Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. júl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Cob/16/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121455672
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Gubová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6121455672.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Gubovej a členiek

senátu JUDr. Miriamy Žákovej a Mgr. Ing. Daniely Bednárikovej, v spore žalobcu: AGAPE TREBIŠOV
s.r.o., M. R. Štefánika 3504/14, Trebišov 075 01, IČO: 36 598 640, zast. advokátskou kanceláriou:
Brázdil & Brázdilová advokátska kancelária s.r.o., Trhová 992/1, Zvolen 960 01, IČO: 50 492 934, proti
žalovanému: Pepco Slovakia s. r. o., Nevädzova 6, Bratislava-Ružinov 821 01, IČO: 46 868 674, zast.
advokátskou kanceláriou: FAIRSQUARE advokátska kancelária s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava 811
08, IČO: 47 232 544, o zaplatenie 35.031,80 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/182/2021-248 zo dňa 15.10.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/182/2021-248 zo dňa
15.10.2024 p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. žalovanému
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia
nájomného a spoločných prevádzkových nákladov v súlade s nájomnou zmluvou a dohodami o platbách
nájomného a spoločných prevádzkových nákladov za rok 2020 a 2021 uzatvorenými so žalovaným,
v sume 35.031,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 6.650,14 eur od
11.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 6.650,14 eur od 11.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 6.650,14 eur od
11.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 6.650,14 eur od 11.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 6.650,14 eur od
11.08.2021 do zaplatenia, zo sumy 1.072,60 eur od 11.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 610,10 eur od

11.08.2021 do zaplatenia a zo sumy 98,40 eur od 11.05.2020 do zaplatenia ako aj paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.

3. V rámci skutkového stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uviedol,
že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 09.05.2017 uzavretá Zmluva o nájme nebytových priestorov
(ďalej aj „Zmluva“), na podklade ktorej dňa 04.12.2019 uzavreli žalobca a žalovaný na rok 2020 a dňa
17.12.2020 na rok 2021 Dohodu o platbách nájomného vo výške 6.650,14 eur mesačne a Dohodu

o platbách - spoločné prevádzkové náklady vo výške 610,10 eur mesačne. Žalovaný si listom zo
dňa 30.03.2020 uplatnil u žalobcu právo na odpustenie platieb podľa Zmluvy vo výške 100 % odo
dňa 14.03.2020 až do dňa, kedy bude môcť otvoriť prevádzku pre verejnosť. Rovnako tak požiadal o
odpustenie platieb aj za obdobie odo dňa 21.12.2020 až do dňa, kedy bude môcť otvoriť prevádzku preverejnosť. Z výpisov z účtu žalovaného bolo zistené, že žalovaný uhradil žalobcovi 6 platieb po 6.650,14
eur v dňoch 06.03.2020, 14.12.2020, 20.05.2021, 07.06.2021, 06.07.2021, 10.08.2021, dňa 29.05.2020
sumu 5.577,54 eur a sumu 511,70 eur a dňa 10.08.2021 sumu 610,10 eur.

4. Žalovaný v podanom odpore poprel žalobcom uplatnený nárok. Mal za to, že pohľadávka žalobcu
v celom rozsahu neexistuje, keď časť pohľadávky nevznikla, časť zanikla započítaním a časť zanikla
uhradením zo strany žalovaného. Argumentoval, že ako nájomca nemohol vôbec užívať predmet
nájmu na dohodnutý účel, z dôvodov ktoré sám nezavinil a zároveň si riadne a včas uplatnil svoj

nárok na odpustenie nájomného u žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že so žalobcom si slobodne
a vážne dohodli v článku 14 ods. 14.2 Zmluvy, že ako nájomca nie je povinný platiť nájomné za
kumulatívneho splnenia nasledujúcich podmienok: (i) prerušenie prevádzky žalovaného ako nájomcu,
(ii) prerušenie prevádzky nebolo zavinené žalovaným ako nájomcom, a (iii) prerušenie prevádzky trvá
viac ako 48 hodín. Žalobca si odpustenie nájomného uplatnil u žalobcu riadne a včas listom zo dňa
30.03.2020 a listom zo dňa 23.12.2020. Ako nájomca nemohol užívať predmet nájmu na účel dohodnutý

v Zmluve z dôvodu vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR, ktoré boli prijaté v dôsledku prijatých
mimoriadnych opatrení v súvislosti so zamedzením následkov šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej
choroby COVID-19. Táto skutočnosť vylučuje, že by bolo prerušenie prevádzky v predmete nájmu
zavinené ním samotným. Predmet nájmu nemohol na dohodnutý účel vôbec užívať (v celosti), nakoľko
v zmysle všeobecne záväzných právnych aktov Úradu verejného zdravotníctva SR, musel mať predmet

nájmu uzatvorený celý, a to v období od 16.03.2020 do 05.05.2020 (vrátane) a od 19.12.2020 do
18.04.2021 (vrátane).

5. Žalovaný k jednotlivým pohľadávkam žalobcu uviedol nasledovné:
i. nájomné za mesiac apríl 2021 vo výške 6650,14 eur + úrok z omeškania od 11.04.2021 do zaplatenia: v

zmysleods.14.2Zmluvyžalovanýnebolpovinnýhradiťnájomnéod21.12.2020do18.04.2021(vrátane).
Pomerná časť nájomného od 19.04.2021 do 30.4.2021, ktoré je povinný uhradiť za mesiac apríl 2021,
predstavuje 2.660,06 eur s DPH. Žalobcovi boli uhradené platby za nájomné za celý mesiac marec 2020
vo výške 6.650,14 eur vrátane DPH a nájomné za celý mesiac december 2020 vo výške 6.650,14 eur
vrátane DPH, ktoré vzhľadom na nárok žalovaného na odpustenie nájomného uhradené byť nemali,

resp. mali byť žalovanému v pomernej časti vrátané (za mesiac marec 2020 mu mala byť vrátená
suma nájomného 3.003,29 eur s DPH zodpovedajúca obdobiu od 01.03.2020 do 18.03.2020 a za
mesiac december 2020 mu mala byť vrátená suma nájomného 2.145,21 eur s DPH zodpovedajúca
obdobiu od 21.12.2020 do 31.12.2020). Zaplatené nájomné spolu vo výške 5.148,50 eur vrátane DPH
predstavuje plnenie žalobcovi bez právneho dôvodu (resp. na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol)

a v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka ide teda o bezdôvodné obohatenie žalobcu. Žalovaný
si započítal časť tejto pohľadávky vo výške 2.660,06 eur s DPH (z celkovej pohľadávky žalovaného
vo výške 5.148,50 eur vrátane DPH) voči časti pohľadávky žalobcu vo výške 2.660,06 eur s DPH.
Započítaním vyššie špecifikované pohľadávky oboch strán sporu zanikajú v celom rozsahu. Z procesnej
opatrnosti zdôraznil žalovaný, že započítava len časť pohľadávky, z procesného hľadiska to predstavuje

kompenzačnú námietku a zvyšnú časť pohľadávky bude si uplatňovať voči žalobcovi v budúcnosti. Pre
úplnosť doplnil, že si časť pohľadávky žalovaného, ktorá vznikla titulom bezdôvodného obohatenia,
uplatnil u žalobcu listom zo dňa 12.11.2020 a bezdôvodné obohatenie nebolo nikdy žalobcom vydané.
Časť údajnej pohľadávky žalobcu za mesiac apríl 2021 teda ani nevznikla (vzhľadom na odpustenie
nájomného) a časť tejto pohľadávky zanikla započítaním.

ii. nájomné za mesiac máj 2021 vo výške 6.650,14 eur + úrok z omeškania od 11.05.2021 do zaplatenia:
nájomné za mesiac máj 2021 v plnej výške bolo uhradené žalobcovi.
iii. nájomné za mesiac jún 2021 vo výške 6.650,14 eur + úrok z omeškania od 11.06.2021 do zaplatenia:
nájomné za mesiac jún 2021 v plnej výške bolo uhradené žalobcovi.
iv. nájomné za mesiac júl 2021 vo výške 6.650,14 eur + úrok z omeškania od 11.07.2021 do zaplatenia:

nájomné za mesiac júl 2021 v plnej výške bolo uhradené žalobcovi.
v. nájomné za mesiac august 2021 vo výške 6650,14 eur + úrok z omeškania od 11.08.2021 do
zaplatenia: nájomné za mesiac august 2021 v plnej výške bolo uhradené žalobcovi.
vi. nájomné za časť mesiaca máj 2020 vo výške 1.072,60 eur + úrok z omeškania od 11.05.2020
do zaplatenia: v zmysle ods. 14.2 Zmluvy žalovaný nebol povinný hradiť nájomné od 18.03.2020

do 05.05.2020 (vrátane). Pomerná časť nájomného od 06.05.2020 do 31.04.2020, ktorú bol povinný
uhradiť, je 5.577,54 eur s DPH a túto žalovaný uhradil. Zvyšnú časť nájomného za mesiac máj 2020
(od 01.05.2020 do 05.05.2020) vo výške 1.072,6 eur s DPH nebol žalovaný povinný uhradiť, nakoľkosi uplatnil svoj nárok na odpustenie nájomného listom zo dňa 30.03.2020, a táto pohľadávka žalobcu
teda ani nevznikla.
vii. spoločné prevádzkové náklady za mesiac august 2021 vo výške 610,10 eur + úrok z omeškania

od 11.08.2021 do zaplatenia: spoločné prevádzkové náklady za mesiac august 2021 v plnej výške boli
uhradené žalobcovi, a teda nárok neexistuje.
viii. spoločné prevádzkové náklady za časť mesiaca máj 2020 vo výške 98,40 eur + úrok z omeškania
od 11.05.2020 do zaplatenia: žalovaný uhradil časť spoločných prevádzkových nákladov za mesiac máj
2020, a to vo výške 511,70 eur s DPH. Zvyšnú časť vo výške 98,40 eur s DPH žalovaný neuhradil, avšak

započítal si časť pohľadávky z celkovej pohľadávky žalovaného vo výške 5.148,50 eur vrátane DPH
voči časti pohľadávke žalobcu vo výške 98,40 eur s DPH, čím pohľadávky oboch strán sporu zanikli
v celom rozsahu.

6. Žalobca v replike uviedol, že po vzniku pandémie a vydaní opatrení štátom postupoval v súlade s §
13c zákona č. 71/2013 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov a ponúkol žalovanému (rovnako ako ďalším svojim nájomcom)
50 % zľavu z nájomného s tým, že ak by súhlasil, mal by poskytnutú 100 % zľavu, nakoľko 50 % by
uhradil za neho štát. Dotácia na nájomné je štátna pomoc určená pre prenajímateľa, ktorý sa vzdá časti
svojho príjmu z nájmu za obdobie, počas ktorého bola prevádzka nájomcu opatreniami orgánov štátnej
správy na úseku zdravotníctva alebo zriaďovateľov škôl a školských zariadení uzavretá, alebo podstatne

obmedzená zákazom prítomnosti verejnosti v prevádzke alebo z dôvodu prerušenia vyučovania na
školách a v školských zariadeniach mala znemožnené užívanie. Žalovaný ako jediný z jeho nájomcov
s týmto postupom nesúhlasil a nakoľko bez jeho súhlasu (k poskytnutiu dotácie je nutný elektronický
podpis nájomcu na žiadosti) dotáciu čerpať nemohol, zostal právne sporný celý jeho záväzok z platenia
nájomného a prevádzkových nákladov za obdobie pandémie. Pritom daný záväzok v prípade jeho

súhlasu s poskytovanou schémou štátnej pomoci mohol mať odpustený v celom rozsahu a jeho strata
by bola o 50 % nižšia. Žalovaný svojou nesúčinnosťou pri participovaní na systéme štátnych dotácií
mu vedome spôsobil väčšie peňažné straty. Žalobca poprel údajný zápočet vzájomných pohľadávok
a tým zánik záväzku žalovaného a tvrdí, že pohľadávka žalovaného spôsobilá k zápočtu voči nemu
neexistovala a preto právne účinky zápočtu (ani kompenzačnej námietky) nenastali.

7. Žalovaný v duplike okrem iného uviedol, že neprijatie návrhu žalobcu o dohode o zľave z nájomného
a následného čerpania dotácií zo strany žalovaného nemá akúkoľvek relevanciu k prejedávanej veci.
V samotnom zákone č. 71/2013 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky v § 13c ods. 10 zákonodarca predpokladal dohodu zmluvných strán, a teda

neprijatie tejto dohody z jeho strany nemôže mať na neho žiadne negatívne dopady. Pri neakceptovaní
dohody o zľave a následnej neúčasti na dotačnom programe nešlo pritom o žiadne jeho arbitrárne
ani osobné konanie žalovaného. Nakoľko dotačný program mal limit, koľko môže jeden subjekt
čerpať finančných prostriedkov, čerpal žalovaný dotácie iba v prevádzkach, pri ktorých nemal zmluvne
zakotvený nárok na odpustenie nájomného. Nakoľko v prípade zmluvného vzťahu so žalobcom takýto

nároknaodpustenienájomnéhozmluvnezakotvenýmalamá,rozhodolsazdôvodukonaniasodbornou
starostlivosťou nečerpať dotáciu na nájomné v tomto projekte. nie je mu zrejmé prečo by malo byť
nárokovanie si odpustenia nájomného v rozpore s dobrými mravmi, či poctivým obchodným stykom,
nakoľko tento nárok vyplýva zo slobodne a vážne dohodnutej zmluvy (konkrétne ustanovenia čl. 14 ods.
14.2 Zmluvy).

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok je skutkovo i právne v celom
rozsahu neopodstatnený. Sporné medzi stranami nebolo, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme
nebytových priestorov. Rovnako sporné neboli obdobia, počas ktorých bola prevádzka žalovaného
zatvorená ako aj samotné vyčíslenie žalovanej sumy. Podstatnou sa stala otázka, či ustanovenie čl. 14

ods. 14.2. Zmluvy bolo dojednané platne a zmluvným stranám plynú z neho vzájomné práva a povinnosti
a teda, či žalovaný nemusel platiť nájomné za obdobie zatvorenej prevádzky počas pandemických
opatrení a či na to nadväzujúce započítanie pohľadávky žalovaným bolo vykonané platne a tým došlo
k zániku časti pohľadávky žalobcu.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade predmetná Zmluva upravovala všetky zákonom
stanovené náležitosti a strany jej neplatnosť ako celku nenamietali. Poukázal na čl. 14. Zmluvy, v
ktorom si strany dojednali, aké nároky má žalovaný ako nájomca pre prípad obmedzenia užívania
predmetu nájmu, kde okrem všeobecného ustanovenia upravujúceho nárok nájomcu na pomernú zľavuz nájomného (odsek 1, ktorý v podstate reflektuje zákonné ustanovenie § 8 zák. č. 116/1990 Zb.),
bolo dojednané aj právo nájomcu neplatiť nájomné, ak sú splnené dohodnuté podmienky (odsek 2).
V tomto ustanovení si zmluvné strany slobodne a vážne dohodli, že nájomca nie je povinný platiť

nájomné, ak prerušenie prevádzky nespôsobil, resp. nezavinil nájomca a prerušenie prevádzky trvá
viac ako 48 hodín. Vyššie uvedené podmienky boli kumulatívne splnené, pričom žalovaný si zároveň
uplatnilužalobcuodpustenienájomnéholistomzodňa30.03.2020alistomzodňa23.12.2020.Žalovaný
ako nájomca nemohol užívať predmet nájmu na účel dohodnutý v zmluve z dôvodu vyhlášok Úradu
verejného zdravotníctva SR, ktoré boli prijaté v dôsledku prijatých mimoriadnych opatrení v súvislosti so

zamedzením následkov šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19. Uvedené vylučuje,
že by bolo prerušenie prevádzky v predmete nájmu zavinené žalovaným. Predmet nájmu nemohol
na dohodnutý účel vôbec užívať, nakoľko v zmysle všeobecne záväzných právnych aktov Úradu
verejného zdravotníctva SR, musel mať prevádzku celú zatvorenú (bez možnosti vstupu zákazníkov
a robenia nákupov). Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný nebol povinný
platiť nájomné za obdobie, kedy nemohol mať prevádzku otvorenú (t.j 48 hodín po zatvorení až do

znovuotvorenia).

10. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciu žalobcu, že ustanovenie čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy
by malo byť neplatné. Zdôraznil, že prenajímateľ a nájomca sú pri uzatváraní nájomnej zmluvy viazaní
len kogentnými ustanoveniami príslušných zákonov (Občiansky zákonník, Zákon o nájme a prenájme

nebytových priestorov) a ďalšie eventuálne obmedzenia, práva či povinnosti každej zmluvnej strany,
pokiaľ nie sú kogentne vylúčené, je možné ako slobodný, zhodný prejav vôle strán zahrnúť do nájomnej
zmluvy.Vyhodnotil,žeuvedenéustanoveniečl.14ods.14.2Zmluvyžiadnejprávnejúpraveneodporujea
pokiaľbysanemalovzťahovaťnaprípad,kedybydošloknemožnostiužívaniapredmetunájmuzdôvodu
rozhodnutia štátneho orgánu, bolo potrebné takúto výnimku do zmluvy zakotviť. Podľa názoru súdu

prvej inštancie pre posúdenie nároku žalobcu taktiež nebolo rozhodujúce, akým spôsobom si žalovaný
uplatňoval poskytovanie dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky.

11. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené žalobu zamietol s odôvodnením, že nárok na nájomné
za uvedené obdobie žalobcovi neprináleží, žalovaným dôvodne realizované započítanie pohľadávok je

platné a tým nastal zánik vzájomných pohľadávok vo výške, v akej sa kryjú. O trovách konania rozhodol
súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

12. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. d), h) a f) CSP, v rámci ktorého namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie, ktorý sa podľa názoru žalobcu nezaoberal podstatnými argumentami žalobcu.
Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vidí žalobca v interpretácii čl. 14 ods. 14.2.
Zmluvy, kedy súd prvej inštancie vychádzal z toho, že malo ísť o platné dojednanie, oprávňujúce
nájomcu na neplatenie nájomného počas pandemických opatrení. Výklad daného ustanovenia súdom

prvej inštancie je podľa názoru žalobcu nesprávny. Žalobca má zároveň za to, že je daný odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, pretože výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie
nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z § 191 CSP, pretože súd nezobral do úvahy skutočnosti, ktoré
zo žalobcom predložených vykonaných dôkazov vyplynuli. Žalobca s poukazom na čl. 14 ods. 14.2
Zmluvy uviedol, že pokiaľ prenajímateľ (žalobca) nemohol zabezpečiť odstránenie dôvodov, z toho

je logicky vyvoditeľné, že dôvody podľa čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy sú len také, u ktorých je v moci
žalobcu ich odstrániť, čo má oporu aj v zákone č.116/1990 Zb. (§ 8 ). Namieta, že situácia ako vznik
pandémie alebo prijatie aktov verejnej moci v Zmluve výslovne uvedené nie sú, a preto pokiaľ by sa
malo vychádzať výlučne zo znenia Zmluvy, malo by toto ustanovenie uplatniť len pri dôvodoch v nej
zakotvených. Súd prvej inštancie však dôvod pandemických opatrení rozšíril nad rámec doslovného

dojednaniatextuZmluvyvrámcidôvodovvynúteniaprerušeniaprevádzkynájomcu,čožalobcapovažuje
za nesprávny právny výklad. Dôvody podľa čl. 14 ods. 14.2. Zmluvy sa totiž vzťahujú na tie vady, kedy
mimoriadna udalosť - požiar, povodeň a pod. spôsobí vadu konkrétnemu predmetu nájmu. V dôsledku
prijatých opatrení trpí vadou, ak vôbec, samotný výkon dohodnutého účelu (čo nemožno pripočítať na
ťarchu žalobcu), nie však samotný nebytový priestor ako predmet nájmu. Opatrenia Úradu verejného

zdravotníctva v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19, v dôsledku
ktorých boli nájomcovia od 16.03.2020 do 02.06.2020 nútení dočasne pre verejnosť uzavrieť svoje
prevádzky, nespôsobili či už fyzické alebo právne vady konkrétnej veci, v tomto prípade prenajatého
nebytového priestoru. Faktické, či právne vady veci sú totiž viazané priamo ku konkrétnej veci. K zánikupovinnosti platiť nájomné podľa názoru žalobcu tak nedošlo, čo možno vyvodiť aj z § 3b) zákona č.
62/2020 Z.z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej
ľudskej choroby Covid-19, v zmysle ktorého prenajímateľ nemôže do 31. decembra 2020 jednostranne

ukončiť nájom nehnuteľnosti vrátane nájmu bytu alebo nebytového priestoru, pre omeškanie nájomcu
s platením nájomného vrátanie úhrad za plnenia obvykle spojených s nájmom splatného v období od
1. apríla 2020 do 30. júna 2020, ak omeškanie nájomcu vzniklo v dôsledku okolností, ktoré majú pôvod
v šírení nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby Covid-19. Tento dôvod pre vznik omeškania musí
byť nájomcom dodatočne osvedčený. Žalobca ďalej poukázal na argumentáciu, s ktorou sa súd prvej

inštancie nevysporiadal, že výkon práva, akým žalovaný vysporiadal vec jednostrannými zápočtami,
nebol v súlade s poctivým obchodným stykom podľa § 265 Obchodného zákonníka. Napriek tomu,
že žalovaný mal uzavreté obdobné (totožné) nájomné zmluvy aj s inými prenajímateľmi, im umožnil
čerpanie štátnej schémy pomoci, žalobcovi však nie. Svojím postupom žalovaný znevýhodnil žalobcu
voči ostatným jeho veriteľom z titulu platieb nájomného svojich prevádzok, ktorých má cca 100 po celom
Slovensku. Ak v iných prípadoch využil čerpanie 100% štátnej pomoci, bolo by namieste zachovať

rovnosť strán a plnenia rozdeliť pomerne alebo plniť aspoň čiastočne. Následne teda ak by išlo pri
jednostranných započítaniach žalovaného o neplatné úkony v rozpore s poctivým obchodným stykom,
neznamenali by zánik záväzku žalovaného a žaloba by bola, čo i čiastočne dôvodná. Žalobca ďalej
namieta, že súd prvej inštancie nevyhodnotil jeho argumenty, resp. vyhodnotil skutkovo nesprávne, či
došlo k užívaniu predmetu nájmu po dobu neplatenia nájomného žalovaným. Žalovaný po celú dobu

neplatenia nájomného predmet nájmu užíval na uskladnenie tovaru, manipuláciu s ním a vykonávanie
všetkých činností s výnimkou otvorenia prevádzky pre verejnosť. Nebolo mu síce umožnené vytvárať
zisk (čo by však mohol formou eshopu), ale bola zachovaná možnosť skladovať tovar a manipulovať,
a pod. Žalobca má za to, že ani táto podmienka na úplnú zľavu z nájomného nebola splnená a tú súd
prvej inštancie nesprávne právne posúdil. Žalobca zastáva právny názor, že v prejednávanej veci podľa

zákona č.116/1990 Zb. je možné žiadať pomernú zľavu z nájmu len a výlučne v dôsledku zavineného
porušenia povinností vyplývajúcich zo zmluvy na strane prenajímateľa. Za takéto porušenie nemožno
považovať pandémiu ochorenia COVID-19 a preto nezakladá právo nájomcu na takúto zľavu. Má za
to, že aj pre právnu úpravu zľavy z nájomného je potrebné aplikovať zásady aplikácie subsidiárnych
právnych predpisov, pričom nakoľko zákon č. 116/1990 Zb. má na rozdiel od Občianskeho zákonníka

svoju vlastnú, osobitú úpravu prípadov, kedy je možné zo strany nájomcu požadovať zľavu z nájomného,
je vylúčené, aby na predmetný právny problém boli aplikované všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka ( § 673 a § 674 ). Žalobca zároveň namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s
dôvodnou argumentáciou žalobcu o zahrnutí sporných faktúr o nájomnom, ktoré boli súčasťou návrhu,
do účtovníctva žalovaného a odpočte DPH z nich, čím potvrdil žalovaný daňovú a účtovnú evidenciu

nároku, o ktorom následne tvrdil, že započítaním zanikol. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel.

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odôvodnenie rozsudku je dostatočné
a spĺňa všetky atribúty predpokladané právnymi predpismi. K podstatnej odvolacej argumentácii uviedol,

ževýkladčl.14ods.14.2Zmluvysúdomprvejinštanciejesprávny.Akovyplývazčl.14ods.14.2Zmluvy,
strany sporu sa v Zmluve dohodli jednoznačne na tom, že v prípade akéhokoľvek prerušenia, ktoré
nezavinil nájomca, vzniká nárok na odpustenie nájomného. Uzatvorenie predmetu nájmu pre verejnosť
bolo povinné v zmysle právnych aktov ÚVZ SR, ktoré imperatívne prikazovali prevádzkovateľom určitých
prevádzok (medzi ktoré patrí aj prevádzka žalovaného) mať ich uzatvorené pre verejnosť ako prevenciu

pred šírením ochorenia COVID-19. Žalovaný bol povinný tento príkaz autorít rešpektovať, a preto svoju
prevádzkuvpredmetenájmuuzatvoril.Tentofaktvylučuje,žebybolouzatvorenieprevádzkyžalovaného
zavinené žalovaným. V zmysle vyššie uvedeného žalovaný má za nepochybné a nesporné, že situácia,
kedy bola prevádzka žalovaného povinne uzatvorená na základe opatrení ÚVZ SR, je subsumovateľná
pod tzv. vyššiu moc. Všetky podmienky na vznik nároku žalovaného na odpustenie nájomného boli

splnené a žalovaný si tento nárok u žalobcu uplatnil riadne a včas a v zmysle čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy.
Žalobca ďalej v odvolaní tvrdí, že situácia povinného uzatvorenia predmetu nájmu z dôvodu pandémie
v čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy uvedená nie je, a preto teda podľa žalobcu nemá vzniknúť nárok žalovaného
na odpustenie nájomného. Tento argument považuje žalovaný za účelový a nesprávny, nakoľko v
čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy je explicitne vyjadrené, že ide o príklad situácií a udalostí, na ktoré by sa

odpustenie nájomného vzťahovalo. Výpočet situácií v čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy je iba demonštratívny.
K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že nárok na odpustenie nájomného je daný iba v prípadoch, kedy
má žalobca ako prenajímateľ kontrolu nad týmito vadami resp. ich odstránením, žalovaný uviedol, že
toto tvrdenie žalobcu je v príkrom rozpore s voľou strán vyjadrenou v čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy, kde jeexplicitne uvedené, že nárok na odpustenie nájomného vzniká aj v prípadoch mimo kontrolu žalobcu ako
prenajímateľa („t.j. vrátane prípadov mimo kontroly Prenajímateľa ako napr. “). Podľa názoru žalovaného
je interpretácia čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy súdom prvej inštancie správna a presvedčivá a akákoľvek iná

interpretácia by bola v priamom rozpore s gramatickým výkladom ako aj s voľou strán prejavenou v
predmetnom čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy, čo by bol neprípustný výklad. K nepoctivému obchodnému styku,
ktorého sa mal žalovaný údajne dopustiť tým, že sa nezúčastnil dotačnej schémy MH SR, žalovaný
uviedol, že neprijatie návrhu žalobcu na dohodu o zľave z nájomného a následného čerpania dotácií
zo strany žalovaného nemá akúkoľvek relevanciu k prejedávanej veci. S poukazom na § 13c ods. 10

zákon č. 71/2013 Z. z. žalovaný uviedol, že zákonodarca predpokladal dohodu zmluvných strán, a teda
neprijatie tejto dohody zo strany žalovaného nemôže mať žiadne negatívne dopady na žalovaného.
Pri neakceptovaní dohody o zľave a následnej neúčasti na dotačnom programe nešlo pritom o žiadne
arbitrárne ani osobné konanie zo strany žalovaného. Nakoľko dotačný program mal limit, koľko môže
jeden subjekt čerpať finančných prostriedkov, žalovaný čerpal dotácie iba v prevádzkach, pri ktorých
nemal zmluvne zakotvený nárok na odpustenie nájomného. Nakoľko v prípade zmluvného vzťahu so

žalobcom takýto nárok na odpustenie nájomného zmluvne zakotvený mal, rozhodol sa z dôvodu konania
s odbornou starostlivosťou nečerpať dotáciu na nájomné v tomto projekte. Nevyužitie práva žalovaného
zúčastniť sa dotačnej schémy nemôže znamenať porušenie zásady poctivého obchodného styku. K
tvrdeniu žalobcu, že počas obdobia povinného uzatvorenia predmetu nájmu došlo k užívaniu predmetu
nájmu po dobu neplatenia nájomného žalovaným a že po celú dobu neplatenia nájomného mal žalovaný

predmet nájmu užívať na uskladnenie tovaru, manipuláciu s ním a vykonávanie všetkých činností s
výnimkou otvorenia prevádzky pre verejnosť, žalovaný uviedol, že predmetom Zmluvy nie je skladovanie
zásob ani zariadenia v nehnuteľnosti žalobcu ako naznačil žalobca a strany sporu neuzatvorili zmluvu
o skladovaní, ale práve zmluvu o nájme s jasne definovaným účelom nájmu (prevádzkovanie predajne,
v ktorej sa predáva tovar konečným spotrebiteľom), pričom tento účel nebolo možné naplniť a žalovaný

nemohol predmet nájmu užívať na dohodnutý účel z dôvodu, ktorý nebol zavinený žalovaným. Žalovaný
trvá na tom, že predmet nájmu nemohol užívať na účel nájmu z dôvodu opatrení resp. vyhlášok ÚVZ,
ktoré mu to znemožňovali, a z tohto dôvodu vznikol žalovanému nárok na odpustenie nájomného v
zmysle čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy. K argumentácii žalobcu o zahrnutí sporných faktúr o nájomnom na
strane žalovaného tento uviedol, že z účtovného hľadiska nie je možné opraviť/zmeniť kontrolný výkaz

bez aktivity žalobcu a tento kontrolný výkaz žalovaného bol podaný ešte predtým, ako žalovanému
ako nájomcovi vôbec vznikol nárok na odpustenie nájomného z dôvodu, že nájomné sa platí v zmysle
Zmluvy vopred a žalovaný nemohol predpokladať, že budú vydané opatrenia/vyhlášky ÚVZ SR, ktoré
mu znemožnia prevádzkovať svoju prevádzku v predmete nájmu, a teda, že žalovanému vznikne nárok
na odpustenie nájomného. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1
CSP, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín
verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej
tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 02.07.2025. Rozsudok bol verejne vyhlásený

dňa 15.07.2025. Po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie, s obsahom súdneho
spisu, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadreniami v odvolacom konaní a listinami založenými v súdnom
spise, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné potvrdiť.

15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Podľa § 387 ods. 2, CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu
dôvodov odvolania žalobcu a konania, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, odvolací súd konštatuje

vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu vyvodil správne právne závery, svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP dostatočne presvedčivo odôvodnil a jeho závery nie sú arbitrárne. Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie.Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného
procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa preto obmedzuje len na skonštatovanie

správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, na odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazuje,
nakoľko sa s ním stotožňuje a na doplnenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a k
podstatným tvrdeniam uvedených v odvolaní, odvolací súd uvádza nasledovné:

18. Predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie nájomného a spoločných

prevádzkových nákladov v súlade so Zmluvou o nájme nebytových priestorov zo dňa 09.05.2017
a dohodami o platbách nájomného a spoločných prevádzkových nákladov za rok 2020 a 2021
uzatvorenými medzi žalobcom a žalovaným, v sume 35.031,80 eur spolu s príslušenstvom za obdobie,
počas ktorého žalovaný nemohol užívať predmet nájmu na účel dohodnutý v Zmluve z dôvodu vyhlášok
Úradu verejného zdravotníctva SR, ktoré boli prijaté v dôsledku prijatých mimoriadnych opatrení v
súvislosti so zamedzením následkov šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19, kedy

žalovaný musel mať predmet nájmu uzatvorený, a to v období od 16.03.2020 do 05.05.2020 (vrátane) a
od 19.12.2020 do 18.04.2021 (vrátane). Žalovaný si u žalobcu listom zo dňa 30.03.2020 uplatnil právo
na odpustenie platieb nájomného vo výške 100 % odo dňa 14.03.2020 až do dňa, kedy bude môcť
otvoriť prevádzku pre verejnosť s odvolaním sa na ustanovenie čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy. Rovnako tak
urobil aj za obdobie odo dňa 21.12.2020 až do dňa, kedy bude môcť otvoriť prevádzku pre verejnosť.

Žalovaný odmietol uhradiť žalobcom uplatňovanú pohľadávku s odôvodnením, že časť pohľadávky
žalobcu nevznikla (z dôvodu uplatneného práva žalovaného na odpustenie 100% výšky nájomného),
časť pohľadávky zanikla započítaním s pohľadávkou žalovaného (uhradené nájomné za obdobie, ktoré
vzhľadom na nárok žalovaného na odpustenie nájomného hradené nemalo byť) a časť zanikla úhradou
zo strany žalovaného.

19. Z odvolaním napadnutého rozhodnutia vo veci samej je zrejmé, že súd prvej inštancie sa potreboval
vysporiadať primárne s otázkou, či ustanovenie čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy bolo dojednané platne a plynú
stranám z neho vzájomné práva a povinnosti, a teda konkrétne či žalovaný v zmysle uvedeného
dojednania Zmluvy mal právo na odpustenie nájomného za splnenia podmienok uvedených v dotknutom

čl. 14.2 Zmluvy. Od vyriešenia tejto otázky bolo závislé posúdenie, či žalovaný nemusel platiť nájomné
za obdobie zatvorenia prevádzky počas pandémie COVID -19 a s tým súvisiacich opatrení, a na to
nadväzujúca obrana žalovaného spočívajúca v kompenzačnej námietke (jednostranný zápočet časti
pohľadávky žalovaného), pričom súd prvej inštancie dospel k záveru o neopodstatnenosti žaloby.
Vyhodnotil, že v ustanovení čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy strany si platne dojednali, že žalovaný (nájomca)

nie je povinný platiť nájomné, ak prerušenie prevádzky nespôsobil, resp. nezavinil a prerušenie
prevádzky trvá viac ako 48 hodín. Podmienky pre odpustenie nájomného boli kumulatívne splnené s
tým, že žalovaný si uplatnil u žalobcu odpustenie nájomného za obdobie povinne uzavretej prevádzky
žalovaného, vzhľadom na čo súd prvej inštancie sa stotožnil tiež s obranou žalovaného a jednostranné
započítanie vyhodnotil ako platné.

20. Žalobca v podstatnej časti odvolacej argumentácie namieta nesprávnu interpretáciu ustanovenia čl.
14 ods. 14.2 Zmluvy zo strany súdu prvej inštancie, ktorou rozšíril aplikáciu predmetného zmluvného
dojednania umožňujúceho odpustenie nájomného aj na dôvod pandemických opatrení, čo je podľa
názoru žalobcu nad rámec doslovného dojednania textu Zmluvy. Odvolací súd sa nestotožnil s touto

námietkou žalobcu, ktorý argumentuje, že situácia ako vznik pandémie alebo prijatie aktov verejnej
moci nie sú vyslovene uvedené v Zmluve a preto pokiaľ by sa malo vychádzať zo znenia Zmluvy, malo
by sa ustanovenie čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy uplatniť len pri dôvodoch v nej zakotvených. Odvolací súd
v zhode so súdom prvej inštancie zastáva názor, že žalobca a žalovaný boli pri uzatváraní Zmluvy
viazaní ustanoveniami príslušných zákonov a zmluvné dojednanie v zmysle čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy nie

je v rozpore so žiadnym kogentným ustanovením. Pokiaľ by predmetné zmluvné dojednanie nemalo
pokrývať situáciu, kedy by došlo k nemožnosti užívania predmetu nájmu z dôvodu rozhodnutia Úradu
verejného zdravotníctva SR (ako v prípade pandemických opatrení), bolo by potrebné takúto výnimku
do zmluvy zakotviť, nakoľko zo znenia sporného zmluvného ustanovenia čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy:
„V prípade, ak z akéhokoľvek dôvodu dôjde k vynútenému prerušeniu prevádzky Nájomcu, ktoré

nastalo bez zavinenia Nájomcu (t.j. vrátane prípadov mimo kontroly Prenajímateľa ako napr. živelnej
udalosti, požiaru, úderu blesku, výbuchu, vojny, teroristickej akcie, výpadku elektrického prúdu alebo
dodávok vody, prípadne výpadku iných služieb a médií a služieb, ktoré sú nevyhnutné pre prevádzku
maloobchodnej predajne) a ktoré trvá po dobu viac ako štyridsaťosem (48) hodín, nie je Nájomcapovinný po uplynutí štyridsiatich ôsmich (48) hodín od vzniku prerušenia prevádzky Nájomcu platiť
Prenajímateľovi nájomné, a to až do doby, pokiaľ nebude obmedzenie v plnom rozsahu odstránené a
prevádzka obnovená.“ vyplýva, že situácia, kedy bola prevádzka žalovaného povinne uzatvorená na

základe pandemických opatrení, je subsumovateľná pod dané ustanovenie čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy.
Nakoľko boli kumulatívne splnené podmienky vymedzené v tomto ustanovení, žalovaný nebol povinný
platiť žalobcovi nájomné počas obdobia, kedy pre pandemické opatrenia nemohol užívať predmet
nájmu a mal nútene uzatvorenú predajňu. Rovnako nemožno súhlasiť ani s názorom žalobcu, že pokiaľ
prenajímateľ (žalobca) nemohol zabezpečiť odstránenie dôvodov obmedzenia prevádzky, z toho podľa

názoru žalobcu bolo logicky vyvoditeľné, že dôvody podľa čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy sú len také, u ktorých
je v moci žalobcu ich odstrániť, čo má v oporu aj v § 8 zákona č. 116/1990 Zb. V tejto súvislosti odvolací
súd opäť odkazuje na znenie ustanovenia čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy, ktoré je aplikovateľné na akéhokoľvek
dôvody vynúteného prerušenia prevádzky nájomcu (žalobcu), ktoré nastalo bez jeho zavinenia (t.j.
vrátane prípadov mimo kontroly Prenajímateľa (žalobcu). V zmysle čl. 14.2 Zmluvy poslednej vety:
„Prenajímateľjepovinnýzabezpečiťodstráneniedôvoduprerušeniaprevádzkybezzbytočnéhoodkladu,

pokiaľ je to možné“. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva povinnosť žalobcu ako
prenajímateľa odstrániť dôvod prerušenia prevádzky, pokiaľ je to možné, a nie ako nesprávne vyvodzuje
žalobca, že dôvody podľa čl. 14 ods. 14.2 Zmluvy sú len také, pri ktorých je v moci žalobcu ich odstrániť.
Žalobca v odvolaní zdôraznil, že v dôsledku prijatých opatrení predmet nájmu trpel vadou (ak vôbec), ale
samotný výkon dohodnutého účelu nie. Podľa názoru žalobcu protipandemické opatrenia nespôsobili

či už fyzické alebo právne vady prenajatého priestoru a k zániku povinnosti platiť nájomné nedošlo,
čo podľa názoru žalobcu možno vyvodiť aj z ustanovenia § 3b) zákona č. 62/2020 Z.z., v zmysle
ktorého prenajímateľ nemôže do 31.12.2020 jednostranne ukončiť nájom nehnuteľnosti vrátane nájmu
bytu alebo nebytového priestoru pre omeškanie nájomcu s platením nájomného vrátane úhrad..., ak
omeškanie nájomcu vzniklo v dôsledku okolností, ktoré majú pôvod v šírení nebezpečnej nákazlivej

ľudskej choroby Covid-19. Odvolací súd aj v tomto prípade nesúhlasí s uvedenou argumentáciou
žalobcu, že k zániku povinnosti platiť nájomné žalovaným v rozhodnom období nedošlo. Žalobca
a žalovaný mali zmluvne upravené v čl. 14 ods. 14.2. Zmluvy, že žalobca za splnenia uvedených
podmienok nie je povinný platiť nájomné. Odkaz žalobcu na ustanovenie § 3b) zákona č. 62/2020 Z.z.
v tomto prípade nemá relevanciu na posudzovanú situáciu.

21. Vo vzťahu k odvolacej námietke, že súd prvej inštancie sa nevenoval zásadnej argumentácii žalobcu,
že žalovaný vykonával svoje práva v rozpore s poctivým obchodným stykom tým, že neparticipoval v
prípade žalobcu na dotačnom programe a znevýhodnil žalobcu voči ostatným veriteľom žalovaného z
titulu platieb nájomného svojich prevádzok, odvolací súd odkazuje na bod 26. napadnutého rozsudku,

v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že „pre posúdenie nároku žalobcu taktiež nie je rozhodujúce,
akým spôsobom si žalovaný uplatňoval poskytovanie dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva
Slovenskej republiky.“ Podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne je tým vyjadrené, že súd prvej
inštancie nevyhodnotil ako relevantné pre posúdenie nároku žalobcu, akým spôsobom partcipoval
na dotačnom programe žalovaný. Odvolací súd plne akceptuje konanie žalovaného, ktorý v tejto

súvislosti ozrejmil, že čerpal dotácie iba v prevádzkach, pri ktorých nemal zmluvne zakotvený nárok
na odpustenie nájomného. Nakoľko v prípade zmluvného vzťahu so žalobcom nárok na odpustenie
nájomného zmluvne zakotvený mal a má, rozhodol sa z dôvodu konania s odbornou starostlivosťou
nečerpať dotáciu na nájomné v tomto projekte. Takéto konanie nie je možné kvalifikovať ako nepoctivý
obchodný styk, ale čisto pragmatické rozhodnutie sledujúce minimalizovanie nákladov. Žalovaný nemal

povinnosť participovať na dotačnom programe.

22. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie vyhodnotil skutkovo nesprávne, či došlo
k užívaniu predmetu nájmu po dobu neplatenia nájomného žalovaným, ktorý v tomto období predmet
nájmu užíval na uskladnenie tovaru, manipuláciu s ním a vykonávanie všetkých činností s výnimkou

otvorenia prevádzky pre verejnosť, z dôvodu ktorého žalobca má za to, že ani táto podmienka na úplnú
zľavu z nájomného nebola splnená a tú súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, odvolací súd s
odkazom na čl. 3.1 Zmluvy uvádza, že účelom nájmu je prevádzkovanie maloobchodnej predajne so
spotrebným tovarom. Účel nájmu je teda v zmysle Zmluvy prevádzkovanie maloobchodnej predajne, v
ktorej sa predáva tovar konečným spotrebiteľom a nie skladovanie zásob alebo zariadenia. Záver súdu

prvej inštancie o tom, že žalovaný ako nájomca nemohol užívať predmet nájmu na účel dohodnutý v
zmluve, je správny.23. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neopodstatnenosti žalobou
uplatneného nároku. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil vrátane výkladu ustanovenia čl.
14 ods. 14.2 Zmluvy s tým, že podmienky na vznik nároku žalovaného na odpustenie nájomného boli v

zmysle uvedeného článku nájomnej zmluvy splnené a žalovaný si riadne tento nárok u žalobcu uplatnil.
Prerušenie prevádzky žalovaného bolo spôsobné bez zavinenia žalovaného, v dôsledku mimoriadnych
opatrení v súvislosti so zamedzením šírenia COVID-19 s tým, že predmet nájmu nemohol na dohodnutý
účel vôbec užívať, a preto nebol povinný platiť nájomné za obdobie, kedy bola prevádza zatvorená.
Podmienky pre odpustenie nájomného boli kumulatívne splnené s tým, že žalovaný si oprávnene uplatnil

u žalobcu odpustenie nájomného za obdobie povinne uzavretej prevádzky žalovaného, vzhľadom
na záver ktorý odvolací súd súhlasí rovnako so záverom súdu prvej inštancie, ktorý jednostranné
započítanie pohľadávky žalovaného vyhodnotil ako platné. Časť pohľadávky žalobcu vzhľadom na
uvedené nevznikla, časť zanikla zápočtom a zvyšok úhradou, čo vyplýva z obsahu spisu.

24. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo

16.11.2011, sp. zn. 6Cdo 145/2011).

25. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani
nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výroku napadnutého rozsudku, odvolací
súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je

vecnesprávneaztohodôvoduodvolacísúdviazanýodvolacímidôvodmivzmysle§380CSPnapadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny potvrdil, nakoľko
neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané odvolateľom.

26.Odvolacísúdpotvrdilnapadnutýrozsudokajvovýrokuotrováchkonania,nakoľkosúdprvejinštancie

správne v súlade s § 255 a § 262 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov konania v súlade so zásadou
úspechu v konaní.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov

odvolaciehokonaniavovýške100%,keďžebolvodvolacomkonaníplneúspešný.Zákonnépredpoklady
pre rozhodnutie podľa § 257 CSP neboli splnené.

28. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu
môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. - Exekučný poriadok).