Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. jún 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/70/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022200384
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1022200384.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M

a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej, v právnej veci HYDINA SLOVENSKO
s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45 300 950, právne zastúpený
KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava, IČO: 51
003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, 974
01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 21254/2022 zo dňa
17.01.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. a) SSP zamieta.

II. Správny súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2017, ktorá začala dňa 01.10.2019 na základe
oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 22.08.2019, doručeného daňovému subjektu dňa 27.08.2019.
2. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 101724/2021 zo dňa 08.03.2021 (ďalej len
„protokol z daňovej kontroly“), ktorého súčasťou bola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole. Protokol z daňovej kontroly a výzva na vyjadrenie sa k nemu boli žalobcovi doručené, zároveň
mu bola určená lehota na vyjadrenie s poučením podľa § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe

daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „daňový poriadok“). Žalobca sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril písomne, uskutočnil osa aj
ústnej pojednávanie k prerokovaniu pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom.
3. Správca dane rozhodnutím č. 101231501/2021 zo dňa 14.07.2021 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi
vyrubil rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec

2017, lebo si neoprávnene odpočítal dane z pridanej hodnoty v predmetnej sume. Správca dane
rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že daňový subjekt si v zdaňovacom období marec 2017 uplatnil:
3.1. odpočítanie dane z nákupu tovaru - chladenej hydiny (kurča chladené, štvrte voľné, kuracie srdcia,
hydinové mäso a chladené hydinové výrobky) na základe faktúr od dodávateľa Mima Market s. r. o.,Jaseňová3220/20,Žilina,IČO46956468(ďalejlenMimaMarkets.r.o.)vcelkovejvýškeXXXX,XXeura
(základ dane XX XXX,XX eura). Správca dane zistil, že krajinou pôvodu tovaru dodaného daňovému
subjektu v zmysle dodávateľských faktúr od Mima Market s. r. o. bola Poľská republika, preto zaslal

viaceré žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „žiadosti o MVI“) do Poľskej republiky
a rozhodnutím č. 101019778/2020 zo dňa 10.06.2020 bola daňová kontrola prerušená. Z odpovedí na
žiadosti o MVI bolo zistené, že spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. nakupovala v mesiaci marec
2017 chladené hydinové mäso od spoločnosti Mima Market s. r. o., ktoré bolo pôvodom z Poľska od
spoločnosti CEDROB S.A. Tovar bol spoločnosťou CEDROB S.A. fakturovaný spoločnosti Mrazírny

Štepánek CZ s.r.o. a miesto vykladania tovaru bola uvedená adresa HYDINA SLOVENSKO s.r.o.,
Napájadlá 1, Košice, ktorá aj potvrdila prevzatie tovaru. Na dokladoch CMR nebola uvedená spoločnosť
Mima Market s. r. o. a nikdy nebola reálnym príjemcom tovaru. Spoločnosti Mima Market s. r. o. a
Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. boli do dodávateľského reťazca umelo včlenené, o čom platiteľ vedel, resp.
mohol vedieť, došlo k podvodnému konaniu vo vzťahu k DPH a preto v súlade s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ (rozsudok v spojených veciach C-439/04 Axel Kittel a C-440/04 Recolta Recycling ) správca

dane nepriznal kontrolovanému daňovému subjektu odpočítanie dane z faktúr vyhotovených daňovým
subjektom Mima Market s. r. o. vo výške X XXX,XX eura.
3.2. odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 170100001 vyhotovenej dodávateľom Corporation
Work Service SK s.r.o., Cukrová 14, Bratislava (ďalej len „Corporation Work Service SK s.r.o.“) v sume
XX XXX,XX eur (základ dane XXX XXX,XX eur) za služby na základe zmluvy zo dňa 23.02.2017 o

poskytovaní kvalifikovanej pracovnej sily. Správca dane nepriznal žalobcovi ako daňovému subjektu
odpočítanie dane v predmetnej výške z dôvodu nepreukázania, že prijal služby v takom rozsahu ako je
fakturačne deklarované a konštatoval porušenie § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo
„zákon o DPH“) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.

3.3. odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr č. 101700045 a č. 101700044 od
spoločnosti BVB plus, s.r.o., Svetlá pusta 460/8, Košice – Barca, IČO 46 705 708 (ďalej len „BVB
plus, s.r.o.“) v sume XXX,XX eura (základ dane celkom X XXX,XX eura) za prenájom autobusov.
Z listín predloženým žalobcom na výzvu správcu dane tento zistil, že doklady si navzájom odporujú,
nepreukazujú uskutočnenie prijatých zdaniteľných obchodov od dodávateľa BVB plus, s.r.o. pre účely

dodávok tovarov a služieb ako platiteľa, došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona písm. a) č. 222/2004 Z. z.
3.4. odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 00092017 od spoločnosti SOLAX Power s.r.o.,
Budimír 283, 044 43 Budimír, IČO 46 471 707 (ďalej len „SOLAX Power s.r.o.“) za kuriérske služby
na základe zmluvy o kuriérskych službách dňa 28.12.2016, ktorej základ dane je v sume XXX,XX eur
( základ dane XXX,XX eur, DPH 20 %). Správca dane neuznal odpočítanie dane z tejto faktúry od

dodávateľa SOLAX Power s.r.o., pretože došlo k porušeniu § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.
3.5. odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 04/03/2017 vyhotovenej dodávateľom IS Solutions,
s.r.o., Bellova 2/C, Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO 36 371 169 (ďalej len „IS Solutions,
s.r.o.“) v sume 1 000,00 eur (základ dane 5 000,00 eur) za poradenské a konzultačné služby na základe
zmluvy. Správca dane nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z predmetnej faktúry od

IS Solutions, s.r.o., pretože došlo k porušeniu § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.
4. O podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím
č. 21254/2022 zo dňa 17.01.2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie potvrdil,
lebo prvostupňové rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti, je riadne odôvodnené, správca dane
dodržal všetky zásady daňového konania. Žalovaný zosumarizoval podané odvolanie, zosumarizoval

predchádzajúce konanie pred správcom dane, prvostupňové rozhodnutie a následne uviedol svoje
vlastné posúdenie veci. Uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí, pre lepšie objasnenie
obchodného reťazca uviedol aj skutočnosti týkajúce sa iných zdaňovacích období. Žalovaný sa
v rozhodnutí vyporiadal so všetkým podstatným odvolacími dôvodmi žalobcu. Na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že v danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom

všetky zistené skutočnosti, spôsob ich zistenia a vyhodnotenie dôkazov boli podrobne uvedené
v prvostupňovom rozhodnutí, s ktorým sa žalovaný stotožnil.
II.
Žaloba

7. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave domáha
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 21254/2022 zo dňa 17.01.2022, ktorým potvrdil
rozhodnutie správcu dane č. 101231501/2021 zo dňa 14.07.2021, žiada zrušiť obe rozhodnutia
z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie a priznať
mu plnú náhradu trov konania.

8. Žalobca poukázal na právny základ žaloby, odkázal na Ústavu Slovenskej republiky, SSP, zákon
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“), Daňový poriadok a Zákon o DPH, citoval vybrané ustanovenia dotknutých právnych
predpisov.

9. Žalobca namieta nezákonnosť daňovej kontroly pre nedodržanie lehoty na jej výkon daňovej kontroly
a tým aj nezákonnosť protokolu. Žalobca uviedol, že daňová kontrola začala dňa 01.10.2019, prerušená
bola od 12.06.2020 do 01.12.2020 a skončená bola dňa 09.03.2021- Podľa neho nebola dodržaná
lehota v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku v spojení s kapitolu II, oddiel 2, článok 10 Nariadenia
Rady (EÚ) č. 904/2010 z 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane
z pridanej hodnoty (ďalej ako „Nariadenie“). Odvoláva sa na viac eré rozsudku KS v Bratisalve, pr.

5S/206/2016, 5S/205/2016, KS v Trnave sp. zn. 14S/2/2016.

10. Žalobca namieta porušenie jeho procesných práv a nedostatočne zistený skutkový stav veci. Podľa
jeho názoru nemôže správca dane považovať žiadosť o MVI za konkrétny vykonávaný dôkaz, ale
jedná sa o informáciu o výsledkoch dokazovania vykonaného správcom dane. Z toho dôvodu bol

správca dane povinný v rámci prejednávacej zásady uvedenej v § 24 ods. 2 Daňového poriadku zistiť
konkrétnevykonanédôkazyaumožniťkontrolovanémudaňovémusubjektuvyjadriťsakuvšetkýmtýmto
konkrétnym vykonaným dôkazom, čo správca dane pri žiadostí o MVI porušil. Názor o nemožnosti
použiť informácie získané v rámci MVI ako dôkazy v daňovom konaní odôvodnil tým, že majú
informatívny charakter, ktorým sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť následne potvrdený

dokazovaním. Správca dane na potvrdenie informácií získaných pri žiadosti o MVI nevykonal žiadne
dokazovanie, verifikovanie. Z odpovedí žiadosti o MVI vyplynuli závažné tvrdenia, ktoré správca dane
prijal ako dokázané. Podľa žalobcu správca dane sám nebol účastníkom procesu získavania informácií.

11. Ďalej žalobca namieta, že správca dane vypočúval fyzické osoby a zástupcov obchodných partnerov

bez prítomnosti zástupcu žalobcu a ani ho o takomto úkone neupovedomil.

12. Žalobca namieta to, že správca dane na viacerých miestach v rozhodnutí označuje spoločnosť
Mima Market pojmami „nárazník“ alebo „účelová spoločnosť“ alebo „umelo včlenená spoločnosť“.
Vadu rozhodnutia vidí žalobca v užívaní pojmov bez náležitého odôvodnenia. V prípade, ak správca

dane tvrdil, že transakcie boli realizované za účelom dosiahnutia daňovej výhody, a to nároku na
odpočítanie dane, tak žalobca uviedol, že uplatnenie si odpočítania dane nie je daňovou výhodou, ale ide
o právo, ktoré si daňový subjekt uplatňuje za podmienky, že transakcie majú ekonomické opodstatnenie,
teda dosiahnutie zisku, čo potvrdili reálne vykonané transakcie. Žalobca mal za to, že správca dane
nepochopil ekonomickú podstatu a význam jednotlivých obchodných partnerov žalobcu, ale automaticky

aplikoval teóriu o reťazových obchodoch s cieľom získania daňovej výhody. Z uvedeného mu vyplynulo,
že zamestnanci správcu dane automaticky zaujato nazerali na žalobcu ako na subjekt, ktorého
jedinou snahou bolo získať daňovú výhodu, a tak aj posudzovali a vyhodnocovali dôkazné prostriedky.
Zamestnanci správcu dane nijakým spôsobom nevyhodnocovali a nebrali do úvahy dôkazné prostriedky,
ktoré svedčali v prospech žalobcu, ale stále do úvahy brali len dôkazné prostriedky v neprospech

žalobcu. Správca dane automaticky jednotlivé spoločnosti, ktoré vystupovali ako obchodní partneri
žalobcu označil statusom a postavením nárazníkovej alebo podvodnej spoločnosti. Správca dane
absolútne nevykonal dokazovanie vo vzťahu k obchodným partnerom žalobcu, nevykonal zisťovanie
ohľadom majetkových pomerov v čase zdaňovacieho obdobia a nevenoval sa zisteniu personálnej
základne.

13. Žalobca namietal absenciu dôvodu výkonu daňovej kontroly – absencia dôvodu, účelu alebo
akéhokoľvek podnetu pre začatie výkonu daňovej kontroly správcom dane je vadou konania bez
možnosti dodatočnej nápravy, ktorá má za následok nezákonnosť takto vedenej daňovej kontroly. Dôvod
daňovejkontrolynemôžebyťšpecifikovanýlenodkazomnazneniepríslušnéhozákonnéhoustanovenia,

ale je nevyhnutné, aby dôvod začatia daňovej kontroly bol špecifikovaný konkrétnymi skutkovými
okolnosťami daného prípadu, ktoré u správcu dane vzbudili alebo vzbudzujú potrebu vykonania daňovej
kontroly. Daňová kontrola nemôže byť začatá a vykonávaná len na svojvôli daňového orgánu. Namieta
porušenie zásady primeranosti.14. Podľa názoru žalobcu proces zabezpečovania a vykonávania dôkazov správcom dane smeroval
k tomu, aby sa prioritne preverila a preukázala jeho vedomá a priama účasť na konaní poznačenom

podvodom. Žalobca uviedol, že orgány finančnej správy tvrdili, že žalobca sa s plným vedomím
a priamo zúčastňoval na konaní poznačenom podvodom, t. j. na deklarovaných obchodný transakciách
– dodávkach tovaru v mene spoločnosti pre žalobcu. Žalobca mal za to, že správca dane a žalovaný
vo svojich rozhodnutiach zastupovali úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len
„OČTK“), pričom svojvoľne zaujali postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine žalobcu

v časti naplnenia skutkovej podstaty hospodárskeho trestného činu – podvodu v oblasti správy daní.
Finančné orgány tak na žalobcu nazerali ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu
v oblasti daní a z toho dôvodu bolo na mieste vyslovenie pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti zo
strany finančných orgánov.

15. Žalobca namietol nepreskúmateľné aplikovanie pojmu personálne prepojené osoby. Správa dane

na viacerých miestach poukazuje na skutočnosť, že žalobca, spoločnosť HYDINA SK s.r.o., spoločnosť
BEST MEAT s.r.o a spoločnosť Podtatranská hydina a.s. sú prepojené osoby cez osobu A. B. C.,
čím nadobúdajú status personálne prepojených osôb. Podľa žalobcu správca dane nijakým spôsobom
neodôvodnil a nepreukázal objektívnym spôsobom, že spoločnosti boli personálne prepojenými
osobami. V predmetných spoločnostiach, s výnimkou spoločnosti Podtatranská hydina a.s. v minulosti,

cca do roka 2014 pôsobil A. B. C., avšak tento sa svojich funkcií vzdal, čím stratil akýkoľvek vplyv na
riadenie predmetných spoločností.

16. Žalobca ďalej namieta neobstarania dostatočného množstva podkladov a námietku neúplného
zisteniaskutkovéhostavuprerozhodnutievoveci.Žalobcamalzato,žepreukázalsvojnároknaodpočet

DPH v príslušnom rozsahu, vyčerpávajúcim spôsobom preukázal splnenie podmienok pre uplatnenie
práva na odpočítanie DPH, poukázal pri tom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie a rovnako
rozporoval tvrdenia správcu dane, nárok na odpočítanie dane náležite odôvodnil, zdokladoval faktúrami
a preukázal materiálnu stránku transakcie. Nárok žalobcu bol objektivizovaný aj odpoveďami v rámci
žiadostí o MVI, ktoré nielenže potvrdili nárok žalobcu na odpočítanie dane, ale taktiež vyvrátili nad

akúkoľvek pochybnosť postavenie spoločnosti TrueCom, s.r.o. ako nárazníkovej a umelo včlenenej
spoločnosti.

17. Žalobca namietal aj neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom
rozsahu. Žalobca má za to, že predložil všetku potrebnú dokumentáciu preukazujúcu realizáciu

zdaniteľného plnenia, ktorý bol predmetnom daňovej kontroly a zároveň predmetom spochybnenia zo
strany správcu dane. Žalobca na účely posúdenia predmetnej veci dostatočne preukázal svoj nárok na
odpočet DPH za príslušné obdobie a žalovaný v procese svojho rozhodovania dostatočne a komplexne
neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania,
ktoré boli v priamom rozpore s judikatúrou. Žalobca namietol aj účelové spochybnenie predložených

dokladov, prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich
zákonom predpísané náležitosti.

18. Žalobca požiadal o prerušenie správneho súdneho konania podľa § 100 ods. 1 písm. a) SSP
do právoplatného skončenia konania vedeného pred Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn.

6Tp/9/2020, lebo výsledok tohto trestného konania a rozhodnutie o vine a treste prípade nevinne má
vplyv na zákonnosť daňovej kontroly. V predmetnom trestnom konaní sa malo riešiť, že osoba A. B. C. sa
stal obeťou trestného činu vydierania zo strany orgánov činných v trestnom konaní a orgánov finančnej
správy, vydierať ho mali bývalí príslušníci Slovenskej informačnej služby s tým, že ak im nezaplatí 575
000 eur a následne 600 000 eur, bude čeliť trestnému stíhaniu za daňové trestné činy , budú voči firmách

ako je HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a HYDINA SK s.r.o. vedené daňové kontroly alebo vyrubovacie
konania.

III.
Vyjadrenie žalovaného

19. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Obsah
žalobných námietok je do značnej miery totožný s odvolaním žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu,
s nimi sa podrobne vyporiadal už vo svojom rozhodnutí. Vyjadril sa však k žalobným námietkam, ktoréneboli obsiahnuté v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. Správca dane náležite zistil skutkový
stav, nevybočil zo základných zásad daňového konania a rešpektoval práva žalobcu.
20. Správca dane v konaní správne posúdil skutkový stav a získal dostatok dôkazov na vyrubenie

rozdielu dane z pridanej hodnoty vo výške XX XXX,XX eura za zdaňovacie obdobie marec 2017, lebo:
1) nebolo žalobcovi priznané právo na odpočítanie dane z faktúr vyhotovených spoločnosťou Mima
Market s.r.o. na základe rozsudkov Súdneho dvora v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel
a Recolta Recycling SPRL; 2) nebolo preukázané skutočné prijatie služieb od dodávateľa Corporation
Work Service SK s.r.o. tak, ako to bolo fakturačne deklarované a 3) pri uplatnení odpočítania dane na

základe faktúr od dodávateľských spoločností BVB plus, s.r.o., SOLAX Power s.r.o. a IS Solutions, s.r.o.
došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.
21. Popiera tvrdenia žalobcu, že by správca dane nevykonal dokazovanie vo vzťahu k obchodným
partnerom žalobcu (Mima Market s.r.o. a Mrazírny Štepánek CZ s.r.o). Bolo zistené, že spoločnosť
Mima Market s. r. o. bola dňa 20.10.2017 zrušená a dňa 07.11.2017 vymazaná dobrovoľným výmazom
v dôsledku zlúčenia, právnym nástupcom sa stala spoločnosť Alytus s.r.o., ktorá nespolupracuje, na

adrese sídla nesídlila a posledný konateľ spoločnosti podľa jeho vyjadrení ani nevedel, že bol konateľom
spoločnosti(odpoveďrumunskejdaňovejsprávyč.84247F/18/HolnažiadosťMVIč.130000012042/18).
Z týchto dôvodov správca dane preveroval všetky skutočnosti uvedené na dodávateľských faktúrach od
Mima Market s. r. o., deklarovaných dodávateľov v podaných daňových priznaniach spoločnosti Mima
Market s. r. o. za zdaňovacie obdobia január až jún 2017. Nahlaidnutím do spisov z iných daňových

kontrol spoločnosti HYDINA SK s.r.o. bolo zistené, že spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. nemala
na území Českej republiky žiadne personálne ani materiálne zázemie pre predaj mäsa, predmetom
zdaniteľných obchodov bolo dodanie toho istého tovaru v zistenom fakturačnom reťazci, a to CEDROB
SPÓLKA AKCYJNA (PL) - Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. (CZ) - Mima Market s. r. o.(SK) - HYDINA
SLOVENSKO s.r.o. (SK), ktorý bol poznačený podvodom, o čom daňový subjekt vedel, resp. mohol

vedieť.
22. Žalovaný nesúhlasí s tým, že by bola začatá bezdôvodne daňová kontrola odvolávajúc sa na § 44
ods. 1, § 46 ods. 1 Daňového poriadku. V oznámení č. 102012911/2019 zo dňa 22.08.2019 o začatí
daňovej kontroly bolo uvedené: deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh
kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Pritom podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku

je správca dane oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia o jej vykonaní, spísaním zápisnice
o začatí daňovej kontroly. Žalovaný dal do pozornosti, že s účinnosťou od 01.01.2020 sa z § 46
ods. 3 Daňového poriadku vypustila povinnosť uvádzať v zápisnici o začatí daňovej kontroly dôvod
jej začatia. Správca dane v rámci daňovej kontroly nerobil závery o vine daňového subjektu, zameral
sa na kontrolu dodržiavania ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. , postupoval v súlade s judikatúrou

SúdnehodvoraEÚ,ktorávoviacerýchrozhodnutiachdeklaruje,žebojprotipodvodom,daňovýmúnikom
a prípadným zneužívaniam je cieľom uznaným a podporovaným smernicou o DPH (Halifax, bod 71,
C-80/11Mahagében,bod41–odkaznaC-285/09R.aďalšie).Pripreukázanížesaprávonaodpočítanie
dane uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom, tak sa zamietne (Axel Kittel, Mahagében, C-
285/11 Bonik, C-78/12Evita-K, ...). Trestné konanie je odlišné od správneho konania.

23. Žalovaný nesúhlasí ani s námietkou o nepreskúmateľnej aplikácii pojmu personálne prepojené
osoby. Správca dane v napadnutom rozhodnutí uviedol všetky získané informácie, vrátane informácií
poskyntutých Prezídiom policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej
polície, expozitúra Východ, Rastislavova 69, Košice listom č. PPZ-NKA_JFP4-38-001/2018- PZ
zo dňa 16.01.2018. Na základe žiadosti o medzinárodnú právnu pomoc v procesnom postavení

svedkov boli vypočutí zástupcovia poľskej spoločnosti CEDROB SPOLKA AKCIJNA PLOCKA 506-400
CIECHANOW, z výpovedí ktorých vyplynulo, že spolupráca so spoločnosťami Podtatranská hydina a.s.,
HYDINA SLOVENSKO s.r.o., HYDINA SK s.r.o. začala už cca v roku 2011 a zastupoval spoločnosti
výlučne A. B. C., ktorý dohadoval obchodné podmienky, bol pre poľskú stranu garantom obchodu,
tovar bol prepravovaný na Slovensko vždy len na dve miesta: do priestorov Podtatranskej hydiny a.s. v

Kežmarku alebo do priestorov na ul. Napájadlá 1 v Košiciach. Obdobne obchod dohadoval A. B. C. aj v
spoločnostiach Peter Štepánek s.r.o., Mrazírny Štepánek CZ s.r.o., Olomouc. Správca dane v rozhodnutí
uviedol, že dôvodom nepriznania žalobcovi odpočítanie dane z faktúr vystavených spol. Mima Market
s.r.o. bolo, že deklarovanými obchodmi došlo k podvodnému konaniu naa PDH a žalobca bol súčasťou
reťazca.

24. Žalobca nevyužil právo podať repliku voči vyjadreniu žalovaného.
IV.
Konanie na správnom súde25. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny
súd v Bratislave (ďalej len „súd“, „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v

správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre.
Vec bola vedená pôvodne na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/70/2022 bola v súlade
s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do
senátu 3S Správneho súdu v Bratislave, kde je vedená pod sp. zn. BA-1S/70/2022.

V.
Verejné vyhlásenie rozsudku

26. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č.
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol vo veci

bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 26. júna 2025 s tým, že oznámil
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote piatich
dní pred jeho vyhlásením podľa § 137 ods. 4 SSP. Žalobca v žalobe nežiadal nariadenie pojednávania a
žalovanýsavprvomúkoneurobenomvočisprávnemusúduvýslovnenevyjadril,žežiadanaprejednanie
veci nariadiť pojednávanie.

27. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01,
v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné
pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne

orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti
Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok D. E. proti Švédsku (č. 2) zo dňa
19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler - Zgraggen proti
Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne
otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa

javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny
súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho
právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky
a správnosť aplikácie ustanovení Daňového poriadku a zákona č. 222/2004 Z. z., preto aj v tomto
konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo

veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
VI.
Relevantná právna úprava

28. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov ( ďalej

len „SSP“), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení
účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

29.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

31. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

32. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej
súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach
a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktoráje predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

33. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

34. Podľa § 3 ods. 6 veta prvá Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní

sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane.

35. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie

bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť.

36. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

37. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

38. Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu

dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých
dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení

o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

39.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti

dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

40. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom: a) doručenia protokolu
podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c)
zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu, d) zániku nároku na vrátenie
dane podľa osobitného predpisu.

41. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH, predmetom dane je: a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby
(ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná
v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského
štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska.

42. Podľa § 19 ods. 1,2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deňskorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2)

Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

43. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

44. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

45. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

46. Predmetom správneho súdneho prieskumu bolo v medziach žalobných bodov preskúmať zákonnosť
rozhodnutia žalovaného č. 21254/2022 zo dňa 17.01.2022, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie,
v zmysle ktorého vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane v sume 46.167,86
eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2017 z dôvodov uvedených vyššie v ods.
3., 3.1. až 3.5. odôvodnenia tohto rozsudku.

47. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných povinností daňovými
subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania
preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo

vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, daňový subjekt
preukazujevšetkyskutočnosti,ktoréjepovinnýuvádzaťvpriznaní,hláseníavyúčtovaníalebonaktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
48. Úlohou správneho súdu nie je zisťovať alebo ustaľovať skutkový stav či nanovo vyhodnocovať

dôkazy vykonané v daňovom konaní. Jeho úlohou je najmä posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný
postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, podľa pravidiel logického uvažovania
a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (napr. nález Ústavného
súdu SR č. k. II.ÚS 127/07-21 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/5/2009, sp. zn.
8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahrádzať činnosť správnych

orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a
príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné
hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
49. Pri posudzovaní námietok žalobcu v správnej žalobe správny súd vychádzal z administratívneho
spisu, ktorý mu bol predložený a zameral sa na skúmanie a zistenie toho, či vykonané dôkazy, z

ktorých daňové orgány vychádzali, sú natoľko relevantné, že z nich možno logicky vyvodiť skutkový
záver, ku ktorému dospeli daňové orgány a či vykonané dôkazy daňové orgány správne posúdili, a
to jednotlivo ako i v ich vzájomnej súvislosti. Účelom daňovej kontroly je overiť pravdivosť a úplnosť
podaného daňového priznania podľa účtovnej evidencie a prvotných dokladov daňovníka, aby daň
bola odvedená do štátneho rozpočtu v správnej výške. V procese posudzovania zákonnosti žalobou

napadnutéhorozhodnutiavspojenísprvostupňovýmrozhodnutímsprávnysúdvychádzalzoskutkových
zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.
50. Po preskúmaní žaloby správny súd v prvom rade konštatuje, že žalobca síce podal rozsiahlu žalobu,
ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý, všeobecný a so súdenou vecou zjavne nesúvisiaci
(napríklad odkazy na dodávateľov, ktorí však neboli v predmetnom kontrolovanom zdaňovacom

období kontrolovaní, alebo odkaz na Správny poriadok, ktorého aplikácia je s odkazom na § 163
Daňového poriadku vylúčená). Správny súd sa tak nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi
výhradami, spočívajúcimi v citácii veľkého množstva právnych predpisov (aj nesúvisiacich) alebo
judikatúry,čivšeobecnýchkonštatovaní.Správnažalobamusíbyťnaformulovanádostatočnekonkrétne,pretože správnemu súdu neprináleží úloha namiesto žalobcu vyhľadávať možné porušenie zákona.
Správny súd sa preto k jednotlivým žalobným námietkam vyjadrení v kontexte ich uplatnenia.
51. Vo vzťahu k námietke, v rámci ktorej žalobca namietol nedodržanie lehoty na výkon daňovej

kontroly, a tým pádom aj vadu protokolu a rozhodnutí, správny súd uvádza, že je nedôvodná. Z
obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu za
zdaňovacie obdobie marec 2017 bola začatá dňa 01.10.2019 v súlade s § 46 ods. 1 Daňového poriadku,
prerušená bola od 12.06.2020 (rozhodnutím č. 101019778/2020 zo dňa 10.06.2020) do 02.12.2020
a ukončená dňa 09.03.2021 dňom doručenia protokolu, t.j. celkovo trvala 352 dní. Z uvedeného vyplýva,

že daňová kontrola bola vykonaná podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, v zmysle ktorého lehota na
vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, a teda bola ukončená v zákonnej
lehote. V predmetnom prípade bola po istý čas daňová kontrola prerušená, preto sa aplikoval § 61 ods. 5
Daňového poriadku, v zmysle ktorého počas doby prerušenia neplynie lehota na výkon daňovej kontroly.
52. Správny súd vyhodnotil ako všeobecnú námietku žalobcu o nemožnosti použiť získané informácie
prostredníctvom MVI ako dôkazy v daňovom konaní. Táto námietka bola uplatnená všeobecne, bez

individualizácie na konkrétny prípad (nie je zrejmé, aká informácia, získaná prostredníctvom MVI,
bola voči žalobcovi využitá). Správny súd súčasne uvádza, že žiadny právny predpis, či už na úrovni
európskej legislatívy, alebo vnútroštátnej správcovi dane nezakazuje, aby pri plnení svojej povinnosti
viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie
(§ 24 ods. 2 Daňového poriadku) a prihliadať pritom na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods.

3 Daňového poriadku), využíval informácie získané na základe MVI. Takýto postup je naopak v súlade
s uvedenými požiadavkami a celkom určite aj v súlade so zásadou vyjadrenou v § 3 ods. 2 Daňového
poriadku,podľaktorejjesprávcadanepovinnýpoužiťnajvhodnejšieprostriedky,ktorévedúksprávnemu
určeniu a vyrubeniu dane (k tomu pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžfk/47/2021 zo dňa 14.12.2022). Žalobná námietka tak bola nedôvodná.

53. K námietke ohľadom zmiznutého obchodníka, nárazníka a účelovo vloženej spoločnosti správny
súd uvádza, že použitie týchto pojmov sa týkalo najmä priblíženia teoretických východísk s cieľom
uviesť, čo je podstatou reťazových obchodov a čo je jednotným znakom tzv. „stratených obchodníkov“
a „nárazníkov“. Uvedené pojmy však uviedol správca dane najmä s cieľom poukázať na skutočnosti
jemu známe z iných zdaňovacích období. Podľa správneho súdu takéto vymedzenie zo strany správcu

dane nebolo však rozporné ani zmätočné. Zo záverov preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že žalobca
nepreukázalanireálnosťdodaniaslužby,t.j.splneniehmotnoprávnychpodmienok(krovnakýmzáverom
dospelajNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvrozsudkusp.zn.2Sfk/44/2022zodňa25.04.2024,
ktorý sa týka rovnakých účastníkov konania). Zároveň správny súd konštatuje, že aj táto žalobná
námietka bola zo strany žalobcu koncipovaná všeobecne, konštatovaním všeobecných pojmov, bez

individualizácie na konkrétny prípad.
54. Správny súd neprisvedčil ani námietke o neuvedení dôvodu výkonu daňovej kontroly. Správny súd
uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety Daňového poriadku je daňová kontrola spojená s doručením
oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému subjektu. Z ustanovení Daňového
poriadku nevyplýva, že by mal správca dane povinnosť oznamovať daňovému subjektu dôvod, pre ktorý

bola voči nemu začatá daňová kontrola. Začatie daňovej kontroly nemusí byť odôvodnené konkrétnymi
skutočnosťami tak, ako to naznačoval žalobca, keďže takáto požiadavka nevyplýva z jednotlivých
ustanovení Daňového poriadku s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 Daňového
poriadku (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/78/2019 zo dňa
31.05.2022).

55. Po preskúmaní administratívneho spisu správny súd súčasne uvádza, že daňová kontrola začala
v zmysle § 46 ods.1 Daňového poriadku. Daňová kontrola u žalobcu začala dňom určeným v oznámení
správcu dane o daňovej kontrole č. 102012911/2019 zo dňa 22.08.2019, ktoré obsahovalo všetky
predpísané náležitosti, t. j. deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh
kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie a ktoré

bolo žalobcovi ako daňovému subjektu doručené dňa 27.08.2019. Správny súd poznamenáva, že
správca dane nie je povinný v oznámení uviesť dôvod jej začatia. Možnosť vykonať daňovú kontrolu
priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorý upravuje postup súvisiaci so správnym zistením dane
a zabezpečením úhrady dane. V súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou
kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie

ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť
alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň
vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 Daňového poriadku).56. Neuvedenie dôvodu začatia daňovej kontroly žalobca namietal aj v súvislosti s nálezom Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008. Námietka je aj v tomto rozsahu
nedôvodná. Ústavný súd Českej republiky je súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu

s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Československej republiky prešiel (rovnako ako
ten slovenský) mnohými zmenami. Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky alebo iných súdnych
orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky, nemôžu byť aplikovateľné na veci prejednávané pred
slovenskými súdmi, nakoľko sú viazané odlišnými zákonmi. Pre možnú aplikovateľnosť rozhodnutia
vydaného v inom štáte, ktorým by mohol žalobca teoreticky podporiť určitý výklad slovenskej (európskej)

aplikovanej právnej normy, je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to
prinajmenšom poukazom na totožnosť (podobnosť) právnej úpravy oboch štátov, prípadne aspoň na
ustanovenie právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré mali byť danou cudzou právnou normou
transponované, a na totožnosť (podobnosť) skutkového stavu oboch prípadov. Žalobca tak však
neurobil. Správny súd preto na uvedený nález Ústavného súdu Českej republiky neprihliadol a námietku
vyhodnotil ako nedôvodnú.

57. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku týkajúcu sa nemožnosti zastúpenia OČTK.
Správny súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa
judikatúra Súdneho dvora Európskej únie na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného
obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň
aďalšísijunaopakodpočíta,atozaúčelomzískaniazvýhodnenia,ktoréjevrozporesúčelomdaňového

práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva,
avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na
účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH.
58. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú

výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH, a teda nepreukázal opak. Zároveň zdôrazňuje, že ak
nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto spôsob
usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval Európsky
súdny dvor v rozsudku C-255/02 - Halifax zo dňa 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH
si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu

dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej
právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by
bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75).
Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť

získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne,
ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane
vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej
smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo
v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí

takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).
59.Správnysúddodáva,žeajvrozsudkuSúdnehodvoraEurópskejúniezodňa21.06.2012vspojených
veciach Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor Európskej únie uviedol, že je
potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný
a podporovaný smernicou 2006/112 (viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj zo dňa 27.10.2011 Tanoarch

C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej
právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď pr.
rozsudokzodňa03.03.2005FiniH,C-32/03,Zb.s.I-1599,akoajKittelaRecoltaRecycling,akoajzodňa
29.03.2012, Véleclair, C-414/10). Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie subjekty, ktoré prijmú
všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli

poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia
mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo
na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom Európskej únie požadovať,
aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,
ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď v tomto zmysle rozsudky zo

dňa 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj zo dňa 21.12.2011,
Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že vnútroštátnemu súdu
prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže,
že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH,a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka
tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor Európskej únie pripúšťa, že nie je
v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno

od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovompodvode.Určenieopatrení,ktorémožnovtomktoromprípadepožadovaťodzdaniteľnejosoby
uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom
zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci
samej (viď rozsudok v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

60. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy
eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej pnie, prípadne
Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať
povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej
miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler,
C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo

nemajú priamy účinok.
61. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia
formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie
subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich
obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na

odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne,
pričom správca dane k uvedenému poukázal aj na personálne prepojené osoby.
62. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky
rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich
systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči

správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu
nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny
obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie
je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie
z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Správny

súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru
obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady
pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu,
aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že
k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej

realizácie obchodovania je na jeho strane.
63. K námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia správny súd
uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, správca dane vykonal vo veci riadne
a dostatočné dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob
vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správny súd má za to, že

postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania
možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov,
k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne
opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že
správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené

dôkazy t. j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti
právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal
s odvolacími námietkami žalobcu (podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia
orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa
s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie

právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k uvedenému správny súd konštatuje,
že v napadnutom rozhodnutí, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto náležitosti neabsentujú, táto
skutočnosťvyplývajednakzodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiaakoajprvostupňovéhorozhodnutia,
keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej
kontrole DPH správca dane zistil.

64. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav, správny súd uvádza, že v konaní bolo
dostatočne preukázané, že žalobca ako platiteľ dane si neoprávnene odpočítal daň z faktúr za dodávku
tovaru a služieb od spoločností: Mima Market s. r. o., Corporation Work Service SK s.r.o., BVB plus,
s.r.o., SOLAX Power s.r.o., IS Solutions, s.r.o. a že jeho konaním došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a §49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Preto sa
správnysúdstotožnilsnázoromsprávcudane,ževdanomprípadebolskutkovýstavdostatočnezistený.
Nepovažoval pritom za opodstatnené tvrdenie žalobcu, že žalovaný svojím postupom nerešpektoval

jeho práva a že sa nevysporiadal s jeho námietkami, naopak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
je zrejmé, že žalovaný sa vysporiadal s každou odvolacou námietkou žalobcu.
65. Správny súd má za to, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly vykonanej
u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa
neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní

a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené.
Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom komplexného posúdenia
preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako platiteľa dane, pri
preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie § 24 ods. 4
Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi.
66. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový
stav vyhodnotili správne, t. j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho
konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t. j. dodanie tovaru tak, ako bolo
deklarované na faktúrach, daňový úrad považoval fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za

faktúry, za ktorými nie sú žiadne reálne dodávky. Správca dane správne konštatoval porušenie § 49
ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na. § 51 ods. 2 Zákona o DPH v zmysle ktorých, právo odpočítať daň
ztovarualeboslužbyvznikáplatiteľovivdeň,keďpritomtotovarealeboslužbevznikladaňovápovinnosť
a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie

správcu dane, pretože mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že
správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné
obchody sa neuskutočnili.
67. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, správca dane
vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového

konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správca
dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne postupoval podľa
Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane
a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať

daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), a ktorý určuje pravidlá postupu správcu
danevdaňovomkonanínajednejstraneanastranedruhejurčujepovinnostiapriznávaprávadaňovému
subjektu. Správny súd nevzhliadol účelové spochybnenie predložených dokladov a ani prekročenie
správnej úvahy. Napadnuté rozhodnutia zároveň obsahujú všetky náležitosti tak, ako to predpokladá
Daňový poriadok.

68. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd uvádza, že k rovnakým záverom týkajúcich sa rovnakých
účastníkov konania dospel už aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudkoch, pr.: sp. zn.
2Sfk/46/2023 zo dňa 30.10.2024 (kontrolované zdaňovacie obdobia 2016,2017), pričom kasačný súd
vychádzal z obdobného skutkového a právneho stavu, aký bol v predmetnom súdnom konaní.
69. Rozhodnutia správnych orgánov tak žalovaného, ako aj správcu dane, vychádzajú z riadne

zisteného skutkového stavu, sú jasné, zrozumiteľné a obsahujú všetky zákonné náležitosti. Žalovaný i
správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne a výstižne vysvetlili, z ktorých dôkazov vychádzali
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a ako právnu vec posúdili, a preto postupovali
presne v intenciách § 63 ods. 3 a 5 a § 74 ods. 2 daňového poriadku. Správny súd sa stotožnil so
záverom žalovaného. Správny súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ( aj prvostupňové

rozhodnutie) sú vydané v súlade so zákonom o DPH v spojení s daňovým poriadkom, nemožno
prisvedčiť žiadnej zo vznesených žalobných námietok. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že
dokazovanie bolo vykonané náležite a v hodnotení dôkazov správcu dane ako aj žalovaného súd nezistil
právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť
napadnutých rozhodnutí, preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.

70. V závere správny súd dodáva, že nemá povinnosť zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami
žalobcu, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. V tomto kontexte aj
poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby
rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je inter alia aj zárukou toho, že výkonspravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na
opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemožno
ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná odpoveď, plnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napríklad
rozhodnutia ESĽP vo veciach Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. II. 329/2010, III. ÚS 726/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

8 Sžo/150/2009).
71. Podľa § 100 ods. 1 písm. a) SSP, správny súd konanie uznesením preruší, ak rozhodnutie závisí od
otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
72. Po posúdení žalobcom uvedeného odôvodnenia k jeho návrhu na prerušenie tohto konania podľa
§ 100 ods. 1 písm. a) SSP dospel súd k záveru, že v danom prípade nie je dôvod na prerušenie
konania z tohto dôvodu. Trestné konanie vedené pred Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn.

6Tp/9/2020 nebráni tomu, aby tunajší súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného,
ktoré je výsledkom preskúmavania dodržiavania daňových predpisov. Správny súd v konaní v zásade
preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zisťuje, či orgán verejnej správy postupoval v
súlade s právnymi predpismi podľa skutkového stavu, ktorý mal zistený pred vydaním rozhodnutia. Pre
rozhodnutie správneho súdu je totiž rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia

orgánu verejnej správy.
73. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175
ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli,
žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
74. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§

139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v
Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa

nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b)ideokonaniaosprávnejžalobepodľa 6ods.2písm.c)ad);c)ježalovanýmCentrumprávnejpomoci.