Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: B3-44Cpr/23/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1321205366
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Vaverčáková

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1321205366.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV pred sudkyňou JUDr. Dagmar Vaverčákovou v spore žalobkyne: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom A., C. A. XX, v zastúpení: Weis & Partners s. r. o., AK v Bratislave, Priemyselná
1/A, IČO: 47 234 776, proti žalovanému: Sylex, s. r. o., so sídlom Bratislava, Mlynské luhy 31, IČO: 31
395 091, v zastúpení: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., AK v Bratislave, Mlynské Nivy 10,
Twin City Tower, IČO: 47 239 921, o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobkyne na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému súd priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 29.09.2021 domáhala voči žalovanému zaplatenia 3.874,69 Eur istiny
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 434,34 Eur od 01.01.2021 do zaplatenia, zo
sumy 156,27 Eur od 01.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.041,78 Eur od 01.04.2021 do zaplatenia, zo
sumy 1.198,04 Eur od 01.05.2021 do zaplatenia, a zo sumy 1.044,26 Eur od 01.06.2021 do zaplatenia
a trov konania a to titulom náhrady mzdy, resp. náhrady škody vo výške náhrady mzdy.

2. Žalobu odôvodnila skutočnosťou, že strany sporu uzatvorili dňa 01.01.2016 pracovnú zmluvu, v
zmysle ktorej sa žalobkyňa v rámci pracovnej pozície „Operátor vo výrobe - pracovník montáže, úpravy
šnúr a kontroly“ zaviazala vykonávať pre žalovaného prácu odo dňa nástupu do práce, t. j. odo dňa
01.01.2016 a žalovaný sa zaviazal poskytovať žalobkyni mzdu. Žalovaný odo dňa 02.11.2020 do dňa
15.11.2020 a následne ani odo dňa 27.01.2021 do dňa 02.05.2021, neumožňoval žalobkyni ďalší
výkon práce bez prekrytia horných dýchacích ciest bez toho, aby sa žalobkyňa preukázala žalovanému
negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19 vykonaného na mobilnom odberovom mieste, t.

j. v ambulantnom zdravotníckom zariadení zriadenom podľa ustanovenia § 7 ods. 3 písm. a) bod 6.
zákona č. 578/2004 Z. z., resp. bez preukázania sa iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky o údajnej povinnosti zamestnávateľov zamedziť vstup na pracovisko
adoinýchpriestorovzamestnávateľaosobámnespĺňajúcimpodmienkyvzmyslepredmetnýchvyhlášok.
Žalobkyňa pritom žalovaného pred každým prerušením výkonu práce informovala, že trvá na ďalšom
prideľovaní práce, a že v zmysle platných právnych predpisov má byť predmetné obdobie posúdené ako
prekážka v práci na strane žalovaného v právnom postavení zamestnávateľa žalobkyne, počas trvania

ktorej patrí žalobkyni náhrada mzdy. Podľa žalovaného popisovaná situácia má byť právne posúdená
ako prekážka v práci na strane žalobkyne v právnom postavení zamestnanca, počas trvania ktorej
žalobkyni náhrada mzdy nepatrí, preto jej za predmetné obdobia náhradu mzdy nevyplácal. Bez ohľadu
na skutočnosť, či bude situácia žalobcu posúdená ako prekážka v práci na strane zamestnávateľa, aleboiným spôsobom, žalobkyni vznikol za obdobie, kedy jej nebol umožnený výkon práce, buď nárok na
náhradu mzdy, alebo nárok na náhradu škody vo výške náhrady mzdy. RT-PCR testy a antigénové testy
nie sú vhodné na zisťovanie prítomnosti ochorenia Covid-19 u testovaného a potenciálnej možnosti

prenosu tohto ochorenia na ďalšie osoby prostredníctvom testovaného. Testovanie človeka takýmito
testami spadá do oblasti pôsobnosti transplantačného zákona, keďže ide o odber tkaniva (hoci len výter
z nosohltana), preto je na jeho vykonanie nevyhnutné vyžiadať si od testovaného informovaný súhlas.
Žalobkyňa poukázala na štúdie, z ktorých má byť zrejmé, že testovanie zamestnancov na prítomnosť
ochorenia Covid-19, ani kontrola prekrývania horných dýchacích ciest, resp. zamedzenie vstupu do

priestorov zamestnávateľa osobám, ktoré nemajú prekryté horné dýchacie cesty, či ktoré sa nepreukážu
negatívnym testom, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR nie je
možné považovať za ochranné opatrenie v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 124/2006 Z.z., pretože ním nie
je možné chrániť zamestnancov pred šírením ochorenia Covid-19.
Vláda Slovenskej republiky nebola v nadväznosti na uvedené oprávnená vyhlásiť núdzový stav, nakoľko
v čase jeho vyhlásenia, ani ku dnešnému dňu, nedisponuje ani len približnými informáciami o rozšírení

ochoreniaCovid-19naúzemíSlovenskejrepubliky,disponovaniektorýmijenevyhnutnýmpredpokladom
pre vyhlásenie núdzového stavu. V zmysle uvedeného nebola vláda Slovenskej republiky oprávnená
ani predĺžiť trvanie núdzového stavu a potom sú neúčinné aj všetky rozhodnutia a všetky predpisy
prijaté na základe existencie núdzového stavu, keď rozhodnutia a predpisy prijaté Vládou Slovenskej
republiky počas existencie núdzového stavu, obmedzujú základné práva a slobody iným spôsobom, než

to umožňuje Ústava Slovenskej republiky a ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. Obmedzenia základných
práv a slobôd prijaté počas núdzového stavu a na jeho základe, či už uzneseniami Vlády Slovenskej
republiky, alebo na nich nadväzujúcimi predpismi (napr. vyhláškami či opatreniami Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky či usmerneniami Hlavného hygienika Slovenskej republiky) sú teda
neúčinné a tým aj nevykonateľné. Núdzový stav pritom trval od nasledujúceho dňa po jeho vyhlásení

zo dňa 30.09.2020 nepretržite na celom území Slovenskej republiky do uplynutia dňa 14.05.2021, teda
sedem a pol mesiaca.
Národná rada Slovenskej republiky viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne
orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy), pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže
prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou (PL. ÚS 15/98).V

nadväznosti na uvedené sú neúčinné, a tým aj nevykonateľné zákazy, príkazy či obmedzenia prijaté
počas núdzového stavu a mimoriadnej situácie a na ich základe, či už uzneseniami Vlády Slovenskej
republiky, alebo vyhláškami či opatreniami Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky či
usmerneniamiHlavnéhohygienikaSlovenskejrepubliky,apod.,ktorýmiorgányverejnejsprávyprekročili
svoju právomoc. V praxi to okrem iného znamená aj skutočnosť, že vyžadovanie preukázania sa

platným Covid-19 testom ako informáciou o zdravotnom stave a prípadnej diagnóze je v rozpore s
platnou európskou legislatívou v oblasti GDPR. Zamestnávateľ teda nie je oprávnený žiadať od svojich
zamestnancov preukázanie sa platným výsledkom testu na ochorenie Covid-19 (môže byť samozrejme
predložený na dobrovoľnej báze, avšak následne musí byť spracovaný v súlade s legislatívou v oblasti
GDPR). Ak zamestnávateľ podmieňuje zamestnancovi umožnenie ďalšieho výkonu práce preukázaním

sa platným negatívnym výsledkom testu na Covid-19, očkovaním proti ochoreniu Covid-19, alebo
prekrytím horných dýchacích ciest, ide o prekážku na strane zamestnávateľa (zamestnancovi prináleží
pracovné voľno s náhradou mzdy).
Žalobkyňa má za to, že Úrad verejného zdravotníctva je oprávnený vydávať opatrenia podľa § 48
ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení

niektorých zákonov len v prípade, ak ide o situáciu presahujúcu územie regionálneho úradu verejného
zdravotníctva, avšak tento zákon mu nezveruje túto kompetenciu aj v prípade ak ide o pandemické
celoštátne ohrozenie verejného zdravia dosahujúce intenzitu mimoriadnej situácie alebo núdzového
stavu, ktorý sa týka všetkých osôb na území štátu.
K právnemu posúdeniu prekážok v práci žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na to, že jej vo výkone práce

počas predmetného obdobia nebránila žiadna právna, ani faktická skutočnosť, avšak ďalší výkon práce
jej zo strany žalovaného nebol umožnený, popisovaná situácia nemôže byť právne posúdená ako
neospravedlnené zameškanie práce, či prekážka v práci na strane žalobkyne v právnom postavení
zamestnanca v zmysle ustanovení § 136 až 141 Zákonníka práce, počas trvania ktorej žalobkyni patrí
náhrada mzdy, alebo počas trvania ktorej sa v závislosti od charakteru prekážky žalobkyni poskytuje

pracovné voľno bez nároku na náhradu mzdy. Ak žalobkyni nie je zo strany žalovaného umožnený výkon
práce, predmetná situácia má byť aj v nadväznosti na nižšie uvedené posúdená ako prekážka v práci na
strane žalovaného v právnom postavení zamestnávateľa, počas trvania ktorej žalobcovi patrí náhrada
mzdy podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce.V zmysle ustanovenia § 137 ods. 4 písm. d) je občianskou povinnosťou najmä činnosť „pri
opatreniach proti prenosným chorobám“. Slobodné rozhodnutie dodržiavať zákaz vychádzania či
prekrývanie horných dýchacích ciest teda môžu byť považované za výkon občianskej povinnosti.

Logicky potom nedodržiavanie zákazu vychádzania či konanie zamestnanca nadväzujúce na prejav vôle
zamestnávateľaodoprieťzamestnancovivstupnapracoviskoalebodoinýchpriestorovzamestnávateľa,
ako ani neprekrývanie horných dýchacích ciest, nemôžu byť považované za výkon občianskej
povinnosti. Ak má neabsolvovanie testovania na prítomnosť ochorenia Covid-19 zamestnancom
za následok obmedzenie pohybu zamestnanca, v prípade slobodného rozhodnutia zamestnanca

nedostaviť sa na pracovisko je samozrejme možné považovať situáciu za plnenie občianskej povinnosti.
Ak sa však zamestnanec napriek zákazu vychádzania dostaví na pracovisko, prípadne ak sa
zamestnanec dostaví na pracovisko bez prekrytia horných dýchacích ciest a zamestnávateľ mu
neumožní výkon práce, alebo ak sa zamestnanec nedostaví na pracovisko, nakoľko ho zamestnávateľ
informoval, že mu bude vstup na pracovisko aj tak zamedzený, nemožno hovoriť o výkone občianskej
povinnosti, nakoľko túto povinnosť zamestnanec nerešpektovaním zákazu vychádzania či údajnej

povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest neplní, resp. nakoľko nejde o slobodné rozhodnutie
zamestnanca plniť si občiansku povinnosť, ale iba o hospodárne konanie zamestnanca v nadväznosti
na prejav vôle zamestnávateľa odoprieť zamestnancovi vstup na pracovisko alebo do iných priestorov
zamestnávateľa (situácia je podobná situácii v zmysle ustanovenia § 560 Občianskeho zákonníka,
nakoľko zamestnanec je pripravený dostaviť sa na pracovisko a vo výkone práce mu nič nebráni, avšak

zamestnávateľ ho informoval, že mu zamedzí vstup na pracovisko, aj keby sa zamestnanec dostavil
do zamestnania). V uvedených prípadoch teda nemôže ísť o prekážku v práci na strane zamestnanca,
rozhodne nie z dôvodu plnenia občianskej povinnosti.
Za porušenie povinnosti dodržiavať zákaz vychádzania či prekrývať si horné dýchacie cesty môže
byť zamestnanec sankcionovaný policajnými zložkami, nie však zamestnávateľom v podobe určenia

čerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy napriek tomu, že sa dostaví na pracovisko hoci aj v
rozpore so zákazom vychádzania či vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky o
údajnej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, avšak zamestnávateľ odmietne zamestnancovi
umožniť vstup do jeho priestorov. Svojou prítomnosťou takýto zamestnanec ohrozuje ostatných
zamestnancov v rovnakej miere, ako zamestnanci, ktorí si prekrývajú horné dýchacie cesty, a ktorí

zamestnávateľovi predložili negatívny výsledok testu, resp. iný doklad v zmysle vyhlášok Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky o údajnej povinnosti zamestnávateľov zamedziť vstup
na pracovisko a do iných priestorov zamestnávateľa osobám nespĺňajúcim podmienky v zmysle
predmetných vyhlášok, k čomu žalobca uvádza viac nižšie. Medzi absolvovaním jednotlivých testov sa
môžu nakaziť aj zamestnanci, ktorí absolvujú testovanie pravidelne, a teda že aj títo zamestnanci môžu

šíriť ochorenie ďalej bez toho, aby bolo ich ochorenie odhalené do absolvovania ďalšieho testu.
Uvedená situácia teda nemôže predstavovať prekážku v práci na strane žalobkyne, nakoľko nejde
o prekážku v práci z dôvodu všeobecného záujmu (napríklad plnenie občianskej povinnosti), ani o
prekážku žalobkyne v práci z iného dôvodu uvedeného v Zákonníku práce. Ide o neprideľovanie práce
žalovaným z dôvodu štátneho vynucovania pravidelného absolvovania testovania zamestnancov na

prítomnosť ochorenia Covid-19 a štátneho vynucovania zamedzenia vstupu osobám do priestorov
zamestnávateľa bez prekrytia horných dýchacích ciest, či bez preukázania sa negatívnym výsledkom
testu na ochorenie Covid-19, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky o údajnej povinnosti zamestnávateľov zamedziť vstup na pracovisko a do iných
priestorov zamestnávateľa osobám nespĺňajúcim podmienky v zmysle predmetných vyhlášok.

Bez ohľadu na to, či žalobkyňa pokladá povinnosť žalovaného za danú, teda či rozporuje platnosť
a účinnosť t. j. aj záväznosť vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, alebo nie, ide
o prekážku v práci na strane žalovaného v právnom postavení zamestnávateľa. Ak sú totiž predmetné
vyhlášky nezáväzné, potom ide vo vzťahu k zamedzeniu vstupu žalobcu do priestorov žalovaného o
slobodné rozhodnutie žalovaného, a situácia sa posudzuje podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka

práce. Ak sú predmetné vyhlášky záväzné, potom je síce žalovaný povinný zamedziť vstup do vlastných
priestorov osobám bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez preukázania sa negatívnym výsledkom
testu na ochorenie Covid-19, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky o údajnej povinnosti zamestnávateľov zamedziť vstup na pracovisko a do iných
priestorov zamestnávateľa osobám nespĺňajúcim podmienky v zmysle predmetných vyhlášok, uvedené

však zároveň neznamená, že je žalovaný aj automaticky oprávnený určiť žalobkyni čerpanie pracovného
voľna bez náhrady mzdy. Žalovaný je totiž ešte predtým povinný poskytnúť žalobcovi možnosť riešiť
situáciu spôsobom, ktorý minimalizuje škodu na strane žalobcu (napr. home office, vykonávanie iných
pracovných činností, ktoré umožňujú výkon práce z domu, prípadne poskytnutie pracovného voľna snáhradou mzdy, ktoré žalobca odpracuje neskôr, a pod.), aby výkon práv a povinností vyplývajúcich
žalovanému z pracovnoprávnych vzťahov nebol v rozpore s dobrými mravmi a na škodu žalobkyni.
Ak by aj žalobkyni za obdobie, počas ktorého jej žalovaný neprideľoval prácu, teda počas ktorého

jej určil čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy, nevznikol nárok na náhradu mzdy z dôvodu
prekážok v práci na strane žalovaného v právnom postavení zamestnávateľa, t. j. ak by aj bola situácia
posúdená inak ako prekážky v práci na strane zamestnávateľa, uvedené nevylučuje nárok žalobkyne na
náhradu škody v dôsledku úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom pri plnení pracovných
úloh, alebo v priamej súvislosti s ním v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko si

žalovaný úmyselne nesplnil svoje povinnosti v zmysle ustanovení čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce, t.
j. poskytnúť žalobkyni možnosť riešiť situáciu spôsobom, ktorý minimalizuje škodu na strane žalobkyne.
Škoda pritom žalobkyni vznikla minimálne v rozsahu ušlej mzdy a úroku z omeškania s jej úhradu.
Konaním žalovaného popísaným v tejto žalobe dochádza k diskriminačnému zaobchádzaniu so
žalobkyňou v rozpore s ust. § 13 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého: „Zamestnávateľ je v
pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého

zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon), ako aj v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), v zmysle ktorého: „Každý je povinný dodržiavať zásadu

rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho
zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.“
Nárok na náhradu mzdy žalobkyňa špecifikovala nasledovne:
Rozhodujúce obdobie pre výpočet priemerného zárobku žalobkyne za účelom výpočtu náhrady mzdy
za obdobie odo dňa 2.11.2020 do dňa 15.11.2020 je tretí štvrťrok roku 2020. Rozhodujúce obdobie

pre výpočet priemerného zárobku žalobkyne za účelom výpočtu náhrady mzdy za obdobie odo dňa
27.1.2021 do dňa 31.3.2021 je štvrtý štvrťrok roku 2020. Rozhodujúce obdobie pre výpočet priemerného
zárobku žalobkyne za účelom výpočtu náhrady mzdy za obdobie odo dňa 1.4.2021 do dňa do dňa
30.4.2021 je prvý štvrťrok roku 2021.
Podľa výplatnej pásky žalobkyne za obdobie 10/2020 ku koncu októbra 2020 mala 11 dní nevyčerpanej

dovolenky. Podľa výplatnej pásky žalobkyne za obdobie 11/2021 mala ku koncu novembra 2020 už iba
1 deň nevyčerpanej dovolenky. Žalobkyňa pritom v novembri 2020 nečerpala dovolenku. Žalovaný teda
protiprávne krátil aj nárok žalobkyne na čerpanie dovolenky, keď v čase, kedy žalobkyňa nepožiadala
o čerpanie dovolenky a ani žalovaný jej preukázateľne neurčil čerpanie dovolenky, žalovaný krátil
žalobkyni nárok na čerpanie dovolenky o 10 dní z dôvodov, ktoré žalobkyni ani len neoznámil. Žalobkyňa

preto trvá na určení, že krátenie nároku žalobkyne na čerpanie dovolenky v rozsahu 10 dní zo strany
žalovaného bolo protiprávne, a že žalobkyni nárok na čerpanie predmetných dní dovolenky nezanikol.
Žalobkyňa netrvá na obnovení nároku žalobcu na čerpanie dní dovolenky, ktorých čerpanie bolo
žalovaným určené žalobkyni protiprávne, a za ktorých čerpanie žalovaný poskytol žalobkyni náhradu
mzdy, avšak, nárok žalobkyne v zmysle ustanovenia § 134 Zákonníka práce na náhradu mzdy za

predmetné dni v takom prípade nie je nijako dotknutý, a žalobkyňa sa ho domáha v rámci tejto žaloby.
Žalovaný neumožnil žalobkyni v novembri 2020 odpracovať celkovo 80 hodín (168 hodín ako určený
fond pracovného času - 80 odpracovaných hodín - 8 hodín sviatkov). Žalobkyňa má voči žalovanému
nárok na náhradu hrubej mzdy za november 2020 v sume vo výške 434,34 Eur (80 neodpracovaných
hodín x 5,4292 Eur ako priemerný hodinový zárobok za tretí štvrťrok roku 2020).

Žalovaný neumožnil žalobkyni v januári 2021 odpracovať celkovo 24 hodín (168 hodín ako určený fond
pracovného času - 120 odpracovaných hodín - 8 hodín lekárskeho vyšetrenia - 16 hodín sviatkov).
Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu hrubej mzdy za január 2021 v sume vo výške 156,27
Eur (24 neodpracovaných hodín x 6,5111 Eur ako priemerný hodinový zárobok za štvrtý štvrťrok roku
2020).

Žalovaný neumožnil žalobkyni vo februári 2021 odpracovať celkovo 160 hodín (160 hodín ako určený
fond pracovného času - 0 odpracovaných hodín). Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu
hrubej mzdy za február 2021 v sume vo výške 1.041,78 Eur (160 neodpracovaných hodín x 6,5111 Eur
ako priemerný hodinový zárobok za štvrtý štvrťrok roku 2020).
Žalovaný neumožnil žalobkyni v marci 2021 odpracovať celkovo 184 hodín (184 hodín ako určený fond

pracovného času - 0 odpracovaných hodín). Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu hrubej
mzdy za marec 2021 v sume vo výške 1.198,04 Eur (184 neodpracovaných hodín x 6,5111 Eur ako
priemerný hodinový zárobok za štvrtý štvrťrok roku 2020).Žalovaný neumožnil žalobkyni v apríli 2021 odpracovať celkovo 176 hodín (176 hodín ako určený fond
pracovného času - 0 odpracovaných hodín). Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu hrubej
mzdy za apríl 2021 v sume vo výške 1.044,26 Eur (176 neodpracovaných hodín x 5,9333 Eur ako

priemerný hodinový zárobok za prvý štvrťrok roku 2021).
V zmysle vyššie uvedeného má žalobkyňa nárok voči žalovanému na náhradu hrubej mzdy za obdobie
odo dňa 02.11.2020 do dňa 15.11.2020, a za obdobie odo dňa 27.01.2021 do dňa 2.5.2021, v sume
vo výške 3.874,69 Eur (434,34 Eur za november 2020 + 156,27 Eur za január 2021 + 1.041,78 Eur za
február 2021 + 1.198,04 Eur za marec 2021 + 1.044,26 Eur za apríl 2021).

Žalobkyňa má za to, že vyššie popísaným konaním žalovaného došlo jednak k protiprávnemu zásahu
do jej základnej slobody pohybu a pobytu, ako aj k protiprávnemu zásahu do jej základného práva na
prácu, keďže žalovaný zamedzením vstupu žalobkyni na pracovisko a do iných priestorov žalovaného, v
spojení s určením čerpania neplateného voľna bez pokusu o vyriešenie vzniknutej situácie akýmkoľvek
iným miernejším spôsobom, žalobkyni znemožnil výkon práce pre žalovaného, a teda aj dosahovanie
jeho jediného príjmu a zdroja obživy.

Podľa žalobkyne žalovaný bol povinný počínať si tak, aby pri plnení vlastných povinností spôsobil
žalobkyni čo najmenšiu škodu, t. j. ešte pred určením čerpania pracovného voľna žalobkyni bez náhrady
mzdy bol žalovaný v zmysle čl. 2 a § 13 Zákonníka práce povinný využiť iné dostupné spôsoby riešenia
situácie, ktoré zasahujú do práv a právom chránených záujmov zamestnancov menej intenzívnom
spôsobom, než jednostranné určenie čerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy, prípadne mal

žalovaný žalobkyňu aspoň preukázateľne informovať o tom, že žiaden iný spôsob riešenia situácie nie
je pre žalobkyňu dostupný.

3. Žalobkyňa predložila o svojich tvrdeniach dôkazy: pracovná zmluva zo dňa 01.01.2016, Popis
pracovného miesta zo dňa 01.01.2016, Dohoda zo dňa 01.07.2016 o zmene Pracovnej zmluvy s

účinnosťou zmeny od 01.07.2016, Dohoda zo dňa 01.07.2016 o zmene Pracovnej zmluvy s účinnosťou
zmeny od 01.01.2017, Dohoda zo dňa 01.07.2016 o zmene Pracovnej zmluvy s účinnosťou zmeny od
01.07.2017, Dohoda zo dňa 01.07.2016 o zmene Pracovnej zmluvy s účinnosťou zmeny od 1.1.2019,
Dohoda zo dňa 01.07.2016 o zmene Pracovnej zmluvy s účinnosťou zmeny od 1.10.2020, písomná
komunikácia medzi stranami sporu a ďalšími zamestnancami žalovaného, Upozornenie žalobcu zo

dňa 20.04.2021 na protiprávny postup žalovaného, E-mailová komunikácia medzi právnym zástupcom
žalobcu a žalovaným, Výplatné pásky za obdobie od 7/2020 do 6/2021.

4. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomne, podaním zo dňa 10.02.2022 v ktorom uviedol, že nárok

žalobkyne v celom rozsahu neuznáva, popiera všetky skutkové a právne tvrdenia žalobkyne uvedené
v žalobe. Uznesením vlády SR č. 587 z 30. septembra 2020 bol vyhlásený núdzový stav na obdobie
45 dní dňom 1. októbra 2020 na postihnutom území Slovenskej republiky. Toto uznesenie vlády bolo
oznámené v zbierke zákonov 1. októbra 2020 pod č. 268/2020 Z. z. Následne vláda Slovenskej republiky
postupne rozhodla o predĺžení núdzového stavu, a to tak, že (i) Uznesením Vlády Slovenskej republiky č.

807 zo dňa 29.12.2020 rozhodla o predĺžení núdzového stavu o 40 dní, t. j. do 08.02.2021, (i) Uznesením
Vlády Slovenskej republiky č. 807 zo dňa 29.12.2020 rozhodla o predĺžení núdzového stavu o 40 dní
do 08.02.2021, (iii) Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5.2.2021 rozhodla o predĺžení
núdzového stavu do 19.03.2021, (iv) Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 160 zo dňa 17.03.202,
zverejnené v Zbierke zákonov dňa 19.03.2021, rozhodla o predĺžení núdzového stavu o 40 dní do dňa

28.04.2021, (v) Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 215 zo dňa 26.4.2021, uverejnené v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod č. 160/2021, rozhodla o predĺžení núdzového stavu o ďalších 30 dní
do 28.05.2021. Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 260 zo dňa 14.5.2021, uverejnené v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod č. 175/2021 Z. z., napokon Vláda Slovenskej republiky rozhodla
o skončení núdzového stavu uplynutím dňa 14.05.2021. V období od 02.11.2020 do 02.05.2021 sa

zároveňnaúzemíSlovenskejrepublikyuskutočňovalotestovanieobyvateľstva,vnadväznostinaktoré(a
na vyhlásenie a predĺženie núdzového stavu) Vláda SR postupne vydala uznesenia, ktorými obmedzila
slobodu pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky zákazom vychádzania, a to vrátane cesty do
práce, s výnimkami, ktoré boli podmienené preukázaním negatívneho výsledku RT-PCR testu alebo
certifikátu s negatívnym výsledkom antigénového testu, prípadne inými výnimkami tam uvedenými.

Týmito uzneseniami Vlády SR boli najmä (i) Uznesenie vlády č. 693 z 28. októbra 2020, ktoré bolo
oznámené v zbierke zákonov 29. októbra 2020 pod č. 298/2020 Z. z., (ii) Uznesenie vlády č. 704 zo 4.
novembra 2020, zverejnené v zbierke zákonov 5. novembra 2020 pod č. 306/2020 Z. z., (iii) Uznesenie
vlády č. 808 z 31. decembra 2020, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 1. januára 2021 pod č.453/2020 Z. z., (iv) Uznesenie vlády č. 1 zo 6. januára 2021, ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 6.
januára 2021 pod č. 1/2021 Z. z., (v) Uznesenie vlády č. 30 zo 17. januára 2021, ktoré bolo oznámené v
zbierke zákonov 18. januára 2021 pod č. 8/2021 Z. z., (vi) Uznesenie vlády č. 123 z 28. februára 2021,

ktoré bolo oznámené v zbierke zákonov 3. marca 2021 pod č. 94/2021 Z. z., uzneseniu vlády Slovenskej
republiky č. 203 zo 16. apríla 2021, (vii) Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 214 z 21. apríla 2021,
(viii) Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 229 z 28. apríla 2021.
Na tieto uznesenia Vlády SR nadväzovali vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva (ďalej len „ÚVZ“),
na základe ktorých sa zamestnávateľom nariadilo zakázať vstup zamestnancom na pracoviská a do

iných priestorov zamestnávateľa s výnimkou zamestnancov, ktorý sa preukážu negatívnym výsledkom
RT-PCR testu alebo certifikátu s negatívnym výsledkom antigénového testu vykonaným v stanovenom
období, ako aj ďalšími výnimkami v zmysle týchto vyhlášok. V období od 02.11.2020 do 02.05.2021
právna úprava režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa bola konkrétne
obsiahnutá vo vyhláškach ÚVZ, ktoré boli publikované (i) vo Vestníku vlády SR v Čiastke 12/2020,
vydanej 29. októbra 2020, (ii) v čiastke Čiastka 14/2020, vydanej 6. novembra 2020, (iii) v čiastke 8/2021,

vydanej 21. januára 2021, v čiastke 16/2021, vydanej 2. februára 2021, (iv) v čiastke 19/2021, vydanej
5. februára 2021, v čiastka 51/2021, vydaná 19. marca 2021 , (v) vyhláške č. 197, uverejnenej dňa 28.
apríla 2021 (ďalej len „Vyhlášky ÚZV“).
Žalovaný na prijatie Uznesení Vlády SR promptne reagoval a prispôsobil procesy v spoločnosti a na
pracoviskách žalovaného v súlade s týmito právnymi aktami a právnymi predpismi. Žalovaný preto

zaviedol všetky odporúčané hygienické opatrenia a odo dňa 18.01.2021 dokonca získal povolenie od
Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Bratislave pre zriadenie účelovej MOM v spoločnosti
žalovaného, čím umožnil svojim zamestnancom a ich rodinným príslušníkom priamo na pracovisku a v
interných priestoroch žalovaného testovanie na ochorenie Covid-19.
Pracovný pomer žalobkyne u žalovaného bol založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2016,

v zmysle ktorej žalobkyňa bola prijatá na pracovnú pozíciu „Operátor vo výrobe – pracovník montáže,
úpravy šnúr a kontroly“. Presná špecifikácia pracovnej náplne žalobkyne je písomne uvedená v popise
pracovného miesta, ktorý je tvorí neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy. V období od 02.11.2020 do
13.11.2022 a následne od 27.01.2021 do dňa 02.05.2021 sa žalobkyňa ako zamestnankyňa žalovaného
odmietla pred vstupom na pracovisko preukázať s niektorou z výnimiek v zmysle uznesení Vlády

Slovenskej republiky, na základe čoho jej žalovaný ako zamestnávateľ nemohol v zmysle Vyhlášok ÚVZ
umožniť vstup na pracovisko a do iných priestorov zamestnávateľa. V čase od 02.11.2020 do 13.11.2022
bolo žalobkyni zo strany žalovaného nariadené čerpanie dovolenky a v období od 27.01.2021 do dňa
02.05.2021 čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy. O čerpaní dovolenky od 02.11.2020 do
13.11.2022 pre prípad, ak sa žalobkyňa nedostaví na testovanie (v dôsledku čoho ju žalovaný nebude

môcť pustiť na pracovisko), bola žalobkyňa tak, ako všetci ostatní zamestnanci žalovaného, informovaná
uže-mailomp.D.zodňa26.10.2020vodpovedinaotázkuč.13.Niejetedapravdivétvrdeniežalobkyne,
žejužalovanýakozamestnávateľočerpanídovolenkyvôbecneinformoval,nazákladečohosadomáha,
že krátenie dovolenky bolo protiprávne. Uvedený nárok žalobkyne je v celom rozsahu nedôvodný. V
tejto súvislosti žalovaný uvádza, že všetci ostatní zamestnanci žalovaného (t.j. 196 interných + 24

agentúrnych zamestnancov v novembri 2020, resp. 188 interných a 50 agentúrnych zamestnancov v
období 01-04/2021 (vrátane štatutárnej zástupkyne spoločnosti a členov vedenia spoločnosti) do práce
denne chodili, pokiaľ im to príslušná právna úprava umožňovala. Odo dňa 03.05.2021 žalovaný umožnil
vstup na pracovisko a iných priestorov žalovaného opätovne aj žalobkyni z dôvodu uvoľnenia opatrení,
čo potvrdzuje aj žalobkyňa v žalobe. Žalovaný v období od 02.11.2020 do 13.11.2022 a následne od od

27.01.2021 do dňa 02.05.2021 postupoval vo vzťahu k žalobkyni len v zmysle vtedy platných právnych
aktov a záväzných právnych predpisov, ktorými boli:
a) Uznesenia vlády SR, ktorými vláda v období od 02.11.2020 do 15.11.2020 a od 27.01.2021 do
02.05.2020 obmedzila slobodu pohybu a pobytu na území Slovenskej republiky zákazom vychádzania,
vrátane cesty zamestnancov do práce, s výnimkami uvedenými v uvedených uzneseniach, medzi ktoré

patrilo aj preukázanie sa negatívnym výsledkom RT-PCR testu alebo antigénového testu, kedy sa na
zamestnanca zákaz vychádzania pri vstupe na pracovisko nevzťahoval;
b) Vyhlášky ÚVZ, nadväzujúce na vyššie uvedené uznesenia vlády SR, ktorými bolo zamestnávateľom
nariadené zakázať zamestnancom vstup na pracovisko, pokiaľ zamestnanci neosvedčili výnimku zo
zákazu vychádzania, o. i. predložením negatívneho výsledku RT-PCR testu alebo antigénového testu,

ktorých predloženie bol zamestnávateľ oprávnený požadovať, a do ktorých mohol aj nahliadnuť.
Uznesenia vlády SR, ktorými vláda rozhodla o nariadení núdzového stavu a následne jeho predĺžení
(ako je uvedené v časti vyššie), ako aj o obmedzeniach základných práv a slobôd, vrátane predmetného
zákazu vychádzania (a cesty na pracovisko), neboli nálezom Ústavného súdu SR predčasne zrušené.Naopak, Ústavný súd svojim nálezom pléna 22/2020 zo 14. októbra 2020 potvrdil súlad uznesenia
vlády zo dňa 30. septembra 2020 o nariadení núdzového stavu a nálezom PL. ÚS 2/2021-80 zo
dňa 31.03.2021 uznesenia vlády zo 17. marca 2021 o jeho predĺžení a nadväzujúcich rozhodnutí

o obmedzení základných práv a slobôd (vrátane obmedzenia práv s slobôd z dôvodu testovania
obyvateľstva) s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy a článkom 1 ods. 1 až 4 a článkom 5 ods.
1 až 3 Ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Na základe uvedenej skutočnosti boli tieto rozhodnutia
vlády SR (aj v prípade ich eventuálnych nedostatkov) až do uplynutia stanovenej doby ich aplikácie
platné a vyvolávali právnymi predpismi predpokladané účinky. Na vyššie uvedené nálezy Ústavného

súdu ako právoplatné rozhodnutia pritom musí prihliadnuť v akomkoľvek vedenom súdnom konaní (aj
o zaplatenie náhrady mzdy) aj všeobecný súd v rámci posúdenia prejudiciálnej otázky a v odôvodnení
svojho rozhodnutia sa s ním vysporiadať (§ 194 ods. 3 CSP). Od prijatia novely zákona č. 227/2002
Z. z. zákonom č. 286/2020 Z. z. s účinnosťou od 14. októbra 2020 podľa zákona o ochrane zdravia (§
59b ods. 1) platí, že ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4, nariaďuje ich o.
i. úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý

sa označuje názvom vyhláška (všeobecnú záväznosť konštatoval pritom aj Ústavný súd SR vo svojom
nálezePL.ÚS8/2021-143zodňa01.12.2021).Zuvedenéhodôvodunimivyvolanéprávneúčinkyúpravy
mohli okrem zmeny alebo zrušenia samotným zákonodarcom pominúť len vyhlásením derogačného
nálezu Ústavného súdu SR (pozn. Ústavný súd SR v náleze Ústavného sudu PL. ÚS 8/2021-143 zo
dňa 01.12.2021 výslovne potvrdil, že vyhlášky ÚVZ možno preskúmať v konaní o abstraktnej kontrole

ústavnosti podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR). K tomu však nikdy nedošlo a vyhlášky stratili svoju účinnosť
rovnako až ich nahradením alebo zrušením ÚVZ. Tieto právne predpisy boli preto v čase ich aplikácie
rovnako platné a účinné a adresáti týchto právnych predpisov boli povinní tieto predpisy rešpektovať
(vrátane zamestnávateľa).
Všeobecný súd pritom nie je oprávnený sám v civilnom sporovom konaní (vrátane konania o náhrade

mzdy alebo náhrade škody) posúdiť otázku súladu všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou
Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, pričom v prípade existencie
skoršieho takéhoto rozhodnutia Ústavného súdu SR alebo rozhodnutia, ktoré sa týka základných
ľudských práv a slobôd, je týmto rozhodnutím Ústavného súdu SR automaticky viazaný (§ 193 CSP).
Tieto Vyhlášky ÚVZ boli medzičasom zrušené, preto iniciovanie konania na Ústavnom súde SR ani

nebude možné.
V rámci odôvodnení vyššie uvedených nálezov Ústavného súdu (nález PL. ÚS 22/2020 zo 14. októbra
2020, nález PL. ÚS 2/2021-80 zo dňa, 31.03.2021, nález PL. ÚS 8/2021-143 zo dňa 01.12.2021 a
ďalších) sa Ústavný súd SR v rámci svojej právomoci vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne
uvedenými v žalobe, ktoré patria skôr do konania o preskúmanie ústavnosti vyhlásenia a predĺženia

núdzového stavu alebo súladu právnych predpisov s Ústavou SR, kde však tiež boli napokon
vyhodnotené ako irelevantné.
Vo vzťahu k možnosti žalovaného ako zamestnávateľa v zmysle čl. 2 a § 13 Zákonníka práce povinný
využiť iné dostupné spôsoby riešenia situácie, ktoré zasahujú do práv a právom chránených záujmov
zamestnancov menej intenzívnom spôsobom, než jednostranné určenie čerpania pracovného voľna

bez náhrady mzdy, žalovaný poukázal na popis pracovného miesta žalobkyne, v zmysle ktorého
účelom/cieľom jej pracovného miesta je produkcia požadovaných množstiev tovaru v požadovaných
termínoch pri zachovaní stanovených kvalitatívnych ukazovateľov. Pracovná činnosť žalobkyne ako
zamestnankyne u žalovaného ako zamestnávateľa spočíva v manuálnej práci vyžadujúcej využívanie
meracích zariadení, prostredníctvom ktorých žalobkyňa zabezpečuje meranie technických parametrov

výrobkov žalovaného a vypracovanie tzv. „Test reportu“ s nameranými hodnotami, ktorý sa pribaľuje ku
každému výrobku žalovaného a posiela sa zákazníkom za účelom zdokladovania ich funkčnosti. Bez
prístupu k týmto meracím zariadeniam, nachádzajúcim sa v sídle žalovaného, teda zamestnankyňa nie
je schopná plniť svoje pracovné povinnosti vymedzené pracovnou zmluvou. Z uvedeného je zrejmé, že
povaha práce žalobkyne ako zamestnankyne neumožňuje zamestnankyni výkon práce z domu (home

office), preto takýto spôsob riešenia situácie neprichádzal do úvahy.
Ešte pred určením čerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy nariadil žalovaný ako zamestnávateľ
takýmto zamestnancom čerpanie dovolenky v zmysle § 250b ods. 4 Zákonníka práce. Žalobkyňa tak
čerpala aj dovolenku, pričom nárok ani náhradné voľno jej nevznikol. Pokiaľ ide o možnosť určenia
plateného voľna s tým, že žalobkyňa si neskôr prácu odpracuje, z postoja žalobkyne, v zmysle ktorého

má za to, že nárok na náhradu mzdy má len z dôvodu „protiústavnosti“ pandemických opatrení, je
zrejmé, že žalobkyňa o takéto riešenie nemala záujem. Túto možnosť žalovanému nikdy nenavrhovala,
pričom s prihliadnutím na veľký počet dní neprítomnosti žalobkyne na pracovisku (t.j. napr. 134 dní
v roku 2020), by dojednanie takéhoto riešenia bolo rizikové. Žalovaný pritom ani nemá povinnosť jejtakúto možnosť zabezpečiť. Žalobkyňa si sama veľmi dobre uvedomovala svoju situáciu, pričom žiadne
riešenie nehľadala, žalovanému nenavrhovala a nemala oň záujem. Principiálne odmietala zabezpečiť
si akúkoľvek výnimku zo zákazu vychádzania, aj keď vedela, že žalovaný má zviazané ruky a nebude

ju môcť na pracovisko pustiť. Možnosť iného riešenia vzniknutej situácie u žalobkyne teda v prípade
žalobkyne neprichádzala do úvahy, a to jednak z objektívnych dôvodov kvôli povahe práce žalobkyne,
ako aj vzhľadom na nezáujem samotnej žalobkyne o iné riešenie vzniknutej situácie a jej pretrvávajúce
negatívne postoje ohľadom rešpektovania protipandemických opatrení.
Zo zverejneného vyjadrenia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR či inšpektorátu práce

vyplýva, že neschopnosť zamestnanca nastúpiť do práce kvôli neúčasti na testovaní predstavovala
prekážku v práci na strane zamestnanca, a to z dôvodu všeobecného záujmu - plnenia občianskej
povinnosti v zmysle § 136 v spojení s § 137 ods. 4 písm. d) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka
práce v znení neskorších predpisov. Ak z kolektívnej zmluvy alebo z dohody medzi zamestnancom a
zamestnávateľom nevyplýva inak (čo v danom prípade nevyplýva), zamestnancovi za túto prekážku v
práci náhrada mzdy nepatrí. Už zo samotného znenia prekážky v práci podľa § 136 v spojení s § 137

ods. 4 písm. d) Zákonníka práce vyplýva, že ide o povinnosť zamestnanca, ktorej plnenie nepodlieha
slobodnémurozhodovaniuzamestnanca.Toistéplatíprezákazvychádzania(akoobčianskejpovinnosti,
ktorú mala žalobkyňa plniť), kde ide o právnu povinnosť a nie právo žalobkyne, čo je zrejmé z formulácie
jednotlivých Uznesení Vlády SR a Vyhlášok ÚVZ, ktoré s výnimkami priamo obmedzovali slobodu
pohybu netestovaného obyvateľstva. Je nepochybné, že Vyhlášky ÚVZ ako všeobecne záväzne právne

predpisy, ktorých účinnosť nebola pozastavená, žalovaného riadne zaväzovali.
Keďže žalovaný bol z uvedeného dôvodu ako zamestnávateľ povinný žalobkyni vstup na pracovisko
bez preukázania adekvátnej výnimky odoprieť, žalobkyni neostávalo iné, ako svoju občiansku povinnosť
(spočívajúcu v zákaze vychádzania) plniť. V žiadnom prípade nemohlo ísť o prekážku v práci na
strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce (ani iných ust. Zákonníka práce), nakoľko

žalovaný ako zamestnávateľ mal možnosť žalobkyni prácu prideľovať, pričom túto jej neprideľoval len
z dôvodov na strane žalobkyne. Bolo by v rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby žalovaný
ako zamestnávateľ mal poskytovať žalobkyni náhradu mzdu, ak to bola práve ona, kto vedomým a
úmyselným konaním znemožnil plnenie svojich povinností z pracovného pomeru u žalovaného, pričom
na jej strane nebol žiadny ospravedlniteľný dôvod. Akceptovanie výkladu žalobkyne by napokon viedlo

aj k absurdnému záveru, ktorý by zvýhodňoval osoby porušujúce povinnosti na úkor tých, ktorý svoje
právne (občianske) povinnosti akceptovali, a to všetko na škodu žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý
danú situáciu nemal ako ovplyvniť. Takýto výklad nepochybne nezodpovedá zmyslu a účelu prekážok v
práci podľa § 136 a nasl. Zákonníka práce či ustanovení iných právnych predpisov.
Žalobkyňa v žalobe zároveň rozsiahlo poukazuje na štúdie, na základe ktorých má byť zrejmé, že

testovaniezamestnancovnaprítomnosťochoreniaCovid-19anikontrolaprekrývaniahornýchdýchacích
ciest, resp. zamedzenie vstupu do priestorov zamestnávateľa osobám, ktoré prekryté horné dýchacie
cesty, či ktoré sa nepreukážu negatívnym testom, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu
verejného zdravotníctva SR nie je možné považovať za ochranné opatrenie v zmysle § 5 ods. 2 zákona
č. 124/2006 Z.z., pretože ním nie je možné chrániť zamestnancov pred šírením ochorenia Covid-19.

Žalovaný zdôraznil, že si tieto ochranné opatrenia nestanovil, resp. nevybral sám v rámci interných
právnych predpisov, ale boli dané a stanovené Vládou SR, resp. ÚVZ v rámci právnych aktov a
všeobecne záväzných právnych predpisov, platných a účinných až do ich zrušenia, ktoré bol žalovaný
povinný dodržiavať pod hrozbou uloženia správnej sankcie (aj opakovane). To znamená, že aj keď sa
tieto predpisy odvolávajú, že ide o ochranné opatrenie podľa § 5 ods. 3 zákona č. 124/2006 Z.z. o

bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, sú to práve akty a všeobecne záväzne právne predpisy, na
základe ktorých žalovaný v rozhodnom období nebol oprávnený umožniť žalobkyni vstup do priestorov
žalovaného.
Otázky samotnej potreby testovania (a akou formou) či prekrytia horných dýchacích ciest s cieľom
zníženia incidencie ochorenia Covid-19 v populácii, sú pritom v prvom rade otázky vedecké, patriace na

medicínske a vedecké fóra, na fóra pandemických a iných odborných komisií, ktoré sa neustále vyvíjajú,
a na ktorých adekvátne posúdenie a zhodnotenie žalobkyňa ani jej právny zástupca rozhodne nemajú
adekvátnu kvalifikáciu. Poznatky o pandémii, jej pôvode, sile, následkoch, spôsobe liečby, prevencie
či eradikácie sa pritom postupne vyvíjajú v čase, a to práve aj sledovaním efektívnosti jednotlivých
protipandemických opatrení.

Žalovaný pri postupe voči zamestnankyni teda len rešpektoval platné a účinné právne akty a všeobecne
záväzné právne predpisy, ktoré až do uplynutia doby ich trvania neboli zrušené, a ktorých ústavnosť v
prípade niektorých z nich potvrdil aj Ústavný súd SR. Nie je zrejmé, z čoho žalobkyňa odvodila záver, že
žalovaný ako zamestnávateľ neakceptoval negatívne antigénove testy iné ako vykonané v MOM. Aj zkomunikácie predloženej samotnou žalobkyňou je zrejmé, že žalovaný ako zamestnávateľ zdôrazňoval
najmä dodržiavanie platných právnych predpisov a aktov, pričom o antigénových testoch hovorí
všeobecne (bez ich bližšej špecifikácie). Žalobkyňa v danom čase principiálne odmietala akékoľvek

testovanie (Ag, PCR, domáce a pod.), prekrývanie horných dýchacích ciest či dodržiavanie akýchkoľvek
iných protipandemických opatrení stanovených na základe všeobecne záväzných právnych predpisov,
keďže ich považovala za protiústavné.
V súvislosti s vyhlásením núdzového stavu Uznesením Vlády SR zo dňa 30. septembra 2020 o nariadení
núdzového stavu žalovaný uviedol, že Ústavný súd SR v rámci svojej právomoci v osobitnom type

konania preskúmal núdzový stav, t.j. jeho vyhlásenie alebo predĺženie (čl. 129 ods. 6 ústavy a § 189
a nasl. zákona o ústavnom súde), pričom nálezom pléna 22/2020 zo 14. októbra 2020 rozhodol o
súlade uznesenia vlády z 30. septembra 2020, ktorým bol vyhlásený núdzový stav na 45 dní. Inými
slovami tým Ústavný súd potvrdil, že vyhlásenie núdzového stavu od 1. októbra bolo v súlade s
Ústavou SR a zodpovedajúcim ústavným zákonom, pričom Ústavný súd SR zdôraznil, že žiadny z
oprávnených subjektov neposkytol také argumenty, ktoré by mu umožnili konštatovať zjavné vybočenie

z ústavných mantinelov či možnosť zneužitia núdzového stavu. V odôvodnení nálezu sa Ústavný súd
SR zároveň vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne uvedenými v jej
žalobe, vrátane primeranosti miesta vyhlásenia a času trvania vyhlásenia núdzového stavu. Neobstojí
teda tvrdenie žalobkyne, že Ústavný súd SR sa zaoberal iba skúmaním samotného formálneho aktu
vyhlásenia núdzového stav, a nie danosťou podmienok (resp. aspoň dôvodnosťou) pre jeho vyhlásenie

alebo predĺženie.
Uznesenie Vlády SR zo dňa 30. septembra 2020 o nariadení núdzového stavu teda až do uplynutia
stanoveného času jeho trvania nebolo zrušené, ako ani obmedzenia základných práv a slobôd prijaté
počas núdzového stavu a na jeho základe či už Uzneseniami Vlády SR alebo na nich nadväzujúcimi
predpismi,napr.VyhláškamiÚVZ,alenaopakcelýčastrvaliatýmzaväzovalivšetkýchsvojichadresátov.

V súvislosti s predĺžením núdzového stavu žalobkyňa vo svojej žalobe tvrdí, že Vláda SR uznesením č.
718 zo dňa 11.11.2020 rozhodla o predĺžení núdzového stavu protiprávne, nakoľko v zmysle ústavného
zákona č. 227/2002 Z.z, bolo totiž v čase prijatia rozhodnutia o prvom predĺžení núdzového stavu možné
predĺžiť iba výnimočný stav, nie núdzový stav.
Predĺženie núdzového stavu v tom čase právny poriadok SR nepoznal. Žalovaný poukázal na

skutočnosť, že žiaden z oprávnených subjektov (okrem skupiny aspoň 30 poslancov NR SR a
generálneho prokurátora medzi ne patrí aj hlava štátu) neobrátil na Ústavný súd SR s návrhom na
preskúmanieústavnostitohtopredĺženianúdzovéhostavualebonadväzujúcichpovinnostíaobmedzení.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na prechodné ust. zákona č. 227/2002 Z.z. k novele tohto ústavného
zákona zákonom č. 414/2020 Z.z. v čl. 11a, v zmysle ktorých „predĺžiť možno aj núdzový stav vyhlásený

pred účinnosťou tohto ústavného zákona“, ako napr. aj na žalobcom spomínaný Nález Ústavného súdu
SR PL. ÚS 2/2021-80 zo dňa 31.03.2021, kde Ústavný súd konštatoval, že núdzový stav bol dňa
17.03.2021 predĺžený v súlade s Ústavou SR, ako aj zákonom č. 227/2002 Z.z.
Na jeho závere pritom nič nemení ani odlišné stanovisko jedného alebo viacerých sudcov Ústavného
súdu SR, keď pre prijatie rozhodnutia je relevantný názor väčšiny pléna Ústavného súdu SR. Materiálne

obmedzenie základných práv a slobôd určuje Ústavný zákon o bezpečnosti štátu v jeho článku 5 ods.
4, podľa ktorého možno v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia
osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa
závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na
bezprostredne ohrozenom území. Ústavný súd SR sa pritom vo svojom náleze ÚS PL. 2/2021-80 zo dňa

31.03.2021 vyjadril, že o obmedzení základných práv a slobôd je ako kompetentný orgán oprávnená
rozhodovať práve Vláda SR.
Napriek skutočnosti, že samotný Ústavný zákon o bezpečnosti štátu výslovne nestanovuje, ktorý štátny
orgán má právomoc obmedzovať základné práva a slobody počas núdzového stavu a akým formálnym
aktomtakčiní,jazykovýmasystematickýmvýkladomust.Ústavnéhozákonaobezpečnostištátu,Ústavy

a Zákona o krízových situáciách je možné dospieť k záveru, že touto právomocou disponuje práve
vláda, a nie Národná rada SR. Vláda svoju právomoc vydávať opatrenia v tejto oblasti v predmetných
uzneseniach odvodzuje z ustanovenia článku 5 ods. 3 písm. g) Ústavného zákona o bezpečnosti
štátu účinného do 28. decembra 2020 a neskôr z ustanovenia článku 5 ods. 4 Ústavného zákona o
bezpečnosti štátu účinného od 29. decembra 2020.

Ústavný súd SR v náleze ÚS PL. 2/2021-80 zo dňa 31.03.2021 tiež potvrdil súlad uznesení vlády SR
zo 17. marca 2021 o obmedzení základných práv a slobôd, vrátane zákazu pohybu s výnimkami vo
forme preukázania negatívneho testu, s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy a článkom 1 ods.
1 až 4 a článkom 5 ods. 1 až 3 Ústavného zákona o bezpečnosti štátu, keď v tejto súvislosti konštatoval(str. 32), že „ústavný súd vníma podmienenie výnimky zo zákazu pohybu negatívnym výsledkom testu
ako snahu vlády o hľadanie riešenia rešpektujúceho v rovine ústavnoprávnej požiadavky nevyhnutnosti
obmedzovania slobody pohybu a pobytu. Popísaný postoj s istotou nemožno kvalifikovať ako formálne

porušujúci čl. 16 ods. 1 alebo čl. 23 ods. 1 ústavy ani čl. 5 ods. 3 písm. a) v spojení s odsekom 4
ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Realizácia testovania, hoci je spätá so zásahom do telesnej
integrity osoby, nevykazuje charakter zásahu relevantného z hľadiska čl. 16 ods. 2 ústavy.“
Žalobkyňa vo svojej žalobe tvrdí, že Úrad verejného zdravotníctva je oprávnený vydávať opatrenia
podľa § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z.z.“) len v prípade, ak ide o situáciu
presahujúcu územie regionálneho úradu verejného zdravotníctva, avšak tento zákon mu nezveruje túto
kompetenciu aj v prípade ak ide o pandemické celoštátne ohrozenie verejného zdravia dosahujúce
intenzitu mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu, ktorý sa týka všetkých osôb na území štátu.
Toto tvrdenie Žalobkyne je však nesprávne, nezohľadňujúce aktuálnu právnu úpravu vyplývajúcu zo
zákona č. 355/2007 Z.z. Právomoc nariaďovať opatrenia pri ohrození verejného zdravia majú podľa

zákona č. 355/2007 Z. z. viaceré orgány verejného zdravotníctva, a to ÚVZ SR, jednotlivé regionálne
úrady verejného zdravotníctva, Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ako aj orgány verejného
zdravotníctva mimo rezortu zdravotníctva. Právomoc ÚVZ SR nariaďovať opatrenie je ustanovená
v § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého: „Úrad verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri

ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom
územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva.“ Právomoc ÚVZ SR nariaďovať
opatrenia počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie je pritom výslovne
ustanovená v § 4 ods. 1 písm. g) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého „Ministerstvo zdravotníctva
SR počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie pri ohrození verejného

zdravia nariaďuje ďalšie opatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom
rozsahu a na nevyhnutný čas; tým nie je dotknutá právomoc ÚVZ SR a regionálnych úradov verejného
zdravotníctvanariaďovaťopatreniapodľa§12alebopodľa§48ajpočasvýnimočnéhostavu,núdzového
stavu alebo mimoriadnej situácie.“ ÚVZ SR ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného
zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. je tak bez akýchkoľvek pochybností

oprávnený vydávať opatrenia aj v súvislosti s pandémiou ochorenia Covid-19.
V súvislosti s námietkami žalobkyne ohľadom zverejňovania Vyhlášok ÚVZ len vo vestníku vlády
žalovaný poukázal na nález Ústavného sudu PL. ÚS 8/2021-143 zo dňa 01.12.2021. V tomto náleze
Ústavný súd uviedol, že ÚVZ a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm.
b) a c) zákona o ochrane verejného zdravia orgánmi verejného zdravotníctva. Tento pojem je pritom

podľa § 1 písm. f) cit. zákona len legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na úseku verejného
zdravotníctva“, teda ÚVZ aj RÚVZ sú orgánmi štátnej správy (pre oblasť verejného zdravotníctva) [§ 1
písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia: Tento zákon ustanovuje opatrenia orgánov štátnej správy
na úseku verejného zdravotníctva (ďalej len „orgány verejného zdravotníctva“)].
Na základe čl. 123 ústavy je potom napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného

zdravia právnym základom, ústavou požadovaným zákonným splnomocnením, na základe ktorého
môžu ÚVZ a RÚVZ vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Zároveň toto ustanovenie určuje aj
medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne záväzné právne predpisy vydávať.
Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia, a to buď na
celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených

osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení (na rozdiel od konania o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach konkrétnych fyzických a právnických osôb, kde orgány
štátnej správy na úseku verejného zdravia postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní,
a to aj pri nariaďovaní opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 – § 59 ods. 1).
Ústava SR pritom explicitne neustanovuje, že sa vyhlášky (iných) správnych orgánov majú vyhlasovať,

resp. publikovať v Zbierke zákonov. V referenčnom čl. 123 je stanovené, že iné orgány štátnej správy
môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom.
Napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zreteľne splnomocnilo orgány
štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy („Ak
je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky,

určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo
zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny
úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom“) a zároveňv právnej sile zákona stanovil spôsob publikácie. Ústavná podmienka výhrady zákona z čl. 123 bola
tak splnená.
Oficiálna zbierka má pritom podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu

normotvornú – na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú – adresáti
práva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej
zmyslomjeprehľadnosťvusporiadaníprávnychpredpisov.Akopodporudoterajšejargumentáciemožno
konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky spĺňa. Ústavný súd konštatuje, že vyhlášky ÚVZ sú
formálne aj prakticky dostupné. Vestník vlády je zbierka, ktorú pozná právny poriadok už z obdobia pred

prijatím ústavy. Nie je to nová, neštandardná platforma pre publikáciu právnych predpisov. Vyhlášky
sú dostupné prostredníctvom internetu, ako aj v tlačenej podobe. Na tomto mieste je dôležité uviesť,
že účelom ustanovení § 59b ods. 5 a 6 zákona o ochrane verejného zdravia je čo najviac vylúčiť
možnosť, aby vyhlášky neboli dostatočne dostupné. Ústavný súd napokon uvádza, že ústavný zákon o
bezpečnosti štátu vytvára osobitný uzavretý režim obmedzovania práv s vlastnou koncepciou právnej
ochrany, ktorý je odlišný od vyhlášok ÚVZ (porov. PL. ÚS 22/2020). Vyhlášky ÚVZ majú vlastný nezávislý

právny základ v zákone o ochrane verejného zdravia a sú aplikovateľné aj mimo režim krízových
situácií. Preto vyhlášky ÚVZ nemusia byť publikované v Zbierke zákonov na základe ústavného zákona
o bezpečnosti štátu, a tak nie je napadnuté ustanovenie v nesúlade s týmto referenčným článkom.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že:
a) Žalobkyňa v žalobe neuviedla žiadne relevantné argumenty, z ktorých by vyplýval alebo by

preukazovali protiprávny charakter Uznesení Vlády SR o vyhlásení alebo predĺžení núdzového stavu
alebo o obmedzení práv a slobôd dotknutých osôb či Vyhlášok ÚVZ;
b) so všetkými námietkami žalobkyne týkajúcimi sa ich protiprávnosti sa pritom už vysporiadal aj Ústavný
súd SR v odôvodeniach svojich nálezov (a to aj iných ako vyššie uvedených);
c) Uznesenia Vlády SR o vyhlásení alebo predĺžení núdzového stavu alebo o obmedzení práv a slobôd

dotknutých osôb či Vyhlášok ÚVZ neboli zrušené predčasne Ústavným súdom a ani účinnosť žiadnej z
Vyhlášok ÚVU nebola Ústavným súdom SR nikdy pozastavená;
d) Žalovaný vo vzťahu k žalobkyni postupoval len na základe platných právnych aktov a všeobecne
záväzných právnych predpisov;
e) žalobkyňa nemá nárok na náhradu mzdy (ani náhradu škody), nakoľko išlo v jej prípade o prekážku

v práci z dôvodu všeobecného záujmu - plnenia občianskej povinnosti v zmysle § 136 v spojení s § 137
ods. 4 písm. d) Zákonníka práce. Uplatnenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone.
Vzhľadom na všetky doteraz uvedené závery a konštatovania žalovaný navrhuje, aby konajúci súd
žalobu žalobkyne v celom rozsahu uplatneného Nároku zamietol a priznal žalovanému trovy konania
v rozsahu 100 %.

5. Keďže žalovaný v celom rozsahu uplatnený nárok žalobkyne neuznal, súd doručil vyjadrenie
žalovaného žalobkyni v zmysle § 167 ods. 3 CSP, umožnil jej, aby uviedla ďalšie skutočnosti a označila
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobkyňa v replike zo dňa 29.09.2021 k vyjadreniu žalovaného
uviedla, že v celom rozsahu rozporuje skutkové tvrdenia žalovaného. Strany sa nikdy nedohodli na

čerpaní pracovného voľna bez náhrady mzdy odo dňa 02.11.2020 do dňa 15.11.2020, a následne
ani odo dňa 27.01.2021 do dňa 02.05.2021 a nedohodli sa ani na čerpaní dovolenky za uvedené
obdobia.Žalobkyňanikdynesúhlasilasriešenímvzniknutejsituácieprostredníctvomčerpaniadovolenky
či pracovného voľna bez náhrady mzdy. Žalovaný nikdy neoznámil žalobkyni čerpanie pracovného
voľna bez náhrady mzdy počas uvedeného obdobia a ani čerpanie dovolenky nariadené žalovaným

na uvedené obdobie, a doručenie takého oznámenia žalobcovi v konaní žalovaný ani nepreukázal. O
čerpaní dovolenky, resp. neplateného voľna, z dokumentov obsiahnutých v spise pojednávajú iba dva
e-maily žalobcu zo dňa 26.10.2020. V e-maily odosielateľa, E. F., ktorý ale nebol adresovaný žalobkyni
(žalovaný v konaní nepreukázal, že adresátom predmetného e-mailu bola aj žalobkyňa, e-mail bol
adresovaný do priečinku s názvom technology a adresátom G. H., E. C., E. C., I. B., H. J., K. K.,

žalovaný však v konaní nepreukázal, že žalobkyňa bola v danom čase súčasťou priečinku s názvom
technology, alebo, že by išlo o názov e-mailovej schránky, do ktorej má výlučný prístup len žalobkyňa),
a žalovaný v konaní nepreukázal, že by s obsahom predmetného e-mailu oboznámil aj žalobkyňu, sa
uvádza nasledovné: „Ahojte, Len na doplnenie k otazkam co ste mali. Ak by teda niekto nesiel na testy,
tak plati nariadena 10-dnova karantena od 2.11., co je 8 pracovnych dni. Pocas nich si zamestnanec

moze cerpat dovolenku, alebo neplatene volno. Dohodli sme sa, ze najprv sa dominaju dovolenky a
potom sa bude davat neplatene volno. Dievcata, Poprosim vas spiste, kto nema zaujem sa dat otestovat.
Toto nam ciastocne pomoze aj v planovani kapacit na buduci tyzden. Dakujem Jozo“. Ani v tomto e-
maily sa teda žalobcovi explicitne nenariaďuje čerpanie dovolenky či neplateného voľna na predmetnéobdobia. Žalobkyňa rozporuje, že by jej bol v danom čase predmetný e-mail adresovaný a doručený, a
že by sa v predmetnom čase oboznámil s jeho obsahom.
V e-maily odosielateľa, E. D., ktorý ale nebol adresovaný žalobkyni (žalovaný v konaní nepreukázal, že

adresátom predmetného e-mailu bola aj žalobkyňa, e-mail bol adresovaný do priečinku s názvom all,
žalovaný však v konaní nepreukázal, že žalobkyňa bola v danom čase súčasťou priečinku s názvom all),
a žalovaný v konaní nepreukázal, že by s obsahom predmetného e-mailu oboznámil aj žalobkyňu, sa
uvádza nasledovné: „(...) 13. Co znamena pre zamestnanca, pokial nepojde na testy? V takom pripade
je nariadena 10-dnova karantena (10 kalendarnych dni), cize zamestnanec nemoze vstupit do firmy,

musis ostat doma a ceprat dovolenku. Ak nema dovolenku, bude cerpat neplatene volno. (...) 16. Od
akeho datumu budeme pozadovat testovaci certifikat od vsetkych zamestnancov? (...) Ak sa 2.11. a 9.11.
zamestnanec nepreukaze negativnym testom, plati pre neho 10-dnova karantena (10 kalendarnych dni),
cize zamestnanec nemoze vstupit do firmy, musis ostat doma a ceprat dovolenku. Ak nema dovolenku,
bude cerpat neplatene volno. (...).“Ani v tomto e-maily sa teda žalobkyni explicitne nenariaďuje čerpanie
dovolenky či neplateného voľna na predmetné obdobia. Žalobkyňa rozporuje, že by jej bol v danom čase

predmetný e-mail adresovaný a doručený, a že by sa v predmetnom čase oboznámila s jeho obsahom.
Žalobkyňa sa s predmetnými e-mailmi oboznámila až po dni 02.05.2021 ešte pred podaním žaloby.
Žalovaný v konaní nepreukázal skoršie doručenie žalobkyni, či skoršie oboznámenie sa žalobkyne
s obsahom predmetných e-mailov. Ak by aj žalobkyňa bola povinná sa oboznámiť s obsahom
predmetných e-mailov skôr, porušenie predmetnej povinnosti nevytvára fikciu doručenia predmetných

e-mailov žalobkyni, či fikciu skoršieho oboznámenia sa žalobkyne s obsahom predmetných e-mailov, a
preto nepreukazuje ani žalovaným tvrdenú skutočnosť, teda že by žalovaný oznámil žalobkyni čerpanie
dovolenky nariadené žalovaným alebo čerpanie neplateného voľna nariadeného žalovaným riadne a v
čas, t. j. v zákonom stanovenej lehote ešte pred čerpaním dovolenky či neplateného voľna. Žalovaný
teda doposiaľ nepreukázal, že žalobkyni určil čerpanie dovolenky, či pracovného voľna bez náhrady

mzdy. Aj jednostranné určenie čerpania dovolenky či pracovného voľna bez náhrady mzdy pritom musí
byť vykonané preukázateľným spôsobom. Ani pri jednostrannom určení čerpania pracovného voľna bez
náhrady mzdy nestačí iba skutočnosť, že žalovaný prestane žalobcovi vyplácať mzdu.
Žalobkyňa naďalej rozporuje oprávnenie žalovaného zamedziť jej vstup na pracovisko a do iných
priestorov žalovaného v prípade, ak žalobkyňa nepredloží žalovanému negatívny výsledok testu na

ochorenie Covid-19 alebo doklad, ktorý preukazuje existenciu niektorého z iných dôvodov, pre ktorý
sa na žalobkyňu nevzťahuje zákaz vstupu na pracovisko a do iných priestorov žalovaného v zmysle
vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR upravujúcich opatrenia pri ohrození verejného zdravia k
režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa. Aj keby žalovanému takéto
oprávnenie vzniklo, nepredstavuje bez ďalšieho súčasne aj vznik oprávnenia žalovaného jednostranne

žalobkyni určiť čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy. Ak by aj nepredložením dokladu
predstavujúceho výnimku zo zákazu vstupu žalobkyne na pracovisko a do iných priestorov žalovaného
v zmysle predmetných vyhlášok vzniklo žalovanému oprávnenie nevpustiť žalobkyňu na pracovisko a
do iných priestorov žalovaného, ešte pred určením čerpania pracovného voľna žalobcovi bez náhrady
mzdy bol žalovaný povinný v zmysle ustanovení čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce využiť iné

dostupné spôsoby riešenia situácie, ktoré zasahujú do práv a právom chránených záujmov žalobcu
menej intenzívnym spôsobom, než jednostranne určené čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy.
Žalovaný sa o žiaden takýto spôsob riešenia situácie ani len nepokúsil a po tom, čo žalobkyni zamedzil
vstup na pracovisko a do iných priestorov žalovaného, so žalobkyňou žiadnym spôsobom nekonzultoval
ďalší priebeh pracovnoprávneho vzťahu či spôsob riešenia vzniknutej situácie a žalobkyni iba bez

ďalšieho prestal vyplácať mzdu.
Žalovaný až doposiaľ žalobkyni neoznámil skutočnosť, že žalovaný nemá možnosť ponúknuť žalobkyni
prácu z domu, resp. že to dohodnutý druh práce neumožňuje, ani skutočnosť, že nedisponuje inou
prácou pre žalobkyňu, ktorú by mohla vykonávať aj z domu. Žalovaný doposiaľ žalobkyni neponúkol
ani možnosť čerpania pracovného voľna s náhradou mzdy, ktoré si odpracuje neskôr, alebo iný spôsob

riešenia vzniknutej situácie, ktorý by zasahoval do práv a právom chránených záujmov žalobkyne menej
intenzívnym spôsobom, než jednostranne určené čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy.
Až po vyčerpaní všetkých dostupných spôsobov riešenia vzniknutej situácie, ktoré menej intenzívne
zasahujú do práv a právom chránených záujmov žalobkyne, bol žalovaný oprávnený informovať
žalobkyňu o jednostrannom určení čerpania pracovného voľna bez náhrady mzdy. Akýmkoľvek iným

postupom žalovaného pri riešení vzniknutej situácie vzniká žalobkyni škoda v podobe nevyplatenej
mzdy. Žalobkyňa zotrváva na svojom tvrdení, že v danom prípade nemôže ísť o prekážky v práci
na strane zamestnanca, ktorými by bolo možné odôvodňovať jednostranné rozhodnutie žalovaného
o určení čerpania pracovného voľna žalobcovi bez náhrady mzdy, resp. o nesplnenie požiadaviekbezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo strany žalobcu v zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 124/2006
Z. z., ktorým by bolo možné odôvodňovať odopretie vstupu na pracovisko a do iných priestorov
žalovaného. Žalobkyňa dostatočne preukázala skutočnosť, že dostavením sa na pracovisko, resp.

pred priestory zamestnávateľa, nemohlo ísť o plnenie občianskej povinnosti zo strany žalobcu podľa
ustanovenia § 137 ods. 4 Zákonníka práce, ktorým by bolo možné odôvodňovať, že v danom prípade
išlo o prekážky v práci na strane zamestnanca.
V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 9/2009 zo dňa 28.4.2010: „O
prekážku v práci v zmysle citovaného ustanovenia§ 130 ods. 1 Zákonníka práce (dnes §142 ods. 3 ZP)

idevtedy,akorganizácia(dneszamestnávateľ)neplníalebonemôžeplniťpovinnosťvyplývajúcupreňuz
pracovného pomeru prideľovať pracovníkovi (dnes zamestnancovi) prácu podľa pracovnej zmluvy alebo
prácu zodpovedajúcu funkcii, do ktorej bol zamestnanec menovaný alebo zvolený, a to za predpokladu,
že zamestnanec je schopný a pripravený túto prácu vykonávať. O prekážku v práci ide bez ohľadu na
to, či nemožnosť prideľovať prácu bola spôsobená objektívnou skutočnosťou, prípadne náhodou, ktorá
sa zamestnávateľovi prihodila, alebo či ju zamestnávateľ sám svojím konaním spôsobil.“

Akzamestnávateľoznámizamestnancovi,žemubudezamedzenývstupnapracoviskobezpreukázania
sa pri vstupe do zamestnania niektorým z dokladov v zmysle v tom čase platných a účinných
vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky upravujúcich opatrenia pri ohrození
verejného zdravia k režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa a ak sa
zamestnanec v nadväznosti na uvedené nedostaví na pracovisko, nemôže ísť o prekážku v práci na

strane zamestnanca z dôvodu plnenia občianskej povinnosti či iných úkonov vo všeobecnom záujme.
Predmetná situácia ale nenapĺňa ani podmienky pre jej posúdenie ako prekážky v práci na strane
zamestnancazktoréhokoľvekinéhodôvoduvzmysleustanovení§136až141Zákonníkapráce.Akteda
nejde o prekážku v práci na strane zamestnanca, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, ak si
zamestnávateľ nesplní povinnosť v zmysle ustanovení čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce. V uvedenom

smere má byť aktívnym práve zamestnávateľ ako silnejšia zmluvná strana, keď pozná svoje vlastné
kapacitné, výrobné, či iné možnosti súvisiace s jeho činnosťou, a teda aj možnosti riešenia vzniknutej
situácie, o ktorých je povinný zamestnanca v zmysle ustanovení čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce
aspoň informovať.

6. Žalobkyňa súdu navrhuje, aby sa v konaní v zmysle ustanovenia čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavného
zákona č. 460/1992 Zb. obrátil na Ústavný súd s návrhom na konanie o súlade uznesenia vlády
Slovenskej republiky a to z roku 2020 - č. 587, č. 645, č. 678, č. 693, č. 704, č. 718, z roku 2021 - č.
30, č. 44, č. 77, č. 88, č. 123, č. 169, č. 176, č. 203, č. 214, č. 215, s tým, ak by súd posúdil predmetné
otázky nad rámec svojej kompetencie, mohlo by totiž z jeho strany dôjsť k nesprávnemu procesnému

postupu, prípadne k rozhodovaniu nesprávne obsadeným súdom.
Na základe vyššie uvedených skutkových okolností, ako aj podanej právnej argumentácie, má žalobca
jednoznačne za preukázané, že ku dnešnému dňu existuje splatná, preukázaná a nevyrovnaná
pohľadávka žalobcu voči žalovanému na zaplatenie náhrady hrubej mzdy v sume vo výške priemerného
zárobku žalobcu v zmysle ustanovenia § 134 Zákonníka práce za obdobie odo dňa 02.11.2020 do dňa

15.11.2020, a za obdobie odo dňa 27.01.2021 do dňa 02.05.2021.

7. K replike žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 17.08.2022 v ktorom uviedol, že žalovaný
popiera všetky skutkové a právne tvrdenia žalobkyne uvedené v replike. K čerpaniu dovolenky
žalobkyňou v období od 02.11.2020 do 13.11.2020 žalovaný uviedol, že e-mail E. D.,(finančného a HR

riaditeľa žalovaného) zo dňa 26.10.2022 bol zaslaný zamestnancom uloženým v priečinku „all“, kde sú
všetci zamestnanci firmy s aktívnym e-mailovým kontom @sylex.sk, a to vrátane majsterky žalobkyne
(pani E. C.) a linkovej vedúcej žalobkyne. V e-maile pani D. odpovedala na všetky otázky vyzbierané
od zamestnancov žalobcu a zároveň sa snažila vysvetliť pravidlá ustanovené v právnych predpisoch
a aktoch vydaných v súvislosti s blížiacim sa celoštátnym testovaním. Obdobné platí pre e-mail p.

E. F., manažéra výroby žalovaného. Žalobkyňa pritom priamo adresátom vyššie uvedených e-mailov
naozaj nebola. Jednotlivým operátorom na linke (ako je žalobkyňa) oznámila pravidlá vyplývajúce z
príslušnýchprávnychprepisovnásledneichmajsterkaalinkovávedúca.E-mailodpaniD.sodpoveďami
na otázky zamestnancov väčšinou majsterky vytlačili a zavesili na nástenku v každej výrobnej hale,
aby si ho mohli všetci operátori prečítať, ale žalobkyni bol preposlaný napr. aj v rámci whatsapp

správy priamo jej majsterkou. Žalobkyňa bola preto s e-mailom a pravidlami vyplývajúcimi z príslušných
právnych predpisov oboznámená jej majsterkou, E. D., prípadne aj L. J., (štatutárom a generálnym
riaditeľom žalovaného), ktorí vzhľadom na žalobkynin dlhodobý negatívny postoj k testovaniu vzniknutú
situáciu so žalobkyňou opakovanie osobne konzultovali a riešili. Čerpanie dovolenky pritom neboložalobkyni zo strany žalovaného nariadené, ale bolo so žalobkyňou napokon ústne dohodnuté so
žalovaným (tzn. súhlas zamestnávateľa s čerpaním dovolenky žalobkyňou). Žalovaný preto dôrazne
odmieta tvrdenie žalobkyne, že žalobkyňa nebola o čerpaní dovolenky informovaná (pred aj po uplynutí

obdobia dovolenky) alebo, že nikdy s riešením vzniknutej situácie prostredníctvom čerpania dovolenky
nesúhlasila. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa sa vo svojej žalobe obnovenia nároku
na dovolenku za uvedené obdobie výslovne ani nedomáha.
Požiadavka žalobkyne na určenie, že krátenie nároku žalobkyne na čerpanie dovolenky v rozsahu
10 dní zo strany žalovaného bolo protiprávne (bod 20.2 žaloby žalobkyne) a že žalobkyni nárok na

čerpanie vyššie uvedených dní dovolenky nezanikol, žalovaný považuje v celom rozsahu za nedôvodný.
Žalobkyňa nepreukázala ani žiaden naliehavý právny záujem na takomto učení, keď vzápätí v žalobe ani
netrvá na obnovení nároku žalobkyne na čerpanie dní tejto dovolenky, pričom sama dodáva, že za toto
čerpanie dovolenky žalovaný poskytol žalobkyni náhradu mzdy (vyplýva to aj z predloženej výplatnej
pásky žalobkyne). Žalobkyňa tento určovací nárok ani nezahrnula do svojho petitu žaloby.
Nárok žalobkyne v súvislosti s údajným protiprávnym čerpaním dovolenky žalobkyňa v žalobe pritom

špecifikovala len odkazom na § 134 Zákonníka práce na náhradu mzdy a uviedla, že sa ho domáha
ďalej v rámci žaloby (bez ďalšieho bližšieho ozrejmenia). Aj prípadné porušenie povinností podľa §
111 Zákonníka práce (alebo obdobne § 250b Zákonníka práce) nemá za následok neplatné určenie
čerpania dovolenky. Iba v prípade, ak zamestnávateľ neoznámi zamestnancovi čerpanie dovolenky v
lehote určenej Zákonníkom práce vopred, zamestnanec nemá povinnosť na dovolenku nastúpiť (čo však

žalobkyňa v danom prípade nemohla urobiť). V takom prípade mu zamestnávateľ môže oznámiť nový
termínčerpaniadovolenkyvsúladesustanovením§111ods.3Zákonníkapráce.Alternatívoukčerpaniu
dovolenky však pre žalobkyňu nebola určite prekážka v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142
ods. 3 Zákonníka práce a s tým súvisiaca náhrada mzdy, ale z dôvodu zákazu vychádzania žalobkyne
prekážka v práci na strane zamestnanca z dôvodu plnenia občianskej povinnosti v zmysle § 136 v

spojení s § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce. Žalobkyňa pritom nemôže za rovnaké obdobie čerpať
dovolenku a zároveň byť na prekážke v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka
práce. Takéto dojednanie alebo stav by bol v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce o čerpaní
pracovného času, evidencii pracovného času, dovolenke či prekážkach v práci. Keďže žalobkyňa sa v
rozhodnom období odmietala zúčastňovať testovania, vznikla na jej strane prekážka v práci na strane

zamestnanca, a to z dôvodu všeobecného záujmu - plnenia občianskej povinnosti v zmysle § 136 v
spojení s § 137 ods. 4 písm. d) zákona Zákonníka práce. Ak z kolektívnej zmluvy alebo z dohody medzi
zamestnancom a zamestnávateľom nevyplýva inak (v spoločnosti žalobcu nie je uzatvorená kolektívna
zmluva), zamestnancovi za túto prekážku v práci náhrada mzdy nepatrí.
K opakovanému tvrdeniu žalobkyne ohľadom jednostranného určenia čerpania pracovného voľna

žalobkyni bez náhrady mzdy žalovaným, ktoré malo byť podľa jej názoru navyše vykonané žalovaným
preukázateľným spôsobom, žalovaný uviedol, že ide o prekážku v práci na strane zamestnanca, ktorú
žalobkyni nenariadil jednostranne žalovaný, ale vznikla žalobkyni z dôvodu, že sa odmietala testovať
alebo zabezpečiť si inú výnimku zo zákazu testovania. Oznamovanie prekážok v práci zamestnancom
je pritom riešené v § 144 ods. 1 Zákonníka práce. To znamená, že je to práve žalobkyňa, ktorá

bola povinná žalovaného ako zamestnávateľa včas požiadať o poskytnutie pracovného voľna, inak
upovedomiť zamestnávateľa o prekážke v práci a o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu,
a nie žalovaný žalobkyňu, ako to nelogicky tvrdí žalobkyňa vo svojej žalobe a v replike. Žalobkyňou
tvrdená povinnosť žalovaného informovať ju o iných spôsoboch riešenia vzniknutej situácie, alebo že
nemá pre žalobkyňu inú možnosť riešenia vzniknutej situácie (čo musela žalobkyňa za danej situácie

predpokladať), nemá oporu v platných právnych predpisoch ani v čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce.
Úmyslom žalovaného nikdy nebolo konať na úkor žalobkyne alebo žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom
poškodiť, ale naopak dodržiavať platné právne predpisy a akty prijaté v súvislosti s protipandemickými
opatreniami. Žalovaný žalobkyni nikdy nebránil vo výkone jej práv a povinností vyplývajúcich z jej z
pracovného pomeru a príslušných právnych predpisov, avšak vždy za súčasného dodržiavania svojich

právnych povinností. V súvislosti s tvrdením žalobkyne o jej postavení slabšej strany žalovaný dal do
pozornosti, že žalobkyňa už v čase čerpania náhradného voľna od januára do mája 2021 konzultovala
svoje možnosti s terajším právnym zástupcom. V apríli 2021, keď bola žalobkyňa stále na neplatenom
voľne, a kedy mohla svoju situáciu (teoreticky) ešte ovplyvniť, bol žalovanému doručený list právneho
zástupcu žalobkyne zo dňa 20.04.2021 – „Upozornenie na protiprávny postup zamestnávateľa“,

kde nebol ani náznakom spomenutý návrh, otázky alebo námietky ohľadom alternatívneho riešenia
pracovnej situácie žalobkyne. Žalobkyňa v tomto liste len znova dookola namietala nezákonnosť a
neústavnosť právnych aktov a predpisov podobne, ako ústne pred žalovaným či v jej žalobe. Až po
návrate na pracovisko aj s ohľadom na rozhodnutia Ústavného súdu SR zrazu prispôsobila svojuargumentáciu, pričom dovtedy sa inej práce/riešenia nedomáhala (aj keď mala svojho právneho
zástupcu). Tvrdenia žalobkyne preto žalovaný považuje za účelové a špekulatívne, v snahe získať
finančný prospech od žalovaného bez akéhokoľvek plnenia si pracovných povinností. Je to práve

žalobkyňa, ktorá sa snaží konať v rozpore s dobrými mravmi na úkor žalovaného. Žalobkyňa sama o
iné riešenie jej pracovnej situácie nikdy nežiadala. Všetky alternatívy (dovolenka počas trvania prekážok
v práci, pracovné voľno s dodatočným odpracovaním pracovného času, náhradné voľno, iná pracovná
náplň), predpokladajú v zmysle Zákonníka práce žiadosť, resp. súhlas zo strany žalobkyne. Bez nich by
žalobkyni nárok na mzdu alebo náhradu mzdy, uplatnené jej žalobou, nikdy nevznikol. Všetky spôsoby

riešenia sú zakotvené v Zákonníku práce a súvisiacich právnych predpisoch, ktorými je právny vzťah
medzi zamestnancom a zamestnávateľom regulovaný. Z dôvodu potreby žiadosti alebo súhlasu zo
strany žalobkyne je zrejmé, že medzi konaním žalovaného a nárokmi žalobkyne uplatneným jej žalobou
neexistuje a nemôže existovať akákoľvek priama príčinná súvislosť ako jeden z ďalších základných
predpokladov náhrady škody. Tým je úplne vylúčený nárok žalobkyne na náhradu škody v dôsledku
úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh alebo v priamej

súvislosti s ním v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Zákonníka práce alebo akýkoľvek iný nárok na
náhradu škody.
Žalovaný odmieta tvrdenie žalobkyne, že jeho konanie napĺňa znaky diskriminačného konania § 13
ods. 1 Zákonníka práce alebo § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v
niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačnýzákon).Naoznačenieurčitéhokonaniazadiskriminačnéanauplatnenierelevantných
práv je potrebné identifikovať všetky hmotnoprávne znaky diskriminácie, ktorými sú (i) zakázaný dôvod
diskriminácie, (ii) chránená oblasť, (iii) pomenovanie formy diskriminácie a (iv) určenie komparátora
(osoby v porovnateľnej situácii). Žiadny z týchto znakov však žalobkyňa vo svojich podaniach neoznačila
a nepreukázala, preto tvrdenie žalobkyne žalovaný považuje za nedôvodné a účelové.

O čerpanie dovolenky počas vzniknutej prekážky v práci žalobkyňa žalovaného v januári 2021 ani
následne nežiadala, čo je predpokladom pre čerpanie dovolenky žalobkyňou za danej situácie. Nárok
a rozsah jej dovolenky pritom žalobkyni musel byť známy, napr. z jej výplatných pások. Na náhradné
voľno žalobkyňa nárok nemala.
Pokiaľ ide o možnosť odpracovania zameškaného času, za ktoré žalobkyňa čerpala náhradné voľno

bez náhrady mzdy, dodatočne táto možnosť u žalovaného závisí od dostatočnej zákazkovej náplne
v danom období (tzn. dostatku práce na linke merania, na ktorej pracuje žalobkyňa). Pri tak dlhom
období, ako čerpala neplatené voľno žalobkyňa, tzn. 66 pracovných dní, t.j. 528 hod., by s prihliadnutím
na dodržanie ustanovení Zákonníka práce o nadčasoch a nepretržitom odpočinku v práci, by bola
nepochybne potrebná aj reorganizácia práce na linke.

Žalovaný však v rámci jeho prevádzkových možností nebráni žalobkyni si tento zmeškaný pracovný
čas u žalovaného odpracovať, pričom je ochotný to žalobkyni umožniť aj za cenu zvýšených nákladov
za prácu nadčas, v sobotu či nedeľu. Táto možnosť vyžaduje súhlas zo strany žalobkyne (a následnú
reorganizáciu linky), takže je na žalobkyni, či je ochotná si zmeškaný pracovný čas u žalovaného
odpracovať.

Žalovaný naďalej nesúhlasí ani s argumentáciou žalobkyne, žeby malo ísť o prekážku v práci na strane
zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, keď nejde o prekážku, ktorú spôsobil žalovaný ako
zamestnávateľ alebo objektívne skutočnosti či náhoda. Alebo žeby žalovaný ako zamestnávateľ nemal
akú prácu v zmysle pracovnej zmluvy žalobkyni prideľovať. Práve naopak, bola to žalobkyňa, ktorá
nebola z dôvodu zákazu vychádzania schopná a pripravená prácu podľa pracovnej zmluvy vykonávať.

Už zo samotnej podstaty prekážky v práci podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práca tak vyplýva, že o túto
prekážku v práci nemôže ísť.
Situácia, ktorá spadá pod prekážku v práci na strane zamestnanca z dôvodu všeobecného záujmu,
plnenia občianskej povinnosti v zmysle § 136 v spojení s § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce, nemôže
z dôvodu snahy zamestnanca o protiprávne konanie alebo kvôli údajnému nesplneniu informačných

povinností zamestnávateľa spadať zrazu pod prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa §
142 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobkyňa sa napriek týmto skutočnostiam stále nemohla z dôvodu
zákazuvyplývajúcehojejpríslušnýchprávnychpredpisovnapracoviskožalovanéhodostaviť,nedohodla
sa so žalovaným na inom riešení (všetky alternatívne riešenia predpokladajú žiadosť alebo súhlas
zamestnanca), čím táto situácia stále spadá pod prekážku v práci na strane zamestnanca z dôvodu

plnenia občianskej povinnosti v zmysle § 136 v spojení s § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce, za
ktorú jej náhrada mzdy nepatrí.
Rovnako za nezmyslenú žalovaný považuje argumentáciu žalobkyne, že v prípade odopretia vstupu
žalobkyne na pracovisko žalovaným v danom čase nemohlo ísť o nesplnenie požiadaviek bezpečnostia ochrany zdravia pri práci zo strany žalobkyne v zmysle ustanovenia § 5 zákona č. 124/2006 Z. z. Vo
všetkých vyhláškach Úradu verejného zdravotníctva z daného obdobia (obvykle v § 2) ako vo všeobecne
záväzných právnych predpisoch, ktorých účinnosť nebola pozastavená, je totiž v časti regulovanej

„Vstupzamestnancovnapracoviskáadoinýchpriestorovzamestnávateľa“jednakexplicitneustanovená
povinnosť zamestnávateľa odoprieť zamestnancovi vstup na pracovisko a jednak je deklarovaná
skutočnosť,že„vprípade,keďzamestnávateľzakážezamestnancovivstupnapracoviskoalebodoiných
priestorov zamestnávateľa podľa § 2 ods. 1, pričom zamestnanec nevie preukázať, že spĺňa niektorú
z výnimiek podľa § 2 ods. 2, je toto odopretie vstupu považované za odopretie vstupu z dôvodu, že

zamestnanecnespĺňapožiadavkybezpečnostiaochranyzdraviapripráci“,pričompoznámkapodčiarou
odkazuje vždy práve na § 5 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Táto skutočnosť teda vyplýva priamo z
platných a účinných právnych predpisov a nie je dôvod na jej polemiku zo strany žalobkyne.
Žalovanýnesúhlasísnávrhomžalobkyne,abysúdpredložilÚstavnémusúdunávrhnakonanieovýklade
ústavnéhozákonač.227/2002Z.z.vnadväznostinavymenovanéuzneseniavládySRavyhláškyÚradu

verejného zdravotníctva, ako aj s návrhom na prerušenie konania o žalobe žalobkyne do skončenia
konania Ústavného súdu SR o výklade.
Ústavný súd SR sa vo svojich nálezoch uvedených v žalobe a v predchádzajúcom vyjadrení žalovaného
poskytol vyčerpávajúci výklad ku všetkým námietkam žalobkyne. Aj nepreskúmané uznesenia vlády SR
či vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva pritom vždy vychádzali z rovnakého skutkového a právneho

základu, ktorý sa nemenil. Nie je preto zrejmé, o aký ďalší výklad by mal konajúci súd ešte Ústavný súd
SR požiadať, keďže tento sa sám musí pridržiavať svojich predchádzajúcich rozhodnutí a výkladov.
Žalovanýpoukázalnaskutočnosť,ževyhláškyÚraduverejnéhozdravotníctvabolimedzičasomzrušené,
keď nová vyhláška Úradu verejného zdravotníctva v rámci spoločných a prechodných ustanovení vždy
zrušila predošlú súvisiacu vyhlášku.

Vzhľadom na všetky doteraz uvedené závery a konštatovania žalovaný navrhuje, aby konajúci súd
žalobu žalobkyne v celom rozsahu uplatneného nároku zamietol a priznal žalovanému trovy konania v
rozsahu 100 %.

8. Súd vo veci nariadil pojednávanie.

9. Žalobkyňa trvala na žalobe s tým, že popiera skutkové a právne argumenty žalovaného. Poukazuje
na existenciu rôznych zahraničných štúdií, ktoré konštatovali, že testovanie testami PCR má byť
robené na osobe, ktorá vykazuje klinické znaky ochorenia. Taktiež sa domnieva, že Ústavný súd zatiaľ
meritórne nerozhodoval o posúdení pandemických opatrení vo vzťahu k obmedzeniam základných

práv, najmä čo sa týkalo nariadení vlády o núdzovom stave, o zákaze vychádzania a podmieňovanie
pohybu testovaním. Poukazuje aj na odporúčanie Benátskej konferencie, ktorá uviedla, že musí ísť o
zásahy proporcionálne. V iných krajinách už konštatovali nesúlad pandemických opatrení so základnými
ľudskými právami a v tomto smere poukazuje na odborný článok publikovaný 01.05.2023, Právne
listy od autora JUDr. Gréta Noé. Má za to, že túto vec nemožno rozhodnúť bez toho, aby sa súd

obrátil v zmysle čl. 125 Ústavy SR s návrhom na Ústavný súd, nakoľko predmetné vyhlášky nemôže
napadnúť na Ústavnom súde fyzická osoba. Žalovaný žalobkyni nikdy neoznámil čerpanie pracovného
voľna bez náhrady mzdy počas žalovaného obdobia od 02.11.2020 do 15.11.2020 a od 27.01.2021 do
02.05.2021 a nikdy neoznámil ani čerpanie dovolenky, ktoré nariadil žalobkyni na uvedené obdobie a
doručenie takéhoto oznámenia v konaní nepreukázal. Bez ohľadu na to, či žalobkyňa pokladá povinnosť

žalovaného za danú, teda či rozporuje záväznosť vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR alebo
nie, ide o prekážku v práci na strane žalovaného v právnom postavení zamestnávateľa, ktorý disponuje
informáciami o svojich výrobných a kapacitných možnostiach a v tomto smere mal použiť iné opatrenia,
než určiť čerpanie voľna bez náhrady mzdy, čím porušil základné práva žalobkyne, keď jej odoprel
prístup na pracovisko s podmienkou preukázať sa negatívnym testom, resp. s prekrytím dýchacích ciest.

Žalobkyňa teda trvá na žalobe a žiada, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy spolu
s príslušenstvom z titulu náhrady mzdy pre prekážky v práci na strane žalovaného ako zamestnávateľa
a aby priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. Žalovaný trval na svojich vyjadreniach vo veci s tým, že je tu preto, lebo dodržiaval všetky právne

predpisy, ktoré neboli nikdy zrušené. Žalobkyňu považuje vlastne za obeť hoaxovej kampane týkajúcej
sa šírenia resp. ochrany proti ochoreniu Covid-19. Žalobkyňa sama dobrovoľne odmietla rešpektovať
vtedy platné opatrenia, čím si sama znemožnila výkon práce rozhodnutím nepodrobiť sa testovaniu.
Keďže z vlastného rozhodnutia prácu nevykonávala, nemohol jej vzniknúť nárok na náhradu mzdy. Vtomto smere poukázal na právnu analýzu Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny, z ktorej vyplýva,
že ide o prekážku na strane zamestnanca. V tomto smere žalovaný vníma absurditu podanej žaloby,
keď žalobkyňa sa domáha svojho nároku z dôvodu, že žalovaný postupoval v zmysle platných právnych

predpisov. Pokiaľ žalobkyňa žiada, aby súd prerušil toto konanie a obrátil sa na Ústavný súd na súlad
nariadení vlády a vyhlášok ÚVZ tak, tieto už boli preskúmavané vo viacerých konaniach, čo sa týka
posúdenia predĺženia núdzového stavu a charakteru vyhlášok ÚVZ a preto nie je na mieste prerušenie
tohto konania, nakoľko dôvodom nemôže byť nespokojnosť s odôvodnením rozhodnutí Ústavného súdu.
Pokiaľ ide o informačnú povinnosť, tak jej splnenie vyplýva z emailovej komunikácie medzi stranami (bod

13 vyjadrenia z 10.02.2022) z ktorého vyplýva, že žalobkyňa bola informovaná o čerpaní dovolenky a
žalovaný postupoval v súlade so Zákonníkom práce a platnými právnymi predpismi. Čo sa týka iných
možností riešenia v podobe práce z domu alebo nariadenia inej práce, ktorá sa dá robiť z domu, v
tomto smere žalovaný poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa vykonávala pre žalovaného špecifickú
pomerne odborne náročnú manuálnu prácu, ktorú nebolo možné vykonávať z domu. Taktiež nebolo
možné poskytnúť žalobkyni náhradné voľno s náhradou mzdy s tým, že si ju neskôr odpracuje a to

vzhľadom na rozsah, keď žalobkyňa nevykonávala prácu 134 dní. Vzhľadom na uvedené žiada žalovaný
žalobu zamietnuť.

11. Z pracovnej zmluvy zo dňa 01.01.2016 v znení predložených Dohôd o zmene pracovnej zmluvy
súd zistil, že žalobkyňa bola od 01.01.2016 v pracovnom pomere u žalovaného na pracovnej pozícii

Operátor vo výrobe s miestom výkonu práce v Bratislave, Mlynské Luhy 31, s účinnosťou od 01.01.2017
na dobu neurčitú, s dohodou o hodinovej mzde s účinnosťou od 01.10.2020 vo výške 5,10 Eur.

12. Z popisu pracovného miesta zo dňa 01.01.2016 súd zistil, že žalobkyňa pracuje u žalovaného ako
operátor vo výrobe – pracovník montáže, úpravy šnúr a kontroly, jej najbližší nadriadený je vedúci linky.

Účelom pracovného miesta je produkcia požadovaných množstiev tovaru v požadovaných termínoch
pri zachovaní stanovených kvalitatívnych ukazovateľov.

13. Z listu právneho zástupcu žalobkyne adresovaného žalovanému zo dňa 20.04.2021 súd zistil,
že žalobkyňa žalovanému oznámila, že vzhľadom na to, že v období odo dňa 02.11.2020, do dňa

15.11.2020 a odo dňa 27.1.2021 jej neumožňuje ďalší výkon práce pre jej neúčasť na celoplošnom
testovaní, pričom vo výkone práce jej nebránila, a ani aktuálne nebráni žiadna právna, ani faktická
skutočnosť, pričom pred každým prerušením práce informovala žalovaného, že naďalej trvá na ďalšom
prideľovaní práce, popisovaná situácia nemôže byť právne posúdená ako neospravedlnené zameškanie
práce, či prekážka v práci na strane zamestnanca, ale má byť posúdená ako prekážka v práci na

strane zamestnávateľa. Za obdobie neumožnenia výkonu práce žalobkyni z dôvodu jej neúčasti na
celoplošnomtestovaní,resp.zdôvodunepredloženianegatívnehovýsledkutestunaCovid-19,zdôvodu
odmietnutia očkovania proti ochoreniu Covid-19, či z dôvodu odmietnutia prekrytia horných dýchacích
ciest žalovaného vyzvala, aby jej poskytol pracovné voľno s náhradou mzdy. Na záver výzvy žalobkyňa
uviedla, že chce zotrvať v pracovnom pomere a verí, že žalovaný dobrovoľne upustí od protiprávneho

postupu v zmysle tohto upozornenia, a že k plneniu jeho povinností dôjde bez nutnosti riešenia situácie
inou legálnou cestou.

14. Z emailu E. D. zo dňa 05.11.2020 súd zistil, že bol zaslaný zamestnancom s aktívnym e-mailovým
kontom @sylex.sk ( all ), v ktorom oznamuje, že v Zbierke zákonov vyšlo vládne nariadenie podľa,

ktorého sa zákaz vychádzania predlžuje do 14.11.2020 (končí 15.11.2020 nedeľu ráno a 1:00 hod) pre
celé územie Slovenska s tým, že výnimku majú : 1/ osoby z okresov, ktoré majú povinnosť druhého
kola testovania v dňoch 7 - 08.11.2020 (nás sa týka sa hlavne okresov DS a TN) s negatívnym RT-PCR
alebo antigénovým testom zo dňa 07.11. alebo 08.11.2020 , 2/ osoby z ostatných okresov, ktoré nemajú
povinnosť druhého kola testovania v dňoch 7 - 08.11.2020 (čiže BA, SC, MA, SA a pod) s negatívnym

RT-PCR alebo antigénovým testom zo dňa 31.10. alebo 01.11.2020. Týmto pripomína, že v pondelok
ráno 09.11.2020 budú opätovne kontrolovať kolegov z tých okresov, ktoré sa musia opätovne testovať,
či majú aktuálny negatívny test.

15. Z whatsapp komunikácie žalobkyne s majsterkou C. súd zistil, že žalobkyňu informovala o novom

vládnom nariadení s tým, že bez negatívneho testu nebude žalobkyni umožnený vstup na pracovisko.
Zároveň žalobkyni preposlala email E. D. zo dňa 05.11.2020.16. Z emailu E. D. zo dňa 26.10.202 súd zistil, že bol zaslaný zamestnancom s aktívnym e-mailovým
kontom @sylex.sk, v ktorom sa o.i. uvádza v odpovedi na otázku č. 13 – „ Čo znamená pre zamestnanca,
pokiaľ nedôjde na testy “ - v takom prípade je nariadená 10 dňová karanténa (10 kalendárnych dní),

čiže zamestnanec nemôže vstúpiť do firmy, musí ostať doma a čerpať dovolenku, ak nemá dovolenku,
bude čerpať neplatené voľno.

17. Z výsluchu žalobkyne, súd zistil, že keď začalo v 11/2020 dobrovoľné testovanie na Covid 19,
žalovaný podmieňoval vstup len tým, ktorí absolvovali test. Keďže išlo o dobrovoľné testovanie,

žalobkyňa uviedla že sa ho nezúčastní, nakoľko je slobodný človek. Vychádzala pritom z informácií na
internete a v médiách, kde sa uvádzalo, že testy nie sú spoľahlivé a vykazujú aj falošnú pozitivitu ako aj
negativitu. Žalovaný jej oznámil, že ak nebude mať test, musí si vziať buď dovolenku, alebo neplatené
voľno s čím nesúhlasila, pretože aj v médiách bolo, že ide o prekážku na strane zamestnávateľa. O tom,
že testy nie sú spoľahlivé hovorili aj MUDr. A. a MUDr. K.. S manželom sa snažili o dieťa a bála sa, že v
dôsledkutestovaniasajejniečostane.Žalovanýjejnariadil10dnínútenejdovolenky,bolatozarok2020,

žalobkyňa o ňu nežiadala. Z tohto dôvodu pred Vianocami musela aj nadrábať cez víkend, aby mohla
mať medzi sviatkami cez celozávodnú dovolenku voľno. Dovolenka by jej nevyšla, keďže jej nariadili
tých 10 dní. Po dvoch týždňoch mohla ísť do práce a testovali sa zamestnanci len dobrovoľne. Vtedy sa
jej p. D. spýtala, že prečo sa nezúčastňuje testovania. Tým, že nemá test a je v práci, ohrozuje svojich
kolegov. V 1/2021 keď bolo nariadené, že bez testu sa nesmie vstúpiť na pracovisko bola žalobkyňa

3 mesiace na neplatenom voľne. Žalobkyňa chcela, aby jej žalovaný vydal potvrdenie, že ju nechce
vpustiť na pracovisko bez testu, ale p. D. jej povedala, že zo zákona jej nemôže zakázať vstúpiť na
pracovisko, ale že pokiaľ vstúpi bez testu, tak na ňu zavolá políciu. Žalobkyňa sa zľakla, pretože polícia
nie je na strane netestovaných. Počas tých 3 mesiacov bola v kontakte s kolegyňami a p. F., ktorý
jej aj telefonoval, či sa nechce dostaviť do práce a prečo sa nechce testovať. Následne 01.05.2021 s

manželom našli na stránke Ministerstvo vnútra SR informácie, že už nie je potrebný test na vstup do
zamestnania a preto najbližší pracovný deň 03.05.2021 žalobkyňa sama prišla do práce na svoju linku.
VtedyzaňouprišlapersonalistkaE.,žečimátestalebodokladoočkovaní,načojejžalobkyňauviedla,že
táto povinnosť už nie je potrebná. Presne na začiatku smeny o 6:00 hod. prišla p. D., zobrala ju do svojej
kancelárie, kde ju držala 2,5 hodiny, až kým tú informáciu, ktorú žalobkyňa mala zo stránky Ministerstva

vnútra SR, nepovedali aj v rádiu. Medzitým jej hovorila, že ohrozuje kolegov, že je nenormálna, že počas
tých troch mesiacov, čo bola doma, museli kolegovia pracovať aj za ňu a bola veľmi nepríjemná, čo by
manažér ľudských zdrojov nemal byť. Žalobkyňa namietala, že ona bola celý ten čas izolovaná doma,
na rozdiel od kolegov, ktorí boli testovaní len raz za týždeň. Ešte predtým sa žalobkyňa informovala u
svojej majsterky p. C. s tým, že má informácie, že už môže ísť do práce bez testu. Ona povedala, že

to posunie p. F., ktorý že sa na to opýta v pondelok, a oznámi jej odpoveď. Žalobkyňa aj tak prišla
do práce, aby neporušila nejakú povinnosť. U žalovaného pracovala od roku 2015 cez agentúru a
priamo so žalovaným má zmluvu od roku 2016 ako operátor vo výrobe s tým, že nastúpila ako flexibilný
pracovník a posledné 2-3 roky pracuje na linke meraní, kde meria parametre optických káblov. Na otázky
žalobkyňa uviedla, že neprideľovanie práce zo strany žalovaného jej spôsobilo ekonomické problémy

ako nedoplatok na zdravotnom poistení, ktoré si uhrádzala a bola odkázaná na manželov príjem, a tiež
jej chýbal osobný kontakt s kolegami. Žiadne informácie žalobkyňu nepresvedčili v jej presvedčení, že je
zdravý človek. S manželom sa snažili 12 rokov o dieťa a žalobkyňa mala strach, či sa jej niečo nestane
v súvislosti s absolvovaním testu. Počas trvania pracovného pomeru predložila zamestnávateľovi test v
novembri alebo decembri 2021, keď zmenili zákon s tým, že sa mohli testovať u zamestnávateľa. Vtedy

najskôr mohla mať pľuvací test, ale ten sa jej zdal nehygienický, tak sa sama otestovala do nosa u p. D..
Prácu, ktorú žalobkyňa vykonávala u žalovaného (meranie parametrov optických káblov), nebolo možné
vykonávať z domu. Mohla ale napr. lepiť štítky na sáčky, to by sa dalo aj z domu alebo osádzať káble
do krabičiek, to by sa dalo pár dní robiť, lebo to vie, že niektoré pracovníčky, ktoré boli pozitívne, tak im
to nosili domov. Žalobca jej po pandémii neponúkol možnosť odpracovať si prácu neskôr.

18. Z výsluchu svedkyne M. E. D., súd zistil že pozná strany sporu, u žalovaného pracuje viac ako 20
rokov, má na starosti financie a ľudské zdroje a žalobkyňu pozná ako svoju kolegyňu. V XX/XXXX platilo
nariadenie na základe vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva o tom, že do práce sa mohlo chodiť len
po otestovaní. Ako zamestnávateľ sa snažili, aby zamestnanci dodržiavali všetky hygienické predpisy

a preto zamestnancov žiadali, aby sa preukázali testom o bezinfekčnosti. Žalobkyňa sa odmietala v
11/2020 testovať, hoci na ňu pôsobili, že prácu vykonáva v kolektíve a teda snažili sa chrániť navzájom.
Keďževroku2020boladosťdlhopráceneschopná,malavysokýzostatokdovolenky.Akozamestnávateľ
riadia len Vianoce, keď majú firmu zatvorenú. Po vzájomnej dohode so žalobkyňou sa dohodli načerpaní dovolenky. Následne sa vrátila do práce a asi do 20.01.2021 pracovala. Vtedy zase začali platiť
nariadenia o tom, že zamestnanci museli absolvovať testovanie na vstup do zamestnania. Vzhľadom
na túto povinnosť chceli vyjsť v ústrety zamestnancom a preto u nich zriadili mobilné odberové miesto

(MOM), kde sa zamestnanci mali možnosť otestovať počas pracovnej doby a mohli sa otestovať aj
rodinní príslušníci zamestnancov. Žalobkyňa sa testovať odmietala s tým, že ako zamestnávateľ na
to nemajú právo to od nej žiadať a rozhodla sa ostať doma. Neprítomnosť v práci bola žalobkyni
ospravedlnená, ale vyhodnotila ju ako prekážku v práci na strane zamestnanca, teda bez náhrady mzdy.
Zamestnanci z výroby nemali možnosť robiť prácu na home office. Na otázky svedkyňa uviedla, že

komunikácia so zamestnancami vzhľadom na 3 stupňové riadenie vo výrobe (priama nadriadená –
linková vedúca, majsterka – má na starosti niekoľko liniek, manažér výroby – člen vedenia) bola formou
porád vedenia a výstupy z nich sa komunikovali majsterkám a linkovým vedúcim. Po tom ako sa dohodli
na vedení, napísala email na vnútropodnikovú sieť, na ktorú však nemá prístup zamestnanec na linke,
ale zaslala ho linkovým vedúcim, ktorí majú prístup na túto sieť. Žalobkyňa je veľmi šikovná, s jej prácou
sú spokojní a dokonca jej ponúkali pozíciu linkovej vedúcej, ktorú odmietla. V súvislosti s opatreniami

s Covid-19 to bolo horšie, pretože najskôr nechcela nosiť rúško, nakoniec áno a mala názor, že sa
nechcela dať testovať. Počas druhej vlny Covidu ostala doma a počas tretej vlny od 10/2021, keď došlo
k zmene v zákonníku práce, že keď zamestnanec ostane doma keď sa neotestuje, je to prekážka v
práci na strane zamestnanca, tak vtedy už chodila do práce a testovala sa v ich mobilnom odberovom
mieste. Výkonu práce z domu sa žalobkyňa nedožadovala, nakoľko sama musela vedieť, že jej práca sa

nedala robiť z domu. Žalobkyňa nemá vedomosť o tom, že by sa žalobkyňa dožadovala u žalovaného
preradenia na inú prácu. Žalovaný ako zamestnávateľ považuje rok 2021 čo do obratu a zisku za
najúspešnejší, kedy po celú dobu vyrábali a získali zákazky, ktoré už nezískajú a bolo to z dôvodu, že
boli zatvorené mnohé fabriky vo svete. Preto potrebovali, aby všetci chodili do práce. Žalovaný v období
11/2020 – 5/2021 disponoval dostatkom práce pre žalobkyňu, keby nastúpila do práce. Svedkyňa nemá

vedomosť o tom, že by sa žalobkyňa dožadovala u žalovaného nároku na obnovenie dovolenky, ktorá
bola čerpaná za prvé dva týždne 11/2020. Nariadenia, vyhlášky a opatrenia nekonzultovali s národným
inšpektorátom práce a úradom verejného zdravotníctva. Žalobkyňa jej nehovorila o svojich problémoch
s otehotnením. Ako dôvod odmietania testovania žalobkyňa uvádzala, že zamestnávateľ nemá právo
to od nej žiadať, že je to protiústavné. Prečo zmenila žalobkyňa názor a v 3. vlne sa začala testovať,

neuviedla. Žalovaný žalobkyni neponúkol preradenie na inú prácu, lebo z hľadiska toho čo vykonávala
to mohlo byť len na iný výrobný krok v rámci linky. Žalobkyňa nežiadala o možnosť odpracovať si
zameškaný čas neskôr. Vzhľadom na bydlisko žalobkyne v Lehniciach nebolo možné ani lepenie štítkov
vykonávať z domu, pretože nebolo možné jej to voziť na takú veľkú vzdialenosť. Toto nebolo umožnené
nikomu zo zamestnancov.

19. Z výsluchu svedka M. E. F., F. súd zistil, že pozná strany sporu, je zamestnancom žalovaného už
22 rokov, toho času pracuje ako vedúci výroby a technológie a žalobkyňu pozná, nakoľko pracuje na
jednej z výrobných liniek, je jej najvyššie nadriadený. Nespomína si, že by mal so žalobkyňou nejaké
rokovanie, ale v tom náročnom období sa prejednávali statusy ľudí. V prvom covidovom období, keď

bolo štátom nariadené víkendové testovanie, boli zamestnanci oboznámení s tým, že majú absolvovať
test a v pondelok pri nástupe do práce sa preukázať výsledkom. Žalobkyňa sa nedostavila do práce ak
si pamätá z dôvodu, že sa nechcela dať testovať. V rámci firmy a výroby dodržiavali nariadenia dané
štátomavládouapourčitomobdobízriadilipriamovofirmemobilnéodberovémiesta,takžezamestnanci
sa mohli testovať počas pracovnej smeny, čo bolo výhodné pre obe strany. Žalobkyňa sa v období od

11/2020 - 5/2021 odmietala testovať zo svojho presvedčenia. Samotný vzťah k práci mala veľmi dobrý,
bola zodpovedná pracovníčka, nebol s ňou žiadny iný problém, okrem toho testovania, ktoré bolo pre
ňu neprijateľné. Po tom, ako opatrenia nariadila vláda, ich u žalovaného komunikovali s generálnou
riaditeľkou a následne boli informovaní zamestnanci, ktorých prosili, aby dodržiavali opatrenia, o ktorých
boli dopredu informovaní. Bolo to zložité obdobie, keď niekedy výpadkom pracovníkov boli ohrozené

chody výrobných liniek. Opatrenia komunikovali prostredníctvom majsteriek a linkových vedúcich a tiež
boli vypísané a vytlačené a dané na tabule v halách. Prácu, ktorú vykonávala žalobkyňa nebolo možné
robiť z domu, lebo zariadenia, na ktorých sa práca vykonáva sú v obmedzenom množstve, ako aj
kvôli toku materiálov optických káblov, ktoré sa spracúvajú a testujú. Žalobkyňa robí na záverečných
testovacích prácach, teda nemohli sa presúvať zariadenia a ani káble. Svedok nemal vedomosť o tom,

žebyžalobkyňavobdobíod11/2020-5/2021žiadalaoposkytnutieprácedomov,alebopreradenienainú
prácu. Nemávedomosťotom,žebyžalobkyňažiadalažalovanéhooobnoveniedovolenkyktorúčerpala
v 11/2020 alebo, že by nenamietala čerpanie tejto dovolenky. V súvislosti so situáciou počas Covidu sa u
žalovaného snažili pristupovať rovnako ku všetkým zamestnancom, či v administratíve alebo vo výrobe.Svedok nemá vedomosť o tom, žeby sa dožadovali svojich práv a slobôd aj iní zamestnanci. Žalovaný
žalobkyni inú prácu neponúkal, pretože podmienky platili pre všetkých zamestnancov v rámci firmy.
Svedok si nespomína, že by mal v období 11/2020 - 5/2021 iný zamestnanec umožnenú prácu z domu,

nakoľko vo výrobe na seba nadväzuje chod materiálu a výrobných činností. Taktiež si nespomína na
to, že by sa mu žalobkyňa zverila s výhradami voči testovaniu.

20. Z výsluchu svedkyne E. C., súd zistil, že pozná strany sporu, u žalovaného pracuje od roku 1991,
je majsterkou, teda žalobkyňa je jej podriadená. Bolo nariadené nosiť respirátory, rúška a testovať sa.

Od nadriadených dostali pokyny, čo majú robiť – nosiť rúško a testovať sa. Žalobkyňa nechcela nosiť
rúško a nezúčastňovala sa ani testovania, tým pádom nespĺňala požiadavky na vstup do firmy. Pokiaľ
ide o prístup k plneniu prac úloh a k rešpektovaniu protipandemických opatrení v období 11/2020 -
5/2021,žalobkyňasiprácuplnísvedomiteanemávočinejžiadnevýhrady.Žalobkyňamálíniovúvedúcu,
linky na seba nadväzujú a žalobkyňa vykonáva určitú časť práce na výrobku. Tým, že nenosila rúško,
tak neprišla do práce. Prácu vykonávanú žalobkyňou nie je možné robiť z domu, nakoľko sú to drahé

zariadenia a výrobkov je tak veľa, že sa to nedá. V období 11/2020 - 5/2021 mali u žalovaného veľa
práce. Nemá vedomosť o to, že by žalovaný postupoval voči žalobkyni odlišným spôsobom, než k iným
zamestnancom v porovnateľnej situácii. U žalovaného boli porady, na ktorých sa vždy sa reagovalo na
nariadenia vlády. Žalobkyňa sa jej nezdôverila s dôvodom, prečo sa odmieta testovať. Svedkyňa nemá
vedomosť o tom, žeby bolo umožnené akémukoľvek zamestnancovi z výroby v období 11/2020 - 5/2021

pracovať z domu.

21. Právny zástupca žalobkyne záverečným prednesom uviedol, že zamestnávateľ v prípade žalobkyne
odôvodňoval jej nevpustenie na pracovisko ust. § 48 ods. 4 pís. s, x, z zák. 355/2007 Zb. o ochrane a
podpore verejného zdravia s tým, že v tomto smere daný spor vznikol zo zlej právnej úpravy, ktorú v

tom čase zákonodarca prijímal a v tomto smere poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. 4/2021 o
protiústavnosti ustanovení s tým, že poukazuje na závery predložených rozhodnutí Krajského súdu v
Banskej Bystrici, ktoré v konaní predložil o pôsobení ústavného nálezu od začiatku teda ex tunc, takže
aj na prípady pred rozhodnutím ústavného súdu o neústavnosti daného ustanovenia a to s poukazom
na čl 125 ods. 3 Ústavy SR. Ak teda súd rozhoduje v čase, keď už dané ustanovenie nie je platné

a účinné už nemožno priznať na jeho základe nárok. Spornosť ustanovenia o prekážkach v práci vo
vzťahu k nariadeniam počas pandémie dokazuje aj zákon č. 412/2021 Z. z. s účinnosťou od 15.11.2021,
čl. 4 ods. 6 a v tomto smere poukazuje žalobkyňa na to, že sa nemohla dohodnúť so žalovaným ako
so zamestnávateľom inak, pretože jej žiadne iné riešenie neponúkol napr. možnosť odpracovať si to
obdobie neskôr. V tomto smere poukazuje na výpoveď p. D., ktorá uviedla, že u žalobkyne uvažovali s

jej povýšením. Keďže bola právna úprava prekážok dvojzmyselná, v prípade zamestnanca ako slabšej
strany musí mať prednosť výklad v prospech zamestnanca. Nárok žalobkyne je daný a žiada, aby súd
žalobe vyhovel v celom rozsahu.

22. Právny zástupca žalovaného záverečným prednesom uviedol, že sa pridržiava doterajších

skutkových a právnych tvrdení. Žalobu vníma ako zbytočnú, nakoľko žalovaný nikdy nepostupoval
voči žalobkyni protiprávne, dodržiaval platnú legislatívu v oblasti Zákonníka práce a rešpektoval
protipandemické opatrenia. Citovaný rozsudok krajského súdu taktiež označil odmietnutie plnenia
protipandemických povinností za prekážku na strane zamestnanca, čím je odstránená spornosť jedného
zo skutkových tvrdení. Pokiaľ ide o ústretovosť žalovaného ako zamestnávateľa vo vzťahu k žalobkyni

uvádza, že žalovaná bola s prácou žalobkyne spokojná, čo vyplynulo aj z výsluchu zamestnancov na
minulom pojednávaní, žalovaný vystupoval vždy korektne a čo sa týka nejakej dohody o dodatočnom
odpracovaní, toto zákonník práce nepripúšťa. Pokiaľ ide o ústavnosť protipandemických opatrení
poukázal na nález ÚS PL 2/2021 z 31.3.2021, v ktorom sa ústavný súd jednoznačne vyjadril k otázke
ústavnosti obmedzenia pohybu a nie je dôvod, aby jeho závery súd prehodnocoval. Žalobu žiada

zamietnuť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

23. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

24. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.25. Podľa Čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového
stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení účinnom od 29.12.2020 (ďalej len „úst. zákona
č. 227/2002 Z. z.“), môže vláda núdzový stav vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne

hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie,
k ohrozeniu životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej
pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno
vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie
Slovenskej republiky.

26.PodľaČl.5ods.2cit.úst.zák.možnonúdzovýstavvyhlásiťvnevyhnutnomrozsahuananevyhnutný
čas, najdlhšie na 90 dní. Núdzový stav vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej
súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas predĺžiť najviac o
ďalších 40 dní, a to aj opakovane. S predĺžením núdzového stavu podľa druhej vety musí vysloviť súhlas
národná rada, a to do 20 dní od prvého dňa predĺženého núdzového stavu. Ak národná rada nevysloví

súhlas, predĺžený núdzový stav zanikne dňom neschválenia návrhu vlády na vyslovenie súhlasu s
predĺžením núdzového stavu, inak uplynutím lehoty podľa tretej vety na vyslovenie takéhoto súhlasu.
Súhlas národnej rady je potrebný aj v prípade opätovného vyhlásenia núdzového stavu, ak od skončenia
predchádzajúceho núdzového stavu vyhláseného z tých istých dôvodov neuplynulo 90 dní; tretia a štvrtá
veta sa použijú rovnako.

27. Podľa Čl. 5 ods. 3 písm. g) cit. úst. zák. v čase núdzového stavu možno v nevyhnutnom rozsahu a
na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti
na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej
republiky, a to aj slobodu pohybu a pobytu.

28. Podľa Čl. 5 ods. 4 cit. úst. zák.. v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a
zdraviaosôbvpríčinnejsúvislostisovznikompandémiemožnovnevyhnutnomrozsahuananevyhnutný
čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom
alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to
najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).

29. Podľa § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Úrad verejného zdravotníctva nariaďuje opatrenia
na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods.
4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného

zdravotníctva.

30. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) cit. zák., úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného
zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: používanie preventívnych
a iných ochranných pomôcok.

31. Podľa § 48 ods. 4 písm. e) cit. zákona úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad
verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: (e) zákaz alebo
obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb, (s) podmieňovanie
vstupu do prevádzkových priestorov poskytovateľov služieb a zamestnávateľov registráciou osobných

údajov vstupujúcich osôb na účel epidemiologického vyšetrovania, a to v rozsahu meno a priezvisko,
dátum narodenia, adresa trvalého pobytu, telefónne číslo alebo e-mailová adresa; na tento účel
poskytovatelia služieb a zamestnávatelia spracúvajú a uchovávajú osobné údaje vstupujúcich osôb
v uvedenom rozsahu a na základe písomnej žiadosti sú povinní ich poskytnúť úradu verejného
zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva, (x) uloženie povinnosti zamestnávateľom

prijať hygienické opatrenia na pracoviskách vrátane zákazu vstupu zamestnancov alebo iných osôb na
pracoviská alebo do iných priestorov zamestnávateľa.

32. Podľa § 59b ods. 1 cit. zák. ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom
území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb,

nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva /§ 4 ods. 1 písm. g)/, úrad verejného zdravotníctva /§ 5 ods.
4 písm. k)/ alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva /§ 6 ods. 3 písm. e)/ všeobecne záväzným
právnym predpisom.33. Podľa § 59b ods. 2 cit. zák. na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku
1 ministerstvom zdravotníctva sa vzťahuje osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych
predpisov; tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku

1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva.

34. Podľa § 59b ods. 3 cit. zák., všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a
regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a
nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.

35. Podľa § 1 Vstup do vnútorných a vonkajších priestorov zariadení ods. 1 vyhl. č. 16/2020 Úradu
verejného zdravotníctva SR účinnej od 30.10.2020 (zverejnená vo Vestníku vlády Slovenskej republiky
v čiastke 12 vydanej 30.10.2020) podľa § 48 ods. 4 písm. e), s), x) a z) zákona sa v období od
2. novembra 2020 05:00 hod. do 9. novembra 2020 01:00 hod. z dôvodu ochrany života a zdravia
všetkým prevádzkovateľom zariadení nariaďuje zakázať vstup osobám, okrem osôb podľa § 1 ods. 2,

do vnútorných a vonkajších priestorov ich prevádzok.
Podľa ods. 2 písm. a) cit. ust. zákaz podľa § 1 ods. 1 sa nevzťahuje na osobu, ktorá sa preukáže
potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu vykonaným od 29. októbra 2020 do 1. novembra 2020
alebo certifikátom vydaným Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s negatívnym výsledkom
antigénového testu na ochorenie COVID-19 vykonaným od 29. októbra 2020 do 1. novembra 2020

subjektom podieľajúcim sa na celoplošnom testovaní „Spoločná zodpovednosť“.

36. Podľa § 2 Vstup zamestnancov na pracoviská a do iných priestorov zamestnávateľa ods. 1 cit. vyhl.
podľa § 48 ods. 4 písm. s), x) a z) zákona sa v období od 2. novembra 2020 05:00 hod. do 9. novembra
2020 01:00 hod. z dôvodu ochrany života a zdravia všetkým zamestnávateľom nariaďuje zakázať

vstup zamestnancom, okrem zamestnancov podľa § 2 ods. 2, na pracoviská a do iných priestorov
zamestnávateľa.
Podľa ods. 2 cit. ust. zákaz podľa § 2 ods. 1 sa nevzťahuje na písm. a) osobu, ktorá sa preukáže
potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu vykonaným od 29. októbra 2020 do 1. novembra 2020
alebo certifikátom vydaným Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s negatívnym výsledkom

antigénového testu na ochorenie COVID-19 vykonaným od 29. októbra 2020 do 1. novembra 2020
subjektom podieľajúcim sa na celoplošnom testovaní „Spoločná zodpovednosť“.

37. Podľa § 162 zákona ods. 1 písm. b) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) [Dôvody na obligatórne prerušenia konania] súd konanie preruší, ak pred

rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov;
v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) návrh na začatie
konania.
Podľa ods. 2 cit. ustanovenia súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním
uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia

konania.
Podľa ods. 3 cit. ustanovenia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

38. Žalobkyňa súdu navrhla, aby sa v konaní v zmysle ustanovenia čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavného

zákona č. 460/1992 Zb. obrátil na Ústavný súd s návrhom na konanie o súlade uznesenia vlády
Slovenskej republiky č. 587 zo dňa 30.9.2020, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod č. 268/2020 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 645 zo dňa 12.10.2020, uverejneného
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 284/2020 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky
č. 678 zo dňa 22.10.2020, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 290/2020 Z.

z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 693 zo dňa 28.10.2020, uverejneného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod č. 298/2020 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 704 zo dňa
4.11.2020, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 306/2020 Z. z., uznesenia vlády
Slovenskej republiky č. 718 zo dňa 11.11.2020, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod č. 315/2020 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 30 zo dňa 17.1.2021, uverejneného v

Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 8/2021 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 44 zo
dňa 20.1.2021, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2021 Z. z., uznesenia
vlády Slovenskej republiky č. 77 zo dňa 5.2.2021, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod č. 49/2021 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 88 zo dňa 13.2.2021, uverejnenéhov Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 64/2021 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky
č. 123 zo dňa 28.2.2021, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 94/2021 Z.
z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 169 zo dňa 24.3.2021, uverejneného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. 109/2021 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 176 zo dňa
31.3.2021, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 116/2021 Z. z., uznesenia vlády
Slovenskej republiky č. 203 zo dňa 16.4.2021, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
pod č. 138/2021 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 214 zo dňa 21.4.2021, uverejneného v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 142/2021 Z. z., uznesenia vlády Slovenskej republiky č.

215 zo dňa 26.4.2021, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 160/2021 Z. z., Ak
by súd posúdil predmetné otázky nad rámec svojej kompetencie, mohlo by totiž z jeho strany dôjsť k
nesprávnemu procesnému postupu, prípadne k rozhodovaniu nesprávne obsadeným súdom. Súd je v
konaní o žalobe aj bez návrhu žalobcu povinný ex lege obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky
s návrhom na preskúmanie súladu predmetných právnych predpisov a prerušiť konanie o žalobe do
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o predmetnom návrhu. Rozhodnutie o žalobe bez

toho, aby vo veci konajúci súd podal na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na preskúmanie súladu
predmetných právnych predpisov a bez toho, aby do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
prerušil konanie o žalobe, by predstavovalo nesprávny procesný postup súdu, ktorým by vo veci konajúci
súd znemožnil žalobkyni uskutočniť jej procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva
žalobkyne na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky sa pritom predmetnými právnymi

predpismi doposiaľ nezaoberal. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o návrhu generálneho
prokurátorazodňa23.3.2021podľačl.129ods.6ÚstavySlovenskejrepublikyvspojenísustanovením§
190 písm. e) zákona č. 314/2018 Z. z na začatie konania o súlade uznesenia vlády Slovenskej republiky
č. 160 zo 17.3.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu, s Ústavou
Slovenskej republiky, a s ústavným zákonom č. 22712002 Z. z. Nepodanie predmetného návrhu by preto

nebolo možné odôvodniť ani tvrdením, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa už vysporiadal s návrhmi
na preskúmanie predmetných právnych predpisov.

39. Žalovaný s návrhom žalobkyne, aby súd predložil Ústavnému súdu SR návrh na konanie o výklade
ústavnéhozákonač.227/2002Z.z.vnadväznostinavymenovanéuzneseniavládySRavyhláškyÚradu

verejného zdravotníctva, ako aj s návrhom na prerušenie konania o žalobe žalobkyne do skončenia
konania Ústavného súdu SR o výklade nesúhlasil a poukázal na skutočnosť, že Ústavný súd SR sa vo
svojichnálezochuvedenýchvžalobeavpredchádzajúcomvyjadrenížalovanéhoposkytolvyčerpávajúci
výklad ku všetkým námietkam žalobkyne. Aj nepreskúmané uznesenia vlády SR či vyhlášky Úradu
verejného zdravotníctva pritom vždy vychádzali z rovnakého skutkového a právneho základu, ktorý sa

nemenil. Nie je preto zrejmé, o aký ďalší výklad by mal konajúci súd ešte Ústavný súd SR požiadať,
keďže tento sa sám musí pridržiavať svojich predchádzajúcich rozhodnutí a výkladov.
Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva boli medzičasom
zrušené, keď nová vyhláška Úradu verejného zdravotníctva v rámci spoločných a prechodných
ustanovení vždy zrušila predošlú súvisiacu vyhlášku.

40. Súd je povinný prerušiť konanie v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že sú
splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Pokiaľ k takémuto záveru nedospeje, hoci
bol podaný návrh niektorou sporovou stranou, neodníma prípadným zamietnutím návrh na prerušenie
konania možnosť sporovej strane konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo

8/2012).

41. K uvedenému návrhu žalobkyne na prerušenie konania súd uvádza, že postup vlády SR v súvislosti
s vyhlásením núdzového stavu a jeho následného predĺženia už bol predmetom prieskumu Ústavného
súdu SR, ktorý konštatoval, postup bol v súlade s ústavou v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS

22/2020 zo dňa 14.10.2020, (v ktorom uznal ústavnosť uznesenia vlády SR č. 587 z 30. septembra
2020 k návrhu na vyhlásenie núdzového stavu), sp. zn. PL.ÚS 2/2021 zo dňa 31.03.2021, (v ktorom
uznal ústavnosť uznesenia vlády SR č. 160 zo 17. marca 2021 k návrhu na opakované predĺženie času
trvania núdzového stavu).

42. Ústavný súd SR v uzneseniach sp. zn. PL. ÚS 10/2021 a sp. zn. PL. ÚS 11/2021, ktorými prijal
na ďalšie konania návrhy týkajúce sa prieskumu ústavnosti vyhlášok úradu verejného zdravotníctva
ku karanténnym opatreniam po vstupe na územie Slovenskej republiky konštatoval, že v súvislosti s
tzv. pandemickou normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva treba považovať Úrad verejnéhozdravotníctva SR za ústredný orgán štátnej správy a to aj napriek tomu, že nepatrí medzi ústredné
orgány štátnej správy vymenované v zákone č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov.

43. K osobitnej právomoci Úradu verejného zdravotníctva SR vydávať všeobecne záväzné právne
predpisy formou vyhlášok sa vyjadroval Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa
01.12.2021, v ktorom v súlade so svojou predošlou rozhodovacou činnosťou potvrdil, že Úrad verejného
zdravotníctva SR a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona č.

355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia orgánmi verejného zdravotníctva, čo je v
zmysle § 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na úseku
verejného zdravotníctva“, teda ide o orgány štátnej správy a sú vybavené právomocou na vydávanie
právnych aktov a to pokiaľ ide o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov na základe článku
123 Ústavy SR; Úrad verejného zdravotníctva SR je podľa ústavného súdu dekoncentrovaný orgán
štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie SR, ktorý je v pozícii nepriamej podriadenosti ministra

zdravotníctva, avšak ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci s tým, že zverenie kompetencie
nariaďovať vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú
určuje demokratický zákonodarca; názor, že Úrad verejného zdravotníctva SR aj regionálne úrady
verejného zdravotníctva sú orgánmi štátnej správy oprávnenými vydávať všeobecne záväzné právne
predpisy je vyjadrený aj v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08.12.2021 (bod

130) v znení, že zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení novely
účinnej od 15.10.2020 uskutočnenej zákonom č. 286/2020 Z. z. umožňuje druhové opatrenia nariadiť i
všeobecne záväzným právnym predpisom, t. j. vyhláškou ministerstva, úradu verejného zdravotníctva
alebo regionálneho úradu verejného zdravotníctva a v tomto prípade ide o delegovanú normotvorbu
orgánu verejného zdravotníctva vo vzťahu ku všetkým opatreniam podľa § 12 a § 48 ods. 4 zákona

č. 355/2007 Z. z.; charakter všeobecne záväzného predpisu získali podľa nálezu Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 01.12.2021 aj opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnych
úradov verejného zdravotníctva vydané pred 15.10.2020 a to nadobudnutím účinnosti § 63l zákona č.
355/2007 Z. z., zmyslom ktorého bolo vyhnúť sa prerušeniu kontinuity účinkov opatrení úradu verejného
zdravotníctva a regionálnych úradov verejného zdravotníctva vydané počas pandémie COVID-19 (bod

104 nálezu).

44. V náleze sp. zn. PL. ÚS 14/2021 Ústavný súd SR uznal ústavnosť právneho základu na
dočasné podmieňovanie vstupu do prevádzkových priestorov zariadení, v ktorých dochádza k
zhromažďovaniu osôb a vstupu na hromadné podujatia preukázaním sa vstupujúcich osôb potvrdením

o absolvovaní očkovania proti ochoreniu Covid-19, alebo potvrdením o prekonaní ochorenia Covid-19
alebo potvrdením o negatívnom výsledku testu na ochorenie Covid-19.

45. V náleze sp. zn. PL. ÚS 4/2021Ústavný súd SR vyslovil neústavnosť niektorých ustanovení zákona
č. 355/2007 Z. z. v jeho znení účinnom do 29.12.2021 a to ustanovenia, ktoré oprávňovalo Ministerstvo

zdravotníctva SR, Úrad verejného zdravotníctva SR a regionálne úrady verejného zdravotníctva
nariaďovať ďalšie opatrenia, ktorými mohli zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom
rozsahu a na nevyhnutný čas, medzi opatrenia na predchádzanie ochoreniam zahŕňalo aj „izoláciu v
zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a „karanténne opatrenia“, zahŕňalo pod
opatrenia vydávané Úradom verejného zdravotníctva SR a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva

aj "karanténu osoby podozrivej z nákazy" a "karanténu" osôb vstupujúcich na územie SR, fyzickým
osobám nariaďovali povinnosť podrobiť sa "karanténnym opatreniam".
Ústavný súd SR videl neústavnosť uvedených ustanovení v šírke formulácie napadnutých ustanovení,
ktorá neposkytovala potrebné záruky ochrany jednotlivca pred svojvoľnými zásahmi do základných práv
a slobôd, čím určovanie medzí základných práv a slobôd vyhradené zákonodarnej moci neprípustne

prenechávala podzákonnej normotvorbe, najmä z dôvodu, že formulácie splnomocňovacích ustanovení
pre vydávanie normatívnych právnych aktov ministerstvom a úradmi verejného zdravotníctva neboli z
ústavného hľadiska správne. Ústavný súd konštatoval vo vzťahu k „izolácii v zdravotníckom zariadení,
prípadne inom určenom zariadení“ a „karanténne opatrenia“, že sa vyžaduje odlišný prístup k právnemu
inštitútu izolácie na jednej strane a ku karanténnym opatreniam (karanténe) na strane druhej – je v

poriadku, ak je izolácia realizovaná v domácom prostredí, nebolo však v poriadku, ak bola izolácia tak,
ako bola v zákone definovaná, realizovaná mimo domáceho prostredia. Vo vzťahu ku karanténe videl
ústavný súd neústavnosť najmä v jej samotnej definícii – bolo ju nutné vnímať ako obmedzenie osobnej
slobodyaakotaké,zákonnedostatočneurčovaljejzákonnémedze;šírkazákonnejformuláciekarantényspojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru
obmedzenia osobnej slobody, vytvárala riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce mohli javiť
ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým

neurčitých pojmov sa mohli stať nekontrolovateľnými.

46. Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval
ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť
dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc

(teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení
majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na
tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.
Národná rada SR prijala zmenu predmetného zákona v dotknutých ustanoveniach prakticky ihneď po
vyhlásení nálezu (ešte pred jeho publikovaním v Zbierke zákonov), aby odstránila nedostatky právnej
úpravy, ako ich vytýkal Ústavný súd SR.

47. Vzhľadom na uvedené rozhodnutia Ústavného súdu SR súd konštatuje, že žalobkyňou nastolené
otázky už boli predmetom ústavného prieskumu a preto súd návrh žalobkyne na prerušenie konania
v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP zamietol (výrok I. rozsudku).

48. Podľa ustanovenia § 14 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZP“) spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov
prejednávajú a rozhodujú súdy.

49. Podľa § 47 ods. 1 ZP, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je povinný prideľovať

zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky
na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené právnymi predpismi,
kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa
vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú
disciplínu.

50. Podľa § 136 ods. 1 ZP, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno na nevyhnutne
potrebný čas na výkon verejných funkcií, občianskych povinností a iných úkonov vo všeobecnom
záujme, ak túto činnosť nemožno vykonať mimo pracovného času. Pracovné voľno poskytne
zamestnávateľ bez náhrady mzdy, ak tento zákon, osobitný predpis alebo kolektívna zmluva

neustanovuje inak alebo ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne inak.

51. Podľa § 137 ods. 4 písm. d) ZP, občianska povinnosť je najmä činnosť pri opatreniach proti
prenosným chorobám.

52. Podľa § 141 ods. 1 ZP, zamestnávateľ ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci počas jeho
dočasnej pracovnej neschopnosti pre chorobu alebo úraz, materskej dovolenky, otcovskej dovolenky
a rodičovskej dovolenky, karantény, osobného a celodenného ošetrovania chorého člena rodiny podľa
osobitného predpisu, osobnej a celodennej starostlivosti o fyzickú osobu podľa osobitného predpisu
a počas obdobia, kedy sa osoba, ktorá sa inak stará o dieťa do dovŕšenia jedenásteho roku veku

dieťaťa alebo do dovŕšenia osemnásteho roku veku dieťaťa, ak ide o dieťa s dlhodobým nepriaznivým
zdravotným stavom, podrobila vyšetreniu alebo ošetreniu v zdravotníckom zariadení, ktoré nebolo
možné zabezpečiť mimo pracovného času zamestnanca. Za tento čas nepatrí zamestnancovi náhrada
mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

53. Podľa § 141 ods. 3 písm. b) ZP, zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno z
iných dôvodov ako podľa odseku 2 s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy, c) pracovné voľno na
žiadosť zamestnanca s náhradou mzdy alebo bez náhrady mzdy, d) pracovné voľno s náhradou mzdy,
ktoré si zamestnanec odpracuje.

54. Podľa § 147 Povinnosti zamestnávateľa ods. 1 ZP zamestnávateľ je v rozsahu svojej pôsobnosti
povinný sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel
vykonávať potrebné opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a vhodnéhosystému na riadenie ochrany práce. Zamestnávateľ je povinný zlepšovať úroveň ochrany práce vo
všetkých činnostiach a prispôsobovať úroveň ochrany práce meniacim sa skutočnostiam.

55. Podľa § 148 Práva a povinnosti zamestnancov ods. 1 ZP zamestnanci majú právo na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na informácie o nebezpečenstvách vyplývajúcich z pracovného
procesu a pracovného prostredia a o opatreniach na ochranu pred ich účinkami. Zamestnanci sú povinní
pri práci dbať o svoju bezpečnosť a zdravie a o bezpečnosť a zdravie osôb, ktorých sa ich činnosť týka.

56. V konaní nebolo sporné, že:
- žalobkyňa ako zamestnanec na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.01.2016 v spojení
s dohodami o zmene pracovnej zmluvy z 01.07.2016, 01.01.2017, 01.07.2017, 01.01.2019 a 01.10.2020
vykonávala pre žalovaného ako zamestnávateľa závislú prácu so zaradením do funkcie operátor vo
výrobe s miestom výkonu práce v Bratislave, Mlynské Luhy 31 s nástupom do práce od 01.01.2016
s účinnosťou na dobu neurčitú ( od 01.01.2017 ),

-vobdobíod02.11.2020do15.11.2020anásledneod27.01.2021do02.05.2021žalovanýneumožňoval
žalobkyni výkon práce bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez toho, aby sa preukázala žalovanému
negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19 a v tomto období jej nebol žalovaným umožnený
vstup na pracovisko, pričom za toto obdobie jej nevyplatil náhradu mzdy.

57. Sporným v konaní je:
- či v tomto prípade išlo o prekážku v práci na strane žalobkyne ako zamestnanca v zmysle ustanovenia
§ 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce, podľa ktorého je občianskou povinnosťou najmä činnosť pri
opatreniach proti prenosným chorobám,
- alebo či išlo o prekážku v práci na strane na strane žalovaného ako zamestnávateľa, počas trvania

ktorej žalobkyni patrí náhrada mzdy podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce,
- či žalovaný počas uvedeného obdobia oznámil žalobkyni čerpanie pracovného voľna bez náhrady
mzdy a nariadil čerpanie dovolenky.

58. Zákonník práce v ustanovení § 47 ods. 1 upravuje základné povinnosti účastníkov

pracovnoprávneho vzťahu tak, že odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnávateľ je povinný
prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu, vytvárať
podmienky pre plnenie jeho pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi alebo kolektívnou alebo pracovnou zmluvou (písm. a/) a zamestnanec je povinný
podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať osobne práce podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom

čase a dodržiavať pracovnú disciplínu (písm. b/).
Prekážkou v práci sa rozumie stav, ktorý niektorému z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu dočasne
znemožňuje plnenie povinností vyplývajúcich mu z pracovného pomeru, t. j. zamestnancovi bráni
plniť si pracovné povinnosti voči zamestnávateľovi a zamestnávateľovi bráni v plnení povinností voči
zamestnancovi, najmä ak ide o prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy.

Existencia prekážky v práci zakladá zákonom predpokladané právne následky a síce zamestnancovi
zakladá právo nevykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a súčasne dochádza k zániku práva na mzdu
za vykonanú prácu.
Právnymi následkami vzniku prekážky v práci pre zamestnávateľa počas trvania prekážky (na
nevyhnutne potrebný čas) je povinnosť ospravedlniť dočasné neplnenie povinností zamestnanca

vyplývajúcichzpracovnejzmluvy(povinnosťosobnevykonávaťprácupodľapracovnejzmluvyavsúlade
s ňou podľa pokynov zamestnávateľa) a v ustanovených prípadoch mu poskytnúť náhradu mzdy.
Podľa subjektu, na ktorého strane sa prekážka vyskytla, sa prekážky v práci rozdeľujú na prekážky na
strane zamestnanca a prekážky na strane zamestnávateľa.

59. Prekážkami v práci na strane zamestnanca podľa piatej časti Zákonníka práce sú : prekážky z
dôvodov všeobecného záujmu (§ 136 až 138), prekážka z dôvodu dobrovoľníckej činnosti (§ 138a),
prekážky z dôvodu plnenia brannej povinnosti a úloh odbornej prípravy v ozbrojených silách (§ 139),
prekážky z dôvodu zvyšovania kvalifikácie, resp. účasti na ďalšom vzdelávaní (§ 140) a dôležité osobné
prekážky v práci (§ 141).

60. Za prekážku v práci na strane zamestnávateľa sa považuje vo všeobecnosti situácia, ktorá súčasne
zamestnancovi i zamestnávateľovi z objektívnych dôvodov, bez vplyvu zo strany zamestnanca, bráni
v istom časovom okamihu plniť povinnosti vyplývajúce im z pracovného pomeru. V zásade ide oštyri druhy prekážok, a to: prekážky z dôvodu prestoja (§ 142 ods. 1), nepriaznivých poveternostných
vplyvov v prípadoch, keď obsah pracovnej činnosti bezprostredne závisí od poveternostných podmienok
(§ 142 ods. 2), inej prekážky na strane zamestnávateľa, t. j. prekážky, ktorú nemožno hodnotiť ako

prestoj ani ako vážnu prevádzkovú príčinu, alebo ktorá z hľadiska obsahu pracovnej činnosti nesúvisí
s poveternostnými podmienkami (§ 142 ods. 3), vážnej prevádzkovej príčiny za predpokladu jej
vymedzenia v písomnej dohode medzi zamestnávateľom a zástupcom zamestnancov (§ 142 ods. 4).

61. Medzi prekážky na strane zamestnanca patrí prekážka z dôvodu plnenia občianskej povinnosti,

za ktorú sa považuje okrem účasti na rôznych úkonoch na základe predvolaní na súd, na iný štátny
orgán, alebo na orgán územnej samosprávy, a pod. rozumie účasť pri opatreniach proti prenosným
chorobám, účasť pri iných naliehavých opatreniach liečebno-preventívnej starostlivosti, účasť pri izolácii
z dôvodov veterinárno-ochranných opatrení, účasť pri mimoriadnych udalostiach (vrátane odstraňovania
ich následkov), plnenie povinnosti poskytnúť osobnú pomoc podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na
uvedené, za prekážku v práci pre plnenie občianskej povinnosti možno považovať činnosť fyzickej osoby

vykonávanej na základe zákonom ustanovenej povinnosti prevažne na základe osobitných zákonov,
v tomto prípade zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a na základe jeho zmocnenia vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva,
ktoré ukladali povinnosť prekrytia dýchacích ciest, resp. zákazu vychádzania v prípade, keď sa osoba
nepreukázala príslušným potvrdením o negatívnom teste na Covid-19, resp. výnimkou z tejto povinnosti.

62. Žalobkyňa si žalobou uplatnila nárok na náhradu mzdy za obdobie od 02.11.2020 do 15.11.2020 a
od 27.01.2021 do 02.05.2021 majúc za to, že žalovaný jej svojim postupom (keď podmieňoval výkon
práce žalobkyne preukázaním sa platným negatívnym výsledkom testu na Covid-19), neumožnil výkon
práce, pričom predmetná situácia má byť podľa žalobkyne právne posúdená ako prekážka v práci na

strane žalovaného v právnom postavení zamestnávateľa, počas trvania ktorej žalobkyni patrí náhrada
mzdy podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce.

63. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu mzdy (ani náhradu škody), nakoľko išlo
v jej prípade o prekážku v práci bez náhrady mzdy z dôvodu všeobecného záujmu - plnenia občianskej

povinnosti v zmysle § 136 v spojení s § 137 ods. 4 písm. d) Zákonníka práce z dôvodov výlučne na
strane žalobkyne.

64. Zo skutkových okolností veci vyplýva, že v období, ktoré je predmetom tohto konania (od 02.11.2020
do 15.11.2020 a od 27.01.2021 do 02.05.2021), bol na území Slovenskej republiky vyhlásený núdzový

stav uznesením vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020 s účinnosťou od 01.10.2020 z dôvodu celosvetovej
pandémie Covid-19, ktorý bol následne predĺžený uzneseniami č. 315/2020 zo dňa 11.11.2020 a č.
160/2021 zo dňa 17.03.2021 až do 14.05.2021.

65. Na základe ust. § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov nariaďoval konkrétne opatrenia pri ohrození verejného
zdravia Úrad verejného zdravotníctva SR formou opatrení a vyhlášok.

66. Vyhláškou č. 11/2020 Úradu verejného zdravotníctva SR účinnou od 30.10.2020 (zverejnená vo
Vestníku vlády Slovenskej republiky v čiastke 11 vydanej 29.10.2020) bolo všetkým osobám nariadené

za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) používať preventívne ochranné
pomôcky, ktorými sú rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál alebo šatka a to na verejnosti v
exteriéroch, v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy; takáto povinnosť sa
nevzťahovala iba na takého zamestnanca, ktorý sa nachádzal vo vnútornom pracovisku sám; Vyhláškou
č. 133/2021 Úradu verejného zdravotníctva SR účinnou od 22.03.2021 (zverejnená vo Vestníku vlády

Slovenskej republiky v čiastke 51 vydanej 19.03.2021), bolo všetkým osobám nariadené riadne prekrytie
hornýchdýchacíchciest(nosaústa)použitímrespirátoranaverejnostivovšetkýchpriestorochinteriérov
budov a v prostriedkoch verejnej dopravy; takáto povinnosť sa nevzťahovala iba na zamestnanca, ktorý
sa nachádzal na vnútornom pracovisku sám použitie respirátora bolo možné v zákonom stanovených
prípadoch nahradiť použitím inej preventívnej ochrannej pomôcky, a to použitím rúška, šálu alebo šatky.

67. Vyhláškou č. 16/2020 Úradu verejného zdravotníctva SR účinnou od 30.10.2020 (zverejnená vo
Vestníku vlády Slovenskej republiky v čiastke 12 vydanej 30.10.2020) sa v období od 2. novembra
2020 05:00 hod. do 9. novembra 2020 01:00 hod. z dôvodu ochrany života a zdravia všetkýmprevádzkovateľomzariadenínariadilzakázaťvstuposobám,okremosôbpodľa§1ods.2,dovnútorných
a vonkajších priestorov ich prevádzok. Táto povinnosť sa nevzťahovala iba na osobu, ktorá sa preukáže
potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu vykonaným od 29.októbra 2020 do 1. novembra 2020

alebo certifikátom vydaným Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s negatívnym výsledkom
antigénového testu na ochorenie Covid-19 vykonaným od 29. októbra 2020 do 1. novembra 2020.

68. Uvedenou vyhláškou bolo zároveň nariadené všetkým zamestnávateľom nariadené z dôvodu
ochrany života a zdravia zakázať vstup zamestnancom, okrem zamestnancov podľa § 2 ods. 2, na

pracoviská a do iných priestorov zamestnávateľa. Táto povinnosť sa nevzťahovala iba na osobu, ktorá
sa preukáže potvrdením o negatívnom výsledku RT-PCR testu vykonaným od 29. októbra 2020 do
1. novembra 2020 alebo certifikátom vydaným Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky s
negatívnym výsledkom antigénového testu na ochorenie Covid-19 vykonaným od 29. októbra 2020 do
1. novembra 2020.

69. V období od 02.11.2020 do 02.05.2021 právna úprava režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok
a priestorov zamestnávateľa bola upravovaná vo vyhláškach ÚVZ, ktoré boli publikované vo Vestníku
vlády SR v Čiastke 12/2020, vydanej 29. októbra 2020, v čiastke 14/2020, vydanej 6. novembra 2020,
v čiastke 8/2021, vydanej 21. januára 2021, v čiastke 16/2021, vydanej 2. februára 2021, v čiastke
19/2021, vydanej 5. februára 2021, v čiastka 51/2021, vydaná 19. marca 2021 , vyhláške č. 197,

uverejnenej dňa 28. apríla 2021.
Tieto právne predpisy boli v čase ich aplikácie platné a účinné a adresáti týchto právnych predpisov boli
povinní tieto predpisy rešpektovať (t. j. žalobkyňa, aj žalovaný).

70. Opatrenia vydával Úrad verejného zdravotníctva SR (ÚVZ SR) na základe § 59b zákona č. 355/2007

Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré zmocnilo Ministerstvo zdravotníctva SR,
Úrad verejného zdravotníctva SR a regionálne úrady verejného zdravotníctva nariaďovať opatrenia na
území alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb všeobecne záväzným právnym predpisom,
pričom sa zakotvilo, že na predpisy vydávané ÚVZ SR a regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva
sa nevzťahuje zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej

republiky.

71. Na základe uvedeného súd vychádzal zo skutočnosti, že vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva
SR o povinnosti zamestnávateľov zamedziť vstup na pracovisko a do iných priestorov zamestnávateľa
osobám nespĺňajúcim podmienky v zmysle predmetných vyhlášok, zaväzovali žalovaného povinnosťou

zamedziť vstup do svojich priestorov osobám bez prekrytia horných dýchacích ciest a bez preukázania
sa negatívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19, resp. iným dokladom v zmysle vyhlášok Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, pričom u žalovaného neexistoval žiadny z dôvodov
uvedených v ust. § 142 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce. Zároveň v konaní nebolo sporné,
že žalovaný mal v predmetnom období dostatok práce pre žalobkyňu, pričom v konaní z dokazovania

vyplynulo (výpovede vedúcich zamestnancov žalovaného a žalobkyne), že prevádzkové možnosti
žalovanéhoneumožňovalivýkonprácežalobkynevzmyslepracovnejzmluvyzdomu(výrobnémožnosti,
meracie prístroje, ktoré žalobkyňa pri práci používala). Vzhľadom na vzdialenosť bydliska žalobkyne od
jej pracoviska nebolo možné žalobkyni prideliť inú prácu, pričom však vedúci zamestnanci žalovaného
vypočutí v konaní uviedli, že nikomu zo zamestnancov vo výrobe toto nebolo umožnené.

Za týchto okolností súd považuje dôvod, pre ktorý žalobkyňa nevykonávala prácu v zmysle pracovnej
zmluvy za prekážku v práci na strane žalobkyne ako zamestnanca, za ktorú jej náhrada mzdy nepatrí.
Súd považuje postup žalovaného ako zamestnávateľa za legitímny, keď rešpektoval rozhodnutie
žalobkyne netestovať sa na Covid-19, jej neprítomnosť v práci akceptoval, teda ospravedlnil, avšak
vzhľadom na to, že žalobkyňa nepracovala, pretože v dôsledku svojho autonómneho rozhodnutia

nespĺňala podmienky stanovené vyhláškami pre vstup na pracovisko, poskytol žalobkyni pracovné voľno
bez náhrady mzdy. Z uvedených dôvodov nemožno túto situáciu vyhodnotiť ako prekážku v práci na
strane žalovaného v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce s povinnosťou náhrady mzdy voči
žalobkyni, keďže u žalovaného neexistovali prekážky v prideľovaní práce žalobkyni podľa pracovnej
zmluvy.

72. Vo vzťahu k oprávneniu žalovaného ako zamestnávateľa podmieňovať u zamestnancov a teda aj u
žalobkyne výkon práce s prekrytím horných dýchacích ciest a preukázaním sa žalovanému negatívnym
výsledkom testu na ochorenie Covid-19 súd dospel k záveru, že žalovaný si plnil povinnosť uloženúvšetkým zamestnávateľom všeobecne záväzným predpisom, ktorým boli cit. vyhlášky Úradu verejného
zdravotníctva SR v spojení s § 146 ods. 1 a § 148 ods. 1 Zákonníka práce v nadväznosti na zákon č.
124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore

a rozvoji verejného zdravia.

73. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že tento prípad možno považovať za
poskytnutie pracovného voľna bez náhrady mzdy v zmysle § 136 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 písm. d)
Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ poskytne zamestnancovi pracovné voľno na nevyhnutne

potrebný čas o. i. na výkon občianskych povinností bez náhrady mzdy, ak tento zákon, osobitný predpis
alebo kolektívna zmluva neustanovuje inak alebo ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne
inak.
Vo vzťahu k žalobkyni rešpektujúc dobrovoľnosť testovania na Covid-19 a jej rozhodnutie
nepodstupovať v uvedenom období testovanie, žalovaný síce ospravedlnil neprítomnosť žalobkyne
v práci, avšak dôvod neprítomnosti považoval za prekážku na strane zamestnanca a to bez náhrady

mzdy, keďže žalobkyňa z uvedeného dôvodu musela dodržiavať zákaz vychádzania.
V konaní bolo preukázané (výsluchmi žalobkyne a svedkov, listom právneho zástupcu žalobkyne
žalovanej zo dňa 20.04.2021), že žalobkyňa o žiadne iné riešenie danej situácie neprejavila záujem,
zároveň listom žiadala pre prípad podmieňovania výkonu práce povinnosťou predloženia negatívneho
testu, či prekrytím horných dýchacích ciest o poskytnutie pracovného voľna s náhradou mzdy, v tomto

smere však so žalovaným k dohode neprišlo. Vzhľadom na uvedené mal súd preukázané, že k inej
dohode, ktorá by žalobkyni zakladala nárok na náhradu mzdy za túto prekážku v práci (v zmysle § 136
ods. 1 druhá veta ZP) medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo, zároveň zákon, osobitný predpis alebo
kolektívna zmluva neustanovuje inak.

74. Súd má za to, že za uvedené obdobie žalobkyni nepatrí náhrada mzdy, nakoľko prácu nevykonávala
z dôvodu prekážok spojených s plnením občianskej povinnosti vo vzťahu k opatreniam prijatých vládou
nazamedzeniešíreniapandémieCovid-19(rozhodnutiežalobkynezvlastnéhopresvedčenianetestovať
sa na Covid-19, z ktorého dôvodu žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný z dôvodu ochrany života
a zdravia zakázať vstup zamestnancom, ktorí sa nepreukázali negatívnym testom, resp. výnimkou),

pričom nebolo sporné, že žalovaný mal pre žalobkyňu v danom období dostatok práce, preto nemožno
uvedenú situáciu považovať za prekážky na strane zamestnávateľa. V tejto súvislosti treba dať do
pozornosti napr. ustanovenie § 250b Zákonníka práce v znení účinnom od 04.04.2020 do 14.11.2021,
ktoré upravovalo aplikáciu ustanovení Zákonníka práce v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu
alebo výnimočného stavu a počas dvoch mesiacov po ich odvolaní, podľa ktorého zamestnávateľ

ospravedlní neprítomnosť zamestnanca v práci aj počas jeho dôležitej osobnej prekážky v práci, za
ktorú sa považovalo karanténne opatrenie alebo izolácia s tým, že za tento čas nepatrí zamestnancovi
náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva
nárok žalobkyne na náhradu mzdy v období nevykonávania práce z dôvodu zákazu vychádzania
nariadeného vládou SR a Úradom verejného zdravotníctva SR bez splnenia výnimiek.

75. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) žalobou možno požadovať najmä, aby sa rozhodlo najmä
o určení či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

76. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že v novembri 2020 nečerpala dovolenku. Žalovaný jej protiprávne
krátil nárok na čerpanie dovolenky, keď v čase, kedy žalobkyňa nepožiadala o čerpanie dovolenky a
ani žalovaný jej preukázateľne neurčil čerpanie dovolenky, žalovaný krátil žalobkyni nárok na čerpanie
dovolenky o 10 dní z dôvodov, ktoré žalobkyni neoznámil. Žalobkyňa preto trvá na určení, že krátenie

nároku žalobkyne na čerpanie dovolenky v rozsahu 10 dní zo strany žalovaného bolo protiprávne a
že žalobkyni nárok na čerpanie predmetných dní dovolenky nezanikol. Žalobkyňa zároveň uviedla, že
netrvá na obnovení nároku na čerpanie dní dovolenky, za ktoré žalovaný poskytol žalobkyni náhradu
mzdy. Vo vzťahu k požadovanému určeniu (že krátenie nároku žalobkyne na čerpanie dovolenky v
rozsahu 10 dní bolo protiprávne) žalobkyňa nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu,

nakoľko tento z ustanovení Zákonníka práce nevyplýva a žalobkyňa sa nedomáha na jeho základe ani
peňažného plnenia, keďže žalovaný jej vyplatil náhradu mzdy a žalobkyňa netrvá na obnovení nároku
na dovolenku. Zároveň súd konštatuje, že žalobkyňa vo výpovedi uviedla k čerpaniu dovolenky v dňoch
od 02.11.2020 do 15.11.2020, že jej ju nariadil žalovaný, svedkyňa D. uviedla, že na čerpaní dovolenkysa so žalobkyňou dohodli. V tomto smere sa súd stotožňuje s argumentáciou žalovaného s poukazom
na § 111 ods. 1 v spojení s § 250b ods. 4 Zákonníka práce, že aj prípadné porušenie povinností podľa
§ 111 Zákonníka práce (alebo obdobne § 250b Zákonníka práce) nemá za následok neplatné určenie

čerpania dovolenky. Iba v prípade, ak zamestnávateľ neoznámi zamestnancovi čerpanie dovolenky v
lehoteurčenejZákonníkomprácevopred,zamestnanecnemápovinnosťnadovolenkunastúpiť.Vtakom
prípade mu zamestnávateľ môže oznámiť nový termín čerpania dovolenky v súlade s ustanovením §
111 ods. 3 Zákonníka práce, k uvedenému však v prípade žalobkyne nedošlo.

77. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že nikdy nesúhlasila s riešením vzniknutej situácie prostredníctvom
čerpania dovolenky či pracovného voľna bez náhrady mzdy a, že žalovaný jej nikdy neoznámil
čerpanie pracovného voľna bez náhrady mzdy z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa komunikovala
s nadriadenými ( výpoveď žalobkyne, komunikácia cez mobilnú aplikáciu whatsapp, telefonicky –
výpoveď svedka F. ) a, že výstupy vedenia žalovaného k otázkam zamestnancov vo vzťahu k riešeniu
situácie v súvislosti s Covidom-19 boli žalobkyni komunikované jej majsterkou, E. D., prípadne aj L.

J., (štatutárom a generálnym riaditeľom žalovaného), ktorí vzhľadom na dlhodobý negatívny postoj
žalobkyne k testovaniu, vzniknutú situáciu so žalobkyňou opakovanie osobne konzultovali. O čerpaní
dovolenkyod02.11.2020do13.11.2022preprípad,aksažalobkyňanedostavínatestovanie(vdôsledku
čoho ju žalovaný nebude môcť pustiť na pracovisko), bola žalobkyňa tak, ako všetci ostatní zamestnanci
žalovaného, informovaná už e-mailom p. D. zo dňa 26.10.2020 v odpovedi na otázku č. 13. E-mail od

pani D. s odpoveďami na otázky zamestnancov väčšinou majsterky vytlačili a zavesili na nástenku v
každej výrobnej hale, aby si ho mohli všetci operátori prečítať, s tým, že žalobkyni bol preposlaný napr.
aj v rámci whatsapp správy jej majsterkou.

78. Žalobkyňa ďalej uviedla, že pokiaľ by súd jej nárok náhradu mzdy považoval za nedôvodný z titulu

prekážok v práci, tento je dôvodný z titulu náhradu škody v dôsledku úmyselného konania žalovaného
proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním v zmysle ustanovenia
§ 192 ods. 1 Zákonníka práce. Škoda žalobkyni vznikla minimálne v rozsahu ušlej mzdy a úroku z
omeškania s jej úhradou.

79. Podľa čl. 2 tretia veta základných zásad zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov (ďalej len „ZP“) výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť
v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

80.Podľaustanovenia§13ods.3ZPvýkonprávapovinnostívyplývajúcichzpracovnoprávnychvzťahov
musíbyťvsúladesdobrýmimravmisaniktonesmietietoprávaapovinnostizneužívaťnaškodudruhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

81. Podľa § 192 ods. 1 ZP zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá vznikla

zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri
plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.

82. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi aj za škodu, ktorú mu
spôsobili porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa zamestnanci konajúci v

jeho mene.

83. Všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, ktorá vznikne zamestnancovi je založená na
objektívnom princípe. Zamestnávateľ za škodu zodpovedá za súčasného splnenia predpokladov:

- škoda vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním,
- škoda je dôsledkom porušenia právnych povinností alebo úmyselného konania proti dobrým
mravom, alebo porušenie povinnosti bolo spôsobené zamestnancom, ktorý konal v rámci plnenia úloh
zamestnávateľa v jeho mene,
- existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením povinnosti (prípadne úmyselným konaním

proti dobrým mravom).84. Všeobecná zodpovednosť podľa citovaného § 192 ods. 1, 2 ZP sa uplatní v prípadoch, keď nie sú
naplnené osobitné predpoklady stanovené špeciálnymi skutkovými podstatami zodpovednosti za škodu
uvedené v § 193, § 194 a § 195 ZP.

85. Pokiaľ ide o splnenie základného predpokladu vzniku všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za
škodu, v tomto konaní žalobkyňa tvrdí, že za porušenie povinnosti žalovaného považuje skutočnosť, že
žalovaný úmyselne nesplnil svoje povinnosti v zmysle ustanovení čl. 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce,
v zmysle poskytnúť žalobkyni možnosť riešiť situáciu spôsobom, ktorý minimalizuje škodu na strane

žalobkyne.

86. Z dokazovania vykonaného v konaní výpoveďami žalobkyne a zamestnancov žalovaného súd zistil,
že prácu, ktorú žalobkyňa vykonávala u žalovaného (meranie parametrov optických káblov – záverečné
testovacie práce), nebolo možné vykonávať z domu nakoľko ako uviedla svedkyňa C., ide o drahé
zariadenia a výrobkov je tak veľa, že to nie je možné.

Žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že má vedomosť, že niektorým zamestnancom, ktorí boli pozitívni, nosili
prácu domov, dôkazne nepreukázala. Zamestnanci žalovaného (D., F. a C.) zhodne uviedli, že nemajú
vedomosť o tom, že by sa jednak žalobkyňa dožadovala možnosti odpracovať si zameškaný čas neskôr,
resp. preradenia na inú prácu alebo, že by namietala čerpanie dovolenky, pričom možnosť práce doma
nebola poskytnutá žiadnemu zo zamestnancov vo výrobe.

Žalovaný tiež uviedol, že účelom/cieľom pracovného miesta žalobkyne je produkcia požadovaných
množstiev tovaru v požadovaných termínoch pri zachovaní stanovených kvalitatívnych ukazovateľov.
Pracovná činnosť žalobkyne spočíva v manuálnej práci vyžadujúcej využívanie meracích zariadení,
prostredníctvom ktorých žalobkyňa zabezpečuje meranie technických parametrov výrobkov žalovaného
a vypracovanie tzv. „Test reportu“ s nameranými hodnotami, ktorý sa pribaľuje ku každému výrobku

žalovaného a posiela sa zákazníkom za účelom zdokladovania ich funkčnosti. Bez prístupu k týmto
meracím zariadeniam, nachádzajúcim sa v sídle žalovaného, teda zamestnankyňa nie je schopná plniť
svoje pracovné povinnosti vymedzené pracovnou zmluvou. Vzhľadom na počet dní, počas ktorých
žalobkyňa nepracovala (66 pracovných dní, t. j. 528 hod.), by s prihliadnutím na dodržanie ustanovení
Zákonníka práce o nadčasoch a nepretržitom odpočinku v práci nebolo možné dodatočné odpracovanie

zameškanej doby.

87. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala základný predpoklad
všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa za škodu a to porušenie konkrétnej
povinnosti žalovaným v rámci riešenia situácie, keď žalobkyňa nespĺňala podmienky pre vstup na

pracovisko na základe svojho presvedčenia o neústavnosti opatrení v uvedenom období.

88. Keďže predpoklady zodpovednosti za škodu musia byť splnené súčasne a žalobkyňa nepreukázala
porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného, ďalšími predpokladmi sa súd už nezaoberal
a považuje žalobu aj v tejto časti za nedôvodnú.

89. Žalobkyňa v žalobe tiež tvrdí, že konaním žalovaného popísaným v tejto žalobe dochádza k
diskriminačnému zaobchádzaniu so žalobkyňou v rozpore s ust. § 13 ods. 1 Zákonníka práce.

90. Podľa článku 6 - Základné zásady zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších

zmien a doplnení (ďalej len ZP), ženy a muži majú právo na rovnaké zaobchádzanie, ak ide o prístup
k zamestnaniu, odmeňovanie a pracovný postup, odborné vzdelávanie a o pracovné podmienky.
Tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacim ženám sa zabezpečujú
pracovné podmienky, ktoré chránia ich biologický stav v súvislosti s tehotenstvom, narodením dieťaťa,
starostlivosťou o dieťa po pôrode a ich osobitný vzťah s dieťaťom po jeho narodení. Ženám a mužom

sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré im umožňujú vykonávať spoločenskú funkciu pri výchove
detí a pri starostlivosti o ne.

91. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon)

dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia,
náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti v národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného
postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia.

92. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri
ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo
zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

93. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis,

rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní
s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú
objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie
takého záujmu.

94. Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania

v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej
starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

95. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v
pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich

zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

96. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) citovaného ustanovenia zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku
1 sa uplatnila v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu
zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, a funkčného postupu v

zamestnaní a prepúšťania.

97. Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva,
že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch a slobodách nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého

zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol
primerané zadosťučinenie.

98. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že zo strany žalovaného dochádza k diskriminačnému
zaobchádzaniu so žalobkyňou súd uvádza, že žalobkyňa neuviedla konkrétne skutkové tvrdenia, keď

žalobca musí preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou (ktorá je alebo môže
byť na tej istej pozícií ako on, len u nej absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie). Žalobca
je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania a
žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania ak žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania

došlo. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že žalobkyňa súdu neuviedla tvrdenia v porovnaní
s konkrétnou osobou, ktoré by nasvedčovali rozdielnemu prístupu voči inému zamestnancovi.
Zvýpovedízamestnancovžalovanéhoprednesenýchvkonanísúdzistil,ževobdobí,ktoréjepredmetom
tohto konania nebolo žiadnemu zo zamestnancov výroby umožnené vykonávať prácu doma.
Žalovaný uviedol, že všetci ostatní zamestnanci žalovaného (t.j. 196 interných, 24 agentúrnych

zamestnancov v novembri 2020, resp. 188 interných a 50 agentúrnych zamestnancov v období
01-04/2021 vrátane štatutárnej zástupkyne spoločnosti a členov vedenia spoločnosti) do práce denne
chodili. Odo dňa 03.05.2021 žalovaný umožnil vstup na pracovisko a iných priestorov žalovaného
opätovne aj žalobkyni z dôvodu uvoľnenia opatrení, čo potvrdzuje aj žalobkyňa v žalobe.

99. Vzhľadom na uvedené, súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

100. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd preto priznal úspešnému
žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku.Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.