričom od 1. mája 2020 dobehol jej zvyšok. V danom prípade, keď bol
dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave z 27. novembra 2019 č. k. 26Co/133/2018-392

doručený právnemu zástupcovi žalovaného 2/ dňa 10. februára 2020 (doručenka na č. l. 404 rub spisu),
dvojmesačná lehota na podanie dovolania žalovanému 2/ začala plynúť deň nasledujúci po doručení, t.
j. 11. februára 2020 a plynula do 26. marca 2020 vrátane, z lehoty uplynulo 45 dní, pričom prerušenie
plynutia lehoty zachytilo lehotu v momente, keď ostalo ešte 15 dní do jej konca (27. marec 2020 až
10. apríl 2020 = 15 dní). Od l. mája 2020 dobehol zvyšok dvojmesačnej lehoty na podanie dovolania

v rozsahu 15 dní a lehota na podanie dovolania žalovanému 2/ tak uplynula 15. mája 2020. Dovolanie
dovolateľa podané 25. mája 2020 bolo teda podané zjavne oneskorene zohľadňujúc aj právnu úpravu
zákona č. 62/2020 Z. z.“ K rovnakému právnemu záveru o predĺžení lehoty na podanie mimoriadneho
opravného prostriedku dospel aj senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v uznesení, sp. zn.
4Obdo/34/2022 zo dňa 31. mája 2023.

33. Priamo k neplynutiu (spočívaniu) premlčacej doby v dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020 Z. z. sa
vyjadril dovolací súd v uznesení, sp. zn. 1Cdo/99/2022 zo dňa 29. mája 2024, keď uviedol nasledovné:
„Ustanovenie § 1 písm. a) sa týka všetkých premlčacích a prekluzívnych lehôt v súkromnoprávnych
vzťahoch, tak lehôt, ktoré i) začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti zákona (27. marca 2020) a

neuplynuli do 30. apríla 2020 (ďalej len „stanovené obdobie“), ii) lehôt, ktoré začali plynúť pred 27.
marcom 2020 a ich koniec pripadol na stanovené obdobie, ako aj tých ktoré iii) začali plynúť počas
stanoveného obdobia a ich koniec nastal až po 30. apríli 2020. Pri všetkých prípadoch platí, že pri
počítaní lehoty musí byť zohľadnené časové obdobie 27. marca 2020 -30. apríla 2020. V dovolateľkinom
prípade súdy dospeli k záveru, že k zosplatneniu došlo pre nezaplatenie splátky splatnej 20. októbra

2017, premlčacia doba práva na zaplatenie celého zosplatneného dlhu začala plynúť odo dňa splatnosti
uvedenej splátky, teda od 20. októbra 2017 a márne uplynula dňa 20. októbra 2020. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako aj z rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že nižšie súdy
nezohľadnili prerušenie plynutia premlčacej doby v dôsledku prijatia zákona č. 62/2020 Z. z., ktorý bol
prijatý v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19. Právne posúdenie veci

jeúlohousúduvzmyslezásadyiuranovitcuria,ktorýnazistenýskutkovýstavaplikujerelevantnéprávne
normy, a to aj bez toho, aby ich označili sporové strany. V zmysle uvedeného najvyšší súd konštatuje,
že nie je možné považovať za správny právny názor odvolacieho súdu (a tiež súdu prvej inštancie),
že nárok žalobkyne je premlčaný. Zohľadňujúc § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z., premlčacia dobaplynula do 26. marca 2020, prestala plynúť 27. marca 2020 a znova začala plynúť 1. mája 2020, teda
dĺžka lehoty spočívala v absolútnom vyjadrení 35 dní. Dovolací súd musí dať dovolateľke za pravdu,
že premlčacia doba v dôsledku prijatého zákona neuplynula 20. októbra 2020, ale uplynula až o 35 dní

neskôr, t. j. 24. novembra 2020. Keďže žaloba bola na súde podaná dňa 04. novembra 2020, nárok
žalobkyne nie je premlčaný.“ S citovaným právnym záverom dovolacieho súdu sa stotožnil iný senát
najvyššieho súdu v uznesení, sp. zn. 4Cdo/155/2023 zo dňa 26. septembra 2024.

34. Neuniklo pozornosti najvyššieho súdu, že ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola

vytvorená až po vydaní rozhodnutí konajúcich súdov, a preto pre úplnosť uvádza, že nový právny názor
dovolacieho súdu sa aplikuje aj do minulosti, a teda retrospektívne, nakoľko sa vychádza z toho, že
súd právo netvorí, iba nachádza (k tomu pozri bližšie 8MCdo/4/2014). Dovolací súd je názoru, že ani v
tomto prípade nie je prípustné, aby sa na vzťahy z minulosti aplikovali mylné právne názory len z toho
dôvodu, že citovaná judikatúra najvyššieho súdu nebola v priebehu konania pred súdom prvej inštancie,
ako ani v priebehu konania pred odvolacím súdom vytvorená. Táto skutočnosť nie je dôvodom, aby

dovolací súd na novovytvorenú judikatúru neprihliadol vzhľadom na to, že by tým v konečnom dôsledku
odobril z pohľadu súčasnej judikatúry mylne aplikované právne názory odvolacieho súdu a poprel by tak
retrospektívne účinky ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

35. Najvyšší súd s poukazom na citované rozhodnutia dovolacieho súdu sumarizuje, že súdy nižších

inštancií sa odmietnutím zohľadnenia predĺženia premlčacej doby o počet dní, počas ktorých neplynula
(spočívala) premlčacia doba na uplatnenie žalovaného nároku v dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020
Z. z. odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, preto je podané dovolanie prípustné
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Keďže dovolací súd zistil relevantný odklon konajúcich súdov od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri vyriešení kľúčovej právnej otázky pre rozhodnutie

vo veci samej, dôvodom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP sa ďalej nezaoberal,
keďže kumulácia dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP je z povahy
veci vylúčená (viď vyššie).

36. K samotnej dôvodnosti podaného dovolania dovolací súd uvádza, že vyriešenie v dovolacom konaní

dovolateľom nastolenej právnej otázky súdmi nižších inštancií spôsobom, kedy nezohľadnili spočívanie
premlčacej doby v období od 27. marca 2020 do 30. apríla 2020 podľa § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z.
z. a v období od 19. januára 2021 do 28. februára 2021 podľa § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. a trvali
natom,žeposlednýmdňompremlčacejdobybolprvýdeňpoopätovnomzačatíplynutiapremlčacejdoby
po odpadnutí zákonnej prekážky jej plynutia (1. marec 2021), považuje rovnako ako ustálená judikatúra

dovolacieho súdu za nesprávne právne posúdenie veci a preto uzatvára, že dovolanie žalobcu je nielen
prípustné, ale aj dôvodné.

37. Najvyšší súd sa stotožňuje s dovolateľom, že právny záver súdov nižších inštancií o premlčaní
žalovaného nároku v čase podania žaloby v prejednávanej veci vychádza z nesprávnemu právneho

posúdeniaustanovenízákonač.62/2020Z.z.anesprávnejaplikácietýchtoustanovenínaprejednávaný
prípad. V prejednávanom prípade bolo skutkovo ustálené, že k poistnej udalosti, od ktorej žalobca
odvodzuje žalovaný nárok, došlo dňa 27. januára 2017. Trojročná premlčacia doba začala s poukazom
na § 104 v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka plynúť dňa 27. januára 2018. Uplynúť mala pôvodne
s prihliadnutím na § 122 Občianskeho zákonníka dňa 27. januára 2021. V dôsledku účinnosti zákona č.

62/2020 Z. z. premlčacia doba plynula do 26. marca 2020, v súlade s § 1 písm. a) tohto zákona potom
neplynula (spočívala) od 27. marca 2020 a opätovne začala plynúť od 1. mája 2020. Keďže došlo k
spočívaniu premlčacej doby po dobu 35 dní, o rovnaký počet dní sa premlčacia doba na uplatnenie
žalovaného nároku ex lege predĺžila. Premlčacia doba mala preto po novom uplynúť až 3. marca 2021
(pokiaľ by nedošlo k ďalšiemu spočívaniu premlčacej doby). V dôsledku účinnosti zákona č. 62/2020

Z. z. v znení zákona č. 9/2021 Z. z. premlčacia doba v roku 2021 plynula len do 18. januára 2021 (do
uplynutia premlčacej doby vtedy zostávalo 44 dní), v súlade s § 8 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z.
neplynula (spočívala) od 19. januára 2021 a opätovne začala plynúť až od 1. marca 2021. Po spočívaní
premlčacej doby zvyšok premlčacej doby (44 dní) uplynul dňa 13. apríla 2021, ktorý bol tak posledným
dňom na uplatnenie nepremlčaného nároku. Keďže žalobca podal žalobu dňa 9. apríla 2021, dovolací

súd dáva za pravdu dovolateľovi, že žalovaný nárok nemohol byť v čase podania žaloby premlčaný.

38. Nad rámec uvedeného najvyšší súd poznamenáva, že výklad ustanovení zákona č. 62/2020, ktorý
nezohľadňuje neplynutie (spočívanie) lehôt v rozhodujúcom období podľa § 1 písm. a) a § 8 písm. a)tohto zákona a vyžaduje od žalobcu pre zachovanie vymáhateľnosti nároku uplatnenie nároku v prvý
deň po opätovnom začatí plynutia premlčacej doby, je neprípustným skracovaním premlčacej doby v
neprospech žalobcu. Tomu, že lehoty neplynú, je potrebné rozumieť tak, že plynutie sa premlčacej doby

sa v momente vzniku zákonnej prekážky preruší a zostávajúci zvyšok lehoty dobehne po odpadnutí
prekážky. Tento výklad zákona č. 62/2020 Z. z. je podľa najvyššieho súdu v súlade s jazykovým znením
zákona,akoajvsúladesjehoúčelomazmyslom,ktorýmbolasnahaozamedzeniemobilityobyvateľstva
v dôsledku šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19, kedy subjekty práva v dôsledku
nariadených opatrení objektívne nemali možnosť efektívne uplatňovať svoje práva tak, ako za bežných

okolností.

39. S poukazom na vyššie uvedené dôvody najvyšší súd žalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP). Dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahujú aj
na rozsudok súdu prvej inštancie a nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho
súdu, preto dovolací súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec v rozsahu

zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 450 CSP).

40. Dovolací súd zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o výške trov konania
(uznesenie Mestského súdu Bratislava III, č. k. B1-36Cb/77/2021-310 zo dňa 30. apríla 2024), keďže v
danom prípade nebol viazaný rozsahom podaného mimoriadneho opravného prostriedku s poukazom

na ustanovenie § 439 písm. a) CSP. V prípade závislosti výrokov môže dovolací súd prejednať aj závislý
výrok bez toho, aby bol dovolateľom napadnutý. Judikatúra najvyššieho súdu (R 73/2004) sa ustálila
na tom, že závislým výrokom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok tvoriaci súčasť napadnutého
rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci.

41. Vydanie uznesenia o výške trov konania bolo jednostranne závislé od existencie rozhodnutia vo veci
samej. Zrušením uznesenia odvolacieho súdu, uznesenie o výške trov konania ako závislé rozhodnutie
stratilosvojpodklad.Beznadväznostinapredchádzajúce(zrušené)rozhodnutievovecisamejbyzostalo
uznesenie o výške trov konania osamotené, strácalo by rozumný zmysel a odporovalo by to princípu
právnej istoty (obdobne aj I. ÚS 549/2015, 1Cdo/36/2011, 6Cdo/201/2012 a 2MObdoV/4/2012).

42. V ďalšom konaní sú odvolací súd a súd prvej inštancie viazaní právnym názorom dovolacieho súdu
vysloveným v tomto uznesení (§ 455 CSP).

43. Podľa § 453 ods. 3 CSP o trovách dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie alebo odvolací

súd v konečnom rozhodnutí.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.