Uznesenie – Poriadok vo verejných veciach ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. október 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/41/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2322011407
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2322011407.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného A. B. C., pre prečin
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného
a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 08.03.2023 pod sp. zn.
17T/67/2022, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 17.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods.1 písm. b/, písm. d/, ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok z r u š u j e
v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods.1 Trestného poriadku sa vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 08.03.2023 pod sp. zn. 17T/67/2022 bol
obžalovaný A. B. C. uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349
Trestného zákona (bod I. obžaloby), na tom skutkovom základe, že
dňa19.07.2022včaseokolo18.30hod.,vSládkovičovenauliciFučíkovej,prikultúrnomdome,vyhľadal
svoje deti A. B. C. a D. B. C., ktorých následne objal, dňa 19. 07. 2022 v čase okolo 19.15 hod., v
Sládkovičove, na ulici Fučikovej, prišiel k plotu detského ihriska, kde spoza plotu rozprával a ohlasoval

svoje deti A. B. C. a D. B. C., pričom dcéru D. B. C. prilákal k sebe k plotu, dňa 25. 07. 2022 v čase okolo
16.00 hod., v B., na E. D. XXX/XX, prišiel k neuzamknutej bráne domu, odkiaľ spoza bránky rozprával
a ohlasoval svoje deti A. B. C. a D. B. C., ktoré sa v tom čase hrali na dvore, pričom obe deti prilákal k
sebe ku bránke a synovi A. dal 50,- eur a detskú hračku, dňa 25. 07. 2022 v čase okolo 17.00 hod., v
B., na ulici D., pri zberni druhotných surovín vyhľadal svojho syna A. B. C., ku ktorému pristúpil a začal
ho objímať a nechcel ho pustiť aj keď na neho naliehala jeho manželka, dňa 26. 07. 2022 v čase okolo

18.30 hod., v B., na ulici D. XXX/XX, prišiel k bráne domu, odkiaľ spoza neuzamknutej bránky rozprával
a ohlasoval svoje deti A. B. C. a D. B. C., ktoré sa v tom čase hrali na dvore, pričom syna A. privolal k
bránke, ktorú otvoril a spolu išli kúsok ďalej od bránky, kde začal svojho syna A. objímať a nechcel ho
pustiť, aj keď na neho naliehala jeho manželka,
a to aj napriek tomu, že uznesením Okresného súdu Galanta pod spisovou značkou 19P/108/2022, zo
dňa 07.07.2022, vykonateľného dňa 13.07.2022, bolo nariadené neodkladné opatrenie, ktorým mu bol

dočasne uložený zákaz úmyselne sa priblížiť k maloletým deťom na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov,
Za trestnú činnosť okresný súd uložil obžalovanému podľa § 349 Trestného zákona, s poukazom na
§ 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky a 4
(štyri) mesiace.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného pre výkon uloženého trestu
odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c), písm. d) v spojení s § 74 ods. 1 Trestného zákona okresný súd obžalovanému
uložil ochranné opatrenie – protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Zároveň napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta bol obžalovaný A. B. C. podľa § 285 písm.
a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Galanta č. 1Pv 304/22/2202
( skutok pod bodom II. obžaloby) pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek 2

písmeno a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno a) Trestného
zákona a § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona, ktorého (trestného činu) sa mal dopustiť tak, že
dňa 28. 07. 2022 v čase okolo 19:30 hod. prišiel do bytového domu na D. E. v B., kde pred F. G. držal
nôž v ruke a ukazoval na neho so slovami, že si to ide vybaviť s H. B. C. a niekoľko minút neskôr prišiel
na adresu B., D. XXX, kde pred I. J. sa tiež s nožom v ruke, na ktorý ukazoval vyhrážal, že si to vybaví

s H. B. C., pričom po týchto vyhrážkach u H. B. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., D. XXX, u nej vzbudil
obavu o život a zdravie, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
Prvostupňový súd odôvodnil napadnutý rozsudok v rozsahu č. l. 280-288 spisu.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný a to čo do výroku
o vine, výroku o treste ako i výroku o ochrannom liečení pre skutok podľa § 349 Trestného zákona
ako i okresný prokurátor a to voči oslobodzujúcemu výroku napadnutého rozsudku v neprospech

obžalovaného, ktoré odvolania odôvodnili osobitnými písomnými podaniami.
Obžalovaný vo vlastnoručnom písomnom zdôvodnení odvolania (č. l. 291-292 spisu) uviedol (skrátene),
že sa odvoláva voči výške trestu 2 roky a 4 mesiace za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia,
pretože podľa jeho názoru je trest neprimeraný a nespravodlivý. Dôvodil, že počas vyšetrovania nerobil
žiadne prieťahy ani obštrukcie, ani nepopieral skutky, ktorých sa dopúšťal. Od počiatku tvrdí, že sa aj

napriek súdnemu zákazu stretával s jeho deťmi. Poukázal na to, že nie je žiaden tyran či násilník, a tieto
skutočnosti sú preukázané v dôkazovej situácii. Poukázal na svedeckú výpoveď H. B. C. a taktiež na
kamerové záznamy (z mesta B.), na základe ktorých bol jednoznačne zistený skutkový stav veci a to,
že prečinu marenia sa dopustil a to kvôli jeho láske k deťom, čo je podľa jeho názoru pochopiteľné.
Namietal, že prvostupňový súd pochybil, keď bol odsúdený trestným rozkazom zo dňa 29.11.2022,

pričom bol odsúdený za dva trestné činy a to marenie výkonu úradného rozhodnutia a nebezpečné
vyhrážanie. Neskôr ho na hlavnom pojednávaní dňa 08.03.2023 prvostupňový súd oslobodil z prečinu
nebezpečného vyhrážania a odsúdil pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia rovnakým
trestom, preto namietal, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nelogické, nesprávne a nespravodlivé.
Ďalej uviedol, že súd mal vnímať dôvody spáchaného skutku, ktoré bližšie uviedol ako i to, že nebol

nikdy nepodmienečne odsúdený a aj to, že daný skutok od počiatku nepopiera. Na základe uvedených
skutočnostížiadal,abykrajskýsúdzrušilnapadnutýrozsudokavrátilhonaopravuspäťprvostupňovému
súdu alebo, aby krajský súd rozhodol vo veci sám a trest mu zmenil na primeraný a spravodlivý.
Obžalovaný svoje odvolanie odôvodnil aj prostredníctvom obhajcu (č. l. 302-303 spisu), pričom
v písomnom odôvodnení odvolania po úvodnej rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku namietal

(skrátene), že napadnutý rozsudok považuje v celom rozsahu za nesprávny, pretože skutok, za ktorý
bol odsúdený napadnutým rozsudkom, nie je trestným činom. Dôvodil, že nesprávnosť rozsudku v jeho
odsudzujúcej časti spočíva predovšetkým v nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku (podľa
bodu 1 obžaloby) zo strany prvostupňového súdu, ktorý dospel k záveru, že „skutok popísaný vo
výrokovej časti výroku tohto rozsudku sa stal, tento napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu marenia

výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona po objektívnej ako aj po subjektívnej
stránke, a bolo spoľahlivo preukázané, že sa ho dopustil obžalovaný, preto ho súd uznal vinným z
jeho spáchania.“ Citovaný záver súdu o naplnení objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného
činu podľa § 349 Trestného zákona je však evidentne nesprávny, pretože v celom konaní nebolo
vôbec preukázané naplnenie všetkých znakov objektívnej stránky tohto trestného činu. Jedným z

týchto znakov je totiž predchádzajúce (bezvýsledné, resp. neúspešné) použitie civilno – právnych
prostriedkov v podobe nariadenia výkonu rozhodnutia v civilnom procese. Uvedené znamená, že
na trestnosť skutku sa vyžaduje predchádzajúce využitie civilných prostriedkov (nariadenie výkonu
rozhodnutia – neodkladného opatrenia v civilnom konaní), a až ak by takéto civilnoprávne prostriedky
neboli úspešne (t. j. boli by bezvýsledné, čo znamená, že páchateľ by aj napriek využitiu civilnoprávnych

prostriedkov naďalej úmyselne maril výkonu neodkladného opatrenia), prichádzalo by do úvahy
vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti práve na základe § 349 Trestného zákona. V danom prípade
však v konaní vôbec nebolo preukázané (ani tvrdené), že by civilný súd nariadil výkon predmetného
neodkladného opatrenia, dokonca ani len to, že by poškodená (matka maloletých detí) iniciovala takéto
civilné konanie podaním návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia.

V nadväznosti na predchádzajúci odsek opakovane poukázal na judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Tdo/59/2013 zo dňa 26.02.2014 potvrdzujúci vyššie zmienenú kľúčovú argumentáciu o nesprávnom
právnom posúdení skutku zo strany prvostupňového súdu, pričom tento aj priložil k odôvodneniu
odvolania. V intenciách uvedeného judikátu tiež poukázal na obdobný právny záver, ktorý skonštatovalNajvyšší súd SR v rozsudku pod sp. zn. 5Tdo/24/2010 zo dňa 18.11.2010, ktorý bližšie rozviedol.
K tomu namietal, že aj napriek tomu, že na vyššie uvedený judikát Najvyššieho súdu SR (3Tdo/59/2013)
poukázal a predložil ho do spisu na hlavnom pojednávaní dňa 08.03.2023, súd prvého stupňa na jeho

kľúčový obsah (t. j. na obsah dávajúci jednoznačnú odpoveď ohľadom objektívnych znakov skutkovej
podstaty trestného činu marenia výkonu radného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona) pri
vynesení odsudzujúceho rozsudku vôbec neprihliadal, a rozhodol o jeho vine absolútne v príkrom
rozpore s uvedeným judikátom Najvyššieho súdu SR. Práve z uvedených dôvodov považuje za
absolútnenesprávnyajpostupprvostupňovéhosúdupredchádzajúcivyhláseniunapadnutéhorozsudku,

keď neprihliadal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Dokonca ani následne v odôvodnení
písomného rozsudku sa vôbec výslovne nezmieňuje o tomto kľúčovom judikáte a ani neuvádza dôvody,
pre ktoré na uvedený judikát neprihliadal.
Obžalovaný podotkol, že v danom prípade neobstojí ani záver súdu prvého stupňa vyslovený v
odôvodnení napadnutého rozsudku, že „...logickým a jazykovým výkladom tohto ustanovenia... v týchto
prípadoch nemusí tomu predchádzať bezvýsledné použitie opatrení v civilnom procese smerujúce k

výkonurozhodnutiasúdu(tosaviaželennarozhodnutiavmeriteveci).“Takýtozáversúduprvéhostupňa
je totiž v absolútnom rozpore s vyššie uvedenými judikátmi Najvyššieho súdu (rovnako ako aj s vyššie
zmieneným stanoviskom Generálnej prokuratúry SR). Z rovnakých dôvodov je taktiež nepostačujúce
ani zdôvodnenie prvostupňového súdu, podľa ktorého „ak by poškodená – matka mal. detí mala najskôr
bezvýsledne použiť opatrenia v civilnom procese smerujúce k výkonu neodkladného opatrenia, mohlo

by to mať oveľa nedoziernejšie následky, ako je tomu v súčasnosti. Od obžalovaného...s uvedeným
syndrómom nemožno reálne očakávať, že by opatrenia v civilnom procese (t. j. miernejšie spôsoby
donútenia (opakované ukladanie pokút), ktoré možno použiť na dosiahnutie výkonu neodkladného
opatrenia vo veciach starostlivosti súdu o maloletých podľa Civilného mimosporového poriadku) viedli
k odstráneniu jeho protiprávneho konania...“ Takéto zdôvodnenie totiž nielenže úplne ignoruje závery

vyššie uvedených judikátov Najvyššieho súdu SR (ako aj stanoviska Generálnej prokuratúry), ale taktiež
absolútne postráda právnu relevanciu čo do naplnenia znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty
prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona.
Záverom zhrnúc všetky vyššie uvedené dôvody a skutočnosti mal za to, že v danom prípade je
napadnutý rozsudok (v odsudzujúcej časti výroku o vine a následne aj v nadväzujúcich výrokoch o

treste a ochrannom opatrení) založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, pretože
v danom prípade nebolo v konaní vôbec preukázané naplnenie všetkých znakov objektívnej stránky
skutkovej podstaty prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Trestného zákona. Z
týchto dôvodov mal súd prvého stupňa postupovať podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, t. j.
oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, pretože skutok kladený mu za vinu nie je trestným činom. S

ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
sám vo veci rozhodol tak, že ho spod obžaloby oslobodí.
Okresný prokurátor v písomnom zdôvodnení odvolania (č. l. 312-314 spisu) v jeho úvodnej časti po
stručnej rekapitulácii záverov napadnutého rozsudku ku skutku v bode II. obžaloby poukazujúc na §
2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku a § 168 ods. 1 Trestného poriadku namietal, že uvedenými

ustanoveniami sa okresný súd dôsledne neriadil, odôvodnenie rozsudku považuje za arbitrárne. So
záverom okresného súdu sa nestotožňuje, podľa jeho názoru rozhodnutie bolo vydané na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, a dôkazy boli vyhodnotené výlučne v prospech obžalovaného.
Čo sa týka samotného odôvodnenia rozsudku, k úvahám samosudkyne ako aj k hodnoteniu dôkazov
vo vzťahu k výroku o oslobodení obžalovaného spod bodu II. obžaloby uviedol nasledovné. Súd v rámci

odôvodnenia poukazuje na to, že svedkyňa G. a aj svedok J. uviedli, že sa poškodenej nevyhrážal.
To však podľa jeho názoru nie je pravda. Ani jeden z hore menovaných svedkov neuviedol takúto
skutočnosť. Z výpovede svedkyne G. vyplýva, že obžalovaný prišiel k nej domov, kde hľadal H. a aj jej
sa opýtal s nožom v ruke, či má niečo spoločné s tým, že ho chcú pripraviť o dieťa. Je pravda, že mal
uviesť aj to, že radšej skape, akoby mal prísť o deti. To však neznamená, že sa nevyhrážal poškodenej.

Svedkyňapotvrdilatúskutočnosť,žeobžalovanýsapýtalnaH.snožomvrukebolnafetovanýaopitý(čo
aj sám obžalovaný potvrdil). Následne hneď volala sestre, lebo ju hľadá obžalovaný, ktorý ma v ruke nôž
a je opitý a sfetovaný. Podľa jeho právneho názoru konanie opitého a zároveň nadrogovaného človeka
(podľa znaleckého posudku závislý na drogách), ktorý s nožom v ruke hľadá osobu, voči ktorej cíti zášť,
napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty nebezpečného vyhrážania. Myslí si, že je jedno či obžalovaný

s nožom mával alebo naň ukazoval. Mal ho v ruke, čo muselo vzbudiť obavu aj u svedkyni G., nakoľko
ihneď kontaktovala matku poškodenej, aby si poškodená dávala pozor. To aj potvrdila v rámci svojej
výpovedi svedkyňa J..Svedok F. J. vo svojej výpovedi uviedol, že obžalovaný hľadal poškodenú (tak isto ako aj pri svedkyni
G.) po tom, čo mu uviedol, že nie je doma, obžalovaný uviedol, že určite je s nejakým jebákom a že
si to vybaví s každým, kto ich chce oddeliť. Mal igelitku a aj niečo za igelitkou schovával. Bol pod

vplyvom drog, bol agresívny a keď mu uviedol, aby sa dal liečiť, tak mu odvrkol, že nie za jeho fetuje.
Následne svedok uviedol, že v ten deň sa nikomu nevyhrážal. Vzhľadom na rozpor vo výpovedi svedka
intervenujúci prokurátor navrhol odstrániť rozpory k čomu aj došlo. Následne svedok uviedol, že to že
sa vtedy obžalovaný nevyhrážal myslel tak, že sa jemu nevyhrážal, on sa vždy vyhrážal len jeho dcére
a hovoril o ľuďoch, ktorí jej mali pomáhať s návrhom na súd. On vždy robil takéto problémy. Na otázku

samotného obžalovaného mu odpovedal , že „ som si istý, že si sa H. vyhrážal, robil si to často. Neviem
či by si aj reálne ublížil H., to musíš vedieť ty Aj predtým si si tiež rezal ruky a deťom si kričal, že to robíš
kvôli ich maminke." „Aj v minulosti kričal do dvora, že odreže H. hlavu, zavesí ju na bránu a horúcim
kutáčom jej pi*u vypáli. Určite to hovoril, on keď je sfetovaný, si to ani nemôže pamätať." Tento incident
sa mal stať asi mesiac pred 28.07.2022. Samosudkyňa v rámci odôvodnenia časti oslobodzujúceho
výroku úplne opomenula uviesť časť výpovede hore uvedeného svedka, ktorý jednoznačne potvrdil to,

že poškodenej sa mal vyhrážať a dokonca to nebolo prvýkrát.
Čo sa týka samotného skutku uviedol, že je pravdou, že v skutku je nesprávne uvedené, že obžalovaný
mal od F. G. prísť na adresu D. XXX, B., kde pred I. J. mal s nožom v ruke ukazujúc naň tvrdiť, že si
to vybaví s H., pričom správne v skutku malo byť uvedené meno svedka F. J., avšak je toho názoru,
že totožnosť skutku je zachovaná. (Totožnosť skutku je zachovaná vtedy, ak je zachovaná totožnosť

konania alebo totožnosť následku (pozri R 19/1964, R 9/1972, R 41/1972, R 64/1973)). Taktiež, ako už
vyššie uviedol, je toho názoru, že je irelevantné, či obžalovaný mával s nožom alebo naň ukazoval. Mal
ho v ruke (aj keď svedok J. ho priamo nevidel), pýtal sa na poškodenú s tým, že uviedol, že je určite
s nejakým jebákom a že si to vybaví s každým kto ich oddelil, bol agresívny a nafetovaný. Na margo
poukázal, že už prvá časť skutkovej vety, kedy s nožom v ruke hľadal obžalovaný poškodenú u F. G.

napĺňa znaky prečinu nebezpečného vyhrážania.
Okresný prokurátor zastával názor, že konanie obžalovaného naplnilo všetky obligatórne znaky
skutkovej podstaty nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek 2 písmeno a), písmeno b)
Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno a) Trestného zákona a § 139 odsek 1
písmeno c) Trestného zákona. Skutková podstata § 360 vyžaduje situáciu, v ktorej existuje možnosť

vzbudenia dôvodnej obavy, netreba, aby táto obava naozaj aj vznikla stačí, že konanie páchateľa
objektívne vzbudzuje obavu, že vyhrážka môže byť naplnená, pritom je irelevantné, že či poškodený sa
bojí alebo nie. Tu však treba poukázať na výpoveď samotnej poškodenej, ktorá uviedla, že z konania
obžalovaného mala strach. Úprimne sa cíti byť kľudnejšia, keď je obžalovaný vo väzbe. Bojí sa, že keď
bude prepustený, lebo nevie, čo môže od neho čakať. Preto zopakoval názor, že konanie opitého a

zároveň nadrogovaného človeka, ktorý s nožom v ruke hľadá osobu voči ktorej cíti zášť, napĺňa všetky
znaky skutkovej podstaty nebezpečného vyhrážania.
Záverom zhrnul, že okresný súd sa vo vzťahu ku skutku v bode II. obžaloby celkom jednostranne
uspokojil s obhajobou a jednotlivé dôkazy vyhodnotil výlučne v jeho prospech. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti mal za to, že rozhodnutie súdu o oslobodení obžalovaného spod podanej obžaloby

v bode II. je nesprávne a nezákonné a teda je nesprávne uložený aj trest obžalovanému s prihliadnutím
na priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. h) Trestného zákona. S poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu v časti oslobodzujúceho výroku
a zároveň celý výrok o treste a vec vrátil okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
K odvolaniu obžalovaného sa vyjadril okresný prokurátor osobitným písomným podaním (č.l. 337 spisu),

vktoromuviedol(skrátene),žeobhajobaopierasvojeodôvodnenieodvolaniaorozhodnutieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Tdo/59/2013 zo dňa 26.02.2014, z ktorého vyplýva, že trestnoprávna ochrana sa
neposkytuje vydanému vykonateľnému predbežnému opatreniu, ak nebolo začaté konanie o jeho
výkone jedným zo zákonných spôsobov. Ďalej obhajoba tvrdí, že obdobný záver NS SR konštatoval
aj v rozsudku 5Tdo/24/2010 zo dňa 18.11.2010 a taktiež aj v stanovisku GP SR IV/1 Gn 795/11-7 zo

dňa 26.07.2011. S uvedenými závermi obhajoby sa absolútne nestotožňuje. Nie je pravdou, že NSSR
v rozsudku sp. zn. 5Tdo/24/2010 zo dňa 18.11.2010 zastáva obdobný názor, ako v rozhodnutí 3Tdo
59/2010 zo dňa 26.02.2014. Bol toho názoru, že ide o protichodné rozhodnutia. Rozsudok NS SR sp.
zn. 5Tdo/24/2010 zo dňa 18.11.2010 bol aj pretavený do stanoviska R 5/2012, na ktorý poukázal aj
samotný súd vo svojom rozsudku.

Zastával názor, že z rozsudku NS SR sp. zn. 5Tdo/24/2010 zo dňa 18.11.2010 vyplýva rovnaký záver,
ako uviedla samosudkyňa v rozsudku zo dňa 08.03.2023, a to, že konanie obžalovaného napĺňa všetky
obligatórne znaky prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 alinea 2 Trestného
zákona. NS SR vo vyššie uvedenom rozsudku poukázal na odlišnosť novej právnej úpravy § 349Trestného zákona účinného od 01.01.2005 a starej právnej úpravy § 171 ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb,
pričom na základe jazykového, logického, ako aj systematického a historického výkladu, podľa toho ako
sa postupne menila táto skutková podstata uvedeného trestného činu, možno vyvodiť záver, že prvá

veta odseku 3 § 171 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, ako aj prvá veta § 349 Tr.
zák. č. 300/2005 Z. z., v znení neskorších predpisov, pokiaľ sa v nich uvádza výkon rozhodnutia súdu
alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, majú na mysli len definitívne, meritórne
rozhodnutie súdu, s konečnou platnosťou upravujúce otázky týkajúce sa výchovy maloletých detí a nie
aj dočasné predbežné opatrenie súdu v občianskom súdnom konaní. Keby tomu tak nebolo a keby

sa pôvodným znením ustanovenia § 171 ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, malo na
mysli akékoľvek rozhodnutie súdu v občianskom súdnom konaní týkajúce sa výchovy maloletých detí,
teda aj prechodného charakteru, akým je aj predbežné opatrenie, trvajúce dočasne, do definitívneho,
meritórneho rozhodnutia, potom by zákonodarca vôbec nemusel v novom zákone osobitne uvádzať v
skutkovej vete § 349 Tr. zák. marenie výkonu predbežného opatrenia vo veciach starostlivosti súdu o
maloleté deti, ale také konanie by bolo postihnuteľné, za splnenia ďalších podmienok, už na základe

prvej vety tohto ustanovenia. Z podobných dôvodov by to bolo možné i podľa prvej vety § 171 ods. 3
Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, avšak zákonodarca postupne rozšíril trestnú zodpovednosť aj
za marenie výkonu predbežného opatrenia uloženého v občianskom súdnom konaní na ochranu osôb
ohrozených násilím a takými osobami, okrem iných, môžu byť aj maloleté deti.
K tomu uviedol, že správne poukázala samosudkyňa v napadnutom rozsudku z logického aj

gramatického výkladu na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 349 alinea 2 Trestného zákona nie je potrebné nariadenie jeho výkonu. Je potrebné
poukázať na charakter neodkladného opatrenia, ktoré súd vydá v prípade, že má za potrebné dočasne,
ale súčasne okamžite upraviť určité pomery medzi účastníkmi, ktorých úprava neznesie odklad až do
právoplatného rozhodnutia vo veci samej. V prípade, že by sa na vykonateľnosť neodkladného opatrenia

ešte vyžadoval aj výkon rozhodnutia, poprelo by to jeho charakter. Uvedený záver vyplýva aj z pracovnej
porady Trestného odboru Generálnej prokuratúry SR zo dňa 18.11.2020.

K odvolaniu okresného prokurátora sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom obhajcu osobitným
písomným podaním (č.l. 347-349 spisu), v ktorom uviedol, že s uvedenými námietkami prokurátora

dôrazne nesúhlasí, naopak, napadnutý rozsudok v jeho oslobodzujúcej časti považuje jednoznačne
za správny a zákonný vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci, odôvodnenie rozsudku
rozhodne nie je arbitrárne, keďže s určitosťou napĺňa všetky zákonné predpoklady vyžadované §
168 ods. 1 Trestného poriadku, a napokon má za to, že vykonané dôkazy boli súdom vyhodnotené
plne v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda podľa vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoajsúhrnne(tedabezrozdielu,čitietookolnosti
resp. dôkazy boli v jeho prospech, alebo naopak v jeho neprospech).
V konkrétnostiach k ďalším subjektívnym úvahám, resp. k námietkam prokurátora obžalovaný uvádza,
že v plnom rozsahu súhlasí so správnym vyhodnotením svedeckých výpovedí priamych svedkov
incidentu zo dňa 28.07.2022 (F. G. a F. J.), z ktorých výpovedí zhodne a nepochybne vyplýva, že sa

poškodenej nevyhrážal. Pokiaľ ide o svedkyňu F. G., táto síce potvrdila, že hľadal u nej H., avšak zároveň
jednoznačne potvrdila, že na H., ani na nikoho iného nič nehovoril. Dokonca aj na opakované otázky
prokurátora pri výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 24.02.2023 uviedla, že „som si absolútne istá,
že u mňa obžalovaný H. nespomínal, len sa spýtal, či neviem kde je, a že sa ma spýtal, či mám niečo
spoločné s tým, že ho idú pripraviť o deti a som si istý, že použil slová, že radšej skape, akoby prišiel o

deti.“ Prokurátor v tejto súvislosti zámerne (evidentne až tendenčne) opakovane uvádza, že pri stretnutí
so svedkyňou F. G. „mal nôž v ruke“, avšak opakovane zdôrazňuje, že na tento nôž žiadnym spôsobom
pri rozhovore s F. G. neukazoval, slovne ho vôbec nespomínal (teda sa ním vôbec nevyhrážal), naopak,
snažil sa ho zakrývať, čo jednoznačne potvrdila aj svedkyňa F. G.. Rozhodne nesúhlasí so subjektívnym
a nepodloženým názorom prokurátora, že „je jedno či obžalovaný s nožom mával alebo naň ukazoval“,

pretože si myslí, že pokiaľ by sa chcel s predmetným nožom vyhrážať akejkoľvek tretej osobe, logicky
by naň minimálne upriamoval pozornosť, ukazoval naň a držal ho za rúčku, tak aby bola viditeľná čepeľ
(čo sa však v danom prípade vôbec nestalo, tak ako to bolo riadne preukázané v konaní), pretože
(opakovane zdôrazňuje) jeho cieľom s určitosťou nebolo žiadne vyhrážanie sa H. (nad vyhrážaním
H., či dokonca nad ublížením na zdraví H. ani len neuvažoval), naopak, zo zúfalstva zapríčineného

situáciou, že nemôže vidieť vlastné deti, uvažoval nad samovraždou, o čo sa žiaľ napokon aj pokúsil,
keď si predmetný nôž pichol do hrudníka. Všetky tieto skutočnosti boli na hlavnom pojednávaní riadne
preukázané, jednak výpoveďou F. G., ktorá potvrdila, že jej povedal „radšej skapem, akoby som prišiel
o deti“, a napokon aj (žiaľ) jeho následným konaním, keď sa zo zúfalstva sám pichol do hrudníka.Podľa jeho názoru z týchto skutočností teda evidentne vyplýva, že predmetný nôž mal pri sebe nie
s cieľom vyhrážania sa H., ale z dôvodu, že v danej situácii uvažoval nad ublížením sebe samému
(pričom pre právne posúdenie veci bolo irelevantné, že bol v tom čase pod vplyvom omamných látok).

V neposlednom rade poukazuje aj na to, že prokurátor pri viacnásobnom opakovaní skutočnosti, že pri
stretnutí s F. G. „mal v ruke nôž“ opomína dôležitú preukázanú skutočnosť, a síce že tento nôž držal za
čepeľ a z ruky mi trčala len jeho rúčka. Ako už vyššie naznačil, jedná sa o právne významnú skutočnosť,
pretože pokiaľ by sa chcel s predmetným nožom vyhrážať akejkoľvek tretej osobe, logicky by ho mal
držať tak, aby bola viditeľná čepeľ, avšak v jeho prípade to tak nebolo (nôž schovával, neukazoval naň a

anihoslovnenespomínal),atoprávezvyššieuvedenýchdôvodov(úvahynadublíženímsebesamému).
Zhrnúc vyššie uvedené skutočnosti zdôraznil, že v konaní pred súdom bola v konečnom dôsledku nielen
spochybnená, ale aj jednoznačne vyvrátená skutková veta bodu 2. obžaloby, že pred F. G. „ukazoval
na nôž so slovami, že si to idem vybaviť s H. B. C.“, keďže svedkyňa F. G. jednoznačne potvrdila, že
na nôž v ruke žiadnym spôsobom neukazoval, a taktiež s absolútnou istotou potvrdila, že pri stretnutí
dňa 28.07.2022 na H. ani nikoho iného nič nehovoril (len sa informoval či nevie, kde sa nachádza), a

teda bez akýchkoľvek pochybností potvrdila, že nepoužil slová, že si to „idem vybaviť s H. B. C.“, tak
ako to je uvedené v bode 2. obžaloby.
Rovnako uviedol, že vykonané dokazovanie jednoznačne vyvrátilo aj ďalšiu časť skutkovej vety bodu 2.
obžaloby, že sa „pred I. J. ukazujúc na nôž vyhrážal, že si to vybavím s H. B. C.“. V prvom rade poukazuje
na to, že v daný deň 28.07.2022 sa s I. J. ani vôbec nestretol, ona sama ho teda ani nevidela (a tak

nemohla vidieť ani nôž), čo bolo v konaní riadne preukázané, a teda už v tejto časti sa skutok nestal
tak, ako mu bol kladený za vinu obžalobou. V daný deň sa totiž stretol a rozprával iba s F. J., ktorý však
potvrdil, že nôž taktiež nevidel (dozvedel sa o ňom až dodatočne po jeho odchode na základe logickej
dedukcie, že ho neskôr našli policajti dopichaného na poli), takže logicky nepotvrdil ani ďalšiu časť
skutkovej vety uvedenej v obžalobe, že by mal pri rozhovore „ukazovať na nôž“. Zároveň tento svedok

potvrdil, že v daný deň sa nehádali a ani sa nikomu nevyhrážal, tobôž nie H. B. C., a teda predovšetkým
tento svedok rozhodne neuviedol, že by mal pri bránke dňa 28.07.2022 vysloviť slová „že si to vybavím
s H. B. C..“ V tejto súvislosti neobstojí ani argumentácia prokurátora, že išlo iba o nesprávne uvedené
meno (resp. že namiesto mena I. J., malo byť v skutkovej vete uvedené meno F. J.), pretože v danom
prípade sa jedná o zásadnú skutočnosť majúcu vplyv na jednoznačnú konkretizáciu skutku (uvedenie

konkrétnejosoby,predktorousamalpodľaobžalobyvyhrážať),atedavdanomprípaderozhodnenebola
zachovaná totožnosť skutku, tak ako to uvádza prokurátor.
Pokiaľ prokurátor poukazuje na časť výpovede F. J., podľa ktorej sa mal v minulosti (podľa svedka)
vyhrážať H., resp. že mal kričať do dvora, slovami že „odreže H. hlavu, zavesí ju na bránu a horúcim
kutáčom jej piču vypáli“, v prvom rade poukazuje na to, že samosudkyňa túto časť výpovede svedka

neopomenula uviesť v odôvodnení rozsudku (tak ako to nesprávne uvádza prokurátor), keďže je riadne
uvedená na strane 10 napadnutého rozsudku. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že udalosti popísané
svedkom v tejto časti výpovede sa mali stať približne mesiac pred skutkom, ktorý mu bol kladený za vinu
obžalobou, pričom tieto udalosti ani neboli predmetom obžaloby, v dôsledku čoho neboli ani predmetom
dokazovania pred súdom (rovnako tak ani predmetom vyšetrovania v prípravnom konaní). Z týchto

dôvodov má za to, že súd postupoval jednoznačne správne, pokiaľ túto časť výpovede svedka bližšie
nezohľadňoval, nakoľko udalosti tvrdené svedkom neboli predmetom riadneho dokazovania a ani neboli
obsahom samotnej obžaloby. Avšak napriek tomu, že svedkom tvrdené udalosti neboli predmetom
obžaloby, opätovne (podobne ako na hlavnom pojednávaní dňa 24.02.2023) sa ohradzuje voči týmto
tvrdeným skutočnostiam v uvedenej časti výpovede F. J., pretože H. B. C. sa nikdy nevyhrážal ublížením

na zdraví či živote, ani jej nikdy neublížil (čo potvrdila aj samotná H. pri svojej výpovedi), tobôž nie takým
vulgárnym spôsobom, aký uviedol svedok v uvedenej časti výpovede, voči čomu sa ohradil na hlavnom
pojednávaní 24.02.2023, keďže tieto tvrdenia svedka sa nezakladajú na pravde. Odhliadnuc od toho,
že udalosti tvrdené svedkom v tejto časti výpovede neboli predmetom obžaloby (v dôsledku čoho ich
súd bližšie nezohľadňoval), zdôrazňuje, že tieto tvrdenia svedka sú nepravdivé, pričom ich nepotvrdili

ani žiadni iní svedkovia počas hlavného pojednávania, a dokonca aj sám svedok F. J. uviedol, že on
sám mal byť v tom čase na dvore (v dôsledku čoho neexistujú iní potenciálni svedkovia týchto tvrdených
skutočností), preto je nutné svedkom tvrdené skutočnosti v uvedenej časti výpovede považovať za ničím
nepodložené (nepreukázané) tvrdenia.
V intenciách všetkých vyššie uvedených skutočností bol toho názoru, že súd postupoval správne a

zákonne, keď ho spod bodu 2. obžaloby oslobodil v zmysle § 285 písm. a) Trestného poriadku, pretože
celá skutková veta bodu 2. bola počas hlavného pojednávania jednoznačne vyvrátená, a teda nebolo
preukázané, že sa skutok stal tak, ako mu bolo kladené za vinu obžalobou. S ohľadom na všetky vyššieuvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku
ako nedôvodné zamietol.
Konanie na odvolacom súde

Krajský súd v Trnave v rozsahu uvedenom v § 317 ods. 1 Trestného poriadku na základe riadne a včas
podaných odvolaní obžalovaným a okresným prokurátorom preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku a dospel k nasledujúcim skutkovým a právnym záverom.
Ku skutku pod bodom 1. obžaloby/napadnutého rozsudku

Po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného
a to voči výroku o vine napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutku v bode 1. obžaloby je v danom smere
dôvodné.
S prihliadnutím na obsah odvolacích námietok obžalovaného, v ktorých tento v súhrne namietal, že
napadnutý rozsudok vo vzťahu ku skutku v bode 2. obžaloby je založený na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku, pretože v danom prípade nebolo v konaní vôbec preukázané naplnenie

všetkých znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia
podľa § 349 Trestného zákona, k týmto námietkam krajský súd uvádza nasledovné.
Podľa § 349 Trestného zákona, kto po tom, čo sa proti nemu bezvýsledne použili opatrenia v civilnom
procese smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých
detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo dohody alebo kto marí výkon neodkladného opatrenia

uloženého v civilnom procese na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti súdu
o maloletých, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
Z uvedeného vyplýva, že Trestný zákon zahrnul do jedného ustanovenia dve samostatné skutkové
podstaty, ktoré postihujú dve rozdielne konania, za ktoré hrozí rovnakou trestnou sadzbou. Prvá alinea
skutkovejpodstatychránivýkonrozhodnutiasúdualebosúdomschválenúdohoduovýchovemaloletých

detí, druhá alinea chráni výkon neodkladného opatrenia uloženého v civilnom procese na ochranu osôb
ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.
Objektom trestného činu podľa § 349 Trestného zákona je záujem spoločnosti na riadnom výkone
súdnych rozhodnutí alebo súdom schválených dohôd, týkajúcich sa výchovy maloletých detí, alebo na
výkone neodkladného opatrenia uloženého v civilnom procese na ochranu osôb ohrozených násilím

alebo vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.
Pre viaceré súdne rozhodnutia vydané v civilnom konaní platí, že nemôžu byť exekučnými titulmi,
pretože z ich povahy vyplýva, že nútený výkon neprichádza do úvahy. Týka sa to najmä rozhodnutí
o osobnom stave a iných konštitutívnych rozhodnutí. Neodkladné opatrenie o úprave styku rodičov s
maloletými deťmi však nie je rozhodnutím, ktorým sa deklaruje alebo konštituuje určité právo alebo

právny vzťah, a preto naň môže nadväzovať vykonávacie konanie. Nevyhnutným predpokladom jeho
výkonu je vykonateľnosť neodkladného opatrenia a odmietanie povinného dobrovoľne sa podrobiť
súdnemu rozhodnutiu.
Výkon rozhodnutia vo veciach maloletých je upravený v ustanoveniach § 370 až 391 zákona č.
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov. Uvedené ustanovenia

obsahujú niekoľko spôsobov výkonu od výzvy na dobrovoľné plnenie cez ukladanie pokút až po nútené
odňatie dieťaťa. Neodkladné opatrenie o úprave styku rodičov s deťmi sa nevykonáva bezprostredne
po nadobudnutí vykonateľnosti. Výkon tohto neodkladného opatrenia nastupuje až vtedy, keď povinný
dobrovoľne povinnosť určenú neodkladným opatrením nerešpektuje.
Marenie výkonu neodkladného opatrenia znamená, že neodkladné opatrenie, ktoré má byť v dobe činu

vykonané, fakticky v dôsledku konania páchateľa vykonané nie je a vykonať ho nemožno. Nariadenie
výkonu je však primárnou podmienkou, aby mohlo byť neodkladné opatrenie vykonané.
V danom prípade už zo samotného znenia skutkovej vety je zrejmé, že obžalovaný nerešpektoval
neodkladné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Galanta zo dňa 07.07.2022, sp.
zn. 19P/108/2022, vykonateľné 13.07.2022, avšak žiadne ďalšie opatrenia v zmysle Civilného

mimosporového poriadku, ktoré by bezprostredne smerovali k výkonu tohto neodkladného opatrenia
súdu, skutková veta neobsahuje, preto v danom prípade nebolo možné konanie obžalovaného právne
kvalifikovať podľa § 349 Trestného zákona.
V tomto smere treba tiež poukázať na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej najprv musia byť bezvýsledne
použité mimotrestné opatrenia civilného charakteru smerujúce k výkonu neodkladného opatrenia súdu

a až následné úmyselné konanie smerujúce k zmareniu výkonu takého neodkladného opatrenia vo veci
starostlivosti súdu o maloleté deti, by bolo možné posúdiť ako prečin podľa § 349 Trestného zákona
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.02.2014, sp. zn. 3 Tdo 59/2013).Z uvedených dôvodov krajský súd bez toho, aby ďalej skúmal správnosť a úplnosť zisteného skutkového
stavu vo vzťahu ku skutku v bode 1. obžaloby, alebo ho nejako menil, prípadne aby venoval pozornosť
ďalším odvolacím námietkam obžalovaného, dospel k záveru, že prvostupňový súd pochybil, keď

sa nevenoval zásadným právnym otázkam ohľadom samotného skutku, resp. základným znakom
skutkovej podstaty trestného činu podľa § 349 Trestného zákona, preto v tomto smere je možné
prisvedčiť odvolacím námietkam obžalovaného. Predtým, ako okresný súd ustálil, že skutok uvedený
v obžalobnom návrhu, spáchal obžalovaný, musí mať dokazovaním nepochybne preukázané, že skutok
sa stal a vykazuje znaky trestného činu, t.j. nesmú existovať žiadne dôvodné pochybnosti o naplnení

zákonných znakov trestného činu, v danom prípade objektívnej stránky.
Preto bude predovšetkým zo strany okresného súdu nevyhnutné náležite ustáliť, či sú v danom prípade
naplnené všetky zákonné znaky trestného činu podľa § 349 Trestného zákona, riadiac sa pritom vyššie
uvedeným názorom odvolacieho súdu.
Ku skutku pod bodom 2. obžaloby
Celkom na úvod krajský súd považuje za potrebné uviesť, že argumentácia okresného prokurátora

poukazujúc na postup okresného súdu a to v skratke, že napadnutý rozsudok vo vzťahu ku skutku v bode
2/ obžaloby je poukazujúc na § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku a § 168 ods. 1 Trestného poriadku
arbitrárny a to najmä z dôvodu, že okresný súd sa uspokojil s obhajobou a jednotlivé dôkazy vyhodnotil
výlučne v prospech obžalovaného, táto podľa krajského súdu predstavuje kľúčovú skutočnosť, že
napadnutý rozsudok vo výroku v bode 2. o oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm.

a) Trestného poriadku nie je dostatočne preskúmateľný, pretože tento svojim obsahom nezodpovedá
zámerom zákonodarcu obsiahnutých v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí

byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov
a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných
ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto
výroky.
V prvom rade po preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný

súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa zrozumiteľne, jasne a presvedčivo nevysporiadal so
všetkými relevantnými dôkazmi a skutočnosťami potrebnými pre náležité ustálenie výroku o oslobodení
obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, ktorý postup si krajský súd
nemôže osvojiť a stotožniť sa s ním.
V tomto smere krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že náležité zistenie skutkového stavu veci je

nevyhnutnýmazákladnýmpredpokladomprespravodlivérozhodnutie.Primárnymcieľomtejtozásadyje
umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom trestného konania a jeho účelom, ktorým
je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie spravodlivého
procesu. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie
citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn.
1To/7/2012 z 30. januára 2013).
Dôvod oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku je na mieste vtedy, ak
súd po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov nemôže spoľahlivo uzavrieť, že sa vôbec stal
skutok uvedený v obžalobnom návrhu, teda, že sa neuskutočnilo to, čo sa v popise skutku uvádza.

Oslobodenie spod obžaloby podľa tohto ustanovenia je na mieste, ak v prípade, ak sa preukáže, že
sa skutok nestal, tak aj v prípade, že po úplnom a správne vykonanom dokazovaní a po všestrannom
vyhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú dôvodné pochybnosti o tom, že sa skutok skutočne
stal. O tento prípad však v prejednávanej veci nešlo, pretože aj napriek tomu, že mal okresný súdk dispozícií množstvo dôkazov, tieto nevyhodnotil vo vzájomnom súhrne, resp. na niektoré pri svojom
rozhodnutí prihliadal len z časti alebo neprihliadal vôbec.
V prejednávanej veci okresný súd síce vykonal zákonu zodpovedajúcim spôsobom všetky potrebné

dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci, avšak vykonané dôkazy
dostatočne nevyhodnotil jednotlivo ako aj v ich vzájomnom súhrne tak, ako mu ukladajú ustanovenia §
2 ods. 10 a ods. 12 Trestného poriadku, v dôsledku čoho dospel k predčasným skutkovým zisteniam i
právnym záverom. Okresný súd založil rozhodnutie výsostne na dôkazoch, ktoré svedčali v prospech
obžalovaného, avšak aj to len na určitých častiach výpovedí svedkyne G., svedka J. a obžalovaného.

Určitým častiam predmetných výpovedí priznal vyššiu relevantnosť, avšak tieto nezohľadnil v celom ich
znení ako aj v kontexte ďalších vykonaných dôkazov, čo viedlo k nejasnosti a neúplnosti skutkových
zistení. V tejto súvislosti preto možno ustáliť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku tak bolo zúžené na
stručné a všeobecné vyhodnotenie dôkazov svedčiacich v prospech obžalovaného, pričom tieto úvahy
neboli presvedčivé, zodpovedajúce riadnemu odôvodneniu súdneho rozhodnutia, čím došlo k porušeniu
Trestného kódexu, čo krajský súd nepovažuje za odôvodnenie súladné s požiadavkou presvedčivosti

súdneho rozhodnutia vyhotovenom podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Síce stále platí, že Trestný poriadok ponecháva hodnotenie vykonaných dôkazov na voľnú úvahu
okresnéhosúduakrajskýsúdniejeoprávnenýdávaťokresnémusúduzáväznépokyny,kakýmzáverom
má dôjsť pri hodnotení dôkazov, ani na to, aké celkové skutkové zistenia má z vykonaného dokazovania
urobiť. Avšak voľná úvaha okresného súdu nemôže byť absolútna a nesmie byť prejavom ľubovôle, resp.

svojvôle. Je preto povinnosťou krajského súdu upozorniť okresný súd na to, aké pravidlá je potrebné v
tomto smere dodržiavať a vytknúť mu, ak tieto pravidlá nedodržal.
V tejto súvislosti krajskému súdu nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel okresný súd
k záveru, že svedkovia G. a J. zhodne uviedli, že obžalovaný sa poškodenej nevyhrážal. Tieto tvrdenia
svedkov totiž nevyplývajú zo žiadnych dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní. Naopak svedkyňa

G. uviedla, že dňa 28.07.2022 prišiel k dverám jej bytu obžalovaný s tým, že hľadal poškodenú a spýtal
sa jej, či má niečo spoločné s tým, že ho chcú pripraviť o deti a zároveň potvrdila, že videla, ako v pravej
ruke drží nôž za čepeľ a z ruky mu trčala len modrá rúčka, a aj keď táto uviedla, že na poškodenú a na
nikoho iného nehovoril nič, táto časť výpovede automaticky neznamená, že sa poškodenej nevyhrážal.
Aj svedok J. potvrdil, že v minulosti sa stalo, že obžalovaný uviedol ,,odrežem H. hlavu, zavesím ju na

bránuahorúcimkutáčomjejp*čuvypálim“.Napokonvpredmetnomkonaníbolizabezpečenéďalšiehoci
nepriame dôkazy, ktoré výpovede menovaných verifikovali (výpoveď svedkyne J., potvrdenie o zaistení
veci zo dňa 28.07.2022 a zápisnica o prevzatí zaistenej veci), preto predmetné tvrdenie prvostupňového
súdu nie je potvrdené ani ďalšími na to nadväzujúcimi dôkazmi.
Krajský súd v tomto smere upozorňuje, že súd je oprávnený a zároveň povinný prihliadať len na

tie dôkazy, ktoré boli pred súdom vykonané a vinu, resp. nevinu obžalovaného založiť len na takto
vykonaných dôkazoch.
V tomto smere sa krajský súd zároveň stotožňuje aj s názorom obžaloby, že skutková podstata trestného
činu podľa § 360 Trestného zákona vyžaduje situáciu, v ktorej existuje možnosť vzbudenia dôvodnej
obavy, pričom nie je potreba, aby táto obava naozaj aj vznikla, stačí, že konanie páchateľa objektívne

vzbudzuje obavu, že vyhrážka môže byť naplnená, pritom je irelevantné, že či poškodený sa bojí
alebo nie. V tomto smere potom treba poukázať na výpoveď poškodenej, ktorá uviedla, že z konania
obžalovaného mala strach.
Napokon odvolací súd nemôže aprobovať ani záver okresného súdu, že ,,obžalovaný na nôž v ruke
neukazoval, nevyhrážal sa poškodenej a už vôbec obžalovaný tak neučinil pred I. J.“, pretože to, že

keď obžalovaný na nôž v ruke neukazoval, tak automaticky neznamená, že sa nevyhrážal poškodenej.
Zároveň ak aj okresný súd poukazuje na výpoveď svedkyne I. J., ktorá mala o noži vedieť len
z telefonátu svedkyne G., inak povedané, že potom aj skutková veta obsahuje chybné tvrdenia, v tomto
smere odvolací súd pripomína obžalovaciu zásadu uvedenú v ustanovení § 278 ods. 1 Trestného
poriadku, podľa ktorej súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, čo

však neznamená, že medzi skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, a skutkom, uvedeným
vo výroku rozsudku, musí byť úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu počas konania odpadnúť a
iné naopak pribudnúť, nesmie sa zmeniť len podstata skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou
obžalovaného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok porušujúci
alebo ohrozujúci spoločenské záujmy chránené trestným zákonom. Totožnosť skutku bude zachovaná,

ak bude zachovaná totožnosť konania alebo následku. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR z 31. mája
1973, sp. zn. 2 Tzf 2/1973).
Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť
do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobemodifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu,
vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého
skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, presne označený s

uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich
treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku
trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v
uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať,
pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom

konaní i súdu získané poznatky o skutočnosti sa môžu zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o
vznesení obvinenia môžu vo vzájomnom porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré
môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť.
Možno teda prisvedčiť odvolacím námietkam okresného prokurátora, že totožnosť skutku je zachovaná,
keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol
týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto ustanovenia

podstata skutku teda spočíva v účasti obžalovaného na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je
uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť
(aktivita) obžalovaného a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné, stačí,
ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného dokazovania) v
porovnaní s obžalobou. Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa

miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, názvu - mena poškodenej strany, ak ide o ten istý
subjekt, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Tdo/35/2017 zo 4. októbra 2017, judikát R 7/2012)
S poukazom na vyššie uvedené možno čiastočne prisvedčiť záveru okresného súdu, že svedkyňa J.
nevidela obžalovaného, teda nemohla ani vidieť nôž, nakoľko sa s obžalovaným vôbec nestretla, avšak

na druhej strane je preukázané, že v kritickom čase narábal obžalovaný nožom jednak pred svedkyňou
G., ktorej zvestoval odkaz smerujúci poškodenej a následne navštívil i svedka J., ktorý sa rozprával
s obžalovaným, a potvrdil, že obžalovaný si to vybaví s každým, kto oddelí jeho a H. a pod igelitkou mal
neznámy predmet (predpokladal že nôž). Aj keď priebeh skutku bol vykonaním dokazovaním zistený
čiastočne odlišne od skutkovej vety obžaloby, okresný súd nemal an block ustáliť, že ku skutku

nedošlo a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť, ale bol povinný po vyhodnotení dokazovania priebeh
skutkového deja modifikovať podľa skutkových zistení, ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli.
Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že okresný súd ponechal dokazovanie v štádiu
nezrovnalostí, pričom nevyužil všetky možnosti na ustálenie skutkového stavu, a tým je jeho rozhodnutie
predčasné a závery z neho plynúce nateraz nejasné. Oslobodenie spod obžaloby podľa § 285 písm.

a) Trestného poriadku prichádza do úvahy až ako posledná možnosť, kedy z vykonaného dokazovania
po využití všetkých zákonných možností na náležité zistenie skutkového stavu nemožno jednoznačne
vysloviť záver o vine. O tento prípad však v danej veci nešlo, keďže skutkové ako aj právne závery
okresného súdu sú predčasné, pretože vychádzajú z nesprávne ustáleného skutkového stavu.
V súhrne k obom skutkom

Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami potom odvolaciemu súdu neostalo iné ako konštatovať, že
konanie okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, vykazovalo také vady
a nedostatky, pre ktoré musel odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), ods. 2 Trestného
poriadku napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátiť
súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu opätovne prejednal a rozhodol. Platí totiž, že pokiaľ sa

odvolací súd nestotožní so skutkovými zisteniami rozsudku súdu prvého stupňa, nie je oprávnený sám
vytváraťzáveryoskutkovomstavevecianahrádzaťtakhlavnépojednávanie,alemôželenvodôvodnení
svojho rozhodnutia rozviesť, prečo sú tieto skutkové zistenia chybné, v čom ich treba doplniť a k akým
dôkazom ešte treba prihliadnuť (judikát R 20/97).
Vzhľadom na vyššie argumentáciu odvolacieho súdu, ako i vytknuté nedostatky bude tak úlohou

okresného súdu postupovať vo vyššie naznačenom smere tak vo vzťahu ku skutku v bode 1. obžaloby
ako aj ku skutku v bode 2. obžaloby, keď okresný súd opätovne vyhodnotí všetky dostupné dôkazy a
odstráni odvolacím súdom vytknuté nedostatky (viď odôvodnenie vyššie). V novom rozhodnutí okresný
súd náležite uvedie, k akým skutkovým ako aj právnym zisteniam na podklade vykonaného dokazovania
dospel, aké skutočnosti považoval za dokázané, ako sa vyrovnal s argumentami prokurátora a

obžalovaného. Nie je pritom vylúčené vykonať aj ďalšie dokazovanie, či už v rozsahu dôkazných
návrhov procesných strán alebo také, ktorého potreba vyplynie z doplnenia dokazovania. Alternatívne,
ak okresný súd dospeje k záveru, že navrhnuté dôkazy nie je potrebné vykonať, odmietne ich a svoje
úvahy o odmietnutí bližšie rozvedie v odôvodnení meritórneho rozhodnutia.Následne bude okresný súd povinný vo veci opätovne rozhodnúť v súlade so zákonom, pričom sa bude
dôsledne riadiť zásadou požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci tak, aby bez dôvodných
pochybností bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.

Po zrušení a vrátení veci bude úlohou okresného súdu opätovne sa zaoberať všetkými relevantnými
skutočnosťami potrebnými na rozhodnutie (na ktoré krajský súd poukazuje vyššie v tomto uznesení)
a po vyhodnotení aj ostatných odvolacích námietok obžalovaného a okresného prokurátora ako i ch
písomných vyjadrení ( podrobne odôvodnených v ich písomných podaniach popísaných mimo iného
i v úvode tohto uznesenia), vo svojom opätovnom rozhodnutí bude nevyhnutné uviesť dostatočné a

relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, majúc pri tom na zreteli povinnosť § 168 ods.
1 Trestného poriadku. V tomto smere krajský súd opätovne poukazuje, že úlohou súdu je následne
dostatočným a ústavne akceptovateľným spôsobom sa vysporiadať s rozhodnou argumentáciou strán
v konaní v tom zmysle, aby odôvodnenie rozhodnutia súdu spĺňalo všetky atribúty tohto zákonného
ustanovenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.