Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/124/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415209311
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Šiffalovič
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1415209311.2

Uznesenie

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.DanyŠiffalovičačlenieksenátu
JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej v právnej veci žalobcu: D.. T.. U. L., Z.. XX.XX.XXXX,
K. B. A. XXXX/X, XXX XX B. - L., zast. Consilior Iuris s.r.o., Radlinského 51, 811 07 Bratislava - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 47 231 157, proti žalovanému: SG FM, s.r.o., Staré Grunty 24, 841 04 Bratislava,
IČO: 36 366 838, v konaní o zaplatenie 366.280,34 eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti II. výroku rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k.
B4-10Cb/299/2015-1476 zo dňa 20. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B4-10Cb/299/2015-1476
zo dňa 20. marca 2024 v odvolaním napadnutej časti II. výroku potvrdzuje.

II. Žalobca má proti žalovanému právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) I. výrokom žalobu
vcelomrozsahuzamietolaII.výrokomrozhodoltak,žežalovanémusanáhradatrovkonanianepriznáva.
V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 17.07.2015 sa žalobca domáhal, aby súd vydal
rozsudok,ktorýmbyzaviazalžalovanéhokúhrade366.280,43eurspríslušenstvom,ztituluneuhradenej
faktúry

č. D-11021, ktorou žalobca fakturoval cenu za dodanie realizačného projektu a ceny za inžiniersku
činnosť pre zmenu stavebného povolenia stavby „Obytný súbor - Staré Grunty - Bratislava“ - zmena
stavby pred dokončením v zmysle článku III. bod 6. dodatku č. 1, ktorým sa menila Zmluva o dielo
č. 01/2006/D v článku VI bod 3. riadok 1.6 Realizačný projekt vo výške 11.092.975,- Sk bez DPH
(368.219,31 eur) a riadok 1.7. Stavebné povolenie - zmena stavby vo výške 321.090,- eur bez DPH.

2. O žalobe rozhodol súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom zo dňa 18.01.2019 č.k.
10Cb/299/2015-1177 tak, že žalobe vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100
%. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 4Cob/99/2019-1251 z 29.10.2020, ktorým napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Súd prvej inštancie opätovne vo veci rozhodol odvolaním napadnutým rozsudkom tak, že žalobu

zamietol vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný úspešne vzniesol námietku premlčania, uplatnený nárok
je premlčaný a súd ho nemôže žalobcovi priznať.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 257 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Napriek
skutočnosti, že žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, súd mu nepriznal náhradu trov konania.
Súdprihliadolnafakt,žežalovanývzniesolnámietkupremlčaniaažtakmerpoštyrochrokochodpodania

žaloby. Ak by bola námietka premlčania podaná pri prvom úkone žalovaného v konaní, je viac ako
zrejmé, že výška trov konania, ktorá vznikla v konaní, by bola rádovo nižšia ako nakoniec vznikla. Zadôležité v tomto smere považoval súd aj skutočnosť, že do podania námietky premlčania žalovaný
argumentoval, že faktúra žalobcu bola vystavená predčasne, v rozpore s dohodou zmluvných strán,
popieral objednanie diela, tvrdil, že žalobca nemal povinnosť podľa uzatvorenej zmluvy č. 01/2006/D

projekt vypracovať, dielo mu ani nemalo byť dodané. Vznesením námietky premlčania došlo k zmene
aj procesnej obrany, keď žalovaný tvrdil, že mu dielo bolo odovzdané 05.05.2009, resp. 06.05.2009 v
zmysle § 554 ods.1 Obchodného zákonníka a od toho času začalo plynúť premlčanie.
Súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní o trovách konania nemohol ignorovať fakt, že žalobca
vyhotovil a dodal dielo právnemu predchodcovi žalovaného, súd mu však nemohol priznať uplatnený

nárok z dôvodu, že sa oneskoril s podaním žaloby na súd. Uvedené oneskorenie podania žaloby
na súd, však súd musí vyhodnotiť ako dopad snahy žalobcu o vystavenie faktúry podľa dohôd so
žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom. O skutočnosti, že dohody o spôsobe a čase vystavenia
faktúry existovali nemal súd pochybnosť, vyplýva to z pôvodnej procesnej obrany žalovaného (keď
okrem iného tvrdil, že faktúra bola vystavená predčasne), ale aj z mailovej komunikácie predloženej
žalobcom (č.l. 1322 - 1325) a z výsluchu pána X.. Vedenie tejto komunikácie o čase vystavenia faktúry

žalobcom žalovanému síce súd nemohol vyhodnotiť ako postup, ktorý by bol v rozpore s dobrými
mravmi u žalovaného, a mohol mu odoprieť právo na účinné vznesenie námietky premlčania, avšak
pri rozhodovaní o trovách konania súd mal za to, že tu je daný dôvod hodný osobitného zreteľa
na nepriznanie trov konania úspešnej strane v súdnom konaní. Hľadanie dohody o čase vystavenia
faktúry za dodané dielo považoval súd za legitímnu snahu medzi zmluvnými stranami aj vzhľadom na

zložitú situáciu na realitnom trhu, na ktorú poukazoval pán X. ako zástupca žalovaného. V uvedenej
mailovej komunikácii sa žalobca viackrát aj emotívne domáhal od zástupcu žalovaného vyjadrenia,
kedy má a môže vystaviť faktúru. Pán X. okrem iného napísal (vo výpovedi napísanie tejto správy
nepoprel) ,,faktúru zatiaľ nevystavuj, chystáme predaj celého projektu tak možno potom, to je stanovisko
vedenia.,, Existenciu dohodovacieho konania o odklade vystavenia faktúry považoval súd za zrejmú.

Uviedol, že žalobca mohol vystaviť faktúru skôr, avšak s rizikom jej neuhradenia žalovaným. Súd jeho
snahu o dosiahnutie dohody so žalovaným tak, aby bola faktúra aj riadne uhradená, vnímal ako plne
pochopiteľnú a legitímnu. Žalobcovi sa nakoniec aj vďaka tomu premlčalo jeho právo uplatniť si v
súdnom konaní svoju pohľadávku voči žalovanému, súd však na tieto výnimočné okolnosti prihliadol
pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Žalobca neporušil žiadnu svoju zmluvnú povinnosť, vypracoval

a dodal dielo - projekt, žalovaný (právny predchodca) z dodania celkom zjavne profitoval. Súd teda
zastával názor, že pre žalobcu by bolo extrémne nespravodlivé, aby okrem neúspechu v konaní, nie
z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, či nedôvodnosti nároku, ale z dôvodu úspešne vznesenej
námietky premlčania žalovaným (za už opísaných okolností) mal znášať aj trovy tohto súdneho konania.
Z uvedených dôvodov súd o trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP a vzhľadom na existenciu

dôvodov osobitného zreteľa nepriznal žalovanému náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku podal v časti II. výroku o trovách konania v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nakoľko rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že prvoinštančný súd na nesprávne

zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu (§ 257 CSP); a zároveň použitú právnu normu,
o ktorej sa súd domnieval, že je správna, nesprávne interpretoval a aplikoval v konaní. Bol toho názoru,
že v konaní neboli naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP a rozhodnutie
je v tejto časti rozsudku zjavne vecne nesprávne a arbitrárne, odchyľujúce sa ustálenej judikatúry
najvyšších súdnych autorít. Vytkol súdu, že dostatočným spôsobom nepreskúmal existenciu dôvodov

hodných osobitného zreteľa v konaní, pričom uplatnil ustanovenie § 257 CSP bez prihliadnutia aj na iné
okolnosti, ktoré viedli účastníkov konania, najmä žalovaného k uplatneniu jeho práva v súdnom konaní
prostredníctvom právneho zástupcu vznesením námietky premlčania. Uplatnenie ustanovenia § 257
CSP nebolo súdom ani riadne a presvedčivo odôvodnené.

4. Žalovaný poukázal na to, že zákon predpokladá pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa ustanovenia § 257 CSP kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa a existenciu výnimočných okolností. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd
sa nepriznaním náhrady trov konania žalovanému snažil vykompenzovať žalobcovi zamietnutie jeho
žaloby, čo však nemá oporu v zákone, ale naopak hrubo odporuje základným princípom civilného

sporového konania, najmä zásade zodpovednosti za výsledok v konaní, ktorá sa odzrkadľuje práve
v § 255 CSP v podobe povinnosti znášať trovy konania protistrany v prípade nedôvodne podanej
žaloby. Účelom § 257 CSP nemá byť kompenzácia strany za jej neúspech v spore, ale nepriznanie
náhrady trov konania v krajne nespravodlivých prípadoch. Súd však za takýto prípad prakticky označilsituáciu, kedy je strana konania (žalovaný) úspešná v konaní v dôsledku dôvodne a včasne vznesenej
námietky premlčania, čo považoval za neprípustné. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi
ustanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na

spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým
právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 os. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd.
V prípade, ak súd aplikuje ustanovenie § 257 CSP v rozpore so stanovenými podmienkami a/alebo

ho aplikuje nesprávne z dôvodu, že jeho použitie nebolo výnimočné a nebolo náležite odôvodnené,
dochádza v konaní k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces a práva na právnu
pomoc, čo je dôvodom pre zmenu II. výroku rozsudku tak, že žalovanému bude priznaná náhrada trov
konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

5. Súdom uvádzané tvrdenie, že žalovaný vzniesol námietku premlčania v konaní až takmer po štyroch

rokov od podania žaloby, považoval za nepravdivé a zavádzajúce.
Súd pri rozhodovaní vôbec nezohľadnil skutočnosť, že konanie sa síce formálne začalo už podaním
žaloby zo dňa 17.07.2015 voči žalovanému, avšak právne (t.j. kedy bolo možné na podanú žalobu zo
strany žalovaného reagovať) začalo až doručením žaloby žalovanému spolu s platobným rozkazom.
Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal dňa 17.05.2016 odpor voči vydanému

platobnému rozkazu, takže relevantným dátumom v tomto prípade môže byť len deň podania odporu
voči žalobe, a to je deň 23.05.2016.
Následne súd pri rozhodovaní nezohľadnil ani skutočnosť, že počas konania dňa 06.06.2018 došlo k
zmene právneho zástupcu žalovaného.
Žalovaný poukázal na to, že námietka premlčania bola uplatnená dňa 14.06.2018 na súdnom

pojednávaní a bola písomne doplnená podaním žalovaného zo dňa 14.08.2018, po dvoch rokoch a
jednom mesiaci od prvého procesného úkonu žalovaného v konaní. Mal za to, že námietku premlčania
uplatnil riadne a včas, pričom žiadny právny predpis zároveň neukladá povinnosť stranám sporu uplatniť
námietku premlčania len pri prvom úkone v súdnom konaní. Zo žiadneho ustanovenia hmotného alebo
procesného práva zároveň nevyplýva, že by žalovaný nemohol námietku premlčania uplatniť až v závere

konania na súde prvej inštancie.
Bol toho názoru, že vzhľadom na uvedené skutočnosti námietka premlčania nebola a ani nemohla byť v
konaní uplatnená neskoro alebo neprimerane oneskorene. Žalovaný nemôže byť preto sankcionovaný
súdom za to, že nevzniesol námietku premlčania už pri prvom úkone, nakoľko si účinným spôsobom
počas trvania súdneho konania hájil svoje práva dostupnými procesnými prostriedkami.

V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca pred podaním žaloby na súd mal zároveň dostatok času na
využitie právneho zastúpenia vo veci a mohol sa so svojím právnym zástupcom poradiť o jeho právach,
ale aj o povinnostiach, o ktorých sa bude rozhodovať v súdnom konaní. Žalobca túto možnosť evidentne
nevyužil a zažaloval žalovaného neskoro, čím sa vystavil možnosti, že počas trvania súdneho konania
môže byť vznesená námietka premlčania zo strany žalovaného.

Mal za to, že by bolo zároveň extrémne nespravodlivé, ak by bol žalovanému súdom nepriznaný nárok
na trovy konania, ktoré účinne vynaložil na obranu svojich práv pred súdom. Uvedené by bolo zároveň
v rozpore s dobrými mravmi a so samotným princípom súdneho konania. Žalobu v prvom rade inicioval
žalobca a po hlbšej analýze veci a zabezpečení právneho poradenstva vo veci mohol práve on predísť
výške trov konania, ktoré boli žalovaným v konaní v súčasnosti vynaložené. Žalovaný nemôže byť

sankcionovaný za to, že žalobca si nehájil svoje údajné práva skôr, ako boli reálne uplatnené žalobou
žalobcom v tomto konaní.

6. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací súd v zmysle
ustanovenia § 388 CSP zmenil II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žalovanému priznáva voči

žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
V prípade (in eventum), ak by odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný nemá nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, ale v menšom rozsahu, v takomto prípade žiadal odvolací súd, aby
zohľadnil skutočnosti prezentované žalovaným počas trvania konania a skutočnosti uvedené v tomto
odvolaní, a v prípade, že nevyhovie návrhu žalovaného na zmenu II. výroku rozsudku, aby ho zmenil

tak, že žalovanému priznáva voči žalobcovi (omylom uvedené „žalovanému“) nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 78,26 %, ktorých výpočet podrobne špecifikoval v
bode 4.4. odvolania. Zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi.7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd v prebiehajúcom konaní riadne posúdil všetky
okolnosti, ktoré mohli viesť k aplikovaniu ustanovenia § 257 CSP, a to osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery všetkých účastníkov, okolnosti ktoré viedli žalobcu k uplatneniu si práva na súde a

postoj strán v konaní, čo uviedol aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nevyplýva, že by sa súd obmedzil výlučne na konštatovanie, že uplatnenie námietky
premlčania po uplynutí viac ako 4 rokoch po začatí konania je jediným dôvodom na nepriznanie náhrady
trov konania žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, ale práve naopak opisuje postoj strán v priebehu
konania, ako aj pred jeho začatím a poukazuje na skutočnosť, že žalobca neporušil žiadnu zmluvnú

povinnosť vo vzťahu k žalovanému a jeho snahu o dosiahnutie dohody so žalovaným, ktorá napokon
viedla k premlčaniu jeho nároku vníma ako pochopiteľnú a legitímnu.

8. Žalobca sa stotožnil s odôvodnením súdu, že aj keď postup žalovaného spočívajúci v snahe oddialiť
vystavenie faktúry žalobcom v spojení s postojom žalovaného v prebiehajúcom konaní a jeho meniacimi
sa skutkovými tvrdeniami nemohol vyhodnotiť ako postup v rozpore s dobrými mravmi, je tu daný dôvod

hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania úspešnej strane.
Považoval za nepodstatné poukazovať na malú časovú odchýlku, a to najmä s ohľadom na to, že k
záveru o nepriznaniu náhrady trov konania viedli aj iné skutočnosti ako to, či bola námietka premlčania
vznesená presne po 3 alebo po 4 rokoch prebiehajúceho konania. V neposlednom rade žalobca
počas celého konania poukazoval najmä na postoj žalovaného v predmetnom konaní pred momentom

vznesenia námietky premlčania a najmä na to, že žalovaný v priebehu konania niekoľkokrát zmenil svoju
argumentáciu v závislosti od toho, ktoré jeho tvrdenie bolo riadne vyvrátené dôkaznými prostriedkami
predloženými žalobcom.
Podstatnou je najmä skutočnosť, že táto námietka bola vznesená po dlhšom časovom období od
začiatku konania, a to až následne po vyvrátení účelových tvrdení žalovaného.

9. Bol toho názoru, že počas celej spolupráce žalobcu so žalovaným, žalovaný konal s cieľom vyhnúť
sa zaplateniu za riadne vypracovaný a dodaný realizačný projekt a poskytnuté inžinierske služby, a to z
dôvodu maximalizovania zisku dosiahnutého na stavbe projektu.
S poukazom na čl. 5 CSP uviedol, že spôsob konania žalovaného sa síce navonok môže javiť ako

využívanie prostriedkov procesnej obrany, avšak s ohľadom na konanie žalovaného pred súdnym
konaním a s ohľadom na procesnú obranu žalovaného v priebehu konania ide o zjavné zneužitie
práv žalovaného. V momente ako mal žalovaný za preukázané, že jeho argumentáciu žalobca vyvrátil,
uviedol ďalšie nové tvrdenia, až napokon dospel k argumentácii spočívajúcej v premlčaní nároku
žalobcu, a to aj napriek svojim predchádzajúcim tvrdeniam, že faktúra bola vystavená žalobcom

predčasne.
Konanie žalovaného viedlo k nedôvodným prieťahom v konaní, čo rovnako uviedol súd v napadnutom
rozsudku, kedy konštatoval, že ak by bola námietka premlčania podaná pri prvom úkone žalovaného
v konaní je viac ako zrejmé, že výška trov konania, ktorá vznikla v konaní by bola rádovo nižšia ako
nakoniec vznikla.

Žalobca s odkazom na Nález Ústavného súdu SR ÚS 601/2020 vyslovil názor, že prípade nepriznania
náhrady trov konania žalovanému nejde o sankcionovanie žalovaného, ako tento uvádza vo svojom
odvolaní, ale o vyvodenie dôsledkov z konania žalovaného. Uplatnenie námietky premlčania v
neskoršom štádiu konania síce nemusí mať vplyv na samotné meritórne rozhodnutie súdu, avšak takéto
uplatnenienámietkypremlčaniamôžemaťodlišnédôsledkyvovzťahukrozhodnutiuotrovách.Vovyššie

citovanom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, tento označil aplikovanie ustanovenia § 257
Civilného sporového poriadku v prípade uplatnenia námietky premlčania v neskoršom štádiu konania,
ako plne legitímne.

10.Ktvrdeniužalovaného,žežalobcamalevidentnemožnosťvznesenianámietkypremlčaniapredvídať

a na základe takéhoto či už vlastného predpokladu, alebo predpokladu jeho právneho zástupcu ustáliť,
že žalobu zoberie späť vzhľadom na to, že jeho nárok je evidentne premlčaný žalobca uviedol, že
nemohol vznesenie námietky premlčania v žiadnom ohľade predvídať, nakoľko bol až do momentu
vznesenia námietky premlčania presvedčený o skutočnosti, že faktúru za vypracovanie realizačného
projektu a vykonanie inžinierskej činnosti nevystavil oneskorene, čo sa snažil v priebehu celého konania

preukázať. Sám žalovaný vo svojich vyjadreniach pred začatím súdneho konania uvádzal, že faktúra je
vystavená predčasne a dokonca označil konanie žalobcu ako účelové, keď podal žalobu týždeň pred
uplynutím premlčacej doby. Žalobca počas celého konania poukazoval na vzájomné dohody medzi níma žalovaným, ktoré pojednávali o odklade vystavenia faktúry. Vzhľadom na to argumentácia žalovaného
o povinnosti predvídať neobstojí.
Taktiež zdôraznil, že uplatnenie námietky premlčania je dlžníkove právo a nie jeho povinnosť, pričom súd

neprihliada na premlčanie z úradnej povinnosti, a teda aj keď veriteľ disponuje premlčanou pohľadávkou,
nemožno pred podaním žaloby na súd zovšeobecniť (a z pohľadu právneho zástupcu veriteľa vždy
odporučiť veriteľovi), že žaloba bude v takom prípade nedôvodná a zmietnutá, keď nie je zrejmé, či
si dlžník námietku premlčania uplatní alebo nie. Premlčaním nedochádza k zániku práva, a preto je
potrebné aj v tomto konaní uviesť, že žaloba bola podaná dôvodne na ochranu existujúceho práva

žalobcu, aj keď premlčaného, čo vyšlo najavo až v konaní.

11. S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudok
Mestského súdu Bratislava III č.k. B4-10Cb/299/2015-1476 zo dňa 20.03.2024 potvrdil a priznal
žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu a
zotrval na odvolacích návrhoch.

13. Žalobca k vyjadreniu žalovaného poukázal na svoje doterajšie vyjadrenia počas priebehu konania,
ako aj vyjadrenie k odvolaniu a uviedol, že v prípade, ak by nebolo ustanovenie § 257 CSP pri

rozhodovaní o priznaní nároku na náhradu trov konania aplikované, vznikol by na strane žalovaného
neprimeraný a nezaslúžený prospech. Zo strany žalobcu boli žalobcovi riadne dodané všetky
požadované služby vrátane vypracovania realizačného projektu. Na základe takto vypracovaného
projektu žalovaný zrealizoval projekt a dosiahol zisk. Žalobca za poskytnuté služby nedostal žiadnu
odmenu, pričom jeho povinnosťou bolo vyplatiť subdodávateľov, s ktorými spolupracoval pri poskytovaní

služiebaktorýmmalodmenuuhradiťprávezodmeny,ktorúmumalzaplatiťžalovaný.Žalobcabynavyše
znášal nielen vlastné trovy právneho zastúpenia, ale aj trovy právneho zastúpenia žalovaného, za úkony
ktoré by boli vzhľadom na dôvod zamietnutia žaloby a rozsah vykonaného dokazovania neúčelné a
nehospodárne a vzhľadom na to a aj vzhľadom na výšku hodnoty predmetu sporu a dĺžku súdneho
konania by bola výška náhrady trov konania pre žalobcu likvidačná. Žalovaný naopak v prípade aplikácie

ustanovenia § 257 CSP uhradí výlučne svoje trovy právneho zastúpenia v prebiehajúcom konaní. Už
samotné zamietnutie žaloby na základne uplatnenia námietky premlčania, ktorú považoval za uplatnenú
v rozpore s dobrými mravmi sa pre žalobcu javí ako neprimerane tvrdé a nespravodlivé, čo aplikácia
ustanovenia § 257 aspoň čiastočne zmierni.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého
uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP) postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

15. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku

v časti II. výroku, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje
žiadnyminovýmiprostriedkamiprocesnejobrany,sktorýmibysasúdprvejinštancieriadnevodôvodnení
svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu právneho hodnotenia súdom. Z
konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom v časti II. výroku
vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne

hodnotenie rozhodnutia o trovách konania.

16. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

17. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

18. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP). Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a
výroku rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok

meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu,
u žalovaného ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.
Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitné zreteľa (§ 257 CSP).
Vsporovýchkonaniachsaohľadomnáhradytrovkonaniauplatňujetzv.zásadaúspechu,t.j.strane,ktorámala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Judikatúra konštatovala,
že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú

zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať
kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie NS SR
z 28.01.2010, sp. zn. 2M Cdo/17/2009). Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu,
ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia

zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri
napr. R 34/1982).

19. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné
osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva

na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo
67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by
zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na
ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu

preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým
druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný
charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde
o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o

automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy
Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle
zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži
na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného
súdu ČR, I. ÚS 2862/07), ale má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na

dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

20. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že nakoľko žalovaný v konaní úspešne vzniesol
námietku premlčania, uplatnený nárok je premlčaný a súd ho nemohol žalobcovi priznať. O trovách
konania rozhodol podľa § 257 CSP a vzhľadom na existenciu dôvodov osobitného zreteľa nepriznal

žalovanému náhradu trov konania. S uvedeným právnym posúdením rozhodnutia o náhrade trov
konania nesúhlasil žalovaný a proti rozsudku podal v časti II. výroku odvolanie. Taktiež namietol, že súd
svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočne neodôvodnil.

21. Po preskúmaní spisu, odvolania žalovaného a vyjadrení strán sporu mal odvolací súd za to, že

v predmetnej veci súd prvej inštancie v bode 18. odôvodnenia rozsudku podrobne uviedol, z akých
dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov konania a
odvolací súd sa s jeho názorom v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd mal za preukázané, že hoci
bol v merite úspešný žalovaný, po posúdení všetkých skutkových okolností v súdenej veci súd prvej
inštanciedospelksprávnemuzáveru,žesúdanédôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,prektoréjedôvodné

žalovanému nepriznať ich náhradu voči žalobcovi. Stotožnil sa s názorom konajúceho súdu, že pre
žalobcu by bolo nespravodlivé, aby okrem neúspechu v konaní, nie z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena, či nedôvodnosti nároku, ale z dôvodu úspešne vznesenej námietky premlčania žalovaným za
daných okolností mal znášať aj trovy žalovaného tohto súdneho konania. Ako je zrejmé z odôvodnenia
napadnutého rozsudku, súd riadne a dostatočne posúdil všetky okolnosti prerokovávanej veci, ktoré

mohli viesť k aplikovaniu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku, a to osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov, okolnosti ktoré viedli žalobcu k uplatneniu si práva na
súde a postoj strán v konaní, čo uviedol aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Stotožňuje sa s
názorom žalobcu, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd obmedzil výlučne
na konštatovanie, že uplatnenie námietky premlčania po uplynutí žalovaným namietaných takmer 4

rokoch po začatí konania je jediným dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, ktorý
bolvkonaníúspešný,aleprávenaopakopisujepostojstránvpriebehukonania,akoajpredjehozačatím
a poukazuje na skutočnosť, že žalobca neporušil žiadnu zmluvnú povinnosť vo vzťahu k žalovanému,a snahu žalobcu o dosiahnutie dohody so žalovaným, ktorá napokon viedla k premlčaniu jeho nároku,
ktorú vnímal ako pochopiteľnú a legitímnu.

22. Ďalej súd správne prihliadol aj na meniacu sa argumentáciu žalovaného v rámci procesnej obrany
proti uplatnenému nároku, keď v momente ako mal žalovaný za preukázané, že jeho argumentáciu
žalobca vyvrátil, uviedol ďalšie nové tvrdenia, až napokon dospel k argumentácii spočívajúcej v
premlčaní nároku žalobcu, a to aj napriek svojim predchádzajúcim tvrdeniam, že faktúra bola vystavená
žalobcom predčasne. Konanie žalovaného tak viedlo k nedôvodným prieťahom v konaní, čo rovnako

uviedol súd v napadnutom rozsudku, keď konštatoval, že ak by bola námietka premlčania podaná pri
prvom úkone žalovaného v konaní, je viac ako zrejmé, že výška trov konania, ktorá vznikla v konaní
by bola rádovo nižšia ako nakoniec vznikla. Odvolací súd nepovažoval za podstatnú skutočnosť, či
sa tak udialo po takmer štyroch rokoch ako uviedol súd prvej inštancie, alebo po vyše dvoch rokoch
ako uviedol žalovaný. Podstatnou bola najmä skutočnosť, že námietka premlčania bola vznesená
po dlhšom časovom období od začiatku konania, a to až následne po vyvrátení účelových tvrdení

žalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd zhodne so žalobcom dáva do pozornosti Nález Ústavného
súdu SR ÚS 601/2020, ako aj skutočnosť, že žalovaný rovnako ako aj žalobca bol počas celého
konania zastúpený právnym zástupcom, a teda so žalobou musel byť riadne oboznámený už v momente
podania odporu voči platobnému rozkazu, v ktorom však námietku premlčania nevzniesol. Na základe
uvedených skutočností je zrejmé, že v prípade nepriznania náhrady trov konania žalovanému nejde o

sankcionovanie žalovaného, ale o vyvodenie dôsledkov z jeho konania.

23. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania
súd prvej inštancie zohľadnil všetky skutkové a procesné okolnosti, správne vyhodnotil, že boli splnené
procesné podmienky na aplikáciu ust. § 257 CSP a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho

posúdenia veci. Súd na správne zistený skutkový stav aplikoval správnu právnu normu (§ 257 CSP);
a zároveň použitú právnu normu správne interpretoval a aplikoval v konaní. V konaní boli naplnené
dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP a rozhodnutie súdu je v tejto časti rozsudku vecne
správne a dostatočne odôvodnené. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok v napadnutej
časti II. výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

24. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.

1 CSP. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie.

26. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

27. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).