Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. júl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/50/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2515204419
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2515204419.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr.
Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.X.XXXX, adresa C.,
D. XXXX/XX, 2. E. B., nar. XX.X.XXXX, adresa C., D. XXXX/XX, 3. F. B., nar. XX.X.XXXX, adresa G.
XX, 4. F. B., nar. X.X,XXXX, adresa C., E. XXXX/XX, 5. H. B., nar. XX.X.XXXX, adresa C., D. XXXX/XX,
všetci žalobcovia zastúpení advokátskou kanceláriou: RS legal, s.r.o., so sídlom Bratislava, Frankovská

18, IČO: 36 864 358, proti žalovaným: 1. H. H., nar. XX.X.XXXX, adresa C., D. XXXX/X, 2. I. J., nar.
XX.X.XXXX, adresa K. XX, H. L. H. XXXX, Austria, žalovaní zastúpení advokátkou: JUDr. Lucia Cepka
Zvolenská, so sídlom Trnava, Kollárova 17, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie
žalobcov 1 až 5 proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. PN-14C/169/2015-833 zo dňa 14.10.2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1 a 2 p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1
až 5 v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku I. v celom rozsahu zamietol žalobu žalobcov
1 až 5 (ktorou sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti zapísané v kat. úz. C. L. D. C. M., špecifikované

v žalobe a jej rozšírení, boli v čase smrti A. H., F. N., nar. XX.XX.XXXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX v jej
vlastníctve a patria do dedičstva po nej). Výrokom II. súd rozhodol, že žalovaní 1 a 2 majú nárok na
náhradu trov konania voči žalobcom 1 až 5 v rozsahu 100%.
2. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 181 ods. 1 písm. g) zák. č. 371/2004
Z.z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, § 34, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1 a 2, § 628 ods.
1 a 2, § 473 ods. 1 a 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (v texte aj len OZ), § 137c, § 153

ods. 1 až 3, § 191 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal námietkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcov.
Žalobcovia aj žalovaní sú právnymi nástupcami po nebohej A. H., F. N. z titulu postavenia zákonných
dedičov v zmysle § 473 Občianskeho zákonníka. Nebohá mala štyri deti, tri dcéry a jedného syna.
Žalobcovia 1 až 5 sú vnúčatami nebohej, a teda deťmi dcér nebohej, ktoré ju predumreli. V zmysle

uvedeného sú žalobcovia dedičmi po nebohej v prvej dedičskej skupine, čím je daná ich aktívna
vecná legitimácia na podanie žaloby. Čo sa týka namietanej pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2,
prvoinštančný súd bol toho názoru, že u žalovanej 2 je pasívna vecná legitimácia daná. Žalovaná 2/ e
jednou z dcér nebohej A. H.. Súd z úradnej činnosti zistil okruh dedičov po nebohej a vzhľadom k tomu,
že dedičia v danej veci tvoria nútené spoločenstvo v zmysle § 78 CSP, toto súdne konanie sa dotýka
aj právneho postavenia žalovanej 2 ako zákonnej dedičky (v prípade neplatnosti darovacích zmlúv), z

tohto dôvodu musí byť účastníčkou predmetného konania, čím je daná jej pasívna vecná legitimácia v
tomto spore.4. Žaloba v danej veci bola doručená súdu dňa 22.06.2015, a teda ešte pred účinnosťou Civilného
sporovéhoporiadku.Vpriebehukonaniadošlokzmeneprocesnéhopredpisu.Od01.07.2016nadobudol

účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len CSP) a zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok bol zrušený. Právne účinky podanej žaloby v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá
CSP zostali pre toto konanie zachované. Tak ustanovenie § 80 písm. c) OSP ako i ustanovenie § 137
písm. c) CSP umožňovali podať žalobu a domáhať sa ňou určenia, či tu právo je alebo nie je , ak
je na tom naliehavý právny záujem. Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu

takéhoto záujmu (skúma ho „ex offo“), inak bez skúmania vecnej stránky žaloby, musí túto žalobu ako
neprípustnú zamietnuť. Keďže sa jedná o určovaciu žalobu, bolo povinnosťou žalobcov v prvom rade
osvedčiť naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že sporné nehnuteľnosti boli v čase smrti
A. H. v jej vlastníctve a patria do dedičstva po nej. Žalobcovia vo svojej žalobe preukázali, že táto
žaloba vnesie istotu do neistých právnych vzťahov ohľadne vlastníctva sporných nehnuteľností. Súd
prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia svoj naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej

žalobe preukázali, a to tým, že v prípade úspechu by s boli zákonnými dedičmi sporných nehnuteľností
v prvej dedičskej skupine po nebohej A. H., ktoré za svojho života darovala žalovanému 1.

5. Predmetom sporu je rozhodovanie o uplatňovanom nároku žalobcov, že spoluvlastnícke podiely na
viacerých nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. C. a tiež v kat. úz. D. C. M., ktoré sú bližšie

špecifikované v žalobe a v uznesení o pripustení zmeny žaloby č. k. 14C/169/2015-67 z 19. januára
2017, boli v čase smrti A. H. v jej vlastníctve a patria do dedičstva po nej. Žalobcovia dôvodnosť žaloby
vyvodzovali z toho, že nebohá bola v čase podpisu darovacích zmlúv vo veľmi zlom zdravotnom stave,
trpela stareckou demenciou, bola dezorientovaná v čase a priestore a tiež tým, že z dôvodu ochorenia
zraku nebola schopná čítať a oboznámiť sa s obsahom listín. Žalovaný 1 tento stav svojej matky zneužil

a postaral sa o prevedenie vlastníckeho práva k všetkým sporným nehnuteľnostiam darovacou zmluvou
do svojho vlastníctva. Mali za to, že uzavretie dvoch darovacích zmlúv zo dňa 17.02.2015 je absolútne
neplatné, nakoľko nebohá v čase uzavretia darovacích zmlúv nebola schopná robiť právne úkony, dané
úkony urobila v duševnej poruche a preto sú absolútne neplatné.

6. Prvoinštančný súd v predmetnej veci predbežne posudzoval otázku platnosti, resp. neplatnosti
namietaných právnych úkonov, a to podpisu dvoch darovacích zmlúv v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, a teda, či nebohá nekonala pri uvedených právnych úkonoch v duševnej poruche, ktorá by
ju robila na tieto právne úkony neschopnou.

7. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že nebohá nebola pozbavená
spôsobilostinaprávneúkony,jejspôsobilosťnaprávneúkonyvčasevykonaniaprávnychúkonovnebola
ani nijako obmedzená, uvedená skutočnosť medzi stranami nebola ani sporná. V prípade ustanovenia
§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak konajúca osoba nie je pozbavená spôsobilosti na právne úkony,
alebo jej spôsobilosť nie je obmedzená, v prípade pochybností o tejto spôsobilosti treba pre záver o

platnosti, či neplatnosti právneho úkonu posúdiť v zmysle, či v čase úkonu konajúca osoba neuskutočnila
úkon v duševnej poruche, teda pri uskutočnení konkrétneho úkonu nemohla posúdiť následky svojho
úkonu alebo nemohla ovládnuť svoje správanie. Záver o nespôsobilosti takejto osoby (ktorá nebola
pozbavená alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony nebola obmedzená rozhodnutím súdu) však musí
byť jednoznačný a nepochybný.

8. V konaní boli vypracované tri znalecké posudky. Súdom prvej inštancie ustanoveným znalcom
MUDr. Máriom Strakom bol vypracovaný prvý znalecký posudok č. 180/2019 svedčiaci v prospech
žalovaných so záverom, že posudzovanej nebola počas života lege artis diagnostikovaná duševná
porucha, choroba, vrátene demencie, táto diagnóza nebola uvádzaná v stanovených diagnózach,

neurológ v r. 2010 uvádza suspekciu dementného syndrómu. CT vyšetrenie mozgu svedčí o ischémií
pri telesných ochoreniach, ako je hlavne hypertenzia a cukrovka, nesvedčí o demencii pri Alzheimerovej
chorobe. Atrofia mozgu u 90 ročnej pacientky nie je nález patologický, a atrofia mozgu nerovná sa
demencia, atrofia mozgu je s vekom fyziologický proces (prebieha u každého z nás bez nutnosti
manifestácie demencie). Podľa predloženej dokumentácie, veku, a niektorých iných indícií, vyšetrovaná

zrejme trpela pravdepodobne v čase vykonania právneho úkonu niektorým zo stupňov vasculárnej
kortikálnej- subkortikálnej demencie. Znalec konštatoval, že nevie a nemôže uviesť, akým trpela
stupňom demencie, či bola alebo nebola schopná vykonávať právne úkony a byť ku nim spôsobilá v
konkrétne dni. Bolo by to možné zistiť len psychiatrickým vyšetrením v období vykonania právnehoúkonu, najlepšie v deň jeho vykonania, či krátko pred jeho, či po jeho vykonaní. Prítomnosť demencie
sa ešte nerovná nespôsobilosti k právnej spôsobilosti, z hľadiska psychiatrického. Nebohá podľa
zdravotnej dokumentácie nebola nikdy vyšetrovaná a liečená psychiatrom, žiadny z jej ošetrujúcich

lekárov ju neodoslal ku špecialistovi, psychiatrovi počas jej života. Na podporu jej nespôsobilosti
vykonať predmetný právny úkon je predložená zdravotná dokumentácia nedostatočná, z hľadiska
psychiatrického, pre toto tvrdenie, žalobcovia po vyzvaní (znalcom) ďalšiu novú dokumentáciu pre oporu
ich tvrdenia nepredložili. „Dementný sysusp.“ neznamená to jej diskvalifikáciu ku právnej spôsobilosti.
Psychiatrická diagnóza jej kvalifikovane stanovená počas života nebola nikdy.

9. Žalobcovia následne predložili prvoinštančnému súdu súkromný znalecký posudok č. 147/2020
vypracovaný znaleckou organizáciou Centrum duševného zdravia, s.r.o. svedčiaci v prospech žalobcov
so záverom, že v čase vykonanie právneho úkonu resp. úkonov s vysokou pravdepodobnosťou
blížiacou sa k istote sa u posudzovanej jednalo o vaskulárnu demenciu stredne ťažkú postupne sa
nerovnomerne zhoršujúcu do ťažkej vaskulárnej demencie. Tento stav sa prejavoval poruchami pamäti,

najmä novopamäti - pričom staro pamäť mohla byť relatívne lepšia; poruchami pozornosti v zmysle
hypoprosexie,t.j.celkovéhozníženiapozornostivovšetkýchzložkách;neistotouvorientácii,oslabeného
vnímania, oslabenej schopnosti porozumenia a chápavosti, oslabeného logického myslenia. S vysokou
pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote prítomnosť stredne ťažkej vaskulárnej demencie v dňoch 16.2.
a 17.2.2 015 u darkyne podmieňovala, že sa nejednalo o slobodné konanie posudzovanej darkyne, ale

o konanie, pri ktorom bola s vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote rozhodujúcim spôsobom
ovplyvnená synom H., teda obdarovaným, ktorý sa v tomto čase prechodne o ňu výraznejšie staral. S
vysokou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote nevedela rozpoznať právne dôsledky svojho konania
a toto jej konanie nebolo prejavom jej slobodnej vôle. Ďalej znalec uviedol, že v období od 2.2.2015
do 22.3.2015 (teda v čase uzavretia predmetných zmlúv) bol u posudzovanej progres stredne ťažkej

demencie do ťažkej vaskulárnej demencie. Znalec odporučil, že by bolo vhodné vypočuť ako svedka
neurológa A. K. D. a tiež očnú lekárku A. O. E. k zrakovej spôsobilosti posudzovanej nebohej. Okrem už
vyššie uvedeného sa znalec vo vypracovanom znaleckom posudku výrazne venoval skutkovému stavu,
analyzovaniu výpovedí svedkov a právnemu posúdeniu vecí, čo nespadá do jeho kompetencie.

10. Žalovaní následne predložili súdu prvej inštancie súkromný znalecký posudok č. 24/2021
vypracovaný znalcom MUDr. Ivanom Karbulom, svedčiaci v prospech žalovaných, z ktorého záverov
vyplynulo že v záznamoch dostupných znalcovi sa nenachádzajú relevantné údaje o jednoznačnej
prítomnosti a diagnostike duševnej poruchy, vrátane demencie počas života posudzovanej, ktorá
by sa prejavovala nespôsobilosťou k právnym úkonom. Možno teda predpokladať, že menovaná

pravdepodobne bola spôsobilá na právne úkony v čase ich vykonania v mesiaci február 2015,
v období podpísania darovacích zmlúv. Uviedol, že nebohú nikdy psychiatrický nevyšetril. Ak by
sa vyskytli iné lekárske záznamy, eventuálne psychiatrické či neurologické vyšetrenia, ktoré by
potvrdili prítomnosť závažnej duševnej poruchy ako je demencia a stupeň jej hĺbky, dané tvrdenie
znalca nemusí platiť. Konštatoval, že posudzovaná pravdepodobne bola spôsobilá na podpísanie

darovacích zmlúv čase podpisu a teda vedela posúdiť následky svojho konania, z psychiatrického
hľadiska pravdepodobne vedela posúdiť význam písaného textu. Nebola nikdy počas svojho života
psychiatrický vyšetrená, nebola jej počas života lege artis diagnostikovaná diagnóza demencie, jej
typ ani stupeň hĺbky. Jednoznačne sa vyjadriť k prítomnosti demencie, jej typu a stupňu hĺbky v
čase právneho úkonu a zároveň sa s istotou vyjadriť, že nebohá v čase právneho úkonu nebola na

takýto úkon spôsobilá, by bolo možné len vtedy, ak by pred daným právnym úkonom bola vyšetrená
psychiatrom alebo neurológom. Z dostupných informácií znalcovi vyplynulo, že sa tak nestalo. Taktiež
uviedol, že výpovedná hodnota dvoch neurologických vyšetrení je v zmysle diagnostiky demencie
lege artis takmer nulová. K neurologickému vyšetreniu zo dňa 26.1.2015, v ktorom je uvedené, že
pacientkaspolupracujelenminimálne,vykrikuje,orientovanáosobou,inakdezorientovaná,neurologický

dementný syndróm uviedol, že v čase prijatia k hospitalizácii bola pacientka cca 14 hod. s podchladením
a zápalovým syndrómom. Daný stav dezorientácie a zmätenosti preto neznamená automaticky
prítomnosť dementného syndrómu, skôr sa pravdepodobne rozvinulo somatogénne delírium, ako
následok podchladenia a zápalového procesu.

11. Vzhľadom na protichodné závery znaleckého posudku č. 147/2020 vypracovaného znaleckou
organizáciou Centrum duševného zdravia, s.r.o. a znaleckého posudku č. 24/2021 vypracovaného
znalcom MUDr. Ivanom Karbulom, prvoinštančný súd vypočul obidvoch znalcov na pojednávaní. Súd
podrobne vyhodnotil výpovede obidvoch znalcov a dospel k záveru, že z výpovede MUDr. Lexmanna(Centrum duševného zdravia, s.r.o.) v rámci jeho výsluchu pred súdom vyplynuli protichodné tvrdenia
ako konštatoval vo svojom znaleckom posudku, a to konkrétne, že A. D. nebola jednoznačne stanovená
diagnóza demencie, išlo len o podozrenie (naproti tomu v znaleckom posudku na str. 67 presne určil

stupeň demencie v rozhodnom období), ďalej uviedol, že nikto zo znalcov nedokáže na 100 % určiť,
že nebohá trpela demenciou (naproti tomu on sám v znaleckom posudku určil stupeň demencie v
rozhodnom období). Taktiež pri výpovedi uviedol, že či bola alebo nebola nebohá schopná vykonávať
právne úkony a byť k ním spôsobilá uviesť nevie a nemôže. Bolo by to možné len psychiatrickým
vyšetrením v období vykonania právneho úkonu. Ďalej uviedol, že z dostupnej zdravotnej dokumentácie

nie je možné, aby znalec jednoznačne potvrdil prítomnosť demencie u nebohej a už vôbec nie je možné
savyjadriťkstupňudemencie,akňounebohávôbectrpela.Stýmitotvrdeniami(uvedenýmiprivýsluchu)
sa stotožňuje aj súd. Avšak z týchto tvrdení MUDr. Lexmanna potom súdu vyplýva, že závery uvedené
v jeho znaleckom posudku sú opačné, ako tvrdenia, ktoré uviedol na pojednávaní. Súd konštatuje,
že svojou výpoveďou MUDr. Lexmann nepotvrdil svoje závery uvedené v znaleckom posudku, ale
bezpochyby potvrdil závery uvedené v znaleckom posudku MUDr. Ivana Karbulu a tiež MUDr. Mária

Straku. Znalecký posudok MUDr. Ivana Karbulu súd považoval za presvedčivý, logický a konzistentný
vo vyjadreniach ako v posudku, tak aj pri jeho výsluchu na pojednávaní. Znalec MUDr. Ivan Karbula mal
k dispozícii rovnaké podklady na vypracovanie znaleckého posudku ako MUDr. Lexmann, vo svojom
posudku sa venoval výlučne zdravotnej dokumentácii, bez potreby hodnotenia výpovedí vypočutých
svedkov a posudzovania skutkového stavu veci. Aj napriek námietkam strán sporu proti znaleckému

posudku MUDr. Mária Straku, súd konštatuje, že závery tohto znaleckého posudku sú rovnaké, ako
závery znaleckého posudku MUDr. Karbulu, čo súd presvedčilo o vierohodnosti záverov oboch týchto
znaleckých posudkov.

12. Okrem uvedeného bolo do konania žalobcami predložené aj doplnenie č. 1 znaleckého posudku č.

147/2020 vypracovaného znaleckou organizáciou Centrum duševného zdravia, s.r.o. (vypracovaného
MUDr.JurajomLexmannom),kdeznalecanalyzujevypracovanieznaleckýchposudkovMUDr.Karbulua
MUDr.Straku,azároveňanalyzujevýpoveďzvýsluchuMUDr.Karbulunapojednávaní.Vzávereuviedol,
že znalecký posudok č. 24/2021 MUDr. Karbulu nie je úplný a nie je zo strany súdu preskúmateľný, nie
je presný, odborne správny a je spochybniteľný. Rovnako znalecký posudok č. 180/2019 znalca MUDr.

Straku podľa ich názoru nie je úplný a nie je zo strany súdu preskúmateľný, nie je presný, odborne
správny a je spochybniteľný. K uvedenému doplneniu sa vyjadril aj MUDr. Karbula, ktorý uviedol, že si
za svojím znaleckým posudkom č. 24/2021 zo dňa 02.10.2021, ako aj za výpoveďou pred súdom zo dňa
09.09.2022 stojí. Poukázal na iné konanie, z ktorého je možné usúdiť, že znalecká organizácia používa
vo svojich posudkoch „dvojaký meter“ len aby obhájila „svoju“ pravdu. V tejto súvislosti súd opakuje,

ako už uviedol aj vyššie, analyzovanie výpovede znalca MUDr. Karbulu, posudzovanie presvedčivosti
a preskúmateľnosti toho-ktorého znaleckého posudku je len v kompetencii súdu a znalcovi takéto
posudzovanie neprináleží.

13. Čestné vyhlásenia svedkýň L. D. a P. Q. prvoinštančný súd nepovažoval za vierohodné, a to v

súvislosti s vykonanými výsluchmi týchto svedkýň, z ktorých vyplynulo, že svedkyňa D. bola dotlačená
manželom, že má ísť niečo podpísať žalobcovi 4/. Pri výpovedi na pojednávaní uviedla, že by opravila
svoje čestné vyhlásenie v tom, že niekedy si pani H. pamätala viac, niekedy nemej. Bola by rada, keby
aj ona v jej veku mala takú pamäť. Teraz by si už na uvedené slová dávala pozor. Nepovedala by, že nie
celkom by si pani H. nepamätala, pamätala si podľa toho, ako sa vyspala, aký mala deň. Uviedla tiež,

že čestné prehlásenie síce písala sama, avšak pán B. (žalobca 4/) jej napovedal, čo tam treba napísať.
Dodala, že skutočnosti uvádzané v denníku sú pravdivé. Takisto svedkyňa Q. na pojednávaní uviedla,
že ju za účelom spísania čestného prehlásenia kontaktoval žalobca 4/. Povedal jej, že má o babku strach
a potom bude súd a on to bude potrebovať. Uviedla, že v jej čestnom prehlásení je uvedená pravda
a tiež, že tu ide nie o babku, ale o majetky. Odvtedy takto nebrigáduje, lebo má strach. Z uvedeného

je súdu zrejmé, že čestné prehlásenia svedkýň boli urobené pod nátlakom žalobcu 4/, čo už samé o
sebe spochybňuje vierohodnosť týchto svedkýň. Zároveň súd považuje za nutné uviesť, že z denníka,
ktorý si opatrovateľky viedli, nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by mohli spochybňovať spôsobilosť na
právne úkony u nebohej A. H..

14. Spôsobilosť nebohej na právne úkony nebola spochybnená ani výpoveďami svedkov L. R., C.
L., I. C., S. A., F. B., A. O. T., U. H.. Všetci títo svedkovia uviedli, že nebohá bola normálna žena,
komunikovala, spoznávala ich, vyzerala mentálne v poriadku, nedeklarovali, že by u nebohej vnímali
zníženie rozpoznávacích schopností, náznaky duševnej poruchy, a teda nemali pochybnosti o jejspôsobilosti na právne úkony. Aj keď výsluchy svedkov, okrem výsluchu A. O. T., v otázke existencie
duševnej poruchy súd nepovažoval za až tak smerodajné, ale iba ako vedľajší dôkazný prostriedok,
nakoľko posúdenie konania v duševnej poruche je odbornou otázkou. A. T. zároveň bola svedkom, ktorá

videla nebohú práve v rozhodnom čase (čase podpisu darovacích zmlúv) a neuviedla také skutočnosti,
pre ktoré by mohol mať súd pochybnosti o spôsobilosti na právne úkony u nebohej, práve naopak, zdala
sa jej na svoj vek orientovaná, poznala ju, na základe čoho následne aj vystavila potvrdenie o tom, že je
pani H. zdravotne spôsobilá po fyzickej aj psychickej stránke na právne úkony a o tom, že je orientovaná
miestom aj časom. K výpovedi svedkyne U. H. súd považuje za nutné ešte uviesť, že táto výpoveď

nemala vplyv na meritórne rozhodnutie z dôvodu, že ide o manželku žalovaného 1/, ktorá bezpochyby
má záujem na výsledku sporu.

15. Spôsobilosť nebohej pani H. na právne úkony bola spochybňovaná svedkami I. B., V. I. a A. A.
B.. Na rozhodnutie súdu v merite veci však ich svedecké výpovede nemali vplyv, pretože vierohodnosť
svedka I. B. ako otca žalobcov 4/ a 5/ mal prvoinštančný súd spochybnenú, nakoľko žiaden z vyššie

menovaných svedkov ani predložené lekárske správy nepotvrdili ním uvádzané tvrdenia, že jeho svokra
(nebohá) trpela demenciou už v čase, keď sa o ňu s nebohou manželkou (dcérou nebohej) starali. Je
zjavné, že výpoveď menovaného svedka bola značne ovplyvnená jeho blízkym (rodinným) vzťahom k
žalobcom 4/ a 5/. Svedectvo svedkyne V. I. nepovažoval súd za dostatočne relevantné s poukazom
na to, že z jej výpovede vyplýva, že bola s nebohou v minimálnom kontakte (1 - 2 krát ročne osobne,

inak len telefonicky). A hoci podľa vyjadrenia svedkyne, táto pracovala ako opatrovateľka starších osôb
v zahraničí, súd prízvukuje, že táto skutočnosť zo svedkyne nerobí odborne zdatnú osobu, ktorá by
vedela posúdiť zdravotný stav nebohej vrátane jej spôsobilosti na právne úkony. Napokon aj svedecká
výpoveď A. A. B. je pre posúdenie spôsobilosti nebohej na právne úkony v čase podpísania darovacích
zmlúv nedostatočná, pretože z vykonaného dokazovania vyplýva, že menovaná svedkyňa vyšetrovala

nebohú dňa 15.03.2015, pričom samotná svedkyňa priznala, že nebohú vyšetrovala len s ohľadom na
infekt močových ciest, a nie komplexné vyšetrenie celého jej zdravotného stavu. Hoci svedkyňa uviedla,
že nebohá bola v čase, keď ju vyšetrovala „mimo“ a nebola schopná komunikácie, z toho nemožno bez
ďalšiehojednoznačnededukovať,žebyzdravotnýstavnebohejbolajvčasepodpísaniaposudzovaných
darovacích zmlúv rovnaký ako v čase, keď ju priviezli do A. a keď bola svedkyňou vyšetrená. Súd

zdôrazňuje, že nemožno zamieňať koreláciu (časovú súvislosť) s kauzalitou (príčinnou súvislosťou).

16. Prvoinštančný súd v danom prípade vyvodil záver, že vyslovenie neplatnosti právneho úkon podľa
§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje preukázanie, a to bez akejkoľvek pochybnosti, že
posudzovaná osoba pri uzatváraní právneho úkonu konala v duševnej poruche aspoň prechodnej

povahy, ktorá by ju robila na predmetný právny úkon nespôsobilou. Avšak nie akákoľvek duševná
porucha konajúcej fyzickej osoby vedie k absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ale iba taká duševná
porucha, ktorá konajúcu osobu robí na tento právny úkon neschopnou, nakoľko práve z uvedeného
dôvodu nemôže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť. Záver o konaní v
duševnej poruche nie je možné vysloviť iba na základe pravdepodobnosti, či za skutkových okolností,

ktoré aj napriek dôkaznej verifikácii neumožňujú urobiť v uvedenom smere jednoznačný skutkový
záver, na ktorý by bolo možné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Záver o
nespôsobilosti posudzovanej osoby podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ktorá nebola pozbavená
alebo ktorej spôsobilosť na právne úkony nebola obmedzená rozhodnutím súdu) musí byť jednoznačný,
nestačí iba pochybnosť.

17. Súd prvej inštancie v rámci dokazovania vychádzal predovšetkým zo záverov znaleckých posudkov
MUDr. Karbulu a MUDr. Straku. Znalecký posudok MUDr. Karbulu považuje za dostatočne presvedčivý,
logický a konzistentný. Súd sa stotožňuje so závermi uvedenými v týchto znaleckých posudkoch, že
zdravotný stav zomrelej osoby je možné posúdiť len na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie.

Z dostupnej zdravotnej dokumentácie nevyplývali také skutočnosti, na základe ktorých by mohol
súd dospieť k odôvodnenému záveru, že nebohá trpela duševnou poruchou (demenciou), ktorá ju
robila neschopnou na právne úkony. Pre úplnosť považoval prvoinštančný súd za potrebné uviesť, že
pokiaľ znalecký posudok nevytvorí spoľahlivý podklad pre záver súdu o nespôsobilosti konajúceho ku
konkrétnemu právnemu úkonu, je treba vychádzať z toho, že právny úkon bol učinený platne.

18. Prvoinštančný súd mal za to, že z vykonaného dokazovania nevyplynul jednoznačný záver o
preukázaní duševnej choroby spôsobilej privodiť konajúcej osobe stav, že uvedená osoba nemôže
posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť, ako aj pochopiť význam a závažnosťprávnehoúkonuuzavretiadarovacíchzmlúv.Zuvedenéhosúdvyvodil,žejednoznačnýzáveroexistencii
duševnej choroby, ktorá by A. H. robila pre daný úkon nespôsobilou, nakoniec nevyplývala ani z
jedného posudku (vzhľadom aj na následnú výpoveď MUDr. Lexmanna), nebolo tak možné konštatovať

absolútnu neplatnosť právnych úkonov, darovacích zmlúv, podľa § 38 ods.2 Občianskeho zákonníka.

19. Z vykonaného dokazovania a zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že súd prvej
inštancie nemal za preukázané, že by nebohá trpela psychickou poruchou, ktorá by ju robila
nespôsobilou na právne úkony a teda, že by darovacie zmluvy uzatvorené medzi nebohou ako darkyňou

a žalovaným 1/ ako obdarovaným uzatvorené dňa 17.02.2015 boli absolútne neplatnými právnymi
úkonmi. Na základe uvedeného potom nie je možné konštatovať, že sporné nehnuteľnosti boli v čase
smrti A. H., F. N. v jej vlastníctve a patria do dedičstva po nej. Nároky uplatnené žalobou tak nepovažoval
za opodstatnené, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

20. Záverom prvoinštančný súd uviedol, že nevykonal dokazovanie v zmysle návrhu žalovaných na

vypočutie očnej lekárky, a tiež v zmysle návrhu žalobcov na vypočutie A. D. a A. D., a to z dôvodu,
že strany sporu na pojednávaní konanom dňa 12.09.2024 na vykonaní týchto výsluchov netrvali. Z
uvedeného dôvodu tvrdenia žalobcov o tom, že nebohá nevidí, nemal súd ani za preukázané. Zároveň
prvoinštančný súd dodal, že zamietol návrh žalovaných na doplnenie znaleckého posudku MUDr. Mária
Straku z dôvodu nadbytočnosti, nehospodárnosti a zbytočného predlžovania konania. Aj vzhľadom na

vykonané rozsiahle dokazovanie, ďalšie doplnenie znaleckého posudku v tomto štádiu konania by už aj
tak nebolo spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu.

21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že
žalovaným 1 a 2, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom

1 až 5 v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník podľa §
262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku.

22. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP
podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobcovia 1 až 5, ktorým sa domáhali,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie, alebo aby o veci sám rozhodol
tak, že nehnuteľnosti patria do dedičstva a priznal žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

23. S poukazom na znenie ust. § 220 ods. 2 OSP a súvisiacu judikatúru Ústavného súdu SR odvolatelia

namietali, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky na kvalitu odôvodnenia. Žalobcovia argument,
že súd sa stotožnil so znaleckými posudkami MUDr. Karbulu a MUDr. Straku z dôvodu, že obaja
dospeli k rovnakému záveru, nepovažujú za dostatočný a ani presný a to najmä preto, že MUDr. Straka
dospel práve naopak k rovnakému záveru ako MUDr. Lexmann a to, že nebohá v čase vykonania
právneho úkonu pravdepodobne trpela niektorým zo stupňov demencie. Odôvodnenie toho, prečo sa

súd nestotožnil s posudkom MUDr. Lexmanna a prečo ho nepovažuje za presvedčivý v rozsudku
podľa odvolateľov úplne absentuje. MUDr. Straka nemal pri podávaní posudku k dispozícii kompletnú
zdravotnú dokumentáciu, napríklad ani od obvodnej lekárky A. B.. MUDr. Karbula zase na otázku, či
nebohá ne/trpela počas života demenciou, zodpovedá negatívne bez toho, aby posúdil jej príznaky
a vychádzal len z dostupnej zdravotnej dokumentácie. V prípade, že duševná porucha nebola nebohej

počas života diagnostikovaná, ani jej za účelom diagnostiky neboli vykonávané špeciálne vyšetrenia,
nemôže byť pre podanie posudku jediným relevantným zdrojom informácií, len zdravotná dokumentácia.
Žalobcovia sa preto nestotožňujú s názorom súdu, že by bol znalecký posudok MUDr. Karbulu tak, ako
súd v bode 87 odôvodnenia súd uvádza, dostatočne presvedčivý, logický a konzistentný. V postupe
prvoinštančného súdu, ktorým nezohľadnil znalecký posudok MUDr. Lexmanna a na druhej strane

neuviedol dôvody, pre ktoré tak učinil, odvolatelia vidia pochybenie, ktorého výsledkom je porušenie ich
procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

24. Rovnako žalobcovia poukazujú na výpovede svedkov, ktoré vyvracajú záver súdu, že spôsobilosť
nebohej na právne úkony nebola dostatočne spochybnená. Sudca v tejto súvislosti sa vôbec

nevysporiadal s jasným rozporom vo výpovediach svedkýň, ktoré navrhli žalovaní, F. B. a U. H., čím
spôsobil, že konanie má iné vady, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Svedkyňa
B. vo výpovedi tvrdí, že pri podpise zmluvy sa v dome nachádzala darkyňa, opatrovateľka, žalovaní
a jeho manželka. Pri samotnom podpise však bola len nebohá a ona samy. Svedkyňa H. uvádza,že v dome sa nachádzala aj opatrovateľka a ona sama, no pri podpise zmluvy bola len nebohá,
žalovaný 1 a pani C.. Taktiež na prepúšťacej správe zo dňa 2.2.2015 absentuje podpis nebohej.
Z výpovede A. T., ktorá túto správu vystavila, nie je jasné, či sa nebohá zabudla podpísať alebo sa už

podpísať nevedela. Predmetnú darovaciu zmluvu, aj napriek cvičeniu podpisov, podpísala nesprávne
(H.). Žalobcovia sú presvedčení, že súd pri hodnotení dôkazov neuplatnil zákonom v ust. § 191 ods.
1 CSP požadovaný postup. Hodnotenie znaleckých posudkov a svedeckých výpovedí vo vzájomnej
súvislosti bezpochyby vyvoláva otázky o skutočnej miere spôsobilosti nebohej na právne úkony v čase
uzatvorenia predmetných darovacích zmlúv. MUDr. Straka a MUDr. Lexmann v znaleckých posudkoch

nevylučujú prítomnosť demencie nebohej, naopak sa k nej prikláňajú. Súd však toto zhodné tvrdenie
dvoch znalcov nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti so svedeckými výpoveďami, ktoré toto tvrdenie
značne podporujú.

25. Dôvodom podaného odvolania je aj skutočnosť, že súd z dôvodu nadbytočnosti, nehospodárnosti
azbytočnéhopredlžovaniakonaniazamietolnávrhžalovanýchnadoplnenieznaleckéhoposudkuMUDr.

Mária Straku. Žalobcovia s týmto názorom nesúhlasia a majú za to, že v prípade, že súd vychádzal
najmä zo znaleckých posudkov, no vypočul len dvoch znalcov, ktorých závery sú protichodné, za účelom
spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci, mal nepochybne vykonať aj výsluch tretieho znalca.

26. Žalobcovia majú za to, že znalci MUDr. Straka a MUDr. Karbula nedostatočne zohľadnili všetky

skutočnosti, ktoré vypovedajú o duševnej poruche nebohej. Tým pádom nemohli otázku spôsobilosti
nebohej na daný právny úkon zodpovedať s odbornou starostlivosťou, pričom si tento nedostatočne
odôvodnený záver osvojil aj súd. Bolo potrebné brať do úvahy aj prejavy v správaní konajúcej ktoré by
nasvedčovali tomu, že nevedel ovládať svoje konanie alebo rozpoznať jeho následky. V tejto súvislosti
odvolatelia poukázali na rozsudok OS Bratislava II. zo 6.2.2009 č.k. 13C/124/2003-230, s ktorým sa

stotožnil aj krajský súd, s tým, že v danom prípade boli symptómy takmer totožné ako u nebohej
A. H., čo súd považoval za dostačujúce na to, aby vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej
v takomto duševnom stave. Súd v danom prípade vyslovil, že pre platnosť právneho úkonu nie je
rozhodujúce, či bola konajúca osoba v spôsobilosti na právne úkony obmedzená, alebo nie, pričom vzal
do úvahy okrem znaleckých posudkov aj skutočnosti nepriamo vyplývajúce zo svedeckých výpovedí.

Prítomnosť dementného syndrómu u pani H. preukazuje viacero dôkazov (nález neurológa z roku
2010, výsledok CT vyšetrenia z marca 2015, ako aj svedecké výpovede). Následkom demencie je
aj zníženie, či úplné nedokrvenie mozgu, ktoré ovplyvňuje rozhodovacie a rozpoznávacie schopnosti
pacienta. Svedkovia spomínajú, že často hľadala svoju nebohú dcéru, oslovovala opatrovateľky jej
menom, pýtala sa kde je jej zosnulý manžel, niekedy si pamätala viac, niekedy menej, znalec MUDr.

Lexmann konštatuje poruchy novopamäti, celkové zníženie pozornosti vo všetkých zložkách, oslabenú
schopnosť chápavosti, logického myslenia, lekárska správa A. B., rovnako aj prepúšťacia správa A. T.
konštatujú dezorientáciu. Poukazujúc na danú judikatúru zastávajú žalobcovia názor, že súd vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože na základe skutočností zistených v konaní neposúdil
dané darovacie zmluvy ako neplatné právne úkony.

27. Odvolatelia namietali tiež nadväzujúci výrok o náhrade trov konania, ktorého nesprávnosť sa odvíja
od výroku I. napadnutého rozsudku.

28. Žiaden zo žalovaných odvolanie nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcov predložili žalovaní

prostredníctvom svojho právneho zastúpenia spoločné písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že sa
stotožňujú s rozhodnutím prvoinštančného súdu, že rozsudok bol vydaný v súlade so zákonnými
podmienkami, dôkazy boli správne vyhodnotené a právne posúdené, takže súd rozhodol vecne správne,
pričom žalovaní trvajú na tom, že rozsudok je dostatočne správne a vyčerpávajúco odôvodnený,
v dôsledku čoho navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v oboch výrokoch ako vecne

správny s tým, že prizná žalovaným 1 a 2 nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom
1 až 5 v rozsahu 100%.

29. Žalovaní sporujú, že by napadnutý rozsudok bol arbitrárny, nepreskúmateľný a nezrozumiteľný
ako i to, že by prišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces voči žalobcom. Majú za to, že okresný

súd dostatočne a správne zistil skutkový stav a pri rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho
posúdenia, takže rozsudok je vecne správny a preskúmateľný. Žalovaní sa pridržiavajú svojich tvrdení
a podaní predložených v konaní. Podľa žalovaných v bode 81 odôvodnenia rozsudku prvoinštančný
súd zrozumiteľne a vyčerpávajúco uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval znalecký posudok MUDr.Lexmanna za vierohodný a presvedčivý. V dôsledku protichodných záverov súd pristúpil k výsluchu
znalcov, pričom MUDr. Lexmann pri svojom výsluchu nepotvrdil závery vlastného znaleckého posudku,
ale práve závery MUDr. Karbulu (ako aj MUDr. Straku). MUDr. Lexmann vo výpovedi konštatoval, že

žiadny znalec nedokáže na 100% určiť, že nebohá trpela demenciou (avšak vo svojom znaleckom
posudku určil stupeň demencie v rozhodnom období). Uviedol, že odpovedať na otázku, či ne/bola
schopná vykonávať právne úkony uviesť nevie a nemôže, nakoľko by to bolo možné len psychiatrickým
vyšetrením v období vykonania právneho úkonu (teda uviedol presne to, čo konštatoval MUDr. Karbula).
Taktiež uviedol, že z dostupnej zdravotnej dokumentácie nie je možné, aby znalec jednoznačne

potvrdil prítomnosť demencie a už vôbec nie je možné vyjadriť sa k jej stupňu, ak ňou vôbec trpela
(čo rovnako konštatoval MUDr. Karbula a MUDr. Straka). MUDr. Lexmann uvedenými tvrdeniami vo
výpovedi potvrdil, že s vlastným znaleckým posudkom sa nestotožňuje a preto súd závery uvedené
v jeho znaleckom posudku posúdil za absolútne protichodné k tomu, čo MUDr. Lexmann uviedol vo
výsluchu. Z uvedených dôvodov žalovaní považujú za správne, že súd sa pri svojom rozhodovaní
oprel o znalecký posudok MUDr. Straku a MUDr. Kabulu, keďže sám MUDr. Lexmann nepotvrdil svoje

závery v znaleckom posudku, ale potvrdil závery uvedené v znaleckom posudku MUDr. Karbulu a MUDr.
Straku. V konaní boli vypracované tri znalecké posudky, pričom závery dvoch znalcov boli navzájom
korešpondujúce aj závery jedného znalca boli odlišné, avšak následne pri výsluchu aj závery tretieho
znalca boli podporujúce a takmer identické so závermi ďalších dvoch znalcov, ktorých závery prvotne
sporoval. Žalovaní konštatujú, že súd dostatočným a zreteľne preskúmateľným spôsobom odôvodnil,

prečo znalecký posudok vypracovaný MUDr. Lexmannom považuje za nedôveryhodný a nepresvedčivý
a preto žalovaní trvajú na tom, že neprišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

30. Čo sa týka výpovedí svedkov (L. R., C. L., I. C., S. A., F. B., A. O. T., U. H.), títo konštatovali, že
nebohá bola normálna žena, komunikovala, spoznávala ich, vyzerala mentálne v poriadku, t.j. nemali

pochybnosti o spôsobilosti na jej právne úkony; súd však vo svojom odôvodnení (bod 84) skonštatoval,
že predmetné výsluchy svedkov okrem výsluchu A. T. v otázke existencie duševnej poruchy považoval
iba za vedľajší dôkazný prostriedok, keďže nejde o odborníkov, ale laikov. Čo sa týka svedkyne A. T.
(dlhoročnej obvodnej lekárky nebohej), ktorá videla nebohú práve v rozhodnom čase, táto neuviedla také
skutočnosti, pre ktoré by reálne mohol mať súd pochybnosti o spôsobilosti na právne úkony nebohej,

nakoľkouviedla,žepotvrdenieospôsobilostijejvystavilazdôvodu,žebolaneboháorientovanámiestom
aj časom a bez problémov ju spoznala. Čo sa týka argumentu žalobcov ohľadom výpovede pani U. H.,
tú považujú za bezpredmetnú, keďže sám súd nepovažoval jej výpoveď za podstatnú pre rozhodnutie,
nakoľko je manželkou žalovaného 1. K výpovediam opatrovateliek nebohej žalovaní uviedli, že rovnako
ako MUDr. Lexmann si opatrovateľky pri výsluchu preukázateľne protirečili, svoje čestné prehlásenia

by opravili, prípadne by boli k ich spísaniu donútené, bol im obsah prehlásenia nadiktovaný a zároveň
v denníku absentovali údaje a informácie nasvedčujúce tomu, že by mala byť nebohá v rozhodnom
období dementná, či nespôsobilá na právne úkony.

31. Podľa žalovaných prípadný výsluch znalca MUDr. Straku nie je povinným krokom nasledujúcom po

vyhotovení znaleckého posudku a predovšetkým bolo potrebné vypočuť znalcov, o ktorých znalecké
posudky sa prioritne opierali strany sporu, nehovoriac o tom, že MUDr. Straka a MUDr. Karbula sa
v posudkových záveroch zhodovali. Žalovaní sa plne stotožňujú s tým, že výpoveď pani I. nie je
relevantná, nakoľko bola s nebohou v minimálnom kontakte. Vo vzťahu k A. B. konštatujú, že neliečila
nebohú dlhodobo, nepoznala ju ako pacientku, videla ju minimálne, nebola prítomná pri jej prevzatí

a odovzdaní a hlavne nie je psychiater, ktorý by vedel diagnostikovať prípadnú demenciu, pričom sama
A. B. pri výsluchu uviedla, že nebohú videla asi dvakrát, neskúmala jej zdravotný stav komplexne, ani
prítomnosť demencie, ale riešila iba infekt močových ciest.

32. Žalovaní sa stotožňujú s názorom súdu, že z konania nevyplynul jednoznačný záver o preukázaní

duševnej choroby spôsobilej privodiť nebohej duševný stav, že by nemohla posúdiť následky svojho
konania alebo svoje konanie ovládnuť, ako aj pochopiť význam a závažnosť právneho úkonu uzavretia
darovacích zmlúv, nakoľko ani jeden znalecký posudok (s prihliadnutím na výsluch MUDr. Lexmanna)
nekonštatoval, že by jednoznačne nebohá trpela duševnou chorobou vplývajúcou na jej spôsobilosť na
právne úkony. Logicky nebolo možné nebohú určiť na základe domnienok či dohadov, duševne chorou

a nespôsobilou na právne úkony v rozhodnom čase.

33. Žalovaní dodali, že nie je možné na podporu svojich tvrdení porovnávať zdravotný stav nebohej so
zdravotným stavom cudzej ženy, ktorá si úrazom poranila hlavu – mozog, pričom nebohá si poranilanohu. Nebohá sa dožila 91 rokov, viacerí svedkovia potvrdili, že mala na svoj vek výbornú pamäť, vedela
normálne komunikovať, pričom nie je ojedinelé, že človek si v takomto veku niekoho pomýli, prípadne
niečo zabudne, ktorý stav však absolútne nepreukazuje demenciu, či nespôsobilosť na právne úkony.

34. Žalovaní sa plne stotožňujú s rozhodnutím súdu, nakoľko z vykonaného dokazovania nebolo
preukázané, že by sa nebohá niekedy liečila na demenciu, že by niekedy trpela psychickou poruchou,
ktorá by ju robila nespôsobilou na právne úkony (rovnako nebolo preukázané, že by nevidela a
nepočula), a teda že by predmetné darovacie zmluvy uzatvorené dňa 17.2.2015 boli absolútne

neplatnými právnymi úkonmi. Nakoľko žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, pričom otázka údajnej
demencie zostala po vyše deviatich rokoch sporu v rovine domnienky či filozofovania, žalovaní sa
stotožňujú so záverom Okresného súdu Trnava, že nároky uplatňované žalobou súd nepovažoval za
opodstatnené a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

35. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike uviedli, že zotrvávajú na obsahu odvolania aj na ich tvrdeniach

uvádzaných v prvoinštančnom konaní. Sú presvedčení, že uniesli svoje dôkazné bremeno, v konaní
predložili množstvo dôkazov na podporu svojich tvrdení a majú za to, že tie sa žalovaným nepodarilo
spochybniť.

36. Už len časová následnosť kľúčových udalostí vzbudzuje pochybnosť o tvrdeniach žalovaných

o dobrom zdravotnom stave nebohej. Nebohá bola dňa 25.1.2015 hospitalizovaná kvôli úrazu, po
prepustení zostala výrazne dezorientovaná, čo potvrdili aj ošetrovateľky. Lekárske potvrdenie o tom, že
nebohá bola spôsobilá, bolo vystavené A. T. bez toho, aby bol riadne zistený jej zdravotný stav a to
výslovne len na žiadosť žalovaného 12.2.2015. Darovacie zmluvy boli následne podpísané 17.2.2015,
takže vystavenie lekárskeho potvrdenia sa javí účelové. Nebohá zomrela krátko potom XX.X.XXXX, čo

je krátka doba na to, aby bol jej zdravotný stav približne mesiac predtým zlučiteľný so spôsobilosťou na
právne úkony. Dôkazom toho je skutočnosť, že nebola schopná správne sa podpísať (H. namiesto H.).

37. Žalobcovia predložili ako dôkaz čestné prehlásenie ošetrovateliek nebohej, ktoré uviedli, že im
bol žalovaným daný pokyn, aby s nebohou cvičili písanie podpisu. Tvrdenia žalovaných, že boli

ošetrovateľky k spísaniu čestných prehlásení donútené žalobcom 4 a ich obsah im bol nadiktovaný,
pokladajú žalobcovia za absurdné, žalobca 4 to poprel a uviedol, že o spísanie prehlásení ich iba
požiadal a poukázal na to aké skutočnosti sú obsahovo významné, nie ako sa k nim majú vyjadriť.
Ošetrovateľky pritom vo výpovediach na pojednávaní nezmenili svoj postoj.

38. Opakujúce sa tvrdenia žalovaných, že znalec MUDr. Lexmann si protirečí, že potvrdil závery iných
znalcov, že poprel vlastné názory alebo že sa s vlastným posudkom sám nestotožňuje, považujú
žalobcovia za maximálne zavádzajúce. Nie je im zrejmé ako žalovaní a súd dospeli k tomuto názoru.
To, že MUDr. Lexmann vo výpovedi na pojednávaní uviedol, že prítomnosť demencie, ktorá za života
nebola diagnostikovaná, nie je možné konštatovať s absolútnou určitosťou, bola len reakciou na útok

protistrany na ním vypracovaný posudok a v žiadnom prípade nejde o protirečenie si znalca. Znalec
MUDr. Lexmann ani raz vo svojej výpovedi neuviedol, že by nebohá demenciou netrpela a naďalej
zotrval na svojom závere o prítomnosti demencie v čase vykonávania predmetných darovacích zmlúv.
Zaujímavé je, že žalovaní ani súd či znalci sa vôbec nevyjadrujú k lekárskej správe psychiatra A. D.,
ktorý v roku 2010 na základe príslušných vyšetrení konštatoval u nebohej stareckú demenciu, ktorá sa

k momentu podpísania zmlúv mohla podstatne zhoršiť.

39. Tvrdenie žalovaných, že by si závery MUDr. Straku a MUDr. Lexmana protirečili, nie je pravdou.
MUDr. Straka nedospel k jednoznačnému záveru o prítomnosti demencie, avšak sám uviedol, že
nebohá pravdepodobne trpela niektorým zo stupňov demencie, čo znamená, že prítomnosť demencie

nekonštatuje s určitosťou, ale rovnako ju ani nevylučuje a skôr sa k takejto možnosti prikláňa.

40. V súvislosti so svedkyňou A. B. žalovaní namietajú, že nie je psychiatrom, avšak svedkyňa A. T.
tiež nie je psychiatrom. Zároveň nevykonala žiadne vyšetrenia týkajúce sa psychického stavu nebohej
a potvrdenie vydala len na požiadanie žalovaného.

41. K tvrdeniu žalovaných, že nie je možné na podporu svojich tvrdení porovnávať zdravotný stav
nebohej so zdravotným stavom cudzej ženy, ktorá si úrazom poranila hlavu, pričom nebohá si poranila
nohu, nie je v tomto kontexte relevantný. Z hľadiska spôsobilosti na právne úkony nie je dôležité z akéhodôvodu u danej osoby dôjde k poruche mozgu, ale to, či sú prejavy rovnaké a ako boli vyhodnotené.
Príznaky daných osôb v týchto dvoch prípadoch boli totožné, pričom vyhodnotenie nespôsobilosti
subjektu na právne úkony bolo odlišné. V závere repliky žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie alebo aby vo veci rozhodol sám, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva a žalobcom priznal plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

42. Žalovaní vo svojej replike predloženej odvolaciemu súdu prostredníctvom ich advokátky uviedli,
že sa stotožňujú s rozhodnutím prvoinštatnčného súdu, ktorý rozhodol vecne správne, pričom trvajú

na tom, že rozsudok je dostatočne správne a vyčerpávajúco odôvodnený a naopak sporujú, že by
bol nepreskúmateľným, či nezrozumiteľným. Majú naďalej za to, že Okresný súd Trnava správne zistil
skutkový stav a pri rozhodovaní vychádzal zo správneho právneho posúdenia. V plnom rozsahu sa
pridržiavajú svojich tvrdení a podaní v konaní.

43. V odvolacej replike žalobcov advokátka pripojila vyjadrenie žalovaného 1, ktorý uviedol, že A. T.

po návšteve matky vystavila potvrdenie o jej spôsobilosti, pričom matka bola zorientovaná, poznala ju
hneď po príchode, rozprávali sa a matka nejavila žiadne známky, že by nebola orientovaná v čase.
Opatrovateľky boli donútené žalobcom 4 k napísaniu čestného prehlásenia, viedli si denník, kde
zapisovali denný program, ktorý bol predložený na súde. Matka mala síce úraz, ale na nohe, keď
spadla v záhrade, ale po návrate z nemocnice bola na návšteve obvodná lekárka A. T.. Matke nebola

nikdy diagnostikovaná demencia, ani nebola na ňu liečená, zomrela na mozgovú príhodu v nemocnici.
Matka mu chcela darovať svoju časť majetku po smrti jeho sestry. Trvalo niekoľko mesiacov kým
notár dal všetko do poriadku, nakoľko matka nemala všetky doklady a on to musel vyhľadávať. Bolo
to pripravované na osobnú žiadosť matky. To, že sa tak stalo 45 dní pred jej smrťou, nikto nemohol
predpokladať, že zomrie. Čo sa týka A. D., matka od neho odišla zorientovaná a neposlal ju ani na

vyšetrenie pre demenciu a ani jej nedal žiadne lieky na demenciu, uvádza sa to v správe. Za deväť
rokov sporu bolo vypočutých veľa svedkov, boli prizvaní súdni znalci, bol určený znalec súdom – ten
nepotvrdil demenciu.

44. Žalovaní sa naďalej plne stotožňujú s rozhodnutím okresného súdu, nakoľko vykonaným

dokazovaním nebolo preukázané, že by sa nebohá niekedy liečila na demenciu, že by trpela psychickou
poruchou, ktorá by ju robila nespôsobilou na právne úkony. Rovnako nebolo preukázané, že by nevidela
a nepočula, a teda že by predmetné darovacie zmluvy uzatvorené dňa 17.2.2015 boli absolútne
neplatnými právnymi úkonmi. Žalovaní zdôraznili, že žalobcovia preukázateľne neuniesli dôkazné
bremeno v otázke údajnej demencie spôsobujúcej nespôsobilosť na právne úkony, táto zostala po

vyše deviatich rokoch sporu v rovine ich domnienky či filozofovania. Žalovaní sa stotožňujú so záverom
Okresného súdu Trnava, že nároky uplatnené žalobou súd nepovažoval za opodstatnené a preto žalobu
ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Žiadali preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil
vobochvýrokochakovecnesprávnystým,žepriznážalovaným1a2nároknanáhradutrovodvolacieho
konania voči žalobcom 1 až 5 vo rozsahu 100%.

45. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

46. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom

– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím

ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní

napadnutéhorozhodnutiavintenciáchpodanéhoodvolaniadospelkzáveru,žeodvolaniužalobcovnieje
možné priznať úspech, keďže nebol naplnený žiaden z nimi uplatnených odvolacích dôvodov a rozsudok
súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie (§ 387 CSP).47. Predmetom konania je nárok žalobcov (právnych nástupcov nebohej A. H. – žalobcovia 1 až 3
ako zákonní dedičia po nebohej matke A. B. – dcéry A. H. a žalobcovia 4 až 5 – ako zákonní dedičia

po nebohej matke L. B. – dcéry A. H.) proti žalovaným 1 a 2 (deťom nebohej A. H.) o určenie, že
nehnuteľnosti zapísané v kat. úz. C. a v kat. úz. D. C. M. špecifikované v žalobe a jej rozšírení boli v čase
smrti A. H., F. N., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX v jej vlastníctve a patria do dedičstva po nej,
v dôsledku absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 17.2.2015, ktorou nebohá A. H. previedla
dané nehnuteľnosti na žalovaného 2, v dôsledku duševnej poruchy darkyne.

48. Prvoinštančný súd predmetnú žalobu v celom rozsahu zamietol v podstate s odôvodnením, že
žalobcovianeunieslidôkaznébremeno,keďvkonanínebolobezakejkoľvekpochybnostipreukázané,že
nebohá A. H. pri uzatváraní darovacích zmlúv dňa 17.2.2015, ktorým previedla dotknuté nehnuteľnosti
na svojho syna žalovaného 1, konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tieto právne úkony
neschopnou.

49. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho
právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, s poukazom na ust.
§ 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne a presvedčivé

odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť, pričom nezistil
naplnenie ani ďalších uplatnených odvolacích dôvodov a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc z odvolacej argumentácie odvolateľov,
dopĺňa iba nasledovné:

50. V danom prípade žalobcovia tvrdia, že predmetné dve darovacie zmluvy, ktorými nebohá A. H.
previedla spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnostiach na žalovaného 1, sú absolútne neplatné v zmysle
§ 38 ods. 2 OZ, keďže darkyňa v čase vykonania predmetných právnych úkonov trpela duševnou
poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou.

51. Podľa R 4/71 neplatnosť právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 OZ vyžaduje bezpečné zistenie, že
účastník právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť.

52. V zmysle rozhodnutia NS ČR sp. zn. 30Cdo 3614/2009 je vylúčené urobiť záver o neplatnosti

právneho úkonu z dôvodu, že ho konajúca osoba urobila v duševnej poruche, ktorá ju robila k tomuto
právnemu úkonu neschopnou, len na základe pravdepodobnosti V zmysle rozhodnutia NS ČR sp.
zn. 30Cdo 1560/2011 nie každá duševná porucha fyzickej osoby, ktorá robí právny úkon, vedie
k jeho absolútnej neplatnosti, ale iba tá duševná porucha, ktorá konajúcu osobu robí k tomuto
právneho úkonu neschopnou z dôvodu, že nemôže posúdiť následky svojho úkonu alebo svoje konanie

ovládnuť. Hoci rozhodnutia NS ČR v zmysle čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP nespadajú pod
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, vzhľadom na dlhodobú historickú prepojenosť
a v rozhodnom období i zhodnú právnu úpravu, sú podporne použiteľné v danom prípade.

53. V danom prípade prichádzalo do úvahy posudzovanie ne/existencie duševnej poruchy nebohej A.

H. až dodatočne po jej smrti. Odvolací súd si je vedomý toho, že žiadne skutkové okolnosti, ktoré už
odzneli, nemožno následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej miery
pravdepodobnosti. Absolútna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné v súdnom konaní
aplikovať, lebo by dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť. Preto ani v danom prípade nebolo
možné vyžadovať aby skutkový záver o duševnej poruche nebohej bol urobený celkom jednoznačne

bez akéhokoľvek náznaku pravdepodobnosti. Teda bolo potrebné vychádzať z toho, že pri posudzovaní
duševnej poruchy nebohej, v čase vykonania predmetných právnych úkonov, nemohla byť požadovaná
úplná istota o jej existencii, ale iba vysoká miera pravdepodobnosti preukázania, že plne svojprávna
osoba konala v duševnej poruche, ktorá ju robila v daný moment na daný právny úkon neschopnou. Pre
úspech žalobcov v tomto konaní bolo preto nevyhnutné poskytnutými dôkazmi preukázať vysokú mieru

pravdepodobnosti, že neb. A. H. konala v čase uzavretia predmetných darovacích zmlúv v duševnej
poruche, ktorá ju robila na tieto právne úkony neschopnou, teda že buď nedokázala posúdiť následky
svojho konania posúdiť, alebo svoje konanie ovládnuť.54. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným, po oboznámení sa s celým obsahom spisu a všetkými
vykonanými dôkazmi, dospel pritom k záveru, že žalobcovia svoje dôkazné bremeno neuniesli,
keď vykonanými dôkazmi nebolo preukázané s vysokou mierou pravdepodobnosti, konanie nebohej

v duševnej poruche, ktorá ju robila neschopnou právne konať. V danom prípade nepostačuje
preukázanie pochybností o tom, či nebohá konala v duševnej poruche, ani samotnej pravdepodobnosti,
že konala v duševnej poruche, pokiaľ nie je preukázaná vysoká miera tejto pravdepodobnosti. Odvolací
súd je toho názoru, že žalobcovia v tomto potrebnom rozsahu svoje dôkazné bremeno neuniesli.

55. Pre posúdenie danej rozhodnej otázky boli rozhodujúce v konaní predložené tri znalecké posudku
MUDr. Mariána Straku, znaleckej organizácie Centrum duševného zdravia s.r.o. (podaný MUDr.
Lexmannom) a MUDr. Ivana Karbulu. S obsahom týchto znaleckých posudkov sa prvoinštančný súd
správne a vyčerpávajúco vysporiadal v ods. 78 až 82 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, s
ktorými úvahami a závermi sa odvolací súd plne stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach, bez potreby
tieto nadbytočne opakovať, odkazuje. Pri porovnaní záverov znalca MUDr. Lexmanna v znaleckom

posudku a s jeho výpoveďou pred prvoinštančným súdom, prvoinštančný súd správne uviedol, že závery
uvedené v jeho znaleckom posudku sú opačné ako tvrdenia, ktoré uviedol na pojednávaní, teda že
pri výpovedi znalec nepotvrdil závery uvedené v znaleckom posudku, ale skôr v znaleckom posudku
MUDr. Karbulu a MUDr. Straku. Pri výpovedi jednoznačne uviedol, že skutočnosť, či nebohá ne/bola
schopná vykonávať právne úkony, uviesť nevie a nemôže, rovnako sa nie je možné vyjadriť k stupňu

demencie, ak ňou nebohá vôbec trpela. Závery znaleckej organizácie Centrum duševného zdravia s.r.o.
v znaleckom posudku, že v čase vykonania právnych úkonov nebohá s vysokou pravdepodobnosťou
blížiacou sa k istote, nevedela rozpoznať právne dôsledky svojho konania a konanie nebolo prejavom jej
slobodnej vôle, neboli MUDr. Lexmannom pri výpovedi pred súdom obhájené, naopak, jeho výpoveďou
boli spochybnené. Predmetnými znaleckými posudkami a ani samotným znaleckým posudkom Centra

duševného zdravia s.r.o. (MUDr. Lexmanna) nebolo s potrebnou vysokou mierou pravdepodobnosti
preukázané, že nebohá A. H., pri uzatvorení predmetných právnych úkonov, konala v duševnej
poruche, ktorá ju v daný moment robila na tieto úkony neschopnou. S poukazom na odôvodnenie
preskúmavaného rozsudku a vyššie uvedené, nie je dôvodné tvrdenie odvolateľov, že v napadnutom
rozsudku absentuje uvedenie, prečo sa prvoinštančný súd nestotožnil s posudkom MUDr. Lexmanna,

v dôsledku čoho jeho závery nevzal do úvahy a prečo ho nepovažuje za presvedčivý.

56. Pokiaľ ide o čestné prehlásenia svedkýň L. D. a P. Q., opatrovateliek nebohej v rozhodnom období,
bolo nesporne preukázané, že tieto čestné prehlásenia urobili na žiadosť a pod vplyvom, podľa L. D.
aj pod nátlakom žalobcu 4. To, ako správne uviedol prvoinštančný súd, spochybňuje ich vierohodnosť.

Svedkyňa D. vo svojej výpovedi pred prvoinštančným súdom dokonca opravila svoje čestné vyhlásenie
v tom, že niekedy si pani H. pamätala viac, niekedy menej a ona by bola rada, keby v jej veku mala takú
pamäť s tým, že čestné prehlásenie písala sama, avšak žalobca 4 jej napovedal, čo tam treba napísať.
Nemožno nechať bez povšimnutia, že v autentickom denníku, ktoré si predmetné opatrovateľky v čase
opatrovania nebohej viedli, nie je žiadna zmienka, ktorá by nasvedčovala duševnej poruche nebohej.

57. Prvoinštančný súd sa správne vysporiadal aj s výpoveďami svedkov I. B., V. I. a A. A. B., ktorí
spochybňovali spôsobilosť nebohej na dané právne úkony v ods. 85 odôvodnenia preskúmavaného
rozsudku, s ktorými závermi sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

58. Obdobne prvoinštančný súd správne pristúpil aj k vyhodnoteniu výpovedí svedkov L. R., C. L., I.
C., S. A., F. B. a A. O. T. a U. H., ktorí vypovedali v prospech žalovaných, na ktoré zhodnotenie v ods.
84 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku opäť odvolací súd, ktorý sa so závermi prvoinštančného
v tomto smere stotožňuje, poukazuje.

59. Pokiaľ odvolatelia namietajú, že MUDr. Straka nemal pri vypracovaní znaleckého posudku
k dispozícii kompletnú zdravotnú dokumentáciu nebohej, zároveň neuvádzajú, ktorá skutočnosť
z chýbajúcej časti dokumentácie by mala byť rozhodujúcou a ovplyvňujúcou závery tohto znalca,
v dôsledku čoho je táto námietka irelevantná. Obdobne odvolatelia pri tvrdení, že súd sa nevysporiadal
s rozporom vo výpovediach svedkýň F. B. a U. H. o rozdielnych osobách zúčastnených pri overovaní

podpisu nebohej, neuvádzajú, aký to má dopad na posúdenie rozhodnej otázky v danom prípade o
ne/existencii duševnej poruchy nebohej. Samotná absencia podpisu nebohej na prepúšťacej správe
z nemocnice, keď nie je zrejmé, či sa zabudla alebo nemohla podpísať, vo vzťahu k ne/existencii jejduševnej poruchy je bez výpovednej hodnoty. Obdobne je tak tomu i pri neúplnom podpise nebohej na
predmetných darovacích zmluvách.

60. Pokiaľ odvolatelia namietajú, že prvoinštančný súd zamietol návrh žalovaných na doplnenie
znaleckého posudku MUDr. Mária Straku, s čím sa prvoinštančný súd riadne vysporiadal v ods.
92 odôvodnenia preskúmavaného rozsudku (v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP), odvolací súd sa
stotožňuje s názorom prvoinštančného, že takýto dôkaz by bol nadbytočný vzhľadom na výsledky
vykonaného dokazovania za situácie, keď prvoinštančný súd vykonal výsluch ďalších dvoch znalcov,

(MUDr. Lexmann a MUDr. Karbula), ktorých závery boli protichodné. V zmysle § 185 ods. 1 CSP pritom
iba súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná.

61.PokiaľA.D.(psychiater)vsprávepovyšetrenínebohejA.H.vroku2010uviedoldiagnózudemencie,
išlo len o podozrenie, túto diagnózu jednoznačne neurčil, ani nebohú tejto súvislosti neposlal na ďalšie
vyšetrenia, ani sa podľa zdravotnej dokumentácie nikdy na základe tejto diagnózy neliečila a žiadne

lieky v súvislosti s ňou neužívala.

62. Odvolací súd je toho názoru, že v tomto prípade je nevyhnutné posúdenie všetkých okolností tohto
jednotlivého prípadu a preto porovnávanie symptomatiky u inej tretej osoby v inom súdnom konaní je
nenáležité.

63. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že hoci vykonané dokazovanie vyvolalo pochybnosti
o spôsobilosti nebohej A. H. na vykonanie dotknutých právnych úkonov, avšak vyhodnotiac všetky
vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomných súvislostiach nebolo možné dospieť k záveru o danosti
vysokej miery pravdepodobnosti, že plne spôsobilá nebohá A. H. pri uzatváraní predmetných darovacích

zmlúv konala v duševnej poruche, ktorá v daný moment robila na tieto právne úkony neschopnou.
Žalobcovia teda neuniesli svoje dôkazné bremeno, čo muselo mať za následok zamietnutie ich žaloby.

64. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu

sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

65. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom, v spojení s odôvodnením preskúmavaného

rozsudku súdom prvej inštancie, pre nepreukázanie vysokej miery pravdepodobnosti, že nebohá
A. H. v čase uzavretia predmetných darovacích zmlúv dňa 17.2.2015 trpela takou duševnou
poruchou, ktorá ju robila na dané právne úkony neschopnou, v dôsledku čoho nebola preukázaná
neplatnosť daných právnych úkonov, bolo potom dôvodné predmetnú žalobu zamietnuť. Odvolací
súd, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcov, keď nezistil danosť žiadneho z nimi

uplatnených odvolacích dôvodov, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, včítane, vzhľadom na
spôsob prvoinštančného rozhodnutia správneho výroku o náhrade trov prvoinštannčného konania, ako
vo výrokoch vecne správny, s použitím § 387 CSP, potvrdil.

66. V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1 a 2 vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho

konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle §
262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle §
262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozhodnutia,samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už
úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto

priznal úspešným žalovaným 1 a 2 plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešným
žalobcom 1 až 5.

67. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).