Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8723202326
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8723202326.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom A. XXXX/X, XXX XX C., právne zastúpenej: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom AK
Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: Československá
obchodná banka, a.s., so sídlom Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, o určenie, že úver
je bezúročný a bez poplatkov, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.671,60 EUR s prísl.
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 19Csp/21/2023 – 217 zo dňa
23.2.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu I. inštancie vo výroku III. v časti o určenie neprijateľnosti poplatku za
vedenie úveru vo výške 1,99 eur mesačne a vo výrokoch IV. a V.

II.Mení rozsudoksúduI.inštancievovýrokuIII.včastiourčenieneprijateľnostipoplatkuzaposkytnutie
úveru vo výške 60 eur tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a .

III. Vo zvyšku rozsudok súdu I. inštancie z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu
I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd I. inštancie“) rozhodol tak, že výrokom
I. určil, že úver zo dňa 9.11.2010 je bezúročný a bez poplatkov, výrokom II. žalovanému uložil povinnosť
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1 671,60 EUR s úrokom z omeškania vo výške 11,50
% z tejto sumy odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia, výrokmi III., IV.
a V. určil neprijateľnosť zmluvných podmienok v Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 9.11.2010
v článkoch IV. a IX. Výrokmi Ia, IIa, IIIa, IVa a Va priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.
Súd vec právne posúdil podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a), f), j), k) a y), ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch(ďalejlen„ZoSÚ“aleboaj„zákonospotrebiteľskýchúveroch“).
Aplikoval aj ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1,2, § 421 ods. 1,2, § 517 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka.
V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že medzi stranami sporu bola dňa 9.11.2010 uzavretá
úverová zmluva, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 3 000 EUR.

Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že úverová zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti,
a to riadne vymedzený druh úveru, dobu trvania zmluvy, neobsahuje ani správnu výšku RPMN, správnu
výšku celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, neobsahuje predpoklady použité na výpočet
RPMN, ani správnu výšku splátok a správnu priemernú hodnotu RPMN.Zmluva síce obsahuje legálne definovaný pojem „Druh spotrebiteľského úveru“, ale ten je definovaný
len, že je to spotrebiteľský úver, bez akéhokoľvek atribútu, ktorý by predmetný spotrebiteľský úver, z
hľadiska jeho druhu identifikoval.

Splácanie a výška splátky sú v zmluve upravené tak, že prvá až predposledná splátka sú vo výške 74,60
EUR a posledná anuitná splátka bude bankou vypočítaná na základe priebehu splácania úveru. Je preto
otázne, na základe čoho žalovaný vypočítal hodnotu RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť a aké predpoklady na výpočet RPMN použil.
V zmluve nie sú uvedené ani predpoklady pre výpočet RPMN. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí

obsahovaťnielenvýsledokvýpočtuRPMN,aleajmatematickývzorecapremenné(predpoklady)použité
pri výpočte. Jedná sa o samostatnú náležitosť, pri ktorej nepostačuje iba všeobecné odkazovanie, že
na to, že údaje sa v Zmluve niekde nachádzajú.
Priemerná RPMN v Zmluve tiež nie je uvedená správne. Zo súhrnných informácií za 3. štvrťrok 2010,
so stavom ku dňu 30.09.2010, teda za tretí kvartál roka 2010 vyplýva, že priemerná RPMN bola pri
spotrebiteľských úveroch vo výške od 1 500 EUR do 6500 EUR so zmluvnou splatnosťou od 1 do 5

rokov na úrovni 20,68 %. V Zmluve je uvedená priemerná RPMN 19,96 %.
V zmluve nie je uvedená ani doba trvania zmluvy, pretože sa rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a
pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.
V zmysle uvedeného a s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ je úver bezúročný a bez poplatkov.
Vzhľadom na to, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 3 000 EUR, žalobkyňa uhradila sumu v

celkovej výške 4 671,60 EUR, tak sa na jej úkor bezdôvodne žalovaný obohatil o sumu 1 671,60 EUR.
PretosúdII.výrokomrozsudkuzaviazalžalovanéhovydaťžalobkyniuvedenúsumu,atoajsozákonným
úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods.1, ods. 2 OZ od druhého dňa nasledujúceho po dni doručenia
žaloby žalovanému. Žaloba mu bola doručená spolu s prílohami, poučením a výzvou na vyjadrenie dňa
31.5.2023.

O tom, že sa žalovaný na úkor žalobkyne mohol bezdôvodne obohatiť sa dozvedela od Združenia na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, o čom Prehlásenie zo 17.02.2022 spolu so žalobou predložila. Súd
má zato, že vznesená námietka premlčania žalovaným dôvodná nie je.
Čo sa týka poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za vedenie úveru, tak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sú v rozpore s § 53 ods. 4 písm. t/ OZ a mnohopočetnou, notoricky známou, judikatúrou. Povinnosť

spracovaťaspravovaťúveryjeintegrálnousúčasťoupovinnostibanky,priuskutočňovaníjejlicencovanej
činnosti pri poskytovaní úverov, v súlade s všeobecne záväznými právnymi normami. Súd na podporu
týchtozáverovzhodnesožalobkyňoupoukázalnaviacerérozsudkyokresnýchaKrajskéhosúduPrešov.
Vo vzťahu k zmluvnej podmienke týkajúcej sa spracovania osobných údajov súd uviedol, že
v predmetnom zmluvnom ustanovení spotrebiteľ podpisom zmluvy vopred udeľuje svoj široko

koncipovaný súhlas s poskytnutím (aj citlivých) údajov neurčitým tretím subjektom, a to aj do zahraničia,
na ktoré sa ani nevzťahuje povinnosť ich ochraňovať v súlade so zákonom o bankách alebo iným
všeobecnezáväznýmprávnympredpisom.Taktomôžedôjsťkzneužitiuchránenýchinformáciiacitlivých
údajov, pričom vopred daný a individuálne nevyjednaný súhlas spotrebiteľa, ktorý o takýchto následkoch
preukázateľne nebol poučený, nie je možné považovať za prijateľný. V Zmluve nie je stanovený ani

rozsah osobných údajov, s ktorými banka nakladá a ich poskytuje neurčitému okruhu neidentifikovaných
subjektov. Súd na podporu týchto záverov poukázal na viaceré rozsudky okresných súdov a Krajského
súdu Prešov.
Rovnako neprijateľnou a individuálne nedojednanou je aj rozhodcovská doložka. Žalobkyňa mohla
zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa celému predformulovanému obsahu. Nebolo

preukázané,žebyjužalovanýupozornilnazakomponovanúrozhodcovskúdoložku,naprípadnériešenie
sporov prostredníctvom rozhodcovského, ním jednostranne stanoveného súdu.
Pokiaľ ide o premlčaciu dobu, je pravdou, že niektoré rozhodnutia aj Najvyššieho súdu SR spochybňujú
uplatňovanie 10 ročnej objektívnej premlčacej doby. V tejto súvislosti však súd poukazuje predovšetkým
na rozsudok Súdneho dvora EÚ (prvá komora) zo dňa 22.04.2021 vo veci C-485/19. Súd teda má

zato, že nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, vzhľadom na plynutie 10 ročnej
objektívnej premlčacej lehoty, ako aj vzhľadom na vyššie odôvodnené plynutie subjektívnej premlčacej
doby, premlčaný nie je.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods.1a § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového
poriadku.2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný namietajúc
nepreskúmateľnosť rozsudku a nesprávne skutkové zistenia. Súd prvej inštancie ignoroval rozhodujúcu
argumentáciu žalovaného a v odôvodnení rozsudku sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal

(procesná neprípustnosť žaloby, dostatočné označenie úveru, doba trvania zmluvy, predpoklady
na výpočet RPMN, argumentácia žalovaného k neprijateľnosti zmluvných podmienok). Žalovaný
namietal uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty. Má za to, že zmluva obsahuje všetky obligatórne
náležitosti (označenie druhu spotrebiteľského úveru, uvedenie doby trvania zmluvy, správna výške
priemernej hodnoty RPMN, predpoklady na výpočet RPMN). Poplatok za poskytnutie úveru je úplne

štandardným poplatkom, ktorý vychádza z kogentnej právnej úpravy ust. § 499 zákona č. 512/1991
Zb. Obchodný zákonník. Súd konštatoval neprijateľnosť poplatku za vedenie úveru na základe ust.
§ 53 ods. 4 písm. t) OZ a k uvedenému pridal nesprávnu citáciu prechodných ustanovení OZ.
Posúdenie rozhodcovskej doložky v predmetnom prípade ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je
taktiež vylúčené. Z kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok sú vylúčené neprijateľné zmluvné
podmienky individuálne dojednané a taktiež sú z takejto kontroly vylúčené podmienky kopírujúce

ustanovenia zákonných predpisov. Okresný súd nesprávne aplikuje na vec ustanovenia Občianskeho
zákonníka o premlčaní. V prípade, že by súd I. inštancie aplikoval právne normy Občianskeho zákonníka
vzťahujúce sa k premlčaniu na základe tretej vety ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, tak
žalovaný uvádza, že tretia veta je jeho (OZ) súčasťou od 01.04.2015. Na základe uvedeného žalovaný
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu I. inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len
sčasti.

5. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalovaného
v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci, teda
to,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,
či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia
nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

6. V prvom rade je potrebné zaoberať sa namietanou procesnou prípustnosťou žaloby a nemožnosťou
aplikácie ustanovenia § 137 písm. c) a d) CSP, ktorú namieta žalovaný.

V prejednávanej veci predmetom konania je spotrebiteľský spor upravený ustanoveniami § 290 a nasl.
CSP.
V spotrebiteľských sporoch Civilný sporový poriadok v ustanovení § 298 umožňuje súdu v rozsudku,
ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka
používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich

so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná. Ak Civilný sporový poriadok v ust. § 298 umožňuje súdu v
rozsudku aj bez návrhu vysloviť neprijateľnosť určitej zmluvnej podmienky a dokonca v prípade uloženia
povinnosti vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie priamo ukladá povinnosť uviesť vo výroku
rozsudku znenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, je nepochybné, že žaloba o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky je prípustným prostriedkom ochrany práv spotrebiteľa.

Vsúvislostiargumentácioužalovanéhooprocesnejneprípustnostižalobyjepotrebnétaktiežpoukázaťaj
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudok sp. zn. 6Cdo 127/2017 z 30.1.2019,
v ktorom Najvyšší súd uviedol: „V preskúmavanej veci je predmetom konania žaloba, ktorou sa
žalobcovia domáhajú určenia neprijateľnosti podmienky uvedenej v bode 4.6. úverovej zmluvy uzavretej
s predchodcom žalovanej (Dexiou banka Slovensko a. s.) a zároveň neplatnosti dotknutého ustanovenia

zmluvy (ide o absolútnu neplatnosť, ktorá pôsobí priamo zo zákona). ..... Z hmotného práva okrem
iného vyplýva všeobecná zásada, že spotrebiteľské zmluvy nesmú zásadne obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, t. j. neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretiazmluvy). Z dikcie citovaného ustanovenia možno vyvodiť povinnosť dodávateľa, podľa ktorej nesmie
v spotrebiteľských zmluvách používať neprijateľné podmienky, čomu korešponduje právo spotrebiteľa
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Ako procesný prostriedok

ochrany tu slúži práve žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. ... Základným atribútom
určovacejžalobyvzmyslecitovanéhoustanovenia(137písm.c/CSP,pozn.odv.súdu)je,žepredmetom
žaloby musí byť určenie (ne)existencie práva (má sa na mysli vlastníckeho práva, práva nájmu a
pod.), čo v tejto žalobe absentuje. Uvedená žaloba vychádza z predpokladu, že dodávateľ porušuje
svoju povinnosť nepoužívať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Je teda založená na

protiprávnom konaní dodávateľa voči spotrebiteľovi. Výsledkom prijatým na základe takejto žaloby, sa
priamo nedeklaruje (ne)existencia práva, ale sa deklaruje existencia nečestnej podmienky, ktorá je v
spotrebiteľskej zmluve od jej vzniku. Rozdiel v porovnaní s určovacou žalobou je ďalej v tom, že žalobu
o neprijateľnosť zmluvnej podmienky možno uplatniť len v prípade spotrebiteľskej zmluvy. Úplne odlišný
v porovnaní s určovacou žalobou je aj účel, ktorému má uvedená žaloba slúžiť (jej cieľom je zabrániť
používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky). Dovolací súd dospieva preto k záveru, že v prípade

žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky ide o osobitný druh žaloby patriaci spotrebiteľovi s
cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde,
ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať
naliehavý právny záujem.“

7. Sporové strany dňa 9.11.2010 uzatvorili štandardnú formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere v
súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona o spotrebiteľských úveroch. Tento právny predpis
v ust. § 9 upravoval náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. S neuvedením niektorých spájal sankciu
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Prvoinštančný súd bezúročnosť a bezpoplatkovosť

úveru odôvodnil absenciou druhu úveru, hodnoty RPMN a celkovou výškou, ktorý musí spotrebiteľ
zaplatiť, predpokladov na výpočet RPMN, priemernej RPMN, výšky splátky a doby trvania zmluvy.

8. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces treba zdôrazniť, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované zákonné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé
súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil
s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil

sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr.
IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

9. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko z 18. mája 2010 uviedol: „...jednou

z požiadaviek článku 6 Dohovoru na vnútroštátne súdy je, aby sa zaoberali najdôležitejšími argumentmi
vznesenými účastníkmi konania a aby uviedli dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov.
Hoci rozsah, v ktorom sú súdy povinné uviesť dôvody sa môže meniť v závislosti od osobitných
okolností prípadu, opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo zjavne svojvoľné (arbitrárne)
zaoberanie sa takýmito argumentmi, je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu.”

Za arbitrárne zaoberanie sa argumentmi možno považovať napríklad konštatovanie súdu, že argumenty
účastníka sú nesprávne alebo irelevantné, bez toho, aby súd dostatočne vysvetlil, prečo ich považuje
za nesprávne alebo irelevantné.
Ústavný súd SR k požiadavke preskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia uviedol nasledovné:
„Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu“ (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).

10. V rozsudku musí byť posúdený celý predmet konania v jeho komplexnosti, vo všetkých

problematických otázkach, ktoré sú súdnym konaním otvorené. Súd je v konaní
povinný poukázať a dostatočne sa zaoberať s argumentami, ktoré žalovaný nárok podporujú, aj s tými,
ktoré ho spochybňujú. Znamená to, že musia byť vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo
dokonca len jedna z nich.Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolateľ opodstatnene namietal nedostatočné a
nepreskúmateľné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že prvoinštančný súd v rozpore s
ustanovením § 220 ods. 2 a 3 CSP sa náležite nevysporiadal s relevantnými námietkami uplatnenými

žalovaným, týkajúcimi sa najmä judikatúry Najvyššieho súdu SR.
Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je predpokladom
vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie sa dá zistiť
len z jeho odôvodnenia.
V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. V prejednávanej veci žalovaný k jednotlivým náležitostiam podľa ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktorých
absenciu tvrdila žalobkyňa, argumentoval s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky. Konkrétne k náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a) ZoSÚ, t.j. druh úveru, žalovaný poukázal
na rozhodnutie NS SR sp.zn.7Cdo/241/2020 zo dňa 28.2.2022, k náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2

písm. f) ZoSÚ, t.j. doba trvania a termín konečnej splatnosti, žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR
sp.zn. 2Cdo/69/2020 zo dňa 30.11.2021, k náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, t.j. RPMN
a predpoklady pre jej výpočet, žalovaný poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 7Cdo/183/2020 zo dňa
24. 02. 2021. Uvedené rozhodnutia sú publikované Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky a súd prvej inštancie sa s nimi nijakým spôsobom nevysporiadal a nevysvetlil

svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, čo má za následok nepreskúmateľnosť
rozhodnutia.
Otázka označenia úveru ako aj doby trvania úveru už bola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
jednoznačne ustálená, a to aj citovanými rozhodnutiami.
K obligatórnej náležitosti spočívajúcej v uvedení všetkých predpokladov pre výpočet RPMN odvolací

súd dopĺňa, že rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-448/17, na ktorý poukázal prvoinštančný súd je
na daný prípad neaplikovateľný, nakoľko sa týka revolvingového úveru, ktorý údaj o RPMN neobsahoval
vôbec a v zmluve bol uvedený iba matematický vzorec výpočtu RPMN, ktorý nebol doplnený údajmi
nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu. Poukazovanie na neaplikovateľné rozhodnutie Súdneho
dvora, ktoré tvorí gro právnej argumentácie súdu k tejto námietke, robí napadnuté rozhodnutie aj v tejto

časti nepreskúmateľným. Na tomto mieste je tiež potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora vo
veci C-677/23 zo dňa 23.1.2025 (vydaný až po rozhodnutí súdu prvej inštancie), podľa ktorého „Článok
10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať v tom zmysle,
že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne
uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať

preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“ V zmysle záverov Súdneho dvora uvedených v tomto rozhodnutí
by bolo možné považovať úvahu súdu prvej inštancie o absencii predpokladov pre výpočet RPMN za
správnu, avšak aj tu bude potrebné vysvetliť odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu.
Odvolací súd v tomto štádiu konania k absencii predpokladov pre výpočet RPMN nateraz, vzhľadom na
nedostatok odôvodnenia, nemôže zaujať záväzný právny záver.

12. Prvoinštančný súd vyjadril pochybnosti ohľadom správnosti výpočtu RPMN vzhľadom na to, že
v zmluve bola uvedená výška 59 splátok, pričom celkový počet splátok je 60. Ďalej však už túto úvahu
nerozviedol a nevysvetlil, z čoho konkrétne vychádzajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN, ak počet
splátok je jednoznačne daný (60) a výška splátky je jasne dohodnutá na 74,60 Eura. Potrebné je taktiež
dať do pozornosti ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, podľa ktorého sa poskytnutý spotrebiteľský úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov len vtedy, ak je RPMN uvedená nesprávne iba v neprospech
spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu na základe vykonaného dokazovania nemožno dospieť
k jednoznačnému záveru o nesprávnej výške RPMN, a už vôbec nie, či RPMN by mala byť uvedená
v neprospech alebo v prospech spotrebiteľa. Preto je záver súdu I. inštancie o nesprávnej výške RPMN
predčasný a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

13. V bode 6 odôvodnenia súd prvej inštancie poukazuje aj na absenciu náležitosti podľa ust. § 9 ods.
2 písm. k) ZoSÚ, t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbamispotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. K tejto náležitosti ďalej v bode 10, kde polemizuje
o správnosti výšky RPMN uvádza, že prvá až predposledná splátka boli dohodnuté vo výške 74,60 EUR
a posledná anuitná splátka mala byť bankou vypočítaná na základe priebehu splácania úveru. Viac

k otázke uvedenia náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ prvoinštančný súd neuvádza. Súd
prvej inštancie mal zrejme za to, že neuvedenie presnej výšky poslednej splátky má za následok en
block nesplnenie podmienky vyžadovanej ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Ani tu však prvoinštančný súd
neuviedol konkrétny dôvod, prečo považuje neuvedenie presnej výšky poslednej splátky za nesplnenie
podmienky podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, ak zmluva obsahuje údaj o výške prvej až päťdesiatej

deviatej splátky, a výška poslednej splátky sa dá vypočítať z ostatných údajov v zmluve uvedených.
Výška poslednej splátky je 74,79 EUR, t.j. rozdiel oproti ostatným splátkami je 0,19 EUR, čo pre
spotrebiteľa nepredstavuje žiadne ekonomické zaťaženie a nie je to ani informácia, ktorá by ovplyvnila
ekonomickú výhodnosť úveru a ktorá by mohla mať vplyv na rozhodnutie spotrebiteľa zmluvu uzavrieť.
Podľa názoru odvolacieho súdu to, že v zmluve nie je uvedená výška poslednej splátky, ktorá je zároveň
ľahko zistiteľná z ostatných údajov, nie je porušením povinnosti veriteľa uviesť v zmluve výšku, počet

a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a takýto postup (ktorý v konečnom dôsledku nijako
nezhoršil postavenie žalobkyne a neukrátil ju na jej právach) nemožno sankcionovať bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru.

14. Ďalším dôvodom, pre ktorý prvoinštančný súd vyhodnotil poskytnutý úver za bezúročný a bez

poplatkov je absencia náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. y) ZoSÚ, t.j. priemerná hodnota RPMN. Tu
odvolací súd konštatuje, že aj túto náležitosť je potrebné považovať sa uvedenú.
Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. y), veta za bodkočiarkou ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej

hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.
Podľa ust. § 2 ods. 1 vyhl. MF SR č. 289/2010 Z.z. sa na webovom sídle Ministerstva financií Slovenskej
republiky zverejnia informácie o údajoch najneskôr v posledný pracovný deň kalendárneho mesiaca

nasledujúceho po uplynutí príslušného kalendárneho štvrťroka.
V prejednávanej veci boli údaje o priemernej RPMN zverejnené dňa 27.10.2010 a úverová zmluva bola
uzavretá dňa 9.11.2010, t.j. v lehote 15 od zverejnenia potrebných údajov, preto za príslušný kvartál je
potrebné považovať 2. štvrťrok roka 2010, kedy bola hodnota RPMN pri ostatných úveroch vo výške od
1 500 EUR do 6 500 EUR pri splatnosti od 1 do 5 rokov v hodnote 19,96 %.

Priemerná RPMN je teda uvedená v správnej výške. Zároveň však treba dodať, že ani nesprávne
uvedenie priemernej RPMN by nemalo za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Najvyšší
súd v uznesením sp.zn. 6Cdo/152/2022 zo dňa 13.2.2025 vyslovil názor, v zmysle ktorého nesprávne
uvedenie priemernej hodnoty RPMN nemá za následok bezúročnosť ani bezpoplatkovosť úveru.
Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol: „Ak totiž zákonodarca následok v podobe bezúročnosti

a nespoplatniteľnosti úveru spojil (okrem iných v zákone uvedených prípadov) len s absenciou
(absolútnym neuvedením) v zmluve oboch údajov, o ktoré sa tu vedie spor (ako RPMN - tu rozumej
tej konkrétnej vlastnej konkrétnemu spotrebiteľskému úveru, tak aj priemernej hodnoty RPMN - v tomto
prípade do istej miery orientačného údaja o situácii na trhu) a len u RPMN aj s jej nesprávnosťou,
pokiaľ je táto v neprospech spotrebiteľa (ktorým neprospechom treba z povahy veci rozumieť výlučne

uvedenie nižšej než reálnej miery, keďže len tá v spotrebiteľovi môže vzbudiť dojem o väčšej výhodnosti
úveru, než je tomu v skutočnosti a takto ho pomknúť k uzavretiu zmluvy, ktorú by s vedomím odlišnej
a preňho nepriaznivejšej reality podľa všetkého buď neuzavrel vôbec alebo by sa prinajmenšom
usiloval o korekciu podmienok), z logiky takto nastavenej úpravy aj za argumentu právnej logiky „a
contrario“(opakom)namiestejevyvodiť,ženesprávneuvedenielenpriemernejhodnotyRPMNvzmluve

o spotrebiteľskom úvere (tu bez ohľadu na povahu odchýlky) a podobne tiež nesprávne uvedenie RPMN
v spotrebiteľov prospech samo osebe bezúročnosť úveru ani nemožnosť veriteľa žiadať v súvislosti s
jeho poskytnutím poplatky nespôsobuje“.

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keď sú závery súdu I. inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru pre absenciu náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a), f), j), k) a y) ZoSÚ nedostatočne
odôvodnené, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, resp. sú predčasné, odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok v časti určenia úveru za bezúročný a bezpoplatkový. V nadväznosti na to v tomtoštádiu konania nie sú splnené podmienky ani pre priznanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

16. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania. Pri premlčaní práva na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia je v Občianskom zákonníku ustanovená kombinovaná premlčacia doba,
a to subjektívna (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§ 107 ods. 2,3 Občianskeho
zákonníka). Súd I. inštancie uviedol dôvody, prečo uplatnený nárok nie je premlčaný v subjektívnej
premlčacej dobe, ale nevysvetlil, ako posudzoval plynutie objektívnej premlčacej doby. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku je zrejmé iba to, že súd aplikoval 10 – ročnú objektívnu premlčaciu dobu.
K posúdeniu plynutia subjektívnej premlčacej doby súdom prvej inštancie, za stavu, že súd dospel
k záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, odvolací súd konštatuje, že takto
posúdené plynutie subjektívnej premlčacej doby v teoretickej rovine považuje za správne. Pre určenie
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením
na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktorá je bezúročná a bez poplatkov, je podstatná skutočná

vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej
v úverovej zmluve. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2021, sp. zn.
5 Cdo 29/2021).
Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 430/2018 zo dňa 05.12.2018 (v skutkovo totožnej veci, ktorá bola vedená na Krajskom súde v

Prešove pod sp. zn. 22Co/53/2017), ktorým Ústavný súd podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že
žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela až od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS,
ktoré uvedenú skutočnosť potvrdilo aj písomne. Odvolací súd konštatuje, že banka je poskytovateľom
úverov na profesionálnej báze, podnikateľom, preto sa predpokladá u takýchto spoločností vyššia
odborná úroveň a aj zodpovednosť za porušenie zmluvných povinností. Zmluvné podmienky sú tvorené

poskytovateľom úveru aj s dôsledkami pre navrhovateľa zmluvných podmienok. Banka pri uzatváraní
zmlúv koná evidentne úmyselne so snahou dosiahnutia zisku, preto takýto subjekt nesie aj väčšiu
zodpovednosť za dôsledky z porušenia zákonných povinností. Odvolací súd je toho názoru, že žalovaný
ako subjekt pôsobiaci dlhoročne na finančnom trhu má vedomosť o nárokoch, ktoré uplatňuje v rozpore
s zákonom, napriek tomu tak postupuje v množstvách ďalších zmlúv.

17. Vo vzťahu k premlčaniu žalovaný v odvolaní namieta aplikáciu noriem Občianskeho zákonníka,
nakoľko ide o obchodnoprávny vzťah.
Novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.04.2015 doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu,
podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú

ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny
predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto právneho predpisu. Tento záver priamo
vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015 vydaného vo veci
3MCdo 14/2014, ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.05.2015 vydaného

vo veci 8MCdo 13/2014.
Naviac, ani pred účinnosťou tohto ustanovenia nebola aplikácia noriem občianskeho práva na otázku
premlčania vylúčená.
Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá
tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Stále však ide

o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (ustanoveniami Občianskeho
zákonníka a zákonom o spotrebiteľských úveroch). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom,
ktorý prijíma úver na spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov
patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. V danej veci nešlo o typický úver v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale o úver poskytovaný na základe osobitného predpisu, ktorým

bol zákon o spotrebiteľských úveroch, a to za podmienok v ňom uvedených a bližšie špecifikovaných v
samotnej zmluve, ktorej náležitosti rovnako upravoval tento predpis.
Pri posudzovaní nárokov zo záväzkových vzťahov, jedným z ktorých je spotrebiteľ, z hľadiska včasnosti
uplatnenia práva, platí úprava premlčania vyplývajúca z Občianskeho zákonníka. Uvedený záver
vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 02. 2013 v konaní sp. zn. 6Co/81/2012,

v ktorom je vyslovený právny názor, že aj pri úverovej zmluve uzatvorenej podľa Obchodného
zákonníka medzi podnikateľom a spotrebiteľom je potrebné použiť pri otázke premlčania (ale aj pri
iných otázkach, napríklad uznanie dlhu a pod.) prednostne úpravu uvedenú v Občianskom zákonníku.
Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2011-10 z 19. 06. 2013 na základeústavnej sťažnosti proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol, že po preskúmaní
rozsudku argumentáciu sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zisteniach

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods.
2 Ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľným alebo v
zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či
nedostatočne odôvodnený.

Niet jednoznačného dôvodu na skonštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania
v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi
obchodníkmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má
a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Použitie podnikateľského práva na spotrebiteľský vzťah môže s
nepochopením a v rozpore s princípom právnej istoty a dôvery v objektívne právo narážať na predstavy
spotrebiteľov, že na nich dopadá občianske právo a nie Obchodný zákonník.

18. Ďalej sa súd I. inštancie zaoberal preskúmavaním prijateľnosti jednotlivých zmluvných podmienok.

19. V súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu z
28. februára 2022 sp. zn. 7Cdo/294/2019 (uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 12/2022), v zmysle ktorého započítanie
poplatku za poskytnutie úveru do ročnej percentuálnej miery nákladov je v súlade s § 9 ods. 2 písm. j)
v znení účinnom do 31. marca 2015 [písm. k) v znení účinnom od 1. apríla 2015]“ zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Najvyšší súd v rozhodnutí R 12/2022 ďalej konštatoval, že „z označenia sporného poplatku vyplýva,

že ide o poplatok za poskytnutie úveru, t. j. za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre
uzavretie zmluvy, a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony veriteľa
súvisiace s poskytnutím úveru ako vypracovanie zmluvy a jej uzavretie a pod. Poplatok za poskytnutie
úveru teda predstavuje cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania
pripúšťa zákon č. 129/2010 Z. z. a táto možnosť vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno

teda v súvislosti s dojednaním poplatku za poskytnutie úveru dospieť k záveru o existencii nekalej
zmluvnej podmienke. Nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bolo na dovolateľovi, ktorý mohol posúdiť
hospodárske dôsledky vyplývajúce zo zmluvy, či ju uzavrie, a ak sa mu poplatok za poskytnutie úveru,
ktorý bol v zmluve vyjadrený určito, jasne a zrozumiteľne, javil vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na
iný subjekt. Dovolací súd má za to, že nemožno tolerovať, aby dovolateľ, ktorý vopred vedel, že bude

musieť zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru a zároveň poznal jeho výšku, zmluvu aj napriek tomu
uzavrel, teda s poplatkom a jeho výškou súhlasil, následne zaujal stanovisko, že poplatok predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku“.
Čo sa však týka poplatku za vedenie úverového účtu, tu je potrebné uviesť, že poplatky umožňujúce
poskytovateľovi úveru získať objektívne vyššiu čiastku ako sú skutočné náklady narušujú rovnováhu

zmluvných strán. Žalovaný sa snažil navodiť zdanie, že vedenie úverového účtu predstavuje
reálnu službu poskytovanú bankou svojím klientom ako plnenie v ich prospech. Žalovaný v konaní
nešpecifikoval, aké konkrétne činnosti realizuje pri vedení úverového účtu a či tieto pre klienta môžu
byť relevantné. Vo všeobecnosti možno pod vedením úverového účtu rozumieť vedenie evidencie o
priebehu čerpania a splácania úveru, čo je súčasť podnikateľskej činnosti v odbore bankovníctva a niet

dôvodu žiadať za túto činnosť platby od spotrebiteľa.
Práve poplatky za vedenie či správu úveru (tzv. mesačné paušály) je potrebné považovať za neprijateľné
zmluvné podmienky, keďže predstavujú plnenie, ktoré nie je v záujme spotrebiteľa, a konanie
banky spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno hodnotiť ako poškodzujúce spotrebiteľa. Pre
spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými

neposkytujespotrebiteľoviskutočnéprotiplnenie,alenaopaksúuvedenéúkonyvykonávanévovlastnom
záujme dodávateľa. Súdna prax už zaujala stanovisko, že dojednanie poplatku za vedenie účtu a
správu úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, pretože vedenie
úverového účtu vyplýva z účtovných potrieb samotnej banky, a preto nemôže zaťažovať dlžníka. Len
pre doplnenie odvolací súd uvádza, že neprijateľnosť poplatkov za vedenie a správu úverového účtu

napokon posúdil výslovným zákazom zakotveným zákone č. 483/2001 Z. z. o bankách aj samotný
zákonodarca.
V čase uzavretia úverovej zmluvy nebolo platné a účinné ustanovenie § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho
zákonníka, avšak výpočet neprijateľných zmluvných podmienok v ust. § 53 ods. 4 je len demonštratívny,pretosúdničnebrániposúdiťakoneprijateľnúajtakúzmluvnúpodmienku,ktorániejeexplicitneuvedená
v tomto ustanovení.
Neprijateľnosť poplatku za vedenie úverového účtu bola vyslovená aj rozsudkom Najvyššieho

súdu sp.zn. 5Cdo/212/2021 zo dňa 30.11.2022, ku ktorému Najvyšší súd uviedol, že: „Aj druhú
dovolateľom nastolenú dovolaciu otázku súdy nižších inštancií vyriešili v súlade so skutkovým stavom
prejednávaného sporu. Z obsahu ich rozhodnutí vyplýva, že značná nerovnováha v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa vyvolaná neprijateľnou zmluvnou podmienkou
dohodnutou v čl. IX. bode 2 Zmluvy o úvere je daná chýbajúcim protiplnením. Žalovaný sa snažil navodiť

zdanie, že vedenie úverového účtu predstavuje reálnu službu poskytovanú bankou svojím klientom ako
plnenie v ich prospech. Z obsahu činností, ktoré banka realizuje pri vedení úverového účtu uvedených
v dovolaní (bod 3.2. tohto rozhodnutia dovolacieho súdu) vyplýva, že pre klienta môže byť relevantné a
mať reálny význam iba možnosť on-line uhrádzania mimoriadnych splátok bez poplatku, ak klient vôbec
využíva a má prístupnú možnosť on-line komunikácie, čo v prejednávanom spore skutkovo zistené
nebolo. Všetky tam uvedené činnosti slúžia potrebám peňažného ústavu (starostlivý dlžník si obvykle

vedie vlastnú evidenciu svojho dlhu a jeho splácania).“

20. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky spočívajúcej v súhlase so spracovaním osobných údajov je daná
aj časovou neobmedzenosťou tohto súhlasu. Takýto časovo neobmedzený súhlas po ukončení platnosti
zmluvy, je nutné vyhodnotiť ako zjavne neodôvodnený, bez akéhokoľvek rozumného základu, ktorý

zavádza hrubú nevyváženosť zmluvnej podmienky vo vzťahu k právam spotrebiteľa, a zjavne sa prieči
aj účelu spracúvania osobných údajov, ktorým v zmysle zmluvy sú účely súvisiace s podnikateľskou
činnosťou banky a účely riadneho plnenia ustanovení zmluvy.
Čo sa týka odvolateľnosti súhlasu, je treba uviesť, že možnosť odvolať súhlas nie je neobmedzená,
a je podmienená tým, že dlžník musí preukázať poskytnutie jeho osobných údajov v rozpore so

zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou. Spotrebitelia vo všeobecnosti nemajú ani vedomosť o tom,
kedy a komu banka poskytla ich osobné údaje a takéto presúvanie dôkazného bremena ohľadom
preukazovania neoprávneného poskytovania osobných údajov na spotrebiteľa je preto neprípustné.
V danom prípade je možnosť odvolania súhlasu iba formálna a vytvára len ilúziu o jej vyváženosti.
Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že banke vyplýva zo zákona o bankách povinnosť poskytovať

informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky, ktoré sú predmetom bankového
tajomstva tretím osobám, a to so súhlasom klienta alebo aj bez jeho súhlasu (osobám v citovanom
zákonetaxatívnevymenovaným).Súčasnevšakbankatútosvojuzákonnúpovinnosťnemôževykonávať
tak,žesamaurčípomerneširokýokruhsubjektov,ktorýmsosúhlasomklientaposkytnebankovédoklady
a informácie a klient pod hrozbou straty možnosti získať spotrebiteľský úver spotrebiteľskú zmluvu

obsahujúcu takéto ustanovenie podpíše.

21. K určeniu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky žalovaný v odvolaní poukazuje na ust. § 93b ods.
1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorý zakladá bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme

alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej
banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť
klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov
z obchodov.
Zákon o bankách síce ukladá bankám povinnosť predložiť návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy,

avšak za splnenia dvoch podmienok, a to, že spotrebiteľovi musí byť jasne daná možnosť návrh
odmietnuť a musí byť preukázateľne poučený o dôsledkoch rozhodcovskej doložky.
Žalovaný síce formálne dal žalobkyni možnosť v zmluvnom texte označiť, či rozhodcovskú doložku
prijímaalebonie,avšaktátomožnosťsajavíakoformálna.Vtexterozhodcovskejdoložkyjeuvedené,že
„Dlžník/Spoludlžník podpisom tejto zmluvy vyjadruje svoj súhlas s rozhodcovskou doložkou.“ Uvedené

vyhlásenie dlžníka je v rozpore s možnosťou odmietnutia rozhodcovskej doložky. Takýto spôsob
predloženia návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy dojednania rozhodcovskej doložky je zmätočný
a nejednoznačný. Je zrejmé, že zmluva bola vopred pripravená žalovaným ako bankou a žalobkyňa ako
spotrebiteľ nemala možnosť do obsahu zmluvy zasahovať. Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy,
ktoré možno vykladať rozdielne, zdá sa byť spravodlivé vykladať ich v neprospech toho, kto ich v zmluve

použil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce
viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosť tohto ustanovenia na úkor
záujmov druhej zmluvnej strany. Rozumným sa preto zdá postulát, podľa ktorého tvorca zmluvy, ktorý
argumentuje neurčitým ustanovením pripúšťajúcim viacero možných výkladov, musí sám preukázať,že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom
význame, a nie naopak (nález Ústavného súdu SR z 19. júna 2008, sp. zn. I. ÚS 243/07). Uvedenú
zásadu prebral zákonodarca aj priamo do textu Občianskeho zákonníka, kde sa v ust. § 54 ods. 2

uvádza, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. S poukazom na toto ustanovenie ako aj na citovaný nález Ústavného súdu SR je v prípade
nejasného výkladu tohto zmluvného ustanovenia použiť výklad, v zmysle ktorého spotrebiteľovi nebola
daná možnosť voľby rozhodcovskú doložku odmietnuť, ale že podpisom úverovej zmluvy vyjadril
s rozhodcovskou doložkou súhlas.

Navyše žalovaný v konaní nepreukázal, že v zmysle ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách poučil žalobkyňu o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný
teda pri formulovaní tejto zmluvnej podmienky nepostupoval v zmysle ustanovení zákona o bankách,
ani nepreukázal jej individuálne dojednanie, a preto táto podmienka nie je vyňatá spod súdnej kontroly
neprijateľnosti zmluvných podmienok.

22. Na základe uvedeného odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo výrokoch III. v časti o určenie neprijateľnosti poplatku za vedenie úveru vo výške 1,99 EUR
mesačne a vo výrokoch IV. a V. ako vecne správny potvrdil, vo výroku III. v časti o určenie neprijateľnosti
poplatku za poskytnutie úveru vo výške 60 EUR podľa ust. § 388 CSP zmenil a žalobu v tejto časti
zamietol, a vzhľadom na vyššie uvedené závery vo zvyšku rozsudok súdu I. inštancie zrušil a vec v

rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm.
b) CSP.

23. Úlohou súdu I. inštancie po vrátení veci bude opätovne posúdiť uplatnený nárok žalobkyne o určenie
bezúročnostiabezpoplatkovostiúveruavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,atovovyššienaznačených

intenciách a s ohľadom na záväzné právne názory odvolacieho súdu vyjadrené vyššie, pričom svoje
rozhodnutie s poukazom na ustanovenie § 220 CSP náležite odôvodní.
Záverom odvolací súd dáva do pozornosti, že vzhľadom na určenie neprijateľnosti poplatku vo výške
1,99 EUR mesačne, má žalobkyňa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia minimálne v tomto
rozsahu.

24. V novom rozhodnutí súd I. inštancie rozhodne aj o nároku na náhradu trov celého konania, vrátane
nároku na náhradu trov odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP ).

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).