Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7624204585
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7624204585.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou Remedium
legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 2, IČO: 53 255 739 proti žalovanému: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom v A., C. XX o zaplatenie 5.775,85 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 14.1.2025 č. k. 16Csp/73/2024-125

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. N e p r i z n á v a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným
v záhlaví toho rozsudku rozhodol v tomto znení:

I. Žaloba sa zamieta.
II. Nepriznáva sa žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 5.775,85 eur

s príslušenstvom a náhrady trovy konania z dôvodu, že na základe Rámcovej zmluvy o postúpení
pohľadávok uzavretej dňa 13.11.2020 medzi postupcom Všeobecná úverová banka, a.s. a žalobcom
a na základe Žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa 3.10.2022 postúpil postupca na žalobcu pohľadávku
voči žalovanému. Žalobca uviedol, že dňa 10.7.2017 bola medzi postupcom a žalovaným uzavretá
Zmluva č. XXXXXXXXXXXXXXX, na základe ktorej mu poskytol peňažné prostriedky, pričom podmienky
čerpania peňažných prostriedkov, ich splácania ako aj podmienky pri neplnení zmluvných povinností
a ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach (ďalej len

„VOP“). Žalovaný si zmluvné povinnosti napriek opakovaným výzvam postupcu neplnil a vzhľadom na
skutočnosť, že sa dostal do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom
bola súčasne upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti úveru, postupca v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a § 53 ods. 9
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) k 22.10.2020 vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru, pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Žalobca bol názoru, že nie je povinný právne
posúdiť, pre nesplnenie ktorej splátky uplatňuje právo podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ, a to

s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) sp. zn.:
5Cdo/196/2009 zo dňa 22.9.2010. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej
pohľadávky sumu vo výške 6.845,85 €, ktorá pozostávala z istiny vo výške 4.612,74 €, z riadneho
úroku vo výške 1.722,22 €, z úroku z omeškania vo výške 473,04 € a z poplatkov vo výške 37,85 €.Dňa 25.11.2022 uzavrel žalobca so žalovaným Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v
splátkach č. 6861833, na základe ktorej žalovaný záväzok vyplývajúci zo zmluvy uznal čo do právneho
dôvodu a výšky a zaviazal sa, že celkovú dlžnú sumu vo výške 7.536 €, ktorá pozostávala z istiny

vo výške 4.612,74 €, z ostatného príslušenstva predstavujúceho riadny úrok vo výške 1.722,22 €,
úrok z omeškania vo výške 473,04 €, poplatky vo výške 37,85 €, náklady právneho zastúpenia vo
výške 597,54 €, úrok z omeškania od postúpenia pohľadávky vo výške 92,61 € a úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 4.612,74 € od 4.10.2022 do zaplatenia istiny podľa Dohody zaplatí v
pravidelných mesačných splátkach v dohodnutej minimálnej výške 150 € so splatnosťou prvej splátky

dňa 18.11.2022. Žalovaný po postúpení pohľadávky do podania žaloby vykonal úhrady vo výške 150
€ dňa 6.12.2022, vo výške 150 € dňa 3.1.2023, vo výške 150 € dňa 14.2.2023, vo výške 150 € dňa
28.2.2023,vovýške150€dňa30.3.2023,vovýške200€dňa29.11.2023,vovýške100€dňa28.2.2024,
vo výške 20 € dňa 29.4.2024. Žalovaná suma predstavuje sumu vo výške 5.775,85 €, pričom pozostáva
z neuhradenej istiny úveru vo výške 3.542,74 €, z neuhradeného riadneho úroku vo výške 1.722,22 €,
z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 473,04 € a z neuhradených poplatkov vo výške 37,85 €.

Zároveň si žalobca uplatnil úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ počnúc dňom 4.10.2023, t.j. dňom
nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. Na základe uznesenia súdu zo dňa 5.11.2024,
č.k. 16Csp/73/2024-84 žalobca k žalobe vo vzťahu k ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len
„RPMN“) doplnil, že poistenie schopnosti splácať úver ako typ zabezpečenia záväzkov plynúcich zo
zmluvy o úvere je v tomto prípade fakultatívne a poistné do výpočtu celkových nákladov nevstupuje.

HodnotaRPMNbolavypočítanáautomatizovanýminformačnýmsystémompostupcu.Kúhradepoplatku
za poskytnutie úveru žalobca uviedol, že podľa časti I. bod 1. zmluvy poskytol postupca spotrebiteľský
úver žalovanému vo výške 7.000 €, pričom postupcom bola zrealizovaná aj ďalšia účtovná operácia vo
výške 140 €, a to na úhradu poplatku a na ťarchu účtu žalovaného. Žalobca nepovažoval za relevantné,
či tento poplatok za poskytnutie bol zaúčtovaný v deň poskytnutia úveru, a to či už z účtu, na ktorý

žalovaný úver čerpal, alebo z iného účtu. Čo sa týka skúmania bonity žalovaného, žalobca mal za to,
že došlo k preukázaniu riadneho postupu podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“).

3.1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkového stavu zodpovedajúceho opisu

žalobcom a uviedol, že právny predchodca žalobcu (ďalej len „VÚB, a.s.“) a žalovaný uzatvorili dňa
10.7.2017Zmluvuoposkytnutíspotrebiteľskéhoúveru„Flexipôžička“č.XXXXXXXXXXXXXXX(ďalejlen
„Zmluva“),nazákladektorejprávnypredchodcažalobcuposkytolžalovanémubezúčelovýspotrebiteľský
úver s celkovou výškou 7.000 €. Celkové náklady žalovaného ako spotrebiteľa podľa uvedenej zmluvy
predstavovali sumu 4.336,48 € (v prípade, že šlo o úver bez zľavy z voliteľnej služby sumu 5.086,24 €)

a celková čiastka úveru sumu 11.336,48 € (v prípade, že šlo o úver bez zľavy z voliteľnej služby vo výške
12.086,24 €). Malo ísť o poistený úver, pričom výška mesačnej anuitnej splátky vrátane poistného bola
stanovená na sumu 122,30 € (z toho bolo poistenie v sume 5,67 €) s celkovým počtom 96 splátok. Prvá
splátka bola splatná dňa 25.7.2017 a ďalšie splátky mali byť splatné podľa bodu 4 článku I Zmluvy ku
dňu, ktorý sa číselne zhoduje s dátumom splatnosti prvej anuitnej splátky, teda vždy do 25- teho dňa v

mesiaci. Doba trvania zmluvy bola určená do splatenia všetkých záväzkov podľa uvedenej zmluvy, kedy
zároveň bol v zmluve uvedený aj dátum poslednej anuitnej splátky - termín konečnej splatnosti na deň
12.12.2025. Zároveň bola v zmluve uvedená aj lehota splatnosti na 96 mesiacov. Výška poplatku za
poskytnutie úveru bola 140 €. Hodnota RPMN bola stanovená na 14,19 %, resp. v prípade poskytnutia
úveru bez zľavy z voliteľnej služby vo výške 16,46 % ročne. Ďalej bola v zmluve uvedená výška úrokovej

sadzby vo výške 12,90 % ročne, a v prípade, že šlo o úver bez zľavy z voliteľnej služby vo výške
14,90 % ročne. Z Platobnej histórie vedenej na žalovaného a predloženej žalobcom vyplynulo, že suma
7.000 € mala byť vyčerpaná dňa 10.7.2017, kedy ale zároveň v uvedený deň mal byť žalovanému aj
vyrubený poplatok za poskytnutie úveru vo výške 140 €, ktorý bol zároveň v uvedený deň aj zaplatený.
Z Platobnej histórie je zrejmé, že žalovaný na predmetný úver uhradil celkovo sumu 5.098,82 €, ktorou

takto uhradil len mesačné splátky po splátku splatnú za mesiac november 2019 vrátane. Prípisom
právneho predchodcu žalobcu zo dňa 7.9.2020 označeným ako „Tretia upomienka - pokus o zmier“,
adresovaným žalovanému mu právny predchodca žalobcu oznámil, že aj napriek predchádzajúcim
upomienkam doteraz neuhradil záväzky plynúce z predmetnej Zmluvy. Upozornil ho tiež na to, že k dňu
vyhotovenia uvedeného prípisu evidoval pohľadávku voči žalovanému po lehote splatnosti vo výške

394,68 € (z toho istina predstavovala sumu 171,93 €, úroky sumu 195,21 €, úroky z omeškania sumu
1,03 € a poplatky sumu 26,51 €). Zároveň ho právny predchodca žalobcu vyzval na okamžité zaplatenie
vyššie uvedenej dlžnej sumy v zmysle Zmluvy, v opačnom prípade bude od žalovaného požadovať, aby
vrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v Zmluve.Zároveň ho upozornil na právo (banky) odstúpiť od Zmluvy. Výzvou na predčasné splatenie zostatku
úveru s príslušenstvom zo dňa 22.10.2020 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že vyhlásil
predčasnú splatnosť tohto úveru vrátane príslušenstva so zostatkom 5.573,54 €, z toho istinou vo výške

5.212,74 €, ktorá sa úročí počnúc dňom nasledujúcim úrokovou sadzbou z omeškania v zmysle Zmluvy
až do jej zaplatenia, základnými úrokmi 320,34 €, sankčnými úrokmi 2,61 €, poplatkami 37,85 €. Zároveň
ho vyzval na predčasné splatenie zostatku úveru v lehote 7 dní odo dňa doručenia výzvy.

3.2. Súd vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 3, 5, 6, 9, § 54 ods. 1, 2, §

524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 565 OZ, § 261 ods. 6 písm. d), § 263 ods. 1,
§ 266 ods. 5, § 273 ods. 1, 2, 3, § 497, § 499 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej
len „ObchZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), g), h), i) a l), § 7 ods. 1, 2, 4, 16, 17, § 9 ods. 1, 2,
9, § 11 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 až 4, § 19 ods. 1 až 5, § 20 ods. 1, § 21 ods. 1, 2, § 25g zákona
č. 129/2010 Z.z., § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „zákon o bankách“), §
1 ods. 1, 2, 3 písm. b), 4, § 1a ods. 1, § 10c ods. 1, 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.

87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a mal za to, že
vzťah založený Zmluvou uzavretou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je vzťahom
spotrebiteľským, a teda že uvedená zmluva spĺňa predpoklady pre jej zadefinovanie ako spotrebiteľskej
zmluvy jednak v zmysle § 52 a nasl. OZ a jednak aj v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. Vychádzajúc
z charakteru uvedeného vzťahu ako spotrebiteľskoprávneho sa súd prvotne zoberal otázkou aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu na vedení tohto sporu. Vychádzal pritom zo zákona o bankách, ktorý v §
92 ods. 8 stanovuje zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo
i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu a tiež aj z § 17 zákona č. 129/2010 Z.z.,
pri ktorom zase zásadnú otázku zohráva, či v predmetnom úverovom vzťahu došlo, príp. nedošlo k
platnému predčasnému zosplatneniu daného úveru. Dospel pritom k záveru, že na strane žalobcu nie je

daná aktívna vecná legitimácia. Súd prvej inštancie poukázal na znenie § 92 ods. 8 zákona o bankách,
v ktorom ustanovení sú upravené osobitné podmienky, za ktorých môže banka, a to aj bez súhlasu
klientapostúpiťpohľadávkunainúosobu,čovýkladom„acontrario“znamená,žeakpodmienkyuvedené
v tomto ustanovení splnené nie sú, banka platne postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže.
Podal podrobný výklad uvedeného ustanovenia, z ktorého mu vyplynulo, že pred samotným postúpením

pohľadávky banky na iný subjekt zákonná úprava vyžaduje osobitnú a samostatnú písomnú výzvu
banky, v ktorej banka pred uskutočnením postúpenia pohľadávky klienta na iný subjekt vyzve tohto
klienta na eventuálne zaplatenie a splnenie si zameškaného záväzku voči banke s upozornením, že
pokiaľ aj napriek písomnej výzve banky zostane naďalej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo i len časti peňažného záväzku voči banke, môže banka využiť svoje

oprávnenie a svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť inému subjektu aj
bez súhlasu klienta. Pripustil však, že je možné uvažovať o odklone od striktnej požiadavky na osobitnú
a samostatnú výzvu banky v zmysle názoru Najvyššieho súdu SR prezentovaného v rozhodnutiach sp.
zn. 2Cdo/266/2020 a sp. zn. 4Cdo/75/2020. Ide o prípady, keď niektorá výzva na zaplatenie vyčísleného
dlhu obsiahnutá napr. vo výzve pred zosplatnením alebo v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti

úveru, v sebe obsahovala jednoznačné poučenie o možnosti banky postúpiť pohľadávku na tretie osoby
v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd však poukázal na skutočnosť, že žalobca v danom
spore nepredložil okrem prípisu „Tretia upomienka - pokus o zmier“ zo dňa 7.9.2020, ktorá má mať
charakter výzvy v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a prípisu „Výzva na predčasné splatenie
zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa 22.10.2020 žiadnu inú písomnú výzvu od právneho predchodcu

žalobcu, ktorá by predchádzala postúpeniu pohľadávky. V danom prípade Výzva na predčasné splatenie
zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 22.10.2020 primárne predstavuje predčasné zosplatnenie
úveru a až sekundárne z nej vyplýva, že žalovaný je v omeškaní s úhradou záväzku z poskytnutého
spotrebiteľského úveru v sume 5.573,54 €. Preto súd oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa
22.10.2020 nepriznal aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorá by predchádzala

postúpeniu pohľadávky a ktorá by tak spĺňala charakter písomnej výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách a mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal jej existenciu.

3.3. Ďalej podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca neosvedčil, že pri predčasnom zosplatnení
predmetného úveru právneho predchodcu žalobcu, od ktorého mal nadobudnúť pohľadávku, ktorá je

predmetom sporu, postupoval v súlade s § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Z § 565 veta druhá OZ vyplýva iba to,
že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti
najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatenímzmeškanejsplátky,pričomzároveňuplynulalehota15dnínauplatnenieprávapoupozornenídlžníka (§ 53 ods. 9 OZ). Súd poukázal na to, že prípisom „Tretia upomienka - pokus o zmier“ zo dňa
7.9.2020 právny predchodca žalobcu žiadal žalovaného o úhradu sumy vo výške 394,68 €, pričom
žiadnym spôsobom nekonkretizoval, ktoré omeškané splátky uvedená suma predstavuje. Z obsahu

uvedeného prípisu len vyplýva, že uvedená suma by mala predstavovať istinu v sume 171,93 €, úroky v
sume 195,21 €, úroky z omeškania v sume 1,03 € a poplatky v sume 26,51 €. Súdu z výpisu vyplynulo,
že žalovaný by mohol byť v omeškaní so splátkami za mesiace máj 2020 až august 2020, keďže
splátky mali byť splatné vždy k 25. dňu tohto ktorého mesiaca, a teda za mesiac september 2020 ešte
nemohol byť v omeškaní. Z histórie úveru (č.l. 6 súdneho spisu) však vyplýva, že poslednú úhradu

od žalovaného (pred jeho ďalšími úhradami po 100 €, s ktorými mal začať až od dátumu 19.02.2021)
právny predchodca žalobcu evidoval zo dňa 1.6.2020 (stĺpec „ dátum“ - posledný riadok s údajom
„ 20200610“). Súd tak z prípisu zo dňa 7.9.2020 označeného ako „Tretia upomienka - pokus o zmier“
nemohol ani výkladom skrz ostatné listinné dôkazy dospieť k záveru, pre omeškanie ktorých splátok
právny predchodca žalobcu vykonal výzvu podľa § 53 ods. 9 OZ, ktorú by mala predstavovať vyššie
uvedená „Tretia upomienka - pokus o zmier“ zo dňa 7.9.2020 a následne pre ktorú z omeškaných

splátok vykonal aj predčasné zosplatnenie. V tejto súvislosti dal do pozornosti odôvodnenie rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2024, sp. zn. 5Cdo/197/2022, podľa ktorého: „Identifikácia splátky
je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti
dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná informácia najmä
v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť

aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ
oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ
pomýlenýavdôsledkuinformačnejasymetriemôžebyťpoškodený.“Súdpoukázalnaskutočnosť,žeani
v predčasnom zosplatnení úveru, ku ktorému došlo prípisom zo dňa 22.10.2020 označeným ako „Výzva
na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ nie je konkretizovaná splátka, pre ktorú právny

predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu uvedeného úveru. Podporne poukázal tiež na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2024, sp. zn. 5Cdo/2/2023, podľa ktorého: „V prípade, ak zo strany
veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53
ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne
špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh.“. Vzhľadom na

uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že oba vyššie uvádzané prípisy, teda „Tretia upomienka - pokus
o zmier“ zo dňa 7.9.2020, ktorá by mala predstavovať výzvu podľa § 53 ods. 9 OZ, ako aj „Výzva na
predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa 22.10.2020, ktorá by mala predstavovať
oznámenie podľa § 565 Občianskeho zákonníka, tak predstavujú neurčité, a tým aj neplatné právne
úkony. Zároveň „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa 22.10.2020 pre

svoju neurčitosť nemohla byť ani výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže žalovanému ako
spotrebiteľovi oznamovala informáciu, ktorá bola nepravdivá (zavádzajúca), keďže uvádzala nesprávnu
výšku jeho dlhu (podstatne vyššiu) v danom momente.

3.4. Súd zároveň podrobil spotrebiteľskoprávny vzťah medzi sporovými stranami súdnej kontrole aj z

hľadiska skúmania splnenia si povinnosti riadneho posúdenia bonity žalovaného zo strany právneho
predchodcu žalobcu, a to v súlade s § 7 ods. 16 a 17 zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd uvedenú povinnosť
považoval za splnenú.

3.5. Keďže súd dospel k záveru, že „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo

dňa 22.10.2020 pre svoju neurčitosť a pre skutočnosť, že podávala nepravdivú informáciu žalovanému
o výške jeho dlhu na uvedenom úverovom vzťahu v uvedenom momente nemohla predstavovať
výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, uvedená výzva tak v danom prípade chýbala a pre jej
absenciu nebolo preukázané splnenie podmienok zákona o bankách pre postúpenie pohľadávky z
právneho predchodcu žalobcu na žalobcu. Súd tak ustálil, že na strane žalobcu nie je daná vecná

aktívna legitimácia, keďže na základe postúpenia platne nenadobudol ním uplatňovanú pohľadávku voči
žalovanému. Vzhľadom na uvedené sa tak súd ďalej nezaoberal ďalšími okolnosťami relevantnými pre
posúdenie, či predmetný úver je, príp. nie je bezúročný a bez poplatkov, a teda či žalobcom uplatnený
nárok (ako z hľadiska istiny tak aj jej príslušenstva) je dôvodný v plnom rozsahu. O trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že

žalovanému nárok na náhradu trov voči žalobcovi nepriznal, nakoľko žalovaný bol síce v spore úspešný,
avšak náhradu trov konania si neuplatnil.4.1. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b),
f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. aby rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K obsahovým náležitostiam

výzvy v zmysle § 53 ods. 9 OZ a oznámenia, ktorým si veriteľ uplatnil právo podľa § 565 OZ uviedol,
že sa nestotožňuje s právnym posúdením veci súdom, v zmysle ktorého ak právny predchodca žalobcu
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 22.10.2020, pričom splátka, pre ktorú došlo k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti nebola vo výzve v zmysle § 53 ods. 9 OZ a následne ani v oznámení
o zosplatnení presne špecifikovaná, tak uplatnenie práva podľa § 565 OZ nebolo platné z dôvodu

neurčitosti týchto právnych úkonov. Žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
1Cdo/123/2022 z 30.1.2024, v ktorom sa súd nestotožnil s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že
špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného
zosplatneniadlhu.Žiadnutakútopovinnosť(uviesťvzosplatneníkonkrétnusplátku)totižzákonveriteľovi
neukladá. Mal za to, že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z
princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a

teda vzhľadom na ustanovenie § 565 druhej vety OZ je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo
vyvolané tou splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti. Žalobca konštatoval, že v
súčasnosti existuje zásadný rozpor ohľadom náležitostí/obsahu zosplatňujúcej výzvy (resp. výzvy, ktorá
zosplatneniu predchádza), kedy dochádza z dôvodu (diametrálne) odlišného posudzovania predmetnej
právnej otázky súdmi na všetkých úrovniach k právnej neistote na strane subjektov súkromnoprávnych

vzťahov. Uviedol argumenty podporujúce výklad, podľa ktorého nielen, že nie je potrebné, ale ani
dobre možné uvádzať splátku, pre ktorú veriteľ využil právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť. Prvým
z nich je skutočnosť, že zákon takéto označenie splátky v zosplatňujúcom úkone, resp. výzve podľa
§ 53 ods. 9 OZ veriteľovi neukladá. Okrem tohto argumentu žalobca namietol, že v predmetnej veci
posudzované výzvy pred vyhlásením splatnosti, či zosplatňujúca výzva z hľadiska obsahu uvádzajú

celkovú dlžnú sumu, s ktorou bol dlžník toho času v omeškaní. Priemerný spotrebiteľ tak má vedomosť
o výške sumy, zaplatením ktorej zabráni zosplatneniu úveru (i vtedy, ak je táto suma uvedená vo
výzve bez toho, aby sa uviedla konkrétna splátka, pre ktorú sa úver zosplatňuje). Ďalším argumentom
je, že špecifikácia splátky nemá v konečnom dôsledku žiaden pozitívny dopad na zvýšenie platobnej
disciplíny dlžníka-spotrebiteľa a absencia špecifikácie splátky nestavia spotrebiteľa do nevýhodnejšieho

postavenia. Vyhlásenie splatnosti je totiž jednostranný právny úkon – ide o právo veriteľa (ak sú splnené
podmienky), pričom spotrebiteľovi „nepomôže“ poznanie, ktorá bola tá „rozhodná“ splátka. Žalobca
poukázal na skutočnosť, že predmetnú otázku posudzovali súdy približne od roku 2008 – do roku
2024 a z rozhodovacej praxe súdov (na všetkých úrovniach) pre banky požiadavka na špecifikáciu
splátky vo výzve zosplatňujúcej, resp. pred zosplatnením nevyplynula. Až v roku 2024 došlo k zásadnej

zmene pri posudzovaní obsahu predmetného ustanovenia. Pripustil, že aj keď sa súdna prax môže v
čase vyvíjať, nová argumentácia konajúceho súdu pre posudzovanie (ne)platnosti uvedených právnych
úkonov (výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ a zosplatnenia) predstavuje zásadný zásah do právnej istoty
veriteľov. Poukázal zároveň na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.11.2022, sp. zn. 7Cdo/268/2020,
vydaným pod R29/2023, v ktorom riešil právnu otázku premlčania a v ktorom dovolací súd musel

nevyhnutne posudzovať aj náležitosti jednotlivých výziev (ak posudzoval začiatok plynutia premlčacej
doby), pričom nedospel k záveru o tom, že by zákon veriteľovi ukladal povinnosť uviesť rozhodnú splátku
v tej-ktorej výzve.

4.2. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že predmetné znenie OZ bolo s účinnosťou od 1.11.2024

novelizované, čím zákonodarca s konečnou platnosťou vyriešil predmetnú problematiku. Odcitoval
znenie § 53 ods. 10 OZ účinné od 01.11.2024, podľa ktorého: ,,Ak sú splnené podmienky podľa odseku
9, obchodník je povinný vo výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, poskytnúť
spotrebiteľovi dodatočnú lehotu na plnenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní od doručenia výzvy. Ak
spotrebiteľ neuhradí splátky, s ktorými je v omeškaní, v dodatočnej lehote poskytnutej mu obchodníkom,

jej uplynutím sa stáva celé plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy splatným; ustanovenie § 565 sa nepoužije.
Obchodník je povinný vo výzve na vrátenie splátok, s ktorými je spotrebiteľ v omeškaní, upozorniť
spotrebiteľa na následok podľa predchádzajúcej vety a uviesť sumu splátok, s ktorými je spotrebiteľ v
omeškaní.“ Uviedol, že v zmysle novelizovaného ustanovenia § 53 ods. 10 OZ je zrejmé, že ani po jeho
novelizácii nebude „obligatórnou“ náležitosťou výzvy uvedenie konkrétnej splátky, resp. jej špecifikácia,

ale postačujúcim údajom na platné zosplatnenie bude uvedenie sumy, s ktorou je dlžník v omeškaní
(obdobne ako je splnené v danom prípade a napokon ako činili veritelia, resp. banky vždy). Jedná sa
pritomoreakciuzákonodarcunarozhodovaciupraxSúdnehodvoraEÚ,ktorátaktiežuvedenúpovinnosť
konkretizovať splátku, pre ktorú k zosplatneniu došlo, nevyžaduje. Žalobca dal do pozornosti súdu nálezÚstavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 1.4.2015, podľa ktorého: „Prehnané formalistické
požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha
všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii 6 relevantných právnych

úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov
jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania.“ Tiež
odkázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 796/2016-65 zo dňa 22.6.2017, v ktorom uvádzal, že
„Právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané
ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Vychádzajúc z vyššie citovaných rozhodnutí Ústavného súdu

SR považoval žalobca riešenie uvedenej právnej otázky zo strany súdu v predmetnej problematike za
právne neudržateľné, a to aj s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.8.2024,
sp. zn. 5CoCsp/12/2023.

4.3. Žalobca poukázal na to, že zo zákonných ustanovení vyplýva, že na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti je potrebné, aby: 1. bola táto možnosť dohodnutá, 2. aby bol dlžník v omeškaní aspoň tri

mesačnésplátkya3.abyboldlžníknamožnosťvyhláseniamimoriadnejsplatnostiveriteľomupozornený
v lehote nie kratšej ako 15 dní pred uplatnením tohto práva – pričom veriteľ vo výzve podľa § 53 ods.
9 OZ (avšak ani v oznámení o zosplatnení) nie je povinný špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou
sa dlžník omeškal – a teda pre ktorú splátku k zosplatneniu došlo. Uviedol, že v predmetnej veci zo
strany veriteľa nedošlo pri uplatnení práva podľa § 565 OZ k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti. V

konaní bolo riadne preukázané, že možnosť zosplatnenia úveru bola medzi postupcom a žalovaným
dohodnutá, čo napokon nemal za sporné ani samotný súd a žalovaný bol preukázateľne v omeškaní
so zaplatením splátok aspoň tri mesiace. Mal za zrejmé, že v prípade, ak postupca vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru podaním zo dňa 22.10.2020– toto svoje právo uplatnil v súlade s § 565 OZ a v súlade s
aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

5Cdo/224/2021 z 30.11.2022, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022,
uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/26/2023 z 29.11.2023 atď.) pre nezaplatenie splátky
splatnej dňa 25.06.2020 (t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po
dobu troch mesiacov a pre ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru)
a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s § 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného)

s platením splátok po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom spotrebiteľ (žalovaný) bol nesporne na toto
oprávnenie veriteľa upozornený (podaním zo dňa 7.9.2020). Špecifikácia splátky, pre ktorú došlo k
zosplatneniu by bola, prihliadnuc na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nadbytočná –
keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o
splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky – a teda veriteľ si nemôže „vybrať“ pre nesplnenie ktorej

splátky toto právo uplatňuje, ako nesprávne uzatvoril súd prvej inštancie. Žalobca opakovane zdôraznil,
že žiadne zákonné ustanovenie neukladá postupcovi povinnosť vo výzve v zmysle § 53 ods. 9 OZ a
rovnako ani v oznámení o zosplatnení špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou sa žalovaný omeškal.
Žalobca ďalej v nadväznosti na rozhodnutie súdu uviedol, že určenie, pre nezaplatenie ktorej konkrétne
určenej splátky nastalo zosplatnenie dlhu, je právnym posúdením, t.j. výhradne na posúdení súdu a

žalobca nemá povinnosť vec právne kvalifikovať, ale len skutkovo vymedziť, čo napokon aj bezpochyby
urobil.

4.4. V ďalšom žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, v rámci
ktorej tento opakovane konštatoval, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj

princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95, IV. ÚS 108/2010), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby
sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného
súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS

328/05). Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo dňa 21.11.2017, sp. zn. III. ÚS 289/2017 uviedol,
že: „Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam,
ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje
základnému princípu materiálneho právneho štátu.“ Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6CoCsp/20/2023 zo dňa 24.6.2024; uznesenie

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 26CoCsp/1/2023 zo dňa 11.1.2024, uznesenie Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp. zn. 17CoCsp/7/2023 zo dňa 24.10.2023; uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn.
12CoCsp/39/2022 zo dňa 31.8.2023; uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3CoCsp/1/2022
zo dňa 30.3.2023.4.5. Žalobca sa nestotožnil ani s tým, že by bez uvedenia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu
v upozornení na možné zosplatnenie, resp. v samotnom úkone, ktorým veriteľ dosiahol splatnosť dlhu

dlžníka, boli takéto právne úkony neurčité. Prejav vôle je totiž neurčitý len v tých prípadoch, pokiaľ je
neistý jeho obsah, t. j. keď sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť. Z
obsahu uvedených úkonov je však celkom zrejmý úmysel veriteľa, t. j. upozornenie dlžníka v súlade s §
53 ods. 9 OZ na to, že je v omeškaní po dobu viac ako 3 mesiacov, je z neho zrejmá aj celková výška
jeho omeškania a rovnako upozornenie na to, že v prípade, ak omeškané plnenie neuhradí v dodatočnej

lehote, je veriteľ oprávnený žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Rovnako z obsahu zosplatnenia je
zrejmá vôľa veriteľa, aby nastala splatnosť celej pohľadávky z dôvodu porušenia povinností na strane
dlžníka – nedodržania jeho platobnej disciplíny. V odôvodnení napadnutého rozsudku súdu absentuje
vysvetlenie, v čom identifikoval neurčitosť právnych úkonov, t. j. ako konkrétne sa pri absencii určenia
splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie (za dodržania podmienok podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ)
v uvedených právnych úkonoch prejavil vnútorný rozpor takýchto úkonov. Z uvedeného dôvodu má

žalobca za to, že rozsudok súdu je rovnako nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia. S ohľadom
na vyššie uvedené mal žalobca za to, že právne posúdenie súdu ohľadom neplatnosti zosplatnenia
nemôže obstáť a je nesprávne, nakoľko právny predchodca žalobcu v danom prípade zosplatnil úver v
plnom súlade so zákonom a platne. V nadväznosti na tento nesprávny právny záver súdu prvej inštancie
je rovnako nesprávne aj jeho právne posúdenie ohľadom neplatného postúpenia pohľadávky.

4.6. Čo sa týka splnenia zákonných podmienok pri postúpení bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8
zákona o bankách, bol žalobca presvedčený, že pred postúpením pohľadávky pôvodný veriteľ dodržal
všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá. Žalovaný bol v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych

dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom vyzvaný na úhradu omeškaných splátok -
výzvou zo dňa 7.9.2020 na úhradu dlžnej sumy – označenou ako „Tretia upomienka – pokus o zmier“ s
podacím hárkom preukazujúcim doručovanie písomnosti do dispozičnej sféry žalovaného a potvrdením
zo stránky Slovenskej pošty o doručení písomnosti žalovanému; 2. výzvou zo dňa 22.10.2020, ktorou
postupca vyhlásil úver za predčasne splatný spolu s doručenkou preukazujúcou doručenie písomnosti

do dispozičnej sféry žalovaného. Za kvalifikovanú výzvu právneho predchodcu žalobcu v zmysle § 92
ods. 8 zákona o bankách pritom možno považovať nielen výzvu zo dňa 7.9.2020, ale aj oznámenie
o vyhlásení splatnosti zo dňa 22.10.2020 (obe obsahovali výzvu na zaplatenie). Ustanovenie § 92
ods. 8 zákona o bankách nijakým možným výkladom nepojednáva o tom, že na platné postúpenie
pohľadávky je potrebná „osobitná“ výzva (a rovnako neurčuje ani žiadne jej osobitné náležitosti, ako

nesprávne uvádza okresný súd). Napadnuté rozhodnutie nezohľadňuje judikatúru najvyšších súdnych
autorít, pokiaľ ide o obsahové náležitosti výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (žiadne zákonné
ustanovenie neustanovuje, že by táto výzva musela obsahovať explicitné upozornenie na možnosť
postúpenia pohľadávky), ako aj, či výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách možno rozumieť podanie,
ktorým veriteľ vyhlasuje splatnosť pohľadávky. Poukázal na uznesenie NS SR, sp. zn. 9Cdo/165/2022

zo dňa 27.9.2023, podľa ktorého z výzvy na zaplatenie nemusí výslovne vyplývať, že ak dlžník sumu
neuhradí, veriteľ pristúpi k postúpeniu pohľadávky, musí z nej však byť bez akýchkoľvek pochybností
zrejmá konkrétna špecifikácia pohľadávky, ktorú má dlžník uhradiť. A z iného rozhodnutia NS SR, sp. zn.
7Cdo/191/2021 vyplýva, že za výzvu na plnenie pred postúpením podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách
možno považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti, ak jeho obsahom je výzva dlžníkovi

na zaplatenie pohľadávky. V tejto otázke odkázal aj na iné rozhodnutia NS SR, sp. zn. 1Obdo/92/2018 zo
dňa 20.11.2019 a sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.3.2018 ako aj rozhodnutia krajských súdov Slovenskej
republiky.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu do dňa rozhodnutia odvolacieho súdu nevyjadril.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu
vyplývajúcom z § 379 CSP a z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.

1 písm. b), f), h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny a preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok potvrdil s odkazom na
ust. § 387 ods. 2 CSP.7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.8.2025 o 10.15 hod. v
pojednávacej miestnosti č.dv. 215//II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
bolo zverejnené dňa 13.8.2025 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ust. § 219 ods. 1, 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

8. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie
procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže

legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP týkajúci sa skutkových vád rozhodnutia
(nesprávnych skutkových zistení), je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti

oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok
hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193 a § 205 CSP.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Právne posúdenie veci je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil
omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), t.j. ak posúdil vec podľa právnej

normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil,
prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval a vyvodil nezodpovedajúce závery o právach
a povinnostiach strán.

12. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej

inštancie v konaní v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a odvolaním vymedzeného zamerania
odvolacieho prieskumu a dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v
posudzovanom spore naplnené. Súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov správne zistil skutkový
stav veci, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyplynuli
z tvrdení žalobcu alebo inak vyšli v konaní najavo, skutkové zistenia podradil pod relevantné

hmotnoprávne predpisy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav a pri
hmotnoprávnom posúdení veci vyvodil správne závery.

13. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo,
preto odvolací súd na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie, odkazuje.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil otázku zosplatnenia úveru, platnosti
zmluvy o postúpení pohľadávky a z toho vyplývajúcej otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
a dôvodnosti uplatneného nároku. Dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie v týchto otázkach, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1CSP) a v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje v súlade s § 387 ods. 2 CSP, a to zreteľom na to, že:
a) odôvodnenie a rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden celok, a preto nie
je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého

rozsudkusúduprvejinštancie,sktorýmisastotožňuje,b)odôvodneniesúdnehorozhodnutiavopravnom
konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom
prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci
konania o opravnom prostriedku preskúmavalo (porov. napr. IV. ÚS 350/2009, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS

124/2011, II. ÚS 127/07).

14. Podstatným z hľadiska rozhodnutia vo veci bolo v odvolacom konaní vysporiadať sa s otázkou
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a platného postúpenia pohľadávky v nadväznosti na jeho tvrdenie, že
došlo k platnému zosplatneniu pohľadávky i napriek tomu, že výzva na zaplatenie, ktorá predchádzala
zosplatneniu ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru neobsahovali údaj o tom, pre

nezaplatenie ktorej splátky malo dôjsť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ako aj poučenie o riziku
postúpenia pohľadávky na tretí subjekt.

15. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáha od žalovaného zaplatenia
dlžnej sumy vo výške 5.775,85 € s prísl. zo záväzkového právneho vzťahu založeného Zmluvou o

poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX uzatvorenou dňa 10.7.2017
medzi právnym predchodcom žalobcu VÚB, a.s. a žalovaným (ďalej tiež len „Zmluva“), na základe ktorej
bol žalovanému poskytnutý bezúčelový spotrebný úver vo výške 7.000 €, ktorý sa žalovaný zaviazal
splácaťvmesačnýchsplátkach(vpočte96)vovýške122,30€(ztohosplátkapoistného5,67€mesačne)
od 25.7.2017 do 25.6.2025 (termín konečnej splatnosti úveru). Výška úrokovej sadzby platnej ku dňu

schválenia úveru bola 12,90 % ročne (so zľavou). V zmluve bola dojednaná RPMN vo výške 14,19 %,
vypočítaná z celkových nákladov dlžníka vo výške 4.336,48 €, poplatku za poskytnutie úveru 140 €,
mesačnej splátky vo výške 116,63 €, pričom celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť, predstavovala
sumu 11.336,48 € a priemerná RPMN hodnotu 9,68 %. Žalovaný svoj dlh riadne neuhrádzal, preto
ho právny predchodca žalobcu opakovane vyzýval na úhradu dlžnej sumy a dňa 7.9.2020 zaslal

žalovanému Tretiu upomienku - pokus o zmier, v ktorej žalovaného (dlžníka) vyzval na okamžité
zaplatenie dlžnej sumy, ktorú vyčíslil na 394,68 € pozostávajúcu z istiny vo výške 171,93 €, úrokov vo
výške 195,21 €, úrokov z omeškania vo výške 1,03 € a poplatkov vo výške 26,51 € a upozornil ho na
možnosť predčasného zosplatnenia úveru a banky odstúpiť od Zmluvy. Pre nesplácanie pohľadávky
veriteľ listom zo dňa 22.10.2020 celý úver predčasne zosplatnil, v ktorom liste bol žalovaný zároveň

vyzvaný na úhradu zostatku úveru vrátane príslušenstva vo výške 5.573,54 € (z toho istina 5.212,74
€, úroky 320,34 €, sankčné úroky 2,61 € a poplatky 37,85 €). Pohľadávku voči žalovanému nadobudol
žalobca na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 (uzavretej medzi VÚB
ako postupcom a EOS KSI Slovensko, s.r.o. ako postupníkom) a Žiadosti o postúpenie a prevod zo
dňa 3.10.2022 potvrdenej v mene postupcu VÚB, a.s. a v mene postupníka spoločnosťou EOS KSI

Slovensko, s.r.o..

16. Keďže v prejednávanom spore ešte pred podaním žaloby došlo k postúpeniu pohľadávky voči
žalovanému z právneho predchodcu žalobcu (banky /postupcu/ - VÚB, a.s.) na žalobcu (nebankový
subjekt /postupník/ - EOS KSI Slovensko, s.r.o.), správne sa súd prvej inštancie zaoberal predovšetkým

otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z
ktoréhovyvodzuježalobouuplatnenýnárok.Preoznačeniestavuvyplývajúcehozhmotnéhopráva,kedy
je jedna strana sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti,
ktoré sú predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem „vecná legitimácia“. Z hľadiska
posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická

osoba len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy
iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená,
že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom
toho hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/192/2004). V prípade nároku zo zmluvy o poskytnutí úveru to bude veriteľ z takejto

zmluvy (banka). Iný subjekt, než veriteľ zo zmluvy o poskytnutí úveru, ktorý uzavrel s klientom zmluvu
o poskytnutí úveru, sa môže úspešne domáhať plnenia z takejto zmluvy iba v prípade, ak preukáže, že
pohľadávka veriteľa zo zmluvy na neho prešla alebo bola prevedená, a to v súlade s právnym poriadkom.
Jedným zo spôsobov zmeny v osobe veriteľa je aj postúpenie pohľadávky zmluvou, t.j. dvojstrannýmprávnym úkonom. V prípade, že veriteľom je banka, na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky okrem
všeobecných náležitostí právneho úkonu je potrebné splniť aj ďalšie podmienky stanovené v § 92 ods.
8 zákona o bankách.

17. Podľa § 524 ods. 1 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému.

18. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky (dňa

28.2.2023), Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju
pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to
aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté
pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu

ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.

Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

19. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách treba dospieť k záveru, že jednoznačne
definuje podmienky, za akých možno postúpiť pohľadávku patriacu banke buď inej banke alebo aj
subjektu, ktorý nie je bankou. Dané predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

20. Pre platné postúpenie pohľadávky bankou na nebankový subjekt sa vyžaduje v zmysle § 92 ods.
8 zákona o bankách kumulatívne splnenie týchto podmienok: a) existencia splatnej pohľadávky, b)
písomná výzva banky na splnenie dlhu dlžníkovi, ktorý je v omeškaní s plnením a jej preukázateľné
doručenie dlžníkovi a c) dlžníkovo nepretržité omeškanie viac ako 90 dní so splnením jeho záväzku voči

banke. Je pritom na veriteľovi preukázať tieto skutočnosti, vrátane dôkazu preukazujúceho doručenie
takejto výzvy dlžníkovi bankou.

21. Súdna prax je jednotná v závere, že v prípade nesplnenia týchto osobitným zákonom stanovených
predpokladov pre postúpenie bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, ide o postúpenie v rozpore

so zákonom, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ zakázané (vylúčené). Ide teda
o neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ, keďže zmluva o postúpení pohľadávok je v rozpore so
zákonom o bankách v prípade nesplnenia stanovených podmienok (viď uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 24.4.2018 sp. zn. 1Cdo/147/2017, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.3.2018 sp. zn.
7Cdo/26/2017, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.11.2019 sp. zn. 1Obdo/92/2018 etc).

22. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, podmienkou platného postúpenia pohľadávky banky na nebankový
subjekt v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách je v prvom rade existencia splatnej pohľadávky v
čase postúpenia. Banka ako účastník zmluvy o úvere má obmedzené možnosti postúpenia svojej
pohľadávky voči svojmu klientovi zo zmluvy o úvere, pretože môže postúpiť bez súhlasu klienta iba

splatnú pohľadávku, resp. jej splatnú časť. Postúpením nesplatnej pohľadávky inému subjektu ako je
banka, by totiž došlo k neprípustnému vstupu iného subjektu do aktívneho právneho vzťahu, ktorého
účastníkom v zmysle zákonnej úpravy zákona o bankách môže byť iba banka. Z uvedeného zároveň
vyplýva, že mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru nemôže úspešne uplatniť iný subjekt ako banka
(na základe zmluvy o postúpení pohľadávky), keďže tomu bráni vyššie uvedená prekážka v možnosti

postúpiť nesplatnú pohľadávku.

23. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok (v roku
2022) nebol úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému právnym predchodcom žalobcu VÚB, a.s. splatný,a to vzhľadom na dojednanú konečnú splatnosť úveru dňa 25.6.2025. Muselo teda ísť o pohľadávku,
ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 17 ods. 1
písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky. Právny

predchodca žalobcu ako pôvodný veriteľ preto musel platne vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru podľa
§ 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ. Správne preto súd prvej inštancie skúmal, či došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení s § 53 ods. 9 a § 565 OZ –
t.j. splatnej pohľadávky.

24. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak
je neplatný.

25. Podľa § 39 rovnakého zákona neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

26. Podľa § 53 ods. 9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach,
môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so
zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
tohto práva.

27. Podľa § 565 OZ, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

28. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplývajú podmienky, za ktorých môže veriteľ žiadať o

zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ktorými sú v zmysle § 565 OZ: 1. možnosť
straty výhody splátok bola výslovne určená v dohode medzi veriteľom a dlžníkom alebo v súdnom
rozhodnutí, 2. dlžník nesplní niektorú zo splátok v deň jej splatnosti a 3. veriteľ požiada dlžníka o
zaplatenie celej pohľadávky do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

29. Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, k vyššie uvedeným podmienkam pristupujú ešte ďalšie
dve podmienky v zmysle citovaného § 53 ods. 9 OZ, a to: 1. veriteľ má právo na tzv. stratu výhody
splátok (možnosť požadovať zaplatenie celého dlhu naraz pred jeho konečnou splatnosťou) najskôr po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a 2. veriteľ upozornil spotrebiteľa v lehote
nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

30. V prejednávanom spore žalobca splnenie povinností v zmysle vyššie citovaného zákonného
ustanovenia pre platné postúpenie pohľadávky jeho právnym predchodcom preukazoval treťou
upomienkou - pokusom o zmier (výzva pred žiadosťou o predčasné splatenie zostatku úveru) zo dňa
7.9.2020 (č.l. 6), výzvou na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 22.10.2020

(č.l. 11), oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 13.10.2022 (č.l. 43), prílohou k zmluve o postúpení
pohľadávok (č.l. 35) a žiadosťou o postúpenie a prevod zo dňa 3.9.2022 (č.l. 82).

31. Súd prvej inštancie v danej veci založil svoj záver o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
na úvahe, že jeho právny predchodca neplatne zosplatnil celý dlh, keď žalovanému doručil výzvu zo

dňa 7.9.2020 a výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 22.10.2020
a ani v jednej z listín nebola konkretizovaná splátka, pre ktorú právny predchodca žalobcu pristúpil
k zosplatneniu celého zostatku úveru. Z uvedeného dôvodu obe listiny (Tretia upomienka - pokus
o zmier zo dňa 7.9.2020 ako aj Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa
22.10.2020) posúdil súd ako neurčité, a tým aj neplatné právne úkony.

32. Odvolací súd musí prisvedčiť súdu prvej inštancie, že i keď žalobca preukázal doručenie oboch listín,
ani z jednej z nich nie je zrejmé to, s ktorou konkrétnou splátkou mal byť žalovaný v omeškaní, keďže v
Tretej upomienke - pokuse o zmier zo dňa 7.9.2020 je uvedená len dlžná pohľadávka vo výške 394,68
€ a vo Výzve na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 22.10.2020 predčasne

splatný zostatok úveru vo výške 5.573,54 €.
33. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/197/2022 zo dňa 26.6.2024 bola vyriešená otázka,
či vo výzve veriteľa dlžníkovi pred zosplatnením podľa § 53 ods. 9 OZ je veriteľ povinný uvádzať aj
konkrétnu splátku, s ktorou je dlžník v omeškaní, a to tak, že pre platný úkon zosplatnenia je zo stranyveriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na
uplatnenie tohto práva - odkaz na § 53 ods. 9 OZ) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú
jednorazovo a predčasne môže zosplatniť celý dlh. Najvyšší súd tiež uviedol, že identifikácia splátky

je potrebná z dôvodu identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby, ale i pre potrebu vedomosti
dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru. Je to podstatná informácia najmä
v situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť
aj dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ
oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ

pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený.

34. S vyššie uvedeným záverom sa stotožnil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/15/2023
zo dňa 25.9.2024, keď uviedol, že neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu
na zaplatenie neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, malo za následok
neplatnosť zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť

zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia bankovej
pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách,
v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne
v spore.

35. Otázka splnenia podmienok vyplývajúcich z § 53 ods. 9 a § 565 OZ bola tiež predmetom posúdenia
Najvyšším súdom SR aj v rozhodnutí zo dňa 13.2.2025, sp. zn. 6Cdo/152/2022, v zmysle ktorého bez
konkretizácie splátky, pre ktorú prichádza zosplatnenie, nie je možné spoľahlivo určiť, či k uplatneniu
práva došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok (uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd dospel k záveru, že právny úkon nekonkretizujúci splátku je

úkonom,ktorýobchádzazákon (nakoľkonaprieknezakotveniuvýslovnejzákonnejpožiadavkynatakúto
náležitosť jej absencia spôsobuje nedodržanie účelu úpravy, ktorým je možnosť overenia si splnenia
požiadaviek slúžiacich zvýšenej ochrane spotrebiteľa) a i nedostatočne určitý, v oboch prípadoch
sankcionovaný neplatnosťou (či už podľa § 39 alebo § 37 ods. 1 OZ), berúc v tomto smere do úvahy
najaktuálnejšie rozhodnutie NS SR – R 34/2025 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí

súdov SR pod č. 3/2025.

36. S poukazom na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR aj odvolací súd zastáva názor,
že vo výzve na úhradu pred zosplatnením (§ 53 ods. 9 OZ), resp. vo výzve na predčasné splatenie
zostatku úveru musí byť uvedené, s ktorou konkrétnou splátkou je dlžník v omeškaní, a to z dôvodov: 1)

určenia, či k uplatneniu práva (zosplatneniu dlhu) došlo za splnenia preň zákonom určených podmienok
(uplynutia oboch lehôt podľa § 53 ods. 9 OZ), 2) identifikácie prvého dňa plynutia premlčacej doby ako
aj 3) potreby vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru.

37. Keďže ani v jednej z uvedených výziev (Tretia upomienka - pokus o zmier zo dňa 7.9.2020 a Výzva

na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom zo dňa 22.10.2020) nebola špecifikovaná
splátka, pre ktorú bol dlh predčasne zosplatnený, obe výzvy súd prvej inštancie správne posúdil ako
neurčité, a tým aj neplatné právne úkony. Písomná výzva banky na splnenie dlhu dlžníkovi, ktorý
je v omeškaní s plnením v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách tak chýbala a pre jej absenciu
nedošlo k platnému zosplatneniu dlhu. Ak úver nebol platne zosplatnený, v čase postúpenia pohľadávky

(13.11.2020) nebola ešte celá pohľadávka splatná (išlo o tzv. „živý úver“), a preto postúpenie pohľadávky
bolo vykonané v rozpore s citovaným § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. a § 92 ods. 8 zákona
o bankách, ktoré výslovne zakazujú postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, ak nie sú
splnené podmienky upravené v tomto ustanovení. V dôsledku uvedeného sa žalobca (postupník) nestal
nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia z pohľadávky právneho predchodcu žalobcu (postupcu) voči

žalovanému, a teda nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom spore.

38. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd vzhľadom na aktuálne rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR v uvedenej problematike stotožňuje a má za to, že súd prvej inštancie rozhodol
správne, ak žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní zamietol.

39. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že vecnú správnosť napadnutého rozsudku nie je spôsobilá
spochybniť ani odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil náležitosti výzvy
na zaplatenie právneho predchodcu žalobcu zo dňa 7.9.2020, resp. zo dňa 22.10.2020 v zmysle § 92ods. 8 zákona o bankách, keď mal za to, že v uvedenej výzve mal byť dlžník upozornený na možnosť
postúpenia pohľadávky na iný (aj nebankový) subjekt bez súhlasu dlžníka.

40. V tejto otázke odvolací súd upriamuje pozornosť súdu prvej inštancie, že k náležitostiam výzvy na
plnenie pred postúpením bankovej pohľadávky už súdna prax zaujala stanovisko, napr. v uzneseniach
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/165/2022 a sp. zn. 1Cdo/154/2022. V uvedených rozhodnutiach
Najvyšší súd SR poukázal na to, že z citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva
len to, že banka môže postúpiť svoju pohľadávku, ak napriek písomnej výzve banky jej klient/dlžník je

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného
záväzkuvočibanke.Zpredmetnéhoustanoveniavšakpripoužitížiadnejzvýkladovýchmetódnevyplýva
povinnosť banky osobitne upozorňovať, resp. informovať klienta/dlžníka na skutočnosť, že po uplynutí
lehoty 90-dní omeškania dlhu bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu. Uvedené
požiadavky sú nad rámec zákona a nie je možné ich vyžadovať a ich nesplnenie považovať za dôvod
neplatnosti postúpenia pohľadávky banky na základe § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pre úplnosť

odvolací súd dodáva, že ak by zákonodarca mienil uložiť banke povinnosť vo výzve podľa § 92 ods.
8 zákona o bankách upozorniť na možnosť postúpenia pohľadávky, bol by to v citovanom ustanovení
explicitne uviedol podobne ako je v § 53 ods. 9 OZ výslovne formulovaná požiadavka, aby veriteľ pred
predčasným zosplatnením pohľadávky upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Ustanovenie §
92 ods. 8 zákona o bankách takéto upozornenie nevyžaduje, a preto vo výzve podľa § 92 ods. 8 zákona

o bankách nemusí banka klienta upozorniť na možnosť postúpiť pohľadávku na tretí subjekt.

41. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil napadnutý rozsudok v celom
jeho rozsahu ako vecne správny s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný procesný
úspech, nepriznal nárok na náhradu trov proti žalobcovi, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli
stým,ženeúspešnýžalobcanemánároknanáhradutrovodvolaciehokonaniazdôvodujehoneúspechu
v odvolacom konaní, pričom o výške priznaných nárokov na náhradu trov konania rozhodne súd prvej

inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

43.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).