Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. október 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6To/62/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7522010360
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baločko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7522010360.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Baločka a sudcov JUDr.
Mareka Dudíka a JUDr. Jána Slovinského, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 ods.1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., na verejnom zasadnutí konanom dňa
8. októbra 2024, o odvolaní obhajcu obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa
18.3.2024, sp. zn. K3-3T/65/2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obhajcu obžalovaného A. B. - JUDr. Marka Vozárika.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomMestskýsúdKošiceuznalobžalovanéhoA.B.zavinnéhozprečinuzanedbania
povinnej výživy podľa § 207 ods.1, ods. 3 písm. b) Tr zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. na
tom skutkovom základe, že

v období od mesiaca december 2012 do 29.4.2013, v období od 12.2.2014 do 21.7.2015, v období od
25.3.2019 do októbra 2022 si ako otec detí neplnil svoju vyživovaciu povinnosť voči svojím deťom J.H.
nar. XX.XX.XXXX a A.H. nar. XX.XX.XXXX, ktoré boli zverené do osobnej starostlivosti matky A. C.,
bytom D. E. B., F. XX/XX, okres Košice okolie a od novembra 2022 do 18.03.2024 na dcéru G. B. aj
napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Košice-okolie sp.zn. 19P/65/2012 zo dňa 06.06.2021,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 04.08.2021 bol zaviazaný prispievať na výživu každého dieťaťa

sumou vo výške 30% zo sumy životného minima určenú zákonom č.601/2003 Z.z. o životnom minime
vždy do 25. dňa v mesiaci vopred k rukám matky a na výživnom tak dlhuje za obdobie od mesiaca
december 2012 do 29.4.2013 sumu 257,40 eur, od 12.2.2014 do 23.7.2015 sumu 976,54 eur, od
25.3.2019 do októbra 2022 sumu 2539,28 eur a od novembra 2022 do 18.3.2024 na 1 dieťa G. B. sumu
551,508 a na výživnom tak spolu dlhuje sumu 4 324,73 eur.

Za to mestský súd obžalovanému uložil podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák., § 37 písm.
m) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie obhajca obžalovaného. V písomných
dôvodoch odvolania uviedol, že napadnutý rozsudok považuje obžalovaný za založený na nedostatočne
zistenom skutkovom stave, nedostatočne odôvodnený a v dôsledku toho nepreskúmateľný, arbitrárny
a v konečnom dôsledku nezákonný. Konajúci súd sa podľa názoru obžalovaného v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia nevysporiadal dostatočne, najmä s preukázaním subjektívnej stránky
trestného činu.Obhajca uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný sa mal skutku
dopustiť tým spôsobom, že zavinene neplatil výživné na obe dcéry v dobe od mesiaca december 2012
do 29.4.2013, v období od 12.2.2014 do 21.7.2015, v období od 25.3.2019 do októbra 2022 a na dcéru

G. od mesiaca november 2022 do 18.03.2024 a to berúc do úvahy obdobia, kedy bol obžalovaný vedený
na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie bez vyplácania dávok a obdobie kedy bol vo výkone trestu
odňatia slobody, kde nahlásil, že je otcom dvoch maloletých dcér.

Súd mal za preukázané, že obžalovaný trestný čin spáchal formou vedomej nedbanlivosti, lebo vedel,

že si má plniť vyživovaciu povinnosť voči dcéram a túto povinnosť si neplnil. Neplnenie vyživovacej
povinnosti obžalovaným v obdobiach kedy bol evidovaný na úrade práce ako uchádzač o file_0.jpg

file_1.wmf

zamestnanie a kedy bol vo výkone trestu odňatia slobody nenapĺňa subjektívnu stránku prečinu podľa

§ 207 Tr. zák. Obrana obžalovaného, že nemal dostatok finančných prostriedkov na plnenie výživného,
pretože nemal prácu, a preto ani peniaze, je bez preukázateľného uchádzania sa o zamestnanie
hodnotená len ako účelová snaha obžalovaného o vyvinenie sa.

Podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona: „Kto najmenej dva mesiace v období dvoch rokov neplní, čo aj

z nedbanlivosti, zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného, potrestá sa odňatím slobody až
na dva roky.

Z uvedenej citácie je zrejmé, že dotknutý trestný čin možno spáchať oboma formami zavinenia, a to buď
z nedbanlivosti alebo úmyselne.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však podľa názoru obhajcu nevyplýva, na základe akých
skutočností a dôkazov a akých právnych úvah dospel konajúci súd k záveru, že skutok vôbec bol pokrytý
zavinením, ako obligatórnej zložky trestného činu, minimálne v nedbanlivostnej forme. Uvedené podľa
názoru obžalovaného preukazuje skutočnosť, že súd v konaní nevykonával žiadne dôkazy vo vzťahu

k subjektívnej stránke trestného činu, teda zavineniu za následok. Obhajoba osobitne poukazuje aj na
skutočnosť, že v dotknutom prípade bolo konanie vedené ako konanie proti ušlému podľa § 358 a nasl.
Tr. por., kedy je z podstaty veci potrebné k preukázaniu a identifikovaniu subjektívnej stránky skutkovej
podstaty príslušného trestného činu venovať osobitnú pozornosť, čo však nebolo v tomto prípade
realizované. Súd nevenoval dostatočnú pozornosť tomu, aké boli skutočné, alebo aspoň približné príjmy

a výdavky obžalovaného v tom smere, či boli pokryté aspoň nevyhnutné náklady na jeho prežitie, resp.
či mohol disponovať financiami, ktoré boli určené na vyživovaciu povinnosť, no použil ich na iný ako
uvedený účel. Nie je vylúčené ani to, že sa obžalovaný bez jeho zavinenia nachádzal v tak zlej životnej
situácii, že bol sám odkázaný na pomoc inej osoby. Súd nerealizoval ani dokazovanie smerujúce k
tomu, aká bola životná situácia obžalovaného od doby jeho výsluchu v prípravnom konaní, 17.8.2022

do 18.3.2024, kedy ohraničil dobu „zavineného” neplnenia si vyživovacej povinnosti obžalovaného. Nie
je pritom vylúčené, že obžalovaný bol napr. ťažko chorý, vo väzbe, alebo výkone trestu a pod.

V tejto súvislosti obhajca a obžalovaný poukazujú na ustálenú súdnu judikatúru. Podľa rozsudku
KrajskéhosúduŽilinaz3.8.2016,sp.zn.2To/49/2016:„Prevysloveniezáveru,žesaobžalovanýdopustil

trestnéhočinuzanedbaniapovinnejvýživyjepotrebnémaťpreukázanúajsubjektívnustránku,atoformu
zavinenia, či už úmyselného alebo nedbanlivostného konania. Neplnením povinnosti vyživovať iného sa
rozumie iba zavinené neplatenie výživného.“ Uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 8.12.2020, sp. zn.
To//96/2020 bolo konštatované: „Samotné zistenie, že otec neprispieva svojmu maloletému synovi na
výživu v plnej výške ešte neznamená, že sa dopustil trestného činu zanedbania povinnej výživy v zmysle

ustanovenia § 207 Tr. zák. Pre vyslovenie záveru, že obžalovaný sa dopustil trestného činu zanedbania
povinnej výživy, je potrebné mať u tohto obžalovaného preukázanú aj subjektívnu stránku, a to formu
zavinenia, či už úmyselného alebo nedbanlivostného konania. Keďže obžalovaný nebol vypočutý, z jeho
výsluchu nemohlo byť zistené, akého konania, teda v akej forme nastala u neho subjektívna stránka
trestného činu a taktiež v trestnom konaní nebol zadovážený žiadny dôkaz, resp. preukázaná okolnosť,

z ktorej by bolo možné úmysel páchateľa odvodiť. Neboli zistené jeho majetkové pomery, teda či vlastní
hnuteľné alebo nehnuteľné veci, nebol zistený jeho zamestnávateľ, či vôbec pracuje a aký má príjem.
Bez preukázania týchto skutočností a okolností prípadu nie je možné obžalovaného uznať za vinného
v zmysle obžaloby prokurátora.”Podobne poukazujú na oslobodzujúci rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 10.06.2021, sp.zn.
3To/94/2020: „Podľa § 285 písm. b) Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie

je trestným činom. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že s poukazom
na dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní nie je možné a bez akýchkoľvek vážnejších pochybnosti
konštatovať zavinené neplnenie vyživovacej povinnosti obžalovaným za kritické obdobie od 1.9.2012 do
30.9.2013, tak ako to učinil okresný súd v rámci odsudzujúceho rozsudku. Krajský súd poukazuje na to,
že od podania obžaloby obžalovaný nebol vypočutý. Konanie pred súdom prvého stupňa bolo vedené

ako konanie proti ušlému. Z výsluchu obžalovaného tak nemohlo byť zistené, akého konania, teda v akej
forme nastala u neho subjektívna stránka súdeného trestného činu a taktiež v trestnom konaní nebol
zadovážený žiadny dôkaz, resp. preukázaná okolnosť, z ktorej by bolo možné úmysel obžalovaného
odvodiť. Neboli zistené majetkové pomery obžalovaného v kritickom období od 1.9.2012 do 30.9.2013,
teda či vlastní hnuteľné alebo nehnuteľné veci, nebol zistený jeho zamestnávateľ, aký je jeho príjem.
Nebol zisťovaný ani jeho zdravotný stav a v tomto smere nebolo vyvrátené tvrdenie obžalovaného, že

zo zdravotných dôvodov v určitom období nemal príjem. Bez preukázania týchto skutočností a okolností
prípaduniejemožnéuznaťobžalovanéhozavinnéhovzmyslepodanejobžalobyzazavinenéneplatenie
výživného v období od 1.9.2012 do 30.9.2013. Nebola preukázaná subjektívna ani objektívna stránka
(schopnosti a možnosti obžalovaného plniť si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť za uvedené obdobie)
súdeného trestného činu v takom rozsahu, aby bolo možné spoľahlivo a bez vážnejších pochybností

konštatovať zavinené neplnenie vyživovacej povinnosti obžalovaným.

Obžalovaný prejavil záujem a vôľu uhradiť výživné. Obžalovaný A. B. v prípravnom konaní dňa
17.08.2022 vypovedal, že si svoju vyživovaciu povinnosť voči dcéram A. a G. neplnil a výživné súdom
určené vo výške približne 30,- eur mesačne na každú dcéru neplatil z dôvodu, že bol nezamestnaný

a nepoberal žiadne dávky. Následne odišiel do Českej republiky, kde pracuje len brigádnicky a nemá
dostatok peňazí tak, aby mohol výživné platiť, no má záujem výživné splácať v prípade, ak bude mať
normálnu prácu. Z uvedeného je teda zrejmé, že v prípade obžalovaného sa nemohlo jednať o zavinené
neplnenie si (zvýšenej) vyživovacej povinnosti a to ani v nedbanlivostnej forme.

S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm.
c), písm. d) Tr. por. zrušil rozsudok Mestského súdu Košice sp.zn. 3T/65/2022 z 18. marca 2024 vo
výroku o vine a treste a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obhajcu
obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval mestský súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre
rozhodnutie o odsúdení obžalovaného, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr.
por. a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. prvostupňový
súd jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové
zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal
a zohľadnil všetky skutočnosti, ktoré charakterizujú osobné a rodinné pomery obžalovaného.

Krajskýsúdsivcelomrozsahuosvojilsprávneazákonnéodôvodnenienapadnutéhorozsudkuvovzťahu
ku všetkým napadnutým výrokom a keďže sa so závermi mestského súdu stotožňuje, tak na ne ako na
správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej

rozhodnutie prvostupňového súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto
právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor
a právny záver mestského súdu.Bolo by nad rámec hodnotiť vykonané dôkazy pred mestským súdom, nakoľko mestský súd toto
hodnotenie v napadnutom rozsudku vykonal úplne vyčerpávajúco, avšak je potrebné zvýrazniť už
spomínané z tohto napadnutého rozsudku a síce, že zo správy Úradu práce sociálnych vecí a rodiny

Košice je zrejmé, že obžalovaný bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie v obdobiach
od 02.12.2011 do 26.11.2012 vrátane, od 30.4.2013 do 11.02.2014 a od 14.01.2019 do 24.03.2019,
pričom bol stále vyradený pre nespoluprácu a nepoberal žiadne dávky, čo vyplýva zo správy Sociálnej
poisťovne.

Konanie obžalovaného teda možno z hľadiska nespolupráce s ÚPSVaR Košice hodnotiť ako zavinené
z hľadiska subjektívnej stránky minimálne v nedbanlivostnej forme.

Správne teda mestský súd ustálil, že obžalovaný v období od mesiaca december 2012 do mesiaca
október 2022 mal platiť výživné vo výške 30% životného minima určenú zákonom č.601/2003 Z.z. o
životnom minime v platnom znení k čomu bol zaviazaný na obe dcéry a od novembra 2022 do dňa

vyhlásenia rozsudku v teraz súdenej veci výživné na dcéru G., nakoľko dcéra A. B. ukončila v mesiaci
október 2022 denné štúdium na strednej škole.

Berúc do úvahy obdobia, kedy bol obžalovaný vedený na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie
bez vyplácania dávok a obdobie kedy bol vo výkone trestu odňatia slobody, kde nahlásil, že je otcom

dvoch maloletých dcér súd ustálil, že obžalovaný zavinene neplatil výživné na obe dcéry v dobe od
mesiaca december 2012 do 29.4.2013, v období od 12.2.2014 do 21.7. 2015, v období od 25.3.2019
do októbra 2022 a na dcéru G. od mesiaca november 2022 do 18.03.2024.

Na základe vyššie uvedeného po takto bez pochybnosti preukázanej vine mestský súd správne uložil

obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov s podmienečným odkladom a so skúšobnou
dobou vo výmere 4 rokov. Prihliadal pritom na dobu, počas ktorej obžalovaný vyživovaciu povinnosť
neplnil, nedbanlivosť ako formu zavinenia ako aj osobu obžalovaného, pričom konštatoval, že
obžalovaný svoju vyživovaciu povinnosť neplnil aj počas skúšobnej doby podmienečného prepustenia
z výkonu trestu odňatia slobody. Tento trest aj krajský súd považuje za dostatočný na nápravu

obžalovaného.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd odvolanie obžalovaného prostredníctvom obhajcu zamietol ako
nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.