Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. august 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312204390
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6312204390.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Martiny Holecovej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v spore žalobcu
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/X, D., v konaní zastúpený: Advokátska kancelária
PALČÍK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto,
IČO: 55 465 714, proti žalovanej Beata Janštová, so sídlom Pestovateľská 1825/19, 977 01 Brezno,
IČO: 37 893 751, právna forma –podnikateľ - fyzická osoba nezapísaná v obchodnom registri
podnikajúca súčasne ako osoba so slobodným povolaním, v konaní zastúpená: JUDr. Ľubomír Hlbočan,
advokát, so sídlom Vajnorská 20, 831 03 Bratislava 3, IČO: 31 772 854, o zaplatenie 3.335,99 Eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko
Brezno, č.k. BR-6C/399/2012-467 zo dňa 31. mája 2024 a o odvolaní žalobcu proti dopĺňaciemu
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno, č.k. BR-6C/399/2012-497 zo dňa 7.
augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno, č.k. BR-6C/399/2012-467 zo dňa 31.
mája 2024 p o t v r d z u j e .

II. Dopĺňací rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno, č.k. BR-6C/399/2012-497
zo dňa 7. augusta 2024 p o t v r d z u j e .

III. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vo výroku I. žalobu zamietol a vo výroku II. rozhodol, že
žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie v napadnutom dopĺňacom rozsudku uložil žalobcovi povinnosť nahradiť štátu trovy

konania v rozsahu 100 %.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že pôvodný žalobca D. E. sa
žalobou osobne podanou na súde dňa 15.05.2012 domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 3.335,99
Eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Podanú žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako postupník
uzatvoril so spoločnosťou T&T staving, a.s., IČO: 36 037 532 (ďalej len „T&T staving, a.s.“) ako
postupcom Zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 14.10.2011, predmetom ktorej bol odplatný prevod

pohľadávok postupcu voči žalovanej v celkovej výške 8.815,45 Eur s prísl. na žalobcu. Žalobca
si voči žalovanej uplatnil časť postúpenej pohľadávky, ktorá vyplýva z faktúry č. 2010054 zo dňa
10.08.2010, splatnej dňa 17.08.2010, vystavenej na sumu 3.335,99 Eur. Uvedenou faktúrou bola
žalovanej vyfakturovaná cena prác strojom IVECO + HR na stavbe „Senník Brezno – Lúčky“, ktorépostupcavykonalvprospechžalovanej,pričomsprávnosťfaktúryajejprevzatiebolipotvrdenépodpisom
manželažalovanej.ŠpecifikáciavykonanýchprácjezaznamenanávZáznameoprevádzkestrojazodňa
26.04.2010. Žalovaná si svoj záväzok voči žalobcovi ako novému veriteľovi nesplnila ani v dodatočne

poskytnutej lehote.

4. Žalovaná žalobu žiadala zamietnuť. Uviedla, že pôvodný žalobca nemohol pohľadávku voči žalovanej
nadobudnúť, lebo žalovaná spoločnosti T&T staving, a.s. nič nedlžila, zmluva o postúpení pohľadávok je
preto neplatná. Žalobca si uplatňuje údajný dlh z faktúry č. 2010054, ktorá bola vystavená neoprávnene.

Žalovaná listom zo dňa 22.11.2011 žalobcovi oznámila neplatnosť Zmluvy o postúpenej pohľadávke pre
neexistenciu dlhu. Žalobca na to odpovedal listom zo dňa 09.12.2011. Následne žalovaná listom zo
dňa 19.12.2011 žalobcovi oznámila, že nemala žiadne dlhy voči spol. T&T staving, a.s., že postúpenie
neexistujúceho a vymysleného dlhu je absolútne neplatným právnym úkonom a že fakturovať práce,
ktoré nikto nevykonal, nezakladá právo na preplatenie vymyslenej faktúry. Žalobca podal na žalovanú
trestné oznámenie Okresnému riaditeľstvu PZ Brezno vo veci prečinu podvodu, ktoré bolo zrejme

uznesením vyšetrovateľa odmietnuté. V minulosti sa jej spol. T&T staving, a.s. snažila poslať faktúry,
avšak žalovaná tieto faktúry spol. T&T staving, a.s. vrátila viackrát späť, lebo boli neoprávnené.
Pohľadávky, ktoré spol. T&T staving, a.s. údajne postúpila na žalobcu, neexistujú, pretože na faktúrach,
ktoré boli v minulosti žalovanou vrátené, boli fakturované práce, ktoré spol. T&T staving, a.s. nikdy
nevykonala.

5. Pôvodný žalobca v ďalšom priebehu konania uviedol, že pohľadávka je oprávnená, o čom
existujú relevantné účtovné doklady, pracovné záznamy, aj svedkovia, ktorí práce na stavbe vykonali.
Pohľadávku nadobudol od spol. T&T staving, a.s., jednal s p. F., ktorý mal voči nemu podlžnosti a vyriešili
to postúpením pohľadávky. Na základe informácií od p. F. bol právny predchodca žalobcu presvedčený,

že nárok je dôvodný. Vykonanie prác môžu dosvedčiť viacerí pracovníci firmy. Práce prevzal a odsúhlasil
manžel žalovanej, ktorý konal za žalovanú, čo potvrdil podpisom na faktúre a v prípade, ak by svoj podpis
poprel, právny predchodca žalobcu navrhol v tomto smere vykonať znalecké dokazovanie. Navrhol
vykonať výsluch svedka G. H. F., stavbyvedúceho G. I. C., ktorý dozoroval celú stavbu a konzultoval
práce so zástupcom žalovanej, manželom žalovanej p. J., ktorý dokončené práce prevzal, čo potvrdil aj

svojím podpisom, ináč by nedostal od spol. T&T staving, a.s. povolenie na kolaudáciu, ktoré mu bolo
doručené s príslušnými dokladmi potrebnými ku kolaudácii. Ďalej navrhol vykonať výsluch svedkov K.,
A., L. a C..

6. Žalovaná v ďalšom priebehu konania uviedla, že medzi spol. T&T staving, a.s. a žalovanou bola

dňa 20.03.2009 uzatvorená Zmluva o dielo č. 5/09/R, v ktorej bola dohodnutá pevná cena diela
496.758,48 Eur. V zmluve bolo dohodnuté, že upravovať, dopĺňať a meniť zmluvu možno len písomnou
formou dodatkom k zmluve. Boli vyhotovené dva dodatky. V prvom bolo dohodnuté zloženie zálohy
266.000,- Eur, v druhom došlo k zmene ceny, ktorá bola navýšená o 197.503,11 Eur. Celková cena
diela vo výške 694.261,59 Eur bola zaplatená z prostriedkov štátnej poľnohospodárkej agentúry, ktorá

projekt financovala, a to dokonca s preplatkom 700,- Eur, čo bolo zistené dodatočne. Žiaden iný
právny vzťah medzi spol. T&T staving, a.s. a žalovanou nebol. Poukázala i na spor vedený súdom
pod sp. zn. 7Cb/118/2014 medzi žalobcom K Consult proti žalovanej, kde súd rozsudkom žalobu
zamietol. Predmetom tohto sporu bola zmluva o dielo, ako aj v danej veci, pričom bolo preukázané,
že išlo o neplatne postúpenú pohľadávku, lebo táto bola vyrovnaná. Bolo tiež preukázané, že listiny sa

v účtovníctve spoločnosti T&T staving, a.s. nenachádzajú. Všetky práce, ktoré boli vykonané v súvislosti
so zmluvou o dielo, boli zaplatené. Boli zaplatené aj práce, ktoré sú vyfakturované vo faktúre predloženej
kpodanejžalobe.Žalovanápotvrdila,ževšetkozariaďovaljejmanžel,nakoľkoonabolanamaterskej.Po
nahliadnutí na spornú faktúru uviedla, že nevie o čo ide. S manželom sa podpisujú podobne. Žalovaná
poprela, že by práce boli objedané jej manželom. K žalobe bola priložená faktúra a aj rukou písaný

výkaz prác IVECO na č.l. 19 spisu, z ktorého vyplýva, že žiadne práce tam nie sú nikým ani prevzaté
a nepodpísané, dokonca ani nie sú podpísané tými vodičmi, ktorých žalobca spomínal (pán M., pán
K.). Do stavebných denníkov T&T staving sa zapisovali i stavebné stroje, ktoré pracovali na tej stavbe.
Práce strojmi IVECO v dátumoch rozhodných podľa dôkazu na č.l. 19 spisu však v stavebnom denníku
nie sú vykazované.

7. Žalobca v priebehu konania poukázal na to, že predmetom tohto konania sú tzv. „naviac práce“,
ktoré neboli súčasťou zmluvy o dielo, ktorá sa prejednávala vo veci vedenej pod sp. zn. 7Cb/118/2014.
Z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Cob/106/2019 – 948 vydaného v tejto vecinevyplýva úhrada pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu. Z doterajšieho stavu konania má za to,
že namietaný rozsah diela (zo strany žalovanej) bol vykonaný. Ako prvý dôkaz o tom svedčí záznam
o prevádzke stroja (Senník Brezno – Lúčky), kde sa nachádza podpis manžela žalovanej. Pri pohľade

na zápisnicu na čl. 134 spisu je evidentné, že práve manžel žalovanej pán J. prevzal dokumenty, ktoré
podľa jeho slov boli „potrebné pre banku.“ O prítomnosti pána J. svedčí svedkyňa p. N., D. L. a p. C..
Svedok pán G. A. uviedol, že práve on vystupoval vo funkcii vodič – strojník, pričom jednotlivé práce mu
zadával aj pán J., a to nad rámec pôvodnej zmluvy o dielo. Tento svedok ďalej vypovedal aj to, že pán J.
to potreboval z dôvodu nejakej kontroly. Vzhľadom na všetky dôkazy (priame či nepriame – svedkovia,

listiny a pod.) mal za to, že rozsah ako aj vykonanie diela mimo pôvodného rámca zmluvy o dielo, bolo
preukázané. Hlavnou argumentačnou líniou žalovanej je len to, že pohľadávka žalobcu (jeho právnych
predchodcov) zanikla z dôvodu, že táto bola uhradená, keďže mala byť údajne súčasťou pôvodnej
zmluvy o dielo. Žalobca o tejto úhrade ešte z pôvodnej zmluvy o dielo nemá vedomosť, žalovaná len
odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý však jednoznačnú zmienku o prácach
vyplývajúcich z tejto zmluvy neobsahuje. Žalobcovi je zo súdneho spisu známe, že pôvodná Zmluva o

dielo č. 05/09/R bola financovaná v rámci NFP (alebo iného obdobného projektu) od Pôdohospodárskej
platobnej agentúry (ďalej aj „PPA“). Žalobca navrhol pripojiť spis PPA v súvislosti so Zmluvou o dielo
č. 05/09/R, z ktorého by bolo možné zistiť, či aj tieto práce boli preplácané v rámci tohto projektu
resp. žalobca v rámci edičnej povinnosti a informačnej povinnosti navrhol dôkaz dopytovaním PPA o
preplatení aj týchto prác v súvislosti so Zmluvou o dielo č. 05/09/R. Žalobca nevie z predloženého

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zistiť, či aj tieto naviac práce boli predmetom uvedeného
sporu, keďže v spore sa spomína Faktúra č. 20090177. Záverom navrhol ďalší dôkaz a síce, aby
žalovanej bola uložená povinnosť predloženia kontrolného výkazu DPH za mesiac 07/2010 a 8/2010.
Žalobca nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku z vykonaných prác a bez ohľadu na
to, či protistrana namieta, alebo nenamieta uzatvorený písomný dodatok k zmluve o dielo. Mal za to,

že v takom prípade by to minimálne malo byť posudzované ako bezdôvodné obohatenie. Všetky úkony
súvisiace s dielom vykonával manžel žalovanej, čo vyplýva z výpovede svedkov. Poukázal na č.l. 17,
18 a 19 spisu, z ktorého vyplývajú podpísané a prevzaté a odsúhlasené faktúry pánom J.. Čo sa týka
námietky žalovanej, že nebol uzatvorený písomný dodatok, pre platnosť zmluvy sa nevyžaduje písomný
podpísaný dodatok, ale úplne postačuje, či boli alebo neboli vykonané tieto práce. Nebolo preukázané,

že právny predchodca žalobcu nevykonal práce pre žalovanú. Svedok A. vypovedal, že tieto práce si
objednal a zároveň svedok vykonal tieto práce pre pána J.. Podstatný je zistený skutkový stav z ktorého
vyplýva, že práce boli odovzdané a nie či sa nachádzali alebo nenachádzali v stavebnom denníku.
Poukázal na podpisy na faktúrach, kde sa podpísal pán J..

8. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi spol. T&T staving, a.s.
ako zhotoviteľom a žalovanou ako objednávateľom bola dňa 20.03.2009 uzatvorená Zmluva o dielo č.
05/09/R, predmetom ktorej bola realizácia stavby: Súkromná farma – rekonštrukcia objektu na chov
hovädzieho dobytka, ošipáreň, hnojisko, žumpa, spevnené plochy za dohodnutú cenu 496.758,48 Eur
s DPH. Následne k predmetnej zmluve boli uzatvorené dva dodatky. Dodatkom č. 1 zo dňa 22.04.2009

boladohodaoposkytnutízálohyzhotoviteľoviaDodatkomč.2zodňa04.09.2009boladohodaoprácach
naviac. V konaní nebolo sporné, že žalovanú pri jednaní so spoločnosťou T&T staving, a.s. v plnom
rozsahu zastupoval manžel žalovanej. Spol. T&T staving, a.s. vystavila žalovanej faktúru č. 2010054
vo výške 3.335,99 Eur, ktorou bola vyfakturovaná cena za práce strojmi IVECO. Žalovaná faktúru
neuhradila. Vyfakturované práce mali byť vykonané pri realizácii diela zo Zmluvy o dielo č. 05/09/R

a malo sa jednať o práce na senníku. Pohľadávka bola zmluvou zo dňa 14.10.2011 postúpená na
pôvodného žalobcu.

9. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná od začiatku konania namietala, že spol. T&T staving, a.s.
vyfakturované práce na senníku nikdy nevykonala, ide o vymyslený a neexistujúci dlh.

10. Vo vzťahu k tejto spornej skutočnosti súd prvej inštancie považoval za zistené, že svedok C. potvrdil,
že sa robilo niečo na senníku, pri ktorom videl IVECO s hydraulickou rukou a p. K.. Práce na senníku
potvrdil aj svedok G. F. a tiež svedok A., ktorý pracoval na stroji JCB, do senníka navážal panely
a potvrdil, že na senníku pracoval aj p. K. na stroji IVECO s hydraulickou rukou a pracovali tam aj

ďalší zamestnanci. Súd prvej inštancie preto vychádzal zo zistenia, že zo strany spol. T&T staving, a.s.
boli pre žalovanú práce nad rámec dojednanej zmluvy o dielo vykonané tzv. práce naviac na senníku.
Súd prvej inštancie za preukázané považoval i to, že ku zmene rozsahu predmetu diela dohodnutéhov Zmluve o dielo č. 05/09/R týkajúceho sa sporných prác nedošlo, dohoda o zmene zmluvy v tomto
rozsahu uzatvorená nebola.

11. Súd prvej inštancie na základe právneho zhodnotenia zisteného skutkového stavu dospel k záveru,
že ku vzniku nároku zhotoviteľa na zvýšenú cenu diela podľa § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka
v prípade jeho rozšírenia alebo zmeny (zvýšenie jeho kvality) je nevyhnutná predchádzajúca dohoda
objednávateľa a zhotoviteľa na rozšírení diela alebo jeho kvalitatívnej zmene, teda dohoda o zmene
zmluvy o dielo (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23 Cdo 2856/2009 zo dňa

21.10.2009). V danom prípade bola v zmluve dohodnutá cena diela, ktorá sa netýkala prác na senníku
a vyúčtovanie tzv. naviac prác podľa čl. VIII bod 8.3. bolo možné riešiť len dodatkom k zmluve, k čomu
ale medzi zmluvnými stranami nedošlo. Pokiaľ teda ku zmene zmluvy o dielo medzi zmluvnými stranami
nedošlo, v zmysle ust. § 549 Obchodného zákonníka nemožno od žalovanej požadovať zaplatenie ceny
za poskytnuté práce naviac.

12. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie nemal preukázaný ani vznik iného
zmluvného vzťahu s poukazom na skutočnosť, že dôvodnosť podanej žaloby v tomto smere nebolo
možné uznať len na základe predloženej faktúry.

13. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva tiež to, že súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou,

či je možné priznať žalobcovi požadovaný nárok titulom bezdôvodného obohatenia, pričom poukázal
na skutočnosť, že žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno nielen v tom smere, že zo strany jeho
právneho predchodcu došlo k uskutočneniu prác naviac, ale najmä, či tieto práce boli zrealizované vo
vyfakturovanom rozsahu.

14. Súd prvej inštancie vo vzťahu k rozsahu vykonaných naviac prác považoval za zistené, že faktúrou č.
2010054(č.l.18spisu)zodňa10.08.2010,splatnejdňa17.08.2010,spol.T&Tstaving,a.s.vyfakturovala
žalovanej sumu 3.920,99 Eur za práce strojom IVECO + HR na stavbe „Senník Brezno – Lúčky“.
Z fakturovanej sumy bola odpočítaná prijatá záloha 310,- Eur a záloha za PHM 275,- Eur. Žalovaná
mala zaplatiť 3.335,99 Eur. Faktúru vypracovala G. N. a je opatrená pečiatkou spoločnosti. Zároveň je

na faktúre rukou dopísaná poznámka „prevzal a odsúhlasil“ a nečitateľný podpis. K faktúre je pripojená
rukou písaná listina bez podpisov (č.l. 19 spisu), na ktorej sú zaznamenané práce dvoma vozidlami.
Z výpovede svedkyne N. súd prvej inštancie považoval za zistené, že práve táto listina bola podkladom
pre vypracovanie spornej faktúry. Keďže tento listinný dôkaz nebol nikým podpísaný, súd prvej inštancie
ho nepovažoval za spôsobilý preukázať rozsah vykonaných prác. Súd prvej inštancie poukázal tiež na

to, že neboli predložené záznamy o prevádzke vozidiel označených na prílohe faktúry, ktoré záznamy
podľa svedkov G. F. a A. vypisovali vodiči (záznam o prevádzke zo dňa 26.04.2010 sa týkal prevádzky
stroja JCB, strojník A. a je prílohou inej faktúry č. 2010055 znejúcej na sumu 999,60 Eur) a prítomnosť
týchto vozidiel na stavbe v dátumoch označených na prílohe spornej faktúry nebola preukázaná ani
oboznámením stavebného denníka žurnalizovaného v spise sp. zn. 7Cb/118/2014. Súd prvej inštancie

ďalej vychádzal zo zistenia, že manželovi žalovanej bola sporná faktúra odovzdaná v spol. T&T staving,
a.s. Ak by aj bolo preukázané, že na faktúre sa nachádza podpis manžela žalovanej, ktorý poprel, že by
to bol jeho podpis, z výpovede svedka G. F. vyplynulo, manžel žalovanej musel faktúru prevziať, nakoľko
svedokdalzamestnankyniampokyn,abymuostatnédokumentypotrebnévsúvislostisoZmluvouodielo
odovzdali až po prevzatí a odsúhlasení faktúry. Za tejto situácie potom podľa názoru súdu prvej inštancie

nebolo možné „odsúhlasenie a prevzatie“ faktúry považovať za skutočné a vážne, ak to bolo nevyhnutné
pre získanie ostatných potrebných podkladov týkajúcich sa samotnej zmluvy o dielo.

15. Zhodnotením zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je možné
žalobcovi priznať žalovanú sumu ani titulom vydania bezdôvodného obohatenia, keďže žalobcovi sa

nepodarilo preukázať rozsah prác vykonaných jeho právnym predchodcom pre žalovanú na senníku.

16. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že nevykonal dokazovanie v celom rozsahu navrhnutom do zmeny
v osobe pôvodného žalobcu na súčasného žalobcu, nakoľko strany vo zvyšnom rozsahu dokazovanie
doplniť nenavrhli (vyžiadanie spisu ČVS: ORP-33/OEK-BR-2012, výsluchy ďalších svedkov, znalecké

dokazovanie overením podpisu, atď.). Po zmene v osobe žalobcu žalobca žiadal pripojiť spis PPA v
súvislosti so Zmluvou o dielo č. 05/09/R za účelom zistenia, či aj tieto práce boli preplácané v rámci
projektu od PPA. Súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal s odôvodnením, že z obsahu predloženej
zmluvy o dielo bolo preukázané, že sporné práce naviac neboli obsahom tejto zmluvy a žalovanou neboliuhradené. Skutočnosť, že sa malo jednať o práce naviac a že nejde o pohľadávku za práce, ktoré boli
robené na základe Zmluvy o dielo, dosvedčil svedok G. F., ktorý výslovne uviedol, že „išlo o práce mimo
dohodnutých prác, ktoré boli financované z európskych fondov“. Súd nevykonal ani dôkaz navrhnutý

zo strany žalobcu, ktorý žiadal o predloženie kontrolného výkazu DPH za mesiac 07/2010 a 8/2010.
Súd prvej inštancie dal za pravdu žalovanej, že tento dôkaz je nerealizovateľný, nakoľko v roku 2010
nebol kontrolný výkaz k DPH vykazovaný. Kontrolné výkazy sa začali vykazovať až v roku 2014, pričom
zdôraznil, že základom pre úspech žalobcu mohlo byť len preukázanie tej skutočnosti, že skutočne zo
strany jeho právneho predchodcu došlo k realizácii prác vo fakturovanom rozsahu, čo sa ale žalobcovi

preukázať nepodarilo.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) a keďže v konaní bola úspešná žalovaná, súd prvej inštancie jej
priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.

18. V odôvodnení napadnutého dopĺňacieho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že súd vo veci
rozhodol rozsudkom č.k. BR-6C/399/2012-467 zo dňa 31.05.2024 tak, že žalobu zamietol (výrok I.) a
zároveň uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania (výrok II.). Súd prvej inštancie po vyhotovení
rozsudku zistil, že nerozhodol o trovách štátu, ktoré mu vznikli v súvislosti s vyplatením svedočného

vo výške 4,80 Eur (č.l. 110 spisu). Pretože v konaní bola úspešná žalovaná, súd prvej inštancie uložil
povinnosť zaplatiť štátu trovy konania v rozsahu 100% žalobcovi.

19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b), e), f) a h) CSP, teda z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

20. Žalobca namietal, že napadnutý rozsudok je pre žalobcu nepreskúmateľný a arbitrárny. Zmätočnosť
a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku podľa žalobcu spočíva v tom, že súd prvej inštancie
uviedol, že na základe vykonaného dokazovania jednotliví svedkovia potvrdili vykonanie prác, a teda

súd prvej inštancie mal za to, že zo strany spoločnosti T&T staving, a.s. boli pre žalovanú vykonané
práce naviac, avšak keďže nedošlo k dohode o rozšírení alebo zmene diela, nárok na cenu diela
nevznikol. V rámci prvej zmätočnosti tak súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku potvrdil, že síce
práce naviac vykonané boli, ale keďže absentuje dodatok k zmluve, žalobca nemá nárok na úhradu
tejto pohľadávky. Súd prvej inštancie tiež dospel k záveru, že nebol preukázaný rozsah týchto prác, a

preto sa nejedná ani o bezdôvodné obohatenie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku sa javí žalobcovi
ako arbitrárne a nepreskúmateľné, keďže na jednej strane súd prvej inštancie potvrdil vykonanie prác,
no súd prvej inštancie to neakceptoval z dôvodu absencie písomnej dohody, pričom na druhej strane
súd prvej inštancie nemal za preukázané vykonanie rozsahu prác, a teda podľa jeho názoru nešlo ani o
bezdôvodné obohatenie. Takáto argumentácia súdu prvej inštancie je z pohľadu žalobcu nespravodlivá,

keď žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie pri prejednaní veci a pri rozhodovaní musí nielen
rešpektovať právo, ale výklad a aplikácia práva musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí
byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a
formalisticky aplikované, a to bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušným
právnym predpisom. V zmysle ustanovenia § 549 Obchodného zákonníka podľa názoru súdu prvej

inštancie nedošlo k osobitnej dohode, a preto nemožno od žalovanej požadovať zaplatenie ceny, keď
súd prvej inštancie nemal za preukázaný ani vznik iného zmluvného vzťahu, keď úplne opomenul vznik
zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie preto iba mechanicky na prejednávanú
vec aplikoval ustanovenie § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka o povinnosti objednávateľa zaplatiť
zhotoviteľovi cenu diela dohodnutú iba v zmluve a z toho vyvodil nesprávny záver, že žalovaná nemá

povinnosť zaplatiť žalobcovi uplatnenú pohľadávku, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto konaní z dôvodu
vykonania naviac prác, resp. titulom bezdôvodného obohatenia. Okrem absencie vysporiadania sa s
otázkou bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie opomenul aj skutočnosť, či nešlo o úplne novú
zmluvu o dielo, a teda úplne nový právny vzťah titulom zmluvy o dielo. Napádané rozhodnutie je preto zpohľadu žalobcu nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a k odňatiu
možnosti konať pred súdom, keď bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 5Obdo/32/2013 zo dňa 10.02.2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4MCdo/6/2013 zo dňa 25.11.2013 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1ObdoV/10/2012 zo dňa 30.05.2023.

21. Za arbitrárne tiež žalobca považoval zhodnotenie súdu prvej inštancie v bode 22 odôvodnenia

napadnutého rozsudku, že „odsúhlasenie a prevzatie“ faktúry nie je možné považovať za skutočné a
vážne. Žalobca namietal, že p. J. ako subjekt konajúci v mene a na účet žalovanej v zmysle § 16
Obchodnéhozákonníkaprevzalaodsúhlasilfaktúruprávnehopredchodcužalobcu,keďpotomnásledne
súd prvej inštancie bez dostatočného odôvodnenia a dôkazov vyhlásil, že takéto odsúhlasenie nebolo
myslené vážne. Odkázal na bežnú prax v obchodných sporoch napr. v upomínacích konaniach, kde
prevzatie faktúry a jej odsúhlasenie v kontrolnom výkaze nevyžaduje osobitné preukazovanie kvality či

kvantity. Ak žalovaná (jej manžel) nesúhlasil s prácami, nemal faktúru odsúhlasiť. Odôvodnenie súdu
prvej inštancie o neodsúhlasení faktúry z dôvodu, že to nemyslel p. J. vážne, je nepreskúmateľné,
arbitrárne a porušujúce právo na spravodlivý proces, pričom zároveň došlo k neprimeranému
znevýhodneniu jednej sporovej strany. Súd prvej inštancie pre žalobcu z nezistených dôvodov
sám vyhodnotil, že uvedené prevzatie a odsúhlasenie faktúry nie je vážne. V právnom štáte je

neakceptovateľné, ak osoba vystupujúca za žalovanú potvrdí, uzná a prevezme faktúru za vykonané
práce, aby následne súd prvej inštancie jednoducho vyhlásil, že tento úkon nebol myslený vážne.

22. Žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že práce neboli uskutočnené v rozsahu
uplatnenom žalobcom. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že práce na senníku boli vykonané,

ako prvý dôkaz o tom svedčí záznam o prevádzke stroja (senník Brezno – Lúčky), kde sa naviac
nachádza podpis manžela žalovanej (skutočnou osobou vykonávajúcou všetky faktické úkony je manžel
žalovanej), a teda popieranie vlastného podpisu na predmetnom zázname o prevádzke stroja žalobca
považuje za účelové. Ako druhý dôkaz o tom svedčí prevzatá a odsúhlasená faktúra, svedkyne p. N.,
D. L. a pani C. potvrdili, že práve manžel žalovanej p. J. prevzal dokumenty, ktoré podľa jeho slov

boli potrebné pre banku. Z výsluchu svedka G. A. vyplýva, že manžel žalovanej J. J. tomuto vodičovi/
strojníkovi zadával jednotlivé práce, a to nad rámec pôvodnej zmluvy o dielo. Z výsluchu svedkyne G. N.
vyplýva, že táto vystavila namietanú faktúru, ktorá je predmetom sporu a následne z jej výsluchu vyplýva,
že práve p. J. si túto faktúru prevzal, odsúhlasil, na znak čoho ju takto podpísanú vrátil. Svedkyňa
C. L. potvrdila, že p. J. bol prítomný v obchodnej spoločnosti niekoľkokrát a potvrdila, že uvedené

práce boli vykonané mimo pôvodnej zmluvy o dielo, jednalo sa teda o naviac práce. Ďalší svedok O.
C. potvrdila, že pozná p. J., ktorý vykonával činnosti v mene žalovanej a naviac mu odovzdávala aj
viaceré dokumenty. Podľa žalobcu rozsah aj vykonanie tohto diela mimo pôvodného rámca zmluvy o
dielo bolo preukázané, keď všetky dôkazné prostriedky poukazujú na to, že p. J. nad rámec pôvodnej
zmluvy o dielo v mene žalovanej objednával a dohadoval rôzne výkony prác vrátane prác, ktoré sú

predmetom tohto sporu. Neskoršie námietky o nepravosti podpisu, teda že nejde o vykonané práce,
žalobca považoval za účelové. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že nemá vedomosť o tom, že by
akékoľvek vady boli zo strany žalovanej uplatnené. Súd prvej inštancie preto nesprávne zistil skutkový
stav, keď uviedol, že nemal preukázané vykonanie prác v dohodnutom rozsahu, nakoľko každý svedok
potvrdil, že skutočným vykonávateľom úkonov bol manžel žalovanej, na faktúre je podpis o prevzatí

a odsúhlasení faktúry a na priložených záznamoch je podrobný rozsah vykonaných prác pracovnými
strojmi. Na podpísanej a odsúhlasenej faktúre je príloha v podobe záznamu z prevádzky strojov, ktoré
obsahujú informácie o vykonaných úkonoch a nachádzajú sa na nich aj podpisy pracovníkov. Podľa
žalobcu však súdu prvej inštancie postačovalo jednostranné vyhlásenie svedka p. J., že predmetnú
faktúru neprevzal napriek jeho podpisu a napriek svedeckým výpovediam svedkov, ktorí potvrdili, že

všetky úkony vykonával p. J.. Žalobca preukázal rozsah vykonaných prác faktúrou vrátane záznamu
z prevádzky, čím vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Súd prvej inštancie však tento dôkaz vyhodnotil
so záverom, že prevzatie myslené vážne nebolo (bez akýchkoľvek dôkazov), čím znevýhodnil žalobcu
oproti žalovanému a porušil aj princíp právnej istoty. Naviac podľa názoru žalobcu rozsah prác bol
nesporný, ako aj ich skutočné vykonanie, keďže uvedené priznala i žalovaná, čo vyplýva z odôvodnenia

rozsudkuvbode13,vktoromsúdprvejinštanciekonštatoval,žežalovanátrvalanatom,ževšetkypráce,
ktoré boli vykonané v súvislosti so zmluvou o dielo, boli zaplatené, teda boli zaplatené aj práce, ktoré
sú vyfakturované vo faktúre predloženej v podanej žalobe. Súd prvej inštancie preto nemohol svojvoľneuviesť, že žalobca nepreukázal rozsah vykonaných prác, keď samotný žalovaný toto uznal, pretože jeho
obrana smerovala k tomu, že práce už boli uhradené.

23. Žalobca namietal tiež porušenie jeho práva na spravodlivý proces, keď tento odvolací dôvod
zároveň doplnil o námietku porušenia rovnosti (procesných) zbraní podľa článku ods. 1 Európskeho
dohovoru o ľudských právach. Súd prvej inštancie na návrh žalovanej akceptoval pripojenie spisu pod
sp. zn. 7Cb/118/2014. Tento návrh bol podaný po viac ako desiatich rokoch od podania žaloby, čo je
v rozpore s hospodárnosťou konania a koncentráciou konania. Tento zjavne neskoro uplatnený dôkaz

nemal byť pripustený do konania o to viac, keď súd prvej inštancie nepripustil pripojenie spisu PPA v
súvislosti s vykonanými prácami. Takýto dôkaz navrhnutý až v roku 2024 sa javí ako nehospodárny,
keď druhej strane sporu (žalobcovi) bolo takéto právo odňaté. Týmto postupom súdu prvej inštancie
došlo k porušeniu základných princípov konania podľa CSP, a to v zmysle článku 6 ods. 1 CSP,
podľa ktorého strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti
uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a podľa článku 8 CSP, podľa ktorého

strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje
tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Pokiaľ potom súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom pripustil pripojenie spisu pod sp. zn. 7Cb/118/2014 na návrh
žalovanej a nepripustil pripojenie spisu PPA na návrh žalobcu, znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nevykonaním

tohto dôkazu je podľa žalobcu zároveň naplnený ďalší odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm.
e) CSP.

24. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie i nesprávne právne posúdenie veci, keď žalobca bol toho
názoru, že súd prvej inštancie iba mechanicky na prejednávanú vec aplikoval ustanovenie § 546

Obchodného zákonníka o povinnosti objednávateľa zaplatiť zhotoviteľovi cenu diela dohodnutú iba v
zmluve a z toho vyvodil nesprávny záver, že žalovaná nemá povinnosť zaplatiť žalobcovi uplatnenú
pohľadávku, ktorú si žalobca uplatnil v tomto konaní z dôvodu vykonania naviac prác, resp. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia a bol preukázaný rozsah prác (zhodné tvrdenia strán sporu,
schválená fakturácia, výpovede svedkov), no súd prvej inštancie argumentoval tým, že nebol uzatvorený

dodatok. Súd prvej inštancie v rozpore s princípom spravodlivosti odmietol poskytnúť ochranu žalobcovi
minimálne z dôvodu bezdôvodného obohatenia, keď vzhľadom k princípu „iura novit curia“ nemal
právny predchodca žalobcu povinnosť označiť svoj nárok ako nárok z bezdôvodného obohatenia, keď
uvedené vyplývalo zo skutkového stavu. Bolo na mieste potom uplatniť zodpovednosť žalovanej z
dôvodu bezdôvodného obohatenia, ktorý bol získaný plnením bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie

potom nesprávne právne posúdil vec podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ak
uviedol, že v tomto prípade nejde ani o bezdôvodné obohatenie. Táto argumentácia je v rozpore so
zákazom sa bezdôvodne obohacovať, keďže podľa ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka
musí každý, kto sa na úkor iného obohatí, obohatenie vydať a neuzatvorenie formálneho dodatku na
tom nič nemení, keďže majetková sféra žalovanej sa obohatila.

25. Keďže žalovaný nemal mať úspech v konaní, nesprávny je aj výrok II. o trovách konania. Podľa
žalobcu bolo potrebné vo vzťahu k výroku o trovách konania uplatniť i osobitný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23. marca 2017 výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný

tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, ale musí v
ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením, len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania je splnená požiadavka
zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške
tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie

ním uloženej povinnosti. Keďže výrok II. napadnutého rozsudku takéto znenie neobsahuje, došlo k
nesprávnej aplikácii ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

26. Žalobca podal odvolanie i voči dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý odôvodnil rovnakým
skutočnosťami, ako odvolanie voči rozsudku.

27. Žalovaná v spoločnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie a k
odvolaniu žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie navrhla, aby odvolací súd obe
napadnuté rozhodnutia potvrdil ako vecne správne.28. Uviedla, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku jasne vysvetlil, že žalobcovi sa nepodarilo
dostatočne preukázať rozsah konkrétnych prác, ktoré mali byť vykonané na senníku, a to s ohľadom na

predmet podanej žaloby. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobcu v danom spore zaťažovalo
dôkaznébremenovtomsmere,žezostranyjehoprávnehopredchodcudošlonielenkuskutočneniuprác
naviac, ale aj to, že tieto práce boli zrealizované vo fakturovanom rozsahu, čo sa žalobcovi preukázať
nepodarilo. Súd prvej inštancie jasne vysvetlil, že žalobca nepreukázal, že zo strany jeho právneho
predchodcu došlo k uskutočneniu naviac prác na senníku vo vyfakturovanom rozsahu, teda v rozsahu

v akom ich zaplatenie bolo predmetom žaloby, pretože listina, ktorá bola sčasti nečitateľná a bola
podkladom pre vypracovanie vystavenej spornej žalovanej faktúry č. 2010054 zo dňa 10.08.2020 a
na ktorej boli zaznamenané práce dvoma vozidlami IVECO, nebola nikým ani podpísaná a súd prvej
inštancie preto tento listinný dôkaz nepovažoval ako spôsobilý preukázať rozsah vykonaných prác. Z
výpovede svedkov G. F. a A. vyplynulo, že práce so strojmi sa zapisovali do záznamu o prevádzke
vozidla, avšak záznamy o prevádzke vozidiel uvádzaných v prílohe faktúry č. 2010054, ktorá bola

predmetom sporu, neboli súdu predložené, preto pokiaľ súd prvej inštancie nemal hodnoverne a riadne
preukázaný rozsah vykonaných prác na senníku, nemohol ani titulom bezdôvodného obohatenia priznať
žalobcovi ním uplatnený nárok na zaplatenie žalovanej sumy. Rozsah vykonaných prác totiž neboli
spôsobilé nepochybne a dostatočne preukázať ani výsluchy svedkov, a to stavbyvedúceho G. I. C.,
ktorý len vo všeobecnosti uvádzal, že sa mali robiť nejaké práce na senníku a že pri senníku videl

IVECO s hydraulickou rukou a nejaké stroje, vodiča - strojníka G. A., ktorý vypovedal, že navážal
panely do senníka, ktorého meno sa ani neuvádzalo v prílohe faktúry č. 2010054 zo dňa 10.08.2010
a ktorý pracoval na vozidle JCB a tieto práce boli fakturované faktúrou č. 2010055, ktorá ale nebola
predmetom žaloby, či svedka G. F., podľa ktorého sa mal svedok J. J. dohodnúť s vodičom vozidla
IVECO s hydraulickou rukou p. K. (nie však so spoločnosťou T&T staving, a.s.), ktorý mal chodiť do

Lukavice, kde sa mal rozoberať senník a postupne sa časti senníka mali prevádzať na Lúčky, kde sa
mal senník poskladať.

29. Súčasne súd prvej inštancie jasne vysvetlil, že naviac práce na senníku, ktorých rozsah ani nebol
preukázaný, nemožno žalobcovi priznať na základe Zmluvy o dielo č. 05/09/R zo dňa 20.03.2009 a k

nej neskôr uzatvorených Dodatkov č. 1 a 2, pretože z vykonaného dokazovania nebolo možné dospieť k
tomu, že by tieto práce boli ako práce naviac do tejto zmluvy zahrnuté, keďže o týchto naviac prácach na
senníku nebol k uvedenej zmluve o dielo uzatvorený žiadny dodatok, keď aj svedok p. F. ako v tom čase
predseda predstavenstva a štatutárny zástupca spoločnosti T&T staving, a.s., ktorá bola účastníkom
zmluvy o dielo v postavení zhotoviteľa, sám výslovne uviedol, že tieto práce na senníku neboli robené na

základe Zmluvy o dielo č. 05/09/R zo dňa 20.03.2009. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie
§ 549 Obchodného zákonníka a jeho aplikáciu dostatočne vysvetlil v bode 22 odôvodnenia napadnutého
rozsudku tak, že nebolo možné žalobcovi žalovaný nárok priznať titulom zaplatenia ceny za vykonané
naviac práce na základe Zmluvy o dielo č. 05/09/R zo dňa 20.03.2009, pretože podľa článku VIII bod 8. 3.
naviac práce bolo možné riešiť len na základe dodatku k zmluve, k čomu ale medzi zmluvnými stranami

nedošlo, preto uplatňovaný nárok nebolo možné (pokiaľ by aj žalobca preukázal rozsah vykonaných
prác) priznať ako primerane zvýšenú cenu diela dojednaného Zmluvou č. 05/09/R zo dňa 20.03.2009 na
základe dohody o rozšírení diela alebo ako cenu zvýšenú s prihliadnutím na rozdiel v rozsahu potrebnej
činnosti a účelných nákladoch spojených so zmeneným vykonávaním diela.

30. Podľa žalovanej správne súd prvej inštancie ustálil i to, že nemal preukázaný iný zmluvný vzťah
medzi žalovanou a spoločnosťou T&T staving, a.s. ako bola Zmluva o dielo č. 05/09/R zo dňa
20.03.2009, keď existenciu takéhoto iného zmluvného vzťahu žiadna zo strán sporu ani netvrdila a ani
nevyplynula z vykonaných dôkazov.

31. Žalovaná k odvolacím tvrdeniam žalobcu o zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie posúdil odsúhlasenie a prevzatie faktúry
manželom žalovanej p. J. J. ako uskutočnené nie skutočne a vážne, uviedla, že súd prvej inštancie
v odôvodnení rozsudku jasne a presvedčivo vysvetlil, prečo prevzatie a odsúhlasenie spornej faktúry
nemohol z podpisu nachádzajúceho sa na faktúre vyvodiť a takto ho posúdiť. Žalobca v odvolaní už

totiž neuviedol, že súd prvej inštancie svoje právne posúdenie odvodil z výpovede svedka G. F., ktorý
sa jasne pred súdom vyjadril tak, že pracovníčkam nakázal, že tie dokumenty, ktoré p. J. potreboval
pre uvoľnenie peňazí z banky, nech mu odovzdajú až potom, keď prevezme a odsúhlasí to, čo zatiaľ
nebolo prevzaté, vrátane spornej faktúry. Uvedenú výpoveď preukazuje aj výpoveď svedkyne G. N.,ktorá uvedenú skutočnosť v tomto smere potvrdila, keď sa sama vyjadrila tak, že v tomto prípade p. J.
potreboval nejaké doklady od nich, prišiel do firmy a tie podklady mu potom dávali až na základe toho,
že podpísal a odsúhlasil faktúry. Takto mohol byť svedok p. J. pod nátlakom, že nedostane dokumenty,

ktoré potreboval pre uvoľnenie peňazí z banky, prinútený, aby podpísal aj spornú faktúru, čo za takejto
situácie nemožno vyjadrovať slobodnú, skutočnú a vážnu vôľu spornú faktúru odsúhlasiť a prevziať.
Za takéhoto stavu súd prvej inštancie poznajúc právo (ustanovenie § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho
zákonníka) ani nemohol podpisu na faktúre aj za predpokladu, že by patril p. J., pripísať taký význam,
akého sa dožaduje žalobca v odvolaní, teda že ním mal p. J. zastupujúc žalovanú vyjadril svoju vôľu

odsúhlasiť a prevziať faktúru.

32. Žalovaná k námietke žalobcu o nesprávnych skutkových zisteniach vo vzťahu k rozsahu vykonaných
prác uviedla, že rozsah údajne vykonaných prác, ktorých zaplatenie bolo predmetom žaloby, žalobca nie
je schopný preukázať, pretože záznam o prevádzke zo dňa 26.04.2010 sa týkal prevádzky stroja JCB,
strojník A. a je prílohou inej faktúry č. 2010055 znejúcej na sumu 999,60 Eur, ktorá nebola predmetom

sporu; podpis na faktúre č. 2010054 z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie; nikým nepodpísaná
príloha faktúry č. 2010054; prevzatie dokumentov a prítomnosť p. J., o ktorej mali svedčiť svedkyňa N.,
L., C. , výsluch svedka G. A., ktorý vypovedal, že navážal do senníka panely, a to na základe dohody
medzi ním a p. J., keď mal urobiť rozširovanie cesty a vyvážať hnoj, čo predmetom spornej faktúry č.
2010054 ani nebolo, taktiež meno G. A. ako vodiča sa v prílohe spornej faktúry č. 2010054 ani neuvádza

a výsluch svedkýň N., L., C., pretože tieto sa vôbec vo svojom výsluchu nevyjadrili k rozsahu vykonaných
prác. V tejto súvislosti žalovaná zdôraznila, že žalobca zavádzal súd v podanom odvolaní tvrdeniami, že
na č.l. 17 a 19 sa majú nachádzať podpisy manžela žalovanej, čo nezodpovedá na skutočnosti, pretože
príloha faktúry č. 2010054, ktorá je predmetom sporu, o zázname prác vozidla IVECO, ŠPZ BR336C,
vodič Repaský, a vozidla IVECO Valník, ŠPZ P., vodič M., nebola podpísaná.

33. Žalovaná osobitne poprela odvolacie tvrdenie žalobcu, že rozsah prác medzi stranami sporu
sporný nebol, pretože už v podanom odpore od počiatku sporu tvrdila, že faktúra č. 2010054 bola
vystavená neoprávnene, žalovaná nárok na zaplatenie 3.335,99 Eur s príslušenstvom neuznala ani čo
do dôvodu, ani čo do výšky. Tento nárok uplatnený pôvodným žalobcom označovala za neoprávnený,

keď zmluva o postúpení pohľadávok bola podľa jej tvrdení neplatná z dôvodu neexistencie žiadneho
dlhu, pretože nemala žiadne dlhy voči právnemu predchodcovi žalobcu a že postúpenie neexistujúceho
dlhu je absolútne neplatným právnym úkonom a že fakturovať práce, ktoré nikto nevykonal, nezakladá
právo na preplatenie vymyslenej faktúry a takto sa vyjadrovala aj vo vzťahu k pôvodnému žalobcovi
v listoch, ktoré mu adresovala. Žalovaná od počiatku trvala na tom, že spoločnosť T&T staving, a.s.

voči nej nemohla mať žiadnu pohľadávku. Žalovaná už v podanom odpore tvrdila, že pohľadávky, ktoré
spoločnosť T&T staving, a.s. údajne postúpila na žalobcu, neexistujú, pretože na faktúrach, ktoré boli
v minulosti žalovanou vrátené, boli fakturované práce, ktoré spoločnosť nikdy nevykonala. Uvedenú
procesnú obranu žalovanej konštatuje aj súd prvej inštancie, a preto pokiaľ žalovaný tvrdí v odvolaní,
že rozsah prác vyúčtovaných spornou faktúrou a ich vykonanie nemalo byť v súdenom spore sporné,

ide o zavádzajúce odvolacie tvrdenie žalobcu.

34. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia jeho práva na spravodlivý proces a
rovnosť zbraní v súvislosti aj s nevykonaním navrhnutých dôkazov žalobcu žalovaná uviedla, že k
žiadnemu porušeniu rovnosti zbraní zo strany súdu prvej inštancie nedošlo, keď obe strany mali

rovnakú možnosť navrhovať vykonanie dôkazov. Pokiaľ súd vykonal dôkaz pripojením spisu pod sp.
zn. 7Cb/118/2014, tento postup neodporoval žiadnemu ustanoveniu Civilného sporového poriadku a
vykonanie tohto dôkazu bolo namieste, nakoľko sporové konanie vedené pod sp. zn. 7Cd/118/2014
sa týkalo tej istej Zmluvy o dielo č. 05/09/R zo dňa 20.03.2009, ktorá bola ako dôkaz predložená v
predmetnom spore. Vykonanie tohto dôkazu mohlo byť i na prospech žalobcu, nakoľko sa v spise

nachádzal stavebný denník, v ktorom sa mohli nachádzať i záznamy o prácach, ktorých zaplatenie
bolo predmetom tohto sporu, čo sa však nakoniec nepotvrdilo, nakoľko prítomnosť týchto vozidiel na
stavbe v dátumoch označených na prílohe spornej faktúry nebola zo stavebného denníka preukázaná,
ako to konštatoval tiež súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Tento dôkaz súd prvej inštancie
vykonal opodstatnene, nakoľko mohol objasniť skutkový stav predmetnej veci. Pokiaľ žalobca namietal

nevykonanie navrhovaného dôkazu na jeho návrh pripojením spisu PPA, dôvod nevykonania tohto
dôkazu súd prvej inštancie uviedol v bode 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to s odkazom
na iné dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, z ktorých vyplynulo, že práce, ktorých zaplatenie
bolo predmetom žaloby, neboli predmetom uvedenej zmluvy o dielo a išlo o práce mimo dohodnutýchprác, ktoré boli financované z európskych fondov, preto vykonanie tohto dôkazu by za daného stavu
bolo neúčelné, nehospodárne a pre žalobcu by ani nemohlo privodiť pre neho priaznivejšiu dôkaznú
situáciu. Je len na úvahe súdu a jeho rozhodnutí, ktoré navrhované dôkazy vykoná a ak navrhovaný

dôkaz nevykoná, jeho nevykonanie zdôvodní v rozhodnutí vo veci samej, čo súd prvej inštancie učinil.
Žalovaná doplnila, že súd prvej inštancie žiadny dôkaz nad rámec návrhov strán sporu z vlastnej
iniciatívy nevykonal a nedopustil sa žiadneho procesného postupu, ktorým by porušil ustanovenia CSP
a ktorým by zvýhodnil jednu či druhú stranu sporu.

35. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaná uviedla, že pokiaľ
žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti rozsahu vykonaných prác, nemohol ani preukázať, k akej
majetkovej ujme došlo na strane osoby oprávnenej a aký majetkový prospech žalovaná potom mala
získať vykonaním žalovaných prác. Súd prvej inštancie preto správne uviedol, že nemôže žalobcovi
žalovaný nárok priznať ani titulom vydania bezdôvodného obohatenia, pretože žalobca nepreukázal
prospech, o ktorý sa mala majetková sféra žalovanej vykonaním žalovaných prác zvýšiť, a teda že sa

vôbec v žalovanom rozsahu údajne vykonaných prác zvýšila majetková sféra žalovanej.

36. K odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie žalovaná
uviedla, že súd prvej inštancie uložil povinnosť žalobcovi nahradiť trovy konania v rozsahu 100 % do
troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, a teda správne vyjadril aj

to, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, čím je
splnená požiadavka vykonateľnosti tohto výroku spolu s výrokom o výške náhrady trov konania, o ktorej
súd prvej inštancie rozhodne uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vo výroku II. preto
súd prvej inštancie správne o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s právnym názorom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrením v jeho uznesení sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.

marca 2017, na ktorý odkázal žalobca.

37. Z uvedených dôvodov je potom podľa žalovanej nedôvodné i odvolanie žalobcu, ktoré podal proti
doplňujúcemu rozsudku, v ktorom mu súd uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 100
% do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, nakoľko bol žalobca v

súdnom konaní neúspešný z dôvodu zamietnutia žaloby v celom rozsahu. Vo vzťahu k odvolaniu voči
dopĺňaciemu rozsudku žalovaná poukázala tiež na to, že odvolacie dôvody, ktoré sa v ňom uvádzajú,
sa netýkajú výroku o povinnosti žalobcu nahradiť trovy konania, ale týkajú sa veci samej, a preto na
ne nemôže odvolací súd prihliadať, keď žalobca neuviedol vo vzťahu k tomuto výroku dôvody, pre
ktoré napáda doplňujúci rozsudok a výrok o povinnosti nahradiť trovy konania štátu, a preto sa javí

namieste odvolanie žalobcu proti dopĺňaciemu rozsudku odmietnuť podľa § 386 písm. d) CSP, keď
nespĺňa náležitosti odvolania podľa § 363 CSP.

38. Vyjadrenie žalovanej k podaným odvolaniam bolo dňa 03.12.2024 doručené do elektronickej
schránky právneho zástupcu žalobcu (§ 92 CSP, § 109 ods. 1 CSP). Žalobca už žiadne ďalšie písomné

vyjadrenie v tejto veci nepodal.

39. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po
skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonompredpísanénáležitosti(§363CSP),viazanýrozsahom

odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie ako aj dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie sú v celom rozsahu vecne správne, preto ich
odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil. Pretože nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací
súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP) a rozsudok verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej
Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP).

40. Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu a súdom prvej inštancie vykonaného
dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav,

ktorý správne vyhodnotil, keď vydal napadnutý rozsudok a dopĺňací rozsudok, ktorými žalobu žalobcu
zamietol, žalovanej priznal nárok na náhradu trov a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy štátu.
V konaní súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil vady, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s tvrdeniamistrán sporu podstatnými pre rozhodnutie vo veci o uplatnenom nároku žalobcu a odôvodnenie
napadnutého rozsudku spĺňa zákonné podmienky na odôvodnenie rozsudku súdu ako rozhodnutia vo
veci samej. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom

a neporušil zásadu spravodlivého procesu a rovnosti strán vo vzťahu k žalobcovi. Odvolací súd sa
v podstatnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutých rozhodnutí, na ktoré podľa § 387 ods.
2 CSP odkazuje, konštatuje vecnú správnosť výrokovej časti napadnutého rozsudku a napadnutého
dopĺňacieho rozsudku a len na zdôraznenie správnosti napadnutých rozhodnutí súdu prvej inštancie a
s poukazom na žalobcom tvrdené a obsahovo vymedzené dôvody, z akých považuje tieto rozhodnutia

na nesprávne, odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP dopĺňa na zdôraznenie ich vecnej správnosti
ďalšie dôvody. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ktorý bude odvolací súd uvádzať pri
vysporiadavaní sa s relevantnými odvolacími námietkami žalobcu.

41. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že z dôvodu úmrtia pôvodného žalobcu D. E. v texte

rozhodnutia aj ako „pôvodný žalobca“) súd prvej inštancie uznesením č.k. 6C/399/2012-189 zo dňa
09.11.2015 konanie prerušil do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného na Okresnom
súde Brezno pod sp. zn. 1D/114/2015. Následne poverený súdny komisár súdu prvej inštancie oznámil,
že v dedičskom konaní došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27.12.2022, na základe
ktorejbolapohľadávkaporučiteľa,ktorájepredmetomtohtokonania,postúpenánapostupníkaA.B.,nar.

XX.XX.XXXX, ktorý súhlasil so vstupom do konania na strane žalobcu. Súd prvej inštancie uznesením
č.k. BR-6C/399/2012-358 zo dňa 11. augusta 2023 rozhodol, že pokračuje v prerušenom konaní na
strane žalobcu s jeho právnym nástupcom A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej už len „žalobca“).

42. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva tiež to, že žalovaná ako objednávateľ a právny

predchodca žalobcu ako zhotoviteľ uzavreli podľa § 536 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka
Zmluvu o dielo č. 05/09/R dňa 20.03.2009 v písomnej forme (ďalej len „zmluva o dielo“). Článok II
bod 2.2 upravoval predmet zmluvy tak, že zhotoviteľ sa zaväzuje, že na vlastné náklady a na vlastnú
zodpovednosť zhotoví predmet zmluvy podľa platnej projektovej dokumentácie dodanej objednávateľom
v súlade s právoplatným stavebným povolením a v súlade s technickými a kvalitatívnymi normami

a požiadavkami platnými pre Slovenskú republiku a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve. Článok
IV s názvom Cena diela a platobné podmienky upravoval dohodnutú cenu za zhotovenie predmetu
zmluvy tak, že podľa bodu 4. 1 cena za zhotovenie predmetu zmluvy je stanovená v eurách dohodou
zmluvných strán v zmysle Zákona o cenách č. 18/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov. Podľa bodu
4.2 cena za zhotovenie diela podľa časti II. činí cena diela celkom bez DPH 417.444,10 Eur, DPH 19

% 79.314,38 Eur a cena diela spolu s DPH 496.758,48 Eur. Podľa bodu 4.3 zmluvy o dielo prípadné
práce naviac objednané objednávateľom budú zrealizované až po vzájomnom odsúhlasení rozsahu,
ceny a spôsobu úhrady. Pred odsúhlasením je možné práce naviac vykonať len za situácie, že by ich
nevykonaním vznikla objednávateľovi škoda. V článku VIII bod 8.3 zmluvy o dielo sa strany dohodli, že
práce naviac, ktorých potreba vzišla pri realizácii stavby a s tým spojené predĺženie lehoty výstavby budú

riešené dodatkami k uzavretej zmluve. V článku X bod 10.2 zmluvy o dielo sa zmluvné strany dohodli,
že upravovať, dopĺňať a meniť zmluvu možno len písomnou formou - dodatkom k zmluve.

43. Podľa § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka, objednávateľ je povinný zhotoviteľovi zaplatiť cenu
dohodnutú v zmluve alebo určenú spôsobom určeným v zmluve. Ak nie je cena takto dohodnutá alebo

určiteľná a zmluva je napriek tomu platná (§ 536 ods. 3), je objednávateľ povinný zaplatiť cenu, ktorá sa
obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných podmienok.

44. Podľa § 549 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak sa strany po uzavretí zmluvy dohodnú na zmene
diela a ak nedojednajú jej dôsledky na výšku ceny, je objednávateľ povinný cenu zaplatiť zvýšenú alebo

zníženú s prihliadnutím na rozdiel v rozsahu potrebnej činnosti a v účelných nákladoch spojených so
zmeneným vykonávaním diela.

45. Z článku IV ods. 4.3, článku VIII ods. 8.3 a článku X ods. 10.2 zmluvy o dielo vyplýva, že síce
právny predchodca žalobcu (zhotoviteľ) bol oprávnený zrealizovať práce nad rámec rozsahu diela

vymedzeného projektovou dokumentáciou, avšak za podmienky, že dôjde k vzájomnému odsúhlaseniu
rozsahu, ceny a spôsobu úhrady okrem prípadu, že sa jedná o práce, ktorých nevykonaním by vznikla
objednávateľovi škoda. Strany zmluvy sa výslovne dohodli, že práce naviac, ktorých potreba vzišla pri
realizácii stavby, budú riešené dodatkami k uzavretej zmluve, keď pre zmenu zmluvy si zmluvné stranydohodli písomnú formu dodatku k zmluve. Pokiaľ sa strany zmluvy výslovne dohodli, že k zmene zmluvy,
a teda aj k prípadnému zmenu zmluvy v časti rozsahu prác je možné pristúpiť len na základe písomného
dodatku k zmluve, strany tým do svojho zmluvného záväzku zakotvili požiadavku, že zmluva a jej ich

zmeny (dodatky) vyžadujú písomnú formu. V konaní medzi stranami nebolo sporné, keďže to netvrdila
žiadna zo sporových strán, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu dodatku k zmluve o dielo, ktorého
predmetombybolovykonanienaviacprác,ktorésúpredmetomtohtosporu(prácenasenníkunadrámec
rozsahu diela vymedzeného projektovou dokumentáciou). Je preto bez právneho významu odvolacia
argumentácia žalobcu, že za žalovaného konal jej manžel p. J. a že on zadával, čo sa má nad rozsah

dohodnutého diela vykonať, keďže strany zmluvy pripojením svojho podpisu na zmluve vyjadrili súhlas
s tým, že zmenu zmluvy je možné vykonať len formou dodatku k zmluve o dielo. Pokiaľ potom právny
predchodca žalobcu a žalovaná neuzavreli dodatok k zmluve o dielo vo vzťahu k naviac prácam, ktorých
zaplatenia sa žalobca v toto spore domáha, zmluvný nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy titulom
prác naviac nemohol byť dôvodný, ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie.

46. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nezaoberal
tým, či prípadný nárok žalobcu nemohol vzniknúť z titulu novej zmluvy o dielo, odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí touto otázkou zaoberal a dospel k záveru, že
medzi stranami nevznikla ani žiadna iná zmluva o dielo. Odvolateľ tento záver súdu prvej inštancie
nespochybnil žiadnou konkrétnou a relevantnou odvolacou argumentáciou. Odvolací súd preto len

pre úplnosť dodáva, že pokiaľ neboli splnené zmluvné podmienky pre úhradu naviac prác z dôvodu
nedodržania požadovanej písomnej formy dodatku k zmluve, nemožno tento nedostatok nahradiť
uplatnením nároku z ďalšieho (nového) záväzkového vzťahu strán založeného inou zmluvou o dielo.
Ani odvolací súd totiž nemohol prehliadnuť, že aj odvolateľ v podanom odvolaní uvádza, že sa oproti
dielu dohodnutému pôvodnými stranami v zmluve o dielo v znení jej dodatkov jednalo o tzv. práce

naviac. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje i to, že aj keď síce strany konania nie sú povinné uplatnený
nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu, musia
ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu
právnekvalifikoval.Žalobcavšakvpriebehukonanianeuviedoltakédostatočnéakonkrétnerozhodujúce
skutočnosti, z ktorých by aj pri uplatnení zásady „súd pozná právo“ bolo možné dospieť k záveru,

že medzi stranami, resp. medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou došlo k vzniku ďalšieho
(nového) záväzkového vzťahu založeného zmluvou o dielo, resp. netvrdil žiadny taký konkrétny obsah
práv a povinností dohodnutými medzi pôvodnými zmluvnými stranami, z ktorého by bolo možné vyvodiť,
že medzi stranami zmluvy došlo vo vzťahu k naviac prácam na senníku k uzavretiu celkom novej zmluvy
o dielo. Odvolací súd preto v zhode so súdom prvej inštancie uzatvára, že nárok žalobcu na zaplatenie

žalovanej sumy nemohol byť dôvodný ani titulom úhrady ceny za ďalšie (nové) dielo.

47. Pokiaľ žalobca svoj procesný útok v priebehu konania pred súdom prvej inštancie ako i nespokojnosť
s rozhodnutím súdu prvej inštancie založil na tom, že p. J., konajúci za žalovanú, odsúhlasil spornú
faktúru č. 2010054, a v podanom odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že si „pre žalobcu z nezistených

dôvodov sám vyhodnotil, že uvedené prevzatie a odsúhlasenie vlastne nie je vážne“, odvolací súd na
účely vysporiadania sa s touto odvolania žalobcu pripomína výsledky dokazovania pred súdom prvej
inštancie a ich hodnotenie zo strany súdu prvej inštancie.

48.Daňovýmdokladom–faktúrouč.2010054právnypredchodcažalobcuT&Tstaving,a.s.,IČO:36037

532 vystavil žalovanej P. J. práce strojom IVECO + HR na stavbe „senník Brezno - Lúčky“ práce strojom
celkom v rozsahu 3.920,99 Eur po odpočítaní prijatej zálohy -310,- Eur a odpočet zálohy na PHM -275,-
Eur, t.j. v sume 3.335,99 Eur s DPH. Pod faktúrou sa nachádza po slovnom spojení prevzal a odsúhlasil
nečitateľný podpis. Právny predchodca žalobcu do konania predložil ako prílohu k faktúre rukou písanú
listinu bez podpisov, na ktorej sú zaznamenané práce dvoma vozidlami, kde sa uvádza suma 3.294,95

Eur, nafta od Janštov 275,- Eur, záloha Repaský 310,- Eur a výsledná suma 2.709,95 Eur s tým, že
táto listina nie je podpísaná zo strany žiadnej osoby. Svedok F. vo svojom výsluchu uviedol, že faktúru
prevzal, odsúhlasil a podpísal p. J., lebo svedok kvôli tomu, že posielali rôzne dokumenty, ktoré p. J.
potreboval a tie sa vrátili ako neprevzaté, svedok vedel, že si po ne príde osobne do firmy a preto
pracovníčkam nakázal, že tie dokumenty, ktoré p. J. potreboval pre uvoľnenie peňazí z banky, nech mu

odovzdajú až potom, keď prevezme a odsúhlasí to, čo zatiaľ nebolo prevzaté, vrátane tejto faktúry. Toto
p. J. aj urobil a potom si tie dokumenty, ktoré potreboval, vzal. Svedkyňa N. k spornej faktúre uviedla, že
nevie, kto na faktúru dopísal „prevzal a odsúhlasil“, ani kto faktúru podpísal. Mohla to byť žalovaná alebo
p. J.. Niekedy sa im faktúry odoslané poštou vrátili, potom ich posielali znova, ale v tomto prípade p. J.potreboval nejaké doklady od nich, prišiel do firmy a tie podklady mu potom dávali až na základe toho,
že podpísal a odsúhlasil faktúry. Faktúry odovzdala p. J. svedkyňa, pričom vedela, že sú medzi p. F.
a p. J. už tieto veci odsúhlasené, teda na základe toho faktúry odovzdala. Listiny, ktoré p. J. potreboval,

svedkyňa nemala k dispozícii, tieto boli na inom oddelení, preto mu povedala, aby potom tie faktúry
podpísané a odsúhlasené priniesol.

49. Odvolací súd zdôrazňuje, že hodnotenie dôkazu priamo ústi do záveru o tom, či dôkaz je spôsobilý
preukázať tvrdenie sporovej strany, ktorá vykonanie tohto dôkazu navrhla, prípadne v prospech ktorej

bol dôkaz vykonaný. Inými slovami, výsledkom hodnotenia dôkazu je záver konajúceho súdu, či sporová
strana, ktorá daný dôkaz navrhla, uniesla dôkazné bremeno týkajúce sa predneseného tvrdenia, ktorým
bolo v posudzovanom prípade tvrdenie žalobcu v prospech ním uplatneného nároku zo spornej faktúry,
že zástupca žalovanej odsúhlasil žalovanú faktúru žalobcu na znak súhlasu s jej obsahom. Súd prvej
inštancie v preskúmavanom rozsudku dospel k záveru, že odsúhlasenie a prevzatie spornej faktúry nie
je možné považovať za skutočné a vážne, ak to bolo nevyhnutné pre získanie ostatných potrebných

podkladov týkajúcich sa samotnej zmluvy o dielo. I keď z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie
vyplýva, že súd prvej inštancie v súvislosti s posúdením prípadného prehlásenia p. J. na spornej faktúre
v podobe odsúhlasenia a prevzatia danej faktúry vyslovene hovorí o nedostatku vážnosti vôle zástupcu
žalovanej z dôvodu okolností, ktoré ho k takémuto vyhláseniu viedli, odvolací súd je toho názoru, že súd
prvej inštancie mal na mysli skôr neslobodný právny úkon, keď popísané okolnosti súd prvej inštancie

vyhodnotil ako psychické donútenie (nátlak) majúci vplyv na slobodu ním prejavenej vôle. Podstatnou
pre vysporiadanie sa odvolacou argumentáciu žalobcu je však skutočnosť, že k tomuto záveru viedla súd
prvej inštancie konkrétna úvaha na základe konkrétne skutkového stavu zisteného z výpovedí svedkov,
vyplývajúca z obsahu preskúmavaného rozhodnutia (odsek 22), z ktorej muselo byť žalobcovi zrejmé,
z akých dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nárok nebolo možné žalobcovi priznať

len na podklade takto predloženej faktúry.

50. Žalobca vo svojich odvolacích námietkach opomína podstatnú črtu v obraze hodnotenia dôkaznej
situácie zo strany súdu prvej inštancie, a to práve so zameraním sa na výpoveď vypočutých svedkov,
pričom vo svojom odvolaní konkrétnu úvahu a ani skutkové zistenia súdu prvej inštancie k prípadnému

odsúhlaseniu spornej faktúry nespochybnil, teda neuviedol žiadne konkrétne dôvody, prečo táto úvaha
súdu prvej inštancie nenachádza podklad v skutkových reáliách súdenej veci, či v pravidlách logickej
úvahy. Žalobca v odvolaní namietal, že je v právnom štáte neakceptovateľné, ak žalobcovi (jeho
právnemu predchodcovi) tretia osoba vystupujúca za žalovanú (čo potvrdil súd aj svedkovia) potvrdil,
uznal a prevzal faktúru za vykonané práce, aby potom následne súd prvej inštancie (bez akýchkoľvek

dôkazov) vyhlásil, že to nebolo myslené vážne. Odvolací súd k takto vystavanej odvolacej argumentácii
žalobcu predovšetkým zdôrazňuje, že súd prvej inštancie k svojim záverom nepristúpil bez akýchkoľvek
dôkazov, ale podkladom hodnotenia obsahu spornej faktúry boli výpovede dvoch svedkov, z ktorých
výpovedí zhodne vplynulo, že takéto vyhlásenie na faktúre mohol zástupca žalovanej pripojiť z dôvodu
donútenia pod tlakom okolností, a nie na znak súhlasu, pretože inak by mu zo strany zhotoviteľa neboli

doručené dokumenty, ktoré boli potrebné pre uvoľnenie finančných prostriedkov z banky.

51. Jenou zo základných zásad ovládajúcich dokazovanie v civilnom sporovom konaní je zásada
voľného hodnotenia dôkazov. Podľa tejto zásady je na konajúcom súde, aby na základe vlastnej úvahy
posúdil nielen každý dôkaz jednotlivo, ale i všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a aby starostlivo

prihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, vrátane toho, čo v konaní uviedli strany (§ 191 CSP).
Ak má mať súd tvrdenie strany za preukázané, musí na základe vykonaného dokazovania a všetkého,
čo v konaní vyšlo najavo, nadobudnúť vnútorné presvedčenie, že tvrdenie strany nachádza podklad vo
vykonaných dôkazoch. Neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti preto nemusí
byť len dôsledkom dôkaznej pasivity strany sporu alebo dôkaznej núdze, ale aj dôsledkom vyhodnotenia

dôkazu navrhnutého sporovou stranou zo strany súdu z hľadiska jeho pravdivosti. Pokiaľ potom žalobca
tvrdil, že zástupca žalovanej spornú faktúru odsúhlasil z dôvodu súhlasu s jej obsahom, aj podľa názoru
odvolacieho súdu výpovede svedkov toto tvrdenie žalobcu významným spôsobom spochybnili, keď
z nich vyplynulo, že pokiaľ by tak zástupca žalovanej nekonal, právny predchodca žalobcu by mu nedal
listiny potrebné pre uvoľnenie finančných prostriedkov. Nakoľko ani žalobca sa v podanom odvolaní k

výpovediam svedkov k spornej faktúre a záverom súdu prvej inštancie nevyjadril, žalobca v tomto smere
odvolaciu argumentáciu preto ani nevymedzil tak, aby umožnila odvolaciemu súdu preskúmať konkrétne
skutkové i právne závery súdu prvej inštancie ohľadom takto prejavenej vôle na spornej faktúre, a tedaani záver súdu prvej inštancie podstatný pre prijatie napadnutého rozhodnutia, že takto predložená
faktúra potom nemohlo tvoriť spoľahlivý podklad pre preukázanie nároku žalobcu.

52. Odvolateľ tiež v konkrétnej rovine nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že súpis prác k spornej
faktúre nie je nikým podpísaný, konkrétny rozsah prác nepreukazuje ani žiadna svedecká výpoveď
vrátane svedeckých výpovedí vodičov predmetných vozidiel a ani stavebný denník. Pokiaľ žalobca
v odvolaní poukázal na podpis zástupcu žalovanej na zázname o prevádzke stroja zo dňa 26. 04. 2010
na č.l. 17 spisového materiálu vedeného v listinnej podobe, tento sa nevzťahoval na predmet sporu,

ale k fa. č. 2010055.

53. Pokiaľ potom súd prvej inštancie na podklade takto zisteného skutkového stavu uzavrel, že nebol
preukázaný rozsah vykonaných prác, ktorých cenu si žalobca uplatnil v tomto súdnom konaní, a preto
nebolo možné žalobcovi priznať jeho nárok ani z titulu bezdôvodného obohatenia, tento záver súdu prvej
inštancie sa žalobcovi v podanom odvolaní spochybniť nepodarilo.

54. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že v súdenej veci nebol medzi stranami
sporný rozsah vykonaných naviac prác, pretože z obsahu spisu súdu prvej inštancie nepochybne
vyplýva, že žalovaná od počiatku sporu tvrdila, že faktúra č. 2010054 bola vystavená neoprávnene
a nárok na zaplatenie 3.335,99 Eur s príslušenstvom neuznala ani čo do dôvodu, ani čo do výšky.

Tento nárok uplatnený pôvodným žalobcom žalovaná označovala za neoprávnený, zmluvu o postúpení
pohľadávok za neplatnú z dôvodu neexistencie žiadneho dlhu, a namietala tiež to, že fakturovať práce,
ktoré nikto nevykonal, nezakladá právo na preplatenie vymyslenej faktúry a takto sa vyjadrovala aj vo
vzťahu k pôvodnému žalobcovi v listoch, ktoré mu adresovala. Pokiaľ aj žalovaná v ďalšom priebehu
konania tvrdila tiež to, že všetky práce v súvislosti so zmluvou o dielo (vrátane žalovaných prác)

boli zaplatené, čo malo vyplývať zo spisu sp. zn. 7Cb/118/2014, ani v kontexte týchto doplňujúcich
obhajobných tvrdení nie je z hľadiska celkovej obrany žalovanej možné dospieť k záveru, že rozsah
naviac prác medzi stranami sporný nebol.

55. Pokiaľ sa takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku javilo žalobcovi ako arbitrárne,

nepreskúmateľné či nespravodlivé, keď súd prvej inštancie síce mal za preukázané vykonanie naviac
prác na senníku, no súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi žalovaný nárok z dôvodu, že nemal
preukázané uzatvorenie dodatku k zmluve o dielo, inej samostatnej zmluvy o dielo a ani rozsah
vykonaných prác, a preto nárok žalobcovi nepriznal ani z titulu bezdôvodného obohatenia, odvolací
súd konštatuje, že nezistil arbitrárnosť a ani nepreskúmateľnosť týchto záverov. Súd prvej inštancie

vyhodnotil vykonané dôkazy a jasne preskúmateľným spôsobom vysvetlil, o ktoré svoje zistenia na
podklade vykonaných dôkazov a na základe akých úvah opiera svoje závery. Z odôvodnenia je zároveň
zistiteľné, ako sa sú prvej inštancie vysporiadal s prostriedkami procesného útoku i obrany strán
sporu, a prečo nevykonal ďalšie dôkazy. Žalobca dostal na základe odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie dostatočnú a logicky odôvodnenú odpoveď na to, prečo mu súd prvej inštancie jeho

uplatnený nárok nepriznal z titulu zmluvného plnenia (neuzavretie dodatku k zmluve, nepreukázanie
uzavretia novej zmluvy o dielo) a ani z titulu bezdôvodného obohatenia (nepreukázaný rozsah prác) a to
spôsobom, ktorý umožnil žalobcovi vzniesť relevantnú argumentáciu vo vzťahu ku všetkým otázkam
významným pre rozhodnutie tohto sporu. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal i to, že súd prvej
inštancie sa priznaniu nároku z titulu bezdôvodného obohatenia nezaoberal, toto odvolacie tvrdenie

vôbec nenachádza podklad v napadnutom rozsudku.

56. Žalobca bol tiež toho názoru, že súd prvej inštancie iba mechanicky na prejednávanú vec aplikoval
ustanovenia § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka o povinnosti objednávateľa zaplatiť zhotoviteľovi cenu
diela dohodnutú iba v zmluve a z toho vyvodil nesprávny záver, že žalovaná nemá povinnosť zaplatiť

žalobcovi uplatnenú pohľadávku, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto konaní z dôvodu vykonania naviac
prác, resp. titulom bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že strany si
v zmluve osobitne zdôraznili požiadavku písomnej formy dodatku k zmluve, predmetom ktorého bude
vykonanienaviacprác.Nemôžebyťvrozporesprincípomspravodlivosti,aksúdprvejinštancienepriznal
žalobcovinímpožadovanéplnenieztituluzmluvyodielovprípadenaviacprác,akvrozporesvôľoustrán

k zmluve o dielo nebol uzatvorený príslušný písomný dodatok upravujúci tieto naviac práce. Odvolací
súd osobitne zdôrazňuje tiež to, že nie je možné zo strany súdu priznať žalobcovi uplatnený nárok ako
bezdôvodné obohatenie z titulu vykonaných prác, pokiaľ nemá spoľahlivo preukázaný ich rozsah, keď
nepreukázanie rozsahu vykonaných prác má nepochybne dopad i na určenie ceny vykonaných prácresp. výšku uplatneného nároku. Správne žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu poukázala na skutočnosť,
že pokiaľ súd prvej inštancie nemá hodnoverne a riadne preukázaný rozsah vykonaných prác na
senníku, nemohol ani titulom bezdôvodného obohatenia priznať žalobcovi ním uplatnený nárok na

zaplatenie žalovanej sumy, keď žalobcu v danom spore zaťažovalo dôkazné bremeno nielen v tom
smere, či zo strany jeho právneho predchodcu došlo k uskutočneniu prác naviac, ale aj vo vzťahu ku
skutočnosti, či tieto práce boli zrealizované vo vyfakturovanom rozsahu, čo sa žalobcovi preukázať
nepodarilo. Zamietavé rozhodnutie vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu nie je v okolnostiach
súdenej veci prejavom prílišného formalizmu pri uplatňovaní noriem hmotného práva a ani nevykazuje

znaky nespravodlivého posúdenia pomerov strán zo strany súdu prvej inštancie, pretože peňažný nárok
môže byť žalobcovi zo strany súdu priznaný len vtedy, ak má súd preukázaný nielen jeho právny titul,
ale aj výšku. Odvolací súd pripomína, že procesný zmysel dôkazného bremena a bremena tvrdenia je
umožniť súdu vydať rozhodnutie aj v prípade, kedy pre spor významné skutočnosti tvrdené žalobcom
neboli na podklade vykonaného dokazovania preukázané. V týchto prípadoch tzv. dôkaznej núdze musí
potom súd rozhodnúť v neprospech tej strany sporu, v ktorej záujme bolo podľa hmotného práva tvrdiť a

preukázať právne významné skutočnosti. Ten, kto má povinnosť prostredníctvom označených dôkazov
preukázať svoje tvrdenia, nesie tiež procesnú zodpovednosť za to, že jeho tvrdenia preukázané neboli
a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté v jeho neprospech. Pokiaľ si potom žalobca dostatočným
spôsobom nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, čo vyústilo do zamietavého rozhodnutia súdu prvej
inštancie vo vzťahu k jeho žalobe, išlo zo strany súdu prvej inštancie o posúdenie dopadu dôkaznej

núdze v neprospech žalobcu, na ktorom ležala povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu
k preukázaniu jeho nároku, teda o prejav základného princípu rozhodovania súdov, a nie o prejav
formalizmu, či popretie princípov spravodlivosti.

57. Už potom len pre úplnosť a nad rámec preskúmania napadnutého rozsudku na podklade odvolania

žalobcu odvolací súd dopĺňa, že v zmysle § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka za bezdôvodné
obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie dlhu neplatného len pre nedostatok formy. Platí totiž,
že ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon, je neplatný absolútne a ak nebol
urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov, je neplatný relatívne (§ 40, § 40a Občianskeho
zákonníka). V zmysle § 272 ods. 2 Obchodného zákonníka tiež platí, že ak písomne uzavretá zmluva

obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže
sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada,
resp. vyvodzuje z nej právne dôsledky aj bez návrhu strán ex offo, pri relatívnej neplatnosti právneho
úkonu sa musí jej neplatnosti dovolať dotknutá strana. Žalovaná pritom v priebehu konania namietala,
že k zmluve o dielo nebol uzatvorený písomný dodatok. Ak by aj žalovaná, resp. p. J., ktorý v mene

a na jej účet v tejto veci konal, zadával právnemu predchodcovi žalobcu požiadavky na vykonanie
naviac prác nad rámec projektovej dokumentácie zmluvy o dielo a ak by aj právny predchodca žalobcu
takéto práce vykonal, keďže k uzavretiu dodatku k zmluve o dielo v požadovanej písomnej forme
nedošlo, prípadná ústna dohoda (ktorá rovnako v konaní s konkrétnym obsahom práv a povinností strán
tvrdená nebola) by predstavovala právny úkon neplatný pre nedostatok formy a v zmysle § 455 ods.

1 Občianskeho zákonníka platí, že neplatnosť právneho úkonu vyplývajúca z nedodržania zákonom
predpísanej alebo zmluvnými stranami dohodnutej formy právneho úkonu nezakladá právny vzťah z
bezdôvodného obohatenia. Na základe tohto výkladu uplatnený nárok žalobcu mu nemohol prináležať
z titulu bezdôvodného obohatenia ako majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho
úkonu. Nárok žalobcu nevyplýva ani z ostatných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, keď v

súdenej veci nešlo o plnenie bez právneho dôvodu, ale o plnenie na základe zmluvy o dielo, pri ktorom
z dôvodu, že nedošlo k písomnej dohode strán o vykonaní naviac prác formou písomného dodatku
kzmluve,nebolisplnenépodmienkyprevznikpovinnostižalovanéhouhradiťžalobcovicenuzmeneného
(rozšíreného) diela, pričom takúto situáciu nie je možné vyhodnotiť ani ako majetkový prospech získaný
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ani ako majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov

a prípadne ani ako plnenie za toho, kto podľa práva mal plniť sám.

58. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia jeho práva na spravodlivý proces a rovnosť
zbraní v súvislosti s tým, že súd prvej inštancie na návrh žalovanej akceptoval pripojenie spisu
7Cb/118/2014 po 10 rokoch od podania žaloby v rozpore s hospodárnosťou a koncentráciou konania,

ale na návrh žalobcu nepripustil pripojenie spisu PPA, je potrebné zo strany odvolacieho súdu zdôrazniť,
že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonuzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky, v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi pri aplikácii ústavných princípov (porov. roz. ÚS SR sp. zn.
I. ÚS 26/94). Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup

súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Zásada
rovnosti účastníkov konania pre civilné sporové konanie upravená v čl. 6 základných princípov je jedným
z prvkov práva na spravodlivý proces a obzvlášť významne je akcentovaná i judikatúrou ESĽP, ktorá ju
chápe ako „rovnosť zbraní“, teda v zmysle objektívnej príležitosti procesnej strany predložiť svoju vec

súdu za podmienok, ktorú ju v porovnaní s protistranou nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície
(porov. roz. ESĽP č. 32106/96 Komanický proti Slovensku). Obom stranám musí byť za rovnakých
podmienok umožnené tvrdiť okolnosti rozhodné pre posúdenie sporu, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k nim, a pod.

59. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že strany mohli v rovnakej miere uplatňovať prostriedky

procesného útoku i obrany, vrátane predkladania a navrhovania dôkazov. K odvolacej námietke žalobcu,
že súd prvej inštancie vykonal dôkazy žalovanej ale nevykonal dôkazy žalobcu, odvolací súd uvádza,
že v okolnostiach súdenej veci nie je porušením práva žalobcu na rovnosť v konaní a ani porušením
procesných pravidiel zo strany súdu prvej inštancie nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov, pretože
nie je povinnosťou súdu vykonať každý navrhnutý dôkaz, pretože stále platí, že len súd rozhoduje,

ktorý z dôkazov vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP), resp. či ide o taký dôkaz, ktorého vykonanie je
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (porov. § 187 ods. 1 CSP). Rovnosť príležitosti strán navrhovať
dôkazy nie je možné stotožňovať s povinnosťou súdu vykonať všetky navrhovaného dôkazy. Ak potom
súdu postačia na meritórne rozhodnutie tvrdenia strán a dôkazy získané z dôkazných prostriedkov, ktoré
súdu strany predložili, alebo je stranou navrhované dokazovanie bez príslušnej relevancie vo vzťahu

k predmetu sporu, súd nie je povinný vykonať ďalšie dôkazné prostriedky, ale rozhodne na základe
zisteného skutkového stavu.

60. Pokiaľ potom z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dôkaz
pripojením spisu pod sp. zn. 7Cb/118/2014 resp. obsahom stavebného denníka vedeného k zmluve

o dielo založeného v tomto súdom spise ako jeho súčasť vo vzťahu k spornému rozsahu prác, jednalo
sa vzhľadom na predmet sporu o dokazovanie s príslušnou relevanciou pre súdenú vec a teda o
dokazovanie, ktoré možno vyhodnotiť ako hospodárne, čo v odvolaní žalobca ani nespochybnil. Dôvod
nevykonania dôkazu žalobcu v podobe pripojenia spisu PPA súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil tým,
že pokiaľ naviac práce neboli predmetom zmluvy o dielo, ktoré boli financované z európskych fondov,

vykonanie tohto dôkazu za účelom preukázanie rozsahu prác a toho, či bolo za ne zaplatené, by za
danéhostavuboloneúčelné.Zrozhodovacejpraxenajvyššíchsúdnychautorít(čl.2ods.2CSP)vyplýva,
že len nevykonanie navrhnutého dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu,
ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. roz. ÚS SR sp.

zn. III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské
práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov
strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29.04.1993, roz. ÚS
SR sp. zn. II. ÚS 410/06). Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu preto možno založiť aj tým, že
tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti

s predmetom konania. Vykonanie takéhoto dokazovania je potrebné vyhodnotiť ako nadbytočné, v
rozpore so základným princípom civilného sporového konania v zmysle čl. 17 CSP, podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným
prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
Keďže ani samotný žalobca v odvolaní nešpecifikoval relevanciu tohto dokazovania pre súdenú vec, keď

namietal len to, že nemôže uplatňovať formálnu koncentráciu konania, preto uplatňuje len znemožnenie
uskutočnenia jeho procesných práv zo strany súdu prvej inštancie, ale neuviedol, aké konkrétne zistenia
vyvodené z obsahu tohto spisu by mohli zvrátiť výsledok sporu v prospech žalobcu, túto odvolaciu
argumentáciu žalobcu odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, pretože z nej nevyplýva, že by súd
prvej inštancie napriek návrhu žalobcu nevykonal dôkaz významný pre posúdenie sporu.

61. Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvej inštancie neuplatnenie sudcovskej koncentrácia konania, pretože
navrhnutie dokazovania týmto spisom žalovaná navrhla až po desiatich rokoch od podania žaloby,
odvolací súd považuje za významné doplniť, že v posudzovanom prípade sa konanie začalo 15. 05.2012, teda pred účinnosťou CSP a preto naň v zmysle § 470 ods. 2 CSP ani nebolo možné uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o sudcovskej koncentrácii konania, ak by to bolo v neprospech strany.
Z argumentácie žalobcu v podanom odvolaní nevyplýva ani konkrétne porušenie ust. § 153 a 154 CSP

o koncentrácii konania. Preto túto odvolacia argumentácia žalobcu odvolací súd posúdil ako irelevantnú.

62. Keďže žalobca napadol aj dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie z rovnakých dôvodov, ako
rozsudok, pričom žiadne iné dôvody nesprávnosti dopĺňacieho rozsudku (či už vo vzťahu k jeho výroku
alebo dôvodom jeho prijatia) neuviedol, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné ani vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku.

63. Odvolací súd zároveň pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
(nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (porov. roz. ÚS

SR sp. zn. II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd
musí dať podrobnú odpoveď na každý argument strany konania, keď z odôvodnenia rozhodnutia
musia byť zrejmé len všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny
základ rozhodnutia (porov. roz. ÚS SR sp. zn. II. ÚS 76/07). Odvolací súd sa preto zaoberal len tými
skutočnosťami, ktorých posúdenie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie o odvolaní, keď odvolací súd bol

odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmal výlučne v zmysle dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní, ktorými sa žalobcovi
vecnú správnosť preskúmavaných rozhodnutí súdu prvej inštancie spochybniť nepodarilo. Odvolací súd
zároveňkonštatuje,ževkonanínezistiltakévadyprocesnýchpodmienok,naktoréodvolacísúdprihliada
aj vtedy, ak neboli stranami uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP).

64. Odvolací súd preto dospel k záveru, že správne rozhodol súd prvej inštancie o zamietnutí žaloby
žalobcu a tiež i o trovách prvoinštančného konania s využitím zásady úspechu vo veci upravenej v § 255
ods. 1 CSP, keď žalovanej, ktorá bola v konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu úspešná,
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolací súd sa nestotožnil

s odvolacím tvrdením žalobcu, že výrok o trovách nezodpovedá uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 z 23. marca 2017, keď súd prvej inštancie vo výroku II. rozhodol, že
žalobcajepovinnýnahradiťžalovanejtrovykonaniavrozsahu100%dotrochdníododňaprávoplatnosti
uznesenia o výške náhrady trov konania, keď takýto výrok o trovách konania nie je na ujmu jeho
vykonateľnosti a je spôsobilým podkladom pre prípadný výkon exekúcie, a to v spojení s rozhodnutím

súdu prvej inštancie o výške tohto nároku.

65. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku
I. vo veci samej ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania, ako aj dopĺňací rozsudok v jeho
výrokovej časti, sú vecne správne, preto ich podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

66. Od nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

67. O výške trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

68. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).