Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/79/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1522204030
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1522204030.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: KASUM s. r. o.,
IČO: 46 544 364, Bratislava, Klincová č. 37/B, zastúpený: spoločnosťou VRBA & PARTNERS s.r.o.,
IČO: 35 918 225, Bratislava, Sliezska č. 9, za ktorú koná JUDr. Branko Vrba, proti žalovanému:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva Financií Slovenskej republiky, IČO: 00 151

742, Bratislava, Štefanovičova č. 5, o zaplatenie sumy 38.294,95 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcuprotirozsudkuMestskéhosúduBratislavaIVzodňa23.januára2024,č.k.B5-12C24/2022-499,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 23. januára 2024, č.k. B5-12
C 24/2022-499, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 23.1.2024, č.k. B5-12 C 24/2022-499, I. žalobu zamietol;
II. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa
13.6.2022, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 38.294,95 € s príslušenstvom
titulom náhrady vzniknutej škody. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 25.10.2012 podal daňové
priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2012, v ktorom uviedol
nadmerný odpočet v sume 24.929,31 €. Daňový úrad Bratislava u neho vykonal daňovú kontrolu na

zistenie oprávnenosti nároku na vrátanie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie
september 2012, ktorá sa začala dňa 21.12.2012. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil
protokol č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, zo dňa 19.3.2014.
Na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXX/XXXX,
zo dňa 10.8.2015, mu určil rozdiel dane v sume 24.576,- € znížením nadmerného odpočtu zo sumy
24.929,31 € na sumu 353,31 €; rozhodnutie mu bolo doručené dňa 21.8.2015, voči ktorému
podal odvolanie. Finančné riaditeľstvo svojim rozhodnutím č. XXXXXXX/XXXX, zo dňa 26.11.2015,

rozhodnutie Daňového úradu Bratislava potvrdilo. Na podklade správnej žaloby Krajský súd v Bratislave
rozsudkom zo dňa 5.10.2017, sp.zn. 6 S 11/2016, žalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky
na základe jeho kasačnej sťažnosti rozsudkom zo dňa 27.3.2019, sp.zn. 10 Sžfk
10/2018, zrušil rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd Bratislava
rozsudkomzodňa21.5.2020,sp.zn.6S94/2019,zrušilrozhodnutieFinančnéhoriaditeľstvaajdaňového
úradu a vrátil ich na ďalšie konanie. Daňový úrad Bratislava, rozhodnutím č. XXXXXXX/XXXX, zo

dňa 6.5.2021, mu určil rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 0,- € na dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie september 2012. Daňový úrad Bratislava mu priznal nadmerný odpočet za
zdaňovacie obdobie september 2012 v sume 24.929,31 €, ktorý mu bol vrátený dňa 19.5.2021. Ďalejdôvodil, že dňa 13.1.2022 zaslal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava. Žalovaný mu listom zo dňa
16.5.2022, č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX oznámil, že uplatnený nárok bol predbežne prerokovaný a

je neopodstatnený. Nezákonným rozhodnutím, z titulu ktorého si uplatňuje nárok na náhradu škody
bolo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXXX/XXXX, ktoré bolo zrušené rozsudkom
krajského súdu najmä z dôvodu, že daňové orgány nedostatočne zistili skutkový stav, svoje rozhodnutie
neodôvodnili dostatočne a nevysporiadali sa s jeho podstatnými argumentmi. Poukázal na uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.5.2011, sp.zn. 4 M Cdo20/2009 a zo dňa 30.4.2013,

sp.zn. 6 Cdo 103/2011. Vydaním nezákonného rozhodnutia mu vznikla škoda z titulu výdavkov na
právne zastupovanie v daňovom konaní vo výške 3.478,16 €, škoda z titulu udržiavania jeho obchodnej
spoločnosti pri živote vo výške 20.914,09 € a škoda z úrokov z požičaných peňazí vo výške 13.902,70
€. Pokiaľ ide o výdavky na právne zastupovanie, príčinná súvislosť je daná, nakoľko jedinou príčinou
pokračovania konaní na Daňovom úrade Bratislava po vydaní a zrušení nezákonného rozhodnutia a
s tým spojený vznik škody - trov, bolo nezákonné rozhodnutie. Ak by nebolo vydané, tieto úkony by

neboli vykonané. Suma zodpovedá tarifnej odmene advokáta podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za sedem
úkonov právnej služby vykonaných po 21.5.2020. Rovnako je daná príčinná súvislosť medzi škodou
z udržiavania obchodnej spoločnosti pri živote a nezákonným rozhodnutím, pretože spoločnosť bola
udržiavaná pri živote výlučne z dôvodov prebiehajúcich konaní. Po vydaní nezákonného rozhodnutia
podnikateľskú činnosť už nevykonával, nakoľko mu to z dôvodu zadržania nadmerného

odpočtu DPH neumožňovala finančná situácia. Vykonával podnikateľskú činnosť obchodovaním s
cukrom. Počas podnikania nemal žiadne podozrenie, že by bol zapojený do podvodnej schémy typu
kolotoč. O svojom zapojení sa dozvedel až z daňových kontrol. Po zistení ihneď
ukončil svoje podnikanie na Slovensku a mal v úmysle dať spoločnosť do likvidácie a požiadať o výmaz z
obchodného registra. Tento zamýšľaný postup v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia daňového

úradu nebol možný z dôvodu, že viedol voči daňovému úradu konanie, v ktorom sa domáhal zrušenia
rozhodnutia daňového úradu, aby sa domohol svojich majetkových práv. Počas rozhodného času musel
byť udržiavaný pri živote a musel platiť fixné náklady spojené so svojou existenciou, a to účtovné služby
v sume 15.710,44 € a výdavky na existenciu sídla v sume 5.203,65 €. Dňa 16.5.2012 uzatvoril s p. V. D.
zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu bola dňa 17.5.2012 poskytnutá pôžička v sume 750.000,- CZK.

Jej účelom bolo získanie kapitálu na obchodovanie s cukrom. Po vydaní rozhodnutia daňového úradu
poskytnutú pôžičku potreboval už len výlučne na krytie nákladov spojených s existenciou spoločnosti
a nákladov spojených s domáhaním sa vrátenia nadmerného odpočtu DPH. Nemohol pôžičku vrátiť,
keďže nemohol objektívne vedieť, aké budú celkové náklady spojené s uplatňovaním jeho práv voči
daňovým orgánom. Úroková sadzba bol dohodnutá v sadzbe 1,5 % z dlžnej sumy za mesiac, neskôr

bola znížená na sadzbu 1 % z dlžnej sumy za mesiac, t. j. 12 % ročne. Platbou zo dňa 13.12.2013 splatil
časť pôžičky vo výške 200.000,- CZK. Má nárok na náhradu škody vo výške úrokov, ktoré mu vznikli
v rozhodnom čase, teda úrok vo výške 1 % mesačne zo sumy 550.000,- CZK od 10.8.2015 do 6.5.2021.
Skutočnosť preukázal výpismi z účtu, z ktorých je zrejmé, že finančné prostriedky vo výške uplatňovanej
náhrady škody reálne vynaložil na platenie úrokov veriteľke. Príčinná súvislosť je daná, pretože mal v

úmysle dať spoločnosť do likvidácie a vrátiť pôžičku, čím by zanikla jeho povinnosť platenia úrokov v
rozhodnom čase.

2. Vo veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami právneho
zástupcu žalobcu a žalovaného, oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi a zistil nasledovný

skutkový stav. Právny zástupca žalobcu uviedol, že sa pridržiava žaloby. Rozhodnutím daňového úradu
o nepriznaní DPH žalobcovi za obdobie september 2012 bola spôsobená škoda, rozhodnutie bolo
pre nezákonnosť zrušené. Žalobca mal vôľu ukončiť podnikanie, nemohol tak urobiť pre nezákonnosť
rozhodnutia správcu dane a následného konania. V súvislosti s uvedeným vznikali žalobcovi náklady
na prevádzkovanie spoločnosti, aj náklady konania. Žalobca bol zastúpený právnym zástupcom už

pred podaním správnej žaloby. Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalobca mohol zrušiť spoločnosť vyhlásením
konkurzu a pokračovať v daňových konaniach, toto je iracionálne, keďže vyhlásením
konkurzu by oprávnenie konať za spoločnosť prešlo na správcu a žalobca by nemohol na základe
vlastného rozhodnutia podať žalobu na súd. Tiež získaná DPH by podľahla konkurzu. Žalovaný tvrdil, že
samotná existencia nezákonného rozhodnutia nezakladá nárok na náhradu škody. Pokiaľ ide o

uplatnené trovy, tieto vznikli až po zrušení nezákonného rozhodnutia a nie sú v príčinnej súvislosti s jeho
existenciou. Žalobca ani nepreukázal úhradu týchto trov. Pokiaľ ide o náklady s udržiavaním spoločnosti
pri živote, ak sa žalobca rozhodol, že ďalej podnikať nechce, bolo to jeho rozhodnutie. Viesť účtovníctvo
a mať sídlo bolo jeho zákonnou povinnosťou. Žalobca nevyužil možnosť znížiť si svoju daň. Pri úrokoch zpožičaných peňazí absentuje príčinná súvislosť, keďže pôžička bola žalobcovi poskytnutá v máji 2012 a
rozhodnutiedaňovéhoúradubolovydanéažvauguste2015.Uplatnenéúrokyzomeškaniavkonanímali
byť uplatnené ako občianskoprávny nárok. Podanú žalobu považuje za nedôvodnú, navrhol ju zamietnuť

v celom rozsahu. Prvoinštančný súd zistil, že výzvou zo dňa 19.3.2014 vyzval Daňový úrad Bratislava
žalobcu na vyjadrenie sa k zisteniam zisteným v protokole z daňovej kontroly, na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. K výzve bol pripojený aj protokol z daňovej
kontroly u žalobcu č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX, predmetom kontroly bolo zdaňovacie obdobie -
september 2012. Na základe vykonanej daňovej kontroly vydal Daňový úrad Bratislava dňa 10.8.2015

rozhodnutie č. XXXXXXXX/XXXX, ktorým určil platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel
dane v sume 24.576,- € na dani z pridanej hodnoty za obdobie september 2012. Daňový úrad znížil
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2012 zo sumy 24.929,31 € na sumu 353,31 €;
nadmerný odpočet vo výške 353,31 € bol vrátený podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. Na základe
odvolania žalobcu vydalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutie zo dňa 26.11.2015, č.
XXXXXXX/XXXX, ktorým napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Bratislava potvrdilo. Dňa 26.1.2016

podal žalobca v zastúpení právnym zástupcom VRBA & PARTNERS s.r.o. na Krajský súd v Bratislave
správnu žalobu, proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu. Podanou žalobou sa domáhal zrušiť
rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky i Daňového úradu Bratislava. Krajský súd
v Bratislave rozsudkom zo dňa 5.10.2017, č.k. 6 S 11/2016-196, podanú žalobu zamietol a
žalovanému - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, náhradu trov konania nepriznal; voči tomuto

rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na súd kasačnú sťažnosť zo dňa
5.12.2017. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 27.3.2019, sp.zn. 10 Sžfk 10/2018,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 6 S 11/2016-196, zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.5.2020, č.k. 6 S 94/2019-287,
napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. XXXXXXX/XXXX

a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXXX/XXXX, zrušil a vec vrátil žalovanému na
ďalšie konanie a žalobcovi voči žalovanému priznal právo na úplnú náhradu trov konania. Žalobca
prostredníctvom právneho zástupcu zaslal Daňovému úradu Bratislava dňa 10.12.2020 vyjadrenie k
postupu daňového úradu a ďalšie vyjadrenie do daňového konania dňa 9.4.2021. Zo zápisníc o ústnom
pojednávaní či o vykonaní úkonu na Daňovom úrade v Bratislave zo dňa 14.10.2020, dňa 23.11.2020,

dňa 31.3.2021 a dňa 27.4.2021 vyplýva, že žalobcu zastupoval v danom období právny zástupca -
advokátska kancelária VRBA & PARTNERS, ktorý ho zastupoval v konaní pred daňovým úradom. Dňa
6.5.2021 vydal Daňový úrad Bratislava rozhodnutie č. XXXXXXXXX/
XXXX, ktorým určil žalobcovi rozdiel dane v sume nadmerného odpočtu 0,- € za zdaňovacie obdobie
september 2012. Daňový úrad priznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie september 2012 v

sume 24.929,31 €. Kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom priznaným vo vyrubovacom konaní
a nadmerným odpočtom vráteným do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly predstavuje sumu
24.576,- €. Dňa 31.1.2022 požiadal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaného o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Daňového
úradu Bratislava. Žalobca škodu špecifikoval ako škodu z titulu výdavkov na právne zastúpenie v

daňovom konaní vo výške 3.478,16 €, škodu z titulu udržiavania spoločnosti pri živote v sume 20.914,09
€ a škodu z úrokov z požičaných peňazí v sume 13.902,70 €; celková výška škody tak bola žalobcom
vyčíslená na sumu 38.294,95 €. Žalovaný o predbežnom prerokovaní nároku informoval žalobcu listom
zo dňa 16.5.2022, č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX tak, že nárok považuje za neopodstatnený, nakoľko nie
sú splnené podmienky na náhradu škody voči štátu. Žalobca predložil faktúry vystavené spoločnosťami

VGD - AVOS AUDIT s.r.o. a VGD SLOVAKIA, s.r.o. za obdobie od augusta 2015 do mája 2021, podľa
ktorých boli žalobcovi v danom období vyúčtované služby za vedenie účtovníctva a administratívne
náklady. Dňa 16.5.2012 uzatvoril žalobca ako dlžník a V. D. ako veriteľ zmluvu označenú ako „Smlouva
o pujčce“, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi čiastku v sume 750.000,- Kč. Podľa čl. I zmluvy,
dlžník túto pôžičku prijíma a zaväzuje sa ju vrátiť na požiadanie do štyroch mesiacov od doručenia výzvy

k vráteniu, najneskôr do dvoch rokov od poskytnutia pôžičky podľa čl. II zmluvy, ak nebude o vrátenie
pôžičky požiadaný skôr. Podľa čl. III prvá a druhá veta zmluvy, veriteľ a dlžník týmto dojednávajú úroky z
požičanej čiastky vo výške 1,5 % mesačne. Úroky je dlžník povinný veriteľovi počínajúc dňom 1.6.2012
platiť mesačne tak, že za každý kalendárny mesiac zaplatí dlžník veriteľovi úroky v dojednanej výške,
keď ich splatnosť bude vždy prvého dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Spoločne s uvedenou

zmluvou uzatvorili strany v rovnakom postavení a M. C. ako „aval“ zmluvu označenú ako „Smlouva
o vyplňovacím právu směnečném.“ Podľa výpisov z bankového účtu žalobcu vedeného v Komerční
banke, a.s., za obdobie od roku 2012 do roku 2021, žalobca platil pravidelne svojmu veriteľovi p. D.
platby na účet, označené ako úroky zo zmluvy o pôžičke. Z tabuľky webovéhoportálu finstat.sk, ktorú predložil žalovaný možno konštatovať nárast zisku žalobcu za obdobia 2021 a
2022, nakoľko v predchádzajúcich obdobiach 2018 až 2020 dosahoval záporné výsledky. Z faktúr č.
XXXXXXX, č. XXXXXXXX, č. XXXXXXXX, vystavených od decembra 2020 do októbra 2021 vyplýva, že

právny zástupca žalobcu fakturoval žalobcovi poskytnuté právne služby v konaní pred daňovým úradom
v novembri 2020 a následne v roku 2021. Z výpisov pohybov na bežnom účte žalobcu vedenom v U. H.,
a.s., za obdobie od 1.1.2015 do 20.12.2023 mal preukázané, že žalobca v danom období uhrádzal platby
označené ako „právne služby“, „právne poradenstvo“ alebo „D. právne služby“, ako aj platby označené
ako „účtovníctvo“ či „registračné sídlo.“ Žalobca predložil účtovné závierky za obdobia od roku 2015

do roku 2022, z ktorých vyplýva, že žalobca od roku 2015 pravidelne dosahoval negatívny výsledok
hospodárenia za účtovné obdobie po zdanení. Žalobca v priebehu rokov navýšil svoj obežný majetok
aj hodnotu krátkodobých pohľadávok a každoročne hospodáril s kladnou hodnotou aktív na
finančných účtoch a stabilne dosahoval plusové hodnoty v hodnote vlastného imania.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1

písm. a/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, §
18 ods. 1, ods. 3, § 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, § 137 písm. a/ Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.), dôvodiac nedôvodnosťou
žaloby. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 10.8.2015 vydal Daňový úrad Bratislava
rozhodnutie č. XXXXXXXX/XXXX, ktorým správca dane určil žalobcovi rozdiel dane v sume 24.576,-

€ znížením nadmerného odpočtu na sumu 353,31 €, ktoré rozhodnutie bolo potvrdené
rozhodnutím Finančného riaditeľstva č. XXXXXXX/XXXX, zo dňa 26.11.2015.
Voči rozhodnutiu Finančného riaditeľstva podal žalobca dňa 25.1.2016 správnu žalobu na Krajský súd
v Bratislave, ktorý rozsudkom zo dňa 5.10.2017, sp.zn. 6 S 11/2016, žalobu zamietol. Na podklade
kasačnej sťažnosti podanej dňa 5.12.2017 na Najvyšší súd Slovenskej republiky, tento súd rozsudkom

zo dňa 27.3.2019, sp.zn. 10 Sžfk 10/2018, zrušil rozhodnutie krajského
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd Bratislava rozsudkom zo dňa 21.5.2020, sp.zn. 6
S 94/2019, zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a rozhodnutie správcu dane
a vrátil vec na ďalšie konanie. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 1007651/2021, zo dňa 6.5.2021,
priznalžalobcovinadmernýodpočetzaobdobieseptember2012vsume24.929,31€,ktorýbolžalobcovi

vrátený dňa 19.5.2021. Nebolo sporné ani to, že dňa 27.5.2022 bolo žalobcovi doručené stanovisko
žalovaného zo dňa 16.5.2022, č. I., ktorým žalovaný žalobcovi na podklade jeho žiadosti oznámil, že
uplatnený nárok žalobcu bol predbežne prerokovaný a žalovaný ho považuje za
neopodstatnený. Sporné medzi stranami bolo, či škoda ktorú si žalobca uplatnil je škodou v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nakoľko žalovaný poukazoval, že nezákonné rozhodnutie v

danomprípadeabsentuje,tedačivdôsledkuvydanéhonezákonnéhorozhodnutiabymoholmaťžalobca
nárok na náhradu vyčíslených trov právneho zastúpenia, nákladov na udržiavanie spoločnosti pri živote
a úrokov z požičaných peňazí. Sporné tiež bolo, či si žalobca správne uplatnil úrok z omeškania vo
výške 9 % ročne podľa predpisov obchodného práva. Prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa
podanou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia

vydanéhoDaňovýmúradomvBratislave.Zodpovednosťzaškodu,ktorúspôsobilštátprivýkoneverejnej
moci je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, teda je daná bez ohľadu na zavinenie a možnosti
liberácie, ktorej sa v prípade splnenia všetkých zákonných podmienok, nemožno voči poškodenému
subjektu zbaviť. V prípade škody uplatnenej titulom nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom
verejnejmocijepodmienkouzmenaalebozrušenieprávoplatnéhorozhodnutiaprenezákonnosť.Otázku

nezákonnosti rozhodnutia pritom nemožno v spore o náhradu škody posudzovať ani ako predbežnú a
súd vychádza len z toho, či rozhodnutie bolo v konaní zrušené alebo zmenené na základe mimoriadneho
opravného prostriedku. Uvedené je prvotným predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku v konaní
pred súdom. V danom prípade bol uvedený predpoklad splnený, keďže rozhodnutie Daňového úradu v
Bratislave zo dňa 10.8.2015, č. XXXXXXXX/XXXX, bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 21.5.2020, č.k. 6 S 94/2019-287, v ktorom krajský súd konštatoval, že žalobcovi bolo
odopreté jeho právo na odpočítanie DPH z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu daňovými
orgánmi. Ďalším predpokladom, ktorý je nevyhnutným na uplatnenie nároku na náhradu škody, za ktorú
zodpovedá štát, v konaní pred súdom, je potreba predbežného prerokovania nároku subjektom, ktorý
poškodený označil ako zodpovedný subjekt za spôsobenú škodu. Jedine za predpokladu, že nárok bol

orgánom predbežne prerokovaný a príslušný orgán oznámi poškodenému, že jeho nárok neuspokojí, až
následne sa môže poškodený domáhať uspokojenia nároku na súde, a to len v rozsahu nároku, ktorý bol
predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Aj uvedený predpoklad bol v danom
prípade splnený, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa obrátil na žalovaného sožiadosťou o predbežné prerokovanie nároku listom zo dňa 31.1.2022, v ktorom sa rozsah uplatneného
nároku i titul uplatneného nároku stotožňuje s rozsahom a titulom nároku, ktorý tvoril obsah
podanej žaloby v tejto veci. Listom zo dňa 16.5.2022, č. MF/XXXXXX/XXXX-XXX, žalovaný

žalobcovi oznámil, že jeho nárok predbežne prerokoval a považuje ho za neopodstatnený.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že pri škode spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom sa v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. poškodenému uhrádza
skutočná škoda reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť za účelom uvedenia
veci do predošlého stavu a ušlý zisk, ktorý možno charakterizovať ako ujmu spočívajúcu v tom, že u

poškodeného nepríde v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových
hodnôt, aj keď sa to s ohľadom na pravidelný chod vecí dalo očakávať. Dôkazné bremeno v konaní o
náhraduškodypodľacitovanéhozákonazaťažujepoškodeného,t.j.žalobcu,ktoréhopovinnosťoujeako
poškodeného v konaní preukázať súčasnú existenciu troch základných predpokladov pre vznik nároku
na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to: existenciu nezákonného rozhodnutia;
existenciu škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou

škodou.Žalobcasvojuplatnenýnároknanáhraduškodyrozdelildotrochsamostatnýchoblastí,sktorými
sa osobitne vysporiadal. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli
v daňovom konaní v období od 21.5.2020 do 9.4.2021, za celkom sedem úkonov právnej služby v
celkovej výške 3.478,16 €, pričom poukazoval, že ak by nezákonné rozhodnutie nebolo vydané, resp.,
ak by daňový orgán vydal zákonné rozhodnutie na prvýkrát, tieto úkony by neboli vykonané a žalobca

by nemal výdavky spojené s právnym zastúpením. Prvoinštančný súd konštatoval, že ustanovenie § 18
zákona č.514/2003Z.z.pripúšťa,ženáhradaškodymôžezahŕňaťajvynaloženétrovykonania.
Presne však stanovuje predpoklady, aké trovy je možné začleniť do náhrady škody. Uvedené zákonné
ustanovenie za také považuje trovy konania, ktoré boli vynaložené v rámci konania, v ktorom došlo k
vydaniu protiprávneho rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu a trovy vzniknuté v konaní,

v ktorom bolo protiprávne rozhodnutie zrušené. Zároveň pre oba prípady patrí všeobecný predpoklad,
že tieto trovy musia byť zároveň účelne vynaložené. Zákon tak presne stanovuje, ktoré trovy konania
je potrebné zahrnúť do náhrady škody. Obdobne v dôvodovej správe k zákonu
č. 514/2003 Z.z. je uvedené: „Návrh zákona na rozdiel od platnej právnej úpravy obsahuje podrobnú
úpravu týkajúcu sa odškodňovania trov konania, ktoré boli vynaložené v rámci konania, pri ktorom došlo

k vydaniu protiprávneho rozhodnutia či k nesprávnemu úradnému postupu. Náhrada
trov konania je v navrhovanom zákone výslovne zahrnutá do náhrady škody. V zmysle navrhovaného
znenia budú trovy konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané protiprávne
rozhodnutie alebo rozhodnutie o zadržaní, väzbe, treste alebo ochrannom opatrení a v konaní, v ktorom
bolo protiprávne rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné konanie zastavené alebo v ktorom bola vec

postúpená inému orgánu súčasťou náhrady škody.“ Pokiaľ zákon teda počíta s náhradou trov konania,
ktoré účelne vznikli v konaní, pri ktorom došlo k vydaniu protiprávneho rozhodnutia a v konaní, v ktorom
bolo protiprávne rozhodnutie zrušené, nemožno uvedené zákonné predpoklady rozšíriť o trovy konania,
ktoré vznikli v konaní po zrušení nezákonného rozhodnutia. Úlohou náhrady škody je uviesť veci do
predošlého stavu, teda do stavu, ako keby nikdy k škode nedošlo, to znamená do stavu, pred vydaním

nezákonnéhorozhodnutia.Zákonuvádza,žepoškodenýmámaťnároknanáhradutýchtrov,ktorévznikli
v konaní, v ktorom bolo vydané protiprávne rozhodnutie a v konaní, v ktorom bolo takéto rozhodnutie
zrušené. Poškodenému by sa tak mala priznať náhrada trov vynaložených v takých konaniach, kde
účelne uplatňoval a bránil svoje práva v čase, kedy buď nezákonné rozhodnutie ešte nebolo vydané
a napriek tomu, že žalobca aktívne v prospech ochrany svojich práv vystupoval, tieto boli porušené

nezákonným rozhodnutím, čo malo za následok, že svoje práva bránil márne, alebo následne v konaní,
kde sa domáhal nápravy takto vzniknutého protiprávneho stavu. Z uvedeného je zrejmé, že
trovy, ktoré vznikli v konaní až po týchto udalostiach, nie sú v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím. Zrušením nezákonného rozhodnutia sa dosiahla náprava protiprávneho
stavu, nakoľko týmto momentom sa na také rozhodnutie hľadí ako na neexistentné. Ak bolo nezákonné

rozhodnutie zrušené rozhodnutím krajského súdu zo dňa 21.5.2020 a žalobca si uplatnil trovy daňového
konania vzniknuté až od tohto dátumu, teda v čase, kedy protiprávne rozhodnutie už bolo zrušené,
je nepochybné, že takéto trovy konania nemožno považovať za trovy vzniknuté v konaní, v ktorom
bolo vydané protiprávne rozhodnutie, nakoľko v daňovom konaní po 21.5.2020 bolo vydané nové
a zákonné rozhodnutie a nemožno ich považovať ani za trovy konania, ktoré vznikli v konaní, v

ktorom bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, keďže nesporne vznikli až po jeho zrušení. Považoval za
mylnú domnienku žalobcu, že náprava protiprávneho stavu bola dosiahnutá až priznaním uplatneného
nadmerného odpočtu DPH rozhodnutím Daňového úradu Bratislava zo dňa 6.5.2021, č. XXXXXXXXX/
XXXX. Ako už uviedol, zmyslom náhrady skutočnej škody je úhrada nákladov nevyhnutných nanavrátenie vecí do pôvodného stavu, teda do času pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Vydaním
rozhodnutia Daňového úradu Bratislava dňa 6.5.2021 však vznikol nový právny stav, ktorý nemožno
stotožňovať so zmyslom a účelom náhrady škody. Vzhľadom na uvedené vzhliadol žalobcom uplatnenú

náhradu škody spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalobcovi v daňovom
konaní po zrušení nezákonného rozhodnutia, ako nedôvodnú. Keby aj uznal argumentáciu žalobcu,
že konanie pred vydaním nezákonného rozhodnutia aj po jeho zrušení je jedno a to isté konanie,
nakoľko sa týka tých istých strán a toho istého predmetu konania, aj v takom prípade by absentoval
druhý predpoklad pre priznanie trov ako škody, a to ich účelnosť. Ak po zrušení rozhodnutia postupoval

správny orgán v súlade so zákonom a vydal zákonné rozhodnutie, nemožno trovy právneho zastúpenia
vynaloženévtejtočastikonaniapovažovaťzaúčelné.Nezákonnérozhodnutiedaňovéhoorgánu,ktorým
došlo k porušeniu práv žalobcu bolo v čase, kedy právny zástupca žalobcu prevzal právne zastúpenie,
teda dňa 21.5.2020 už zrušené, pričom v novom konaní bol daňový orgán viazaný právnym názorom
krajského súdu. V období, za ktoré si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
ako vzniknutej škody, už napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Bratislava právne neexistovalo, čím

bol napravený protiprávny stav. Ak ešte len vtedy bolo právnemu zástupcovi udelené plnomocenstvo
na zastupovanie v daňovom konaní (ktoré skončilo vydaním zákonného rozhodnutia), nemohlo byť v
príčinnej súvislosti s v tom čase už neexistentným a zrušeným rozhodnutím a nemohlo byť ani
účelné, pretože následné konanie i rozhodnutie správneho orgánu bolo v súlade so zákonom. Náprava
protiprávneho stavu bola dosiahnutá zrušením nezákonného rozhodnutia a nie až v momente, keď bol

žalobcovi novým rozhodnutím priznaný nadmerný odpočet DPH. Ďalej si žalobca uplatnil náklady na
udržanie spoločnosti pri živote, ktoré mali pozostávať z nákladov na účtovné služby celkovo vo výške
15.710,44 € a nákladov na existenciu sídla spoločnosti vo výške 5.203,65 €, ktoré mu vznikli v období od
10.8.2015 do 6.5.2021. Vznik uvedených nákladov žalobca v konaní preukazoval vystavenými faktúrami
a výpismi z bankových účtov. Žalobca v tejto súvislosti argumentoval, že keby nebolo v daňovom konaní

vydané nezákonné rozhodnutie, už by ukončil podnikateľskú činnosť, pričom poukazoval na účtovné
závierky spoločnosti, z ktorých malo byť zrejmé, že nevykonával žiadnu podnikateľskú aktivitu. Tvrdil, že
jediným zmyslom existencie spoločnosti boli spory medzi ním a Daňovým úradom Bratislava. Súd prvej
inštancie dôvodil, že povinnosť viesť účtovníctvo a mať sídlo patrí medzi základné zákonné povinnosti
spoločnosti akou je žalobca (§ 4 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a § 2 ods. 3 či § 110 ods.

1 písm. a/ Obchodného zákonníka). Žalobca je povinný mať sídlo a viesť účtovníctvo za celú dobu svojej
existencie bez ohľadu na to, aké podnikateľské zámery spoločnosť má a aké aktivity vykonáva. Nie je
v tomto zmysle rozhodujúce, či je zmyslom spoločnosti rozvíjať podnikateľskú činnosť a podnikateľsky
expandovať, alebo je spoločnosť nečinná a vykonáva aktívne úkony smerujúce k jej zrušeniu a
zániku. Uvedené povinnosti sa týkajú všetkých spoločností bez rozdielu. Tvrdenia žalobcu o tom,

že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie v roku 2015, v súčasnosti by spoločnosť už neexistovala,
sa javia špekulatívne a sú čisto hypotetické, obzvlášť ak z vykonaného dokazovania bolo preukázané,
že žalobca si ešte v roku 2012 zobral pôžičku od p. Šašinkovej vo výške 750.000,- CZK, práve naopak,
na získanie kapitálu na obchodovanie s cukrom, teda na rozvoj podnikateľskej činnosti. Žalobca v
konaní nijako nepreukázal, že by buď v čase pred vydaním nezákonného rozhodnutia alebo kedykoľvek

v čase po ňom, t. j. aj potom, ako bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, (čím mal byť podľa slov žalobcu
naplnený účel jeho existencie), vykonával akékoľvek úkony, ktoré by bezprostredne smerovali k zrušeniu
a zániku obchodnej spoločnosti. Takýmto dôkazom samé o sebe nie sú predložené účtovné závierky.
Právny poriadok Slovenskej republiky nijako neobmedzuje, že právne existovať môžu len spoločnosti,
ktoré aktívne vykonávajú svoju činnosť. Ak si spoločnosť plní svoje zákonné povinnosti a je riadne

zapísaná v obchodnom registri, nič nebráni v jej existencii ani za okolností, že aktívne nepodniká na
svojom relevantnom trhu. Aktívne podnikanie alebo naopak útlm činnosti spoločnosti je obchodným
rozhodnutím vedenia spoločnosti. Nevzhliadol preto ako dôvodný nárok na náhradu škody, ktorá mala
pozostávať z výdavkov za účtovné služby a výdavky na existenciu sídla spoločnosti, pretože
tieto výdavky nevznikli žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s existenciou nezákonného rozhodnutia

daňového úradu, ale sú jeho povinnými výdavkami počas celej doby existencie spoločnosti a vyplývajú
priamo z príslušných právnych predpisov bez ohľadu na to, či spoločnosť zvažuje
svoje zrušenie a zánik alebo naopak rozvoj podnikateľskej činnosti. Žalobca si ešte
uplatnil škodu, ktorá predstavuje úroky z pôžičky poskytnutej mu p. V. D. na podklade zmluvy zo dňa
16.5.2012; malo ísť o úroky vo výške 1 % mesačne zo sumy 550.000,- CZK od 10.8.2015 do 6.5.2021.

Prvoinštančný súd poukázal na časovú nesúvislosť s nezákonným rozhodnutím daňového úradu, keď
pôžička bola žalobcovi poskytnutá na základe zmluvy zo dňa 16.5.2012, pričom nezákonné rozhodnutie
bolo vydané dňa 10.8.2015. Žalobca teda prijal pôžičku slúžiacu na rozvoj svojej podnikateľskej činnosti
viac ako tri roky pred vydaním nezákonného rozhodnutia. Žalobca uvádzal, že pôvodne mal v plánepôžičku využiť na investíciu do obchodovania s cukrom, avšak po vydaní nezákonného rozhodnutia
slúžila už len na krytie nákladov spojených s existenciou spoločnosti a nákladov spojených s domáhaním
sa vrátenia nadmerného odpočtu DPH. Uvedené tvrdenie žalobcu vyhodnotil ako účelové. Ak by mal

žalobca skutočne záujem využiť získanú pôžičku ako investíciu do obchodovania s cukrom, nesporne by
to za tri roky od jej poskytnutia vykonal. Dal do pozornosti čl. I zmluvy. Poskytnuté peňažné prostriedky
mal žalobca vrátiť do štyroch mesiacov od doručenia výzvy k vráteniu, najneskôr však do dvoch rokov
od jej poskytnutia. Z uvedeného je tak zrejmé, že pôžičku mal žalobca vrátiť najneskôr ešte v roku
2014. Neobstojí preto tvrdenie, že jej čiastku použil na krytie nákladov daňového konania. V čase,

keď bol žalobca už povinný pôžičku vrátiť (najneskôr), ešte ani nemohol mať vedomosť, že bude v
roku 2015 vydané nezákonné rozhodnutie daňového orgánu v jeho neprospech. Ak žalobca napriek
svojim zmluvným povinnostiam poskytnutú pôžičku nesplatil ešte ani v roku 2015, sám porušil zmluvné
povinnosti, na ktoré sa zaviazal a sám si svojim konaním spôsobil vznik škody s tým súvisiacej. V
žiadnom prípade takúto škodu nemožno posúdiť ako súvisiacu s nezákonným rozhodnutím daňového
úradu. Žalobca svoj uplatnený nárok navyše úročil úrokom z omeškania vo výške 9 %

uplatneným podľa predpisov obchodného práva s odkazom na rozhodnutia Krajského súdu Košice
sp.zn. 2 Cob 208/2011, Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17 Co 677/2013, Krajského súdu
Bratislava sp.zn. 3 Co 612/2014 s tým, že je bežnou praxou súdov nárok uplatnený podľa zákona č.
514/2013 Z.z., posudzovať ako obchodnoprávny nárok. Prvoinštančný súd poukázal na ustanovenie §
25 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré jasne stanovuje, že právne vzťahy podľa tohto zákona sa spravujú

Občianskym zákonníkom. Tvrdenia žalobcu, že súdy bežne priznávajú daný nárok podľa predpisov
obchodného práva sú mylné. Všetky rozhodnutia, ktoré žalobca označil sa v skutočnosti spravovali
normami občianskeho práva a všetky sú z obdobia rokov 2011 až 2013. V tom čase
bolo účinné znenie § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, že výška úrokov z omeškania bola o 8 percentuálnych

bodovvyššiaakozákladnásadzbaECB.Uvedenézneniesazmeniloažnovelouč.20/2013Z.z.,účinnou
od 1.2.2013, pričom v prechodných ustanoveniach, § 10c bolo naďalej upravené, že ak záväzkový vzťah
vznikol pred 1.2.2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k
31.1.2013 aj za dobu omeškania po 31.1.2013. Z uvedeného je tak zrejmé, že nárok na náhradu škody
vyplývajúci zo zákona č. 514/2003 Z.z., bol vždy súdmi posudzovaný ako občianskoprávny nárok. Na

základe uvedených skutočností, keď neposúdil uplatnené nároky žalobcu z titulu vzniknutej škody ako
také, ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
Daňového úradu Bratislava zo dňa 10.8.2015, č. XXXXXXXX/XXXX, rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku a žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu.
3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. a

žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, by mal nárok na plnú náhradu trov konania. Vzhľadom
k tomu, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, bolo by neúčelné rozhodovať o nároku i výške
trov konania, preto žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/

C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam;
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nesúhlasil so
záverom prvoinštančného súdu uvedenom v odôvodnení napadnutého rozsudku o nedôvodnosti jeho
žaloby, nakoľko má za to, že ním uplatnené pohľadávky sú škodou, ktorej jediným dôvodom vzniku
bolo vydanie nezákonného rozhodnutia (príčinná súvislosť). Ak by nezákonné rozhodnutie bolo v čase

jeho vydania zákonné (už dňa 10.8.2015 rozhodnuté ako bolo rozhodnuté rozhodnutím Daňového úradu
Bratislava č. XXXXXXX/XXXX, zo dňa 6.5.2021, ktorým bolo daňové konanie zákonne a
právoplatne ukončené), žiadne z uplatnených nákladov by nebol nútený vynaložiť. Je presvedčený, že
sú splnené všetky podmienky pre vznik jeho nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. Svoj uplatnený nárok na náhradu škody vo svojej žalobe rozdelil do troch samostatných oblastí,

s ktorými sa prvoinštančný súd vysporiadal osobitne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, preto
považuje za vhodné a účelné, aby aj štruktúra odvolania bola totožná. Ďalej sa vyjadril k existencií
príčinnej súvislosti vo vzťahu ku každej oblasti. K nároku na náhradu škody spočívajúcej v trovách
právneho zastúpenia v daňovom konaní uviedol, že ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. je
potrebné vykladať z materiálno-funkčného hľadiska tak, že vzniknutá škoda sa má týkať tých trov, ktoré

vznikli jednak v (daňovom) konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a jednak v (správnom
súdnom) konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 21.5.2020, sp. zn. 6 S
94/2019, ktorým došlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia, a to v čase až do právoplatného skončenia
týchto konaní. Dal do pozornosti v tejto súvislosti dôvodovú správu k citovanému zákonu s tým, ženezákonné rozhodnutie zo dňa 10.8.2015 i zákonné rozhodnutie zo dňa 6.5.2021 boli vydané v tom
istom daňovom konaní, ktorého subjekty a aj predmet bol totožný - „priznanie nadmerného odpočtu
DPH za zdaňovacie obdobie september 2012.“ Zrušujúcim rozhodnutím bolo nezákonné rozhodnutie

zrušené a vrátené na opätovné prejednanie Daňovému úradu Bratislava (toto konanie nebolo ukončené
nezákonným rozhodnutím). Preto všetky trovy právneho zastúpenia týkajúce sa daňového konania s
vyššie uvedeným predmetom, boli vynaložené v tom istom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie ako to uvádza § 18 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z.z. V období od 21.5.2020 do 9.4.2021 by
mu žiadne náklady spojené s jeho právnym zastupovaním v pokračujúcom daňovom konaní nevznikli,

nakoľko by už od 10.8.2015 bolo rozhodnuté správne, nadmerný odpočet by mu bol vrátený a jeho
spoločnosť by bola v tom čase už zrušená a vymazaná. Práve nezákonnosť nezákonného rozhodnutia
(príčina) zapríčinila nutnosť vedenia dlhotrvajúceho daňového či správneho súdneho konania, čím mu
vznikla škoda z titulu nákladov na právne zastúpenie (následok). Je preto nepochybné, že príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody z titulu nákladov na právne
zastúpenie bola daná. Nestotožnil sa ani s dôvodmi uvedenými v bode 17. odôvodnenia

napadnutého rozsudku, pretože v zmysle citovaného zákona nie je možné okrem iného aj vzhľadom na
osobitné okolnosti prejednávaného prípadu spočívajúce v ďalšom pokračovaní daňového
konania (ktoré by sa v prípade vydania zákonného rozhodnutia včas, ukončilo už pred niekoľkými rokmi)
vykladať tak, že vzniknutá škoda sa má limitovať práve z časového hľadiska len na tie trovy, ktoré vznikli
v čase do vydania zrušujúceho rozhodnutia. To, že škoda (spočívajúca v trovách právneho zastúpenia)

vznikla až po zrušení nezákonného rozhodnutia, ale v dôsledku toho, že nezákonné rozhodnutie bolo
predtým vydané, nemá žiadny vplyv na príčinnú súvislosť medzi existenciou nezákonného rozhodnutia
v minulosti a vznikom škody (z toho dôvodu) v budúcnosti. Nesúhlasil ani s názorom súdu prvej
inštancie uvedeným v bode 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že úlohou náhrady škody je uviesť
veci do predošlého stavu, teda do stavu, ako keby nikdy k škode nedošlo, do stavu pred vydaním

nezákonného rozhodnutia, keďže uvedením veci do stavu, ako keby nikdy k škode nedošlo sa musí
v danom prípade rozumieť uvedenie do takého stavu, ako keby zákonné rozhodnutie bolo vydané na
prvýkrát, teda nie len zrušenie nezákonného rozhodnutia, ale aj jeho náprava vydaním zákonného
rozhodnutia. Nezákonné rozhodnutie bolo vydané dňa 10.8.2015, zrušujúce rozhodnutie dňa 21.5.2020
a zákonné rozhodnutie až dňa 6.5.2021, pričom mu vznikali náklady spojené s dosiahnutím zákonného

stavu - vrátenia jeho nadmerného odpočtu DPH priebežne aj po vydaní zrušujúceho rozhodnutia.
Žalovaný (správne žalobca, poznámka odvolacieho súdu) má za to, že v priamej príčinnej súvislosti s
vydanímnezákonnéhorozhodnutiaboliajvynaloženénáklady,ktorémuvznikliaždovydaniazákonného
rozhodnutia, nakoľko ak by bolo zákonné rozhodnutie vydané už dňa 10.8.2015, žiadne náklady by mu v
obdobíod10.8.2015do6.5.2021nevznikli.Daldopozornosti,ženiejemožnépovažovaťzazákonné,že

jeho peňažné prostriedky boli zadržiavané po dobu viac ako päť rokov. Takýto postup daňových orgánov
nie je v súlade s princípmi daňovej kontroly; protiprávny stav trval až do 6.5.2021. Nie je dôvod na
pochybnostiotom,ženákladynaprávnezastúpeniebolinímúčelnevynaložené,nakoľkoibavyužilsvoje
zákonné právo nechať sa zastúpiť advokátom, keďže v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia
stratil dôveru v zákonné rozhodovanie daňového úradu. Vzhľadom na to, že bol v závere

sporov úspešný a boli mu priznané práva, ktorých sa celý čas domáhal, trovy právneho
zastúpenia boli účelne vynaložené. K nároku na náhradu škody spočívajúcej v nákladoch na udržanie
spoločnosti pri živote dôvodil, že výšku náhrady tejto škody preukázal vystavenými faktúrami a výpismi
z jeho bankových účtov. Domnieva sa, že je daná príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím,nakoľkojehoobchodnáspoločnosť(žalobca)bolaudržiavaná„priživote“výlučnezdôvodu

prebiehajúcich súdnych a daňových konaní, ktoré boli zapríčinené tým, že daňový úrad vydal nezákonné
rozhodnutie. To dokazuje aj fakt, že v období po vydaní nezákonného rozhodnutia podnikateľskú činnosť
už nevykonával, pretože mu to z dôvodu zadržania nadmerného odpočtu DPH neumožňovala jeho
finančná situácia, ale najmä z dôvodu, ktorý v odvolaní opísal a ktorý sa týka jeho obchodnej činnosti,
ako aj ukončenia jeho podnikateľskej činnosti. Je nepochybné, že nebyť nezákonného rozhodnutia, celý

proces likvidácie a jeho následného zániku ako právneho subjektu by bol kratší o dobu od vydania
nezákonnéhorozhodnutiadodobyvydaniazákonnéhorozhodnutiadaňovéhoúradu,nazákladektorého
mu daňový úrad následne nadmerný odpočet priznal (ďalej pre čas, ktorý zodpovedá dĺžke uvedenej
doby len „rozhodný čas“). Počas rozhodného času musel byť udržiavaný pri živote a existencii a musel
platil fixné náklady spojené so svojou existenciou, ktoré by neboli vznikli, ak by tu nebola potreba

súdnych a následných daňových konaní za účelom zrušenia nezákonného rozhodnutia a následného
priznania nadmerného odpočtu DPH novým zákonným rozhodnutím. Existencia týchto konaní je v
priamej príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia a vznik nadmerných fixných nákladov
za rozhodný čas je zase v priamej príčinnej súvislosti s existenciou konania o zrušenie nezákonnéhorozhodnutia a daňového konania o vydanie správneho zákonného rozhodnutia
a teda je v priamej príčinnej súvislosti so samotným nezákonným rozhodnutím. Prvoinštančný súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „nevzhliadol ako dôvodný nárok na náhradu škody, ktorá

mala pozostávať z výdavkov za účtovné služby a výdavky na existenciu
sídla spoločnosti a jeho tvrdenia o tom, že keby nebolo vydané nezákonné rozhodnutie v roku 2015,
v súčasnosti by spoločnosť už neexistovala sa javia špekulatívne a sú čisto hypotetické, obzvlášť ak
z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca si ešte v roku 2012 zobral pôžičku od p.
Šašinkovej vo výške 750.000,- CZK práve naopak na získanie kapitálu na obchodovanie s cukrom,

teda na rozvoj podnikateľskej činnosti.“ K uvedenému dôvodil, že nerozporuje, že tieto výdavky sú
zákonnými výdavkami každého podnikateľa, dokonca to tvrdil v žalobe, ale ak by nezákonné rozhodnutie
vydané nebolo a na základe neho neboli vedené konania, majetok jeho spoločnosti by sa o tieto náklady
nezmenšil a likvidačný zostatok pre jeho spoločníka by bol vyšší. Bol vydaním nezákonného rozhodnutia
donútený, aby ďalej existoval, keďže to bolo predpokladom pre to, aby sa mohol úspešne domôcť svojich
práv, ktoré boli porušené Daňovým úradom Bratislava tým, že v rozpore so zákonom vydal nezákonné

rozhodnutie. Z jeho doložených (a zverejnených) účtovných závierok bolo zrejmé, že nemal
po vydaní nezákonného rozhodnutia už žiadne príjmy z podnikania a žiadnu podnikateľskú činnosť
ani nevykonával. Úvaha, že spoločnosť by ďalej existovala, aj keby sa so štátom nesúdila o vydanie
zákonného rozhodnutia a o vrátenie DPH, nemá žiadne logické a presvedčivé vysvetlenie. Príčinou
ďalšejexistenciespoločnostibolojedinenezákonnérozhodnutieanáslednájehosnaha,abysadomohol

svojich práv, preto všetky náklady, ktoré musel vynaložiť v období od vydania nezákonného rozhodnutia
do vydania zákonného rozhodnutia sú škodou, ktorá mu vznikla práve v dôsledku vydania nezákonného
rozhodnutia. Finančné prostriedky získané pôžičkou si ponechal iba za účelom hradenia nákladov, aby
moholudržiavaťspoločnosťpriživoteanaúhradunákladovspojenýchsdlhotrvajúcimvedenímsúdneho
a daňového konania. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že nepreukázal, že by po zrušení nezákonného

rozhodnutia vykonával kroky smerujúce k zrušeniu a zániku spoločnosti uviedol, že sa do dnešného dňa
ešte stále domáha svojich práv z nezákonného rozhodnutia, čo potvrdzuje aj existencia tohto súdneho
konania a tak nie je možné, aby došlo v tomto čase k jeho zániku a aby sa zároveň naďalej aktívne
na súde domáhal svojich práv. Nemal objektívne ako viac preukázať jeho záujem na zrušení a výmaze
spoločnosti. Jeho zápis v obchodnom registri nepreukazuje, že by naďalej skutočne vykonával svoju

podnikateľskú činnosť, nemá niekoľko rokov žiadne tržby a dosahuje záporný hospodársky výsledok.
Uvedené vyplýva aj z verejne dostupných informácií a kladný hospodársky výsledok za roky 2021 a 2022
bol dosiahnutý výlučne z dôvodu, že v týchto rokoch mu bolo vrátených viacero nadmerných odpočtov
DPH. K nároku na náhradu škody spočívajúcej v úrokoch z poskytnutej pôžičky dôvodil, že finančné
prostriedky vo výške uplatňovanej náhrady škody reálne vynaložil na platenie úrokov veriteľke. Príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody tu je jednoznačne daná, nakoľko ako už
uviedol, mal v úmysle dať spoločnosť do likvidácie a vrátiť aj pôžičku, čím by zanikla jeho povinnosť
platenia úrokov v rozhodnom čase. Nestotožnil sa so záverom prvoinštančného súdu uvedeným v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že tvrdenia žalobcu považuje za účelové s
poukazom na „časovú nesúvislosť s nezákonným rozhodnutím daňového úradu, keď pôžička bola

žalobcovi poskytnutá na základe zmluvy zo dňa 16.5.2012, pričom nezákonné rozhodnutie bolo vydané
dňa 10.8.2015.“ Zopakoval, že účelom pôžičky bolo pôvodne získanie kapitálu na obchodovanie s
cukrom. Po vydaní nezákonného rozhodnutia poskytnutú pôžičku potreboval už len výlučne na krytie
nákladov spojených s existenciou spoločnosti a nákladov spojených s domáhaním sa
vrátenia nadmerného odpočtu DPH. Peniaze z poskytnutej pôžičky v čase, keď ešte obchodoval, teda

v čase do vydania nezákonného rozhodnutia naozaj využíval na obchodovanie s cukrom. Poskytnuté
peniaze „točil“ pri vykonávaní obchodov, o čom svedčí aj fakt, že dňa 13.12.2013 časť peňazí vrátil,
nakoľko získal časť vlastného kapitálu zo zisku z obchodovania. S používaním
požičaných peňazí na obchodné účely však musel (a aj chcel) prestať potom, ako zistil, že je súčasťou
podvodnej schémy typu kolotoč. Odvtedy boli poskytnuté peniaze používané už iba na vyššie uvedený

účel. Dodal, že skutočnosť, že pôžička bola v čase vydania nezákonného rozhodnutia po splatnosti,
nemá žiaden vplyv na posúdenie príčinnej súvislosti, ako nesprávne uviedol súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku. V prípade, ak by nezákonné rozhodnutie vydané nebolo, vrátil by
poskytnuté peňažné prostriedky z pôžičky skôr, pred likvidáciou spoločnosti, pričom by nemusel platiť
ďalšie úroky. Vzhľadom na prebiehajúce spory tak urobiť nemohol a bol nútený hradiť úroky aj naďalej.

Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť;
žiadal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava doterajších
písomnýchvyjadreníiprednesunapojednávaní.Vcelomrozsahusastotožnilsnapadnutýmrozsudkom.
Poukázal na to, že štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá za škodu, ak sú súčasne kumulatívne

splnené tri podmienky: existencia škody; existencia nezákonného rozhodnutia a príčinná súvislosť
medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Samostatná existencia nezákonného rozhodnutia nezakladá
automaticky žalobcovi nárok na náhradu škody. Žalobca žiada náhradu škody z titulu výdavkov na
právne zastúpenie a v odvolaní prezentoval svoju úvahu delenia doby konania na tri obdobia
s tým že príčinná súvislosť bola dostatočne skutkovo odôvodnená a preukázaná. S uvedeným tvrdením

nesúhlasí, pretože prevzatie zastúpenia vzniklo dňa 21.5.2020, t. j. až po právoplatnom rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.3.2019 a rozsudku Krajského súdu Bratislava zo dňa
21.5.2020, ktorým bolo rozhodnutie správcu dane zrušené. Na základe uvedenej skutočnosti absentuje
nielen nezákonné rozhodnutie, ale aj preukázanie splnenia podmienky príčinnej súvislosti medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím. Dal do pozornosti ustanovenie § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003
Z.z. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.4.2016, sp.zn. 6 Cdo 402/2015.

Suma právneho zastúpenia vznikla až po právoplatnom zrušení rozhodnutia správcu dane, teda až po
navrátení do zákonného stavu. Nezákonné rozhodnutie nie je v priamej príčinnej súvislosti s konaním,
v ktorom došlo k zrušeniu rozhodnutia. V plnej miere súhlasil aj s názorom
prvostupňového (správne prvoinštančného, poznámka odvolacieho súdu) súdu uvedeným na strane
12 jeho odôvodnenia. Trovy konania ani nemožno považovať za trovy vzniknuté v konaní, v ktorom

bolo vydané protiprávne rozhodnutie, nakoľko v daňovom konaní po 21.5.2020 bolo vydané nové a
zákonné rozhodnutie a nemožno ich považovať ani za trovy konania, ktoré vznikli v konaní, v ktorom
bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, pretože nesporne vznikli až po jeho zrušení. Zhodne s názorom
súdu prvej inštancie má za to, že náprava protiprávneho stavu bola dosiahnutá zrušením nezákonného
rozhodnutia a nie až v momente, keď bol žalobcovi novým rozhodnutím priznaný nadmerný odpočet

DPH. Na základe uvedených skutočnosti je úvaha žalobcu o delení dôb konania na tri obdobia skutočne
iba jeho úvahou a neopiera sa o znenie zákona č. 514/2003 Z.z. K tvrdeniam žalobcu v odvolaní
ohľadom náhrady škody spočívajúcej v nákladoch na udržiavanie obchodnej spoločnosti „pri živote“
dôvodil, že DPH nemá výsledok na hospodárení podnikateľa, žalobca mohol pokojne ďalej podnikať
s cukrom, nebolo voči nemu začaté žiadne trestné stíhanie, ktoré by mu bránilo v podnikaní. Ak sa aj

žalobca rozhodol, že nechce podnikať, bolo to jeho vlastné podnikateľské rozhodnutie. Dal do pozornosti
ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov s tým, že je aj naďalej toho názoru, že žalobca mohol zrušiť spoločnosť vyhlásením
konkurzu, keďže disponoval tiež peniazmi z pôžičky a ďalej pokračovať v daňových konaniach. Ak sa
žalobca rozhodol udržiavať spoločnosť „pri živote“, musel si byť vedomý toho, že má zákonnú povinnosť

viesť účtovníctvo, mať aj sídlo spoločnosti, ako mu to vyplývalo z Obchodného
zákonníka. On (žalovaný) nemôže niesť zodpovednosť za to, čo je žalobcovi striktne dané zákonom
(§ 4 ods.1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a § 2 ods. 3 či § 110 ods.1 písm. a/ Obchodného
zákonníka). Žalobca mal taktiež možnosti v zmysle zákona o DPH znížiť si svoju daň v tomto období,
avšak ani jednu možnosť nevyužil, hoci mal právnu podporu, ako aj využíval služby účtovníčky. Spôsoby

zníženia dane, ktoré mohol žalobca urobiť, uviedol vo vyjadreniach v rámci prvoinštančného konania.
Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie uvedeným na strane 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku
o tom, že právny poriadok Slovenskej republiky nijako neobmedzuje, že právne existovať môžu len
spoločnosti, ktoré aktívne vykonávajú svoju činnosť. Ak si spoločnosť plní svoje zákonné povinnosti
a je riadne zapísaná v obchodnom registri, nič nebráni v jej existencii ani za okolností, že aktívne

nepodniká na svojom relevantnom trhu. Aktívne podnikanie alebo naopak útlm činnosti spoločnosti
je obchodným rozhodnutím vedenia spoločnosti. K nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v
úrokoch z poskytnutej pôžičky konštatoval, že chýba príčinná súvislosť, nakoľko pôžička vznikla v máji
2012 a prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava bolo až zo dňa 10.8.2015, t. j. oveľa skôr
ako došlo k vydaniu rozhodnutia. Žalobca už v žalobe tvrdil, že si požičal sumu 750.000,- CZK a chcel ju

pôvodne využiť na obchodovanie s cukrom. Žalobca vznikol v roku 2012 a od začiatku roka 2013 prestal
fungovať, pôžička mu bola pripísaná na účet v máji 2012 a kontroly daňového úradu začali v decembri
2012, teda po siedmych mesiacoch. Žalobca mohol pôžičku splatiť hneď, keď sa rozhodol, že nebude
ďalej podnikať a tým pádom by úrok vznikol len minimálny, čo neurobil a spôsobil deväťročné plynutie
úroku. Rozhodnutie vziať si pôžičku od súkromnej osoby p. Ivany Šašinkovej, bolo rozhodnutím žalobcu.

Má za to, že vyčíslená škoda žalobcom 13.902,70 € nie je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím správcu dane, ale s konaním žalobcu. Namietol aj 9 % úrok z omeškania, nakoľko sa jedná
o občianskoprávny nárok, ktorý upravuje § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z,
pričomvýškaje5%.Medzižalobcomanímnikdyneexistovalobchodnoprávnyvzťah.Prvoinštančnýsúdpoukázal vo svojom rozsudku na čl. I zmluvy, na základe ktorého mal poskytnuté peňažné prostriedky
žalobca vrátiť do štyroch mesiacov od doručenia výzvy k vráteniu, najneskôr však do dvoch rokov od jej
poskytnutia. Z uvedeného je zrejmé, že peňažné prostriedky mali byť vrátené ešte v roku 2014. V čase,

keď bol žalobca povinný pôžičku vrátiť, ešte ani nemal vedomosť o tom, že bude v roku
2015 vydané nezákonné rozhodnutie daňového orgánu v jeho prospech. Sám žalobca tým, že pôžičku
na základe zmluvy nesplatil, porušil zmluvné podmienky, na ktoré sa zaviazal a sám si svojim konaním
spôsobil vznik škody. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s
argumentami a právnym posúdením žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení. Zotrval na svojich
predchádzajúcich písomných vyjadreniach, ústnych prednesoch na pojednávaní s tým, že argumentácia
žalovaného vo vyjadrení je len opakovaním jeho argumentov. Nepovažoval za účelné sa opakovane
vyjadrovať k tým istým skutočnostiam a stručne zrekapituloval svoje stanoviská k jednotlivým ním

uplatneným nárokom. Zotrval na odvolacom návrhu.

7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobcu (odvolacia
duplika) uviedol, že žalobca v rámci svojho odvolania opakovane poukázal na skutočnosti, ktoré už boli
predmetom argumentácie v predošlých konaniach, a to na prvoinštančnom i odvolacom súde. Mal za

to, že nie je potrebné opakovane uvádzať to, k čomu sa už niekoľkokrát vyjadroval. V celom rozsahu sa
stotožnil s napadnutým rozsudkom a zotrval na odvolacom návrhu.

8. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa
§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p., túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. augusta 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli

strany sporu a právny zástupca žalobcu upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods.
1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil podľa § 387 ods.
l, ods. 2, ods. 3 C.s.p. a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho
súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací
súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

10.Prirozhodovanívychádzalzvyššieuvedenýchzákonnýchustanovení. Rozhodujúcimpreposúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho
rozsudku. Odvolateľ odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220

C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

12. Odvolací súd poukazuje na to, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu
na zavinenie), ktorej sa nie je možné zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného
postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

13. Žalobca sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody v celkovej sume 38.294,95 €,
ktorá mu vznikla vydaním nezákonného rozhodnutia Daňového úradu Bratislava zo dňa 10.8.2015, č.
XXXXXXXX/XXXX,ktorýurčilrozdieldanezpridanejhodnoty(DPH)zaseptember2012vsume24.576,-€ znížením nadmerného odpočtu na sumu 353,31 €; uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím
Finančného riaditeľstva zo dňa 26.11.2015, č. XXXXXXX/XXXX. Voči
rozhodnutiu Finančného riaditeľstva podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorý

rozsudkom zo dňa 5.10.2017, sp.zn. 6 S 11/2016, žalobu zamietol. Na základe kasačnej sťažnosti
žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedený
rozsudok Krajského súdu v Bratislave rozsudkom zo dňa 27.3.2019, sp.zn. 10 Sžfk 10/2018, zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd Bratislava rozsudkom zo dňa 21.5.2020, sp.zn. 6 S 94/2019,
zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a rozhodnutie správcu dane a vrátil vec

na ďalšie konanie. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím zo dňa 6.5.2021, č. XXXXXXX/XXXX, priznal
žalobcovi nadmerný odpočet za obdobie september 2012 v sume 24.929,31 €, ktorý mu bol vrátený
dňa 19.5.2021. V súvislosti s vydaním uvedeného nezákonného rozhodnutia si žalobca uplatnil náhradu
škodyspočívajúcuvnárokochnanáhraduúčelnevynaloženýchtrovprávnehozastúpeniavpredmetnom
daňovom konaní v sume 3.478,61 €, nákladoch na udržanie spoločnosti pri živote v sume 15.710,44
€ a nákladov na existenciu sídla spoločnosti v sume 5.203,65 €, ako aj úrokoch z poskytnutej pôžičky

v sume 13.902,70 €.

14. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní o tom, že súd prvej
inštancie nesprávne skutkovo a právne posúdil, že príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného
rozhodnutia a ním uplatnenou škodou spočívajúcou v trovách právneho zastúpenia v pokračujúcom

daňovom konaní nie je daná. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej
inštancie uvedeným v bodoch 16. až 18. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia o tom, že nárok žalobcu
na náhradu škody spočívajúci v náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalobcovi v daňovom
konaní nie je dôvodný, ktorý záver riadne a dostatočne odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na doplnenie odvolací súd dodáva, že účelnosť vynaložených trov

konania, ktoré vznikli v konaní, v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, sa posudzuje
individuálnesprihliadnutímnaokolnostikonkrétnejprávnejveci.Oúčelnevynaloženýchtrováchkonania
by nebolo možné hovoriť napríklad vo vzťahu k trovám vynaloženým na úkon, ktorý bol na ochranu
práva urobený nadbytočne, resp. na úkon, ktorý k náprave protiprávneho stavu nemohol viesť. Účelnosť
vynaložených trov konania musí preukázať ten, kto tvrdí, že bol dotknutý nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a v dôsledku tejto skutočnosti sa
domáha nároku na náhradu škody. V danom spore bolo nezákonné rozhodnutie vydané dňa 10.8.2015
a na základe jednotlivých opravných prostriedkov podaných žalobcom voči rozhodnutiam v daňovom
konaní, bolo dňa 6.5.2021 vydané rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet DPH
za september 2012. Žalobca udelil plnú moc svojmu právnemu zástupcovi dňa 21.5.2020, ktorý v

rámci daňového konania vykonal celkom sedem úkonov právnej služby (posledný úkon vykonaný dňa
9.4.2021). Právny zástupca žalobcu začal zastupovať žalobcu v daňovom konaní až dňa 21.5.2020, t.
j. dňa kedy Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.5.2020, sp.zn. 6 S 94/2019,
zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a rozhodnutie správcu dane a vrátil vec
na ďalšie konanie. Odvolací súd má zhodne s prvoinštančným súdom za to, že ak bolo nezákonné

rozhodnutie zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.5.2020 a žalobca si uplatnil
trovy daňového konania vzniknuté po tejto dobe, nemožno považovať takéto trovy za trovy vzniknuté
v konaní, keďže po 21.5.2020 bolo vydané už nové a zákonné rozhodnutie. Podľa odvolacieho súdu
tak právne zastúpenie žalobcu v daňovom konaní v období od 21.5.2020 do 9.4.2021 neovplyvnilo
existujúci skutkový stav a výsledok konania, z dôvodu ktorého neboli trovy právneho zastúpenia za

uvedené obdobie účelne vynaložené.

15.Nebolomožnésúhlasiťanisodvolacounámietkoužalobcuotom,žejedanýajkauzálnynexusmedzi
nezákonným rozhodnutím a tým zapríčinenej existencie dlhotrvajúcich sporov a vznikom nákladov,
ktoré musel vynaložiť na existenciu svojej spoločnosti výlučne na účely vedenia sporov vyplývajúcich z

nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenou
v bode 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom jasne a dostatočne vysvetlil dôvody, pre
ktoré považoval nárok žalobcu na náhradu škody pozostávajúcu v nákladoch na udržanie spoločnosti
pri živote a existenciu sídla spoločnosti za nedôvodný, s ktorými dôvodmi odvolací súd súhlasí. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že o vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda

následkomnezákonnéhorozhodnutia,tedaakjenezákonnérozhodnutieaškodavovzájomnompomere
príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná
len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie
len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzinezákonným rozhodnutím a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom
súdzisťujejejexistenciu,avšakzáver,či vkonkrétnomprípade,ječiniejedanápríčinná
súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov

zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení.
Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť
o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého
odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti
nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť

príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach.
Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok
nevznikol. Základom je úvaha [test (conditio sine qua non) spoločný pre takmer všetky právne systémy
Európskej únie], či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná
súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná
vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom

protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala.
Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či
tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,

v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Príčinou vzniku
škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004, 3 M Cdo 12/2005, 3 Cdo 32/2007, 5 M Cdo 13/2010,
R 21/1992, R 7/1979). Odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že výdavky na udržanie
spoločnosti pri živote, a to na účtovné služby a existenciu sídla spoločnosti nevznikli žalobcovi v priamej

príčinnej súvislosti s existenciou nezákonného rozhodnutia vydaného v daňovom konaní, ale sú jeho
povinnými výdavkami. Odvolací súd na doplnenie dôvodí, že žalobca ako obchodná spoločnosť podniká
s určitým predmetom činnosti. Podnikanie je sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom,
vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, s cieľom dosiahnuť zisk alebo merateľný pozitívny
sociálny vplyv. Kľúčovými znakmi sú sústavnosť, samostatnosť v rozhodovaní,

vystupovanie vo vlastnom mene, niesť zodpovednosť za svoje konanie a cieľ dosiahnutia zisku. Právne
je definované v Obchodnom zákonníku a Živnostenskom zákone. Odvolací súd má za to, že ak žalobca
v období od vydania nezákonného rozhodnutia nevykonával žiadnu svoju podnikateľskú činnosť, nič
mu nebránilo ukončiť podnikanie, keď vrátenie DPH nemá žiaden vplyv na to, či spoločnosť existuje
alebo už neexistuje. Rovnako aj odvolaciemu súdu sa javia špekulatívne tvrdenia žalobcu o tom, že po

zistení, že je v rámci obchodov zapojený do podvodnej scény, ukončil podnikanie na Slovensku, mal v
úmysle dať spoločnosť do likvidácie a požiadať o výmaz z obchodného registra, ale v dôsledku vydania
nezákonného rozhodnutia nebol takýto postup účelný. Odvolací súd má zhodne s tvrdením žalovaného
v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu za to, že DPH nemá vplyv na výsledok na hospodárení podnikateľa,
žalobca mohol pokojne ďalej podnikať s cukrom, nebolo voči nemu začaté žiadne trestné stíhanie, ktoré

by mu bránilo v podnikaní. Odvolací súd k uvedenému ešte dodáva, že žalobca mal mať dostatočný
kapitál a nespoliehať sa iba na vrátenie DPH. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje tvrdenie
žalobcu v odvolaní o tom, že príčinou ďalšej existencie spoločnosti bolo jedine nezákonné rozhodnutie
a následná jeho snaha, aby sa domohol svojich práv, za nedôvodné.

16. Odvolací súd sa stotožnil aj so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným
v odôvodnení napadnutého rozsudku, ohľadom posledného nároku žalobcu na náhradu škody
predstavujúci úroky z pôžičky, ktorú mu poskytla p. D. na základe zmluvy zo dňa 16.5.2012, ktorý záver
aj riadne odôvodnil. Odvolací súd dodáva, že poukazuje na dôvody uvedené v bode 15. odôvodnenia
tohto rozhodnutia týkajúce sa príčinnej súvislosti a podnikania žalobcu, z dôvodu ktorého vyhodnotil jeho

tvrdenia uvedené v odvolaní o tom, že si bol nútený ponechať poskytnutú pôžičku na úhradu výdavkov
na chod spoločnosti za účelové. Podľa odvolacieho súdu, ak žalobca už nemal v úmysle vykonávať
podnikateľskú činnosť, túto mohol ukončiť, čo ale neurobil.

17. K odvolacím námietkam žalobcu o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365

ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov
jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia §
191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ichvzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi,
ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia

dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov
(napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd,
sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220
ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil

skutkovýstavveci,aplikovalnaňsprávnypredpisasvojerozhodnutieajriadneodôvodnil; zodôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súduo zamietnutí
žaloby. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací

súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani
právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

18. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného, odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich
právne posúdenie prvoinštančným súdom za správne.

19. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výroku II. o náhrade
trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne
nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď
žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou,

teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).

20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a čl. 4 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech,
by patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ale vzhľadom k tomu, že náhradu

trov konania nežiadal, odvolací súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).